Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 7S/236/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7013201557 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Juráková ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7013201557.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Judity Jurákovej a členov JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Juraja Tymka, v právnej veci žalobcu: MEGA TRUCKING SLOVAKIA s.r.o., Holubyho 12, Košice, IČO 63 581 461, zastúpený: Azariová & Ružbašán Law firm s.r.o., Kmeťova 26, Košice, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Špitálska 8, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 2013/85236/26227/OPČ-SSZ zo dňa 27.9.2013, takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Žalobcovi sa nepriznáva právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím žalovaný ako orgán príslušný potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, č. KEO/ROPASZ/ZAM/2013/16830/409552 zo dňa 10.6.2013 vo veci povinnosti žalobcu ako zamestnávateľa zaplatiť odvod za nesplnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 zák.č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti, s poukazom na ust. § 63 ods. 1 písm. d/, § 65 ods. 1 cit. zákona. Odvod predstavuje sumu 2 715,00 EUR. Z dôvodov rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že žalovaný nesúhlasil s odvolacími námietkami žalobcu v celom rozsahu, pokiaľ ide o tvrdenie zamestnávateľa, že jeho pracovníci, v prevažnej miere vodiči kamiónovej prepravy plnia úlohy v zahraničí a preto sú vylúčení z platenia odvodu podľa ust. § 65 ods. 1, v nadväznosti na ust. § 63 ods. 3 cit. zákona o službách zamestnanosti. V čase, keď bola u žalobcu vykonaná kontrola pre účely zistenia, či zamestnávateľ v roku 2011 zamestnával občanov so zdravotným postihnutím v počte 3,2 % z celkového počtu jeho zamestnancov, t.j. 3 občanov so zdravotným postihnutím, na základe šetrenia bolo zistené, že v kontrolovanom období roku 2011 zamestnávateľ nezamestnával občanov so zdravotným postihnutím. V roku 2011 mal zamestnávateľ na základe pracovných zmlúv 148 zamestnancov, z toho 139 vodičov, 101 vodičov malo miesto výkonu práce v sídle žalobcu a 38 vodičov - jednotlivé európske krajiny podľa pokynov zamestnávateľa. Na dôkaz svojich tvrdení poukázal na rozhodnutie NS SR č.sp. 7 Sžso 25/2010 zo dňa 28.4.2011. Za miesto výkonu práce považoval aj odvolací správny orgán sídlo žalobcu a zaujal stanovisko, že ak zamestnanec nemá pravidelné pracovisko, ktoré nemusí byť identické s miestom výkonu práce, možno takéto pracovisko dohodnúť. Ak sa zmluvné strany nedohodnú, platí, že pravidelným pracoviskom je miesto výkonu práce uvedené v pracovnej zmluve. Uviedol tiež, že v prípade žalobcu sú jeho zamestnanci vysielaní na pracovné cesty aj do zahraničia za účelom vykonania medzinárodnej prepravy tovaru prostredníctvom jeho zamestnancov a preto sa započítavajú do celkového stavu zamestnancov zamestnávateľa. Navrhol žalobu zamietnuť. K žalobe sa vyjadril žalovaný dňa 9.4.2014, okrem dôvodov, ktoré boli obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia poukázal na to, že žalobcom uvádzaná Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 96/71/ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb /ďalej len „Smernica“/, problém žalobcu nerieši. Dôkaz žalobcu, že vodiči vykonávajú činnosť v zahraničí, predložením zaznamenaných trás, žalovaný nepovažoval za spôsobilý dôkaz k preukázaniu podmienky ust. § 63 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti. Žalobcom uvádzaná Smernica skôr uvádza tých pracovníkov, ktorí sú vysielaní na práce do zahraničia podľa § 5 ods. 5 Zákonníka práce. Žalobca podal v zákonnej lehote žalobu na súd o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 2013/85236/26227/OPČ-SSZ zo dňa 27.9.2013. Žalobné dôvody : 1/ definícia vyslaného pracovníka bola prevzatá do § 5 ods. 4 Zákonníka práce /čl. 1, 2 Smernice/, 2/ pracovníci žalobcu - vodiči kamiónovej prepravy vykonávajú prácu v zahraničí a považujú sa za vyslaných pracovníkov v zmysle cit. Smernice, 3/ nesúhlas s odôvodnením žalovaného, že sa jedná o pracovné cesty zamestnancov do zahraničia, 4/ prvostupňový ani druhostupňový správny orgán neskúmal reálny výkon práce, nedostatočne zistil skutkový stav veci, vodiči vykonávajú práce výlučne v zahraničí, 5/ odvolal sa na spis Krajského súdu Košice 6S 45/2011 a rozsudok NS SR 8 Stp 1/2010 zo dňa 1.7.2010. Súd v konaní podľa ust. § 247 a nasl. O.s.p., po oboznámení s s obsahom administratívneho spisu dospel k záveru, že žaloba nebola opodstatnená. Úlohou súdu bolo zaoberať s výkladom ust. § 63 ods. 3 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Žalobca totiž, považoval vodičov kamiónovej prepravy za vyslaných zamestnancov, v zmysle Smernice 96/71/ES Európskeho parlamentu a rady zo dňa 16.12.1996, ktorej článok 1, 2 bol implementovaný do ust. § 5 ods. 4 Zákonníka práce. Podľa ust. § 5 ods. 4 Zákonníka práce, z.č. 311/2001 Z.z. v znení nesk. predpisov, vyslaným zamestnancom je zamestnanec, ktorý počas určitej doby vykonáva prácu na území iného členského štátu, ako je štát, v ktorom bežne pracuje. Žalobca v súvislosti s takto formulovanou definíciou vyslaného pracovníka chcel vytknúť správnemu orgánu, že neoprávnene uložil ako zamestnávateľovi povinnosť zaplatiť odvod za nesplnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím /§ 9 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti/, ktorý v prípade žalobcu, vzhľadom na počet zamestnancov v kmeňovom stave, medzi ktorými boli započítaní všetci vodiči vykonávajúci kamiónovú prepravu v zahraničí /aj na území SR/, predstavoval sumu 2 715,- EUR za kontrolované obdobie roka 2011. Prvostupňový správny orgán vychádzal z ust. § 63 ods. 1 písm. d/ cit. zákona o službách zamestnanosti, podľa ktorého zamestnávateľ je povinný a/ zabezpečovať pre občanov so zdravotným postihnutím, ktorých zamestnáva, vhodné podmienky na výkon práce, b/ vykonávať zaškoľovanie a prípravu na prácu občanov so zdravotným postihnutím a venovať osobitnú starostlivosť zvyšovaniu kvalifikácie počas zamestnávania, c/ viesť evidenciu občanov so zdravotným postihnutím, d/ zamestnávať občanov so zdravotným postihnutím, ak zamestnáva najmenej 20 zamestnancov a ak úrad v evidencii uchádzačov o zamestnanie vedie občanov so zdravotným postihnutím, v počte, ktorý predstavuje 3,2 % z celkového počtu jeho zamestnancov. Žalobca v žalobe uviedol, že zamestnanci žalobcu sú v prevažnej miere vodiči zameraní na poskytovanie prepravy tovaru do zahraničia, na základe potencionálnych objednávateľov a považujú sa za vyslaných pracovníkov do zahraničia v zmysle ust. § 63 ods. 3 cit. zákona o službách zamestnanosti. Uviedol ďalej, že výkon práce vodiča, ktorí sú v zamestnaneckom pomere so žalobcom v jeho prevažnej miere, nemôže byť spojený s pracovníkom, uvádzaným žalovaným podľa § 9 ods. 1 cit. zákona o službách zamestnanosti, vzhľadom na bezpodmienečnú pozornosť pri výkone svojho povolania a občania so zdravotným postihnutím nemôžu také náročné povolanie vykonávať. Žalobca tvrdil, že vyslaní vodiči do zahraničia plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí a preto sa nemôžu započítavať do priemerného evidenčného počtu zamestnancov vo fyzických osobách pre účely ust. § 63 ods. 1 písm. d/ cit. zákona o službách zamestnanosti. Uložený odvod preto nie je v súlade s platnou právnou úpravou. Súd sa nestotožňuje s výkladom žalobcu, ktorý prezentuje v žalobe vo vzťahu k ust. § 63 ods. 3 cit. zákona o službách zamestnanosti. Podľa ust. § 63 ods. 3 cit. zákona o službách zamestnanosti, celkový počet zamestnancov na účely odseku 1 písm. d/ je priemerný evidenčný počet zamestnancov vo fyzických osobách za kalendárny rok. Do celkového počtu zamestnancov sa nezapočítavajú príslušníci Policajného zboru, príslušníci Slovenskej informačnej služby, príslušníci Národného bezpečnostného úradu, príslušníci Zboru väzenskej a justičnej stáže, príslušníci Hasičského a záchranného zboru, príslušníci Horskej záchrannej služby, colníci a profesionálni vojaci, ktorí vykonávajú štátnu službu podľa osobitných predpisov a zamestnanci, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí. Zamestnanci žalobcu, vodiči medzinárodnej kamiónovej prepravy sa nepovažujú za vyslaných zamestnancov žalobcu, vzhľadom na odkaz k tomuto ustanoveniu, podľa zákona č. 151/2010 o zahraničnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení nesk. predpisov č. 403/2010 Z.z., pretože iba tí zamestnanci sa nezapočítavajú do priemerného evidenčného počtu zamestnancov, ktoré taxatívne vymenováva zákon /§ 63 ods. 3/. Zamestnanci žalobcu - vodiči medzinárodnej kamiónovej prepravy plnia úlohy v zahraničí, ale vyplývajúce z bežnej podnikateľskej činnosti žalobcu, podľa predmetu činnosti žalobcu zapísaného v obchodnom registri pod č.odd. Sro, vl.č. 15122/V a nie podľa zákona č. 151/2010 Z.z., ktorý sa vzťahuje na štátnozamestnanecké a pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s vykonávaním zahraničnej služby, napr. diplomatická misia a i., konzulárna činnosť a i., pracovníci žalobcu neplnia úlohy zamestnávateľa v zahraničnej službe. Ak by vodiči medzinárodnej kamiónovej prepravy žalobcu plnili úlohy zamestnávateľa v zahraničí, potom by žalobca musel preukázať, že takýto zamestnanec je evidovaný pre účely zamestnania napr. u Ewals Cargo Care Transport B.V. Ariensstraat 61, Tegelken 5931 HM, Holandské kráľovstvo, ktorý je spoločníkom žalobcu, avšak v danom prípade bolo v konaní preukázané, že všetci vodiči sú zamestnaní v sídle žalobcu na území Slovenskej republiky a teda ani nemohli byť vyslaní na územie iného členského štátu na určitú dobu, ako to upravuje ust. § 5 ods. 4 Zákonníka práce. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 6S 45/2011, 6S 4/2010 riešil obdobné prípady zrušením veci - rozhodnutia správneho orgánu iba z tých dôvodov, že boli súdu predložené neúplné spisy, bez pracovných zmlúv a pod. Rozsudok NS SR sp., zn. 7 Sžso 25/2010 sa vzťahoval na agentúru dočasného zamestnávania, avšak v konaní žalobca ako sprostredkovateľská agentúra nepreukázal, že vo vzťahu k svojim zamestnancom pôsobí ako takáto agentúra a že mal v zahraničí pracovisko, ktoré by bolo trvalým miestom výkonu práce jeho zamestnancov /vodičov/. Žalobné námietky žalobcu tak vo vzťahu k Smernici, vykladajúc pojem vysielaného pracovníka, ako aj vo vzťahu k výkladu ust. § 63 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti súd považoval za neodôvodnené, preto dospel k záveru, že žalovaný preskúmavaným rozhodnutím nezasiahol do práv žalobcu nezákonným spôsobom, i keď použil inú právnu argumentáciu a sústredil sa iba na výkon práce zamestnancov žalobcu v sídle jeho podnikania. Vzhľadom na vyššie uvedený skutkový a právny stav, súd žalobu žalobcu zamietol /§ 250j ods. 1 O.s.p./. Žalobcovi sa nepriznalo právo na náhradu trov konania, vzhľadom na neúspešnosť v konaní /§ 250k ods. 1 prvá veta O.s.p./. Rozsudok bol prijatý senátom jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.