Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 11Co/47/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6716203415 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Halušková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6716203415.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Haluškovej a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jozefa Zlochu, v spore žalobcu LITA, autorská spoločnosť, Mozartova 9, 810 01 Bratislava, IČO: 00420166, zastúpeného JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou so sídlom Nám. Biely kríž 3, 830 03 Bratislava a žalovaného Hotel HVIEZDA, s.r.o., so sídlom Okružná 123, 962 71 Dudince, IČO: 36309494, zastúpeného PETKOV & Co s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Šoltésovej 14, 811 01 Bratislava, IČO: 50430742, o zaplatenie 5.044,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 8C/66/2016-278 zo dňa 23.05.2017 takto r o z h o d o l : I. Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 5.044,- eur spolu s 5,05% ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 14.03.2016 do zaplatenia do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (druhý výrok) a vo výroku o trovách konania (tretí výrok) p o t v r d z u j e. II. Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Zvolen (ďalej aj „okresný súd“, „súd prvej inštancie“, resp. „súd“) rozsudkom zo dňa 23.05.2017 zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a), b), c) Civilného sporového poriadku (prvý výrok). Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 5.044,- eur spolu s 5,05% ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 14.03.2016 do zaplatenia do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (druhý výrok) a rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 100% (tretí výrok). 1.1. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že predmetom konania začatého 16.03.2016 bolo vydanie bezdôvodného obohatenia 5.044,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne z tejto čiastky od 14.03.2016 do zaplatenia a trovami konania, ktoré žalobca uplatnil ako organizácia kolektívnej správy podľa zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom, účinného do 31.12.2015 (ďalej aj „autorský zákon“) na základe Oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 udeleného Ministerstvom kultúry SR dňa 11.05.2010 pre výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Žalobca tvrdil, že žalovaný ako prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia Hotel E. v O. v roku 2015 používal predmety ochrany spravované žalobcom do tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania (retransmisie) prostredníctvom 97 zvukovoobrazových zariadení v izbách hotela bez súhlasu autora udeleného prostredníctvom licenčnej zmluvy. Autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo sa môže domáhať vydania bezdôvodného obohatenia v zmysle § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona vo výške dvojnásobku odmeny obvyklej za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Žalobca je ako organizácia kolektívnej správy v zmysle § 81 ods. 1 písm. i) tejto právnej úpravy povinný domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv vydania bezdôvodného obohatenia z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva. Sumu bezdôvodného obohatenia ustálil vychádzajúc zo sadzobníka licenčných odmien, ktorý je za jeden rok pri ubytovacom zariadení žalovaného (hotel s tromi *) za zvukovoobrazové zariadenie v izbe 26,- eur, čo pri počte 97 izieb predstavuje čiastku 2.522,- eur ako obvyklú licenčnú odmenu za rok. Zoznamy nositeľov práv, ktorých žalobca zastupuje, zverejňuje na svoje webovej stránke. So zahraničnými organizáciami kolektívnej správy práv mal uzatvorené recyklačné zmluvy o zastupovaní. Každá z organizácií kolektívnej správy (okrem žalovaného napr. SOZA alebo Slovgram) zastupuje iný okruh autorov a nositeľov práv diel, ktoré sú súčasťou televízneho a rozhlasového vysielania. Poukázal na Nález Ústavného súdu Českej republiky II.ÚS 2186/14, podľa ktorého je kolektívny správca oprávnený zastupovať autorské práva len tých umelcov, nad ktorými vykonáva kolektívnu správu. Proti zmyslu a účelu kontroly vykonávanej kolektívnym správcom by bolo určenie konkrétnych diel, ktoré boli užívateľom sprístupnené verejnosti, pretože tento postup by v mnohých prípadoch nebol s ohľadom na značné množstvo zastupovaných nositeľov práv zrejme ani možný. 1.1.1. Z vyjadrení právnej zástupkyne žalobcu na pojednávaniach vyplynulo, že kritériom pre určenie odmeny obvyklej za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach je aj počet zastupovaných nositeľov práv a rozsah typov predmetov ochrany zastupovaných; žalobca zastupuje najširšie portfólio autorov. Žalovaný nepreukázal súhlas ktoréhokoľvek nositeľa práv k predmetom ochrany zastupovaného žalobcom. Pri určení dvojnásobku obvyklej licenčnej odmeny poukázal na rozsudok Súdneho dvora C-367/2015, podľa ktorého sa má Smernica č. 2004/48/ES 29.04.2004 vykladať tak, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, aby majiteľ duševných práv mohol dostať ako náhradu dvojnásobok odmeny ako paušálnu náhradu; nie je potrebné preukazovať konkrétnu výšku škody. Nie je možné preukazovať tisícky a desaťtisíce zmlúv, milióny údajov a priraďovať ich k jednotlivým nositeľom práv podľa použitia, preto bol prijatý inštitút kolektívnej správy zaručujúci kolektívnu ochranu práv. 1.1.2. Žalovaný v písomných vyjadreniach a jeho právny zástupca na pojednávaní namietol aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. Zdôraznil neexistenciu spojitosti medzi žalobcom predloženým zoznamom autorov, ktorých má zastupovať a prehľadom o vysielaní audiovizuálnych diel. Žalobca je nositeľom dôkazného bremena, teda aj bremena tvrdenia vo vzťahu k uvedeniu kto je nositeľom práv (autorov) pri jednotlivých typoch nositeľov. V zozname autorov sa nenachádzajú niektoré osoby, uvedené v zozname audiovizuálnych diel použitých vo vysielaní podľa štatistiky roku 2015. Legitímnou požiadavkou je konfrontovať návrh licenčnej odmeny žalobcu podľa jeho sadzobníka so zákonnou požiadavkou primeranosti vo vzťahu k spôsobu, rozsahu, účelu a času použitia diela. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní zdôraznil potrebu preukázať naplnenie predpokladov bezdôvodného obohatenia žalobcom. Je na kolektívnom správcovi, aby u kontrolovanej osoby preukázal povinnosť mať uzatvorenú licenčnú zmluvu na používanie chránených diel. Kolektívny správca je oprávnený iba na uzatváranie licenčných zmlúv za tých nositeľov autorských práv, ktorých zastupuje. Organizácia kolektívnej správy musí preukázať mandát na zastupovanie od nositeľov práv a jeho rozsah. Nie je možné ustáliť, či žalobca naozaj spravuje predmety ochrany, ktoré boli predmetom verejného prenosu v roku 2015, napr. na základe zmlúv uzavretých s pánmi G., P. a pani G.. Môže nastať situácia, že by používateľ platil dvakrát a bola by priznaná suma niekomu kto neoprávnene žiada o vydanie bezdôvodného obohatenia. Okresný súd nemôže vychádzať z licenčných zmlúv, pretože sú v časti licenčnej odmeny neplatné a nie je naplnená podmienka obvyklej odmeny. 1.2. Súd prvej inštancie mal preukázané, že žalobca je na základe Oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv vydaného Ministerstvom kultúry SR dňa 11.05.2010 subjektom oprávneným na výkon kolektívnej správy práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam alebo dielam úžitkového umenia, ktoré je špecifikované ako kolektívna správa práv podľa § 78 ods. 3 zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom v znení neskorších predpisov. Podľa časti I. bodu 7 Sadzobníka autorských odmien za použitie literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických a audiovizuálnych diel bez uzatvorenia licenčnej zmluvy (čo je porušením autorských práv) je používateľ povinný zaplatiť LITA náhradu ujmy podľa § 56 ods. 1 písm. f) až do výšky 200% základnej sadzby uvedenej v časti II. Podľa časti II. písm. B bod 2 je za ďalší verejný prenos vysielania prostredníctvom technických zariadení podľa bodu 2.1 základná sadzba v hoteli s tromi hviezdičkami za zvukovoobrazové zariadenie 26,- eur. Podľa listu Ministerstva kultúry Slovenskej republiky adresovaného prezidentovi Zväzu hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky JUDr. K. G. zmluvné odmeny predstavujú licenčnú odmenu stanovenú organizáciou kolektívnej správy ako zástupcom nositeľov práv. Výšku odmien neustanovuje žiadny zákon a nepodlieha ani schvaľovaniu ministerstva. Jedinou zákonnou podmienkou uplatniteľnou pri stanovovaní výšky taríf je v zmysle § 45 ods. 1 autorského zákona to, že dohodnutá odmena musí zodpovedať spôsobu, rozsahu, účelu a času použitia diela. Sadzobníky nepodliehajú schvaľovaniu ministerstva. Organizácie kolektívnej správy sú povinné oznámiť tomu, kto o to písomne požiada, či zastupujú nositeľa práv a na žiadosť a náklady žiadateľa o tom vydať písomné potvrdenie. Väčšina organizácií kolektívnej správy má zoznam nositeľov práv, ktorých zastupuje. Zákonom nie je vylúčené, aby niekoľko organizácií kolektívnych správ spravovalo práva k rovnakým predmetom ochrany. Rozdiel spočíva v spôsobe použitia predmetu ochrany alebo v zozname zastupovaných nositeľov práv, teda nemôže dôjsť k prípadu, aby používateľ platil dvakrát za to isté. Vzťah medzi organizáciou kolektívnej správy ako zástupcom nositeľa práv a medzi používateľom je súkromnoprávnym a ak nedôjde k dohode zmluvných strán na obsahu licenčnej zmluvy, sú oprávnené obrátiť sa na príslušný súd. Listom zo 07.10.2015 žalobca vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia vyčísleného podľa sadzobníka žalobcu k 30.09.2015 sumou 3.772,44 eur v lehote 10 kalendárnych dní od obdržania tejto výzvy. Podľa internetovej ponuky žalovaného je kapacita hotela Hviezda 90 dvojlôžkových izieb typu štandard. K vybaveniu izby patrí aj LCD TV a bezplatné wifi pripojenie. Protimonopolný úrad Slovenskej republiky vo vyjadrení zo dňa 06.03.2017 adresovanom Okresnému súdu Zvolen uviedol, že na základe Oznámenia zo dňa 16.12.2016 Zväzu hotelov a reštaurácií o podozrení na možné zneužívanie dominantného postavenia podnikateľa LITA v súčasnosti vyhodnocuje či sa vôbec začne vyšetrovanie na účel zistenia, či je dôvod na začatie konania vo veci možného zneužívania dominantného postavenia. Žalobca v konaní predložil zoznam autorov hudobnodramatických diel, literárnych diel, audiovizuálnych diel a výtvarných diel, v ktorých vykonáva kolektívnu správu. 1.3. Aplikujúc ustanovenie § 190 ods. 1 zák. č. 185/2015 Z. z. o autorskom práve súd prvej inštancie posudzoval spor podľa ustanovení zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) účinného do 31.12.2015, nakoľko predmetom konania bolo vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého v čase od 01.01.2015 do 31.12.2015. Vychádzajúc z ustanovení § 5 ods. 14, § 18 ods. 2, § 40 ods. 1, § 48 ods. 1, § 49 ods. 1, 2, § 56 ods. 1 písm. g), § 78 ods. 1, 2, 5, § 79 ods. 1, § 81 ods. 1 písm. h), i) ods. 3, § 84 ods. 1 autorského zákona súd prvej inštancie dospel k záveru, že aktívna legitimácia žalobcu bola preukázaná Oprávnením Ministerstva kultúry SR na výkon kolektívnej správy z 11.05.2010, pasívna legitimácia žalovaného vyplýva zo skutočnosti, že je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotela Hviezda v Dudinciach, ktorý mal v izbách umiestnených 97 zvukovoobrazových zariadení. Majetkové právo autora zahŕňa aj právo udeľovať súhlas na použitie diela autora inej osobe a určenie si odmeny za udelenie takejto možnosti. Toto právo môže autor realizovať sám, resp. prostredníctvom inštitútu kolektívnej ochrany a správy majetkových práv autorov. Ak používateľ nepreukáže, že konkrétny nositeľ práv kolektívnu správu vylúčil, je povinný plniť svoje povinnosti priamo organizácii kolektívnej správy. Žalovaný mal preukázať, že autori zastupovaní žalobcom vo všetkých predmetoch ochrany resp. len v niektorých vylúčili zastupovanie žalobcom. Účelom kolektívnej správy je efektívne uplatňovanie práv autorov a nositeľov práv súvisiacich s autorským právom. Prakticky je nemožné a nie je žiaduce, aby sa pred uzatváraním hromadnej alebo kolektívnej licenčnej zmluvy pre daný prípad použitia diel jednotlivo preukazoval presný počet spravovaných predmetov ochrany a rozsah zastupovaných autorov ako tvrdí žalovaný. Argumenty žalovaného odporujú zmyslu právnej úpravy kolektívnej správy. Technicky nie je možné preukázať, ktoré diela autorov boli používané, pri ktorom televíznom vysielaní, ktoré dni, prípadne mesiace. Jeden nositeľ práva nemôže byť pre ten istý predmet ochrany zastupovaný viacerými organizáciami kolektívnej správy. 1.4. K námietke výšky obvyklej licenčnej odmeny okresný súd poukázal na odlišnosť právnej situácie týkajúcej sa ďalšieho verejného prenosu a nemožnosť porovnávania s inými organizáciami kolektívnej správy, ktoré si uplatňujú platby za iné diela a iný predmet ochrany. Ak sa žalovanému odmena za používanie predmetov ochrany videla neprimeraná, mal možnosť podať žalobu o určenie obsahu hromadnej licenčnej zmluvy. Žalobca preukázal, že uzatváral zmluvy, pri ktorých bola odmena dohodnutá podľa jeho sadzobníka, čo ju robí obvyklou odmenou, keďže iná organizácia zastrešujúca uvedených autorov ani poskytujúca výkon takýchto práv na území SR nepôsobila. Vzhľadom na iné spoločenské pomery neobstojí ani porovnávanie s inými krajinami. 1.5. Priznanie úroku z omeškania odôvodnil súd prvej inštancie nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z. v spojení s ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. 1.6. Žalovaný navrhol prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C.s.p.“), pokiaľ na základe jeho podania Protimonopolný úrad SR právoplatne nevyrieši otázku, či konanie žalobcu nie je zakázaným zneužitím dominantného postavenia na trhu. Ďalej navrhol prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p., dokiaľ Ústavný súd SR nerozhodne v konaní iniciovaným okresným súdom a navrhol aj prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) C.s.p. s návrhom, aby súd prvej inštancie prerušil konanie, ak sa podá návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ. 1.6.1. Súd prvej inštancie neprerušil konanie podľa § 162 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku na základe oznámenia Protimonopolného úradu Slovenskej republiky, že sa zatiaľ podnetom žalobcu nebude zaoberať, takže prerušenie súdneho konania by bolo nadbytočné a nehospodárne. Uzatvorením hromadných licenčných zmlúv s 218 subjektmi prevádzkujúcimi ubytovacie zariadenia došlo k akceptovaniu sumy navrhnutej žalobcom a nadobudla charakter ceny obvyklej. 1.6.2. Okresný súd nedospel k záveru o neústavnosti ustanovení autorského zákona, preto nezistil dôvod na prerušenie konania ani podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p.. 1.6.3. Súd prvej inštancie nezistil ani dôvod prerušenia konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) C.s.p., pretože Súdny dvor (Európskej únie) nerozhoduje o konkrétnych skutkových alebo právnych okolnostiach prejednávaného prípadu, ale poskytuje výklad európskeho práva. Výklad vnútroštátneho práva patrí do právomoci vnútroštátnych súdov. 1.7. Rozhodnutie o trovách konania zdôvodnil súd prvej inštancie ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi z dôvodu jeho úspechu v celom rozsahu priznal nárok na náhradu trov konania. 2. Proti druhému a tretiemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote žalovaný podľa § 365 ods. 2 z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) Civilného sporového poriadku odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a žalovanému priznal náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný (v ďalšom aj „odvolateľ“) rozsudok súdu prvej inštancie označil za vecne nesprávny, nezákonný a nepreskúmateľný pre zmätočnosť a nedostatok dôvodov. Vzhľadom na zmätočnosť a nedostatok alebo v mnohých prípadoch nezrozumiteľnosť dôvodov rozsudku je pre žalovaného obtiažne vecne argumentovať k jednotlivým rozhodujúcim skutkovým a právnym otázkam. 2.1. Odvolateľ zopakoval, že žalobca dostatočne netvrdil a nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu v zmysle § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona v spojení s § 451 Občianskeho zákonníka, hoci žalovaný navrhoval identifikáciu nositeľov práv a k nim prináležiace predmety ochrany, ktoré mali byť v žalovanom období obsahom verejného prenosu, ku ktorým žalobca spravuje majetkové práva nositeľov práv. 2.1.1. Podľa odvolateľa je oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv autorov nepostačujúce na preukázanie, že žalobca zastupuje práve tých autorov diel a práve vo vzťahu k tým dielam, ktoré mali byť v žalovanom období roku 2015 predmetom verejného prenosu prostredníctvom technického zariadenia. Kolektívna správa práv viažuca sa k použitiu predmetu ochrany (diela) verejným prenosom (§ 78 ods. 4 písm. b) autorského zákona) spadá do kategórie dobrovoľnej kolektívnej správy práv, preto žalobca môže nositeľa autorských práv zastupovať v dohodnutom rozsahu výlučne na základe dohody (§ 78 ods. 3 autorského zákona a contrario). Tým je naplnený odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci. Požiadavka preskúmateľnosti právneho posúdenia veci nie je naplnená, ak odôvodnenie rozsudku obsahuje iba odkaz, prípadne výpočet právnych predpisov, ktoré súd na zistený skutkový stav použil (rozsudok NS SR sp. zn. 33Cdo/500/2007 z 11.06.2009). Ustanovenie § 81 ods. 1 písm. i) autorského zákona upravuje len nepriame zákonné zastúpenie organizácie kolektívnej správy práv. Súd prvej inštancie zrejme vychádzal z predpokladu, že ak má žalobca oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv, zastupuje všetkých nositeľov práv. Zo zoznamu autorov, o ktorých žalobca tvrdí, že ich zastupuje nevyplýva, o aký typ autora ide (režisér, autor scenára, autor prekladov a pod.) ani to, vo vzťahu k akým jeho dielam zaradeným do zoznamu predmetov ochrany vedenom žalobcom podľa § 81 ods. 1 písm. f) autorského zákona žalobca vykonáva kolektívnu správu. Z predloženej štatistiky vysielania vyplýva, že nejaké audiovizuálne dielo bolo vysielané v určitom čase konkrétnym vysielateľom aj skutočnosť, že do úvahy prichádza niekoľko typov autorov (režisér, autor scenára, autor prekladov a pod.). Nie je však možné zistiť, kto týmto autorom je, s výnimkou troch osôb (Barabáš, Feldek a Brezovská) žalobca vo vzťahu k ostatným nositeľom práv netvrdil a vo vzťahu ku všetkým nositeľom práv (teda vrátane Barabáša, Feldeka a Brezovskej) nepreukázal, že vo vzťahu k jednotlivým dielam zaradeným do štatistiky vysielania zastupuje konkrétnych nositeľov majetkových práv, ktorí si dané konkrétne audiovizuálne dielo, ku ktorému prislúchajú majetkové práva, u žalobcu prihlásili za účelom zaradenia do zoznamu predmetov ochrany. Pri absencii tvrdenia na úkor koho došlo k obohateniu a či žalobca disponuje mandátom na nepriame zastúpenie tejto osoby podľa § 81 ods. 1 písm. b) v spojení s § 81 ods.1 autorského zákona nemôže žalovaný riadne uplatňovať svoje procesné právo navrhovať dôkazy. Ak by žalobca tvrdil, že zastupuje autora „XY“ vo vzťahu k jeho dielu „A“, ktoré bolo zaradené do vysielania TV JOJ dňa 01.01.2015, produkoval by ďalšie dôkazné návrhy. Takéto tvrdenie žalobca poskytol výlučne vo vzťahu k osobám L. XX.a M. Okresný súd nevykonal žalovaným navrhnuté dokazovanie za účelom zistenia, kto je nositeľom majetkového práva k žalovaným vybratým predmetom ochrany. Ak diela autorov, ktorých žalobca údajne zastupuje, neboli obsahom vysielania, nemohlo objektívne dôjsť k ich verejnému prenosu a k bezdôvodnému obohateniu. Ak by aj tieto predmety ochrany boli predmetom prenosu, to neznamená, že žalobca je oprávnený domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia od žalovaného, pretože nemusí disponovať mandátom od skutočného nositeľa majetkových práv. Nie každý autor je zároveň aj nositeľom majetkových práv. Neprislúcha mu napr. právo udeľovať súhlas na použitie diela (licenciu) ani právo požadovať bezdôvodné obohatenie, najmä ak ide o audiovizuálne diela (§ 55 ods. 2, 3 autorského zákona), prípadne o spoločné dielo (§ 10 autorského zákona). Spoločným dielom je napr. slovenský dabing, pri ktorom sa primerane použijú ustanovenia o zamestnaneckom diele, podľa ktorých je nositeľom majetkových práv k dielu zamestnávateľ, nie priamy pôvodca diela (autor). Žalovaný konkretizoval, že pri 16. diele druhej série seriálu Aféry v položke druh autora boli v štatistike vysielania uvedené informácie o práve režiséra a práve autora scenára (G. P. a X E. podľa zistení žalovaného z internetovej stránky Televízie JOJ), z ktorých ani jeden sa nenachádza v zozname autorov predložených žalobcom v konaní. S touto skutočnosťou sa súd prvej inštancie v rozsudku nevysporiadal tak, ako sa nevysporiadal s námietkou žalovaného o nedôveryhodnosti žalobcom predložených listín. Okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Neskúmal dôveryhodnosť zdroja, z ktorého pochádza výpis zo štatistiky vysielania, nie je zrejmé, či je pravdivý a či v ňom uvádzané diela boli skutočne obsahom vysielania, neskonfrontoval štatistiku vysielania so zoznamom predmetov ochrany viažucich sa k osobámQ., L., BrXXXX.. K týmto ani k ostatným žalobca nepriložil písomné oznámenie autora podľa § 78 ods. 2 autorského zákona o tom, že zveruje žalobcovi ako organizácii kolektívnej správy na spravovanie diela, ktoré boli súčasťou vysielania v roku 2015. Okresný súd neodôvodnil, prečo sú žalovaným navrhnuté dôkazy pre konanie bezvýznamné vo vzťahu k možným skutkovým (ne)zisteniam. Žalovaný tvrdil od počiatku, že v prípade audiovizuálnych diel zaradených do vysielania majetkové práva nevykonávajú autori, ale producenti, ktorým autori čiastkové diela dodali do audiovizuálneho diela ako celku na základe uzatvorených zmlúv a za ktoré im bola producentmi vyplatená odmena. Žalobca preto uplatňuje nárok, ktorý mu nepatrí. Uvedené chcel žalovaný po doplnení podstatných skutočností zo strany žalobcu, ale aj vo vzťahu k jeho tvrdeniam k osobám G., P. a G. preukázať a navrhnúť vykonanie dôkazov zmluvami uzatvorenými medzi autormi a producentmi. Producenti s autormi uzatvárajú zmluvy s vyhradenými licenčnými doložkami, ale ide o tzv. spoločné dielo, ku ktorému ex lege vykonáva majetkové práva právnická osoba, ktorá vytvorenie spoločného diela iniciovala, zabezpečovala, usmerňovala analogicky ako zamestnávateľ v prípade zamestnaneckého diela. Právo udeľovať súhlas na použitie „čiastkových diel“ dodaných do audiovizuálneho diela patrí producentom alebo vysielateľom a nemôže dôjsť k porušeniu práv autorov vykonaním verejného prenosu audiovizuálneho diela. Nevykonaním žalovaným navrhnutých dôkazov zmluvami uzatvorenými medzi žalobcom a vysielateľmi, resp. údajnými nositeľmi práv (napr. p. Q. s producentskými spoločnosťami okresný súd zabránil zisteniu skutočností, ktoré mohli mať významný vplyv pre základ sporu. 2.1.2. Okresný súd sa podľa odvolateľa nevysporiadal s argumentáciou žalovaného týkajúcou sa interpretácie § 84 ods. 1 autorského zákona vychádzajúcou aj z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C- 301/15 alebo zo stanoviska Ministerstva kultúry SR z 30.11.2016. Interpretácia § 84 ods. 1 autorského zákona použitá okresným súdom je sporná z pohľadu súladu s právom Európskej únie, keďže implikuje súhlas autorov s výkonom ich výlučného práva domáhať sa ochrany svojich práv bez ich vedomia a súhlasu. 2.2. Podľa odvolateľa v konaní nebolo riadne preukázané, že žalovaný vykonával verejný prenos v tom zmysle, či je početnosť neurčitej verejnosti v prevádzke žalovaného väčšia než malá, alebo celkom bezvýznamná s odkazom na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ktoré ostali súdom prvej inštancie opomenuté z hľadiska existencie verejného prenosu resp. len prenosu vzhľadom na obsadenosť ubytovacieho zariadenia žalovaného v roku 2015 (kniha hostí). Okresný súd neuviedol, ako vyhodnotil skutkové závery, ku ktorým dospel vykonaním dokazovania porovnávacou štúdiou Analýza licenčných platieb v hotelových a reštauračných zariadeniach kolektívnym správcom vo vybratých krajinách Európy z 12.09.2016. Nie je zrejmé, ako okresný súd dospel k záveru o nemožnosti porovnávania cien uplatňovaných inými spoločnosťami za iné diela a za inú ochranu práv. Porovnanie licenčných podmienok a licenčných odmien v roku 2015 na území viacerých štátov Európy je podľa žalovaného dôkazom o obvyklej licenčnej odmene aj vzhľadom na monopolné postavenie žalobcu v SR pri kolektívnej správe práv autorov k audiovizuálnym dielam. 2.3. K výške bezdôvodného obohatenia odvolateľ uviedol, že zmluvy predložené žalobcom, z ktorých okresný súd zisťoval obvyklú licenčnú odmenu, sú v dôsledku zneužitia a dominantného postavenia žalobcu na trhu absolútne neplatnými podľa § 39 OZ minimálne v časti licenčnej odmeny. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s eventuálnou aplikáciou § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, prípadne § 265 a § 44 ods. ods. 1 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorých posúdenie je absolútne rozhodujúce pre (ne)možnosť poskytnutia ochrany žalobcom uplatnenému právu. 2.4. Podľa názoru odvolateľa súd prvej inštancie neprerušil konanie v prípade, keď je jeho prerušenie obligatórne (§ 162 ods. 1 písm. a/ C.s.p.). Protimonopolný úrad SR začal vykonávať prešetrovanie za účelom zistenia, či je dôvod na začatie konania podľa zákona č. 136/2001 Z. z., čo môže mať vplyv na konanie o žalobe v súdnom spore. Neprerušením konania súd prvej inštancie posúdil otázku aprobácie konania žalobcu v hospodárskej súťaži vyhradenú Protimonopolnému úradu SR. Ustanovenie § 162 ods. 1 písm. a) C.s.p. neviaže prerušenie konania na priebeh iného konania, ale na existenciu otázky, ktorú nie je oprávnený riešiť. Ak Protimonopolný úrad rozhodne o zneužití dominantného postavenia žalobcu na trhu uplatňovaním neprimeraných odmien, je naplnená hypotéza § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a súd by v súlade s judikatúrou NS SR nemal žalobcovi priznať právnu ochranu. Nesprávnym právnym posúdením návrhu na prerušenie konania podľa § 162 písm. a) C.s.p. a nevysporiadaním sa s právnou argumentáciou a eventuálnou aplikáciou § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie konanie aj napadnuté rozhodnutie zaťažil vadou predstavujúcou zásah do práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. 2.5. Súd prvej inštancie podľa odvolateľa opomenul odôvodniť, na základe akých skutočností dospel k záveru, že § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona nie je v rozpore s Ústavou SR a zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p.. Súd prvej inštancie nepoložil prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ navrhovanú žalovaným, zároveň však neodôvodnil, prečo sa nestotožnil so stanoviskom Ministerstva kultúry SR z 30.11.2016. Argumentoval uznesením ÚS SR sp. zn. III ÚS 666/2016, v zmysle ktorého aj súdy ako orgány aplikujúce právo musia skúmať nielen vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu unijného tvorcu zodpovedajúcej právnej regulácie, ktorá je z hľadiska právnej relevancie úpravy správania subjektov práva v právnych vzťahoch postavená na roveň, ba niekedy aj nad vôľu zákonodarcu. Na odstránenie pochybnosti o správnom spôsobe interpretácie § 84 ods. 1 autorského zákonníka vnútroštátnymi súdmi eurokonformne aj za účelom správneho rozhodnutia vo veci samej je nevyhnutné zodpovedať otázku, či: „bráni právo EÚ (predovšetkým článok 3 ods. 1 Smernice 2001/21/ES o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti) tomu, aby každý používateľ predmetu ochrany chráneného autorským právom bol povinný plniť svoje povinnosti v súvislosti s použitím predmetu ochrany organizácii kolektívnej správy bez ohľadu na skutočnosť, či táto organizácia kolektívnej správy disponuje súhlasom nositeľa práv, alebo či tento nositeľ práv má vedomosť o skutočnosti, že ho pri výkone jeho výlučných práv zastupuje organizácia kolektívnej správy?“ Navrhol, aby sa s takto rámcovo naformulovanou prejudiciálnou otázkou obrátil na Súdny dvor EÚ. 3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v časti napadnutej odvolaním potvrdiť; uplatnil si nárok na náhradu trov konania. Podľa jeho názoru žalovaný uvádza neudržateľné výklady autorskoprávnej úpravy a judikatúry Súdneho dvora EÚ, takže pre žalobcu bolo veľmi obtiažne v konaní vecne argumentovať. Pohľad žalovaného na hmotné právo a judikatúru Súdneho dvora EÚ je neeurokonformný, popierajúci práva autorov. 3.1. Zopakoval, že svoju aktívnu legitimáciu opiera o Oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 v znení podľa rozhodnutia Ministerstva kultúry SR č. k. MK-663/2010-70/6165 z 11. mája 2010 udelené v súlade s § 80 autorského zákona (žalobca je oprávnený vykonávať dobrovoľnú kolektívnu správu práv v odbore retransmisia a verejný prenos prostredníctvom technických zariadení), o zmluvy o zastupovaní so slovenskými nositeľmi práv a o vzájomné zmluvy a poverenia so zahraničnými partnermi o zastupovaní nositeľov práv, na základe ktorých uzatváral hromadné licenčné zmluvy (zoznamy sú verejne dostupné na stránke žalobcu www.lita.sk <http://www.lita.sk> a boli založené do spisu) aj o príslušné ustanovenia (§ 56 ods. 1 písm. g/, § 57 ods. 1, § 81 ods. 1 písm. i/ a § 84 ods. 1) autorského zákona. Preukazovanie aktívnej legitimácie v ponímaní žalovaného je v hlbokom rozpore so základnými princípmi kolektívnej ochrany autorských práv a s inštitútom kolektívnej správy práv zavedeným na ochranu práva autorov. Požiadavky žalovaného sú objektívne nezmyselné a šikanózne. Žalovaný stále interpretuje nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia ako súčet dielčích nárokov jednotlivých nositeľov práv. Výška bezdôvodného obohatenia je stanovená v § 56 ods. 1 písm. g) autorského zákona ako dvojnásobok obvyklej odmeny za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. V prípade tzv. ďalšieho verejného prenosu - ako hromadného používania predmetov ochrany - sa licenčná odmena stanovuje paušálnou sumou, kedy iný spôsob určenia jej výšky nie je objektívne možný s ohľadom na povahu a rozsah používania predmetov ochrany a nositeľov práv. Ide o celosvetovo používaný a akceptovaný postup. V kontexte takto stanovenej výške bezdôvodného obohatenia je irelevantné, či zo státisícov použití predmetov ochrany v roku 2015 bolo o sto, dvesto, tisíc, či niekoľko tisíc použití viac alebo menej. Tiež je irelevantné, či v priebehu roku 2015 pribudli alebo odbudli nositelia práv alebo predmety ochrany, nakoľko licenčné odmeny sú stanovené paušálnymi sumami; poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚC-367/2015 z 27.01.2017, v zmysle ktorého „Článok 13 Smernice Európskeho parlamentu a rady 2004/48/ES z 29.04.2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je dotknutá právna úprava vo veci samej, podľa ktorej môže majiteľ práv duševného vlastníctva, ktoré boli porušené, požadovať od porušiteľa týchto práv buď náhradu spôsobenej ujmy so zohľadnením všetkých náležitých aspektov konkrétneho prípadu, alebo zaplatenie sumy zodpovedajúcej dvojnásobku primeranej odmeny, ktorá by sa mala zaplatiť z titulu oprávnenia používať dotknuté dielo bez toho, aby majiteľ práv musel preukázať existenciu skutočnej ujmy“. Žalobca zdôraznil, že súčasťou každého verejného prenosu v roku 2015 nevyhnutne boli a museli byť diela literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia. Pre vznik nároku organizácie kolektívnej správy na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia je potrebné preukázanie povinnosti používateľa mať uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu, pričom je postačujúce, keď organizácia kolektívnej správy aspoň druhovo preukáže, ktorých nositeľov práv zastupuje a že dochádzalo alebo aspoň s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou dochádzalo k produkcii diel autorov zastupovaných danou organizáciou kolektívnej správy. Žalobca ako organizácia kolektívnej správy vedie celkové štatistiky použitia diel slúžiace ako podklad pre rozúčtovanie príjmov za použitie diel káblovou retransmisiou, čo je odbor použitia spadajúci pod povinnú kolektívnu správu, kde sa v zmysle interného predpisu žalobcu (rozúčtovacieho poriadku) odmeny a príjmy z bezdôvodného obohatenia vybraté za verejný prenos prostredníctvom technických zariadení rozúčtovavajú podľa zásad platných pre rozúčtovanie odmien a príjmov z bezdôvodného obohatenia vybratých za káblovú retransmisiu s tým, že príjmy za tzv. ďalší verejný prenos sa priradia k vybratým odmenám za použitie diel káblovou retransmisiou. Rozúčtovací poriadok je schvaľovaný valným zhromaždením žalobcu a bol predložený v zmysle § 80 ods. 3 písm. g) autorského zákona Ministerstvu kultúry k žiadosti o udelenia oprávnenia a bol a je verejne prístupný na webovej stránke žalobcu. Spôsob, akým sa autori a nositelia práv rozhodli nakladať s prostriedkami vybranými ako odmeny a bezdôvodné obohatenie je súkromnoprávnym nárokom, ktorý nepodlieha kontrole a posudzovaniu žalovaného. Výška bezdôvodného obohatenia, ktorej sa žalobca domáha, bola stanovená ako dvojnásobok obvyklej licenčnej odmeny, za ktorú žalobca poskytoval používateľom licencie za tých autorov a nositeľov práv, ktorých zastupoval na zmluvnom základe, pričom takto vyberaná suma sa v zmysle rozúčtovacieho poriadku rozdeľuje medzi všetkých autorov a nositeľov práv, ktorých diela boli súčasťou verejného prenosu. 3.2. Tvrdenia žalovaného týkajúce sa audiovizuálnych diel sa v priebehu konania postupne vyvíjali. Vo vyjadrení z 15.11.2016 žalovaný uviedol, že nie je vylúčené, že nositelia práv vykonávajú svoje majetkové práva sami a len oni jediní sa môžu vo vlastnom mene domáhať vydania bezdôvodného obohatenia v prípade neoprávneného použitia ich autorského diela žalovaným. S odkazom na § 55 ods. 2 autorského zákona bolo podľa žalovaného dôvodné predpokladať, že oprávnenými na vydanie bezdôvodného obohatenia sú producenti originálov audiovizuálnych diel. Na poslednom pojednávaní a v odvolaní už žalovaný tvrdí, že autori a nositelia práv v prípade audiovizuálnych diel nie sú nositeľmi majetkových práv, nemajú vôbec právo udeľovať súhlas na použitie diel ani nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Producenti alebo vysielatelia uzatvárajú s autormi zmluvy s výhradnými licenčnými doložkami, alebo ide o tzv. spoločné dielo. Žalobca už uviedol, že v prípade audiovizuálneho diela je potrebné rozlišovať majetkové práva autorov a iných nositeľov práv k dielam podľa § 18 autorského zákona a majetkové práva výrobcov zvukovoobrazových záznamov a iných nositeľov práv so zvukovoobrazovým záznamom (t. j. producentov) podľa § 66 autorského zákona. Žalobca na základe oprávnenia vykonáva dobrovoľnú kolektívnu správu práv autorov, ktorí sú pôvodnými nositeľmi práv k audiovizuálnemu dielu, je primárne a priamo legitimovaný na uzatváranie hromadných licenčných zmlúv s používateľmi, aktívne legitimovaný pri súdnom uplatňovaní majetkových práv autorov a iných nositeľov práv. Od účinnosti zákona č. 84/2007 Z. z. (01.03.2007) môžu majetkové práva autorov k audiovizuálnym dielam vykonávať aj výrobcovia originálu audiovizuálneho diela, ale len za predpokladu kumulatívneho naplnenia podmienok § 55 ods. 2 autorského zákona, ktorých naplnenie žalovaný nepreukázal. Obdobná situácia je v prípade vysielateľov (§ 68 autorského zákona). Žalovaný v konaní nepreukázal súhlas čo i len jedného autora audiovizuálneho diela k použitiu takéhoto diela verejným prenosom. Dabing je súčasťou audiovizuálneho diela, nejde o nové samostatne použiteľné dielo, ani o dielo spoločné. Audiovizuálne dielo je osobitným druhom diela spoluautorov, ako vyplýva z § 5 ods. 2 autorského zákona. Aj v stanovisku Ministerstva kultúry SR z 20.05.2015 je uvedené, že k duplicite v platbách napriek tomu, že dve organizácie kolektívnej správy spravujú práva k rovnakému predmetu ochrany, nedochádza. Rozdiel spočíva v spôsobe použitia predmetu ochrany alebo v zozname zastupovaných nositeľov práv. Plnením žalobcovi zaniká povinnosť žalovaného plniť inému zástupcovi nositeľa práv alebo aj priamo samotnému nositeľovi práv, ktorý by sa takéhoto plnenia domáhal. Žalovaný neakceptuje, že je niekoľko spôsobov použitia predmetov ochrany. 3.3. Napriek tomu, že Ministerstvo kultúry SR bolo počas 12 rokov platnosti a účinnosti autorského zákona tvorcom a predkladateľom, nenavrhlo zmeniť ustanovenie § 84 v tom zmysle, že sa vzťahuje výlučne na úhradu primeraných odmien. Podľa § 81 ods. 1 písm. a) autorského zákona je organizácia kolektívnej správy povinná zastupovať každého nositeľa práv pri výkone jeho práva, ktoré spravuje. Ak sa v stanovisku Ministerstva kultúry SR uvádza, že organizácia kolektívnej správy je povinná zastupovať pri povinnej kolektívnej správe iba ňou zmluvne zastúpených nositeľov práv a ostatní nositelia práv musia strpieť nemožnosť uplatnenia ich práv, takýto výklad nemá oporu v autorskom zákone a je odňatím majetkových práv autorov a nositeľov práv. Ak bolo v odbore použitia predmetu ochrany udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy či už dobrovoľnej (v rozsahu limitovanom zmluvami) alebo povinnej (zavedenej zákonom), je používateľ predmetu ochrany povinný vysporiadať si práva z tohto použitia prostredníctvom príslušnej organizácie kolektívnej správy s výnimkou prípadov, keď preukáže, že kolektívnu správu nositeľ práv vylúčil (čo je možné iba pri dobrovoľnej kolektívnej správe v zmysle § 79 a § 80 zák. č. 185/2015 Z. z. o rozšírenej hromadnej licenčnej zmluve. V zmysle tejto novej právnej úpravy je možné, aby organizácia kolektívnej správy udelila licenciu aj pre nezastupovaných nositeľov práv tak, aby používateľ, ktorý používa diela hromadne, bez reálnej možnosti riešiť udelenie licencie individuálne, mal právnu istotu, že diela nepoužíva bez právneho titulu, aby bol na druhej strane autor riadne chránený pred neoprávneným používaním jeho diel. 3.4. Súd prvej inštancie sa podrobne a dostatočne zaoberal tzv. ďalším verejným prenosom v ubytovacom zariadení žalovaného. Predmetom konania pred Súdnym dvorom EÚ vo veci C-135/10 vo veci SPF c/a Marco Del Corso, na ktorý poukazoval žalovaný, bola otázka, či pri poskytovaní hudobnej kulisy v čakárni zubného lekára dochádza k ďalšiemu verejnému prenosu. Pojmom verejný a verejný prenos sa Súdny dvor EÚ zaoberal v rozsudku C-162/10 vo veci Phonographic Perfomance (Ireland) limited proti Írsku, v zmysle ktorého hostia hotelového zariadenia predstavujú celkom významný počet osôb, takže sa musia považovať za verejnosť. Existenciu verejného prenosu žalovaný potvrdil uzatvorením licenčných zmlúv za používanie predmetov ochrany verejným prenosom v r. 2015 s inými organizáciami kolektívnej správy. Uzatvorením zmluvy so SLOVGRAMom žalovaný získal súhlas výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a výrobcov zvukovoobrazových záznamov a vysielateľov a iných nositeľov týchto práv a uzatvorením zmluvy so SOZA súhlas autorov a iných nositeľov práv k hudobným dielam k ich použitiu formou verejného prenosu. Nezískal ale súhlas autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia, ktoré nevyhnutne boli a museli byť súčasťou verejného prenosu. 3.5. Analýzu licenčných platieb v hotelových a reštauračných zariadeniach kolektívnym správcom vo vybratých krajinách Európy z 12.09.2016 vypracovala spoločnosť KPMG Česká republika, s.r.o. na základe objednávky Zväzu hotelov a reštaurácií SR. Jej cieľom je podľa jej autora analyzovať výšku a spôsob úhrady poplatku kolektívnym správcom vo vybraných krajinách Európy a na základe multikriteriálnej kalkulácie navrhnúť vhodnú výšku poplatku odvádzaného hotelovými a reštauračnými zariadeniami kolektívnym správcom. Podľa žalobcu táto Analýza nemôže byť relevantná pre zisťovanie obvyklej licenčnej odmeny. Obvyklá odmena môže byť len taká, za akú boli v rozhodnom období skutočne poskytované licencie iným používateľom. Nerešpektovanie odmeny dohodnutej s používateľmi v uzavretých hromadných licenčných zmluvách podľa žalobcovho Sadzobníka autorských odmien za použitie literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických a audiovizuálnych diel účinného od 01.01.2015 ako odmeny obvyklej by znamenalo poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľov autorských práv oproti používateľom, ktorí si plnia svoje povinnosti. 3.6. Rozhodnutie okresného súdu o výške bezdôvodného obohatenia podľa § 56 ods. 1 autorského zákona nie je závislé od zodpovedania otázky, či zo strany žalobcu došlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu.. Ak by Protimonopolný úrad SR hypoteticky rozhodol o zneužití dominantného postavenia na trhu žalobcom, mal by aj možnosť uložiť žalobcovi sankcie v zmysle zák. č. 136/2001 Z.z.. 4. Odvolacia replika podaná nebola (§ 374 ods. 1 C.s.p.). 5. Občianske súdne konanie bolo začaté dňa 16.03.2016, za účinnosti procesného kódexu, ktorým bol Občiansky súdny poriadok účinný do 30.06.2016. Od 01.07.2016 sú súdy povinné aplikovať Civilný sporový poriadok v zmysle jeho prechodného ustanovenia § 470 ods. 1. 6. Na základe odvolania podaného včas stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359, § 362 C.s.p.) krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) vec prejednal v medziach odvolania žalovaného (§ 380 ods. 1 C.s.p.), v rozsahu určenom ustanovením § 379 C.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario za použitia § 177 ods. 2 písm. c) C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, preto odvolaním napadnutý druhý a tretí výrok rozsudku okresného súdu s poukazom na § 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 C.s.p.), so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie prejednávanej veci a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p.. Na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu a vzhľadom na potrebu vysporiadať sa s tvrdeniami žalovaného v odvolaní odvolací súd dopĺňa ďalšie dôvody. 7. Odvolateľ podal odvolanie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) C.s.p.. 7.1. Odvolací dôvod podľa § 365 písm. b) C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) je naplnený vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane sporu realizáciu jej práv, dosiahne určitú intenzitu. Konkrétne pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania. 7.2. Inou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) C.s.p.) je procesná vada, ktorá nie je subsumovateľná pod ostatné odvolacie dôvody, pokiaľ mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. pochybenie pri vykonávaní dôkazov, porušenie povinnosti viazanosti súdu iným rozhodnutím). Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, nie zmätočnosť súdneho rozhodnutia. 7.3. Odvolacie námietky týkajúce sa vád v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa môžu prejaviť v nevykonaní navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) C.s.p.), alebo v nesprávnom hodnotení dôkazov, ktoré vyústilo do nesprávnych skutkových zistení (§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.). 7.4. Právnym posúdením (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.) je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 222/2009 zo dňa 26. februára 2010). Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (citované z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo 4/2009). 7.5. Medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania patrí právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, čo vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu pritom nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky napr. aj v náleze III. ÚS 119/03. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03 ). Rozhodnutie súdu (až na výnimky stanovené zákonom - viď napr. § 279 C.s.p.) musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie. V súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. musí súd v odôvodnení rozhodnutia podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozhodnutia a musí sa vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami; jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Súd ale nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných jeho stranami. 8. Odvolací súd konštatuje, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje a stručne vysvetľuje podstatné dôvody, so zreteľom na ktoré bolo rozhodnuté. Skutkové a právne závery okresného súdu v prejednávanom spore nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, odôvodnenie odvolaním napadnutých výrokov rozsudku súdu prvej inštancie ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 220 ods. 2 C.s.p.). Skutočnosť, že sa odvolateľ nestotožňuje s právnym názorom okresného súdu nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej arbitrárnosti rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu nejde, pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého rozsudku, o odvolateľom tvrdenú tzv. inú vadu konania v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p. ani o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.. 9. Základnou odvolacou námietkou odvolateľa bolo tvrdenie o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu. Vecnou legitimáciou rozumieme stav vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého je strana sporu subjektom práva (povinnosti), o ktorú v súdnom konaní ide. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že niekto, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia, alebo o ktorom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, nie je nositeľom hmotného oprávnenia (hmotnoprávnej povinnosti), o ktoré v konaní ide. Nedostatok vecnej legitimácie sa ukáže až v samotnom konaní (Handl,V., Rubeš, J. a kol. Občanský soudní řád. Komentář. I. diel. Praha: Panorama, 1985, str. 401). Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že aktívna legitimácia žalobcu vyplýva priamo z filozofie úpravy autorskoprávnej ochrany, ktorej výrazom bol zákon č. 618/2003 Z. z.. Žalobca na základe Oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 udeleného Ministerstvom kultúry SR dňa 11.05.2010 vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Žalovaný mal v zmysle § 84 ods. 1 autorského zákona ako používateľ plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia uvedených predmetov ochrany (aj povinnosť získať licenciu) ex lege prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany, t. j. prostredníctvom žalobcu. Žalovaný totiž nevyužil možnosť danú mu v § 84 ods. 1 autorského zákona preukázať, že niektorý nositeľ práv k vyššie uvedeným dielam výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv. Odvolací súd akcentuje, že povinnosť preukazovať ktorých konkrétnych autorov zastupuje orgán kolektívnej správy podľa aplikovanej právnej úpravy nemá. 10. V konaní pred súdom prvej inštancie aj v odvolacom konaní odvolateľ tvrdil, že nebolo riadne preukázané vykonanie verejného prenosu z hľadiska početnosti neurčitej verejnosti (či je väčšia ako malá, alebo bezvýznamná) vo vzťahu k obsadenosti žalovaného s ohľadom na európsku judikatúru. Odvolací súd v odvolacom prieskume zistil, že súd prvej inštancie vychádzal z verejne dostupných údajov o tom, že v hoteli Hviezda sa v relevantnom období nachádzalo 97 zvukovoobrazových zariadení. Súdny dvor EÚ v rozsudku C-162/10 vo veci Phonographic Perfomance (Ireland) limited proti Írsku v rámci prejudiciálej otázky konštatoval, že prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos. V rozsudku zo dňa 07.12.2006 vo veci Sociedat General de Autores y Editores De Espana (SGAE) c/a Raffael Hoteles SA, sp. zn. C-306/05 Súdny dvor EÚ ako odpoveď na prejudiciálne otázky (bod 29 rozsudku) uviedol, že „Hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady 20001/29/ ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice“. Odvolací súd súhlasí s argumentom žalobcu, že ak by žalovaný nerealizoval verejný prenos, neuzatvoril by licenčné zmluvy za používanie iných predmetov ochrany verejným prenosom v r. 2015 s inými organizáciami kolektívnej správy. Rozsudok Súdneho dvora vo veci C-135/10, na ktorý poukazoval žalovaný, rieši verejný prenos v skutkovo odlišnom prípade. 1. Autorský zákon v § 56 ods. 1 písm. g) určil výšku bezdôvodného obohatenia pri neoprávnenom zásahu do práv autora (ktorým je v súdenom prípade verejný prenos uskutočnený žalovaným bez súhlasu nositeľov autorských práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia) vo výške dvojnásobku odmeny obvyklej za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Táto právna úprava je špeciálnou k právnej úprave bezdôvodného obohatenia v Občianskom zákonníku. Obvyklá odmena je taká, za akú boli v rozhodnom období skutočne poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia licenciu získali. Okresný súd vychádzal z odmeny podľa Sadzobníka žalobcu, na platení ktorej sa dohodol v licenčných zmluvách s viac ako 200 inými subjektmi, čo ju robí v uvedených predmetoch autorskoprávnej ochrany v ekonomických podmienkach Slovenska odmenou obvyklou. Odvolateľ považoval tieto zmluvy za absolútne neplatné pre zneužitie žalobcovho dominantného postavenia na trhu, ktoré ale nepreukázal. Odvolací súd dopĺňa, že aj podľa judikatúry NS ČR použiteľnej v právnom prostredí Slovenskej republiky možno sadzobníku organizácie kolektívnej správy v zásade prisúdiť hodnotu meradla výšky obvyklej autorskej odmeny (rozsudky sp. zn. 30Cdo/1759/2011 z 21.12.2012 alebo 30Cdo/2715/2015 z 27.01.2016). Aj v zmysle uznesenia ÚS SR sp. zn. II.ÚS/101/2011 sa obvyklosť licenčnej odmeny posudzuje podľa toho, za akú odmenu v čase neoprávneného zásahu do práv autorov orgán kolektívnej správy obvykle poskytoval licenciu iným užívateľom, teda za akú uzatváral hromadné licenčné zmluvy. Odvolací súd musí zdôrazniť, že žalovaný napriek neúspešným rokovaniam so žalobcom od r. 2015 nevyužil autorským zákonom (§ 82) danú možnosť požadovať, aby obsah hromadnej licenčnej zmluvy, vrátane odmeny za použitie spravovaných predmetov ochrany určil súd. 11. Nakoľko odvolateľ podal odvolanie explicitne iba voči druhému a tretiemu výroku rozsudku okresného súdu, k jeho argumentácii uvedenej v bodoch 2.4. a 2.5. tohto rozhodnutia týkajúcej sa prerušenia konania, o ktorom súd prvej inštancie rozhodol v prvom výroku sa odvolací súd vyjadrovať nebude. Len pre úplnosť odvolací súd pripája, že odvolanie je prípustné iba v prípade rozhodovania o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164 C.s.p.. 12. Iné odvolacie dôvody, ktorými je odvolací súd viazaný, odvolateľ netvrdil, a to ani vo vzťahu k časti druhého výroku o povinnosti platiť úrok z omeškania ani vo vzťahu k tretiemu výroku o trovách konania, hoci ich odvolaním formálne napadol. Nakoľko ide o závislé výroky (§ 379 písm. a) C.s.p.) od výroku vo veci samej, odvolací súd ich podrobil odvolaciemu prieskumu a po zistení ich vecnej správnosti aj súladu s právnou úpravou rozsudok okresného súdu aj v tejto časti (§ 387 C.s.p.) potvrdil. 13. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobca bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný a vznikol mu proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, ktoré mu odvolací súd priznal. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 1 C.s.p.). 14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).