Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 12Co/119/2019 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715214412 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Halušková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6715214412.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Haluškovej a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jozefa Zlochu ako členov senátu, v spore žalobkyne X. D., nar. XX.XX.XXXX, trvalým pobytom A. D. XXX, XXX XX K., právne zastúpenej C.. O. S., S. so sídlom A.. T. I. X., XXX XX J. J., proti žalovanému Slovenská autobusová doprava Zvolen, akciová spoločnosť, so sídlom Balkán 53, 960 95 Zvolen, IČO: 36 054 666, právne zastúpenému Advokátska kancelária GABE - BB, s. r. o., so sídlom Profesora Sáru 3873/44, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 855 936, o ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy vo výške 80.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 9C/248/2015-237 zo dňa 14.01.2019 takto r o z h o d o l : I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“ resp. „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 13.06.2016 (v poradí prvým) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 20.000,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (druhý výrok). Rozhodnutie o trovách konania si vyhradil na samostatné rozhodnutie (tretí výrok). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Zvolen súdny poplatok 666,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (štvrtý výrok). Prvý, tretí a štvrtý výrok tohto rozsudku bol zrušený uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12Co/292/2016-171 zo dňa 29. decembra 2016 z dôvodu uvedeného v § 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C.s.p.“) a vec mu v tomto rozsahu bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd okresnému súdu vytkol, že z predložených listinných dôkazov vyvodil pasívnu legitimáciu žalovaného ako zamestnávateľa vodiča I. E., ktorého konaním bola spôsobená dopravná nehoda z XX.XX.XXXX bez toho, aby sa vysporiadal s tým, že žalovaným je Slovenská autobusová doprava Zvolen, a.s., so sídlom Balkán 53, 960 95 Zvolen, IČO: 36 054 666 a k prechodu práv a povinností z pracovnej zmluvy zo dňa XX.XX.XXXX uzatvorenej medzi Slovenskou autobusovou dopravou Banská Bystrica, š.p., Odštepný závod T. a I. E. došlo od XX.XX.XXXX na SAD Zvolen, š.p. a od XX.XX.XXXX na SAD Zvolen, a.s. (str. 9 posledný odsek, strana 10 prvý odsek odvolaním napadnutého rozsudku). Okresný súd nevysvetlil, či a kedy došlo k ďalšiemu prechodu práv a povinností z pracovnoprávneho vzťahu I. E. zo subjektu SAD Zvolen, a.s. na žalovaného. Z rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 15C/68/2015-26 zo dňa 02.07.2015 vyplýva, že žalobkyni X. D. bolo priznaných 20.000,- eur z titulu ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy voči žalovanému SAD Zvolen, a.s., so sídlom Balkán 53, Zvolen, IČO: 36 004 928. V uvedenom rozsudku konajúci súd, rovnako ako v prejednávanej veci, ustálil zodpovednosť žalovaného subjektu vychádzajúc z analogického použitia § 427 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka ako subjektu vykonávajúceho dopravu, prevádzkou ktorej bolo zasiahnuté do osobnostných práv žalobkyne. Odvolací súd uviedol, že pokiaľ bol (s odkazom na relevantnú judikatúru) neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu jej činnosti, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený priamo právnickou osobou (určujúca je existencia miestneho, časového, vecného vzťahu k plneniu danej činnosti). Okresný súd podľa odvolacieho súdu správne ustálil, že pasívne legitimovaným nie je vlastník motorového vozidla V. B. S. ale jeho prevádzkovateľ. Na leasingového nájomcu - žalovaného totiž boli prevedené práva a povinnosti vlastníka v tak širokom rozsahu, ako odôvodňuje okresný súd. Odvolací súd pripomenul, že vedenie motorového vozidla vodičovi I. E. nezveril leasingový prenajímateľ V. B. S.., ale leasingový nájomca, čo nebolo sporné. Okresný súd sa zdôvodnením pasívnej vecnej legitimácie žalovaného Slovenská autobusová doprava Zvolen, a. s. ani priznaním nároku na nemajetkovú ujmu za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkyne z toho istého skutku (dopravná nehoda z XX.XX.XXXX) v trestnom konaní Okresného súdu Zvolen sp. zn. 2T/210/2013 voči vodičovi autobusu I. E. bližším spôsobom nezaoberal. Úlohou okresného súdu preto v ďalšom konaní (po zdôvodnení pasívnej legitimácie žalovaného vo vzťahu k SAD Zvolen, a.s.) bolo podľa pokynu odvolacieho súdu posúdenie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného aj vo vzťahu k pasívnej legitimácii I. E., ktorému bola v uvedenom súdnom konaní uložená povinnosť zaplatiť nemajetkovú ujmu z rovnakého neoprávneného zásahu (okresný súd ustáli, či je viac zodpovedných subjektov, či každý z nich zodpovedá za tento zásah osobitne, alebo zodpovedajú spolu, v akej miere). Okresný súd stručne, jasne, zrozumiteľne nevysvetlil ani úvahy, ktorými sa spravoval pri rozhodovaní o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Odvolací súd súdu prvej inštancie uložil povinnosť vypočuť žalobkyňu (napr. či žalobkyňa v dôsledku utrpenej ujmy vyhľadala pomoc odborníkov, vyhodnotenie veku žalobkyne v čase utrpenia ujmy, doby trvania jej manželstva s I. D. z hľadiska realizácie účelu manželstva a citových väzieb ním založených, straty možnosti výchovy detí s mužom, ktorého mala rada, straty realizácie rodinného života, poskytovania si vzájomnej pomoci a opory). Z rozsudku súdu prvej inštancie nebolo zrejmé, či a akým spôsobom okresný súd prihliadol na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu osobnostných práv. Z hľadiska týchto okolností je dôvodné stručne sa zaoberať napr. aj tým, či nebohý I. D. skutočne porušil povinnosti v premávke na pozemných komunikáciách podľa zákona účinného v čase vzniku nehody vedením motorového vozidla - motocykla zn. J., ktoré na tento účel nebolo právne spôsobilé, ako tvrdí žalovaný a prihliadať aj k tomu, že k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkyne nedošlo úmyselným konaním vodiča I. E. ani jeho hrubou nedbanlivosťou. Zo spisu Okresného súdu Zvolen sp.zn. 2T/210/2013 spoluzavinenie I. D. na dopravnej nehode pri zisťovaní jej príčin a priebehu v trestnom konaní nebolo zistené. Jeho prípadné porušenie povinností účastníka cestnej premávky môže byť len okolnosťou, na ktorú je potrebné prihliadať pri určení primeranej výšky nemajetkovej ujmy. Okresný súd uviedol, že prihliadal aj na majetkovú situáciu žalovaného, avšak z odôvodnenia rozsudku ani z obsahu spisu nevyplýva, akým spôsobom sa ňou zaoberal (svoje konkrétne zistenia v rozsudku okresný súd neuvádza). Okresný súd nielenže neodôvodnil, prečo je morálne zadosťučinenie v prípade žalobkyne nepostačujúce, ale pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy nepostupoval tak, aby výška náhrady nemajetkovej ujmy odrážala aj všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti (primerané zadosťučinenie za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti má odrážať rušiteľa chránených osobnostných statkov a jeho možných nasledovníkov od protiprávneho konania, a byť tak nástrojom prevencie). Nevysporiadal sa ani s primeranosťou výšky nemajetkovej ujmy k okolnostiam prípadu, životnej úrovni krajiny, prípadnému vybočeniu priznanej sumy z právnej tradície danej krajiny ani s tým, ako rýchlo sa jej sťažovateľ domohol (princíp primeranosti). Odvolací súd okresnému súdu uložil, aby v ďalšom konaní venoval pozornosť kritériu primeranosti aj vzhľadom na už prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy v konaní sp.zn. 2T/210/2013 Okresného súdu Zvolen vo výške 40.000,- eur voči vodičovi I. E. a 20.000,- eur priznaných rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp.zn. 15C/68/2015 voči SAD Zvolen, a.s. so sídlom Balkán 53, Zvolen, IČO: 36 004 928, ktoré doposiaľ existujú ako právoplatné a vykonateľné exekučné tituly. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie o tom, že premlčacia doba začala v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka plynúť 29.04.2013 a uplynula 29.04.2016 (v podrobnostiach viď napr. rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo 278/2007 publikovaný v časopise Zo súdnej praxe č. 6/2008 pod č. 75 na strane 75, rozsudok NS SR z 30.11.2009 sp. zn. 1Cdo 100/2009, alebo rozsudok NS SR z 27.11.2012 sp. zn. 2Cdo 194/2011). 2. Okresný súd vo veci opätovne rozhodol rozsudkom č. k. 9C/248/2015-237 zo dňa 14.01.2019 (teda v poradí druhým) tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 20.000,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok) a povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 % do 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania (II. výrok). 2.1 Z dôvodov rozsudku vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 14.10.2015 domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 80.000,- eur a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnila tým, že rozsudkom Okresného súdu Zvolen zo dňa 18.03.2014 č. k. 2T/210/2013-256 bol vodič autobusu I. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom I.. XXX/XX, T. uznaný vinným zo spáchania prečinu usmrtenia v dôsledku dopravnej nehody, ku ktorej došlo dňa XX.XX.XXXX., ktorej následkom bolo úmrtie manžela žalobkyne, v čase dopravnej nehody idúceho na motocykli; rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 03.04.2014. V čase dopravnej nehody bol vodič autobusu zamestnancom žalovaného, ktorý bol prevádzkovateľom motorového vozidla, autobusu značky W. Q., ev. č. X. ktorým bola spôsobená dopravná nehoda. Žalobkyňa si voči vodičovi autobusu uplatnila v adhéznom konaní nárok na náhradu škody titulom nemajetkovej ujmy, ktorý jej bol priznaný vo výške 40.000,- eur. K dopravnej nehode došlo počas jazdy uvedeného vozidla v rámci výkonu hlavnej hospodárskej činnosti žalovaného. Dopravná nehoda bola spôsobená zamestnancom žalovaného pri plnení jeho pracovných povinností. V dôsledku toho žalovaný analogicky podľa § 853 a § 427 Občianskeho zákonníka zodpovedá za zásah do osobnostných práv žalobkyne, ku ktorému došlo v súvislosti s dopravnou nehodou pri prevádzke jeho dopravného prostriedku, následkom ktorej bolo úmrtie manžela žalobkyni. V trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Zvolen proti vodičovi autobusu pod sp.zn. 2T/210/2013 bolo preukázané, že vodič žalovaného spôsobil dopravnú nehodu, následkom ktorej zahynul manžel žalobkyne. Tým došlo k neoprávnenému zásahu do práva žalobkyne na súkromný a rodinný život. Morálna satisfakcia nie je postačujúca, žalobkyňa má právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. I. D. (zosnulý manžel žalobkyne) bol manžel a otec troch detí, a hoci bol v dôchodkovom veku, bol stále vitálny. Jeho smrť je ako fatálny následok dopravnej nehody neodstrániteľný fakt, ktorý natrvalo rozhodujúcim spôsobom pretrhol rodinné a citové väzby s manželkou aj s deťmi. Žalobkyňa, zosnulý I. D. a ich tri deti tvorili harmonickú rodinu. V dôsledku náhleho úmrtia I. D. došlo k nezvratnému a dramatickému narušeniu ich vzájomných vzťahov ako manželov aj ako rodiča s deťmi. Dlhoročné manželstvo žalobkyne s I. D. bolo harmonické a usporiadané, založené na silných citových a sociálnych väzbách. Takúto ujmu žalobkyni nie je možné nikdy nahradiť, avšak je možné zmierniť ju aspoň čiastočnou kompenzáciou prostredníctvom peňažnej náhrady. Z trestného rozsudku vyplýva, že vodič autobusu porušil dôležitú povinnosť uloženú zákonom, keď nedal prednosť v jazde motocyklu, pretože poškodeného, blížiaceho na motocykli nevidel, resp. nemusel vidieť. V konaní vodiča autobusu absentuje akékoľvek úmyselné konanie alebo hrubé porušenie či zanedbanie svojich povinností, avšak celkom reálne možno konštatovať chvíľkovú nepozornosť, či nedostatočné zistenie stavu na vozovke predtým, než obžalovaný vošiel do križovatky, čo v kombinácii so vzájomnou polohou vozidiel spôsobilo tragický následok. Súd prvej inštancie mal (výpoveďou žalobkyne) preukázané, že jej manželstvo s nebohým I. D. trvalo v čase dopravnej nehody 42 rokov, kedy ona mala XX a on XX rokov. Obidvaja boli pracujúcimi dôchodcami, žili v spoločnej domácnosti s dcérou a jej rodinou. Ich dvaja synovia domácnosť navštevovali veľmi často. Spoločný čas manželia trávili predovšetkým spoločnou prácou súvisiacou s domom a záhradou. Svojho manžela žalobkyňa hodnotila ako veľmi dobrého človeka veselej povahy, ktorý účinkoval v súbore, hral a spieval. Ich manželstvo označila za harmonické. V čase dopravnej nehody nebola na manželovi existenčne závislá. Uviedla, že po smrti manžela musela vyhľadať odbornú lekársku pomoc psychiatra, berie lieky na ukľudnenie a spanie, zo začiatku absolvovala aj terapie. Po smrti manžela sa cíti veľmi osamelá, nikde nechodí a nič ju nebaví. Zhoršil sa jej zdravotný stav (absolvovala 12 operácií zraku a kĺbov). Stratu manžela pociťuje veľmi silno. I. E. jej bola v zmysle rozsudku Okresného súdu Zvolen sp.zn. 2T/210/2015 poukázaná finančná úhrada do 3.000,- eur. Od povinného subjektu v zmysle rozsudku Okresného súdu Zvolen sp.zn. 15C/68/2015 nedostala žiadne finančné plnenie, tento subjekt je nemajetný. C. J., ktorý jej manžel viedol, pri dopravnej nehode nemal technické osvedčenie, ani ŠPZ. Okresný súd mal preukázaný vznik pracovnoprávneho pomeru medzi Slovenskou autobusovou dopravou Banská Bystrica, š. p., odštepný závod Krupina a vodičom I. E., z ktorého práva a povinnosti prebrala od XX.XX.XXXX SAD Zvolen, š. p. Oznámením o prechode práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov SAD Zvolen, a.s. so sídlom Balkán 53, Zvolen oznámila I. E., že dňom 31.05.2002 došlo k zrušeniu podniku SAD Zvolen, š.p. so sídlom vo Zvolene bez likvidácie, pracovný pomer v SAD Zvolen, š.p. nekončí a všetky práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov preberá od 01.06.2002 SAD Zvolen, a.s. Z Dohody o doplnení pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi Slovenskou autobusovou dopravou Zvolen, a.s., IČO: 36 054 666 a I. E., nar. XX.XX.XXXX označenou ako Dodatok č. X vyplynulo, že zmluvné strany doplnili pracovnú zmluvu uzatvorenú dňa XX.XX.XXXX v znení jej dodatku na dohodnutý druh práce, charakteristiku pracovného miesta, miesto výkonu práce, mzdové podmienky a ďalšie pracovné podmienky špecifikované v dohode. Z dohody o zmene pracovnej zmluvy označenej ako Dodatok č. X zo dňa XX.XX.XXXX uzatvorenej medzi zamestnávateľom Slovenská autobusová doprava Zvolen, a.s., IČO: 36 054 666 a zamestnancom I. E., nar. XX.XX.XXXX súd prvej inštancie zistil doplnenie pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa XX.XX.XXXX v znení jej dodatku č. X a č. X o ďalšie pracovné podmienky. Rozsudkom Okresného súdu Zvolen č.k. 2T/210/2013-256 zo dňa 18.03.2014 bol obžalovaný I. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom T., I. T. XXX/XX uznaný za vinného, že dňa XX.XX.XXXX v čase o XX.XX h na križovatke ulíc P..E. a C. cesta v obci K., okres T., ako vodič autobusu W. Q., ev.č. X. XXX Q., prichádzajúci do križovatky v smere od základnej školy nedal prednosť v jazde motocyklu tov. zn. J., bez evidenčného čísla, ktorý viedol ako vodič I. D., bytom A. D. XXX, K., po ulici C. cesta, označenej „hlavná cesta“ v smere od miestnej časti C. smerom do centra obce K., čím došlo k zrážke vozidiel, pri ktorej I. D. utrpel viacnásobné poranenia tela, ťažké pomliaždenia mozgu a zakrvácanie pod obaly mozgu pri zlomenine spodiny lebečnej, ktorým napriek okamžitej hospitalizácii dňa XX.XX.XXXX o XX.XX h. podľahol v V. v L. X. čím obžalovaný spáchal prečin usmrtenia podľa § 149 ods. l, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona a zato bol odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere X rokov, ktorého výkon bol podmienečne odložený za súčasného uloženia probačného dohľadu na skúšobnú dobu v trvaní X rokov. Zároveň súd obžalovanému uložil povinnosť v skúšobnej dobe nahradiť X. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom K., S. škodu vo výške 3460,- eur vzniknutú v súvislosti s nákladmi na pohreb a škodu vo výške 40.000,- eur titulom nemajetkovej ujmy. Obžalovanému bol uložený aj trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel akéhokoľvek druhu v trvaní X rokov. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 03.04.2014. Z rozsudku Okresného súdu Zvolen sp. zn. 15C/68/2015 zo dňa 02.07.2015 súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa X. D. sa domáhala voči žalovanému SAD Zvolen, a.s. so sídlom Zvolen, Balkán 53, IČO: 36 004 928 náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 80.000,- eur a náhrady trov konania. Uvedeným rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 20.000,- eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Z osvedčenia o evidencii, časť II. súd prvej inštancie zistil, že vlastníkom vozidla zn. W. Q., ev. č. X. XXXQ. je spoločnosť V. B., S.., J.. Držiteľom osvedčenia je spoločnosť SAD Zvolen, a.s. so sídlom Zvolen, Balkán 105/53, IČO: 36 054 666. Z lekárskych správ založených v súdnom spise bolo preukázané, že žalobkyňa je liečená v neurologickej ambulancii od 12.08.2013 pre bolesti v driekovej oblasti s predpísanou medikamentóznou liečbou a absolvovala psychiatrické vyšetrenia od 13.06.2018 z dôvodu recidivujúcej depresívnej poruchy. 2.2 Okresný súd citoval ustanovenia § 11 a § 13 ods. 1, 2, 3, § 420 ods. 2 a § 427 ods. 1, 2 a § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, poukázal na čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných práv a slobôd a vysvetlil, čo spadá pod práva na ochranu osobnosti. Ustálil pasívnu legitimáciu žalovaného ako prevádzkovateľa dopravného prostriedku, ktorý bol vo vlastníctve leasingovej spoločnosti (túto otázku už vyriešil aj odvolací súd vo svojom skoršom zrušujúcom rozhodnutí). Žalovaný ako zamestnávateľ na výkon svojej činnosti použil zamestnanca I. E., ktorý pôsobil pri výkone svojej práce vodiča autobusu pre žalovaného dopravnú nehodu, v dôsledku ktorej zomrel manžel žalobkyne I. D.. V zmysle záverov odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne vyhodnotil žalovaným vznesenú námietku premlčania. Poukázal na § 112b ods. 2 zákona č. 725/2004 Z. z. o podmienkach prevádzky vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách účinného do 30.09.2013, v zmysle ktorého sa pre vozidlá kategórie B vyrobené pred 01. januárom 2000 ustanovenie prvej vety uplatňuje od 01. januára 2023 a pre vozidlá kategórie PS používané v poľnohospodárstve sa ustanovenie prvej vety uplatňuje od 01. januára 2017. Konštatoval, že podľa § 112b ods. 2 zákona č. 725/2004 Z. z. v znení platnom a účinnom v čase dopravnej nehody I. D. nepotreboval k prevádzke J.y ani evidenčné číslo vozidla, ani technické osvedčenie. Jeho spoluzavinenie na dopravnej nehode nemožno preto konštatovať, a to ani vychádzajúc zo spisu Okresného súdu Zvolen sp. zn. 2T/210/2013 a tam sa nachádzajúceho znaleckého posudku č. XXX/XXXX znaleckej organizácie X.. 2.3 Súd prvej inštancie mal preukázané, že smrť manžela žalobkyne pri dopravnej nehode, ktorú spôsobil zamestnanec žalovaného, je neoprávneným zásahom do práva fyzickej osoby na súkromný a rodinný život. Súčasťou práva na ochranu súkromia chráneného podľa § 11 Občianskeho zákonníka je aj rodinný život a konanie, ktoré spôsobí násilné pretrhnutie rodinných väzieb stratou člena rodiny je konaním nesúcim znaky neoprávneného zásahu do chránených osobnostných práv pozostalých členov rodiny. Následky neoprávneného zásahu sú u žalobkyni trvalé a neodstrániteľné. Smrťou manžela navždy stratila možnosť rodinného, manželského, súkromného života s ním. Predstavoval pre ňu najbližšiu osobu, jeho stratou sa žalobkyni výrazne zhoršila kvalita života, jej zdravotný stav a sociálna sféra jej existencie. Pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy okresný súd hodnotil závažnosť vniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo. K zásahu do osobnostných práv žalobkyne došlo zavineným protiprávnym konaním nedbanlivostného charakteru. Šofér autobusu, zamestnanec žalovaného, nemal úmysel spôsobiť vzniknutý následok - úmrtie manžela žalobkyne. Z vykonaného dokazovania je podľa okresného súdu zrejmé, že rozsah závažnosti vzniknutej nemajetkovej ujmy žalobkyne je značný. Z predložených lekárskych správ, ako aj z výpovede žalobkyne vyplynulo, že od smrti manžela sa podstatne zhoršil jej fyzický a psychický zdravotný stav. Po smrti manžela absolvovala 12 operácií zraku a kĺbov aj psychiatrickú liečbu a aj v čase rozhodovania súdu, viac ako 5 rokov po dopravnej nehode, je vedená ako pacientka v psychiatrickej ambulancii. Po smrti manžela, ktorý bol jej najbližšou osobou, u nej pretrváva stav apatie, berie lieky na ukľudnenie a spanie. Len ťažko sa vyrovnáva s jeho stratou, podstatne sa zhoršila jej kvalita života. Cíti sa osamelá, nič ju nebaví, nemá chuť nikam chodiť a viesť spoločenský život. 2.4 K peňažnej náhrade súd prvej inštancie uviedol, že jej výška je predmetom voľnej úvahy súdu, keďže zákon neustanovuje ani rámcové čiastky pre odškodnenie nemajetkovej ujmy. Súd preto musí prihliadnuť okrem závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, k naplneniu požiadavky účinného primeraného zadosťučinenia, ale i k požiadavke nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Vodiacimi parametrami proporcionálne spravodlivého zadosťučinenia je atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom priznania odškodnenia, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie, inak napriek poskytnutému odškodneniu by sa poškodení mohli naďalej kvalifikovať ako obete porušenia dohovoru o ľudských právach. Na druhej strane pri zachovaní proporcionality výška peňažnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a pôsobiť na škodcu likvidačne. Výška náhrady nemajetkovej ujmy musí tiež odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti. Judikatúra súdov v oblasti ochrany osobnosti sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho charakteru náhrady nemajetkovej ujmy, resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu. V kategórii nemajetkovej ujmy v rodinných a emocionálnych vzťahoch je prakticky nedosiahnuteľné bližšie vymedzenie všeobecnejších kritérií. Nedá sa nič namietať proti konštatovaniu, že hodnota usporiadaného rodinného života resp. hodnota žiaľu, smútku a bolesti pri narušení rodinných vzťahov úmrtím alebo usmrtením blízkej osoby je nevyčísliteľná v peniazoch. Uvedené však automaticky neznamená, že súvisiaca výška náhrady za nemajetkovú ujmu je prakticky z hľadiska hornej hranice neobmedzená. Usmrtením manžela žalobkyne došlo k úplnému znemožneniu ďalšieho napĺňania vzťahu medzi manželmi a realizácie rodinného života. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že vzťahy v rodine žalobkyne boli intenzívne. Žalovaný nepreukázal a ani nespochybňoval pravdivosť tvrdení žalobkyne týkajúcich sa jej rodinných vzťahov. Osobnosť každej fyzickej osoby je mnohovrstevne a rozmanito vnútorne štrukturovaná. Vzťahy medzi ňou a jej rodinnými príslušníkmi sú individuálne a neopakovateľné. Násilné pretrhnutie väzieb vo vnútri rodiny, ku ktorému dochádza stratou člena rodiny, je ťažko vykompenzovať. Je to evidentne negatívny zásah do osobnostnej sféry človeka, ktorý pôsobí zraňujúco, individuálne a rozmanito u každej fyzickej osoby. Ľudia nevnímajú vždy rovnako okolnosti vonkajšieho sveta a aj ich vzťahy s inými vykazujú znaky osobitosti, neopakovateľnosti a jedinečnosti. Vzhľadom na to sú aj dôsledky zásahov do týchto osobnostných sfér života každého človeka vysoko individuálne. Keďže výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je výhradne na zvážení a rozhodnutí súdu a neexistujú zákonné ustanovenia, ktoré by ju upravovali resp. regulovali, okresný súd vychádzal aj z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v skutkovo a právne obdobných veciach. Uskutočniac odhad na spravodlivom základe priznal žalobkyni sumu 20.000,- eur. 2.5 O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C.s.p.“) a priznal nárok na náhradu trov konania podľa pomeru úspechu v konaní. Okresný súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že „keďže bola žalovaná v konaní úspešná, súd rozhodol tak, že má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu“. S poukazom na znenie II. výroku rozsudku okresného súdu je zrejmé, že súd prvej inštancie v odôvodnení tejto časti rozsudku zamenil procesné postavenie strán sporu a nárok na náhradu trov konania priznal žalobkyni voči žalovanému. 3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v zákonnej lehote podal žalovaný odvolanie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d), f), h) C.s.p. s návrhom, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil, žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal právo na náhradu trov konania. 3.1 Súdu prvej inštancie vytkol, že nedostatočne resp. v niektorých prípadoch vôbec nepostupoval podľa pokynu odvolacieho Krajského súdu v Banskej Bystrici a nerešpektoval jeho právny názor vyjadrený v uznesení sp.zn. 12Co/292/2016 z 29.12.2016. Konkrétne súd prvej inštancie nezdôvodnil pasívnu legitimáciu žalovaného vo vzťahu k SAD Zvolen, a. s., ani vo vzťahu k pasívnej legitimácii I., ktorému bola uložená povinnosť náhrady nemajetkovej ujmy v trestnom konaní sp.zn. 2T/210/2013. Súd prvej inštancie neustálil, či je v nadväznosti na právoplatné rozhodnutia v konaniach sp.zn. 2T/210/2013 a 15C/68/2015 viac zodpovedných subjektov, či každý z nich zodpovedá za tento zásah osobitne, alebo spolu a v akej miere. Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy sa súd prvej inštancie napriek pokynu súdu odvolacieho nevysporiadal s intenzitou zásahu do osobnostných práv, nevyhodnotil vek žalobkyne, dobu trvania jej manželstva s poškodeným, stratu možnosti výchovy detí s manželom atď., nedostatočne sa podľa žalovaného (ďalej aj „odvolateľ“) vysporiadal s okolnosťami, za ktorých došlo k porušeniu osobnostných práv. Súd prvej inštancie mal podľa pokynu odvolacieho súdu prihliadať aj na to, že k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv nedošlo úmyselným konaním, ani hrubou nedbanlivosťou I.S., nevenoval sa kritériu primeranosti aj vzhľadom na už prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy v konaní sp.zn. 2T/210/2013 okresného súdu (40.000,- eur voči Jánovi Vodnákovi) a v konaní sp.zn. 15C/68/2015 (20.000,- eur voči SAD Zvolen, a. s., IČO: 36 004 928), ktoré sú vykonateľnými exekučnými titulmi. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s tvrdením žalobkyne v podaní zo 07.01.2016, že jej nie je zrejmé, prečo bol v trestnom konaní zaviazaný na náhradu škody p. E., ktorý bol v čase dopravnej nehody zamestnancom žalovaného a plnil svoje pracovné úlohy. Okresný súd sa tiež mal v zmysle bodu 17 uznesenia krajského súdu vysporiadať s otázkou, prečo žalobkyňa vo vzťahu k primeranosti priznanej nemajetkovej ujmy v konaní sp.zn. 15C/68/2015 Okresného súdu Zvolen nerealizovala príslušné procesné kroky, ak vedela, že konanie je vedené voči pasívne nelegitimovanému subjektu, keď v podaní zo 07.01.2016 uviedla, že uvedený rozsudok bol vydaný voči subjektu, ktorý nebol pasívne legitimovaný, pretože aj dôvody takéhoto postupu žalobkyne podľa odvolacieho súdu ovplyvňujú výšku prisúdenej nemajetkovej ujmy v peniazoch z hľadiska všeobecne zdieľaných predstáv o spravodlivosti. 3.2 Odvolateľ namietol nedostatok svojej pasívnej legitimácie s poukazom na rozsudok vydaný v konaní Okresného súdu Zvolen sp.zn. 2T/210/2013, ktorým bola ustálená zodpovednosť vodiča autobusu I. E. za zásah do osobnostných práv žalobkyne a bola mu uložená povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu 40.000,- eur v jej prospech. Znovu poukázal na právne závery Krajského súdu v Banskej Bystrici v rozsudku zo dňa 19.09.2012 sp. zn. 17Co/296/2011 a uviedol, že k obdobným právnym záverom dospel napr. Krajský súd v Prešove v rozsudku sp.zn. 2Co/135/2014 z 15.06.2015. Ak by bol žalovaný s poukazom na analogické použitie § 420 ods. 2 a § 427 Občianskeho zákonníka subjektom zodpovedným za zásah do osobnostných práv žalobkyne, v trestnom konaní by nemohol byť p. E. ako zamestnanec zaviazaný na náhradu nemajetkovej ujmy. Konajúci súd sa s uvedeným nevysporiadal, nie je zrejmé, akým spôsobom vychádzal z iného právoplatného rozsudku (sp. zn. 2T/210/2013) v zmysle § 194 ods. 2 C.s.p., preto je jeho rozhodnutie podľa odvolateľa arbitrárne. 3.3 V ďalšej časti odvolateľ zopakoval argumenty o tom, ako držiteľ a leasingový nájomca motorového vozidla nie je prevádzkovateľom motorového vozidla, ale je ním jeho vlastník spoločnosť V. B., z čoho s najväčšou pravdepodobnosťou vychádzal aj súd v trestnom konaní sp.zn. 2T/210/2013. Subjektom zodpovedným podľa § 427 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako prevádzkovateľ motorového vozidla by teda bola spoločnosť V. B.., s ktorou vodič motorového vozidla nebol v žiadnom právnom vzťahu, preto je daná priama zodpovednosť v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka a trestnému súdu nič nebránilo uložiť povinnosť na náhradu nemajetkovej ujmy priamo vodičovi motorového vozidla, čo v konečnom dôsledku nevylučuje, aby sa žalobkyňa so svojím nárokom obrátila aj na ďalšieho solidárneho dlžníka, ktorého zodpovednosť je daná podľa § 427 ods. 2 Občianskeho zákonníka - prevádzkovateľa V. B. motorového vozidla. Súd prvej inštancie iba skonštatoval, že spoločnosť V. B.. nevykonáva dopravu osôb ani tovaru a prevádzkovateľom dopravného prostriedku bol žalovaný s poukazom na všeobecné zmluvné podmienky k leasingovej zmluve. 3.4 Odvolateľ sa nestotožnil so skôr prezentovaným právnym záverom odvolacieho súdu o tom, že nie je možná analogická aplikácia všetkých ustanovení o náhrade škody na konanie o ochranu osobnosti a prípadné porušenie povinností účastníka cestnej premávky môže byť len okolnosťou, na ktorú je potrebné prihliadať pri určení primeranej výšky nemajetkovej ujmy. Nesúhlasil ani s názorom okresného súdu, podľa ktorého spoluzavinenie I. D. na dopravnej nehode nie je možné konštatovať. Uviedol, že k zásahu do osobnostných práv môže dôjsť konaním jedného alebo viacerých subjektov resp. samotným konaním poškodeného. Prípadné porušenie povinností účastníka cestnej premávky je potrebné skúmať analogicky ohľadom na spoluzavinenie poškodeného (keďže otázka miery spoluúčasti škodcu a poškodeného na vzniku ujmy tretej osoby nie je v zákone riešená). Ak je porušenie povinností poškodeného len okolnosťou, na ktorú sa má prihliadať pri určení primeranej výšky nemajetkovej ujmy, potom sa táto určí ako suma nemajetkovej ujmy znížená o sumu, ktorej zodpovedá konkrétna okolnosť (porušenie povinností poškodeným). Ak by však bola výška nemajetkovej ujmy určená s ohľadom na spoluzavinenie poškodeného, potom sa výsledná primeraná výška nemajetkovej ujmy ako celok má krátiť s ohľadom na spoluzavinenie poškodeného. V zmysle rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/368/2015 zo dňa 01.07.2015 „Súd správne prihliadol na podiel žalovanej na priebehu dopravnej nehody a jej následku a spoluzavinenie poškodenej na vzniku škody vyhodnotil rozsahom 20 %. Súd pri zohľadnení peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy... zohľadnil aj to, že na zavinení dopravnej nehody sa v rozsahu 20 % podieľala aj samotná poškodená. Dospel k záveru, že primeranou je výška nemajetkovej ujmy 50.000,- eur. Vzhľadom na ustálené spoluzavinenie poškodenej v rozsahu 20 % túto sumu krátil na 40.000,- eur.“. V prípade spoluzavinenia poškodeného I.M. by podľa odvolateľa mala byť výsledná primeraná výška nemajetkovej ujmy krátená s ohľadom na jeho spoluzavinenie, najmä ak skutočnosť, že I. D. viedol motocykel J. bez ŠPZ a technického osvedčenia nebola sporná. Žalovaný sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že toto vozidlo nemuselo mať evidenčné číslo, avšak spochybňoval a spochybňuje existenciu jeho technického osvedčenia, predstavujúceho jediný doklad o tom, že vozidlo smie byť prevádzkované v premávke na pozemných komunikáciách s odkazom na § 21 ods. 2 zák. č. 725/2004 Z. z., na čom nič nemení ani prechodné ustanovenie § 112b ods. 2 tej istej právnej úpravy. Za hlavnú a jedinú príčinu vzniku škodovej udalosti označil to, že motocykel nemal platné technické osvedčenie vozidla. Došlo k porušeniu zákonného zákazu prevádzkovať v premávke na pozemných komunikáciách vozidlo, ktoré nemá technické osvedčenie vozidla, ktorý ak by poškodený I. D. rešpektoval, ku vzniku škody by určite nedošlo. Poukázal na záver NS ČR z 28.01.2015 v rozhodnutí sp.zn. 25Cdo/1097/2014, podľa ktorého je potrebné prihliadať aj na okolnosti osoby, ktorá síce išla po hlavnej ceste, ale porušila právne predpisy. 3.5 Za neprimeranú označil žalobkyni priznanú sumu 20.000,- eur nemajetkovej ujmy vzhľadom na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva vo vzťahu k postihnutej fyzickej osobe aj vo vzťahu k subjektu, ktorý neoprávnený zásah spôsobil. K protiprávnemu konaniu I. E. došlo z nedbanlivosti, nie úmyselne, protiprávne konal aj neb. I. D.. P. E. išiel po vedľajšej ceste rýchlosťou XX,XX km za hodinu, teda neporušil predpisy obmedzujúce najvyššiu rýchlosť. Nebol pod vplyvom alkoholu, možno u neho konštatovať chvíľkovú nepozornosť, či nedostatočné zistenie stavu na vozovke pred tým, než vošiel do križovatky (strana 3 a 4 rozsudku Okresného súdu Zvolen z 18.03.2014 sp.zn. 2T/210/2013). Žalobkyni už boli z titulu nemajetkovej ujmy právoplatnými rozhodnutiami priznané finančné čiastky v celkovej výške 60.000,- eur, na čo by mal konajúci súd prihliadať, keďže k ich priznaniu došlo na základe totožného skutkového stavu. Priznanie akejkoľvek finančnej sumy nad rámec doterajšej čiastky 60.000,- eur je podľa odvolateľa neprimerané a nedôvodné. Navyše z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku nevyplýva, prečo je morálne zadosťučinenie nepostačujúce. Okresný súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre určenie výšky nemajetkovej ujmy s poukazom na body 13 až 17 zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici. Odvolaním napadnutý rozsudok je preto nepreskúmateľný. 3.6 Za arbitrárny označil odvolateľ rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania, pretože z neho nevyplývajú ďalšie dôvody a právne názory vedúce konajúci súd k priznaniu náhrady trov konania žalobkyni vo výške 100 %. Žalobkyňa sa domáhala žalobou zaplatenia sumy 80.000,- eur, o čiastku 60.000,- eur bola žaloba právoplatne zamietnutá, čo predstavuje neúspech žalobkyne a úspech žalovaného v časti 75 %. Žalovaný bol potom úspešný v časti 50 % a mal by mať nárok na náhradu trov konania. 3.7 Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu označila rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne. Pasívna vecná legitimácia odvolateľa a jeho zodpovednosť za spôsobenú dopravnú nehodu a jej následky aj v rozsahu nemajetkovej ujmy sú dané, na čo poukázal aj Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 29.12.2016 č. k. 12Co/292/2016-171 napr. v bodoch 10, 11, 18 odôvodnenia. Obdobne je to v otázke prípadnej zodpovednosti leasingového prenajímateľa, premlčania alebo spoluzodpovednosti p. D. čo sú otázky, ktoré boli opakovane súdom prvej inštancie aj odvolacím súdom vyhodnotené v zmysle tvrdení a právnej argumentácie žalobkyne. Súd prvej inštancie doplnil dokazovanie týkajúce sa výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle záverov odvolacieho súdu. Opakovane vypočul žalobkyňu, doplnil dokazovanie listinnými dôkazmi vo vzťahu k pracovnému pomeru vodiča p. E. u žalovaného. Žalobkyňa preukázala, že požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vzhľadom na hospodárenie žalovaného nemôže byť likvidačná ani negatívne zasahujúca jeho hospodárske, podnikateľské, ekonomické alebo iné aktivity. Žalobkyňa je aj po 6 rokoch od dopravnej nehody pacientkou psychiatrickej ambulancie. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj otázkou paralelne priznaných nárokov žalobkyne a zistil, že suma 20.000,- eur priznaná rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp.zn. 15C/68/2015 bola priznaná voči subjektu, ktorý nie je zodpovedný, v dôsledku chyby právneho zástupcu žalobkyne aj v dôsledku absolútnej pasivity tohto subjektu v konaní. Rozsudok je síce právoplatný, ale žalobkyňa sa nedomáha úhrady súdom priznanej sumy ani v exekučnom konaní. V trestnom konaní si žalobkyňa voči vodičovi uplatnila nárok na náhradu škody vo výške 40.000,- eur bez vedomosti a poznania konkrétnej právnej úpravy. Súd mu túto povinnosť uložil napriek tomu, že zodpovedným za náhradu nemajetkovej ujmy je prevádzkovateľ činnosti, pri ktorej k nej došlo, teda žalovaný. Rozsudok sp.zn. 2T/210/2013 okresného súdu sa stal právoplatným 03.04.2016. Vodič p. E. žalobkyni priznanú sumu neuhradil, v exekučnom konaní jej bolo uhradených niekoľko splátok nedosahujúcich 3.000,- eur. Žalobkyňa nemá záujem, aby jej náhradu nemajetkovej ujmy nahrádzal subjekt, ktorý v skutočnosti nie je zodpovedný. Ani po 6 rokoch po smrti manžela sa jej nedostáva primerané finančné zadosťučinenie, resp. náhrada za ujmu, ktorú utrpela. Súd prvej inštancie prihliadal na uvedené skutočnosti a z uplatneného nároku 80.000,- eur priznal sumu 20.000,- eur ako primeranú a spravodlivú. Deťom žalobkyne boli priznané voči žalovanému obdobné nároky rozsudkom zo 07.09.2016 sp. zn. 9C/174/2015-122, potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 24.04.2018 č. k. 14Co/19/2017-159. Navrhla potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie v dvoch výrokoch napadnutých odvolaním a zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti. 4. Odvolateľ vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne zdôraznil, že súd prvej inštancie sa s otázkou žalobkyni paralelne priznaných nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy žiadnym spôsobom nevysporiadal napriek uloženiu tejto povinnosti pokynom Krajského súdu v Banskej Bystrici v zrušujúcom uznesení sp.zn. 12Co/292/2016 z 29.12.2016. Zdôraznil, že žalobkyňa sama iniciovala súdne konanie Okresného súdu Zvolen sp.zn. 15C/68/2015 s priznaným nárokom 20.000,- eur, keď pasívna legitimácia žalovaného podliehala súdnemu prieskumu. Nie je možné stotožniť sa s názorom právneho zástupcu žalobkyne, že táto si len zamenila žalovaného a od počiatku bolo zrejmé, že uplatňovaný nárok voči subjektu SAD Zvolen, a. s. nemá. Obdobne súdnemu prieskumu v trestnom konaní podliehala otázka pasívnej legitimácie vodiča autobusu p. E. za spôsobenú nemajetkovú ujmu aj jej výška, s čím sa súd prvej inštancie tiež nevysporiadal. Žalobkyňa napriek tvrdeniu, že p. E., že nemá záujem na úhrade prisúdenej čiastky 40.000,- eur nemajetkovej ujmy p.. proti nemu vedie exekučné konanie. Žaloba v časti prevyšujúcej sumu 20.000,- eur bola zamietnutá rozsudkom Okresného súdu Zvolen sp.zn. 9C/248/2015 z 13.06.2016, proti ktorému žiadna strana sporu nepodala odvolanie a uvedený výrok nadobudol právoplatnosť. Predmetom konania teda zostal len nárok žalobkyne na zaplatenie 20.000,- eur. Zotrval na svojom odvolacom návrhu. 5. Na základe odvolania podaného včas stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359, § 362 C.s.p.) krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) vec prejednal v rozsahu určenom ustanovením § 379 C.s.p., pričom zopakoval a doplnil dokazovanie na pojednávaní konanom dňa 28.11.2019 (§ 384 ods. 1, 2 C.s.p.). Z dôvodu, že odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania sa pri posudzovaní sporu zaoberal len námietkami, uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či v konaní (ne)došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 380 ods. 2 C.s.p.). Dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, preto rozsudok okresného súdu s poukazom na § 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd sa sčasti stotožnil aj so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p.. Na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu a vzhľadom na potrebu vysporiadať sa s tvrdeniami žalovaného v odvolaní odvolací súd dopĺňa ďalšie dôvody. 6. Odvolateľ v odvolaní tvrdil existenciu odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) C.s.p.. Inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) C.s.p.) je procesná vada, ktorá nie je subsumovateľná pod ostatné odvolacie dôvody, pokiaľ mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. pochybenia pri vykonávaní dôkazov, porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím). Odvolacie námietky týkajúce sa vád v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa môžu prejaviť v nesprávnom hodnotení dôkazov, ktoré vyústilo do nesprávnych skutkových zistení (§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 222/2009 zo dňa 26. februára 2010). Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (citované z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo 4/2009). 7. Odvolací súd dáva odvolateľovi za pravdu, že súd prvej inštancie nepostupoval dôsledne podľa pokynu odvolacieho súdu daného v uznesení sp.zn. 12Co/292/2016 zo dňa 29.12.2019 (nezdôvodnil pasívnu legitimáciu žalovaného vo vzťahu k SAD Zvolen, a. s., ani vo vzťahu k pasívnej legitimácii I., ktorému bola uložená povinnosť náhrady nemajetkovej ujmy v trestnom konaní sp.zn. 2T/210/2013, nevysporiadal sa s intenzitou zásahu do osobnostných práv žalobkyne, nevenoval sa kritériu primeranosti aj vzhľadom na už prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy v konaní sp.zn. 2T/210/2013 okresného súdu (40.000,- eur voči I. E.) a v konaní sp.zn. 15C/68/2015 (20.000,- eur voči SAD Zvolen, a. s., IČO: 36 004 928, ktoré sú vykonateľnými exekučnými titulmi); toto pochybenie odstránil odvolací súd v tomto konaní ako je uvedené nižšie. 8. K námietke odvolateľa o nedostatku jeho pasívnej legitimácie vo vzťahu k právoplatnému odsúdeniu vodiča autobusu I. E., ktorému bola uložená povinnosť náhrady nemajetkovej ujmy v trestnom konaní sp.zn. 2T/210/2013 odvolací súd udáva, že iba žalovaný je za analogického použitia § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka subjektom zodpovedným za zásah do osobnostných práv žalobkyne. Nebolo sporným, že I. bol v deň, kedy k zásahu do osobnostných práv žalobkyne došlo (29.04.2013) v platnom pracovnom pomere so žalovaným ako právnym nástupcom pôvodného zamestnávateľa Slovenská autobusová doprava Banská Bystrica, š.p., Odštepný závod Krupina. Je daná aj časová, miestna a vecná súvislosť činnosti I. E. v uvedený deň s činnosťou žalovaného, ktorého bol zamestnancom - nebolo sporné, že v tento deň si I. E. plnil svoje pracovné povinnosti. Zodpovednosť žalovaného za zásah do osobnostných práv žalobkyne je daná, lebo ide o zásah spôsobený pri činnosti žalovaného I. E., ktorého na túto činnosť použil. Právoplatné odsúdenie I. E. za prečin usmrtenia (poškodeného I. D.) je vo vzťahu k uvedenému bez právneho významu. Záver súdu prvej inštancie, že žalovaný ako zamestnávateľ I. E. je subjektom zodpovedným za zásah do osobnostných práv žalobkyne a je preto nositeľom pasívnej legitimácie, je správny. Odvolací súd zdôrazňuje, že právna úprava § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka nevylučuje zásah do osobnostných práv fyzickej osoby aj konaním právnickej osoby. 8.1 K argumentácii odvolateľa rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 17Co/296/2011 odvolací súd poznamenáva, že vychádza z odlišnej skutkovej situácie. V uvedenom konaní o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy bola žalovanou 1/ fyzická osoba (vodič motorového vozidla) a žalovaným 2/ komerčná poisťovňa, v ktorej bolo uzatvorené povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, pričom jeho prevádzkovateľ účastníkom uvedeného súdneho konania nebol. Odvolací súd v uvedenom rozhodnutí konštatuje, že pri nárokoch podľa § 13 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) je možné uplatnenie nemajetkovej ujmy len voči osobe, ktorá sa takéhoto zásahu do integrity osobnosti dopustila, čo vo vzťahu k žalovanému 2/ (teda komerčnej poisťovni) nie je splnené. Poukázal pritom na rozhodnutie NS SR sp.zn. 4Cdo 168/2009 z 20.04.2011, v ktorom bola riešená otázka pasívnej legitimácie poisťovateľa v spore, ktorého predmetom je náhrada nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 OZ. 8.2 Ďalšou otázkou, ktorú bolo potrebné v zmysle odvolania riešiť v súvislosti s pasívnou legitimáciou bola otázka zodpovednosti prevádzkovateľa motorového vozidla za neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby za analogického použitia § 427 a nasl. OZ (zodpovednosť za škodu spôsobenú zvláštnou povahou prevádzky dopravných prostriedkov). Už v uznesení č. k. 12Co/292/2016-171 zo dňa 29. decembra 2016 (v odseku 10) odvolací súd uviedol, že okresný súd správne ustálil, že pasívnu legitimáciu nenesie vlastník motorového vozidla V. B.., ale jeho prevádzkovateľ. Na leasingového nájomcu - žalovaného totiž boli prevedené práva a povinnosti vlastníka v tak širokom rozsahu, ako odôvodnil okresný súd. Odvolací súd pripomína, že vedenie motorového vozidla vodičovi I. E. nezveril leasingový prenajímateľ V. B., ale leasingový nájomca, čo nebolo sporné. Okresný súd správne poukázal na rozsudok NS SR sp.zn. 3Cdo 228/2012 zo dňa 26.09.2013, z ktorého argumentácie čerpá. Najvyšší súd nielen v uvedenom rozhodnutí (viď aj rozhodnutia NS SR sp.zn. 3Cdo 108/2011 z 15.12.2011, 3MCdo 3/2008 z 29.06.2009, 5Cdo 108/2009 z 19.05.2010, 5Cdo 83/2008 z 27.11.2009) uviedol, že pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu jej činnosti, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený priamo právnickou osobou (určujúca je existencia miestneho, časového, vecného vzťahu k plneniu danej činnosti). Uvedenou otázkou sa zaoberá aj rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn. 10Co/566/2015 zo dňa 29.06.2016. 8.3 Medzi vodičom autobusu I. E. a leasingovým prenajímateľom V. B.. v zmysle zhora uvedených východísk nemôže byť vzťah solidárnych dlžníkov, ako tvrdí odvolateľ. 8.4 K ďalším argumentom odvolateľa týkajúcom sa tvrdeného nedostatku jeho pasívnej legitimácie uvádza odvolací súd nasledovné: Analogické použitie ustanovení § 420 ods. 2 a 427 ods. 2 OZ prichádza do úvahy len z hľadiska zistenia subjektu zodpovedného za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkyne. Analogická aplikácia ustanovení Občianskeho zákonníka o spoluzodpovednosti poškodeného za spôsobenú škodu na osobu príbuzného, ktorého smrťou došlo k zásahu do obsahovo odlišných osobnostných práv (strata rodinného života) žalobkyne neobstojí. Pojmy škoda a ujma nemožno stotožňovať, pretože sledujú odlišné ciele nápravy. Škoda je majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, podmienkou priznania materiálnej satisfakcie je nemajetková ujma, ktorá vznikla v osobnostnej sfére človeka. Subjektom ochrany podľa § 11 OZ sú imateriálne hodnoty ľudskej osobnosti. Z tohto dôvodu nie je možná analogická aplikácia všetkých ustanovení o náhrade škody na konanie o ochranu osobnosti. Odvolací súd aj po doplnení dokazovania zotrváva na svojom stanovisku, prezentovanom už v uznesení sp.zn. 12Co/292/2016 zo dňa 29.12.2016, že zo spisu Okresného súdu Zvolen sp.zn. 2T/210/2013 nijaké spoluzavinenie I. D. (porušenie povinností účastníka cestnej premávky) na dopravnej nehode pri zisťovaní jej príčin a priebehu v trestnom konaní nebolo zistené, a to ani zo znaleckého posudku č. XXX/XXXX znaleckej organizácie X. ktorý sa v tomto spise nachádza. 9. V ďalšej časti odvolania odvolateľ namietol výšku žalobkyni priznanej nemajetkovej ujmy. Odvolací súd dospel k záveru, že priznanie morálneho zadosťučinenia (ktoré nebolo dané žalobkyni žalovaným, ale iba vodičom I. E. vo forme ospravedlnenia) je v prejednávanom spore nepostačujúce. Tragická smrť manžela žalobkyne predstavuje stratu, ktorá je neodvrátiteľná. Nedošlo k narušeniu, lež k nezvratnému násilnému skončeniu rodinného a manželského života, ktorý dovtedy spoločne zdieľali 42 rokov, čo pre žalobkyňu predstavuje rozsiahlu, objektívne nezmerateľnú citovú ujmu. Namieste je preto priznanie primeranej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. 9.1 Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, zákon nestanovuje ani rámcové čiastky pre jej odškodnenie. Súd musí okrem závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, prihliadať aj k naplneniu požiadavky účinného, primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu a požiadavky nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. 9.1.1 Vodiacim parametrom proporcionálneho a spravodlivého zadosťučinenia je aj atribút primeranosti, ktorý je rozhodujúcim kritériom priznávania odškodnenia tak, aby bol dosiahnutý účel kompenzácie (inak by sa napriek poskytnutému odškodneniu poškodená mohla naďalej kvalifikovať ako obeť porušenia Dohovoru o ľudských právach). Na druhej strane pri zachovaní proporcionality výška relutárnej (peňažnej) satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia a nesmie pôsobiť na škodcu likvidačne. Rozhodujúcim je zvažovanie individuálnych okolností prípadu. 9.1.2 Výška náhrady nemajetkovej ujmy musí odrážať aj všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti. Primárnym významom náhrady nemajetkovej ujmy je jej vyrovnávací charakter. Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. I.ÚS 2844/14 zo dňa 22.12.2015 označuje primerané zadosťučinenie za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti civilným deliktom za jednu z civilno-právnych sankcií, ktorá má odrádzať rušiteľa chránených osobnostných statkov a jeho možných nasledovníkov od protiprávneho konania, a tak byť nástrojom prevencie (prisúdená výška náhrady musí pôsobiť na zodpovedný subjekt tak, aby sa snažil obdobným zásahom do práva na súkromný život spôsobeným nedbanlivosťou svojich zamestnancov predchádzať). 9.1.3 Ďalšie kritérium rozhodovania o výške nemajetkovej ujmy predstavuje judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva. Tento objasnil aplikáciu tzv. „statusu obete“ podľa čl. 34 Dohovoru o ľudských právach, ktorá priamoúmerne zodpovedá kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie (Scordino proti Taliansku - rozhodnutie zo 06.03.2007, sťažnosť č. 43662/98; Stanková proti Slovenskej republike - rozhodnutie z 08.10.2007 č. 7205/02). Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že výška nemajetkovej ujmy nemusí byť rovnaká, akú by priznal v porovnateľných prípadoch, nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu, pričom je potrebné zohľadňovať aj životnú úroveň danej krajiny, to, či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine a aj to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ domohol. Ústavný súd ČR v rozhodnutí sp.zn. I.ÚS 2844/14 konštatoval, že pri stanovení výšky relutárnej náhrady je nutné použiť princíp proporcionality tiež spôsobom, že všeobecné súdy porovnajú čiastky tejto náhrady, prisúdené v iných prípadoch. Odvolací súd už v uznesení sp.zn. 12Co/292/2016 zo dňa 29.12.2016 poukázal na rozhodnutia všeobecných slovenských súdov, vydané v obdobných sporoch, napr. rozsudok Okresného súdu Trnava č.k. 13C/126/2010-267 z 01.10.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 24Co/368/2015-311 z 01.07.2015, ktorým bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 40.000,- eur za smrť manželky žalobcu v dôsledku protiprávneho úkonu zodpovedného subjektu (fyzickej osoby) spočívajúceho v porušení pravidiel cestnej premávky, alebo rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 7C/256/2011-184 z 29.01.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 8Co/264/2013-223 z 28.10.2013, ktorým bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za smrť otca maloletého dieťaťa vo výške 23.000,- eur, manželke zomrelého vo výške 20.000,- eur a jeho rodičom každému po 10.000,- eur (zásah spôsobený fyzickou osobou pri porušení pravidiel cestnej premávky). Rozsudkom Okresného súdu Bratislava č.k. 12C/385/2008- 194 v spojení v rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo 04.06.2012 sp.zn. 6Co/111/2011 bolo priznaných 23.000,- eur pri úmrtí syna žalobcu a jeho manželky pri dopravnej nehode zavinenej zamestnancom žalovanej. 9.2 Postupujúc podľa týchto kritérií odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že primeranou výškou náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je suma 20.000,- eur. 9.2.1 Usmrtením manžela žalobkyne došlo k úplnému znemožneniu ďalšieho, budúceho napĺňania vzťahu medzi manželmi a realizácie rodinného života. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že vzťahy v rodine žalobkyne boli intenzívne. Nemožno prehliadnuť, že v čase zásahu do osobnostných práv prežila žalobkyňa s poškodeným I. D. v manželstve väčšiu časť svojho života (42 rokov), počas ktorej došlo k realizácii a naplneniu manželského a rodinného života (k vybudovaniu a rozvoju citových väzieb, rodiny a zázemia pre jej fungovanie, k narodeniu, výchove a osamostatneniu detí). V čase dopravnej nehody mal manželský a rodinný život žalobkyne a jej manžela iný charakter (napĺňanie citových väzieb, vzájomná pomoc a pomoc deťom, vzájomná opora, starostlivosť o záhradu, komunikácia) ako pri jeho vzniku. Poškodený I. D. mal v čase svojho úmrtia XX rokov, žalobkyňa XX, avšak boli naďalej aktívni, samostatní a neboli odkázaní pomocou na iné osoby; boli teda v plnej sile (primeranej ich veku) pomáhať svojim príbuzným, byť s nimi v kontakte a takto stmeľovať a obohacovať ich spoločný rodinný život. Stratu vyvolanú náhlym odchodom manžela musela žalobkyňa riešiť za pomoci lekárov. Svoje psychické problémy riešila najskôr za pomoci neurológa, ktorý jej predpísal aj psychiatrické lieky, neskôr už dňa 13.06.2018 vyhľadala psychiatra. Urobila tak síce po ďalšom úmrtí v rodine (syna a dospelej vnučky), žalovaný však nespochybnil, že to bolo stále aj v dôsledku smrti jej manžela. Z predloženej zdravotnej dokumentácie žalobkyne a z jej nesporných výpovedí vyplýva, že po úmrtí manžela nedošlo k zhoršeniu len jej psychického, ale aj fyzického zdravotného stavu (absolvovala niekoľko operácií očí a kĺbov), na čo bolo tiež potrebné prihliadnuť pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Za normálneho behu udalostí je možné a dôvodné predpokladať, že pomoc spojenú so zhoršeným zdravotným stavom by žalobkyni v súčasnosti poskytoval jej manžel. Zo súhrnu týchto skutočností možno vyvodiť, že tragické úmrtie I. D. predstavuje pre žalobkyňu závažnú ujmu v jej osobnostných právach. 9.2.2 Súdom prvej inštancie priznaná čiastka 20.000,- eur nie je len primeranou, ale zodpovedá aj princípu proporcionality. Relutárna satisfakcia v tejto výške nie je prostriedkom bezdôvodného obohatenia a nepôsobí na žalovaného likvidačne. V tejto súvislosti odvolací súd prihliadol aj na to, že doposiaľ bolo žalobkyni z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch inými právoplatnými súdnymi rozhodnutiami priznaných 60.000,- eur, a to rozsudkom okresného súdu sp.zn. 2T/210/2013 čiastka 40.000,- eur od I. E. a rozsudkom sp.zn. 15C/68/2015 čiastka 20.000,- eur od SAD Zvolen, a.s. so sídlom Balkán 53, Zvolen, IČO: 36 004 928. Činnosťou týchto subjektov (ako je uvedené vyššie) ale k zásahu do osobnostných práv žalobkyne nedošlo. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje potrebu posudzovania sporu aj z hľadiska dobrých mravov ako súhrnu určitých etických a kultúrnych noriem všeobecne prijímaných, platných a uznávaných v demokratickej spoločnosti, ktoré vytvárajú všeobecnú mienku o tom, čo je spoločnosťou akceptovateľné a pokladané za poctivé a slušné konanie (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 10. 04. 2001 sp. zn. 29Cdo 1583/2000). Existencia dobrých mravov musí byť posudzovaná z hľadiska konkrétneho prípadu v danom čase, na danom mieste a vo vzájomnom konaní účastníkov právneho vzťahu (uznesenie Ústavného súdu Českej republiky z 26. 02. 1998 sp. zn. 2 ÚS 249/1997). Dobré mravy sú meradlom etického hodnotenia konkrétnych situácií a ich súladu so všeobecne uznávanými pravidlami slušnosti a poctivého konania. V kontexte uvedeného, aj keď sú tieto rozhodnutia vykonateľnými exekučnými titulmi, odvolací súd nepovažoval za spravodlivé a súladné s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka), aby žalobkyňa mala možnosť domáhať sa plnenia nemajetkovej ujmy od subjektov, ktoré do jej osobnostných práv nezasiahli a nemala takúto možnosť od subjektu, ktorý spôsobil násilné skončenie jej dovtedy pokojného a šťastného rodinného a manželského života. 10. Odvolateľ namietol arbitrárnosť výroku o trovách konania rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd v odvolacom prieskume zistil, že súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 %, čo odôvodnil pomerom úspechu v konaní podľa § 255 ods. 1 C.s.p a tým, že žalobkyňa (okresný súd zamenil jej označenie a v dôvodoch rozsudku hovorí o žalovanom, ale je zrejmé, že má na mysli žalobkyňu) bola v konaní úspešná. Žalovaný v odvolaní namietol, že žalobkyňa sa domáhala zaplatenia sumy 80.000,- eur, úspešná bola v časti 20.000,- eur, čo predstavuje jej neúspech 75 %. Úspech žalobcu je potom 50 % a v takomto rozsahu by mal mať nárok na náhradu trov konania. Odvolací súd sa s touto argumentáciou odvolateľa stotožnil. Pomer úspechu žalovaného (75 %) a úspechu žalobkyne (25 %) je 50 % v prospech žalovaného. Na druhej strane však obstojí aj rozhodnutie okresného súdu, ktorý bol povinný v zmysle § 470 ods. 1 C.s.p. aj v konaní začatom za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku aplikovať po 01.07.2016 ustanovenia Civilného sporového poriadku. Táto právna úprava ale neobsahuje obdobu § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku precizujúceho zásadu úspechu v konaní, podľa ktorého aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia. Rozhodnutie okresného súdu aplikujúceho § 255 ods. 1 C.s.p. z tohto hľadiska obstojí, preto ho odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.). 11. V odvolacom konaní, ktoré bolo začaté za účinnosti Civilného sporového poriadku, odvolací súd pri zvažovaní úspechu tej-ktorej procesnej strany vychádzal z § 255 ods. 1 C.s.p. a prihliadol na to, že do základu nároku bola úspešná žalobkyňa, no pokiaľ ide o výšku plnenia požadovanú v tomto sporovom konaní ako celku, pomer úspechu a neúspechu svedčí v prospech žalovaného (50 %). Odvolací súd ale dospel k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa pre výnimočné nepriznanie náhrady trov konania v zmysle § 257 C.s.p., ktorý aplikoval. Zvážil nielen charakter konania (zmiernenie následkov zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby v dôsledku konania právnickej osoby) a jeho psychickú náročnosť najmä pre žalobkyňu, ale aj fakt, že k mimosúdnemu vyriešeniu sporu medzi žalobkyňou a žalovaným vzhľadom na pochybnosti o jeho pasívnej legitimácii (ktoré mala aj žalobkyňa, keď žalobu vedenú okresným súdom pod sp.zn. 15C/68/2015 podala proti subjektu s podobným obchodným menom a s rovnakým sídlom ako žalovaný) nemohlo dôjsť. Odvolací súd prihliadol aj na osobné, majetkové a sociálne pomery strán sporu a ich porovnaním dospel k záveru, že nepriznanie náhrady trov odvolacieho konania žalovanému ako úspešne dlhoročne podnikajúcej právnickej osobe sa neodrazí v jeho majetkovej sfére tak nepriaznivo, ako by sa odrazilo v majetkovej sfére žalobkyne - dôchodkyne s narušeným zdravotným stavom uloženie povinnosti nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania. 12. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 2 : 1 (§ 393 ods.2 druhá veta C.s.p.). Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 2 : 1 (§ 393 ods.2 druhá veta C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).