Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14Co/122/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6414212645 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6414212645.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a sudcov JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobcu: N. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX, J. G., zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní o zaplatenie sumy 1.125,49,- € s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 12. 05. 2016 č. k. 10C/178/2014 - 69, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 10C/178/2014 - 69 zo dňa 12. 05. 2016 v napadnutých výrokoch II., IV. a V. p o t v r d z u j e . II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd, ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. zamietol návrh žalovaného na postúpenie veci Okresnému súdu Bratislava I.. Vo výroku II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.125,49,- € s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 424,- € od 04.12.2014 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 151,49,- € od 04.12.2014 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 550,- € od 19.04.2016 do zaplatenia, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku III. vo zvyšku žalobu zamietol, vo výroku IV. uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 188,57,- € zaplatením právnemu zástupcovi žalobcu v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo výroku V. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť súdny poplatok za žalobcu vo výške 67,50 €. Okresný súd rozhodoval o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal žalobca voči žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovaný získal na jeho úkor prijatím plnenia zo zmluvy o spotrebiteľských úveroch, ktorá pre absenciu zákonných náležitostí je považovaná za bezúročnú a bez poplatkov a preto v rozsahu plnenia prevyšujúceho poskytnutú sumu získal žalovaný bezdôvodné obohatenie, ktoré napriek výzve žalobcovi nevydal. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že medzi sporovými stranami bola uzavretá zmluva spotrebiteľského charakteru, pričom žalobca mal postavenie spotrebiteľa podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy, žalovaný bol v postavení dodávateľa podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Teda aj keď šlo o úverovú zmluvu upravenú v § 497 Obchodného zákonníka, ktorá je absolútnym obchodom, neznamená to, že za splnenia ďalších podmienok nemožno na túto aplikovať ust. zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. K obrane žalovaného založenej na tom, že medzi stranami bola uzavretá nepomenovaná zmluva a bol dohodnutý režim Obchodného zákonníka, súd prvej inštancie dospel k záveru, že aj keby bol dojednaný režim Obchodného zákonníka v rámci zmluvy o úvere (čo však nebolo preukázané predloženou zmluvou), šlo by o zmluvné ustanovenie neplatné, odporujúce § 52 ods. 2 OZ, a teda neplatné podľa § 39 OZ pre rozpor so zákonom. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že sporovými stranami uzavretá zmluva neobsahuje náležitosti upravené § 9 ods. 2 písm. f/ (údaj o dobe trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru), ako aj náležitosť uvedenú v § 9 ods. 2 písm. i/ (uvedenie úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru), preto je uvedený úver bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Pokiaľ teda žalobca uhradil na podklade uzavretej zmluvy žalovanému viac než poskytnutých 1.000 €, čiastka 1.125,49 € uhradená ním nad sumu 1.000 € predstavuje bezdôvodné obohatenie sa žalovaného na úkor žalobcu podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a preto súd prvej inštancie žalobe vyhovel a s poukazom na ust. § 451 ods. 1 OZ a § 456 OZ uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 1.125,49 € predstavujúcu bezdôvodné obohatenie. Ďalej priznal žalobcovi úrok z omeškania podľa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. v znení účinnom od 01. 01. 2009 do 31. 01. 2013 vzhľadom na prechodné ustanovenie § 10c nariadenia, resp. § 3 nariadenia, pokiaľ išlo o plnenie poskytnuté žalobcom žalovanému po 01. 02. 2013. Žalobcovi priznal úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 424 € od 04. 12. 2014 do zaplatenia a nie od 31. 10. 2014, keďže žalobca nepredložil predsporovú výzvu, že by žiadal žalovaného o vrátenie pôvodne žalovanej sumy 575,49 € skôr, než podal žalobu. Opis žalobného návrhu bol žalovanému doručený dňa 03. 12. 2014. So zaplatením pôvodne žalovanej sumy 575,49 € sa tak žalovaný dostal do omeškania s poukazom na § 563 OZ v spojení s § 41 ods. 3 O. s. p. dňom nasledujúcim po dni obdržania žalobného návrhu. Vo zvyšku do pôvodne žalovanej sumy 575,49 €, t. j. ohľadne sumy 151,49 €, ktorú žalobca uhradil žalovanému dňa 05. 03. 2013, platila už výška úrokov z omeškania o 5 percentuálnych bodov vyššia, a preto z tejto sumy priznal súd úrok z omeškania 5,05% ročne od 04. 12. 2014 do zaplatenia. Úroky z omeškania zo sumy 550 €, ktoré žalobca požadoval výzvou zo dňa 15. 04. 2016, preto priznal odo dňa 19. 04. 2016, a to vo výške 5% ročne. V prevyšujúcej časti žalobu v časti úrokov z omeškania súd zamietol. K výhrade žalovaného týkajúcej sa litispendencie, konkrétne začatého rozhodcovského konania súd uviedol, že toto preukázané nebolo. Súd zároveň poukázal na to, že z uzavretej zmluvy žiadna rozhodcovská doložka nevyplýva, preto nie je zrejmé, na základe čoho mohol žalovaný iniciovať rozhodcovské konanie. Naviac poukázal na to, že pokiaľ by aj takéto rozhodcovské konanie a jeho začatie žalovaný preukázal, sám uviedol, že uplatňoval nároky súvisiace s nedoplatkami z predmetnej úverovej zmluvy, v tomto prípade uplatňoval žalobca vydanie bezdôvodného obohatenia, nešlo teda o totožný skutkový základ a totožnosť veci, ktoré by mohli zakladať prekážku litispendencie v zmysle § 83 O. s. p.. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 142 ods. 3 O. s. p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu účelne vynaložených úkonov právnej pomoci tak, ako tieto špecifikoval v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Pretože žalobca ako spotrebiteľ bol oslobodený v konaní od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. za/ zák. č. 71/1992 Zb.) s poukazom na ust. § 2 ods. 2 zákona, uložil neúspešnému žalovanému povinnosť zaplatiť súdny poplatok z návrhu. Pokiaľ ide o návrh žalovaného na postúpenie veci Okresnému súdu Bratislava I., poukázal na postavenie žalobcu ako spotrebiteľa, preto miestna príslušnosť sa spravovala okrem ustanovení o všeobecnej miestnej príslušnosti aj ustanovením § 87 písm. f/ O. s. p., a preto bol príslušný na konanie súd, v obvode ktorého mal spotrebiteľ bydlisko. Návrh žalovaného na postúpenie veci z tohto dôvodu nebol opodstatnený. 2. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote žalovaný odvolanie proti výrokom II., IV., V.. Ako prvú odvolaciu námietku označil nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia tvrdiac, že odôvodnenie predmetného rozhodnutia nespĺňa zákonom stanovené podmienky podľa § 157 ods. 2 a § 167 ods. 2 O. s. p., čo zároveň bráni účastníkovi účinne sa brániť, a preto je možné to považovať za odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom, čo je zároveň odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p.. 3. V ďalšej časti odvolania žalovaný tvrdí, že predmetná zmluva o úvere, nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, keďže strany sa dohodli podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Zmluva teda bola uzavretá podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka ako nepomenovaná zmluva. Súdna prax zhodne určila použitie Obchodného zákonníka nezávisle na dohode strán v prípade sporov zo zabezpečenia záväzkov zo zmluvy o úvere, ako aj v prípade vydania bezdôvodného obohatenia na základe neplatnej zmluvy o úvere. Má za to, že predmetná zmluva obsahuje všetky náležitosti zmluvy o úvere v zmysle Obchodného zákonníka, ktorý je tým predpisom, na základe ktorého došlo k uzavretiu zmluvy. K napadnutiu poplatku za poskytnutie peňažných prostriedkov zo strany žalobcu uvádza, že slovenská právna úprava v oblasti spotrebiteľských úverov účtovaniu poplatku výslovne nebráni. Zákon o spotrebiteľských úveroch výslovne spomína niektoré poplatky (napr. notárske, za vedenie účtu, za predčasné splatenie úveru ...), v prípade definície celkových nákladov spotrebiteľa sa, okrem iného, uvádzajú aj poplatky akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Aj samotný Obchodný zákonník (§ 499) umožňuje vyberanie iných platieb ako len splátok úveru a úroku. Naviac, poukazuje na novelu Zákona o spotrebiteľských úveroch zákon č. 132/2013 Z. z. účinný od 10. 06. 2013 v súvislosti s prípustnosťou poplatku za náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy s tým, že žalobcom tvrdená neprijateľnosť poplatku nie je vyvoditeľná ani zo Zákona o spotrebiteľských úveroch. Zákonodarca explicitne vymenúva poplatok alebo náhradu nákladov, ktoré nemožno od spotrebiteľa vyžadovať, netýka sa to však poplatku za vypracovanie alebo uzatvorenie zmluvy, výkladom a contrario vyplýva, že ide o poplatok aj v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch prípustný. K výške úrokov uviedol, že nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere, podstatnou náležitosťou je len záväzok dlžníka popri istine zaplatiť úroky (bez uvedenia ich výšky). Zdôrazňuje, že v čase uzavretia zmluvy neexistoval a nebol účinný žiaden všeobecne záväzný predpis, ktorý by stanovoval maximálne prípustnú výšku úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno teda vychádzať iba z ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého odplata nesmie podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Dôkazné bremeno v otázke primeranosti odplaty pritom znáša žalobca. Žalobca sa v tomto prípade opiera len o úrokovú sadzbu stanovenú pre banky, správne by sa malo prihliadať na úrokovú sadzbu pre nebankové, leasingové a iné spoločnosti, pod ktoré spadá aj žalovaný. Naviac, je možné prevýšenie takejto odplaty a zakázané je len prevýšenie, ktoré má charakter podstatného prevýšenia. Odvolateľ sa domáha zmeny napadnutého rozsudku tak, že žaloba bude zamietnutá, prípadne navrhuje rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 4. Proti výroku IV. o náhrade trov konania podal odvolanie žalobca. Namieta nesprávne právne posúdenie veci, ako aj odňatie možnosti strane konať pred súdom. Konkrétne namieta voči tomu, že mu súd prvej inštancie nepriznal náhradu za cestu právneho zástupcu na pojednávanie a s tým súvisiacu náhradu za stratu času. Poukazuje na to, že ústavne garantované právo na právnu pomoc zahŕňa aj právo účastníka zvoliť si riadne právneho zástupcu. V tomto smere odkázal viaceré rozhodnutia, napr. na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo /16/2014 z 29. 09. 2015 sp. zn. 5MCdo/21/29, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici 15Co/129/2016, ako aj uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici 17Co/895/2015. 5. V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného právny zástupca žalobcu k posúdeniu zmluvy o úvere poukázal na skutočnosť, že vzhľadom na to, že ide o vzťah spotrebiteľský, vzťahujú sa na uvedenú zmluvu aj ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. b. o spotrebiteľských úveroch, ako aj príslušné ustanovenie Občianskeho zákonníka, konkrétne § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 1 a § 54 ods. 1 a 2. Tvrdenie žalovaného, že právny vzťah vzhľadom na predmetnú úverovú zmluvu je potrebné podriadiť pod právny režim Obchodného zákonníka, označil za obchádzanie zákona v snahe vyhnúť sa posudzovaniu absencií obligatórnych náležitostí zmluvy so sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti v prípade ich absencie. Poukázal pritom na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 02. 06. 2013 sp. zn. II. ÚS 329/2013-15 a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. 04. 2015 sp. zn. 3MCdo 14/2014. Má za to, že v predmetnom vzťahu ide o zrejmú reálnu zmluvu, keď pri samotnom podpise došlo k odovzdaniu peňazí. Napriek snahe žalovaného účelovo zaradiť tento vzťah pod režim Obchodného zákonníka (pre spotrebiteľa prísnejšieho), posudzuje sa bez ohľadu na označenie zmluvy tento vzťah podľa svojho obsahu a nie formy, resp. nesprávne pomenovaného úkonu (zmluvy). Zmluvný vzťah tak v každom prípade treba subsumovať pod normy Občianskeho práva. K odplate za poskytnutý úver, ktorá v tomto prípade predstavovala viac ako 87 % uviedol, že aj v prípade, ak by takáto výška úrokov nebola v danom prípade priamo zákonom limitovaná, nemožno dohodnúť akúkoľvek výšku úrokov, nakoľko táto nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Podporne poukazuje aj na ust. § 53 ods. 6 OZ, v zmysle ktorého odplata nemôže byť neopodstatnene vyššia ako odplata požadovaná v sledovanom období na finančnom trhu. Pritom v roku 2012 predstavovala požadovaná odplata za poskytnuté spotrebiteľské úvery bankami niečo viac ako 7,3 %. Preto aj pri zohľadnení miery rizika a skutočnosti, že žalovaný je nebankovým subjektom je ním požadovaná odplata neprimerane vysoká (viac ako 11 x vyššia). Ide teda o konanie v rozpore so zákonom a s dobrými mravmi, a preto ho treba považovať v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka za neplatný právny úkon, čo bolo potvrdené početnou judikatúrou všeobecných súdov SR. V ďalšej časti vyjadrenia poukazuje už na svoje stanovisko týkajúce sa bezúročnosti a bezpoplatkovému charakteru úveru. Vzhľadom na skutočnosť, že samotná formulárová zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzavrel žalobca so žalovaným neobsahuje hneď niekoľko obligatórnych náležitostí vyžadovaných Zákonom o spotrebiteľských úveroch, konkrétne údaj o termíne vrátenia úveru, výške úrokov, údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. a/ Zákona o spotrebiteľských úveroch má absencia týchto náležitostí za následok to, že úver sa považuje za bezúročný a bezpoplatkový. 6. Pokiaľ žalovaný namieta nepreskúmateľnosť rozhodnutia, žalobca uvádza, že s takýmto názorom nesúhlasí, rozhodnutie považuje za zrozumiteľné a dostatočné, keď sa súd vysporiadal so skutkovým stavom aj s právnym stavom v danej veci. Zrejmé je hodnotenie povahy predmetnej zmluvy a nárokov z nej vyplývajúcich, ako aj otázky týkajúcej sa riešenia námietok vznesených žalovaným. Tiež je jasné, o aké právne predpisy a ich konkrétne ustanovenia a právne úvahy súd svoje rozhodnutie oprel. Napadnuté rozhodnutie podľa žalobcu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle a spĺňa parametre zákonného odôvodnenia. Odvolacia námietka v tomto smere je podľa žalobcu neopodstatnená. Navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok a priznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania. 7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej CSP), prejednal vec v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 CSP a contrario, rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil v odvolaním napadnutých výrokoch. 8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodním napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 9. V zmysle vyššie citovanej právnej úpravy potom odvolací súd konštatuje správnosť odvolaním napadnutého rozsudku ako vo výroku, tak aj v jeho odôvodnení, na ktoré preto v celom rozsahu odkazuje. Predovšetkým odvolací súd zdôrazňuje správnosť záverov súdu prvej inštancie v otázke posúdenia uzavretej zmluvy o úvere ako zmluvy spotrebiteľskej s poukazom na to, že v uvedenom zmluvnom vzťahu mal žalobca postavenie spotrebiteľa podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy, žalovaný vystupoval v pozícii dodávateľa podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že peňažné prostriedky potreboval žalobca pre svoje osobné potreby. Vzhľadom na tento záver súdu prvej inštancie je potom aj správny jeho záver v tom, že na vzťah založený predmetnou úverovou zmluvou sa vzťahujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa, konkrétne ustanovenia Občianskeho zákonníka - § 52 a nasl., ako aj ustanovenia ďalších právnych predpisov, konkrétne aj zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku síce vo vzťahu špeciálnej právnej úpravy, vo svojej podstate smeruje k ochrane spotrebiteľa v zmysle právnej úpravy v Občianskom zákonníku a v konečnom dôsledku realizuje ochranu vyplývajúcu so všeobecnej právnej úpravy. Správne sa vysporiadal súd prvej inštancie s obranou žalovaného založenou na dohodnutom režime Obchodného zákonníka, keď s poukazom na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka uviedol, že ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako aj iné ustanovenia upravujúce spotrebiteľské vzťahy majú prednosť pred inou úpravou a odlišné zmluvné dojednania a dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia sú neplatné. 10. Nadväzujúc na to správne postupoval súd prvej inštancie, keď skúmal náležitosti predmetnej zmluvy v zmysle preferencie zákonodarcu v prospech ochrany spotrebiteľa až do takej miery, že v prípade ich neuvedenia v písomnej forme má toto za následok sankciu tým, že úver je považovaný za bezúročný a bez poplatkov. Jednou z týchto náležitostí je aj údaj o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. f/ zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), tiež absentoval údaj o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru ( § 9 ods. 2 písm. i/ Zákona o spotrebiteľských úveroch). Správne konštatoval súd prvej inštancie, že zmluva, ktorú medzi sebou uzatvorili sporové strany, a na základe ktorej požaduje žalobca od žalovaného vydanie bezdôvodného obohatenia neobsahuje žiadnu z náležitostí vyžadovaných ust. § 9 ods. 2 písm. f/, i/, j/, y/, preto je správny záver súdu prvej inštancie o tom, že poskytnutý úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov podľa ust. § 11 ods. 1 písm. a/. Pretože bolo preukázané, že žalobca zaplatil žalovanému oproti poskytnutej sume 1.000 € naviac čiastku 1.125,49 € (celkovo zaplatil 2.125,49 €), správne posúdil okresný súd túto naviac zaplatenú čiastku ako bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcu podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka a uložil mu povinnosť túto sumu zaplatiť (v zmysle vydania bezdôvodného obohatenia). 11. K odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uvádza, že žalovaný vzniesol jednak námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia; s touto námietkou sa odvolací súd nestotožňuje, pretože súd prvej inštancie dostatočne jasne vysvetlil jednak svoje skutkové zistenia, ako aj právne posúdenie veci, z odôvodnenia napadnutého rozsudku je možné bez akýchkoľvek pochybností, či nejasností skúmať úvahy súdu pri hodnotení skutkového stavu aj pri aplikácií príslušných právnych predpisov. Naviac, odvolací súd musí poukázať na to, že v tejto svojej odvolacej námietke uvedenej pod bodom II. odvolateľ neuviedol nič konkrétne na svoje tvrdenie o nepreskúmateľnosti rozhodnutia, len uviedol aké má byť rozhodnutie, poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva s názorom, že napadnuté rozhodnutie nebolo odôvodnené spôsobom vyplývajúcim z § 157 ods. 2 O. s. p.. Nič iné konkrétnejšie neuviedol, hoci súd prvej inštancie poukázal na uplatnenú žalobu a uplatnený nárok, poukázal na obranu žalovaného, poukázal na základe čoho hodnotil úverový vzťah sporových strán, ako strán spotrebiteľských, vysvetlil dôvod, pre ktorý podľa jeho názoru predmetná zmluva mala obsahovať náležitosti podľa § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z., ako aj to, ktoré náležitosti zmluva neobsahovala a z akého dôvodu bola preto považovaná v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ tohto zákona za úver považovaný za bezúročný a bezpoplatkový. Rovnako vysvetlil aj právne hodnotenie bezdôvodného obohatenia. 12. V ďalšej odvolacej námietke odvolateľ zotrváva na svojom právnom stanovisku, že predložená zmluva o úvere nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere vzhľadom na dohodu zmluvných strán podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom a že zmluva bola uzavretá ako nepomenovaná zmluva. V tomto smere odkazuje odvolací súd na závery súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožnil a pre ktoré aj odvolací súd dospel k záveru, že bez akýchkoľvek pochybností je potrebné predmetný úverový vzťah považovať za spotrebiteľský s nutnosťou aplikácie príslušných právnych predpisov zameraných na ochranu spotrebiteľa tak, ako je to uvedené vyššie. Pokiaľ žalovaný v odvolaní pod bodom 3. uvádza tiež, že žalobca napáda poplatok za poskytovanie peňažných prostriedkov a poukazuje na to, že sa slovenská právna úprava v oblasti spotrebiteľských úverov nebráni účtovaniu poplatku, odvolací súd uvádza, že žalobca konkrétne poplatok za poskytnutie peňažných prostriedkov v tomto spore nenapáda, ani súd prvej inštancie sa výškou tohto poplatku (za poskytnutie úveru) v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaoberal. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uvádza, že výška úrokov nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere, podstatnou náležitosťou je len záväzok dlžníka popri istine zaplatiť úroky bez uvedenia ich výšky, k tomu odvolací súd dodáva, že takáto právna úvaha by mohla obstáť jedine za predpokladu, že by bol dôvod celý zmluvný vzťah považovať za vzťah riadiaci sa Obchodným zákonníkom tak, ako sa to snažil v svojej obrane dosiahnuť žalovaný, táto obrana však bola vyvrátená súdom prvej inštancie a s takýmto právnym posúdením sa odvolací súd stotožnil. Preto s takýmto názorom (o tom, že výška úroku nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere) nemožno súhlasiť. 13. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny a náležite odôvodnený, preto ho s poukazom na ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. Potvrdil rozsudok v celej napadnutej časti, a to aj vo výroku o náhrade trov konania, keď považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v tomto smere za správne, a pokiaľ žalobca namietal voči nepriznaniu uplatnenej náhrady na cestovné na pojednávanie a náhradu za stratu času, odvolací súd považuje argumentáciu súdu prvej inštancie za dostatočne jasnú, zrozumiteľnú a argumentačne vyváženú, keď nijako nie je spochybnené právo sporovej strany zvoliť si ktoréhokoľvek advokáta pôsobiaceho na území Slovenskej republiky, nemožno však mať za to, že všetky náklady, ktoré takto vzniknú je automaticky potrebné považovať za účelné v zmysle ust. § 142 ods. 1 O. s. p. platného a účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, resp. v zmysle aktuálnej právnej úpravy ust. § 251 CSP. 14. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, keď o výške tejto náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením. 15. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).