Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 41Cob/115/2025 z 29. 4. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Banská Bystrica 41Cob/115/2025 3722201412 29. 04. 2026 JUDr. Miriam Boborová Sninská ECLI:SK:KSBB:2026:3722201412.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a členiek senátu JUDr. Zuzany Konárikovej a Mgr. Radoslavy Strhárskej, v právnej veci žalobcu A2B, s. r. o. so sídlom Horská 1, 010 03 Žilina - Považský Chlmec, IČO: 36 010 057, zastúpeného MENKE LEGAL s.r.o., so sídlom Gorkého 3, 811 01 Bratislava, IČO: 47 258 799, proti žalovanému IMAO electric, s. r. o., so sídlom Mládežnícka 108, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 44 007 841, zastúpenému advokátom JUDr. Mariánom Karáskom, so sídlom M. R. Štefánika 136, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 37 922 556, o zaplatenie 4.401,67 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č.k. PB-14Cb/40/2022-165 zo dňa 26. februára 2025 takto rozhodol: I. Rozsudok Okresného súdu Trenčín, č.k. PB-14Cb/40/2022-165 zo dňa 26. februára 2025 v napadnutej časti I. výrokovej vety m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 4.401,67 Eur s úrokom z omeškania vo výške 0,05 % denne za každý deň omeškania zo sumy 4.401,67 Eur od 26.04.2022 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,-Eur, v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. II. Rozsudok Okresného súdu Trenčín, č.k. PB-14Cb/40/2022-165 zo dňa 26. februára 2025 v napadnutej časti II. výrokovej vety m e n í tak, že žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 %. III. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Okresný súd napadnutým rozsudkom výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. rozhodol, že žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že dňa 12.10.2021 žalobca ako zhotoviteľ a žalovaný ako objednávateľ uzatvorili zmluvu o dielo č. 010/2021 OMBr, predmetom ktorej bol záväzok zhotoviteľa (žalobcu), že pre objednávateľa (žalovaný) dodá dielo „A2B UPS“ a zabezpečí dopravu, montáž, revízne správy, ako aj služby záručného a pozáručného servisu. Žalovaný sa zaviazal žalobcovi zaplatiť pevne stanovenú odmenu (cenu) za vykonanie diela vo výške 160.000,- Eur bez DPH, resp. 192.000,- Eur s DPH. Žalobca tvrdil, že po riadnom a včasnom vykonaní a dodaní diela žalobca vystavil dňa 23.12.2021 žalovanému faktúru č. 1050/2021 s lehotou splatnosti 60 dní, t.j. do 21.2.2022 (ďalej len „pohľadávka“), a to v súlade s čl. VII. Zmluvy. Žalobca preukazoval riadne dodanie diela v súlade so Zmluvou dodacími listami č. 0665/21-A zo dňa 15.12.2021 a č. 0665/21 zo dňa 22.12.2021. Tvrdil, že žalovaný v lehote splatnosti uvedenej vo faktúre riadne splnil časť svojho záväzku uzatvorením Dohody o vzájomnom zápočte pohľadávok a záväzkov ku dňu 28.12.2021 (14.690,61 Eur) a úhradami dňa 19.04.2022 vo výške 45.309,39 Eur a dňa 25.4.2022 vo výške 100.000,- Eur. Podľa žalobcu vzhľadom na to, že

žalovaný v predchádzajúcom období uhrádzal pohľadávku žalobcu bez toho, aby vzniesol akúkoľvek pripomienku k faktúre žalobcu, je možné usudzovať, že žalovaný v zmysle ust. § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka uznal výšku pohľadávky v plnom rozsahu. Keďže v dôsledku nezaplatenia pohľadávky žalobcu v plnej výške v termíne jej splatnosti do 21.02.2022 sa žalovaný dostal do omeškania, žalobcovi v zmysle čl. VII. bod 6 Zmluvy vznikol nárok na úrok z omeškania vo výške 0,05% z dlžnej sumy za každý deň omeškania. Ďalej žalobca uviedol, že čiastkové plnenia žalovaného boli v zmysle § 330 ods. 2 Obchodného zákonníka započítané najprv na úroky z omeškania a vo zvyšnej časti na istinu pohľadávky, nakoľko žalovaný pri ich úhrade neurčil inak. Ku dňu 19.4.2022 bola dlžná istina 145.450,30 Eur, čo za 57 dní omeškania (od 22.2.2022 do 19.4.2022) predstavuje úroky z omeškania 4.141,32 Eur a celková výška dlžnej sumy tak predstavovala ku dňu 19.4.2022 sumu vo výške 149.450,71 Eur (145.450,30 Eur + 4.141,32 Eur). Po odpočítaní úhrady 45.309,39 Eur bola dlžná suma v celkovej výške 104.141,32 Eur (149.450,71 Eur - 45.309,39 Eur), čo za 5 dní omeškania (od 20.4.2022 - 24.4.2022) predstavuje úroky z omeškania 260,35 Eur. Žalobca má za to, že všetky povinnosti žalobcu ako zhotoviteľa boli riadne splnené; že absentovala súčinnosť žalovaného počas realizácie diela a že uplatnený nárok je opodstatnený aj v nadväznosti na zaužívanú obchodnú prax medzi stranami sporu týkajúcu sa fakturácie za poskytnuté plnenia a jej úhrady. 3. Podľa žalobcu už v čase vzájomného započítania pohľadávok strán sporu na základe Dohody o vzájomnom zápočte pohľadávok zo dňa 29.12.2021 (ďalej len „Dohoda“) a následnými čiastkovými úhradami zo strany žalovaného medzi stranami sporu nebolo sporné, že dielo bolo zo strany žalobcu dodané v súlade so Zmluvou o dielo a individuálnymi požiadavkami žalovaného. Žalobca tiež tvrdil, že už v čase vzájomného započítania pohľadávok na základe Dohody, musel byť žalovanému pri zachovaní odbornej starostlivosti zrejmý dôvod, ako aj výška uplatňovaného nároku zo strany žalobcu. Zároveň, v zmysle bodu 4. Dohody sa žalovaný zaviazal uhradiť zvyšnú časť dlžnej sumy (t. j. 145.309,39 Eur) vyplývajúcej z faktúry, a to do siedmych dní od podpisu Dohody. 4. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť a tvrdil, že žalobca ako podklad na vydanie platobného rozkazu predložil faktúru č. 1050/2021 vystavenú dňa 23.12.2021, s dátumom splatnosti 21.2.2022 na sumu 160.000,- Eur. Tvrdil, že žalobca bol povinný dielo vykonať v súlade s článkom III. bod 1 Zmluvy o dielo najneskôr do 15.12.2021, pričom žalobca nedodal dielo žalovanému riadne a včas v zmysle Zmluvy o dielo. V zmysle článku IV. bod 1 Zmluvy o dielo sa dielo považuje za dokončené jeho protokolárnym odovzdaním a prevzatím po riadnom dokončení všetkých prác, po sprevádzkovaní všetkého technického zariadenia a zaškolení obslužného personálu objednávateľa. V zmysle článku IV. bod 2 Zmluvy o dielo v prípade, ak nie je možné odovzdať dielo vcelku a odovzdáva sa formou čiastkového plnenia, je o takomto čiastočnom plnení diela spísaný zápis, ktorý podpíšu oprávnení zástupcovia oboch zmluvných strán. V zmysle článku VI. bod 3 Zmluvy o dielo bol žalobca povinný vykonať prevádzkové skúšky diela a zaškolenie obsluhy. Žalobcom predložený dodací list priložený k faktúre, nie je preberacím protokolom o prevzatí a odovzdaní kompletného diela, ani protokolom o čiastočnom plnení diela v zmysle Zmluvy o dielo. Žalobca k faktúre predložil výlučne dodací list na komponenty, resp. tovar potrebný na realizáciu diela, pričom žalobca faktúru vystavil na konečnú cenu diela v zmysle článku VII. bod 1 Zmluvy o dielo aj napriek skutočnosti, že bol dodaný výlučne tovar, potrebný na zhotovenie diela. Žalobca v podanej žalobe neuviedol žiadne skutočnosti, pre ktoré by nebolo možné dielo odovzdať v celku a vznikla by potreba čiastočného plnenia diela. Z tohto dôvodu žalobca nebol oprávnený len po dodaní jednotlivých komponentov vystaviť ani čiastočnú, ani konečnú faktúru. 5. Žalovaný tiež tvrdil, že žalobca ešte dňa 18.2.2022 čiastočne realizoval práce na diele, kedy vykonal dodávku a montáž podstavca pod rozvádzač a ukotvenie RBAT. Uvedená skutočnosť vyplýva z pracovného listu č. 22740053 na zákazke č. 0665/21 (totožné označenie zákazky s označením zákazky na dodacích listoch priložených žalobcom k faktúre) s uvedeným dátumom realizácie prác 18.2.2022. Je teda nepochybné, že ešte dňa 18.02.2022 dielo nebolo zo strany žalobcu dokončené riadne a včas v zmysle podmienok uvedených v zmluve o dielo. Podľa žalovaného žalobca v predmetnom konaní nepredložil dokumenty preukazujúce protokolárne odovzdanie a prevzatie diela po riadnom dokončení všetkých prác, ktorého súčasťou by bolo aj potvrdenie o vykonaní prevádzkových skúšok a zaškolení obslužného personálu objednávateľa. Po dodaní komponentov v zmysle dodacích listov uvedených vo faktúre, a teda v období 12/2021 realizoval žalovaný kroky na poskytnutie súčinnosti spočívajúce v inštalácií elektrickej kabeláže k dielu realizovanému na základe Zmluvy o dielo. Tieto práce boli dokončené po montáži podstavca pod rozvádzač, teda po 18.2.2022, a to najskôr 24.2.2022. Žalobca mal možnosť dokončiť všetky práce na diele podľa článku IV. bod 1 zmluvy o dielo (vrátane

vykonania prevádzkových skúšok a zaškolenia obsluhy) riadne až po 24.2.2022. Podľa článku VII. bod 3 Zmluvy o dielo: „...Zhotoviteľ vyhotoví faktúru najneskôr do 7 dní po odovzdaní diela...“ Vzhľadom na uvedené skutočnosti, je podľa žalovaného nepochybné, že žalobca nebol oprávnený vystaviť faktúru za kompletne realizované dielo dňa 23.12.2021, nakoľko v tomto čase dielo nebolo dokončené v zmysle podmienok uvedených v Zmluve o dielo. Žalobcom vystavená faktúra bola teda vystavená predčasne. Žalovaný tvrdí, že zápočet bol realizovaný výlučne za účelom udržania dobrých obchodných vzťahov medzi stranami sporu, kedy toto bolo realizované po dodaní prevažnej časti diela (po dodaní komponentov na realizáciu diela). Žalobca si bol a pri zachovaní odbornej starostlivosti musel byť vedomý, že dielo nebolo z jeho strany dokončené riadne a včas v súlade s podmienkami zmluvy o dielo, a teda ním vystavená faktúra bola vystavená predčasne. Vzhľadom na uvedené a obzvlášť skutočnosť, že dňa 18.02.2022 bolo dielo žalobcom dokončované, je zrejmé, že čiastočným plnením záväzku (uzavretie dohody o vzájomnom zápočte pohľadávok a záväzkov) nemohol žalovaný uznať pohľadávku v plnom rozsahu, a teda aj v nezaplatenej časti, tak ako to uvádza žalobca. Ku dňu podania žaloby bola pohľadávka žalobcu v celom rozsahu zaplatená, čo vyplýva priamo z dokumentov predložených žalobcom (č.l. 29). 6. Súd považoval za preukázané, že žalobca ako zhotoviteľ dňa 12.10.2021 uzatvoril so žalovaným ako objednávateľom „Zmluvu o dielo č. 010/2021 OMBr“, ktorou sa žalobca zaviazal žalovanému dodať A2B UPS a zabezpečiť dopravu, montáž, revízne správy a záručný a pozáručný servis na UPS. Strany sa dohodli aj na tom, že žalobca dielo vykoná do 15.12.2021, pričom, že dielo sa považuje za dokončené jeho protokolárnym odovzdaním a prevzatím po riadnom dokončení všetkých prác, po sprevádzkovaní všetkého technického zariadenia a zaškolení obslužného personálu objednávateľa. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy bola cenová ponuka, z ktorej vyplýva, že cena za zdroj UPS204 bola dohodnutá na 59.200 Eur a cena za rozvádzač 204RHvdo1 bola dohodnutá na 29.300 Eur. Súčasťou cenovej ponuky bol aj „plastový rozvádzač NSYPLA155 4G“ osadený na kovovom ráme 500 mm nad podlahou. Súd považoval za preukázané aj to, že žalobca dňa 8.12.2021 vykonal obhliadku miesta inštalácie, a že žalobca dňa 15.12.2021 umiestnil rozvádzače 205RHvdo1 na miesto inštalácie, tieto mechanicky a elektricky pospájal a ukotvil ich do steny. Súd považoval za preukázané aj to, že žalobca dňa 15.12.2021 umiestnil rozvádzač RBAT 665-21 na miesto inštalácie, a že pracovník žalovaného p. A. dňa 15.12.2021 prevzal od žalobcu rozvádzač 204RHvdo1, rozvádzač 205RHvdo1 a rozvádzač RBAT. Súd tiež považoval za preukázané aj to, že žalobca dňa 16.12.2021 umiestnil rozvádzače 204RHvdo1 do miestnosti č. 0.25, mechanicky a elektricky ich pospájal a ukotvil ich do steny. Súd zároveň považoval za preukázané aj to, že žalobca dňa 16.12.2021 pripravoval a testoval zariadenie MODULYS Green power 2.0, že žalobca dňa 20.12.2021 odpojil 2 ks batériových boxov od UPS, rozbalil 2 ks batériových boxov, demontoval batériové bloky, uložil demontované batériové bloky na palety, demontoval a zabalil 8 výkonových modulov a uložil ich na palety a zakrytoval a zabalil UPS a batériové boxy, že žalobca dňa 22.12.2021 vyložil a umiestnil zariadenia s výrobným číslom PD03658001 na mieste inštalácie. Tiež považoval za preukázané, že žalobca dňa 22.12.2021 vyložil a umiestnil zariadenia s výrobným číslom PD03799001 na mieste inštalácie, že žalobca dňa 23.12.2021 vyložil a umiestnil zariadenia s výrobným číslo PD03737001 na mieste inštalácie, a že dňa 23.12.2021 v miestnosti, v ktorej bolo umiestnené zariadenie 204RHvdo1, viseli zo stropu nezapojené káble. Súd považoval zároveň za preukázané aj to, že zariadenie s nápisom „RBAT“ bez podstavca bolo dňa 23.12.2021 umiestnené v miestnosti, a že pracovník žalobcu dňa 18.2.2022 vykonal montáž podstavca pod RBAT a ukotvenie RBAT. Za preukázané považoval aj to, že zariadenie s nápisom „RBAT“ bolo dňa 18.2.2022 umiestnené na kovovom stojane. Súd považoval za preukázané aj to, že pracovník žalovaného p. A. dňa 22.12.2021 prevzal od žalobcu A2B-Socomec Modulys, GP 2.0, 2 x Socomec Interface/ADC + TBAT, Socomec Interface/NETVISION + EMD, 7 modulov Socomec Modulys GP 2.0/25 kW a 2 batériové boxy, A2BSocomec Modulys GP 2.0/200 kW, 2 x Socomec Interface/ADC + TBAT, Socomec Interface/NETVISION + EMD, 8 modulov Socomec Modulys GP 2.0/25 kW a batériový box, a že žalobca dňa 23.12.2021 vyfakturoval žalovanému 88.500 Eur za UPS a rozvádzač 204RHvdo1 a 71.500 Eur za UPS a rozvádzač 205RHvdo1. Ďalej považoval za preukázané, že strany dňa 28.12.2021 uzatvorili dohodu o vzájomnom zápočte, na základe ktorej došlo k započítaniu pohľadávok žalovaného v sumách 9.110,23 Eur, 2.551,54 Eur, 3.026,75 Eur a 2,09 Eur voči pohľadávke žalobcu vyplývajúcej z faktúry č. 10502021 vo výške 160.000 Eur; v predmetnej dohode je okrem iného uvedené aj to, že „rozdiel vo výške 14.309,39 Eur vyplývajúci zo započítania, uhradíme prevodom na bežný účet spoločnosti A2B do 7 pracovných dní od podpisu tejto dohody“. Súd považoval za preukázané aj to, že žalovaný potvrdil, že k 31.12.2021 bol zostatok pohľadávky vyfakturovanej faktúrou č. 1050/2021 v sume 145.309,39 Eur. Tiež považoval za preukázané aj to, že zariadenie MODULYS GP2.0 175,0kVA bolo prvýkrát spustené do prevádzky

14.3.2022 o 9:26, a že žalovaný zaplatil žalobcovi dňa 19.4.2022 sumu 45.309,39 Eur a dňa 25.4.2022 sumu 100.000,- Eur. 7. Zo svedeckej výpovede svedka B. C. považoval súd za preukázané, že svedok bol prítomný pri realizácii diela a tiež pri spustení diela do prevádzky. Svedok potvrdil, že počas druhého týždňa pred Vianocami žalobca fyzicky na stavbu dodal tri rozvádzače s tým, že tretím rozvádzačom bol rozvádzač RBAT. V priebehu týždňa tesne pred Vianocami dodal na stavbu všetky UPS a batériové kabinety. K spusteniu diela do prevádzky došlo začiatkom roka 2022, pričom presnejší termín si nepamätal. Svedok uviedol, že k neskoršiemu sprevádzkovaniu diela došlo z toho dôvodu, že v týždni pred Vianocami ešte nebola pripravená kabeláž, takže dielo je možné spustiť až po pripravení tejto kabeláže. Toto sprevádzkovanie diela spočívalo konkrétne v tom, že komponenty pripojili na kabeláž, nakonfigurovali ho a prítomnú osobu – konkrétne p. A. poučili o prevádzke tohto zariadenia. Svedok potvrdil, že v súvislosti s rozvádzačom RBAT vznikol medzi stranami problém, ktorý bol v dôsledku nepochopenia vzájomnej komunikácie a v dôsledku ktorého bolo potrebné dorobiť podstavec pod rozvádzač RBAT dodatočne. Svedok však nevedel uviesť, či tento podstavec pod rozvádzač RBAT bol namontovaný v ten deň, keď došlo k nakonfigurovaniu aj ostatného hardwaru a jeho spustenia do jeho prevádzky, alebo to bolo v iný deň. Potvrdil, že k spusteniu do prevádzky nedošlo v januári 2022, ale až vo februári 2022. Na zaškolenie pána A. ohľadom ovládania predmetného zariadenia postačilo nejakých päť minút. Svedok potvrdil, že o vystavenie faktúry ho požiadal osobne pán A., a to pri tej príležitosti, keď na stavbu priviezli potrebné komponenty, teda v týždni pred Vianocami, pričom to bolo konkrétne 22.12.2021, možno 23.12.2021, pričom pán A. sa nezmienil, že by chcel, aby bola fakturovaná iba nejaká časť diela a nie celé dielo. Pritom ako žiadal o vystavenie faktúry pán A. nespomínal žiadne jeho námietky týkajúce sa prípadných vád diela. Svedok sa o tom, že žalovaný namieta nedodanie celého diela dozvedel až vtedy, keď sa dozvedel, že prebieha takéto súdne konanie. Svedok tiež uviedol, že žalovanému bola zo strany žalobcu vždy riadne poskytnutá súčinnosť a služby, ale žalovaný spoločnosti žalobcu súčinnosť riadne neposkytoval pri dodávaní diela, čím svedok myslel, že na predmetnej stavbe nebola pripravená kabeláž. Potvrdil, že pri uvedení zariadenia do prevádzky bol vyhotovený pracovný list. Tiež potvrdil, že dňa 18.02.2022 ešte zariadenie nebolo v prevádzke. Svedok konštatoval, že bez kompletnej kabeláže nie je možné urobiť prevádzkovú skúšku akéhokoľvek zariadenia, teda ani predmetného UPS. Zaškolenie pána A. bolo zrealizované až po kompletnom pripojení zariadení ku kabeláži. 8. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a výsluchom svedka B. C., pričom vo vzťahu k hodnovernosti svedka D. E. súd uviedol, že pre posúdenie hodnovernosti tohto svedka je dôležité, aké emócie svedok ku strane pociťuje, t.j. či má k strane indiferentný vzťah alebo či k nej cíti negatívne emócie. Súd popísal, ako reagoval svedok D. E. na prvotnú výzvu súdu k opísaniu jeho vzťahu k stranám konania a poukázal na všetky odpovede v tomto smere uvedené svedkom D. E.. Podľa súdu prvej inštancie je zrejmé, že svedok sa opakovane odmietol vyjadriť k tomu, aké emócie cíti k žalovanému. Podľa názoru súdu už len samotné odmietanie toho indukuje, že svedok E. k žalovanému pociťuje natoľko intenzívne negatívne emócie, že u tohto svedka sa nemožno spoľahnúť na to, že riziko trestného stíhania garantuje pravdovravnosť svedka, súd preto svedka E. nepovažoval za hodnoverného. Pre úplnosť súd dodal, že ak by aj bolo možné svedka E. považovať za hodnoverného, na jeho vyjadrenia o údajnej žiadosti žalovaného o vystavenie faktúry by aj tak súd nemohol prihliadať z dôvodu, že svedok zjavne osobne nebol adresátom tejto údajnej žiadosti a jeho poznatky o nej sú teda iba sprostredkované. Tiež podľa názoru súdu nebolo možné prihliadnuť ani na odpoveď svedka na otázku advokátky žalobcu týkajúcu sa identifikácie osoby, ktorá pripravila dohodu o vzájomnom zápočte, nakoľko táto otázka advokátky žalobcu bola sugestívna. 9. Súd ďalej uviedol, že výpovedi svedka B. C. uveril, pretože v konaní nevyšlo najavo, že by tento svedok mal zlú reputáciu alebo že by mal záujem na výsledku tohto sporu, alebo že by mal nejaký osobitný vzťah k stranám. 10. Ďalej súd uviedol, že výsluch svedka D. A. navrhnutého zo strany žalovaného nevykonal, pretože žalovaný v priebehu konania prestal trvať na vykonaní tohto dôkazu. 11. Súd konštatoval, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 4.401,67 Eur na základe tej úvahy, že žalovaný mu bol povinný zaplatiť nielen istinu 160.000,- Eur, ale aj úroky z omeškania v sumách 4.141,32 Eur a 260,35 Eur - t.j. celkom 164.401,67 Eur, pričom ale zatiaľ mu žalovaný plnil iba

v rozsahu 160.000,- Eur (formou zápočtu sumu 14.690,61 Eur a prevodom na účet sumy 45.309,39 Eur a 100.000,- Eur), z čoho je zrejmé, že základným predpokladom na vyhovenie podanej žalobe by bolo to, aby žalobcovi vznikol nárok na úroky z omeškania v sumách 4.141,32 Eur a 260,35 Eur. 12. Nakoľko žalobca v konaní tvrdil, že žalovaný bol od 22.2.2022 do 19.4.2022, resp. do 24.4.2022 v omeškaní so zaplatením časti ceny diela, súd skúmal, kedy sa cena diela spočívajúceho (najmä) v dodaní a montáži zdrojov nepretržitého napájania a rozvádzačov stala splatná. Uviedol, že z ustanovenia § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že cena za dielo je splatná buď v čase, ktorý si strany dojednali v zmluve alebo v momente, kedy bolo dielo vykonané. Pokiaľ ide o zmluvu o dielo zo dňa 12.10.2021, v tejto je dojednané, že objednávateľ zaplatí „...dohodnutú cenu v lehote splatnosti faktúry 60 dní...“ s tým, že zhotoviteľ „...vyhotoví faktúru najneskôr do 7 dní po odovzdaní diela...“. Súd zdôraznil, že odovzdanie jednotlivých hnuteľných vecí žalovanému (zdrojov, rozvádzačov atď.) nemožno stotožniť s odovzdaním diela, dielom je totiž dodanie tovaru a zároveň jeho montáž, pričom práve zjavne tento rozdiel vyjadruje aj článok VII.3 zmluvy, ktorý vyhotovenie faktúry spája s odovzdaním diela. 13. Z uvedeného podľa názoru súdu vyplýva, že v súdenej veci nárok na zaplatenie ceny za dodanie a montáž zdrojov nepretržitého napájania a rozvádzačov vznikol až potom, ako zhotoviteľ dielo odovzdal objednávateľovi. Z článku IV.1 ZoD jednoznačne vyplýva, že záväzok žalobcu nespočíval iba v tom, aby žalovanému priviezol zdroje a rozvádzače a tieto namontoval, ale jeho záväzok spočíval aj v tom, aby žalobca tento hardware aj sprevádzkoval a aby zaškolil obslužný personál. Povinnosť žalobcu sprevádzkovať hardware a zaškoliť personál vyplýva aj z cenovej ponuky, kde v osobitných riadkoch sú ako plnenia poskytované v rámci ceny uvedené aj činnosti „nastavenie, oživenie testovanie, zaškolenie obsluhy, revízia“. Z vykonaného dokazovania podľa názoru súdu vyplýva, že montáž diela bola ukončená až 18.2.2022 - t.j. v deň, keď pracovníci žalobcu zhotovili kovový rám a keď na tento kovový rám osadili rozvádzač RBAT. 14. K odovzdaniu diela žalovanému mohlo dôjsť najskôr 18.2.2022. Z článku IV.1 predmetnej zmluvy o dielo vyplýva, že na to, aby bolo možné dielo považovať za dokončené, nestačilo iba ukončiť posledný úkon montáže (ktorým bolo v danom prípade umiestnenie rozvádzača RBAT na stojan), ale bolo nevyhnutné, aby celé zariadenie bolo aj sprevádzkované a aby bol zaškolený aj obslužný personál. Hoci žalobca výsluchom svedka B. C. preukázal, že žalovaný nielenže celé zariadenie spustil do prevádzky, ale že aj zaškolil obsluhu, žalobca už nepreukázal, v aký konkrétny deň k tomuto zaškoleniu obsluhy došlo (za deň tohto zaškolenia obsluhy pritom nemožno považovať 18.2.2022 - a to z dôvodu, že svedok C. nevedel uviesť, či k sprevádzkovaniu diela došlo v deň umiestnenia rozvádzača RBAT na stojan). 15. Tým, že žalobca nepreukázal, kedy presne zaškolil obsluhu, nepreukázal ani to, v ktorom momente sa stala cena diela splatná (splatnosť bola dohodnutá na 60 dní od fakturácie s tým, že faktúra mala byť vystavená až po odovzdaní diela). Žalobca teda nepreukázal konkrétne to, že splatnosť ceny diela nastala pred 19.4.2022, resp. pred 25.4.2022 a súd preto vychádzal z toho, že žalobcovi nárok na úroky z omeškania nevznikol; súd preto žalobu (založenú na tom, že keďže z uhradených 160.000,- Eur bola na úhradu úrokov z omeškania použitá suma 4.401,67 Eur, titulom istiny ostáva doplatiť 4.401,67 Eur) zamietol. 16. Ďalej súd uviedol, že pokiaľ žalobca tvrdil, že do omeškania so zhotovením diela sa dostal z dôvodu, že na predmetnej stavbe nebola pripravená kabeláž, žalobca nepreukázal, že práve táto skutočnosť spôsobila jeho omeškanie v trvaní od 16.12.2021 minimálne do 18.02.2022, pričom súd prihliadol na to, že podľa svedka C. na inštaláciu potrebnej kabeláže by stačil jeden deň. 17. Pokiaľ žalobca argumentoval tým, že splatnosť ceny diela sa zmenila v dôsledku toho, že konateľ žalovaného v decembri 2021 ústne požiadal pracovníka žalobcu pána C., aby vystavil faktúru, súd sa s týmto argumentom nestotožnil. Mal za to, že pokiaľ ide o zmenu písomne uzavretej zmluvy, súdna prax dospela k záverom, že písomnú zmluvu možno zmeniť ústne, resp. konkludentne v prípade, ak pôvodná písomná zmluva neobsahuje výhradu, že môže byť menená len písomne a ak pôvodná písomná zmluva síce obsahuje výhradu, že môže byť menená len písomne, ale strana sa nedovolala neplatnosti ústnej zmeny zmluvy. Z uvedeného podľa názoru súdu, ak by sa strany hoci aj len ústne dohodli na zmene splatnosti ceny diela, táto zmena by bola platná. Súd preto skúmal, či prejav vôle konateľa žalovaného smeroval k zmene pôvodne dohodnutej splatnosti. Žalobca pritom v konaní preukázal iba toľko, že konateľ žalovaného požiadal pracovníka žalobcu o „vystavenie faktúry“. Nakoľko v konaní

nebolo preukázané, že úmysel pána A. bol taký, že žiadosťou o vystavenie faktúry tento chcel, aby žalobcovi vznikol nárok na cenu už predtým, ako tento dielo vykoná a zároveň, že tento jeho úmysel bol známy aj žalobcovi, súd dospel k záveru, že žiadosť o vystavenie faktúry nie je možné vyložiť postupom podľa § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka. 18. Súd pristúpil k výkladu prejavu vôle postupom upraveným v § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka, t.j. podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Súd konštatoval, že pokiaľ ide o slovné spojenie „žiadam Vás o vystavenie faktúry“, resp. „vystavte mi faktúru“ podľa názoru súdu je obvyklý význam tohto slovného spojenia „spíšte dokument, v ktorom bude uvedené, čo ste mi dodali a za akú cenu“. Podľa názoru súdu z takto vyloženého prejavu vôle je zrejmé, že nešlo o ofertu smerujúcu k uzavretiu dohody o zmene splatnosti ceny diela. 19. Súd pre úplnosť dodal, že v zmysle § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka zobral zreteľ aj následné správanie žalovaného, a to, že žalovaný dňa 28.12.2021 pripravil dohodu o vzájomnom zápočte. Z tohto následného správania žalovaného je podľa názoru súdu zrejmé, že dôvodom, prečo pán A. požiadal o vystavenie faktúry bolo výlučne to, aby bolo možné započítať vzájomné pohľadávky. Súd konštatoval, že v započítacích prejavoch sa pohľadávky identifikujú práve číslom faktúry, aj keby bolo možné opísať pohľadávku uplatnenú na započítanie inak, a práve preto, aby bolo možné vyplniť formulár započítacieho prejavu, pán A. požiadal o skoršie vystavenie faktúry. Súd považoval za potrebné zdôrazniť aj to, že pri započítaní pohľadávok dohodou je možné započítať aj nesplatné pohľadávky, preto je zrejmé, že neexistoval žiadny dôvod, prečo by pán A. mal navrhnúť aj zmenu splatnosti. 20. Súd tiež dospel k záveru, že k zmene dojednanej doby splatnosti nedošlo ani podpísaním Dohody o vzájomnom zápočte pohľadávok a záväzkov, v ktorej je okrem iného uvedené aj to, že žalovaný sumu 145.309,39 Eur uhradí do siedmych dní od podpisu dohody. Podľa názoru súdu je článok 4. predmetnej dohody totiž neplatný z dôvodu, že túto dohodu nepodpísal ani konateľ žalovaného, ani prokurista a ani poverená osoba. 21. Súd poukázal na to, kedy podľa § 15 Obchodného zákonníka zaväzuje aj úkon urobený poverenou osobou. Mal za to, že v konaní je potrebné preukázať, k akým právnym úkonom obvykle dochádza pri činnosti tej osoby, ktorá dotknutý právny úkon urobila. 22. Pretože žalobca vyvodzuje pre neho priaznivé právne dôsledky zo skutočnosti, že účtovníčka žalovaného bola údajne oprávnená zaviazať žalovaného na úhradu sumy 145.309,39 Eur do siedmych pracovných dní, dôkazné bremeno ohľadne toho, že do pracovnej náplne účtovníčok obvykle spadá aj uzatváranie takýchto dodatkov k zmluvám, ktorými sa mení splatnosť ceny, má práve žalobca. Keďže však žalobca toto dôkazné bremeno neuniesol, súd vychádzal z toho, že účtovníčka žalovaného nemala zákonné splnomocnenie na to, aby za žalovaného urobila právny úkon slovne vyjadrený v bode 4. Dohody z 28.12.2021. 23. Pokiaľ žalobca upriamil pozornosť na § 15 ods. 2 Obchodného zákonníka, súd považoval za potrebné uviesť, že aj v tomto prípade má dôkazné bremeno žalobca, a to konkrétne preukázania toho, že o prekročení poverenie nemohol vedieť. Súd mal za to, že z hľadiska dôkazného bremena ide o analogickú situáciu ako pri dokazovaní toho, že blízka osoba nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať ukracujúci úmysel dlžníka, keď súdna prax dospela k jednoznačnému záveru, že v tomto prípade má dôkazné bremeno blízka osoba, ktorá musí tiež preukázať, že niečo nemohla vedieť. Keďže žalobca toto dôkazné bremeno neuniesol, súd vychádzal z toho, že žalobca mohol vedieť, že účtovníčka žalovaného prekročila svoje poverenie, a teda právny úkon vyjadrený v bode 4. Dohody z 28.12.2021 teda žalovaného nezaväzuje. 24. Podľa názoru súdu opačný výklad ohľadom toho, kto má dôkazné bremeno, by viedlo k tomu, že by nebolo potrebné, aby tretia osoba bola pri uzatváraní zmlúv bdelá, keďže keď nepreukáže okruh úkonov, k akým obvykle dochádza pri činnosti poverenej osoby, automaticky sa bude vychádzať z toho, že došlo k prekročeniu poverenia a právny úkon urobený akýmkoľvek zamestnancom podnikateľa bude tohto podnikateľa aj tak zaväzovať. 25. Súd v tejto súvislosti považoval za potrebné tiež zdôrazniť, že zákonnými zástupcami podnikateľa v zmysle § 15 Obchodného zákonníka nemôže byť akýkoľvek pracovník podnikateľa, ale iba osoby

s vyšším postavením v podnikateľovi (napr. riaditeľ), resp. osoby zamestnané práve na to, aby v mene podnikateľa komunikovali s jeho klientmi. Pracovná pozícia účtovníčky však zjavne nespĺňa ani kritérium vyššieho postavenia v spoločnosti, ani kritérium, že táto je zamestnaná, aby klientom odovzdávala rôzne tovary (a tak uzatvárala kúpne zmluvy), resp. aby s klientmi uzatvárala zmluvy o vedení účtu, resp. zmluvy o úvere. 26. Súd ďalej dospel k záveru, že k zmene dojednanej doby splatnosti nedošlo ani podpísaním listiny Odsúhlasenie zostatku. Takéto listiny si totiž obchodní partneri zasielajú po skončení roka za účelom kontroly správnosti účtovníctva, a teda v žiadnom prípade takýto úkon nemožno považovať za ofertu právneho úkonu, v dôsledku ktorého sa mala zmeniť splatnosť ceny. Súd preto žalobu v celom rozsahu zamietol. 27. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanému ako strane úspešnej priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 28. Proti rozsudku v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu podal odvolanie žalobca podaním zo dňa 12.03.2025, v ktorom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100 %. 29. Žalobca podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. 30. Žalobca namieta svoje porušenie práva na spravodlivý proces. Poukázal na zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k. 41Cob/121/2023-144 zo dňa 30.10.2025, pričom súd prvej inštancie bol právnym názorom vysloveným v tomto uznesení viazaný, napadnuté rozhodnutie vykazuje znaky tendenčnosti, jednostrannosti a nevysporiadania sa zo zásadnými argumentami žalobcu. Týmto postupom súdu prvej inštancie bola narušená zásada právnej istoty a legitímnych očakávaní, keďže absentovala akákoľvek predvídateľnosť v rozhodovacom procese. 31. Žalobca uvádza, že zotrváva na svojej argumentácii uvedenej v odvolaní voči prvému rozsudku súdu prvej inštancie a namieta porušenie svojho práva na spravodlivý súdny proces. Napadnutý rozsudok je pre žalobcu prekvapivý, pretože spor nebol rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou, na ktorú viackrát poukázal, a to bez odôvodnenia a nebol naplnený ani základný predpoklad spravodlivého rozhodnutia. Navyše žalobca namieta závažné nedostatky v odôvodnení rozhodnutia, ktoré nie je presvedčivé, logicky konzistentné, ani dostatočne podložené dôkazným hodnotením. Žalobca má za to, že mu bola odopretá efektívna súdna ochrana. 32. Žalobca tiež namieta iné vady konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca poukázal na arbitrárne odmietnutie svedeckej výpovede D. E. a poukázal na právny názor vyslovený v tomto smere odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení. Žalobca má za to, že závery súdu prvej inštancie ohľadne svedka E. sú v rozpore so záväzným právnym názorom vysloveným odvolacím súdom. Žalobca tvrdí, že súd prvej inštancie mal rešpektovať právny názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení o zrušení, čo sa však nestalo. V rozpore s pokynmi odvolacieho súdu súd prvej inštancie opätovne vyhodnotil svedka D. E. ako nehodnoverného výlučne na základe jeho odmietnutia vyjadriť sa k svojim emóciám voči žalovanému. Takýto záver je nepodložený, nelogický a nedôvodný. Tiež žalobca považuje za nesprávny záver súdu prvej inštancie, že otázka právnej zástupkyne žalobcu svedkovi Brežnému, „kto pripravil dohodu o vzájomnom zápočte pohľadávok a záväzkov“ je sugestívna. Podľa žalobcu táto otázka neobsahuje v sebe žiadnu odpoveď ani nenavádza svedka na konkrétny výrok. Otázka položená advokátkou žalobcu preto nemá charakter sugestívnej otázky. Žalobca tvrdí, že postoj súdu prvej inštancie bol tendenčný a neobjektívny, čím bolo porušené právo odvolateľa na nezávislý a nestranný súd. Žalobca preto namieta nesprávne vyhodnotenie hodnovernosti svedka, nesprávne vylúčenie dôkazu a nesprávne vyhodnotenie otázky ako sugestívnej a žiada, aby odvolací súd výpoveď svedka E. zahrnul do dokazovania, jeho výpoveď opätovne posúdil a primerane zohľadnil, ako aj aby výpoveď svedka zohľadnil v rámci celkového hodnotenia dôkazov. 33. Žalobca tvrdí, že výpoveď pána E. preukázala zásadné skutočnosti v prospech žalobcu, a preto je zrejmé, že súd prvej inštancie postupoval jednostranne a tendenčne, keď v celom rozsahu opomenul výpoveď kľúčového svedka, ktorá svedčila v prospech žalobcu.

34. Žalobca tiež tvrdí, že výpoveď svedka D. E. preukázala skutočnosti potvrdzujúce nespornú platnosť a záväznosť dohody o zápočte, ktorá je v predmetnom spore zásadnou skutkovou a právnou okolnosťou. 35. Žalobca tiež konštatuje, že súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov postupoval arbitrárne a zaujatým spôsobom, keď v celom rozsahu odmietol výpoveď kľúčového svedka D. E. na základe subjektívnych dôvodov. Tento prístup súdu je nesprávny a v rozpore so zásadami voľného hodnotenia dôkazov, keďže súd nehodnotil samotný obsah výpovede svedka, ale jednostranne a bez akéhokoľvek objektívneho základu konštatoval, že svedok je zaujatý. Svedok pritom opakovane na otázky súdu odpovedal, že nemá žiadny osobný vzťah k žalovanému a že ich vzťah bol výlučne obchodný. 36. Žalobca tiež poukázal na to, že z výpovede pána E. vyplynulo, že o vystavenie faktúry za celé dielo požiadal konateľ žalovaného v decembri 2021, pričom faktúru nepovažoval za vystavenú predčasne. Žalovaný sa nezmienil žalobcovi, že by dielo nebolo riadne ukončené, prípadne že by neboli urobené všetky práce alebo že by sa vyskytli vady. Žalovaný tiež nenamietal predčasnú splatnosť ceny diela, pričom namietať skoršiu splatnosť na základe Dohody o zápočte začal žalovaný až neskôr v súdnom konaní. 37. Predovšetkým zo svedeckej výpovede pána E. však vyplynulo, že to bol práve žalovaný, kto chcel, aby bola faktúra vyhotovená zo strany žalobcu v decembri 2021 a tiež, že to bol sám žalovaný, kto vyhotovil návrh dohody o započítaní. Svedecká výpoveď pána E. tak prispela k objasneniu skutkového stavu ohľadne zásadnej skutočnosti pre meritum veci, ktorá bola v prospech žalobcu. Súd prvej inštancie ju však vôbec nevzal do úvahy (bez relevantného, presvedčivého odôvodnenia). 38. Okrem toho, že žiadosť o vyhotovenie faktúry potvrdená svedeckou výpoveďou pána E. bola v súlade so svedeckou výpoveďou druhého svedka pána C., teda skutočnosť, že o vystavenie požiadal žalovaný z vlastnej iniciatívy, bola v konaní nesporne preukázaná zhodne oboma svedeckými výpoveďami. 39. Žalobca tiež dodal, že žalovaný v priebehu konania nenamietal iné skutočnosti, na základe ktorých by spochybnil vierohodnosť či pravdivosť výpovede svedka pána E.. 40. Podľa žalobcu sú prítomné dôvody na zohľadnenie svedeckej výpovede pána E. vykonané pred súdom prvej inštancie. Uvedené platí o to viac, že vykonané dôkazy súd prvej inštancie nevyhodnotil v súlade s § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom neodôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. Postupom súdu prvej inštancie bolo preto porušené právo žalobcu na riadne a dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ako aj právo na vysporiadanie sa so všetkými tvrdenými a preukázanými skutočnosťami v konaní zo strany žalobcu, čo výslovne odvolací súd nariadil v uznesení o zrušení. 41. Žalobca tiež namieta nedostatočné odôvodnenie zmeny splatnosti faktúry a novácie záväzku. Žalobca sa nestotožňuje s nedostatočným odôvodnením, a to hlavne nedostatočným vysporiadaním sa so zásadnou argumentáciou žalobcu k zmene splatnosti faktúry a novácie záväzku súdom prvej inštancie v bodoch 14. až 15. napadnutého rozsudku. Súd sa tiež nedostatočne vysporiadal s možnosťou zmeny písomného úkonu ústne. Žalobca dodáva, že nešlo o zmenu písomného úkonu ústne, ako dôvodí súd prvej inštancie, ale o zmenu písomného úkonu písomne. Uvedené potvrdzuje písomný právny úkon, slobodne vykonaný oboma stranami sporu, u ktorého neexistuje dôvod na jeho neplatnosť či neúčinnosť, a to Dohoda o zápočte zo dňa 28.12.2021. Na základe tejto dohody sa zmenila splatnosť ceny za dielo, čo je zásadné pre posudzovaný spor a súd sa s tým vysporiadal iba povrchne, takmer vôbec, a aj to iba tendenčne a účelovo. 42. V konaní bolo nesporným, že faktúra bola žalobcom vystavená na žiadosť žalovaného a tiež návrh dohody o zápočte bol pripravený, vyhotovený a riadne podpísaný z iniciatívy žalovaného, preto následné tvrdenia žalovaného o tom, že dohoda o zápočte nebola podpísaná oprávnenou osobou, resp. šlo o chybu účtovníčky, alebo že išlo len o štandardizované tlačivo, či tvrdenie, že žalobcovi muselo byť zrejmé, že podpisujúca osoba prekročila svoje kompetencie, sú len tvrdeniami účelovými, nezakladajúcimi sa na pravde. Žalobca sa tiež nestotožňuje s právnym posúdením súdu prvej inštancie, podľa ktorého čl. 4. dohody o zápočte je neplatný z dôvodu, že túto dohodu nepodpísal ani konateľ

žalovaného, ani prokurista, a to minimálne s ohľadom na neprípustný prísne formalistický výklad súdu prvej inštancie. 43. Žalobca tiež tvrdí, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní okrem aplikácie ustanovenia § 15 Obchodného zákonníka opomenul výkladové pravidlo, podľa ktorého sa právne úkony posudzujú podľa obsahu a tiež opomenul nutnosť výkladu v prospech platnosti právneho úkonu (nie neplatnosti), ktoré boli viackrát judikované najvyššími súdnymi autoritami. Súd prvej inštancie tiež vôbec nevzal do úvahy pravidlo, podľa ktorého sa má nejasná formulácia v zmluve vykladať v neprospech tej strany, ktorá zmluvu formulovala, t.j. v konkrétnom prípade v neprospech žalovaného, ktorý dohodu o zápočte sám pripravil a podpísal, a to z vlastnej iniciatívy, na základe jeho slobodnej a vážnej vôle, vyjadrený určitým a zrozumiteľným spôsobom. 44. Návrh dohody o zápočte bol žalobcovi doručený zo strany žalovaného do pár dní potom, ako žalovaný požiadal žalobcu o vystavenie faktúry (z čoho je logicky evidentná aj vecná súvislosť). Žalobca podpisom návrhu dohody o zápočte k nej pristúpil a akceptoval celý jej obsah. Z pohľadu žalobcu išlo nepochybne o zrozumiteľný a adresný návrh na uzavretie dohody o zápočte (oferta) od navrhovateľa takéhoto úkonu (žalovaného). Po dôjdení návrhu dohody o zápočte adresátovi (žalobcovi) nasledovala ďalšia fáza, ktorou bola akceptácia návrhu adresátom (žalobcom). Adresát (žalobca) jednostranným právnym úkonom (akceptáciou) dal svojím prejavom vôle navrhovateľovi (žalovanému) najavo, že prijíma návrh na uzavretie dohody o zápočte. Dohoda o zápočte bola uzavretá, keď vyjadrenie súhlasu adresáta (žalobcu) bez výhrad došlo navrhovateľovi (žalovanému). Medzi žalobcom a žalovaným tak došlo k uzavretiu platnej dohody o zápočte (to, že úkon má náležitosti právneho úkonu potvrdil aj žalovaný vo svojej záverečnej reči zo dňa 27.01.2025), ktorou došlo k zmene splatnosti ceny diela, a to bez ohľadu na skutočnosť, že sa k dohode o zápočte neodkazovalo na uzatvorenú zmluvu o dielo. 45. Podľa žalobcu teda niet pochýb o tom, že dohodou o zápočte došlo k novácií záväzku plynúceho zo zmluvy o dielo, a že povinnosť žalovaného plniť v pôvodnej lehote podľa zmluvy o dielo zaniklo s tým, že splatnosť bola dojednaná k skoršiemu dátumu. V tomto smere je preto právne posúdenie súdu prvej inštancie nesprávne, keďže tvrdí opak a nepripisuje k platnému a účinnému právnemu úkonu – dohode o zápočte v konkrétnom obchodno - právnom vzťahu žalobcu a žalovaného právom priznané právne účinky, zásadné pre výsledok prejednávaného sporu. 46. Žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením ceny diela odo dňa nasledujúceho po dojednanom novom dni splatnosti ceny diela v zmysle dohody o zápočte a od tohto dňa mal žalobca nárok na úroky z omeškania. Z pohľadu žalobcu súd prvej inštancie nesprávne posúdil, že uzatvorenie dohody o zápočte nemalo žiadny vplyv na dohodu strán o splatnosti ceny diela podľa zmluvy o dielo, a teda že nemalo vplyv na omeškanie žalovaného s plnením svojho záväzku. Predmetné nesprávne právne posúdenie je okrem toho rozporné s judikatúrou. 47. Žalobca konštatuje, že na základe dohody o zápočte sa zmenila splatnosť ceny za dielo podľa zmluvy o dielo, čo je zásadné pre posudzovaný spor a súd prvej inštancie sa s týmto zásadným argumentom žalobcu vysporiadal iba povrchne, takmer vôbec, a aj to iba tendenčne, nezrozumiteľne, v rozpore s judikatúrou uvádzanou žalobcom a bez právneho zdôvodnenia, ktoré by malo oporu v zákone. 48. Žalobca tiež namieta nesprávne právne posúdenie veci. Žalobca v celom rozsahu odkázal na svoju argumentáciu uvedenú v odvolaní proti prvému rozsudku súdu prvej inštancie, pričom zdôrazňuje, že právne pochybenia súdu prvej inštancie v právnom posúdení dohody o započítaní a novácie záväzku pretrvali aj v napadnutom rozsudku. Súd sa ani v druhom rozhodnutí vecne a dôsledne nevysporiadal s podstatnými námietkami žalobcu, pričom naďalej zotrval na formalistickom výklade, ktorý neodráža skutkový stav relevantnú judikatúru. 49. Žalobca poukázal aj na to, že súd prejudiciálne vyslovil neplatnosť časti právneho úkonu tvrdením, že „obvyklou náplňou činnosti účtovníčky zjavne nie je robenie takých právnych úkonov, v dôsledku ktorých sa menia splatnosti cien“. Pri tomto závere však súd ignoroval relevantnú právnu úpravu § 15 Obchodného zákonníka a túto aj nesprávne právne vyložil. 50. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal obvyklosťou činnosti účtovníčky v organizačnej štruktúre žalovaného, ani tým, či mohol žalobca objektívne vedieť o prípadnom prekročení poverenia. Bez

tejto analýzy nemohol automaticky vyvodiť neplatnosť dohody o započítaní, pričom táto analýza bola nevyhnutná na posúdenie, či žalobca mohol alebo nemohol oprávnene predpokladať, že dohoda je platná a záväzná. 51. Zároveň podľa žalobcu súd ignoroval výkladové pravidlo vyjadrené v § 35 Občianskeho zákonníka a v § 266 Obchodného zákonníka. Navyše nerešpektoval zásadu, podľa ktorej výklad nejasného ustanovenia nemôže byť výkladom v prospech strany, ktorá ho formulovala. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR. 52. Žalobca poukázal aj na to, že z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že uznal účinnosť dohody o započítaní v časti započítania, ale odmietol ju v časti upravujúcej splatnosť záväzku. Tento prístup je vnútorne rozporný a právne nekonzistentný, pretože dohoda o započítaní je jednotný právny úkon, ktorý nemôže byť čiastočne platný a čiastočne neplatný bez relevantného dôvodu. 53. Vzhľadom na nesprávne právne posúdenie dohody o započítaní, žalobca navrhuje, aby odvolací súd zohľadnil všetky uvedené argumenty a správne posúdil právne účinky predmetnej dohody, najmä jej vplyv na splatnosť ceny diela. 54. Ďalej žalobca poukázal na záverečnú reč žalovaného a tvrdí, že žalovaný sa snaží retrospektívne spochybniť platnosť konkrétnej dohody o započítaní tým, že tvrdí, že jeho vôľa na skrátenie splatnosti neexistovala a že došlo k administratívnej chybe účtovníčky. Tento argument je neprijateľný. Dohoda o započítaní bola totiž vyhotovená a predložená samotným žalovaným, čím je zrejmé, že išlo o jeho vlastnú iniciatívu. Žalovaný nemôže účelovo odvolávať vlastný právny úkon len preto, že sa mu neskôr stal nevýhodným. Právna istota vyžaduje, aby sa právne úkony posudzovali podľa prejavenej vôle a nie podľa dodatočne upravených tvrdení účastníka. Chyba účtovníčky ako dôvodnej platnosti dohody nie je podložená žiadnym relevantným dôkazom a nemôže slúžiť ako argument pre vyhnutie sa splneniu dohodnutých záväzkov. Ak by došlo k chybe účtovníčky, je na žalovanom, aby preukázal, že konala ultra vires a túto chybu okamžite namietal, čo však v žiadnom štádiu konania neurobil. Okrem toho právne zásadné a relevantné je práve tvrdenie žalovaného, že účtovníčka bežne vyhotovovala takéto dohody o zápočte, čím priamo žalovaný potvrdil obvyklosť normovanú ustanovením § 15 Obchodného zákonníka. 55. Žalobca zastáva názor, že dohoda o započítaní bola a je platným právnym úkonom, ktorý nebol dodatočne spochybnený v súlade s princípom právnej istoty a zmluvnej voľnosti, práve naopak. Žalovaný sám potvrdil obvyklosť a tým oprávnenie účtovníčky na vykonanie dotknutého právneho úkonu. 56. Ďalej žalobca namieta, že žalovaný nepreukázal, že účtovníčka konala bez poverenia a nesie dôsledky toho, že predložil a podpísal dohodu o započítaní. Súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal s otázkou obvyklosti konania a nesprávne aplikoval § 15 Obchodného zákonníka. Ustanovenie § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka chráni právnu istotu tretích osôb pri obchodných vzťahoch a predpokladá, že osoba poverená určitou činnosťou koná v rámci bežných úkonov súvisiacich s prevádzkou podniku. 57. Súd prvej inštancie teda nesprávne vyložil ustanovenie § 15 Obchodného zákonníka a jeho aplikáciu na postavenie účtovníčky. Toto nesprávne právne posúdenie zásadne ovplyvnilo rozhodnutie vo veci, keďže viedlo k neopodstatnenému záveru o neplatnosti dohody o započítaní. 58. Ak účtovníčka žalovaného vykonala úkon, ktorý z pohľadu podnikateľskej praxe nebol obvyklý, napríklad ako tvrdí žalovaný, že účtovníčka dohodla zmenu splatnosti pri vysokej sume, čím významne ovplyvnila ekonomické postavenie podnikateľa, v takom prípade bolo na žalovanom, aby preukázal, že tento konkrétny úkon nepatril medzi bežné úkony účtovníčky a že naň nemala poverenie. Uvedené však žalovaný nepreukazoval, keďže v konaní sám sa vyjadril, že účtovníčka žalovaného „bežne takéto úkony (dohody o zápočte) vykonávala“. 59. Žalobca má za to, že účtovníčka bola poverená spracovávaním platieb a finančných operácií v rámci prevádzky podniku. Vzhľadom na charakter tejto činnosti súčasťou jej bežných úkonov je aj komunikácia ohľadom splatnosti faktúr, ich úpravy, prípadne dohadovanie nových podmienok platby. Tieto činnosti sa štandardne realizujú v rámci bežnej prevádzky podniku, a to nielen v prípade menších platieb, ale aj pri vyšších sumách, ak ide o obchodný vzťah s dlhodobým partnerom.

60. V praxi účtovníci rutinne zabezpečujú spracovanie faktúr a platobných podmienok na základe interných pokynov, pričom sa nevyžaduje samostatné písomné poverenie pre každú jednotlivú operáciu. Takéto úpravy platobných podmienok sú v rámci prevádzky podniku bežným procesom, ktorý sa neobmedzuje len na štatutárnych zástupcov, ale často ho realizujú aj nižšie postavení zamestnanci poverení finančnými operáciami. 61. Obvyklosť úkonu sa posudzuje nielen v rámci konkrétneho podniku, ale aj v širšom kontexte podnikateľskej praxe v danom odvetví. V obchodnej praxi je úplne bežné, že účtovníci či finanční manažéri riešia zmeny splatnosti faktúr, obzvlášť v prípadoch, keď medzi obchodnými partnermi existuje dlhodobý vzťah založený na dôvere. Takéto úpravy platobných podmienok sú v rámci prevádzky podniku bežným procesom, a preto spadajú pod oprávnenia osoby poverenej účtovníckou alebo finančnou činnosťou. Podľa judikatúry platí, že obvyklosť úkonu sa predpokladá, pokiaľ tretia strana preukáže, že poverená osoba vykonala úkon v rámci svojej činnosti. V tomto prípade žalobca preukázal, že účtovníčka bežne spracovávala faktúry a komunikovala o ich splatnosti. 62. Ak poverená osoba prekročí rozsah poverenia, je týmto konaním podnikateľ zaviazaný len vtedy, ak tretia osoba o prekročení rozsahu poverenia nevedela a s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu ani nemohla vedieť. Žalobca je toho názoru, že dôkazné bremeno bude ťažiť stranu podnikateľa, keďže zo strany tretej osoby by dôkazné bremeno vyžadovalo dôkaz neexistencie prekročenia rozsahu poverenia. Ak účtovníčka, ako poverená osoba žalovaného, prekročila rozsah svojho poverenia a vykonala neobvyklý úkon, je týmto konaním žalovaný viazaný len vtedy, ak žalobca (tretia osoba) o prekročení rozsahu poverenie nevedela a s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu ani nemohla vedieť. Dôkazné bremeno však zaťažuje žalovaného. Z pohľadu žalobcu je rozhodujúca tzv. objektivizácia nevedomosti, teda otázka, či by iné tretie osoby pri racionálnom konaní a v rovnakej situácii taktiež nevedeli a nemohli vedieť o prekročení oprávnenia účtovníčky. Keďže v danej situácii bolo bežné, že účtovníčka žalovaného spracovávala faktúry a rokovala o ich splatnosti, vyhotovovala zápočty, ako napokon v konaní potvrdil aj samotný žalovaný, žalobca nemal žiadny dôvod pochybovať o tom, že účtovníčka konala v rámci svojich oprávnení a pochopiteľne preto ani nevyvíjal inú procesnú obranu. 63. Preto ak chce žalovaný tvrdiť, že účtovníčka prekročila rozsah poverenia, musí túto skutočnosť preukázať on. 64. Žalobca tiež namieta nesprávne skutkové zistenia na základe vykonaných dôkazov. Žalobca tvrdí, že súd prvej inštancie pri vyvodzovaní skutkových záverov z vykonaného dokazovania nezohľadnil všetky podstatné skutočnosti a postupoval jednostranne v prospech žalovaného, čím zaťažil napadnutý rozsudok vadou. Ďalej žalobca namieta, že vo viacerých skutkových záveroch súd prvej inštancie nevychádzal z vykonaného dokazovania, ale pripustil možné domnienky a subjektívne poňaté závery, ktoré nemajú oporu vo vykonaných dôkazoch, ale sú skôr tendenčné, jednostranné, účelovo konštruované a arbitrárne. 65. Na záver žalobca namieta riadne neodôvodnenie napadnutého rozsudku, čím bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces. 66. K odvolaniu žalobcu sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril žalovaný podaním zo dňa 21.05.2025, v ktorom navrhol, aby napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 67. Žalovaný namieta existenciu odvolacích dôvodov tak, ako ich uviedol žalobca v podanom odvolaní. Namieta, že napadnutý rozsudok nie je na základe opakovaného vyhodnotenia súdom prekvapivým rozhodnutím, súd sa vysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami a rozsudok riadne odôvodnil. Súd dospel na základe vykonaného dokazovania k správnym skutkových zisteniam a vec správne právne posúdil. 68. Pokiaľ žalobca namieta arbitrárne odmietnutie svedeckej výpovede pána D. E., podľa názoru žalovaného z obsahu spisu vyplýva a je nesporné, že vo svedeckej výpovedi pána E. neboli z pohľadu žalovaného obsiahnuté pre konanie a rozhodnutie súdu nové a závažné skutočnosti v prospech žalobcu, ani pre rozhodnutie súdu. Prevažná časť tvrdení pána Brežného bola ním len sprostredkovane

reprodukovaná, ako informácia od tretej osoby pána C., teda len ako informácia z počutia. Žalobca neuviedol, v čom je svedok Brežný kľúčový, pričom žalovaný tvrdí, že na rozhodnutie súdu malo odmietnutie výpovede svedka E. rovnaký vplyv, ako keby súd jeho výpoveď zobral do úvahy. Svedok E. neuviedol vo výpovedi nič nové, nič čo by bolo pre rozhodnutie súdu relevantné. 69. Žalovaný tvrdí, že ani jedna z výpovede svedkov pána C., ani pána E. neposkytla základ pre ustálenie vôle žalovanej strany ekonomickým oddelením vyhotovenou dohodou o zápočte zmeniť podstatné obsahové náležitosti zmluvy o dielo a celého obchodného prípadu medzi žalobcom a žalovaným. Tvrdenie o ekonomickej výhodnosti, vhodnosti, či iných atribútoch danej operácie sú len fabuláciou a domnienkami na strane žalobcu. Žalovaný tiež poukázal na to, že z výpovede svedka C. jednoznačne vyplýva, že dielo v čase daného rozhovoru medzi konateľom žalovaného pánom A. a pánom C. v decembri 2021 dodané nebolo. 70. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že tvrdenie žalobcu o tom, že obsah Dohody o zápočte smeruje k zmene obsahu zmluvu o dielo je nevyhnutné vyhodnotiť v spojení s obsahom a textom zmluvy o dielo a prejavom vôle strán smerujúcim k takejto zmene. 71. Podľa názoru žalovaného je nesporné, že podľa zmluvy o dielo mal žalovaný povinnosť zaplatiť za dielo dohodnutú cenu po jeho dokončení. Tiež je nesporné, že v čase vystavenia faktúry nebolo dielo vzhľadom na faktický stav jeho realizácie dokončený. V konaní nebol predložený žiaden dôkaz preukazujúci to, že by žalobca alebo žalovaný žiadali/mali záujem opraviť splatnosť ceny diela odlišne od zmluvy o dielo. Žiadosť o vystavenie faktúry nemožno vnímať ako návrh na zmenu splatnosti zmluvne dohodnutej faktúry, nemožno vnímať ako návrh na zmenu splatnosti zmluvne dohodnutej splatnosti. Je nepochybné, že nebol realizovaný žiadny prejav, ktorým by požiadavka na zmenu splatnosti ceny diela, a teda na zmenu zmluvy o dielo bola vznesená. Do začiatku súdneho sporu mal žalovaný za to, že otázka termínu zaplatenia ceny diela nie je medzi stranami sporná a aj v prípade úhrady neskoršie, ako je na vystavenej faktúre uvedený termín splatnosti, nebude to mať vplyv na obchodné vzťahy a rozhodne, že si žalobca nebude uplatňovať úroky z omeškania. Až súdny spor toto vnímanie stavu veci na strane žalovaného zmenil, a preto je aj jeho dovtedy neuplatnená právna obrana dôvodná. 72. Jedinou prezentovanou vôľou strán pri vystavení faktúry a uzatvorení dohody o zápočte bolo naplnenie dohody žalobcu a žalovaného o započítavaní si vzájomných aj nesplatných pohľadávok, teda pohľadávky žalobcu na zaplatenie ceny diela a pohľadávky žalovaného na zaplatenie kúpnej ceny za tovar dodaný žalovaným v prospech žalobcu, čo bolo aj čiastočne realizované v intenciách dohody o zápočte, nakoľko sa jednalo o započítanie vzájomných v tom čase nesplatných pohľadávok a ich započítanie bolo preto možné len dohodou strán. 73. Žalovaný naďalej namieta tvrdenie žalobcu o existencii dohody medzi stranami sporu o zmene termínu splatnosti ceny diela, ktorá mala byť obsahom dohody o zápočte v bode 4. predmetnej dohody. Uvedené tvrdenie žalobcu je nesprávne a zároveň nelogické. Vystavenie faktúry a obsah dohody o zápočte nie sú vzájomne logicky prepojené pokiaľ ide o termíny v nich uvedené. Každý z týchto úkonov stanovuje inú splatnosť ceny diela, a tak sú nejednotné v obsahu, a preto z nich nie je možné vyvodiť totožný úmysel strán – upraviť splatnosť ceny za dielo odlišne od obsahu zmluvy. 74. Žalovaný tvrdí, že dohoda o zápočte nebola vyhotovená na účely zmeny termínu splatnosti ceny diela. Jej účastníci nemali skutočne záujem uzatvoriť dohodu o zmene termínu splatnosti ceny diela. Jej podpísaním nevyjadrili vôľu smerujúcu k zmene termínu splatnosti ceny diela, a teda ku kumulatívnej novácií ich vzájomných záväzkov podľa zmluvy o dielo. 75. Žalovaný ďalej tvrdí, že je zjavné, že dohoda o zápočte v celom rozsahu po obsahovej aj formálnej stránke korešponduje s obvyklým prejavom strany pri záujme realizovať výlučne zápočet vzájomných pohľadávok a záväzkov. Návrh dohody o zápočte bol vyhotovený, podpísaný a doručovaný žalobcovi elektronicky, iba pracovníčkou účtovného oddelenia, do ktorej činnosti nepochybne nepatrí úprava platobných podmienok znamenajúcich (výrazné skrátenie splatnosti tak vysokej sumy 145.309,39 Eur) v prebiehajúcich obchodných prípadoch, obzvlášť v náročnej ekonomickej trhovej situácii. Žalobca do predloženia návrhu dohody o zápočte nikdy a s nikým o tak výraznej zmene platobných podmienok podľa zmluvy o dielo nehovoril, nerokoval, takúto zmenu nežiadal. V tomto kontexte mu muselo byť bez akýchkoľvek pochýb zrejmé, že sa jednalo o prejav vôle, ktorý nespadá do kompetencií pracovníčky

účtovného oddelenia a nevynechaním daného textu účtovným programom v predpripravenom formulári dohody o zápočte zjavne prekračuje svoje kompetencie. Na zmenu splatnosti ceny diela nebol žiadny ekonomický, ani obchodný dôvod dva pracovné dni po vystavení faktúry na zaplatenie zo strany žalobcu, kde si on sám určil termín splatnosti na 21.02.2022. Od podpísania dohody o zápočte žalobca nikdy nežiadal, a ani aktuálne nežiada zaplatenie ceny diela so splatnosťou od 06.01.2022. V predžalobnej výzve, v žalobe, vo vyjadrení k odporu žalovaného voči vydanému platobnému rozkazu, či vo vyjadrení žalobcu v súdnom konaní zo dňa 10.08.2022 hovorí vždy o splatnosti ceny diela do 21.02.2022 a uzatvoreniu dohody o zápočte pripisuje len význam čiastočného splnenia záväzku žalovaného a uznania záväzku žalovaného vo zvyšnej časti nezaplatenej ceny diela a dôvodí tým legitímnosť ním uplatneného nároku voči žalovanému. 76. K žalobcom namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci žalovaný tvrdí, že vyhodnotenie otázky obvyklosti konania splnomocnenej osoby pri činnosti a realizovaní v rámci prevádzkovania podniku je potrebné vyhodnocovať v intenciách bežného obchodného styku a vo všeobecnosti bežných úkonov v podnikateľskom prostrední. V tomto prostredí sú bežné úkony o zápočte vzájomne sa kryjúcich pohľadávok, rozhodne však nie sú bežné (obvyklé) úkony ako podstatná zmena platobných podmienok pri vysokej hodnote plnenia, naviac riešené ako nesystematické jednostranné vyhlásenie pracovníka nižšieho stupňa riadenia spoločnosti (pracovníčka účtovného oddelenia), a to naviac bez akéhokoľvek predchádzajúceho podnetu od štatutára, či akéhokoľvek riadiaceho pracovníka ktorejkoľvek obchodnej spoločnosti vystupujúcej v danom obchodnom vzťahu. 77. Pokiaľ mal žalobca záujem prelomiť tento všeobecne vnímaný rozsahu obvyklých konaní/úkonov pri prevádzkovaní podniku poverenou osobou v prospech svojho tvrdenia o záväznosti konania pracovníčky účtovného oddelenia pri významnej zmene platobných podmienok vysokej sumy peňazí podľa zmluvy o dielo, bolo práve jeho povinnosťou produkovať dôkazy na podporu jeho tvrdení, že takéto konanie účtovníčky je u žalovaného, či bežne v obchodnom styku iných podnikateľov obvyklé. Žalobca neprodukoval žiadny dôkaz, na základe ktorého by bolo možné tvrdiť, že sa dôvodne domnieval, že pracovníčka účtovného oddelenia koná v intenciách svojho oprávnenia, napríklad by o tomto kroku rokovala s konateľom, bol by takýto úkon urobený a stranami akceptovaný už v minulosti a podobne, a preto neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie viazanosti žalovaného úkonom účtovníčky. 78. Na druhej strane žalovaný vo svojich tvrdeniach poukázal na všetky okolnosti prípadu, z ktorých vyplýva, že žalovaný (správne má byť žalobca) o prekročení rozsahu zákonného poverenia (§ 15 ods. 1 Obchodného zákonníka) ako primerane rozumná štandardná osoba objektívne vedel, resp. musel vedieť. 79. Žalovaný má za to, že súd v napadnutom rozsudku dostatočným spôsobom zdôvodnil a zaoberal sa vysvetlením svojho stanoviska k tomu, čo možno v obchodných vzťahoch považovať pri prevádzkovaní podniku za obvyklé úkony pracovníčky účtovného oddelenia. Posúdenie kritéria obvyklosti rozhodne nespadá do kategórie domnienok, ako to tvrdí žalobca, ale je determinované logickou úvahou nad tým, čo je v pracovnom zaradení pracovníčky účtovného oddelenia v bežnom podnikateľskom prostredí a v tomto ekonomicky náročnom čase možné legitímne očakávať pri usporiadaní obchodných vzťahov. 80. Žalovaný namieta tvrdenia žalobcu o tom, že by kedykoľvek tvrdil, že pracovníčka účtovného oddelenia bežne dohadovala zmeny splatnosti vystavených faktúr, či iné zmeny podmienok zmlúv o dielo. Realizovanie účtovných operácií, realizovanie zápočtov a pod. si extenzívnym výkladom mylne a účelovo zamieňa s obvyklým oprávnením meniť platobné podmienky prebiehajúceho obchodného prípadu. 81. Žalovaný tiež namieta, že by súd vyvodzoval skutkové závery jednostranne v prospech žalovaného. Práve naopak, súd obzvlášť precízne a dokonca kriticky a v neprospech žalovaného hodnotil aj otázku, či k vykonaniu diela v celom rozsahu došlo a ktorý termín možno považovať za termín jeho najskôr možného zrealizovania. 82. Námietka žalobcu, že sa súd nezaoberal rozsahom poskytnutej súčinnosti pri realizácii diela zo strany žalovaného nie je dôvodná. Predmetom konania nebola otázka zvýšenia dohodnutej ceny o náklady na prípadné naviac práce z dôvodu poskytnutia súčinnosti žalovaným, ale otázka splatnosti dohodnutej ceny diela po jeho dokončení a nároku na zaplatenie súvisiaceho úroku z omeškania. Súd

preto nemal dôvod sa námietkou neposkytnutia súčinnosti žalovaným včas, či v potrebnom rozsahu vôbec zaoberať. 83. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného prostredníctvom právneho zástupcu podaním zo dňa 16.06.2025, v ktorom nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že neuviedol, prečo je svedok E. kľúčový a aké iné informácie boli pre súd prvej inštancie v danom prípade z danej výpovede zásadné. 84. Žalobca tiež nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že súd uspokojivo odôvodnil nepripustenie svedeckej výpovede svedka E., a že svedok Brežný neuviedol nič, čo by bolo pre rozhodnutie súdu relevantné alebo iba už zistené okolnosti. Toto tvrdenie považuje žalobca za nepravdivé. Svedok E. uviedol zásadné skutočnosti, a to, že to bol práve žalovaný, ktorý žiadal o skoršie vystavenie faktúry a tiež aj o úhradu, keďže sám iniciatívne bez akéhokoľvek donútenia pripravil a podpísal dohodu o vzájomnom zápočte pohľadávok, ktorou sa zmenil aj termín splatnosti pohľadávky – ceny za dielo. 85. Súd neposkytol žiadne „uspokojivé odôvodnenie“, práve naopak. Žalobca tvrdí, že súd prvej inštancie si rozvinul svoje účelové, zaujaté predpojatie voči svedkovi, ktorého výpoveď nepripustil pôvodne a ani po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu. 86. Žalobca poukázal na to, že žalovaný aj súd prvej inštancie selektívne odmietajú pripustiť dohodu o zápočte ako dôkaz potvrdzujúci zmenu splatnosti. Selektívnosť uplatnená pri jednom a tom istom dôkaze, ktorého obsah a forma sú nepochybné, však nemôže obstáť. 87. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že vystavenie faktúry a obsah dohody o zápočte nie sú vzájomne logicky prepojené, pokiaľ ide o termíny splatnosti v nich uvedené, tieto úkony sú nejednotné v obsahu, a preto z nich nie je možné vyvodiť totožný úmysel strán, upraviť splatnosť ceny dielo odlišne od obsahu zmluvy, uvedené práve potvrdzuje argumentáciu žalobcu, že žalovaný je selektívny vo svojom vnímaní listín v spore, dokonca ním samým pripravených. 88. Pokiaľ ide o odôvodnenie žalovaného na strane 5 jeho vyjadrenia k odvolaniu, žalobca poukazuje na to, že tieto tvrdenia nikdy žalovaný neprodukoval v prvoinštančnom konaní, a preto na nich v štádiu odvolacieho konania už nemožno prihliadnuť, nakoľko skutkové tvrdenia, ich doplnenie, popretie tvrdení protistrany ako prostriedky procesnej obrany a procesného útoku možno v zmysle § 153 CSP produkovať iba v určitom momente, a to včas, kedy strana mohla uplatniť už skôr a nie až v štádiu odvolania, iba rýdzo účelovo, fabulujúc dodatočné teórie. Žalobca však aj napriek uvedenému tvrdí, že nie je vôbec zrejmé, z čoho má byť „na prvý pohľad zjavné“, že dohoda o zápočte sledovala údajne výlučne zápočet pohľadávok. Zároveň žalovaný na jednej strane v konaní sám tvrdil, že účtovníčka bežne vyhotovovala „takéto dohody o zápočte“ a že tieto sa vyhotovovali „automaticky a boli predpripravené v účtovnom programe K2“, na druhej strane však žalovaný tvrdí, keď mu už dohoda o zápočte nevyhovuje, že nešlo o bežnú činnosť a účtovníčka na to nebola oprávnená. V záverečnej reči však žalovaný priznal, že išlo o chybu a jeho argumentácia sa obmedzuje len na to, že by bolo ekonomicky nevýhodné, pričom takúto situáciu si privodil sám a aj prípadná ekonomická nevýhodnosť ho nezbavuje zodpovednosti za právne následky dojednania, ktoré si sám do právneho úkonu zahrnul a nikdy tieto účinky nezrušil, neodvolal a dokonca ani nenamietal. Zároveň žalovaný fabuluje teórie o údajnej neobvyklosti, napriek tomu, že skôr v konaní tvrdil opak. Žalovaný tiež nevysvetlil, prečo žalobcovi „muselo byť bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že sa jedná o prejav vôle, ktorý nespadá do kompetencií účtovníčky“, a okrem toho predmetné tvrdenie je bez významu pre súd, nakoľko žalovaný si vo vzťahu k tomuto tvrdeniu nesplnil dôkaznú povinnosť. Žalovaný nepreukázal, že žalobcovi muselo byť známe prekročenie rozsahu oprávnení účtovníčky. Napokon, nemôže sa dovolávať neplatnosti ten, kto ju sám spôsobil. Skutočnosť, že žalobca v konaní žiada menej, ako by mohol, nie je potvrdením toho, že dohoda o zápočte by mala byť neplatná práve (selektívne) iba v časti jej bodu 4. Právna skutočnosť, že dohoda o zápočte bola nováciou záväzku a odlišne sa ňou nastavila splatnosť, je právnou obranou, resp. právnou argumentáciou žalobcu, a teda mohol ju v konaní vzniesť kedykoľvek. 89. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa platnej zmeny splatnosti, žalobca odkázal na ďalšie skutočnosti uvedené v podanom odvolaní. 90. Ďalej žalobca uviedol, že súd prvej inštancie úplne opomenul, že v konaní nebolo žalovaným tvrdené a už vôbec nie preukázané prekročenie zákonného zmocnenia v zmysle § 15 ods.

1 Obchodného zákonníka; práve naopak, žalovaný tvrdil, že obvykle takéto zápočty vyhotovovala účtovníčka v účtovnom programe K2, čím žalovaný potvrdil obvyklosť v zmysle § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka. Zároveň súd prvej inštancie nesprávne uviedol v rozsudku, že dôkazné bremeno leží na strane žalobcu, konkrétne ohľadne toho, že o prekročení poverenia nemohol vedieť. Súd prvej inštancie v tomto zdôvodnení ako by už vopred prezumoval prekročenie právomoci a absolútne opomenul negatívnu dôkaznú teóriu. Práve naopak, žalovaný bol ten, kto mal preukazovať, že žalobca vedel alebo musel vedieť o prekročení zákonného zmocnenia, keďže on z tejto skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivé následky, a to konkrétne následok, že platná a účinná dohoda o zápočte ho nezaväzuje. 91. Žalovaný iba tvrdil, že žalobca musel vedieť o prekročení poverenia účtovníčky, avšak zostalo to len v rovine obyčajného vyhlásenia s odkazom na všeobecné, subjektívne úvahy o tom, čo je obvyklé a bežné. Okrem toho žalovaný údajné prekročenie rozsahu oprávnení tvrdil neskoro – prvýkrát to naznačil až v záverečnej reči, a teda až keď žalovaný reagoval na právne zhrnutie v záverečnej reči žalobcu, t.j. po sudcovskej i zákonnej koncentrácii. Naviac predmetné tvrdenie o údajnej vedomosti žalobcu o prekročení právomoci zostalo nepodporené akýmkoľvek dôkazom. Žalovaný si tak nesplnil povinnosť tvrdenia včas a povinnosť dôkaznú vôbec. 92. Žalobca opakovane zdôraznil, že k posúdeniu, čo je obvyklé, súd prvej inštancie (ani žalovaný) nemôže produkovať iba domnienky, ale musí vychádzať zo skutkových tvrdení strán a z dôkazov v konaní. V danom prípade však skutkovým tvrdením žalovaného, a žalobca to nerozporoval bolo, že účtovníčka bežné dohody o zápočte vyhotovovala a súčasne dôkaz o tom, že boli prekročené obvyklé právomoci účtovníčky, nebol do konania predložený, dokonca do času záverečnej reči uvedené nebolo žalovaným nikdy ani len tvrdené, žalovaný práve tvrdil pravý opak. Uvedené je podstatnou skutočnosťou potvrdzujúcou nesprávne úvahy súdu, o ktoré oprel výrok rozsudku a dôvody vecnej nesprávnosti rozsudku, ktorý je tiež rozporný s rozhodnutiami vyšších súdnych autorít, z ktorých vyplýva opačné dôkazné bremeno, ako usudzoval súd prvej inštancie v danom prípade. 93. Žalovaný sa vyjadril k vyjadreniu žalobcu prostredníctvom právneho zástupcu podaním zo dňa 25.06.2025, v ktorom zotrval na svojich tvrdeniach uvedených vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu. 94. Poukázal na to, že žalobca opakovane ignoruje podstatnú skutočnosť vo vykonanom dokazovaní, a to skutočnosť, že tvrdenia svedka E. by aj v prípade prijatia jeho svedeckej výpovede nepriniesli pre konanie nič nové, žiadne nové skutkové zistenia. Žalobca sa snaží vytvoriť predstavu o predpojatosti súdu voči svedkovi. Žalovaný je toho názoru, že postoj svedka je možné overiť už len zo zvukových záznamov výpovede svedka E. pred súdom, že tento vystupoval pri výpovedi arogantne, povýšenecky a v jeho odpovediach absentoval vecný prístup k prezentovaniu jemu známych skutočností. Žalovaný sa preto domnieva, že aj tento osobnostný prejav svedka mohol zvýrazniť dôvody, prečo súd v spojení s obsahom svedeckej výpovede hodnotil svedka E. ako nedôveryhodného a jeho výpoveď neprijal. 95. Žalovaný rozhodne odmieta tvrdenia žalobcu, že by mal záujem a žiadal žalobcu o skoršiu úhradu ceny diela. Toto tvrdenie je úplným logickým nezmyslom. Žalovaný tiež vyjadril, že mu nie je zrejmé, prečo žalobca navrhol výsluch dvoch svedkov pána E. a pána C., ktorým v konaní položil tie isté otázky a ich výpoveďou potvrdzoval tie isté, ním prezentované skutkové tvrdenia. 96. Ďalej podľa žalovaného odmietnutie výpovede jedného z dvoch svedkov, konkrétne pána E., ktorý vo výpovedi len reprodukoval informácie získané na základe počutia od iných osôb za stavu, keď súčasné skutočnosti tvrdené pánom Brežným vyplývajú zo svedeckej výpovede iného svedka pána C., ktorý bol priamo účastníkom rozhovorov so zástupcom žalovaného, a ktorého výpoveď súd prvej inštancie riadne vyhodnotil a s tvrdenými a preukázanými skutočnosťami sa vysporiadal, nemá samo o sebe vplyv na správnosť záverov súdu vo veci samej, teda v otázke, či žalobcovi nárok na zaplatenie patrí alebo nie. 97. Žalovaný tiež považuje za hrubo zavádzajúce a fabulujúce tvrdenia žalobcu o účelovej predpojatosti súdu voči svedkovi Brežnému. Takejto účelovej konštrukcii žalobcu nemožno prisúdiť žiadnu relevantnosť. 98. Žalovaný dodal, že obvyklosť konania je všeobecne vnímaným termínom bez potreby jeho dokazovania. Preto je potrebné dokazovať, že neobvyklý úkon je právne záväzný a nie naopak. Dôkazom uvedeného by mohol byť napríklad ústny alebo písomný prejav, dávajúci napríklad pokyn

na takýto úkon účtovníčke žalovaného, alebo potvrdzujúci, či iná komunikácia medzi žalobcom a žalovaným, čo ale žalobca nepreukázal. 99. Žalovaný namieta, že by tvrdením o tom, že účtovníčka bežne realizuje jednostranné zápočty alebo podpisuje dohody o zápočte existujúcich alebo ešte nesplatných vzájomných pohľadávok potvrdil, že jej obvyklou činnosťou je aj uzatváranie dohôd o zmene splatnosti ceny v obchodných zmluvách podpisovaných štatutármi. Vyjadrenie žalovaného o tom, čo sú obvyklé úkony jeho účtovníčky žalobca tendenčne prekrúca. Žalovaný preto zotrval na svojich predchádzajúcich tvrdeniach uvedených vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu. 100. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( § 362 ods. 1 CSP) a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie, nariadil pojednávanie v súlade s § 385 ods. 1 CSP za účelom zopakovania a doplňovania dokazovania, viazaný rozsahom odvolania, odvolacími dôvodmi a zisteným skutkovým stavom súdom prvej inštancie (§ 379, § 380 ods. 1, § 383 CSP) prejednal odvolanie a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. Rozsudok súdu prvej inštancie považuje vo výroku za vecne nesprávny, preto ho podľa § 388 CSP zmenil tak, ako je uvedené vo výroku I. a II. tohto rozhodnutia. 101. Predmetom odvolacieho konania je vecná správnosť napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol, keďže dospel k záveru, že žalovaný sa nemohol dostať do omeškania so zaplatením vyfakturovanej sumy, keďže v dobe vystavenia faktúry č. 1050/2021 žalobca ešte dielo nezhotovil v celom rozsahu, resp. nepreukázal kedy dielo dokončil a odovzdal žalovanému, teda mu nevznikol nárok na úroky z omeškania, ktoré žalobca žalovanému vyúčtoval a započítal na žalovaným zaplatenú sumu. Tiež dospel k záveru, že dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok je v článku 4. neplatná, keďže túto dohodu nepodpísal konateľ žalovaného, teda nemohlo dôjsť k novácii záväzku ohľadne dohody o splatnosti ceny diela. Mal tiež za to, že účtovníčka žalovaného, ktorá predmetnú dohodu za žalovaného podpísala nie je osobou poverenou podľa § 15 ods. 2 Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie napriek právnemu názoru vyslovenému v zrušujúcom rozhodnutí voči prvému rozsudku opakovane konštatoval, že svedok E. je nehodnoverný, a preto k jeho svedeckej výpovedi vôbec neprihliadal. Po vykonanom dokazovaní dospel k názoru, že žaloba žalobcu je nedôvodná, a preto napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. 102. Nakoľko v danom spore už okresný súd raz rozhodol, a to rozsudkom okresného súdu, č.k. 14Cb/40/2022-97 zo dňa 31. mája 2023 tak, že žalobu zamietol, pričom tento rozsudok bol Krajským súdom v Banskej Bystrici, ako súdom odvolacím uznesením, č.k. 41Cob/121/2023-144 zo dňa 30. októbra 2024 zrušený, odvolací súd o odvolaní voči napadnutému rozsudku rozhodol sám podľa § 390 CSP, a to postupom podľa § 384 ods. 1 CSP, nakoľko odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým a právnym záverom a zároveň súd prvej inštancie nerešpektovaním záväzného právneho názoru vysloveného odvolacím súdom v uznesení, č.k. 41Cob/121/2023-144 zo dňa 30. októbra 2024 postupoval nesprávne, následkom čoho došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. 103. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. 104. Podľa § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka, kto bol pri prevádzkovaní podniku poverený určitou činnosťou, je splnomocnený na všetky úkony, ku ktorým pri tejto činnosti obvykle dochádza. 105. Podľa § 15 ods. 2 Obchodného zákonníka, ak osoba svojím konaním prekročí rozsah poverenia podľa ods.1, toto konanie podnikateľa zaväzuje len vtedy, ak tretia osoba o prekročení rozsahu poverenia nevedela a s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu ani nemohla vedieť. 106. Podľa § 330 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak má veriteľovi splniť ten istý dlžník niekoľko záväzkov a poskytnuté plnenie nestačí na splnenie všetkých záväzkov, je splnený záväzok určený pri plnení dlžníkom. Ak dlžník neurčí, ktorý záväzok plní, je splnený záväzok najskôr splatný, a to najprv jeho príslušenstvo.

107. Podľa § 330 ods. 2 Obchodného zákonníka, pri plnení peňažného záväzku sa započíta platenie najprv na úroky a potom na istinu, ak dlžník neurčí inak. 108. Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia. 109. Podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov podľa § 369, § 369a a § 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením. 110. Podľa § 536 ods. 1 Obchodného zákonníka, zmluvou o dielo sa zaväzuje zhotoviteľ vykonať určité dielo a objednávateľ sa zaväzuje zaplatiť cenu za jeho vykonanie. 111. Podľa § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka, objednávateľ je povinný zaplatiť zhotoviteľovi cenu v čase dojednanom v zmluve. Pokiaľ zo zmluvy alebo z tohto zákona nevyplýva niečo iné, vzniká nárok na cenu vykonaním diela. 112. Podľa § 554 ods. 1 Obchodného zákonníka, zhotoviteľ splní svoju povinnosť vykonať dielo jeho riadnym ukončením a odovzdaním predmetu diela objednávateľovi v dohodnutom mieste, inak v mieste ustanovenom týmto zákonom. Ak je miestom odovzdania iné miesto, než je uvedené v odseku 2 až 4, vyzve zhotoviteľ objednávateľa, aby prevzal dielo. 113. Z dôvodu, že súd prvej inštancie nerešpektoval vyslovený právny názor odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení a nevyhodnotil v napadnutom rozsudku samotnú svedeckú výpoveď svedka D. E., odvolací súd za účelom doplnenia dokazovania z dôvodov a v rozsahu odvolacích námietok žalobcu nariadil pojednávanie pred odvolacím súdom na deň 29. apríla 2026, na ktorom právna zástupkyňa žalobcu zotrvala na všetkých odvolacích námietkach, ktoré vzniesla v rámci podaného odvolania. Žiadala, aby odvolací súd žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel a aby priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ako aj trov konania pred súdom prvej inštancie. 114. Právny zástupca žalovaného navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a žiadal priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Právny zástupca žalovaného poukázal na uzatvorenú Zmluvu o dielo zo dňa 12.10.2021, v ktorej podľa jeho názoru bol jasne a určito definovaný predmet, platobné podmienky, podmienky plnenia a cena. Mal za to, že k žiadnej zmene týchto podmienok nedošlo. Tvrdil, že predmetom zmluvy o dielo nebolo len dodanie komponentov, ale aj uvedenie diela do prevádzky a zaškolenie obsluhy, ktoré nebolo možné pred 18.02., kedy dielo ešte nebolo skompletizované. Právny zástupca žalovaného tvrdil, že žalobca v konaní nepreukázal, kedy dielo skompletizoval po dátume 18.02.2022. Ďalej mal za to, že z dokazovania vyplýva, že k zmene splatnosti diela nedošlo na základe žiadnych úkonov oprávnených zástupcov strán do dňa dokončenia tohto diela. Takýmto úkonom podľa jeho názoru nie je ani samotná žiadosť pána A. na strane žalovaného o vystavenie faktúry ešte v decembri 2021. Tiež poukázal na to, že žiadny zo svedkov, a to ani pán C. a ani pán E., ktorého svedeckú výpoveď súd nebral do úvahy nepotvrdili, ani neuviedli, že by v požiadavke na zmenu splatnosti, v požiadavke na vystavenie faktúry bola zahrnutá aj požiadavka na zmenu splatnosti ceny, alebo takýto návrh by bol obsahom tejto žiadosti. Tvrdil, že pán A. požiadal len o vystavenie faktúry, pričom táto žiadosť nemôže byť dôkazom o tom, že dielo sa v danom čase nachádza v nejakom konkrétnom stave, napríklad v stave, že je dokončené tak, ako to tvrdil v žalobe žalobca. Dôvodom žiadosti pána A. bolo len vytvorenie formálneho predpokladu pre naplnenie dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok, ktoré existenciu vo svojej výpovedi potvrdil aj svedok E., ktorý uviedol, že súčasťou dohody ohľadom tejto obchodnej transakcie bolo to, že cena diela bude započítavaná s cenou tovaru, ktorý A2 bude odoberať od spoločnosti IMAO electric. Právny zástupca žalovaného tvrdil, že z dokazovania vyplynulo, že k zmene splatnosti ceny diela nedošlo ani podpísaním dohody o vzájomnom zápočte pohľadávok a záväzkov tiež ešte v decembri 2021. Podľa právneho zástupcu žalovaného došlo k prekročeniu kompetencií účtovníčky žalovaného pri podpísaní, alebo doplnení bodu 4. do tejto dohody, ktorý upravoval splatnosť ceny v sume 145.309,39 Eur na lehotu 7 dní. Mal za to, že takéto konanie nemožno považovať za záväzné pre žalovaného z viacerých dôvodov,

ktoré sú okolnosťami daného prípadu, a to, že účtovníčka obvykle nevykonáva zmenu splatnosti, naviac nie v obchodných prípadoch, ktoré ešte neboli ukončené. Konštatoval, že objektívne účtovníčky vykonávajú len úkony spojené s pohľadávkami a účtovnými operáciami nad týmito pohľadávkami, kde sa bežne vykonávajú potvrdzovania takýchto objednávok, ich evidencia v účtovníctve, ako aj započítavanie takýchto existujúcich pohľadávok. Tvrdil, že nikto z kompetentných ani na strane žalobcu, ani na strane žalovaného o zmene splatnosti pred vyhotovením dohody o započítaní vzájomných pohľadávok nikdy nerokoval. Za podstatnú okolnosť považoval, že zmenou splatnosti ceny len 5 dní po doručení faktúry by si žalovaný zhoršil svoju finančnú situáciu, kedy skrátil žalobcom požadovanú lehotu zo 60 na 7 dní. A to oboje nad rámec zmluvy o dielo, kedy dielo ešte nebolo doplnené. Podľa názoru právneho zástupcu žalovaného by bolo takéto konanie zo strany žalovaného nelogické a na takomto záväzku nemal záujem a jeho vôľa nikdy takýmto smerom nebola prejavená. Tieto okolnosti nasvedčujú tomu, že žalobca vedel, resp. mohol vedieť, že vyhlásenie účtovníčky v dohode je prekročením obvyklých úkonov a práve preto sa ani pred podaním žaloby, ale ani v prvotných fázach tohto konania na existenciu skoršej splatnosti ceny diela nikdy neodvolával. Uviedol, že žalobca v tomto konaní neprodukoval ani žiadny dôkaz o tom, že by v obchodných vzťahoch so žalovaným boli takéto úkony účtovníčky vo vzťahu k nemu už urobené v minulosti, že o takomto úkone účtovníčky hovoril so štatutárom, a tak sa dôvodne mohol domnievať, že je oprávnená takýto úkon – zmenu splatnosti v cenách tak vysokej sumy urobiť, a že tento bude žalovaného aj zaväzovať. Ďalej poukázal na svoje vyjadrenia v priebehu konania, ako napríklad v podaní zo dňa 10.07.2023 a tiež okolnosti prípadu, za ktorých bola uzatvorená dohoda o zápočte, ktorá bola bližšie popísaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu č. 2 a na týchto tvrdeniach právny zástupca žalovaného zotrváva. Ešte tvrdil, že za daných okolností prípadu nie je možné ustáliť záväznosť konania účtovníčky pre žalovaného podľa § 15 ods. 2 Obchodného zákonníka práve v časti dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok, ktorou došlo k zmene splatnosti ceny diela, a teda takýto záväzok žalovaný nikdy neprevzal. 115. Odvolací súd po vyslovení, ktoré skutočnosti považuje v konaní za sporné a ktoré za nesporné, vyslovil svoj predbežný právny názor v súlade s ustanovením § 181 ods. 2 CSP a v zmysle § 384 CSP pristúpil k vykonaniu dokazovania, a to prečítaním výpovede svedka D. E. na pojednávaní dňa 29.03.2023, nakoľko súd prvej inštancie napriek záväznému právnemu názoru vyslovenému odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení, opätovne obsah tejto svedeckej výpovede vôbec nevyhodnotil, a to v kontexte aj ďalších vykonaných dôkazov v konaní a považoval ho opätovne za nehodnoverného svedka, následkom čoho k jeho svedeckej výpovedi vôbec v napadnutom rozsudku neprihliadol. Odvolací súd vykonal dokazovanie aj listinným dôkazom, a to Dohodou o vzájomnom zápočte pohľadávok a záväzkov ku dňu 28.12.2021 (čl. 15 spisu), a to prečítaním tejto listiny, nakoľko súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nezdôvodnil všetky jeho náležitosti, ktoré majú význam pre rozhodnutie vo veci. 116. Odvolací súd nepovažoval za potrebné vykonať dokazovanie ďalšími listinami nachádzajúcimi sa v súdnom spise, nakoľko boli stranám konania doručené, tieto s nimi boli oboznámené, ich obsah nebol sporný, a preto odvolací súd v zmysle § 204 CSP dokazovanie týmito ďalšími listinami nevykonal. 117. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní namietal arbitrárnosť postupu súdu prvej inštancie spočívajúcej v tom, že napriek právnemu názoru vyslovenému odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení nebral do úvahy pri hodnotení dôkazov svedeckú výpoveď D. E., odvolací súd konštatuje, že s touto námietkou žalobcu súhlasí. 118. Odvolací súd konštatuje, že v predmetnom konaní je kľúčovou spornou skutočnosťou moment riadneho dodania a odovzdania diela (zdroju nepretržitého napájania), od ktorého sa odvíja splatnosť ceny diela a následne vznik nároku na úroky z omeškania. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení navrhol, aby súd vykonal výsluch D. E., ktorý pôsobil ako projektový manažér, pričom vo svojej svedeckej výpovedi potvrdil, že dielo bolo funkčné a odovzdané a prevzaté žalovaným bez výhrad v čase vystavenia faktúry. Z jeho svedeckej výpovede vyplýva, že za žalovaného požiadal o vystavenie faktúry pán A., a to v decembri 2021, pričom uviedol, že pán A. požiadal o vystavenie faktúry ústne pána C.. Potvrdil, že pán A. požiadal o vystavenie faktúry za celé dielo a nenamietal, že by faktúra mala byť vystavená predčasne. Tiež pán A. nenamietal, že dielo nie je riadne dokončené. Potvrdil, že nedodanie diela začal žalovaný namietať až keď začal súdny spor. Tiež svedok potvrdil, že dohodu o vzájomnom zápočte pohľadávok a záväzkov pripravil žalovaný a tiež uviedol, že pri uzatváraní predmetného obchodu komunikoval s pánom A., s pánom F. G. a aj s pánom H.. Tiež svedok potvrdil, že súčasťou dohody

ohľadom tejto transakcie bolo to, že cena diela bude započítavaná s cenou tovaru, ktoré bude žalobca odoberať od žalovaného. Svedok teda vo svojej výpovedi potvrdil, že dielo bolo funkčné, odovzdané a prevzaté žalovaným bez výhrad v čase vystavenia faktúry. Opísal proces komunikácie so žalovaným, ktorý potvrdzoval akceptáciu plnenia. 119. Súd prvej inštancie v prvom rozsudku vyhodnotil túto výpoveď svedka D. E. ako nehodnovernú, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil všeobecne tým, že svedok je v blízkom vzťahu k žalobcovi (ekonomická závislosť/spolupráca) a jeho tvrdenia sú v rozpore s verziou žalovaného, ktorý tvrdil, že dielo v tom čase nebolo kompletné. Súd tak fakticky výpoveď svedka D. E. pri tvorbe skutkových zistení úplne eliminoval. V napadnutom rozsudku napriek právnemu názoru vyslovenému odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení opätovne považoval výpoveď svedka D. E. za nehodnovernú. Primárne spochybnil svedka kvôli jeho vzťahu k žalobcovi. Uviedol, že svedok D. E. je v dlhodobom obchodnom/ pracovnom vzťahu so žalobcom a má teda priamy záujem na úspechu žalobcu v spore, keďže pripravoval podklady a projektovo riadil predmetnú zákazku. Súd ho vnímal nie ako nezaujatú tretiu osobu, ale ako osobu, ktorá „vypovedá v prospech svojho chlebodárcu“ s cieľom zakryť prípadné pochybenia pri odovzdávaní diela. Ďalej súd argumentoval, že výpoveď svedka je v priamom rozpore s obranou žalovaného. Súd sa priklonil k verzii žalovaného, že dielo v čase vystavenia faktúry (január 2022) nebolo funkčné a neobsahovalo všetky komponenty. Keďže svedok D. E. tvrdil opak, že dielo bolo pripravené a odovzdané, súd jeho tvrdenia vyhodnotil ako nepravdivé, pretože nekorešpondovali s tvrdením štatutárneho zástupcu žalovaného. Súd zároveň vytkol svedkovi, že jeho tvrdenia o odovzdaní diela nie sú podložené „písomným preberacím protokolom“ podpísaným štatutárnym orgánom žalovaného. Súd uzavrel, že ak svedok tvrdí, že dielo odovzdal, ale nevie to preukázať listinou s podpisom konateľa, jeho výpoveď je subjektívna a nepreukazuje objektívnu skutočnosť odovzdania. Zároveň súd v odôvodnení naznačil, že svedok D. E. si „prispôsobuje realitu“ potrebám súdneho sporu. Súd uviedol, že svedok sa snažil navodiť dojem riadneho plnenia, aby odôvodnil oprávnenosť fakturácie, hoci z iných okolností (napr. emailová komunikácia žalovaného) vyplýval opak. 120. Ako bolo už uvedené Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací už raz toto zdôvodnenie nehodnovernosti svedka odmietol ako nedostatočné a arbitrárne, pričom súd prvej inštancie v podstate zopakoval tie isté chyby, svedka diskvalifikoval len na základe jeho „vzťahu“ k žalobcovi, čo je v obchodných vzťahoch bežné a podľa judikatúry NS SR to samo o sebe nie je dôvod na nehodnovernosť. Súd prvej inštancie ignoroval skutočnosť, že žalovaný neskôr faktúru zaplatil a podpísal dohodu o vzájomnom započítaní pohľadávok, čím verziu svedka D. E. o akceptácii diela fakticky potvrdil (ratihabícia). Takéto zdôvodnenie zo strany súdu prvej inštancie namiesto logického vyhodnotenia dôkazov znamená opätovné subjektívne a tendenčné odmietnutie kľúčového svedka. 121. Odvolací súd konštatuje, že pochybenie súdu spočíva v porušení ustanovenia § 191 CSP, ktorý definuje princíp voľného hodnotenia dôkazov. Tento princíp neznamená absolútnu voľnosť, ale povinnosť súdu vyhodnotiť dôkazy na základe logických pravidiel a v ich vzájomnej súvislosti. Skutočnosť, že svedok je zamestnancom strany konania, sama o sebe neodôvodňuje odmietnutie jeho výpovede, ani jej zníženú vierohodnosť. Súd je povinný vysporiadať sa s obsahom výpovede individuálne, logicky a presvedčivo, pričom ak odmietne alebo zneváži výpoveď bez vecného odôvodnenia, poruší zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 191 CSP a právo na spravodlivý proces. 122. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie označil svedka za nehodnoverného bez toho, aby v rozsudku vykonal tzv. kritickú analýzu výpovede. Súd neuviedol žiadne vnútorné rozpory v tvrdeniach svedka D. E., ani ich nekonfrontoval s konkrétnymi dôkazmi, ktoré by jeho verziu vyvracali (napr. stavebný denník alebo e-mailová komunikácia žalovaného namietajúca vady v čase odovzdania). Odvolací súd má za to, že súd paušálne odmietol svedka len pre jeho vzťah k žalobcovi. Podľa judikatúry NS SR však samotný vzťah svedka k strane sporu nespôsobuje jeho nehodnovernosť, pokiaľ je výpoveď logická a v súlade s ostatnými nepriamymi dôkazmi (napr. faktom, že žalovaný neskôr dlh uznal v dohode o zápočte). 123. Odvolací súd preto dospel k záveru, že postup súdu prvej inštancie pri vyhodnotení výpovede svedka D. E. je procesne vadný, a to z dôvodu nerešpektovania kasačnej záväznosti, keďže súd prvej inštancie ignoroval pokyn odvolacieho súdu, ktorý mu už raz vytkol nedostatočné zdôvodnenie nehodnovernosti tohto svedka. Súd v druhom rozsudku chybu zopakoval, čím porušil ustanovenie §

391 ods. 2 CSP. Zároveň súd nevyhodnotil logicky zaujatosť svedka s údajnou nepravdivosťou jeho konkrétnych tvrdení. 124. Odvolací súd si vypočul zvukový záznam z pojednávania konaného dňa 29.03.2023, na ktorom vypovedal svedok D. E. a dospel k záveru, že svedok spontánne uviedol, že je zamestnaný u žalobcu a nemá žiadny vzťah k žalovanému, pričom dodal aktuálne. Následne súd prvej inštancie kládol svedkovi ďalšie otázky na vyjadrenie svojho konkrétneho vzťahu k žalovanému, následkom čoho svedok uviedol, že nemá žiadny osobný vzťah k spoločnosti žalovaného. Následná ďalšia otázka konajúceho sudcu na svedka, či má žalovaného rád, alebo či je tento jeho vzťah nepriateľský a následná odpoveď svedka, „ale Vy nie ste môj psychológ alebo psychiater, aby som Vám takéto veci rozprával predsa“, evokuje odvolaciemu súdu, že práve týmto vyjadrením konajúci sudca nadobudol voči svedkovi zrejme nie nestranný vzťah, pričom odvolací súd zdôrazňuje, že pokiaľ svedok jednoznačne konštatoval, že nemá žiadny osobný vzťah k spoločnosti žalovanému, súd nemal ďalej svedkovi klásť kapciózne a navádzajúce otázky, tak, ako sa stalo v tomto prípade. 125. Odvolací súd vo výpovedi svedka D. E. nezistil žiadne tvrdenia, ktoré by boli v rozpore s listinnými dôkazmi predloženými v spise a pokiaľ jeho svedecká výpoveď bola v rozpore s tvrdeniami štatutárneho zástupcu žalovaného pána A., bolo povinnosťou súdu prvej inštancie rozpor v týchto tvrdeniach vyhodnotiť v kontexte všetkých ďalších dôkazov založených v spise. Súd prvej inštancie tak nepostupoval a výpoveď D. E., ktorá je súladná s výpoveďou pána C., ako aj s dohodou o vzájomnom započítaní nevzal súd prvej inštancie vôbec do úvahy, čím konal arbitrárne, keďže odvolací súd mu nariadil túto svedeckú výpoveď po zrušení prvého rozsudku vyhodnotiť v kontexte všetkých vykonaných dôkazov v konaní. 126. Odvolací súd preto považuje výpoveď svedka D. E. za hodnovernú, pričom obsah tejto svedeckej výpovede odvolací súd zobral spolu s ďalšími dôkazmi predloženými stranami konania za základ svojho rozhodnutia. 127. Na zdôraznenie správnosti tohto postupu odvolacieho súdu odvolací súd poukazuje na právny názor vyslovený v náleze Ústavného súdu SR, sp.zn. III. ÚS 86/2020 zo dňa 08. septembra 2020, ktorý uviedol, že súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Ak súd pri hodnotení dôkazov bez náležitého a logického vysvetlenia uprednostní jednu skupinu svedeckých výpovedí pred druhou, pričom sa nevysporiada s podstatnými a argumentmi obhajoby, zaťaží svoje rozhodnutie ústavne neudržateľnou arbitrárnosťou. Ignorovanie zásady in dubio pro reo v situácii dôkaznej núdze zakladá porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. 128. Odvolací súd tiež poukazuje na právny názor vyslovený v uznesení NS SR, sp.zn. 5CdoPr/9/2023 zo dňa 25. septembra 2024, ktorý uviedol, že skutočnosť, že svedok je v pracovnom alebo v inom závislom vzťahu k jednej z procesných strán, sama o sebe neodôvodňuje odmietnutie jeho výsluchu ani vylúčenie jeho výpovede z dokazovania; tento vzťah je okolnosťou významnou pre hodnotenie vierohodnosti svedka v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov. Odmietnutie svedeckej výpovede len z dôvodu zamestnaneckého pomeru k účastníkom predstavuje porušenie práva na spravodlivý proces. 129. Odvolací súd tiež poukazuje na rozsudok NS SR, sp.zn. 5CdoPr/6/2023 z 27.03.2023, ktorý vyslovil, že skutočnosť, že svedok je zamestnancom jednej z procesných strán, sama o sebe nezakladá dôvod na odmietnutie jeho výpovede. Ide len o okolnosť, ktorú súd zohľadní pri hodnotení vierohodnosti svedka v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa § 191 CSP. Odmietnutie výpovede z tohto dôvodu by predstavovalo svojvoľný postup súdu a porušenie práva na spravodlivý proces. 130. V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na právny názor vyslovený v rozsudku NS ČR, sp.zn. 22Cdo/1033/2005, ktorý uviedol, že súd nesmie odmietnuť svedeckú výpoveď ani ju označiť za nevierihodnú len z dôvodu osobného či pracovného vzťahu svedka k niektorému z účastníkov konania. Vierohodnosť výpovede možno hodnotiť len na základe spôsobu jeho podania, jeho vnútornej logiky a súladu s ostatnými dôkazmi; hodnotenie založené na okolnostiach, ktoré sa podľa všeobecných skúseností k vierohodnosti nevzťahujú, je neprípustné.

131. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd súhlasí s námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie pochybil, pokiaľ svedeckú výpoveď D. E. nevyhodnotil v kontexte ostatných dôkazov a z dôvodu nehodnovernosti svedka k tejto svedeckej výpovedi neprihliadal. 132. Pokiaľ žalobca namieta nedostatočné odôvodnenie zmeny splatnosti ceny diela a novácie záväzku, aj s touto odvolacou námietkou sa odvolací súd stotožňuje. Zároveň odvolací súd súhlasí s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil podpísanie dohody o vzájomnom zápočte pohľadávok a záväzkov podpísané za žalovaného jeho účtovníčkou, ako aj s námietkou žalobcu, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je rozporné, pokiaľ na jednej strane uznal dohodu o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov za platnú, čo sa týka započítania vzájomných pohľadávok, avšak čl. 4. tejto dohody vyslovil za neplatný, nakoľko podľa názoru súdu prvej inštancie účtovníčka nebola oprávnená zaviazať žalovaného na zmenu dohodnutej splatnosti. 133. K odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd konštatuje, že účtovníčka bola zamestnankyňou žalovaného a za žalovaného podpísala Dohodu o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov zo dňa 28.02.2021. V tejto dohode (konkrétne v čl. 4.) bolo uvedené „uznanie zvyšného záväzku“ žalovaného voči žalobcovi (pôvodná faktúra č. 22210001). V mene žalovaného sa v tejto dohode zaviazala, že tento zvyšný dlh bude uhradený „do sedem dní“ od podpisu dohody. Túto dohodu opatrila otlačkom pečiatky spoločnosti žalovaného a svojím podpisom. 134. Odvolací súd má za to, že táto skutočnosť je zásadná, pričom žalobca tvrdí, že konal v dobrej viere, keď komunikoval s osobou, ktorú žalovaný poveril výkonom účtovnej agendy a riešením vzájomných zápočtov. Žalobca považoval dohodu za platnú a záväznú. Na jej základe očakával platbu zvyšku sumy do siedmych dní. Keďže k úhradám došlo neskôr, začal si uplatňovať úroky z omeškania. 135. Žalovaný ako zamestnávateľ účtovníčky v rámci súdneho sporu začal tvrdiť, že účtovníčka nebola oprávnená (nemala poverenie) uznávať záväzky. Žalovaný sa snažil od jej konania dištancovať s argumentom, že išlo len o „administratívnu pracovníčku“, bez dispozičného práva k financiám. 136. Súd prvej inštancie sa v rozsudku zameral na absenciu písomného poverenia na „uznanie záväzku“. Odvolací súd to však považuje za právny omyl, nakoľko uznanie záväzku v zmysle § 323 Obchodného zákonníka (alebo premena splatnosti v dohode o zápočte) je priamym následkom úkonu, ktorý účtovníčka v rámci svojej agendy (vyrovnanie saldokonta) urobila. Ak by platila logika okresného súdu, musel by konateľ podpisovať každú jednu dodávku, každý príjem materiálu a každé potvrdenie o prevzatí tovaru, čo by v praxi ochromilo obchod. 137. Súd prvej inštancie izoloval úkon podpisu dohody od celkového kontextu obchodnej spolupráce. Vzhľadom na uvedené považoval odvolací súd za kľúčové posúdenie, ako takéto konanie účtovníčky zaväzuje druhú stranu (žalovaného). 138. Odvolací súd preto posudzoval uplatnenie § 15 Obchodného zákonníka (zákonné zastúpenie), podľa ktorého konanie účtovníčky žalovaného zaväzuje priamo žalovaného. Odvolací súd dospel k záveru, že vykonávanie zápočtov a odsúhlasovanie stavu faktúr (saldokonta) je u účtovníčky typickým úkonom, ku ktorému pri jej činnosti obvykle dochádza, teda je to obvyklý úkon. Odvolací súd zároveň dospel k záveru, že žalobca nemal dôvod skúmať interné smernice žalovaného o tom, kto smie podpisovať. Stačilo mu, že osoba vystupovala ako účtovníčka, mala pečiatku a disponovala presnými údajmi o dlhu. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný fakticky potvrdil konanie svojej účtovníčky tým, že podľa tejto dohody o zápočte reálne postupoval, teda v účtovníctve si započítal pohľadávky a následne uhradil zvyšok sumy (hoci neskoro), čím konkludentne (činom) uznal, že dohoda, ktorú podpísala účtovníčka, je pre jeho spoločnosť platná, teda došlo k ratihabícii. 139. Odvolací súd pri rozhodovaní vzal do úvahy argument žalovaného o nedostatku poverenia vo vzťahu k faktickému správaniu. Pokiaľ by aj tvrdenie žalovaného o prekročení kompetencií účtovníčky bolo pravdivé (čo však judikatúra súdov vyvracia), žalovaný fakticky dohodu schválil tým, že podľa nej plnil. Čiastočné úhrady po dátume dohody sú jasným dôkazom, že vedenie žalovaného o dohode vedelo a považovalo ju za záväznú. Zároveň, pokiaľ samotný konateľ žalovaného pán A. dal pokyn na vystavenie faktúry zo strany žalobcu na celé dielo, čo v konaní nebolo sporné, žalobca nemal dôvod pochybovať o oprávnení osoby, ktorá narába s pečiatkou spoločnosti a disponuje

presnými údajmi o vzájomných faktúrach, pokiaľ predložená a žalovaným vypracovaná dohoda o vzájomnom zápočte pohľadávok a záväzkov a korešponduje so samotným pokynom žalovaného – jeho štatutárneho zástupcu pána A. na vystavenie faktúry žalobcom za účelom následného podpísania dohody o vzájomnom zápočte pohľadávok a záväzkov. Zároveň odvolací súd konštatuje, že podľa § 15 Obchodného zákonníka sa nevyžaduje súhlas štatutárneho zástupcu s každým jednotlivým dokladom. Činnosť „správa pohľadávok a záväzkov“, ktorú účtovníčka zjavne vykonávala, v sebe implicitne zahŕňa aj definovanie termínu, dokedy bude zvyšok dlhu uhradený. 140. Odvolací súd tiež uvádza, že ustanovenie § 15 ods. 1 Obchodného zákonníka zakotvuje tzv. zákonné zastúpenie, ktoré vzniká priamo zo zákona v momente, keď sú splnené dve podmienky, a to existencia poverenia určitou činnosťou (vnútorný vzťah medzi podnikateľom a zástupcom) a obvyklosť úkonu vzhľadom na túto činnosť (objektívne hľadisko). 141. Odvolací súd uvádza, že poverenie nemusí mať písomnú formu a môže vyplývať aj z faktického stavu, napr. z toho, že podnikateľ určitú osobu dlhodobo necháva vykonávať špecifickú agendu. Toto tvrdenie je podporené i Komentármi k Obchodnému zákonníku (napr. Patakyová a kol. alebo D. a kol.). 142. Odvolací súd zároveň uvádza, že poverenie v zmysle § 15 Obchodného zákonníka je nevyhnutné odlišovať od plnomocenstva. Zatiaľ čo plnomocenstvo je výsledkom jednostranného právneho úkonu (udelenia plnej moci), poverenie je faktický stav v rámci organizačnej štruktúry podniku. Rozsah oprávnenia nie je určený vôľou splnomocniteľa, ale objektívnym kritériom obvyklosti. 143. V slovenskom obchodnom práve je účtovníčka typickým príkladom osoby poverenej podľa § 15 Obchodného zákonníka. Dokonca je postavenie účtovníčky explicitne vyjadrené v Komentári k Obchodnému zákonníku (napr. Ovečková a spol., IURA EDITION), kde sa uvádza: „ Poverenie v zmysle § 15 Obchodného zákonníka nemusí byť písomné. Ak je niekto zaradený na určité funkčné miesto v rámci organizačnej štruktúry (napr. vedúci skladu, účtovník, predavač), rozsah jeho oprávnenia sa posudzuje podľa toho, čo je v obchodnom styku v takýchto pozíciách obvyklé. 144. V prípade účtovníčky je bežnou (obvyklou činnosťou) nielen vedenie účtovníctva, ale aj odsúhlasovanie saldokonta, potvrdzovanie inventarizačných súpisov a vyhotovovanie podkladov pre zápočty pohľadávok. Ak účtovníčka bežne komunikuje s partnermi ohľadom platieb, jej podpis na dohode o zápočte vyvoláva u tretej strany legitímnu dôveru v jej oprávnenie. 145. Vzhľadom na uvedené, aj keď sa žalovaný snažil tvrdiť, že ho účtovníčka nemohla zaviazať, z judikatúry a najmä zo zákona jasne vyplýva, že firma zodpovedá za úkony svojich zamestnancov vykonané v rámci ich bežnej agendy, najmä ak navonok vytvárajú dojem oprávnenosti (pečiatka, prístup k účtovným údajom). 146. Súd prvej inštancie teda pochybil, keď uveril žalovanému, že išlo o „nepovolený“ úkon účtovníčky – zamestnanca. 147. Na zdôraznenie správnosti vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu odvolací súd poukazuje na právny názor vyslovený v uznesení NS SR, sp.zn. 1Obdo 86/209 z 09. septembra 2020, ktorý uviedol, že konanie zamestnanca povereného správou vozového parku bolo plne v súlade s obvyklou praxou, a preto zmluvy ním podpísané sú platné a pre podnikateľa záväzné, vrátane povinnosti zaplatiť žalovanú sumu. Zároveň z rozsudku NS SR, sp.zn. 5CdoPr/11/2023 z 30.10.2024 vyplýva, že interné obmedzenia oprávnenia orgánu či zamestnanca konať v mene firmy nemajú účinok voči tretím osobám; firma je viazaná právnym úkonom vykonaným navonok, ak bol vykonaný oprávneným orgánom alebo ak firma svojím konaním úkon prijala. Tiež z uznesenia NS SR, sp.zn. 2Obdo 41/2015 zo dňa 29. 11.2016 vyplýva, že ak zamestnanec podnikateľa uzatvára zmluvu v rámci činnosti, ktorou bol poverený pri prevádzkovaní podniku, jeho oprávnenie konať v mene podnikateľa vzniká priamo zo zákona podľa § 15 Obchodného zákonníka. Rozsah tohto zákonného splnomocnenia je určený obvyklosťou vzhľadom na funkčné zaradenie a pracovnú náplň zamestnanca. V takom prípade sa zamestnanec nemusí preukazovať osobitným písomným plnomocenstvom a jeho prejav vôle je pre podnikateľa plne záväzný. V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na právny názor vyslovený v rozsudku Krajského súdu Košice, sp.zn. 4Cob/97/2023 z 26.06.2024, z ktorého vyplýva,

že konkludentné úkony účastníkov konania, ktorými druhý účastník akceptuje a uhrádza záväzky, môžu viesť k vykonateľnému záväzku, aj ak formálny úkon (napr. písomný protokol) nebol splnený. 148. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že dohoda o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov je v celom rozsahu platná a podpis tejto dohody zo strany účtovníčky žalovaného je úkonom zaväzujúcim žalovaného, následkom čoho v zmysle čl. 4 tejto dohody došlo k novácii záväzku ohľadne splatnosti, a preto nárok žalobcu uplatnený v konaní ako doplatok vyfakturovanej sumy je dôvodný. 149. Odvolací súd má za to, že samotné konanie žalovaného, ktorý žiadal žalobcu o vystavenie faktúry za celé dielo a následne vyfakturovanú sumu uhradil formou dohody o vzájomnom započítaní pohľadávok a záväzkov a čiastkovým plnením je faktickým priznaním oprávnenosti žalobcom uplatneného nároku. Z uvedeného dôvodu pokiaľ žalobca vyúčtoval úroky z omeškania, ktoré si započítal v zmysle § 330 ods. 2 Obchodného zákonníka na úhradu realizovanú zo strany žalovaného, následkom čoho zostala nedoplatená žalovaná suma 4.401,67 Eur ako cena diela, je postup žalobcu v súlade so zákonom, a preto jeho žalobou uplatnený nárok považuje odvolací súd za dôvodný. 150. Nakoľko v uzatvorenej zmluve medzi stranami konania v čl. VII. bod 6 si strany konania dohodli v prípade omeškania s úhradou vyfakturovanej sumy úrok z omeškania vo výške 0,05 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania, čo žalovaný v priebehu konania nenamietal, odvolací súd v súlade s touto dohodou strán konania a v súlade s § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka priznal žalobcovi okrem uplatnenej istiny aj úrok z omeškania vo výške 0,05 % denne od 26.04.2022 do zaplatenia, t.j. od nasledujúceho dňa po lehote splatnosti faktúry. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný v priebehu konania neuviedol žiadne skutkové tvrdenia, ktorými by žalobcom uplatnenú výšku úroku z omeškania spochybnil. 151. Žalobca si v konaní uplatnil aj nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,-Eur, ktorú mu odvolací súd priznal v súlade s § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 2 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka. 152. Nakoľko žalobca v podanom odvolaní napadol aj závislý výrok ohľadne nároku na náhradu trov konania, pričom odvolací súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu je v celom rozsahu dôvodná, vznikol žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100 % v súlade s § 255 ods. 1 CSP. 153. Odvolací súd v zmysle § 380 ods. 1 CSP je viazaný odvolacími dôvodmi uvedenými v podanom odvolaní, a preto napadnuté rozhodnutie okresného súdu preskúmal iba v rozsahu dôvodov uvedených žalobcom v podanom odvolaní a inými dôvodmi sa nezaoberal. 154. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a II. zmenil podľa § 388 CSP tak, ako je uvedené vo výroku I. a II. tohto rozsudku a žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel. 155. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi v rozsahu 100 % voči žalovanému, nakoľko žalobca mal voči žalovanému v odvolacom konaní plný úspech. 156. Rozsudok bol schválený členmi odvolacieho senátu v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa § 429 ods. 1 CSP neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Strana sporu má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP).