Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Banská Bystrica 11CoEk/3/2025 6414200029 15. 05. 2025 JUDr. Renáta Deáková ECLI:SK:KSBB:2025:6414200029.2
Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Deákovej a sudcov JUDr. Michala Tagaja (sudca spravodajca) a JUDr. Danice Kočičkovej ako členov senátu, v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, Pribinova 25, 824 96 Bratislava 26, právne zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/XX, XXX XX D. E. F., občan SR, právne zastúpený Mgr. Richard Bebjak, advokát, so sídlom Lermontovova 14, 811 05 Bratislava o vymoženie pohľadávky vo výške 2.973,69,- Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ing. Jánom Gasperom, PhD., Exekútorský úrad so sídlom Rimavská Sobota, pod spis.zn. EX 1290/13, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 7Er/1/2014-111 zo dňa 08. januára 2025, takto rozhodol: Uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. odôvodnenie: 1.1 Odvolaním napadnutým uznesením Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej len ako „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju (I. výrok), povolil odklad exekúcie až do nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia (výrok II.) a tretím výrokom rozhodol, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia. 1.2 Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že dňa 13.12.2024 bol súdu prvej inštancie doručený návrh povinného na zastavenie a odklad exekúcie. Povinný v tomto návrhu uviedol, že v predmetnej exekúcii je voči jeho osobe vykonávaná exekúcia na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok rozhodcovského súdu. Zmluvu o revolvingovom úvere zo dňa 20.09.2012 (ďalej len „predmetná zmluva“) povinný uzatvoril ako fyzická osoba - spotrebiteľ a finančné prostriedky použil pre svoju osobnú spotrebu. Podľa názoru povinného nedošlo v danom prípade k platnému uzatvoreniu rozhodcovskej zmluvy, rozhodcovský súd nemal právomoc spor rozhodnúť v rozhodcovskom konaní, pretože rozhodcovská zmluva je formulárový dokument. Obsah predmetnej zmluvy ako dlžník nemal ako ovplyvniť, keďže bol vopred predtlačený. Rozhodcovská zmluva bola povinnému daná na podpis ako súčasť predmetnej zmluvy. Aj napriek skutočnosti, že rozhodcovská zmluva bola uzatvorená na osobitnej listine, podľa povinného nešlo o individuálne vyjednanie, pretože zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah. Oprávnený musí splnenie podmienok individuálneho dojednania rozhodcovskej zmluvy v prípade pochybností preukázať, inak sa nepovažuje rozhodcovská zmluva za individuálne dojednanú a súd by ju mal vyhodnotiť ako neprijateľnú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle §53 ods. 5 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Povinný má za to, že je potrebné posúdiť rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa §41ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“). 1.3 Súd prvej inštancie skonštatoval, že je povinný skúmať formálne a materiálne predpoklady, za ktorých možno exekúciu vykonávať. Vzhľadom na svoje oprávnenie skúmať zákonnosť exekučného
titulu, opätovne preskúmal exekučný titul - rozhodcovský rozsudok sp.zn. RK - PC-2129/13-EK zo dňa 26.09.2013, žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie, predmetnú zmluvu, zmluvné dojednania k zmluve o revolvingovom úvere (všeobecné obchodné podmienky poskytnutia úveru), rozhodcovskú zmluvu č. 8200049416 zo dňa 20.09.2012 a vzal do úvahy rozhodovaciu prax nadriadených súdov v obdobných exekučných veciach, kde je povinným spotrebiteľ. 1.4 Súd prvej inštancie uzavrel, že v predmetnej veci ide o spotrebiteľský úver z obsahu predmetnej zmluvy vyplýva, že povinný v danej veci pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy preukázateľne nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti na rozdiel od oprávneného, ktorý má poskytovanie úverov ako predmet obchodnej činnosti riadne zapísaný v Obchodnom registri, čím sú naplnené zákonné kritériá spotrebiteľskej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka, bez ohľadu na to, že predmetná zmluva bola uzatvorená podľa §497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“). Na základe uvedeného na právny vzťah medzi účastníkmi aplikoval okrem ustanovení zmluvných dojednaní zmluvy o úvere, na ktoré sa odôvodnenie rozhodcovského rozsudku odvoláva, aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. 1.5 Pre súd prvej inštancie bolo pre rozhodnutie podstatným, že predmetná zmluva a aj rozhodcovská zmluva boli uzavreté v rovnaký deň, pričom obe zmluvy sa nachádzali na vopred predtlačených formulároch, do ktorých sa len vpísali konkrétne údaje. Povinný nemal možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah rozhodcovskej zmluvy, pričom táto skutočnosť vzbudzuje dôvodné pochybnosti o tom, či nebola povinnému rozhodcovská zmluva predložená súčasne so zmluvou o úvere. 1.6 Súd prvej inštancie uznal, že znenie rozhodcovskej doložky neodporuje doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ktorému je prakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred súdom. Rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná, preto je v zmysle §53 ods. 5 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, a teda nevyvoláva žiadne právne účinky. Možnosť spotrebiteľa od rozhodcovskej zmluvy odstúpiť obsiahnutá v článku 7 rozhodcovskej zmluvy nesvedčí o individuálnom dojednaní. Doplnil, že od zmluvy možno pritom odstúpiť len v prípade, že je zmluva platná, pričom absolútna neplatnosť v zmysle §53 ods. 5 Občianskeho zákonníka spôsobuje, že zmluva je neplatná od začiatku ex tunc, a teda nie sú splnené zákonné podmienky na jej dodatočné zrušenie. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu, odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má podľa súdu prvej inštancie v spotrebiteľských veciach za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Keďže právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom právnom úkone, rozhodcovský rozsudok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom. 2. Proti uzneseniu okresného súdu (v celom rozsahu) podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na pokračovanie v exekúcii. Podané odvolanie odôvodnil s odkazom na ustanovenie §365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“). V konkrétnostiach namietal, že: 2.1 sa súd prvej inštancie nedostatočne zaoberal povahou rozhodcovskej zmluvy v tom smere, či ide o individuálne dojednanú zmluvu alebo nie; neuviedol žiadne dôvody, ktoré by mali preukazovať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Poukázal na §53 ods. 2 Občianskeho zákonníka a tvrdil, že spotrebiteľ nemusí mať možnosť ovplyvniť každé ustanovenie zmluvy na to, aby bola zmluva považovaná za individuálne dojednanú, postačí ak môže rozhodcovskú zmluvu odmietnuť ako celok a tým zabezpečiť jej nezahrnutie do vzájomných právnych vzťahov; 2.2 z bodu 2 rozhodcovskej zmluvy vyplýva, že nie je podmienkou uzatvorenia predmetnej zmluvy, dlžník nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy a tiež má možnosť jednostranne odstúpiť do 14 dní od jej uzavretia; rozhodcovská zmluva spĺňa charakter individuálneho ustanovenia, pretože postačuje, aby ju dlžník mohol odmietnuť ako celok a tým zabezpečiť jej nezahrnutie do vzájomných právnych vzťahov. Poučenie spotrebiteľa, že rozhodcovskú zmluvu nie je povinný uzavrieť je významovo jednoznačné a nesporné, zrozumiteľné pre priemerného spotrebiteľa. Povinný dobrovoľne uzatvoril rozhodcovskú zmluvu, a to i napriek poučeniu v bode 2, že tak urobiť nemusí, že nejde o podmienku poskytnutia úveru, ako aj napriek poučeniu o dôsledkoch uzavretia rozhodcovskej zmluvy a priebehu rozhodcovského konania;
2.3 predformulované znenie spotrebiteľských dokumentov je prirodzenou súčasťou úverových produktov, v opačnom prípade by za neprijateľné podmienky mohlo byť považované každé dojednanie, ktoré vopred pripravil dodávateľ; 2.4 súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal so skutočnosťami, že dlžník rozhodcovskú zmluvu uzavrieť nemusel, mohol od nej odstúpiť, mohol sa domáhať určenia jej neplatnosti, mohol namietať jej neplatnosť v rozhodcovskom konaní, či mohol podať žalobu o zrušenie rozhodcovskú rozsudku. O význame a účinkoch uzavretia zmluvy bol povinný poučený v bode 3 rozhodcovskej zmluvy. Predmetná zmluva a rozhodcovská zmluva boli povinnému predložené na samostatných listinách a z názvu každého z uvedených právnych úkonov vyplynulo, že ide o dva samostatné právne úkony. Z obsahu oboch zmlúv vyplýva, že sú uzatvárané nezávisle a že uzavretie rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere; 2.5 skutočnosť, že rozhodcovské konanie má právo začať dodávateľ (oprávnený) voči spotrebiteľovi, ktorý porušuje zmluvné povinnosti, nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Z formulácie rozhodcovskej zmluvy vyplýva, že spory zo zmluvy o revolvingovom úvere môžu byť riešené buď v konaní pred všeobecným súdom alebo pred rozhodcovským súdom. Zmluva neobsahuje povinnosť postupovať výlučne prostredníctvom rozhodcovského konania pri riešení sporov, nezrovnalostí, nárokov medzi zmluvnými stranami atď. Z jej obsahu je zrejmé aj to, že konanie pred rozhodcovským súdom je len alternatívne a nevyžaduje sa od spotrebiteľa, aby postupoval len pred arbitrážou. Uplatňuje sa len vtedy, ak sa nepristúpi k riešeniu veci pred všeobecným súdom. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.03.2009 sp.zn. 1M Obdo 16/2006 a tvrdil, že začatie rozhodcovského konania kýmkoľvek zo zmluvného vzťahu nemôže byť rozhodujúca pre posúdenie platnosti či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy. Vzhľadom na vyššie uvedené bola právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci daná a v exekúcii možno pokračovať. 3. K odvolaniu oprávneného sa vyjadril povinný podaním zo dňa 07.02.2025; rozhodnutie exekučného súdu považuje za správne, zákonné a náležite odôvodnené a v celom rozsahu poukázal na jeho odôvodnenie; uviedol, že: 3.1 rozhodnutie súdu prvej inštancie (vzhľadom na formulárový charakter rozhodcovských zmlúv a spôsob ich uzatvárania ako súčasť úverových zmluvných podmienok v deň podpisu návrhu zmluvy o spotrebiteľskom úvere spotrebiteľom) je plne v súlade s aktuálnou rozhodovacou činnosťou aj iných exekučných súdov v rámci Slovenskej republiky, ako aj v súlade so závermi vyplývajúcimi z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 371/2018-43 zo dňa 20.06.2018; 3.2 oprávnený v odvolaní poukazoval a k odvolaniu doložil niektoré staršie rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré však sú už prekonané novšími rozhodnutiami, ktoré identickú rozhodcovskú zmluvu a spôsob jej uzatvárania považovali za neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, a teda za neplatnú. 4. V odvolacej replike oprávnený uviedol, že sa pridržiava svojich tvrdení a argumentácie uvedenej v odvolaní zo dňa 23.01.2025, z ktorej vyplýva, že rozhodcovská zmluva zo dňa 20.09.2012 je platným dojednaním, ktoré založilo právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať. Námietky povinného nepovažoval za dôvodné. 5. V dôsledku odvolania krajský súd ako súd odvolací podľa §34 C.s.p. po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou (§359, §362 ods. 1 C.s.p.), vec preskúmal v medziach daných ustanovením §379 a §380 C.s.p a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením §385 ods. 1 C.s.p. „a contrario“ uznesenie okresného súdu podľa §387 ods. 1 a 2 C.s.p., ako vecne správne potvrdil. 5.1 Podľa §387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 5.2 Podľa §387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 6. Odvolací súd pri preskúmaní rozhodnutia súdu prvej inštancie v odvolacom konaní z obsahu predloženého spisu zistil, že v predmetnej veci sa jedná o druhý návrh povinného na zastavenie exekúcie;
6.1 o prvom návrhu (zo dňa 04.07.2019) povinného na zastavenie exekúcie (a na odklad exekúcie) súd prvej inštancie rozhodol uznesením č.k. 7Er/1/2014-37 zo dňa 08.07.2019 tak, že návrh zamietol; predmetné uznesenie bolo ako vecne správne potvrdené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 41CoE/10/2021-87 zo dňa 17.02.2021; 6.2 aj keď druhý návrh povinného, o ktorom aktuálne súd prvej inštancie (druhý raz) rozhodol a je predmetom tohto odvolacieho konania obsahuje rovnaké skutkové a právne tvrdenia ako návrh zo dňa 04.07.2017, odvolací súd konštatuje, že nejde v danej veci o prekážku právoplatne rozhodnutej veci, na ktorú súd prihliada ex offo - uvedené vyplýva z osobitnej úpravy exekučného konania, v ktorom konaní žiadne rozhodnutie nemôže mať povahu rozhodnutia vo veci samej (in merito); v exekučnom konaní sa nerozhoduje o nároku podľa predpisov hmotného práva, ale len o splnení procesných podmienok na začatie resp. vedenie núteného výkonu rozhodnutia (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Oboer/22/2018 z 15. októbra 2018, uznesenie sp.zn. 3Oboer/25/2017 zo 14. februára 2018). Úlohou exekučného súdu je zabezpečiť vymoženie nároku priznaného právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, prípadne vymoženie nároku uznaného povinným subjektom, pričom v exekučnom konaní rozhoduje o existencii alebo neexistencii podmienok (hmotnoprávnych alebo procesných) pre začatie, prípadne ďalšie vedenie exekúcie. Exekučný súd je počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu vedenia exekúcie) povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Odvolací súd tiež poukazuje na závery uvedené v náleze Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 211/2023 zo dňa 20.06.2023, v ktorom sa zaoberal prekážkou právoplatne rozhodnutej veci v exekučnom konaní: „Rozhodovanie o existencii prekážky rozsúdenej veci (nielen) v exekučnom konaní reflektuje vždy na osobitné okolnosti posudzovanej veci, ktoré sú spojené s vyriešením otázky totožnosti veci. Prekážka res iudicata totiž existuje jedine v prípade, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec, o ktorej už bolo v skoršom konaní právoplatne rozhodnuté. O tú istú vec ide vtedy, ak v novom konaní v porovnaní so skorším konaním je možné identifikovať totožnosť subjektov a totožnosť predmetu konania, ktorou je potrebné rozumieť nielen zhodu žalobného nároku (petitu), ale aj zhodu skutkového základu nároku. V exekučnom konaní je vecou samou procesný nárok, o ktorom je súd povinný rozhodnúť, teda pri začatí exekučného konania ide o žiadosť oprávneného o nútený výkon exekučného titulu. Ak teda exekučný súd zistí, že medzi tými istými účastníkmi už bolo vedené exekučné konanie, v ktorom bolo vydané právoplatné rozhodnutie, ktorým sa toto konanie skončilo, je povinný skúmať nielen povahu tohto rozhodnutia, ale aj jeho obsah, teda skutkový stav, ktorý bol jeho podkladom.“; 6.3 súčasná právna úprava platná od 01.04.2017 reflektuje na problematiku opätovne podávaných návrhov na zastavenie exekúcie zo strany povinných v ustanovení §61k ods. 2 a ods. 3 Exekučného poriadku, podľa ktorého sú návrhy na zastavenie exekúcie prípustné aj opakovane, avšak podliehajú tzv. koncentračnej zásade. V predloženej veci však ide o exekučné konanie, ktoré sa začalo dňa 03.01.2014, preto v zmysle § 243h ods. 1 Exekučného poriadku je zo zákona nevyhnutné aplikovať právne predpisy účinné do 31. marca 2017, a na novú právnu úpravu nemožno prihliadať. 6.4 Vzhľadom na skutočnosti uvedené vyššie odvolací súd v odvolacom konaní pokračoval a odvolanie oprávneného vecne prejednal. 7. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu námietok oprávneného uvedených v odvolaní a dospel k záveru, že tieto nemožno považovať za dôvodné. Súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav a vyvodil z neho správny právny záver, svoje rozhodnutie riadne a dostatočne odôvodnil (na základe ktorých skutočností považuje exekučný titul za materiálne nevykonateľný, v dôsledku čoho exekúciu zastavil) a nedopustil sa pochybení ani v procesnom postupe, ktorým by znemožnil strane uskutočňovať jej patriace práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd neidentifikoval existenciu ani jedného z možných odvolacích dôvodov v zmysle §365 C.s.p., a preto rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa §387 ods. 1,2 C.s.p. potvrdil, osvojac si jeho presvedčivé odôvodnenie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a len zdôrazňuje nasledovné skutočnosti: 7.1 exekučný súd je povinný v priebehu celého konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie exekúcie, pričom jedným z predpokladov je aj relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. V tomto prípade súd prvej inštancie správne považoval predmetnú zmluvu za spotrebiteľskú zmluvu podľa §52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a zároveň za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle §2 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch. Z predmetnej zmluvy je zrejmé, že veriteľ, v tomto konaní oprávnený, je osoba, ktorá pri uzatváraní predmetnej zmluvy konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti, a dlžník, v tomto konaní povinný, je osoba, ktorá pri uzatváraní predmetnej zmluvy nekonala v rámci svojej podnikateľskej činnosti, ale zmluvu uzatvorila ako fyzická osoba – spotrebiteľ;
7.2 rozhodcovskú zmluvu zo dňa 20.09.2012 správne posúdil súd prvej inštancie v zmysle ust. §53 ods. 4 v spojení s §53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere, ako absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd nespochybňuje názor oprávneného, že zákon nevylučuje, aby bola rozhodcovská doložka dojednaná vo forme rozhodcovskej zmluvy, resp. vo forme samostatného právneho úkonu. Avšak podstatou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti dojednania rozhodcovskej zmluvy je skutočnosť, že rozhodcovská zmluva bola spotrebiteľovi predkladaná v adhéznej podobe (oprávnený ju predkladal povinnej v predtlači, dopĺňali sa len údaje o povinnej osobe ako meno, adresa a rodné číslo/dátum narodenia), v dôsledku čoho nemal spotrebiteľ celkom zjavne reálnu možnosť obsah predloženej „formulárovej“ rozhodcovskej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť (pozri napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/80/2017 zo dňa 26. júla 2018), čo umocňuje aj skutočnosť, že rozhodcovská zmluva bola so spotrebiteľom uzatvorená v rovnaký deň ako predmetná zmluva, čo nasvedčuje tiež záveru o korelácii medzi poskytnutím úveru a podpísaním rozhodcovskej zmluvy, či dokonca podmienením uzavretia samotnej úverovej zmluvy súhlasom s podriadením sa rozhodovaniu sporov v rozhodcovskom konaní. Ohľadom podmienky individuálneho dojednania rozhodcovskej zmluvy odvolací súd zdôrazňuje, že individuálnosť vyjednaní nie je závislou od fyzického oddelenia časti dojednaní od iných, ale v preukázanej možnosti spotrebiteľa ovplyvniť znenie formulárovej zmluvy, predkladanej mu dodávateľom; 7.3 pokiaľ ide o súdne rozhodnutia, na ktoré poukazoval oprávnený v odvolaní, tieto nie sú v predmetnej veci záväzné. Navyše, nejedná sa o konštantnú rozhodovaciu prax, o čom svedčia napr. aj rozhodnutia, na ktoré poukázal povinný. Súd zároveň poukazuje na vývoj novšej judikatúry v obdobných veciach týkajúcich sa posúdenia platnosti rozhodcovskej zmluvy a v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu I. ÚS 382/2022 zo dňa 15.12.2022, IV. ÚS 364/2022 zo dňa 09.03.2023, ako aj na staršie rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 527/2017 zo dňa 12.09.2017 a sp.zn. IV. ÚS 371/2018, na ktoré odvolací súd v uznesení zo dňa 17.02.2021 neprihliadol; 7.4 odvolací súd konštatuje, že rozhodcovská zmluva nebola (napriek tomu, že sa uzatvárala na samostatnom liste papiera a aj napriek jej formulácii) skutočne alternatívnou, resp. nevýhradnou, pretože rozhodcovská zmluva síce dáva na výber žalujúcej strane medzi všeobecným a rozhodcovským súdom, avšak v konečnom dôsledku je výber súdu na dodávateľovi, pretože v prípade, že sa dodávateľ rozhodne podať žalobu na vopred (v rozhodcovskej zmluve) určený rozhodcovský súd, stráca spotrebiteľ reálne právo voľby vedenia sporu medzi príslušným všeobecným súdom a rozhodcovským súdom. Výber súdu v zmysle rozhodcovskej zmluvy je tak vo vzťahu k spotrebiteľovi iba iluzórny (rozhodnutie Ústavného súdu SR I.ÚS 382/2022 zo dňa 15.12.2022); 7.5 odvolací súd dodáva, že spornosť vo vyvážení vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o samotnú rozhodcovskú zmluvu, navyše vyvoláva i skutočnosť, že v predtlači rozhodcovskej zmluvy je vopred určený nielen rozhodcovský súd resp. súdy, ktoré sú oprávnené v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce zo zmluvy o úvere rozhodnúť, ale navyše je v rozhodcovskej zmluve zakotvená i možnosť navrhnúť konkrétneho rozhodcu, ktorý bude predložený spor rozhodovať. Výber rozhodcovského súdu, ktorý bude oprávnený vec prejednať a rozhodnúť spočíva na zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh, ktorou je spravidla veriteľ. Veriteľ, ako spravidla žalujúca strana má tak vytvorenú i možnosť „výberu konkrétneho sudcu“, ktorý o veci rozhodne, pričom je prirodzené, že rozhodca je za svoju rozhodovaciu činnosť odmeňovaný. I uvedené vytvára odôvodnené pochybnosti o objektívnom a nestrannom posúdení a rozhodnutí veci predloženej spravidla žalobcom, ktorý má možnosť výberu sudcu i na základe svojich skúseností s rozhodovaním konkrétnych sudcov. Zároveň uvedené vytvára značnú nerovnováhu medzi veriteľom a dlžníkom – spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Takouto formuláciou rozhodcovskej zmluvy, ktorej obsah nemal spotrebiteľ reálne možnosť ovplyvniť, sa spotrebiteľovi odníma právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, ale aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu, či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol; 7.6 vznik rozhodcovskej zmluvy vyžaduje individuálne rozhodnutie spotrebiteľa a jeho slobodnú voľbu o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Oprávnený v konaní nepreukázal, že rozhodcovská zmluva bola dojednaná individuálne. Oprávnený mal povinnosť predložiť povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom a v takom vyhotovení, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že sa mu poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných sporov aj v rozhodcovskom konaní, a tiež mu poskytnúť jasné a zrozumiteľné informácie o tom, čo tá - ktorá voľba znamená;
7.7 odvolací súd neuznal ako argument prijateľnosti rozhodcovskej zmluvy ani možnosť spotrebiteľa odstúpiť od nej v lehote 14 dní a má v tejto súvislosti za to, že oprávneným poskytnutá lehota na odstúpenie od rozhodcovskej zmluvy je len formálna, spoliehajúc sa na to, že priemerný spotrebiteľ motivovaný predovšetkým snahou získať finančné prostriedky a nepoznajúc význam rozhodcovskej zmluvy, nebude mať dôvod od nej odstupovať v poskytnutej lehote. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej zmluvy je potom potrebné túto, zhodne s názorom súdu prvej inštancie, považovať v celosti za neprijateľnú zmluvnú podmienku. 8. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnej rozhodcovskej zmluve, resp. doložke, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať (pozri uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 55/2011 zo dňa 24. februára 2011). Odvolací súd preto z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju (výrok I.) postupom podľa §387 ods. 1,2 C.s.p. potvrdil ako vecne správne. V rozsahu podaného odvolania a odvolacích dôvodov odvolací súd preskúmal aj odvolaním napadnuté výroky uznesenia, ktorým súd prvej inštancie povolil odklad exekúcie (II. výrok) a ktorým rozhodol, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti uznesenia (III. výrok). Oprávnený v odvolaní v tomto rozsahu neuviedol žiadnu odvolaciu argumentáciu ani žiadne odvolacie dôvody, preto odvolací súd podľa §387 ods. 1 C.s.p. potvrdil aj uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku II. a výroku III. 9. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods.2 veta druhá C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).