Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 11Co/48/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7710217073 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Angela Čechová ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7710217073.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Angely Čechovej a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Ľuboša Kunaya vo veci žalobcu Ing. X. N., bytom S., ul. X.mája č. XX, zast. JUDr. Bartolomejom Kaščákom, advokátom, Vranov nad Topľou, M.R. Štefánika 171, proti žalovanej N. republika - S. spravodlivosti SR, G., L. námestie č. XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej JUDr. Ladislava Kováča, PhD., súdneho exekútora, Exekútorsky úrad Košice, Južná trieda 93, zast. JUDr. Tiborom Sásfaiom, advokátom, Košice, Fejova 4, o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 10C 171/2010 z 19.12.2012 Okresného súdu Michalovce r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal voči žalovanej náhrady škody, ktorú mu mal spôsobiť pri výkone svojej činnosti súdny exekútor JUDr. Ladislav Kováč. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že na základe návrhu oprávnenej Všeobecná zdravotná poisťovňa a.s. tento exekútor vykonal exekúciu proti povinnému X. s.r.o. na základe dražobnej vyhlášky, že v rámci tejto exekúcie dňa 10.6.2004 prihlásil žalobca svoje pohľadávky voči povinnému v celkovej výške 3.048.774,- Sk, pričom uplatnená suma pozostávala zo sumy 2.268.552,- Sk titulom pôžičky poskytnutej povinnému zabezpečenej záložným právom, ďalej zo sumy 441.750,- Sk titulom pôžičky poskytnutej povinnému nezabezpečenej záložným právom, zo sumy 68.442,- Sk titulom nevyplatenej mzdy a zo sumy 270.000,- Sk titulom vkladu spoločníka. Súdny exekútor po dražobnom odpredaji majetku povinného vyhotovil dve zápisnice o rozvrhu výťažku dražby nehnuteľnosti, v zápisnici zo 16.9.2005 mu nepriznal a ani nevyplatil zmluvný úrok zo sumy zabezpečenej záložným právom, čo zo sumy 1.333.816,- Sk vo výške 20 % ročne za dobu od 5.8.2002 do 5.8.2005 predstavovalo sumu 800.289,- Sk. Podobne v druhej zápisnici o rozvrhu výťažku z 28.4.2006 mu nepriznal dohodnutý úrok zo sumy 884.735,30 Sk vo výške 25 % ročne za dobu od 16.1.2003 do 16.1.2006, čo predstavuje sumu 503.841,- Sk. Naproti tomu na jeho úkor si exekútor vyúčtoval trovy exekúcie v prípade prvého rozvrhu výťažku vo výške 951.686,80 Sk a v prípade druhého rozvrhu sumu 315.066,30 Sk, čím prekročil predpokladané trovy exekúcie (29.015,- Sk o 1.266.753,10 Sk). Táto suma bola takto vylúčená z rozdelenia podstaty v neprospech žalobcu. Ďalšie pochybenie exekútora podľa žalobcu spočívalo v tom, že priznal súdnemu exekútorovi JUDr. Máriovi Mičákovi sumu 268.838,30 Sk na prihlásený nárok pre O. s.r.o. a to napriek tomu, že na základe návrhu oprávnenej z 22.10.2004 bola exekúcia zastavená a uznesením č.k. 14Er 3106/01 z 23.9.2005 súd priznal odmenu vo výške 8.500,- Sk. Okresný súd Michalovce vydal uznesenie 10Er 121/2004 dňa 23.12.2005, ktorým rozvrh výťažku schválil a ďalším uznesením z 13.6.2006 nevyhovel jeho námietkam s odôvodnením, že sú oneskorene podané, čo však nezodpovedalo pravde, preto z uvedeného dôvodu podal dovolanie prostredníctvom Generálneho prokurátora SR , ktorému Najvyšší súd SR vyhovel. Nesprávny a nezákonný postup Okresného súdu Michalovce je tak preukázaný rozsudkom Najvyššieho súdu SR 4MCdo 17/2006 a 4MCdo 18/2006 z 31.7.2008, ktorým boli zrušené uznesenia Okresného súdu Michalovce. Prvým uznesením zo 4.3.2009 súd neschválil rozvrh výťažku a uznesením z 11.10.2005 a z rozvrhu z 28.4.2006 v uznesení uviedol súd, že napriek zrušujúcemu rozsudku Najvyššieho súdu sa týmto nebude zaoberať, lebo v exekučnom konaní nie je možné navrátenie do pôvodného stavu a tak súd odkázal žalobcu ako záložného veriteľa, aby si svoje nároky uplatnil podaním návrhu na náhradu škody voči súdnemu exekútorovi. Na základe týchto skutočností žalobca svoj nárok právne odôvodnil ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého sa za nesprávny úradný postup považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Žalobca listom z 19.12.2009 požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR o predbežné prerokovanie nároku, na ktorý však nedostal žiadnu odpoveď. Žalovaná s návrhom nesúhlasila s odôvodnením, že žalobca nepreukázal, že do dražieb u súdneho exekútora prihlásil svoju pohľadávku spolu s príslušenstvom, ktoré mali tvoriť úroky z poskytnutých pôžičiek povinnému. Žalovaná poukázala na to, že žalobca bol rozvrhmi výťažkov z dražieb nehnuteľností podľa zápisníc uspokojený v skupine pohľadávok podľa § 157 ods. 1 písm. c/ zák. č. 233/1995 Z.z. vo výške 100 % istiny, preto mu nemohla vzniknúť škoda. Aj vedľajší účastník neuznal žalobou uplatnený nárok a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, obsah ktorého je uvedený v odôvodnení rozsudku a po posúdení zákonných predpokladov na uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z., ktorého príslušné ustanovenia aplikujúce na danú vec uviedol v odôvodnení rozsudku, dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je opodstatnený ani z dôvodu nezákonného rozhodnutia a ani z dôvodu nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci. Konštatoval, že pri uplatnení nároku z nezákonného rozhodnutia je potrebné, aby boli splnené tieto podmienky: vydanie nezákonného rozhodnutia, vznik škody, príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom škody a zrušenie alebo zmena nezákonného rozhodnutia príslušným orgánom. Tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne. Ak chýba čo i len jedna podmienka, nie je možné nárok na náhradu škody priznať. Ako tvrdí žalobca, v rámci rozvrhu výťažku nebolo uspokojené jeho právo na úhradu úrokov zo zmlúv o pôžičkách, a nepriznanie týchto úrokov mu spôsobilo škodu vo výške 43.289,18 Eur. Stalo sa tak preto, že kvôli nesprávnemu určeniu výšky trov súdneho exekútora sa zmenšila rozdeľovaná podstata. Je pravda, že rozvrh výťažku vykonal súdny exekútor tak, ako to žalobca udával, rozvrh výťažku však podlieha schváleniu súdom. Súčasťou schválenia sú aj trovy exekúcie. Súd o schválení rozvrhu výťažku vydáva rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie. Ak teda trovy exekúcie neboli vypočítané správne, zúčastnené osoby majú zákonné možnosti na ich zmenu. Výsledkom činnosti súdneho exekútora bolo vydanie súdneho rozhodnutia, ktoré v konečnom v dôsledku oba rozvrhy výťažkov, a to z dražby konanej 11.7.2005 aj z dražby konanej 16.11.2005 schválilo. Z exekučného spisu bolo preukázané, že žalobca proti uzneseniu o rozvrhu výťažku z dražby konanej dňa 16.11.2005 nepodal žiadne opravné prostriedky, a to ani riadne ani mimoriadne, a uznesenie nadobudlo právoplatnosť. V tejto súvislosti súd poukázal na ďalšiu požiadavku zákona č. 514/2003 Z.z. v ustanovení § 6 ods. 2, kde je uvedené, že nárok na náhradu škody má iba poškodený, ktorý proti nezákonnému rozhodnutiu podal riadny opravný prostriedok. Nie je preto splnená zákonná podmienka na priznanie náhrady škody, a to zrušenie nezákonného rozhodnutia a ani podmienka podať riadny opravný prostriedok proti uzneseniu o schválení rozvrhu výťažku. Pokiaľ ide o rozvrh z dražby konanej 11.7.2005, najvyšší súd zrušil uznesenie zo dňa 23.12.2005 o schválení rozvrhu výťažku, vo veci však bolo vydané nové rozhodnutie, ktoré rozvrh výťažku schválilo a toto rozhodnutie bolo potvrdené na odvolanie krajským súdom a je právoplatné. Ani toto rozhodnutie nebolo zrušené. Ako vyplýva zo spisu aj z vyjadrenia žalobcu, žalobca nevyužil svoje právo na podanie mimoriadnych opravných prostriedkov ani voči rozhodnutiu okresného ani krajského súdu. Ani v tomto prípade preto nie je splnená podmienka zrušenia rozhodnutia príslušným orgánom. Žalobca v tejto súvislosti dôvodí, že pri náhrade škody postupoval podľa pokynov prvostupňového a odvolacieho súdu, ktoré konštatovali, že v exekučnom konaní nie je možné navrátenie do predošlého stavu (§ 61 Exekučného poriadku), a teda nie je možné vykonať nové rozvrhové pojednávanie. K tejto námietke žalobcu súd uviedol, že pre uplatnenie práva na náhradu škody voči štátu je potrebné postupovať tak, ako to vyžaduje zákon 514/2003 Z.z. bez ohľadu na to, aké dôvody v dotknutých rozhodnutiach príslušný štátny orgán uviedol. Dôvody rozhodnutia súdu, či jeho odporúčania, nemajú vplyv na podmienku ustanovenú zákonom, a to zrušenie rozhodnutia, ktorým mala byť spôsobená škoda. V prípade rozvrhov výťažkov, z ktorých mala žalobcovi vzniknúť škoda, sa tak nestalo. Ani jedno uznesenie o schválení rozvrhu výťažku nebolo zrušené. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, zákon č. 514/2003 Z.z. ho nedefinuje. V ustanovení § 9 ods. 1 iba konštatuje, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Súdna prax však ustálila, že nesprávnym úradným postupom je porušenie povinností orgánov verejnej moci pri ich činnosti, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov, a porušenie povinností je v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Môže ísť o činnosť, ktorej výsledkom nie je rozhodnutie príslušného orgánu, ale môže ísť aj o činnosť, ktorá súvisela s vydaním rozhodnutia príslušného orgánu. O nesprávny úradný postup však nemôže ísť v prípadoch, ak výsledkom postupu orgánu verejnej moci je vydanie rozhodnutia. O taký prípad ide aj u žalobcu. Výsledkom postupu exekútora v rámci vykonávania exekúcie boli rozhodnutia súdu o schválení rozvrhu výťažku, voči ktorým mal žalobca možnosť podať riadne i mimoriadne opravné prostriedky. Vedľajší účastník vzniesol z opatrnosti aj námietku premlčania s odôvodnením, že podľa § 19 Zákona č. 514/2003 Z.z., je potrebné uplatnil si nárok na náhradu škody v lehote 3 rokov odo dňa, keď sa poškodená osoba dozvedela o tom, že mu vznikla z nesprávneho úradného postupu škoda. Poukázal na predkladané námietky žalobcu do exekučného konania o ktorých sa sám vyjadril, že už v tej dobe vedel o tom, že postup súdneho exekútora v exekučnom konaní nebol správny to znamená, že od 16.5.2006 mu začala plynúť trojročná lehota na uplatnenie práva na náhradu škody to znamená, do 16.5.2009. Nárok na náhradu škody si žalobca uplatnil až listom v januári 2010 adresovaný Ministerstvu spravodlivosti, preto svoj nárok uplatnil po premlčacej dobe. Súd k námietke premlčania udáva, že pre plynutie premlčacej doby je podstatné, či je nárok uplatnený ako náhrada škody z nesprávneho úradného postupu, alebo ako náhrada z nezákonného rozhodnutia. V prípade nesprávneho úradného postupu začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o vzniku škody. Tu je potrebné prisvedčiť vedľajšiemu účastníkovi, že o „nesprávnom úradnom postupe“ žalobca vedel už 16.5.2006, keď podával námietky voči rozvrhu výťažku a že od tohto dňa začala plynúť premlčacia doba, a uplynula 16.5.2009. Žalobca si nárok u žalovaného uplatnil až v januári 2010, teda po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. V prípade nezákonného rozhodnutia, premlčacia doba začína plynúť od doručenia, resp. oznámenia rozhodnutia, ktorým bolo nezákonné rozhodnutie zrušené. Tu je zasa potrebné prisvedčiť žalobcovi, že nemôže plynúť premlčacia doba v čase, keď sa o nárokoch poškodenej osoby vedie konanie, ktoré nie je ukončené. Ako ustálil súd, v prípade nároku uplatneného žalobcom ide o nárok z nezákonného rozhodnutia. V tomto prípade nie je možné hovoriť ani o plynutí premlčacej doby, pretože dotknuté rozhodnutia neboli zrušené, a teda premlčacia doba ani nezačala plynúť. Nárok žalobcu bol zamietnutý, pretože nespĺňal hmotnoprávne predpoklady na uplatnenie práva na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že ich priznal žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi, ktorí mali vo veci plný úspech. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca odôvodňujúc ho odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/ a f/ O.s.p. Uviedol, že okrem toho, že súd neúplne zistil skutkový stav veci a nesprávne právne vec posúdil, došlo aj k ďalším vadám v konaní. Počas konania bola zmenená osoba zákonného sudcu, súd neposkytol žalobcovi lehotu na vyhodnotenie prednesov žalovaného a vedľajšieho účastníka a v odôvodnení rozsudku v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. sa súd nevyporiadal s návrhmi, ktoré on predložil v ostatnom svojom podaní z 30.11.2012. Na odôvodnenie ďalších odvolacích dôvodov uviedol, že v exekučnom konaní pod č.k. Ex 52/2004 resp. 10 Er 121/04 súdny exekútor vymáhal nárok oprávneného Všeobecná zdravotná poisťovňa proti povinnému LIMOS s.r.o. na dlžnom poistnom vo výške 24.865,- Sk a trovy exekúcie vo výške cca 24.0115,- Sk. Po vykonanom exekučnom predaji majetku povinného vo výške 3.800.000,- Sk a 1.600.000,- Sk boli do rozvrhového konania prihlásení viacerí veritelia, medzi nimi aj žalobca. Súdny exekútor v zápisniciach rozvrhu výťažku iba sčasti uspokojil nároky veriteľov. Následne sa zistilo, že súdny exekútor v rozpore so zákonom si priznal odmenu nie z vymáhanej sumy, ale z hodnoty výťažku a tak si odčerpal 951.686,80 Sk a 315.066,20 Sk. Ďalej priznal súdnemu exekútorovi M. Mičákovi pohľadávku vo výške 268.838,30 Sk, hoci ním označená exekúcia č. Ex 4/01, 8 Er 203/03 už bola zastavená. V prípade žalobcu súdny exekútor v rozpore s § 157 ods. 3 EP nevzal do úvahy žalobcovi patriace úroky z poskytnutých pôžičiek pre povinného ako dlžníka. Keďže nebolo možné dosiahnuť nápravu cestou exekučného súdu, obrátil sa žalobca na GP SR s podnetom na podanie mimoriadneho dovolania proti nezákonnému postupu pri schvaľovaní rozvrhu výťažku. Zo strany GP SR boli podané dve mimoriadne dovolania proti rozhodnutiam exekučného súdu. NS SR v rozsudku zo dňa 31.7.2008 im vyhovel a okrem iného uviedol, že výška trov exekúcie, ktorú exekútor zaradil do prvej skupiny pohľadávok v rámci výťažku, bola v evidentnom rozpore s § 5 ods. 1 v spojitosti s § 4 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. vydanej na vykonanie zák. č. 233/1995 Z.z. Obe rozhodnutia boli zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. V ďalšom konaní okresný súd uznesením zo dňa 4.3.2009 neschválil rozvrh výťažku zo dňa 11.10.2005. Súčasne poučil žalobcu ako záložného veriteľa, aby svoje návrhy uplatnil v rámci § 33 EP ako náhradu škody voči súdnemu exekútorovi, lebo navrátenie do predošlého stavu v exekučnom konaní nie je prípustné. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a poškodený sa tak dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá (§ 19 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z.). Následkom toho uplatnil nárok na náhradu škody cestou Ministerstva spravodlivosti SR. Keďže zápisnica o výťažku nie je rozhodnutím (§ 160 EP) ale postupom o rozdelení výťažku žalobca správne uplatnil svoj nárok na náhradu škody. Okresný súd túto okolnosť opomenul vyhodnotiť, lebo vychádza z ďalšieho uznesenia okresného súdu zo dňa 26.5.2009, ktoré je však od počiatku neplatné, lebo súd konal vo veci, ktorá bola právoplatne rozhodnutá. Ako je všeobecne známe, súdny exekútor nie je účastníkom exekučného konania, preto nebol oprávnenou osobou na podanie odvolania proti uzneseniu zo dňa 4.3.2009 o neschválení rozvrhu výťažku. Proti uzneseniu z 26.5.2009 podal žalobca sťažnosť. Odvolací súd uznesením zo dňa 29.9.2009 potvrdil napadnuté uznesenie s tým, že okresný súd je viazaný názorom Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.7.2008 č.k. 4MCdo 17/2006 o nesprávnom navýšení odmeny pre súdneho exekútora na úkor prihlásených veriteľov. Ide o špecifický postup v činnosti súdneho exekútora, ktorého nezákonnosť bola potvrdená rozsudkom NS SR z 31.7.2008. V trojročnej premlčacej dobe žalobca podaním z 29.12.2009 uplatnil svoj nárok voči štátu na MS SR a následne žalobou zo dňa 25.11.2010 uplatnil nárok na súde. V rozsudku zo dňa 19.12.2012 okresný súd nezohľadnil doloženú argumentáciu žalobcu a vychádzal iba z prednesov žalovaného a vedľajšieho účastníka. V napadnutom rozsudku súd ustálil, že v prípade nároku žalobcu ide o nárok z nezákonného rozhodnutia. Bez bližšieho identifikovania týchto rozhodnutí nárok žalobcu bol zamietnutý s odôvodnením, že nespĺňal hmotnoprávne predpoklady na uplatnenie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003. Z.z. Podľa § 160 ods. 1 EP o rozhodnutí výťažku spíše exekútor zápisnicu. Exekútor teda nevydáva rozhodnutie. Predmetom tejto žaloby okrem iného je preukázané tvrdenie, že súdny exekútor v rozpore so zákonom nadsadil svoju odmenu na úkor osôb, ktoré uplatnili svoje nároky. Navrhujú posúdiť aj otázku zmeny zákonného súdu v priebehu konania. Okresný súd nezohľadnil rozsudok dovolacieho súdu sp. zn. 4MCdo 17/2006 zo dňa 31.7.2008, kde je výslovne uvedená nezákonnosť rozhodnutí o schválení výťažku. Za nesprávny a nespravodlivý považuje žalobca aj výrok o trovách. MS SR konajúce za štát vôbec neodpovedalo na jeho žiadosť o prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 19.12.2010. Neodpovedalo ani na urgenciu zo dňa 2.8.2010. Ak by vznieslo vecné námietky, mohol žalobca zvážiť svoj postup ohľadne žaloby. Aj v ďalšom konaní žalovaná strana a vedľajší účastník spôsobili prieťahy v konaní. Vedľajší účastník odčerpaním nezákonnej odmeny konal v rozpore so zákonom, ako to potvrdil aj NS SR. Okresný súd nevzal do úvahy ust. § 150 ods. 1 O.s.p. U žalovaného ide o prípad osobitného zreteľa hodný. V ostatnom odstavci na str. 9 rozsudku súd uvádza, že trovy si uplatnil právny zástupca žalobcu ako platca DPH čo je zrejme omylom. Na základe toho navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalovaná a ani vedľajší účastník sa k doručenému odvolaniu žalobcu nevyjadrili. Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a O.s.p. bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, c) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d) to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa odseku 2 cit. ust. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keďže v posudzovanej veci nejde ani o jeden z prípadov uvedených v § 214 ods. 1 O.s.p., za dodržania podmienok podľa § 156 ods. 3 O.s.p., keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli súdu najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny, preto ho podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. V preskúmavanej veci sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, na správnosť ktorých poukazuje, ako aj s odôvodnením napadnutého rozsudku. Žalobca na odôvodnenie svojho odvolania označil odvolacie dôvody, uvedené v § 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/ a f/ O.s.p. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku dospel k záveru, že ani jeden z uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. Podľa obsahového vymedzenia odvolania, vady konania (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.) spočívajú v tom, že počas konania bola zmenená osoba zákonného sudcu, že súd neposkytol žalobcovi lehotu na vyhotovenie prednesov žalovanej a vedľajšieho účastníka a v odôvodnení rozsudku sa nevyporiadal s návrhmi, ktoré predložil vo svojom ostatnom podaní z 30.11.2012. Uvedené odvolacie námietky nepovažuje odvolací súd za náležité. Žalobca žalobu z 25.11.2010 o náhradu škody podal proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR. Žaloba bola Okresnému súdu Michalovce doručená 10.12.2012 a náhodným výberom pridelená sudcovi JUDr. Zdenkovi Švárnemu (č.l. 42). Uznesením 10C 171/2010-68 z 9.1.2012 bol na návrh žalovanej do konania pripustený vstup vedľajšieho účastníka na strane žalovanej, a to súdny exekútor JUDr. L. Kováč, PhD. Po právoplatnosti tohto uznesenia konajúci sudca JUDr. Z. Švárny oznámil predsedovi súdu (č.l. 75), že má vzťah k vedľajšiemu účastníkovi, s ktorým sa dlhoročne priatelí, stretáva sa s ním na rôznych spoločenských podujatiach, a preto by mohli vzniknúť pochybnosti o jeho nezaujatosti. Predseda súdu JUDr. Martin Stretavský uznal tento dôvod za relevantný pre vylúčenie menovaného sudcu a dal pokyn elektronickej podateľni na pridelenie veci náhodným výberom v registri „C“ (č.l. 75). Vec bola takýmto spôsobom pridelená sudkyni Mgr. Agáte Štefanovičovej, ktorá ďalej ako zákonná sudkyňa konala. Z opísaných skutočností je zrejme, že zmena zákonného sudcu bola vykonaná v súlade so zákonom. Ani ďalšie dve výhrady odvolateľa nezakladajú vady konania v zmysle uplatneného odvolacieho dôvodu. Podľa zápisnice o pojednávaní z 28.11.2012 (č.l. 146-150), zástupcovia žalovanej a zástupca vedľajšieho účastníka v rámci svojich prednesov poukazovali na skutočnosti, ktoré už predtým boli obsiahnuté v ich písomných vyjadreniach, s ktorými žalobca bol oboznámený a vyjadrovali sa k právnej stránke uplatneného nároku. Z obsahu ich prednesov nevyplýva, že by zástupcovia uvádzali také skutočnosti (nové), ktoré by žalobcovi neboli známe, a preto pokiaľ súd nevyhovel jeho návrhu na „poskytnutie krátkej lehoty na právne vyhodnotenie tvrdeného skutkového stavu“, nedošlo k procesnému pochybeniu. Na tomto pojednávaní boli sudkyňou účastníci poučení v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. Podľa zápisu o priebehu konania, zástupca žalobcu nemal žiadne návrhy na ďalšie dokazovanie a k vykonanému dokazovaniu a k právnej stránke veci v rámci tzv. záverečnej reči, nemal čo dodať. Uznesením súdu bolo dokazovanie ukončené a pojednávanie odročené na vyhlásenie rozsudku. Podanie žalobcu, na ktoré poukazuje v odvolaní - z 30.11.2012 - bolo vyhotovené až po pojednávaní (28.11.2012), na ktorom bolo dokazovanie vyhlásené za ukončené (doručené súdu bolo až 7.12.2012- poznámka), preto pokiaľ v tomto podaní žalobca navrhol súdu ustanoviť znalca na správny výpočet výšky požadovanej náhrady škody, súd na toto podanie už nemohol prihliadať. Okrem toho, žalobca ustanovenie znalca navrhoval iba v prípade pochybností o výške škody ním požadovanej. Vzhľadom na uvedené, nebolo potrebné, aby sa súd v odôvodnení svojho rozhodnutia s uvedeným návrhom žalobcu vyporiadal. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý odvolaním uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa. Žalobca vo svojom odvolaní nekonkretizoval, (pokiaľ to nemá byť návrh v jeho podaní z 30.11.2012, o ktorom sa vyššie uvádza), ktorý dôkaz ním navrhnutý v konaní mal súd prvého stupňa vykonať a ho nevykonal, preto už z tohto dôvodu odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nie je daný. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého súd zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O.s.p. Uvedený odvolací dôvod nie je daný, lebo súd prvého stupňa vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O.s.p. Odvolací súd nezistil, že by súd prvého stupňa vzal do úvahy skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo ktoré v konaní vyšli najavo, nezistil ani, že by skutkové zistenia boli založené na chybnom hodnotení dôkazov a že by výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z §§ 132 - 135 O.s.p. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania). Ani tento odvolací dôvod nebol zistený, lebo súd prvého stupňa na správne zistený skutkový stav aplikoval správne právne predpisy a správne ich aj vyložil. V rámci tohto odvolacieho dôvodu žalobca v odvolaní nijako nespochybnil súdom prvého stupňa aplikované zodpovedajúce ustanovenia zák. č. 514/2003 Z.z. Jeho odvolacie námietky sú totožné s jeho tvrdeniami a jeho právnym názorom, ktoré prezentoval na súde prvého stupňa. S nimi sa však súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí dostatočne a správne vyporiadal, skutkové a právne závery súdu sú riadne odôvodnené, preto odvolací súd na ne v celom rozsahu poukazuje. Odvolanie proti výroku rozsudku o trovách konania žalobca odôvodnil tým, že súd nevzal do úvahy ust. § 150 ods. 1 O.s.p. a že u „žalovaného ide o prípad osobitného zreteľa hodný“. K tomu uviedol, že MS SR konajúce za štát neodpovedalo na jeho žiadosť a ani urgenciu o prerokovanie nároku na náhradu škody a že ak by bolo vznieslo vecné námietky, mohol zvážiť svoj postup ohľadne žaloby. Žalobcom uvádzané skutočnosti ani podľa odvolacieho súdu nezakladajú použitie ust. § 150 ods. 1 O.s.p. vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanou. Postup príslušného orgánu konajúceho za štát je upravený v ust. § 15 a § 16 zák. č. 514/2003 Z.z. Ak v danom prípade Ministerstvo spravodlivosti SR konajúce za štát nereagovalo na žiadosť žalobcu, nemalo to vplyv na jeho právo ako poškodeného domáhať sa uspokojenia svojho nároku na súde. Zo spisu vyplýva, že žalovaná (MSSR) vo vyjadrení k žalobe neuznala nárok žalobcu z dôvodov, ktoré sú obsahom jej podania z 12.4.2011. S jej stanoviskom sa žalobca nestotožnil a podaním z 30.5.2011 trval na podanej žalobe. Žalovanej vznikli trovy až v súvislosti s účasťou zástupcu na pojednávaní 28.11.2012. Je zrejme, že tieto trovy sú v príčinnej súvislosti s postojom žalobcu po podaní stanoviska vo veci žalovanou. Inými slovami, ak by žalobca po tomto procesnom úkone žalovanej netrval na žalobe, trovy žalovanej , ktorých náhradu jej súd prvého stupňa priznal, by nevznikli. Podľa § 224 ods. 1 O.s.p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O náhrade trov odvolacieho konania nebolo potrebné rozhodnúť, lebo účastníci takýto návrh nepodali. Rozhodnutie prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.