Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 11Co/111/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6615217079 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Zlocha ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6615217079.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Zlochu a sudkýň JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jany Haluškovej ako členiek senátu, v spore žalobcu: Intrum Slovakia, s.r.o., IČO: 35 831 154, Mýtna 48, Bratislava, zastúpený JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so sídlom AK Mýtna 48, Bratislava, proti žalovanému: Bc. W. O., nar. XX. R. XXXX, bytom M. S. XXX/XX, I., zastúpeného Ing. Evou Slovákovou, bytom M. Belu 240/35, Kalinovo, o zaplatenie 6.007,37 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec, č.k. 5C/423/2015-147 zo dňa 1. decembra 2017 s spojení s opravným uznesením č.k. 5C/423/2015-176 zo dňa 15. februára 2018, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a výroku V. p o t v r d z u j e. II. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. m e n í tak, že konanie čo do zaplatenia sumy 788,71 Eur s prísl. z a s t a v u j e. III. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku IV. m e n í tak, že žalovanému nárok na finančné zadosťučinenie od žalobcu n e p r i z n á v a. IV. Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%, ktoré mu je žalovaný p o v i n n ý zaplatiť v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o ich výške. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Lučenec (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) odvolaním napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi 2.851,81 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne od 01.10.2013 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (prvá výroková veta). Druhou výrokovou vetou okresný súd žalobu čo do zaplatenia sumy 788,71 Eur s príslušenstvom zastavil a treťou výrokovou vetou žalobu čo do zvyšku uplatneného nároku zamietol. Okresný súd taktiež priznal žalovanému finančné zadosťučinenie v sume 100,-Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku (štvrtá výroková veta) a o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 9,30% s tým, že o výške náhrady rozhodne súd samostatným uznesením (piata výroková veta). 1.1 Na základe vykonaného dokazovania okresný súd konštatoval, že zmluva, zakladajúca uplatnený nárok (zmluva o pôžičke č. 5015674 zo dňa 21.07.2012) je zmluvou spotrebiteľskou a spotrebiteľskými zmluvami boli aj zmluvy uzavreté medzi žalobcom a žalovaným v roku 2011. Pokiaľ ide o zmluvy zo dňa 21.04.2011, 18.02.2011 a 31.03.2011, tieto neobsahujú predpísané náležitosti spotrebiteľských zmlúv podľa § 9 ods.2 písm. f) a k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“), a teda dobu trvania zmluva o spotrebiteľskom úvere, termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru. Zo zmluvy vyplýva iba nepresný údaj termínu konečnej splatnosti uvedený mesiacom a rokom. Spotrebiteľ sa z uvedených dôvodov nevie orientovať v povinnostiach, pri uzavretí zmlúv nebol upovedomený o tom, ako je naložené s jeho splátkou a čo a v akej výške konkrétne spláca. Zmluva je pre bežného spotrebiteľa nejasná, spotrebiteľ nemá vedomosť, ako je splátka rozčlenená na istinu a jej príslušenstvo. Nesplnenie zákonných náležitostí spotrebiteľskej zmluvy zákon sankcionuje následkom, že zmluva sa považuje za uzavretú bez úrokov a poplatkov, teda platí, že pokiaľ si žalovaný požičal 2.000,-Eur zmluvou uzavretou 24.01.2011 a podľa zmluvy mal zaplatiť 3.750,-Eur s úrokmi a poplatkami, je žalovaný povinný vrátiť len sumu 2.000,- Eur, z ktorej však uhradil len 450,17 Eur. Pokiaľ ide o zmluvu zo dňa 18.02.2011, pôžička predstavovala 700,-Eur, žalovaný sa zaviazal zaplatiť 1.200,-Eur, je povinný vrátiť dlh len 700,-Eur, z čoho však už zaplatil 154,38 Eur. Zostala mu povinnosť vrátiť na predmetnú zmluvu len 545,62 Eur. Rovnako pokiaľ ide o zmluvu z 31.03.2011, pôžička predstavovala 1.400,-Eur a nie 2.304,-Eur, vrátených bolo 197,56 Eur, k zaplateniu zostalo 1.202,44 Eur. Na základe uvedených troch pôžičiek bola žalovanému poskytnutá suma 4.100,-Eur, z čoho bolo vrátených 802,11 Eur a rozdiel predstavuje sumu 3.297,29 Eur, ktorú by mal žalovaný v skutočnosti vrátiť. 1.2 Súd prvej inštancie prihliadol na žalovaným vznesenú námietku premlčania, mal za to, že boli premlčané prvé štyri splátky žalovanej zmluvy č. 5015674 zo dňa 21.07.2012, premlčané sú splátky najneskôr splatné 20.11.2012, nakoľko žaloba bola podaná 11.12.2015. Zo sumy 3.297,29 Eur bolo teda nutné odpočítať sumu 445,58 Eur (premlčané splátky) a z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie žalovaného zaviazal k zaplateniu sumy 2.851,81 Eur a žalobu čo do zvyšku uplatneného nároku zamietol. 1.3 Súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods.1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. (ďalej len „nariadenie č.87/1995 Z.z.“) priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 2.851,81 Eur od 01.01.2013 do zaplatenia; v uvedenom období sa žalovaný dostal do omeškania v zmysle výzvy žalobcu zo dňa 23.12.2012, ktorá bola žalovanému doručená 04.01.2013, žalobca poskytol žalovanému lehotu na zaplatenie 5 dní od doručenia výzvy. 1.4 V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa okresný súd vysporiadal s námietkou žalobcu, ktorou žiadal prihliadnuť na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.01.2016 v právnej veci vedenej pod sp.zn. C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. c/a I. S. a námietku žalobcu ohľadom aplikácie uvedeného rozsudku neprijal. 1.5 Rovnako sa zaoberal aj námietkami žalovaného, najmä pokiaľ išlo o tvrdenie, že žalovaný zmluvu č. 5015674 neuzavrel, pričom poprel aj pravosť svojho podpisu. V tomto smere okresný súd dospel k názoru, že žalobca produkoval viaceré dôkazy preukazujúce uzavretie tejto zmluvy žalovaným, pochybnosti o tom, že žalovaný zmluvy o pôžičke uzavrel, okresný súd nemal a obranu žalovaného v tomto smere považoval za účelovú. Pokiaľ žalovaný žiadal žalobu zamietnuť z dôvodu premlčania pohľadávky, okresný súd zdôraznil, že nezaplatením jednej splátky sa nestáva celý dlh automatiky splatným, žiadať o zaplatenie celej pohľadávky môže veriteľ, ide o právo, nie však povinnosť veriteľa. Nezaplatením splátky nedochádza automaticky k splatnosti celej pohľadávky. Z uvedeného dôvodu za premlčané považoval len prvé štyri splátky žalobou uplatneného nároku. 1.6 Súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodný nesúhlas žalovaného s pripustením zmeny strán sporu na strane žalobcu, okresný súd postupoval v zmysle § 80 zákona č129/2010 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), žalovanému bolo uznesenie o zámene účastníkov konania doručené, zásielku v odbernej lehote neprevzal. Okresný súd tiež zdôraznil, že návrhu žalovaného, aby rozhodol vo veci rozsudkom pre zmeškanie, nevyhovel. Žalovaný navrhol tento postup z dôvodu, že žalobca sa nedostavil na pojednávania dňa 12.06.2017 a 27.10.2017 a svoju neúčasť neospravedlnil. Okresný súd však zistil, že pokiaľ ide o pojednávanie dňa 12.06.2017, ospravedlnenie žalobcu bolo súdu doručené v deň pojednávania, podané na poštovú prepravu dňa 08.06.2017. Žalobca sa síce nedostavil ani na pojednávanie dňa 27.10.2017, neúčasť neospravedlnil, toto pojednávanie sa konalo po dvoch odročeniach zo strany súdu. Rozsudok pre zmeškanie nebol vydaný z dôvodu, že k opakovanému odročeniu a zmien termínu došlo zavinením súdu, postup súdu bol čiastočne zmätočný. Navyše v súvislosti s pojednávaním dňa 27.10.2017 žalobca prevzal predvolanie až 24.10.2017, nebola zachovaná lehota podľa § 178 ods. 2 C.s.p. 1.7 Žalovaný si v konaní uplatnil finančné zadosťučinenie v súlade s § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.250/2007 Z.z.“). Nakoľko okresný súd zistil, že v spotrebiteľskej zmluve sa nachádzajú neprijateľné zmluvné podmienky, konštatoval, že nárok žalovaného na finančné zadosťučinenie je dôvodný z dôvodu existencie viacerých neprijateľných zmluvných podmienok, ide pritom o bežnú obchodnú praktiku právneho predchodcu žalobcu. Za primeranú výšku finančného zadosťučinenia považoval sumu 100,-Eur a ako takú ju žalovanému priznal. 1.8 O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodoval s poukazom na ustanovenie § 262 ods. 1, 2 a § 255 ods. 1, 2 C.s.p. Žalobca v predmetnej veci uplatňoval zaplatenie 6.007,37 Eur, v priebehu konania zobral žalobca späť žalobu čo do sumy 778,71 Eur, žiadal priznať 5.218,66 Eur. Z uvedenej sumy bolo priznaných 2.851,81 Eur a úspech žalobcu tak predstavuje 54,65%. Súvisiaci úspech žalovaného predstavuje 45,35% a čistý úspech žalobcu predstavuje 9,30%. Z uvedeného dôvodu okresný súd uzavrel, že žalobca má právo na náhradu trov konania vo výške 9,30%. 1.9 Opravným uznesením č.k. 5C/423/2015-176 zo dňa 15. februára 2018 okresný súd opravil prvý výrok rozsudku tak, že má správne znieť „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 2.851,81 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne od 10.01.2013 do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku“. Opravným uznesením okresný súd opravil nesprávne uvedený dátum „01.10.2013“ na dátum, ktorý mal byť správne uvedený a to 10.1.2013. 2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca včas odvolanie čo do výroku IV., ktorým okresný súd priznal žalovanému finančné zadosťučinenie v sume 100,-Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Navrhol, aby odvolací súd v napadnutom výroku rozsudok súdu prvej inštancie zmenil v súlade s petitom podaného odvolania. Uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Tvrdil, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, ak žalovanému priznal nárok titulom primeraného finančného zadosťučinenia. Vo vzťahu k žalobcovi nie je splnená ani jedna zákonná podmienka uvedená v ustanovení § 3 ods.5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z.z., v zmysle ktorého má spotrebiteľ nárok na uplatnenie primeraného finančného zadosťučinenia len v prípade, ak sám úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej v zákona č. 250/2007 Z.z.. Zákon vyžaduje od spotrebiteľa vlastné aktívne konanie za účelom uplatnenia jeho práv. Práva žalovaného, priznané mu zákonom č. 250/2007 Z.z. porušené neboli, okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ani nekonkretizoval, porušenia akých práv žalovaného sa mal žalobca dopustiť. Voči žalovanému nebol v spore uplatnený žiaden nárok vyplývajúci z neprijateľných zmluvných podmienok, nemohlo tak dôjsť k porušeniu práva spotrebiteľa v zmysle zákona č. 250/2007 Z.z.. Formálne nedostatky úverovej zmluvy nepredstavujú porušenie práv spotrebiteľa v zmysle zákona č.250/2007 Z.z., ale v zmysle v tom čase platného a účinného zákona č.258/2001 Z.z. predstavujú sankciu pre veriteľa v podobe straty nároku na zmluvne dojednané úroky z úveru. 2.1 Žalobca zdôraznil, že nárok vzniká spotrebiteľovi od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č.250/2007 Z.z. a osobitnými predpismi zodpovedá. Úverová zmluva, z ktorej bol nárok uplatnený, bola uzavretá medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu, spoločnosťou Cosumer Finance Holding, a.s., ako veriteľom. Žalobca zmluvné podmienky úverovej zmluvy nekreoval, nemohol sa tak dopustiť porušenia práv žalovaného, ktoré majú spočívať vo formálnom nedostatku úverovej zmluvy, ktorá zakladá bezúročnosť úveru. Žalobca tiež zdôraznil, že nárok titulom primeraného finančného zadosťučinenia je nárokom na plnenie. Žalovaný svoj nárok nijako nešpecifikoval, výšku nároku neuviedol a súdu prvej inštancie neprislúchalo právo výšku primeraného finančného zadosťučinenia určovať za žalovaného. Aj z uvedeného dôvodu nekonkretizácie výšky uplatneného nároku mal byť nárok žalovaného titulom primeraného finančného zadosťučinenia zamietnutý. 3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie aj žalovaný, ktorý žiadal, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie podal voči výrokom I. a V. napadnutého rozsudku, poukázal na odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods.1 písm. b), d), f) a h) C.s.p. Poukázal na zmluvy č. 7086384 zo dňa 19.01.2011, č. 7087709 zo dňa 16.02.2011 a č. 7090078 zo dňa 29.03.2011, ako aj na zmluvu o poskytnutí pôžičky č. 5015674 zo dňa 21.07.2012, ktorá bola podkladom pre uplatnený nárok. Zdôraznil, že aj zmluva zo dňa 21.07.2012 je zmluvou spotrebiteľskou, nakoľko bola uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu ako dodávateľom a žalovaným ako spotrebiteľom. Tvrdil, že na právny vzťah medzi stranami zmluvy je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka a ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. a zákona č. 250/2007 Z.z.. V tomto smere zdôraznil, že na zmluvu zo dňa 21.07.2012 mal prvú splátku stanovenú na 20.08.2012, podľa tvrdenia žalobcu žalovaný porušil podmienky splácania, na predmetnú úverovú zmluvu uhradil 0,-Eur. Dlh žalovaného z tejto zmluvy sa stal splatným pre nesplnenie splátky splatnej dňa 20.08.2012, premlčacia doba je 3-ročná v súlade s § 101 Občianskeho zákonníka a 3-ročná premlčacia doba pre uplatnenie úverovej pohľadávky z predčasne vypovedaného úverového vzťahu začala plynúť dňa 21.08.2012, uplynula dňa 21.08.2015. Žalovaný nárok je premlčaný, nakoľko žalobca podal žalobu na okresný súd dňa 11.12.2015, po uplynutí premlčacej doby. Na premlčanie mal súd prvej inštancie prihliadnuť ex offo bez toho, aby žalovaný premlčanie namietal. Zdôraznil, že sám namietol premlčanie, súd prvej inštancie obišiel zákonné ustanovenia, nakoľko na námietku premlčania neprihliadol a určil, že v tomto prípade ide o premlčanie len prvých štyroch splátok. Súd prvej inštancie tak vec nesprávne právne posúdil a právo žalovaného na spravodlivý proces bolo porušené. 4. Ďalšie relevantné vyjadrenia zo strán sporu k podaným odvolaniam podané neboli. 5. Ďalšie relevantné vyjadrenia vo veci samej podané neboli. 6. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom § 380 ods. 1, 2 C. s. p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C. s. p. a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil; vo výrokoch II. a IV. odvolací súd postupom podľa § 388 C.s.p. napadnutý rozsudok zmenil. 6.1 Podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 6.2 Podľa § 388 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. 7. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu a žalovaného, ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu na zaplatenie sumy 6.007,37 dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami, uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či v konaní došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 380 ods. 2 C. s. p.). 8. Súd prvej inštancie druhým výrokom napadnutého rozsudku rozhodol tak, že „žalobu čo do zaplatenia sumy 788,71 Eur s prísl. zastavuje“. Z bodu 5 napadnutého rozsudku vyplýva, že žalobca v písomnom podaní zo dňa 16.12.2016 zobral žalobu v časti týkajúcej sa sumy 788,71 Eur späť a navrhol konanie v tejto časti zastaviť. Aj v bode 47 napadnutého rozsudku súd prvej inštancie poukázal a späťvzatie žaloby čo do sumy 788,71 Eur. V bode 20 napadnutého rozsudku okresný súd konštatuje, že v konečnom rozhodnutí žalobu čo do sumy 788,71 Eur s prísl. zastavil. V tomto smere odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 145 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého ak je žaloba vzatá späť v časti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej. 8.1 Napriek tomu, že súd prvej inštancie postupoval správne a v súlade s vyššie citovaným ustanovením C.s.p., keď o čiastočnom späťvzatí rozhodol v rozhodnutí vo veci samej, výrok rozsudku (druhá výroková veta) tomuto nezodpovedá. Okresný súd mal postupom podľa ustanovenia § 145 ods. 2 C.s.p. zastaviť konanie (a nie zastaviť žalobu). Ide však o formálnu chybu napadnutého rozhodnutia, z ktorého je zrejmé, že o časti nároku, ktorý žalobca zobral späť, okresný súd rozhodol zastavením, jeho dôvodnosťou sa nezaoberal a späťvzatý nárok nebol v ďalšom konaní predmetom konania. Odvolací súd preto formálnu chybu okresného súdu opravil tak, že výrok II. napadnutého rozsudku zmenil tak, že konanie čo do zaplatenia sumy 778,71 Eur zastavil. 9. Odvolanie žalovaného v danom prípade nie je dôvodné. Žalovaný sa odvolal do výroku I. a V. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým ho okresný súd zaviazal k zaplateniu sumy 2.851,81 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne od 10.01.2013 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku 9.1 V žalovaným napadnutom rozsahu je rozsudok súdu prvej inštancie riadne a v súlade so zákonom odôvodnený, je z neho zrejmé, akými úvahami a právnymi názormi sa súd prvej inštancie riadil pri svojom rozhodovaní, je preskúmateľný a zrozumiteľný. Právne závery sú súladné s vykonaným dokazovaním, čo je zistiteľné z obsahu spisu. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom a argumentáciou súdu prvej inštancie. V prejednávanej veci ide o spotrebiteľskú zmluvu a na žalovaného je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri uzatváraní zmluvy (zmlúv) nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na právny vzťah medzi účastníkmi konania je okrem ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a nasledujúce) potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. a ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. 9.2 Žalovaný tvrdil, že zmluva ŠANCA č. 5015674 zo dňa 21.07.2012 je spotrebiteľskou zmluvou a z uvedeného dôvodu je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy ako aj zákona č. 129/2010 Z.z. a zákona č. 250/2007 Z.z.. Touto námietkou žalovaný namieta právny záver súdu prvej inštancie, ktorý okresný súd sám vyslovil. Z bodu 33 napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd svoje rozhodnutie založil na zistení, že „zmluvy uzavreté v roku 2011 medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným sú nepochybne spotrebiteľskými zmluvami a spotrebiteľskou je tiež zmluva zo dňa 21.07.2012, ktorá je predmetom žaloby“. Na základe tohto zistenia súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., zákona č. 250/2007 Z.z. ako aj Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Týmto právnym záverom okresného súdu nemožno nič vytknúť, v konečnom dôsledku žalovaný sa domáha aplikácie ustanovení právnych predpisov, ktoré súd prvej inštancie nesporne aplikoval. 9.3 Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie mal v zmysle ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. ex offo prihliadnuť na námietku premlčania. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol 01.12.2017, pred tým, ako Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom sp.zn. PL. ÚS 11/2016 zo dňa 07.02.2018 vyslovil, že Ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/250/> o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/372/> Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Žalovaný sa tak domáhal aplikácie ustanovenia, ktoré nebolo v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, čo vyslovila najvyššia súdna autorita ústavou povolaná na rozhodovanie o súlade zákonov s ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom (čl. 125 ods.1 písm.a/ Ústavy Slovenskej republiky). Pokiaľ potom okresný súd neaplikoval ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., nemožno jeho postupu nič vytknúť, najmä pokiaľ žalovaný premlčanie uplatneného nároku namietol. Z uvedeného dôvodu sa súd prvej inštancie premlčaním uplatneného nároku zaoberal a nemožno tak dôvodne namietať, že súd prvej inštancie sa premlčaním a vznesenou námietkou premlčania nezaoberal. 9.4 S poukazom na ustanovenia § 100 ods.1, § 101, § 103 Občianskeho zákonníka žalovaný namietal, že uplatnený nárok je premlčaný z dôvod, že trojročná premlčacia doba pre uplatnenie úverovej pohľadávky z predčasne vypovedaného úverového vzťahu začala plynúť dňa 21.08.2012, uplynula dňa 21.08.2015 a keďže žaloba bola na súde podaná dňa 11.12.2015 žalobca svoj nárok uplatnil po uplynutí premlčacej doby. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že okresný súd správne s poukazom na ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka a ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka aplikoval trojročnú premlčaciu dobu vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným a skutočnosť, že zmluvu (resp. zmluvy) zakladajúce základ uplatneného nároku posúdil ako bezúročné a bez poplatkov; neplatnosť zmlúv zakladajúcich zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným nevyslovil. 9.5 Okresný súd správne poukázal na ustanovenie § 103 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti; ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročný celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. Zo súdneho spisu síce vyplýva, že žalovaný podľa zmluvy zo dňa 21.07.2012 nezaplatil žiadnu splátku, premlčacia doba plynula osobitne pre každú jednotlivý splátku odo dňa jej splatnosti. Veriteľ v súlade s § 565 mohol žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ako to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené; toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky. Žiadať o zaplatenie celej pohľadávky je právom, nie povinnosťou veriteľa, čomu nasvedčuje zákonná formulácia (toto právo môže veriteľ využiť...). Z uvedeného nemožno vyvodiť inak, že pokiaľ veriteľ pre nesplnenie nezaplatenej splátky úver nezosplatnil do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky, premlčacia doba u tejto nezaplatenej splátky plynie samostatne. K zosplatneniu došlo listom zo dňa 23.12.2012, veriteľ tak mohol spraviť len pre nezaplatenie splátky splatnej dňa 20.12.2012. Premlčacia doba pre splátky splatné v dňoch 20.08.2012, 20.09.2012, 20.10.2012 a 20.11.2012 tak plynula samostatne, pre každú nezaplatenú splátku zvlášť, premlčacia doba pre zosplatnený dlh plynie samostatne, a to odo dňa zročnosti nesplnenej splátky (20.12.2012). 9.6 Záver okresného súdu o tom, že premlčané sú prvé štyri splátky (20.8.2012, 20.9.2012, 20.10.2012 a 20.11.2012) v celkovej výške 445,48 Eur a ostatok záväzku žalovaného premlčaný nie je (nakoľko žaloba bola podaná dňa 11.12.2015), tak nie je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia. Žaloba bola podaná dňa 11.12.2015, pred uplynutím trojročnej premlčacej doby vo vzťahu k zostatku záväzku žalovaného vyplývajúceho zo zmluvných vzťahov postihnutých sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Okresný súd sa s výškou záväzku žalovaného podrobne vysporiadal v tom, že celkový záväzok žalovaného predstavoval sumu 3.297,29 Eur. Nakoľko nárok v časti 445,48 Eur považoval za premlčaný, správne rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.851,71 Eur. 9.7 Súd prvej inštancie správne rozhodol aj o úroku z omeškania, ktorý v období od 11.07.2012 do 31.01.2013 predstavoval 8,75% ročne, splatnosť predčasne splatného záväzku bola veriteľom určená do 5 dní odo dňa doručenia výzvy (4.1.2013); úrok z omeškania je tak správne počítaný od 10.01.2013. 9.8 Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p. v žalovaným napadnutom výroku I. vrátane závislého výroku o nároku na náhradu trov konania (výrok V.) ako vecne správny potvrdil. Okresný súd správne určil pomer úspechu a neúspechu žalobcu v konaní; čistý úspech žalobcu predstavuje 9,30%. 10. Okresný súd štvrtou výrokovou vetou rozsudku priznal žalovanému finančné zadosťučinenie v sume 100 Eur v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Proti uvedenému výroku napadnutého rozsudku podal odvolanie žalobca a tvrdil, že súd prvej inštancie v tomto smere vec nesprávne právne posúdil, nakoľko vo vzťahu k žalobcovi nie je splnená ani jedna zákonná podmienka uvedená v ustanovení § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z.z.. Podľa citovaného ustanovenia „Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá“. Žalobca v tomto smere tvrdil, že úverová zmluva bola uzatvorená medzi jeho právnym predchodcom a žalovaným, žalobca zmluvné podmienky úverovej zmluvy nekreoval a nemohol sa tak dopustiť porušenia práv žalovaného. V spore nemohlo dôjsť k porušeniu práva spotrebiteľa; formálne nedostatky zmluvy nepredstavujú porušenie práva spotrebiteľa v zmysle zákona č.250/2007 Z.z.. Okrem uvedeného sa od spotrebiteľa vyžadovalo vlastné aktívne konanie za účelom uplatnenia jeho práv. 10.1 K uvedenému odvolací súd uvádza, že cieľom finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods.5 zákona č. 250/2007 Z.z. je ochrana porušeného práva spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Úspešné uplatnenie práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie nevyžaduje aktívne konanie spotrebiteľa len v tom smere, že sám podá žalobu proti dodávateľovi; aktívnym konaním spotrebiteľa, v danom prípade žalovaného, je aj jeho obrana v súdnom konaní proti dodávateľom (tu žalobcom) uplatneného nároku. Žalovaný pritom v rámci svojej obrany tvrdil, že zmluva zakladajúca právny rámec jeho vzťahu so žalobcom (jeho právnym predchodcom) obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a tvrdil, že zmluvu je potrebné považovať za bezúročnú a bez poplatkov. Nemožno tak dôvodne tvrdiť, že žalovaný v spore aktívny nebol a že absentuje aktívne konanie spočívajúce v uplatnení porušenia práva. Za aktívne konanie v tomto smere je potrebné považovať aj obranu žalovaného v konaní, v ktorom sa nárok zo spotrebiteľskej zmluvy uplatňuje. Zo skutočnosti, že žalobcovi bola priznaná len časť nároku (kvôli bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy) vyplýva, že išlo o úspešné uplatnenie práva. 10.2 Ak žalobca namietal, že nebol účastníkom úverového vzťahu a zmluvu zakladajúcu právny vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným nekreoval, je nepochybné, že v spore uplatnil aj nároky, ktoré súd prvej inštancie nepriznal z dôvodu, že zmluvu považoval za bezúročnú a bez poplatkov. Voči tomuto záveru okresného súdu žalobca nenamietal a konštatovanie, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov akceptoval. Napriek tomu, že súd prvej inštancie uzavrel, že formulárová zmluva neobsahovala všetky zákonom stanovené náležitosti, žalobca pohľadávku vzniknutú z takejto zmluvy odkúpil spolu so všetkými právami a povinnosťami a domáhal sa zaplatenia sumy v konaní pred súdom. Žalobca tak vymáhal nárok, ktorý v dôsledku bezúročnosti zmluvy o úvere priznaný byť nemohol a v takom prípade nie je rozhodujúce, kto zmluvu koncipoval, ale kto nároky z takejto zmluvy uplatnil. 10.3 Žalobca tiež tvrdil, že formálne nedostatky zmluvy nepredstavujú porušenie práva spotrebiteľa v zmysle zákona č. 250/2007 Z.z.. Odvolací súd uvádza, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Má právo, aby mu na podpis bola predložená taká zmluva, ktorá obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom č. 129/2010 Z.z.; zmluvy v obdobných prípadoch bez výnimky koncipuje dodávateľ. Možnosť domáhať sa primeraného zadosťučinenia tak nemôže byť odmietnutá len s poukazom na sankciu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy. 10.4 Žalobca však namietal, že žalovaný uplatnený nárok na primerané zadosťučinenie nekonkretizoval a aj z uvedeného dôvodu mal byť nárok zamietnutý. Zo súdneho spisu vyplýva, že žalovaný nárok na primerané zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. uplatnil v písomnom podaní doručenom okresnému súdu dňa 04.05.2017, domáhal sa vyplatenia primeraného finančného zadosťučinenia za poškodenie jeho dobrej povesti, výšku finančného zadosťučinenia ponechal na úvahe súdu. Obdobný návrh učinil v písomnom vyjadrení zo dňa 27.10.2017, domáhal sa, aby súd prvej inštancie zaviazal žalobcu zahradiť žalovanému finančné zadosťučinenie za poškodenie dobrej povesti, výšku finančného zadosťučinenia ponechal na rozhodnutie súdu. V ďalšom konaní dôvodnosť ani výšku požadovaného zadosťučinenia nekonkretizoval, a to ani na pojednávaniach, ktoré okresný súd vo veci nariadil. Odvolací súd sa v tomto smere stotožnil s tvrdením žalobcu, že uplatnenie finančného zadosťučinenia je návrhovým konaním, pokiaľ sa žalobca domáhal finančného zadosťučinenia, bol povinný nárok vyčísliť a odôvodniť jeho výšku. Ak tak nespravil, nebol dôvod na jeho priznanie. 10.5 Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie podľa § 388 C.s.p. zmenil v žalobcom napadnutom výroku IV. a nárok žalovaného na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia zamietol. 11. Výrok III. napadnutého rozsudku podanými odvolaniami dotknutý nebol 12. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p.. V predmetnom prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalobca, preto mu podľa vyššie uvedených ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré mu odvolací súd priznal proti žalovanému v rozsahu 100%. 13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, druhá veta C.s.p.). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2, druhá veta C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).