Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 15Co/200/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6217200310 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6217200310.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Mikulaja a členov senátu JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: Štátny fond rozvoja bývania, so sídlom Lamačská cesta 8, 833 04 Bratislava, IČO: 31 749 542, zast. GARAJ & Partners s.r.o., so sídlom Jozefská 3, 811 06 Bratislava, IČO: 35 951 125, proti žalovaným 1/ J. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX G. M. F. XX, 2/ A. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX G. M. F. XX, 3/ T. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX G. M. F. XXX, 4/ U.. S. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX B. B. XXX, žalovaní všetci zastúpení: Mgr. Andrea Legényová, advokátka, Komenského 3, 990 01 Veľký Krtíš, o zaplatenie 8 250,37 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a žalovaných 1/, 2/, 3/, 4/ proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 3Csp/20/2017 - 152, zo dňa 13. apríla 2018, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . II. Žalovaní 1/, 2/, 3/, 4/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do 3 dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodol: „Žalovaní 1/, 2/, 3/ 4/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 8 250,37 eur spolu s nesplateným zmluvným úrokom vo výške 220,77 eur, nesplateným úrokom z omeškania vo výške 52,53 eur, zmluvným úrokom vo výške 3 % ročne zo sumy 8 250,37 eur od 15.12.2015 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 8 250,37 eur od 15.12.2015 do zaplatenia a zmluvnou pokutou vo výške 847,11 eur. Vo zvyšku súd žalobu zamieta. Žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v rozsahu 93,50 % .“ 2. V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobca uzatvoril dňa 20.01.1998 so žalovanými 1/ a 2/ Zmluvu o poskytnutí podpory vo forme úveru č. XXX/ XXXX/XXXX, na základe ktorej bola žalovaným 1/, 2/ poskytnutá podpora vo forme úveru vo výške 500 000 Sk (16 596,96 eur) pri základnej úrokovej sadzbe 3 % p. a., s lehotou splatnosti 30 rokov, a nenávratný príspevok vo výške 150 000 Sk (4 979,09 eur). Žalovaní 1/, 2/ mali úver splatiť v 360 splátkach, splátky 1.- 359. vo výške po 2 109 Sk a 360. splátka vo výške 1757 Sk. V znení dodatku č. 1 zo dňa 29.02.2000 k zmluve im bolo odpustené 10 % z poskytnutého úveru a zmenené splátky na 1 889 Sk (24. až 359. splátka) a 1 622 Sk (360. splátka). Súčasťou zmluvy je ručiteľský záväzok žalovaných 3/ a 4/. Žalovaní 1/, 2/ sa dostali do omeškania a žalobca ich opakovane vyzýval k úhrade. Keďže výzvy boli bezvýsledné, žalobca využil svoje oprávnenie a v zmysle čl. VIII ods. 4 zmluvy a ust. § 506 Obchodného zákonníka žalobca od zmluvy odstúpil a žiadal splatiť celý dlh. Ku dňu odstúpenia od zmluvy boli žalovaní v omeškaní so splácaním 10 splátok úveru. 3. Predmetná zmluva bola uzatvorená podľa zákona č. 124/1996 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania, platného v čase uzatvorenia zmluvy. Podľa názoru súdu uzatvorená zmluva medzi žalobcom a žalovanými nemá charakter spotrebiteľskej zmluvy, ani spotrebiteľského úveru z dôvodov, ktoré súd podrobne uvádza v odôvodnení rozsudku žalobcu nemožno považovať za dodávateľa v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka, a podľa § 1 ods. 3 písm. p) a § 24a zákona č. 129/2010 Z.Z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj predchádzajúceho zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch § 3 ods. 1, poskytnutý úver nie je spotrebiteľským úverom. Úverová zmluva uzavretá medzi účastníkmi je úverovou zmluvou v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, zmluvu a zmluvný vzťah účastníkov zmluvy je treba posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka. 4. Odstúpenie od zmluvy, postup žalobcu, považuje súd za zákonný. Odstúpenie od zmluvy bolo žalovaným 1/ až 4/ doručené riadne, skutočnosť, že žalovaní 1/ a 2/ odstúpenie v odbernej lehote neprevzali súd nepovažuje za podstatné, platí fikcia doručenia. Súd mal preukázané, že uzavretá zmluva obsahuje aj ručiteľský záväzok žalovaných 3/, 4/, podpisy ručiteľov boli notársky overené, súd mal zato, že k záväzku pristúpili dobrovoľne. Súd mal tiež preukázané, že dlh doposiaľ splatený nebol, hlavný záväzok nezanikol a preto nemohol zaniknúť ani akcesorický záväzok ručenia (§ 311 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka). Postup, keď žalobca žaloval aj ručiteľov je zákonný a v súlade so súdnou praxou. 5. Súd nárok žalobcu v časti istiny 8 250,37 eur považuje za dôvodný. V zmysle § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka priznal žalobcovi uplatnený nárok na zmluvné úroky (podľa čl. V zmluvy) vo výške 220,77 eur do dátumu odstúpenia od zmluvy (kapitalizované úroky) a zmluvný úrok vo výške 3 % ročne zo sumy 8 250,37 eur od 15.12.2015 (po odstúpení od zmluvy a uplynutí lehoty 30 dní na plnenie) do zaplatenia. Súd mal preukázané, že žalovaní sú v omeškaní s plnením peňažného záväzku, preto podľa § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka priznal žalobcovi aj uplatnený nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 52,53 eur z nesplatených splátok úveru splatných pred odstúpením od zmluvy a úrok z omeškania vo výške 8,05 % p. a. zo sumy 8 250,37 eur od 15.12.2015 do zaplatenia. Súd vzhľadom na všetky okolnosti považoval za primeranú a priznal žalobcovi aj žalobou uplatnenú zmluvnú pokutu vo výške 847,11 eur. Pokuta bola dohodnutá písomne, spôsob jej výpočtu je zrozumiteľný (8 250,37 eur + 220,77 eur) x 10 : 100 = 847,11 eur). Poskytnutý úver bol úročený nižšou úrokovou sadzbou ako boli úročené bežné úvery v bankách, žalobca poskytol žalovaným aj nenávratný príspevok a po narodení dieťaťa im odpustil 10 % zo splácania úveru. 6. Pokiaľ súd žalobu vo zvyšku zamietol, išlo o žalobcom uplatnený nárok „na úhradu nákladov spojených s vymáhaním pohľadávky“ pred podaním žaloby vo výške 314,80 eur. Odstúpenie od zmluvy súd nepovažuje za takýto úkon, pretože pohľadávka vzniká až odstúpením od zmluvy nie napísaním listiny o odstúpení. Navyše z hľadiska formy spísania odstúpenia ide o triviálnu záležitosť, na ktorú nie je treba angažovať advokátsku kanceláriu. 7. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V prejednávanej veci mal žalobca čistý úspech v rozsahu 93,50 % (žaloval sumu 9 685,58 eur, súd mu priznal sumu 9 370,78 eur). O výške náhrady trov rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 8. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalovani 1/, 2/, 3/, 4/ a aj žalobca. 9. Žalovaní 1/, 2/, 3/, 4/ navrhli, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil a žalobu zamietol v celom rozsahu a žalovaným priznal nárok na náhradu trov konania. 10. Namietali, že súd nesprávne právne posúdil vec. Žalovaní 3/ a 4/ namietajú, že zmluva o ručení zanikla odstúpením od úverovej zmluvy vzhľadom k tomu, že táto zmluva má akcesorický charakter a preto nie sú pasívne legitimovanými subjektmi v tomto spore. 11. Tvrdenia žalobcu spochybňujúce charakter zmluvy ako spotrebiteľskej uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanými neobstoja. Žalobca mal v čase uzatvorenia zmluvy postavenie právnickej osoby (§ 1 ods. 2 zákona č. 124/1996 Z. z.), v súlade s ust. § 18 ods. 1 Občianskeho zákonníka fond disponoval spôsobilosťou mať práva a povinnosti, na tom nič nemení skutočnosť, že správu žalobcu vykonávalo Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja. Zmluva o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka je zmluvou odplatnou a dlžníkovi okrem povinnosti zaplatiť veriteľovi poskytnuté peňažné prostriedky vyplýva aj povinnosť zaplatiť úroky. Splátky úrokov poskytnutých z fondu bez akýchkoľvek pochybností vytvárali časť zdrojov žalobcu (§ 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 124/1996 Z. z.). Poskytnutie podpory vo forme úveru žalobcom tak napĺňa definíciu obsiahnutú v ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, podľa ktorého dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (obdobne definícia čl. 2 písm. c) Smernice Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách - predajca alebo dodávateľ znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto Smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to, či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva). 12. Ochrana spotrebiteľa v čase uzatvorenia zmluvy bola obsiahnutá v zákone č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, v ust. § 23a ods. 1 definícia spotrebiteľskej zmluvy nevylučovala, aby charakter spotrebiteľskej zmluvy nemohla mať i zmluva o úvere uzatvorená podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. 13. Právna úprava odstúpenia od zmluvy bola obsiahnutá v Obchodnom aj v Občianskom zákonníku. Podľa ust. § 349 ods. 1 Obchodného zákonníka, odstúpením od zmluvy zmluva zaniká, keď v súlade s týmto zákonom prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane. Tento právny predpis v ust. § 351 ods. 1 umožňuje, aby určité ustanovenia mohli podľa prejavenej vôle strán alebo vzhľadom na svoju povahu trvať aj po ukončení zmluvy. Zákonná úprava odstúpenia od zmluvy v Občianskom zákonníku (§ 48 ods. 2 spája zrušenie zmluvy od začiatku) je pre žalobcov ako spotrebiteľov výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa žalovaní vzdať nemohli. Ak zmluva upravovala odstúpenie odlišne od občianskoprávnej úpravy takéto dojednanie je absolútne neplatné (§ 39 Občianskeho zákonníka) pre rozpor s ust. § 54 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Možnosť použitia aj Občianskeho zákonníka na daný zmluvný vzťah vyplýva priamo z čl. X. predmetnej zmluvy. Ak samotný žalobca v zmluve umožnil použitie tiež Občianskeho zákonníka, použitie pre žalobcov ako spotrebiteľov nevýhodnejšej úpravy pri odstúpení od zmluvy vyplývajúcej z Obchodného zákonníka je neprijateľné. (viď. nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 zo dňa 1.09.2008 - ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, je spravodlivé vykladať ich v prospech strany, ktorá zmluvu nenapísala, v tomto prípade žalovaných) 14. Ustanovenia Obchodného zákonníka o odstúpení od zmluvy nemožno aplikovať na zmluvu o úvere uzatvorenú síce podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ale majúcu charakter spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Keďže dôsledkom odstúpenia od zmluvy podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka bolo zrušenie zmluvy s účinkami od začiatku zo zrušenej zmluvy žalobcovi vzniklo právo iba domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, odstúpením zanikol záväzkový vzťah - úverový, žalobca nie je oprávnený domáhať sa plnenia zo záložnej zmluvy. A následkom toho, že žalobca nesprávne určil v žalobe okruh účastníkov konania mala byť žaloba zamietnutá z procesných dôvodov ako celok, prípadne malo byť súdom zastavené konanie podľa § 161 CSP. 15. Žalovaní taktiež namietajú, že žalobca nemá nárok na zmluvný úrok za čas po odstúpení od zmluvy o úvere. Podľa ustálenej súdnej praxe dohodnuté úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov patria len do splatnosti dlhu. Iné nemožno vyvodiť ani z dikcie ust. § 503 Obchodného zákonníka (ods. 1, 2), pričom ods. 3 upravuje otázku splácania úrokov výlučne pre prípad predčasného splatenia úveru zo strany dlžníka. 16. Žalovaní tiež namietajú, že súd nevyhovel ich žiadosti o povolenie plnenia žalovanej sumy v splátkach bez relevantného odôvodnenia. Žiadajú odvolací súd, že ak sa nestotožnil s ich právnou argumentáciou, aby ich zaviazal na plnenie pohľadávky vo výške 300 eur mesačne. 17. Žalobca podal odvolanie voči zamietavému výroku (II.) a voči výroku o trovách konania (III). Navrhol v napadnutej časti zmeniť rozsudok okresného súdu tak, že žalovaní 1/ až 4/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 314,80 eur a žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Alternatívne navrhol v napadnutej časti rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 18. Otázku nároku žalobcu na náklady spojené s uplatnením pohľadávky okresný súd neposúdil správne. V zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, príslušenstvom pohľadávky sú aj náklady spojené s jej uplatnením. Uvedené náklady predstavujú odmenu advokáta za poskytnutie právnej služby vypočítanej v zmysle vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov. V zmysle uznesenia NS SR sp. zn. 3M Cdo 17/2010 na účely určenia výšky odmeny advokáta za ním poskytnutú právnu službu je rozhodujúci moment vykonania každého jednotlivého úkonu právnej služby, teda nie moment, keď advokát začal poskytovať právne služby. Žalobca v tzv. predsúdnom konaní vykonal len také úkony, ktoré boli nevyhnutné na účelné uplatnenie a bránenie práva žalobcu s poukazom na samotné znenie zmluvy (čl. VIII. bod 4) ako aj ustanovenia zákona č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu (§ 4 ods. 1, 3). V danom prípade bolo listinnými dôkazmi preukázané - samotným odstúpením od zmluvy spolu s doručenkami a obálkami (dôkazy označené a predložené spolu so žalobou zo dňa 5.01.2017), že žalobcovi vznikli odôvodnené náklady spojené s uplatnením pohľadávky voči žalovaným zaplatením odmeny advokátovi. Postup žalobcu, ako veriteľa, ktorý sa obrátil na právneho zástupcu so žiadosťou, aby tento posúdil splnenie podmienok na zaslanie odstúpenia od zmluvy a posúdenia podmienok prípadného súdneho konania, a so žiadosťou o vypracovanie tohto právneho úkonu, je relevantný a racionálny. (viď. uznesenie NS SR z 9.06.2010 sp. zn. 3M Obdo 2/2010, publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 07/2010 - právna veta: „Príslušenstvom pohľadávky sú aj vynaložené náklady na odmenu za právnu službu poskytnutú mimo súdneho konania v súvislosti s uplatnením pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka), aj Smernica EP a Rady 2011/7/EÚ zo 16.02.2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách) 19. Žalobca má zato, že jeho nárok na zaplatenie žalovanej sumy spolu s príslušenstvom, teda vrátane nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, je dôvodný v celom rozsahu, potom má nárok aj na náhradu trov konania v celom rozsahu (100 %). 20. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných navrhol rozsudok okresného súdu potvrdiť, s výnimkou časti voči ktorej podal žalobca odvolanie. Opakovane vyčerpávajúco uvádza dôvody, ktorými argumentoval už vo svojich predchádzajúcich podaniach a trvá na názore, že zmluva o poskytnutí podpory nie je spotrebiteľskou zmluvou resp. zmluvou o spotrebiteľskom úvere, nie je typovou ani formulárovou zmluvou z dôvodu, že jej náležitosti vymedzuje zákon, vzťah medzi žalobcom a žalovanými založený zmluvou o poskytnutí podpory je obchodnoprávnym vzťahom a spravuje sa ustanoveniami zmluvy o úvere § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Odstúpením od zmluvy o poskytnutí podpory sa zmluva nezrušuje od počiatku a nedochádza k bezdôvodnému obohateniu. Pri obchodno-záväzkových vzťahoch odstúpenie od zmluvy má účinky „ex nunc“ čo znamená, že zánik zmluvy nastáva k dobe účinnosti právneho úkonu, ktorým oprávnená strana odstúpila od zmluvy. K dobe účinku odstúpenia od zmluvy zanikajú práva, ktoré vyplývajú priamo z obsahu zmluvy, ale nie práva, ktoré vznikli v dôsledku porušenia zmluvy. Požiadavka vrátiť peňažné prostriedky (vrátane príslušenstva ako sú úroky, úroky z omeškania, a zmluvná pokuta) poskytnuté na základe úverovej zmluvy nezaniká a nezanikne ani zabezpečenie tejto pohľadávky. Pretože odstúpením od zmluvy zmluva nezanikla, ale len niektoré povinnosti zo záväzkového vzťahu. Žalobcovi patria v zmysle § 506 Obchodného zákonníka, v prípade odstúpenia od zmluvy úroky až do zaplatenia dlžnej sumy a nie len kapitalizované úroky ku dňu odstúpenia. K požiadavke žalovaných splatiť dlh v splátkach žalobca uvádza, že žalovaní pred iniciovaním súdneho konania ani počas súdneho konania nekontaktovali žalobcu za účelom uzatvorenia zmieru. Žalovaní navrhli povolenie splátok až na pojednávaní dňa 13.04.2018, a súd žalovaných vyzval, aby predložili dôkazy preukazujúce ich finančné, sociálne a majetkové pomery. Nakoľko takýto dôkaz nebol zo strany žalovaných predložený a nebola navrhnutá ani konkrétna výška mesačnej splátky, súd žiadosti žalovaných nevyhovel. 21. Dňa 24.09.2018 žalobca doručil súdu doplňujúce podaníe ku svojmu vyjadreniu k odvolaniu žalovaných (nazvané „vyjadrenie žalobcu - právny rozbor“ datované dňa 19.09.2018), ktoré obsahovo podporuje jeho doterajšiu argumentáciu - že úver poskytnutý žalobcom spĺňa zákonnú výnimku zákona o spotrebiteľských úveroch týkajúcu sa účelu použitia finančných prostriedkov v rámci zmluvy o úvere, z čoho nie je možné vyvodiť záver, že sa jedná o spotrebiteľských charakter sporu, že žalobca v zmysle predloženej aktuálnej judikatúry nespĺňa definíciu dodávateľa podľa ust. § 52 Občianskeho zákonníka. A žalobca má nárok na úroky a úroky z omeškania po odstúpení od zmluvy. 22. Žalovaní 1/, 2/, 3/, 4/ sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrili a nereagovali ani na vyjadrenie žalobcu k ich odvolaniu. 23. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 24. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 25. Medzi stranami nebolo sporné, že medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/ došlo dňa 20.01.1998 k uzavretiu „Zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru a nenávratného príspevku č. XXX/XXXX/ XXXX“ (ďalej Zmluva o poskytnutí podpory), podľa § 8 zákona č. 124/1996 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy, pre účel v súlade s § 5 ods. 1 písm. a) výstavba bytu (v danom prípade - viacúčelového rodinného domu v Opatovskej Novej Vsi). Žalovaní 3/ a 4/ zmluvu podpísali ako ručitelia. K zmluve bol spísaný dodatok č. 1 dňa 29.02.2000, ktorým boli upravené splátky úveru na základe žiadosti dlžníka, ktorým oznámil narodenie dieťaťa a ktoré sa dožilo ku dňu podania žiadosti veku 1 roka (10 % z poskytnutého úveru bolo odpustené). 26. Sporným bolo, či predmetná zmluva je zmluva spotrebiteľská alebo nie, a z toho plynúce právne posúdenie veci. Je nesporné, že ŠFRB plní úlohy a vykonáva činnosť za presne stanovených podmienok vymedzených zákonom o ŠFRB, resp. ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, prostredníctvom ktorých dochádza k naplňovaniu štátnej bytovej politiky, ktorú realizuje štát predovšetkým prostredníctvom podpory rozvoja bývania a realizuje ju Štátny fond rozvoja bývania. Žalobca ako účelový fond je síce samostatnou právnickou osobou so sídlom v Bratislave, svoju činnosť však nevykonáva nezávisle a samostatne, správu fondu vykonáva Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja (v čase uzavretia zmluvy Ministerstvo výstavby a verejných prác SR), pričom na čele fondu je riaditeľ, ktorého vymenováva a odvoláva minister uvedeného ministerstva. Samotné použitie prostriedkov fondu prísne upravuje zákon (§ 4), tieto prostriedky sú vedené na osobitných účtoch v Štátnej pokladnici a kontrolu hospodárenia s prostriedkami fondu vykonáva Ministerstvo financií SR. Okresný súd správne konštatoval, že činnosť žalobcu nemožno hodnotiť ako činnosť podnikateľskú (v zmysle § 2 ods. 1 Obchodeného zákonníka), že žalobca nemá postavenie dodávateľa tak, ako vymedzuje zákonodarca v § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. 27. Odvolací súd vzhľadom na odvolaciu námietku žalovaných odkazujúcu na znenie čl. 2 písm. c) Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách dodáva, že „ani cez optiku komunitárneho práva nemožno dospieť k záveru, že ŠFRB spĺňa pojmové znaky dodávateľa podľa ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka“ (z uznesenia NS SR sp. zn. 4Cdo/106/2018 zo dňa 29.04.2019). 28. Odvolací súd v súvislosti s riešením právnej otázky, či v záväzkovom vzťahu založenom Zmluvou o poskytnutí podpory má ŠFRB postavenie dodávateľa v zmysle spotrebiteľskej právnej úpravy a teda, či uvedená zmluva je zmluvou spotrebiteľskou, či záväzkový vzťah medzi stranami sporu je vzťahom spotrebiteľským vzhľadom na charakter jeho subjektov a predmet záväzku, poukazuje aj na závery NS SR uvedené v jeho uznesení sp. zn. 4Cdo/106/2018 zo dňa 29.04.2019. Najvyšší súd SR v uvedenom rozhodnutí posudzoval Zmluvu o poskytnutí podpory vo forme úveru uzatvorenú v čase (dňa 22.09.2003), keď Občiansky zákonník neobsahoval úpravu spotrebiteľských zmlúv, ktorá bola do neho včlenená novelou - zákonom č. 150/2004 Z. z.. a obdobie, za ktoré si žalobca uplatňoval žalovanú istinu s príslušenstvom, spadá do času po dátume 01.01.2008 (do roku 2011), odkedy bol účinný zákon č. 568/2007 Z.z., ktorý okrem iného novelizoval aj definíciu spotrebiteľskej zmluvy v ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka tak, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa prechodných ustanovení k tejto právnej úprave, v zmysle § 879i) Občianskeho zákonníka ustanoveniami tohto zákona sa riadia aj právne vzťahy vzniknuté pred 01.01.2008, vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 01.01.2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov. 29. Aj v danom, odvolacím súdom prejednávanom prípade ide o obdobnú situáciu, akú posudzoval najvyšší súd v cit. rozhodnutí, kedy (v danom prípade) Zmluva o podpore bola uzatvorená dňa 20.01.1998 a žalobca si uplatňuje istinu s príslušenstvom za obdobie po 01.01.2008 (2015). Najvyšší súd konštatoval, že „žalobca (ŠFRB) ako veriteľ uzatvoril so žalovanými ako dlžníkmi Zmluvu o poskytnutí podpory formou úveru v zmysle ustanovení vtedy platného zákona č. 124/1996 Z. z. o ŠFRB. ŠFRB je právnickou osobou pôvodne zriadenou zákonom č. 124/1996 Z. z., ktorý zákon upravil podmienky pre poskytovanie podpory štátu na rozširovanie a zveľaďovanie bytového fondu a vytvoril systém ekonomickej podpory rozvoja bývania a sústredení zdrojov na tento účel v Štátnom fonde rozvoja bývania, ktorý bol ním zriadený (§ 1 ods. 1). Hoci bol tento zákon, vzhľadom na potrebu aktualizácie právnej úpravy nahradený, najprv zákonom č. 607/2003 Z. z. o ŠFRB účinným od 01.04.2004, a tento bol nahradený zákonom č. 150/2013 Z. z. o ŠFRB účinným od 01.01.2014, napriek týmto zmenám postavenie ŠFRB zostalo nezmenené, ako aj jeho účel. Podľa § 1 ods. 3 zákona č. 150/2013 Z. z. o ŠFRB je ŠFRB finančnou inštitúciou slúžiacou na implementáciu finančných zdrojov podľa osobitného predpisu, ktorými sú Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1303/2013 zo 17.12.2013, ktorým sa stanovujú spoločné ustanovenia o Európskom fonde regionálneho rozvoja, Európskom sociálnom fonde, Kohéznom fonde, Európskom poľnohospodárskom fonde pre rozvoj vidieka a Európskom námornom a rybárskom fonde pre rozvoj vidieka. ŠFRB neposkytuje podporu vo forme úveru širokej verejnosti, ale iba vymedzenému okruhu osôb, ktoré musia mať na území Slovenskej republiky trvalý pobyt ak ide o fyzickú osobu, sídlo, ak je žiadateľom podpory právnická osoba. Podpora sa poskytuje za zvýhodnených podmienok upravených v zákone. ŠFRB je koncipovaný ako tzv. obrátkový fond, to znamená, že prostriedky ktorými disponuje sú používané najmä na poskytovanie podpory vo forme úverov za zvýhodnených podmienok, oproti trhovým podmienkam (§ 3, § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 150/2013 Z. z.). Prostriedky možno použiť aj na správu fondu, avšak len v zákonom limitovanom rozsahu (§ 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 150/2013 Z. z.). Najvyšší súd dospel k záveru, že žalobca ŠFRB je osobitný subjekt zriadený zákonom, prostredníctvom ktorého štát realizuje svoju bytovú politiku zákonom upravenými nástrojmi, medzi ktoré patrí aj zmluva o podpore (úvere). Jeho činnosť nemá atribúty podnikateľskej činnosti podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, nevykonáva činnosť za účelom dosiahnutia zisku, ale realizuje podporu štátu v oblasti bytovej politiky. Na otázku, či ŠFRB má aj v takomto prípade postavenie dodávateľa, keďže posúdenie toho či ide o dodávateľa je nutné vnímať aj v súvislostiach právnej úpravy a judikatúry EÚ, dovolací súd dospel k záveru, že do rozsahu smernice Rady 93/13/EHS z 5.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nespadajú zmluvné podmienky, ktoré odrážajú zákonné alebo regulačné ustanovenia konkrétneho štátu. ŠFRB nemôže pri poskytovaní podpory bývania vo forme úveru uplatniť „voľnú úvahu“, ale je povinný dodržať zákonom stanovené pravidlá, ak žiadateľ podpory splní zákonné podmienky, fond je povinný s ním zmluvu za zvýhodnených, zákonom regulovaných podmienok uzavrieť. Na takto zákonom regulované uzatvárané zmluvy o úvere sa uvedená smernica nevzťahuje a nemožno z nej vychádzať pri výklade pojmu dodávateľa vo vzťahu k ŠFRB. (V čl. 2 psím c) cit smernice je uvedená definícia dodávateľa resp. predajcu tak, že sa môže jednať o akúkoľvek právnickú osobu, bez ohľadu na to, či ide o súkromnú alebo verejnú osobu, najvyšší súd ma zato, že takéto chápanie osoby dodávateľa sa vzťahuje iba na zmluvy, ktoré podliehajú smernici). Na podporu svojho záveru najvyšší súd poukázal na to, že zákonodarca vylúčil, aby sa na ŠFRB vzťahovala osobitná právna úprava spotrebiteľských úverov upravených zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (§1 ods. 3 písm. p). Rovnako je ŠFRB vylúčený aj z právnej úpravy úverov na bývanie upravených zákonom č. 90/2016 Z. z. o úveroch na bývanie (§ 1 ods. 4 písm. i)).“ 30. Ako je vyššie uvedené, v prejednávanom prípade ide o obdobnú situáciu, akú riešil najvyšší súd v cit. rozhodnutí, ktoré rozhodnutie zároveň dáva odpoveď práve na také otázky, ktoré ako odvolacie námietky formulovali žalovaní v danom konaní vo svojom odvolaní. Preto odvolací súd obšírne citoval z rozhodnutia najvyššieho súdu a odvolací súd akceptuje názor, že: „Žalobca (ŠFRB) je inštitútom sui generis, slúži ako ekonomický nástroj bytovej politiky štátu. Ochrana spotrebiteľa sa má primárne uplatniť proti nekalým praktikám dodávateľov, ktoré sa pri realizovaní podpory štátom vylučujú. Podporu zo ŠFRB možno poskytnúť len špecifickej skupine žiadateľov za zákonom stanovených podmienok, ktorú sú pre žiadateľa priaznivejšie než podmienky za ktorých by vedel obstarať finančné prostriedky na kapitálovom trhu. ŠFRB ako účelový fond zriadený štátom si nemôže v zmluvách o poskytnutí podpory dohodnúť podmienky, ktoré by nemali oporu v zákone. Ani cez optiku komunitárneho práva nemožno dospieť k záveru, že ŠFRB spĺňa pojmové znaky dodávateľa podľa ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka.“ Uvedený právny názor je v súlade s rozhodovacou praxou všeobecných súdov SR. 31. Aj keď zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovanými je treba posudzovať primárne podľa zákona č. 124/1996 Z. z. o ŠFRB, obsahuje podstatné náležitosti úverovej zmluvy a je úverovou zmluvou v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, na zmluvný vzťah je treba aplikovať režim Obchodného zákonníka a to bez možnosti odchýlenia sa, či možnosti vylúčenia jeho aplikácie ani dohodou (§ 261 ods. 6 d) a ust. § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka) - viď. uznesenie NS SR zo dňa 29.03.2012 sp. zn. 5Cdo/120/2010. V prejednávanom prípade tento záver je v plnej zhode aj s obsahom zmluvy zo dňa 20.01.1998. V predmetnej Zmluve o poskytnutí podpory uzavretej stranami sporu dňa 20.01.1998 je výslovne v čl. I Zmluvné strany uvedené, že v zmluve označený veriteľ a dlžník zmluvu uzatvárajú podľa § 497 a nasl. ustanovení Obchodného zákonníka a v súlade s § 12 zákona NR SR č. 124/1996 Z.z. o ŠFRB. Niet pochýb o tom, že účastníci zmluvy (aj dohodou) podriadili svoj vzájomný vzťah zo zmluvy právnej úprave Obchodného zákonníka. Pokiaľ žalovaní namietajú, že možnosť použitia tiež Občianskeho zákonníka na daný zmluvný vzťah vyplýva priamo z čl. X. predmetnej zmluvy, tak zo znenia čl. X bod 2: „pokiaľ v tejto zmluve nebolo dohodnuté inak, riadia sa práva a povinnosti ako i vzájomné pomery účastníkov Obchodným a Občianskym zákonníkom, ako i zákonom č. 124/1996 Z. z.“ vyplýva len to, že Občianskym zákonníkom sa v danom prípade riadia tie práva a povinnosti, ktoré v Obchodnom zákonníku upravené nie sú, ale ktoré sú upravené v Občianskom zákonníku. 32. Odstúpenie od zmluvy, dôsledky odstúpenia od zmluvy, vrátane nároku na zmluvný úrok po odstúpení od zmluvy, preto okresný súd správne posudzoval podľa právnej úpravy Obchodného zákonníka - ust. § 506, podľa ktorého ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú istinu s úrokmi. T.j. dlžník má v takomto prípade povinnosť zaplatiť z dlžnej sumy nielen úroky ku dňu odstúpenia od zmluvy (tzv. kapitalizované úroky), ale zaplatiť z dlžnej sumy úroky až do zaplatenia. Obdobne je formulované aj osobitné dojednanie účastníkov priamo v Zmluve o podpore - čl. VIII. Sankcie bod 4.: „Ak je dlžník v omeškaní so splátkami úveru po dobu dlhšiu ako šesť mesiacov aj po zaslaní písomnej upomienky veriteľa, veriteľ si vyhradzuje právo požadovať okamžité vrátenie celého zostatku úveru vrátane prislúchajúceho úroku ako i zaplatenie pokuty vo výške 10 % z tejto dlžnej sumy do termínu 30 dní odo dňa písomného vyzvania dlžníka veriteľom.“ 33. K námietke žalovaných, že okresný súd nevyhovel bez bližšieho odôvodnenia ich žiadosti o povolenie plnenia žalovanej sumy v splátkach, odvolací súd dodáva, že z obsahu spisu nevyplýva, že súdu bola predložená konkrétna žiadosť o povolenie splátok. Z obsahu spisu vyplýva iba to, že žalovaní svoju požiadavku o povolenie splátok prednesenú na pojednávaní dňa 13.04.2018, kedy ich súd v tejto súvislosti vyzval, aby uviedli a predložili dôkazy preukazujúce ich finančné, sociálne a majetkové pomery a v akej konkrétnej výške mienia dlh splácať, nedokladovali, ani nenavrhli konkrétnu výšku mesačnej splátky. Aj v odvolacom konaní iba doplnili, že splátky navrhujú vo výške 300 eur mesačne, avšak bez akéhokoľvek preukázania sociálnych a majetkových pomerov. 34. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalobcu v tom, že vychádzajúc z dikcie ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, príslušenstvom pohľadávky sú aj „náklady spojené s jej uplatnením“, a žalobcovi možno dať za pravdu v tom, že takého náklady nemôžu byť na ťarchu žalobcu, pokiaľ vykonal také úkony (pred podaním žaloby), ktoré smerujú k uplatneniu pohľadávky a v tejto súvislosti vynaložil náklady. V danom prípade žalobca za úkon spojený s uplatnením pohľadávky považoval vyhotovenie (spísanie) odstúpenia od zmluvy o podpore advokátom, za túto službu advokát žalobcovi vyúčtoval odmenu vo výške 314,80 eur, vypočítajú v zmysle platnej vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Súdu bolo vykonanie úkonu dokladované listinnými dôkazmi - samotným odstúpením od zmluvy spolu s doručenkami a obálkami, tieto boli súdu preložené spolu so žalobou, ako uvádza žalobca vo svojom odvolaní, avšak zaplatenie sumy 314,80 eur žalobcom advokátovi súdu preukázané nebolo (v súdnom spise sa takýto dôkaz nenachádza), pričom sám žalobca v odvolaní konštatuje, že: „zaplatením odmeny advokátovi zo strany žalobcu vznikli žalobcovi skutočné náklady spojené s uplatnením pohľadávky“. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie sumy 314,80 eur nemožno žalobcovi priznať, nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že „takýto náklad a v takejto výške“ vskutku vynaložil (zaplatil). Preto odvolací súd odvolaniu žalobcu nevyhovel a rozsudok okresného súdu v zamietavej časti potvrdil. 35. Odvolací súd rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil z tých istých dôvodov, ktoré uviedol v odôvodnení rozsudku okresný súd, s týmito dôvodmi sa v celom rozsahu stotožňuje a na tieto dôvody odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Potvrdil aj závislý výrok o trovách konania z vecne správnych dôvodov. 36. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ustanovením § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bol úspešný žalobca (neúspešný bol iba v nepatrnej časti - potvrdenie rozhodnutia vo výroku II. odvolacím súdom v prospech žalovaných sa týka iba výroku okresného súdu, ktorým žalobu zamietol v časti príslušenstva pohľadávky), preto odvolací súd žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným 1/ až 4/ v plnom rozsahu (100 %). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 37. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 CSP) Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).