Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 13Co/422/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6814205201 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 08. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ama Odalošová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6814205201.3 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amy Odalošovej a členov senátu JUDr. Petra Kvietka a JUDr. Janky Boroškovej, v právnej veci žalobcu: BL Telecom collection, s.r.o. so sídlom 811 08 Bratislava, Šoltésovej č. 14, IČO: 47 150 513, právne zast. SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., AK so sídlom 811 08 Bratislava, Šoltésovej č. 14, proti žalovanej B. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W. XXXX/XX, G., do 30.06.2016 za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej: Združenia na ochranu spotrebiteľov OBRANA, so sídlom Park Angelinum 2, 040 01 Košice, IČO: 42 326 923, právne zastúpeného Mgr. Petrom Masarovičom, advokátom so sídlom AK Park Angelinum 2, 040 01 Košice, v konaní o zaplatenie 735,40 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 5C/123/2014-131 zo dňa 16. decembra 2016, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania pôvodného vedľajšieho účastníka Združenia na ochranu spotrebiteľov OBRANA, Park Angelinum 2, 040 01 Košice, IČO: 42 326 923 (šiesty výrok), p o t v r d z u j e. II. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu n e p r i z n á v a . III. Žalobca je povinný zaplatiť Združeniu na ochranu spotrebiteľov OBRANA, so sídlom Park Angelinum 2, 040 01 Košice, IČO: 42 326 923 náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd (ďalej tiež „súd prvej inštancie“) určil, že zmluvná podmienka uvedená v čl. 4 Dodatku k zmluve o pripojení uzavretom medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou dňa 30.05.2011 v znení: „V prípade porušenia akejkoľvek povinnosti uvedenej v bode 1 písm. b) alebo v bode 2 alebo v bode 3 tohto Dodatku alebo v čl. 3 bod 3.6 všeobecných podmienok alebo v čl. 5 bod 5.2 písm. a/ až c) Všeobecných podmienok, v dôsledku čoho dôjde k následnému vypojeniu SIM karty zo strany Podniku, je Účastník povinný uhradiť Podniku zmluvnú pokutu uvedenú v tabuľke č. 1. V prípade žiadosti Účastníka o vypojenie SIM karty z prevádzky v zmysle dobu 2 tohto Dodatku je zmluvná pokuta podľa predchádzajúcej vety splatná okamihom doručenia žiadosti o vypojenie SIM karty z prevádzky Podniku.“ je neprijateľná (prvý výrok). Súd prvej inštancie určil, že zmluvná podmienka uvedená v čl. 3 Dodatku k zmluve o pripojení uzavretom medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou dňa 01.07.2011 v znení: „V prípade porušenia zmluvných povinností zo strany Účastníka (najmä hociktorej povinnosti uvedenej v bode 1 alebo 2 alebo v čl. 3 bod 3.4 alebo 3.5 alebo v čl. 5 bod 5.2 písm. a/ až c) Všeobecných podmienok MI) a následnej deaktivácie Služby je Účastník povinný uhradiť Podniku zmluvnú pokutu vo výške uvedenej v tabuľke č. 1“ je neprijateľná (druhý výrok). Žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 154,51 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 62,87 € od 04.08.2011 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 91,73 € od 04.09.2011 do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku (tretí výrok). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (štvrtý výrok). Žalovanej voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 58 % (piaty výrok). Združeniu na ochranu spotrebiteľov OBRANA, IČO: 42 236 923, Park Angelinum 2, 040 01 Košice, priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 58 % (šiesty výrok). 2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že právny predchodca žalobcu uzatvoril so žalovanou platné zmluvy o pripojení a dodatky k nim, v zmysle ktorých mal právny predchodca žalobcu povinnosť poskytovať žalovanej telekomunikačné služby podľa dohodnutého programu a žalovaná mala povinnosť právnemu predchodcovi žalobcu za tieto uhrádzať cenu. Právny predchodca žalobcu si povinnosť poskytnúť žalovanej telekomunikačné služby v období od 15.06.2011 do 14.08.2012 splnil, žalovaná si však nesplnila svoju povinnosť zaplatiť za poskytnuté služby cenu. Preto súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi dlžnú cenu za poskytované telekomunikačné služby v celkovej výške 154,51 €. Neuhradením ceny za poskytnuté komunikačné služby v lehote splatnosti faktúr vystavených právnym predchodcom žalobcu sa žalovaná vždy deň nasledujúci po splatnosti faktúr dostala do omeškania so zaplatením tohto peňažného dlhu, preto je povinná za čas omeškania platiť v zmysle ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka úrok z omeškania z jednotlivých dlžných súm a to v zákonnej výške podľa ust. § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31. 1. 2013, teda o osem percentuálnych bodov vyššej ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Ku dňu 04.08.2011 a ku dňu 04.09.2011 bola základná úroková sadzba ECB 1,5 % ročne, preto je žalovaná povinná platiť úrok z omeškania vo výške 9,5 % ročne. 3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca si v konaní ďalej uplatňoval nárok na zaplatenie zmluvných pokút za nedodržanie doby viazanosti 24 mesiacov dohodnutej v Dodatkoch k zmluvám o pripojení. Základnou podmienkou priznania nároku na zmluvnú pokutu je existencia platnej dohody (dojednania) o zmluvnej pokute. Dohoda musí mať písomnú formu a musí v nej dostatočne špecifikovaná zabezpečovaná povinnosť porušenie ktorej zakladá nárok na zmluvnú pokutu a určená výška pokuty alebo uvedený spôsob jej určenia. V predmetnom prípade bola dohoda o zmluvnej pokute obsiahnutá v Dodatkoch k Zmluvám o pripojení uzavretými zmluvnými stranami dňa 30.05.2011 a 01.07.2011. Zmluvy o pripojení a Dodatky k nim je v súlade s § 52 ods. 1, 3, 4 Občianskeho zákonníka potrebné považovať za zmluvy spotrebiteľské a na vzťahy z nich vzniknuté je potrebné aplikovať a ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Zmluvné ustanovenia obsiahnuté v Dodatkoch je potrebné považovať za ustanovenia, ktoré boli vopred pripravené jednou zo zmluvných strán alebo treťou osobou pre neurčité množstvo zmlúv určitého druhu a ktoré neboli individuálne dohodnuté medzi stranami, pretože žalovaný ako spotrebiteľ ich nemal možnosť ovplyvniť. Žalobca (dodávateľ) v konaní nepreukázal, že by dojednanie o zmluvnej pokute obsiahnuté v Dodatku k Zmluve o poskytovaní verejných služieb bolo medzi ním a žalovanou individuálne dojednané. Preto súd prvej inštancie pristúpil k jeho prieskumu z hľadiska, či nepredstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Mal za to, že takto dojednaná zmluvná pokuta spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi tohto konania, pretože nijakým spôsobom nerozlišuje, kedy dôjde k ukončeniu zmluvného vzťahu medzi účastníkmi a v nezmenenej výške je podľa názoru žalobcu aplikovateľná vo vzťahu k spotrebiteľovi bez ohľadu na dĺžku trvania ich zmluvného vzťahu. Za týchto okolností zmluvná pokuta predstavuje neadekvátny nástroj regulácie vzťahov medzi účastníkmi a zároveň nerovnovážne postavenie, najmä z dôvodu neúmerne tvrdej sankcie voči spotrebiteľovi pre prípad ukončenia zmluvného vzťahu. Pre posúdenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky je pritom rozhodujúce, že podmienka je objektívne spôsobilá poškodiť spotrebiteľa a nie je rozhodujúca vôľa zmluvných strán. Ako neprijateľná zmluvná podmienka sú dojednania o zmluvných pokutách v Dodatkoch k zmluvám o pripojení v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné. Neprijateľnosť takejto zmluvnej pokuty, alebo zmluvnej pokuty obdobnej povahy, bola vyslovená súdmi opakovane (viď napr. rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 10C/358/2012 zo dňa 17.10.2013, zo dňa 26.09.2012, č. k. 3C/134/2012 - 34, rozhodnutie Krajského súdu Prešov zo dňa 20.9.2011, sp. zn. 6Co/113/2010, rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 17C/112/2010 zo dňa 16.8.2010, rozsudok Krajského súd Prešov zo dňa 24.02.2014, sp. zn. 16Co/8/2014, rozsudok Krajského súdu Trnava, sp. zn. 23Co/665/2014 zo dňa 27.07.2015). Z ust. § 53a Občianskeho zákonníka vplýva povinnosť dodávateľa zdržať sa používania obchodnej podmienky, ktorá bola súdmi Slovenskej republiky vyhlásená za neprijateľnú. Táto povinnosť znamená nielen zdržať sa jej ďalšieho používania v zmluvách so spotrebiteľmi, ale aj zdržať sa uplatňovania nárokov z takejto neprijateľnej podmienky v súdnom konaní a platí aj pre právnych nástupcov dodávateľov. Skutočnosť, že určitá zmluvnú podmienka je neprijateľná znamená že v tejto časti je spotrebiteľská zmluva v rozpore so zákonom, konkrétne ust. § 53 ods. 1, 4 Občianskeho zákonníka. Ďalšie používanie neprijateľnej zmluvnej podmienky spôsobuje predlžovanie nezákonného stavu, v ktorom je spotrebiteľ udržovaný. Už len táto skutočnosť sama o sebe predstavuje dôvod, pre ktorý plnenie z takejto zmluvnej podmienky dodávateľovi (resp. jeho právnemu nástupcovi) priznať nemožno. Preto súd prvej inštancie žalobu v časti, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 248,95 € a 331,94 € zamietol. Pokiaľ žalobca žiadal, aby mu súd priznal nárok na zmluvnú pokutu aspoň do výšky škody, ktorá jeho právnemu predchodcovi vznikla v dôsledku porušenia povinnosti žalovanej uhrádzať právnemu predchodcovi žalobcu riadne a včas cenu za poskytnuté telekomunikačné služby, súd prvej inštancie uviedol, že zmluvné dojednanie, ktoré je neprijateľné je v zmysle § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné. Z absolútne neplatného zmluvného dojednania nie je možné žalobcovi priznať žiadne plnenie. 4. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej v texte len ,,CSP“) a žalovanej, ktorá bola v konaní pomerne úspešnejšia priznal nárok na náhradu trov konania podľa pomeru jeho úspechu a neúspechu vo veci. Žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie sumy 735,40 € a úspešný bol v sume 154,51 €, čo predstavuje 21 % celkového uplatneného nároku. Vo zvyšnej časti 79 % uplatneného nároku bol žalobca neúspešný. Prevažujúci neúspech žalobcu v rozsahu 58 % znamená, že v tejto časti bola úspešnejšia žalovaná, ktorej súd prvej inštancie v tomto rozsahu priznal nárok na náhradu trov konania. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že Združenie na ochranu spotrebiteľa OBRANA ako bývalý vedľajší účastník konania podľa § 93 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016, ktorého procesné postavenie a z toto vyplývajúce práva a povinnosti zostali v konaní zachované, zdieľa v otázke náhrady trov konania procesné postavenie strany, na ktorej v spore vystupuje a nárok na náhradu trov mu patrí podľa úspechu tejto strany vo veci. Preto má Združenie na ochranu spotrebiteľa OBRANA nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 58 %. 5. Proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie o trovách pôvodného vedľajšieho účastníka konania podal včas odvolanie žalobca. Namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Poukázal na to, že účelnosť trov právneho zastúpenia intervenienta, resp. občianskeho združenia zriadeného na ochranu spotrebiteľov bola problematická už dlhodobo, a to najmä z dôvodu, že vedľajší účastník v rámci svojej činnosti v konaní nikdy spravidla nepoukáže na žiadnu skutočnosť, na ktorú by nemali povinnosť prihliadať z úradnej povinnosti súdy. Z uvedeného dôvodu do konania neprináša žiaden prínos, ktorý by zodpovedal jeho postaveniu a odbornej spôsobilosti, ktorú by mal mať. Jeho hodnota v konaní je bezvýznamná. Intervenient žiadnym spôsobom nie je schopný ovplyvniť priebeh konania alebo zabezpečiť iný výsledok, ku ktorému by nedospel sám súd. Jeho prítomnosť v konaní je nepochybne motivovaná len prospechom v podobe trov konania na úkor účastníkov konania. Tieto úkony sú jednoznačne nadbytočné a teda neúčelné a nie je možné ich priznať. Odvolateľ uviedol, že Ministerstvo hospodárstva SR podporuje činnosť spotrebiteľských združení aj prostredníctvom dotácií napr. Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS bola dňa 29. 02. 2012 udelená dotácia Ministerstvom hospodárstva SR vo výške 4 000 €, teda ministerstvo dotáciami jednak hradí výdavky spotrebiteľských združení a zároveň podporuje odbornosť spotrebiteľských združení v oblasti ochrany práv spotrebiteľov. Súdy vždy dôkladne preskúmavajú účelnosť trov právneho zastúpenia intervenienta. Preskúmanie ich účelnosti malo za následok vydanie niekoľkých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR ako aj krajských súdov, na ktoré žalobca v odvolaní poukázal. Žalobca v odvolaní navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie ohľadom trov priznaných vedľajšiemu účastníkovi, resp. intervenientovi. 6. Združenie na ochranu spotrebiteľov OBRANA so sídlom Košice vo vyjadrení k odvolaniu navrhlo rozhodnutie okresného súdu potvrdiť. Zastávalo názor, že v záujme ochrany práv účastníkov, ale aj v záujme určitosti procesných vzťahov, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred účinnosťou CSP zostávajú zachované. Na podporu svojich tvrdení poukázalo na zápisnicu zo zasadnutia občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove zo dňa 8.9.2016, z ktorej citovalo: „Vo vzťahu k postaveniu vedľajších účastníkov v konaní po 01.07.2016, ktorých vstup umožňovalo ust. § 93 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku JUDr. Straka konštatoval, že zákonodarca explicitne neupravil zánik už raz zákonne nadobudnutého postavenia tohto subjektu, musí byť preto zachované a je nutné s nim naďalej konať. V opačnom prípade by nebola zaručená právna istota. Otázkou zostáva, či je právne udržateľné a eurokonformné, že slabšia strana sporu nemá povinné právne zastúpenie. Ďalej oznámil svoj zámer predložiť Súdnemu dvoru EÚ otázku týkajúcu sa možnosti podania odporu proti platobnému rozkazu vedľajším účastníkom“. Taktiež združenie poukázalo na nižšie uvedené rozhodnutia odvolacích súdov, z ktorých vyplýva, že tieto v rámci odvolacieho konania evidentne jednali s vedľajším účastníkom aj po 1.7.2015, kedy nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok. Viď: rozsudok KS Trnava č.k. 23Co/525/2015 zo dňa 22.8.2016, uznesenie KS Trnava č.k. 9Co/422/2015 zo dňa 16.8.2016, uznesenie KS Banská Bystrica č.k. 15Co/404/2015 zo dňa 10.8.2016 a uznesenie KS Banská Bystrica č.k. 13Co/408/2015 zo dňa 22.7.2016. Záverom združenie uviedlo, že pokiaľ by sa odvolací súd nestotožnil s vyššie uvedenou právnou argumentáciou a mal za to, že s účinnosťou Civilného sporového poriadku, účasť vedľajšieho účastníka v konaní ex lege zanikla poukázalo na to, že účinky jeho právnych úkonov ostali v zmysle odseku 2 § 470 Civilného sporového poriadku zachované, a súd musí rozhodnúť o trovách konania vedľajšieho účastníka, ktoré mu v konaní vznikli pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona t.j. do 31.6.2016 a ktoré evidentne vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu je nutné považovať za účelné. Uplatnilo si trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní. 7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario len v rozsahu odvolania žalobcu podľa § 379 CSP a z dôvodov vymedzených v odvolaní žalobcu podľa § 380 ods. 1 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o trovách konania pôvodného vedľajšieho účastníka Združenia na ochranu spotrebiteľov OBRANA, Park Angelinum 2, 040 01 Košice, IČO: 42 326 923 (šiesty výrok), podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 8. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 9. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 10. Žalobca v podanom odvolaní namieta priznanie náhrady trov konania pôvodnému vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej. 11. Pokiaľ ide o postavenie vedľajšieho účastníka na strane žalovanej odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal zo skutočnosti, že dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, ktorý obsahovo neprevzal inštitút vedľajšieho účastníka ako bol upravený v Občianskom súdnom poriadku v znení účinnom do 30.06.2016. Napriek uvedenému odvolací súd vychádza z právneho názoru, že nadobudnutím účinnosti Civilného sporového poriadku dňa 01.07.2016 procesné postavenie vedľajšieho účastníka na strane žalovanej nezaniklo absolútne, pretože podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (t.j. vrátane právneho účinku doručenia oznámenia o vstupe vedľajšieho účastníka do konania, ktorým vzniklo vedľajšie účastníctvo za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016). Pre účely ďalšieho (v tomto prípade odvolacieho) konania tak zostali zachované všetky procesné úkony vykonané vedľajším účastníkom na strane žalovanej ako aj procesné nároky, ktoré mu v konaní vznikli (predovšetkým nárok na náhradu trov konania). Nakoľko s účinnosťou od 01.07.2016 vedľajší účastník ako subjekt konania zanikol a nie je možné ho stotožňovať so žiadnym iným subjektom definovaným v Civilnom sporovom poriadku, ktorý pri riešení problematiky intervencie (doterajší inštitút vedľajšieho účastníctva) prikročil k jej komplexnej zmene, pretože podľa novej právnej úpravy intervenient je výlučne ten, kto sa zúčastňuje na konaní popri žalobcovi alebo žalovanom a má právny záujem na výsledku sporu (§ 81 CSP). S účinnosťou od 01.07.2016 nedochádza k automatickej transformácii bývalého vedľajšieho účastníka na žiadny iný subjekt a podmienky intervencie v prejednávanom spore splnené neboli (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/55/2014 zo dňa 29.09.2016). V odvolacom konaní preto odvolací súd s pôvodným vedľajším účastníkom nemohol pokračovať v konaní, na druhej strane však bol povinný rozhodnúť o odvolaní žalobcu pokiaľ ide o výrok napadnutého rozsudku o priznaní nároku na náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi (z týchto dôvodov uviedol odvolací súd v záhlaví tohto rozhodnutia, že do 30.06.2016 vystupoval v konaní na strane žalovanej vedľajší účastník) ako aj o trovách odvolacieho konania aj vo vzťahu k pôvodnému vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej. 12. Odvolanie žalobcu proti výroku napadnutého rozsudku o trovách konania vedľajšieho účastníka nie je dôvodné. 13. V prejednávanom spore je nesporné, že predmetom konania bol nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy. Pôvodný vedľajší účastník je právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľov. Pre správne rozhodnutie o odvolaní je potrebné primárne zodpovedať na otázky, či vedľajší účastník, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa, bol oprávnený do 30.06.2016 vystupovať v konaní ako vedľajší účastník, a ak áno, či sa ako vedľajší účastník mohol v konaní nechať právne zastupovať advokátom a či mu v súvislosti s týmto právnym zastúpením mohlo vzniknúť právo na náhradu trov konania. 14. Od účinnosti novely Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p.“) vykonanej zákonom č. 353/2014 Z. z. účinným od 01.01.2015 sa v ustanovení § 93 ods. 3 O.s.p. za prvú vetu vložila nová druhá veta, ktorá znela: "Ak ako vedľajší účastník vstupuje do konania z vlastného podnetu právnická osoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa podľa osobitného predpisu, súčasťou oznámenia o vstupe musí byť aj súhlas účastníka, popri ktorom sa zúčastňuje na konaní, inak súd na oznámenie o vstupe neprihliada." Predmetný zákon v tejto súvislosti nezakotvil žiadne prechodné ustanovenia, v zmysle ustálených procesných zásad sa preto v plnom rozsahu aplikuje aj na všetky neskončené súdne konania. Súčasne v zmysle zásady zákazu retroaktivity platí, že všetky účinky procesných úkonov a legitímne očakávania, ktoré nastali podľa právneho stavu účinného do 31.12.2014, zostali v týchto konaniach v plnej miere zachované a nie je možné spätne vyžadovať splnenie podmienok zavedených novou právnou úpravou, ktoré právna úprava účinná do 31.12.2014 nevyžadovala. Oznámenie o vstupe do konania doručil pôvodný vedľajší účastník na strane žalovanej súdu prvej inštancie dňa 18.11.2014 (č.l. 55 spisu). 15. Ustanovenie § 93 ods. 3 O.s.p. (v znení účinnom do 31.12.2014) upravovalo spôsob, akým vedľajší účastník vstúpi do konania, resp. akým získa procesné postavenie vedľajšieho účastníka. Účinky vstupu vedľajšieho účastníka do konania sú v zmysle citovaného ustanovenia spojené s okamihom doručenia oznámenia o jeho vstupe súdu. Oznámenie o vstupe vedľajšieho účastníka do konania predstavuje procesný úkon, ktorého účinky súd posudzuje podľa právnej úpravy účinnej v čase uskutočnenia takéhoto úkonu. Žiadne z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 31.12.2014 nevyžadovalo výslovný súhlas podporovaného účastníka so vstupom vedľajšieho účastníka do konania na jeho strane. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 31.12.2014 umožňoval konajúcemu súdu rozhodovať o prípustnosti vedľajšieho účastníctva len na návrh (§ 93 ods. 3 posledná veta O.s.p. v znení účinnom do 31.12.2014), čo znamená, že prípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania súd z vlastnej iniciatívy neskúmal. Dôvodom nepripustenia vstupu vedľajšieho účastníka do konania bol len výslovný nesúhlas podporovaného účastníka, ktorý tento oznámil súdu po doručení oznámenia o vstupe vedľajšieho účastníka do konania. Následný súhlas podporovaného účastníka sa vyžadoval len vo vzťahu ku konkrétnym procesným úkonom vedľajšieho účastníka, ktoré v konaní vykonal (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/188/2012 zo dňa 05.02.2013). Z ustanovenia § 93 ods. 4 O.s.p. vyplývalo samostatné procesné postavenie vedľajšieho účastníka v konaní porovnateľné s postavením účastníka konania vo vzťahu k procesným právam a procesným povinnostiam. 16. Z ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p. vyplývalo, že ako vedľajší účastník sa mohla popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Toto ustanovenie (ktoré bolo do Občianskeho súdneho poriadku zavedené s účinnosťou od 15.10.2008 zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok) dávalo možnosť, aby v prípade tzv. spotrebiteľských sporov vstúpila do konania ako vedľajší účastník taká právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, za ktorý sa (podľa poznámky č. 10a k ustanoveniu § 93 ods. 2 O.s.p.) považuje aj zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Z dôvodovej správy k tejto právnej úprave vyplýva, že jej cieľom bolo umožniť širšiu ochranu osobám, na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby a združenia. Keďže ustanovenie § 93 ods. 2 O.s.p. bol z hľadiska systematického zaradenia vo vzťahu k ustanoveniu § 93 ods. 1 O.s.p. špeciálnym ustanovením, možno vyvodiť, že v tomto prípade sa nevyžadovalo splnenie všeobecnej podmienky pre pripustenie vstupu do konania vyplývajúcej z ustanovenia § 93 ods. 1 O.s.p., ktorou bola existencia právneho záujmu na výsledku konania. Z toho jednoznačne vyplýva, že vzhľadom na spotrebiteľský charakter sporu, vedľajší účastník mal oprávnenie vystupovať v tomto konaní ako vedľajší účastník s tým, že nemusel preukazovať svoj právny záujem na jeho výsledku, pretože (ako už bolo uvedené vyššie) možnosť, aby vystupoval ako vedľajší účastník na strane žalovanej (spotrebiteľa) mu dávala priamo špeciálna zákonná úprava uvedená v ustanovení § 93 ods. 2 O.s.p. Z ustanovenia § 93 ods. 4 prvá veta O.s.p., podľa ktorého vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, možno vyvodiť len jeden záver a to, že vedľajší účastník mal (rovnako ako akýkoľvek hlavný účastník) jednak právo na právnu pomoc pred súdmi, čo je základné ústavné právo (článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), ktoré sa v rámci civilného súdneho konania realizovalo možnosťou zabezpečiť si kvalifikované právne zastúpenie splnomocneným právnym zástupcom - advokátom, a samozrejme mal i právo na náhradu účelne vynaložených trov konania, kam podľa ustanovenia § 137 O.s.p. bez akýchkoľvek pochybností patrila i náhrada trov právneho zastúpenia. Súčasne platilo, že vedľajšiemu účastníkovi mohla byť priznaná náhrada trov konania (teda i náhrada trov právneho zastúpenia) len v prípade, ak právo na náhradu trov konania vzniklo tomu účastníkovi, na strane ktorého v konaní vystupoval. 17. Nakoľko v prejednávanom spore došlo k čiastočnému zamietnutiu žaloby a právo na náhradu trov konania vzniklo podľa ustanovenia § 255 ods. 2 CSP vo väčšej časti úspešnej žalovanej, vzniklo právo na náhradu trov konania aj vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej. 18. Ako bolo uvedené vyššie, zo žiadneho ustanovenia právneho poriadku nevyplývala nemožnosť vedľajšieho účastníka dať sa v konaní zastúpiť právnym zástupcom z radov advokátov. Zohľadňujúc skutočnosť, že žaloba žalobcu bola v konečnom dôsledku vo väčšej časti zamietnutá považoval odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, nárok vedľajšieho účastníka na strane žalovanej na náhradu trov konania za dôvodný. 19. Pokiaľ žalobca v odvolaní konkrétne namietal, že vedľajší účastník musí byť sám schopný zo svojej podstaty poskytovať právnu pomoc, v tomto smere odvolací súd poukazuje na vyššie uvedenú argumentáciu o práve vedľajšieho účastníka dať sa v občianskom súdnom konaní zastúpiť zástupcom z radov advokátov (právo na právnu pomoc), z ktorého vyplýva aj právo na náhradu účelne vynaložených trov právneho zastúpenia. 20. Odvolací súd nesúhlasí ani s odvolacou námietkou žalobcu ohľadne neúčelne vynaložených trov právneho zastúpenia vzhľadom na tvrdený paušálny vstup vedľajšieho účastníka do konania. Z obsahu spisu je zrejmé, že vedľajší účastník oznámil vstup do konania dňa 18.11.2014 (č.l. 55 spisu). Po tom, čo mu bol doručený návrh, podal dňa 10.06.2015 vedľajší účastník v zastúpení právnym zástupcom vyjadrenie vo veci samej, ktorým reagoval konkrétne na nárok uplatnený žalobcom, nešlo o všeobecné podanie (č. l. 70 - 74 spisu). Úkon vedľajšieho účastníka bol v príčinnej súvislosti s predmetom konania. Jeho vynaložením sa sledovala procesná ochrana proti tvrdenému nároku. Možno teda uzavrieť, že právny zástupca vedľajšieho účastníka vykonal v rámci konania úkon nevyhnutný pre úspech vedľajšieho účastníka i žalovanej vo veci, t. j. poskytol právne služby, ktorých vykonanie malo vplyv na rozhodnutie súdu v preskúmavanej veci, nešlo o úkon nadbytočný, opakovaný. Preto sa nemožno stotožniť s úvahami žalobcu o neúčelnosti trov právneho zastúpenia, a to ani na základe úvahy, že vedľajší účastník by používal rovnakú argumentáciu pri zdôvodňovaní neoprávnenosti nároku uplatneného žalobcom, keďže sám žalobca uvádza v návrhoch rovnaké tvrdenia a právnu argumentáciu a ani na základe argumentácie, že súdy ex offo poskytujú spotrebiteľom ochranu, keďže uvedené samo o sebe nebráni právu na právne zastúpenie v konaní a nespôsobuje neúčelnosť trov konania. V danom prípade nešlo o hromadný vstup vedľajšieho účastníka do konaní. 21. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že Ministerstvo hospodárstva „napr. poskytlo inému vedľajšiemu účastníkovi v roku 2012 dotáciu 4 000 € na realizáciu projektu - zastupovanie spotrebiteľov v konaní pred súdmi - a prijatím dotácie zo štátneho rozpočtu a priznanou náhradou trov konania by bola dvakrát hradená účasť vedľajšieho účastníka v konaní“, odvolací súd uvádza, že ide o domienku žalobcu, že mohla byť poskytnutá dotácia aj združeniu, ktoré bolo účastníkom v tomto konaní, a teda o nerelevantné tvrdenie, ktoré nemá vplyv na zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že ak Ministerstvo hospodárstva SR poskytuje dotácie spotrebiteľským združeniam zriadeným na ochranu spotrebiteľa, aj v prípade, že by bola poskytnutá dotácia združeniu, ktoré vystupovalo na strane žalovanej, toto nemá vplyv na účelnosť vynaloženia nákladov vedľajšieho účastníka na právne zastúpenie. Ak štát podporuje združenie na ochranu spotrebiteľa za účelom ochrany spotrebiteľov, neposkytuje tieto prostriedky na to, aby z nich boli zvýhodňované subjekty, ktoré v konečnom dôsledku žalujú neoprávnené nároky, aby boli zvýhodnené tým, že nebudú uhrádzať náhradu trov, ktoré vznikli úspešnej strane sporu, a teda prijatím dotácie zo štátneho rozpočtu a priznanou náhradou trov konania, nie je dvakrát hradená účasť vedľajšieho účastníka v konaní, pretože tieto prostriedky neslúžia na to, aby pokryli trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka na právne zastúpenie. 22. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách pôvodného vedľajšieho účastníka je vecne správne. 23. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne súd aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Odvolací súd, aplikujúc ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, pretože ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v zmysle § 396 ods. 1 CSP, rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnej žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu nepriznal, pretože si ich neuplatnila ani jej nevyplynuli zo spisu. Združeniu na ochranu spotrebiteľov OBRANA na strane žalovanej priznal proti neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 24. Krajský súd na záver považuje za potrebné uviesť, že právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní podľa predchádzajúcej procesnoprávnej úpravy, zostali v zmysle § 470 ods. 1, 2 CSP zachované v tom zmysle, že súd musí dokončiť konanie so všetkými stranami a subjektmi, ktoré sa účastníkom konania stali do 30.06.2016; len z dôvodu zmeny právnej úpravy, spočívajúcej v tom, že Civilný sporový poriadok už inštitút vedľajšieho účastníctva s totožným obsahom, aký vyplýval z § 93 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, platného a účinného do 30.06.2016 (ďalej v texte len ,,OSP“) neupravuje, nemohlo dôjsť k automatickému zániku účastníctva Združenia na ochranu spotrebiteľov OBRANA v spore. Na úkony tohto subjektu preto v súlade s § 470 ods. 1, 2 CSP odvolací súd prihliadol, akceptoval jeho vyjadrenie k odvolaniu žalobcu a priznal mu aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Názor odvolacieho súdu je súladný s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, uvedeným v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/181/2015, v ktorom najvyšší súd pokračoval v konaní s vedľajším účastníkom podľa § 93 ods. 1 OSP bez toho, aby tento subjekt pribral do konania ako intervenienta podľa § 81 CSP. 25. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).