Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17CoPr/2/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6716213987 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6716213987.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Nagypálovej a sudcov Mgr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v právnej veci žalobkyne Ing. M. M., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom R. XX, XXX XX U. U., zastúpenej JUDr. Ing. Danielou Trajteľovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Komenského 10/C, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému DESTACAR s.r.o., so sídlom Rovňany 10, 985 24 Rovňany, IČO: 36 623 687, zastúpenému JUDr. Michalom Matalom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom M. Rázusa 19, 984 01 Lučenec, v konaní o zaplatenie 22 066,68 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 6Cpr/6/2016 - 117 zo dňa 27. novembra 2017 ako súdu prvej inštancie, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti prvého výroku, ktorou uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 649,02 Eur od 16. 02. 2014 do zaplatenia a zo sumy 551,67 Eur od 16. 03. 2014 do zaplatenia do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku p o t v r d z u j e. II. Rozsudok súdu prvej inštancie v treťom výroku m e n í tak, že žalobkyňa j e p o v i n n á nahradiť žalovanému trovy prvoinštančného konania v rozsahu 90 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania. III. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 1 200,69 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 649,02 Eur od 16. 02.2014 do zaplatenia a zo sumy 551,67 Eur od 16. 03. 2014 do zaplatenia a to všetko do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (prvý výrok), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (druhý výrok) a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni vo výške 90 % (tretí výrok). 2. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou domáhala od žalovaného zaplatenia sumy 22.066,68 Eur titulom náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru spolu s príslušným úrokom z omeškania z jednotlivých čiastkových súm náhrady mzdy. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa ako zamestnankyňa a žalovaný ako zamestnávateľ uzatvorili pracovnú zmluvu písomnou formou zo dňa 02. 01. 2013. Dňa 12. 07. 2013 bola medzi nimi podpísaná dohoda o zmene pracovnej zmluvy, v zmysle ktorej došlo k zmene výšky mesačnej mzdy z pôvodnej čiastky 560,- Eur na novú výšku 650,- Eur. Žalovaný dal žalobkyni výpoveď datovanú dňom 18. 11. 2013 a žalobkyňa listom zo dňa 22. 11. 2013 oznámila žalovanému, že so skončením pracovného pomeru uvedeným spôsobom - výpoveďou nesúhlasí a trvá naďalej na ďalšom zamestnávaní. Právoplatným rozsudkom Okresného súdu Lučenec č. k. 17Cpr/2/2013-431 zo dňa 16. 08. 2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17CoPr/11/2016 - 485 zo dňa 21. 06. 2017 bolo určené, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou dané žalobkyni žalovaným zo dňa 18. 11. 2013 je neplatné a pracovný pomer žalobkyne u žalovaného naďalej trvá. Žalovaný vyhotovil dňa 30. 01. 2014 písomnú výzvu, ktorou vyzýval žalobkyňu na nástup do zamestnania z dôvodu, že jej naďalej chce prideľovať prácu na základe pracovnej zmluvy a to bez zbytočného odkladu, najneskôr do 3 pracovných dní odo dňa doručenia výzvy. Dňa 22. 02. 2014 sa zásielka, ktorú žalovaný adresoval žalobkyni vrátila odosielateľovi späť s poznámkou pošty: „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“. 3. Na základe takto vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za to, že pokiaľ išlo o spôsob a formu doručovania výzvy žalovaného zo dňa 30. 01. 2014 žalobkyni, v závislosti od spôsobu doručovania v zmysle § 38 ods. 1 Zákonníka práce miestom doručenia písomností zamestnancovi je buď jeho pracovisko, prípadne miesto trvalého alebo prechodného pobytu (byt, ubytovňa...) alebo akékoľvek iné miesto, kde môže zamestnanca osobne zastihnúť, ak sa písomnosť doručuje osobne. Ak sa však doručovanie uskutoční odovzdaním písomnosti na poštovú prepravu, miestom doručenia je adresa, o ktorej má zamestnávateľ poslednú vedomosť ako o mieste trvalého alebo prechodného pobytu zamestnanca, t. j. o mieste, kde sa zamestnanec podľa svojho oznámenia pravidelne zdržiava a kde ho teda na účely riadneho odovzdania písomností možno reálne zastihnúť; preukaznosť doručenia písomnosti sa zabezpečuje zaslaním formou doporučenej zásielky s doručenkou a s poznámkou „do vlastných rúk“. Právny následok doručenia písomnosti vo vzťahu k zamestnancovi nastáva okamihom vrátenia písomnosti späť zamestnávateľovi ako nedoručiteľnej (napr. v dôsledku neoznámenia zmeny adresy trvalého alebo prechodného pobytu zamestnanca, prípadne prostým neprevzatím oznámenej zásielky na pošte); doporučená zásielka sa doručuje na odosielateľom uvedenú adresu príjemcu (adresáta zásielky), ktorú ak obsahuje poznámku „do vlastných rúk“, je oprávnený prevziať sám adresát/ zamestnanec. Súd prvej inštancie preto považoval písomnú výzvu na nástup do zamestnania zo dňa 30. 01. 2014 vypracovanú žalovaným a adresovanú žalobkyni za doručenú náhradným spôsobom a to uložením zásielky na pošte, márnym uplynutím lehoty na vyzdvihnutie zásielky a následným vrátením zásielky späť odosielateľovi (žalovanému) dňa 22. 02. 2014. Odo dňa nasledujúceho po dni, kedy sa zásielka vrátila žalovanému, začala plynúť 3-dňová lehota na nástup do zamestnania s právom prideľovania práce na základe pracovnej zmluvy, ktorá uplynula dňa 25. 02. 2014. Z toho súd prvej inštancie vyvodil, že nárok žalobkyne je dôvodný len za obdobie od 01. 01. 2014 do 25. 02. 2014, pričom za mesiac január jej súd prvej inštancie priznal mzdový nárok vo výške 649,02 Eur (stotožňujúc sa so spôsobom výpočtu pravdepodobného priemerného mesačného zárobku žalobkyne vypracovaným matematickým vzorcom právnou zástupkyňou žalobkyne, ktorého výšku žalovaná strana ani nenamietala). Pokiaľ išlo o mesiac február 2014, súd prvej inštancie vychádzal z počtu pracovných dní, ktorých bolo 20. Do 25. 02. 2014 uplynulo 17 pracovných dní, takže nárok žalobkyni za mesiac február 2014 predstavoval sumu vo výške 551,67 Eur (649,02 Eur : 20 dní x 17 dní). Súčet priznaného mzdového nároku potom pozostával z priemerného mesačného zárobku žalobkyne za mesiac január vo výške 649,02 Eur a mesiac február vo výške 551,67 Eur = 1.200,69 Eur. Súd prvej inštancie preto v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. 4. Dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie priznal žalobkyni voči žalovanému úrok z omeškania z jednotlivých priznaných čiastok náhrady mzdy v stanovenej výške v napadnutom rozhodnutí absentujú. 5. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s. p.“) podľa pomeru úspechu strán sporu vo veci tak, že priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 90 % po započítaní čiastočného úspechu žalobkyne rozsahu 5 % do čiastočného úspechu žalovaného v rozsahu 95 %. 6. Proti časti prvého výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorou uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 649,02 Eur od 16. 02. 2014 do zaplatenia a zo sumy 551,67 Eur od 16. 03. 2014 do zaplatenia do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Rozhodnutie súdu prvej inštancie označil za nesprávne z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b) a f) C. s. p. s tvrdením, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala je patriace procesné prvá v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súdu prvej inštancie vyčítal, že sa nevysporiadal s námietkou žalovaného, ktorý namietal uplatnenie úrokov z omeškania zo strany žalobkyne. Podľa právneho názoru žalovaného Zákonník práce priznanie úroku z omeškania neupravuje a ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce o zakotvení subsidiárnej pôsobnosti všeobecnej časti Občianskeho zákonníka vo vzťahu k prvej časti Zákonníka práce nemožno vykladať extenzívne, t.j. občianskoprávna úprava úroku z omeškania by sa nemala vzťahovať na pracovnoprávne vzťahy, nakoľko je obsiahnutá v ôsmej časti Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co/133/2013 a na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 494/2013, v ktorom ústavný súd konštatoval, že všeobecné súdy, ktoré posúdili okolnosti pre určenie výšky náhrady mzdy a nepriznali úroky z omeškania, svojím postupom neporušili základné práva zamestnanca na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivý proces. 7. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu v časti priznaného úroku z omeškania zamietol. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. 8. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhla, aby odvolací súd odvolanie žalovaného ako nedôvodné zamietol, t.j. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a uplatnila si náhradu trov odvolacieho konania. Uviedla, že z odvolania nemožno identifikovať, v čom konkrétne žalovaný videl nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým mu malo byť odňaté uskutočniť nejaké procesné právo a aké konkrétne právo to malo byť. 9. Pokiaľ žalovaný namieta priznanie úroku z omeškania z náhrady mzdy a poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co/133/2013, žalobkyňa uviedla, že žalovaný z tohto rozhodnutia nič konkrétne necituje, nepoukazuje na žiadne konkrétne súvislosti ani na dôvody, pre ktoré by bolo možné uvedené rozhodnutie a jeho závery použiť v tomto spore. Žalobkyňa mala za to, že Krajský súd v Bratislave sa v uvedenom rozhodnutí dopustil nesprávnej interpretácie o vzťahu medzi Občianskym zákonníkom a Zákonníkom práce, pričom jeho závery sú prekonané. 10. Pokiaľ ide o uznesenie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 494/2013, žalobkyňa uviedla, že toto rozhodnutie neprezentovalo záver, že by nebolo možné priznať úrok z omeškania vo vzťahu k pracovnoprávnym nárokom, ale že z hľadiska ústavnosti obstojí názor všeobecných súdov vzhľadom na konkrétne okolnosti daného posudzovaného prípadu - priznanú náhradu mzdy za viac ako 79 mesiacov, že priznanie úroku z omeškania by predstavovalo neprimeranú tvrdosť sankcie pre protistranu. 11. Žalobkyňa poukázala na rozhodnutia, v ktorých je prezentovaný právny názor o tom, že úroky z omeškania patria aj pri omeškaní s plnením peňažných nárokov vyplývajúcich z pracovnoprávny vzťahov, a to na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 460/2017 - 10 z 04. 07. 2017, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 246/2010 a sp. zn. 1Cdo 116/2008 a rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9CoPr/9/2016 z 09. 02. 2017. 12. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne k jeho odvolaniu nevyjadril. 13. Krajský súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C. s. p. preskúmal vec v rozsahu odvolania podľa § 379 C. s. p., z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C. s. p. z dôvodu, že pre rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a prejednanie veci na odvolacom pojednávaní nevyžadoval dôležitý verejný záujem. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k názoru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, napadnutá časť prvého výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej je vecne správna a je potrebné ju podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdiť. 14. Prezentovaný právny názor žalovaného, že všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka sa aplikujú subsidiárne len na prvú časť Zákonníka práce mohol mať oporu v znení ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce len do jeho novelizácie zákonom č. 257/2011 Z. z. účinným od 01. 09. 2011. Dovtedy ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce znelo: „Ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na tieto právne vzťahy všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.“ Od 01. 09. 2011 vzhľadom na aplikačné problémy došlo k upresneniu predmetného zákonného ustanovenia nasledovne: „Ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.“ Podľa ust. § 1 ods. 1 Zákonníka práce tento zákon upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy. Z uvedeného vyplýva, že nielen na prvú časť, ale na individuálne pracovnoprávne vzťahy v celosti, ktorým je aj pracovný pomer vzniknutý na základe pracovnej zmluvy z roku 2013 sa aplikujú všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. 15. Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, na ktorú poukázala žalobkyňa vyplýva, že právna úprava úroku z omeškania podľa Občianskeho zákonníka a vykonávacieho nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. sa aplikuje aj na omeškanie zamestnávateľa s plnením peňažnej pohľadávky zamestnanca vyplývajúcej z pracovnoprávnych vzťahov, t.j. aj v prípade omeškania s plnením náhrady mzdy. 16. V samotnom uznesení Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 460/2017 - 10 zo dňa 04. 07. 2017 sa v odsekoch 18 - 21 ústavný súd vysporiadal s uvedenou problematikou, ako aj s rozhodnutím ÚS SR sp. zn. II. ÚS 494/2013, na ktoré poukazuje žalovaný, keď uviedol, že: „Ústavný súd sa stotožňuje so záverom krajského súdu, podľa ktorého zamestnávateľ, ktorý sa dostane do omeškania s peňažným plnením voči zamestnancovi, je povinný platiť od vzniku omeškania zákonné úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. Ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce nemožno vykladať tak, že by tomuto záveru bránilo. Ostatne ústavný súd k opačnému záveru nedospel ani vo veci sp. zn. II. ÚS 494/2013, na ktorú poukázali všeobecné súdy. Tu dôvodom nepriznania úroku z omeškania zamestnancovi z náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru všeobecnými súdmi nebol záver o tom, že zamestnancovi právo na úroky z omeškania vo všeobecnosti nepatrí (resp. že ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka na vec nedopadá), ale konkrétne okolnosti veci, keď všeobecné súdy úroky z omeškania z náhrady mzdy zamestnancovi nepriznali s ohľadom na výšku priznanej náhrady mzdy, ktorú považovali za primerané zadosťučinenie a dostatočnú sociálnu ochranu pre zamestnanca a zároveň i dostatočnú sankciu pre zamestnávateľa. Naopak, ústavný súd aj v tejto veci (stotožniac sa s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 116/2008 zo 17. decembra 2009) dospel k záveru, podľa ktorého „nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Pri omeškaní s náhradou mzdy z neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená nariadením vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov pre omeškanie s plnením peňažného dlhu (nariadenie v § 3 a § 4 je vykonávacím predpisom k § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pri rozhodovaní o priznaní úroku z omeškania nie je rozhodujúce, či žalovaný omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania; na vznik nároku na úrok z omeškania stačí, že zákonom ustanovená lehota plnenia uplynula.“ Ústavný súd vo veci sp. zn. II. ÚS 494/2013 nakoniec konštatoval i to, že „zamestnávateľ sa dostáva do omeškania s vyplatením jednotlivých mesačných náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym uplynutím výplatného termínu v nasledujúcom kalendárnom mesiaci, z čoho vyplýva i to, že nasledujúcim dňom vzniká zamestnancovi právo na úrok z omeškania z príslušnej sumy náhrady mzdy“. Ostáva už len dodať, že pokiaľ tieto závery dopadajú na prípady náhrady mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru, o to viac sa vzťahujú na prosté nevyplatenie mzdy zamestnancovi zamestnávateľom vôbec alebo v správnej výške. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom (napr. III. ÚS 341/07).“ 17. Odvolací súd k tomu uvádza, že sa s právnymi závermi uvedenými v uznesení Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 460/2017 - 10 zo dňa 04. 07. 2017 a v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 116/2008 zo 17. decembra 2009 plne stotožňuje. 18. Pokiaľ ide o rozhodnutie Krajského súd v Bratislave sp. zn. 5Co/133/2013 zo dňa 21. 10. 2014, na ktoré poukazuje žalovaný v odvolaní, nejedná sa o rozhodnutie najvyššej súdnej autority, ktorou je v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky Najvyšší súd SR, Ústavný súd SR a z európskych inštitúcií Európsky súd pre ľudské práva a Súdny dvor Európskej únie. Navyše uvedené rozhodnutie sa nezaoberá otázkou, či z náhrady mzdy patria úroky z omeškania, tento záver prijal len súd prvej inštancie v danej veci - Okresný súd Bratislava I. Proti jeho rozsudku, ktorým okrem iného žalobkyni ako zamestnancovi nepriznal úrok z omeškania z náhrady mzdy sa táto neodvolala, odvolal sa len žalovaný ako zamestnávateľ ohľadne iných nárokov, ktoré boli žalobkyni priznané. Odvolací súd - Krajský súd v Bratislave súc viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania sa teda uvedenou otázkou ani v jeho rozhodnutí zaoberať nemohol. Odvolací súd pri určovaní miery úspechu účastníkov konania pri rozhodovaní o náhrade trov konania len prihliadol na to, že úrok z omeškania z náhrady mzdy žalobkyni priznaný nebol. 19. Pokiaľ žalovaný ako odvolací dôvod uvádza porušenie práva na spravodlivý proces zo strany súdu prvej inštancie tým, že sa nevysporiadal v rozsudku s námietkou žalovaného ohľadne žalobkyňou uplatneného úroku z omeškania, odvolací súd k tomu uvádza, že rozsudok súdu prvej inštancie naozaj neobsahuje žiadne odôvodnenie, z akého dôvodu bol žalobkyni priznaný úrok z omeškania z jednotlivých priznaných čiastok náhrady mzdy a tým došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces, keď na svoje podstatné vyjadrenie nedostal zo strany súdu prvej inštancie žiadnu odpoveď. Uvedený nedostatok však bol napravený v konaní pred odvolacím súdom vyššie uvedenou argumentáciou, ktorou sa odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 C. s. p. zaoberal podstatným vyjadrením žalovaného týkajúcim sa úroku z omeškania a s týmto sa vysporiadal v rozsahu odvolania a odvolacích dôvodov. 20. Len pre úplnosť odvolací súd podotýka, že nakoľko žalovaný nenapádal samotnú výšku úroku z omeškania, odvolací súd súc viazaný odvolacím dôvodmi sa nezaoberal otázkou, či úrok z omeškania bol priznaný v správnej výške. 21. Odvolací súd na základe podaného odvolania ako závislý výrok (§ 379 písm. a) C.s.p.) preskúmal aj tretí výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania a dospel k záveru o nevyhnutnosti jeho zmeny podľa § 388 C.s.p., podľa ktorého odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie; jedná sa o zmenu formálnu, nakoľko súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. správne podľa výsledku konania priznal pomerný nárok na náhradu trov konania viac úspešnému žalovanému; avšak vo výroku o trovách konania súd prvej inštancie nevyjadril povinnosť plnenia, a preto zostal výrok o nároku na náhradu trov konania v tejto podobe nevykonateľný. Vzhľadom na uvedené bolo podľa názoru odvolacieho súdu nevyhnutné tento výrok z formálnych dôvodov zmeniť a uložiť menej úspešnej žalobkyni povinnosť nahradiť žalovanému trovy prvoinštančného konania v rozsahu 90 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania podľa § 232 ods. 2 C. s. p., pretože o samotnej výške a prijímateľovi náhrady trov konania pred súdom prvej inštancie rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 22. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pretože v odvolacom konaní bola plne úspešná žalobkyňa, výrok o nároku na náhradu trov konania bol zmenený len formálne a odvolateľ ho v odvolaní nenapádal. Aj o výške a prijímateľovi náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p. súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník, z toho dôvodu určil odvolací súd začiatok lehoty na plnenie podľa § 232 ods. 2 C. s. p. od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania. 23. Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C .s p.) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.).