Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 10Sp/3/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014201370 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7014201370.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach samosudkyňa JUDr. Eva Styková v právnej veci navrhovateľa: G. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom R. L. (ďalej len „R."), štátny príslušník R., bez cestovných dokladov, t. č. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov, Bitúnkova14, 078 01 Sečovce, zastúpený: Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., Makovického 15, 010 01 Žilina, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. s.: PPZ- HCP-PO9-447-013/2014 zo dňa 27.10.2014, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 27.10.2014 č. PPZ-HCP-PO9-447-013/2014. Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Odporca napadnutým rozhodnutím č. s. PPZ-HCP-PO9-447-013/2014 zo dňa 27.10.2014 v zmysle § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 27.10.2014 o 15:00 hod. na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 27.03.2015 na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku a na výkon jeho zaistenia určil Útvar policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len „ÚPZC Sečovce“). V predmetnom rozhodnutí odporca uviedol, že navrhovateľ bol dňa 27.10.2014 vrátený na územie Slovenskej republiky z územia Veľkej Británie podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26.06.2013 (ďalej len „nariadenie“), ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanú štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Lustráciou v informačných systémoch Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „MV SR“) odporca zistil, že navrhovateľ dňa 30.06.2006 v čase o 23:00 hod. nelegálne prekročil štátne hranice. Dňa 01.07.2006 navrhovateľ požiadal o udelenie azylu na území SR. Dňa 02.07.2006 bol navrhovateľ presunutý do Pobytového tábora v Rohovciach. Konanie o udelenie azylu vedené pod č. k. MU-1001/PO-Ž-2006 bolo právoplatne zastavené v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 písm. f) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle (ďalej len „zákon o azyle“) dňa 02.08.2006 potom, čo 03.07.2006 navrhovateľ svojvoľne odišiel z pobytového tábora. Odporca na základe skutočnosti, že navrhovateľ svojvoľne opustil územie SR, skonštatoval porušenie povinnosti cudzinca uvedené v ustanovení § 23 ods. 4 písm. c) zákona o azyle a to tým, že ako žiadateľ o azyl bol navrhovateľ povinný počas pobytu v azylovom zariadení dodržiavať vnútorný poriadok, s poukázaním na § 23a ods. 1 zákona o azyle, kde ako žiadateľ mohol opustiť azylové zariadenie len na základe priepustky. Dňa 17.09.2014 odporca začal konanie vo veci zaistenia navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Odporca pri rozhodovaní o zaistení vychádzal z Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951 v znení protokolu z roku 1967, Smernice Rady 2003/9/ES, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl, Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (prepracované znenie), Všeobecnej deklarácie o ľudských právach a Smernice Európskeho Parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.12.2008. Poukázal aj na výrok Najvyššieho súdu SR č. 1 Sža 20/2014. Ďalej sa odporca riadil aj výrokom Najvyššieho súdu SR č. 8 Sža 52/2008, že žiadosť o udelenie azylu, nezakladá dôvod pre zrušenie rozhodnutia o zaistení. Na základe týchto skutočností odporca preskúmal okolnosti veci navrhovateľa a zistil, že sú splnené podmienky uvedené v § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie navrhovateľa. Poukázal na to, že samotným zaistením navrhovateľa mu nebolo odopreté právo na riadne a spravodlivé konanie podľa zákona o azyle. Odporca po skúmaní skutočnosti, či trvá riziko úteku účastníka konania, dospel k záveru, že existuje reálne riziko a dôvodná obava, že sa navrhovateľ pokúsi o útek z územia SR opäť, keďže navrhovateľ v minulosti porušil povinnosti jemu vyplývajúce zo zákona o azyle a odišiel z územia SR do Veľkej Británie. Poukázal aj na vyjadrenie navrhovateľa, ktorý sa vyhrážal sebapoškodzovaním v prípade jeho odsunu z Veľkej Británie. Podkladom rozhodnutia odporcu boli najmä informácie o Dublinskom transfere č. p.: PPZ-HCP- OCP1-2014/000999-120, zápisnica o vyjadrení účastníka konania, výsledky lustrácie v informačných systémoch MV SR a rozhodnutie Migračného úradu MV SR zo dňa 10.07.2006. Po prehodnotení trvania účelu zaistenia, prihliadnutí na doterajšiu prax štátnych príslušníkov tretích krajín a z konania navrhovateľa, keď nezotrval na území SR do ukončenia konania vo veci jeho žiadosti o udelenie azylu, odporca mal za to, že existuje vysoké reálne riziko a dôvodná obava, že sa navrhovateľ pokúsi o útek z územia SR opäť. Ďalej policajný útvar skúmal rodinné väzby a ekonomickú situáciu navrhovateľa a zistil, že tento nemá žiadne rodinné väzby na území SR, nemá dostatočné finančné prostriedky, nemá na území SR rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a z toho dôvodu mu policajný útvar neuložil povinnosť v zmysle § 89 ZoPC, pretože nemá na území SR žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie ubytovania. Dĺžku lehoty zaistenia odporca odôvodnil vyhodnotením osoby navrhovateľa, ako aj aplikačnou praxou Migračného úradu MV SR, kedy je táto doba potrebná na rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu na území SR a poukázaním na samotné skúmanie jednotlivých dôvodov žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu. Odporca záverom konštatoval, že zaistenie navrhovateľa bolo v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Zistenie tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť o udelenie azylu, by bez zaistenia navrhovateľa nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku, ide teda o zákonné pozbavenie slobody osoby. Proti tomuto rozhodnutiu správneho orgánu podal včas odvolanie navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného advokáta a žiadal zrušiť rozhodnutie odporcu o zaistení a vrátiť vec odporcovi na ďalšie konanie, s nariadením bezodkladného prepustenia navrhovateľa zo zaistenia s tým, že odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol niekoľko odvolacích dôvodov. Predovšetkým vytýkal odporcovi, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre svoju nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Splnomocnený zástupca v opravnom prostriedku uviedol, že dôvody uvádzané odporcom v napadnutom rozhodnutí sú zjavne nedostatočné pre účely článku 5 odsek 1 písm. f) Dohovoru, nakoľko odporca pri rozhodovaní opomenul prednostne aplikovať čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, z ktorého vyplýva, že navrhovateľ nespĺňa ani jednu z podmienok tam uvedených na to, aby bolo jeho pozbavenie osobnej slobody zákonné. Splnomocnený zástupca vytýkal odporcovi, že z jeho rozhodnutia nevyplýva, že by sa dopytoval na Migračnom úrade MV SR, či je potrebné zaistenie navrhovateľa za účelom zaistenia skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu. Rovnako z rozhodnutia nevyplýva, že by Migračný úrad MV SR sám odporcu požiadal o zaistenie navrhovateľa za účelom zistenia skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu. Splnomocnený zástupca navrhovateľa mal za to, že svojvoľné opustenie tábora pre žiadateľov o azyl v roku 2006 navrhovateľom bolo spôsobené neznalosťou prostredia, právnych predpisov a zo strachu. Domnieval sa, že nebolo možné dospieť k záveru, že u navrhovateľa bolo dostatočne odôvodnené riziko jeho úteku. Podľa navrhovateľa odporca sa náležite nevysporiadal ani s alternatívami zaistenia z dôvodu, že preukázateľne existujú iné menej závažné zásahy do jeho práva na osobnú slobodu, prostredníctvom ktorých môže byť dosiahnutý účel zaistenia. Odporca vo svojom rozsiahlom vyjadrení k opravnému prostriedku zo dňa 18.11.2014 sa vyjadril ku všetkým uvedeným námietkam navrhovateľa a zároveň sa vyjadril, že nesúhlasí s námietkami zástupcu navrhovateľa. Vo svojom vyjadrení zotrval na predchádzajúcich dôvodoch a skutočnostiach svojho rozhodnutia, ktoré len podrobnejšie vysvetľoval. Odporca mal za to, že bol spoľahlivo zistený skutkový stav veci a že sa zodpovedne a svedomite zaoberal každou vecou, ktorú navrhovateľ predniesol a na základe toho navrhol rozhodnutie potvrdiť. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu podľa ustanovení § 250l a nasl. O. s. p. a po dokazovaní výsluchom zástupcov navrhovateľa a odporcu, oboznámením sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že opravný prostriedok splnomocneného zástupcu navrhovateľa nie je dôvodný. Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne, náležite posúdené aj po právnej stránke. Pojednávania Krajského súdu v Košiciach, nariadeného na 25.11.2014, sa zúčastnil zástupca navrhovateľa a poverený zástupca odporcu. Zástupca navrhovateľa uviedol, že rozhodnutie odporcu je nezákonné z dôvodu jeho hrubého rozporu s článkom 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý neumožňuje pozbaviť osobnej slobody osobu, ktorá je žiadateľom o azyl. Rozhodnutie považoval za nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, nakoľko neobsahuje žiadnu zmienku o tom, že by odporca niekedy kontaktoval Migračný úrad MV SR, ktorý je orgánom realizujúcim konanie o azyle resp. naopak. Nepovažoval za zákonné ani skonštatovanie rizika úteku navrhovateľa odporcom, spočívajúce ma skutočnosti, že navrhovateľ pred ôsmymi rokmi opustil tábor pre žiadateľov bez priepustky a ušiel. Namietal neaplikovanie ustanovenia § 23a zákona o azyle. Ďalej uviedol, že v napadnutom rozhodnutí nie je žiadna zmienka o tom aké skutočnosti je potrebné od navrhovateľa zistiť a ako odporca dospel k záveru, že existujú vôbec nejaké skutočnosti, ktoré treba zistiť. Navrhol, aby súd v plnom rozsahu vyhovel ich návrhu a priznal trovy konania. Poverený zástupca odporcu uviedol, že v roku 2006 bol navrhovateľ prítomný tri dni, absolútne nejavil záujem o konanie za 8 rokov jeho neprítomnosti na území SR. Neskôr bol navrhovateľ deportovaný orgánmi Veľkej Británie na územie SR. Dodal, že v zmysle zákona o pobyte cudzincov správny orgán nie je povinný kontaktovať migračný úrad. K námietke, že navrhovateľovi nemusí byť udelená priepustka uviedol, že to nerieši zákon o policajnom zbore. Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l O.s.p., sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľa: 1/ nesprávne právne posúdenie veci z dôvodu, že navrhovateľ nespĺňa ani jednu z podmienok zákonného pozbavenia jeho osobnej slobody uvedených v čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, 2/ nepreskúmateľnosť rozhodnutia, z dôvodu absencie odôvodnenia potreby zaistenia navrhovateľa pre účely azylového konania, 3/ nepreukázanie rizika úteku, 4/ neskúmanie alternatív zaistenia. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 27.10.2014, ktorým odporca v zmysle § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa dňom 27.10.2014 o 15:00 hod. na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 27.03.2015 na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Podľa názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie žiadateľa o udelenie azylu je potrebné z dôvodu § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. V zmysle § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné, menej závažné prostriedky, na účel zaistenia tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Konanie o azyl sa začalo vstupom navrhovateľa na územie Slovenskej republiky dňa 3.7.2014 (podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle). Podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle cudzinec, ktorý nie je žiadateľom, ale je vrátený na územie SR z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu je príslušná SR, považuje sa za žiadateľa okrem cudzinca, ktorého žiadosť o udelenie azylu na území SR bola už v minulosti zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená alebo ktorému sa neudelil azyl, konanie o udelenie azylu sa začína vstupom cudzinca na územie SR. Dňa 01.07.2006 navrhovateľ požiadal o azyl a bol umiestnený do Pobytového tábora v Rohovciach, odkiaľ dňa 03.07.2006 svojvoľne odišiel a zdržiaval sa vo Veľkej Británii. Na základe informácie o dublinskom transfere z Veľkej Británie do SR (MÚ MV SR č.p. MÚ-186/DS-DŽ-2014) bol v zmysle Dublinského nariadenia dňa 27.10.2014 vrátený späť na územie SR z Veľkej Británie. Je pozitívne lustrovaný v IS EURODAC a IS MIGRA. O výsledok azylového konania sa nezaujímal. Splnomocnený zástupca navrhovateľa v opravnom prostriedku namietal, že v danej právnej veci rozhodnutie odporcu je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, nakoľko dôvody uvádzané odporcom v napadnutom rozhodnutí sú zjavne nedostatočné pre účely citovaného článku Dohovoru a odporca v napadnutom rozhodnutí ani neuvádza konkrétne na aký účel v zmysle citovaného článku Dohovoru rozhodol o jeho zaistení. Pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa nie je možné subsumovať pod žiaden z dôvodov čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a preto rozhodnutie odporcu je v rozpore s uvedeným článkom. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Podľa čl. 31 Dohovoru o právnom postavení utečencov (vyhláseného pod č. 319/1995 Z. z.) sa zmluvné štáty zaviazali, že za predpokladu, že utečenci, ktorí vstúpili na ich územie alebo sa na ňom nachádzajú bez povolenia sa sami bezodkladne prihlásia a preukážu dostatočný dôvod na svoj nezákonný vstup alebo prítomnosť, nebudú ich štáty trestne stíhať pre nezákonný vstup alebo pre prítomnosť utečencov, ktorí prichádzajú priamo z územia, kde ich život alebo ich sloboda boli ohrozené podľa článku 1 tohto dohovoru (ods. 1). Rovnako sa zmluvné štáty zaviazali, že „nebudú na pohyb takýchto utečencov uplatňovať iné obmedzenia, než sú nevyhnutné, a takéto obmedzenia budú uplatňovať iba dovtedy, kým sa ich postavenie v štáte neupraví alebo kým nedostanú povolenie na vstup do iného štátu. Zmluvné štáty poskytnú takýmto utečencom primeranú lehotu a všetky potrebné prostriedky na získanie povolenia na vstup do iného štátu.“ (ods. 2). V zmysle odporúčania Rady Európy [Odporúčanie Rady ministrov Rec(2003)5 zo 16.04.2003] sa zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade a obmedzenie osobnej slobody (org. measure of detention) žiadateľov o azyl má byť pravidelne preskúmavané súdom v súlade s čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (bod 4 a 5). Podľa názoru Najvyššieho súdu SR (rozsudok sp. zn. 1Sža/42/2014 zo dňa 11.11.2014) štáty majú nepopierateľné suverénne právo kontrolovať vstup cudzincov a ich pobyt na svojom území. Nevyhnutnou súčasťou tohto práva je oprávnenie štátov zadržať potenciálnych imigrantov. Ich zadržanie môže byť zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru. Dokiaľ štát nepovolí vstup na svoje územie, je takýto vstup nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a zadržanie osoby, ktorá si praje na územie štátu vstúpiť (pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré ešte nemá), môže byť považované za realizované preto, aby sa „zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu“. Možno preto konštatovať, že zaistenie navrhovateľa je ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru. Obmedzenie osobnej slobody žiadateľov o azyl nevylučuje ani medzinárodné azylové právo, hoci všeobecne stanovuje zásadu, podľa ktorej nie je možné na utečencov (žiadateľov o azyl) nahliadať ako na neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im priznať(okrem iného) právo na slobodu pohybu na území krajiny, v ktorej sa nachádzajú (pozri čl. 26, 31 a 32 Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951; ďalej len „Ženevská konvencia“). Zároveň Súdny dvor v rozhodnutí vo veci W. F. proti Polícia ČR, C-534/11 zo dňa 30.05.2013 zdôraznil, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu, aby zaistený cudzinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, inak by bol narušený zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (bod 60 rozsudku). Navrhovateľ dňa 27.10.2014 podal policajnému orgánu vyjadrenie, v ktorom uviedol, že má len 25 Libier. Vypovedal, že prišiel za prácou a v tábore nevidel žiadnu možnosť. Uviedol, že na území SR sa nechcel vrátiť z toho dôvodu, čo tu videl a dostal strach. Na záver dodal, že to je všetko, čo chcel uviesť a viac sa nechce vyjadrovať k tejto veci. Odporca v dôvodoch rozhodnutia po skutkovej stránke uviedol všetky skutočnosti, ktoré sú reálnym prejavom správania sa cudzinca. Jeho útek do Veľkej Británie preukazuje, že nemal v úmysle ostať na území Slovenskej republiky, aj keď požiadal o azyl. Azylové konanie na území SR bolo zastavené, pretože z Pobytového tábora v Rohovciach utiekol dňa 03.07.2006, t.j. už na druhý deň jeho pobytu a od tohto času sa ani nezaujímal o výsledok azylového konania. Navrhovateľ sa sám vyjadril, že nič iné už nechce uviesť, ani doplniť a berie na vedomie zaistenie ako žiadateľ o azyl, najmä z dôvodu existujúceho rizika jeho úteku. Príslušným orgánom Veľkej Británie sa vyhrážal sebapoškodzovaním v prípade jeho eskortovania na územie SR. Doba zaistenia bola riadne odôvodnená v súlade s platnou právnou úpravou, pričom táto sa počas celého zaistenia monitoruje, či je opodstatnená alebo nie, s poukazom na ust. § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Odporca stanovil čas, dokedy sa nevyhnutne musia vykonať všetky opatrenia k tomu, aby sa zistili skutočnosti uvádzané navrhovateľom v azylovom konaní, o ktorom sa má rozhodnúť v zákonnej lehote podľa ust. § 20 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle. Zákonná dikcia ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov upravuje oprávnenosť na zaistenie žiadateľa o udelenie azylu v prípade, ak je potrebné zistiť skutočnosti, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko úteku. Riziko úteku upravuje ust. § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého sa rizikom úteku rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Krajský súd je toho názoru, že riziko úteku u navrhovateľa je dané, aj bez ohľadu na to, že navrhovateľ túto nechce spájať s predchádzajúcim útekom. Predpokladom na túto obavu je celkové správanie sa navrhovateľa, ktorý síce podal žiadosť o udelenie azylu na území SR, ale sám na druhý deň po podaní žiadosti o udelenie azylu ušiel z príslušného zariadenia na území SR a bol vrátený z územia Veľkej Británie späť, pričom sa vyhrážal sebapoškodzovaním v prípade jeho odsunu z Veľkej Británie. Podľa ust. § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. Odporca sa zaoberal možnosťou uloženia miernejších opatrení, po zistení, že navrhovateľ nemá na území Slovenskej republiky žiadne rodinné väzby, nemá dostatočné finančné prostriedky, nemá na území Slovenskej republiky rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie, nebola mu uložená povinnosť v zmysle § 89 zákona. Z uvedených dôvodov nie je možné považovať námietky navrhovateľa za opodstatnené, pretože tak dĺžka zaistenia, ako aj samotné skutkové okolnosti, ktoré viedli k tomuto zaisteniu, boli v súlade s platnou právnou úpravou, citovanou v napadnutom rozhodnutí. Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky splnomocneného advokáta za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach a argumentácii dôvodov zaistenia krajský súd poukazuje na písomné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. Krajský súd námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu č. s. PPZ-HCP-PO9-447-013/2014 zo dňa 27.10.2014 v zmysle § 250q ods. 2 O.s.p. ako zákonné potvrdil. O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p., pretože navrhovateľ nebol v konaní úspešný a odporcovi žiadne nevznikli. Poučenie: Odvolanie sa podáva do 7 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.