Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/36/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7015200378 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 06. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Baranová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7015200378.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Baranovej, členov senátu JUDr. Milana Končeka a JUDr. Valérie Mihalčínovej, v právnej veci žalobcu D. E., bývajúcej v C., L. B. XXXX/X, právne zastúpenej JUDr. Ladislavom Miklošom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Vodná 6, proti žalovanému Slovenskej obchodnej inšpekcii, Ústredný inšpektorát SOI, Bratislava, Prievozská 32, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 05.02.2015 č. Sk/0724/99/2014, takto jednomyseľne r o z h o d o l : Podľa § 250j ods.2 písm.e) O.s.p. z r u š u j e rozhodnutie žalovaného z 05.02.2015 č. SK/0724/99/2014 a rozhodnutie Inšpektorátu SOI so sídlom v Košiciach pre Košický kraj z 28.08.2014 č. P/0296/08/14 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalobcovi p r i z n á v a právo na náhradu trov konania v sume 70,-- eur, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Žalovaný rozhodnutím z 05.02.2015 č. SK/0724/99/2014 zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj z 28.08.2014 č. P/0296/08/14, ktorým uložil žalobkyni peňažnú pokutu vo výške 600,-- eur pre porušenie povinnosti podľa § 16 ods.1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“). V rozhodnutí žalovaný konštatoval, že dňa 28.05.2014 bola inšpektormi SOI vykonaná kontrola v prevádzkovej jednotke Q. G. K., Y.É. X, C., zameraná na prešetrenie písomného podnetu spotrebiteľa evidovaného správnym orgánom pod č. 566/14, v rámci ktorej bolo zistené, že žalobca ako predávajúci nevydal spotrebiteľovi doklad o kúpe výrobku vo vykonanom kontrolnom nákupe (1 ks pizza Minerva) účtovanú v celkovej hodnote 3,30 eur. Týmto protiprávnym konaním došlo k porušeniu § 16 ods.1 zákona o ochrane spotrebiteľa. Za zistené nedostatky žalobca ako predávajúci v zmysle § 2 písm.b) bod 1 zákona o ochrane spotrebiteľa v plnom rozsahu zodpovedá. Proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového rozhodnutia, ktoré neobsahuje náležitosti uvedené v § 47 ods.3 zákona č. 71/1967 Zb. v znení neskorších predpisov o správnom konaní (ďalej iba „správny poriadok“). V odôvodnení prvostupňový správny orgán neodôvodnil, predovšetkým z akých dôvodov nevypočul predavača, ktorý vykonal kontrolný nákup a zdôraznil, že sa nikdy nevzdal účasti na ústnom pojednávaní, a nikdy nebol na ústne pojednávanie predvolaný. V tejto súvislosti v odvolaní žalobca poukázal na ustanovenie § 74 ods.1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ako aj na ustálenú štrasburskú judikatúru, podľa ktorej vo veciach správnych deliktov majú charakter konania o trestnom obvinení a správny orgán musí preto rešpektovať základné zásady správneho konania a článok 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý zaručuje právo na spravodlivý proces. Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je potrebné i sankcie v priestupkových veciach vo forme pokuty považovať za sankcie represívneho charakteru, teda ide o trestné veci bez ohľadu na relatívne nízke sankcie. Žalobca v odvolaní uviedol, že o vykonaných dôkazoch nebola nikdy správnym orgánom spísaná riadna zápisnica za účasti účastníka konania, a v konaniach pred správnym orgánom sa nemohol vyjadriť k veci ústne, nemal možnosť byť prítomný pri výsluchu svedkov, a nemohol im klásť otázky. Tento postup správneho orgánu považuje za proti ústavný zásah do základného práva na spravodlivý proces podľa článku 46 ods.1 Ústavy SR v spojení s článkom 12 ods.1 Ústavy SR, pretože účastníkovi konania objektívne znemožnil využiť jeho oprávnenie byť prítomný pri prerokovaní veci, predložiť argumentáciu na podporu svojich stanovísk, vznášať námietky a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, klásť svedkom otázky, využívať právnu pomoc v konaní a lebo uplatniť opravné prostriedky, a z hľadiska konania ako celku ho postavil do podstatne nevýhodnejšej situácie. Uviedol, že v každom správnom konaní o správnom delikte, ktoré má spĺňať požiadavky dohovoru, je potrebné vykonať ústne pojednávanie pred správnym orgánom prvého stupňa. Z týchto dôvodov navrhol rozhodnutie Inšpektorátu SOI so sídlom v Košiciach pre Košický kraj zrušiť. Žalovaný k týmto námietkam uviedol, že žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, alebo dôkazy, ktoré by spochybňovali zistený skutkový stav a jeho protiprávnosť, a boli tak dôvodom na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Nepovažoval za opodstatnenú námietku žalobcu, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nespĺňa obsahové náležitosti a je nedostatočné. Poukázal na to, že správny orgán pri vydávaní rozhodnutia vychádzal len z podkladov, ktoré mal k dispozícii v čase rozhodovania, a teda z inšpekčného záznamu a z vysvetlivky účastníka konania k inšpekčnému záznamu. Prvostupňový správny orgán sa s vyjadrením účastníka konania k inšpekčnému záznamu nemohol zaoberať z dôvodu, že toto vyjadrenie bolo doručené až po vydaní rozhodnutia. Žalobca totiž nedodržal lehotu 8 dní stanovenú prvostupňovým správnym orgánom v oznámení o začatí správneho konania a svoje vyjadrenie zaslal až po uplynutí tejto lehoty. K odvolacej námietke týkajúcej sa nenariadenia ústneho pojednávania, žalovaný uviedol, že administratívny spis obsahuje len tie skutočnosti, ktoré súvisia s konkrétnym správnym konaním, a ktoré boli v tomto konaní skutočne vykonané. Preto zápisnica z ústneho pojednávania je obligatórnou súčasťou len vtedy, pokiaľ bolo ústne pojednávanie nariadené a vykonané, znalecké posudky, či vyjadrenia dotknutých orgánov sú jeho súčasťou len vtedy, pokiaľ tieto právne úkony sa uskutočnili a návrh na začatie konania zas len vtedy, pokiaľ sa konanie riadi dispozičnou zásadou a nezačalo sa ex offo. Z uvedeného dôvodu má žalovaný za to, že administratívny spis obsahuje všetky skutočnosti týkajúce sa predmetného prípadu, námietku žalobcu považuje za bezpredmetnú. K odvolacej námietke žalobcu, že nerešpektoval jeho práva vyjadriť sa a byť prítomný pri výsluchu svedkov, žalovaný uviedol, že správny poriadok predpokladá dve formy konania pred správnym orgánom, a to administratívnu - písomnú a ústnu. Z ustanovenia § 21 ods.1 správneho poriadku vyplýva, že ústne pojednávanie sa musí uskutočniť len vtedy, ak to stanovuje osobitný zákon alebo správny orgán, ústne pojednávanie nariadi. Na konanie o správnom delikte pre žalobcu sa vzťahuje osobitný zákon, ktorým je zákon o ochrane spotrebiteľa, ktorý povinnosť nariadiť ústne pojednávanie správnemu orgánu neukladá a subsidiárne správny poriadok, ktorý vyžaduje pojednávanie nariadiť, len ak to vyžaduje povaha veci. Posúdenie vhodnosti, resp. potreby nariadenia ústneho pojednávania neprislúcha účastníkovi konania, ale správnemu orgánu. Podľa žalovaného skutkový stav bol zo strany SOI spoľahlivo zistený a ústne pojednávanie by nemalo opodstatnenie. Z toho istého dôvodu nebol nevyhnutný ani výsluch svedkov, pričom predavač M.P. po vykonanej kontrole inšpektorom SOI nepodal žiadne vysvetlenie, pre ktoré doklad o kúpe nevydal. Žalovaný konštatoval, že podkladom pre vydanie rozhodnutia správneho orgánu bol inšpekčný záznam, ktorý predstavuje základný dokument informujúci o výsledku kontroly, v ktorom je presne popísaný skutkový stav, všetky kontrolou zistené nedostatky, a ktorý nesporne preukazuje protiprávne konanie zo strany účastníka konania. V predmetnom inšpekčnom zázname je uvedené, že predavač M.P. spotrebiteľovi nevydal žiadny doklad o kúpe, zatvoril dvere svojho auta, pozdravil a chystal sa odísť. Po tom, čo sa inšpektori SOI preukázali svojimi služobnými preukazmi, hľadal doklad o kúpe v aute, no nenašiel ho. Následne inšpektori SOI išli do prevádzky účastníka konania, kde sa tiež preukázali služobnými preukazmi, oboznámili ho s obsahom písomného podania a zisteným skutkovým stavom. Účastník konania podal k inšpekčnému záznamu vysvetlivku, ktorou nijako výsledok vykonanej kontroly nespochybnil. Pretože nevydanie dokladu o kúpe je správnym deliktom podľa § 16 ods.1 zákona o ochrane spotrebiteľa, správny orgán začal vo veci správne konanie, o ktorom účastníka konania riadne oboznámil, a tiež ho poučil o možnosti vyjadriť k dôvodom konania. V súvislosti s námietkou účastníka konania (žalobcu), ktorou poukázal na štrasburskú judikatúru a porušenie článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, žalovaný uviedol, že verejné prerokovanie trestných vecí dohovoru zaručuje pred nezávislým a nestranným súdom, ktorý nesmie byť v demokratickej spoločnosti závislý od výkonnej moci. Je zrejmé, že správny orgán nie je orgánom justičným, alebo orgán výkonnej moci štátu, ktorý reprezentuje záujmy verejnej správy a nie je nezávislý od výkonnej moci. Požiadavky dohovoru v slovenskej právnej úprave sú zabezpečené inštitútom správneho súdnictva, v ktorom súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Varela Assalino proti Portugalsku z 25.04.2002 č. sťažnosti 64336/01, podľa ktorého ESĽP nemôže dospieť k záveru, že článok 6 Dohovoru vždy zahŕňa právo na verejné prejednanie bez ohľadu povahu otázky, ktorá má byť vyriešená. V zmysle predmetného rozhodnutia neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkami vyplývajúcim z článku 6 Dohovoru vo vzťahu k ústnosti a verejnosti konania v prípadoch, keď skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou. Poukázal na to, že žalobca vo svojom vyjadrení k oznámení o začatí správneho konania, ani v podanom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by zistený skutkový stav spochybňovali. K odvolacej námietke žalobcu, ktorou poukázal na obligatórnosť ústneho pojednávania priestupkov, ako aj trestných činov, pri ktorých povinnosť ústneho pojednávania priamo zakotvujú zákony, žalovaný konštatoval, že v danom prípade ide o správny delikt v zmysle § 16 ods.1 zákona o ochrane spotrebiteľa, pri ktorých nie je nariadenie ústneho pojednávania obligatórne, ale tak ako to už uviedol, závisí od správnej úvahy správneho orgánu. K odvolacej námietke žalobcu, že sa svojho práva na ústny proces nikdy nevzdal, a bol naň ani vopred predvolaný, žalovaný uviedol, že opodstatnenie inštitútu vzdania sa práva na ústny a verejný proces má relevanciu len v prípadoch, keď je ústne pojednávanie obligatórne, čo v prípade správneho deliktu závisí od správnej úvahy správneho orgánu. Žalovaný konštatoval, že v predmetnom prípade nebolo nutné ústne pojednávanie nariaďovať, keďže skutkový stav zo strany SOI bol spoľahlivo zistený a dostatočne preukázaný. Postup, ako aj rozhodnutie správneho orgánu je správny, nakoľko so zvolením administratívnej formy konania správny orgán postupoval v súlade so správnym poriadkom. Zo strany správneho orgánu nedošlo k žiadnym porušeniam práv účastníka konania, nedošlo ani k porušeniu článku 16 ods.1 Ústavy SR, pretože účastníkovi konania sa neodopiera možnosť domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde. A nedošlo k namietanému porušeniu práva účastníka konania podať opravný prostriedok. Tvrdenia, ktoré žalobca uviedol v odvolaní, považoval žalovaný za účelové s cieľom zbaviť sa objektívnej zodpovednosti za preukázané porušenie zákona. Žalovaný má za to, že nie je dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia, pretože správny orgán postupoval v súlade so zákonom a spoľahlivo zistil skutkový stav. Z dôvodu úspornosti nebolo potrebné ústne pojednávanie nariadiť. Prvostupňový správny orgán nekonal ani v rozpore so zásadou súčinnosti v správnom konaní, splnil si všetky svoje zákonné povinnosti a účastníkovi konania v žiadnom prípade neuprel možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Pokiaľ ide o výšku pokuty, správny orgán podľa žalovaného postupoval podľa § 24 ods.5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Z týchto dôvodov žalovaný ako odvolací orgán prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V zákonnej lehote podal žalobca žalobu na preskúmanie rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa. Konštatoval, že žalovaný pri vydávaní uvedeného rozhodnutia vychádzal z nedostatočného a neobjektívneho zisteného stavu, z nesprávneho posúdenia veci, rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov, a rozhodnutie žalovaného považuje za nezákonné a bol ním ukrátený na svojich právach a oprávnených záujmoch. Žalobca uviedol, že správny orgán pri ukladaní sankcie porušil základné zásady správneho trestania, čím jeho správne konanie a rozhodnutie trpí vadami, ktoré majú vplyv na zákonnosť žalobou napadnutých rozhodnutí. Rozhodnutie neobsahuje náležitosti uvedené v § 47 správneho poriadku, a to výroková časť, ani prvostupňového, ani druhostupňového rozhodnutia neobsahuje podstatnú časť skutku, ktoré konkretizuje skutok s uvedením miesta a času jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Poukázal na nezrovnalosť uvedeného miesta, kde mal byť delikt spáchaný, medzi údajmi uvedenými v inšpekčnom zázname a v odôvodnení rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu. Kým v inšpekčnom zázname sa konštatuje, že donáška pizze Minerva bola objednaná na adresu Y. X, C. k M. T., v odôvodnení rozhodnutia sa uvádza, že bola vykonaná kontrola v prevádzkarni Q. G. K., Y. X, C.. Samotná kontrola dodržiavania povinností vydávať doklad o kúpe nebola vykonaná v prevádzkarni Q. G. K., Y. X, C., dokonca tam nebol spisovaný ani inšpekčný záznam, na tejto adrese bol len prejednaný a podpísaný, ale skutkový stav mal byť zistený na úplne inom mieste. Podľa žalobcu správny orgán neuvedením týchto jednoznačných s podkladom pre rozhodnutie súhlasných náležitostí do výroku svojich rozhodnutí, podstatne porušil ustanovenie zákona o správnom konaní (§ 47 ods.2 správneho poriadku), čo spôsobuje podľa názoru žalobcu nezákonnosť rozhodnutia. Je nepreskúmateľné, kde a v ktorom čase malo dôjsť k spáchaniu správneho deliktu. Žalobca už pri kontrole sa vyjadril a tvrdil, že doklad o kúpe bol pracovníkovi vykonávajúcemu donášku pizze C. G.Š. vydaný a žalobca nemal vedomosť, prečo ho nemal vydať pracovníkom žalovaného. K objektívnemu posúdeniu veci podľa názoru žalobcu, bolo potrebné vypočuť, resp. zabezpečiť vyjadrenie aj predavača C. G.Š., čo správny orgán nevykonal. Žalobca vo vyjadrení k oznámeniu o začatí správneho konania podal námietku na nevykonanie, resp. neumožnenie vyjadrenia sa pracovníka, a zároveň podal návrh na vykonanie jeho výsluchu. Žalobca svoje právo navrhovať dôkazy uplatnil v priebehu správneho konania, ale žalovaný jeho návrhy zamietol z nedostatočným odôvodnením, že vyjadrenie k oznámeniu o začatí správneho konania obdržal jeden deň po vydaní rozhodnutia. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že v priebehu správneho konania nebolo nariadené a vykonané ústne pojednávanie vo veci spáchania predmetné správneho deliktu, pričom zároveň poukázal na nález Ústavného súdu SR č. 231/2010 a rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 5Sžo/235/2010, v zmysle ktorých účastník konania má právo sa vo veci ústne vyjadriť, byť prítomný pri dokazovaní, klásť svedkom otázky a ústne pojednávanie malo byť nariadené už pred vydaním prvostupňového rozhodnutia. Z týchto dôvodov navrhol, aby súd napadnuté rozhodnutie zrušil, vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, a zároveň uložiť žalovanému povinnosť nahradiť trovy konania. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že považuje žalobu žalobcu za nedôvodnú a navrhuje ju zamietnuť. Rozhodnutia, ktoré žalobca napadol v žalobe, sú podľa názoru žalovaného vydané na základe spoľahlivo a presne zisteného skutkového stavu v súlade s platnými právnymi predpismi. K námietke žalobu na nepreskúmateľnosť rozhodnutia, žalovaný uviedol, že má za to, že vymedzil predmet konania, a následne podal zrozumiteľný výklad, ktorý v ustanovení zákona vychádzal, a prečo pod ne podriadil zistený skutkový stav. Uvedené potvrdzuje aj skutočnosť, že rozhodnutie tak prvostupňového, ako aj druhostupňového správneho orgánu, bolo žalobcovi nepochybne z hľadiska popisu skutkových zistení, vykonaných dôkazov a aplikácie právnej normy zrozumiteľné. Žalobca od začiatku správneho konania nemal pochybnosť, o akom skutku je vedené správne konanie, pričom údajná nezrozumiteľnosť rozhodnutia v priebehu správneho konania v podanom odvolaní nijako nenamietal, a rozporoval ju až následne v podanej žalobe. Žalovaný ďalej uviedol, že nepopiera analogickú aplikáciu trestno-právnych zásad, avšak v predmetnom prípade nie sú žiadne pochybnosti o tom, či došlo k porušeniu ustanovenia § 16 ods.1 zákona o ochrane spotrebiteľa, skutkom vo výroku rozhodnutia uvedeným. Široká oblasť iných správnych deliktov jednoznačné vymedzenie výroku na rozdiel od trestných činov a priestupkoch nemá a odkazuje na ustanovenie § 47 ods.2 správneho poriadku. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžd/26/2011, v ktorom sa okrem iného uvádza, že rozhodnutie treba chápať ako univerzálny celok, preto výroková časť rozhodnutia obsahuje iba výnimočne opis skutku, časové platobné alebo iné doložky, a naopak, odôvodnenie rozhodnutia obsahuje argumentáciu, ktorá sa síce vo výrokovej časti explicitne nenachádza, ale bez jej vyjadrenia by bola výroková časť nepreskúmateľná pre nedostatok dôvodov. Žalovaný ďalej uviedol, že do textu výrokovej časti rozhodnutia zakomponoval opis konania žalobcu, ktorý nepochybne obsahuje konkretizačné prvky, hoci neobsahuje až tak presné (hodinou určené) vymedzenie časového úseku (obsahuje však dátum výkonu kontroly) a miesto, kde došlo k prevzatiu predmetnej pizze (obsahuje však označenie prevádzkovej jednotky, kde taktiež prebiehala kontrola), a má za to, že nie je zameniteľný s iným konaním žalobcu. Označenie prevádzkovej jednotky ako miesta konania prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný zvolil z dôvodu, že práve v prevádzkovej jednotke žalobcu sa inšpektori SOI preukázali služobnými preukazmi, oboznámili žalobcu so zisteným skutkovým stavom, ako aj s obsahom písomného podania, následne vypracovali inšpekčný záznam a zhodnotili za prítomnosti žalobcu zistené skutočnosti. V prevádzkovej jednotke došlo k ukončeniu vykonanej kontroly. Žalobcovi bola takisto poskytnutá možnosť vyjadriť sa k inšpekčnému záznamu. Žalovaný má za to, že vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte spočíva v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že pri zisťovaní skutkového stavu nepostupoval spoľahlivo, objektívne a dostatočne, a zotrval na svojom názore vyjadrenom v napadnutom rozhodnutí, že konaním a postupom správneho orgánu nebolo žalobcovi odopreté jeho zákonné právo vyjadriť sa ku skutočnostiam a k predmetu správneho konania. Žalobca svojimi tvrdeniami zistený skutkový stav nijako nespochybnil, a nepredložil dôkazy, ktorými by preukázal, že doklad o kúpe výrobku bol spotrebiteľovi vydaný. Z inšpekčného záznamu jednoznačne vyplýva, že doklad o kúpe spotrebiteľovi vydaný nebol, pokiaľ žalobca kontrolou zistený skutkový stav spochybňoval tvrdením, že doklad bol vydaný vodičovi, dôkazné bremeno preukázania toho tvrdenia mal nepochybne žalobca. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na zákon č. 289/2008 Z.z. o používaní elektronickej registračnej pokladnice a o zmene a doplnení zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého elektronická registračná pokladnica musí v časti neprístupnej používateľovi obsahovať fiškálnu pamäť, kde sa ukladajú údaje o evidencii tržieb. Žalobca napriek inšpekčnému záznamu tvrdenú skutočnosť, že doklad bol pracovníkovi vydaný v priebehu celého správneho konania, nepreukázal. Výsluch svedka správny orgán nevykonal, nakoľko mal za to, že ten by žalobcovi neprivodil priaznivejší výsledok správneho konania, keďže žalobca tak vo svojich vyjadreniach, ani v podanom odvolaní, nenamietal žiadne skutkové okolnosti, ani neuviedol, čím by mohol výsluch svedka spochybniť spoľahlivo zisteným skutkovým stavom. Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa, a v zmysle § 250f ods.2 O.s.p. rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil. Predmetom súdneho preskúmania je rozhodnutie žalovaného z 05.02.2015 č. SK/0724/99/2014, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj z 28.08.2014 č. P/0296/08/14. Týmto rozhodnutím Inšpektorát SOI uložil žalobcovi pokutu vo výške 600,-- eur pre porušenie povinnosti predávajúceho podľa § 16 ods.1 zákona o ochrane spotrebiteľa, v zmysle ktorého je predávajúci povinný vydať spotrebiteľovi doklad o kúpe výrobku, keď účastník konania nevydal spotrebiteľov (inšpektorom SOI) doklad o kúpe výrobku zakúpeného vo vykonanom kontrolnom nákupe (1 ks pizza Minerva) účtovanom v celkovej hodnote 3,30 eur. V administratívnom spise sa nachádza inšpekčný záznam z 28.05.2014 spísaný v prevádzkovej jednotke Q. G. K., Y.Y. X, C., z ktorého vyplýva, že za účelom prešetrenia písomného podania na nevydávanie pokladničného dokladu pri donáške pizze si inšpektori objednali u žalobcu pizzu, ktorú doručil zamestnanec žalobcu C. G., a ten po obdržaní sumy za dodávku nevydal inšpektorom SOI doklad, ktorý následne hľadal v aute, ale doklad nenašiel. Žalobca pri oboznámení sa s obsahom písomného podania a zisteným skutkovým stavom tvrdil, že doklad bol vodičovi vydaný a nie je mu známe, prečo ho zákazníkovi nevydal. Dňa 11.08.2014 bolo žalobcovi doručené oznámenie o začatí správneho konania o uložení pokuty podľa § 24 zákona o ochrane spotrebiteľa, s poučením o práve vyjadriť sa k dôvodom konania do 8 dní od doručenia tohto oznámenia, prípadne navrhnúť dokazovanie. Vyjadrenie žalobkyne bolo podané na poštu 27.08.2014 a doručené prvostupňovému správnemu orgánu 03.09.2014. V tomto vyjadrení žalobca namietal, že mu nebol poskytnutý priestor na zaujatie stanoviska ku skutkovým zisteniam a výpovediam svedkov v správnom konaní. Nebol dodržaný princíp verejnosti, ústnosti a prítomnosti na prerokovaní veci. Toto vyjadrenie bolo doručené správnemu orgánu po tom, čo prvostupňový správny orgán rozhodol o uložení pokuty rozhodnutím z 28.08.2014. Žalovaný námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti prvostupňovému správnemu orgánu nepovažoval za dôvodné a napadnuté rozhodnutie potvrdil. Podľa § 16 ods.1 zákona o ochrane spotrebiteľa predávajúci je povinný vydať spotrebiteľovi doklad o kúpe výrobku, alebo o poskytnutí služby, v ktorom je uvedené: a) obchodné meno a sídlo predávajúceho, prípadne miesto podnikania fyzickej osoby, b) adresa prevádzkarne, c) dátum predaja, d) názov a množstvo výrobku alebo druh služby, e) cena jednotlivého výrobku alebo služby, a celková cena, ktorú spotrebiteľ zaplatil. Podľa § 24 ods.1 zákona o ochrane spotrebiteľa za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom alebo právne záväznými aktmi Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa. Uloží orgán dozoru výrobcovi, predávajúcemu, dovozcovi, dodávateľovi, alebo osobe podľa § 9a alebo § 26 pokutu do 66.400,-- eur; za opakované porušenie povinností počas 12 mesiacov uloží pokutu do 166.000,-- eur. Pri určení výšky pokuty sa prihliada najmä na charakter protiprávneho konania, závažnosť porušenia povinností, spôsob a následky porušenia povinností (§ 24 ods.5 zákona o ochrane spotrebiteľa). Podľa § 27 zákona o ochrane spotrebiteľa na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem § 20 ods.3 písm.e) - h) a § 21 a § 26a, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Podľa § 3 ods.1 a 4 zákona č. 71/1967 Zb. v znení neskorších predpisov o správnom konaní (správny poriadok) správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb, dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktoré je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb. Podľa § 32 ods.1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Právna teória v rámci verejno-právnej zodpovednosti za protispoločenské konanie rozoznala trestné činy, priestupky a iné správne delikty, ďalšej špecifikácii podliehajú správne disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové. Za delikt sa považuje len také porušenie povinností (konanie alebo opomenutie), ktoré konkrétny zákon takto označuje, pričom rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti je miera typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, o iných správnych deliktoch a disciplinárnych deliktoch ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť. Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie práve priestupkom. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania, teda o postih správnych orgánov za určité nedovolené konanie. Formálne označenie určitého typu protispoločenského konania, a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky a iné správne delikty, a z toho vyvodené následky v podobne sankcií, vrátane príslušného konania, či už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia, či naopak, dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách, voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov a aj v prísnosti postihu delikventa. V konaniach zisťovania správneho deliktu, rozhodovania o vine páchateľa za spáchanie deliktu a ukladaní sankcie zaň na základe analógie legis treba postupovať v súlade so zásadami trestno-právnej zodpovednosti v zmysle právnej úpravy v zákone č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, alebo trestného zákona. V predmetnej veci, keďže ide o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutia postupov správnych orgánov o postihu za správny delikt s uložením peňažnej pokuty, podľa názoru súdu treba aplikovať na danú vec článok 6 ods.1 prvá časť európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Dohovoru, v zmysle ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhoduje o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, keďže Slovenská republika článkom 1 ods.2 Ústavy SR sa zaviazala, že uznáva a dodržiava všeobecné záväzné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná na svoje ďalšie medzinárodné záväzky a uvedený dohovor sa podľa článku 154c Ústavy SR stal súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Z judikatúry Najvyššieho súdu SR (napríklad sp. zn. 3Sžn/68/2004, 3Sž/85/2007, 8Sžo/28/2007, 8Sžo/147/2008, 6Sžo/51/2011) vyplýva, že trestno-právne princípy sa analogicky aplikujú i v správnom trestaní, a že trestanie za správne delikty podlieha obdobnému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z toho hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému. Aj odporúčanie výboru ministrov č. R (91) sa členské štáty o správnych sankciách, ktoré bolo schválené výborom ministrov 13.02.1991 na 452. zasadnutí zástupcom ministrov, odporúča vládam členských štátov, aby sa vo svojom práve, aj praxi, riadili zásadami, ktoré vyplývajú z tohto odporúčania. Pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti tohto odporúča, je v ňom uvedené, že sa vzťahuje na správne akty, ktorými sa ukladá postih za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými pravidlami, či už ide o pokuty, alebo iné opatrenia trestnej povahy bez ohľadu na to, či majú peňažnú alebo inú povahu. Tieto druhy postihu sa považujú za správne sankcie. V zmysle zásady č. 6 uvedeného odporúčania vo vzťahu k ukladaniu správnych sankcií, je potrebné aplikovať nasledovné zásady: každá osoba, ktorá čelí správnej sankcii, má byť informovaná o obvinení proti nej, mal by jej byť daný dostatočný čas na prípravu prípadu, s tým, že do úvahy sa vezme zložitosť veci, ako aj tvrdosť sankcie, ktorá by mohla byť uložená, osoba, prípadne jej zástupca má byť informovaná o povahe dôkazov proti nej, má dostať možnosť vyjadriť sa (byť vypočutá), predtým ako sa prijme akékoľvek rozhodnutie, správny akt, ktorým sa ukladá sankcia, má obsahovať dôvody, na ktorých sa zakladá. Správny orgán v preskúmavanej veci nenariadil ústne pojednávanie, a teda nedal žalobcovi možnosť, aby sa pred uložením sankcie vyjadril ku skutku, ktorý správny orgán kvalifikoval ako správny delikt. Podľa názoru súdu v konaní správneho orgánu ide o takú procesnú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia, a preto súd napadnuté rozhodnutie žalovaného, aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, zrušil z dôvodu uvedeného v § 250j ods.2 písm.e) a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Vzhľadom na to, že konanie o správnom delikte podlieha obdobnému režimu ako presný postih za trestné činy, je dôvodná žalobná námietka o neúplnom výroku prvostupňového správneho orgánu, v ktorom nie je uvedený dátum, miesto a spôsob spáchania deliktu, tak ako sa v skutočnosti stal (pri donáške pizze zamestnanec žalobcu nevydal ...). Výrok rozhodnutia o správnom delikte je dôležitý z toho dôvodu, aby skutok nemohol byť zamenený za iný, aby ten, kto delikt spáchal, vedel, za aké porušenie mu uložená sankcia, a napokon aj z toho dôvodu, že záväzný a vykonateľný je iba výrok rozhodnutia, hoci tak ako to tvrdí žalovaný, spolu s odôvodnením a poučením o opravnom prostriedku, tvorí jeden celok. V ďalšom konaní je preto potrebné po vykonanom dokazovaní a vydaní nového rozhodnutia upraviť skutok tak, aby zodpovedal výsledku vykonaného dokazovania. Vzhľadom na zistené procesné porušenia súd sa o svojom rozhodnutí s vecou samou nezaoberal. Žalobca bol v konaní úspešný a uplatnil si v žalobe právo na náhradu trov konania. Súd priznal žalobcovi náhradu trov, ktorá pozostáva zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 70,-- eur. Náhradu za právne zastúpenie súd žalobcovi nepriznal, pretože právny zástupca žalobcu výšku trov nevyčíslil. Predmetné rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach jednomyseľne (ustanovenie § 3 ods.9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších predpisov v znení novely uskutočnenej zákonom č. 33/2011 Z.z. účinnej od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, a čoho sa odvolateľ domáha.