Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 15CoPr/5/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6718200631 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6718200631.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: X. Q., nar.XX. XX.XXXX, bytom X. XXX/XX, XXX XX E., zast.: JUDr. Peter Tonhauser, advokát, s.r.o., so sídlom Jána Cikkera 8, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o určenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen zo dňa 14. 05. 2019, č. k.: 17Cpr/2/2018-285, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e. II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že: „I. Súd žalobu žalobcu zamieta. II. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 % do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu I. inštancie o výške náhrady trov konania.“ 2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou zo dňa 06.02.2018 domáhal určenia neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, pričom tvrdil, že u zamestnávateľa vykonával prácu ako referent dozoru, vo funkcii radcu, od 1.5.1996 do 31.1.2018, kedy sa jeho štátnozamestnanecký pomer skončil uplynutím výpovednej doby. Žalovaný upozornil žalobcu na porušenie služobnej disciplíny písomným upozornením č. XXXXXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, ktoré spočívalo na tom skutkovom základe, že žalobca dňa XX.XX.XXXX elektronicky prostredníctvom pracovnej siete (počítača) štátnej zamestnankyne, P.. N. X., do ktorej sa prihlásil s jej prístupovým heslom, zapísal jej odchod zo zamestnania o 16.30 hod., ktorá sa však skutočne fyzicky nenachádzala v mieste svojho pravidelného výkonu štátnej služby, ale v daný čas bola na inom mieste vo N., kde ju žalobca vysadil. Takéto konanie žalobou žalovaný považoval za závažné porušenie služobnej disciplíny s odkazom na 2. diel 3. oddielu ods. 22 písm. p) Služobného poriadku č. 2/2016 platného a účinného ku dňu porušenia služobnej disciplíny, v zmysle ktorého: „Závažné porušenia pracovnej disciplíny sa štátny zamestnanec dopustil najmä tým, že: zapíše príchod, prerušenie práce a odchod alebo elektronicky zaznamená príchod, prerušenie práce alebo odchod za iného zamestnanca.“ Žalovaný zároveň v predmetnom písomnom upozornení upozornil žalobcu aj na menej závažné poručenie služobnej disciplíny a zároveň ho informoval aj o tom, že v prípade opakovaného menej závažného porušenia pracovnej disciplíny môže služobný úrad skončiť so žalobcom štátnozamestnanecký pomer výpoveďou v zmysle príslušných ustanovení zákona o štátnej službe. Žalovaný listom zo dňa XX.XX.XXXX č. XXXXXXX/ XXXX s názvom ,,Skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou“ dal žalobcovi výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru podľa ust. § 75 ods. 1 písm. g) zákona o štátnej službe, v spojení s ust. § 78 ods. 1 zákona o štátnej službe z dôvodu, že u žalobcu ako u štátneho zamestnanca bol daný dôvod na okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru, keďže mu bolo oznámené upozornenie o závažnom porušení služobnej disciplíny spočívajúce v prihlásení sa do počítača zamestnankyne P.. N. X. a následného zapísania jej odchodu z pracoviska. 3. Predovšetkým namietal existenciu výpovedného dôvodu v zmysle ust. § 75 ods. 1 písm. g) zákona o štátnej službe, kedy pre skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou musí zo strany zamestnanca dôjsť k porušeniu služobnej disciplíny takej intenzity, že takéto porušenie je možné kvalifikovať ako závažné porušenie služobnej disciplíny. Tvrdil, že samotné určenie zamestnávateľa, ktoré porušenie služobnej disciplíny je z hľadiska intenzity menej závažné, ktoré naopak považuje za závažné porušenie služobnej disciplíny automaticky, neznamená jeho absolútnu správnosť a záväznosť. Žalobca súhlasil s tým, že porušil služobnú disciplínu, keď zapísal odchod z pracoviska svojej kolegyne, ktorá sa v tom čase fyzicky nachádzala na inom mieste, avšak v žiadnom prípade takéto porušenie nevykazuje známky závažného porušenia služobnej disciplíny. namietal, že pri vyvodzovaní disciplinárnej zodpovednosti žalovaného voči žalobcovi a voči pani P.. N. X. existujú závažné pochybnosti o rovnakom zaobchádzaní, keď za takmer rovnakú mieru zodpovednosti na porušení rovnakej služobnej disciplíny bol žalobca potrestaný skončením štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou, pričom pani P.. N. X. bola „len“ upozornená na menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. 4. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že žalobca nepopiera porušenie služobnej disciplíny. Jedinou spornou je posúdenie intenzity závažného porušenia služobnej disciplíny. Žalovaný svoje hodnotenie intenzity porušenia služobnej disciplíny považuje za správne, pričom konanie žalobcu dosiahlo intenzitu porušenia služobnej disciplíny závažným spôsobom. Zdôraznil, že v porovnaní so zamestnávateľmi v súkromnom sektore má obligatórnu povinnosť vydať služobný poriadok. Podľa 2. dielu, 3. oddielu, odseku 22, písm. p) služobného poriadku sa závažného porušenia služobnej disciplíny dopustí štátny zamestnanec tým, že zapíše príchod, prerušenie práce a odchod alebo elektronicky zaznamená príchod, prerušenie práce a odchod za iného zamestnanca. Žalobca bol so služobným poriadkom preukázateľne oboznámený dňa 01.03.2016, čo potvrdil svojim podpisom. Presné, prísne a svedomité dodržiavanie vnútorných predpisov žalovaného a pokynov vo vzťahu k výkonu štátnej služby je odôvodňované aj charakterom žalovaného, ktorý je orgánom štátnej správy Slovenskej republiky a musí si zachovávať dôveru verejnosti v činnosť finančnej správy a poskytovať istotu, že peniaze daňových poplatníkov Slovenskej republiky sa vynakladajú a využívajú správne a efektívne. Pripustenie zápisu príchodu, prerušenia či odchodu z práce štátneho zamestnanca inou osobou a bez jeho osobnej účasti na evidovaní dochádzky by malo negatívny vplyv i na stav služobnej disciplíny na pracovisku. Poukázal na to, že žalobca sa porušenia služobnej disciplíny dopustil vedome a úmyselne. 5. Okresný súd po vykonanom dokazovaní najskôr poukázal na svoj predchádzajúci rozsudok zo dňa 21. 8. 2018, č. k. 17 Cpr 2/2018 - 188, ktorý bol zrušený uznesením odvolacieho súdu zo dňa 13. 3. 2019, č. k. 15 CoPr 8/2018 - 252. 6. Po vykonanom dokazovania mal preukázané, že žalobca uzatvoril so žalovaným štátno- zamestnanecký pomer. Žalovaný dal žalobcovi výpoveď podľa ustanovenia § 75 ods. 1 písm. g) v spojení s § 79 ods. 1 Zákona č. 55/2017 Z.. z dôvodu, že je u neho, ako u štátneho zamestnanca daný dôvod na okamžité skončenie štátno-zamestnaneckého pomeru, lebo dňa XX. X. XXXX elektronicky, prostredníctvom pracovnej stanice (počítača) štátnej zamestnankyne P.. N. X., do ktorej sa prihlásil jej prístupovým heslom cez virtuálny snímač dochádzky zapísal jej odchod zo zamestnania o 16.30 hod. za P.. N. X., ktorá skutočne fyzicky v mieste svojho pravidelného výkonu v štátnej službe v budove T.H. na A. 13 v W. W. sa v daný deň a čas nenachádzala. Nachádzala sa na inom mieste, a to v N., kde ju vysadil, čím porušil § 60 ods. 1 písm. a) Zákona č. 400/2009 Z. z., 5.diel, 1.oddiel, ods. 139 IRA č. 24/2016, čl. III, ods. 4 IRA č. 230/2012/6000200, 2.diel, 3.oddiel, ods. 22 písm. p) Služobného poriadku 2/2016. Boli teda splnené predpoklady platnosti výpovede podľa § 73 ods. 2 citovaného zákona, t. j. z dôvodu výpovede bol skutok vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Súd sa nezaoberal inými vytýkanými nedostatkami práce žalobcu, na ktoré podľa jeho vyjadrenia dovtedy ani nikdy nebol upozorňovaný. Tiež sa nezaoberal ani činnosťou Inšpekčnej služby, keďže toto nie je predmetom konania. Konštatoval, že žalobca v rámci tohto súdneho konania sám skutok doznal. 7. Súd konštatoval, že pri výpovedi bol dodržaný postup vyžadujúci § 75 ods. 2 citovaného zákona. Následne skúmal, či tu je daný dôvod na okamžité skončenie služobného pomeru, ktorý bol podľa § 75 písm. g) citovaného zákona použitý ako dôvod dania výpovede žalobcovi . Podľa § 78 ods. 1 citovaného zákona, jediným dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru služobným úradom je závažné porušenie služobnej disciplíny a to v lehote 2 mesiace od oznámenia upozornenia o tomto porušení zamestnancovi. Táto lehota bola dodržaná, preto súd skúmal, či skutok vymedzený vo výpovedi napĺňa charakter závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorý vyžaduje zákon na platnosť okamžitého skončenia štátno-zamestnaneckého pomeru. Sporné z hľadiska skutkovej stránky bolo to, či žalobca P.. X. odhlásil z vlastnej iniciatívy alebo o to bol požiadaný. Sporné nebolo to, že P.. X. sa už z kontroly do služobného úradu nevrátila zo zdravotných dôvodov a systém by ju automaticky odhlásil o 16.00 hod. Táto bola zo strany žalovaného upozornená pre tento skutok iba na menej závažné porušenie pracovnej disciplíny. V tomto smere však žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nevedel preukázať, že P.. N. X. ho požiadala o to, aby ho odhlásila z dochádzky. 8. Následne súd posudzoval, či konanie žalobcu je závažným porušením pracovnej disciplíny, pričom vychádzal z § 117 zák. č. 55/2017 Z. z.. Aplikoval § 109 ods. 1 citovaného zákona, podľa ktorého služobný úrad vydá služobný poriadok po predchádzajúcom súhlase zástupcov zamestnancov, inak je neplatný. V zmysle ods. 2 služobného poriadku služobný úrad bližšie upraví služobné podmienky, ustanovené týmto zákonom a upraví, ktoré porušenie povinností štátneho zamestnanca sa považuje sa závažné porušenie služobnej disciplíny. V zmysle ods. 3 je služobný poriadok záväzný pre všetkých štátnych zamestnancov, ktorí musia byť s jeho obsahom riadne oboznámení. Ustanovenie upravuje povinnosť služobného úradu vydať služobný poriadok, ktorého účelom je bližšie špecifikovať jednotlivé ustanovenia zákona o štátnej službe. Služobný poriadok je záväzným nielen pre služobný úrad, ale i všetkých štátnych zamestnancov. Žalovaný vydal služobný poriadok ako interný riadiaci akt č. 2/2016, kde v bode 2.diel, 3.oddiel písm. p) sa uvádza: „závažného porušenia služobnej disciplíny sa štátny zamestnanec dopustí najmä tým, že zapíše príchod, prerušenie práce a odchod alebo elektronicky zaznamená príchod, prerušenie práce a odchod za iného zamestnanca“. Žalovaný teda vydal služobný poriadok, kde priamo v ňom uviedol, že také konanie žalobcu, ktorého sa v tomto prípade dopustil, teda že elektronicky zaznamenal odchod iného zamestnanca, a to pani P.. N. X. zo zamestnania. Mal preukázané, že žalobca svojím podpisom potvrdil, že s týmto predpisom bol oboznámený, predpisu porozumel. Urobil tak dňa 1. 3. XXXX. Tiež mal preukázané, že Slovenský odborový zväz verejnej správy a kultúry, sekcia colnej správy, podnikový výbor OZ Sloves - sekcia územných finančných orgánov pri finančnom riaditeľstve SR a Nezávislá odborová organizácia zamestnancov Finančného riaditeľstva SR oznámili žalovanému, že služobný poriadok prerokovali a s návrhom súhlasia. Nakoľko tento služobný poriadok bol vydaný po predchádzajúcom súhlase zástupcu zamestnancov, je platný. Keďže žalobca ako štátny zamestnanec bol s týmto služobným poriadkom oboznámený, čo potvrdil svojím podpisom, je pre neho záväzný. Žalobca mal dodržiavať služobný poriadok. V zmysle tohto služobného poriadku je zrejmé, že sa žalobca dopustil závažného porušenia disciplíny tým, že z elektronického systému odhlásil z dochádzky svoju kolegyňu P.. N. X.. Na tejto skutočnosti nič nemení ani to, že samotná kolegyňa P.. N. X. za to, že sa nedostavila do zamestnania a nenahlásila to, že ju niekto odhlásil zo systému, bola pre takýto svoj skutok uznaná len zo spáchania menej závažného porušenia pracovnej disciplíny. Porušenie obidvoch zamestnancov je dostatočne preukázané, podľa služobného poriadku a IRA je zistená vyššia miera závažnosti porušenia služobnej disciplíny žalobcom, ktorý úmyselne vedome konal v rozpore s úpravou obsiahnutou v tomto akte, pričom bolo jasne definované, že v takomto prípade je dôvod na okamžité skončenie štátno-zamestnaneckého pomeru. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. 9. Proti rozsudku podal odvolanie v rozsahu 22 strán žalobca. Napadnutý rozsudok žiadal zmeniť tak, že skončenie pracovného pomeru so žalobcom je neplatné, eventuálne napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Ako odvolací dôvod uviedol ustanovenie § 365 ods. 1 písm. f) CSP, keď namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj ustanovenie § 365 ods. 1 písm. h) CSP, keď rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 10. K dovolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP uviedol, že tento spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci so zreteľom na absenciu vyporiadania sa s kritériami konštruovanými samotným zákonodarcom, ako aj bohatou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Namietal, že súd prvej inštancie sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keď Služobnému poriadku priznal právne záväzný charakter v tom zmysle, že mieru intenzity porušenia služobnej disciplíny v jednotlivých prípadoch považoval za určujúcu bez toho, aby mieru intenzity porušenia služobnej disciplíny vyhodnotil so zreteľom na osobu žalobcu, mieru zavinenia, pohnútku, ako aj vznik škody, v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe, ako aj konštantného doktrinálneho výkladu. 11. Odôvodnenie rozhodnutia považoval za nekoherentné, logicky a argumentačne si zjavne odporujúce, keď súd prvej inštancie na strane 15 napadnutého rozhodnutia v riadku 36 poukazuje na právnu úpravu ust. § 117 ods. 3 zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe, avšak na druhej strane v tejto právnej norme definované kritériá následne neskúma. Obsahom tejto právnej normy je demonštratívny výpočet kritérií, ktoré je v prípade hodnotenia závažnosti porušenia služobnej disciplíny potrebné zohľadniť. Uviedol, že ide o kritériá, ktoré sa kreovali postupnou ustálenou rozhodovacou činnosťou najmä Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a ktoré zákonodarca len inkorporoval do nového zákona o štátnej službe, ktorý nahradil dovtedajší zákon č. 400/2009 Z. z., ktorý obdobné ustanovenie neobsahoval. Ustanovenie § 117 ods. 3 zákona o štátnej službe teda nepredstavuje žiadne nóvum v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky, ale ide prakticky len o legislatívne zakotvenie toho, čo už niekoľko rokov judikoval Najvyšší súd Slovenskej republiky. Považoval za potrebné konštatovať, že zákonodarca nie celkom zohľadnil všetky relevantné kritériá pre skúmanie závažnosti porušenie služobnej/pracovnej disciplíny. 12. Poukázal na charakter pracovnoprávneho vzťahu v porovnaní so vzťahom štátnozamestnaneckým so zreteľom na rozhodovaciu prax. Z rozhodovacej činnosti súdov, ako aj z právneho poriadku Slovenskej republiky nevyplýva, že v otázke skúmania závažnosti porušenia služobnej/pracovnej disciplíny, by súdy mali vychádzať z diferentného charakteru tohto právneho vzťahu. Otázka kvalifikácie porušenia pracovnej/disciplíny bola vždy vecou príslušného súdu, ktorý jediný je oprávnený rozhodnúť o tom, či konkrétne disciplinárne previnenie zamestnanca/štátneho zamestnanca, má kvalitu menej závažného, alebo naopak závažného porušenia pracovnej/služobnej disciplíny. Tento právny záver si osvojil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 12. septembra 2016 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 233/2015, keď sa vyslovene vyjadril, že dokonca aj v prípade porušenia služobnej disciplíny (oblasť štátnozamestnaneckých vzťahov) nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, vždy berie do úvahy špecifiká prejednávanej veci.“ 13. V súvislosti s vyššie uvedenou problematikou nie je relevantným argumentom ani to, že zákonodarca pre oblasť štátnozamestnaneckých vzťahov legislatívne zakotvil obligatórnu povinnosť Služobného úradu prijať Služobný poriadok. pre posúdenie závažnosti porušenia služobnej disciplíny nie je relevantné to, či zamestnávateľ má ex lege uloženú povinnosť prijať Služobný poriadok, alebo vydanie takéhoto interného normatívneho aktu je fakultatívne. Argumentoval, že ide o právnu úpravu, ktorá nemá so zreteľom na ustálenú rozhodovaciu prax, ako i nemeniaci sa postoj právnej náuky žiadne ratio, pretože súd pri hodnotení závažnosti porušenia pracovnej/služobnej disciplíny je viazaný len a len konkrétnymi okolnosťami prípadu, ktoré musí vyhodnotiť so zreteľom na doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu (k tomu pozri sp. zn. 5 Cdo 74/2008, sp. zn. 3Cdo 233/2015, sp. zn. 5 Cdo 95/2009, sp. zn. 5 Cdo 17/2011, sp. zn. 3 Cdo 12/2008, sp. zn. 3 Cdo 218/2007 ). Toto sú neopomenuteľné kritériá, ktoré súd obligatórne musí starostlivo vyhodnotiť, každé kritérium jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti. Pokiaľ tieto kritériá súd prvej inštancie neskúmal, vec nesprávne právne posúdil. 14. Záver súdu, že „časová súvislosť nie je rozhodujúca a ani to, či došlo ku škode, alebo išlo len o krátku dobu. Dôležité je, že došlo ku konaniu, ktoré je služobným poriadkom definované ako závažné porušenie služobnej disciplíny“ považoval za arbitrárny a právne neudržateľný, negujúci doteraz všetky právne závery súdov a názory právnej náuky, ale čo je absolútne neakceptovateľné a neprípustné, napadnuté rozhodnutie nerešpektuje hierarchiu právnych noriem podľa ich právnej sily, ba priam ich popiera. 15. Služobný poriadok podľa jeho názoru predstavuje z hľadiska hierarchie právnych noriem podľa ich právnej sily najnižší stupeň normatívnej regulácie, keď na podklade zákonnej splnomocňujúcej blankety len konkretizuje a precizuje práva a povinnosti zamestnancov v organizačnej štruktúre žalovaného. Nazeranie na Služobný poriadok v intenciách právnej argumentácie predostretej žalovaným, neguje hierarchiu právnych noriem podľa ich právnej sily a z tohto dôvodu, predstavuje irelevantný argument nemajúci význam pre rozhodnutie o merite veci. Ak by Služobný poriadok žalovaného mal predstavovať právne nedotknuteľný zdroj normatívnej regulácie, potom by to znamenalo, že žalovaný by sa dostal do pozície „žalobcu i sudcu“, čo by znamenalo totálny rozklad princípu trojdelenia štátnej moci, o ktorého význame v podmienkach demokratického štátu, azda nemožno ani pochybovať. V tejto súvislosti poukázal na Zákonník práce. Komentár. 4 vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2015, 12064 s. vyjadruje striktný právny názor, že pri úvahách o hodnotení stupňa porušenia pracovnej disciplíny nie je súd viazaný tým, ako zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku (alebo inom internom predpise) hodnotí určité konanie svojho zamestnanca. Z uvedeného doktrinálneho výkladu k ust. § 63 Zákonníka práce tiež vyplýva, že právna náuka pamätá i na situácie, kedy zamestnávateľ určité zavinené konanie zamestnanca porušujúce určité právne povinnosti nekvalifikuje vyslovene v pracovnom poriadku, ale prijíma napríklad iný interný predpis napríklad aj služobný poriadok. Pri komparácii pracovného poriadku so služobným poriadkom je však z hľadiska ich účinkov, ako i možnosti regulácie interných záležitostí zamestnávateľa nutné konštatovať, že ide o normatívne právne akty totožné a to tak po kvalitatívnej stránke, teda z hľadiska právnych účinkov, ktoré vyvolávajú, ako aj obsahovej, teda z hľadiska prípustnosti diapazónu právnych vzťahov, ktoré zamestnávateľ v takomto akte môže upraviť. 16. Namietal právne posúdenie vyslovené v posledných riadkoch bodu 52 rozhodnutia, podľa ktorého ak štátny zamestnanec sa dopustí závažného porušenia služobnej disciplíny, je s ním služobný úrad povinný buď okamžite skončiť štátnozamestnanecký pomer alebo skončiť jeho štátnozamestnanecký pomer výpoveďou. Ide o nelogický a vzájomne si odporujúci právny záver súdu prvej inštancie, pretože v bode 50 a 51 sa odvoláva na príslušné zákonné ustanovenia, pod ktoré skutkový stav subsumoval, pričom tak dikcia ust. § 75 ods. 2, ako aj dikcia ust. § 78 ods. 1 zákona o štátnej služby operujú s fakultatívnou možnosťou skončenia štátnozamestnaneckého pomeru ak nastanú kvalifikované dôvody pre jeho ukončenie. Táto fakultatívnosť je vyjadrená slovom „môže“ a nie slovom musí. Takýto právny záver vytvára dojem, že žalovaný zamestnávateľ je povinný skončiť štátnozamestnanecký pomer a ak ho náhodou skončí neplatne, je to úplne v poriadku, pretože on mimochodom ako silnejšia strana právneho vzťahu, mal povinnosť štátnozamestnanecký pomer ukončiť. Zamestnávateľ takúto právnu povinnosť nemá, pokiaľ nie je spôsobilý s odbornou starostlivosťou zohľadňujúc aktuálnu judikatúru posúdiť, či dané porušenie služobnej disciplíny je skutočne „závažným porušením služobnej disciplíny“, vždy má k dispozícií možnosť, určité porušenie štátneho zamestnanca kvalifikovať ako „menej závažné porušenie služobnej disciplíny“, čím sa vyhne prípadným negatívnym následkom v podobe neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Nie je preto na mieste, aby žalovaný zamestnávateľ bol takýmto spôsobom favorizovaný a stavaný do privilegovaného postavania v porovnaní so zamestnancom, ktorý je mimochodom slabšou stranou právneho vzťahu. 17. Na podporu svojich tvrdení poukázal rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. 9. 2009, sp. zn. 5 Cdo 74/2008, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. apríla 2010, sp. zn. 5 Cdo/95/2009, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 12. septembra 2016, sp. zn. 3 Cdo 233/2015 ako aj uznesenie zo dňa 14. 6. 2011, sp. zn. 5 Cdo 117/2011, z čoho vyplýva, že pri posudzovaní stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je súd viazaný tým, ako zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku hodnotí určité konanie svojho zamestnanca. V tejto súvislosti konštatoval, že aplikačná prax v otázke skúmania závažnosti porušenia pracovnej disciplíny dospela k určitým kritériám, ktoré je súd povinný preskúmať a následne pretaviť do právnej kvalifikácie menej závažného alebo naopak závažného porušenia pracovnej/služobnej disciplíny. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že skúmanie týchto kritérií opomenul alebo ako napr. v prípade skúmania časovej súvislosti, ako i existencie vzniku škody uviedol, že tieto kritériá nie sú rozhodujúce. Nevedno však, akými úvahami sa súd spravoval. Podľa jeho názoru skúmanie vzniku škody v príčinnej súvislosti s disciplinárnym previnením konkrétneho zamestnanca je jedným zo základných kritérií pri skúmaní závažnosti porušenia pracovnej/služobnej disciplíny, ktoré súd musí vyhodnotiť a premietnuť do záveru o miere závažnosti disciplinárneho previnenia. 18. Namietal, že ak zamestnávateľ - žalovaný vyplatil pani P.. X. funkčný plat a odvody do Sociálnej poisťovne napriek tomu, že mal o jej disciplinárnom previnení vedomosť, potom konal buď v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti a neefektívne nakladal s verejnými financiami daňových poplatníkov, alebo tak urobil s jasným cieľom prezumovania vzniku škody, aby toto neskôr použil voči žalobcovi. Súd porušenie služobnej disciplíny žalobcom vyhodnotil len v kontexte priťažujúcich skutkových okolností, nezohľadnil poľahčujúce okolnosti spočívajúce už v spomenutej absencii škody ako aj to, že takéto konanie žalobcu spočívalo v jednorázovom úkone, ktorý založil jeho disciplinárnu zodpovednosť. Tiež nevyhodnotil také konkrétne okolnosti veci ako napr. pohnútku, mieru závažnosti porušenia služobnej disciplíny, ako aj povahu porušenej služobnej povinnosti, ktorá žiadnym spôsobom neovplyvnila plnenie služobných povinností žalobcu, ako aj prevádzkyschopnosť žalovaného, tiež bolo potrebné zohľadniť absenciu nielen vzniku škody, ale aj to, že konaním žalobcu objektívne nevznikla žiadna iná ujma. Súčasné judikatúrne trendy sa uberajú takým smerom, že za závažné porušenie pracovnej/služobnej disciplíny považujú skôr dlhodobú neospravedlniteľnú absenciu v práci, spôsobenie väčšej škody, či opakované používanie alkoholických nápojov. Z tohto dôvodu nemôže byť závažným porušením služobnej disciplíny ani jednorázové odhlásenie pani P.. X. žalobcom zo systému pracovnej stanice (počítača). 19. V zmysle rozhodovacej praxe jedným z kritérií pre prijatie záveru o závažnosti porušenia služobnej disciplíny je aj zohľadnenie dovtedajšieho plnenia pracovných úloh. V tejto súvislosti poukázal na účelovo vyhotovené vyjadrenie žalovaného zo dňa 26. 2. 2018 opierajúce sa o charakteristiku žalobcu zo strany jeho vedúceho zamestnanca. Tieto tvrdenia sledujú jediný cieľ, a to evidentnú snahu o kompromitáciu osoby žalobcu, pretože ak je pravdou to, čo uvádza žalovaný, potom mu nič nebránilo v tom, aby žalobcu už dávnejšie upozornil na menej, či viac závažné porušenie služobnej disciplíny, avšak počas viac ako 21 rokov pôsobenia v štátnozamestnaneckom pomere so žalovaným nebol žalobca nikdy na porušenie služobnej disciplíny upozornený, z čoho vyplýva, že konanie žalobcu nedosiahlo intenzitu porušenia služobnej disciplíny, ale potenciálne ak aj mohlo dosiahnuť, žalovaný bol zjavne s výkonom služobných povinností žalobcu spokojný a nemal potrebu vyvodzovať disciplinárnu zodpovednosť. Konanie žalobcu nesmerovalo k získaniu majetkového prospechu, ale konal z dôvodu, že o takéto odhlásenie z pracovnej stanice počítača bol požiadaný svojou kolegyňou. Napriek tomu, že súd mal z výsluchu svedkyne P.. X. preukázané, že táto žalobcu o odhlásenie odchodu žalobcu nepožiadala, opomenul vyhodnotiť aj iné zásadné skutkové okolnosti so zreteľom na dôkaznú silu výsluchu svedka, ale aj so zreteľom na porušenie služobnej disciplíny tejto svedkyne. 20. K záveru súdu o tom, že porušenie obidvoch zamestnancov je dostatočne preukázané a podľa služobného poriadku a IRA je zistená vyššia miera závažnosti porušenia služobnej disciplíny žalobcom, uviedol, že takýto skutkový a právny záver je svojvoľný a neudržateľný, pretože súd neuviedol, na základe čoho dospel k záveru, že konanie žalobcu dosiahlo vyššiu intenzitu porušenia služobnej disciplíny, ako konanie P.. X.. S poukazom na prezentované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR neexistuje žiadna pochybnosť, že takýto záver je neudržateľný, pretože súd nie je takouto kvalifikáciu zo strany zamestnávateľa viazaný. 21. V absolútnom rozpore s požiadavkou spravodlivého usporiadania spoločenských vzťahov a nediskriminácie je aj to, že pani P.. X. bola na základe upozornenia na porušenie služobnej disciplíny zo dňa XX. 9. XXXX upozornená pre menej závažné porušenie služobnej disciplíny hneď pre 5 skutkov, ktorých sa dopustila v služobnom čase a v súvislosti s plnením služobných úloh. Vychádzajúc z týchto okolnosti vyslovil názor, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom ide o skutkový stav relevantný pre rozhodnutie vo veci samej. Je v absolútnom rozpore s požiadavkou výkonu práv a povinností vyplývajúcich zo štátnozamestnaneckého pomeru v súlade s dobrými mravmi, ako i explicitne formulovanou zásadou nediskriminácie, a to priamo ihneď v „Princípoch štátnej služby“ zákona o štátnej službe, ak niekto, kto preukázateľne nechránil svoje prístupové heslo, pričom je irelevantné, z akého dôvodu ho pani P.. X. mala zapísané v kalendári, svoju absenciu v práci na základe prezentovanej prekážky v práci z dôvodu ženských problémov nepreukáže relevantným dokladom, bol odmenený upozornením pre menej závažné porušenie služobnej disciplíny, pričom ten, kto služobnú disciplínu porušil tým, že v rozsahu 0,5 hodiny odhlásil odchod svojej kolegyne z práce, k tomuto skutku sa priznal a navyše zamestnávateľovi nespôsobil ani žiadnu škodu, pričom sám si svoje povinnosti vyplývajúce zo štátnozamestnaneckého vzťahu plnil, keď po výkone štátnej služby sa vrátil na T. úrad, kde odstavil služobné motorové vozidlo, bol odmenený výpoveďou z toho dôvodu, že sa dopustil závažného porušenia služobnej disciplíny. V tejto súvislosti nastolil otázku, či miera porušenia služobnej disciplíny nebola vyššia skôr na strane P.. X., než samotného žalobcu. 22. Poukázal na to, že pre posúdenie závažnosti porušenia služobnej disciplíny zo strany žalobcu je potrebné vysporiadať sa s otázkou, aký rozumný dôvod vôbec mohol žalobca mať na to, aby z vlastnej iniciatívy odhlásil pani P.. X. z práce, keď, ako sám žalovaný argumentuje, o služobnom poriadku a IRA bol preukázateľne poučený a s ním oboznámený. Z toho vyplýva, že objektívne mohli nastať dve možné alternatívy, a to buď heslo P.. X. žalobcovi poskytla alebo toto heslo nedostatočne chránila pred zneužitím, čím vytvorila cestu k tomu, aby sa tretie osoby mohli s jej heslom oboznámiť oznámiť a následne toto heslo použiť. Aj v prípade, že by sa žalobca o prístupovom hesle dozvedel z kalendára P.. X., ktorý mala údajne položený na stole, P.. X. bola tou, ktoré primárne porušila povinnosť vyplývajúcu zo štátnozamestnaneckého pomeru tým, že svoje heslo nedostatočne chránila pred zneužitím, a teda neskoršie konanie žalobcu bolo len ďalším následkom primárne porušenej povinnosti zo strany P.. X., ktoré by nikdy nebolo nastalo, keby svoje prístupové heslo s odbornou starostlivosťou chránila. 23. Žalobca zotrval na tvrdení, že konal na pokyn a požiadanie P.. X. napriek tomu, že vo výpovedi toto poprela. Vyslovil domnienku, že v prípade, kedy jediným svedkom, ktorý to, či pani P.. X. žalobcu o odhlásenie odchodu požiadala alebo nepožiadala, je práve samotná pani P.. X., jej svedecká výpoveď nemôže disponovať takou dôkaznou silou, ako v prípade nezávislého, nestranného a ničím nezaujatého svedka. V tejto súvislosti poukázal na to, že P.. X. počas pojednávania musela byť vykázaná z pojednávacej miestnosti z dôvodu, že nevedela rešpektovať dôstojný priebeh pojednávania a neustále mienila reagovať na ústne prednesy a argumentáciu právneho zástupcu žalobcu. Nebola ako svedok spôsobilá vlastnými slovami opísať relevantné skutkové okolnosti bez toho, aby čítala z papiera. V tejto súvislosti je potrebné vyhodnotiť aj okolnosť, prečo P.. X. neoznámila svojmu zamestnávateľovi bezpečnostný incident. 24. Žalobca namietal nezákonnosť inšpekcie, ako aj spôsob, akým si žalovaný sa obstaral dôkazový materiál, pričom ide o spôsob šikanózny a intenzívny, ktorý je v právnom štáte neakceptovateľný. A to či už ide o sledovanie osôb alebo obmedzenie osobnej slobody, výsluch osoby ako aj eskortovanie zo N. do W. W.. Poukázal na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Z toho je zrejmé, že konanie štátneho orgánu musí mať ústavnoprávny podklad a prípadnú zákonnú precizáciu, ktorá v prípade spôsobu, akým inšpekčné orgány žalobcu preverovali, zjavne absentuje. Žalovaným získané dôkazy na základe sledovania boli získané mimo rámca zákonnej úpravy. Sledovanie osôb je intenzívnym zásahom do ústavných práv fyzickej osoby. Preto dôkazy, o ktoré žalovaný opiera vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti, boli získané nezákonne, a preto im nemožno priznať dôkaznú silu. 25. Následne upriamil pozornosť na to, že ak by odvolací súd nepovažoval skutočnosti vyššie uvedené za relevantné pre prijatie záveru a dôvodnosti podania žaloby a aj otázku zákonnosti existencie orgánu - Colníkov inšpekcie a vnútornej kontroly, odboru inšpekcie FR SR, oddelenie inšpekcie stred, posúdil tak, že tento orgán bol zriadený zákonným spôsobom, je názoru, že spôsob, akým bola vykonávaná kontrola, bol mimo rámca kompetencie tohto orgánu. 26. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 3. 2015, sp. zn. 5 Cdo 56/2014 zdôraznil diskriminačný charakter podanej výpovede. Z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, že by súd vykonal prieskum jednak skutočného motívu zamestnávateľa, ktorý mal ku skončeniu pracovného pomeru so žalobcom viesť, a to napriek tomu, že žalobca už v konaní pred súdom prvej inštancie uviedol a poukázal na také súvislosti, ktoré vytvárajú legitímne podozrenie, že žalovaný zamestnávateľ konal vo vzťahu k žalobcovi diskriminačne, aby sa zbavil nepohodlného zamestnanca. Toto diskriminačné konanie spočíva v nerovnakom zaobchádzaní žalovaného zamestnávateľa v porovnaní s pani P.. X.. Súd účelovo a jednostranne vyhodnotil skutkové okolnosti relevantné pre kvalifikovanie závažnosti porušenia služobnej disciplíny a v tomto smere sa súd prvej inštancie odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe. Pokiaľ tieto okolnosti súd neskúmal, napriek tomu, že tu nastala pochybnosť, či žalovaný konal v súlade s dobrými mravmi a požiadavku nediskriminácie, potom vec nesprávne právne posúdil. V tejto súvislosti poukázal na tzv. obrátené dôkazné bremeno, teda preukázanie skutočností odôvodňujúcich odlišné zaobchádzanie prináleží žalovanému. 27. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý zotrval na doterajších tvrdeniach, napadnutý rozsudok žiadal potvrdiť ako vecne správny. K opätovnému spochybňovaniu účelu a významu Služobného poriadku žalobcom ako internej právnej normy vydanej žalovaným uviedol, že nie je možné stotožniť sa s názorom žalobcu, že aj keď zákonodarca legislatívne zakotvil obligatórnu povinnosť žalovaného ako služobného úradu vydať Služobný poriadok, ide podľa žalobcu o právnu úpravu, ktorá nemá so zreteľom na ustálenú rozhodovaciu prax ako i nemeniaci sa postoj právnej náuky žiadne racio. Ako už žalovaný v konaní uvádzal, potreba zvláštnej úpravy povinnosti zamestnancov štátnej správy ďalších štátnych orgánov, ktorá bola pôvodne premietnutá do novelizácie Zákonníka práce, je na rozdiel od právnej úpravy klasických zamestnaneckých vzťahov nepomerne novším inštitútom, čomu zodpovedá aj podstatne menší rozsah právnej teórie, náuky a judikatúry viazanej špecificky na oblasť štátnozamestnaneckých vzťahov. Nepochybne však služobný poriadok vydaný žalobcom ako normatívny právny akt, na základe zákonom uloženej povinnosti plne rešpektuje hierarchiu právnych noriem, preto nie je možné bagatelizovať vypovedaciu hodnotu listinného dôkazu v podobe Služobného poriadku len preto, že ide o interný normatívny akt a z tohto dôvodu vykazovať nepotrebnosť sa s ním zaoberať. 28. Je plne v súlade s princípom demokratického a právneho štátu, že Slovenská republika má zvláštnu samostatnú právnu úpravu pre zamestnancov štátu (zákon č. 55/2019 Z. z. o štátnej službe) odlišnú od pracovnoprávnej úpravy založenej na zmluvnom princípe v trhových podmienkach v súkromnej sfére a tento stav je v bežných právnych poriadkoch aj ostatných demokratických štátov, keď nevyhnutnosť legislatívneho oddelenia zamestnaneckých vzťahov v štátnej službe je daná existenciou špecifických znakov týchto vzťahov a statusom verejnoprávneho zamestnaneckého režimu. Práve s ohľadom na špecifiká jednotlivých oblastí výkonu štátnej služby nebolo zo strany zákonodarcu možné ani vhodné v zákone taxatívne uvádzať výpočet menej závažných porušení služobnej disciplíny a závažných porušení služobnej disciplíny pre všetky služobné úrady. Zákon však zaviedol povinnosť služobného úradu vymedziť v služobnom poriadku, aké porušenie alebo nesplnenie povinnosti bude služobný úrad považoval za závažné porušenie služobnej disciplíny, teda posúdenie miery závažnosti porušenia zákonodarca ponechal na služobnom úrade, nielen na súde. Tomu zodpovedá aj zákonom o štátnej službe zavedená jednotná a osobitná úprava disciplinárnej zodpovednosti štátnych zamestnancov, na rozdiel od dovtedy uplatňovanej delegovanej pôsobnosti Zákonníka práce. V zmysle tejto úpravy posúdiť skutočnosť, či došlo k porušeniu služobnej disciplíny a v akej miere závažnosti, môže len generálny tajomník služobného úradu na základe odporúčacieho stanoviska poradnej komisie, ktorá je práve na účel posúdenia konkrétnej veci menovaná. Žalobca opomína skutočnosť, že Služobný poriadok, ktorý bol vydaný v súlade s podmienkami stanovenými zákonom, je záväzný nielen pre služobný úrad, ale aj pre všetkých jeho štátnych zamestnancov, ktorí musia byť z jeho obsahom riadne oboznámený. 29. K prezentácii žalobcu vo vzťahu k vzniku škody v príčinnej súvislosti s disciplinárnym previnením konkrétneho zamestnanca uviedol, že zákon o štátnej službe zohľadňuje z judikatúry vyplývajúce okolnosti hodnotenia závažnosti porušenia služobnej disciplíny v ustanovení § 117 ods. 3, podľa ktorého miera závažnosti porušenia služobnej disciplíny sa posudzuje vzhľadom na povahu porušenej alebo nesplnenej služobnej povinnosti alebo obmedzenia, okolností, za akých k nemu došlo, najmä spôsob a intenzitu konania alebo opomenutia, mieru zavinenia, opakované porušenie služobnej disciplíny, doterajší prístup štátneho zamestnanca k plneniu povinností a dodržiavanie obmedzení alebo na inú okolnosť, rozsah škody a následok porušenia služobnej disciplíny. So žalobcom uvedenej literatúry ako aj citovanej zákonnej úpravy vyplýva, že otázka vzniku škody je len jednou a nie jedinou okolnosťou, ktorá je posudzovaná pri zohľadňovaní miery závažnosti porušenia služobnej disciplíny. V uvedenom prípade nie je rozhodujúce, či došlo k vzniku samotnej škody, dôležité je, že došlo ku konaniu, ktoré je služobným poriadkom definované ako závažné porušenie služobnej disciplíny. Žalobca sa pri posudzovaní závažnosti porušenia služobnej disciplíny s poukazovaním na absenciu vzniku škody účelovo snaží zľahčovať svoje konanie a odpútať pozornosť súdu od podstatných okolností, ktoré sú určujúce pre jej skutočne objektívne posúdenie. Podľa názoru žalovaného tento v konaní predložil dostatok písomných dôkazov, z ktorých je možné posúdiť doterajší postoj žalobcu k plneniu jeho povinností a vykonávanej práci (charakteristika žalobcu zo strany vedúceho zamestnanca U.. T.), ďalšie menej závažné porušenia služobnej disciplíny na strane žalobcu (upozornenie na porušenie služobnej disciplíny č. XXXXXXX/XXXX zo dňa XX. 9. XXXX. Skutočnosť, že tieto dôkazy v konaní sú predložené "silnejšou stranou sporu“, neznamená automaticky zníženie jej dôkaznej sily a vypovedacej hodnoty, ako sa to snaží počas celého konania prezentovať žalobca. Opätovne zdôraznil, že žalobcovi bolo dňa XX. 9. XXXX oznámené písomné Upozornenie na porušenie služobnej disciplíny číslo XXXXXXX/XXXX zo dňa XX. 9. XXXX, v ktorom bol okrem závažného porušenia služobnej disciplíny upozornený aj na množstvo iných menej závažných porušení služobnej disciplíny, v dôsledku čoho vyjadrenie žalobcu, že jeho konanie spočívalo v jednorázovom úkone, ktorý založil jeho disciplinárnu zodpovednosť, absolútne nezodpovedá objektívnej skutočnosti. Za závažnú okolnosť je potrebné považovať samotné preverovanie výkonu štátnej služby žalobcom, ktoré bolo realizované na základe externého podnetu obyvateľa mesta N. zo dňa XX. 3. XXXX, ktorý poukazoval na dlhodobé zneužívanie služobného času štátnym zamestnancom T. úradu W. W. na súkromné účely a ktorý bol na základe uvedených indícií stotožnený s osobou žalobcu. Pre žalovaného je absolútne neprípustné, aby štátni zamestnanci vykonávali štátnu službu spôsobom, ktorá v očiach verejnosti narúša dobré meno a dôveru občanov nielen voči žalovanému, a štátnym orgánom ako celku. Preto aj prípadná okolnosť neexistencie škody nemení nič na tom, že predmetné konanie vzhľadom na udržanie služobnej morálky v služobnom úrade žalovaného neakceptovateľné a netolerovateľné. 30. Žalobca má tendenciu neustále zľahčovať svoje konanie, prípadne odvádzať pozornosť na predmet konania, a to na porušenie služobnej disciplíny P.. N. X.. Akékoľvek poukazovanie žalobcu pre nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania v prípade vyvodzovania disciplinárnej zodpovednosti voči P.. X. aj žalobcovi nijako neobstojí. Z podkladov spisového materiálu týkajúceho sa žalobcu je zrejmé, že i v prípade žalobcu žalovaný postupoval rovnakým spôsobom, pokiaľ išlo o kvalifikáciu konania žalobcu vo veci nezabezpečenia dostatočnej ochrany prístupového hesla do počítača pred zneužitím a prezradením inej osobe, a to tak, že konanie žalobcu vyhodnotil ako subsumovateľné v súlade so Služobným poriadkom do kategórie "menej závažné porušenie služobnej disciplíny“. Porušením zásady rovnakého zaobchádzanie pri vyhodnocovaní stupňa závažnosti porušenia služobnej disciplíny by bolo také konanie, kedy by žalovaný rovnaký skutok v prípade P.. X. bez ďalšieho subsumoval pod kategóriu „menej závažné“ porušenie služobnej disciplíny a v prípade žalobcu pod kategóriu „závažné“ porušenie služobnej disciplíny, hoci by zo Služobného poriadku vyplývalo, že daný skutok je subsumovateľný do množiny "menej závažné“ porušenie služobnej disciplíny. V prejednávanom prípade sa však skutok žalobcu nestotožňuje so skutkom P.. X.. 31. Žalovaný pri kvalifikácii porušení služobnej disciplíny pod kategóriu „závažné“ alebo pod kategóriu „menej závažné“ postupoval vo vzťahu žalobcovi ako i P.. X. v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania a vychádzajúc zo znenia Služobného poriadku, pri ktorého vydaní zohľadnil existujúce podmienky, špecifiká a prax tak, ako to vyplýva z dôvodovej správy § 75 zákona č. 400/2006 Z. z.. V danom prípade ide o subjektívne pocity žalobcu, ktoré ničím nepodložil a sú bez výpovednej hodnoty. Žalovaný zdôraznil, že oprávnenie vyvodiť disciplinárnu zodpovednosť štátnemu zamestnancovi za konanie porušujúce služobnú disciplínu bolo zverené zákonom o štátnej službe žalovanému. 32. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že porušenie služobnej disciplíny žalobcu a P.. X. bolo dostatočne preukázané, podľa Služobného poriadku a príslušných interných riadiacich aktov žalovaného bola zistená vyššia miera závažnosti porušenia služobnej disciplíny žalobcom, ktorý úmyselne a vedome konal v rozpore s internými riadiacimi aktmi, z ktorých vyplývalo, že v tomto prípade ide o závažné porušenie služobnej disciplíny. Pre posúdenie intenzity závažnosti porušenia služobnej disciplíny žalobcom považuje žalovaný sa rozhodujúce, že žalovaný si splnil zákonom o štátnej službe stanovenú povinnosť vydať Služobný poriadok, v ktorom bližšie upravil služobné podmienky, aj to, ktoré porušenie povinnosti štátneho zamestnanca sa považuje za závažné porušenie služobnej disciplíny. Tento Služobný poriadok žalobca vydal po predchádzajúcom súhlase zástupcov zamestnancov, teda je platný a žalobca bol so služobným poriadkom preukázateľne oboznámený; negatívne vnímanie a zneužívanie výkonu štátnej služby na súkromné účely v očiach verejnosti, ktoré vyústili do podania anonymného podnetu na konanie žalobcu; žalobca vykonával štátnu službu na úseku dozoru nad hazardnými hrami, teda plnil úlohu štátneho dozoru v uvedenej oblasti, ktorá je vykonávaná na to určenými štátnymi zamestnancami; charakteristika žalobcu zo strany bezprostredne nadriadeného vedúceho zamestnanca, z ktorej vyplýva, že žalobca štátnu službu vykonával vždy iba v medziach štandardu, často sa spoliehal na kreativitu a iniciatívu kolegov, v systémoch finančnej správy bola jeho práca vykonávané väčšinou nesamostatne za pomoci iných kolegov, bol viackrát ústne upozorňovaný na nedostatky v súvislosti s evidenciou dochádzky, priame vedenie evidencie jázd služobným motorovým vozidlom; dopustil sa konania, ktoré je služobným poriadkom žalovaného kvalifikované ako závažné porušenie služobnej disciplíny a bol naň služobným úradom písomne upozornený; dopustil sa aj viacerých menej závažných porušení služobnej disciplíny, na ktoré bol služobným úradom písomne upozornený. Z vyššie uvedeného je nepochybné, že porušenie služobnej disciplíny žalobcom dosahuje intenzitu závažného porušenia služobnej disciplíny, preto podľa § 117 ods. 7 zákona o štátnej službe platí, že ak došlo k závažnému porušeniu služobnej disciplíny, služobný úrad postupuje podľa § 78 ods. 1 alebo § 75 ods. 1 písm. g). V prípade závažného porušenia služobnej disciplíny štátnym zamestnancom zákon o štátnej službe stanovuje povinnosť (nie možnosť) služobného úradu buď okamžite skončiť štátnozamestnanecký pomer s týmto štátnym zamestnancom alebo skončiť štátnozamestnanecký pomer výpoveďou. Služobný úraz zvolil možnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou. 33. K tvrdeniu žalobcu, že dôkazný materiál pre vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti žalovaný obstaral prostredníctvom výkonu činnosti poverených zamestnancov sekcie inšpekcie vnútornej kontroly Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, odboru inšpekcie FR SR, oddelenia inšpekcie stred, nezákonne, žalovaný uviedol, že ho považuje za účelové a zavádzajúce a vychádzajúce z neznalosti kompetenčných právnych predpisov, základného interného riadiaceho aktu žalovaného, ktorým je organizačný poriadok a smernice o činnosti odboru inšpekcie FR SR. Zo znenia § 4 ods. 3 písm. ac) zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva je jednoznačné, že žalovaný plní okrem úloh aj vykonávanie inšpekčnej činnosti zameranej na odhaľovanie, zisťovanie, dokumentovanie a preverovanie porušovania povinností pracovníkmi finančnej správy pri výkone štátnej služby alebo práce vo verejnom záujme. Žalobca doteraz nepredložil žiadne dôkazy na podporu svojich tvrdení k údajnému nezákonnému získaniu dôkazov. Zrejme pozornosti žalobcu uniklo, že preskúmanie zistenia zakladajúceho podozrenie z porušenia služobnej disciplíny žalobcom nerealizovali zamestnanci OdIS, ale poradná komisia generálneho tajomníka služobného úradu, ktorá postupovala v súčinnosti so žalobcom s tým, že žalobca mal možnosť sa k porušeniu služobnej disciplíny vyjadriť a pripojiť dôkazy na podporu svojich tvrdení, čo neurobil. Z týchto dôvodov považoval skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu výpoveďou zo dňa XX. XX. XXXX za platné. 34. Žalobca v replike uviedol, že žalovaný sa žiadnym spôsobom vo vyjadrení nevysporiadal s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Nemôže potom obstáť argumentácia o obligatórnosti vydania Služobného poriadku, čím sa snaží s poukazom na špecifickosť štátnozamestnaneckých vzťahov navodiť dojem, že na žalovaného sa nevzťahuje ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR. Z tohto dôvodu jediným oprávneným orgánom, ktorý má právomoc rozhodovať o platnosti, či neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, je príslušný súd. Žalovaný sa opätovne stavia do pozície žalobcu i sudcu. Ak žalovaný považuje Služobný poriadok za natoľko záväzný, že vylučuje nezávislý prieskum ním kvalifikovanej intenzity porušenia služobnej disciplíny súdom, potom sa stavia do pozície žalobcu i sudcu, teda do postavenia orgánu, ktorý disciplinárne previnenie žalobcu sám vyšetrí, sám kvalifikuje a následne aj sám o tom rozhodne, bez toho, aby bol ktokoľvek oprávnený dôvod zakladajúci porušenie služobnej disciplíny preskúmať. Otázkou zostáva, akú úlohu vyplnila možnosť dotknutého štátneho zamestnanca obrátiť sa na súd, aby preskúmal platnosť, či neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru z dôvodu závažného, či menej závažného porušenia služobnej disciplíny, ak by kvalifikácia miery intenzity porušenia služobnej disciplíny upravená v Služobnom poriadku mala pre súd prestavovať konečnú a nepreskúmateľnú kvalifikáciu len preto, že to tak povedal žalovaný. Potom by právo dotknutého zamestnanca bolo impotentným inštitútom práva. 35. Pokiaľ ide o nezákonne existujúci orgán inšpekčnej služby, zo zákona č. 333/2011 Z. z. vôbec nevyplýva to, čo tvrdí žalovaný a na strane žalovaného zrejme absentuje znalosť základných princípov a vzťahov primárnych a sekundárnych právnych noriem. Na rozdiel od subjektívneho a ničím nepodloženého názoru žalovaného, pokiaľ ide o ustanovenie § 4 ods. 3 písm. a) a písm. c) zákona č. 333/2011 Z. z. a s tým súvisiacu súčinnosť OdIS, o vzájomnom vzťahu primeraných a sekundárnych právnych noriem, existuje viacero nespochybniteľných odborných publikácií, ktoré pojednávajú o tom, že pre takúto činnosť, ako je činnosť OdIS musí existovať v primeranom právnom predpise so silou zákona buď blanketová právna norma alebo splnomocňujúce ustanovenie, ktoré vytvorí právny základ pre vznik, činnosť a fungovanie takéhoto orgánu. 36. Podľa ustanovenie § 4 ods. 3 písm. a) a písm. c) zákona č. 333/2011 Z. z., na ktoré "podotýkame odkazuje žalovaný" vyplýva, že Finančné riaditeľstvo plní tieto úlohy: a) riadi a kontroluje daňové úrady, colné úrady a Kriminálny úrad finančnej správy, c) zabezpečuje jednotné uplatňovanie osobitných predpisov 10) a medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná (ďalej len "medzinárodná zmluva") finančnou správou v oblasti daní, poplatkov a colníctva, a navrhuje ich zmeny. 37. Následne žalobca poukázal na to, že nevedno z akého ustanovenia žalovaný vychádzal, ale je zrejmé, že to, čo tvrdí, z § 4 ods. 3 písm. a) a písm. c) zákona č. 333/2011 Z. z. nevyplýva, nevyplýva z neho to, že takýto orgán by mohol platne vzniknúť a vykonávať činnosť spôsobom, akým vykonával vo vzťahu k žalobcovi. Pre súd je záväzné jedine to, ako je skutok a ďalšie okolnosti významné z hľadiska jeho kvalifikácie vymedzené v skončení štátnozamestnaneckého pomeru, ostatné tvrdenia žalovaného, ktoré nie sú jeho obsahom, sú irelevantné, nadbytočné. 38. Žalovaný v duplike uviedol, že neobstojí námietka žalobcu, že by sa žalovaný nedokázal vysporiadať s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR. Žalovaný v priebehu celého doterajšieho konania nikdy nespochybňoval existenciu a uplatňovanie zásady rešpektovania ustálenej súdnej praxe. Snahou žalovaného bolo poukázať na to, žalobcom uvádzaná niekoľkoročná rozhodovacia prax sa týka oblasti pracovnoprávnych vzťahov upravených Zákonníkom práce. Nakoľko predmetom konania je posúdenie platnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, ktorý vykazuje v osobitostiach špecifiká oproti klasickým pracovnoprávnym vzťahom vyplývajúce z ich osobitnej právnej povahy. Preto aj pre ich právne posúdenie je podľa názoru žalovaného možné analogicky použiť žalobcom uvádzanú ustálenú súdnu prax, avšak je vždy nevyhnutné zohľadniť aj osobitosti špeciálnej právnej úpravy štátnej služby, pre ktorú v súčasnej dobe ešte absentuje ustálená súdna prax. Žalobca vo vyjadreniach ignoruje osobitosti a špecifiká právnej úpravy v oblasti výkonu štátnej služby. Z tohto dôvodu tvrdenia žalobcu sú výsostne subjektívne. Podľa žalovaného ustálenú súdnu prax v oblasti pracovnoprávnych vzťahov nie je možné striktne aplikovať aj na štátnozamestnanecké vzťahy bez zohľadnenia ich osobitostí a špecifík vyplývajúcich z právnej úpravy. Jednou z osobitostí je aj zákonom stanovená obligatórna povinnosť služobného úradu vydať služobný poriadok, na rozdiel od fakultatívnej možnosti zamestnávateľa v bežných pracovnoprávnych vzťahoch. 39. Žalovaný sa nestotožnil ani s tvrdením, že jeho argumentácia smeruje k vylúčeniu nezávislého súdneho prieskumu. Snahou žalovaného bolo poukázať na povinnosti žalovaného ako služobného úradu, ktoré mu výslovne ukladá právna úprava štátnej služby vymedzená v zákone číslo 55/2017 Z. z. o štátnej službe ako aj zákonom č. 333/2011 Z. z.. Práve snaha žalobcu bagatelizovať účel a význam právnej normy upravujúcej štátnu službu ako aj obligatórnu povinnosť žalovaného vydať služobný poriadok a s prihliadnutím na jeho zákonom vymedzené kompetencie určiť, ktoré porušenia služobnej disciplíny sú závažné, je ukážkovým príkladom popierania záväznosti platnej právnej normy a tým aj základných princípov právneho štátu. 40. Opätovné poukazovanie žalobcu na nezákonnosť existencie činnosti odboru inšpekcie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky a ňou zadovážených dôkazov je zrejme skutočne preukazom neznalosti kompetencií žalovaného zo strany žalobcu. Žalovaný vo všetkých svojich písomných aj ústnych vyjadreniach poukazoval na úlohu žalovaného uvedenú v § 4 ods. 3 písm. ac) zákona č. 333/2011 Z. z. (a nie písm. a) a c) ako nesprávne uvádza žalobca). 41. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 42. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 43. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je správne. Okresný súd vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, z ktorého zistil všetky rozhodujúce skutočnosti, na základe ktorých založil svoje rozhodnutie. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s jeho závermi, preto sa obmedzí len na zdôraznenie správnosti daného rozhodnutia vo vzťahu k namietaným otázkam uvedeným žalobcom v odvolaní. Okresný súd po zrušení veci odvolacím súdom rešpektoval názor vyslovený odvolacím súdom, pričom svoje rozhodnutie založil na riadne vykonanom dokazovaní, z ktorého vyvodil správny skutkový záver, ktorý vyplynul z vykonaných dôkazov a na takto zistený skutkový stav správne aplikoval právne normy majúce význam pre rozhodnutie vo veci. 44. Žalobca v odvolaní zotrval na svojich tvrdeniach, ktoré produkoval počas konania a ktoré vyjadril aj v predchádzajúcom konaní, v ktorom odvolací súd zrušil pôvodné rozhodnutie súdu prvej inštancie. Žalobca v odvolaní zotrval na svojich tvrdeniach, ktoré produkoval počas konania a ktoré vyjadril aj v predchádzajúcom konaní, v ktorom odvolací súd zrušil pôvodné rozhodnutie súdu prvej inštancie. Zásadná argumentácia žalobcu spočíva v niekoľkých námietkach, ktoré rozvádza na 22 stranách odvolania, keď opakovane na viacerých miestach odkazuje na ustálenú súdnu prax, pričom často aj napriek tomuto tvrdeniu neuvádza, ktorú ustálenú prax má na mysli, okrem tvrdení vo vzťahu k posudzovaniu intenzity porušenia služobnej disciplíny žalobcom, ako by išlo o posudzovanie v zmysle Zákonníka práce, teda pracovného pomeru, pričom nerešpektuje špecifický vzťah žalobcu a žalovaného, ktorý má štátnozamestnanecký charakter a je upravený samostatným špeciálnym právnym predpisom. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca namieta, že rozsudok súdu prvej inštancie sa odkláňa od ustálenej praxe, pričom ale v rozsahu celého odôvodnenia neuviedol jeden konkrétny prípad ustálenej praxe vo vzťahu k štátnozamestnaneckému pomeru, teda také rozhodnutie vyššej súdnej autority, ktorá má určité spoločné charakteristické znaky s rozhodovaným prípadom. 45. Žalobca argumentuje s odkazom na čl. 2 ods. 2 CSP, podľa ktorého právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxi niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Žalobca vo svojej argumentácii bližšie nezohľadňuje aj druhú vetu daného odseku, že spor bude rozhodnutý spravodlivo, pričom odvolací súd vzhľadom na to, čo vyšlo v konaní najavo, považuje potrebné zdôrazniť aj túto stránku rozhodovanej veci vo vzťahu k porušeniu disciplíny žalobcom a následku, ktorý sa dostavil a tento bol v súlade s relevantnými právnymi normami, pričom tento následok bol predvídateľný, pretože bol jasne a zrozumiteľne definovaný a žalobca bol s ním uzrozumený. Odvolací súd sa nestotožňuje s výkladom žalobcu vo vzťahu k právnej istote, v zmysle ktorého na základe subjektívne upravených logických postupov žalobca môže nadobudnúť presvedčenie, že právna istota je taký stav, v ktorom súd musí dať sa pravdu úvahám žalobcu, ktoré vyvodil z vlastného subjektívne ovplyvneného názoru. Práve naopak, odvolací súd je toho názoru, že vzhľadom na to, že v rozhodovanom prípade žalobca nepoukázal na relevantnú ustálenú rozhodovaciu prax vo vzťahu ku štátnozamestnaneckému pomeru, jeho tvrdenia o nesprávnych záveroch okresného súdu v dôsledku odklonu od ustálenej rozhodovacej praxi sú zavádzajúce a nesprávne, preto ani odvolací súd nemohol tento argument akceptovať. Žalobca sa nemohol spoliehať na to, že hoci vedomý si porušenia služobnej disciplíny nemôžu nastať dôsledky, ktoré sa s takýmto chovaním predpokladajú v prípade, ak žalovaný takéto protizákonné chovanie zistí. Nemohol sa spoliehať ani na to, že toto nemôže zistiť a postihnúť spôsobom predpokladaným. 46. Odvolací súd zotrváva v plnom rozsahu na svojich záveroch, ktoré vyslovil vo svojom zrušujúcom uznesení. Okresný súd dospel k správnemu záveru, že boli splnené predpoklady platnosti výpovede podľa § 73 ods. 2 zákona č. 55/2017 Z. z., keď podľa citovaného ustanovenia služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi výpoveď len z dôvodov podľa § 75. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom a nie je možné ho dodatočne meniť, inak je výpoveď neplatná. Je správny záver súdu v tom, že sa nezaoberal inými vytýkanými nedostatkami, pretože tieto nie sú predmetom konania vo vzťahu k danej výpovedi, teda neboli posudzované z hľadiska porušenia inej pracovnej disciplíny. Z ničoho nevyplýva, že by žalovaný ako služobný úrad chcel dať žalobcovi výpoveď z dôvodu iných nedostatkov práci, pretože, ako súd zistil v rámci dokazovania, úrad žalobcovi nedal výpoveď z dôvodu iných nedostatkov, čo však neznamená, že nebol disciplinárne postihnutý aj v tomto smere. 47. Podľa § 75 ods. 1 písm. g) zák. č. 55/2017 Z. z. služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi výpoveď, ak je u štátneho zamestnanca dôvod na okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru. Služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi výpoveď len z taxatívne vymedzených dôvodov uvedených v odseku 1. V ustanovení odseku 1 sa odzrkadľuje najmä zavedenie nových právnych inštitútov (napr. služobné hodnotenie, disciplinárna zodpovednosť štátneho zamestnanca). K argumentácii žalobcu odvolací zdôrazňuje nový právny inštitút vyššie uvedený. Odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že absentuje odkaz na delegovanú pôsobnosť Zákonníka práce. Základ odvolacích námietok práve vychádza z mylného predpokladu ustálenej súdnej praxe, ktorá má však predovšetkým svoj základ v pracovnoprávnych vzťahoch založených podľa Zákonníka práce, čo správne zdôrazňuje žalovaný. 48. U štátnozamestnaneckého pomeru sa zaviedla sa jednotná úprava zodpovednosti štátneho zamestnanca za porušenie služobnej disciplíny. Posúdiť, či a k akému porušeniu služobnej disciplíny došlo, môže iba generálny tajomník na základe odporúčacieho stanoviska poradnej komisie. Dôvodom výpovede podľa odseku 1 písm. g) sú prípady, kedy služobný úrad mohol skončiť štátnozamestnanecký pomer so štátnym zamestnancom okamžite, ale túto možnosť nevyužil, príp. mu zákon pri určitej kategórii štátnych zamestnancov zakazuje okamžite skončiť štátnozamestnanecký pomer, avšak skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou mu umožňuje. Žalovaný využil túto možnosť. Podľa ods. 2 služobný úrad môže dať štátnemu zamestnancovi výpoveď z dôvodu podľa odseku 1 písm. g) do dvoch mesiacov od oznámenia upozornenia o závažnom porušení služobnej disciplíny, najneskôr vždy do jedného roka odo dňa, keď dôvod výpovede vznikol. 49. K argumentácii žalobcu o intenzite a závažnosti porušenia služobnej disciplíny odvolací súd uvádza, že Zákon o štátnej službe priamo nedefinuje, čo je závažné porušenie služobnej disciplíny. V zmysle § 117 ods. 1 štátny zamestnanec zodpovedá za porušenie služobnej disciplíny, ktorou je nesplnenie alebo porušenie povinností alebo obmedzení vyplývajúcich z tohto zákona, ktoré sa vzťahujú na vykonávanie štátnej služby, ak k ich nesplneniu alebo porušeniu došlo v súvislosti s výkonom štátnej služby. Podľa ods. 2 sa podľa miery závažnosti porušenia služobnej disciplíny rozlišuje a) menej závažné porušenie služobnej disciplíny, b) závažné porušenie služobnej disciplíny. V ods. 3 upravuje mieru závažnosti porušenia služobnej disciplíny, ktorá sa posudzuje vzhľadom na povahu porušenej alebo nesplnenej služobnej povinnosti alebo obmedzenia, okolností, za akých k nemu došlo, najmä spôsob a intenzitu konania alebo opomenutia, mieru zavinenia, opakované porušenie služobnej disciplíny, doterajší prístup štátneho zamestnanca k plneniu povinností a dodržiavaniu obmedzení alebo na inú okolnosť, rozsah škody a následok porušenia služobnej disciplíny. V prípade porušenia služobnej disciplíny sa podľa miery jej závažnosti rozlišuje medzi menej závažným porušením služobnej disciplíny a závažným porušením služobnej disciplíny. Zákon v niektorých prípadoch ustanovuje, ktoré nesplnenie alebo porušenie povinnosti má služobný úrad považovať za porušenie služobnej disciplíny, avšak posúdenie miery závažnosti daného porušenia ponechal na služobnom úrade, nie teda iba na súde. Vzhľadom na špecifiká jednotlivých služobných úradov nebolo možné, ani vhodné v zákone určovať taxatívny výpočet menej závažných porušení služobnej disciplíny a závažných porušení služobnej disciplíny záväzný pre všetky služobné úrady. Zákon však zavádza povinnosť služobného úradu ustanoviť vo svojom služobnom poriadku, aké porušenie alebo nesplnenie povinnosti štátnym zamestnancom bude považovať za závažné porušenie služobnej disciplíny. Ak sa štátny zamestnanec dopustí závažného porušenia služobnej disciplíny, je s ním služobný úrad povinný buď okamžite skončiť štátnozamestnanecký pomer alebo skončiť jeho štátnozamestnanecký pomer výpoveďou. Z dôvodovej správy k zákonu vyplýva povinnosť, nie ani možnosť postupu. Odvolací súd z tohto dôvodu argumentáciu žalobcu voči Služobnému poriadku a voči hodnoteniu porušenia služobnej disciplíny nemôže akceptovať, lebo nie je súladná s právnou úpravou. Spochybnenie tejto úpravy žalobcom vyplýva z nesprávne vyvodených hypotéz, ktoré následne vo svojom výsledku žalobcovi dávajú výsledok, ktorý subjektívne považuje za správny. 50. K námietkam ohľadom Služobného priadku odvolací súd poukazuje na právnu úpravu, a to, § 109 ods. 1 cit zák. (zák. č. 55/2017 Z. z.) služobný úrad vydá služobný poriadok po predchádzajúcom súhlase zástupcov zamestnancov, inak je neplatný. Podľa ods. 2 v služobnom poriadku služobný úrad najmä bližšie upraví služobné podmienky ustanovené týmto zákonom a upraví, ktoré porušenie povinností štátneho zamestnanca sa považuje za závažné porušenie služobnej disciplíny. V zmysle ods. 3 služobný poriadok je záväzný pre služobný úrad a pre všetkých jeho štátnych zamestnancov, ktorí musia byť s jeho obsahom riadne oboznámení. 51. Citované ustanovenie § 109 upravuje povinnosť služobného úradu vydať služobný poriadok, teda jeho vydanie nie je fakultatívne. Účelom služobného poriadku je bližšie špecifikovať jednotlivé ustanovenia zákona o štátnej službe, ktoré upravujú služobné podmienky. Obsahové náležitosti služobného poriadku zákon o štátnej službe konkrétne neustanovuje, okrem povinnosti služobného úradu upraviť v služobnom poriadku tie povinnosti štátneho zamestnanca, ktorých porušenie služobný úrad považuje za závažné porušenie služobnej disciplíny. Opakované menej závažné porušenie služobnej disciplíny ako aj závažné porušenie služobnej disciplíny sú jedným z dôvodov, na základe ktorých môže služobný úrad skončiť štátnozamestnanecký pomer štátneho zamestnanca výpoveďou alebo okamžite. Platnosť služobného poriadku je podmienená predchádzajúcim súhlasom zástupcov zamestnancov. Služobný poriadok je záväzný nielen pre služobný úrad, ale i všetkých štátnych zamestnancov. Podmienkou tejto záväznosti je riadne oboznámenie štátnych zamestnancov s jeho obsahom a prístupnosť služobného poriadku každému štátnemu zamestnancovi. Spôsob oboznámenia štátnych zamestnancov so služobným poriadkom ani jeho zverejnenia zákon konkrétne neustanovuje. Bolo preukázané, že boli splnené všetky predpoklady na aplikáciu citovaného ustanovenia, keď žalobca bol preukázateľne so Služobným poriadkom oboznámený, čo ani sám nepoprel. Žalobca sa v čase spáchania disciplinárneho porušenia mohol predpokladať následky, ktoré môžu nastať, ak by jeho správanie nebolo v súlade s platnými predpismi, medzi ktoré nepatria len zákony, ale aj právne normy nižšej právnej sily, medzi ktoré patria aj interné riadiace akty. Je potrebné dodať, že právnym predpisom sa rozumie písomný normatívny právny akt, ktorý obsahuje aspoň jednu právnu normu a ktorý je uverejnený v Zbierke zákonov. Interným predpisom sa rozumie interná (vnútrorezortná) normatívna inštrukcia, ktorá je prostriedkom riadiacej činnosti ústredného orgánu voči podriadeným orgánom, organizáciám a ich pracovníkom. Rozdiel medzi právnym a interným predpisom spočíva najmä v tom, že kým právny predpis je všeobecne záväzný, interný predpis zaväzuje len orgány, organizácie a pracovníkov, riadených orgánom, ktorý interný predpis vydal. Spochybňovanie platnosti služobného poriadku žalobcom vzhľadom na dostatočne zrozumiteľnú úpravu nie je akceptovateľné, pretože jeho závery vyplývajú z nesprávnych predpokladov, keď napriek existencii špeciálnej právnej úprave, ktorá má prednosť, upriamuje pozornosť na Zákonník práce, ktorý neupravuje špecifické štátnozamestnanecké vzťahy, pričom ani špeciálny predpis naň odkazuje len podporne, čo žalobca opomína. 52. V zmysle § 1 ods. 3 zák. č. 55/2017 Z. z. na štátnozamestnanecké vzťahy sa Zákonník práce vzťahuje, len ak to ustanovuje § 171, ktoré citovanie však neodkazuje na ust. § 68 a § 61 ZP. Potom aj ustálená rozhodovacia prax, na čom žalobca zakladá svoju argumentáciu, sa musí vzťahovať k príslušným ustanoveniam zákona o štátnej službe a v tomto smere odvolací súd konštatuje, že tu nie je zatiaľ dostatok takých rozhodnutí, z ktorých možno vyvodiť záver o ustálenosti dlhoročnej rozhodovacej praxe. Samozrejme, nemožno na druhej strane poprieť, že určité princípy, ktoré vyplývajú z rozhodovacej praxe podľa Zákonníka práce, možno akceptovať aj v prípade rozhodovania o rozhodovania štátnozamestnaneckých pomeroch, ale musí sa prihliadnuť na odlišné špecifiká daného vzťahu. 53. Vzhľadom na námietku žalovaného vo vzťahu k záväznosti služobného poriadku na doplnenie odvolací súd uvádza, že súčasťou správneho procesu v širšom ponímaní je aj proces tvorby interných normatívnych inštrukcií, tzv. riadiaci normatívny správny proces. Vo verejnej správe prebieha viacero druhov správnych procesov. Okrem známeho aplikačného procesu - správneho konania, je to aj normotvorný proces, ako aj proces vnútorného riadenia verejnej správy, resp. riadiaci proces vo verejnej správe. Jedným z typických znakov riadiaceho procesu vo verejnej správe je to, že sa týka vzťahu medzi organizačne nadriadeným orgánom verejnej správy na jednej strane a organizačne podriadenými orgánmi verejnej správy na strane druhej. Okrem toho, riadiaci proces vo verejnej správe zahŕňa aj vzťah medzi nadriadeným pracovníkom (pracovníkmi) orgánu verejnej správy a jeho podriadeným pracovníkom, resp. pracovníkmi. Ak tento vzťah v rámci verejnej správy nie je budovaný na princípe organizačnej nadriadenosti a podriadenosti, svoje uplatnenie nachádzajú obvykle ďalšie dva druhy správneho procesu, a to normotvorný správny proces (vo forme normatívnych právnych aktov alebo normatívnych zmlúv) alebo aplikačný správny proces (vo forme individuálnych správnych aktov). V týchto prípadoch ide o uplatnenie princípu funkčnej (materiálnej) nadriadenosti a podriadenosti. Riadiaci proces vo verejnej správe pozostáva po obsahovej stránke z výkonu určitých činností, ktoré sú podstatou samotného riadenia. Ide predovšetkým o plánovanie, organizovanie, samotné vedenie ľudí a kontrolu. Na tieto činnosti následne nadväzuje ich vykonávanie. Riadiaci proces vo verejnej správe môže mať jednak normatívny charakter, tzv. riadiaci normatívny proces, alebo aplikačný charakter, tzv. riadiaci aplikačný proces. V prípade riadiaceho normatívneho procesu výsledkom riadiacej činnosti je normatívny akt riadenia, v teórii označovaný ako interná normatívna inštrukcia. Výsledkom riadiacej činnosti v prípade aplikačného riadiaceho procesu je individuálny, aplikačný akt riadenia, tzv. individuálny interný (služobný) pokyn. 54. Interný riadiaci akt v podmienkach subjektu verejnej správy upravuje základné zásady, ciele a spôsob kontroly vykonávanej podľa pravidiel ustanovených v osobitnom predpise. Interný riadiaci akt charakterizuje základné postupy organizácie, má záväzný charakter ako smernica či poriadok. Podľa čl. 2 cit. zák. štátny zamestnanec pri výkone štátnej služby a služobný úrad v štátnozamestnaneckých vzťahoch konajú v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, právne záväznými aktmi Európskej únie, právnymi predpismi Slovenskej republiky, služobnými predpismi a ostatnými vnútornými predpismi. Ochranu štátneho zamestnanca voči konaniu, ktoré sa považuje za nezákonné, zaručujú zákonom ustanovené práva štátneho zamestnanca. 55. Žalobca sa snaží navodiť dojem, akoby pre neho Služobný poriadok nebol záväzný, nemusel dodržiavať, pričom svoje konanie zľahčuje a odvádza pozornosť na predmet konania, ktorý nie je posudzovaný (porušenie služobnej disciplíny P.. N. X.). Žalovaný správne argumentuje vo vzťahu k tejto námietke, odvolací súd sa s jeho argumentmi stotožňuje. Sú v súlade s právnymi predpismi, rozhodne nemožno v postupe žalovaného vidieť nerovné zaobchádzanie, hoci sa to po subjektívnej stránke žalobcovi môže javiť. Žalobca sa snaží súd presvedčiť, že je diskriminovaný vo vzťahu k P.. X.. pretože žalobca v tomto smere opätovne argumentuje, odvolací súd konštatuje, že nezistil, že by žalobca bol diskriminovaný a na doplnenie uvádza, že diskriminácia znamená nerovné zaobchádzanie založené na charakteristikách človeka, ktoré sú pre danú situáciu irelevantné, ako je napr. niekoho pôvod, náboženstvo, vek, sexuálna orientácia alebo pohlavie/rod. Žalovaný je povinný zaobchádzať so zamestnancami a zamestnankyňami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania podľa Antidiskriminačného zákona. Diskriminácia môže byť z dôvodu pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností, viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. z tvrdenia žalobcu nevyplýva, že by spadal pod niektorú zo skupín, na ktorú možno diskrimináciu vztiahnuť. Z obsahu spisu nevyplýva, predovšetkým zo žaloby, že by sa žalobca domáhal práva z porušenia jeho práv, teda že je diskriminovaný, len na okraj poukázal na to, že P.. X. bola „menej“ potrestaná ako on. Neuvádza ani žiadny konkrétny dôvod s poukazom na Antidiskriminačný zákon. 56. Podľa zák. 365/2004 Z. z. (Antidiskriminačný zákon), § 2 ods. 1 dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Podľa § 2a ods. 1 diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu. 57. V zmysle 2a ods. 2 priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. 58. V zmysle § 6 ods. 1 v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1. Z dokazovania nevyplynulo, že by u žalobcu nastal nejaký dôvod, ktorý vyplýva z citovaného § 2 ods. 1. Podľa § 6 ods. 2 písm. b) zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi najmä v oblastiach výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce v zamestnaní vrátane odmeňovania, funkčného postupu v zamestnaní a prepúšťania. Žalobcu by sa dotýkala práve časť prepúšťania. Ustanovenie § 6 ods. 2 prvá veta ADZ uvádza, že o diskrimináciu v oblasti pracovnoprávnych, obdobných a súvisiacich právnych vzťahoch môže ísť len vtedy, ak je diskriminácia namietaná v súvislosti s uplatňovaním niektorého práva alebo výkonu povinností, ktoré vyplývajú z osobitných zákonov. Účelom takejto formulácie je jasne a jednoznačne stanoviť, že nie všetky situácie, v rámci ktorých dochádza k odlišnému zaobchádzaniu s konkrétnymi osobami, aj keď k nemu dochádza v rámci ich pracovnoprávnych vzťahov, je možné charakterizovať ako diskriminačné a protiprávne. Dané ustanovenie demonštratívnym výpočtom vymedzuje druhy vzťahov, ktoré spadajú do široko koncipovanej oblasti zamestnania, samostatnej zárobkovej činnosti a povolania, na ktorú sa vzťahuje povinnosť dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania podľa Antidiskriminačného zákona a podľa antidiskriminačných smerníc Rady 2000/43/ES, 2000/78/ES a 2006/54/ES. Zásada rovnakého zaobchádzania sa pritom v daných oblastiach uplatňuje v spojení s právami, ktoré sú explicitne alebo implicitne ustanovené v právnych predpisoch upravujúcich vymedzené druhy vzťahov. 59. Zásadu rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných vzťahoch upravujú aj iné zákony, napríklad zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe, a to v § 4 ods. 1, v zmysle ktorého služobný úrad je povinný zaobchádzať so štátnymi zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou Antidiskriminačným zákonom, najmä pokiaľ ide o podmienky vykonávania štátnej služby, odmeňovanie a iné plnenia peňažnej hodnoty a nepeňažnej hodnoty poskytované v súvislosti s vykonávaním štátnej služby, vzdelávanie, príležitosti na funkčný postup v štátnej službe a o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru. V zmysle § 4 ods. 3, 4 štátnozamestnaneckých vzťahoch sa zakazuje diskriminácia štátneho zamestnanca a občana z dôvodu pohlavia, sexuálnej orientácie, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine, farby pleti, jazyka, sociálneho pôvodu, majetku, rodu, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, veku, manželského stavu, rodinného stavu, politického zmýšľania, členstva v odborovej organizácii alebo činnosti v odborovej organizácii, v inom združení, z dôvodu iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Služobný úrad a štátny zamestnanec konajú v štátnozamestnaneckých vzťahoch v súlade s dobrými mravmi, nesmú zneužívať vykonávanie práv a povinností vyplývajúcich zo štátnozamestnaneckého pomeru na ujmu iného štátneho zamestnanca alebo inej fyzickej osoby alebo na ponižovanie jej ľudskej dôstojnosti. Štátny zamestnanec nesmie byť v súvislosti s výkonom štátnej služby prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na iného štátneho zamestnanca alebo na vedúceho štátneho zamestnanca (ďalej len "vedúci zamestnanec") sťažnosť, žalobu, oznámenie o skutočnostiach, že bol spáchaný trestný čin alebo iné oznámenie o kriminalite, alebo oznámenie o inej protispoločenskej činnosti. 60. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pri porušení služobnej disciplíny žalobcom ako aj P.. X. žalobca postupoval rovnako vo vzťahu ku kvalifikácii konania žalobcu vo veci zabezpečenia ochrany prístupového hesla do počítača. Je nepochybné, že porušenie služobnej disciplíny medzi žalobcom a P.. X. nemožno po skutkovej stránke stotožniť. K vyvodeniu disciplinárnej zodpovednosti došlo u oboch zamestnancov podľa miery ich disciplinárneho previnenia, pričom žalobca úmyselne a vedome konal v rozpore s internými riadiacimi aktmi, z ktorých vyplynulo, že ide o závažné porušenie služobnej disciplíny. K možnej diskriminácii žalobcu by došlo vtedy, keby P.. X. sa dopustila porovnateľného konania, napr. odhlásila žalobcu z jeho pracovnej stanice, hoci by sa tento nachádzal úplne na inom mieste. Je preto možné vyvodiť záver, že na strane žalobcu a P.. X. neexistujú skutkovo porovnateľné porušenia služobnej disciplíny, o ktorých by žalovaný rozhodol rôznym spôsobom. Subjektívna nespokojnosť žalobcu vo vzťahu k disciplinárnemu postihu P.. X. nie je smerodajná pre posúdenie jeho disciplinárnej zodpovednosti. 61. Porušenie obidvoch zamestnancov je dostatočne preukázané, podľa služobného poriadku a IRA je zistená vyššia miera závažnosti porušenia služobnej disciplíny žalobcom, ktorý úmyselne, vedome konal v rozpore s úpravou obsiahnutou v tomto akte, pričom bolo jasne definované, že v takomto prípade je dôvod na okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru. Argumenty o pohnútke nie sú rozhodujúce. Ak by bolo pravdou, že ho aj kolegyňa požiadala o odpísanie, nič mu nebránilo odmietnuť, pričom naviac obom muselo byť zrejmé, že dôjde k automatickému odpísaniu o 16.00. Je pravdou, že časová súvislosť nie je rozhodujúca, nie je rozhodujúce, či ku škode došlo alebo išlo len o krátku dobu. Dôležité je, že došlo ku konaniu, ktoré je služobným poriadkom definované ako závažné porušenie služobnej disciplíny. Nepochybne aj v tomto smere dôsledný postup žalovaného plní úlohu prevencie. Vzhľadom na to, že k inšpekčnej činnosti došlo až na podnet občana, možno predpokladať, že takéto konanie bolo pozorované skôr, bolo možno aj opakované. Nebyť podnetu, možno by sa žalovaný o porušení nikdy nedozvedel a k porušovaniu by dochádzalo bez následkov, čo je v rozpore aj s predpokladmi, ktoré sa kladú na štátneho zamestnanca a inštitúciu žalovaného, ktorá je finančne napojená na štátny rozpočet. Kontrola verejných prostriedkov musí byť skutočná, reálna. Ak sa zistí konanie, ktoré je v rozpore s predpismi a je definované ako závažné porušenie služobnej disciplíny, žalovaný nemôže zostať nečinný, prípadne len laxne skonštatovať porušenie služobnej disciplíny v rozpore s predpismi, ktorými je viazaný. Je na zodpovednosti vedúcich zamestnancov, aby v organizácii udržiavali disciplínu, prevenčne pôsobili navonok. 62. K námietke žalobcu vo vzťahu k nezákonnosti inšpekcie, odvolací súd uvádza, že jeho námietky nemôže akceptovať, hoci intenzívne napáda neznalosť právnych predpisov zo strany žalovaného, keď poukazuje na znenie ustanovenia § 4 ods. 3 písm. a) písm. c) zákona č. 333/2011 Z. z., z ktorej právnej úpravy vyvodzuje nezákonnosť orgánov OdIS. Skutočne je pravdou, že znenie citovaných ustanovení je také, ako ich uvádza žalobca a sú vyššie v rozhodnutí citované. Základný problém spočíva ale v tom, že žalovaný nepoukazuje na tieto ustanovenia, ktorými by argumentoval zákonnosť a existenciu inšpekčných orgánov, ale žalovaný poukazuje na § 4 ods. 3 písm. ac) zákona č. 331/2011 Z. z.. 63. Podľa § 4 ods. 3 písm. ac) zákona č. 331/2011 Z. z. Finančné riaditeľstvo plní tieto úlohy: vykonáva inšpekčnú činnosť zameranú na odhaľovanie, zisťovanie, dokumentovanie a preverovanie porušovania povinností pracovníkmi finančnej správy pri výkone štátnej služby alebo práce vo verejnom záujme. 64. Odvolací súd ale zdôrazňuje, že ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru nedošlo v dôsledku zistení porušenia služobných predpisov žalobcom inšpekčnou službou, ale v dôsledku závažného porušenia služobnej disciplíny z dôvodu, že dňa XX. 5. XXXX elektronicky prostredníctvom pracovnej stanice (počítača) štátnej zamestnankyne P.. N. X. zapísal jej odchod zo zamestnania, hoci sa fyzicky v mieste svojho pravidelného výkonu štátnej služby nenachádzala. Iba z tohto dôvodu došlo k výpovedi, nie z iných dôvodov, na ktoré odvádza pozornosť žalobca. 65. Odvolací súd nemôže uznať ani argument žalobcu, že by sa žalovaný staval do pozície žalobcu i sudcu a že by Služobný poriadok svojou záväznosťou vylučoval nezávislý prieskum ním kvalifikovanej intenzity porušenia služobnej disciplíny súdom. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalobcu, že jediným oprávneným orgánom, ktorý rozhoduje o neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, je príslušný súd. Avšak súd pri rozhodovaní vychádzal z platných právnych noriem, ktoré sú taktiež pre súd záväzné. Súd v rozhodovanej veci sa nimi dôsledne riadil a na základe preukázania všetkých predpokladov pre výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru dospel k záveru, že táto je dôvodná. Tiež dospel k správnemu záveru, že došlo k porušeniu služobnej disciplíny, ktorá s takýmto konaním spája skončenie štátnozamestnaneckého pomeru. Úlohou súdu bolo preskúmať, či k takémuto konaniu došlo a či boli splnené všetky predpoklady, ktoré právne normy predpokladajú, čo bolo splnené. Žalovaný správne argumentoval, že to, že škoda nevznikla, nijako, vzhľadom na ďalšie predpoklady pri skúmaní intenzity porušenia služobnej disciplíny, neznížilo zavinenie žalobcu. Odvolací súd ako príklad uvádza, že ani vodič, ktorý nedodrží na diaľnici rýchlosť, hoci sa dopustí priestupku, nemusí zaviniť vznik škody. Ak však dopravná hliadka zdokumentuje toto porušenie, za porušenie nastupuje sankcia v podobe pokuty. Ak sa žalobca domáhal aplikácie poľahčujúcich okolností, odvolací súd musí konštatovať, že sa neaplikujú postupe v trestnom práve či pri správnom trestaní. 66. Z hľadiska porušenia služobnej disciplíny nie je rozhodujúce skúmanie, aká pohnútka žalobcu k jeho konaniu viedla a z porušenia sa nemôže ani vyviniť rôznymi konštrukciami, na základe ktorých takto konal, nemôže sa svojej zodpovednosti zbaviť ani tým, že primárnym pôvodcom porušenia mala byť P.. X.. Aj v prípade, že by mu heslo poskytla, poznajúc Služobný poriadok a ďalšie právne normy mal si byť vedomý tohto porušenia a ak bol aj požiadaný o takúto „službu“, nemal jej vyhovieť. Ak by aj porušenie disciplíny u P.. X. spočívalo v primárnom porušení, že mu oznámila heslo, ktoré nedostatočne chránila, vzhľadom na právnu úpravu nemožno z toho vyvodiť záver, že v takomto prípade konanie žalobcu je menej závažné z hľadiska disciplinárneho previnenia vo vzťahu k jeho následnému konaniu, kedy P.. X. z počítača odhlásil. Z hľadiska posúdenia danej veci tiež nie je rozhodujúca výpoveď P.. X. a namietaná dôkazná sila žalobcom jej výpovede. Odvolací súd preto dospel k záveru, že rozhodnutie je správne a argumenty žalobcu, hoci spochybňovali správnosť rozhodnutia okresného súdu, nie sú dôvodné. 67. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalovaný, preto mu odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 68. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 CSP) Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).