Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 10Sp/3/2014 z 24. 11. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 24. novembra 2014, sp. zn. 10Sp/3/2014, ECLI:SK:KSKE:2014:7014201370.1 Krajský súd Košice | 10Sp/3/2014 | ECLI:SK:KSKE:2014:7014201370.1 | 2014-11-24 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov Citované ustanovenia: § 88a ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z., /SK/ZZ/0/0/#paragraf-250q.odsek-2 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/185fb94b-ce2f-4fa1-9304-9149ae189819 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7014201370.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 10Sp/3/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014201370
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7014201370.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach samosudkyňa JUDr. Eva Styková v právnej veci navrhovateľa: G. M., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom R. L. (ďalej len „R."), štátny príslušník R., bez cestovných dokladov, t.
č. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov, Bitúnkova14, 078 01 Sečovce, zastúpený: Advokátska
kancelária Škamla, s.r.o., Makovického 15, 010 01 Žilina, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru,
Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie
hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. s.: PPZ-
HCP-PO9-447-013/2014 zo dňa 27.10.2014, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 27.10.2014 č. PPZ-HCP-PO9-447-013/2014.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím č. s. PPZ-HCP-PO9-447-013/2014 zo dňa 27.10.2014 v zmysle §
88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 27.10.2014 o 15:00 hod. na
čas nevyhnutne potrebný, najviac do 27.03.2015 na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená
jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho
úteku a na výkon jeho zaistenia určil Útvar policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len
„ÚPZC Sečovce“).

V predmetnom rozhodnutí odporca uviedol, že navrhovateľ bol dňa 27.10.2014 vrátený na územie
Slovenskej republiky z územia Veľkej Británie podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU)
č. 604/2013 z 26.06.2013 (ďalej len „nariadenie“), ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na
určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanú štátnym
príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Lustráciou
v informačných systémoch Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „MV SR“) odporca zistil,
že navrhovateľ dňa 30.06.2006 v čase o 23:00 hod. nelegálne prekročil štátne hranice. Dňa 01.07.2006
navrhovateľ požiadal o udelenie azylu na území SR. Dňa 02.07.2006 bol navrhovateľ presunutý do
Pobytového tábora v Rohovciach. Konanie o udelenie azylu vedené pod č. k. MU-1001/PO-Ž-2006 bolo
právoplatne zastavené v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 písm. f) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle (ďalej
len „zákon o azyle“) dňa 02.08.2006 potom, čo 03.07.2006 navrhovateľ svojvoľne odišiel z pobytového
tábora.



Odporca na základe skutočnosti, že navrhovateľ svojvoľne opustil územie SR, skonštatoval porušenie
povinnosti cudzinca uvedené v ustanovení § 23 ods. 4 písm. c) zákona o azyle a to tým, že ako žiadateľ
o azyl bol navrhovateľ povinný počas pobytu v azylovom zariadení dodržiavať vnútorný poriadok, s
poukázaním na § 23a ods. 1 zákona o azyle, kde ako žiadateľ mohol opustiť azylové zariadenie len na
základe priepustky.

Dňa 17.09.2014 odporca začal konanie vo veci zaistenia navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. b)
zákona o pobyte cudzincov.

Odporca pri rozhodovaní o zaistení vychádzal z Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951
v znení protokolu z roku 1967, Smernice Rady 2003/9/ES, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre
prijímanie žiadateľov o azyl, Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013,
ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (prepracované znenie),
Všeobecnej deklarácie o ľudských právach a Smernice Európskeho Parlamentu a Rady 2008/115/ES
zo 16.12.2008. Poukázal aj na výrok Najvyššieho súdu SR č. 1 Sža 20/2014. Ďalej sa odporca riadil
aj výrokom Najvyššieho súdu SR č. 8 Sža 52/2008, že žiadosť o udelenie azylu, nezakladá dôvod pre
zrušenie rozhodnutia o zaistení.

Na základe týchto skutočností odporca preskúmal okolnosti veci navrhovateľa a zistil, že sú splnené
podmienky uvedené v § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a podanie žiadosti o
udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie navrhovateľa. Poukázal na to, že samotným zaistením
navrhovateľa mu nebolo odopreté právo na riadne a spravodlivé konanie podľa zákona o azyle.

Odporca po skúmaní skutočnosti, či trvá riziko úteku účastníka konania, dospel k záveru, že existuje
reálne riziko a dôvodná obava, že sa navrhovateľ pokúsi o útek z územia SR opäť, keďže navrhovateľ v
minulosti porušil povinnosti jemu vyplývajúce zo zákona o azyle a odišiel z územia SR do Veľkej Británie.
Poukázal aj na vyjadrenie navrhovateľa, ktorý sa vyhrážal sebapoškodzovaním v prípade jeho odsunu
z Veľkej Británie.

Podkladom rozhodnutia odporcu boli najmä informácie o Dublinskom transfere č. p.: PPZ-HCP-
OCP1-2014/000999-120, zápisnica o vyjadrení účastníka konania, výsledky lustrácie v informačných
systémoch MV SR a rozhodnutie Migračného úradu MV SR zo dňa 10.07.2006. Po prehodnotení
trvania účelu zaistenia, prihliadnutí na doterajšiu prax štátnych príslušníkov tretích krajín a z konania
navrhovateľa, keď nezotrval na území SR do ukončenia konania vo veci jeho žiadosti o udelenie azylu,
odporca mal za to, že existuje vysoké reálne riziko a dôvodná obava, že sa navrhovateľ pokúsi o útek
z územia SR opäť.

Ďalej policajný útvar skúmal rodinné väzby a ekonomickú situáciu navrhovateľa a zistil, že tento nemá
žiadne rodinné väzby na území SR, nemá dostatočné finančné prostriedky, nemá na území SR
rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a z toho dôvodu mu policajný útvar neuložil
povinnosť v zmysle § 89 ZoPC, pretože nemá na území SR žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda
slovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie ubytovania.

Dĺžku lehoty zaistenia odporca odôvodnil vyhodnotením osoby navrhovateľa, ako aj aplikačnou praxou
Migračného úradu MV SR, kedy je táto doba potrebná na rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu na
území SR a poukázaním na samotné skúmanie jednotlivých dôvodov žiadosti navrhovateľa o udelenie
azylu.

Odporca záverom konštatoval, že zaistenie navrhovateľa bolo v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f/
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Zistenie tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť o
udelenie azylu, by bez zaistenia navrhovateľa nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku,
ide teda o zákonné pozbavenie slobody osoby.



Proti tomuto rozhodnutiu správneho orgánu podal včas odvolanie navrhovateľ prostredníctvom
splnomocneného advokáta a žiadal zrušiť rozhodnutie odporcu o zaistení a vrátiť vec odporcovi na
ďalšie konanie, s nariadením bezodkladného prepustenia navrhovateľa zo zaistenia s tým, že odporca
je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol niekoľko odvolacích dôvodov.
Predovšetkým vytýkal odporcovi, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a
je nepreskúmateľné pre svoju nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

Splnomocnený zástupca v opravnom prostriedku uviedol, že dôvody uvádzané odporcom v napadnutom
rozhodnutí sú zjavne nedostatočné pre účely článku 5 odsek 1 písm. f) Dohovoru, nakoľko odporca
pri rozhodovaní opomenul prednostne aplikovať čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, z ktorého vyplýva, že
navrhovateľ nespĺňa ani jednu z podmienok tam uvedených na to, aby bolo jeho pozbavenie osobnej
slobody zákonné.

Splnomocnený zástupca vytýkal odporcovi, že z jeho rozhodnutia nevyplýva, že by sa dopytoval na
Migračnom úrade MV SR, či je potrebné zaistenie navrhovateľa za účelom zaistenia skutočností, na
ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu. Rovnako z rozhodnutia nevyplýva, že by Migračný
úrad MV SR sám odporcu požiadal o zaistenie navrhovateľa za účelom zistenia skutočností, na ktorých
je založená jeho žiadosť o udelenie azylu.

Splnomocnený zástupca navrhovateľa mal za to, že svojvoľné opustenie tábora pre žiadateľov o azyl
v roku 2006 navrhovateľom bolo spôsobené neznalosťou prostredia, právnych predpisov a zo strachu.
Domnieval sa, že nebolo možné dospieť k záveru, že u navrhovateľa bolo dostatočne odôvodnené riziko
jeho úteku.

Podľa navrhovateľa odporca sa náležite nevysporiadal ani s alternatívami zaistenia z dôvodu, že
preukázateľne existujú iné menej závažné zásahy do jeho práva na osobnú slobodu, prostredníctvom
ktorých môže byť dosiahnutý účel zaistenia.

Odporca vo svojom rozsiahlom vyjadrení k opravnému prostriedku zo dňa 18.11.2014 sa vyjadril ku
všetkým uvedeným námietkam navrhovateľa a zároveň sa vyjadril, že nesúhlasí s námietkami zástupcu
navrhovateľa. Vo svojom vyjadrení zotrval na predchádzajúcich dôvodoch a skutočnostiach svojho
rozhodnutia, ktoré len podrobnejšie vysvetľoval. Odporca mal za to, že bol spoľahlivo zistený skutkový
stav veci a že sa zodpovedne a svedomite zaoberal každou vecou, ktorú navrhovateľ predniesol a na
základe toho navrhol rozhodnutie potvrdiť.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu
podľa ustanovení § 250l a nasl. O. s. p. a po dokazovaní výsluchom zástupcov navrhovateľa a odporcu,
oboznámením sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu,
dospel k záveru, že opravný prostriedok splnomocneného zástupcu navrhovateľa nie je dôvodný. Krajský
súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne, náležite
posúdené aj po právnej stránke.

Pojednávania Krajského súdu v Košiciach, nariadeného na 25.11.2014, sa zúčastnil zástupca
navrhovateľa a poverený zástupca odporcu.

Zástupca navrhovateľa uviedol, že rozhodnutie odporcu je nezákonné z dôvodu jeho hrubého rozporu
s článkom 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ktorý neumožňuje pozbaviť osobnej slobody osobu, ktorá je žiadateľom o azyl. Rozhodnutie považoval
za nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, nakoľko neobsahuje žiadnu zmienku o tom, že by odporca
niekedy kontaktoval Migračný úrad MV SR, ktorý je orgánom realizujúcim konanie o azyle resp. naopak.



Nepovažoval za zákonné ani skonštatovanie rizika úteku navrhovateľa odporcom, spočívajúce ma
skutočnosti, že navrhovateľ pred ôsmymi rokmi opustil tábor pre žiadateľov bez priepustky a ušiel.
Namietal neaplikovanie ustanovenia § 23a zákona o azyle. Ďalej uviedol, že v napadnutom rozhodnutí
nie je žiadna zmienka o tom aké skutočnosti je potrebné od navrhovateľa zistiť a ako odporca dospel
k záveru, že existujú vôbec nejaké skutočnosti, ktoré treba zistiť. Navrhol, aby súd v plnom rozsahu
vyhovel ich návrhu a priznal trovy konania.

Poverený zástupca odporcu uviedol, že v roku 2006 bol navrhovateľ prítomný tri dni, absolútne nejavil
záujem o konanie za 8 rokov jeho neprítomnosti na území SR. Neskôr bol navrhovateľ deportovaný
orgánmi Veľkej Británie na územie SR. Dodal, že v zmysle zákona o pobyte cudzincov správny orgán
nie je povinný kontaktovať migračný úrad. K námietke, že navrhovateľovi nemusí byť udelená priepustka
uviedol, že to nerieši zákon o policajnom zbore.

Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l O.s.p., sa zaoberal
odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľa:

1/ nesprávne právne posúdenie veci z dôvodu, že navrhovateľ nespĺňa ani jednu z podmienok
zákonného pozbavenia jeho osobnej slobody uvedených v čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru,

2/ nepreskúmateľnosť rozhodnutia, z dôvodu absencie odôvodnenia potreby zaistenia navrhovateľa pre
účely azylového konania,

3/ nepreukázanie rizika úteku,

4/ neskúmanie alternatív zaistenia.

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 27.10.2014,
ktorým odporca v zmysle § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa dňom
27.10.2014 o 15:00 hod. na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 27.03.2015 na účel zistenia tých
skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné
získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.

Podľa názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými
okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie žiadateľa o udelenie azylu je potrebné z dôvodu § 88a
ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov.

V zmysle § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o
udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné, menej závažné prostriedky, na
účel zaistenia tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia
nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.

Konanie o azyl sa začalo vstupom navrhovateľa na územie Slovenskej republiky dňa 3.7.2014 (podľa
§ 4 ods. 6 zákona o azyle).

Podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle cudzinec, ktorý nie je žiadateľom, ale je vrátený na územie SR z dôvodu,
že na konanie o udelenie azylu je príslušná SR, považuje sa za žiadateľa okrem cudzinca, ktorého
žiadosť o udelenie azylu na území SR bola už v minulosti zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne
neopodstatnená alebo ktorému sa neudelil azyl, konanie o udelenie azylu sa začína vstupom cudzinca
na územie SR.

Dňa 01.07.2006 navrhovateľ požiadal o azyl a bol umiestnený do Pobytového tábora v Rohovciach,
odkiaľ dňa 03.07.2006 svojvoľne odišiel a zdržiaval sa vo Veľkej Británii. Na základe informácie o
dublinskom transfere z Veľkej Británie do SR (MÚ MV SR č.p. MÚ-186/DS-DŽ-2014) bol v zmysle



Dublinského nariadenia dňa 27.10.2014 vrátený späť na územie SR z Veľkej Británie. Je pozitívne
lustrovaný v IS EURODAC a IS MIGRA. O výsledok azylového konania sa nezaujímal.

Splnomocnený zástupca navrhovateľa v opravnom prostriedku namietal, že v danej právnej veci
rozhodnutie odporcu je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, nakoľko dôvody uvádzané odporcom
v napadnutom rozhodnutí sú zjavne nedostatočné pre účely citovaného článku Dohovoru a odporca
v napadnutom rozhodnutí ani neuvádza konkrétne na aký účel v zmysle citovaného článku Dohovoru
rozhodol o jeho zaistení. Pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa nie je možné subsumovať pod
žiaden z dôvodov čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a preto rozhodnutie odporcu je v rozpore s uvedeným
článkom.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno
pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným
zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému
vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa čl. 31 Dohovoru o právnom postavení utečencov (vyhláseného pod č. 319/1995 Z. z.) sa zmluvné
štáty zaviazali, že za predpokladu, že utečenci, ktorí vstúpili na ich územie alebo sa na ňom nachádzajú
bez povolenia sa sami bezodkladne prihlásia a preukážu dostatočný dôvod na svoj nezákonný vstup
alebo prítomnosť, nebudú ich štáty trestne stíhať pre nezákonný vstup alebo pre prítomnosť utečencov,
ktorí prichádzajú priamo z územia, kde ich život alebo ich sloboda boli ohrozené podľa článku 1 tohto
dohovoru (ods. 1). Rovnako sa zmluvné štáty zaviazali, že „nebudú na pohyb takýchto utečencov
uplatňovať iné obmedzenia, než sú nevyhnutné, a takéto obmedzenia budú uplatňovať iba dovtedy, kým
sa ich postavenie v štáte neupraví alebo kým nedostanú povolenie na vstup do iného štátu. Zmluvné
štáty poskytnú takýmto utečencom primeranú lehotu a všetky potrebné prostriedky na získanie povolenia
na vstup do iného štátu.“ (ods. 2).

V zmysle odporúčania Rady Európy [Odporúčanie Rady ministrov Rec(2003)5 zo 16.04.2003] sa
zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti
v každom jednotlivom prípade a obmedzenie osobnej slobody (org. measure of detention) žiadateľov
o azyl má byť pravidelne preskúmavané súdom v súlade s čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (bod 4 a 5).

Podľa názoru Najvyššieho súdu SR (rozsudok sp. zn. 1Sža/42/2014 zo dňa 11.11.2014) štáty majú
nepopierateľné suverénne právo kontrolovať vstup cudzincov a ich pobyt na svojom území. Nevyhnutnou
súčasťou tohto práva je oprávnenie štátov zadržať potenciálnych imigrantov. Ich zadržanie môže byť
zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru. Dokiaľ štát nepovolí vstup na svoje územie, je takýto
vstup nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a zadržanie osoby, ktorá si praje na územie
štátu vstúpiť (pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré ešte nemá), môže byť považované za
realizované preto, aby sa „zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu“.

Možno preto konštatovať, že zaistenie navrhovateľa je ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 1 písm. f/
Dohovoru.

Obmedzenie osobnej slobody žiadateľov o azyl nevylučuje ani medzinárodné azylové právo, hoci
všeobecne stanovuje zásadu, podľa ktorej nie je možné na utečencov (žiadateľov o azyl) nahliadať ako
na neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im priznať(okrem iného) právo na slobodu pohybu na
území krajiny, v ktorej sa nachádzajú (pozri čl. 26, 31 a 32 Dohovoru o právnom postavení utečencov
z roku 1951; ďalej len „Ženevská konvencia“).

Zároveň Súdny dvor v rozhodnutí vo veci W. F. proti Polícia ČR, C-534/11 zo dňa 30.05.2013 zdôraznil,
že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu, aby zaistený cudzinec podaním žiadosti o azyl
automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, inak by bol narušený zmysel návratovej smernice, ktorým



je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (bod
60 rozsudku).

Navrhovateľ dňa 27.10.2014 podal policajnému orgánu vyjadrenie, v ktorom uviedol, že má len 25 Libier.
Vypovedal, že prišiel za prácou a v tábore nevidel žiadnu možnosť. Uviedol, že na území SR sa nechcel
vrátiť z toho dôvodu, čo tu videl a dostal strach. Na záver dodal, že to je všetko, čo chcel uviesť a viac
sa nechce vyjadrovať k tejto veci.

Odporca v dôvodoch rozhodnutia po skutkovej stránke uviedol všetky skutočnosti, ktoré sú reálnym
prejavom správania sa cudzinca. Jeho útek do Veľkej Británie preukazuje, že nemal v úmysle ostať
na území Slovenskej republiky, aj keď požiadal o azyl. Azylové konanie na území SR bolo zastavené,
pretože z Pobytového tábora v Rohovciach utiekol dňa 03.07.2006, t.j. už na druhý deň jeho pobytu a od
tohto času sa ani nezaujímal o výsledok azylového konania. Navrhovateľ sa sám vyjadril, že nič iné už
nechce uviesť, ani doplniť a berie na vedomie zaistenie ako žiadateľ o azyl, najmä z dôvodu existujúceho
rizika jeho úteku. Príslušným orgánom Veľkej Británie sa vyhrážal sebapoškodzovaním v prípade jeho
eskortovania na územie SR.

Doba zaistenia bola riadne odôvodnená v súlade s platnou právnou úpravou, pričom táto sa počas celého
zaistenia monitoruje, či je opodstatnená alebo nie, s poukazom na ust. § 90 ods. 1 písm. d/ zákona
o pobyte cudzincov. Odporca stanovil čas, dokedy sa nevyhnutne musia vykonať všetky opatrenia k
tomu, aby sa zistili skutočnosti uvádzané navrhovateľom v azylovom konaní, o ktorom sa má rozhodnúť
v zákonnej lehote podľa ust. § 20 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle.

Zákonná dikcia ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov upravuje oprávnenosť na
zaistenie žiadateľa o udelenie azylu v prípade, ak je potrebné zistiť skutočnosti, na ktorých je založená
jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko úteku.

Riziko úteku upravuje ust. § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého sa rizikom úteku
rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny
príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá
udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

Krajský súd je toho názoru, že riziko úteku u navrhovateľa je dané, aj bez ohľadu na to, že navrhovateľ
túto nechce spájať s predchádzajúcim útekom. Predpokladom na túto obavu je celkové správanie sa
navrhovateľa, ktorý síce podal žiadosť o udelenie azylu na území SR, ale sám na druhý deň po podaní
žiadosti o udelenie azylu ušiel z príslušného zariadenia na území SR a bol vrátený z územia Veľkej
Británie späť, pričom sa vyhrážal sebapoškodzovaním v prípade jeho odsunu z Veľkej Británie.

Podľa ust. § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie
štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie
zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením
štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.

Odporca sa zaoberal možnosťou uloženia miernejších opatrení, po zistení, že navrhovateľ nemá na
území Slovenskej republiky žiadne rodinné väzby, nemá dostatočné finančné prostriedky, nemá na
území Slovenskej republiky rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie, nebola mu
uložená povinnosť v zmysle § 89 zákona.

Z uvedených dôvodov nie je možné považovať námietky navrhovateľa za opodstatnené, pretože tak
dĺžka zaistenia, ako aj samotné skutkové okolnosti, ktoré viedli k tomuto zaisteniu, boli v súlade s platnou
právnou úpravou, citovanou v napadnutom rozhodnutí.



Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky splnomocneného
advokáta za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach
a argumentácii dôvodov zaistenia krajský súd poukazuje na písomné odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. Krajský súd námietkam navrhovateľa nevyhovel a
napadnuté rozhodnutie odporcu č. s. PPZ-HCP-PO9-447-013/2014 zo dňa 27.10.2014 v zmysle § 250q
ods. 2 O.s.p. ako zákonné potvrdil.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením
§ 250l ods. 2 O.s.p., pretože navrhovateľ nebol v konaní úspešný a odporcovi žiadne nevznikli.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva do 7 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. V
odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.