Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 13Co/229/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115200426 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2019 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6115200426.2 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Kočičkovej a členov senátu JUDr. Amy Odalošovej a Mgr. Kataríny Katkovej, v spore žalobkyne: F. O., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom A. XXX/XX, I., právne zastúpená: Advokátska kancelária GEREG & MESSINGEROVÁ, s. r. o., so sídlom Horná Strieborná 4, Banská Bystrica, IČO: 47253011, proti žalovaným: 1/ Banskobystrická regionálna správa ciest, a. s., so sídlom Majerská cesta 94, Banská Bystrica, IČO: 3683656 a 2/ KOOPERATIVA, poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00585 441, právne zastúpenej JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom Advokátskej kancelárie FELIX NEUPAUER & PARTNERS, so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, IČO: 37928422, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 20C/11/2015-210 zo dňa 12. 04. 2017, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilného sporového poriadku (ďalej v texte len „CSP“) tak, že žalovaní 1/ a 2/ majú (voči žalobkyni) nárok na náhradu trov konania v plnej výške. 1.1 V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 80 000 € podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka spolu s úrokom z omeškania špecifikovaným v petite žaloby na tom skutkovom základe, že zamestnanec žalovaného 1/ X I., ktorý bol uznaný vinným z trestného činu z nedbanlivosti, pretože inému (synovi žalobkyne) spôsobil ťažkú ujmu na zdraví tým, že porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona, pričom spáchal prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona za čo bol rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 2T/237/2012 zo dňa 10. 09. 2013 odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní jeden rok s podmienečným odkladom výkonu trestu na dva roky a bol mu uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlo v trvaní dvoch rokov. Konaním zamestnanca žalovaného 1/ bolo zasiahnuté do osobnostných práv žalobkyne, pretože poškodený syn žalobkyne F. O. utrpel otras mozgu tretieho stupňa, krvácanie do mozgu, pomliaždenie mozgu, hlavy, tváre, brady a ľavého predlaktia v dôsledku čoho upadol do bezvedomia. Bol v bdelej kóme až do svojej smrti dňa 24. 02. 2014, kedy v príčinnej súvislosti so spôsobenými zraneniami zomrel. Poistná udalosť bola likvidovaná z poistenia žalovaného 1/ u žalovanej 2/ pod č. 9519318075. Argumentácia žalobkyne uvedená v žalobe súvisiaca s uplatnenou náhradou nemajetkovej ujmy vychádza z úvahy, že ak bola časť škody uhradená vyššie uvedeným spôsobom, tak sú dané podmienky pre ňu ako matku nebohého v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy. Náhradu nemajetkovej ujmy v žalovanej sume si žalobkyňa uplatnila solidárne voči žalovaným 1/ a 2/ aj s poukazom na závery Súdneho dvora EÚ vyjadrené v rozhodnutí C- 22/2012, vydanom vo veci A., v zmysle ktorého škodou možno rozumieť aj nemajetkovú ujmu a túto si možno uplatniť v zmysle uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ z povinného zmluvného poistenia žalovaného 1/ u žalovanej 2/. 1.2 Pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému 1/, okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že z vykonaného dokazovania je nesporné, že k poškodeniu zdravia syna žalobkyne a k jeho následnému úmrtiu došlo na základe udalosti zo dňa 19. 01. 2012, ktorú zavinil M. O., v tom čase zamestnanec žalovaného 1/ tak, že zachytil zdvihnutou prednou radlicou na odhŕňanie snehu oproti idúceho M., čo u poškodeného vyvolalo stav bdelej kómy, ktorý je krajne nepriaznivý s následkom trvalého pripútania na lôžko. Eduard Zimerman bol rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 2T/237/2012 zo dňa 10. 09. 2013 uznaný vinným, že inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví tým, že porušil dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona, čím spáchal prečin ublíženia na zdraví, bol odsúdený k odňatiu slobody v trvaní jedného roka, ktorý bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov a bol mu uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá v trvaní dva roky; rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 26. 09. 2013. Syn žalobkyne F. O. dňa 24. 02. 2014 na následky uvedenej škodovej udalosti zomrel, predtým bol v bdelej kóme, odkázaný v celom rozsahu na starostlivosť inej osoby (k škodovej udalosti došlo dňa 19. 01. 2012). Žalovaná poisťovňa (žalovaná 2/) plnila dňa 23. 01. 2014 F. O. (synovi žalobkyne) titulom bolestného podľa § 444 Občianskeho zákonníka sumu 22 637 €. V konaní bola predložená pracovná zmluva zamestnávateľa Banskobystrická regionálna správa ciest so sídlom Majerská cesta 94, Banská Bystrica, ktorú uzatvoril M. I. so žalovaným 1/, s dňom nástupu do práce 22. 12. 2006, druh práce - vodič cestného motorového vozidla, miesto výkonu práce územný obvod BB RSC, závod 16, Žiar nad Hronom. V konaní bola tiež predložená dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 02. 07. 2013, podľa ktorej pracovný pomer medzi žalovaným 1/ a jeho zamestnancom M. I. skončil dňa 31. 07. 2013 dohodou o skončení pracovného pomeru v zmysle § 60 zákona č. 301/2005 Z. z., Zákonníka práce s tým, že ako dôvod skončenia pracovného pomeru bol v predmetnej dohode uvedený odchod M. I. do starobného dôchodku. V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku konštatoval, že v konaní nie je sporné, že žalovaný 1/ bol zamestnávateľom M. I., ktorý bol uznaný vinným, keď v dôsledku jeho konania došlo k poškodeniu zdravia syna žalobkyne s následkom smrti. Medzi žalovaným 1/ a M. I. existoval v čase nehody pracovnoprávny vzťah, keďže M. I. v tom čase vykonával pre žalovaného 1/ prácu na základe pracovnej zmluvy. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právom osobnej povahy, ktoré prislúcha iba fyzickej osobe, do práv na ochranu osobnosti ktorej bolo zasiahnuté, preto aktívne legitimovanou osobou na podanie žaloby je iba fyzická osoba do práv, ktorej bolo zasiahnuté. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa je aktívne legitimovaná na uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy s poukazom na § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka z toho dôvodu, že do jej práv na ochranu osobnosti bolo konaním zamestnanca žalovaného 1/ zasiahnuté, pričom je nepochybné, že smrť syna vyvolala u žalobkyne ľudsky prirodzenú psychickú bolesť a životné nešťastie. Zároveň došlo k narušeniu celistvosti rodiny, pričom bolo zasiahnuté do viacerých práv žalobkyne tvoriacich právo na ochranu osobnosti. 1.3 V súvislosti s pasívnou legitimáciou žalovanej 2/ okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku poukázal na ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z., pričom uviedol, že z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že poistený má z poistenia zodpovednosti za škodu právo, aby poisťovateľ za neho uhradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody a ušlý zisk. Zdôraznil, že nemajetková ujma nie je škoda, čo vyplýva zo systematiky Občianskeho zákonníka, v ktorom je ochrana osobnosti a nemajetková ujma upravená v prvej časti a zodpovednosť za škodu až v šiestej časti. Osobnostné práva predstavujú absolútne subjektívne práva, ktoré prináležia výlučne fyzickým osobám, vyznačujú sa svojou výlučnosťou, všeobecnosťou a nepremlčateľnosťou a právo na náhradu škody patrí fyzickej ale aj právnickej osobe, pričom vykazuje relativitu a majetkovú povahu a plní reparačnú a preventívnu funkciu. V uvedenej súvislosti okresný súd uviedol, že Zákonník práce neobsahuje právnu úpravu náhrady nemajetkovej ujmy; v ôsmej časti je upravená len náhrada škody, a to jednak zamestnanca ako aj zamestnávateľa. 1.4 V nadväznosti na uvedené okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že žalobu zamietol z toho dôvodu, že mal za to, že strane žalovaných 1/ a 2/ nie je daná vecná pasívna legitimácia, a to na strane žalovaného 1/ z toho dôvodu, že škodovú udalosť spôsobil zamestnanec žalovaného 1/ v rámci plnenia svojich pracovných povinností, pričom pracovný pomer zamestnanca M. I. u žalovaného 1/ skončil dňa 31. 07. 2013 a syn žalobkyne zomrel dňa 24. 02. 2014. Uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy odvíja žalobkyňa od tragickej udalosti, a to smrti svojho syna. Žalovaný 1/ vo vzťahu k žalobkyni nie je v žiadnom právnom vzťahu. Za uvedenú udalosť zodpovedala fyzická osoba. V čase vzniku ujmy na zdraví syna žalobkyne bol žalovaný 1/ zamestnávateľom vodiča, ktorý danú udalosť spôsobil, avšak došlo k skončeniu jeho pracovného pomeru. Voči žalovanej 2/ je žaloba podaná z toho dôvodu, že žalovaná 1/ mala uzatvorenú poistnú zmluvu so žalovanou 2/, t. j. predmetné motorové vozidlo, ktorého prevádzkou bola spôsobená škoda bolo v čase dopravnej nehody poistené u žalovanej 2/, od čoho bola odvodnená vecná legitimácia na strane žalovanej 2/. V prípade, že nie je daná vecná legitimácia žalovaného 1/ nemôže byť pasívne vecne legitimovaná ani žalovaná 2/. Z uvedeného dôvodu okresný súd žalobu voči žalovaným 1/ a 2/ zamietol. 2. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie sa žalobkyňa odvolala a v odvolaní uviedla, že proti rozsudku súdu prvej inštancie podáva odvolanie z toho dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, pričom vyjadrila „zásadný nesúhlas s právnym názorom súdu prvej inštancie vyjadreným v odseku 28 a 29 odôvodnenia rozsudku, ale aj v odseku 12 a 13 odôvodnenia rozsudku“. Poukázala pritom na nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 645/2015, III. ÚS 666/2016 a II. ÚS 847/2016 ako aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-22/12 z 24. 10. 2013. Zdôraznila, že vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 11 a § 13) umožňuje blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. V náleze Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 645/2015 vychádzal ústavný súd z rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4Co/658/2014 tak, že nepovažoval za porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, porušenie práva na spravodlivé konanie ak všeobecný súd v celom rozsahu vyhovel žalobe a priznal žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy. 2.1 Žalobkyňa v odvolaní ďalej uviedla, že pokiaľ ide o záver súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný 1/ ako zamestnávateľ nezodpovedá za nemajetkovú ujmu spôsobenú žalobkyni jeho zamestnancom, tak podľa jej názoru zamestnávateľ zodpovedá za škodu objektívne, ak táto je spôsobená jeho zamestnancom pri výkone povolania. Ak súd prvej inštancie argumentuje tým, že právna teória striktne odlišuje medzi právom na náhradu nemajetkovej ujmy a právom na náhradu škody, lebo ide o pojmovú a obsahovú odlišnosť, tak je podľa žalobkyne potrebné vychádzať z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 645/2015 a z tam uvedených úvah. Žalovaná 2/ (ako poisťovateľ žalovaného 1/) napokon plnila synovi žalobkyne v čase, keď bol syn žalobkyne v kóme bolestné, „pričom nie práve priliehavým právnym záujmom do vymáhania spôsobenej škody sa zainteresovala sprostredkovacia zložka neodborným zásahom“, preto ostatné nároky ostali neuhradené. Pokiaľ ide o záver súdu prvej inštancie, že žalovaný 1/ a žalovaná 2/ nie sú pasívne legitimovaní, žalobkyňa v odvolaní uviedla, že ak žalovaná 2/ (ako poisťovateľ žalovaného 1/) plnila časť škody, ktorá vznikla kulpóznym konaním zamestnanca žalovaného 1/, niet dôvodu na zúženie výkladu týkajúceho sa zodpovednosti žalovaného 1/, že jediným zodpovedným subjektom je X/. I. - v čase nehody zamestnanec žalovaného 1/. Táto fyzická osoba, vykonávajúca pracovný úkon žalovaného 1/ zlyhala pri plnení povinnosti vodiča nákladného motorového vozidla, za čo bola právoplatne uznaná vinnou, pričom žalovaná 2/ plnila bolestné priamo vtedy v kóme ležiacemu synovi žalobkyne. Žalobkyňa je nepochybne pozostalá blízka osoba po zomrelej obeti dopravnej nehody, s ktorou tvorili spoločnú domácnosť, navzájom si pomáhali, pričom tragickými udalosťami a nadväznosti na ne úmrtím syna žalobkyne sa výrazne zmenila kvalita života celej rodiny. Tak isto niet pochybností, že žalovaný 1/ bol prevádzkovateľom motorového vozidla a žalovaná 2/ poisťovateľ, u ktorého bolo motorové vozidlo žalovaného 1/ poistené. Podaná žaloba nepochybne sleduje solidárnu zodpovednosť oboch žalovaných z vyššie uvedených dôvodov. V uvedenej súvislosti žalobkyňa v odvolaní uviedla, že sa domnieva, že vychádzajúc z rozsudku Súdneho dvora EÚ C-22/12 z 24. 10. 2013 vo veci A. O. a v ňom citovaných smerníc o aproximácii právnych predpisov členských štátov EÚ, týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, sa ustanovenia o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla majú vykladať v tom zmysle, že povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách. Z citovaného rozsudku ESD možno potom vyvodiť, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. treba vykladať tak, že poistné krytie, na plnenie ktorého je žalovaná 2/ ako poisťovateľ podľa citovaného zákonného ustanovenia povinná, sa má vzťahovať aj na nároky oprávnených osôb vyplývajúce z práva na ochranu osobnosti na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody (bod 55 odôvodnenia predmetného rozsudku ESD EÚ), pričom tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť, že ustanovenia Občianskeho zákonníka ohľadne zásahu do ochrany osobnosti sú v zmysle Občianskeho zákonníka nezávislé od ustanovení týkajúcich sa zodpovednosti za škodu v pravom slova zmysle, pretože zodpovednosť poisteného žalovaného 1/ v tomto prípade vyplýva z § 11 a 13 Občianskeho zákonníka a vznikla na základe dopravnej nehody, a teda mala a má občianskoprávnu povahu. V citovanom rozsudku Súdneho dvora EÚ C-22/12 uvedené smernice neboli do slovenského právneho poriadku transformované správne, preto je daná pasívna vecná legitimácia žalovanej 2/ aj pokiaľ ide o nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, na základe extenzívneho eurokonformného výkladu v spojení s ostatnými ustanoveniami Zákona o povinnom zmluvnom poistení. V závere odvolania žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie. 3. Žalovaní 1/ a 2/ sa k odvolaniu žalobkyne písomne nevyjadrili. 4. Krajský súd ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobkyne v rozsahu a z dôvodov uvedených v § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP (a contrário) a odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c) zrušil a podľa ustanovenia § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 5. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti záverov súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích námietok žalobkyne, ktorá súdu prvej inštancie v odvolaní vytkla, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), a to pasívnej legitimácie žalovaného1/ a tiež pasívnej legitimácie žalovanej 2/. 6. Po preskúmaní správnosti záverov súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích námietok žalobkyne odvolací súd uvádza, že pokiaľ ide o pasívnu legitimáciu žalovaného 1/ ako zamestnávateľa I. (ktorý ako zamestnanec žalovaného 1/ v rámci plnenia pracovných úloh na základe udalosti popísanej žalobkyňou v žalobe, keď zdvihnutou prednou radlicou na odhŕňanie snehu spôsobil dňa 19. 01. 2012 oproti idúcemu synovi žalobkyne úraz s fatálnymi následkami, ktoré v konečnom dôsledku boli príčinou jeho smrti dňa 24. 02. 2014), tak rozhodovacia prax a judikatúra NS SR je jednotná v názore, že pôvodcom zásahu do osobnostných práv dotknutej fyzickej osoby môže byť nielen fyzická ale aj právnická osoba. Pokiaľ by bol správny názor súdu prvej inštancie, že za zásah do osobnostných práv dotknutej osoby zodpovedá vždy len tá fyzická osoba, ktorej konkrétnym konaním bolo zasiahnuté do niekoho osobnostných práv (v tomto prípade do osobnostných práv žalobkyne), bola by vylúčená možnosť, že za takýto zásah nesie zodpovednosť právnická osoba, ktorá je bežne stranou sporu v konaní o ochranu osobnosti. Ak bezprostredným pôvodcom zásahu do osobnosti žalobkyne bola fyzická osoba (M. I.), ktorá bola právnickou osobou „použitá na výkon jej činnosti“, treba vyriešiť otázku či konanie tejto osoby je zásahom, za ktorý nesie zodpovednosť právnická alebo fyzická osoba. Právnym vzťahom zodpovednosti za nemajetkovú ujmu spôsobenú na osobnostných právach fyzickej osoby (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) sú obsahom a účelom najbližšie právne vzťahy zodpovednosti za majetkovú ujmu (škodu) spôsobenú v majetkovej sfére poškodeného (§ 420 a nasl. Občianskeho zákonníka). Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 137/07 uviedol, že podľa všeobecných ustanovení občianskeho hmotného práva je otázka zodpovednosti za škodu vrátane zodpovednosti za nemajetkovú ujmu konštituovaná tak, že za škodu, respektíve za nemajetkovú ujmu zodpovedá ten, kto ju spôsobil, pričom v prípade škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej právnickou osobou ide o činnosť tých fyzických osôb, ktoré právnická osoba na túto činnosť použila. Keďže M. I. bol v čase nehody v pracovnoprávnom vzťahu so žalovaným 1/ (povinne zmluvne poisteným u žalovanej 2/) a k tejto udalosti došlo pri plnení jeho pracovných úloh, žalovaný 1/ je pasívne legitimovaný ako zamestnávateľ M. I. a zároveň prevádzateľ motorového vozidla (§ 427 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ktorého prevádzkou bol spôsobený synovi žalobkyne úraz, ktorého následkom syn žalobkyne dňa 24. 02. 2014 podľahol. 7. Pokiaľ ide o záver súdu prvej inštancie o nedostatku pasívnej legitimácie na strane žalovanej 2/, odvolací súd uvádza, že tento záver nemožno považovať za správny, čo znamená, že odvolanie žalobkyne je aj v tejto časti opodstatnené. V uvedenej súvislosti poukazuje odvolací súd na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2017 sp. zn. 6 MCdo 1/2016, publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018 pod č. 61, podľa ktorého „škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla“. Z uvedeného je zrejmé, že argumentácia súdu prvej inštancie o tom, že žalovaná 2/ nie je v danom spore pasívne legitimovaná neobstojí, preto tento záver súdu prvej inštancie premietnutý spolu so záverom o nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného 1/ do zamietnutia žaloby, nie je správny. 8. Z uvedeného vyplýva, že právne posúdenie veci súdom prvej inštancie je nesprávne, preto odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a podľa ustanovenia § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie; v novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 396 ods. 3 CSP aj o trovách tohto odvolacieho konania. 9. Úlohou súdu prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ktorá jej ako závažná ujma vznikla zásahom do jej práva na ochranu osobnosti v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pre správne posúdeniu uplatneného nároku žalobkyne v merite veci bude musieť súd prvej inštancie vykonať dokazovanie, pretože v dôsledku prijatia nesprávneho záveru o nedostatku pasívnej legitimácie žalovaných 1/ a 2/, potrebné dokazovanie na zistenie opodstatnenosti uplatneného nároku žalobkyne v žalovanej sume nevykonal. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania potom súd prvej inštancie s prihliadnutím k záverom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedeným v rozsudku sp. zn. 6 MCdo 1/2016 zo dňa 31. 07. 2017 opätovne uplatnený nárok žalobkyne v naznačenom smere posúdi a vo veci rozhodne. 10. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania, t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpisu uvedie, tiež proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).