Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 43Cob/23/2020 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6418204772 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 06. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Jamrišková, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6418204772.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Jamriškovej, PhD. a členov senátu JUDr. Mariána Blahu a Mgr. Miriam Kamenskej v právnej veci žalobcu LAMPOGAS.sk, spol. s r. o., IČO: 44 930 844, so sídlom Námestie Andreja Hlinku 3, 831 06 Bratislava - Rača, v konaní zastúpený: Bukovinský & Chlipala, spol. s r. o., IČO: 35 918 098, so sídlom Svätoplukova 30, 821 08 Bratislava, proti žalovanému PRVÁ SLOVENSKÁ PROPANBUTANOVÁ SPOLOČNOSŤ, a. s., IČO: 36 057 673, so sídlom SNP 1301, 965 01 Žiar nad Hronom, v konaní zastúpený: IURISTICO, spol. s r. o., IČO: 36 588 041, so sídlom Cimborkova 13, 040 01 Košice, o zaplatenie 8.286,10 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozhodnutiu Okresného súdu Žiar nad Hronom, č. k. 9Cb/11/2018-240 zo dňa 7. novembra 2019 takto r o z h o d o l : I. Rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad Hronom, č. k. 9Cb/11/2018-240 zo dňa 7. novembra 2019 p o t v r d z u j e . II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie v prvej výrokovej vete uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.286,10 Eur spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne od 26.10.2018 do zaplatenia. V druhej výrokovej vete žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % trov konania. 2. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobou zo dňa 12.11.2018 sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 8.286,10 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 26.10.2018 titulom vydania bezdôvodného obohatenia dôvodiac tým, že žalovaný neoprávnene účtoval žalobcovi spotrebnú daň z minerálneho oleja faktúrou č. 11600053 zo dňa 14.01.2016 v sume 3.385,20 Eur + 20 % DPH a faktúrou č. 11600060 zo dňa 15.01.2016 v sume 3.519,88 Eur + 20 % DPH, ktorú spotrebnú daň žalovaný nebol oprávnený vybrať od žalobcu a uhradiť, ale ktorú spotrebnú daň bol povinný uhradiť priamo žalobca a Colný úrad Bratislava vydal dňa 22.01.2018 rozhodnutie č. 680003973/2018, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel spotrebnej dane z minerálneho oleja za zdaňovacie obdobie január 2016 vo výške 6.905,08 Eur. 3. Žalobca v konaní nespochybňoval, že žalovaný dodal žalobcovi minerálny olej z daňového skladu v Maďarsku, avšak tvrdil, že dodávka bola realizovaná v režime tzv. pozastavenia dane, a teda vznik daňovej povinnosti sa posúva na deň uvedenia minerálneho oleja do voľného režimu, preto pri dodávke predmetného minerálneho oleja žalovaným žalobcovi daňová povinnosť nevznikla, ale daňová povinnosť vznikla až žalobcovi, čo vyplýva aj z rozhodnutia Colného úradu Bratislava zo dňa 22.01.2018. 4. Žalovaný vzniesol v konaní námietku premlčania a bránil sa aj tým, že daňová povinnosť vznikla žalovanému uvedením minerálneho oleja do voľného obehu, teda tým, že minerálny olej odpredal žalobcovi, žalovaný spotrebnú daň štátu uhradil. Žalovaný namietal, že podstata sporu spočíva v tom, že dodávateľ na maďarskej strane odoslal v elektronickom režime colné doklady pre spoločnosť žalobcu a tento ich v elektronickom režime prijal, čo nebolo správne. Žalovaný namietal správanie žalobcu pokiaľ nerozporoval rozhodnutie Colného úradu, ktorým došlo k dovyrubeniu dane pre žalobcu. 5. Súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil tým, že neprihliadol na žalovaným vznesenú námietku premlčania, pretože bezdôvodné obohatenie v obchodno-právnych vzťahoch sa nepremlčuje v zmysle § 107 Občianskeho zákonníka, ale premlčacia doba je štyri roky v zmysle § 397 Obchodného zákonníka. Samotná okolnosť, že Obchodný zákonník výslovne neupravuje začiatok plynutia premlčacej doby a jej dĺžku, pokiaľ sa jedná o právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, neznamená nutnosť aplikácie právnej úpravy v zmysle Občianskeho zákonníka, ale len to, že je nutné postupovať v zmysle všeobecných ustanovení Obchodného zákonníka o premlčaní. Obchodný zákonník je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis, čo platí i pre všeobecné ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce premlčanie vo vzťahu k § 107 Občianskeho zákonníka a prioritne pri riešení otázok premlčania práva i na vydanie bezdôvodného obohatenia v rámci obchodno-právnych vzťahov, čo nepochybne je i vzťah medzi stranami sporu, sa použije zákonná úprava obsiahnutá v Obchodnom zákonníku (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Obo/191/2003). 6. Podľa súdu prvej inštancie podstatnou otázkou pre vyriešenie sporu bolo ustáliť, kto je osobou povinnou platiť spotrebnú daň v zmysle platnej právnej úpravy danej Zákonom č. 98/2004 Z.z. o spotrebnej dani z minerálnych olejov. Žalobca aj žalovaný sú subjektom s povolením prijímať minerálny olej z iného členského štátu v režime tzv. pozastavenej dane v zmysle § 25 Zákona č. 98/2004 Z.z. a disponujú povolením príslušných colných úradov prijímať minerálny olej z iného členského štátu v pozastavení dane. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v zmysle § 13 ods. 1 písm. c) Zákona č. 98/2004 Z.z. osobou povinnou platiť daň je osoba, ktorá je oprávneným príjemcom a naviac reálne prijala minerálny olej prepravený na daňové územie v pozastavení dane. Podstatným pre určenie osoby povinnej platiť spotrebnú daň z minerálneho oleja je teda kumulatívne splnenie podmienok v zmysle § 13 ods. 1 písm. c) Zákona č. 98/2004 Z.z.. Podľa súdu prvej inštancie druhú z podmienok, t. j. prijatie minerálneho oleja prepravovaného na daňové územie v režime pozastavenej dane, žalovaný nesplnil a na tejto okolnosti nemení nič ani jeho tvrdenie, že bol vlastníkom predmetného minerálneho oleja, pričom žalovaný ani nepreukázal, že minerálny olej od spoločnosti KEG z územia Maďarskej republiky aj prijal a nepreukázal ani tvrdenie, že žalobca len zabezpečoval dodávku minerálneho oleja svojimi vozidlami pre žalovaného. 7. Podľa súdu prvej inštancie na rozdiel od žalovaného, žalobca splnil obe podmienky osoby povinnej platiť daň, keď preukázal aj reálne prijatie minerálneho oleja prepravovaného na daňové územie v režime pozastavení dane. Žalobca listinnými dôkazmi preukázal, že nielen uskutočnil prepravu tovaru v množstve 37,94 ton minerálneho oleja, ale preukázal aj prijatie tohto tovaru. Z dodacieho a prepravného listu zo dňa 13.01.2016 je zrejmé, že žalobca bol prepravcom tovaru, príjemcom tovaru, je zrejmý druh tovaru - plyn propán-bután v množstve 18,6 ton, odosielateľom spoločnosťou Közép- Europai Gázterminál Nyrt., Maďarsko (skratka KEG) s dátumom 13.01.2016, a to konkrétne označeným vozidlom. Dodací list slúžil ako prepravný doklad a súčasne podklad pre faktúru žalovaného č. 11600053 zo dňa 14.01.2016. Sprievodný elektronický dokument o preprave v pozastavení dane oprávneným príjemcom z Maďarska do Slovenskej republiky zo systému EMCS k dodávke prepravy minerálneho oleja dňa 13.01.2016 bol vystavený žalobcom k príslušnému daňovému dokladu. Elektronický dokument zo systému EMCS maďarského odosielateľa tovaru z colného skladu pridelením administratívneho referenčného kódu s dátumom vydania od odosielateľa spoločnosti KEG s miestom dodania colný sklad Maďarsko a označením príjemcu tovaru oprávnený príjemca minerálneho oleja z iného členského štátu podľa registračného čísla príjemcu SK 52000900091 ku konkrétnemu množstvu minerálneho oleja slúžil ako dokument, bez ktorého by nebolo možné realizovať prepravu takéhoto tovaru. Samotnej preprave to, že minerálny olej, ktorý podliehal spotrebnej dani z minerálneho oleja z colného skladu medzi krajinami EÚ bol povinný odosielateľ opatriť a vystaviť návrh elektronického sprievodného dokumentu (eSD, v maďarskom jazyku eTKO), tento odoslať správcovi spotrebnej dane z minerálneho oleja v Maďarsku, ktorý návrh prekontroloval, pridelil preprave jedinečný administratívny referenčný kód tzv. ARC, v maďarskom jazyku AHK a zaslal schválený elektronický dokument odosielateľovi a následne až započala preprava. Obdobne žalobca preukázal, že dodacím listom a prepravným listom zo dňa 15.01.2016 k faktúre č. 11600060 zo dňa 15.01.2016 bol prepravovaný tovar s príjemcom tovaru pre žalobcu, druh tovaru plyn propán-bután, v množstve 19,34 ton s identickým odosielateľom spoločnosťou KEG, Maďarsko, ktorý slúžil ako prepravný doklad a dodací list pre dodávku plynu dňa 14.01.2016 žalobcovi ako podklad k faktúre žalovaného 11600060 zo dňa 15.01.2016. Identicky bol vystavený elektronický administratívny dokument zo systému EMC s pridelením referenčného kódu, s označením dátumu výdaja, miestom odoslania, označením príjemcu ako i množstve tovaru. Elektronický dokument colný úrad zaslal slovenskému colnému úradu a tento následne dokument preposlal oprávnenému príjemcovi v režime pozastavenej dane (žalobcovi), ktorý potvrdil prijatie dodávky tovaru ako oprávnený príjemca tovaru v režime pozastavenej dane. Správy o prijatí tovaru, ktoré predložil žalobca ako listinný dôkaz s administratívnym referenčným kódom XXHUXXXXXXXXXXXXXXXX zo dňa 13.01.2016 a správu s referenčným kódom XXHUXXXXXXXXXXXXXXXX zo dňa 14.01.2016 sa vzťahovali k dokladom vystaveným odosielateľom KEG Maďarsko s krajinou odoslania Maďarsko a príjemcom žalobcu. Z týchto správ bolo pre súd prvej inštancie nepochybné, že oprávneným príjemcom tovaru v súvislosti s dodávkou zo dňa 13.01.2016 a 14.01.2016 bol žalobca v režime pozastavení dane z iného členského štátu a správu o prijatí žalobca predložil príslušnému Colnému úradu so sídlom Bratislava spolu so zaručeným elektronickým podpisom. 8. Podľa súdu prvej inštancie žalobca listinnými dôkazmi preukázal svoje tvrdenia, že bol nielen subjektom, ktorý je oprávneným príjemcom, ale reálne aj minerálny olej prepravovaný na daňové územie v režime pozastavení dane prijal. Z identických dôvodov aj Colný úrad Bratislava v rozhodnutí sp. zn. 680003973/2018 zo dňa 22.11.2018 konštatoval, že žalobca bol oprávneným príjemcom tovaru v režime pozastavení dane a daňová povinnosť mu vznikla až následným odpredajom predmetného množstva minerálneho oleja v objeme 37.940 kg, ktoré prijal dňa 13.01.2016 a 14.01.2016 pre ďalšieho odberateľa, a to spoločnosť PROBUGAS. 9. Podľa súdu prvej inštancie žalobca splnil všetky zákonné podmienky pokiaľ preukázal, že disponoval oprávnením na prijímanie tovaru do režimu pozastavenej dane a preukázal aj postup prijatia tovaru v zmysle § 24 Zákona č. 98/2004 Z.z.. Všetky vystavené sprievodné elektronické dokumenty odosielateľom určili za príjemcu tohto tovaru žalobcu. Elektronickým colným dokumentom boli pridelené jedinečné kódy, bez ktorých nemohlo dôjsť ani k započatiu prepravy. Bolo riadne označené konkrétne miesto prepravy pre daný tovar a žalobca tento tovar i reálne prijal a splnil si ďalšie povinnosti vyplývajúce pre neho ako príjemcu tovaru v zmysle § 24 Zákona č. 98/2004 Z.z. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že žalobca bol osobou povinnou platiť spotrebnú daň z minerálneho oleja a nie žalovaný. 10. Súd prvej inštancie k obrane žalovaného uviedol, že nie je podstatné a pre rozhodnutie vo veci samej irelevantné, kto bol prepravcom minerálneho oleja a kto nadobudol vlastnícky vzťah k minerálnemu oleju. Žalovaný ani len nepreukázal uvádzané tvrdenia, že zaplatil spotrebnú daň z množstva minerálneho oleja v objeme 37,94 ton za január 2016. Ak žalovaný predložil len súhrnné daňové priznanie dane z minerálneho oleja za obdobie január 2016, takýto dôkaz nepreukazoval tvrdenia, že spotrebná daň z minerálneho oleja za konkrétny minerálny olej pre žalobcu bola žalovaným zaplatená. Žalovaný tiež neosvedčil ani tvrdenie, že nadobudol predmetný minerálny olej na základe dodacích listov, a to faktúr č. 158/2016/V a č. 162/2016/V, pretože oboznámením sa s týmito listinnými dôkazmi súd prvej inštancie dospel k záveru, že neosvedčujú tvrdenia žalovaného, že tovar v objeme 37,94 ton nadobudol žalovaný od dodávateľa z Maďarska. Údaje na týchto listinách sa nezhodujú dátumovo ani množstvom tovaru. Žalovaný nepredložil tiež doklady, na ktoré opakovane odkazoval v rámci pojednávania, a to sprievodné colné doklady, vážny lístok, výdavkové doklady a ďalšie listiny, i keď tieto boli pre vec irelevantné vzhľadom na zdôvodnenie osoby povinnej platiť daň. 11. Podľa súdu prvej inštancie žalobca preukázal, že skutočne zaplatil sumu 6.905,08 Eur ako daň z minerálneho oleja, čo v konaní ani sporným nebolo v súvislosti s jeho prijatím ako oprávneným príjemcom v režime pozastavenej dane, v súvislosti s dodávkami tovaru 13.01.2016 a 14.01.2016 o navýšenú sumu 20 % DPH v celkovej výške 8.286,10 Eur v prospech žalovaného, čo v konaní žalovaný ani nepopieral. Žalovaný práve z dôvodu, že nebol osobou povinnou platiť spotrebnú dať z minerálneho oleja, neoprávnene prijal od žalobcu plnenie v rozsahu 8.286,10 Eur, a to bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť sumu 8.286,10 Eur spolu so zákonným úrokom z omeškania od dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na dobrovoľné plnenie určenej vo výzve žalobcu zo dňa 11.10.2018. 12. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, a pretože žalobca bol úspešný, priznal mu voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 13. V zákonom stanovenej lehote podal žalovaný proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie odvolanie a mal za to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie v rozsahu 100 % a prizná žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 14. Žalovaný v odvolaní uviedol, že napáda nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie o tom, že tvrdené právo žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je premlčané. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal tým, na základe ktorej skutkovej podstaty došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia. S prihliadnutím na to, že inštitút bezdôvodného obohatenia, rovnako ako aj s tým súvisiaca otázka premlčania práva na vydanie plnenia prijatého bez právneho dôvodu sú upravené výlučne v Občianskom zákonníku, žalovaný zastáva názor, že hoci sa jedná medzi stranami sporu o obchodno- právny záväzkový vzťah, v otázke premlčania nemožno postupovať podľa Obchodného zákonníka. Zákonodarca tým, že v ustanovení § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka použil formuláciu „ak zákon neustanovuje inak“, namiesto formulácie „ak tento zákon neustanovuje inak“, výslovne pripustil, aby sa v prípade, keď Obchodný zákonník ako lex specialis neupravuje dĺžku premlčacej doby pre konkrétne právo, aplikovala premlčacia doba stanovená pre toto konkrétne právo Občianskym zákonníkom ako lex generalis. V prípade otázky dĺžky premlčacej doby práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je tiež potrebné rozlišovať konkrétnu skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia. Obchodný zákonník totiž v prípade práv na vrátenie plnenia uskutočneného podľa neplatnej zmluvy výslovne v § 394 ods. 2 Obchodného zákonníka určuje moment začatia plynutia premlčacej doby. V prípade prijatia plnenia bez právneho dôvodu však v tejto otázke Obchodný zákonník mlčí. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 23. októbra 2001, sp. zn. M Obdo V 2/2000 a na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 14. marca 2002, sp. zn. 29 Odo 55/2001. S prihliadnutím na uvedenú argumentáciu žalovaný mal za to, že právo na vydanie plnenia získaného bez právneho dôvodu sa aj v obchodných záväzkových vzťahoch premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil, t. j. v súlade s § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 15. Ďalej žalovaný k námietke premlčania uviedol, že sumy zodpovedajúce spotrebnej dani žalovaný od žalobcu prijal v mesiaci január 2016. Ak by aj tieto sumy prijal bez právneho titulu, čo však žalovaný popiera, tieto sumy žalovanému poskytol žalobca na základe jeho právneho úsudku o tom, že daňová povinnosť z dodania minerálneho oleja svedčí žalovanému. Možno teda uzavrieť, že žalobca mohol konať v právnom omyle, ak plnil žalovanému to, čo mal podľa práva plniť inému. Právny omyl je však v zmysle konštantnej judikatúry iba veľmi výnimočne ospravedlniteľný a vo všeobecnosti platí, že neznalosť zákona nikoho neospravedlňuje. Preto, ak žalobca konal v mesiaci január 2016 v právnom omyle, v úsudku, že daňová povinnosť vznikla žalovanému, konal v rozpore s obvyklou mierou opatrnosti a v rozpore s platným právom. Už keď žalobca plnil na účet žalovaného, mohol a mal vedieť, že sa žalovaný ne jeho úkor bezdôvodne obohatil. Rovnako dňom plnenia na účet žalovaného žalobca presne vedel, v akej výške sa mal žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatiť. Žalovaný poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. júla 2009, sp. zn. 1M Cdo 8/2008 a na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 28. marca 2012, sp. zn. 28 Cdo 685/2011, ktoré podporujú jeho názor, že subjektívna premlčacia doba nemohla začať plynúť až rozhodnutím Colného úradu, ktorým bol žalobcovi dovyrubený rozdiel dane, ale už momentom plnenia zo strany žalobcu na účet žalovaného. Žalobca si tvrdené právo uplatnil žalobou v mesiaci november 2018, t. j. po viac ako 2,5 roku po prijatí plnenia žalovaným. Súd prvej inštancie mal preto vyhodnotiť námietku premlčania žalovaného ako dôvodnú a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, žalovaný uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. 16. Podľa žalovaného súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania a po posúdení skutkových tvrdení sporových strán k dvom nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré sa premietli do vydania nesprávneho rozhodnutia. Prvým nesprávnym skutkovým zistením je konštatovanie súdu, že žalovaný nepreukázal, že colnému úradu zaplatil spotrebnú daň za tovar dodaný žalovaným žalobcovi. Už vo vyjadrení k žalobe žalovaný okrem súhrnného daňového priznania za obdobie január 2016 predložil aj dve potvrdenia o úhrade dane, z ktorých vyplýva, že za všetok minerálny olej dodaný obchodným partnerom v mesiaci január 2016 spotrebnú daň zaplatil. V predmetnom daňovom priznaní žalovaný uviedol 185,423 ton minerálneho oleja, za ktoré dodané množstvo žalovanému vznikla daňová povinnosť vo výške 33.746,99 Eur a takto vypočítanú daň Colnému úradu žalovaný aj zaplatil. Žalovaný podaním zo dňa 04.06.2019 predložil zoznam všetkých dodávok minerálneho oleja v období január 2016, z ktorého vyplýva, že celkové množstvo dodaného minerálneho oleja bolo na úrovni 185,423 ton a v tomto množstve je zahrnuté aj množstvo minerálneho oleja 37,94 ton dodaného žalobcovi. Ak teda v mesiaci január 2016 žalovaný celkovo dodal odberateľom 185,423 ton minerálneho oleja, v tomto množstve je zahrnuté aj množstvo dodané žalobcovi, colnému úradu žalovaný zaplatil daň za 185,423 ton minerálneho oleja, nemožno dospieť k inému záveru než tomu, že žalovaný colnému úradu zaplatil spotrebnú daň z minerálneho oleja za tovar dodaný žalovaným žalobcovi. Ak súd prvej inštancie dospel k opačnému skutkovému zisteniu, je jeho skutkové zistenie nesprávne, v súvislosti s čím uplatnil žalovaný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP. Navyše, súd prvej inštancie úplne opomenul, že žalovaný predložil na preukázanie splnenia daňovej povinnosti aj ďalšie listinné dôkazy, s ktorými sa súd prvej inštancie nezaoberal, nepoňal ich do odôvodnenia rozhodnutia, a logicky ich teda ani nehodnotil, čo samo o sebe zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP. 17. Podľa žalovaného druhým nesprávnym skutkovým zistením súdu prvej inštancie je, že žalovaný nepreukázal tvrdenia, že minerálny olej nadobudol z Maďarska. Už na pojednávaní dňa 16.05.2019 právny zástupca žalovaného opakovane uvádzal, že žalovaný minerálny olej nadobudol z Colného skladu v Maďarsku. Na rovnakom pojednávaní bol vykonaný aj výsluch predsedu predstavenstva žalovaného ako výsluch strany, z ktorého rovnako nad všetky pochybnosti vyplynulo, že minerálny olej žalovaný nadobudol z Colného skladu v Maďarsku. S podaním zo dňa 04.07.2019 žalovaný predložil faktúru č. 158/2016/V zo dňa 30.1.2016 a faktúru č. 774/2016/V zo dňa 30.1.2016, ktoré potvrdzujú tvrdenia žalovaného, že minerálny olej nadobudol z daňového skladu v Maďarsku. Žalobca navyše v konaní procesne relevantným spôsobom nepoprel tvrdenie žalovaného o tom, že minerálny olej nadobudol z Colného skladu v Maďarsku, ide teda o nesporné skutkové tvrdenie. Žalobca ani len netvrdil, že by minerálny olej nadobudol od spoločnosti KEG v Maďarsku, tvrdil len, že prevzal minerálny olej z Colného skladu v Maďarsku od spoločnosti KEG. Naopak, žalobca tvrdil a žalovaný jeho tvrdenie potvrdil, že žalobca nadobudol minerálny olej do vlastníctva od žalovaného. Vzhľadom na uvedené mal súd prvej inštancie uzatvoriť, že minerálny olej, ktorý žalovaný následne predal žalobcovi, nadobudol žalovaný z Colného skladu z Maďarska. 18. Žalovaný v odvolaní namietol aj nesprávne právne posúdenie veci, a to nenaplnenie zákonných predpokladov pre vznik záväzku z bezdôvodného obohatenia. Žalovaný uviedol, že v zmysle platného Občianskeho zákonníka, historickej tradície i odbornej literatúry na vznik bezdôvodného obohatenia musia byť splnené základné predpoklady, a to vznik majetkového prospechu vyjadriteľného v peniazoch na strane jednej osoby, vznik objektívne merateľnej ujmy na strane inej osoby, neexistencia právneho dôvodu a kauzálny nexus. Žalovaný má za to, že v prejednávanom prípade sa nedá hovoriť o vzniku bezdôvodného obohatenia, keďže sa v prípade zaplatenia sumy zodpovedajúcej spotrebnej dani žalovanému nejedná o poskytnutie plnenia bez právneho dôvodu a súčasne u žalovaného nedošlo k vzniku majetkového prospechu, t. j. neboli splnené hneď dva základné predpoklady pre vznik bezdôvodného obohatenia. Medzi žalovaným ako predávajúcim a žalobcom ako kupujúcim boli uzatvorené dve kúpne zmluvy v ústnej forme a kúpne ceny boli dohodnuté na sumu vo výške 487,- Eur/ tona. Žalobca takúto dohodu o kúpnej cene akceptoval, čo vyplýva aj z toho, že takúto jednotkovú kúpnu cenu žalovanému zaplatil. Už len z tohto dôvodu sa nedá hovoriť o vzniku bezdôvodného obohatenia, celú kúpnu cenu, vrátane sumy zodpovedajúcej spotrebnej dani žalovaný prijal na základe právneho titulu - kúpnej zmluvy a v nej obsiahnutej dohode o kúpnej cene. Z hľadiska záväzkového práva je relevantné totiž len to, či plnenie bolo prijaté na základe právneho dôvodu. Táto podmienka splnená bola, medzi sporovými stranami bola platne uzatvorená kúpna zmluva, na základe ktorej žalobca ako predávajúci plnil dohodnutú kúpnu cenu. Prijatím žalovanej sumy ani nedošlo k vzniku majetkového prospechu. Žalovaný celú sumu uhradil colnému úradu, a to na základe daňového priznania podaného k spotrebnej dani z minerálneho oleja za obdobie január 2016. V majetkovej sfére žalovaného tak nedošlo k žiadnemu rozšíreniu aktív ani k úbytku pasív. 19. Žalovaný tiež v odvolaní namietal, že na pojednávaní dňa 07.11.2019 navrhol vykonanie výsluchu svedkyne C. X. a výsluch konateľa žalobcu C.. P. M.. Súd prvej inštancie tieto návrhy na doplnenie dokazovania zamietol a dôkazy nevykonal. Súd prvej inštancie ani na jednom mieste v napadnutom rozhodnutí neuviedol, že žalovaný mal takéto návrhy na doplnenie dokazovania. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia tak postráda kvalitatívne a obsahové požiadavky vyplývajúce z § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), a je teda nepreskúmateľné. Súd prvej inštancie takýmto nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať žalovanému jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, v súvislosti s čím žalovaný uplatňuje odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP. Zároveň neuvedením podstatných náležitostí odôvodnenia súdneho rozhodnutia súd prvej inštancie zaťažil konanie vadou v rozhodnutí vo veci samej a v tejto súvislosti žalovaný uplatňuje odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP. 20. Ďalej žalovaný v odvolaní uviedol, že minimálne vo vzťahu k výsluchu C.. P. M. išlo o dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností pre posúdenie veci samej. Žalovaný v spore opakovane tvrdil, že medzi stranami existovala dohoda, na základe ktorej minerálny olej, ktorý kúpil žalovaný od spoločnosti KEG v Maďarsku, žalobca iba prepravoval pre žalovaného motorovými vozidlami žalobcu. Bol to žalovaný, kto prijal minerálny olej, a to prostredníctvom žalobcu, žalobca bol v pozícii subjektu, ktorý pre žalovaného vykonával prepravu minerálneho oleja. Tieto tvrdenia chcel žalovaný preukázať výsluchom konateľa žalobcu, keďže práve s C.. P. M. žalovaný rokoval o podmienkach obchodu so žalobcom. Súd prvej inštancie tento návrh na doplnenie dokazovania zamietol napriek tomu, že záver, že žalobcovi vznikla daňová povinnosť prijal potom, čo uzatvoril, že žalobca prijal na území Slovenskej republiky minerálny olej. Vzhľadom na uvedené žalovaný uplatňuje odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Súd prvej inštancie tiež nevykonal výsluch svedkyne C. X., ktorú žalovaný navrhol vypočuť ohľadne preukázania účtovania kúpnej ceny medzi stranami sporu, ako aj k praxi týkajúcej sa obchodovania medzi žalobcom a žalovaným. Súd prvej inštancie tento návrh na doplnenie dokazovania zamietol napriek tomu, že pripustil a vykonal výsluch svedkyne C.. M., účtovníčky žalobcu, ktorá pritom vypovedala o tých istých skutkových okolnostiach, o ktorých žalovaný navrhol vykonať výsluch svedkyne C. X., čím postupoval v rozpore so zásadou rovnosti strán a rovnosti zbraní a postupoval v rozpore s čl. 6 CSP. Nevykonaním výsluchu svedkyne C. X. súd prvej inštancie znemožnil žalovanému uskutočňovať jemu patriace procesné práva a súčasne zaťažil konanie vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 21. Napokon žalovaný v odvolaní uviedol, žalobca si žalobou uplatnil a súd prvej inštancie žalobcovi priznal aj sumy zodpovedajúce dani z pridanej hodnoty, ktorú žalovanému v rámci dohodnutej kúpnej ceny žalobca zaplatil, ide o sumu 1.381,02 Eur. Žalobca so žalovaným sa dohodli na kúpnej cene vo výške 487,- Eur/tona. V súlade so Zákonom č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty žalovaný žalobcovi vyúčtoval na zaplatenie aj daň z pridanej hodnoty. Už len z tohto dôvodu sa nedá hovoriť o vzniku bezdôvodného obohatenia, celú kúpnu cenu vrátane sumy zodpovedajúcej dani z pridanej hodnoty žalovaný prijal na základe právneho titulu. Tiež je dôležité uviesť, že celú od žalobcu prijatú sumu zodpovedajúcu dani z pridanej hodnoty žalovaný zaplatil štátu a neostal jej konečným príjemcom. Na strane žalobcu tak isto nedošlo k žiadnemu úbytku aktív či rozšíreniu pasív, žalobca si v súvislosti s faktúrami, ktoré mu žalovaný vystavil, uplatnil od štátu nárok na vrátenie žalovanému zaplatenej dane z pridanej hodnoty. Na priznanie sumy zodpovedajúcej dani z pridanej hodnoty titulom bezdôvodného obohatenia teda nebol dôvod. 22. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne a právne správne potvrdil a aby žalovaného zaviazal k náhrade trov konania žalobcu v odvolacom konaní vo výške 100%. 23. Žalobca uviedol, že sa plne stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že na premlčanie bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnych vzťahoch sa použije výlučne úprava premlčania v Obchodnom zákonníku, a to pre všetky druhy bezdôvodného obohatenia, nakoľko Obchodný zákonník pre obchodnoprávne vzťahy obsahuje komplexnú úpravu premlčania, pričom v tomto smere je už ustálená judikatúra najvyšších súdnych autorít ako v Slovenskej republike, tak aj v Českej republike. Podľa žalobcu je úplne nezmyselné rozlišovať prípady bezdôvodného obohatenia, nakoľko Obchodný zákonník neupravuje inštitút bezdôvodného obohatenia vôbec. Pokiaľ sa týka plnenia z neplatnej zmluvy, Obchodný zákonník upravuje len začiatok plynutia premlčacej doby. Žalovaný sa účelovo a špekulatívne vracia cca 18 a viac rokov dozadu, kedy bola otázka premlčania bezdôvodného obohatenia riešená v praxi súdov niekedy aj odlišne. Podľa žalobcu žalovaný len „skúša“, či mu náhodou nevyjde pokus dosiahnuť v spore úspech cez námietku premlčania, nakoľko meritórne žalovaný nemá žiaden dôkaz na podporu svojich tvrdení, ktorými by vedel zvrátiť pre neho neželaný stav zaplatiť žalobcovi neoprávnene prijaté sumy spotrebnej dane. Z dlhodobo ustálenej a nemennej judikatúry najvyšších súdnych autorít je zrejmé, že rozhodujúcim kritériom pre určenie aplikácie Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka je povaha záväzkového vzťahu strán, teda v prípade, že sa jedná o obchodnoprávny vzťah, sa vždy aplikuje výlučne inštitút premlčania upravený v Obchodnom zákonníku, nakoľko tento je upravený komplexne pre obchodnoprávne vzťahy, teda platí aj pre premlčanie bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnom záväzkovom vzťahu, navyše absolútne vôbec nie je podstatné, o aký „typ“ bezdôvodného obohatenia sa jedná a pre všetky platí 4-ročná premlčacia doba. Inštitút bezdôvodného obohatenia je síce upravený v Občianskom zákonníku, ale nakoľko bezdôvodné obohatenie medzi žalobcom a žalovaným vzniklo z obchodnoprávneho vzťahu, ostatné otázky podliehajú obchodnoprávnej úprave, lebo tieto otázky možno v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka riešiť podľa Obchodného zákonníka. Pojem „otázka“ použitý v § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka je potrebné vykladať ako inštitút, v tomto prípade je takým aj inštitút premlčania a úprava tohto inštitútu premlčania je v Obchodnom zákonníku ucelená a od Občianskeho zákonníka nezávisle upravená. Ustanovenia § 391 až § 397 Obchodného zákonníka majú v pomere k § 107 Občianskeho zákonníka povahu lex specialis, a nie naopak. Žalobca poukázal aj na rozsudok veľkého senátu obchodného kolégia Najvyššieho súdu ČR zo dňa 18.06.2003 sp.zn. 35Odo/619/2002, uverejnenom pod č. 26/2004 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek, na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 21.08.2003 sp. zn. 29Odo/383/2001, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Cdo/3800/2007, rozhodnutie Ústavného súdu SR č. IV.ÚS 214/04 zo dňa 30.11.2005, nález Ústavného súdu SR zo dňa 20.06.2018 sp. zn. IV.ÚS 70/2018. 24. Žalobca sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že žalovaný nepreukázal, že colnému úradu zaplatil spotrebnú daň z minerálneho oleja týkajúcu sa prepráv minerálneho oleja zo dňa 13.01.2016 a 14.01.2016. Žalobca už v písomnom vyjadrení zo dňa 07.08.2019 uviedol, že žalovaný síce predložil nejaké daňové priznanie, ale z neho nie je preukázané, že sa týka práve plynu v zmysle prepráv zo dňa 13.01.2016 a 14.01.2016 a pokiaľ sa týka predloženého zoznamu, takých si vie ktokoľvek vyrobiť "x" a tvrdiť, že daňové priznanie sa týka toho zoznamu, resp. môže sa týkať úplne iných dodávok pre iné subjekty ako žalobcu. Hypoteticky aj v prípade, keby žalovaný skutočne zaplatil spotrebnú daň, nezanikla by žalobcovi povinnosť z tohto množstva minerálneho oleja spotrebnú daň zaplatiť štátu, nakoľko ex lege svedčí povinnosť platiť za prijatie minerálneho oleja žalobcom z prepráv zo dňa 13.01.2016 a 14.01.2016 spotrebnú daň žalobcovi, ktorý ako oprávnený príjemca minerálneho oleja v režime pozastavenia dane množstvo minerálneho oleja 37,94 ton v režime pozastavenia dane aj prijal dňa 13.01.2016 a 14.01.2016, a to presne v súlade s § 24 ods. 8 Zákona č. 98/2004 Z.z.. Prípadným zaplatením spotrebnej dane z množstva 37,94 ton minerálneho oleja žalovaným by žalovanému vznikol preplatok na spotrebnej dani a nedošlo by k splneniu daňovej povinnosti žalobcu zaplatiť spotrebnú daň z minerálneho oleja. 25. Žalobca sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný nepreukázal, že by tovar prepravený na daňové územie Slovenskej republiky dňa 13.01.2016 a 14.01.2016 nadobudol z Maďarska. Žalovaným predložená faktúra 158/2016/V zo dňa 30.01.2016 vôbec nesúvisí s týmto konaním a ani žiadnym spôsobom so žalobcom a faktúra 774/2016/V zo dňa 30.01.2016 je sporná a nepreukázaná. Žalovaný nepredložil žiaden dodací list, vážny lístok, zmluvu a najmä žiadne colné dokumenty súvisiace s prepravou plynu dňa 13.01.2016 a 14.01.2016 a ani nemohol, keďže všetky súvisiace colné dokumenty svedčia žalobcovi a práve žalobca je ten, ktorý ich predložil v tomto konaní. Žalovaný nepredložil ani elektronické potvrdenia o prijatí minerálneho oleja v zmysle § 24 ods. 8 Zákona č. 98/2004 Z.z.. Žalobca poukázal tiež na to, že aj keby žalovaný preukázal, že nadobudol minerálny olej z prepráv dňa 13.01.2016 a 14.01.2016, bolo by to bez právneho významu vo vzťahu k osobe povinnej platiť spotrebnú daň z minerálneho oleja. Pre identifikáciu platiteľa spotrebnej dane v režime pozastavenia dane nie je relevantné, či žalovaný tovar kúpil od spoločnosti KEG, ani či bol jeho vlastníkom. Zákon č. 98/2004 Z.z. pri preprave minerálneho oleja v režime pozastavenia dane na území únie, teda aj z Maďarska na daňové územie Slovenskej republiky, vznik daňovej povinnosti ani osobu daňovníka nespája s vlastníctvom minerálneho oleja, ale len s osobou, ktorá v zmysle § 24 ods. 8 Zákona č. 98/2004 Z.z. minerálny olej ako oprávnený príjemca minerálneho oleja v režime pozastavenia dane aj minerálny olej prijala, a to spôsobom a v súlade s § 24 ods. 8 Zákona č. 98/2004 Z.z. a tou bol v prípade prepráv zo dňa 13.01.2016 a 14.01.2016 nesporne žalobca. Totiž, aby nedochádzalo k dvojitým zdaneniam alebo vyhnutiu sa zaplatenia spotrebnej dane z minerálneho oleja prepravovaného alebo dovážaného bez zaplatenia dane v režime pozastavenia dane, Zákon č. 98/2004 Z.z. na to pamätá tým, že jediným oprávneným príjemcom a osobou, ktorá má povinnosť priznať daň a odviesť daň je ten, kto to prijatie potvrdil v elektronickom systéme EMCS zaručeným elektronickým podpisom, a to bol v prípade prijatia plynu dňa 13.01.2016 a 14.01.2016 práve žalobca a nie žalovaný. Žalovaný teda klame keď tvrdí, že olej v množstve 37,94 ton z prepráv dňa 13.01.2016 a 14.01.2016 prijal v režime pozastavenia dane, keďže príjemcom uvedeného množstva minerálneho oleja bol nesporne žalobca, o čom žalobca predložil všetky relevantné doklady v súlade so Zákonom č. 98/2004 Z.z. a žalovaný na podporu svojich tvrdení žiaden dôkaz nepredložil. 26. Žalobca označil za nepravdivé tvrdenia žalovaného o nesplnení zákonných predpokladov na vznik bezdôvodného obohatenia. Pri prepravách minerálneho oleja zo dňa 13.01.2016 a 14.01.2016 ex lege daňovníkom spotrebnej dane z minerálneho oleja bol práve žalobca a rozhodne nie žalovaný, čo bolo v konaní na súde prvej inštancie nesporne aj preukázané. Z uvedeného skutkového a právneho stavu v konaní na súde prvej inštancie nesporne vyplýva, že daňová povinnosť nikdy žalovanému nevznikla. Žalovaný teda žalobcovi neoprávnene účtoval dvoma faktúrami v rámci fakturovanej ceny plynu vždy aj príslušnú spotrebnú daň z minerálneho oleja vo výške zákonnej sadzby dane a následne od žalobcu neoprávnene aj prijal sumu dane z minerálneho oleja vo výške 6.905,08 Eur navýšenú o DPH. Žalovaný prvýkrát v konaní až v odvolaní argumentuje akousi absenciou plnenia bez právneho dôvodu, kedy sa pokúša navodiť stav, že ak bola dohodnutá cena zaplatená v súlade s faktúrou, tak nemohlo dôjsť na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu, lebo inkasoval len takú sumu, akú fakturoval. Žalobca označil tieto tvrdenia žalovaného za nepravdivé, totálne absurdné a účelové. Žalovaný nikdy doposiaľ v konaní špekulatívne neargumentoval takým spôsobom, že vlastne k bezdôvodnému obohateniu nemohlo prísť, lebo bolo zaplatené, čo bolo na faktúrach, spravil tak až v odvolaní. 27. Žalobca poukázal na to, že počas celého konania bola sporná len otázka komu svedčala daňová povinnosť, a teda kto bol povinným daňovníkom spotrebnej dane z minerálneho oleja. Sám žalovaný ešte v písomnom podaní zo dňa 04.06.2019 uviedol, že ku kúpnej cene bola pripočítaná aj spotrebná daň z minerálneho oleja. Je teda zrejmé, že kúpna cena plynu bola cena bez spotrebnej dane z minerálneho oleja, a že kúpna cena bola navýšená o sumu spotrebnej dane z minerálneho oleja. Žalobca už v písomnom podaní zo dňa 14.06.2019 uviedol, že kúpil od žalovaného plyn za dohodnutú kúpnu cenu, ktorá bola navýšená o spotrebnú daň z minerálneho oleja len preto, že malo tým byť pokryté aj zaplatenie spotrebnej dane z minerálneho oleja, inak by za takú navýšenú predraženú kúpnu cenu plyn nikdy od žalovaného žalobca nekúpil. Ono by to aj tak platilo, keby sa stal žalovaný platiteľom spotrebnej dane vo vzťahu k predmetným prepravám, avšak nakoľko sa žalovaný platiteľom spotrebnej dane z minerálneho oleja z prepráv zo dňa 13.01.2016 a 14.01.2016 nestal, mal žalovaný povinnosť vrátiť sumu spotrebnej dane z minerálneho oleja, ktorú prijal ako súčasť kúpnej ceny plynu, žalobcovi. Predsa je iracionálne, aby žalobca za tú istú prepravu minerálneho oleja z Maďarska na daňové územie Slovenskej republiky platil spotrebnú daň z minerálneho oleja 2-krát, a to raz žalovanému ako súčasť kúpnej ceny plynu a ďalšíkrát priamo štátu. Aj keby žalovaný skutočne zaplatil spotrebnú daň z minerálneho oleja z prepráv zo dňa 13.01.2016 a 14.01.2016 colnému úradu, došlo by k bezdôvodnému obohateniu na strane štátu na úkor žalovaného, ale v žiadnom prípade by to nemalo vplyv na vzniknuté bezdôvodné obohatenie vo vzťahu k žalobcovi. Žalovaný sa nesporne na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil a získal tým majetkový prospech, jeho majetková sféra sa práve zvýšila o sumu dane z minerálneho oleja vo výške 6.905,08 Eur navýšenú o DPH, teda o sumu 8.286,10 Eur. Je úplne nepodstatné, či túto sumu žalovaný „skonzumoval“, „stratil“, „zaplatil ňou niečo“, „daroval ju“ alebo čokoľvek iné, nesporne túto sumu od žalobcu prijal, teda zvýšil svoje aktíva a na úkor žalobcu sa obohatil. 28. Podľa žalobcu tvrdenie žalovaného, že v prípade výsluchu C.. P. M. išlo o dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností pre posúdenie veci samej, nemá zmysel ako po skutkovej, ako aj po právnej stránke. Výsluch P. M. bol a je nadbytočný a nemôže zvrátiť právny stav daný verejným právom. C.. P. M. pritom už vyše 3 roky nie je konateľom žalobcu. V prípade výsluchu pani M. podľa žalobcu nejde o totožný prípad výsluchu ako v prípade C. X.. Navyše ani výsluch pani M. by žiadnym spôsobom nezvrátil skutkový a právny stav prípadu, lebo by nemohla nijakým spôsobom v prospech ani v neprospech žalobcu zvrátiť alebo zmeniť stav daný verejným právom. Rovnako súd v rozhodnutí v žiadnom smere tvrdenia pani M. nevyhodnotil ako rozhodujúce pre posúdenie predmetnej právnej veci v žiadnom smere. Neuvedenie navrhovaných dôkazov a dôvodov, prečo ich súd nevykonal v odôvodnení rozhodnutia môže mať za následok maximálne len nesplnenie požiadavky na náležité presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, v žiadnom prípade však nemôže mať a nemá dopad na vecnú správnosť rozhodnutia a právne správnu výrokovú časť rozhodnutia. 29. Ďalej žalobca vo vyjadrení uviedol, že žalovaný sa tiež snaží nepravdivo navodiť dojem, že medzi sporovými stranami existovala údajná dohoda, na základe ktorej minerálny olej žalobca údajne len prepravoval pre žalovaného motorovými vozidlami žalobcu a že to bol žalovaný, kto prijal minerálny olej, a to údajne prostredníctvom žalobcu. Žalobca uvedené označil za bezpredmetné, nepravdivé a zavádzajúce. Uvedené tvrdenia žalovaného sú aj právne nemožné, keďže ich nepripúšťa verejné právo. Daňová povinnosť je neprenosná, ak teda vznikla daňová povinnosť žalobcovi, bol daňovníkom žalobca. Žalovaný úplne nezmyselne, nepravdivo a v rozpore s platným právom uvádza, že žalovaný prijal tovar prostredníctvom žalobcu, nakoľko § 24 Zákona č. 98/2004 Z.z. nepozná žiaden inštitút prijatia minerálneho oleja treťou osobou. Žalovaný v žiadnom prípade neprijal minerálny olej z prepráv dňa 13.01.2016 a 14.01.2016 ani sám, ani cez inú osobu, žiaden dôkaz ani o tom nepredložil, ale to ani nemohol, lebo všetky relevantné dôkazy predložil v konaní v tomto smere žalobca. Otázky daňovej povinnosti, ako aj otázky platiteľa spotrebnej dane sú upravené kogentnými normami verejného práva a nie je ich možné meniť dohodou strán. Je síce pravda, že žalobca a žalovaný v roku 2015 spolu uskutočnili 9 obchodných prípadov, ale opäť šlo o identické prípady bezdôvodného obohatenia ako v tomto spore a žalobca aj takto neoprávnene prijaté sumy bude vymáhať od žalovaného v súdnom konaní, pričom v tejto veci už bol vydaný aj platobný rozkaz o zaplatenie sumy 26.727,79 Eur. 30. Žalobca nesúhlasí s nepravdivými tvrdeniami a špekuláciami žalovaného o údajnej nesprávnosti priznania aj sumy dane z pridanej hodnoty. Sumu spotrebnej dane z minerálnych olejov zaplatil žalobca žalovanému navýšenú o DPH, teda reálne zaplatil sumu 8.286,10 Eur. Je úplne v súlade s právom, že si žalobca uplatnil v konaní aj sumu DPH. Žalovaný totiž neoprávnene prevzal od žalobcu sumu dane z minerálneho oleja navýšenú o DPH, nakoľko spotrebná daň z minerálnych olejov vstupuje do ceny tovaru, a teda vo faktúrach sa k nej pripočíta aj DPH. Žalobca si uplatnil odpočet DPH na vstupe a žalovaný tým pádom odviedol DPH na výstupe. Až vrátením neoprávnene prijatej spotrebnej dane z minerálneho oleja žalovaným žalobcovi dôjde k zníženiu ceny tovaru, žalovaný bude povinný vystaviť opravný daňový doklad na danú sumu, ktorým si zníži daňovú povinnosť na výstupe a žalobca si zaúčtovaním tohto opravného daňového dokladu zníži odpočet DPH na vstupe, teda v konečnom dôsledku bude musieť predtým uplatnenú sumu DPH na odpočet správcovi dane žalobca odviezť, pričom mu teda reálne ostane iba suma 6.905,08 Eur. 31. V odvolacej replike žalovaný zotrval na argumentácii uvedenej v podanom odvolaní. Poukázal na to, že dĺžka premlčacej doby na vydanie plnenia prijatého bez právneho dôvodu v obchodných záväzkových vzťahoch predstavuje dlho trvajúcu a doposiaľ jednotne nevyriešenú problematiku, ktorá by sa mala definitívne uzavrieť v zmysle argumentácie žalovaného. Ak by súd prvej inštancie vyhodnotil vykonané dôkazy nielen jednotlivo, ale zároveň aj v ich vzájomnej súvislosti, musel by dospieť k záveru, že žalovaný spotrebnú daň z minerálneho oleja príslušnému orgánu zaplatil. Ak žalobca tvrdil, že minerálny olej prijal z colného skladu v Maďarsku a zároveň tvrdil, že ho do vlastníctva nadobudol od žalovaného, keď žalovanému zaplatil riadne dohodnutú kúpnu cenu, je logické, že žalovaný musel nadobudnúť minerálny olej do vlastníctva z colného skladu v Maďarsku. Medzi spoločnosťou KEG v Maďarsku a žalobcom nebol kúpnou zmluvou založený záväzkový vzťah, žalobca spoločnosti KEG za minerálny olej nezaplatil kúpnu cenu a spoločnosť KEG nepreviedla žalobcovi minerálny olej, pretože tento minerálny olej bol vo vlastníctve žalovaného. Žalobca sa vo vyjadrení k odvolaniu snaží navodiť dojem, že tieto skutkové zistenia nie sú pre posúdenie veci relevantné. Robí tak zrejme preto, lebo vie, že je to práve žalovaný, ktorý rovnako ako v ostatných obchodných prípadoch so žalobcom, zaplatil colnému úradu spotrebnú dať namiesto žalobcu. Žalobca sa na základe vykonanej daňovej kontroly „zľakol“ a spotrebnú dať následne zaplatil bez toho, aby sa voči vyrúbeniu dane akýmkoľvek spôsobom bránil opravnými prostriedkami. Toto svoje pochybenie teraz prenáša na žalovaného. Pritom žalobca v oboch obchodných prípadoch zaplatil kúpnu cenu v takej výške, na akej sa so žalovaným vzájomne dohodli, t. j. vo výške 487,- Eur/tona minerálneho oleja. Ak žalovaný túto sumu prijal na základe dohody o výške kúpnej ceny uzatvorenej so žalobcom, nemožno hovoriť o bezdôvodnom obohatení. Žalobca si voči žalovanému uplatnil žalobou sumu 26.727,79 Eur, rovnako titulom tvrdeného bezdôvodného obohatenia, žalovaný však proti vydanému platobnému rozkazu podal včas vecne odôvodnený odpor, v dôsledku čoho sa platobný rozkaz zruší. 32. Žalobca v odvolacej duplike opätovne zopakoval argumentáciu uvedenú vo vyjadrení k odvolaniu. 33. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací bol pri rozhodovaní o odvolaní viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP). Pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem, na prejednanie odvolania odvolací súd pojednávanie nenariadil (§ 385 ods. 1 CSP). Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 04.06.2020, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Krajského súdu v Banskej Bystrici (§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP). 34. Odvolací súd dokazovanie nezopakoval a nedoplnil, preto bol podľa § 383 CSP viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. 35. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že faktúrou č. 11600053 zo dňa 14.01.2016 žalovaný fakturoval žalobcovi za dodávku plynu PB-BA901ZB číslo nom. 27111297, v množstve 18,6 ton, jednotkovú cenu 487,- Eur bez DPH, teda spolu na úhradu sumu 10.869,84 Eur s DPH. Na faktúre bol uvedený dátum dodania dňa 13.01.2016. Súčasne žalovaný na faktúre uviedol, že cena je vrátane spotrebnej dane podľa § 6 ods. 1 písm. f) Zákona č. 98/2004 Z.z.. 36. Faktúrou č. 11600060 zo dňa 15.01.2016 žalovaný fakturoval žalobcovi za dodávku plynu PB- BA901ZB číslo nom. 27111297, v množstve 19,34 ton, jednotkovú cenu 487,- Eur bez DPH, teda spolu na úhradu sumu 11.302,30 Eur s DPH. Na faktúre bol uvedený dátum dodania dňa 14.01.2016. Súčasne žalovaný na faktúre uviedol, že cena je vrátane spotrebnej dane podľa § 6 ods. 1 písm. f) Zákona č. 98/2004 Z.z.. 37. V konaní nebolo sporné, že žalobca žalovanému sumu 10.869,84 Eur a sumu 11.302,30 Eur uhradil. 38. Dňa 22.01.2018, pod č. 680003973/2018 vydal Colný úrad Bratislava Rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane oproti vyrubenej dani žalobcovi, ktorým určil žalobcovi ako daňovému subjektu základ spotrebnej dane z minerálneho oleja podľa § 6 ods. 1 písm. f) bod 1 Zákona č. 98/2004 Z.z. za zdaňovacie obdobie január 2016 v množstve 74 080 kg a vyrubil rozdiel spotrebnej dane z minerálneho oleja za zdaňovacie obdobie január 2016 vo výške 6.905,08 Eur. Z výpisu z účtu žalobcu vyplýva, že dňa 01.02.2018 uhradil na účet Colného úradu Bratislava vedený v Štátnej pokladnici sumu 6.905,08 Eur. 39. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. 40. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. 41. Podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada. 42. Podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné. 43. Podľa § 397 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky. 44. Podľa § 12 ods. 1 písm. c) Zákona č. 98/2004 Z.z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení účinnom do 30.04.2016, daňová povinnosť, ak tento zákon neustanovuje inak, vzniká uvedením minerálneho oleja do daňového voľného obehu dňom prijatia minerálneho oleja oprávneným príjemcom prepraveného na daňové územie v pozastavení dane. 45. Podľa § 13 ods. 1 písm. c) Zákona č. 98/2004 Z.z. v znení účinnom do 30.04.2016, ak tento zákon neustanovuje inak, osobou povinnou platiť daň (ďalej len „platiteľ dane“) je osoba, ktorá je oprávneným príjemcom a prijala minerálny olej prepravený na daňové územie v pozastavení dane. 46. Podľa § 25 ods. 1 Zákona č. 98/2004 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2017, oprávneným príjemcom na daňovom území je osoba, ktorá má povolenie prijímať minerálny olej z iného členského štátu v pozastavení dane. Oprávneným príjemcom je aj osoba na území iného členského štátu oprávnená podľa právnych predpisov príslušného členského štátu prijímať minerálny olej z iného členského štátu v pozastavení dane. Osoba, ktorá chce byť oprávneným príjemcom na daňovom území a chce opakovane prijímať minerálny olej z iného členského štátu v pozastavení dane, musí požiadať colný úrad o registráciu a vydanie povolenia prijímať minerálny olej z iného členského štátu v pozastavení dane. Osoba, ktorá chce príležitostne prijať minerálny olej z iného členského štátu v pozastavení dane, musí na každý príležitostný príjem minerálneho oleja požiadať colný úrad o vydanie povolenia prijať minerálny olej z iného členského štátu v pozastavení dane. 47. Odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu a z dôvodov uvedených žalovaným v odvolaní a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť. Súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, keď žalobe žalobcu vyhovel, pričom súd prvej inštancie umožnil žalovanému uskutočňovať jemu patriace procesné práva, vykonal všetky navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a konanie na súde prvej inštancie nemalo ani inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 48. Odvolací súd sa podľa § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa ďalšie dôvody. 49. Žalovaný v konaní na súde prvej inštancie a aj v odvolacom konaní zotrval na námietke premlčania a mal za to, že právo na vydanie plnenia získaného bez právneho dôvodu sa aj v obchodných záväzkových vzťahoch premlčí podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. 50. Vzťah Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka je vyjadrený v § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka tak, že právne vzťahy upravené v Obchodnom zákonníku sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka a ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Právnymi vzťahmi upravenými v Obchodnom zákonníku sú podľa § 1 ods. 1 Obchodného zákonníka aj obchodné záväzkové vzťahy a niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním a ako správne vyhodnotil súd prvej inštancie, vzťah medzi žalobcom a žalovaným obchodnoprávnym vzťahom nepochybne bol. 51. Bezdôvodné obohatenie a premlčanie sú samostatné právne inštitúty. Bezdôvodné obohatenie je upravené iba v Občianskom zákonníku, a teda na bezdôvodné obohatenie v obchodnoprávnych vzťahoch bude v súlade s § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka aplikovaný Občiansky zákonník. Pokiaľ ale ide o premlčanie, otázku premlčania upravuje tak Občiansky zákonník, ako aj v Obchodný zákonník. Obchodný zákonník pritom neupravuje len niektoré ustanovenia o premlčaní, ale v § 387 a nasl. má komplexnú úpravu premlčania, čo znamená, že premlčanie všetkých obchodnoprávnych vzťahov sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka. Preto pri posudzovaní bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnych vzťahoch sa ustanovenia Občianskeho zákonníka použijú len vo vzťahu k inštitútu samotného bezdôvodného obohatenia, ale otázka premlčania sa bude spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. 52. Nič na tomto závere nemení ani skutočnosť, že Obchodný zákonník nemá ustanovenia o premlčaní vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu získanému bez právneho dôvodu. Obchodný zákonník otázku premlčania upravuje komplexne a nie je potrebné, aby osobitne pri každom jednotlivom právnom vzťahu alebo druhu práva upravoval či už začiatok plynutia premlčacej doby alebo dĺžku jej trvania. Obchodný zákonníka v ustanovení § 391 a § 397 upravuje všeobecne začiatok a trvanie premlčacej doby, preto ak pri riešení otázky premlčania neupravuje iný moment plynutia premlčania, použijú sa tieto všeobecné ustanovenia. Vzťah medzi Občianskym zákonníkom a Obchodným zákonníkom ako vzťah medzi lex generalis a lex specialis totiž nie je možné vykladať tak, že za „otázku“, ktorú nemožno riešiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka treba považovať skutočnosť, že Obchodný zákonník pri určitom konkrétnom práve neustanovuje začiatok a trvanie premlčacej doby. Za „otázku“, ktorú nemožno riešiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka, by bolo možné považovať len situáciu, keby Obchodný zákonník neupravoval inštitút premlčania vôbec alebo by upravoval len niektoré ustanovenia o premlčaní. 53. Žalovaný v odvolaní poukázal aj na rozhodovaciu činnosť najvyšších súdnych autorít. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že premlčanie bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnych vzťahoch bolo v minulosti predmetom polemiky, v súčasnosti je však už stabilná judikatúra tak súdov Slovenskej republiky, ako aj súdov Českej republiky, že v obchodných záväzkových vzťahoch je vylúčené použitie ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní a že v prípade vzťahu z bezdôvodného obohatenia vzniknutého prijatím plnenia bez právneho dôvodu, ktorý je obchodným záväzkovým vzťahom, je premlčacia doba štvorročná (napr. Najvyšší súd ČR, sp. zn. 32Cdo 3800/2007; Najvyšší súd SR sp. zn. 1Obdo V 5/2008; Ústavný súd SR sp. zn. IV. ÚS 214/04). 54. Pretože žalobca si právo na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnil proti žalovanému v štvorročnej premlčacej dobe upravenej v ustanoveniach Obchodného zákonníka, súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď na žalovaným uplatnenú námietku premlčania neprihliadol. 55. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v zmysle § 13 ods. 1 písm. c) Zákona č. 98/2004 Z.z. a s ohľadom na preukázanie dodržania postupu upraveného v § 24 Zákona č. 98/2004 Z.z. pri preprave minerálneho oleja v pozastavení dane na území únie, osobou povinnou platiť spotrebnú daň v sume 6.905,08 Eur z minerálneho oleja dodaného žalovaným žalobcovi dňa 13.01.2016 a dňa 14.01.2016 spolu v množstve 74,08 ton bol žalobca, pričom žalovaný takéto právne posúdenie odvolacím dôvodom nenapadol. 56. Zákon č. 98/2004 Z.z. v § 12 ustanovuje, kedy vzniká daňová povinnosť pre spotrebnú daň a v § 13 ustanovuje, kto je osobou povinnou platiť spotrebnú daň. Zákon č. 98/2004 Z.z. však v žiadnom ustanovení neupravuje, že osoba povinná platiť daň sa môže s niekým iným dohodnúť, že splní jej daňovú povinnosť a rovnako neupravuje, že niekto iný môže na základe dohody so správcom dane splniť daňovú povinnosť za osobu povinnú platiť daň. Zákon č. 98/2004 Z.z. taktiež v žiadnom svojom ustanovení vznik daňovej povinnosti a určenie osoby povinnej platiť daň pri preprave minerálneho oleja v pozastavení dane na území únie nespája s vlastníctvom minerálneho oleja, ale v § 25 vznik daňovej povinnosti a určenie platiteľa dane spája len s oprávneným príjemcom, pričom postup pri preprave minerálneho oleja v pozastavení dane na území únie je upravený v § 24 Zákona č. 98/2004 Z.z.. 57. Preto, ak by aj za minerálny olej dodaný žalobcovi dňa 13.01.2016 a dňa 14.01.2016 spolu množstve 74,08 ton žalovaný zaplatil správcovi dane spotrebnú daň v sume 6.905,08 Eur a ak by aj žalovaný tento minerálny olej nadobudol z colného skladu z Maďarska, nemali by tieto skutočnosti vplyv na záver, že v zmysle platnej právnej úpravy osobou povinnou platiť daň bol žalobca, pretože v režime pozastavenia dane daňová povinnosť vzniká uvedením minerálneho oleja do daňového voľného obehu až dňom prijatia minerálneho oleja oprávneným príjemcom prepraveného na daňové územie v pozastavení dane (§ 12 ods. 1 písm. c) Zákona č. 98/2004 Z.z.) a osobou povinnou platiť takúto daň, t.j. platiteľom dane je osoba, ktorá je oprávneným príjemcom a prijala minerálny olej prepravený na daňové územie v pozastavení dane (§ 13 ods. 1 písm. c) Zákona č. 98/2004 Z.z.). Pretože uvedené tvrdenia žalovaného boli pre právne posúdenie veci súdom prvej inštancie bezvýznamné, neobstojí odvolacia námietka žalovaného, že súd prvej inštancie vyvodil nesprávne skutkové zistenia a že sa nevysporiadal s vykonanými dôkazmi. 58. Odvolací súd však považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ žalovaný na tvrdenie o zaplatení spotrebnej dane za minerálny olej dodaný žalobcovi dňa 13.01.2016 a dňa 14.01.2016 predložil daňové priznanie dane z minerálneho oleja za obdobie január 2016, potvrdenia o úhrade dane v sume, ktorú uviedol v súhrnnom daňovom priznaní a zoznam dodávok minerálneho oleja v období január 2016, v ktorom bolo uvedené také množstvo dodaného minerálneho oleja, aké množstvo deklaroval v daňovom priznaní za obdobie január 2016, tieto listinné dôkazy síce preukazujú splnenie daňovej povinnosti žalovaného v rozsahu priznanej dane, avšak nemôžu preukázať, že v deklarovanom množstve bol aj minerálny olej dodaný žalobcovi. Hoci množstvo dodaného minerálneho oleja uvedené v daňovom priznaní zodpovedá množstvu uvedenému v zozname dodávok, zoznam dodávok je len žalovaným jednostranne vyhotovená listina, a teda na jej základe nebolo možné prijať záver, že v deklarovanom množstve bolo skutočne aj množstvo minerálneho oleja dodaného žalobcovi. Na tvrdenie, že minerálny olej nadobudol z colného skladu v Maďarsku, a teda že bol jeho vlastníkom, žalovaný ako dôkaz označil a predložil faktúry, ktorými mu mala byť fakturovaná kúpna cena. Faktúra je len daňový, resp. účtovný doklad, ktorý sám o sebe nie je spôsobilý preukázať, že tovar, ktorého cena bola fakturovaná, bol skutočne dodaný, a teda faktúra sama o sebe v súdnom konaní nemôže mať viac účinku ako má. 59. Na pojednávaní konanom dňa 07.11.2019, ktoré bolo v poradí tretím pojednávaní vo veci samej, žalovaný ako dôkaz označil výsluch svedkyne C.. C. X., účtovníčky žalovaného a C.. P. M., konateľa žalobcu. Súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 07.11.2019 vyhlásil uznesenie, že upúšťa od vykonania navrhovaných dôkazov žalovaného a po záverečných rečiach uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené. 60. Je pravda, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie neuviedol, že nevykonal dôkazy žalovaného, hoci obsahovou náležitosťou rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP je aj uvedenie, prečo súd nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Zo záznamu z pojednávania konaného dňa 07.11.2019 vyhotoveného technickým zariadením určeným na zaznamenávanie zvuku (§ 98 CSP) však vyplýva, že súd prvej inštancie uviedol, že považuje za irelevantné, aká bola medzi stranami prax, ako sa účtovalo a aké boli dohody o doprave tovaru na územie Slovenskej republiky. 61. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie, podstatnou otázkou pre vyriešenie sporu bolo ustáliť, kto bol osobou povinnou platiť spotrebnú daň v zmysle platnej právnej úpravy danej Zákonom č. 98/2004 Z.z.. Vzhľadom na zákonnú úpravu vzniku daňovej povinnosti, osoby povinnej platiť daň, oprávneného príjemcu, ako aj postupu pri preprave minerálneho oleja v pozastavení dane na území únie, odvolací súd súhlasí, že prípadná zaužívaná prax medzi žalobcom a žalovaným ohľadne dodávok minerálneho oleja, ku ktorej sa mala vyjadriť svedkyňa C.. C. X., ako aj otázka dohody prepravy minerálneho oleja medzi žalobcom a žalovaným z Maďarska na územie Slovenskej republiky, ku ktorým sa mal vyjadriť konateľ žalobcu C.. P. M., boli pre rozhodnutie veci bezvýznamné. Podľa § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Ak z ostatných dôkazov vyplýval pre súd prvej inštancie záver, že daňová povinnosť svedčala žalobcovi, nebolo vykonanie dôkazov žalovaného potrebné, pretože neboli spôsobilé zvrátiť záver o právnom posúdení veci. 62. Pretože dôkazy navrhnuté žalovaným, ktoré súd prvej inštancie nevykonal, neboli potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a hoci súd prvej inštancie pochybil, keď dôvody, pre ktoré ich nevykonal, neuviedol aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, keďže k porušeniu práva na spravodlivý proces dochádza len vtedy, ak porušenie práva strany má takú intenzitu, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie neporušil právo žalovaného navrhovať dôkazy, ani právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Neuvedenie dôkazov, resp. nevysporiadanie sa s dôkazmi nepredstavovalo ani inú vadu konania a nešlo ani o postup súdu v rozpore s princípom rovnosti strán sporu. 63. „Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je objektívneho charakteru a predpokladom jeho vzniku nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie, podstatné je iba to, že stav obohatenia vznikol.“ (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Odo 882/2006 z 24.06.2008 a nález Ústavného súdu SR z 26. apríla 2013, č. k. IV. ÚS 554/20112-35) 64. Bezdôvodným obohatením je aj majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu. O plnenie bez právneho dôvodu ide tam, kde právny dôvod od samého začiatku neexistoval, ale aj vtedy, ak dodatočne odpadol. O takého bezdôvodné obohatenie pôjde aj v prípade, ak niekto omylom poskytne plnenie inému, proti ktorému nie je v žiadnom právnom vzťahu. Pre posúdenie, či žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, bolo rozhodujúce, že žalovaný prijal od žalobcu plnenie, na ktoré nemal právny dôvod. Momentom prijatia plnenia od žalobcu došlo v majetkovej sfére žalovaného k prírastku aktív, a teda k vzniku majetkového prospechu vyjadriteľného v peniazoch. Skutočnosť, že žalovaný mal následne získané peňažné plnenie použiť na úhradu spotrebnej dane, nie je možné vyhodnotiť tak, že v majetkovej sfére žalovaného nedošlo k žiadnemu rozšíreniu aktív, ani k úbytku pasív. To ako žalovaný s neoprávnene získaným plnením od žalobcu ďalej naložil, je následný krok, ktorý nemal pre vyhodnotenie vzniku bezdôvodného obohatenia žalovaného na úkor žalobcu žiadnu relevanciu. Odvolací súd preto nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že neboli splnené zákonné predpoklady pre vznik záväzku z bezdôvodného obohatenia. 65. Žalovaný v odvolaní tvrdil, že celé plnenie od žalobcu získal titulom kúpnej ceny, a preto nemožno hovoriť o bezdôvodnom obohatení. Žalovaný v konaní na súde prvej inštancie nikdy neuviedol tvrdenie, že plnenie získal od žalobcu len ako úhradu dohodnutej kúpnej ceny, pričom podľa 149 CSP prostriedkom procesnej obrany sú aj skutkové tvrdenia a popretia skutkových tvrdení protistrany. 66. Koncepcia odvolacieho konania v civilnom sporovom konaní vychádza z tzv. neúplného apelačného systému. Neúplnosť apelácie znamená, že právo odvolateľa použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzený. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov je prípustná len za splnenia zákonom stanovených podmienok. 67. Tvrdenie žalovaného, že celé plnenie prijal od žalobcu len ako dohodnutú kúpnu cenu žalovaný uviedol až v odvolaní. Tento prostriedok procesnej obrany sa netýka procesných podmienok konania, ani výlučenia sudcu a nemá ním byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Taktiež nejde o prostriedok procesnej obrany, ktorý žalovaný bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd preto dospel k záveru, že ide o novotu, ktorú podľa § 366 CSP nemožno v odvolaní použiť. 68. Odvolací súd však považuje za potrebné uviesť, že žalovaný v konaní na súde prvej inštancie opakovane uvádzal, že k cene za minerálny olej pripočítaval žalobcovi aj spotrebnú daň z minerálneho oleja. Takéto tvrdenie uviedol nielen právny zástupca žalovaného v písomnom podaní zo dňa 04.06.2019, ale aj predseda predstavenstva žalovaného U. U. na pojednávaní dňa 16.05.2019 a rovnako žalovaný priamo vo faktúrach č. 11600053 zo dňa 14.01.2016 a č. 11600060 zo dňa 15.01.2016 uviedol, že „Cena je vrátane spotrebnej dane podľa Zákona č. 98/2004 Z.z.“. 69. K námietke žalovaného, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď žalobcovi priznal aj sumu zodpovedajúcu dani z pridanej hodnoty zo sumy 6.905,08 Eur, odvolací súd uvádza, že ak by jednotková cena 487,- Eur/t bola znížená o sadzbu dane, t.j. o sumu 182,- Eur/t, daň z pridanej hodnoty by bol žalovaný oprávnený fakturovať len z takto zníženej jednotkovej ceny. Žalovaný však daňou z pridanej hodnoty zaťažil celú jednotkovú cenu 487,- Eur/t, teda aj časť pripadajúcu na spotrebnú daň. Žalovaný sa preto bezdôvodne obohatil nielen o sumu zodpovedajúcu spotrebnej dani, t.j. o sumu 6.905,08 Eur, ale aj o sumu zodpovedajúci dani z pridanej hodnoty zo sumy 6.905,08 Eur, t.j. o sumu 1.381,02 Eur (20% zo sumy 6.905,08 Eur). Opäť pritom neobstojí tvrdenie žalovaného, že od žalobcu prijatú sumu zodpovedajúcu dani z pridanej hodnoty odviedol štátu. Aj v časti zodpovedajúcej DPH pre posúdenie, či žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, bolo rozhodujúce, že žalovaný prijal od žalobcu plnenie, na ktoré nemal právny dôvod a momentom prijatia plnenia od žalobcu došlo v majetkovej sfére žalovaného k prírastku aktív, a to bez ohľadu na to, či a ako žalovaný následne toto plnenie použil. Odvolací súd preto nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že v časti zodpovedajúcej DPH neboli splnené zákonné predpoklady pre vznik záväzku z bezdôvodného obohatenia. 70. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vo veci samej, ako aj v závislom výroku o náhrade trov konania, vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 71. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník 72. Rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).