Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Košice Spisová značka: 6S/254/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012201077 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7012201077.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa a členiek senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Valérie Mihalčínovej v právnej veci žalobcu: MEGA TRUCKING SLOVAKIA s.r.o., so sídlom Holubyho 12, Košice, IČO: 36 581 461, právne zastúpeného: AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s.r.o. so sídlom Kmeťova 26, Košice, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Špitalská 8, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. AA/2012/37406/12015/OPČ-SSZ z 23.7.2012, takto
r o z h o d o l :
Žalobu z a m i e t a.
Žalobcovi nepriznáva právo na náhradu trov konania.
o d ô v o d n e n i e :
I.
1. Žalobou napadnutým rozhodnutím Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny
Bratislava ako príslušný správny orgán podľa § 4 ods. 6 písm. c) zákona č. 453/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov a § 12 písm. t) zákona č. 5/2004 Z.z. o službách v zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o službách zamestnanosti“) a podľa § 58 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov rozhodol o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach č. KE/2012/22568, č. záz. KE/2012/O52988 zo dňa 24.4.2012, ktorým bola žalobcovi podľa § 65 ods. 1 zákona o službách v zamestnanosti uložená povinnosť zaplatiť odvod za nesplnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti za rok 2008, ktorý žalobcovi chýbal na celkovom počte zamestnancov podľa § 63 ods. 1 písm. d) zákona o službách zamestnanosti vo výške 2.320,23 Eur, tak že označené prvostupňové rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach z 24.4.2012 bolo potvrdené a odvolanie žalobcu zamietnuté.
2. Správne orgány oboch stupňov rozhodli o povinnosti žalobcu zaplatiť odvod za
nesplnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím podľa hore uvedených dotknutých ustanovení zákona o službách zamestnanosti za rok 2008 opätovne po tom, keď Krajský súd v Košiciach právoplatným rozsudkom č.k. 6S/4/2010-49 z 23.9.2010 podľa § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. zrušil predchádzajúce rozhodnutie žalovaného z 23.11.2009, ako aj rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach z 23.9.2009 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, a to
s pokynmi na doplnenie dokazovania a opätovné rozhodnutie vo veci, a to s nasledovným skutkovým a právnym odôvodnením rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 23.9.2010 č.k. 6S/4/2010-49.
„Podľa § 13 ods. 1 písm. e), bod 2 zákona o službách zamestnanosti do pôsobnosti úradu (úrad práce sociálnych vecí a rodiny) patrí rozhodovať o povinnosti zamestnávateľa zaplatiť odvod za nesplnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím podľa § 65.
Podľa § 70 ods. 1 uvedeného zákona na konanie podľa § 12 písm. j), n) a x) a § 13 ods. 1 písm. e) sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní s výnimkou § 60 až 66.
Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.
Podľa § 3 ods. 4 citovaného zákona rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikli neodôvodnené rozdiely.
Podľa § 34 ods. 1 uvedeného zákona na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.
Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka (§ 34 ods. 2 citovaného zákona).
Podľa § 34 ods. 4 uvedeného zákona vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu.
Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti (§ 46 správneho poriadku).
Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
Podľa § 59 ods. 1 uvedeného zákona odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni.
Správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej právnej veci nepostupovali podľa názoru súdu v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami.
Podľa § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu nie je dostačujúce na posúdenie veci.
Ako to vyplýva z obsahu administratívneho spisu správneho orgánu prvého stupňa, žalobca na základe výzvy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach zo 6.7.2009 predložil uvedenému orgánu 22.7.2009 ročný výkaz o plnení povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím za rok 2008, v ktorom k stavu v zmysle § 63 zákona o službách zamestnanosti uviedol, že v roku 2008 mal priemerný evidenčný počet zamestnancov 85, z toho počet zamestnancov, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí bol 80.
Podľa § 63 ods. 1 písm. d) zákona o službách zamestnanosti zamestnávateľ je povinný zamestnávať občanov so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 písm. a); ak zamestnáva najmenej 20 zamestnancov a ak úrad v evidencii uchádzačov o zamestnanie vedie občanov so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 písm. a) v počte, ktorý predstavuje 3,2 % z celkového počtu jeho zamestnancov.
Celkový počet zamestnancov na účely ods. 1 písm. d) je priemerný evidenčný počet zamestnancov vo fyzických osobách za kalendárny rok. Do celkového počtu zamestnancov sa nezapočítavajú zamestnanci, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí (§ 63 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti).
Vychádzajúc z obsahu ročného výkazu o plnení povinného podielu zamestnania občanov so zdravotným postihnutím za rok 2008 predloženého v konaní žalobcom bolo povinnosťou prvostupňového správneho orgánu vykonať všetky dostupné dôkazy v súlade s ustanoveniami § 34 ods. 1, 2 zákona o správnom konaní a následne ich právne vyhodnotiť postupom podľa § 34 ods. 5 zákona o správnom konaní a až na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci vydať vo veci rozhodnutie. Prvostupňový správny orgán po obdŕžaní ročného výkazu o plnení povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím za rok 2008 bez zistenia skutočností rozhodujúcich pre určenie odvodovej povinnosti podľa § 65 zákona o službách zamestnanosti zaslal žalobcovi výzvu z 30.7.2009 na úhradu odvodu vo výške 2.320,23 EUR pre nesplnenie povinného podielu zamestnávania osôb so zdravotným postihnutím za rok 2008, a to napriek tomu, že v ročnom výkaze za rok 2008 žalobca uvádzal počet zamestnancov, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí v takom rozsahu, že odvodová povinnosť by mu nemala vzniknúť. Na výzvu z 30.7.2009 žalobca reagoval podaním z 12.8.2009, v ktorom poukázal na zákonné ustanovenie § 63 ods. 3, posledná veta zákona o službách zamestnanosti, t. j. na skutočnosť, že do celkového podielu zamestnancov sa nezapočítavajú zamestnanci, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí. Z obsahu administratívneho spisu ďalej vyplýva, že správny orgán prvého stupňa oznámením o začatí správneho konania z 18.8.2009 doručeným žalobcovi 24.8.2009 začal vo veci správne konanie, výsledkom ktorého bolo vydanie preskúmavaných rozhodnutí správnych orgánov v danej veci. Základnými listinnými dôkazmi, ktoré v predmetnom konaní popri ďalších dôkazných prostriedkoch mali objasniť skutkový a právny stav veci, boli nesporne pracovné zmluvy zamestnancov v počte 80, u ktorých žalobca v predloženom ročnom výkaze za rok 2008 konštatoval, že ide o zamestnancov plniacich úlohy zamestnávateľa v zahraničí. Správny orgán prvého stupňa si však v konaní takéto dôkazy nezadovážil, nevykonal žiadnu kontrolu v sídle žalobcu za účelom zistenia rozhodujúcich skutočností pre určenie odvodovej povinnosti a na základe takto nedostatočne zisteného skutkového stavu vo veci rozhodol. Dané pochybenie spočívajúce v nedostatočne zistenom skutkovom stave veci neodstránil ani žalovaný správny orgán v rámci odvolacieho konania. Žalovaný pritom sám v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia z 23.11.2009 konštatuje skutočnosti svedčiace o jeho vedomosti o existencii daných dôkazných nedostatkov. Odmietajúc odvolacie námietky žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu totiž okrem iného tvrdil v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia, že zamestnanci žalobcu majú svoje trvalé a tým aj pravidelné bydlisko na území Slovenskej republiky, avšak konkrétne nevie uviesť kde, keďže v spisovom materiály sa nenachádza žiadna fotokópia pracovnej zmluvy aspoň jedného zamestnanca. Žalovaný ďalej v odôvodnení rozhodnutia konštatuje, že predpokladá, že sa zamestnanci žalobcu z každej vykonanej prepravy vracajú a hlásia u zamestnávateľa. Pre takéto tvrdenie však žalovaný nemal k dispozícii žiadne skutkové zistenia, ktoré by boli zadokumentované v administratívnom spise. Ako už súd v odôvodnení tohto rozsudku uviedol, súčasťou administratívneho spisu nie sú ani pracovné zmluvy zamestnancov, o ktorých žalobca tvrdil, že v roku 2008 plnili výlučne pracovné povinnosti v zahraničí. Posúdenie obsahu pracovných zmlúv je nevyhnutné pre celkové právne posúdenie veci, a to bez ohľadu na skutočnosť, že žalobca v žalobe, ako aj v priebehu správneho konania sám uvádzal údaj o formálne vedenom mieste výkonu práce Košice aj u tejto kategórie zamestnancov.
Zároveň však žalobca v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ale aj v štádiu prvostupňového konania produkoval aj ďalšie tvrdenia o charaktere práce daných zamestnancov v zahraničí a spôsobe jej výkonu, s ktorými sa správne orgány náležitým spôsobom nevyporiadali, pretože o nich nevykonali dokazovanie.
Vzhľadom na uvedené skutkové a právne dôvody súd v súlade s ustanovením § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom sú správne orgány viazané právnym názorom súdu (§ 250j ods. 6 O.s.p.).“
3. Žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia z 23.7.2012 poukázal na
svoje zistenia obsiahnuté v „Protokole o výsledku kontroly č. 23/2012 z 21.3.2012, ktorým naplnil požiadavku Krajského súdu v Košiciach na doplnenie dokazovania v preskúmavanej právnej veci a v rámci obsiahleho odôvodnenia svojho rozhodnutia z 23.7.2012, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach z 24.4.2012 okrem iného poukázal na skutočnosť, že zamestnanci žalobcu s pracovnou činnosťou - vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy sú vysielaní na pracovné cesty tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 57 Zákonníka práce, za čo im v zmysle zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách zamestnávateľ vypláca náklady pracovnej cesty. V pracovných zmluvách, ktoré boli predložené správnemu orgánu prvého stupňa majú zamestnanci žalobcu uvedené miesto výkonu práce Napajadlá 5, Košice. Takto dohodnuté miesto výkonu práce v pracovných zmluvách bolo zo strany zamestnávateľa (žalobcu) jednotlivým zamestnancom zmenené Dodatkom č. 1 tak, že miesto výkonu práce bolo nasledovné: jednotlivé európske krajiny podľa pokynov zamestnávateľa. Takto uvedené miesto výkonu práce je podľa žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa v rozpore so Zákonníkom práce a žalovaný takýto postup považuje za obchádzanie uvedeného zákona.
Ďalej žalovaný okrem iného poukázal na právnu argumentáciu uvedenú v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7Sžo/25/2010 z 28. apríla 2011 v skutkovo a právnej identickej veci, predovšetkým na tú časť odôvodnenia uvedeného rozsudku, podľa ktorej „žiadny slovenský právny predpis alebo pre Slovenskú republiku záväzná medzinárodná zmluva nevymedzujú v súvislosti s vymedzením miesta výkonu práce právne postavenie šoférov medzinárodnej cestnej dopravy inak, ako je uvedené právne postavenie iných zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje Zákonník práce“.
Žalovaný aj na základe uvedeného právneho názoru dospel k záveru, že žalobca ako zamestnávateľ svoje tvrdenie o výlučnom pôsobení zamestnancov zamestnávateľa v zahraničí nepreukázal, t.j. nepodložil žiadnym listinným dôkazom, pričom vysielanie zamestnancov na zahraničné pracovné cesty nie je možné uplatňovať v súvislosti s ustanovením § 63 ods. 3 zákona o službách v zamestnanosti. Predovšetkým poukazujúc na uvedené dôvody žalovaný považoval odvolanie žalobcu zo 16.5.2012 proti prvostupňovému rozhodnutiu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach z 24.4.2012 za nedôvodné.
II.
1. V žalobe podanej v lehote podľa § 250b ods. 1 O.s.p. žalobca označil
argumentáciu žalovaného v preskúmavanom rozhodnutí z 23.7.2012 za účelovú a bezpredmetnú. Tvrdil, že počas administratívneho konania spolupracoval s prvostupňovým správnym orgánom, ktorému poskytol všetky dostupné dokumenty a systémy, ktoré potvrdzujú jeho tvrdenia. Okrem iného išlo o systém, ktorý zaznamenáva trasy jednotlivých vodičov nákladných motorových vozidiel, z ktorých jednoznačne vyplýva, že všetci vodiči žalobcu vykonávajú prácu výhradne mimo územia Slovenskej republiky. Ďalej sprístupnil správnym orgánom pracovné zmluvy, ako aj všetky potrebné dokumenty. Poukazujúc na zákonné znenie ustanovení § 63 ods. 1 písm. d), § 63 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti tvrdil, že zamestnanci spoločnosti MEGA TRUCKING SLOVAKIA s.r.o. bez akýchkoľvek
pochybností plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí a ustanovenie § 63 ods. 3 neuvádza žiadnu nadväznosť na vysielanie zamestnancov na pracovné cesty. Takúto súvislosť podľa názoru žalobcu bez akéhokoľvek odôvodnenia používa svojvoľne úrad v súvislosti s plnením úloh zamestnávateľa v zahraničí. Takéto závery správnych orgánov sú podľa jeho názoru nepreskúmateľné, keďže nie sú ničím podložené.
V súvislosti s rozhodovacou činnosťou Krajského súdu v Košiciach a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v právnych veciach identického právneho obsahu poukázal žalobca na obsah súdnych rozhodnutí v konaniach vedených na Krajskom súde v Košiciach pod č.k. 6S/45/2011, č.k. 6S/4/2010 a č.k. 6S/150/2009, v rámci ktorých Krajský súd v Košiciach nariadil vo veci vykonanie ďalšieho dokazovania, pričom s názorom prvostupňového súdu sa stotožnil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, keď v konaní č.k. 6S/150/2009 v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „žalovaný sa mal zaoberať zistením skutočného stavu veci vo vzťahu k pôsobeniu zamestnancov žalobcu v zahraničí, z toho hľadiska, či ich činnosť bola takého charakteru ako to žalobca tvrdil a čo by odôvodňovalo aplikáciu § 63 ods. 3 druhej vety (zákona o službách zamestnanosti), podľa ktorého do celkového počtu zamestnancov sa nezapočítavajú zamestnanci, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí.“
Ďalej žalobca, reagujúc na argumentáciu žalovaného v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia uvádzal nasledovné žalobné námietky:
„Ústredie v rozhodnutí uvádza, že podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ obvyklým miestom výkonu práce je pracovisko, na ktorom je zamestnanec plne začlenený do organizačnej štruktúry, čo sú v danom prípade Košice.
Ústredie ďalej uvádza, že v tomto prípade ide jednoznačne o prípad, keď sú jeho zamestnanci vysielaní na pracovné cesty aj do zahraničia za účelom medzinárodnej prepravy tovaru prostredníctvom jeho zamestnancov, a teda ako takí sa do celkového stavu zamestnancov zamestnávateľa započítavajú.
Zo strany správneho orgánu sa jedná znova o ničím nepodložené tvrdenia, bez opory v zákone s dokonca pre nás nepochopiteľným výkladom judikátu Súdneho dvora EÚ. Nie je nám známe na základe akých logických súvislosti je kamionista, vykonávajúci medzinárodnú prepravu v členských štátoch EÚ plne začlenený do organizačnej štruktúry práve v Košiciach. Tento záver ústredia je znova bez akéhokoľvek odôvodnenia, preto ho považujeme za irelevantný a šikanózny, nakoľko je nepreskúmateľný.
V zmysle definície § 5 ods. 4 Zákonníka práce sa za „vyslaného zamestnanca považuje zamestnanec, ktorý počas určitej doby vykonáva prácu na území iného členského štátu, ako je štát, v ktorom bežne pracuje“. Z uvedeného vyplýva, že na to, aby mohol byť zamestnanec vyslaný na pracovnú cestu v zmysle § 57 Zákonníka práce je potrebné, aby bol vyslaný mimo obce pravidelného pracoviska, čo sa v prípade spoločnosti MEGA TRUCKING SLOVAKIA s.r.o. neuskutočňuje, nakoľko zamestnanci tohto zamestnávateľa v Košiciach (ani inde v SR) pravidelné pracovisko nemajú.
Dávame do pozornosti taktiež rozsudok Najvyššieho súdu SR Slovenská republika je právny štát, ktorý je založený na princípoch právnej istoty a predvídateľnosti právnych noriem, pričom nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy - účastníka správneho konania, ale vždy na ťarchu tvorcu právnej normy. (Rozsudok súdu Slovenskej republiky z 1. júla 2010 sp.zn. 8 Stp 1/2010).
Zo strany úradu sa jedná o jasne šikanózny výklad ustanovení na ťarchu adresáta právnej normy - účastníka správneho konania.
Je potrebné vychádzať a zohľadniť reálne kde zamestnanci plnia úlohy zamestnávateľa. Navyše, z predložených pracovných zmlúv jednoznačne vyplýva aj skutočnosť, že sa jednalo o vodičov medzinárodnej kamiónovej dopravy. Je predsa nemysliteľné, aby vodiči medzinárodnej kamiónovej dopravy vykonávali svoju prácu v administratívnom sídle spoločnosti na Holubyho 12 v Košiciach.
V súvislosti s preukázaním skutočnosti, že zamestnanci vykonávajú prácu výlučne mimo územia Slovenskej republiky zamestnávateľ predložil úradu evidenciu jázd každého vodiča. Z predložených evidencií vyplýva, že vodiči nákladných vozidiel vykonávali svoju činnosť výlučne mimo územia Slovenskej republiky. Tento fakt konštatuje aj samotný úrad v protokole o vykonaní kontroly u zamestnávateľa MEGA TRUCKING SLOVAKIA s.r.o.
Ako argument úrad neustále uvádza, že pre potvrdenie skutočnosti, že zamestnanci nášho klienta neplnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí v rozhodnutí úrad uvádza, že za zamestnancov plniacich úlohy v zahraničí možno považovať napr. zamestnancov pracujúcich v diplomatických misiách, zamestnancov dočasne pridelených zamestnávateľom alebo agentúrou dočasného zamestnávania na výkon práce k inej fyzickej alebo právnickej osobe pôsobiacej na území iného členského štátu EÚ pod vedením podniku na základe komerčnej zmluvy uzavretej medzi vysielajúcim podnikom a stranou pôsobiacou na území daného členského štátu, pre ktorú sú služby určené za predpokladu, že medzi vysielajúcim podnikom a zamestnancom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah alebo vyslanie pracovníkov do organizácie alebo podniku v skupinovom vlastníctve (dcérske spoločnosti) na území členského štátu za predpokladu, že medzi vysielajúcim podnikom a jeho zamestnancom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah.
Ústredie sa dané vyjadrenie snažilo vysvetliť tým, že tvrdenie, ktoré úrad prezentuje v rozhodnutí ako podporný argument je len konštatovaním úradu, nejedná sa o explicitný striktný výpočet prípadov, na ktoré sa vzťahuje § 63 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti.
Citované tvrdenie úradu je teda vo všeobecnosti pre predmetnú vec irelevantné i napriek tomu, že úrad sa snaží týmto preukázať svoje tvrdenia. Jedná sa len o jednoduchý výpočet príkladov, na ktoré sa vzťahuje § 63 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti. Nejedná sa v žiadnom prípade o ustanovenie zákona, ktorým by sa vymedzovali situácie, ktoré možno považovať za plnenie úloh zamestnávateľa v zahraničí. Faktom naďalej ostáva, že úrad svoje už vyššie citované tvrdenie ničím nepodložil a závery úradu nemajú absolútne žiadnu oporu v zákone a úrad šikanózne vykladá ustanovenia na ťarchu adresáta právnej normy.
Tieto tvrdenia úradu nemožno brať za záväzné. Nemajú oporu v zákone, úrad do dnešného dňa nevysvetlil, na základe akých skutočností dospel k týmto deklarovaným záverom vo svojom rozhodnutí.
Vyššie uvedené tvrdenie, ktoré úrad prezentuje v rozhodnutí ako podporný argument je len konštatovaním úradu, nejedná sa o explicitný striktný výpočet prípadov, na ktoré sa vzťahuje ustanovenie § 63 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti. Toto konštatovanie je pre predmetnú vec irelevantné, nakoľko len uvádza príklady zamestnancov plniacich úlohy zamestnávateľa v zahraničí, no zároveň nevyvracia naše tvrdenia, že zamestnanci spoločnosti MEGA TRUCKING SLOVAKIA s.r.o. vykonávajú úlohy podľa pokynov zamestnávateľa v zahraničí.“
2. Žalované Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava v písomnom
vyjadrení z 23.10.2012 uviedlo skutkovú a právnu argumentáciu, obsahovo zhodnú s odôvodnením preskúmavaného rozhodnutia z 23.7.2012.
III.
Súd v konaní podľa druhej hlavy, piatej časti O. s. p. (§ 247 a nasl. O.s.p.) preskúmal rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov, vydané v dôsledku rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/4/2010-49 z 23.9.2010, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu správnych orgánov oboch stupňov a dospel k záveru, že žalobe žalobcu nie je možné vyhovieť.
Ako to vyplýva z obsahu rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/4/2010-49 povinnosťou správnych orgánov v ďalšom konaní bolo vysporiadať sa právne s obsahom argumentácie žalobcu namietajúcej neexistenciu jeho právnej povinnosti vyplývajúce z ust. § 63 ods. 1 písm. d) zákona o službách zamestnanosti, podľa ktorého zamestnávateľ je povinný zamestnávateľ občanov so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 písm. a), ak zamestnáva najmenej 20 zamestnancov a ak úrad v evidencii uchádzačov o zamestnanie vedie občanov so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 písm. a) v počte, ktorý predstavuje 3,2 % z celkového počtu jeho zamestnancov. Súd v odôvodnení rozsudku č.k. 6S/4/2010-49 z 23.9.2010 v súvislosti s potrebou vykonania ďalšieho dokazovania okrem iného argumentoval, že základnými listinnými dôkazmi, ktoré v predmetnom konaní popri ďalších dôkazných prostriedkoch mali objasniť skutkový a právny stav veci boli nesporne pracovné zmluvy zamestnancov v počte 80, u ktorých žalobca v predloženom ročnom výkaze za rok 2008 konštatoval, že ide o zamestnancov plniacich úlohy zamestnávateľa v zahraničí. Súd vytýkal správnemu orgánu prvého stupňa nevykonanie kontroly v sídle žalobcu za účelom zistenia rozhodujúcich skutočností pre určenie odvodovej povinnosti. Posúdenie obsahu pracovných zmlúv bolo podľa názoru súdu nevyhnutné pre celkové právne posúdenie veci, a to bez ohľadu na skutočnosť, že žalobca v žalobe, ako aj v priebehu správneho konania sám uvádzal údaj o formálne vedenom mieste výkonu práce Košice, aj u tejto kategórie zamestnancov. Bolo zároveň povinnosťou správnych orgánov právne sa vyporiadať v ďalšom konaní aj s ďalšími tvrdeniami žalobcu o charaktere práce daných zamestnancov (vodičov kamiónovej dopravy) v zahraničí a spôsobe jej výkonu.
Zistenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach obsiahnuté v protokole o výsledku kontroly č. 23/2012 z 21.3.2012 zameranej na dodržiavanie dotknutých ustanovení (§§ 63-65 zákona o službách zamestnanosti) boli podľa názoru súdu dostatočným dôkazných základom pre určenie odvodovej povinnosti žalobcu v zmysle § 65 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti za obdobie roka 2008, a to s poukázaním na obsah všetkých zistení uvedených v predmetnom protokole z 21.3.2012, pričom súd poukazuje predovšetkým na obsah jednotlivých pracovných zmlúv u danej kategórie zamestnancov, kde ako miesto výkonu práce bolo dohodnuté Košice. Dodatky k pracovným zmluvách boli vypracované dodatočne až v roku 2009 s miestom výkonu práce - krajiny Európskej únie, pričom však ide o povinnosť žalobcu uhradiť odvod za nesplnenie povinností zamestnávateľa podľa § 65 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti za rok 2008.
Ďalej súd, analyzujúc žalobné námietky, reagujúce na právnu argumentáciu žalovaného správneho orgánu v rozhodnutí z 23.7.2012 dospel k záveru, že žiadna z uvedených žalobných námietok nie je spôsobilá vyvrátiť právne vyčerpávajúcu a logickú argumentáciu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku č.k. 7Sžso/25/2010 z 28.4.2011 vydaného v obsahovo identickej právnej veci týkajúcej sa iného žalobcu, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol nasledovné právne závery:
„Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z.z. zamestnávateľ na účely tohto zákona je právnická osoba, ktorá má sídlo svojej organizačnej jednotky na území Slovenskej republiky, alebo fyzická osoba, ktorá má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt a ktorá zamestnáva fyzickú osobu v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu.
Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z.z. zamestnanec na účely tohto zákona je fyzická osoba v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu alebo doktorand v dennej forme doktorandského štúdia.
Podľa § 63 ods. 1 písm. d) tohto zákona zamestnávateľ je povinný zamestnávať občanov so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 písm. a), ak zamestnáva najmenej 20 zamestnancov a ak úrad v evidencii
uchádzačov o zamestnanie vedie občanov so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 písm. a) v počte, ktorý predstavuje 3,2 % z celkového počtu jeho zamestnancov.
Podľa § 63 ods. 3 zákona č. 5/2004 Z.z. celkový počet zamestnancov na účely odseku 1 písm. d) je priemerný evidenčný počet zamestnancov vo fyzických osobách za kalendárny rok. Do celkového počtu zamestnancov sa nezapočítavajú zamestnanci, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí.
Z ustanovení zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti vyplýva, že zamestnávateľ, ktorý zamestnáva viac ako 20 zamestnancov, má určité povinnosti v súvislosti so zamestnávaním zdravotne postihnutých občanov, pričom v § 3 a § 4 definuje pojem „zamestnávateľ“ a „zamestnanec“ pre potreby tohto zákona. Odvolací súd sa stotožnil so zistením krajského súdu, ktorý po preskúmaní zákonnosti rozhodnutia žalovaného dospel k právnemu názoru, že žalovaný vo svojom rozhodnutí posúdil túto otázku správne, keď považoval za zamestnancov aj tých zamestnancov, ktorí vykonávali prácu počas služobnej cesty v zahraničí.
Z ustanovenia §4 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z.z. vyplýva, že práca šoféra medzinárodnej cestnej prepravy patrí medzi také činnosti, ktoré sú vykonávané aj v pracovnom pomere a zamestnanci žalobcu mali v pracovných zmluvách dohodnuté miesto výkonu práce na území Slovenskej republiky.
Zákon o službách zamestnanosti ak v § 4 definuje, kto je zamestnancom na účely tohto zákona, ale nevymedzuje pojem zamestnanca v zahraničí.
Pre posúdenie dôvodnosti odvolania bolo preto potrebné riešiť otázku, koho možno považovať za zamestnanca, ktorý plní úlohy zamestnávateľa v zahraničí pri podpornom použití ustanovení Zákona práce alebo medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Z uvedených právnych noriem nad akúkoľvek pochybnosť vyplýva, že zamestnancami, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí sú fyzické osoby, zamestnané na zahraničných pracoviskách zamestnávateľa a vyslaní zamestnanci, ako aj zamestnanci, vyslaní agentúrami dočasného zamestnávania na výkon práce do zahraničia pre zahraničnú osobu.
Žalobca nepreukázal a ani netvrdil, že zamestnáva zamestnancov v takomto pracovnom zaradení, ale práve naopak z predložených pracovných zmlúv vyplýva, že základným miestom výkonu práce zamestnancov žalobcu sú Košice.“
V právnej nadväznosti na uvedenú argumentáciu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky súd považuje za kľúčový pre právne posúdenie preskúmavanej právnej veci aj ďalší záver uvedený v citovanom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.4.2011, podľa ktorého „žiadny slovenský právny predpis, alebo pre Slovenskú republiku záväzná medzinárodná zmluva nevymedzujú v súvislosti s vymedzením miesta výkonu práce právne postavenie šoférov medzinárodnej cestnej dopravy inak, ako je uvedené právne postavenie iných zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje Zákonník práce“. Právne významným je aj konštatovanie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého „vysielanie zamestnancov na pracovné cesty v zahraničí, čo aj bez nástupu na pracovnú cestu z miesta výkonu práce nemá samotné za následok zmenu miesta výkonu práce...“
V preskúmavanej právnej veci žalobca neprodukoval žiaden dôkaz, z obsahu ktorého by bolo možné vyvodiť záver o odlišnom právnom režime jeho zamestnancov v zahraničí (napr. preukázanie existencie pracoviská, ktoré by bolo trvalým miestom výkonu práce jeho zamestnancov (šoférov), tak ako to vyplýva z obsahu právnych požiadaviek a stanovísk označených v odôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 7Sžso/25/2010 z 28.4.2011, ktorým sa Krajský súd v Košiciach, vzhľadom na obsahovú zhodu predmetu administratívneho a súdneho preskúmavacieho konania cíti byť viazaným.
Z uvedených dôvodov súd zamietol žalobu žalobcu v súlade s ustanovením § 250j ods. 1 O. s. p.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O. s. p. tak, že žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný, nepriznal právo na náhradu trov konania.
Predseda senátu zároveň nevyhovel žiadosti žalobcu o odklad vykonateľnosti preskúmavaného rozhodnutia procesným postupom podľa § 250c ods. 1, druhá veta O. s. p.
Súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte jednohlasne (§ 3 ods. 9, posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci.