Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17Co/152/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6312201560 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6312201560.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Nagypálovej a sudcov Mgr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným 1/ T. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX M., 2/ D. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX M., zastúpený advokátom JUDr. Andrejom Cifrom, so sídlom Janka Kráľa 5/A, 984 01 Lučenec, za účasti Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Námestie Legionárov 5, 080 01 Prešov, zastúpený advokátom JUDr. Andrejom Cifrom, so sídlom Janka Kráľa 5/A, 984 01 Lučenec, v konaní o zaplatenie 13 957,11 € s príslušenstvom o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Brezno č. k. 3C/72/2012-429 z 29. novembra 2017, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok súdu prvej inštancie v II. výroku, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu (o zaplatenie 11 889,39 €) zamietol a v závislom III. a IV. výroku o trovách konania potvrdzuje. II. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému 2/ a Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Námestie Legionárov 5, Prešov náhradu trov tohto odvolacieho konania do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov tohto odvolacieho konania. III. Žalovanej 1/ náhradu trov tohto odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom čiastočne zastavil konanie o zaplatenie istiny vo výške 2 067,72 € podľa § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.“) pre čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom a žalobu o zvyšok uplatneného nároku vo výške 11 889,39 € zamietol ako nedôvodnú. Žalobcovi ako neúspešnej strane sporu uložil povinnosť nahradiť žalovanému 2/ a Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS náhradu trov konania. Žalovanej 1/, ktorej v konaní žiadne trovy nevznikli, náhradu trov konania nepriznal. 1.1 Súd prvej inštancie v konaní zistil, že právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a. s. Bratislava ako veriteľ a žalovaná 1/ ako dlžníčka uzavreli dňa 11. 11. 2004 zmluvu o splátkovom úvere č. 0303363845 podľa § 497 a nasledujúce zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj „Obchodný zákonník“), v ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanej 1/ úver vo výške 13 543,12 € za účelom investície do nehnuteľností. Žalovaná 1/ sa zaviazala vrátiť poskytnutý úver v pravidelných mesačných splátkach po 172,31 € od 10. 12. 2004 do 10. 11. 2014. Žalovaná 1/ si povinnosti z úverovej zmluvy neplnila, svoj záväzok riadne a včas nesplnila, poslednú splátku úveru poukázala Slovenskej sporiteľni, a. s. Bratislava 25. septembra 2007. Ručiteľom za splatenie pohľadávky pôvodného veriteľa podľa dohody o ručení uzatvorenej v zmysle § 303 a nasledujúce Obchodného zákonníka dňa 11. 11. 2004 bol žalovaný 2/.Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 24. 03. 2011 č. 0568/2011/CE uzatvorenej podľa § 524 a nasledujúce Obchodného zákonníka postúpila Slovenská sporiteľňa, a. s. Bratislava na žalobcu pohľadávku voči žalovaným 1/ a 2/ zo zmluvy o úvere č. 0303363845 a zo zmluvy o ručení zo dňa 11. 11. 2004. Pre omeškanie s úhradou dohodnutých splátok úver podľa § 506 Obchodného zákonníka zosplatnil žalobca ku dňu 21. 12. 2011. Ku dňu zosplatnenia dlhovala žalovaná 1/ na istine 15 967,59 € a na úrokoch z omeškania 1 436,23 €. Žalobca si v tomto konaní po čiastočnom späťvzatí žaloby uplatňoval splátky úveru splatné od 10. 03. 2009 do 10. 11. 2014 (69 splátok v celkovej výške 11 889,39 €). 1.2 S poukazom na právny názor vyslovený odvolacím súdom v uznesení sp. zn. 17Co/546/2015 z 29. 06. 2017 a po posúdení uplatneného nároku podľa ustanovení § 524, § 525 a § 526 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „OZ“), § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len „zákon č. 483/2001 Z. z.“ alebo „zákon o bankách“) a § 506 Obchodného zákonníka súd prvej inštancie žalobu zamietol vychádzajúc z názoru, že žalobca nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou v tomto spore, pretože na neho neprešli práva a povinnosti zo zmluvy o úvere č. 0303363845 zo dňa 11. 11. 2004 a na ňu nadväzujúcej dohody o ručení zo dňa 11. 11. 2004, keď podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. mohla banka postúpiť svoju pohľadávku voči dlžníkovi len po splnení zákonom stanovených podmienok, t. j. ak omeškanie dlžníka s plnením peňažného záväzku trvá nepretržite dlhšie ako 90 dní napriek písomnej výzve na plnenie. Žalobca ako osoba, ktorá mala v zmysle zmluvy o postúpení pohľadávok č. 0568/2011/CE z 24. 03. 2011 prebrať s účinnosťou zmluvy od postupcu všetku potrebnú zmluvnú dokumentáciu, doručenie písomnej výzvy na plnenie žalovanej 1/ pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky z 24. 03. 2011 nepreukázal a to ani napriek osobitnej výzve zo strany súdu na predloženie tohto dôkazu. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že podmienky zákona o bankách na postúpenie pohľadávky boli splnené. Zmluva o postúpení pohľadávky je v časti týkajúcej sa pohľadávky uplatňovanej v tomto konaní neplatná v zmysle § 39 a § 41 OZ pre jej rozpor s ustanovením § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie je dôvodom pre zamietnutie žaloby. 1.3 Za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok vstúpil do konania ako vedľajší účastník podľa § 93 Občianskeho súdneho poriadku subjekt označený ako Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktorý sa po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku dňom 01. 07. 2017 automaticky netransformoval na intervenienta podľa § 81 C. s. p. ani na osobitný subjekt podľa § 95 ods. 1 C. s. p. To však podľa názoru súdu prvej inštancie neznamená, že v tomto prípade nie je možné pôvodnému vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaných 1/ a 2/ priznať trovy konania spočívajúce v trovách jeho pôvodného právneho zastúpenia, ktoré vznikli do 30. júna 2016. Žalovanému 2/, ktorému v konaní vznikli trovy tým, že bol zastúpený advokátom a Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS rovnako zastúpenému právnym zástupcom priznal súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 C. s. p. náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu. Žalovanej 1/ trovy konania nevznikli. 2. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o čiastočnom zamietnutí žaloby a v časti III. výroku, ktorým súd prvej inštancie priznal Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS nárok na náhradu trov konania napadol odvolaním žalobca s odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a podľa § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). 2.1 Žalobca rozporoval názor súdu prvej inštancie, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách upravovalo podmienky, ktorých splnenie je potrebné na platné postúpenie pohľadávky veriteľa. Aktívnu vecnú legitimáciu v konaní žalobca preukázal oznámením postupcu o postúpení pohľadávky. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno podľa názoru žalobcu spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Toto zákonné ustanovenie upravuje iba podmienky, ktoré je potrebné zo strany banky splniť, aby sa banka voči svojmu klientovi nedopustila porušenia bankového tajomstva. Toto ustanovenie vyžaduje, aby bol dlžník pred postúpením pohľadávky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, čo v prejednávanej veci splnené bolo, pretože žalovaná 1/ bola v nepretržitom omeškaní so splácaním svojho záväzku od 25. 09. 2007. Ku dňu postúpenia pohľadávky zákonom vyžadovaná doba omeškania uplynula. Pred postúpením pohľadávky bola žalovaná 1/ postupcom vyzvaná na úhradu omeškaných splátok a to výzvou zasielanou v marci 2008. Tieto skutkové tvrdenia žalobcu žalovaná 1/ nepoprela, z tohto dôvodu ich mal súd podľa § 151 ods. 1 C. s. p. považovať za nesporné, ktoré nebolo potrebné preukazovať ďalšími listinnými, prípadne inými dôkazmi. Ak tieto skutkové tvrdenia žalobcu súd prvej inštancie nepovažoval za nesporné, je naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku o nesprávnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie. 2.2 Žalobca v súvislosti s platným postúpením pohľadávky taktiež poukazuje na bod 18.14 Všeobecných obchodných podmienok pre úver pôvodného veriteľa, podľa ktorého klient výslovne súhlasil s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú a bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s touto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku alebo nie. Ustanovenie § 89 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. umožňuje banke upraviť si zmluvne so svojim klientom práva a povinnosti z obchodov odchýlne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon alebo osobitný predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Na základe uvedeného zastáva žalobca názor, že splnenie podmienok v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. ani nebolo potrebné preukazovať, keďže zmluvné strany si vzájomné práva a povinnosti upravili v súdenom prípade v súlade s § 89 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. odchýlne od ustanovenia § 92 ods. 8 tohto zákona. K takémuto záveru dospeli viaceré vyššie súdne autority (krajské súdy). 2.3 Súd prvej inštancie opomenul, že žalovaná 1/ bola v omeškaní so splnením svojho peňažného záväzku nepretržite dlhšie ako jeden rok a postupca by neporušil ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. (neporušil by bankové tajomstvo) aj v prípade, ak by písomnú výzvu žalovanej 1/ nezaslal. 2.4 V súvislosti s aktívnou vecnou legitimáciou v konaní žalobca poukazuje na skutočnosť, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu adresované žalovaným o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/210/2001 z 11. 06. 2003 zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka (žalobcu) na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z týchto oznámení vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takomto prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky ani jej prípadnej neexistencie. 2.5 Žalobca sa nestotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS. Stranami sporu sú len žalobca a žalovaný. Podľa § 255 ods. 1 C. s. p. môže súd priznať náhradu trov konania iba strane sporu. Súd prvej inštancie bol v zmysle § 470 ods. 1, 2 C. s. p. povinný na prejednávanú vec aplikovať Civilný sporový poriadok v úplnom znení. Postup súdu prvej inštancie, ktorým si upravil exaktné zákonné ustanovenie, na základe ktorého priznal nárok na náhradu trov konania odlišnému subjektu než subjektu, voči ktorému to umožňuje zákonodarca v príslušných ustanoveniach C. s. p. je v priamom rozpore s ústavným princípom trojdelenia moci, na základe ktorého právomoc meniť zákony, prináleží moci zákonodarnej a nie moci súdnej. Iným subjektom než stranám sporu nie je možné priznať nárok na náhradu trov konania, nakoľko takýto postup súdu je v priamom rozpore s ustanovením § 255 ods. 1 C. s. p. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 22. júna 2017 sp. zn. II. ÚS 796/2016 konštatoval, že právomoc všeobecných súdov vykladať zákony nemožno chápať tak, že by boli oprávnené vykladané ustanovenie zákona fakticky „novelizovať“. Išlo by totiž o porušenie ústavného princípu trojdelenia štátnej moci, z ktorého vyplýva, že právomoc meniť zákony patrí Národnej rade Slovenskej republiky ako orgánu zákonodarnej moci a nie súdom. Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS v danom konaní nebolo stranou v spore, preto podľa § 255 ods. 1 C. s. p. nemá nárok na náhradu trov konania. 2.6 Žalobca navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutej časti a žalobe vyhovel alebo zrušil rozsudok podľa § 389 ods. 1 C. s. p. a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uplatnil si nárok na náhradu trov konania. 3. Žalovaný 2/ a Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedli, že sa tento obmedzil iba na zopakovanie toho, čo už uviedol a s čím sa vysporiadal súd prvej inštancie. Súhlasili s názorom súdu prvej inštancie, že zákonné podmienky postúpenia pohľadávky z banky na žalobcu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách splnené neboli. Pri ustanovení § 89 ods. 1 zákona o bankách je odkaz na § 53 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka, čo znamená, že banka si s klientom nemôže zmluvne upraviť práva a povinnosti odchýlne od zákona neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Na podporu tohto názoru odkázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/277/2012. Poukázali na ustálenú rozhodovaciu činnosť krajských súdov v oblasti posudzovania platnosti postúpenia pohľadávky a splnenia podmienok uvedených v § 92 ods. 8 zákona o bankách. 3.1 K odvolaniu proti priznanému nároku na náhradu trov konania Združeniu občana spotrebiteľa HOOS uviedli, že rozhodnutie prvoinštančného súdu je spravodlivé, stojace na základných princípoch C. s. p. Dôvodnosť a účelnosť vynaložených trov bývalým vedľajším účastníkom vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/176/2015. 3.2 Navrhli rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať žalovanému 2/ aj Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS náhradu trov odvolacieho konania. 4. Žalovaná 1/ sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila. 5. Krajský súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcu podľa § 34 C. s. p. preskúmal vec v rozsahu odvolania podľa § 379 C. s. p., z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C. s. p. a mimo nich v zmysle § 380 ods. 2 C. s. p. v rozsahu vád týkajúcich sa procesných podmienok, ktoré vady nezistil, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C. s. p. z dôvodu, že pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a prejednanie veci na odvolacom pojednávaní nevyžadoval dôležitý verejný záujem. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k názoru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti je vecne správny a je potrebné ho podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdiť. 6. Súd prvej inštancie dospel podľa názoru odvolacieho súdu k správnym skutkovým zisteniam, že v konaní nebola doložená písomná výzva zo strany Slovenskej sporiteľne, a. s. Bratislava žalovanej 1/ na plnenie pred postúpením pohľadávky žalobcovi, hoci je táto výzva zákonnou podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách a rozhodnutie súdu prvej inštancie je založené na správnom právnom závere o neplatnosti postúpenia pohľadávky na žalobcu a nedostatku jeho aktívnej vecnej legitimácie v tomto spore, čo znamená, že žiaden z odvolacích dôvodov žalobcu proti rozsudku okresného súdu nebol uplatnený dôvodne. Žalobca bezdôvodne vytýka súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie veci aj v otázke, či bývalému vedľajšiemu účastníkovi Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS vznikol nárok na náhradu trov konania. 7. Odvolací súd zhodne so žalovaným 2/ a bývalým vedľajším účastníkom uvádza, že žalobca v odvolaní opakuje svoje námietky prednesené už v prvoinštančnom konaní, s ktorými sa súd prvej inštancie podrobne vyporiadal. Za novú je možné označiť len argumentáciu vo vzťahu k skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie, kde žalobca tvrdí, že ak žalovaní nespochybnili doručenie výzvy na splnenie si povinností z úverovej zmluvy zo strany pôvodného veriteľa žalovanej 1/, súd prvej inštancie nemal dôvod ani zákonný priestor skúmať pravdivosť skutkových tvrdení žalobcu o existencii a doručovaní takejto výzvy žalovanej 1/, pretože tomu bránilo ustanovenie § 151 ods. 1 C. s. p. 8. Podľa § 470 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 9. Žalobca opomenul, že Civilný sporový poriadok výslovne v § 470 ods. 2 uvádza, že pokiaľ sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia o popretí skutkových tvrdení protistrany, ak by boli v neprospech strany. Znamená to, že bez ohľadu na reakciu žalovaných na tvrdenie žalobcu o tom, že v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách vyzval postupca dlžníčku na úhradu dlhu, mohol a musel súd prvej inštancie skúmať existenciu takejto výzvy a jej doručenie alebo aspoň odoslanie žalovanej 1/ z dôvodu, že na (ne)existenciu aktívnej vecnej legitimácie prihliada súd ex offo. Výklad ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. uskutočnil odvolací súd už v uznesení sp. zn. 17Co/546/2015, ktorým zrušil skorší rozsudok súdu prvej inštancie. Okresný súd tento výklad prevzal, čím rešpektoval záväzný právny názor súdu vyššej inštancie, ako to prikazuje ustanovenie § 391 ods. 2 C. s. p. 10. Odvolací súd sa k žalobcom tvrdenej výnimke v dôsledku jednoročného omeškania so splnením dlhu vyjadroval už v rozhodnutí sp. zn. 17Co/546/2015 zo dňa 29. 06. 2017, kde uviedol, že časť vety nasledujúca za bodkočiarkou „to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.“ sa vzťahuje len na časť vety pred bodkočiarkou: „Toto právo (právo postúpiť pohľadávku - poznámka odvolacieho súdu) banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva“ teda len na možnosť banky postúpiť pohľadávku aj napriek úhrade jej splatnej časti v prípade, ak omeškanie klienta presiahlo jeden rok, nemá však vplyv na povinnosť banky písomne vyzvať dlžníka na plnenie. 11. Aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu nie je možné odvodiť ani od bodu 18.14 Všeobecných obchodných podmienok pôvodného veriteľa účinných v čase uzavretia úverovej zmluvy, kde je uvedené, že klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky aj bez súhlasu dlžníka na iný subjekt. 11.1 V spotrebiteľských vzťahoch sa nemožno odchýliť zmluvným dojednaním ani od dispozitívnych ustanovení zákona, ak by odchýlka bola v neprospech spotrebiteľa. Vyplýva to z ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. 11.2 Tvrdenie žalobcu o jeho aktívnej vecnej legitimácii na základe odchýlnej úpravy banky s klientom o možnosti postúpenia pohľadávky neobstojí aj z dôvodu, že ustanovenie § 89 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, podľa ktorého si banka so svojím klientom môže zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchýlne od zákona nebolo účinné v čase uzavretia zmluvy o úvere. Toto ustanovenie nadobudlo účinnosť až 10. 06. 2013. Takéto dojednanie si vyžaduje písomnú formu, za ktorú nie je možné považovať časť všeobecných obchodných podmienok. 12. Odvolací súd opakuje, že aj keď je ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách zaradené v časti zákona o bankách upravujúcej bankové tajomstvo, podľa obsahu sa netýka len bankového tajomstva v zmysle úpravy podmienok sprístupnenia neverejných informácií o klientovi tretej osobe, ale aj nadobudnutia pohľadávky a všetkých práv s ňou spojených, čo jednoznačne presahuje inštitút bankového tajomstva (zaradenie ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách do časti o bankovom tajomstve považuje odvolací súd za nedôslednosť zákonodarcu, čo potvrdila aj neskoršia úprava, pretože s účinnosťou od 10. 06. 2013 došlo zákonom č. 132/2013 Z. z. k zmene označenia uvedenej časti zákona na „ochranu klientov a bankové tajomstvo“). Výklad ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách podal Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 1Cdo 147/2017 zo dňa 24. 04. 2018 uverejnený v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod publikačným číslom 60/2018, v 26. odseku odôvodnenia, kde sa uvádza: „Aj keď je uvedené ustanovenie § 92 zákona o bankách systematicky zaradené do štrnástej časti právneho predpisu s názvom Bankové tajomstvo, nemožno len na základe tohto zaradenia bez ďalšieho usudzovať, že zákonodarca pri úprave postúpenia pohľadávky bankou na nebankový subjekt, mal zámer riešiť výlučne len otázku ne/porušenia bankového tajomstva. Pokiaľ by bolo uvedené cieľom, nič by nebránilo tomu, aby to v znení zákona výslovne uviedol [napr. porovnaj novelu zákona o bankách účinnú od 1. januára 2017 (zákon č. 299/2016 Z.z.) - sprísnenie pravidiel pre postúpenie pohľadávok bánk zo spotrebiteľských úverov a úverov na bývanie podľa osobitného predpisu]. ...podmienky platného postúpenia pohľadávky banky a podmienky možnosti prelomenia bankového tajomstva sa vzájomne nevylučujú, práve naopak sa prekrývajú.“ Rovnaký záver o potrebe výzvy banky pred postúpením pohľadávky s následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok pri absencii výzvy vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/26/2017 z 28. marca 2018. 13. Argumentácia žalobcu s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/210/2001 neobstojí z dôvodov vysvetlených odvolacím súdom už v jeho skoršom rozhodnutí sp. zn. 17Co/546/2015. Záver odvolacieho súdu o tom, že toto rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Obo/210/2001 je už prekonané je potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/147/2017, v ktorom senát prejednávajúci vec v bode 24 uviedol, že „jedná sa o judikát v obchodnoprávnom spore staršieho dáta, ktorého závery v súčasnosti nie je možné aplikovať a oblasti spotrebiteľského práva, ktoré spočíva na diametrálne odlišných (až protichodných“ princípoch ako právo obchodné. Uvedený judikát primárne rozoberá notifikačnú povinnosť (denunciáciu) s dôraznom na to, ako vplýva toto oznámenie (táto právna skutočnosť) na zmenu obsahu záväzku vo vzťahu k dlžníkovej povinnosti plniť v obchodnoprávnom spore. Tu však treba mať na zreteli, že uvedený judikát nevylučuje (a ani nemôže) možnosť súdneho prieskumu platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky najmä v prípade, keď samotná právna úprava postúpenia pohľadávky podľa OZ obsahuje ustanovenia o zákaze postúpenia (§ 525 OZ). Je preto logické, že ak bola postúpená pohľadávka v rozpore so zákonom, nemožno uvedené konvalidovať ani včasným a riadnym oznámením o postúpení pohľadávky dlžníkovi. Je potrebné si uvedomiť, že oznámením postúpenia pohľadávky, ktoré je adresované dlžníkovi dochádza v prvom rade k tomu, že postupca vyvolá zmenu osoby oprávnenej prijať plnenie a zároveň berie na seba riziko vyplývajúce z toho, že i v prípade neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky splní dlžník dlh tretej osobe (postupníkovi). Samotným postúpením pohľadávky však nedochádza k inej zmene záväzku než v osobe veriteľa a v prípade, že zmluva bola neplatná, dochádza k tomu, že k veriteľovi pristupuje ďalšia osoba oprávnená prijať plnenie s účinkami i pre pôvodného veriteľa.“ 14. Podľa ustálenej súdnej praxe pod pojmom aktívna vecná legitimácia sa rozumie také hmotnoprávne postavenie žalobcu, z ktorého mu z hmotného práva vyplýva uplatňovaný nárok uplatnený žalobou v sporovom konaní; skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu) alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania; súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán konania nenamieta. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu vedie vždy k zamietnutiu jeho žaloby. Aktívnu vecnú legitimáciu v spore je možné nadobudnúť aj postúpením pohľadávky, ktorá je predmetom konania. 15. Ak teda právny predchodca žalobcu nevyzval žalovanú 1/ na splnenie dlhu pred postúpením pohľadávky na žalobcu, nie je možné postúpenie pohľadávky na žalobcu považovať za platný právny úkon z dôvodu, že odporuje zneniu § 92 ods. 8 zákona o bankách. Súd prvej inštancie správne žalobu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zamietol. 16. Žalobca sa v dôsledku neplatnej zmluvy o postúpení pohľadávky z veriteľa Slovenská sporiteľňa, a. s. voči žalovanej 1/ nestal veriteľom pohľadávky, za splnenie ktorej dohodou o ručení podľa § 303 a nasledujúce Obchodného zákonníka prevzal žalovaný 2/ ručiteľský záväzok. Len veriteľ je oprávnený domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa v prípade, ak dlžník nesplnil svoj záväzok v primeranej dobe po tom, čo ho na to veriteľ písomne vyzval (§ 306 ods. 1 Obchodného zákonníka). Žalobca nie je veriteľom, z tohto dôvodu nemôže ani od žalovaného 2/ ako ručiteľa požadovať splnenie záväzku žalovanej 1/. Správne súd prvej inštancie žalobu zamietol aj vo vzťahu k žalovanému 2/. 17. K postaveniu Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS sa vyjadril odvolací súd v uznesení sp. zn. 17Co/546/2015. S poukazom aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/181/2015 z 22. novembra 2016 zotrváva odvolací súd na názore, že zmena právnej úpravy spočívajúca v zrušení Občianskeho súdneho poriadku a nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku nič nezmenila na procesných právach a povinnostiach subjektu vystupujúceho v konaní ako vedľajší účastník podľa § 93 Občianskeho súdneho poriadku. Účinky vzniku vedľajšieho účastníctva v zmysle § 470 ods. 2 C. s. p. zostali zachované. Iný výklad, podľa ktorého vedľajšie účastníctvo takéhoto subjektu účinnosťou C. s. p. bez ďalšieho zaniklo, by odporoval podľa vysloveného názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ústavným zásadám ochrany nadobudnutých práv a ochrany legitímneho očakávania vyplývajúcim z princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu. Okrem toho by takýmto výkladom nebol rešpektovaný ústavný princíp rovnosti, pretože trvanie nadobudnutého statusu vedľajšieho účastníka by nebolo závislé na naplnení jeho zmyslu, ale na náhodilosti, t. j. na tom, či konanie bolo k 1. júlu 2016 právoplatne skončené alebo neskončené. 17.1 Nemožno preto súhlasiť s názorom žalobcu, že by si súd dotváral zákon neprípustným osvojovaním si kompetencií, ktoré prináležia jedine zákonodarnému zboru. Vedľajší účastník, ktorý vstúpil do konania do 30. 06. 2016 mal ako účastník konania nárok na náhradu trov konania, ktoré mu vznikli a tieto procesné nároky mu zostali zachované aj po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku. Správne súd prvej inštancie rozhodol o nárokoch bývalého vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania. Odvolací súd je toho názoru, že tento nárok na náhradu trov konania nie je obmedzený stratou účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, ale trvá až do právoplatného skončenia konania, z tohto dôvodu aj odvolací súd rozhodoval o nároku Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS na náhradu trov odvolacieho konania. 17.2 Nie je v súlade so zákonom výklad ustanovení Civilného sporového poriadku uskutočnený žalobcom, keď tvrdí, že nikomu okrem strán sporu nie je možné priznať náhradu trov konania. Pod marginálnou rubrikou náhrada trov konania upravuje Civilný sporový poriadok aj nárok iných subjektov zúčastnených na konaní na náhradu výdavkov, ktoré im v súdnom konaní vznikli. I keď Civilný sporový poriadok používa pojem náhrada výdavkov, v podstate ide o trovy svedočného, trovy znalečného, trovy dôkazu, ktoré hradí strana sporu inému než strane sporu. 18. I keď žalobca obmedzil svoje odvolanie len na časť výroku o trovách konania Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, musel odvolací súd podľa § 379 písm. a) C. s. p. preskúmať všetky závislé výroky rozsudku súdu prvej inštancie o náhrade trov konania. O trovách úspešných žalovaných a Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS rozhodol súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému 2/ a združeniu nárok na náhradu trov konania priznal a žalovanej 1/, ktorej žiadne trovy konania nevznikli z dôvodu, že sa konania nezúčastňovala, nárok na náhradu trov konania nepriznal. Aj v týchto častiach bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. ako vecne správny. 19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. V odvolacom konaní vznikli trovy konania len žalovanému 2/ a Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktorí sa vyjadrili k odvolaniu žalobcu. Žalovaná 1/ zostala nečinná aj v odvolacom konaní, z tohto dôvodu jej odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania len žalovanému 2/ a Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS. O výške náhrady trov odvolacieho konania bude rozhodovať súd prvej inštancie, z tohto dôvodu sa lehota na plnenie odvíja od právoplatnosti tohto uznesenia o výške trov odvolacieho konania. 20. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C .s p.) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.).