Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Prešov Spisová značka: 6Co/127/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 8809206550 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2013 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8809206550.2 Uznesenie Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobkyne Q. X., nar. XX. X. XXXX, bytom L. XXXX/XX, Y. - V. L., zast. JUDr. Vladimírom Cahajlom, advokátom, Dlhý rad 16, Bardejov, proti žalovaným 1. I. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom P. XXX/X, X. V. B., zast. JUDr. Milošom Kaščákom, advokátom, M. R. Štefánika 171, Vranov nad Topľou, 2. P. X., nar. XX. X. XXXX, bytom K. XXX, zast. JUDr. Ladislavom Bujňákom, advokátom, Sládkovičova 8, Prešov, za účasti vedľajšieho účastníka Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Dostojevského radu 4, Bratislava, IČO: 00 151 700, o ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy, o odvolaní všetkých účastníkov proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou z 30. 9. 2010 č.k. 4C 233/2009-94 jednohlasne takto r o z h o d o l : Z r u š u j e sa rozsudok a vec sa v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Pani Q. X. (ďalej len ,,žalobkyňa“) v konaní uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy 400.000,- Eur za zásah do života manžela, ktorý tragický zahynul pri dopravnej nehode ako spolujazdec. Y. I. Y. (ďalej ,,žalovaný 1.“) bol v čase nehody vodičom vozidla, ktorým bola dopravná nehoda spôsobená a ktorý bol uznaný vinným a právoplatne odsúdený v trestnom konaní (rozsudok OS Vranov nad Topľou z 7.5.2009 č.k. 12T 39/09). Pani P. X. (ďalej ,,žalovaná 2.“) bola v čase nehody prevádzkovateľom vozidla. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len ,,prvostupňový súd“) rozsudkom uložil žalovaným povinnosť nahradiť žalobkyni spoločne a nerozdielne nemajetkovú ujmu 15.000 Eur. V prevyšujúcej časti do 400.000,- Eur žalobu zamietol. Prvostupňový súd rozsudok odôvodnil zásahom do života manžela žalobkyne podľa českého práva a ustanovení českého Občianskeho zákonníka o ochrane osobností (§ 11, 13, 15 čOZ). Vychádzal z čl. 3 Dohovoru o práve použiteľnom na dopravné nehody prijatého 4. mája 1971 v Haagu (uverejnený vyhl. č. 130/1976 Zb.), podľa ktorého sú rozhodným právom vnútorné predpisy štátu, na území ktorého došlo k nehode. Prvostupňový súd uznal pasívnu legitimáciu vodiča (žalovaný 1.) na základe jeho protiprávneho konania a pasívnu legitimáciu prevádzkovateľa vozidla (žalovaná 2.) použitím analógie podľa § 853 v spojení s § 427 OZ. V rozsudku poukázal podporne na judikatúru Najvyššieho súdu ČR vo veciach 30Cdo 1627/2005, 30Cdo 999/2007). Prvostupňový súd žalobu nad 15.000 Eur zamietol s odôvodnením, že 1. vodič nespôsobil usmrtenie úmyselne a 2. svoj čin oľutoval. Žalobkyňa v odvolaní proti zamietavému výroku navrhla jeho zmenu s návrhom žalobe vyhovieť v celom rozsahu. Poukázala na silné citové väzby s nebohým manželom a že posudzovaným zásahom došlo k zániku jej manželstva. Žalovaní v odvolaní navrhli zmenu rozsudku a zamietnutie žaloby. Spochybnili pasívnu legitimáciu a žalobe vytkli nepochopenie povahy nároku. Žalovaná 2. ako prevádzkovateľka vozidla namietala, že nevytvorila protiprávny stav a že sa nezohľadnili limity náhrady nemajetkovej ujmy podľa českého práva. Žalovaný 1. ako vodič poukázal na dohodu s nebohým, podľa ktorej riadil motorové vozidlo. V konaní pred prvostupňovým súdom bola poisťovňa Allianz - Slovenská poisťovňa a.s. (ďalej len ,,Allianz“) vyzvaná na vedľajšiu intervenciu. Iniciatíva súvisela so skutočnosťou, že v čase vzniku dopravnej nehody povinné zmluvné poistenie motorového vozidla za škody spôsobené jeho prevádzkou vykonávala Allianz. Vedľajšou intervenciou sa sledovalo posilnenie obrany žalovaných. Poisťovňa Allianz intervenciu odmietla s odôvodnením, že povinné zmluvné poistenie nedopadá na náhradu nemajetkovej ujmy. Prvostupňový súd napriek existencii smerníc únie harmonizujúcich poistenie škôd pri dopravných nehodách následne s poisťovňou Allianz nekonal. Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) preskúmal vec a dospel k záveru, že prvostupňový súd bol nedôsledný, ak rozhodol vo veci týkajúcej sa unijného práva bez zabezpečenia jeho výkladu Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“). Zákonným súdom vo veciach, v ktorých je relevantný výklad unijného práva je súd v spojení s výkladom Súdneho dvora (porov. IV. ÚS 206/2008, cit.,, Ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím výkladom práva spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený. Takáto procesná situácia je zákonom ustanoveným dôvodom na podanie dovolania podľa § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku a prípustnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku vylučuje právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy“; IV. ÚS 206/08). Po predložení veci odvolaciemu súdu sa predložila prejudiciálna otázka v znení, ,,I. či sa má článok 1 ods. 1 smernice Rady 90/232 EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v spojení s čl. 3 ods. 1 smernice 72/166 EHS vykladať tak, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava (akou je právna úprava vyplývajúca z § 4 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a § 6 zákona č. 168/1999 Sb. o pojištění odpovědnosti za škodu způsobenú provozem vozidla), podľa ktorej zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nepokrýva nemajetkovú ujmu vyjadrenú v peňažnej forme, spôsobenú pozostalým po obetiach dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla? II. V prípade takej odpovede na prvú otázku, že uvedená právna úprava nie je v rozpore s právom Spoločenstva, majú sa ustanovenia § 4 ods. 1, § 4 ods. 2, § 4 ods. 4 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a § 6 ods. 1, 2, 3 zákona č. 168/1999 Sb. o pojištění odpovědnosti za škodu způsobenú provozem vozidla vykladať tak, že nebránia tomu, aby vnútroštátny súd v súlade sa článkom 1 ods. 1 smernice Rady 90/232 EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v spojení s čl. 3 ods. 1 smernice 72/166 EHS priznal nárok na nemajetkovú ujmu spôsobenú pozostalým po obetiach dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, ako poškodeným aj v peňažnej forme?“ V rámci prejudiciálneho konania podala pripomienky okrem iných aj Európska komisia, z ktorých odvolací súd vzhľadom na zásadnú právnu otázku cituje: ,,III. PRÁVNY STAV A. Medzinárodné právo súkromné 9. Dohovor o práve použiteľnom na dopravné nehody bol podpísaný 4. mája 1971 v Haagu. Dohovor ratifikovala Slovenská republika, Česká republika, ďalšie členské štáty Európskej únie, ako aj niektoré nečlenské štáty Únie. Dohovor stanovuje najmä: „ Článok 3 Rozhodným právom sú vnútorné predpisy štátu, na území ktorého došlo k nehode. Článok 8 Rozhodné právo určuje najmä podmienky a rozsah zodpovednosti, dôvody vylučujúce zodpovednosť, akékoľvek obmedzenie zodpovednosti a jej delenie, vznik a povahu škody, ktorá sa má nahradiť, spôsob a rozsah náhrady škody, možnosť prechodu práva na náhradu škody, osoby, ktoré škodu utrpeli a ktoré majú nárok na jej náhradu, zodpovednosť pre prevádzateľa vozidla za jeho zamestnanca, premlčanie a zánik práva uplynutím času, včítane pravidiel počítania začiatku, prerušenia alebo zastavenia tohto času. " B. Právo Únie 10. Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (RÍM II) stanovuje: „ Článok 28 Vzťah k existujúcim medzinárodným dohovorom 1. Toto nariadenie nemá vplyv na uplatňovanie medzinárodných dohovorov, ktorých zmluvnými stranami sú jeden alebo viacero členských štátov v čase prijatia tohto nariadenia a ktoré ustanovujú kolízne normy pre mimozmluvné záväzky. 2. Toto nariadenie má však medzi členskými štátmi prednosť pred dohovormi uzavretými výlučne medzi dvomi alebo viacerými z nich, v rozsahu, v ktorom sa týkajú otázok upravených týmto nariadením." 11. Smernica Rady 72/ 166/EHS„ z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti stanovuje: „Článok 3 1. Každý členský štát prijme v súlade s článkom 4 všetky primerané opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením. Rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe týchto opatrení. Tretia smernica Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel stanovuje : „ Článok 1 Bez toho, aby bol dotknutý druhý pododsek článku 2 ods. 1 smernice 84/5/EHS, poistenie uvedené v článku 3 ods. 1 smernice 72/166/EHS bude pokrývať zodpovednosť za ujmu na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodiča vyplývajúce z prevádzky vozidla." Obe smernice uvedené vyššie zrušila smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, ktorá v zmysle svojho odôvodnenia č. 1 predstavuje kodifikáciu oboch uvedených smerníc. Toto zrušenie sa však stalo účinným v zmysle článku 29 smernice 2009/103/ES v spojení s jej článkom 30 až 27. októbra 2009. Keďže dopravná nehoda, ktorá je predmetom prejednávanej veci, sa stala 7. augusta 2008, na prejednávanú vec sa použijú ešte pôvodné smernice. C. Právne predpisy Českej republiky 14. Český Občiansky zákonník, zákon č. 40/1964 Sb. v znení neskorších predpisov, stanovuje najmä: § 11 ,,Fyzická osoba má právo na ochranu své osobnosti, zejména života a zdraví, občanské cti a lidské důstojnosti, jakož i soukromí, svého jména a projevů osobní povahy.“ § 13 Fyzická osoba má právo se zejména domáhat, aby bylo upuštěno od neoprávněných zásahů do práva na ochranu její osobnosti, aby byly odstráněny následky těchto zásahů a aby jí bylo dáno přiměřené zadostiučinění. Pokud by se nejevilo postačujícím zadostiučinění podle odstavce 1 zejména proto, že byla ve značné míře snížena důstojnost fyzické osoby nebo její vážnost ve společnosti, má fyzická osoba též právo na náhradu nemajetkové ujmy v penězích. Výši náhrady podlé odstavce 2 určí soud s přihlédnutím k závažnosti vzniklé ujmy a k okolnostem, za nichž k porušení práva došlo. § 420 Každý odpovídá za škodu, kterou způsobil porušením právní povinnosti. Škoda je způsobena právnickou osobou anebo fyzickou osobou, když byla způsobena při jejich činnosti těmi, které k této činnosti použili. Tyto osoby samy za škodu takto způsobenou podle tohoto zákona neodpovídají; jejich odpovědnost podle pracovnoprávních předpisů není tím dotčena. Odpovědnosti se zprostí ten, kdo prokáže, že škodu nezavinil. § 427 Fyzické a právnické osoby provozující dopravu odpovídají za škodu vyvolanou zvláštní povahou tohoto provozu. Stejně odpovídá i jiný provozovatel motorového vozidla, motorového plavidla, jakož i provozovatel letadla. § 428 Své odpovědnosti se nemůže provozovatel zprostit, jestliže škoda byla způsobena okolnostmi, které mají původ v provozu. Jinak se odpovědnosti zprostí, jen jestliže prokáže, že škode nemohlo být zabráněno ani pri vynaložení veškerého úsilí, které Ize požadovat. § 444 (1) Při škodě na zdraví se jednorázově odškodňují bolesti poškozeného a ztížení jeho společenského uplatnění. Za škodu usmrcením náleží pozůstalým jednorázové odškodnení, a to a) manželovi nebo manželce 240 000 Kč. § 448 (1) Při usmrcení se hradí peňažitým důchodem náklady na výživu pozostalým, kterým zemřelý výživu poskytoval nebo byl povinen poskytovat. Náhrada nákladů na výživu náleží pozůstalým, pokud tylo náklady nejsou hrazeny dávkami důchodového zabezpečení poskytovanými z téhož důvodu. (2) Při výpočtu náhrady se vychází z průměrného výdělku zemřelého; náhrada nákladů na výživu všech pozůstalých nesmí však úhrnem převýšit částku, do které by náležela zemřelému náhrada za ztrátu na výdělku podle ustanovení § 447 odst. 2. § 449 Při usmrcení se hradí též přiměřené náklady spojené s pohřbem, pokud nebyly uhrazeny pohřebným poskytnutým podle zákona o statní sociální podpoře. Náklady léčení a náklady pohřbu se hradí tomu, kdo je vynaložil. " 15. Zákon č. 168/1999 Sb. o pojištění odpovědnosti za škodu způsobenou provozem vozidla a o změně některých souvisejících zákonu stanovuje najmä: §6 Pojišténí odpovědnosti se vztahuje na každou osobu, která odpovídá za škodu způsobenou provozem vozidla uvedeného v pojistné smlouvě. Nestanoví-li tento zákon jinak, má pojištěný právo, aby pojistitel za něj uhradil v rozsahu a ve výši podle občanského zákoníku poškozenému způsobenou škodu na zdraví nebo usmrcením, způsobenou škodu vzniklou poškozením, zničením nebo ztrátou veci, jakož i škodu vzniklou odcizením veci, pozbyla-li fyzická osoba schopnost ji opatroval, ušlý zisk, účelné vynaložené náklady spojené s právním zastoupením pri uplatňovaní nároku podlé písmen a) až c); v souvislosti se škodou podlé písmene b) nebo c) však jen v prípade márneho uplynutí Ihůty podlé § 9 odst. 3 nebo neoprávneného odmítnutí anebo neoprávneného krácení pojistného plnení pojistitelem, pokud poškozený svůj nárok uplatnil a prokázal a pokud ke škodné udalosti, ze které tato škoda vznikla a za kterou pojištěný odpovídá, došlo v době trvaní pojištění odpovědnosti, s výjimkou doby jeho prerušení. " D. Právne predpisy Slovenskej republiky 16. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov stanovuje okrem iného: §11 Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. § 13 (1) Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. § 420 (1) Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. (2) Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá. (3) Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil. § 427 Fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. Rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzateľ lietadla. § 428 Svojej zodpovednosti sa nemôže prevádzateľ zbaviť, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. " Zákon č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov stanovuje: § 4 Poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve. Poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení, škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci, účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písmen a), b) a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 pism. a) alebo písm. b) alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté poistné plnenie, ušlého zisku.. ...20.Vnútroštátny súd neoznačil jednoznačne ani právnu úpravu, ktorou sa podľa jeho názoru riadi zodpovednosť za škodu vo veci samej. Podľa skutkového stavu zisteného na základe spisu vnútroštátneho súdu sa zdá, že rozhodujúcim právom sú predpisy Českej republiky. Nehoda sa stala na území Českej republiky, a podľa článku 3 Haagskeho dohovoru o práve použiteľnom na dopravné nehody je v takomto prípade rozhodným právom právo miesta, kde sa stala nehoda. Použitie Haagskeho dohovoru podľa názoru Komisie umožňuje znenie článku 28 nariadenia Rím II, keďže podľa jeho článku 28 ods. 2, uvedené nariadenie má vo vzťahoch medzi členskými štátmi Únie prednosť iba pred takými medzinárodnými dohovormi, stranami ktorých sú výhradne členské štáty Únie. To však nie je prípad Haagskeho dohovoru o práve použiteľnom na dopravné nehody. Vnútroštátny súd však vo svojom uznesení uvádza tak slovenské, ako aj české predpisy. Preto aj Komisia bude skúmať predpisy oboch členských štátov v rozsahu, v akom to je potrebné pre vyjadrenie sa k prejudiciálnym otázkam. B O prvej prejudiciálnej otázke Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či smernici 76/166/EHS a smernici 90/232/EHS odporuje taká vnútroštátna právna úprava, v zmysle ktorej zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nepokrýva nemajetkovú ujmu vyjadrenú v peňažnej forme, spôsobenú pozostalým po obetiach dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Zo znenia Článku 3 ods. 1 smernice 76/166/EHS vyplýva, že každý členský štát je povinný zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území bola pokrytá poistením. Rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe týchto opatrení. Článok 3 smernice 90/232/EHS stanovuje, že táto zodpovednosť musí pokrývať zodpovednosť za ujmu na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodiča vyplývajúce z prevádzky vozidla. Zo znenia uvedených ustanovení vyplýva, že je potrebné rozlišovať ako v prejednávanej veci, tak aj vo všeobecnosti v kontexte povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, medzi dvomi odlišnými právnymi inštitútmi. Na jednej strane stojí občianskoprávna zodpovednosť za škodu, spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Na druhej strane stojí pokrytie tejto zodpovednosti povinným poistením. Tieto dva právne inštitúty sú síce veľmi úzko spojené, ale zároveň sú upravené v práve Únie odlišným spôsobom a v odlišnom rozsahu. Ako totiž rozhodol Súdny dvor, povinnosť poistného krytia cestujúcich, pokiaľ sa stali obeťami nehody spôsobenej vozidlami, sa odlišuje od rozsahu ich odškodnenia. Zatiaľ čo povinnosť poistného krytia je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Únie, odškodnenie sa spravuje v zásade vnútroštátnym právom. V tejto súvislosti Súdny dvor už uviedol, že cieľom prvej, druhej a tretej smernice nie je harmonizácia režimov zodpovednosti za škodu v členských štátoch a že podľa súčasného práva Únie členské štáty môžu voľne upraviť režim zodpovednosti za škodu, uplatniteľný na poistné prípady vyplývajúce z prevádzky motorových vozidiel. Členské štáty sú však povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu uplatniteľná podľa ich vnútroštátneho práva bola krytá poistením v súlade s ustanoveniami uvedených smerníc (pozri rozsudok Súdneho dvora vo veci C-356/05, Farrell, body 32 a 33, ako aj tam citovanú judikatúru). Z týchto zásad, vyplývajúcich zo znenia uvedených smerníc a z judikatúry Súdneho dvora vyplývajú dva predbežné závery, dôležité pre prejednávanú vec. Po prvé, keďže právo Únie neharmonizuje režimy zodpovednosti členských štátov, členské štáty v prejednávanej veci Slovenská republika a Česká republika - majú určitú voľnosť pri vytváraní režimu zodpovednosti za škodu spôsobenú. Po druhé, takúto voľnosť nemajú pri určení toho, či zodpovednosť uplatniteľná v zmysle ich vnútroštátnych predpisov bude pokrytá povinným poistením. Smernice totiž jednoznačne vyžadujú, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla bola pokrytá poistením v celom rozsahu. Pokiaľ ide o rozsah zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla vo vnútroštátnom práve (vo všeobecnosti, bez ohľadu na rozsah poistného krytia), zo spisu vnútroštátneho súdu nevyplýva, že by možnosť prisúdenia náhrady nemajetkovej ujmy pozostalému po obeti dopravnej nehody bola jednoznačne vylúčená podľa slovenského alebo podľa českého právneho poriadku. Smerodajným predpisom v oboch členských štátoch je Občiansky zákonník, ktorý má svoj pôvod ešte v dobe spoločného štátu, a napriek rozsiahlym (a odlišným) zmenám a doplneniam po rozpade československej federácie si oba Občianske zákonníky dodnes zachovali určité spoločné črty. Najmä ich ustanovenia o osobnostných právach a o náhrade nemajetkovej ujmy spôsobenej do osobnostných práv (ustanovenia §§ 11 až 13) sú takmer totožné. Na druhej strane, pokiaľ ide o špeciálne ustanovenia o náhrade škody na zdraví alebo v prípade usmrtenia blízkej osoby, český Občiansky zákonník obsahuje v ustanoveniach §§ 444 a nasl. detailnú osobitnú úpravu, ktorá v slovenskom Občianskom zákonníku chýba. Napriek týmto odlišnostiam sa zdá, že v oboch členských štátoch je v zásade možné, aby bolo pozostalému po obeti dopravnej nehody priznaná náhrada nemajetkovej ujmy. V každom prípade je potrebné podotknúť, že členské štáty musia a v tejto oblasti vykonávať svoje právomoci v súlade s právom Únie, a teda s článkom 3 ods. 1 prvej smernice, článkom 2 ods. 1 druhej smernice a článkom 1 tretej smernice, ktorých cieľom je zabezpečiť, aby povinné poistenie vozidiel umožnilo všetkým spolujazdcom, obetiam nehody spôsobenej vozidlom, odškodnenie za ujmu, ktorú utrpeli. Vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú odškodnenie nehôd vyplývajúcich z prevádzky motorových vozidiel, nemôžu obrať uvedené ustanovenia o ich potrebný účinok (pozri rozsudok Súdneho dvora vo veci C-537/03 Candolin, body 27 a 28). Z uznesenia vnútroštátneho súdu vyplýva, že prvá prejudiciálna otázka sa týka poistného krytia zodpovednosti za náhradu škody, a nie rozsahu samotnej zodpovednosti. Preto sa Komisia v ďalšom zameria na tento aspekt. Pokiaľ ide o vnútroštátnu právnu úpravu, príslušné predpisy o povinnom poistení uvádzajú, že poistné krytie zahŕňa jednak škodu na zdraví, jednak škodu spôsobenú usmrtením (Česká republika), resp. náklady pri usmrtení (Slovenská republika). Pojmy „škoda" a „náklady", používané v tejto súvislosti, sa odlišujú od pojmu nemajetkovej „ujmy" podľa § 13 českého aj slovenského Občianskeho zákonníku. Zároveň ale poistné predpisy nevylučujú výslovne náhradu nemajetkovej ujmy. Okrem toho sa zdá, že v oboch členských štátoch je v zásade možné, aby bolo pozostalému po obeti dopravnej nehody priznaná náhrada nemajetkovej ujmy podľa predpisov o povinnom poistení. Vnútroštátny súd v uznesení o návrhu na začatie konania o prejudiciálnej otázke poukazuje na nejednotnú judikatúru slovenských súdov, z čoho vyplýva, že prinajmenšom niektoré súdy v Slovenskej republike sú pripravené priznať náhradu nemajetkovej ujmy v takejto situácii (ako to urobil aj prvostupňový súd vo veci samej). Podľa informácií Komisie sa zdá, že situácia v Českej republike je podobná. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že členské štáty musia vykonávať svoje právomoci v tejto oblasti v súlade s právom Únie a najmä s článkom 1 tretej smernice a že vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú odškodnenie poistných udalostí vyplývajúcich z premávky vozidiel, nemôžu zbavovať tento článok jeho potrebného účinku (rozsudok Súdneho dvora vo veci Farrell, bod 34, rozsudok Súdneho dvora vo veci C-409/09, bod 28). Vnútroštátna právna úprava definovaná na všeobecných a abstraktných kritériách nemôže odmietať alebo neprimerane obmedzovať odškodnenie cestujúceho z jediného dôvodu jeho spoluúčasti na vzniku škody. Rozsah odškodnenia môže byť obmedzený iba vo výnimočných prípadoch, na základe individuálneho posúdenia a za rešpektovania práva Únie (pozri rozsudok Súdneho dvora vo veci Farrell, bod 35, ako aj tam citovanú judikatúru). Podľa názoru Komisie sú tieto zásady uvedené v judikatúre Súdneho dvora uplatniteľné aj na prejednávanú vec. Východiskom je zásada, uvedená tak v smernici 72/166/EHS a v smernici 90/232/ EHS, ako aj v judikatúre Súdneho dvora, že právo Únie vyžaduje, aby bola náhrada škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla pokrytá povinným poistením. Nič v znení uvedených smerníc, ani v judikatúre Súdneho dvora nenasvedčuje tomu, že by bolo možné paušálne vylúčiť peňažnú náhradu za spôsobenie nemajetkovej ujmy pozostalej osobe po obeti dopravnej nehody z poistného krytia, pokiaľ je nárok na takúto náhradu daný vnútroštátnymi právnymi predpismi upravujúcimi občianskoprávnu zodpovednosť. Práve naopak, Súdny dvor EZVO rozhodol, že znenie tak smernice 72/166/EHS a smernice 90/232/ EHS zahŕňa akýkoľvek typ škody alebo ujmy, bez ohľadu na to, či má majetkovú alebo nemajetkovú povahu, a preto nie je možné z neho vyvodiť záver, že nemajetková ujma nespadá do rozsahu pôsobnosti smernice. Článok 3 ods. 1 smernice 72/166/EHS a článok 1 ods. 1 smernice 90/232/EHS sa preto musí vykladať vtom zmysle, že zahŕňa tak majetkovú škodu, ako aj nemajetkovú ujmu, akou je bolesť alebo utrpenie. Odlišný výklad by bol nezlučiteľný s cieľmi voľného pohybu a zaručenia porovnateľného zaobchádzania s obeťami dopravných nehôd v celom EHP bez ohľadu na miesto, kde sa nehoda stala (pozri rozsudok Súdneho dvora EZVO vo veci E-8/07 Nguyen, body 26 a 27). Tieto závery sú uplatniteľné aj v prejednávanej veci. Ďalšou dôležitou zásadou, ktorú vyslovil Súdny dvor v tejto súvislosti je, že odškodnenie poškodeného nemôže byť obmedzené iba na základe všeobecných a abstraktných zásadách, ale iba vo výnimočných prípadoch, na základe konkrétneho posúdenia a v súlade s právom Únie. Keďže obmedzenie poistného krytia je možné iba vo výnimočných prípadoch, podľa názoru Komisie je potrebné prijať v tejto oblasti striktný výklad práva, a nie je možné pripustiť ľubovoľné rozširovanie prípadov, v ktorých bude dochádzať k obmedzeniu rozsahu poistného krytia. Zdá sa, že v prejednávanej veci neboli vznesené žiadne konkrétne argumenty v prospech vylúčenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej usmrtením blízkej osoby. Podľa spisu vnútroštátneho súdu sa zdá, že boli uvedené iba všeobecné tvrdenia, založené okrem iného na gramatickom výklade pojmov „škoda" a „ujma“, v zmysle ktorých náhrada nemajetkovej ujmy nemôže tvoriť predmet odškodnenia v prejednávanej veci. Podľa judikatúry Súdneho dvora ale takéto všeobecné a abstraktné úvahy nie sú postačujúce pre zamietnutie takého nároku. Obmedzenie by muselo byť založené na konkrétnych tvrdeniach a argumentoch, z uznesenia vnútroštátneho súdu ale žiadne takéto konkrétne argumenty nevyplývajú. Pokiaľ ide o súlad obmedzenia poistného krytia v súlade s právom Únie, je potrebné poukázať na rozsudok Súdneho dvora EZVO vo veci Nguyen. Paušálne vylúčenie náhrady nemajetkovej ujmy, o akú ide v prejednávanej veci, nie je zlučiteľné s výkladom práva Únie v zmysle uvedeného rozsudku, s ktorým sa Komisia stotožňuje. So zreteľom na to, čo bolo uvedené vyššie, preto podľa názoru Komisie je vhodné na prvú otázku odpovedať takto: „Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti a článok 1 ods. 1 smernice Rady 90/232/ EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že je s nimi nezlučiteľná taká vnútroštátna právna úprava, ktorá umožňuje vylúčenie alebo obmedzenie nároku pozostalej osoby po obeti dopravnej nehody na náhrady nemajetkovej ujmy z povinného poistného krytia zodpovednej osoby. " Súdny dvor rozsudkom zo dňa 24.10.2013 vo veci C- 22/12 rozhodol, cit. ,,Vnútroštátny súd sa svojou prvou prejudiciálnou otázkou v podstate pýta, či sa článok 3 ods. 1 prvej smernice a článok 1 prvý odsek tretej smernice majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. Na úvod treba uviesť, že vnútroštátny súd spresnil, že vzhľadom na články 3 a 4 Haagskeho dohovoru z roku 1971 a článok 28 nariadenia Rím II je rozhodným právom uplatniteľným na okolnosti vo veci samej české právo, a uviedol, že položené otázky sa netýkajú krytia povinným poistením zodpovednosti za škodu upraveného šiestou časťou českého Občianskeho zákonníka, čiže jednorazového odškodnenia upraveného v § 444 daného zákonníka. Tento súd sa totiž domnieva, že § 11 a 13 českého Občianskeho zákonníka upravujúce ochranu osobnosti sa uplatňujú nezávisle od týchto ustanovení týkajúcich sa zodpovednosti za škodu, a spresnil, že tieto otázky sa vzťahujú výlučne na krytie náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá vyplýva z ustanovení na ochranu osobnosti, povinným poistením zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že z odôvodnení prvej a druhej smernice vyplýva, že tieto smernice na účely účinnej realizácie spoločného trhu smerujú na jednej strane k zabezpečeniu voľného pohybu tak motorových vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na území Únie, ako aj osôb vo vozidle a na druhej strane k zabezpečeniu porovnateľného zaobchádzania s poškodenými účastníkmi nehôd spôsobených týmito vozidlami bez ohľadu na to, kde presne na území Únie došlo k nehode (rozsudok z 23. októbra 2012, Marques Almeida, C-300/10, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 26 a citovaná judikatúra). Prvá smernica, spresnená a doplnená druhou a treťou smernicou, teda ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktoré sa obvykle nachádzajú na ich území, bola krytá poistením, a spresňuje najmä druhy škôd a okruh poškodených, tretích osôb, na ktoré sa toto poistenie musí vzťahovať (rozsudok Marques Almeida, už citovaný, bod 27 a citovaná judikatúra). Treba však pripomenúť, že povinnosť krytia poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám motorovými vozidlami sa odlišuje od rozsahu náhrady tejto škody vyplývajúcej zo zodpovednosti poisteného za škodu. Zatiaľ čo povinnosť krytia poistením je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Únie, rozsah náhrady škody sa v zásade spravuje vnútroštátnym právom (rozsudok Marques Almeida, už citovaný, bod 28 a citovaná judikatúra). V tejto súvislosti už Súdny dvor rozhodol, že z cieľa prvej, druhej a tretej smernice, ako aj z ich znenia vyplýva, že ich zámerom nie je harmonizácia režimov zodpovednosti za škodu v členských štátoch a že podľa súčasného stavu právneho poriadku Únie sú členské štáty stále oprávnené upraviť režim zodpovednosti za škodu, ktorý sa uplatňuje na dopravné nehody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel (rozsudok Marques Almeida, už citovaný, bod 29 a citovaná judikatúra). 41 V dôsledku toho a predovšetkým vzhľadom na článok 1 bod 2 prvej smernice sú za súčasného stavu právneho poriadku Únie členské štáty v zásade oprávnené v rámci svojich režimov zodpovednosti za škodu upraviť najmä škody spôsobené motorovými vozidlami, ktoré sa musia nahradiť, rozsah ich náhrady a osoby, ktoré majú na ich náhradu nárok. 42 Súdny dvor však spresnil, že členské štáty musia pri výkone svojich právomocí v tejto oblasti dodržiavať právo Únie a že ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú náhradu škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu odňať prvej, druhej a tretej smernici potrebný účinok (rozsudok Marques Almeida, už citovaný, bod 31 a citovaná judikatúra). pokiaľ ide o krytie škôd spôsobených motorovými vozidlami, ktoré sa musia nahradiť podľa vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu, povinným poistením, článok 3 ods. 1 druhá veta prvej smernice členským štátom - ako uviedla nemecká vláda - nepochybne ponecháva právo určiť, aká škoda bude krytá a aké budú podmienky povinného poistenia zodpovednosti za škodu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 1996, Ruiz Bernáldez, C-129/94, Zb. s. I-1829, bod 15). V každom prípade, článok 1 druhej smernice s cieľom znížiť rozdiely medzi právnymi predpismi členských štátov týkajúcimi sa rozsahu povinnosti krytia poistením stanovil v oblasti zodpovednosti za škodu povinné krytie škody na majetku, ako aj ujmy na zdraví v určitých sumách. Článok 1 tretej smernice túto povinnosť rozšíril na krytie ujmy na zdraví spôsobenej všetkým cestujúcim okrem vodiča (rozsudok Ruiz Bernáldez, už citovaný, bod 16). Členské štáty sú teda povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ktorá sa uplatňuje podľa ich vnútroštátneho práva, bola krytá poistením v súlade s ustanoveniami prvej, druhej a tretej smernice (rozsudok Marques Almeida, už citovaný, bod 30 a citovaná judikatúra). Z toho vyplýva, že sloboda členských štátov určiť, aká škoda bude krytá a aké budú podmienky povinného poistenia, bola obmedzená druhou a treťou smernicou tým, že tieto smernice stanovili povinné krytie niektorých škôd v určitých minimálnych sumách. Medzi škodami, ktoré musia byť kryté, sa v súlade s článkom 1 ods. 1 druhej smernice nachádza najmä ujma na zdraví. Ako uviedol generálny advokát v bodoch 68 až 73 návrhov a ako rozhodol Súdny dvor EZVO vo svojom rozsudku z 20. júna 2008, Celina Nguyen/The Norwegian State (E-8/07, EFTA Court Report, s. 224, body 26 a 27), vzhľadom na odlišnosti medzi rôznymi jazykovými verziami článku 1 ods. 1 druhej smernice a článku 1 prvého odseku tretej smernice, ako aj na cieľ, ktorý tri uvedené smernice chránia, treba uviesť, že pod pojem ujma na zdraví patrí akákoľvek ujma, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu. Podľa ustálenej judikatúry sa totiž ustanovenia práva Únie majú vykladať a uplatňovať jednotne na základe znení vypracovaných vo všetkých jazykoch Únie. V prípade rozporu medzi rôznymi jazykovými verziami textu práva Únie sa má predmetné ustanovenie vykladať podľa všeobecnej štruktúry a účelu právneho predpisu, ktorého je súčasťou (pozri najmä rozsudok z 8. decembra 2005, Jyske Finans, C-280/04, Zb. s. I-10683, bod 31 a citovanú judikatúru). 49 Keďže rôzne jazykové verzie článku 1 ods. 1 druhej smernice v podstate používajú pojem „ujma na zdraví", ako aj pojem „osobná ujma", treba sa sústrediť na štruktúru a účel týchto ustanovení a smernice. V tejto súvislosti treba uviesť, že tieto pojmy dopĺňajú pojem „škoda na majetku“, a pripomenúť, že uvedené ustanovenia a smernica sa snažia najmä o posilnenie ochrany obetí. Za týchto okolností treba uplatniť extenzívny výklad uvedených pojmov, ktorý je uvedený v bode 47 tohto rozsudku. 50 V dôsledku toho medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s prvou, druhou a treťou smernicou, patrí nemajetková ujma, ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore. pokiaľ ide o osoby, ktoré sa môžu domáhať náhrady tejto nemajetkovej ujmy, na jednej strane treba uviesť, že z článku 1 bodu 2 v spojení s článkom 3 ods. 1 prvou vetou prvej smernice vyplýva, že ochrana, ktorá musí byť zaručená podľa tejto smernice, platí pre akúkoľvek osobu, ktorá je podľa vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu oprávnená na náhradu škody spôsobenej motorovými vozidlami. Na druhej strane treba spresniť, ako uviedol generálny advokát v bode 78 návrhov, a na rozdiel od tvrdenia nemeckej vlády, že tretia smernica nezúžila okruh chránených osôb, ale naopak, stanovila povinné krytie škôd, ktoré vznikli niektorým osobám považovaným za zvlášť zraniteľné. Okrem toho, keďže pojem škoda uvedený v článku 1 bode 2 prvej smernice nie je nijako presnejšie vymedzený, v rozpore s tvrdením estónskej vlády nič nenaznačuje, že ak sa niektoré druhy škody, akou je nemajetková ujma, majú nahradiť podľa uplatniteľného vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu, mali by sa vylúčiť z tohto pojmu. Na základe žiadneho ustanovenia v prvej, druhej ani tretej smernici nemožno dospieť k záveru, že normotvorca Únie si želal zúžiť ochranu zaručenú týmito smernicami len na osoby, ktoré sa priamo zúčastnili na škodovej udalosti. Členské štáty teda majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením v určitých minimálnych sumách určených v článku 1 ods. 2 druhej smernice. V prejednávanej veci by to tak malo byť, pretože podľa informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, majú osoby nachádzajúce sa v postavení pani Hassovej a jej dcéry v súlade s § 11 a 13 českého Občianskeho zákonníka nárok na náhradu nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku úmrtia ich manžela, resp. otca. Tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť predložená slovenskou vládou, podľa ktorej tieto paragrafy patria do tej časti českého i slovenského Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahov do ochrany osobnosti a ktorá je v zmysle týchto zákonníkov nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle slova. Keďže totiž zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho súdu v tomto prípade vyplýva z § 11 a 13 českého Občianskeho zákonníka, vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na prvú položenú otázku odpovedať tak, že článok 3 ods. 1 prvej smernice, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice a článok 1 prvý odsek tretej smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Vzhľadom na odpoveď Súdneho dvora na prvú prejudiciálnu otázku nie je potrebné odpovedať na druhú otázku. 61 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené. Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto: Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/ EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej“. Odvolací súd vo svetle rozsudku Súdneho dvora konštatuje, že ak vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla. Unijné právo vzťahy ohľadne náhrady škody nereguluje. Harmonizácia sa týka až následného poistného krytia náhrady utrpenej nemajetkovej ujmy, ak ju vnútroštátne právo priznáva. Odvolací súd sa stotožňuje s prvostupňovým súdom v názore, že rozhodné právo v danom prípade právo Českej republiky umožňuje žalobkyni požadovať náhradu nemajetkovej ujmy. Česká právna úprava dokonca obsahuje explicitne takúto náhradu (§ 444 ods. 3 čOZ). Náhradu nemajetkovej ujmy česká právna úprava priznáva, ako konštatoval Vrchný súd v Olomouci, aj podľa ustanovení o ochrane osobností s odôvodnením, že právna úprava podľa § 444 čOZ nie je vyčerpávajúca (§ 11, § 13 čOZ, pozri rozhodnutie Vrchního soudu v Olomouci vo veci 1Co 2/2010). Za stavu, že právo umožňuje žalobkyni požadovať náhradu nemajetkovej ujmy, je dôvodný záver, že takáto náhrada nemajetkovej ujmy musí byť likvidovaná z povinného zmluvného poistenia. Právna úprava, ktorá by tomuto odporovala, bráni naplneniu cieľa vyššie uvedených smerníc Európskej únie a takáto právna úprava sa nesmie použiť. Je preto logické, že poisťovňa Allianz má právny záujem na výsledku konania. Vedľajšia intervencia je inter alia aj o pomoci poistenému v súdnom konaní bez ohľadu na existenciu právneho zastúpenia. Vodič žalovaný v 1. rade na pojednávaní pred prvostupňovým súdom dňa vypovedal, že má finančné problémy, vyživuje tri deti a náhrada nemajetkovej ujmy môže mať vážne negatívne následky na jeho život a život jeho rodiny. Prvostupňový súd bol nedôsledný, ak v rozpore s cieľmi relevantných smerníc únie nekonal s poisťovňou Allianz ako vedľajším účastníkom a ktorý podľa zistených okolností musí likvidovať náhradu nemajetkovej ujmy, a teda nepochybne má čo k veci povedať. Doterajší odmietavý prístup poisťovne Allianz je zarážajúci. Prvostupňový súd sa nesprávnym výkladom európskeho práva stal fakticky nezákonným súdom (IV. ÚS 206/08). To ale má dopad na vybavenie veci odvolacím súdom nijako inak, ako kasačným postupom podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., pod ktoré ustanovenie sa radí aj prípad odňatia možnosti konať pred súdom v dôsledku nezákonného súdu. Odvolací súd vychádzajúc z českej právnej úpravy v zmysle judikatúry súdov nemá dôvod vylučovať pasívnu legitimáciu ani prevádzkovateľa (žalovanú v 2. rade). Je chybou zákona, ak je nenáležite transponovaný a ak sa vo vzťahoch obdobných prejednávanej veci rozlišuje medzi škodou a ujmou. Zmyslom a cieľom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov je pokryť z poistenia náhradu ujmy v najširšom význame slova. Riziko vzniku škôd pri prevádzke dopravných prostriedkov je veľmi vysoké a nemá žiadnu logiku obmedzovať poistné plnenie a prenášať ho na ,,plecia“ osôb, ktoré práve za účelom nepredvídateľných situácii sa nechali, resp. sa museli povinne zmluvne poistiť a ktoré ani nedokážu ekonomicky zvládnuť zaplatenie náhrady vzniknutej ujmy. V tomto smere má vypovedaciu hodnotu aj rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Drozdovs C-277/12) vyhlásený v rovnaký deň, podľa ktorého ,,cit..... Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti a článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. 2. Článok 3 ods. 1 smernice 72/166 a článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice 84/5 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnym ustanoveniam, podľa ktorých povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel pokrýva náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá podľa vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu vyplýva z úmrtia blízkych rodinných príslušníkov pri dopravnej nehode, len do maximálnej výšky, ktorá je nižšia ako sumy stanovené v článku 1 ods. 2 druhej smernice 84/5. Na spresnenie je potrebné uviesť, že uvedený rozsudok neznamená, že sa má náhrada ujmy priznať najmenej v rozsahu 1.000.000 Eur. Uvedený rozsudok Súdneho dvora je o tom, že administratívne stropy poistného krytia náhrady nemajetkovej ujmy stanovené členskými štátmi nesmú byť nižšie, ako uvedené hranica. Na druhej strane však prichodí poznamenať, že ustanovenia českej právnej úpravy o náhrade nemajetkovej ujmy vo svetle judikatúry týkajúcej sa relutárnej satisfakcie v rámci ochrany osobnosti explicitne nijako žalobkyňu v jej práve nelimitujú. Bude vecou súdu opätovne a dôsledne s vyrovnaním sa aj s obranou poisťovne zvážiť všetky okolnosti prejednávanej veci. Fakt, že žalovaní sú v nepriaznivej finančnej situácii alebo že žalovaný vodič oľutoval svoje konanie, nie sú pre stanovenie výšky rozhodujúce. Naopak relevantnou skutočnosťou je fakt, že zásahom do života nebohého okrem iného nielenže došlo k strate najväčšej, strate života, ale zasiahlo sa aj do manželského zväzku a manželstvo, ktoré je v spoločnosti významnou spoločenskou kategóriou, zaniklo. Odvolací súd z uvedených dôvodov preto zrušil rozsudok a vec sa vracia na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. f/, ods. 2 O.s.p.). Prvostupňový súd v konaní po zrušení veci prípad opätovne prejedná a vyrovná sa s argumentmi poisťovne. Rozhodne aj o úprave okruhu účastníkov konania na obidvoch stranách sporu. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.