{"guid": "db52296b-9537-4271-817e-e25a930456aa:a7ef3b48-ba95-487a-a3a0-c74fdaad0b7a", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2014:7012201077.1", "spisova_znacka": "6S/254/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6S/254/2012 z 14. 5. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 14. mája 2014, sp. zn. 6S/254/2012, ECLI:SK:KSKE:2014:7012201077.1", "identifikacne_cislo": "7012201077", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Pavol Naď", "sudca_id": 1445, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-pavol-nad-1445", "datum_vydania": "2014-05-14", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "10Sžso/63/2014", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "23fee9bf-b078-4698-94c0-af9cf622e219:34068f65-e660-4082-8bf0-2dcd65c0a8e3", "datum": "2015-08-25", "vztah": "potvrdene"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/453/#paragraf-13.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 13 ods. 1 písm. c) zákona č. 453/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/453/#paragraf-13.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/453-2003/paragraf-13"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/453#paragraf-13"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a7ef3b48-ba95-487a-a3a0-c74fdaad0b7a", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7012201077.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2014:7012201077.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2014:7012201077.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice\nSpisová značka: 6S/254/2012\nIdentifikačné číslo súdneho spisu: 7012201077\nDátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2014\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď\nECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7012201077.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\n\nKrajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa a členiek senátu JUDr.\nEvy Baranovej a JUDr. Valérie Mihalčínovej v právnej veci žalobcu: MEGA TRUCKING SLOVAKIA s.r.o.,\nso sídlom Holubyho 12, Košice, IČO: 36 581 461, právne zastúpeného: AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law\nfirm s.r.o. so sídlom Kmeťova 26, Košice, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny,\nŠpitalská 8, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. AA/2012/37406/12015/OPČ-SSZ z\n23.7.2012, takto\n\nr o z h o d o l :\n\nŽalobu z a m i e t a.\n\nŽalobcovi nepriznáva právo na náhradu trov konania.\n\no d ô v o d n e n i e :\n\nI.\n\n1. Žalobou  napadnutým   rozhodnutím   Ústredie   práce,   sociálnych   vecí  a rodiny\n\nBratislava ako príslušný správny orgán podľa § 4 ods. 6 písm. c) zákona č. 453/2003 Z.z. v znení\nneskorších predpisov a § 12 písm. t) zákona č. 5/2004 Z.z. o službách v zamestnanosti a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o službách zamestnanosti“)\na podľa § 58 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov rozhodol o\nodvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach\nč. KE/2012/22568, č. záz. KE/2012/O52988 zo dňa 24.4.2012, ktorým bola žalobcovi podľa § 65 ods. 1\nzákona o službách v zamestnanosti uložená povinnosť zaplatiť odvod za nesplnenie povinného podielu\nzamestnávania občanov so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti\nza rok 2008, ktorý žalobcovi chýbal na celkovom počte zamestnancov podľa § 63 ods. 1 písm. d) zákona\no službách zamestnanosti vo výške 2.320,23 Eur, tak že označené prvostupňové rozhodnutie Úradu\npráce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach z 24.4.2012 bolo potvrdené a odvolanie žalobcu zamietnuté.\n\n2. Správne  orgány   oboch   stupňov  rozhodli o povinnosti žalobcu zaplatiť odvod za\n\nnesplnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím podľa hore\nuvedených dotknutých ustanovení zákona o službách zamestnanosti za rok 2008 opätovne po tom, keď\nKrajský súd v Košiciach právoplatným rozsudkom č.k. 6S/4/2010-49 z 23.9.2010 podľa § 250j ods. 2\npísm. c) O.s.p. zrušil predchádzajúce rozhodnutie žalovaného z 23.11.2009, ako aj rozhodnutie Úradu\npráce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach z 23.9.2009 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, a to\n\ns pokynmi na doplnenie dokazovania a opätovné rozhodnutie vo veci, a to s nasledovným skutkovým a\nprávnym odôvodnením rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 23.9.2010 č.k. 6S/4/2010-49.\n\n„Podľa § 13 ods. 1 písm. e), bod 2 zákona o službách zamestnanosti do pôsobnosti úradu  (úrad práce\nsociálnych vecí a rodiny) patrí rozhodovať o povinnosti zamestnávateľa zaplatiť odvod za nesplnenie\npovinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím podľa § 65.\n\nPodľa § 70 ods. 1 uvedeného zákona na konanie podľa § 12 písm. j), n) a x) a § 13 ods. 1 písm. e) sa\nvzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní s výnimkou § 60 až 66.\n\nPodľa § 3 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších\npredpisov správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania,\nzúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli\nsvoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy.\nÚčastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne\norgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.\n\nPodľa § 3 ods. 4 citovaného zákona rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo\nzisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo\npodobných prípadoch nevznikli neodôvodnené rozdiely.\n\nPodľa § 34 ods. 1 uvedeného zákona na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno\nzistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.\n\nDôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka (§ 34 ods. 2 citovaného\nzákona).\n\nPodľa § 34 ods. 4 uvedeného zákona vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu.\n\nRozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to\npríslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti\n(§ 46 správneho poriadku).\n\nPodľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti\nboli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu\núvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a\nnámietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.\n\nPodľa § 59 ods. 1 uvedeného zákona odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu;\nak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni.\n\nSprávne orgány oboch stupňov v preskúmavanej právnej veci nepostupovali podľa názoru súdu v súlade\ns citovanými zákonnými ustanoveniami.\n\nPodľa § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností\naj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie\nkonanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru,\nže zistenie skutkového stavu nie je dostačujúce na posúdenie veci.\n\nAko to vyplýva z obsahu administratívneho spisu správneho orgánu prvého stupňa, žalobca na základe\nvýzvy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach zo 6.7.2009 predložil uvedenému orgánu\n22.7.2009 ročný výkaz o plnení povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím\nza rok 2008, v ktorom k stavu v zmysle § 63 zákona o službách zamestnanosti uviedol, že v roku\n2008 mal priemerný evidenčný počet zamestnancov 85, z toho počet zamestnancov, ktorí plnia úlohy\nzamestnávateľa v zahraničí bol 80.\n\nPodľa § 63 ods. 1 písm. d) zákona o službách zamestnanosti zamestnávateľ je povinný zamestnávať\nobčanov so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 písm. a); ak zamestnáva najmenej 20\nzamestnancov a ak úrad v evidencii uchádzačov o zamestnanie vedie občanov so zdravotným\npostihnutím podľa § 9 ods. 1 písm. a) v počte, ktorý predstavuje 3,2 % z celkového počtu jeho\nzamestnancov.\n\nCelkový počet zamestnancov na účely ods. 1 písm. d) je priemerný evidenčný počet zamestnancov\nvo fyzických osobách za kalendárny rok. Do celkového počtu zamestnancov sa nezapočítavajú\nzamestnanci, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí (§ 63 ods. 3 zákona o službách\nzamestnanosti).\n\nVychádzajúc z obsahu ročného výkazu o plnení povinného podielu zamestnania občanov so zdravotným\npostihnutím za rok 2008 predloženého v konaní žalobcom bolo povinnosťou prvostupňového správneho\norgánu vykonať všetky dostupné dôkazy v súlade s ustanoveniami § 34 ods. 1, 2 zákona o správnom\nkonaní a následne ich právne vyhodnotiť postupom podľa § 34 ods. 5 zákona o správnom konaní a až na\nzáklade dostatočne zisteného skutkového stavu veci vydať vo veci rozhodnutie. Prvostupňový správny\norgán po obdŕžaní ročného výkazu o plnení povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným\npostihnutím za rok 2008 bez zistenia skutočností rozhodujúcich pre určenie odvodovej povinnosti podľa\n§ 65 zákona o službách zamestnanosti zaslal žalobcovi výzvu z 30.7.2009 na úhradu odvodu vo výške\n2.320,23 EUR pre nesplnenie povinného podielu zamestnávania osôb so zdravotným postihnutím za\nrok 2008, a to napriek tomu, že v ročnom výkaze za rok 2008 žalobca uvádzal počet zamestnancov,\nktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí v takom rozsahu, že odvodová povinnosť by mu nemala\nvzniknúť. Na výzvu z 30.7.2009 žalobca reagoval podaním z 12.8.2009, v ktorom poukázal na zákonné\nustanovenie § 63 ods. 3, posledná veta zákona o službách zamestnanosti, t. j. na skutočnosť, že do\ncelkového podielu zamestnancov sa nezapočítavajú zamestnanci, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v\nzahraničí. Z obsahu administratívneho spisu ďalej vyplýva, že správny orgán prvého stupňa oznámením\no začatí správneho konania z 18.8.2009 doručeným žalobcovi 24.8.2009 začal vo veci správne\nkonanie, výsledkom ktorého bolo vydanie preskúmavaných rozhodnutí správnych orgánov v danej veci.\nZákladnými listinnými dôkazmi, ktoré v predmetnom konaní popri ďalších dôkazných prostriedkoch mali\nobjasniť skutkový a právny stav veci, boli nesporne pracovné zmluvy zamestnancov v počte 80, u ktorých\nžalobca v predloženom ročnom výkaze za rok 2008 konštatoval, že ide o zamestnancov plniacich úlohy\nzamestnávateľa v zahraničí. Správny orgán prvého stupňa si však v konaní takéto dôkazy nezadovážil,\nnevykonal žiadnu kontrolu v sídle žalobcu za účelom zistenia rozhodujúcich skutočností pre určenie\nodvodovej povinnosti a na základe takto nedostatočne zisteného skutkového stavu vo veci rozhodol.\nDané pochybenie spočívajúce v nedostatočne zistenom skutkovom stave veci neodstránil ani žalovaný\nsprávny orgán v rámci odvolacieho konania. Žalovaný pritom sám v odôvodnení preskúmavaného\nrozhodnutia z 23.11.2009 konštatuje skutočnosti svedčiace o jeho vedomosti o existencii daných\ndôkazných nedostatkov. Odmietajúc odvolacie námietky žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu\ntotiž okrem iného tvrdil v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia, že zamestnanci žalobcu majú\nsvoje trvalé a tým aj pravidelné bydlisko na území Slovenskej republiky, avšak konkrétne nevie\nuviesť kde, keďže v spisovom materiály sa nenachádza žiadna fotokópia pracovnej zmluvy aspoň\njedného zamestnanca. Žalovaný ďalej v odôvodnení rozhodnutia konštatuje, že predpokladá, že sa\nzamestnanci žalobcu z každej vykonanej prepravy vracajú a hlásia u zamestnávateľa. Pre takéto\ntvrdenie však žalovaný nemal k dispozícii žiadne skutkové zistenia, ktoré by boli zadokumentované v\nadministratívnom spise. Ako už súd v odôvodnení tohto rozsudku uviedol, súčasťou administratívneho\nspisu nie sú ani pracovné zmluvy zamestnancov, o ktorých žalobca tvrdil, že v roku 2008 plnili výlučne\npracovné povinnosti v zahraničí. Posúdenie obsahu pracovných zmlúv je nevyhnutné pre celkové právne\nposúdenie veci, a to bez ohľadu na skutočnosť, že žalobca v žalobe, ako aj v priebehu správneho konania\nsám uvádzal údaj o formálne vedenom mieste výkonu práce Košice aj u tejto kategórie zamestnancov.\n\nZároveň však žalobca v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ale aj v štádiu prvostupňového\nkonania produkoval aj ďalšie tvrdenia o charaktere práce daných zamestnancov v zahraničí a spôsobe\njej výkonu, s ktorými sa správne orgány náležitým spôsobom nevyporiadali, pretože o nich nevykonali\ndokazovanie.\n\nVzhľadom na uvedené skutkové a právne dôvody súd v súlade s ustanovením § 250j ods. 2 písm. c)\nO.s.p. zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a\nvec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom sú správne orgány viazané právnym názorom súdu\n(§ 250j ods. 6 O.s.p.).“\n\n3. Žalovaný  v odôvodnení   preskúmavaného  rozhodnutia  z  23.7.2012 poukázal na\n\nsvoje zistenia obsiahnuté v „Protokole o výsledku kontroly č. 23/2012 z 21.3.2012, ktorým naplnil\npožiadavku Krajského súdu v Košiciach na doplnenie dokazovania v preskúmavanej právnej veci\na v rámci obsiahleho odôvodnenia svojho rozhodnutia z 23.7.2012, ktorým potvrdil prvostupňové\nrozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach z 24.4.2012 okrem iného poukázal na\nskutočnosť, že zamestnanci žalobcu s pracovnou činnosťou - vodič medzinárodnej kamiónovej dopravy\nsú vysielaní na pracovné cesty tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 57 Zákonníka práce, za čo im v zmysle\nzákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách zamestnávateľ vypláca náklady pracovnej cesty.\nV pracovných zmluvách, ktoré boli predložené správnemu orgánu prvého stupňa majú zamestnanci\nžalobcu uvedené miesto výkonu práce Napajadlá 5, Košice. Takto dohodnuté miesto výkonu práce v\npracovných zmluvách bolo zo strany zamestnávateľa (žalobcu) jednotlivým zamestnancom zmenené\nDodatkom č. 1 tak, že miesto výkonu práce bolo nasledovné: jednotlivé európske krajiny podľa pokynov\nzamestnávateľa. Takto uvedené miesto výkonu práce je podľa žalovaného a správneho orgánu prvého\nstupňa v rozpore so Zákonníkom práce a žalovaný takýto postup považuje za obchádzanie uvedeného\nzákona.\n\nĎalej žalovaný okrem iného poukázal na právnu argumentáciu uvedenú v rozsudku Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky č. k. 7Sžo/25/2010 z 28. apríla 2011 v skutkovo a právnej identickej veci,\npredovšetkým na tú časť odôvodnenia uvedeného rozsudku, podľa ktorej „žiadny slovenský právny\npredpis alebo pre Slovenskú republiku záväzná medzinárodná zmluva nevymedzujú v súvislosti s\nvymedzením miesta výkonu práce právne postavenie šoférov medzinárodnej cestnej dopravy inak, ako\nje uvedené právne postavenie iných zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje Zákonník práce“.\n\nŽalovaný aj na základe uvedeného právneho názoru dospel k záveru, že žalobca ako zamestnávateľ\nsvoje tvrdenie o výlučnom pôsobení zamestnancov zamestnávateľa v zahraničí nepreukázal, t.j.\nnepodložil žiadnym listinným dôkazom, pričom vysielanie zamestnancov na zahraničné pracovné cesty\nnie je možné uplatňovať v súvislosti s ustanovením § 63 ods. 3 zákona o službách v zamestnanosti.\nPredovšetkým poukazujúc na uvedené dôvody žalovaný považoval odvolanie žalobcu zo 16.5.2012\nproti prvostupňovému rozhodnutiu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach z 24.4.2012 za\nnedôvodné.\n\nII.\n\n1. V   žalobe    podanej  v   lehote   podľa   §  250b    ods.  1  O.s.p.   žalobca  označil\n\nargumentáciu žalovaného v preskúmavanom rozhodnutí z 23.7.2012 za účelovú a bezpredmetnú.\nTvrdil, že počas administratívneho konania spolupracoval s prvostupňovým správnym orgánom, ktorému\nposkytol všetky dostupné dokumenty a systémy, ktoré potvrdzujú jeho tvrdenia. Okrem iného išlo\no systém, ktorý zaznamenáva trasy jednotlivých vodičov nákladných motorových vozidiel, z ktorých\njednoznačne vyplýva, že všetci vodiči žalobcu vykonávajú prácu výhradne mimo územia Slovenskej\nrepubliky. Ďalej sprístupnil správnym orgánom pracovné zmluvy, ako aj všetky potrebné dokumenty.\nPoukazujúc na zákonné znenie ustanovení § 63 ods. 1 písm. d), § 63 ods. 3 zákona o službách\nzamestnanosti tvrdil, že zamestnanci spoločnosti MEGA TRUCKING SLOVAKIA s.r.o. bez akýchkoľvek\n\npochybností plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí a ustanovenie § 63 ods. 3 neuvádza žiadnu\nnadväznosť na vysielanie zamestnancov na pracovné cesty. Takúto súvislosť podľa názoru žalobcu\nbez akéhokoľvek odôvodnenia používa svojvoľne úrad v súvislosti s plnením úloh zamestnávateľa v\nzahraničí. Takéto závery správnych orgánov sú podľa jeho názoru nepreskúmateľné, keďže nie sú ničím\npodložené.\n\nV súvislosti s rozhodovacou činnosťou Krajského súdu v Košiciach a Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky v právnych veciach identického právneho obsahu poukázal žalobca na obsah súdnych\nrozhodnutí v konaniach vedených na Krajskom súde v Košiciach pod č.k. 6S/45/2011, č.k. 6S/4/2010\na č.k. 6S/150/2009, v rámci ktorých Krajský súd v Košiciach nariadil vo veci vykonanie ďalšieho\ndokazovania, pričom s názorom prvostupňového súdu sa stotožnil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky,\nkeď v konaní č.k. 6S/150/2009 v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „žalovaný sa mal zaoberať\nzistením skutočného stavu veci vo vzťahu k pôsobeniu zamestnancov žalobcu v zahraničí, z toho\nhľadiska, či ich činnosť bola takého charakteru ako to žalobca tvrdil a čo by odôvodňovalo aplikáciu § 63\nods. 3 druhej vety (zákona o službách zamestnanosti), podľa ktorého do celkového počtu zamestnancov\nsa nezapočítavajú zamestnanci, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí.“\n\nĎalej žalobca, reagujúc na argumentáciu žalovaného v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia\nuvádzal nasledovné žalobné námietky:\n\n„Ústredie v rozhodnutí uvádza, že podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ obvyklým miestom výkonu práce\nje pracovisko, na ktorom je zamestnanec plne začlenený do organizačnej štruktúry, čo sú v danom\nprípade Košice.\n\nÚstredie ďalej uvádza, že v tomto prípade ide jednoznačne o prípad, keď sú jeho zamestnanci vysielaní\nna pracovné cesty aj do zahraničia za účelom medzinárodnej prepravy tovaru prostredníctvom jeho\nzamestnancov, a teda ako takí sa do celkového stavu zamestnancov zamestnávateľa započítavajú.\n\nZo strany správneho orgánu sa jedná znova o ničím nepodložené tvrdenia, bez opory v zákone\ns dokonca pre nás nepochopiteľným výkladom judikátu Súdneho dvora EÚ. Nie je nám známe na\nzáklade akých logických súvislosti je kamionista, vykonávajúci medzinárodnú prepravu v členských\nštátoch EÚ plne začlenený do organizačnej štruktúry práve v Košiciach. Tento záver ústredia je\nznova bez akéhokoľvek odôvodnenia, preto  ho považujeme za irelevantný a šikanózny, nakoľko je\nnepreskúmateľný.\n\nV zmysle definície § 5 ods. 4 Zákonníka práce sa za „vyslaného zamestnanca považuje zamestnanec,\nktorý počas určitej doby vykonáva prácu na území iného členského štátu, ako je štát, v ktorom bežne\npracuje“. Z uvedeného vyplýva, že na to, aby mohol byť zamestnanec vyslaný na pracovnú cestu v\nzmysle § 57 Zákonníka práce je potrebné, aby bol vyslaný mimo obce pravidelného pracoviska, čo sa\nv prípade spoločnosti MEGA TRUCKING SLOVAKIA s.r.o. neuskutočňuje, nakoľko zamestnanci tohto\nzamestnávateľa v Košiciach (ani inde v SR) pravidelné pracovisko nemajú.\n\nDávame do pozornosti taktiež rozsudok Najvyššieho súdu SR Slovenská republika je právny štát, ktorý\nje založený na princípoch právnej istoty a predvídateľnosti právnych noriem, pričom nejasné a neurčité\nprávne normy nemožno aplikovať a vykladať na ťarchu adresáta právnej normy - účastníka správneho\nkonania, ale vždy na ťarchu tvorcu právnej normy. (Rozsudok súdu Slovenskej republiky z 1. júla 2010\nsp.zn. 8 Stp 1/2010).\n\nZo strany úradu sa jedná o jasne šikanózny výklad ustanovení na ťarchu adresáta právnej normy -\núčastníka správneho konania.\n\nJe potrebné vychádzať a zohľadniť reálne kde zamestnanci plnia úlohy zamestnávateľa. Navyše,\nz predložených pracovných zmlúv jednoznačne vyplýva aj skutočnosť, že sa jednalo o vodičov\nmedzinárodnej kamiónovej dopravy. Je predsa nemysliteľné, aby vodiči medzinárodnej kamiónovej\ndopravy vykonávali svoju prácu v administratívnom sídle spoločnosti na Holubyho 12 v Košiciach.\n\nV súvislosti s preukázaním skutočnosti, že zamestnanci vykonávajú prácu výlučne mimo územia\nSlovenskej republiky zamestnávateľ predložil úradu evidenciu jázd každého vodiča. Z predložených\nevidencií vyplýva, že vodiči nákladných vozidiel vykonávali svoju činnosť výlučne mimo územia\nSlovenskej republiky. Tento fakt konštatuje aj samotný úrad v protokole o vykonaní kontroly u\nzamestnávateľa MEGA TRUCKING SLOVAKIA s.r.o.\n\nAko argument úrad neustále uvádza, že pre potvrdenie skutočnosti, že zamestnanci nášho klienta\nneplnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí v rozhodnutí úrad uvádza, že za zamestnancov plniacich úlohy\nv zahraničí  možno považovať napr. zamestnancov pracujúcich v diplomatických misiách, zamestnancov\ndočasne pridelených zamestnávateľom alebo agentúrou dočasného zamestnávania na výkon práce k\ninej fyzickej alebo právnickej osobe pôsobiacej na území iného členského štátu EÚ pod vedením podniku\nna základe komerčnej zmluvy uzavretej medzi vysielajúcim podnikom a stranou pôsobiacou na území\ndaného členského štátu, pre ktorú sú služby určené za predpokladu, že medzi vysielajúcim podnikom\na zamestnancom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah alebo vyslanie pracovníkov do\norganizácie alebo podniku v skupinovom vlastníctve (dcérske spoločnosti) na území členského štátu\nza predpokladu, že medzi vysielajúcim podnikom a jeho zamestnancom existuje počas doby vyslania\npracovnoprávny vzťah.\n\nÚstredie sa dané vyjadrenie snažilo vysvetliť tým, že tvrdenie, ktoré úrad prezentuje v rozhodnutí ako\npodporný argument je len konštatovaním úradu, nejedná sa o explicitný striktný výpočet prípadov, na\nktoré sa vzťahuje § 63 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti.\n\nCitované tvrdenie úradu je teda vo všeobecnosti pre predmetnú vec irelevantné i napriek tomu, že úrad\nsa snaží týmto preukázať svoje tvrdenia. Jedná sa len o jednoduchý výpočet príkladov, na ktoré sa\nvzťahuje § 63 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti. Nejedná sa v žiadnom prípade o ustanovenie\nzákona, ktorým by sa vymedzovali situácie, ktoré možno považovať za plnenie úloh zamestnávateľa v\nzahraničí. Faktom naďalej ostáva, že úrad svoje už vyššie citované tvrdenie ničím nepodložil a závery\núradu nemajú absolútne žiadnu oporu v zákone a úrad šikanózne vykladá ustanovenia na ťarchu\nadresáta právnej normy.\n\nTieto tvrdenia úradu nemožno brať za záväzné. Nemajú oporu v zákone, úrad do dnešného dňa\nnevysvetlil, na základe akých skutočností dospel k týmto deklarovaným záverom vo svojom rozhodnutí.\n\nVyššie uvedené tvrdenie, ktoré úrad prezentuje v rozhodnutí ako podporný argument je len\nkonštatovaním úradu, nejedná sa o explicitný striktný výpočet prípadov, na ktoré sa vzťahuje ustanovenie\n§ 63 ods. 3 zákona o službách zamestnanosti. Toto konštatovanie je pre predmetnú vec irelevantné,\nnakoľko len uvádza príklady zamestnancov plniacich úlohy zamestnávateľa v zahraničí, no zároveň\nnevyvracia naše tvrdenia, že zamestnanci spoločnosti MEGA TRUCKING SLOVAKIA s.r.o. vykonávajú\núlohy podľa pokynov zamestnávateľa v zahraničí.“\n\n2. Žalované   Ústredie   práce,   sociálnych vecí   a rodiny   Bratislava   v písomnom\n\nvyjadrení z 23.10.2012 uviedlo skutkovú a právnu argumentáciu, obsahovo zhodnú s odôvodnením\npreskúmavaného rozhodnutia z 23.7.2012.\n\nIII.\n\nSúd v konaní podľa druhej hlavy, piatej časti O. s. p. (§ 247 a nasl. O.s.p.) preskúmal rozhodnutia\nsprávnych orgánov oboch stupňov, vydané v dôsledku rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k.\n6S/4/2010-49 z 23.9.2010, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu správnych orgánov oboch\nstupňov a dospel k záveru, že žalobe žalobcu nie je možné vyhovieť.\n\nAko to vyplýva z obsahu rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k.  6S/4/2010-49 povinnosťou správnych\norgánov v ďalšom konaní bolo vysporiadať sa právne s obsahom argumentácie žalobcu namietajúcej\nneexistenciu jeho právnej povinnosti vyplývajúce z ust. § 63 ods. 1 písm. d) zákona o službách\nzamestnanosti, podľa ktorého zamestnávateľ je povinný zamestnávateľ občanov so zdravotným\npostihnutím podľa § 9 ods. 1 písm. a), ak zamestnáva najmenej 20 zamestnancov a ak úrad v evidencii\nuchádzačov o zamestnanie vedie občanov so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 písm. a) v\npočte, ktorý predstavuje 3,2 % z celkového počtu jeho zamestnancov. Súd v odôvodnení rozsudku\nč.k. 6S/4/2010-49 z 23.9.2010 v súvislosti s potrebou vykonania ďalšieho dokazovania okrem iného\nargumentoval, že základnými listinnými dôkazmi, ktoré v predmetnom konaní popri ďalších dôkazných\nprostriedkoch mali objasniť skutkový a právny stav veci boli nesporne pracovné zmluvy zamestnancov\nv počte 80, u ktorých žalobca v predloženom ročnom výkaze za rok 2008 konštatoval, že ide o\nzamestnancov plniacich úlohy zamestnávateľa v zahraničí. Súd vytýkal správnemu orgánu prvého\nstupňa nevykonanie kontroly v sídle žalobcu za účelom zistenia rozhodujúcich skutočností pre určenie\nodvodovej povinnosti. Posúdenie obsahu pracovných zmlúv bolo podľa názoru súdu nevyhnutné pre\ncelkové právne posúdenie veci, a to bez ohľadu na skutočnosť, že žalobca v žalobe, ako aj v priebehu\nsprávneho konania sám uvádzal údaj o formálne vedenom mieste výkonu práce Košice, aj u tejto\nkategórie zamestnancov. Bolo zároveň povinnosťou správnych orgánov právne sa vyporiadať v ďalšom\nkonaní aj s ďalšími tvrdeniami žalobcu o charaktere práce daných zamestnancov (vodičov kamiónovej\ndopravy) v zahraničí a spôsobe jej výkonu.\n\nZistenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach obsiahnuté v protokole o výsledku kontroly\nč. 23/2012 z 21.3.2012 zameranej na dodržiavanie dotknutých ustanovení (§§ 63-65 zákona o službách\nzamestnanosti) boli podľa názoru súdu dostatočným dôkazných základom pre určenie odvodovej\npovinnosti žalobcu v zmysle § 65 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti za obdobie roka 2008, a\nto s poukázaním na obsah všetkých zistení uvedených v predmetnom protokole z 21.3.2012, pričom\nsúd poukazuje predovšetkým na obsah jednotlivých pracovných zmlúv u danej kategórie zamestnancov,\nkde ako miesto výkonu práce bolo dohodnuté Košice. Dodatky k pracovným zmluvách boli vypracované\ndodatočne až v roku 2009 s miestom výkonu práce - krajiny Európskej únie, pričom však ide o povinnosť\nžalobcu uhradiť odvod za nesplnenie povinností zamestnávateľa podľa § 65 ods. 1 zákona o službách\nzamestnanosti za rok 2008.\n\nĎalej súd, analyzujúc žalobné námietky, reagujúce na právnu argumentáciu žalovaného správneho\norgánu v rozhodnutí z 23.7.2012 dospel k záveru, že žiadna z uvedených žalobných námietok nie je\nspôsobilá vyvrátiť právne vyčerpávajúcu a logickú argumentáciu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nv rozsudku č.k. 7Sžso/25/2010 z 28.4.2011 vydaného v obsahovo identickej právnej veci týkajúcej sa\niného žalobcu, kde Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol nasledovné právne závery:\n\n„Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z.z. zamestnávateľ na účely tohto zákona je právnická osoba, ktorá\nmá sídlo svojej organizačnej jednotky na území Slovenskej republiky, alebo fyzická osoba, ktorá má na\núzemí Slovenskej republiky trvalý pobyt a ktorá zamestnáva fyzickú osobu v pracovnom pomere alebo\nv obdobnom pracovnom vzťahu.\n\nPodľa § 4 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z.z. zamestnanec na účely tohto zákona je fyzická osoba v pracovnom\npomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu alebo doktorand v dennej forme doktorandského štúdia.\n\nPodľa § 63 ods. 1 písm. d) tohto zákona zamestnávateľ je povinný zamestnávať občanov so zdravotným\npostihnutím podľa § 9 ods. 1 písm. a), ak zamestnáva najmenej 20 zamestnancov a ak úrad v evidencii\n\nuchádzačov o zamestnanie vedie občanov so zdravotným postihnutím podľa § 9 ods. 1 písm. a) v počte,\nktorý predstavuje 3,2 % z celkového počtu jeho zamestnancov.\n\nPodľa § 63 ods. 3 zákona č. 5/2004 Z.z. celkový počet zamestnancov na účely odseku 1 písm. d) je\npriemerný evidenčný počet zamestnancov vo fyzických osobách za kalendárny rok. Do celkového počtu\nzamestnancov sa nezapočítavajú zamestnanci, ktorí plnia úlohy zamestnávateľa v zahraničí.\n\nZ ustanovení zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti vyplýva, že zamestnávateľ, ktorý\nzamestnáva viac ako 20 zamestnancov, má určité povinnosti v súvislosti so zamestnávaním zdravotne\npostihnutých občanov, pričom v § 3 a § 4 definuje pojem „zamestnávateľ“ a „zamestnanec“ pre potreby\ntohto zákona. Odvolací súd sa stotožnil so zistením krajského súdu, ktorý po preskúmaní zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného dospel k právnemu názoru, že žalovaný vo svojom rozhodnutí posúdil túto\notázku správne, keď považoval za zamestnancov aj tých zamestnancov, ktorí vykonávali prácu počas\nslužobnej cesty v zahraničí.\n\nZ ustanovenia §4 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z.z. vyplýva, že práca šoféra medzinárodnej cestnej prepravy\npatrí medzi také činnosti, ktoré sú vykonávané aj v pracovnom pomere a zamestnanci žalobcu mali v\npracovných zmluvách dohodnuté miesto výkonu práce na území Slovenskej republiky.\n\nZákon o službách zamestnanosti ak v § 4 definuje, kto je zamestnancom na účely tohto zákona, ale\nnevymedzuje pojem zamestnanca v zahraničí.\n\nPre posúdenie dôvodnosti odvolania bolo preto potrebné riešiť otázku, koho možno považovať za\nzamestnanca, ktorý plní úlohy zamestnávateľa v zahraničí pri podpornom použití ustanovení Zákona\npráce alebo medzinárodných zmlúv, ktorými  je Slovenská republika viazaná.\n\nZ uvedených právnych  noriem nad akúkoľvek pochybnosť vyplýva, že zamestnancami, ktorí plnia\núlohy zamestnávateľa v zahraničí sú fyzické osoby, zamestnané na zahraničných pracoviskách\nzamestnávateľa a vyslaní zamestnanci, ako aj zamestnanci, vyslaní agentúrami dočasného\nzamestnávania na výkon práce do zahraničia pre zahraničnú osobu.\n\nŽalobca nepreukázal a ani netvrdil, že zamestnáva zamestnancov v takomto pracovnom zaradení,\nale práve naopak z predložených pracovných zmlúv vyplýva, že základným miestom výkonu práce\nzamestnancov žalobcu sú Košice.“\n\nV právnej nadväznosti na uvedenú argumentáciu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky súd považuje\nza kľúčový pre právne posúdenie preskúmavanej právnej veci aj ďalší záver uvedený v citovanom\nrozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.4.2011, podľa ktorého „žiadny slovenský právny\npredpis, alebo pre Slovenskú republiku záväzná medzinárodná zmluva nevymedzujú v súvislosti s\nvymedzením miesta výkonu práce právne postavenie šoférov medzinárodnej cestnej dopravy inak, ako\nje uvedené právne postavenie iných zamestnancov, na ktorých sa vzťahuje Zákonník práce“. Právne\nvýznamným je aj konštatovanie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého „vysielanie\nzamestnancov na pracovné cesty v zahraničí, čo aj bez nástupu na pracovnú cestu z miesta výkonu\npráce nemá samotné za následok zmenu miesta výkonu práce...“\n\nV preskúmavanej právnej veci žalobca neprodukoval žiaden dôkaz, z obsahu ktorého by bolo možné\nvyvodiť záver o odlišnom právnom režime jeho zamestnancov v zahraničí (napr. preukázanie existencie\npracoviská, ktoré by bolo trvalým miestom výkonu práce jeho zamestnancov (šoférov), tak ako to vyplýva\nz obsahu právnych požiadaviek a stanovísk označených v odôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky č.k. 7Sžso/25/2010 z 28.4.2011, ktorým sa Krajský súd v Košiciach, vzhľadom na\nobsahovú zhodu predmetu administratívneho a súdneho preskúmavacieho konania cíti byť viazaným.\n\nZ uvedených dôvodov súd zamietol žalobu žalobcu v súlade s ustanovením § 250j ods. 1 O. s. p.\n\nO trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O. s. p. tak, že žalobcovi, ktorý v konaní nebol\núspešný, nepriznal právo na náhradu trov konania.\n\nPredseda senátu zároveň  nevyhovel žiadosti žalobcu o odklad vykonateľnosti preskúmavaného\nrozhodnutia procesným postupom podľa § 250c ods. 1, druhá veta O. s. p.\n\nSúd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte jednohlasne  (§ 3 ods. 9, posledná veta zákona\nč. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.).\n\nPoučenie:\n\nProti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave\nprostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie\nmusí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník\ndostal jeden rovnopis.\n\nV odvolaní sa má popri všeobecných  náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu\nsmeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za\nnesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.\n\nOdvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konanie\nmá inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého\nstupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci.", "vazby": {"stav": {"sz": "10Sžso/63/2014", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "23fee9bf-b078-4698-94c0-af9cf622e219:34068f65-e660-4082-8bf0-2dcd65c0a8e3", "datum": "2015-08-25", "vztah": "potvrdene"}}, "cituje": [], "citovane_v": []}