Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14Co/391/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715216598 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6715216598.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobcu: Z.. R. E. - Lekáreň OPIUM, s miestom podnikania Námestie SNP 71, 960 01 Zvolen, IČO: 35 190 779, právne zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Brázdilom, advokátska kancelária Brázdil & Brázdilová so sídlom Trhová 1, 960 01 Zvolen, proti žalovaným I/ DÔVERA zdravotná poisťovňa, a.s., so sídlom Einsteinova 25, 951 01 Bratislava, IČO: 35 942 436 a II/ N. H., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom XXX XX M., o zaplatenie sumy 18,44 Eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 14C/433/2015-86 zo dňa 10. januára 2017, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 14C/433/2015-86 zo dňa 10. 01. 2017 p o t v r d z u j e. II. Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému I/ trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške trov konania. III. Žalovanému II/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Zvolen (ďalej len „súd prvej inštancie) žalobu voči žalovanému I/ zamietol (prvý výrok rozsudku). Žalovanému II/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 18,44 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (druhý výrok rozsudku). Žalovanému I/ priznal nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a žalobcovi priznal nárok voči žalovanému II/ na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (tretí a štvrtý výrok rozsudku). 2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 09. 12. 2015, ktorá bola doručená súdu dňa 09. 12. 2015 domáhal voči žalovaným I/ a II/ zaplatenia sumy 18,44 Eur a náhrady trov konania, keď povinnosť na plnenie žiadal uložiť spoločne a nerozdielne. Žalobu zdôvodnil tým, že je fyzickou osobou - podnikateľom zapísaným v Živnostenskom registri Okresného úradu Trebišov, ktorá prevádzkuje lekáreň na adrese Námestie SNP 71, Zvolen. So žalovaným I/ sú v zmysle § 7 zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, na základe Zmluvy č. 4982/2006 v zmluvnom vzťahu „poisťovateľ" a „poskytovateľ lekárenskej starostlivosti". Predmetom tejto zmluvy je záväzok žalovaného I/ ako poisťovne uhrádzať mu ako poskytovateľovi lekárenskej starostlivosti v rozsahu určenom platnými právnymi predpismi v spojení s ustanoveniami zmluvy a Všeobecnými zmluvnými podmienkami pre lekárenskú starostlivosť, náklady lekárenskej starostlivosti. Dňa 31. 08. 2015 vystavil žalobca žalovanému I/ faktúru č. 20150093 na sumu 26,28 Eur so splatnosťou dňa 30. 09. 2015. Vyfakturovaná suma zodpovedá časti 18,44 Eur v dlžnej sume za poskytnutú lekárenskú starostlivosť - 2 ks liečiva J. p.o. tbl. XXX x XX mg (J. XX mg) predpísané J.. J. H. a 1 ks liečiva A. p.o. gte po X ml XX mg/ml (X.) predpísané rovnakým ošetrujúcim lekárom. Uvedené bolo pre žalovaného II/ v rozsahu, v ktorom ju žalovaný I/ na základe tvrdení v Protokole sporných dokladov odmietol uhradiť, teda lekárenská starostlivosť, ktorá nebola označená ako neodkladná, a ktorá bola poskytnutá žalovanému II/ ako osobe evidovanej v evidencii dlžníkov žalovaného I/). Údajným dlžníkom mal byť žalovaný II/. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní konštatoval v odôvodnení rozsudku, že dospel k záveru, že žalobu žalobcu voči žalovanému I/ nie je dôvodná, avšak je dôvodná voči žalovanému II/. Žalobca uplatňujúc si voči žalovanému I/ nárok na náhradu škody podľa § 420 OZ bol povinný v konaní preukázať 3 zo 4 predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, teda porušenie právnej povinnosti, či už zmluvnej alebo zákonnej zo strany žalovaného I/, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti zo strany žalovaného I/ a škodou. Žalobca v konaní žiaden z týchto troch predpokladov zodpovednosti za škodu u žalovaného I/ nepreukázal. Ak mu mal žalovaný I/ škodu spôsobiť porušením zmluvnej povinnosti vyplývajúcej zo Zmluvy č. 4982/2006, ktorá bola uzatvorená medzi žalobcom ako poskytovateľom lekárenskej starostlivosti a žalovaným I/ ako poisťovateľom na základe § 7 zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, a to s odkazom na v žalobe popísané jednotlivé body Všeobecných zmluvných podmienok, bolo dôkaznou povinnosťou žalobcu v konaní preukázať, ktorú konkrétnu zmluvnú povinnosť žalovaný I/ zakladajúcu nárok žalobcu na náhradu škody porušil. Žalobca v tomto ohľade neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal tvrdené porušenie zmluvnej povinnosti žalovaného I/. Žalobca predovšetkým nesplnil dôkaznú povinnosť, keď v konaní nepredložil tvrdenú zmluvu a ani VZP. Žalovaný I/ síce uzavretie zmluvy v spojení s VZP nenamietal, avšak ak súd má posúdiť, či došlo k porušeniu zmluvnej povinnosti zo strany žalovaného I/, keď žalobca videl porušenie zmluvnej povinnosti žalovaného I/ v tom, že tento jednostranne s účinnosťou od 01. 04. 2015 zmenil body popísané v žalobe vo VZP v neprospech neho ako poskytovateľa lekárenskej starostlivosti, v čom videl konanie žalovaného I/ v rozpore s dobrými mravmi, bol povinný túto zmluvu a VZP súdu predložiť na dôkaz. Žalobca si však dôkaznú povinnosť nesplnil, dokonca ani nenavrhol dôkaz vykonať, a tým neuniesol dôkazné bremeno preukázať porušenie tvrdenej zmluvnej povinnosti zo strany žalovaného I/. Súd ďalej v odôvodnení poukázal na to, že liečivá uvedené vyššie v odôvodnení rozhodnutia boli žalobcom vydané žalovanému II/ po predložení lekárskych predpisov s tým, že žalovaný II/ na tieto liečivá vykonal doplatok, zvyšok ceny za tieto liečivá spolu v čiastke 18,44 Eur pri prevzatí týchto liekov žalobcovi ako poskytovateľovi lekárenskej starostlivosti neuhradil, pretože žalobca bol v tom, že táto suma mu bude nahradená žalovaným I/ ako zdravotnou poisťovňou žalovaného II/. Z vykonaného dokazovania však vyplynulo, že žalovaný I/, hoci žalobca ako poskytovateľ lekárenskej starostlivosti si túto sumu u neho uplatnil na základe zmluvného vzťahu, mu ju neuhradil s odôvodnením, že u žalovaného II/ nešlo o neodkladnú zdravotnú starostlivosť, s tým, že žalovaný II/ bol v čase výdaja liekov ako poistenec jeho dlžníkom. Z ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 580/2004 Z.z. vyplýva, že poistenec má právo na úhradu zdravotnej starostlivosti v rozsahu ustanovenom osobitným predpisom, ak ďalej nie je ustanovené inak. Neodkladnú starostlivosť uhrádza príslušná zdravotná poisťovňa. Skutočnosť, či ide o neodkladnú starostlivosť, potvrdzuje príslušná zdravotná poisťovňa poistenca. Právo na úhradu len neodkladnej starostlivosti neplatí pre poistenca, ktorý je zamestnancom, za ktorého nezaplatil preddavok na poistné zamestnávateľ. Súd prvej inštancie tak konštatoval, že v posudzovanom prípade žalovanému II/ nevznikol nárok na úhradu zdravotnej starostlivosti zo strany žalovaného I/ ako jeho zdravotnej poisťovne, pretože ku dňu výdaja liečiv od žalobcu ako poskytovateľa lekárenskej starostlivosti bol evidovaný zdravotnou poisťovňou (žalovaným I/), ako dlžník, pričom v danom prípade nešlo o neodkladnú zdravotnú starostlivosť, keď na lekárskych predpisoch príslušným lekárom nebolo označené, že sa jedná o neodkladnú zdravotnú starostlivosť, keď táto skutočnosť nebola medzi stranami sporná a napokon i vyplynula z lekárskych predpisov, ktoré žalobca predložil do súdneho konania, pričom na nich lekárom nebolo vyznačené, že sa jedná o neodkladnú zdravotnú starostlivosť pre žalovaného II/. Teda pokiaľ žalovaný I/ neuhradil za tieto liečivá žalobcovi ako poskytovateľovi lekárenskej starostlivosti žalovanú čiastku, postupoval tak v súlade so zákonom, pretože žalovaný II/ za týchto podmienok nemal zákonný nárok na to, aby žalovaný I/ uhradil náklady na jeho zdravotnú starostlivosť zo zdrojov verejného zdravotného poistenia, keďže v čase výdaja liekov žalovaný II/ bol dlžníkom zdravotnej poisťovne. Podstatná podľa názoru súdu prvej inštancie je tá skutočnosť, že žalovaný II/ nemal nárok na to, aby liečivá boli uhradené zo zdrojov verejného zdravotného poistenia, pretože žalovaný II/ tento nárok nemal, tak ako to vyplýva z § 9 ods. 2 zákona č. 580/2004 Z. z a bol preto povinný za výdaj liekov zaplatiť poskytovateľovi lekárenskej starostlivosti, teda žalobcovi, samotný žalovaný II/. Keďže žalovaný II/ za tieto liečivá sumu 18,44 Eur neuhradil, na úkor žalobcu sa bezdôvodne obohatil, keď žalobca mu plnil bez právneho dôvodu, preto žalovaný II/ je povinný podľa zásad o vydaní bezdôvodného obohatenia podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka žalobcovi toto bezdôvodné obohatenie vydať. Že túto povinnosť mal žalovaný II/ a nie žalovaný I/ podporne vyplýva i z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/226/2016 zo dňa 26. 04. 2016, ktorý síce ako odvolací súd rozhodoval nie v merite veci, ale o trovách konania, v obdobnej právnej veci vedenej Okresným súdom Zvolen pod sp. zn. 13C/419/2015, v ktorej došlo k späťvzatiu žaloby, kde z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplynulo, že ak žalovaný II/ bol na zozname neplatičov poistného a v dôsledku toho mal právo len na neodkladnú zdravotnú starostlivosť a vydaný liek sa netýkal neodkladnej zdravotnej starostlivosti, tak potom povinnosť úhrady lieku neprešla na žalovaného I/, ale túto povinnosť mal žalovaný II/. V súdenej veci medzi stranami nebolo sporné, že nešlo o neodkladnú zdravotnú starostlivosť, táto skutočnosť nebola žiadnou zo strán sporu spochybnená. Žalobca v rámci prejednania žaloby len spochybnil hodnovernosť zoznamu dlžníkov žalovaného I/, ktorý žalovaný I/ zverejňuje na svojej webovej stránke. I keď žalovaný I/ túto informáciu na svojej webovej stránke uvádza, podľa názoru súdu táto informácia nespochybňuje hodnovernosť zoznamu dlžníkov žalovaného I/ zverejňovaného na jeho webovej stránke. Žalobca v konaní nepredložil žiaden dôkaz a ani nenavrhol v konaní vykonať žiaden dôkaz, ktorý by spochybnil skutkové tvrdenia žalovaného I/, že ku dňu výdaja liekov žalovaný II/ bol jeho dlžníkom, ktorý bol zverejnený v tomto zozname. Poukazovanie na skutkové okolnosti iného konania, konkrétne konania vedeného pred Okresným súdom Zvolen pod sp.zn. 18C/4/2016, v tomto konaní je právne bezvýznamné. Žalovaný II/ napriek tomu, že mu bola žaloba s prílohami riadne doručená a bol riadne vyzvaný, aby sa k žalobe vyjadril, zostal v konaní nečinný. Žalovaný II/ nerozporoval tvrdenia žalovaného I/, že ku dňu výdaja liekov bol dlžníkom zdravotnej poisťovne zverejnenom v zozname dlžníkov. Akékoľvek úvahy žalobcu o popieraní tejto skutočnosti nemali oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalobca v konaní nepredložil žiaden dôkaz, a ani nenavrhol v konaní vykonať žiaden dôkaz na preukázanie svojich spochybnení o hodnovernosti zoznamu dlžníkov zverejňovaných žalovaným I/ na webovej stránke. Za týchto skutkových okolností, potom súd mal za to, že v tomto tvrdenia žalobcu boli len účelové, ničím nepreukázané, ktoré neviedli súd k iným záverom, než vyslovil v dôvodoch tohto rozsudku. 3. O trovách konania súd rozhodol s poukazom ustanovenie § 262 ods. 1, 2 a § 255 Civilného sporového poriadku, keď, keď priznal žalobcovi nárok na trovy konania voči žalovanému II/, a to podľa zásady úspechu a neúspechu vo veci. Žalobca voči žalovanému II/ mal plný úspech vo veci, preto žalovaný II/ je povinný žalobcovi nahradiť trovy konania v plnom rozsahu a voči žalobcovi však bol úspešný v plnom rozsahu žalovaný I/, preto podľa rovnakej zásady žalovaný I/ má nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške týchto trov konania súd rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. 4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie Z.. R. E. - žalobca, a to vo výroku rozsudku, ktorým bola žaloba zamietnutá voči žalovanému I/ a vo výroku rozsudku, ktorým súd rozhodol, že žalovaný I/ má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Podanie odvolania zdôvodnil poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP. V dôvodoch odvolania uviedol, že súd prvej inštancie v bode 42 odôvodnenia rozsudku uviedol, že žalobca nesplnil dôkaznú povinnosť a nepredložil tvrdenú zmluvu, ktorej sa týkali tvrdenia o porušení VZP. Je zrejmé, že v konaniach začatých pred účinnosťou CSP si mal súd z úradnej povinnosti túto zmluvu zadovážiť. Porušením tejto povinnosti došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ďalej namietal konštatovanie súdu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno tým, že nepredložil súdu zmluvu medzi žalovaným I/ a žalobcom a ani VZP, ktorým sa riadi zmluvný vzťah. Súd sa však žiadnym spôsobom nevysporiadal s žalobcom predloženými dôkazmi založenými v spise: faktúru zo dňa 31. 08. 2015 č. 20150093 a prehľad zúčtovania poskytnutej lekárenskej starostlivosti, faktúru zo dňa 17. 09. 2015 č. 2015LP7600007573. Žalobca má za to, že škodu spôsobenú podľa § 420 OZ mu žalovaný spôsobil nedodržaním právnej povinnosti vyplývajúcej mu z ustanovenia zákona 363/2011 Z. z. § 3 ods. 2. Vykázané lieky a lekárenská starostlivosť, ktoré sú predmetom sporu spĺňajú podmienky stanovené vyššie uvedenými ustanoveniami zákona č. 363/201. Faktúra č. 201500093 preukazuje vykázanie poskytnutej zdravotnej starostlivosti pre poistenca žalovaného I/ a predmetom sporu nie je spochybnenie existencie zmluvného vzťahu zo strany žalovaného I/, ani spochybnenie dokladu preukazujúceho uplatnenie nároku žalobcom voči žalovanému I/. Žalobca poukazuje len na zákonnú normu, ktorá je súdu známa. Faktúra aj protokol sporných dokladov boli žalobcom do spisu založené pri podaní žaloby. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku označil na účelové poukázanie žalobcu na skutočnosť, že zoznam dlžníkov, ktorý má zakladať dôvod na vyberanie doplatkov za lieky nad rámec a v rozpore so zákonom č. 362/2011 obsahuje text „údaje v uvedenom zozname preto majú len informatívny charakter, nie sú použiteľné pre právne úkony". Žalovaný I/ uvádza ako dôkaz, na základe ktorého odmietol plniť žalobcovi niečo, čo zároveň označil sám žalovaný I/ ako nepoužiteľné pre právne úkony. Žalobca má tak za to, že takéto konanie žalovaného I/ nemôže zakladať predpoklad pre rozhodnutie súdu v prospech žalovaného I/. K vyjadreniu súdu, že žalobca nepreukázal existenciu zoznamu dlžníkov, uvádza žalobca, že v takom prípade mu nie je známe, aký právny dôvod viedol súd k rozhodnutiu, že žalobcovi neopri náleží plnenie od žalovaného I/ z dôvodu, že žalovaný II/ je vedený v zozname dlžníkov. K dôvodu podľa § 365 ods. I/ písm. h) CSP žalobca uviedol, že nesprávne právne posúdenie veci vidí v tom, že súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalovaný II/ je dlžníkom žalovaného I/, a preto žalobca bol povinný od žalovaného II/ v rozpore so zákonom vyberať úhradu (doplatok za lieky) nad rámec stanoveným zákonom v takzvanom kategorizačnom zozname. Svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na znenie § 9 ods. 2 zákona 580/2004 Z. z. Žalobca poukázal na znenie § 1 zákona 580/2004 Z. z. Zákon 580/2004 je právnym rámcom pre zmluvný vzťah medzi žalovaným I/ a žalovaným II/. Nezasahuje do vzťahu medzi žalobcom a žalovaným I/, ktorý je založený na základe iného zákona (napr. 362/2011, 363/2011) a nezakladá žiadne povinnosti a práva medzi žalobcom a žalovaným II/. V ďalšom žalobca poukázal na to, že povinnosti poskytovateľa lekárenskej starostlivosti upravuje zákon č. 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach (predtým zákon 140/1998 Z. z.). Ďalej v odvolaní poukázal na § 21, 23 ods. 1, 2 zákona o liekoch, podľa ktorého, ak lekár vyznačí na lekárskom predpise, alebo na lekárskom poukaze poznámku „hradí pacient", je držiteľ povolený na poskytovanie lekárenskej starostlivosti oprávnený vyberať finančnú úhradu za výdaj lieku, zdravotníckej pomôcky a dietetickej potraviny, za ktoré by mu inak patrila úhrada podľa osobitného predpisu. Ďalej žalobca uviedol, že podľa § 3 ods. 4 písm. b) zákona č. 577/2004 Z. z. súčasťou zdravotného výkonu je aj vypísanie lekárskeho predpisu. Na lekárskom predpise, ktoré sú premetom sporu, nebola vyznačená poznámka „hradí pacient". Skúmanie skutočností, či si poistenec riadne plní svoje povinnosti dané mu zákonom č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení vo vzťahu k plateniu poistného a ich samotné nedodržanie, nie je právnym dôvodom na odmietnutie výdaja lieku, zdravotníckej pomôcky a dietetickej potraviny riadne predpísaných, ani dôvodom na výber hotovosti nad rámec stanovený v § 23 ods. 1 písm. x) Zákona o liekoch. Je zákonnou povinnosťou osoby oprávnenej vydávať lieky, uskutočniť výdaj lieku v prípade, že lekársky predpis a lekársky poukaz obsahujú v zákonom o liekoch predpísané náležitosti, pričom osoba oprávnená vydávať lieky koná automaticky vo vzťahu k lekárskemu predpisu a k lekárskemu poukazu, za úplnosť a správnosť vyplnenia ktorých zodpovedá lekár, ktorý lekársky predpis vyplnil, to všetko bez povinnosti osoby oprávnenej vydávať lieky, kontrolovať nárok poistenca na úhradu za vydané lieky. Ak lekársky predpis inak spĺňal všetky náležitosti stanovené zákonom o liekoch, je lekáreň povinná liek vydať a nevyberať od poistenca finančnú hotovosť nad rámec znenia § 23 ods. 1 písm. x) Zákona o liekoch. V opačnom prípade sa vystavuje plnej zodpovednosti za iný správny delikt, rovnako aj plnej trestnoprávnej a občianskoprávnej zodpovednosti za možnú ujmu nad zdravím pacienta. V súlade s § 23 ods. 2 Zákona o liekoch, môže držiteľ povolenie na poskytovanie lekárenskej starostlivosti vybrať finančnú úhradu za výdaj lieku iba v prípade, ak je na lekárskom predpise uvedené „hradí pacient". 5. Z uvedených zákonných ustanovení je zrejmé, že ust. § 9 ods. 2 zák. č. 580/2004 tak ako si ho vykladá žalovaný 1/ a s ktorého výkladom sa súd v odôvodnení napadnutého rozsudku stotožnil, je v rozpore s inými ustanoveniami inej zákonnej normy, napr. zák. č. 362/2011, tak ako na ne vyššie žalobca poukázal. Ďalej žalobca poukázal na čl. 16 zák. č. 160/2015 Z. z. 6. V bode III. odvolania poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR - PL ÚS 19/98, v zmysle ktorého „ak zákonodarný orgán nepostupuje v súlade s inými ustanoveniami Ústavy, poruší tým princíp ústavnosti, vyplývajúci z čl. 1 Ústavy. Národná rada ako zákonodarný orgán je viazaná kritériami ústavnosti v rovnakej miere ako ostatné orgány verejnej moci v Slovenskej republike (čl. 2 ods. 2 Ústavy)". V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že v prípade zdravotného poistenia, pokiaľ je vyberané plošne, bez ohľadu na to, či ten kto ho platí na jeho spotrebe participuje, možno sa domnievať, že pokiaľ žalovaný 1/ preukázateľne za predchádzajúce roky vybral na poistnom viac než použil na spotrebu tých, ktorí ho zaplatili, bude v dobe keď sú poistenci ktorí v predchádzajúcom období prispeli k zisku zdravotnej poisťovne oprávnený v čase vlastnej núdze na tomto zisku aj participovať a to vo forme úhrad za poskytnutú zdravotnú starostlivosť. Pri súčasnom platnom systéme rozdelenia je pre zdravotné poisťovne je nepodstatné koľko dlžníkov majú a aký je ich dlh. Pre rozdelenie cez účet UDZS, ktorý tvorí 95 % prijatého poistného, nezohľadňuje počty dlžníkov, len celkový počet poistencov konkrétnej zdravotnej poisťovne a na každého z nich bez ohľadu na to aký má dlh, dostane poisťovňa plnenie z tohto prerozdelenia. To zmenená, že na dlžníka poisťovňa nedopláca. V ďalšom vytýka súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal so skutočnosťou ako žalovaný 1 rozhodol o tom, že v prípade žalovaného 2/ nejde o neodkladnú zdravotnú starostlivosť. Tiež vytkol súdu, že mal v zmysle § 438 ods. 1 OZ rozhodnúť tak, že obaja žalovaní zodpovedajú za škodu vzniknutú žalobcovi spoločne a nerozdielne, pretože predmet sporu - zdravotné poistenie je predmetom zmluvného vzťahu medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/. domáhal sa zmeny rozsudku tak, že žalobe bude v celom rozsahu vyhovené v zmysle jej pôvodného navrhovaného žalobného petitu. 7. Dňa 05. 06. 2017 sa k odvolaniu žalobcu vyjadril žalovaný, pričom poukázal na ust. § 359 Civilného sporového poriadku a mal za to, že súd rozhodol v prospech žalobcu v celom rozsahu a preto navrhol, aby odvolací súd odvolanie odmietol, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné. Domnieva sa, že pokiaľ žalobca odvodzuje svoje oprávnenie podať odvolanie, vzhľadom na rozhodnutie o náhrade trov konania, tento dôvod neobstojí, podľa názoru žalovaného 1/ je v takom prípade prípustné iba odvolanie voči výroku o náhrade trov konania. Ďalej uviedol, že žalobca uviedol dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, pričom konštatoval, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace práva. K tomuto porušeniu práva žalobcu malo dôjsť tým, že súd si z úradnej povinnosti nezadovážil dôkazy preukazujúce tvrdenia žalobcu, napriek tomu, že žalobca nenavrhol na vykonanie žiadne dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. Podľa názoru žalovaného 1/ bolo aj podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, povinnosťou žalobcu označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom zásadu sudcovskej koncentrácie v danom prípade súd neaplikoval, vykonal všetky dôkazy navrhnuté stranami a zároveň aj na pojednávaní vyzval žalobcu na doplnenie návrhov na dokazovanie. 8. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu o tom, že žalovaný 1/ porušil povinnosť podľa ust. § 3 ods. 2 zák. č. 363/2011 Z. z., z čoho žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody, nebolo zo strany súdu možné sa k tomuto tvrdeniu vyjadriť, keďže v priebehu prvostupňového konania žalobca tento dôvod vôbec neuviedol, pričom odvodzoval svoj nárok na náhradu škody od konania zdravotnej poisťovne v rozpore s dobrými mravmi v súvislosti so zmenou všeobecných zmluvných podmienok, ktorú však v priebehu konania nijak nešpecifikoval. Povinnosť zdravotnej poisťovne na úhradu zdravotnej starostlivosti za svojich poistencov upravujú i iné ustanovenia iných právnych predpisov, ktoré treba vykladať vo vzájomnej súvislosti. Pokiaľ v zmysle ust. § 9 ods. 2 zdravotná poisťovňa nie je povinná uhradiť liek za svojho poistenca, ale si ho má poistenec uhradiť sám, nie je možné odvodzovať nárok na náhradu škody od porušenia všeobecného ustanovenia o úhrade lieku z verejného zdravotného poistenia. K námietke žalobcu o dôveryhodnosti vedenia zoznamu dlžníkov žalovaný uviedol, že povinnosť viesť zoznam dlžníkov na internete, ako i podmienky jeho vedenia, určuje zdravotnej poisťovni zákon v ust. § 25 a 25a zák. č. 580/2004 Z. z. Zároveň nie zdravotná poisťovňa, ale zákon v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 580/2004 Z. z. spája so zverejnením v zozname dlžníkov pre dlžníka právne následky. Pokiaľ sa týka námietok k hodnovernosti zoznamu dlžníkov, vzhľadom k tomu, že v zozname dlžníkov nie sú vedení všetci poistenci, ktorí majú voči zdravotnej poisťovni dlh na poistnom, nie je možné zoznam dlžníkov použiť ako tvrdenie, že poistenec nemá voči zdravotnej poisťovni žiaden dlh, prípadne ako potvrdenie o stave pohľadávok, k čomu informácia uvedená pri zozname dlžníkov na webovej stránke žalovaného 1/ smeruje a jej význam je podľa názoru žalovaného 1/ zrejmý. K tvrdeniam žalobcu, v ktorých uvádza, že nie je oprávnený liek pacientovi nevydať, alebo že nie je oprávnený vyberať od pacienta úhradu nad rámec § 23 pds- 1 písm. x a § 23 ods. 2 zák. č. 363/2011 Z. z., žalovaný 1/ uvádza, že žalobca môže liek vydať a je oprávnený žiadať jeho úhradu od pacienta, ako je to i v prípade iných liekov, ktoré nie sú hradené z verejného zdravotného poistenia. Žalobca sa snaží navodiť dojem, že je v lekárni oprávnený vydať liek iba v prípade, ak ho hradí zdravotná poisťovňa. Množstvo liekov nie je vôbec hradených zo zdravotného poistenia, týka sa to i receptových liekov a žalobca vydá takýto liek v lekárni poistencovi za úhradu aj bez toho, aby bolo recepte uvedené „hradí pacient". Zároveň žalobca argumentuje ust. § 23 ods. 2 zák. č. 363/2001 Z. z., ktoré ale rieši vyberanie úhrady za lieky, za ktoré by mu inak patrila úhrada podľa osobitného predpisu. Zákon teda zakazuje vyberať úhradu za lieky, ktoré sú hradené z verejného zdravotného poistenia. V danom prípade liek naopak nie je hradený z vereného zdravotného poistenia a poistenec je povinný si ho uhradiť v lekárni sám, pričom dlžník stráca nárok na úhradu lieku z verejného zdravotného poistenia momentom zverejnenia dlžníka v zozname dlžníkov. Uvedený názor zastáva aj tvorca zákona Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, ktorý v reakcii na podnet Slovenskej lekárenskej komory zaslal komore v tejto veci stanovisko, ktoré žalovaný 1/ zároveň predložil súdu v rámci prvostupňového súdneho konania. Tvrdenie žalobcu o tom, že rozsudok ho vystavuje riziku sankcie, je nepravdivé. Rovnako nie je pravdivé tvrdenie o ohrozovaní zdravia pacientov, keďže predmetom sporu je úhrada lieku a nie jeho výdaj. Uviedol, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, z ktorých by vyplývala povinnosť žalovaného uhradiť liek za žalovaného 2/. Odvolanie zároveň smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému nie je odvolanie prípustné. Žalovaný 1/ preto navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalobcu odmietol. 9. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z., Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP") preskúmal vec v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 10. Súčasne sa odvolací súd stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci, rozhodnutie, ktoré je logické a presvedčivé odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Pokiaľ sa týka odvolacích námietok týkajúcich sa vád v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie, odvolací súd dodáva, že tieto sa môžu prejaviť v nevykonaní navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP), alebo v nesprávnom hodnotení dôkazov, ktoré vyústili do nesprávnych skutkových zistení (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP). Žalobca sa ako v podanej žalobe tak aj v podanom odvolaní domáhal, aby súd uložil žalovanému 1/ a žalovanému 2/ spoločne a nerozdielne povinnosť zaplatiť vymáhanú sumu s príslušným úrokom z omeškania. Odvolací súd považuje za dôležité v tejto veci poukázať na ust. § 9 ods. 2 zák. č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení, v zmysle ktorého dlžníci zverejnení v zozname dlžníkov nemajú nárok na úhradu inej ako neodkladnej starostlivosti. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie je zrejmé, že žalovaný 2/ v rozhodnom období bol dlžníkom uverejneným v tomto zozname a mal teda nárok iba na úhradu neodkladnej starostlivosti. Odvolací súd nepovažuje za správna názor žalobcu o nesúlade alebo konkurencii § 23 ods. 1 písm. x) a § 23 ods. 2 zák. č. 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach s § 9 ods. 2 Zákona o zdravotnom poistení. Ust. § 23 ods. 1 písm. x) Zákona o liekoch rieši pomer úhrady zdravotnej poisťovne a poistenca za lieky čiastočne hradené z verejného zdravotného poistenia, § 23 ods. 2 rieši vyberanie úhrady za lieky, za ktoré by poskytovateľovi lekárenskej starostlivosti inak patrila úhrada podľa osobitného predpisu. Zákon teda zakazuje vyberať úhradu za lieky hradené z verejného zdravotného poistenia. V súdenej veci lieky z verejného zdravotného poistenia neboli hradené vôbec, nemožno preto konštatovať porušenie § 23 ods. 1 písm. x) a § 23 ods. 2 zákona o liekoch v prípade, ak by žalobca v takomto prípade žiadal úhradu za vydané lieky priamo od žalovaného 2/, nakoľko tento stratil svoje právo na ich úhradu z verejného zdravotného poistenia momentom, kedy bol zverejnený v zozname dlžníkov žalovaného 1/. Samotná skutočnosť, že zoznam má podľa poznámky v ňom uvedenej iba informatívny charakter neznamená, že by osoba v ňom uvedená nebola dlžníkom v zmysle vyššie uvedených zákonov. V konaní nebolo zistené, že žalovaný 1/ neuhradením žalovanej sumy postupoval v rozpore so zákonom, že by konal v rozpore s dobrými mravmi ako tvrdí žalobca, preto nenesie zodpovednosť za škodu, ktorá by eventuálne žalobcovi vznikla. Na strane žalovaného 1/ teda nemožno konštatovať jeden zo základných atribútov vzniku jeho zodpovednosti za škodu vzniknutú žalobcovi a to porušenie právnej povinnosti. Správne preto súd prvej inštancie rozhodol tak, keď žalobu voči žalovanému 1/ zamietol. 11. Pokiaľ žalobca namieta nesprávne právne posúdenie spoločnej zodpovednosti žalovaného 1/ a žalovaného 2/, odvolací súd uvádza, že z hmotnoprávneho vzťahu medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/ nevyplýva, že ide o spoločné práva a povinnosti, ohľadom ktorých by sa rozsudok musel vzťahovať na všetky sporové strany vystupujúce na strane žalovaného. Žalobca pritom sám kvalifikoval právny dôvod žaloby voči žalovanému 1/ ako nárok na náhradu škody a voči žalovanému 2/ ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, odvolací súd k tomuto uvádza, že predmetom sporu voči žalovanému 1/ a žalovanému 2/ nie sú rovnaké práva a povinnosti, povinnosť zdravotnej poisťovne uhradiť zdravotnú starostlivosť za svojho poistenca vylučuje povinnosť jej úhrady poistencom a naopak. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, pokiaľ súd žalobou voči žalovanému 1/ v celom rozsahu zamietol a voči žalovanému 2/ súd žalobe vyhovel. 12. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní poukázal na nález Ústavného súdu PL ÚS 15/98 a namietal, že prijatím znenia § 9 ods. 2 zák. č. 580/2004 Z. z. boli podľa jeho názoru v rozpore s Ústavou SR zavedené do právneho poriadku rôzne kategórie poistencov s rôznym nárokom na úhradu poskytnutej zdravotnej starostlivosti, tu odvolací súd uvádza, že úlohou odvolacieho súdu nie je v danom prípade posudzovať ústavnoprávnu rovinu nároku uplatneného žalobou. Z ustanovení posudzovaných v konaní nevyplýva ich nesúlad s Ústavou SR. Na to, aby bol žalobca v spore úspešný, nepostačuje jeho tvrdenie o nedôslednosti či vzájomnom odporovaní si právnej úpravy. Súd v danej veci mal posúdiť, či došlo k naplneniu zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovaného 1/ za škodu, ktorú tvrdil na svojej strane žalobca, teda protiprávne konanie škodcu, vznik škody ako majetkovej ujmy na strane poškodeného a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a škodou (§ 420 OZ). Ako súd prvej inštancie, tak aj odvolací súd na strane žalovaného 1/ nezistil konanie, ktoré by bolo v rozpore s objektívnym právom. 13. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku prednesenú žalobcom o tom, že zo strany súdu prvej inštancie nesprávnym procesným postupom došlo k porušeniu práva strany, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a to v dôsledku toho, že konajúci súd prvej inštancie si nezadovážil dôkazy preukazujúce tvrdenia žalobcu, odvolací súd uvádza, že už za účinnosti predchádzajúceho procesného predpisu - zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP), bolo povinnosťou žalobcu označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 120 ods. 1 OSP), pričom v prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy navrhnuté stranami a zároveň i na konanom pojednávaní vyzval žalobcu na doplnenie návrhov na dokazovanie. Žalobca nenavrhol na vykonanie žiadne dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. V tomto smere je teda odvolacia námietka žalobcu nedôvodná. 14. S poukazom na uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. Pokiaľ ide o rozhodnutie o náhrade trov konania, súd prvej inštancie rozhodol správne keď aplikoval ust. § 255 ods. 1 CSP, rozhodol v zmysle zásady úspechu v konaní. 15. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP s poukazom na ust § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, keďže žalobca bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu neúspešný. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP. Žalovaný 2/ bol v odvolacom konaní nečinný, žiadne trovy mu v tomto štádiu konania vzniknúť nemohli, preto rozhodol odvolací súd tak, že žalovanému 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. 16. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).