Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Banská Bystrica 17CoCsp/38/2024 6323200855 26. 11. 2024 JUDr. Eva Dzúriková ECLI:SK:KSBB:2024:6323200855.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Vladimíra Šalamúna v právnej veci žalobcu: A. B. C., s. r. o., so sídlom D., E. X, IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený F. G., C., so sídlom D., E. X, IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: H. B., nar. X. XXXXXXX XXXX, bytom D., B. I. XXXX/XXX, o zaplatenie 3 349,88 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, pracovisko Brezno č. k. BR-2Csp/39/2023-168 zo dňa 22. 05. 2024, takto rozhodol: I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica, pracovisko Brezno č. k. BR-2Csp/39/2023-168 zo dňa 22. 05. 2024 vo výroku II. a III. p o t v r d z u j e. II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Banská Bystrica, pracovisko Brezno (ďalej len „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“) výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3 349,88 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 3 349,88 eur od 26. októbra 2022 do zaplatenia, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. rozhodol tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania. 1.1 V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 3 349,88 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 3 349,88 eur od 26. októbra 2022 do zaplatenia. Zároveň si uplatnil sumu 172,38 eur ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky a trovy konania. Súd prvej inštancie mal preukázané, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzatvorili dňa 31. januára 2011 zmluvu o bežnom účte č. 2911902020, v ktorej bolo dohodnuté aj povolené prečerpanie. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalovaný má, z titulu zmluvy o bežnom účte č. 2911902020, voči žalobcovi dlh vo výške 3 349,88 eur, a preto súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3 349,88 eur. Nakoľko sa žalovaný nesplnením peňažného záväzku dostal do omeškania, súd žalobcovi zároveň priznal úrok z omeškania. Súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi sumu 172,38 eur ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky, a to titulom vykonaného úkonu právnej služby - predžalobnej výzvy. Tieto náklady žalobca vyčíslil podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z., o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004“), t. j. za jeden úkon právnej služby + DPH + režijný paušál. Súd prvej inštancie v tomto smere uviedol, že náklady spojené s uplatnením pohľadávky nie je možné stotožniť s trovami konania, keďže konanie začína až podaním žaloby. Náklady spojené s uplatnením pohľadávky sú spravidla trovy vzniknuté v súvislosti s uplatnením pohľadávky ešte v predsúdnom štádiu (napr. zaobstaranie znaleckého posudku, cestovné či iné náklady, ktoré
priamo súvisia s uplatnením pohľadávky). Súd môže priznať uvedený nárok iba vo výške nákladov, ktoré pri uplatnení pohľadávky vznikli. Výšku týchto nákladov aj dôvod ich vzniku preukazuje žalobca. Náklady spojené s uplatnením pohľadávky predstavujú skutočné náklady, ktoré žalobcovi vzniknú v súvislosti s tým, že uplatňuje pohľadávku voči žalovanému. Pokiaľ si náklady spojené s uplatnením pohľadávky žalobca uplatní, je povinný tieto náklady odôvodniť čo do dôvodnosti aj výšky uplatnených nákladov. Žalobca nepredložil žiadne skutkové tvrdenie, z ktorého by vyplývala reálna výška nákladov na uplatnenie predžalobnej výzvy. Samotný odkaz na výšku nákladov právneho zastúpenia v prípade jedného úkonu podľa advokátskej tarify sám o sebe nepostačuje, keďže zo žiadneho vyjadrenia ani dôkazu nie je zrejmé, či si žalobca odmenu za predžalobnú výzvu so svojím právnym zástupcom dohodol vo výške advokátskej tarify a či ju aj právnemu zástupcovi zaplatil, keďže až zaplatením by mu vznikli náklady na uplatnenie pohľadávky. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu, priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP). 2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca (ďalej aj len ako „odvolateľ“) prostredníctvom svojho právneho zástupcu, a to z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP, pričom uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie napáda len vo výroku II. a žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že žalovaného zaviaže na náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 172,38 eur. Žalobca v odvolaní tvrdil, že si v súdnom konaní uplatnil náklady spojené s vymáhaním pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka) vo výške 172,38 eur, titulom vykonaného úkonu právnej služby – predžalobnej výzvy, ktorá bolo vyčíslená podľa § 13a ods. 1 písm. d) v spojení s ust. § 10 ods. 1, § 15 písm. a), § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.. Bol názoru, že náklad vo výške 172,38 eur mu vznikol za vykonaný úkon právnej služby – predžalobnej výzvy, ktorý vznikol nepochybne v súvislosti s uplatnením pohľadávky, pričom sa predžalobnou výzvou snažil o zmierlivé vyriešenie sporu, t. j. je nevyhnutné ho považovať za účelne vynaložený náklad. Uviedol, že už v podanej žalobe tvrdil vykonanie úkonu právnej služby – predžalobnej výzvy, ktorú preukázane ním zvolený právny zástupca aj vyhotovil a žalovanému zaslal, čo aj v konaní dostatočne preukázal. Žalobca pre úplnosť poukázal na aktuálne znenie § 13a ods. 1 písm. d) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2024 a poznamenal, že predžalobnú výzvu si uplatnil ako náklad spojený s uplatnením pohľadávky ešte za účinnosti vyhlášky, v zmysle ktorej sa predmetný úkon nepovažoval za súčasť nároku na náhradu trov konania. Žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Obdo 2/2010 zo dňa 9. júna 2010. 3. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril i napriek tomu, že mu na to bol vytvorený procesný priestor. 4. V dôsledku odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou, (§ 359, § 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 „a contrario“ rozsudok okresného súdu vo výroku II. a v závislom výroku III. podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil ako vecne správny. 5. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 6. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 7. Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. 8. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu dôvodov podaného odvolania (§ 379 a § 380 CSP), po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie ako aj konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci samej na základe riadne vykonaného dokazovania (§ 191 CSP) v dostatočnej
miere zistil skutkový stav veci, so skutkovými závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle ustanovenia § 383 CSP je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie vec po právnej stránke správne posúdil a svoje závery aj v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP v dostatočnej miere odôvodnil. Po preskúmaní veci nezistil odvolací súd žiadne vady konania v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok. Odvolací súd uvádza, že odvolateľ v podanom odvolaní vo vzťahu k meritu veci neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie (vo veci samej). Nežiadal ani doplniť dokazovanie za podmienok ustanovených v § 384 ods. 2 a 3 CSP o ďalšie nové relevantné skutočnosti, ktoré by nemohli bez svojej viny byť prezentované v prvoinštančnom konaní. Z uvedeného dôvodu tak v súdenej veci neboli naplnené procesné predpoklady dopĺňať dokazovanie, prípadne nariaďovať odvolacie pojednávanie zo strany odvolacieho súdu (§ 383, § 384 ods. 1, 2 a 3 v spojení s § 366 CSP). Na základe vyššie uvedeného je odvolací súd názoru, že podané odvolanie žalobcu nie je dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku (II.) a v závislom výroku (III.) o trovách konania ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého rozsudku sa stotožňuje, na tieto dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP odkazuje, pričom k relevantným námietkam odvolateľa v podanom odvolaní v súlade s ustanovením § 387 ods. 3 CSP uvádza nasledovné. 9. Procesná obrana žalobcu v odvolaní bola založená na námietke nesprávne zisteného skutkového stavu, nesprávneho právneho posúdenia veci a porušenia práva na spravodlivý proces. Žalobca v podanom odvolaní uviedol, že v konaní tvrdil a aj preukázal vynaloženie nákladu súvisiaceho s vymáhaním pohľadávky v podobe predžalobnej výzvy, ako aj dôvodnosť jeho výšky. 10. K námietke o nesprávnych skutkových zisteniach odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 až § 194 CSP. 10.1 K predmetnej námietke odvolací súd uvádza, že skutkové závery zistené a prijaté súdom prvej inštancie zodpovedajú vykonaným dôkazom v súlade s ust. § 191 CSP. V procese hodnotenia dôkazov odvolací súd nezistil také skutočnosti, ktoré by navodzovali záver o nesprávnom hodnotení dôkazov. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. V rozsahu odvolacích námietok žalobcu odvolací súd akcentuje na skutočnosť, že žalobca si v konaní uplatnil ako príslušenstvo k pohľadávke, titulom nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, sumu 172,38 eur ako vykonaného úkonu právnej služby – predžalobnej výzvy. Tento úkon si žalobca ocenil podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Odvolací súd uvádza, že na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal reálnu výšku uplatnených nákladov súvisiacich s realizovanou predžalobnou výzvou. Zdôraznil, že zo žiadneho dôkazu nie je zrejmé či odmenu za predžalobnú výzvu žalobca reálne aj svojmu právnemu zástupcovi zaplatil. Odvolací súd v tomto smere konštatuje, že predmetné skutkové závery súdu prvej inštancie majú oporou vo vykonanom dokazovaní, nie sú výsledkom svojvôle súdu v procese hodnotenia dôkazov, a preto odvolací súd hodnotí predmetnú odvolaciu námietku v rovine skutkových nedostatkov ako nedôvodnú. 11. K námietke nesprávneho právneho posúdenia odvolací súd uvádza, že právnym posúdením veci sa rozumie činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o existencii, resp. neexistencie subjektívnych práv a povinností subjektov z právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky. Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t. j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný
skutkový stav nesprávne aplikoval. Nesprávnosť právneho posúdenia veci preto nemožno vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu, ale len argumentáciou spochybňujúcou použitie právnej normy súdom na daný prípad, alebo jej interpretáciu, prípadne jej aplikáciu súdom na zistený skutkový stav. 11.1 V rozsahu námietky nesprávneho právneho posúdenia odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vec správne posúdil podľa právneho predpisu, t. j. ustanovenia § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, správne ho interpretoval a na posudzovanú vec aj správne aplikoval. Žalobca v odvolaní použitie ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka nerozporoval, z obsahu podaného odvolania je však zrejmé, že žalobca namieta predovšetkým interpretáciu predmetného ustanovenia a jeho aplikáciu súdom prvej inštancie na prejednávanú vec. 11.2 Odvolací súd v tejto rovine poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky R 07/2010 pod. č. 6, uznesenie sp. zn. 3 M Obdo 2/2010 zo dňa 9. júna 2010, v ktorom najvyšší súd prijal právny záver, že príslušenstvom pohľadávky sú aj vynaložené náklady na odmenu za právnu službu poskytnutú mimo súdneho konania v súvislosti s uplatnením pohľadávky. Za náklady spojené s uplatnením pohľadávky považoval najvyšší súd najmä trovy vzniknuté v súvislosti s jej uplatnením, a to aj v predsúdnom štádiu, pričom ide najmä o náklady, ktoré priamo súvisia s uplatnením pohľadávky. Tieto náklady sa musia týkať splatnej pohľadávky a musia byť účelne vynaložené na to, aby sa dali úspešne uplatniť aj v súdnom spore ako hmotnoprávny nárok odlišný od trov konania. 11.3 Odvolací súd konštatuje, že v zmysle ust. § 121 ods. 3 „in fine“ Občianskeho zákonníka v spojení s výkladom podaným najvyššími súdnymi autoritami, ak chce žalobca byť v rozsahu uplatneného nároku na zaplatenie nákladu spojeného s uplatnením pohľadávky – predžalobnej výzvy úspešný, musí predovšetkým preukázať, že tento úkon bol skutočne realizovaný, a že náklady s ním spojené boli aj skutočne a účelne vynaložené. Odvolací súd v tomto smere dopĺňa, že povaha takto uplatneného nároku (§ 121 ods. 3 „in fine“) spočíva v refundácii tých nákladov, ktoré vznikli žalobcovi „účelným“ vynaložením peňažných prostriedkov na úkony súvisiace s uplatnením jeho pohľadávky. Refundácia z logiky veci prichádza do úvahy len tam, kde prvotne vznikol deficit. Preto, v rovine hmotnoprávneho nároku na preplatenie nákladov súvisiacich s uplatnením pohľadávky, musí byť prvotne preukázaný, resp. úbytok peňažných prostriedkov v súvislosti s uplatnením pohľadávky, ktorý až následne môže byť po splnení zákonom prezumovaných predpokladov refundovaný. 11.4 V zmysle vyššie uvedeného nie je podľa názoru odvolacieho súdu možné vytknúť v rovine interpretácie ustanovenia § 121 ods. 3 „in fine“ Občianskeho zákonníka akékoľvek nedostatky. Interpretácia predmetného ustanovenia bola prijatá v zákonných limitoch, rešpektujúc výklad podaný najvyššími súdnymi autoritami. 11.5 V rovine odvolacej námietky o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnou otázkou je aj posúdenie toho, či určitý skutkový stav možno podriadiť pod konkrétnu právnu normu. Vyhodnotenie skutkových okolností prejednávanej veci v nadväznosti na záver súdu, či je nárok dôvodný, možno tiež v tomto ohľade vnímať ako záver právny, pretože právne otázky netvoria len abstraktne formulované právne vety bez vzťahu na konkrétny skutkový stav (m. m. III. ÚS 61/2022). V posudzovanej veci predstavuje takýto právny záver konštatovanie súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal, že by vyčíslenú odmenu za predžalobnú výzvu svojmu právnemu zástupcovi aj reálne zaplatil, keďže až zaplatením by mu vznikli náklady na uplatnenie pohľadávky, z dôvodu ktorého súd prvej inštancie žalobu vo zvyšnej časti zamietol. Odvolací súd posudzujúc uvedený záver v aspekte odvolacích dôvodov konštatuje, že súd prvej inštancie, na základe správne zisteného skutkového stavu, vychádzal zo správne prijatého úsudku o neunesení dôkazného bremena v rozsahu preukázania skutočného vynaloženia peňažných prostriedkov a v nadväznosti na to dospel aj k správnemu záveru o nedôvodnosti žalobného nároku na náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 172,38 eur, keďže nedošlo k naplneniu zákonných podmienok pre priznanie tohto žalobného nároku. 12. K odvolacej námietke žalobcu, že súd nesprávnym úradným postupom znemožnil žalobcovi uskutočňovať jeho práva až v rovine porušenia práva na spravodlivý proces odvolací súd uvádza, že pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jeho práv a záujmov v tom-
ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces. Pri posudzovaní namietaného nesprávneho procesného postupu, ktorý spočíva v tom, že strane bolo znemožnené uskutočňovať jej patriace procesné práva, je nevyhnutné posudzovať intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne porušenia procesných práv je potrebné hodnotiť v kontexte celého súdneho konania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné postupy súdu a možnosti strany namietať alebo zvrátiť nesprávny postup súdu. 12.1 Pod uvedený odvolací dôvod je možné subsumovať odvolaciu námietku žalobcu, ktorý považoval posúdenie veci súdom prvej inštancie za svojvoľné a šikanózne. K predmetnej argumentácii odvolací súd uvádza, že svojvôľa (arbitrárnosť) môže mať v súdnych rozhodnutiach rôznu podobu. Môže ísť napríklad o extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním, alebo môže ísť o taký výklad zákona, ktorý nemá oporu v medziach rozumného a prípustného výkladu zákona. Arbitrárnosť môže tiež spočívať v takom hodnotení dôkazov, ktoré je vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery. Arbitrárnosť teda znamená interpretačný exces. Arbitrárne rozhodnutie je spravidla spojené aj s nedostatočným odôvodnením. Arbitrárnosť sa môže prejaviť v procesnom postupe, ale aj v právnom posúdení. S uvedenou odvolacou námietkou sa však odvolací súd nestotožňuje a vo svetle vyššie uvedeného opakuje, že v štádiu budovania skutkového stavu a ani v režime právneho posúdenia veci neboli na strane súdu prvej inštancie zistené deficity zákonnosti, tobôž extrémne. Súd prvej inštancie rozhodol v medziach zákonnosti a svoje závery aj v dostatočnej kvalite zdôvodnil, keď odôvodnenie napadnutého rozsudku stručne a jasne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia, ktorý umožňuje prijať záver o tom, že bolo v zákonnej rovine realizované právo žalobcu na spravodlivý súdny proces, resp. súdnu ochranu. 13. Odvolací súd, s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/69/2022 zo dňa 25. mája 2023 dodáva, že s ďalšími námietkami, resp. argumentmi žalobcu uvedených v odvolaní sa nezaoberal, nakoľko pre rozhodnutie v intenciách zabezpečenia práva na spravodlivý súdny proces sa jedná o argumenty, ktoré nemajú pre spravodlivé rozhodnutie v predmetnej veci už rozhodujúci význam (m. m. rozhodnutia Ústavného súdu; III. ÚS 314/2018). 14. Odvolací súd uzatvára, že z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie celkom jasne a zrozumiteľne vyplýva, ako a na základe akých dôkazov dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby na zaplatenie nákladu spojeného s uplatnením pohľadávky. Prijaté závery v týchto súvislostiach nemožno hodnotiť ako odporujúce výsledkom vykonaného dokazovania, či rozporné so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil a na jeho základe dospel aj k vecne správnemu záveru o nedôvodnosti žaloby v prejednávanej časti a v tomto rozsahu svoje závery aj dostatočne zdôvodnil. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku II. ako vecne správny potvrdil. 15. Ako výrok závislý preskúmal odvolací súd i výrok III. rozsudku súdu prvej inštancie o trovách prvoinštančného konania, ktorým súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % do troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania, podľa § 255 ods. 1 CSP, tvrdiac, že žalobca v konaní dosiahol procesný úspech v celom rozsahu. Odvolací súd s dôrazom na skutočnosť, že vo veci sa žalovaný neodvolal, rešpektujúc zásadu zákazu „reformatio in peius“ (čl. 16 ods. 3 CSP), potvrdil i závislý výrok o trovách prvoinštančného konania ako vecne správny, keďže súčasne zo strany odvolacieho súdu nedošlo ani k zrušeniu a ani k zmene odvolaním napadnutého meritórneho výroku rozsudku súdu prvej inštancie. 16. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, § 396 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní vedenom v dôsledku odvolania žalobcu tento nebol úspešný ani čiastočne, keďže odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil ako vecne správny. Procesný úspech v odvolacom konaní tak v celom rozsahu prináleží žalovanému. Žalovaný sa však k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadril, a preto mu v súvislosti s odvolacím konaním trovy preukázateľne nevznikli, preto odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania tak, že žalovanému, hoc procesne úspešnej strane sporu v odvolacom konaní nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy v súvislosti s odvolacím konaním objektívne nevznikli (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/14/2018 zo dňa 28. februára 2018).
17. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).