Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/87/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7013200571 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 02. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7013200571.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa a členov senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Juraja Tymka v právnej veci žalobcu: Občianske združenie VIA IURIS so sídlom Radničné námestie 3, 902 01 Pezinok, IČO: 00631213, právne zastúpeného Mgr. Kristínou Babiakovou, advokátkou so sídlom Radničné námestie č. 9, 902 01 Pezinok, proti žalovanému: Krajskému súdu v Košiciach, Štúrova 29, Košice, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 1SprI/23/2013 z 11.3.2013, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Žalobcovi nepriznáva právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : I. 1. Žalobca sa žalobou podanou v zákonom stanovenej lehote (§ 250b ods. 1 O. s. p.) domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 1SprI/23/2013 z 11.3.2013, ktorým žalovaný ako správny orgán druhého stupňa, ktorého príslušnosť je daná ustanovením § 19 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o slobode informácií“) v znení neskorších predpisov zamietol odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu predsedu Okresného súdu Košice I č. 1SprI/11/2013 z 29.01.2013, ktorým predseda Okresného súdu Košice I ako povinná osoba nevyhovel žiadosti žiadateľa (žalobcu) o sprístupnenie skenov všetkých hodnotiacich hárkov všetkých členov výberových komisií vo výberových konaniach na funkciu sudcu Okresného súdu Košice I vyhotovených v dňoch výberového konania 21.- 23.01.2013 na základe Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 483/2011 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o výberovom konaní na funkciu sudcu. 2. Správny orgán prvého stupňa - predseda Okresného súdu Košice I prvostupňové rozhodnutie z 29.01.2013 odôvodnil nasledovne: „Dňa 24.01.2013 VIA IURIS požiadal Okresný súd Košice I o poskytnutie informácie podľa zák. č. 211/2000 Z. z., konkrétne o zaslanie kópií vo forme skenov všetkých hodnotiacich hárkov všetkých členov výberových komisií vo výberových konaniach na funkciu sudcu Okresného súdu Košice I, vyhotovených v dňoch výberového konania 21. - 23. januára 2013 na základe Vyhl. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 483/2011 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o výberovom konaní na funkciu sudcu. Podľa ust. § 3 ods. 1 zák. č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o slobode informácií“), každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Podľa ust. § 18 os. 2 Zákona o slobode informácií, ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v prípade, ak žiadosť bola odložená (§ 14 ods. 3). Podľa ust. § 22 ods. 1 Zákona o slobode informácií, ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. Podľa ust. § 9 ods. 1 Zákona o slobode informácií, informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. Podľa ust. § 13 ods. 5 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 483/2011 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o výberovom konaní na funkciu sudcu, zápisnica a hodnotiace hárky členov výberovej komisie sú súčasťou spisu agendy správy súdu. Vyhlasovateľ výberového konania na žiadosť bezodkladne sprístupní hodnotiace hárky členov výberovej komisie. V zmysle uvedenej vyhlášky a tiež ochrany osobných údajov účastníkov výberového konania sa sprístupnenie hodnotiacich hárkov členov výberovej komisie vzťahuje na žiadosť konkrétnych účastníkov, ktorých sa hodnotenie týka. Vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 483/2011 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o výberovom konaní na funkciu sudcu sleduje sprístupnenie výsledkov výberového konania, ktoré sa vyhlasujú verejne a následne sa zverejňujú na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, teda nejde o sprístupnenie podkladov hodnotenia jednotlivých účastníkov výberového konania. V prípade sprístupnenia hodnotiacich hárkov účastníkov výberového konania by došlo k narušeniu ochrany ich osobných údajov v zmysle ust. § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií. Okrem uvedeného, hodnotiaci hárok člena výberovej komisie má podľa povinnej osoby charakter osobnej povahy, pretože v ňom hodnotí zákonom požadovanú spôsobilosť účastníka výberového konania. Vzhľadom na túto skutočnosť, sprístupnenie hodnotiacich hárkov by bolo možné považovať za protiprávne sprístupnenie prejavov osobnej povahy. Podľa ust. § 28 ods. 5 zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, výberové konanie je verejné okrem hlasovania výberovej komisie. Výberové konanie administratívne a organizačne zabezpečuje predseda súdu, ktorý ho vyhlásil. Predseda súdu je povinný vytvoriť podmienky pre účasť verejnosti na výberovom konaní. Ak možno očakávať, že verejnosť prejaví o zasadnutie väčší záujem, je predseda súdu povinný uskutočniť výberové konanie vo vhodnej miestnosti s prihliadnutím na rozsah predpokladaného záujmu i možnosti. Z ústavnej úpravy čl. 26 ods. 1, 4 vyplýva zaručenie práva na informácie, ktoré ústava umožňuje za splnenia podmienok upravených ústavou obmedziť zákonom. Je teda zákonom upravený postup, že povinná osoba nesprístupňuje informácie, ktorými disponuje, ak zákon vylučuje uvedené informácie zo sprístupnenia. Pri výklade § 28 ods. 5 zák. č. 385/2000 Z. z. vzhľadom na pravidlá gramatického výkladu a účelu tejto zákonnej úpravy je nepochybné, že zákon vylúčil hlasovanie výberovej komisie z pravidla verejného konania, takže ide o tajné hlasovanie výberovej komisie. Podľa ústavnej úpravy ministerstvo nie je oprávnené v rozpore so znením zákona upravovať podrobnosti na vykonanie zákona (čl. 125 ústavy). Určenie tajnosti hlasovania, ktoré sa prejavuje úkonom každého člena výberovej komisie úpravou svojho hlasovacieho lístka musí zabezpečiť, že nikto nesmie zistiť obsah uvedeného rozhodovania, mimo členov výberovej komisie. Na základe rozhodnutia výberovej komisie, v prípade, že je uchádzač úspešný, následne rozhoduje v zmysle ústavnej úpravy Súdna rada Slovenskej republiky. Ústava ani zákon nesplnomocňuje ani súdnu radu na zisťovanie, ktorý člen výberovej komisie, akým spôsobom hlasoval. Spôsob hlasovania nie je oprávnené zisťovať u jednotlivých členov ani ministerstvo spravodlivosti, ani orgán správy súdov pri poskytovaní požadovanej informácie. Zákon totiž upravil tajnosť tohto hlasovania. V prípade tajného hlasovania aj v iných orgánoch verejnej moci (napr. voľby poslancov občanmi, voľby poslancov občanmi, voľby verejných funkcionárov poslancami a pod.) žiadny subjekt nie je oprávnený zisťovať si, ktorý volič, akým spôsobom hlasoval. Člen výberovej komisie rozhoduje podľa zákonnej úpravy hlasovaním, ktoré je tajné podľa zákona, čo si vyžaduje dôsledné rešpektovanie tejto zákonnej úpravy.“ 3. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí z 11.03.2013 konštatoval dôvodnosť skutkových zistení a právnych záverov správneho orgánu prvého stupňa v konaní o žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií z 24.01.2013 tvrdiac, že predseda Okresného súdu Košice I ako povinná osoba postupoval v preskúmavanej právnej veci v súlade so zákonom. Svoju argumentáciu oprel o znenie § 28 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z. z. v platnom znení, z ktorého vyplýva, že výberové konanie je verejné, okrem hlasovania výberovej komisie. Je teda podľa žalovaného nepochybné, že zákon upravil tajnosť (neverejnosť) hlasovania výberovej komisie. Reagujúc na znenie § 13 ods. 5 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 483/2011 Z. z. a na ďalšie žalobcom uvádzané právne významné skutočnosti v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu z 29.01.2013 žalovaný právne argumentoval nasledovne: „Skutočnosť, že ustanovenie § 13 ods. 5 vykonávacej vyhlášky upravuje sprístupnenie hodnotiacich hárkov členov výberovej komisie, nemá za následok nerešpektovanie zákonnej úpravy o tajnosti hlasovania. Tajné hlasovanie sa realizuje u každého člena vyplnením hodnotiaceho hárku, ktorý obsahuje údaje o tom, ako konkrétny člen výberovej komisie hodnotí uchádzača. Analogicky ide o zápisnicu o hlasovaní senátu v súdnom konaní, ktorú taktiež nie je prípustné zverejniť. Výsledok hlasovania vyplýva zo zápisnice o výberovom konaní. Obsahuje presné údaje, ktorý uchádzač, aký počet bodov získal od celej výberovej komisie. Zápisnica o výberovom konaní je analogická so zápisnicou o pojednávaní súdu, kde je tiež zrejmý výrok rozhodnutia súdu na základe tajného hlasovania, ktorý je evidovaný v zápisnici o hlasovaní, pričom obsah zápisnice o hlasovaní sa nesmie zverejniť. Zápisnica o priebehu výberového konania zabezpečí informovanosť verejnosti o výsledku hlasovania, čo je postačujúce. Námietka žiadateľa, že zákon o slobode informácií nepozná neverejnosť hlasovania ako dôvod na nesprístupnenie informácií, je podľa názoru odvolacieho orgánu právne bezvýznamná. Predmetný zákon je všeobecným právnym predpisom, pričom zákon o sudcoch, ktorý upravuje zásadu neverejnosti hlasovania, je špeciálny zákon (lex specialis), ktorého ustanovenia majú pri aplikácii prioritu pred všeobecným zákonom. Postup povinnej osoby je v plnom súlade s článkom 152 ods. 4, ktorý jednoznačne uvádza, že výklad a uplatňovanie aj všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Uvedené ustanovenie je všeobecným princípom výkladu a uplatňovania práva. Táto skutočnosť vyplýva z konštantnej judikatúry ústavného súdu, ktorý okrem iného uviedol „...v situácii, keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou... a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou (PL. ÚS 15/98). Uvedené ustanovenie má zásadný význam pre existenciu materiálneho právneho štátu v Slovenskej republike. Jeho pomocou sa s ústavou očividne nezlučiteľné právne normy stávajú obsolentnými právnymi normami, ktoré nijaký orgán verejnej moci nesmie uplatniť (viď komentár druhé vydanie - Ústava SR autora Jána Drgonca str. 1145). Podľa článku 123 ústavy, ministerstvá na základe zákonov a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to splnomocnené zákonom. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva aj to, že normotvorná právomoc orgánov upravených v článku 123 ústavy vylučuje, aby tieto orgány mohli upraviť iné (nové) povinnosti, než tie, ktoré už upravil zákon splnomocňujúci na vydanie právneho predpisu. Vykonávacie právne predpisy pritom nesmú regulovať konkrétny právny vzťah nad rámec zákona, čo znamená, že vykonávacím právnym predpisom nemožno subjektom právnych vzťahov ukladať také právne povinnosti, ktoré nemajú oporu v zákone (PL. ÚS 6/98). Právomoc štátnych orgánov vydávať všeobecne záväzné právne predpisy nižšej právnej sily, ako je zákon, vymedzuje priamo ústav, keď umožňuje ich vydanie len na vykonávanie ustanovení zákona a v jeho medziach, pričom nemožno upraviť spoločenský vzťah vo väčšom rozsahu, než ustanovuje zákon, ani spôsobom odporujúcim zákonu (PL. ÚS 8/94, PL. ÚS 7/96). Podľa článku 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd v judikatúre k uvedenému článku ústavy okrem iného uviedol „...výklad citovaného ustanovenia čl. 2 ods. 2 ústavy a osobitne slovného spojenia - v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon - potvrdzuje, že ústavodarca predpokladal súbežné (súčasne) splnenie oboch príkazov ústavných noriem v nej obsiahnutých. Príkazu ústavnej normy preto nezodpovedá konanie orgánu štátu zákonom ustanoveným postupom, ktoré sa neuskutočnilo v rozsahu zákona a ani konanie orgánu štátu, ktoré sa uskutočnilo v rozsahu zákona, ale nie zákonom ustanoveným postupom. Odvolanie sa na zákonom ustanovený postup preto orgánu štátu neumožňuje konať nad rozsah zákona a naopak poukaz (odvolanie sa) na konanie v rozsahu zákona orgánu štátu neumožňuje konať iným, ako zákonom ustanoveným postupom...citované ustanovenie ústavy vytvára právnu istotu tiež v tom, že žiaden štátny orgán (odlišný od zákonodarcu) nie je oprávnený samostatne a podľa vlastnej úvahy rozhodnúť kedy a za akých podmienok nebude konať v rozsahu zákona a zákonom ustanoveným spôsobom (I. ÚS 3/98). Ústavný súd povahu ústavného príkazu priznal nielen článku 152 ods. 4, ale aj článku 2 ods. 2, ktorý je adresovaný generálne všetkým orgánom verejnej moci. Z judikatúry vyplýva aj nasledovné „...Článok 2 ods. 2 ústavy obsahuje ústavné pravidlo, v rámci ktorého každý orgán verejnej moci vrátane štátnych orgánov sám (autonómne) určuje nielen to, aký druh právnej úpravy použije pri rozhodovaní, ale aj to, akým spôsobom prikročí k jeho výkladu v súlade s princípom právneho štátu, ktorý je vyjadrený v citovanom článku ústavy. Ústavný príkaz, ktorý je v článku 2 ods. 2 ústavy, je súčasne aj ustanovením povinnosti vykladať ústavné a zákonné normy tak, aby sa tento ústavný príkaz rešpektoval v celom vymedzenom rozsahu“ (II. ÚS 143/02). Odvolací orgán má za to, že okresný súd je štátnym orgánom, ktorý pri realizácii právomoci o sprístupnenie informácií je nielen oprávnený, ale aj povinný realizovať výklad právneho predpisu v zmysle článku 152 ods. 4 ústavy. Keďže nejde o rozhodovaciu činnosť v rámci súdnictva, je oprávnený odmietnuť uplatnenie predmetnej právnej normy vlastným, riadne odôvodneným výkladom, ktorý je v súlade s ústavou (viď komentár ústavy II. str. 1146). Vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 15/98) je zrejmé, že pri výklade právneho predpisu v súlade s ústavou, nie je daný ústavný dôvod na zrušenie právnej normy, takže je nesprávny právny názor žiadateľa o povinnosti súdu v prípade pochybnosti o ústavnosti vyhlášky postupovať podľa § 37 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu. Keďže zákon upravuje tajnosť hlasovania člena výberovej komisie, žiaden štátny orgán na základe úpravy predpisu nižšej právnej sily nie je oprávnený tento zákaz porušiť, inak povedané, pri poskytovaní informácií týkajúcich sa zákonom upraveného tajného hlasovania, je týmto zákonným príkazom viazaný. Ustanovenie vyhlášky ministerstva o sprístupnení hodnotiacich hárkov uložilo takú povinnosť, ktorá nemá oporu v zákone (viď PL. ÚS 6/98) v dôsledku čoho je povinný štátny orgán pri výklade právneho predpisu podľa článku 152 ods. 4 ústavy dôsledne rešpektovať článok 2 ods. 2 ústavy, ktorý nedovoľuje orgánu štátu (neumožňuje) konať nad rozsah zákona ani iným, ako zákonom ustanoveným postupom (viď I. ÚS 3/98). Sprístupnenie informácií o hlasovaní členov výberovej komisie vzhľadom na zákonný zákaz tieto informácie poskytnúť vo svojom dôsledku znamená, že by podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia, orgán verejnej moci (v danom prípade okresný súd) konal nad rámec zákona a zároveň iným, ako zákonom ustanoveným postupom. Podľa odvolacieho orgánu je právne neakceptovateľný názor odvolateľa, že okresný súd bol povinný vyselektovať informácie z hlasovacích hárkov, ktoré sa týkajú hlasovania, resp. že má sprístupniť požadovanú informáciu po predchádzajúcej anonymizácii hlasovania jej členov tak, aby bola zabezpečená jeho neverejnosť. Zákon totiž neoprávňuje štátny orgán anonymizovať hlasovanie členov, ale zakazuje zverejňovať hlasovanie členov. Oprávnenie, ktoré nie je uložené zákonom, nemôže štátny orgán na základe vlastnej úvahy realizovať, keďže platí princíp, že štátny orgán má dovolené konať len to, čo mu zákon výslovne dovoľuje (štátne orgán nie sú oprávnené konať, ak ich na to nesplnomocní zákon, a ak konajú sú povinné konať iba spôsobom, ktorý ustanovuje zákon - II. ÚS 58/2011). Odvolací orgán má za to, že z vyššie uvedených argumentácií rozhodnutí ústavného súdu je nepochybné, že každý orgán verejnej moci je povinný rešpektovať zákonom uložený zákaz, ktorým je obsahove jednoznačne úprava o tajnosti hlasovania. Pri tejto právnej úprave je neprípustné obísť zákonný zákaz akýmkoľvek úkonom orgánu verejnej moci na základe ktorého verejnosť získa informáciu o tom, ako jednotliví členovia výberovej komisie hlasovali o jednotlivých uchádzačoch. Keďže norma nižšej právnej sily (vyhláška) obsahovo upravuje jednoznačne odlišný postup (sprístupnenie hodnotiacich hárkov), je právnym riešením len dôsledné rešpektovanie ústavného príkazu pri výklade a uplatňovaní všeobecne záväzných právnych predpisov postupovať podľa článku 152 ods. 4 a článku 2 ods. 2. Súčasná právna úprava (rozdielna úprava zákona a vyhlášky) umožňuje vysvetľovanie vyhlášky dvoma spôsobmi. Súd je preto povinný uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou a nie je daný ústavný dôvod postupovať tak, aby sa dosiahlo zrušenie právnej normy. Orgán verejnej moci, ktorý uplatňuje právnu normu je teda oprávnený odmietnuť jej uplatnenie, ak na základe výkladu dospeje k záveru o protiústavnosti všeobecne záväzného právneho predpisu. Pre činnosť štátneho orgánu platí ústavný príkaz (pravidlo) o oprávnení (možnosti) konať v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, t.j. štátny orgán je oprávnený konať len to, čo mu zákon dovoľuje. Povinná osoba zvoleným postupom zároveň zabezpečila, že nebolo porušené právo občana (iného subjektu) na poskytnutie informácie, keďže z verejne prístupnej zápisnice o priebehu výberového konania podrobne vyplývajú skutočnosti o tom, ktorý uchádzač, aký počet bodov a v ktorých etapách získal, aké bolo konečné poradie úspešných a neúspešných uchádzačov a pri akom zisku bodov u každého uchádzača. Výsledky hlasovania sú teda verejnosti jednoznačne prístupné. Ide o analogický postup ako pri rozhodovaní súdu, ktorý verejne vyhlási rozsudok. Platné právne predpisy zároveň zhodne upravujú, že hlasovanie v senáte a hlasovanie výberovej komisie je neverejné (tajné), t.j. ide o zákaz sprístupniť verejnosti, ako konkrétne jednotlivý člen (sudca) rozhodoval. Hlasovací lístok je písomným dokladom, ktorý výlučne obsahuje konkrétne hlasovanie člena výberovej komisie vo vzťahu ku každému uchádzačovi, preto sa hlasovanie (ako pri rozhodovaní súdu) premieta len do zápisnice o hlasovaní a nie do zápisnice o priebehu výberového konania (zápisnice o pojednávaní). Povinná osoba teda postupom podľa čl. 152 ods. 4, čl. 2 ods. 2 ústavy vykonala správny výklad, na základe ktorého vecne opodstatnene odmietla uplatniť dotknuté ustanovenie predmetnej vyhlášky o sprístupnenie hodnotiacich hárkov všetkých členov výberovej komisie, ako obsolentnej právnej normy, ktorú nesmie uplatniť. Pokiaľ ide o námietku žiadateľa, že rozhodnutie povinnej osoby sp. zn. 1SprI/11/2013 nespĺňa náležitosti stanovené ustanovením § 47 ods. 2 správneho poriadku, pretože výrok napadnutého rozhodnutia povinnej osoby obsahuje len vetu: „Žiadosti VIA IURIS nevyhovuje“, odvolací orgán má za to, že ide o procesné pochybenie povinnej osoby, ktoré však nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia sp.zn. 1SprI/11/2013. V odôvodnení uvedeného rozhodnutia povinná osoba právne aj skutkovo zdôvodnila, prečo nevyhovela žiadosti žiadateľa o poskytnutie informácií.“ II. 1. V žalobe z 24.04.2013 žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne formuloval žalobné námietky po obsahovej právnej stránke zhodné s námietkami uvedenými v odvolaní zo 14.02.2013 proti prvostupňovému rozhodnutiu z 29.01.2013. Tvrdil, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto je potrebné ho zrušiť z právnych dôvodov uvedených v ustanovení § 250j ods. 2 písm. a) O. s. p. Za nesprávny považoval právny názor žalovaného, podľa ktorého zákon o slobode informácií je všeobecným právnym predpisom, pričom zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je vo vzťahu k nemu špeciálnym zákonom (lex specialis). V tejto súvislosti žalobca argumentoval nasledovne: „Predmetom zákona o slobode informácií je v zmysle jeho ustanovenia § 1 úprava podmienok, postupu a rozsahu slobodného prístupu k informáciám, pričom jeho úprava vychádza aj z ústavného čl. 26 ods. 4 a 5, kde je uvedené, že „právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti“ a „Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku.“ V jeho ustanoveniach § 8 až § 13 sú upravené obmedzenia prístupu k informáciám, kde sú uvedené dôvody, kedy je možné prístup k informáciám obmedziť a spôsob, akým sa toto sprístupnenie má vykonať. Zákon o sudcoch nijakým spôsobom neupravuje sprístupňovanie informácií na žiadosť v zmysle uvedeného ústavného článku. Jeho predmetom je v zmysle jeho ustanovenia § 1 úprava postavenia sudcov, ich práva a povinnosti, vznik a zánik funkcie sudcu, disciplinárna zodpovednosť sudcov, platové pomery sudcov a ich nároky po skončení výkonu sudcovskej funkcie, ako aj úprava postavenia prísediacich sudcov z radov občanov. Ani jeden z uvedených zákonov zároveň neobsahuje právne vymedzenie ich vzájomného vzťahu „všeobecný predpis - špeciálny predpis“ vo veci sprístupňovania informácií na žiadosť (ako je napr. uvedené v ustanovení § 1 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v platnom a účinnom znení, kde je riešený tento vzťah v prípade špeciality predpisov týkajúcich sa ochrany životného prostredia takto: „Ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahujú sa na ochranu zložiek životného prostredia osobitné predpisy.“). Ku vzťahu medzi zákonom o slobode informácií a inými predpismi upravujúcimi poskytovanie informácií sa vyjadril Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn. 4 Sži/1/2010 zo dňa 15. marca 2011 nasledovne: „Zákon o slobodnom prístupe k informáciám je obecným právnym predpisom poskytujúcim spoločnú úpravu, ktorá sa použije vždy, keď neexistuje úprava špeciálna, napr. na určitom úseku verejnej správy. Vo vzťahu k iným zákonom teda pôsobí ako lex generalis; príslušný špeciálny zákon deroguje jeho postavenie len v takom rozsahu, v ktorom sám problematiku poskytovania informácií upravuje.“ Obdobne sa k tomu vyjadril aj Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku č. 8 Sži/4/2010 zo 7. septembra 2010 (viď aj nižšie v bode III.2), kde uviedol, že „Okrem iného je potrebné uviesť, že ustanovenie o vyhodnocovaní ponúk pri verejnom obstarávaní pojednáva o neverejnosti, t.j. ustanovuje, že postup komisie pri hodnotení ponúk prebieha bez prítomnosti tretích osôb, neupravuje sprístupňovanie informácií. Najvyšší súd SR sa stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, že sa nejedná o informáciu, ktorú bol žalovaný povinný zverejniť podľa § 5 ods. 2, ods. 9 Zákona, avšak ide o sprístupnenie informácie na základe žiadosti“. Z uvedených dôvodov považuje žalobca tvrdenie žalovaného o vzájomnom vzťahu uvedených predpisov, za nesprávne. Uvedené právne predpisy nevylučujú ich súbežné použitie a je nepochybné, že žiadosť v zmysle zákona o slobode informácií na vyžiadanie predmetných informácií môže byť podaná. Nakoniec aj žalovaný a prvostupňový orgán konali v zmysle zákona o slobode informácií.“ Vo vzťahu k ustanoveniu § 28 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov žalobca argumentoval nasledovne: „Názor žalovaného, že prvá veta ustanovenia § 28 ods. 5 zákona o sudcoch („Výberové konanie je verejné okrem hlasovania výberovej komisie“) znamená, že zákon upravil tajnosť (neverejnosť) hlasovania výberovej komisie a preto nie je možné tieto informácie v zmysle zákona o slobode informácií sprístupniť, považuje žalobca za nesprávny. V nadväznosti na vyššie uvedené poukazujeme na to, že zákon o sudcoch neupravuje prístup k informáciám na žiadosť oprávnenej osoby. Obmedzenia prístupu k informáciám sú v zákone o slobode informácií uvedené v jeho ustanoveniach § 8 až § 13, pričom dôvod uvádzaný žalovaným sa v uvedených ustanoveniach nenachádza. Žalovaný zároveň (podľa názoru žalobcu) účelovo zamieňa pojem „neverejné“ za pojem „tajné“, pričom je zrejmé, že nejde o identické pojmy. To, že zákon vylúčil hlasovanie z verejného konania, znamená, že ide o „neverejné“ hlasovanie, avšak samo o sebe to neznamená, že výsledky hlasovania sú „tajné“. Úmyslom zákonodarcu bolo, aby takýmto spôsobom bola zaručená nerušenosť priebehu hlasovania výberovej komisie, avšak nebolo jeho úmyslom hlasovanie a najmä výstupy z neho utajiť. Obdobným prípadom sú súdne pojednávania, v ktorých je vylúčená verejnosť a ide teda o „neverejné“ pojednávania, čím je chránený nejaký konkrétny záujem (vylúčenie verejnosti z hlavného pojednávania podľa ustanovenia § 249 ods. 3 Trestného poriadku je možné napr. v prípadoch, ak by v priebehu pojednávania mohla byť ohrozená mravnosť), pričom ale rozsudok v takýchto veciach (ako výsledok konania) sa tiež vyhlasuje verejne. Zákon o slobode informácií presne definuje obmedzenia k prístupu k informáciám v ustanovení § 8 až § 13 zákona o slobode informácií a tieto informácie je povinná osoba oprávnená odmietnuť sprístupniť s odvolaním sa na konkrétne ustanovenie zákona. Neverejnosť hlasovania však zákon o slobode informácií ako dôvod na nesprístupnenie informácií nepozná. Obdobnú situáciu rieši aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí č. 8 Sži/4/2010 zo 7. septembra 2010. Aj v danom prípade išlo sprístupnenie informácie o postupe hodnotiacej komisie pri jej neverejnom zasadaní, ktorá hodnotila ponuky pri verejnom obstarávaní podľa zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pričom predmetom žiadosti o sprístupnenie informácie boli kópie hlasovacích lístkov (ako jeden z výstupov z „neverejného“ zasadnutia hodnotiacej komisie). Ustanovenie § 42 ods. 1 zákona o verejnom obstarávaní obsahu obdobnú úpravu, ako ustanovenia § 28 ods. 4 a 5 zákona o sudcoch a ide teda o analogickú situáciu, ako v prípade hodnotenia uchádzačov na miesto sudcu podľa zákona o sudcoch. Ustanovenie § 42 ods. 1 zákona o verejnom obstarávaní v znení účinnom v čase vydania rozsudku znelo: „Vyhodnocovanie ponúk komisiou je neverejné. Komisia vyhodnotí ponuky z hľadiska splnenia požiadaviek verejného obstarávateľa alebo obstarávateľa na predmet zákazky a vylúči ponuky, ktoré nespĺňajú požiadavky na predmet zákazky uvedené v oznámení o vyhlásení verejného obstarávania alebo v oznámení použitom ako výzva na súťaž a v súťažných podkladoch. Ak verejný obstarávateľ alebo obstarávateľ vyžadoval od uchádzačov zábezpeku, komisia posúdi zloženie zábezpeky a vylúči ponuku uchádzača, ktorý nezložil zábezpeku podľa určených podmienok. Pri vyhodnocovaní ponuky s variantným riešením postupuje podľa § 37 ods. 3.“ Znenie predmetného ustanovenia zákona o sudcoch je nasledovné: „Výberové konanie je verejné okrem hlasovania výberovej komisie. Výberové konanie administratívne a organizačne zabezpečuje predseda súdu, ktorý ho vyhlásil. Predseda súdu je povinný vytvoriť podmienky pre účasť verejnosti na výberovom konaní. Ak možno očakávať, že verejnosť prejaví o zasadnutie väčší záujem, je predseda súdu povinný uskutočniť výberové konanie vo vhodnej miestnosti s prihliadnutím na rozsah predpokladaného záujmu i možnosti.“. Najvyšší súd k tomu okrem iného uviedol, že: „Okrem iného je potrebné uviesť, že ustanovenie o vyhodnocovaní ponúk pri verejnom obstarávaní pojednáva o neverejnosti, t.j. ustanovuje, že postup komisie pri hodnotení ponúk prebieha bez prítomnosti tretích osôb, neupravuje sprístupňovanie informácií. Najvyšší súd SR sa stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, že sa nejedná o informáciu, ktorú bol žalovaný povinný zverejniť podľa § 5 ods. 2, ods. 9 Zákona, avšak ide o sprístupnenie informácie na základe žiadosti. Vychádzajúc z toho, že § 8 až 12 Zákona nevyplývajú obmedzenia prístupu k informácii o hlasovaní, o sprístupnenie ktorej žiadal žalobca (nejedná sa o utajované skutočnosti podľa osobitných predpisov, osobné údaje alebo ochranu osobnosti, obchodné tajomstvo alebo špeciálne dôvody obmedzeného prístupu podľa § 11 Zákona) a správny orgán ako povinná osoba v zmysle § 2 ods. 2 má plnú informačnú povinnosť v rozsahu svojej činnosti (súladne s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/06 zo dňa 6.6.2007), bolo potrebné uzavrieť, že pre nesprístupnenie požadovanej informácie nebol zákonný dôvod.“ Na doplnenie uvedeného ešte poukazujeme na analogickú situáciu týkajúcu sa hlasovania o rozsudku v prípade konania a rozhodovania na súde v senáte. Porada pred rozhodnutím, ako aj hlasovanie, ktoré sa deje v jej priebehu, je v zmysle ustanovenia § 37 Občianskeho súdneho poriadku neverejná („Senát rozhoduje po porade za prítomnosti zapisovateľa; nikto iný nesmie byť na porade prítomný.“) Výsledok hlasovania je však v zmysle ustanovenia § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov zverejnený („V každom rozhodnutí senátu musí byť uvedený výsledok hlasovania, a to uvedením pomeru hlasov“). Zákon tak v tomto prípade ustanovuje, že výstup z hlasovania (pomer hlasov“) na neverejnom hlasovaní musí byť zverejnený. Nedochádza tak pritom k porušeniu zásady neverejnosti. Analogicky aj v prípade sprístupnenia hodnotiaceho hárku ako výsledku neverejného „hlasovania“ vo výberovej komisii na miesto sudcu, nebude účel neverejnosti „hlasovania“ nijakým spôsobom porušený. Z uvedeného teda vyplýva, že aj keď zákon o sudcoch ustanovuje neverejnosť hlasovania ako takého, z tejto skutočnosti nijak nevyplýva, že je tým zároveň obmedzený prístup k informáciám o tomto hlasovaní.“ V ďalšej časti žaloby (bod III. 3.) žalobca venoval pozornosť zneniu dotknutých ustanovení vyhlášky č. 483/2011 Z. z. v právnom kontexte predmetu administratívneho konania, pričom reagujúc na odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia poukazujúceho predovšetkým na neverejnosť hlasovania výberovej komisie (§ 28 ods. 5, prvá veta zákona č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov) žalobca uviedol nasledovné námietky: „Hlavná podstata dôvodov žalovaného na zamietnutie odvolania žalobcu spočíva v presvedčení, že súčasťou hlasovania výberovej komisie je aj hodnotenie, ktoré upravuje vykonávacia vyhláška č. 483/2011 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o výberovom konaní na funkciu sudcu (ďalej len „vyhláška“). Podľa názoru žalovaného, je ustanovenie druhej vety § 13 ods. 5 vyhlášky („Vyhlasovateľ výberového konania na žiadosť bezodkladne sprístupní hodnotiace hárky členov výberovej komisie.“), v rozpore s ustanovením zákona o sudcoch v už citovanom § 28 ods. 5 prvá veta („Výberové konanie je verejné okrem hlasovania výberovej komisie.“) z čoho vyplýva, že Ministerstvo spravodlivosti SR pri vydaní vyhlášky prekročilo svoje právomoci, keďže vykonávacou vyhláškou prekročilo zákonné právomoci. Podľa názoru žalovaného tak podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR vzniká povinnosť každého štátneho orgánu vyložiť toto ustanovenie ústavne súladným spôsobom a keďže toto ustanovenie je v rozpore so zákonným znením, tak v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR môže štátny orgán postupovať len na základe zákona a nesmie toto ustanovenie použiť, čím sa dané ustanovenie stáva právne obsolentným. Toto svoje tvrdenie opiera žalovaný o nálezy Ústavného súdu SR, ktoré sú v rozhodnutí o odvolaní citované. Žalobca je presvedčený, že uvedený názor žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a žalovaný si zamieňa pojem „hlasovanie“ za pojem „hodnotenie“. Podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka (4., doplnené a upravené vydanie. Redigovali: J. Kačala - M. Pisárčikova - M. Považaj, Bratislava: Veda 2003) pojem „hlasovať“ znamená „odovzdať svoj hlas pri voľbe, rozhodovaní; voliť“. Pojem „hodnotiť“ znamená „zisťovať hodnotu, oceňovať, posudzovať“. Je zrejmé, že nejde o synonymá. V príslušných ustanoveniach zákona o sudcoch a sa pojem hlasovanie nachádza len v prvej vete predmetného ustanovenia § 28 ods. 5 („Výberové konanie je verejné okrem hlasovania výberovej komisie.“) a v ustanovení § 29 ods. 4, ktoré znie: „Členovia výberovej komisie volia spomedzi seba predsedu výberovej komisie. Výberová komisia je uznášaniaschopná, ak sa na hlasovaní zúčastnia aspoň štyria jej členovia. Jej rozhodnutie je platné, ak zaň hlasovala nadpolovičná väčšina všetkých jej členov.“. Vyhláška pojem „hlasovanie“ obsahuje v ustanovení § 12 ods. 4 („V prípade rovnosti poradia dvoch alebo viacerých uchádzačov sa o ich poradí rozhodne osobitným hlasovaním. Ak sa osobitným hlasovaním poradie neurčí, o poradí uchádzačov sa rozhodne žrebom.“) a v ustanovení § 13 ods. 2 („Zápisnica ďalej obsahuje stručný a presný záznam z každého hlasovania výberovej komisie, ktoré sa uskutočnilo, vrátane výsledku tohto hlasovania.“). Z uvedeného vyplýva, že príslušné ustanovenia zákona o sudcoch a vyhlášky upravujú hlasovanie komisie len v prípade procesnej otázky voľby predsedu komisie a v prípade rovnosti poradia dvoch, alebo viacerých uchádzačov na miesto sudcu. Výber z kandidátov na sudcov prebieha tak, že ich členovia komisie hodnotia, avšak nehlasujú o nich. Hodnotenie prebieha spôsobom ustanoveným v ustanovení § 28 ods. 4 zákona o sudcoch („Výberovým konaním na funkciu sudcu sa overujú odborné znalosti, všeobecný prehľad, ktorý je treba požadovať s prihliadnutím na stupeň súdu, na ktorom sa uskutočňuje výberové konanie, schopnosť tvorivého myslenia, rýchlosť uvažovania a schopnosť rozhodovania, verbálny prejav, osobnostné predpoklady, zdravotný stav a znalosť cudzieho jazyka uchádzača. Výberové konanie pozostáva z písomného testu, ak sa obsahuje voľné miesto sudcu na okresnom súde, prípadovej štúdie, vypracovania súdnych rozhodnutí, prekladu z cudzieho jazyka, psychologického posúdenia a z ústnej časti; ustanovenie § 27g tým nie je dotknuté. Písomný test, prípadová štúdia, súdne spisy na účely vypracovania súdneho rozhodnutia a preklad z cudzieho jazyka sa v deň výberového konania losujú výberovou komisiou z na to určených databáz. Výberové konanie sa uskutočňuje v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou osobitným predpisom“). Z textu citovaného ustanovenia vyplýva, že o kandidátoch sa nehlasuje, nevolia sa, neodovzdávajú sa im hlasy. Naopak sa posudzujú ich kvality a to ich hodnotením, prostredníctvom udeľovania bodov. Po sčítaní bodov sa určí poradie kandidátov. O poradí kandidátov rozhoduje teda celkový počet získaných bodov a neurčuje ho komisia hlasovaním. Pojmovo žalobca poukazuje aj na ustanovenie § 12 vyhlášky, ktoré uvádza podrobnosti k „postupu výberovej komisie pri hodnotení“ a nie k postupu výberovej komisie pri hlasovaní. Hodnotiace hárky, uvedené v ustanovení § 13 ods. 5 vyhlášky, ktoré boli predmetom žiadosti o sprístupnenie informácie žalobcu, sú výstupom hodnotenia. Nie je na ne preto možné vztiahnuť ustanovenie § 28 ods. 4, ktoré hovorí o tom, že hlasovanie hodnotiacej komisie je neverejné. V zmysle zákona o súdoch, ako aj vyhlášky je možné uvedené ustanovenie vztiahnuť len na prípady, kedy hlasovanie komisie skutočne prebieha (viď vyššie). Žalobca je presvedčený, že aj v prípade, ak by išlo v tomto prípade o neverejné hlasovanie, nebolo by možné zamietnuť žiadosť o sprístupnenie informácie o výsledku tohto hlasovania. Navyše ako bolo vyššie uvedené, v prípade hodnotenia uchádzačov nejde o hlasovanie komisie, ako sa žalovaný mylne domnieva, a preto ani z tohto dôvodu nie je možné obmedziť prístup k hodnotiacim hárkom ako výstupu z hodnotenia uchádzačov a nie z hlasovania komisie.“ Ďalej žalobca citujúc ustanovenia § 1, § 12 zákona o slobode informácií v právnej nadväznosti na ustanovenia § 8 až § 11 uvedeného zákona uviedol, že „ak by žalobca aj pristúpil na argumentáciu žalovaného o neverejnosti hlasovania výberovej komisie ako dôvode na nesprístupnenie hodnotiacich hárkov, bolo povinnosťou povinnej osoby vyselektovať informácie z hodnotiacich hárkov, ktoré sa týkajú hlasovania. To však nevykonal a zamedzil prístup k celému ich obsahu.“ V súvislosti so znením § 12 vyhlášky č. 483/2011 Z. z. žalobca dal do pozornosti súdu ustanovenie § 12 ods. 4 uvedenej vyhlášky, podľa ktorého v prípade rovnosti poradia dvoch, alebo viacerých uchádzačov, sa o ich poradí rozhodne osobitným hlasovaním. Tvrdil, že takto stanovený obsah hodnotiaceho hárku obsahuje údaje o hlasovaní komisie len v prípade, ak dôjde k hlasovaniu podľa § 12 ods. 4 uvedenej vyhlášky. Ostatné údaje sa podľa žalobcu netýkajú hlasovania komisie a mali byť povinnou osobou sprístupnené. Ak žiadateľ o informácie žiada dokument obsahujúci niekoľko chránených informácií, nemôže sa odmietnuť sprístupnenie celého dokumentu, ale chránené informácie sa majú z dokumentu vylúčiť, napr. začierniť a zvyšok dokumentu sa musí sprístupniť. To, že hodnotiace hárky v zmysle citovaného ustanovenia vyhlášky neobsahujú údaje o hlasovaní, svedčia podľa žalobcu aj hodnotiace hárky, ktoré sú zverejnené na webových stránkach žalobcu. Napokon žalobca argumentoval aj ustanovením § 3 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov a tvrdil, že postup správnych orgánov oboch stupňov v preskúmavanej právnej veci je v rozpore so zásadou predvídateľnosti rozhodnutí správnych orgánov vyjadrenou v uvedenom zákonnom ustanovení, podľa ktorého správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Tvrdil, a v prílohe žaloby listinnými dôkazmi dokumentoval, že hodnotiace hárky z výberových konaní na miesto sudcu, vrátane identifikácie jednotlivých členov výberovej komisie boli už opakovane na základe žiadosti o sprístupnenie informácií žalobcu inými súdmi sprístupnené a sú voľné dostupné na webovej stránke žalobcu. Žalovaný sa podľa názoru žalobcu nezaoberal narušením princípu právnej istoty, ktorý podľa neho v danej právnej veci vznikol protiprávnym postupom povinnej osoby. V závere žaloby žalobca namietal zaujatosť všetkých sudcov Krajského súdu v Košiciach a žiadal ich vylúčenie z prejednávania a rozhodnutia v danej právnej veci a v navrhovanom petite žaloby navrhol zrušiť rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania. 2. V písomnom vyjadrení z 03.06.2013 žalovaný uviedol: „Žalovaný aj naďalej zotrváva na svojom právnom názore, podľa ktorého zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov platnom znení (ďalej len „zákon“) je vo vzťahu k zákonu o slobode informácií špeciálnym predpisom pokiaľ ide o zásadu neverejnosti hlasovania výberovej komisie. Ustanovenie § 28 ods. 5 zákona vylučuje použitie zásady verejnosti na hlasovanie výberovej komisie. Podľa žalobcu zmyslom zákonnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 28 ods. 5 prvá veta zákona nebolo hlasovanie a najmä výstupy z neho utajiť. K tejto argumentácii žalobcu žalovaný súd uvádza, že výstupy z výberového konania, t.j. jeho výsledky sú uvedené v zápisnici o priebehu výberového konania, ktorá sa podľa § 28 ods. 8 cit. zákona zverejňuje webovom sídle Ministerstva spravodlivosti SR do 24 hodín od ukončenia výberového konania. Obsahové náležitosti zápisnice sú špecifikované v ustanovení § 13 vyhl. č. 483/2011 Z.z. vydané na základe zmocnenia v ustanovení § 28 ods. 10 zákona č. 385/2000 Z. z. Ďalšou žalobnou námietkou žalobca vyslovuje nesúhlas s právnym názorom žalovaného týkajúcim sa vzájomného vzťahu ustanovenia § 28 ods. 5 zákona a § 13 ods. 5 jeho vykonávacej vyhlášky. Žalovaný naďalej zotrváva na právnom názore, podľa ktorého Ministerstvo spravodlivosti SR pri vydaní citovanej vyhlášky nad rámec zákonného zmocnenia v zmysle § 28 ods. 10 zákona uložilo vyhlasovateľovi výberového konania na žiadosť bezodkladne sprístupniť hodnotiace hárky členov výberovej komisie (§ 13 ods. 5 vyhlášky). Preto na uvedené ustanovenie vyhlášky vyhlasovateľ výberového konania nie je povinný prihliadať (článok 152 ods. 4 a článok 2 ods. 2 Ústavy SR). Žalobca v ďalšej časti žaloby robí výklad pojmu „hlasovanie výberovej komisie“ v zmysle § 28 ods. 5 zákona. Podľa žalobcu toto ustanovenie upravuje len neverejné hlasovania výberovej komisie v prípade procesnej otázky voľby predsedu komisie (§ 29 ods. 4 zákona) a v prípade rovnosti poradia dvoch alebo viacerých uchádzačov o voľné miesto sudcu v hodnotiacich hárkoch členov výberovej komisie. Podľa názoru žalovaného pod pojem „hlasovanie výberovej komisie“ v ustanovení § 28 ods. 5 zákona možno zahrnúť aj hodnotenie jednotlivých uchádzačov v hodnotiacich hárkoch členov výberovej komisie. S právnym názorom iných súdov v súvislosti so sprístupnením hodnotiacich hárkov, na ktoré žalobca poukazuje, sa žalovaný nestotožňuje. Preto zo strany žalovaného nemohlo dôjsť k porušeniu zásady predvídateľnosti rozhodnutí správnych orgánov, ktorá je vyjadrená v ustanovení § 3 ods. 4 zákona o správnom konaní. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhuje, aby Krajský súd v Košiciach žalobu zamietol a žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania.“ III. Súd v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. (§ 247 a nasl. O. s. p.) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie a obsah administratívneho konania vyplývajúci z pripojeného administratívneho spisu a dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. Najvyšší súd Slovenskej republiky uzneseniami č.k. 7Ndz/1/2014 a č.k. 7Ndz/4/2014 z 26.02.2014 a 21.11.2014 rozhodol, že sudcovia Krajského súdu v Košiciach JUDr. Pavol Naď, JUDr. Eva Baranová, JUDr. Valéria Mihalčínová, JUDr. Judita Juráková, JUDr. Tamara Sklenárová a JUDr. Juraj Tymko nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp.zn. 6S/87/2013, t.j. v preskúmavanej právnej veci. Súd, právne analyzujúc obsah podanej žaloby a viazaný dispozičnou právnou zásadou určujúcou pre výkon správneho súdnictva v Slovenskej republike podľa piatej časti O. s. p. (§ 244 a nasl. O. s. p.) konštatoval, že vo vzťahu k predmetu žiadosti žalobcu z 24.01.2013 podanej na Okresnom súde Košice I o poskytnutie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobode informácií ide v podstate o výklad dotknutých ustanovení zákona č. 211/2000 Z. z., zákona č. 385/2000 Z. z. a vyhlášky č. 483/2011 Z. z. v ich znení účinnom v čase rozhodovania správnych orgánov oboch stupňov. Podľa § 244 ods. 2 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“). Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. (rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Ako to vyplýva z obsahu administratívneho spisu správneho orgánu prvého stupňa - Okresného súdu Košice I, žalobca žiadosťou o informácie z 24.01.2013 v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z. požiadal Okresný súd Košice I o zaslanie kópií vo forme skenov všetkých hodnotiacich hárkov všetkých členov výberových komisií vo výberových konaniach na funkciu sudcu Okresného súdu Košice I, vyhotovených v dňoch výberového konania 21. - 23. 01.2013 na základe Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 483/2011 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o výberovom konaní na funkciu sudcu. Správny orgán prvého stupňa - predseda Okresného súdu Košice I predmetnej žiadosti nevyhovel rozhodnutím č. 1SprI/11/2013 z 29.01.2013, a to z dôvodov uvedených v časti I., bod 2. odôvodnenia tohto rozsudku. S právnym názorom prvostupňového správneho orgánu sa v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia z 11.03.2013 právne stotožnil žalovaný, dôvodiac popri právnej argumentácii vyplývajúcej zo zákona č. 211/2000 Z.z. a zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, predovšetkým ústavnoprávnym výkladom skutkového a právneho stavu veci, v rámci ktorého sa zaoberal aj právnym hodnotením veci súvisiacim so znením § 13 ods. 5 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 483/2011 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o výberovom konaní na funkciu sudcu. Podstatou právnej argumentácie žalobcu v žalobe z 24.4.2013, v ktorej žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne podrobil podrobnej právnej analýze dotknuté ustanovenia zákona č. 211/2000 Z.z., zákona č. 385/2000 Z.z., ako aj vykonávacej vyhlášky č. 483/2011 Z.z. je právnymi úvahami podložené tvrdenie žalobcu, že hodnotiace hárky členov výberovej komisie vo výberovom konaní na obsadenie miesta sudcu obsahujú informácie, ktoré sú prístupné žiadateľom o poskytnutie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z.z., s poukázaním na ustanovenie § 13 ods. 5 vyhlášky č. 483/2011 Z.z. V tejto súvislosti žalobca opakovane tvrdil, že ustanovenie § 28 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z.z., o ktoré okrem iných zákonných a ústavných ustanovení opreli odôvodnenie svojich zamietavých rozhodnutí správne orgány oboch stupňov, nemôže byť právnou prekážkou pre zverejnenie hodnotiacich hárkov členov výberovej komisie, tvrdiac okrem iného, že „to, že zákon vylúčil hlasovanie z verejného konania, znamená, že ide o „neverejné“ hlasovanie, avšak samo o sebe to neznamená, že výsledky hlasovania sú „tajné“. Úmyslom zákonodarcu podľa žalobcu bolo, aby takýmto spôsobom bola zaručená nerušenosť priebehu hlasovania výberovej komisie, avšak nebolo jeho úmyslom hlasovanie a najmä výstupy z neho utajiť.“ Podľa § 28 ods. 5, prvá veta zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov výberové konanie je verejné, okrem hlasovania výberovej komisie. Všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá Ministerstvo, ustanoví náležitosti vyhlásenia výberového konania, zoznam dokladov, ktoré má uchádzač predložiť, spôsob konania výberového konania, podrobnosti o písomnom texte, prípadovej štúdii, vypracovania súdnych rozhodnutí, preklade z cudzieho jazyka, psychologickom posúdení a o ústnej časti výberového konania, spôsob vytvárania databáz podľa § 28 ods. 4, spôsob vyhodnotenia výsledkov výberového konania a náležitosti zápisnice o priebehu výberového konania (§ 28 ods. 10 uvedeného zákona). Ako to vyplýva z obsahu zmocňujúceho ustanovenia zákona č. 385/2000 Z.z. v platnom znení, obsiahnutého v § 28 ods. 10 uvedeného zákona, predmetné zákonné ustanovenie nesplnomocnilo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky upraviť vo všeobecne záväznom právnom predpise nižšej právnej sily na vykonanie zákona č. 385/2000 Z.z. povinnosti vyhlasovateľa výberového konania na zverejnenie dokladov, ktoré tvoria súčasť agendy správy súdu - hodnotiace hárky členov výberovej komisie. Súd sa preto, vychádzajúc predovšetkým z článku 2 ods. 2 Ústavy SR právne stotožnil s obsahom odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia, poukazujúceho na nemožnosť právnej aplikácie ustanovenia § 13 ods. 5, druhá veta vyhlášky č. 483/2011 Z.z. na preskúmavanú právnu vec. Ďalej súd považuje za potrebné dať do pozornosti účastníkov konania, že v zmysle citovaného ustanovenia § 28 ods. 10 zákona č. 385/2000 Z.z. v znení neskorších predpisov všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorým je vyhláška č. 483/2011 Z.z., mal byť okrem iného upravený spôsob vykonania výberového konania. Z obsahu žalobných námietok je zrejmé, že žalobca vyhotovovanie hodnotiacich hárkov členov výberovej komisie nepovažuje za súčasť hlasovania výberovej komisie, ktoré má byť neverejné, ako to priamo vyplýva z ustanovenia § 28 ods. 5, prvá veta zákona č. 385/2000 Z.z. Súd je však toho názoru, že zámerom zákonodarcu v ustanovení § 28 ods. 5, prvá veta uvedeného zákona, na ktoré vo vykonávacom právnom predpise - vyhláške č. 483/2001 Z.z. právne nadväzuje ustanovenie § 12 uvedenej vyhlášky (Postup výberovej komisie pri hodnotení) bolo zabezpečiť neverejnosť hlasovania výberovej komisie prakticky realizovaného postupom podľa § 12 vyhlášky č. 483/2011 Z.z. Podľa názoru súdu skutočnosť, že zákonodarca v ustanovení § 12 uvedenej vyhlášky pri stanovovaní postupu výberovej komisie pri hodnotení uchádzačov o funkciu sudcu explicitne nevyjadril, že postup výberovej komisie pri hodnotení je považovaný za hlasovanie o jednotlivých uchádzačoch o funkciu sudcu neznamená, že obsahovo nejde o hlasovanie výberovej komisie podľa § 28 ods. 5, prvá veta zákona č. 385/2000 Z.z., ktoré je neverejným. Daný záver súdu možno okrem iného oprieť aj o samotným žalobcom zvýrazňované znenie ustanovenia § 12 ods. 4 citovanej vyhlášky, podľa ktorého v prípade rovnosti poradia dvoch alebo viacerých uchádzačov sa o ich poradí rozhodne „osobitným hlasovaním“. Neverejný proces hodnotenia uchádzačov výberovou komisiou upravených v § 12 vykonávacej vyhlášky k zákonu č. 385/2000 Z.z. treba podľa názoru súdu jednoznačne posudzovať v právnej nadväznosti na ustanovenie § 28 ods. 5, prvá veta zákona č. 385/2000 Z.z. v znení neskorších predpisov. Po obsahovej právnej stránke ide o neverejné hlasovanie uskutočnené výberovou komisiou. Právnym zavŕšením daného neverejného postupu výberovej komisie je právny postup výberovej komisie uvedený v ustanovení § 12 ods. 5 uvedenej vyhlášky, podľa ktorého výsledky výberového konania a poradie úspešných uchádzačov, ako aj zoznam neúspešných uchádzačov podľa ods. 2 výberová komisia verejne vyhlási a oznámi uchádzačom bezprostredne po ukončení výberového konania. Pokiaľ ide o ústavnoprávny rozmer preskúmavanej právnej veci, súd uvádza nasledovné závery (týkajúce sa predovšetkým znenia § 13 ods. 5 vyhlášky č. 483/2011 Z. z.): Ustanovenie § 28 ods. 5 zák. č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich jednoznačne upravuje, že hlasovanie vo výberovom konaní je neverejné (t.j. tajné). Vykonávacia vyhláška MS SR č. 483/2011 Z.z. z 13.12.2011 v ustanovení § 13 ods. 5 upravuje aj skutočnosť, že vyhlasovateľ sprístupní hodnotiace hárky členov výberovej komisie. Obsah uvedených ustanovení nie je možné považovať za súladný. Zákonom je predpísané rozhodovanie hlasovaním (nie iným spôsobom) každým členom výberovej komisie. Rozhodnutie každého člena komisie (t.j. hlas) sa písomne zachytáva (eviduje) na hodnotiacom hárku vo vzťahu ku každému jednotlivému uchádzačovi (t.j. osobitne). Keďže obsah § 28 ods. 5 cit. zák. a § 13 ods. 5 vykonávajúcej vyhlášky (ustanovuje podrobnosti o priebehu výberového konania) nie je súladný, čím sa nastoľuje stav právnej neistoty, je povinnosťou súdu pri aplikácii a interpretácii ustanovení právneho predpisu nižšej právnej sily, (t.j. vyhlášky ministerstva) dôsledne postupovať podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR (ďalej len „ústavy“), ktorý upravuje všeobecné výkladové pravidlo. Z judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva aj to, že v situácii, keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden je v súlade s ústavou a druhý nie je v súlade s ústavou, nie je daný ústavný dôvod na zrušenie právnej normy, ale je daná ústavná povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou (PL. ÚS 15/98). Všeobecné súdy pri realizácii svojej pôsobnosti v zmysle čl. 142 ods. 1 ústavy (aj pri preskúmvacej právomoci) sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť (II. ÚS 13/2001). Pri aplikácii a interpretácii ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov vydanými ministerstvami je v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy potrebné vychádzať z ústavnej úpravy čl. 123 (o sekundárnej právomoci orgánov výkonnej moci), čl. 26 ods. 4 ústavy (o prípustnosti obmedzenia na šírenie informácií zákonom) a čl. 2 ods. 2 ústavy (o povinnosti orgánu verejnej moci konať len to, čo mu ústava alebo zákon povoľuje - I. ÚS 3/98), keďže na seba tieto ustanovenia významovo nadväzujú vo vzťahu k predmetu preskúmavanej veci (PL. ÚS 32/95). Z judikatúry Ústavného súdu SR ďalej vyplýva, že podľa čl. 123 ústavy je vylúčená možnosť, aby ministerstvá v rozsahu svojej normotvornej právomoci menili obsah právnych vzťahov, teda upravovali také práva a im zodpovedajúce povinnosti, ktoré „splnomocňujúci zákon“ neustanovuje. Je preto umožnené vydávanie uvedených právnych predpisov nižšej právnej sily len v medziach zákona, čo nepripúšťa upraviť vzťah spôsobom odporujúcim zákonu, resp. nemožno subjektu právnych vzťahov ukladať také právne povinnosti, ktoré nemajú oporu v zákone (PL. ÚS 6/98, PL. ÚS 8/94, PL. ÚS 7/96). Právna podmienka obmedzenia ústavného práva na šírenie informácií podľa čl. 26 ods. 4 ústavy znamená, že obmedzenie prijíma zákonodarca len v právnom predpise so silou zákona. Zároveň musí byť splnená materiálna podmienka, ktorou je aj nevyhnutnosť opatrenia v demokratickej spoločnosti (naliehavá spoločenská potreba), ktorá je taktiež splnená (PL. ÚS 15/98). Zákonodarca v ustanovení § 28 ods. 5 prvá veta zákona č. 385/2000 Z.z. v platnom znení obmedzil právo na šírenie informácie úpravou neverejného hlasovania. Súčasne je pritom splnená materiálna podmienka (vyplývajúca zo znenia čl. 26 ods. 4 ústavy), spočívajúca v nevyhnutnosti garantovať slobodu rozhodovania o personálnej otázke v procese realizácie ústavného práva občana na prístup k verejnej funkcii podľa čl. 30 ods. 4 ústavy. Z uvedených skutočností vyplýva, že v súlade s ústavnou povinnosťou podľa čl. 152 ods. 4 ústavy (generálne pravidlo interpretácie a aplikácie právnych predpisov) je súd povinný aplikovať a interpretovať dotknuté ustanovenie § 13 ods. 5 cit. vyhlášky v súlade s tými ustanoveniami ústavy, ktoré na seba významovo nadväzujú (PL. ÚS 32/95), t.j. z ústavnej úpravy čl. 123 a čl. 26 ods. 4 ústavy. Pri ich aplikácii je pre každý orgán verejnej moci záväzné rozhodovanie ústavného súdu (PL. ÚS 17/96). Vzhľadom na záväzný výklad vyplývajúci z judikatúry ústavného súdu (týkajúci sa čl. 123 a 26 ods. 4 ústavy) je zrejmé, že právo na informácie o hlasovaní člena výberovej komisie je príslušným zákonom obmedzené (úprava neverejného hlasovania), pričom vykonávací predpis nie je oprávnený uložiť povinnosti sprístupniť takúto skutočnosť, keďže to nemá oporu v splnomocňovacom zákone. Povinnosť sprístupnenia hodnotiacich hárkov teda porušuje (obchádza) zákonnú úpravu o tajnosti hlasovania, ktoré dôsledne zaručuje nevyhnutnosť slobody rozhodovania (neumožní sa postih alebo nátlak za hlasovanie) pri rozhodovaní v procese ústavne upraveného práva na prístup k verejnej funkcii (čl. 30 ods. 4 ústavy). Z uvedených dôvodov, ktoré súd považoval za právny základ pre posúdenie dôvodnosti žalobných námietok, sa súd stotožnil s názorom žalovaného v kľúčových právnych kritériách pre posúdenie predmetu administratívneho konania. V žalobe uvádzanú otázku právneho vzťahu zákona č. 211/2000 Z.z. v platnom znení so zákonom č. 385/2000 Z.z. v znení neskorších predpisov súd vyhodnotil zhodne so žalovaným, poukazujúc na špeciálnu úpravu daných právnych vzťahov, obsiahnutú v ustanovení § 28 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z.z. v spojení s ustanoveniami § 12 vyhlášky č. 483/2011 Z.z. Neverejnosť teda tajnosť hlasovania výberovej komisie jej postupom podľa § 12 vykonávacej vyhlášky je podľa názoru súdu (v súlade s hore uvedeným právnym výkladom uvedených ustanovení) určujúcim právnym faktorom aj pre posúdenie možnosti zverejnenia, t.j. aj sprístupnenia na žiadosť podľa zákona č. 211/2000 Z. z. všetkých tých informácií, ktoré tvorili obsah hodnotenia uchádzačov, teda fakticky hlasovania o nich členmi výberovej komisie vyplňovaním hodnotiacich hárkov. Súd sa preto nestotožnil s námietkou žalobcu, že zámerom zákonodarcu v ustanovení § 28 ods. 5 zákona č. 385/2000 Z. z. bolo iba zabezpečiť nerušenosť priebehu hlasovania výberovej komisie a nebolo jeho úmyslom utajiť hlasovanie. Výstupom z neho určeným zákonodarcom na zverejnenie je verejné vyhlásenie výsledkov výberového konania postupom podľa § 12 ods. 5 vyhlášky č. 483/2011 Z. z. Súd sa ďalej zaoberal aj právnym hodnotením obsahu hodnotiacich hárkov členov výberovej komisie v právnom rámci ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. v znení neskorších predpisov, ako časti argumentácie správnych orgánov oboch stupňov. Podľa § 9 ods. 1 prvá veta zákona o slobode informácií, informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. Ustanovenie § 9 zákona č. 211/2000 Z.z. je systematický zaradené do časti zákona označenej ako Obmedzenia prístupu k informáciám. Dikcia § 9 ods. 1 uvedeného zákona vyžadujúca predchádzajúci písomný súhlas dotknutej osoby so sprístupnením takýchto informácií, teda aj informácií, ktoré sa dotýkajú osobnosti fyzickej osoby je v právnom premietnutí na obsah hodnotiacich hárkov členov výberovej komisie ďalšou právnou prekážkou sprístupnenia skenov (kópií) hodnotiacich hárkov. Ide totiž o údaje o osobnosti uchádzača, zverejnením ktorých môže byť negatívne zasiahnuté do jeho osobnostných práv, ochrana ktorých bola nesporne zámerom zákonodarcu v danom zákonnom ustanovení. Osoba hodnotiteľa - člena výberovej komisie nie je preto podľa názoru súdu právne významnou pre posúdenie existencie danej zákonnej podmienky pre sprístupnenie informácie. Zhrnúc predmetné právne hodnotenie veci súd dospel k záveru, že u žalobcu je daná právna prekážka pre zverejnenie ním požadovaných informácií obsiahnutá v ustanovení § 9 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z., pričom zároveň nemožnosť zverejniť obsah hodnotiacich hárkov členov výberovej komisie z výberového konania na obsadenie voľného miesta sudcu je daná aj neverejnosťou hlasovania výberovej komisie, za ktoré súd jednoznačne považuje aj postup podľa § 12 ods. 1 až 4 vyhlášky č. 483/2011 Z. z. v znení neskorších predpisov (postup výberovej komisie pri hodnotení). Súd preto podľa § 250j ods. 1 O. s. p. zamietol žalobu ako nedôvodnú. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 250k ods. 1 O. s. p. tak, že žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný, nepriznal právo na náhradu trov konania. Súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte jednohlasne (§ 3 ods. 9, posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci.