Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14Co/149/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6116208152 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2020 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Dzúriková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6116208152.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Jána Auxta, v právnej veci žalobcu: Q.. Q. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y. XXX/X, B., proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, IČO: 00 166 481, o náhradu škody vo výške 298.000,- Eur, o odvolaní žalobcu a o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 8C/123/2016 - 171 zo dňa 21. 11. 2018, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 8C/123/2016 - 171 zo dňa 21. 11. 2018 p o t v r d z u j e . II. Žiadna zo strán n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 28.320,- Eur titulom ušlého zisku a 1.000,- Eur titulom nemajetkovej ujmy, a to do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (I. výrok rozsudku).Vo zvyšku súd žalobu zamietol (II. výrok rozsudku). O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi (III. výrok rozsudku). V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 02. 05. 2016 domáhal zaplatenia sumy 198.000,- Eur ako náhrady škody z titulu ušlého zisku za obdobe od 04. 12. 2009 do 14. 02. 2013 spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 01. 08. 2015 do zaplatenia od žalovaného v 1. rade alebo žalovaného v 2. rade a nemajetkovej ujmy vo výške 100.000,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 01. 08. 2015 do zaplatenia od žalovaného v 1. rade alebo žalovaného v 2. rade a náhrady trov konania. V žalobe uviedol, že uznesením Prezídia policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odbor Stred, oddelenie vyšetrovania v Banskej Bystrici, sp. zn. ČVS: PPZ-9/ BOK-S-2009 zo dňa 03. 09. 2009 mu bolo vznesené obvinenie pre zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona. Neskôr rozsudkom Okresného súdu Rožňava sp. zn. 3T/161/2010 zo dňa 29. 11. 2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6To/24/2013 zo dňa 29. 05. 2013 bol podľa § 285 písm. a)/ Trestného poriadku spod obžaloby oslobodený, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný. Ku dňu 03. 09. 2009 pracoval ako advokát a bol zapísaný v zozname advokátov Slovenskej advokátskej kancelárie (ďalej len „SAK“). Uznesením Predsedníctva SAK č. 4067/09 zo dňa 04. 12. 2009 mu bol pozastavený výkon advokácie z dôvodu, že voči nemu bolo vznesené obvinenie, čo poškodzuje dobrý obraz advokácie a znižuje dôveru advokátskeho stavu. Uznesenie o vznesení obvinenia malo na život žalobcu mimoriadne negatívny vplyv a uznesenie o pozastavení výkonu advokácie bolo zrušené Predsedníctvom SAK č. 95/2/2013 zo dňa 14. 02. 2013, teda viac ako troch rokoch. Z dôvodu vznesenia obvinenia a pozastavenia výkonu advokácie žalobca nepracoval a nepoberal žiadne dávky, v dôsledku čoho mu vznikla škoda vo forme ušlého zisku, ktorý by ako advokát dosahoval. Ušlý zisk za obdobie od pozastavenia funkcie vyčíslil sumou 198.000,- Eur, t. j. 66.000,- Eur ročne. Žalobca si uplatnil i nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 100.000,- Eur, ktorú zdôvodnil tým, že žil v neustálom strachu, nakoľko bol nezákonne obvinený zo spáchania trestnej činnosti, za ktorú mu hrozil vysoký trest odňatia slobody. Tento stav neúnosnej neistoty trval viac ako 3 roky, pričom ako advokát stratil dovtedajšiu klientelu, jeho meno bolo pranierované na verejnosti ako aj v médiách a kuloároch, a to nielen v právnických kruhoch, odrazilo sa to aj v rodinných vzťahoch, v dôsledku čoho mal prerušené styky so svojimi deťmi. 2. V ďalšom obsahu odôvodnenia súd prvej inštancie poukázal na to, že vo veci už v predchádzajúcom priebehu konania rozhodol rozsudkom č. k. 8C/123/2016 - 103 zo dňa 28. 09. 2016, ktorým žalobu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania. V dôsledku podaného odvolania žalobcom vo veci konal a rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici a tento uznesením č. k. 14Co/29/2017 - 128 zo dňa 24. 04. 2018 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okrem usmernenia o správnom označení žalovaného subjektu v danej veci odvolací súd vyslovil, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., pričom s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 194/2010 má ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. V danom prípade treba vychádzať z objektívnej zodpovednosti žalovaného a tiež zo zmyslu zákona č. 514/2003 Z. z., to znamená umožniť odškodnenie všetkých prípadov, v ktorých poškodenému bola spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorý sa neskôr ukázal ako nezákonný. Ďalej odvolací súd uviedol, že úlohou súdu prvej inštancie bude vykonať dokazovanie, vychádzajúc z premisy objektívnej zodpovednosti štátu bez ohľadu na zavinenie, na zistenie ďalších zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu a následne posúdiť oprávnenosť nároku aj čo do rozsahu. Súd prvej inštancie v ďalšom procesnom postupe, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 CSP, nariadil pojednávanie, vec prejednal a vykonal ďalšie dokazovanie. Vec právne posúdil podľa zákona č. 514/2003 Z. z., na ktorého ustanovenia § 3, § 4, § 6, § 9, § 15 a § 17 i citáciou poukázal. Ďalej vo veci aplikoval ustanovenie § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že orgány činné v trestnom konaní konali v súlade so zákonom a ich právami a povinnosťami v zmysle Trestného poriadku. Po podaní obžaloby na žalobcu bola táto súdom prijatá a v konaní pred Okresným súdom Rožňava bol obžalovaný i uznaný za vinného v zmysle obžaloby a odsúdený. Až následne po podaní odvolania obžalovaného a zrušení rozsudku Krajským súdom v Košiciach, okresný súd rozhodol o oslobodení obžalovaného spod obžaloby, čo následne krajský súd potvrdil, resp. zamietol odvolanie prokurátora. Súd prvej inštancie tak konštatoval, že z hľadiska trestného práva nemožno konštatovať, že by trestné konanie nebolo začaté dôvodne. Až súd rozhodol tak, že obžalovaný bol oslobodený z dôvodu použitia zásady „in dubio pro reo“, keďže, ako je uvedené v rozsudku Okresného súdu Rožňava, nie je možné na základe vykonaných dôkazov jednoznačne konštatovať, že obžalovaný spáchal daný trestný čin, z čoho vyplýva, že súdy inak vyhodnotili dôkaznú situáciu než obžaloba. V danom prípade tak nemožno hovoriť o svojvôli orgánov činných v trestnom konaní. Napriek uvedenému s prihliadnutím na právne záväzný názor Krajského súdu v Banskej Bystrici v súdenej veci, súd prvej inštancie uviedol, že zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je objektívnou zodpovednosťou a ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má v zásade právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Pokiaľ sa týka samotného výsledku trestného konania spočívajúceho v škode, z výsluchov svedkov mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca ako advokát zastupoval minimálne troch klientov (obec Cejkov, A. P., Z. P.), pričom ich takto zastupoval dlhodobo s výnimkou doby, keď mu bola pozastavená činnosť (od 04. 12. 2009 do 14. 02. 2013). Výpovede uvedených svedkov jednoznačne preukazujú, že keby žalobca nemal pozastavenú advokátsku činnosť, zastupoval by ich aj počas uvedeného obdobia, a teda nepretržite. Nebolo sporné ani to, že výkon advokácie bol žalobcovi pozastavený práve z dôvodu vedenia trestného stíhania voči žalobcovi. Následne po vyhlásení rozsudku Okresného súdu Rožňava sp. zn. 3T/161/2010 bolo žalobcovi oznámené, že sa rozhodlo o zrušení pozastavenia výkonu advokácie. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že žalobcovi vznikla v dôsledku vedenia trestného stíhania voči jeho osobe škoda spočívajúca v ušlom zisku, t. j. to, čo žalobcovi ušlo v dôsledku spôsobenia škody. Žalobca tvrdil, že ušlý zisk predstavuje sumu vo výške 198.000,- Eur (tri roky pozastavenej činnosti advokáta x 66.000,- Eur za rok), čo má predstavovať jeho minimálny zisk z činnosti, ktorú nemohol počas trestného konania vykonávať. Vzhľadom na vykonané dokazovanie súd prvej inštancie dospel k záveru, že tvrdenie o výške ušlého zisku preukázané nebolo. Podľa svedkov bola odmena pri zastupovaní 200,- Eur od obce a 2.000,- Eur a 1.500,- Eur od bratov P., t. j. celkom v sume 3.700,- Eur. Ani uvedené nepovažoval súd prvej inštancie za preukázané v celom rozsahu, pretože z príjmových dokladov nevyplýva, že by odmeny od A. P. mu boli vyplácané mesačne a navyše ani jeden z predložených príjmových dokladov nie je ani len z doby blízkej obdobiu trestného stíhania, pretože ide o príjmové doklady z rokov 2001, 2004, 2015 a 2016. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by dochádzalo k pravidelnému vyplácaniu odmeny určitej výšky. Podľa názoru súdu by uvedené nepreukazovali ani prípadné daňové priznania žalobcu, ktorý mal počas troch rokov pozastavenú činnosť advokáta. Keďže súd dospel k názoru, že žalobcovi vznikol nárok na ušlý zisk, avšak tento nepreukázal v tvrdenej výške 198.000,- Eur, súd mal za to, že je spravodlivé, aby pri určení ušlého zisku do úvahy zobral výšku priemernej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve za roky 2010, 2011 a 2012. Od výšky tejto mzdy, každoročne zverejňovanej aj Štatistickým úradom SR, sa v konečnom dôsledku odvíja aj odmena a náhrady advokáta v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Súd prvej inštancie tak vypočítal, že v roku 2010 mohol vzniknúť žalobcovi ušlý zisk vo výške 9.228,- Eur, v roku 2011 vo výške 9.432,- Eur a v roku 2012 vo výške 9.660,- Eur, t. j. za tri roky v celkovej výške 28.320,- Eur. V tejto časti súd žalobe vyhovel. Súd neuznal žalobcom uplatnenú výšku ušlého zisku v celom rozsahu i preto, že ide o hypotetický zisk založený na určitom predpoklade, že by dané peniaze žalobca zarobiť mohol, ak by pokračoval v advokátskej činnosti. Vo zvyšnej časti preto súd žalobu zamietol. Pokiaľ sa týka nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, v tejto otázke z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie konštatoval záver, že žalobca pôsobil ako prokurátor a neskôr advokát v dvoch mestách na východnom Slovensku, a to Trebišov a Sečovce. Žalobca pôsobí na východnom Slovensku, čím sa zmenšuje prostredie, v ktorom žije a aj pracuje. Z výpovedí svedkov vyplynulo, že je rozvedený, čo však nemá súvis s trestným stíhaním a jeho dve deti - dcéra a syn - s ním počas trestného konania nekomunikovali, nedôverovali mu, prerušili s ním kontakt. Napriek tomu v súčasnej dobe je u neho syn koncipientom. Dcéra má so žalobcom až doteraz nie celkom pevné a dôverné zväzky, trestné stíhanie otca ju poznačilo, pretože mu nedôverovala a nestýkala sa s ním aj kvôli svojím deťom. Súd prvej inštancie však konštatoval, že žalobca v podstate vedeným trestným konaním prišiel o možnosť formálne získať finančné prostriedky vykonávaním právnických povolaní. V konečnom dôsledku, ale svoje povolanie dodnes vykonáva a žalobca ani len netvrdil, že by v dôsledku trestného stíhania došlo k poklesu jeho klientely alebo k poklesu jeho zárobku. Z uvedeného možno dospieť k záveru, že len počas tri a pol roka bolo zasiahnuté do jeho osobných práv, súkromného a pracovného života, čo je ale k celkovej dĺžke jeho praxe nie až také rozhodujúce. Žalobca ani svedkovia žiadne články alebo mediálne výstupy v konaní nepredložili. Z vyjadrení svedkov vyplynulo, že išlo zrejme o pár článkov a teda súd mal za to, že nedochádzalo k opakovanému a dlhodobému opisovaniu udalostí a osoby žalobcu, a teda táto skutočnosť nemôže mať až taký vplyv na určenie celkovej výšky nemajetkovej ujmy. Výška požadovanej nemajetkovej ujmy v rozsahu 100.000,- Eur je ale neadekvátna, neprimeraná a neodráža skutočnú intenzitu, rozsah a následky trestného stíhania v osobnej sfére žalobcu. Nemajetková ujma nemá byť nástrojom odškodnenia rodiny a profesie, jej účelom je len zmierniť následky zásahu. Nemajetková ujma je zákonom limitovaná do výške 50- násobku minimálnej mzdy, čo by v súčasnej dobe za predpokladu, že minimálna mzda v roku 2018 je vo výške 480,- Eur, predstavovalo sumu 24.000,- Eur. Ide pri tom o odškodnenie obetí násilných trestných činov. Podľa názoru súdu je táto suma morálnym limitom vo vzťahu k obetiam. Vzhľadom na uvedené súd považoval v prejednávanom prípade sumu vo výške 1.000,- Eur za primeranú, postačujúcu, rozumnú a nie ako prejav svojvôle. Pri jej určení vzal súd do úvahy kritériá, ktorými sú osoba poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli v spoločenskom uplatnení, povaha trestnej veci a celková dĺžka trestného stíhania. Žalobca bol obvinený z menej závažného trestného činu, ktorý pre spoločnosť neznamená väčšie riziko nebezpečenstva vzniku ujmy na zdraví alebo živote. Žalobca nebol počas trestného konania vo väzbe. Celé trestné konanie trvalo takmer 4 roky. Pred aj po skončení trestného konania žalobca pracoval v právnickom povolaní, v tomto čase nedošlo k poklesu zárobku. S výnimkou dcéry sa jeho vzťahy v rodine tiež až tak nezmenili. Nemajetková ujma vo výške 1.000,- Eur je nižšia aj preto, lebo súd dostatočne nahradil žalobcovi jeho nemožnosť pracovať ako advokát priznaným ušlým ziskom, ktorý mu prináleží bez toho, aby prácu skutočne vykonal. Finančné odškodnenie je dôsledkom toho, že konštatovanie nezákonnosti a priznanie majetkovej škody súd nepovažoval za dostatočné a po zohľadnení okolností prípadu a osoby poškodeného súd priznal i nemajetkovú ujmu vo výške 1.000,00 Eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 2 CSP. 3. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná, a to z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP. Uviedla, že uznesenie vyšetrovateľa, ako aj uznesenie prokurátora, boli zákonné a dôvodné, lebo boli splnené všetky podmienky na vznesenie obvinenia, takže žaloba o náhradu škody je nedôvodná. Žalovaná poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR pod. sp. zn. II.ÚS 163/2013 - 50 zo dňa 13. 11. 2013, ktoré konštatovalo, že pokiaľ boli splnené všetky zákonné podmienky pre vydanie takéhoto uznesenia, ktoré nebolo neskôr zrušené, toto nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné. Pokiaľ žalobca namietal náhradu ušlého zisku za obdobie od pozastavenia výkonu advokácie, teda od 04. 12. 2009 do 14. 02. 2013, žalovaná uviedla, že Slovenská republika sa žiadnym spôsobom nemohla podieľať na spôsobení škody. Medzi vznesením obvinenia a pozastavením činnosti SAK nie je príčinná súvislosť, orgány činné v trestnom konaní nemajú možnosť ovplyvniť rozhodnutie Slovenskej advokátskej komory. Žalobcovi nič nebránilo v tom, aby proti takémuto kroku komory o pozastavení výkonu advokácie, podnikol príslušné právne kroky smerujúce k zrušeniu tohto uznesenia predsedníctva Slovenskej advokátskej komory. Taktiež mala žalovaná za to, že súd pri určení jej výšky vychádzal z nesprávnych základov, keď ju vypočítal z priemernej mzdy. Pokiaľ chcel súd priznať žalobcovi náhradu ušlého zisku, mal si do konania zabezpečiť žalobcove daňové priznania za predchádzajúce obdobia a z týchto určiť výšku ušlého zisku. Rovnako žalovaná nesúhlasila s povinnosťou náhrady nemajetkovej ujmy. Žalovaná preto navrhla odvolaciemu súdu, aby súd vo veci rozhodol sám podľa § 390 CSP a žalobu zamietol. 4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie i žalobca, a to z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP. Pokiaľ ide o priznanú sumu 28.320,- titulom ušlého zisku, súd nemal dôvod nevyhovieť žalobcom navrhovanej sume, pretože žalovaná strana nenamietala ani žalobcom navrhovanú výšku, ani sa k nej nevyjadrila a ani v tomto smere nenavrhla vykonať žiadne dôkazy. Vykonanými dôkazmi bolo preukázané, že žalobcom uplatnený nárok bol odôvodnený, a preto mal súd podľa jeho názoru priznať náhradu ušlého zisku tak, ako uviedol v žalobe. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy, argumentácia okresného súdu v odseku 36 rozsudku neobstojí. V súdenej veci , v prípade žalobcu sa článok 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd neuplatňuje, nakoľko nebol zatknutý ani zadržaný. Z tohto dôvodu sa neuplatní ani označená judikatúra ESĽP, na ktorú poukázal okresný súd. Navyše ide o judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a nie Európskeho súdneho dvora, ako to mylne uvádza okresný súd. Priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 1.000,- Eur je vzhľadom na okolnosti prípadu, osobu žalobcu, ako aj závažnosť ujmy, závažnosť následkov a dĺžku nezákonného trestného stíhania absolútne neprimeraná, viac dehonestujúca ako odškodňujúca. V danom prípade sa zohľadňuje vek, zdravotný stav, sociálna situácia, teda to, či je poškodený rodičom, či žije v manželstve, či je zamestnaný, či bol trestaný, doterajšia povesť poškodeného. V rámci tohto kritéria by mal byt' premietnutý aj spôsob prežívania trestného stíhania poškodeným. Následky pre osobnosť obvineného spôsobené trestným stíhaním, skončeného inak než právoplatným odsúdením, vznikajú bez ohľadu na to, či sa o týchto okolnostiach dozvie spoločnosť. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch by mala byť určovaná práve s ohľadom na mieru negatívneho ovplyvnenia psychickej sféry jednotlivca. Satisfakcia má zmierniť prežitý stres, pocit bezmocnosti, narušenie viery v spravodlivosť, neistotu a úzkosť. Okresný súd sa dopustil deformácie dôkazov, keď z vykonaných dôkazov vyvodil závery, ktoré z nich nevyplývali a závery, ktoré z nich vyplývali, nevyvodil. Nebolo prihliadnuté na vek žalobcu v čase vedenia trestného stíhania, súd tiež nezohľadnil ani pocity žalobcu a prežívanie, keď v takom veku bol nútený vysvetľovať svojim deťom a blízkym osobám, že je nevinný a trestné stíhanie je nezákonné. Takéto pocity hanby, bezmocnosti, stresu a narušenie viery v spravodlivosť nepochybne sú hodné odškodnenia vo výške viac ako 1.000,- Eur. K závažnosti vzniknutej ujmy a k okolnostiam, za ktorých k nej došlo, žalobca bezo zmeny zvýrazňoval, že k trestnému stíhaniu jeho osoby ani nemalo dôjsť. V kritickom čase pôsobil ako obhajca na území celej Slovenskej republiky, nie len na východnom Slovensku, ako to účelovo uvádza okresný súd. Zastupoval klientov A. P. a ďalších jeho spoluobvinených vo všetkých trestných veciach od Okresného súdu Košice I, Krajského súdu v Prešove, Krajského súdu v Banskej Bystrici, Špeciálneho súdu v Pezinku a Okresného súdu Bratislava I. Okrem týchto klientov zastupoval samozrejme i ďalších, ale je nepochybné, že trestné stíhanie bolo začaté s cieľom priamo poškodiť jeho osobu a znemožniť mu obhajovať A. P. a spol. Uvedené potvrdil i svedok V. H. na hlavnom pojednávaní Okresného súdu Košice I sp. zn. 10Tk/2/2015. V ďalšom žalobca poukázal na dĺžku trestného stíhania, ktoré trvalo 3 roky 8 mesiacov a 26 dní. Počas takejto dlhej doby bol žalobca vystavený nezákonnému trestnému stíhaniu, právnej neistote o svojom osude. K závažnosti následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, sa žalobca nestotožnil s odsekom 39 rozsudku, keď súd prvej inštancie konštatoval, že vzťahy v rodine žalobcu sa až tak nezmenili. Vnútorné pocity krivdy či bezmocnosti, ktorým bol vystavený takmer 4 roky, sú nepochybne hodné odškodnenia, prakticky je však problémom dokazovať ich rozsah. Hodné odškodnenia sú tieto následky i v prípadoch, keď si poškodený napriek trestnému stíhaniu dokáže udržať rodinné vzťahy a podarí sa mu presvedčiť svoje okolie o tom, že je nevinný. Trestať takúto jeho zvýšenú aktivitu konštatovaním, že trestné stíhanie mu nespôsobilo žiadne preukázateľné následky na osobnosti, nie je na mieste. Nie je pochybné, že vedenie trestného stíhania predstavuje vždy neoprávnený zásah do osobnosti obvineného, avšak priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 1.000,- Eur za takmer 4 roky trvajúce trestné stíhanie je očividne nespravodlivé a neadekvátne. K závažnosti následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení, žalobca uviedol, že počas takmer 4 rokov nemohol vykonávať svoju profesiu a tým rozvíjať svoju advokátsku činnosť. Uvedený zásah do osobnostných práv a následky umocňuje fakt, že musel ukončiť obhajobu a právne zastupovanie vo všetkých prevzatých veciach a všetkým klientom oznámiť, že ich ďalej zastupovať nemôže, pretože je trestne stíhaný. Uvedené bolo ponižujúce a táto skutočnosť sa nedá ničím nahradiť. Tvrdenie okresného súdu, že povesť žalobcu v očiach iných ľudí až tak neutrpela, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Bolo preukázané, že o uvedenom trestnom stíhaní boli uverejnené články v týždenníku Plus 7 dní a iných denníkoch. Novinári bez akejkoľvek zdržanlivosti konštatovali, že uvedený zločin spáchal a keď bol oslobodený, novinári už tento záver nepublikovali. K týždenníku Plus 7 dní je potrebné uviesť, že ide o najčítanejší týždenník na území SR, jeho čitatelia sú anonymní, nie je možné ich predvolať a vypočuť si ich reakcie k uvedenému článku. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody žalobca má za to, že okresný súd v rozpore s ustanoveniami čl. 8 a § 151 ods. 1, ods. 2 CSP suploval úlohu žalovanej. Žalovaná totiž bola pasívna, nepoprela ním uvedené skutkové tvrdenia a neuviedla vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach. Vyjadrenia žalovanej mali byť označené za neúčinné. Taktiež záverom žalobca poukázal na rozsudok Veľkého senátu Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 2813/2011 zo dňa 27. 06. 2012, v ktorom konaní bol žalobca oslobodený spod obžaloby, nezákonné trestné stíhanie trvalo spolu 2 roky a 3 mesiace. Žalobca sa domáhal zaplatenia 300.000,- Kč titulom nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nezákonným trestným stíhaním, pričom odvolacím súdom mu bola priznaná iba čiastka 105.000,- Kč, ktoré dovolací súd vyhodnotil ako neprimerane nízke zadosťučinenie. Priznanie 1.000,- Eur titulom nemajetkovej ujmy preto žalobca považuje za neprimerane nízke. Navrhol preto, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok okresného súdu a žalobcovi priznal náhradu tak, ako ju žiadal v žalobe vo veci samej. 5. Odvolanie žalovanej bolo doručené žalobcovi dňa 18. 12. 2018 s možnosťou k uvedenému sa vyjadriť. 6. Odvolanie žalobcu bolo doručené žalovanej dňa 14. 12. 2018 s možnosťou k uvedenému sa vyjadriť. 7. K odvolaniu žalovanej zo dňa 04. 12. 2018 sa vyjadril podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 20. 12. 2018 žalobca. Uviedol, že odvolanie žalovanej považuje za formálne a tendenčné s cieľom oddialenia plnenia povinností vyplývajúcich z napadnutého rozsudku. Všetky tvrdenia žalovanej boli v konaní vyvrátené dôkazmi. Vo svojom podaní zo dňa 28. 06. 2016 žalobca uviedol, aké právne kroky smerujúce k zrušeniu uznesenia prostredníctvom SAK o pozastavení výkonu žalobca podnikol, a preto je jasné, že žalovaná si toto jeho podanie ani neprečítala, žalovaná tak nemá ani prehľad, aké dôkazy boli súdu zo strany žalobcu v tejto veci predkladané. Záverom žalobca poukázal v celom rozsahu na dôvody svojho odvolania, pričom na týchto zotrval a zvýraznil, že žalovaná nepredložila v tomto konaní žiadne dôkazy, ktorými by vyvrátila tvrdenia žalobcu a ani nenavrhla vykonať žiadne ďalšie dokazovanie. 8. K odvolaniu žalobcu sa podaním zo dňa 20. 12. 2018 vyjadrila žalovaná prostredníctvom konajúceho prokurátora Okresnej prokuratúry Banská Bystrica. Uviedla, že odvolanie žalobcu neobsahuje žiadne nové skutočnosti, pričom sa v plnom rozsahu pridŕžala doposiaľ uvedených tvrdení. 9. K vyjadreniu žalovanej sa podaním doručeným súdu dňa 11. 01. 2019 vyjadril žalobca. V kontexte uvedeného sa rovnako žalovaná naďalej pridŕža všetkých svojich písomných a ústnych vyjadrení uskutočnených v priebehu konania. 10. Na vyjadrenie žalovanej reagoval podaním zo dňa 11. 01. 2019, doručeným okresnému súdu dňa 15. 01. 2019 žalobca, ktorý stručne uviedol, že nakoľko vyjadrenie žalovanej neobsahuje nijaké tvrdeniam, nedá sa k nemu vyjadriť, resp. niet sa k čomu vyjadriť a v celom rozsahu zotrval na dôvodoch svojho odvolania. 11. V dôsledku podaného odvolania žalovanej, ako aj odvolania žalobcu, krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku), vec preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného súdu v meritórnom prvom výroku, ako aj v závislom výroku o trovách konania podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 12. Podľa § 387 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 13. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 14. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo a dôvodov odvolania žalobcu a žalovanej dospel k záveru, že odvolanie žalobcu, ako ani odvolanie žalovanej nie je dôvodné a týmto nie je možné vyhovieť. S poukazom na ust. § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny ako vo výrokovej časti, tak aj v časti jeho odôvodnenia. Zároveň v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd predovšetkým zvýrazňuje skutočnosť, že v súdenej veci ide o druhé rozhodnutie súdu prvej inštancie po predchádzajúcom zrušení rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 8C/123/2016-103 zo dňa 28. 09. 2016 uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 14Co/29/2017-128 zo dňa 24. apríla 2019. V uvedenom zrušujúcom uznesení krajský súd poukázal na existujúcu judikatúru v otázke nároku na odškodnenie v prípade trestného stíhania, ktoré sa skončilo iným spôsobom než odsudzujúcim rozsudkom, pričom uvedenú judikatúru možno považovať za ustálenú a konštantnú. Odvolací súd tak zvýraznil, že v prípade nároku na náhradu škody uplatneného podľa zákona č. 514/2003 Z. z. ide o špecifický prípad zodpovednosti, pričom sa jedná o zodpovednosť objektívnu, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu, t. j. zodpovednosť za výsledok. Odvolací súd vyslovil právny názor o charaktere objektívnej zodpovednosti (žalovaného) štátu bez ohľadu na zavinenie, pričom do ďalšieho konania bol súd prvej inštancie usmernený vykonať dokazovanie na zistenie ďalších zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu a následne posúdiť oprávnenosť nároku i čo do rozsahu. 15. Odvolací súd na uvedené poukazuje predovšetkým z dôvodu odvolacej námietky žalovanej uplatnenej v podanom odvolaní, na ktoré už bola daná jednoznačná odpoveď zrušujúcim uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici vyššie uvedeným, preto na opakovane uvádzanú argumentáciiu o tom, že uznesenie vyšetrovateľa, ako i uznesenie prokurátora boli zákonné a dôvodné, nakoľko boli splnené všetky podmienky na vznesenie obvinenia, a teda žaloba o náhradu škody je nedôvodná, už bolo reagované a zodpovedané predchádzajúcim zrušujúcim uznesením krajského súdu, a to i s poukazom na rozhodnutie uznesenie NS SR 4Cdo/183/2009, v ktorom bolo konštatované, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. . Rovnako v rozhodnutí NS SR sp. zn. 3Cdo/194/2010 Najvyšší súd uviedol, že ten, proti komu bolo stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/69 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Na podstate týchto právnych záverov vo vzťahu k prípadom škôd vzniknutých za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. zotrvala súdna prax i po prijatí zákona 514/2003 Z. z., ktorý zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (teda bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. 16. Vzhľadom na skutočnosť, že uvedená otázka je ustálenou judikatúrou najvyšších súdnych autorít vyriešená, ďalšie osobitné odôvodňovanie presahujúce rozsah odôvodnenia súdu prvej inštancie a opakovaný poukaz na existujúcu judikatúru v súdnej veci by bolo nadbytočné. Na odvolaciu námietku žalovanej týkajúcu sa nedostatku príčinnej súvislosti medzi trestným stíhaním žalobcu a žalovanou škodou je potrebné uviesť, že v konaní bolo preukázané, že Slovenská advokátska komora svojím uznesením pozastavila výkon činnosti žalobcu, ktorý je advokátom, z dôvodu vznesenia obvinenia s odôvodnením, že konanie uvedené v uznesení o vznesení obvinenia, ktoré sa mala dopustiť osoba zapísaná v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory pri výkone povolania, poškodzuje dobrý obraz advokácie a znižuje dôveru voči advokátskemu stavu a preto žalobcovi (advokátovi) pozastavila výkon advokácie. Z uvedeného je zrejmé, že začaté trestné stíhanie, resp. vznesenie obvinenia žalobcovi boli príčinou a dôvodom rozhodnutia o pozastavení advokácie, preto príčinná súvislosť medzi trestným stíhaním a vznikom škody je bezpochyby daná. Odvolacie námietky žalovanej v tejto časti teda nebolo možné vyhodnotiť ako dôvodné. 17. Súd prvej inštancie preto pri viazanosti právnym názorom vysloveným odvolacím súdom a aplikujúc vo veci príslušnú judikatúru, správne dospel k záveru o existencii základu nároku na náhradu škody a po vykonanom dokazovaní sa zameral na otázku preukázania rozsahu žalobcom tvrdeného ušlého zisku a ustálenie primeranej výšky nemajetkovej ujmy ako formy odškodnenia za vedené trestné stíhanie. Pokiaľ sa týka nároku žalobcu na náhradu ušlého zisku ním uplatneného a vyčísleného sumou 198.000,- Eur, uvedená výška bola namietaná v podanom odvolaní žalovanej, keď žalovaná uviedla, že súd prvej inštancie nesprávne vypočítal ušlý zisk a mala za to, že pre správne určenie výšky si mal súd do konania zabezpečiť žalobcove daňové priznania za predchádzajúce obdobie a z týchto určiť výšku ušlého zisku. Na uvedenú odvolaciu námietku je predovšetkým nutné poukázať na jednu zo základných zásad civilného sporového konania v zmysle Civilného sporového poriadku, ktoré nie je ovládané vyšetrovacou zásadou, ale zásadou kontradiktórnosti konania (obsiahnutou v Čl. 8 Základných princípov civilného sporového konania), kedy bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu je na stranách sporu a konanie je založené na prejednacom princípe (resp. zásade formálnej pravdy). Keďže obsahom princípu kontradiktórnosti civilného sporového konania je existencia dvoch proti sebe stojacich sporových strán s opačným záujmom na výsledku konania, žalobca a žalovaný vyvíjajú procesnú aktivitu smerom k takému výsledku konania, ktorý by im bol na prospech - procesný úspech v konaní. Žalobca tak ohľadom ušlého zisku tvrdeného vo výške 198 000,- bol pre procesný úspech v tejto otázke povinný uniesť bremeno dôkazu, a teda súdu preukázať dôkazmi tú skutočnosť, že nebyť trestného stíhania jeho osoby v období rokov 2009 (resp. od septembra 2009) až 2013 za bežného chodu udalostí by dosahoval zisk v takej výške, aký dosahoval v období bezprostredne predchádzajúcom trestnému stíhaniu a tento je objektivizovaný. Na preukázanie v žalobe tvrdeného je dôkazy povinný v zmysle zásad Civilného sporového konania predložiť v konaní žalobca. Súd prvej inštancie preto nemal žiadny dôvod žiadať, či zabezpečovať si do konania daňové priznania žalobcu za predchádzajúce obdobia na preukázanie tvrdení žalobcu. Uvedeným spôsobom by dokonca bol porušený princíp rovného postavenia strán sporu, na ktorom je tiež civilné sporové konanie založené. V prípade neunesenia bremena dôkazu v určitej, čo i len čiastkovej otázke žalovaného nároku je na mieste žalobu zamietnuť. 18. Odvolací súd zvýrazňuje, že ušlý zisk je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to pri skutočnej škode), ale stratou očakávaného prínosu) výnosu. Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu veci (nebyť protiprávneho konania škodcu) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu. 19. Žalobca tak v otázke ušlého zisku mal pre úspešné priznanie žalovaného nároku tvrdiť a zároveň i súdu preukázať, k rozmnoženiu akých majetkových hodnôt mohlo dôjsť, a to vzhľadom na pravidelný beh vecí, pokiaľ by v období od roku 2010 (resp. konca roka 2009) do roku 2013 výkon jeho povolania, a teda i výkon zárobkovej činnosti, neboli prerušené trestným stíhaním. Za rozhodné sa pritom považuje určité súvislé obdobie predchádzajúce začatiu trestného stíhania. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobcom doložené príjmové doklady z rokov 2001, 2004 nijakým spôsobom nepreukazujú a objektívne neodôvodňujú záver o tom, že porovnateľný zisk by žalobca dosahoval i o deväť rokov neskôr, v období rokov 2010 až 2013. Rovnako „pravidelný beh vecí“ nepreukazujú doklady o prijatí platieb v roku 2015, či v roku 2016. Žalobcom predložená príkazná zmluva uzavretá medzi Erikom Adamčom, ako príkazcom a Q.. Q. B., ako príkazníkom na strane druhej, zo dňa 07. 01. 2009 (nachádzajúca sa v spise na čl. 72) deklaruje dohodu medzi príkazcom a príkazníkom o obhajobe vo všetkých veciach za dohodnutú paušálnu mesačnú odmenu 1 500,- Eur , splatnú vždy do toho ktorého mesiaca, avšak v konaní nebol predložený jediný dôkaz o reálnom plnení z takejto zmluvy, t.j. nebolo preukázané, či a v akej výške žalobca prijal plnenie titulom odmeny za poskytovanie právnych služieb. 20. Nakoľko žalobca tvrdenie o dosahovanom zisku v žalobe uvedenej výške v období pred začatím trestného stíhania v priebehu prvoinštančného konania nepreukázal, súd prvej inštancie mal dôvod i na zamietnutie žaloby v tejto časti. Vzhľadom však na vyslovený právny názor súdu odvolacieho, súd prvej inštancie z dôvodu nepreukázania výšky žalovaného nároku nezamietol, avšak sám pristúpil k výpočtu ušlého zisku, ktorý by žalobca ako advokát dosahoval v rokoch 2010, 2011 a 2012, z priemernej mesačnej mzdy v národnom hospodárstve, od ktorej sa priamo odvíja i odmena a náhrady advokáta v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, pričom tak súd konal z dôvodu spravodlivého usporiadania pomerov a materiálneho odškodnenia žalobcu za odňatie, či minimálne sťaženie možnosti dosahovať príjem v oblasti, v ktorej bol žalobca pracovne, profesijne a zárobkovo činný. S uvedeným sa odvolací súd stotožňuje. Žalovaná v tejto otázke namietala, že súd si mal do konania zabezpečiť daňové priznania žalobcu a na ich základe rozhodnúť. S poukazom na už vyššie uvedené zásady civilného sporového konania, tejto odvolacej námietke žalovanej odvolací súd nemohol prisvedčiť. Žalobca v podanom odvolaní rovnako namietal výšku ušlého zisku priznanú súdom prvej inštancie a zotrval na názore o dôvodnosti žalovaného nároku na náhradu ušlého zisku v rozsahu 198 000,- Eur, avšak ani v odvolacom konaní nepreukázal dôvodnosť a opodstatnenosť tvrdeného záveru o čistom zisku žalobcu vo výške 66.000,- Eur za rok (spolu vo výške 198.000,- Eur za celé obdobie v trvaní troch rokov) v období predchádzajúcom trestnému stíhaniu; na preukázanie výšky nepredložil žiaden dôkaz. S poukazom na viazanosť rozsahom a dôvodmi odvolania, keď nebolo možné vyhodnotiť ako dôvodnú ani odvolaciu námietku žalovanej a ani odvolaciu námietku žalobcu v tejto čiastkovej otázke, odvolací súd, berúc do úvahy zásadu zákazu zmeny k horšiemu v odvolacom konaní, dospel k záveru o vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie v otázke nároku na náhradu ušlého zisku. 21. Pokiaľ ide o nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy vo vzťahu k trestnému stíhaniu, odvolací súd uvádza, že osoba trestne stíhaná na základe nezákonného uznesenia orgánov činných v trestnom konaní má bezpochyby právo na náhradu škody spôsobenej takýmto nezákonným rozhodnutím. Toto právo je svojou povahou právom ústavnoprávnym (článok 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Trestné stíhanie (prípadne v rámci neho i výkon väzby) je vážnym zásahom do osobnej slobody človeka, má za následok ďalšie negatívne dopady na jeho osobný rodinný, profesijný život a tiež spoločenské postavenie. Zasahuje do súkromného života jednotlivca do jeho cti a do jeho povesti, je spôsobilé okrem porušenia práva na osobnú slobodu, ktoré je garantované článkom 17 ods. 1 Ústavy, obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti zaručenej článkom 19 ods. 1, 2 Ústavy. Bez akýchkoľvek pochybností trestné stíhanie je spôsobilé vyvolať okrem vzniku majetkovej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv jednotlivca. Pokiaľ súd dospeje k záveru, že v súvislosti s trestným stíhaním nie je dostatočným zadosťučinením a odškodnením žalobcu iba samotné konštatovanie porušenie práva, je na mieste priznať i nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. 22. V uvedenej otázke odvolací súd poukazuje na judikatúru týkajúcu sa otázky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď napr. v rozhodnutí Najvyššieho súdu z 27. apríla 2006 sp. zn. 4Cdo/171/2005 najvyšší súd konštatoval, že i keď výška zadosťučinenia v peniazoch je predmetom úvahy súdu, jej úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole, nemožno priznávať neprimerané, či dokonca premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu a ktoré by napríklad pri porovnaní „odškodnenia“ zásahu do práva na ochranu osobnosti s odškodňovaním zásahov do iných základných práv zaručených Ústavou SR mohli niektoré ujmy na iných základných právach (napríklad ujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať. Danou problematikou sa Najvyšší súd zaoberal i v rozhodnutí z 31. júla 2012 sp. zn. 6Cdo/37/2012, v ktorom dospel k záveru, že súd je povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia iných v prejednávanej veci obdobných veciach; v tomto rozhodnutí dovolací súd poukázal na nález Ústavného súdu zo dňa 6. decembra 2006 sp. zn. III.ÚS 147/06 a tiež na rozsudok ESĽP 17. júla 2012 v prípade Winkler proti Slovenskej republike. Najvyšší súd v rozhodnutí z 30. septembra 2013 sp. zn. 6MCdo/15/2012 dospel k záveru, podľa ktorého určenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Treba, aby súdy v súvislosti s tým vzali do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z. z., v zmysle ktorého v prípade, že trestným činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie odškodnenia v sume 50-násobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu stanovuje limit odškodnenia vo výške 10-násobku minimálnej mzdy. Súd sa musí zaoberať napríklad aj otázkami, v čom je nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom pracovnom, rodinnom živote spôsobená nezákonným rozhodnutím väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu, resp. s morálnou škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania. Vyššie uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu sa týkali sporov, v ktorých išlo o náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Tento zákon neupravoval náhradu (a teda ani jej výšku) nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím. K záveru o možnosti priznať túto náhradu v zmysle zákona č. 58/1969 dospela prax všeobecných súdov Slovenskej republiky až v súvislosti s právnymi názormi Najvyššieho súdu obsiahnutými v judikáte R13/2009. 23. V danom prípade žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona 514/2003 Z.z., ktorý na rozdiel od zákona č. 58/1969 Zb. upravuje možnosť priznať aj túto náhradu. Zákon č. 514/2003 Z. z. bol od svojho vydania viackrát novelizovaný. Výšky náhrady nemajetkovej ujmy sa týkala novela vykonaná zákonom č. 517/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinný od 1. januára 2009 a ďalej zákonom 412/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinným od 1. januára 2013. V zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 517/2008 Z. z. sa výška nemajetkovej ujmy určuje s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení, na ktoré kritériá už správne poukázal súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku. Ustanovením § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 517/2008 bol stanovený minimálny limit výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 tohto zákona (tak, že jej výška je najmenej 1/30 priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody). Uvedené sa týka však len prípadov, keď bol poškodený obmedzený na osobnej slobode (výkonom väzby, výkonom trestu, či ochranného opatrenia). V zmysle § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 v znení zákona č. 412//2012 Z. z. výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa § 17 ods. 2 tohto zákona nemôže byť vyššia, ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu (pričom osobitným predpisom sa tu podľa poznámky pod čiarou rozumie zákon č. 215/2006 Z. z.). Zákonom č. 412/2012 Z. z. bol teda stanovený maximálny limit výšky náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Na záveroch Najvyššieho súdu o povinnosti všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov Slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry Ústavného súdu a ESĽP, ku ktorým dospel Najvyšší súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb. nezmenili neskôr nič, ani zákon č. 517/2008 Z. z., ani zákon č. 412/2012 Z. z.. Určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 412/2012 Z. z. tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí ESĽP. Z rozhodnutia prvoinštančného súdu v súdenej veci je zrejmý zámer tohto súdu určiť výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s prihliadnutím na okolnosti uvedené v ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. 24. Podľa názoru ESĽP náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy Miloslavski vs. Spojené kráľovstvo). ESĽP tiež konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. Flux vs. Moldavsko, Steel a Morris vs. Spojené kráľovstvo). Okrem toho ESĽP vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných veciach týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napr. Publico - Comunicacao Social. S. A. vs. Portugalsko). Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia, alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenie alebo násilné trestné činy (napríklad Iltahelti a Karhuvaara vs. Fínsko). 25. V súdenej veci možno konštatovať, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní uvedené kritérium zohľadnil, keď sa s uvedenou otázkou vysporiadal v odseku 38. a 39. odôvodnenia svojho rozsudku, vykonal komparáciu s právnou úpravou spôsobu a rozsahu odškodňovania obetí trestných činov, keď uviedol, že nemajetková ujma je zákonom limitovaná vo výške 50-násobku minimálnej mzdy. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy prihliadol súd prvej inštancie na všetky vyššie uvedené kritériá, preto v tejto časti mu nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia vytknúť nemožno. Po zrušení a vrátení veci krajským súdom vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie výsluchom oboch detí žalobcu, starostu obce Cejkov, družky žalobcu, ako aj známej priateľky žalobcu, či matky zastupovaných osôb, z ktorých zisťoval zmenu postoja okolia žalobcu smerom k jeho osobe, zhoršenie, resp. akúkoľvek zmenu kvality rodinných vzťahov, priateľských, či pracovných vzťahov a s prihliadnutím na dĺžku vedenia trestného stíhania konštatoval, že náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 1.000,- Eur i s prihliadnutím na výšku priznanej náhrady ušlého zisku je primeraná a dostatočná. Nižšiu priznanú sumu doplňujúco odôvodnil tou skutočnosťou, že súd dostatočne nahradil žalobcovi jeho nemožnosť pracovať ako advokát priznaným ušlým ziskom, ktorý mu prináleží bez toho, aby prácu skutočne vykonal. Uvedenému záveru prisvedčuje i odvolací súd, kedy v súdenej veci, vzhľadom na všetky osobitné okolnosti i odvolací súd považuje náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1 000,- Eur za primeranú a dostatočnú. Vzhľadom k tomu, že trestným stíhaním, v ktorom bol žalobca spod obžaloby oslobodený bola dotknutá predovšetkým jeho osobná sféra, avšak nedošlo k ujme na živote, či zdraví, vedenie trestného konania malo tak predovšetkým difamujúci vplyv na meno a povesť žalobcu, je potrebné vykonať komparáciu s odškodnením, ktoré možno priznať obetiam trestných činov znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania, u ktorých maximálny limit odškodnenia predstavuje 10 - násobok minimálnej mzdy. Keďže i morálna, nemajetková ujma je súčasťou nároku na náhradu škody v širšom zmysle, rozhodujúcim pre posúdenie je čas, kedy škoda (ujma) vznikla. Žalobca bol spod obžaloby oslobodený v roku 2013 a uvedeným momentom sa považuje rozhodnutie - uznesenie o vznesení obvinenia za nezákonné. V roku 2013 bola minimálna mzda vo výške 338,- Eur. ( V roku 2009, kedy bolo žalobcovi vznesené obvinenie bola minimálna mzda vo výške 296,- Eur, preto časové hľadisko vzniku škody/ujmy je pre žalobcu i priaznivejšie) Desaťnásobok minimálnej mzdy predstavuje sumu 3 380,- Eur, ktoré maximálne je možné priznať obetiam trestného činu znásilnenia, sexuálneho násilia, či sexuálneho zneužívania. Pri uvedených trestných činoch sa násilným spôsobom zasahuje osobná, intímna sféra poškodeného, pričom utrpenie obete je ako fyzické, tak i duševné, či už v čase páchania protiprávneho konania na obeti, alebo i na ďalšiu časovo neobmedzenú dobu, v podobe traumy, či pretrvávajúcich psychických problémov, mnohokrát doživotne. Dotknutá je i povesť a meno poškodenej osoby. Ujma obete utrpená trestným činom nie je odčinená odsudzujúcim rozsudkom páchateľa trestného činu, ale jej následky si poškodená osoba nesie so sebou ďalej, i naďalej je bližším, či širším svojím okolím vnímaná spôsobom zasahujúcim osobnú sféru. To však nemožno konštatovať v súdenej veci v prípade žalobcu, u ktorého oslobodzujúci rozsudok bol formou zadosťučinenia a ukončil tvrdené negatívne prežívanie a pocity žalobcu samotného a bol zároveň pre spoločnosť objektívnym konštatovaním o nevine žalobcu ako obžalovaného ( z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný). 26. Pokiaľ sa týka prežívania trestného stíhania žalobcom, tento tvrdil prežívané pocity strachu, beznádeje, neistoty či pociťovanej nespravodlivosti. Odvolací súd je v zhode so žalobcom, že uvedené vnútorné rozpoloženie, pocity a prežívanie sa dokazuje mimoriadne obtiažne. Avšak i táto imateriálna kategória je preukázateľná napr. výpoveďami svedkov, ktorí mohli vnímať prípadné zmeny v správaní poškodenej osoby, uzavretie sa do seba, negatívne nálady, či iné navonok prejavujúce sa správanie poškodenej osoby. Z výpovede žalobcu, jeho syna, jeho družky však vyplynulo, že žalobca mal za to, že „z toho nič nemôže byť“ (viď výpoveď samotného žalobcu na pojednávaní), v dôsledku čoho i syn žalobcu dospel k záveru, že „to bude v poriadku“. Zo svedeckých výpovedí vyplýva prevažne istota a vnútorné presvedčenie žalobcu, že začatie trestného stíhania nebude predstavovať vážnejší problém. Vypočutí svedkovia nesvedčili o negatívnych zmenách v prežívaní, správaní, postojov, či zhoršení psychického stavu žalobcu. 27. Pokiaľ sa týka postoja okolia k osobe žalobcu po začatí jeho trestného stíhania, v konaní nebol predložený žiadny článok, tlačová, či iná mediálna informácia ohľadom trestného stíhania žalobcu. Tvrdenie žalobcu, že „novinári bez akejkoľvek zdržanlivosti konštatovali, že uvedený zločin spáchal“ zostalo nepreukázané. Z výpovede svedkýň P., R., ako aj z výpovede samotného žalobcu vyplynulo, že s A. P. a Z. P. sa žalobca poznal už od roku 1995 - 1996 a od uvedeného obdobia ich opakovane na základe udeleného plnomocenstva (nie ako advokát ex offo) zastupoval. S výnimkou obdobia trestného stíhania uvedených zastupuje doposiaľ. Osoba žalobcu ako advokáta tak bola už minimálne 10 rokov pred začatím trestného stíhania spájaná s obhajobou osôb páchajúcich najťažšie zločiny. Začaté a vedené trestné stíhanie žalobcu preto nemuselo byť jediným, či hlavným dôvodom, prečo okolie žalobcu nadobudlo dojem, že „nadržiava mafiánom“, ako o tom na pojednávaní vypovedala svedkyňa Gdovínová. 28. I napriek vedenému trestnému stíhaniu, žalobcov partnerský vzťah s jeho priateľkou zostal zachovaný, v tejto oblasti života trestné stíhanie žalobcu zásadnejšie nezasiahlo. Berúc do úvahy všetky uvedené okolnosti, i odvolací súd dospel k záveru, že súdom priznaná suma 1 000,- Eur je primeraná a postačujúca, keď táto predstavuje približne 1/3 sumy, ktorú maximálne možno priznať obeti trestného činu znásilnenia. Zásah do osobnej sféry žalobcu spôsobený trestným stíhaním nebol takej intenzity, ako pri porovnávanom trestnom čine, žalobca sa po oslobodení spod obžaloby aktívne vrátil do pracovného a spoločenského života, vzťahy s deťmi sa urovnali, i keď dcéra žalobcu uviedla, že na opätovné zblíženie s otcom potrebuje dlhší čas. Syn žalobcu pôsobí u neho ako advokátsky koncipient a so svojím otcom je v intenzívnom osobnom aj pracovnom kontakte. Stigmatizácia žalobcu v súvislosti s trestným stíhaním žalobcu pominula. 29. Záverom odvolací súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť súdov v iných obdobných veciach, kedy Najvyšší súd SR v konaní sp. zn. 3Cdo 11/2012 odmietol dovolanie v konaní, v ktorom bola súdom prvej inštancie priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 2000,- Eur, pričom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. V predmetnej veci bolo trestné konanie vedené tri roky, pričom žalobkyňa bola spod obžaloby oslobodená. Najvyšší súd SR tiež odmietol dovolanie v konaní sp. zn. 5Cdo 173/2015, v ktorej za vedenie trestného stíhania väzobne, kedy bol následne žalobca (ako obžalovaný) spod obžaloby oslobodený bola súdom prvej inštancie priznaná náhrada škody vo výške 1 813, 76 Eur, pričom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. 30. Rozhodnutím zo dňa 09. 08. 2016 Najvyšší súd SR odmietol dovolanie v konaní sp. zn. 3Cdo 95/2016, v ktorom na základe žaloby o náhradu škody vo výške 74 000,- Eur, okresný súd priznal sumu 1 000,- Eur za 28 dní väzby a vo zvyšku žalobu zamietol, pričom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní sp. zn. 12Co/133/2014 rozsudkom zo dňa 22. 09. 2016 potvrdil rozsudok Okresného súdu Zvolen č.k. 7C/53/2012 - 79 zo dňa 18. 11. 2013, ktorým okresný súd priznal žalobcovi náhradu škody titulom nemajetkovej ujmy vo výške 3 478, 02 Eur ( a vo zvyšku žalobu ohľadom uplatňovanej nemajetkovej ujmy zamietol), za trestné stíhanie trvajúce päť rokov, počas ktorého bol žalobca (ako obžalovaný) šesť mesiacov vo väzbe. 31. Berúc do úvahy všetky osobité okolnosti prejednávanej veci, po individuálnom posúdení konkrétneho prípadu i s prihliadnutím na ostatnú rozhodovaciu činnosť súdov v obdobných veciach, odvolací súd dospel k záveru o vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v jeho meritórnom prvom a druhom výroku, preto postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v tejto časti ako vecne správny. 32. Ako výrok závislý preskúmal odvolací súd i tretí výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania, ktorým súd žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi s odôvodnením, že žalovanej ako procesne úspešnej strane sporu v rozsahu 80, 32 %, žiadne trovy v súvislosti nevznikli. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil i v tejto časti, nakoľko súd prvej inštancie správne vyhodnotil celkový pomer úspechu, správne aplikoval ust. § 255 ods. 2 CSP a keďže procesne úspešná žalovaná konala v konaní prostredníctvom poverených prokurátorov okresnej prokuratúry, reálne jej v súvislosti s konaním pred súdom prvej inštancie trovy nevznikli. 33. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1CSP a § 255 ods. 2 CSP. Odvolacie konanie bolo vedené na základe odvolania podaného ako žalobcom, tak aj žalovanou. Ani jedno z podaných odvolaní odvolací súd nevyhodnotil ako dôvodné a žiadnemu z nich nevyhovel, preto nemožno konštatovať procesný úspech jednej zo sporových strán v odvolacom konaní. Z uvedeného dôvodu odvolací súd s poukazom na ust. § 255 ods. 2 CSP rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 34. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).