Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 12Co/311/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6708210867 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Halušková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6708210867.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Haluškovej a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD., v spore žalobcu D. J., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom G.. L. XXX/XX, XXX XX U., právne zastúpeného JUDr. Jánom Krnáčom, advokátom so sídlom Nám. SNP 70/36, 960 01 Zvolen, proti žalovanému Slovenská kancelária poisťovateľov, so sídlom Trnavská cesta 82, 826 58 Bratislava, IČO: 36 062 235, zastúpeného Allianz- Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Dostojevského rad 4, 811 09 Bratislava, IČO: 00 151 700, korešpondenčná adresa Nám. SNP 98/2, 960 01 Zvolen, o mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť, mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a o náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, na základe odvolania žalobcu a odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 7C/58/2008 - 853 zo dňa 13. marca 2013 takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za rok 2003 vo výške 2.923,32 € spolu s úrokom z omeškania vo výške l2% ročne zo sumy l.749,25 € od 01. 01. 2004 do zaplatenia, náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za rok 2004 vo výške 4.543,72 €, náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za rok 2005 vo výške 5.056,76 € spolu s úrokom z omeškania 6% ročne zo sumy 5.056,76 € od 01. 01. 2006 do zaplatenia, náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za rok 2006 vo výške 5.362,48 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 5.362,48 € od 01. 01. 2007 do zaplatenia, náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za rok 2007 vo výške 5.639,7l € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 5.639,71 € od 01. 01. 2008 do zaplatenia, náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za rok 2008 vo výške 5.895,24 € spolu s úrokom z omeškania vo výške l0,5% ročne zo sumy 5.895,24 € od 01. 01. 2009 do zaplatenia, náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za rok 2009 vo výške 6.324,64 € a náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za obdobie január až august 2010 vo výške 4.308,84 € (časť prvého výroku) a vo výroku, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (druhý výrok) p o t v r d z u j e. Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“, resp. „súd prvej inštancie“) rozsudkom zo dňa 13. 03. 2013 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť vo výške l.262,20 €, mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 5.228,04 €, náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za rok 2003 vo výške 2.923,32 € spolu s úrokom z omeškania vo výške l2% ročne zo sumy l.749,25 € od 01. 01. 2004 do zaplatenia, náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za rok 2004 vo výške 4.543,72 €, náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za rok 2005 vo výške 5.056,76 € spolu s úrokom z omeškania 6% ročne zo sumy 5.056,76 € od 01. 01. 2006 do zaplatenia, náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za rok 2006 vo výške 5.362,48 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 5.362,48 € od 01. 01. 2007 do zaplatenia, náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za rok 2007 vo výške 5.639,7l € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 5.639,71 € od 01. 01. 2008 do zaplatenia, náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za rok 2008 vo výške 5.895,24 € s úrokom z omeškania vo výške l0,5% ročne zo sumy 5.895,24 € od 01. 01. 2009 do zaplatenia, náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za rok 2009 vo výške 6.324,64 € a náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za obdobie január až august 2010 vo výške 4.308,84 € (prvý výrok). V prevyšujúcej časti žalobu zamietol (druhý výrok), pričom vo výroku rozsudku skonštatoval, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (tretí výrok). 1.1 Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že predmetom konania po viacerých zmenách žaloby (z ktorých posledná bola pripustená uznesením č. k. 7C/58/2008 - 710 zo dňa 16. 08. 2011) bol nárok žalobcu na náhradu škody, ktorú utrpel pri dopravnej nehode zo dňa 19. 07. 1997, zavinenej vodičom W. J. U., zamestnancom firmy Compact Slovakia, s. r. o., Námestovo; dňom 08. 03. 2004 bol tento subjekt vymazaný z obchodného registra bez likvidácie. Zodpovednosť žalovaného za spôsobenú škodu na zdraví odôvodnil zákonným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Domáhal sa zaplatenia mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť 3.516,48 € a sťaženia spoločenského uplatnenia 14.937,26 €, úroku z omeškania zo sumy 4.169,49 € vo výške l4,5% ročne od 01. 01. 2001 do l7. 08. 2001 a náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za rok 1999 vo výške l.048,86 € s úrokom z omeškania l4,5% ročne zo sumy 1.048,86 € od 01. 01. 2010 do zaplatenia, za rok 2000 vo výške 260,71 € spolu s úrokom z omeškania vo výške l4,5% ročne zo sumy 260,71 € od 01. 01. 2001 do zaplatenia, za rok 2001 vo výške 2.345,75 € s úrokom z omeškania vo výške l4,5% ročne zo sumy 2.345,75 € od 01. 01. 2002 do zaplatenia, za rok 2002 vo výške 6.811,39 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,5% ročne zo sumy 6.811,39 € od 01. 01. 2003 do zaplatenia, za rok 2003 vo výške 6.997,01 € spolu s úrokom z omeškania l4,5% ročne zo sumy l.749,25 € od 01. 01. 2004 do zaplatenia, za rok 2004 čiastkou 6.997,01 €, za rok 2005 vo výške 9.888,80 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 6% ročne zo sumy 9.888,80 € od 01. 01. 2006 do zaplatenia, za rok 2006 vo výške l0.792,67 € spolu s úrokom z omeškania 9,5 % ročne zo sumy l0.792,67 € od 01. 01. 2007 do zaplatenia, za rok 2007 vo výške 11.451,50 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5% zo sumy 11.451,50 € od 01. 01. 2008 do zaplatenia, za rok 2008 vo výške l2.093,41 € spolu s úrokom z omeškania vo výške l0,5% ročne zo sumy l2.093,41 € od 01. 01. 2009 do zaplatenia a náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti vo výške l.104,13 € mesačne od 0l. 0l. 2009, spolu s náhradou trov konania. Mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť podľa § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. na 25-násobok (105.937,50 Sk) zdôvodnil komplikovaným spôsobom a priebehom liečby, bolesťou utrpenou pri úraze a bolesťou sprevádzajúcou ho počas ďalšieho života prakticky až do jeho konca. Tvrdil, že jeho poškodenie zdravia v podobe trvalých následkov má výrazné nepriaznivé dôsledky na uspokojovanie jeho životných, pracovných a spoločenských potrieb. Chôdzu po rovnom i nerovnom teréne zvláda iba za pomoci francúzskej barly, pri sedení musí hľadať uľavujúcu polohu. Má ťažkosti s pravým lakťom, so sluchom, bolesti chrbtice vyžadujúce si pravidelné masáže s tendenciou sťahovania svalov a šliach postihnutej dolnej končatiny, čo si vyžaduje pravidelné cvičenia a pre čo bol nútený zanechať živnostenské podnikanie. Pred úrazom sa rekreačne venoval hokeju, futbalu, volejbalu, turistike, ako organizátor aj pretekár sa pred rokom 1989 zúčastňoval lyžiarskych bežeckých pretekov Biela stopa SNP. Zdôraznil, že je otcom dvoch dcér študujúcich na strednej a vysokej škole. V čase nehody bol žalobca zdravý, v produktívnom veku 47 rokov. Ako živnostník pracoval v oblasti výroby a montáže atypických kováčskych a zváračských výrobkov, ktorá ho uspokojovala. Podnikal, mal množstvo koníčkov, v ktorých je v dôsledku čiastočnej invalidity výrazne obmedzený. Vyhl. č. 32/65 Zb. v platnom znení neodráža zmenené spoločensko- ekonomické potreby. Žiadal priznať zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na 25- násobok základnej výmery, predstavujúci 281.250,- Sk. Podaním zo dňa 07. 01. 2009 k žalovaným vznesenej námietke premlčania uviedol, že k uplatneniu práva na plnenie z titulu náhrady škody za zvýšenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia mohol pristúpiť prvýkrát až po zániku pôvodne zodpovedného subjektu Compact Slovakia, s. r. o. (prevádzkovateľ škodového vozidla). Zmenu žaloby v časti zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na 14.937,26 eur podaním zo dňa 05. 10. 2010 zdôvodnil znaleckým posudkom č. XX. zo dňa XX. XX. XXXX znalca D. Z. Z., ktorý ustálil sťaženie spoločenského uplatnenia na 600 bodov, čo pri hodnote bodu 30,- Sk predstavuje 18.000,- Sk a pri zvýšení na 25 násobok ide o čiastku 450.000,- Sk (14.937,26 eur). Pri uplatnení nároku došlo k počítacej chybe, keď nezohľadnil sumu 4.350,- Sk bolestného, ale 22.500,- Sk sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré mu boli uhradené. Výsluchom žalobcu na pojednávaniach okresný súd zistil, že absolvoval dve operácie, jednu hneď deň po havárii, druhú po vyše roku (vybratie fixačného materiálu). V nemocnici prvýkrát strávil asi 2 alebo 3 týždne, druhýkrát asi týždeň. Absolvoval aj nejaké liečenia. V súčasnosti mu predpisujú masáže, vodnú rehabilitáciu, dobre mu robí aj finančne náročné plávanie a cvičenia, ktoré mu ukázal lekár. Bola mu navrhnutá výmena kĺbu za umelý, kde by si však musel priplácať 30. 000,- až 100.000,- Sk v závislosti od kvality kĺbu. Sú s tým spojené riziká aj potreba po čase kĺb vymeniť. Rizikom je aj samotná operácia a otázka, či by ani potom nemal žiadne problémy. Asi 3-krát do mesiaca užíva lieky proti bolesti Milurit, Condrosulf a Voltaren, keď je to nevyhnutné. Stáva sa, že pri chôdzi ostane v predklone, čo mu lekár vysvetlil, že sa môže stať ako keby kĺb preskočil. Kvôli vyrovnaniu skrátenej nohy používa ortopedické vložky do topánok. Asi 1-krát mesačne chodí k ortopédovi za účelom predpisu liekov. Mal aj problémy so srdcom, užíval liek Vasocardin; bolo mu povedané, že príčinou môže byť stres z havárie. Pred nehodou nemal žiadne zdravotné problémy. Pri príprave stravy, hygieny a pod. sa snaží byť samostatný. V prípade potreby pomoci sa obracia na manželku a dcéry. V čase evidencie na úrade práce sa prihlásil na počítačový rekvalifikačný kurz, ktorý kvôli chorobe (zápal) nedokončil. 1.2 Požadoval úrok z omeškania zo 125.610,- Sk (4.169,49 €) za 228 dní omeškania (l4,5% ročne od 01. 01. 2001 do l7. 08. 2001), pretože Slovenská poisťovňa, a.s., Zvolen mu vyplatila náhradu za stratu na zárobku za obdobie od 01. 04. 2000 do 31. 12. 2000 sumou 125.610,- Sk dňa 17. 08. 2001 s odôvodnením, že žalobca namietal uplatnenie redukcie podľa § 195 Zákonníka práce na vyplácanú náhradu za stratu na zárobku. Od marca 2000 boli platby zastavené úplne s odôvodnením, že problém bol predložený súdnej znalkyni. Žalobca ďalej uviedol, že pri vyplatení náhrady za stratu na zárobku za obdobie od 01. 04. 2000 do 30. 09. 2001 dňa 17. 08. 2001 mu do vyplatenej sumy 235.512,- Sk (7.817,57 €) nebola započítaná valorizácia priemerného zárobku v rozhodnom období v zmysle nar. č. 227/2000 Z. z., ktorá mu prináležala od 01. 10. 2000. Za obdobie od 01. 04. 2000 do 30. 09. 2001 mu mala byť vyplatená suma 266.928,- Sk (8.860,39 €) namiesto vyplatených 235.512,- Sk, preto žiada vyplatiť rozdiel 31.416,- Sk (1.042,82 €). Žalobca žiadal, aby od 01. 10. 2000, keď už nepoberal podporu v nezamestnanosti, pri výpočte náhrady za stratu na zárobku nebol aplikovaný odpočet 75% minimálnej mzdy od valorizovaného priemerného redukovaného zárobku. Namietal, že od 13. 02. 2001 nie je evidovaný na úrade práce a z tohto dôvodu mu Slovenská poisťovňa, a. s., zastavila ďalšie platby náhrady za stratu na zárobku. Tvrdil, že počas registrácie od 21. 09. 1999 na úrade práce mu nebola ponúknutá žiadna práca. Žiadal doplatenie náhrady za stratu na zárobku 31.598,- Sk za obdobie od 18. 07. 1999 do 20. 09. 1999, 31.416,- Sk za obdobie od 01. 04. 2000 do 30. 09. 2001 a 252.306,- Sk za dobu od 01. 10. 2001 do 31. 12. 2002 spolu s úrokom z omeškania zo 125.610,- Sk za 228 dní omeškania a úrokom z omeškania z 315.320,- Sk od 01. 10. 2001 do zaplatenia. V časti úroku z omeškania za obdobie 01. 04. 2000 - 31. 12. 2000 poukázal na účelovosť obrany žalovaného tvrdiaceho, že bol nútený vyčkať na vyjadrenie znalkyne A..E. H.. Pri výpočte náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti žalobca považoval vzhľadom na § 447 Občianskeho zákonníka a skutočnosť, že ku škode došlo hrubým porušením predpisov o cestnej premávke iným jej účastníkom za základ brutto neredukovaný zárobok v rozhodnom období, t. j. za rok 1997 vo výške 20.700,- Sk. Za deň vzniku nároku považoval 18. 06. 1998. Pri výpočte náhrady za stratu na zárobku vychádzal zo základnej výmery invalidného dôchodku s poukazom na § 195 Zákonníka práce účinného do 31. 03. 2002, kde sa nemá prihliadať na zvýšenie invalidného dôchodku. Ďalej zohľadňoval 55% minimálnej mzdy, nie 75% minimálnej mzdy, ako fiktívny zárobok po preradení žalobcu na čiastočný invalidný dôchodok s poukazom na percentuálny pokles jeho schopnosti pracovať rovnajúci sa 45%. Pri výpočte nemá byť braná do úvahy poberaná podpora v nezamestnanosti. Taktiež sa má od 01. 07. 1999 prihliadať na úpravu invalidného dôchodku o pevnú sumu, ale nie na jeho zvýšenie. Žiadal zohľadniť aj valorizáciu podľa nar. č. 220/99 o 9,6% za rok 1998 aj nasledujúce valorizácie. Poukázal na zmenu Zákonníka práce účinnú od 01. 04. 2002, podľa § 201 ktorého sa pri výpočte náhrady za stratu na zárobku prihliada na výšku skutočne poberaného invalidného dôchodku. Od 01. 08. 2004 sa náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti považuje za úrazovú rentu v sume, v akej patrila do 31. 12. 2003, pričom sa podľa ustálenej súdnej praxe vyčísli po 01. 08. 2004 vo výške, v akej patrila oprávnenej osobe k 31. 07. 2004. Za ďalšie obdobia si uplatnil valorizáciu podľa predpisov o sociálnom poistení, pričom sa valorizuje vyplácaná úrazová renta, nie základ jej výpočtu. Žiadal priznať valorizáciu 7,54% od 01. 01. 2005 v zmysle § 293b zák. č . 721/2004 Z. z., od 01. 07. 2005 8,85% v zmysle opatrenia MPSVR č. 167/2005 Z. z., od 01. 07. 2006 5,95% v zmysle opatrenia MPSVR č. 229/2006 Z. z. od 01. 07. 2007 6,25% v zmysle opatrenia MPSVR č. 197/2007 Z. z., od 01. 07. 2008 5% v zmysle opatrenia MPSVR č. 136/2008 Z. z. a od 01. 01. 2009 6,95% v zmysle opatrenia MPSVR č. 450/2008 Z. z. 1.3 Žalovaný vzniesol námietku premlčania nároku na mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia s poukazom na to, že ohľadom toho istého nároku bolo vedené súdne konanie na Okresnom súde Dolný Kubín, ktoré bolo zastavené po výmaze žalovaného z obchodného registra, takže sa má za to, že žalobca v konaní riadne nepokračoval. K požiadavke žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania zo sumy l25.610,- Sk za 228 dní omeškania vo výške l4,5% ročne, ktorá mu bola zaplatená dňa l7. 08. 2001 ako súčasť sumy 235.5l2,- Sk žalovaný poukázal na povinnosť plniť do l5 dní po skončení nevyhnutného šetrenia alebo po obdržaní právoplatného rozhodnutia o výške náhrady škody (§ 9 ods.1 vyhlášky č. 423/91 Zb.). Šetrenie je skončené, len čo so súhlasom poisťovne alebo s jej dodatočným schválením bola dohodnutá s poškodeným výška náhrady škody. Posúdenie M.. H. bolo poisťovni doručené 09. 08. 2001 a platba realizovaná l7. 08. 2001, takže l5-dňová lehota bola dodržaná a žalobcovi nárok na úrok z omeškania nevznikol. Žalovaný trval na odpočítavaní fiktívneho zárobku ako pravdepodobného zárobku od priemerného valorizovaného redukovaného zárobku žalobcu s poukazom na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 2lCdo 252/2003 zo dňa 02. 07. 2003, podľa ktorého ak poškodený, ktorý pre následky choroby z povolania nemôže konať doterajšiu prácu, nemôže nastúpiť po zistení choroby z povolania na iné zamestnanie zodpovedajúce zníženej pracovnej spôsobilosti len pre nedostatok pracovných príležitostí, škoda nie je spôsobená následkami choroby z povolania, ale situáciou na trhu práce. Z hľadiska odškodnenia je podstatné, že situácia na trhu práce postihuje všetkých zamestnancov bez ohľadu nato, či je ich pracovná schopnosť znížená v dôsledku choroby z povolania alebo z iných príčin. Ak má poškodený zamestnanec záujem využiť chorobou z povolania zníženú pracovnú spôsobilosť, avšak nemá možnosť uskutočniť to výlučne pre nedostatok pracovných príležitostí, je nevyhnutné odpočítať tzv. pravdepodobný zárobok dosahovaný v zamestnaní, ktoré by mohol vykonávať s prihliadnutím iba k pracovnému obmedzeniu spôsobenému chorobou z povolania. Žalovaný odkázal aj na judikáty publikované pod č. 29/2004 a č. 4/2005. Zdôraznil, že žalobca bol od l8. 06. 1998 uznaný za plne invalidného, za ktorého sa považoval občan, ktorý je pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav neschopný vykonávať akékoľvek sústavné zamestnanie, avšak od l8. 07. 1999 mu bol priznaný čiastočný invalidný dôchodok, pričom za čiastočne invalidného sa považoval občan, ak pre dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav je schopný vykonávať doterajšie alebo iné rovnako kvalifikované zamestnanie len za zvlášť uľahčených podmienok s poukazom na § 29 ods.2 písm. a), resp. § 37 ods.2 písm. a) zákona č.100/88 Zb.. Žalobca ako čiastočne invalidný môže v obmedzenej miere prácu vykonávať a ak by nebol zohľadnený pravdepodobný zárobok, bol by daný na roveň plne invalidného občana. Žalovaný sa bránil aj tým, že žalobcovi náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti od 13. 02. 2001, kedy sa stal nezamestnaným a nie je evidovaným na úrade práce, nepatrí. Nie je preukázaná príčinná súvislosť medzi nezamestnaním sa žalobcu a poškodením jeho zdravia v dôsledku dopravnej nehody zo dňa l9. 07. 1997, lebo jeho nezaregistrovanie sa ako uchádzača o zamestnanie preukazuje jeho nezáujem zapojiť sa do pracovného procesu a deklaruje jeho dobrovoľnú nezamestnanosť. 1.4 Žalovaný namietal aj neprimeranosť požadovaného 25-násobného zvýšenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré nie je preukázané. Ide o dva samostatné nároky, u každého musia byť samostatne dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre zvýšenie odškodnenia. Pri zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia aplikácia § 7 ods. 3 vyhl. č.32/65 Zb. závisí od stupňa a rozsahu obmedzenia alebo straty predpokladov pre uplatnenie poškodeného v živote a spoločnosti, pričom stupeň, rozsah a intenzita obmedzených alebo stratených predpokladov v celkom výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa má podstatne prevyšovať stupeň, rozsah a intenzitu predpokladanú v ustanovení § 6 ods. 2 tejto vyhlášky. Na podporu stanoviska, že u žalobcu sa nejedná o tento prípad poukázal na list Sociálnej poisťovne zo dňa 11. 10. 2005, v zmysle ktorého bol pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť žalobcu od 07. 06. 2005 45%, čo tesne presahuje hranicu priznania invalidity 40%. Poukázal na záver znaleckého posudku č.X/XXXX znalca D.. Z. Z., že najvhodnejším riešením by u žalobcu bola implantácia totálnej endoprotézy bedra, dnes pomerne štandardná operácia, ktorá by pravdepodobne výrazne pozitívne ovplyvnila výsledný stav žalobcu. Žalobca sa preto podľa žalovaného sám dobrovoľne vystavuje bolestiam a nepriaznivému zdravotnému stavu, keď 13 rokov od dopravnej nehody nie je ochotný podrobiť sa tomuto operačnému zákroku a lieči sa len konzervatívnou formou. Znalec ustálil základný počet bodov sťaženia spoločenského uplatnenia na 400 s tým, že položka 391b bola rovnako hodnotená aj v znaleckom posudku D.. J. zo dňa O. XX. XXXX, takže u žalobcu od roku 2001 nedošlo k výraznej zmene zdravotného stavu. Znalec skonštatoval, že hodnotené poškodenia boli ustálené v čase zhojenia zlomeniny v zlom postavení (l998-l999). Pokiaľ znalec navrhol zvýšiť sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle ustanovenia § 6 vyhlášky č.32/65 Zb. na l,5 násobok t.j. na 600 bodov, postupoval v rozpore s ustanovením odseku l4, časť III Postup pri vydávaní posudkov tejto vyhlášky, preto žalovaný žiadal, aby súd na toto vyjadrenie znalca neprihliadal. Žalovaný vzniesol námietku premlčania nad sumu vo výške 359.337,50 Sk (11.927,82 €) v časti bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia s poukazom na judikát R 68/2003, podľa ktorého za deň zistenia bolesti možno považovať okamih ustálenia zdravotného stavu poškodeného. Žalobcov zdravotný stav bol ustálený podľa vyjadrenia znalca v rozmedzí rokov l998-1999, v priebehu ktorých mal žalobca vedieť o výške škody. 1.5 Pri svojom prepočte náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti žalovaný vychádzal z redukcie priemerného zárobku od l9. 06. 1999 v zmysle ustanovenia § 447 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) platného v čase vzniku nároku, a to do 0l. 04. 2012, kedy novelizáciou Zákonníka práce došlo k zmene tým, že redukcia zárobku bola zo zákona vypustená. Žalovaný žiadal pri výpočte zohľadniť vyplácanú podporu v nezamestnanosti ako zárobok žalobcu. Ďalší rozpor bol ohľadne doby, odkedy je možné aplikovať valorizáciu. Žalobca žiadal jej uplatnenie v zmysle nar. vlády č.220/1999 Zb. od 01. 10. 1999 a žalovaný tvrdil, že je možné priznanie prvej valorizácie až nariadením vlády č. 277/2000 Z. z., teda od 0l. 10. 2000, pričom poukázal na ustanovenie § 1 ods.1 písm. a) nar. vlády č. 128/1992 Zb. o úprave náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite, z ktorého má vyplývať, že valorizácia sa začína počítať za každý kalendárny rok nasledujúci po vzniku nároku. Žalobcovi nárok vznikol l8. 06. 1998, valorizácia sa má počítať až za rok l999. Otázku prvej valorizácie žalovaný pripodobnil k valorizácii pracovnoprávnych nárokov, ktoré upravuje § 1 posledná veta zák. č. 320/1993 Z. z.. Argumentoval, že od priznania invalidného dôchodku l8. 06. 1998 do l8. 06. 1999 bol žalobca odškodňovaný sumou do plného zárobku bez redukcie a aj týmto spôsobom došlo k zabezpečeniu, resp. k náhrade za valorizáciu. Žalovaný trval na aplikácii fiktívneho zárobku vo výške 75% minimálnej mzdy v zmysle § 2 ods.1 písm. c) zákona č. 90/1996 Z. z. o minimálnej mzde po ukončení vyplácania podpory v nezamestnanosti žalobcovi. O valorizácii úrazovej renty, za ktorú sa po 0l. 08. 2004 považuje aj náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite žalovaný tvrdil, že má k nej dôjsť len v zmysle zákona č. 721/2004 Z. z. od 0l. 0l. 2005 vo výške 7,54%. Namietal tiež nárok žalobcu na valorizáciu od 0l. 07. 2005 v zmysle opatrenia MPSVR č.167/2005 Z. z. o 8,85% s tým, že podľa jeho názoru by mal mať nárok na valorizáciu v zmysle § 293e ods. 2 písm. e) zák. č. 461/2003 Z. z . o sociálnom poistení, pričom by zvýšenie malo byť od 0l. 07. 2005 o 7,5% . Svoj výpočet straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, resp. úrazovej renty za obdobie od l3. 02. 2001 považoval len za teoretický, keďže žalobcovi v dôsledku jeho neevidovania na úrade práce nárok za toto obdobie nevznikol. Pri znaleckom posudku č. X/XXXX znalkyne M.. I. L. z odboru ekonómia a management, odvetví účtovníctvo a daňovníctvo, personalistika, kontroling žalovaný poukázal na nesprávnosť matematického výpočtu priemerného mesačného zárobku, ktorý má byť správne po zaokrúhlení vo výške l3.701,- Sk, nie l3.716,- Sk. Namietal, že znalkyňa na výpočet aplikovala aj valorizáciu v zmysle nariadenia vlády SR č. 220/1999 Z. z aj to, že znalkyňa vyčísľovala stratu na zárobku za obdobie, kedy žalobca nebol evidovaný na úrade práce. Súhlasil, že priemerný zárobok je stanovený za obdobie od 0l. 0l. 1997 do l8. 07. 1997, teda do dňa dopravnej nehody. K doplnku č.1 k znaleckému posudku č. X/XXXX vypracovaného znalkyňou M.. L. žalovaný uviedol, že z možných vypracovaných variant je pre neho vzhľadom na sporné otázky akceptovateľný variant výpočtu renty uvedený v bode A1, resp. A3. Vo výpočte žiadal zohľadniť občianskoprávnu, nie pracovnoprávnu valorizáciu s tým, že prvá valorizácia vo výške 7,20% prichádza do úvahy až od 01. 10. 2000 podľa nariadenia vlády č. 277/2000 Z. z.. Poprel tvrdenia žalobcu, že uznal sumu 20.700,- Sk za priemerný zárobok žalobcu, z ktorého by mal byť vypočítaná náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti. Žalovaný namietal priznanie nároku na úrazovú rentu od 01. 09. 2010, že odkedy žalobcovi vznikol nárok na predčasný starobný dôchodok; odkázal na ustanovenie § 89a zákona o sociálnom poistení. S poukazom na vyjadrenie žalobcu zo dňa 30. l0. 2012 vzniesol námietku premlčania nad všetky sumy uplatnené pôvodne v podaní zo dňa 07. 0l. 2009, keď podľa názoru žalovaného si v tomto podaní žalobca uplatnil za jednotlivé roky nároky vo vyššej výške ako tomu bolo dovtedy. K otázke redukcie zárobku uviedol, že podľa jeho názoru nejde o prípad hrubej nedbanlivosti. Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 1T/3/98 konštatuje, že ide o nedbanlivostný trestný čin. Naopak u žalobcu bol zistený alkohol a jeho tvrdenie, že predtým pil Vineu, resp. požil švédske kvapky je účelové. Odporca si uplatnil náhradu trov konania vo výške uhradeného preddavku na trovy znaleckého dokazovania vo výške l50 €. 1.6 Okresný súd mal z pripojeného spisu Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 1T 3/1998 preukázané, že rozsudkom zo dňa 11. 03. 1998 bol D.. J. U., programátor firmy Compact Slovakia s. r. o., Námestovo uznaný za vinného z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 Trestného zákona, lebo dňa l9. 07. 1997 o l7.45 hod. viedol po ceste v Dolnom Kubíne osobné motorové vozidlo Škoda Felícia a na rovnom úseku cesty v dôsledku nevenovania pozornosti vedeniu motorového vozidla prešiel do protismeru, čím vytvoril náhlu prekážku pre vodiča oproti idúceho vozidla zn. Renault Trafic, ktoré viedol vodič D. J., nar. XX. XX. XXXX, ktorý v snahe zabrániť dopravnej nehode prešiel s vozidlom do ľavého jazdného pruhu, v tom obvinený, keď zistil, že je v nesprávnom jazdnom pruhu riešil túto situáciu tým, že sa chcel vrátiť späť do svojho jazdného pruhu a vtedy došlo k čelnému stretu vozidiel, pričom D. J. utrpel zlomeninu krčka stehennej kosti vpravo s posunom úlomkov, pričom práceneschopnosť doposiaľ trvá, teda inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví, čím spáchal trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods.1 Trestného zákona, za čo bol odsúdený na peňažný trest vo výmere 10.000,- Sk s tým, že poškodený D. J. bol so svojím nárokom na náhradu škody odkázaný na občianskoprávne konanie. Rozsudok neobsahoval odôvodnenie, pretože obžalovaný a prokurátor sa po vyhlásení rozsudku odvolania vzdali. V spise sa nachádzajú protokoly o lekárskom vyšetrení ku skúške na alkohol u oboch vodičov. Krv D.. J. Kružliaka bola odobratá ku skúške na alkohol dňa l9. 07. 1997 a vyšetrená dňa 24. 07. 1997, pričom alkohol v krvi nebol zistený. Vyšetrenie krvi ku skúške na alkohol u D. J. sa začalo na jeho žiadosť dňa l9. 07. 1997. Menovaný uviedol, že nepožil žiadny alkohol a v protokole nie je uvedené, že by požil nejaké ovocie, ovocné šťavy, podľa vyjadrenia lekára nejaví známky požívania alkoholu. Krv bola vyšetrená na alkohol dňa 24. 07. 1997, pričom Widmarkovou skúškou na alkohol v krvi bolo zistené priemerne 0,32 promile alkoholu (g/kg). 1.7 V konaní Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 7C/162/99 si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody (mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia) voči žalovanému - prevádzkovateľovi motorového vozidla, ktorého prevádzkou bola spôsobená škoda Compact Slovakia, s. r. o., Námestovo, ktorý bol zaviazaný na náhradu škody vo výške 359.837,50 Sk. Odvolací Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 27. 07. 2004 sp. zn. 8Co/249/03 rozsudok okresného súdu zrušil a konanie zastavil s odôvodnením, že žalovaný bol na základe návrhu likvidátora dňom 08. 03. 2004 vymazaný z obchodného registra. 1.8 Obvodný úrad Žiar nad Hronom dňa 18. 09. 1992 vydal živnostenský list pre podnikateľa D. J., trvale bytom A.L. XXX/XX, U. s obchodným názvom D. J. - E., montáž atypických výrobkov. Predmetom jeho podnikateľskej činnosti bolo vykonávanie ohlasovacej živnosti, výroba, montáž, predaj atypických zámočníckych výrobkov s dátumom začatia podnikania od 26. 07. 1990. Dňa 19. 10. 1998 Okresný úrad v Žiari nad Hronom vydal rozhodnutie o zrušení tohto živnostenského oprávnenia, na ukončenie podnikania bola určená lehota do 19. 10. 1998. Invalidný dôchodok bol žalobcovi priznaný rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 25. 08. 1998, a to od 18. 06. 1998 vo výške 3.736,- Sk, od júla 1998 zvýšený na 4.035,- Sk mesačne vrátane úpravy podľa zák. č. 357/1997 Z. z. a zvýšenia podľa zákona č. 132/1998 Z. z.. V zápisnici o rokovaní posudkovej komisie Sociálnej poisťovne, pobočka Žiar nad Hronom je uvedený dátum vzniku invalidity žalobcu 18. 06. 1998 v dôsledku úrazu z 19. 07. 1997. Invalidný dôchodok mu bol odňatý od 18. 07. 1999 rozhodnutím Sociálnej poisťovne z 25. 06. 1999, pretože nie je invalidný, ale čiastočne invalidný. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo 17. 06. 1999 mu bol od 18. 07. 1999 priznaný čiastočný invalidný dôchodok 2.546,- Sk, vrátane úpravy podľa zák. č. 132/1998 Z. z. a zvýšenia podľa zákona 107/1999 Z. z.. Z oznámenia Sociálnej poisťovne z 11. 10. 2005 vyplýva pokles schopnosti žalobcu vykonávať zárobkovú činnosť od 07. 06. 2005 v rozsahu 45%. Zo správy Sociálnej poisťovne - ústredia z 13. 05. 2000 okresný súd zistil, že žalobca je schopný ľahkých pracovných činnosti bez nosenia a prenášania ťažkých bremien, bez dlhej chôdze v klimaticky vyváženom prostredí. Vhodná by bola práca vrátnika v denných zmenách, prípadne práca informátora. Vzhľadom na vzdelanie v odbore elektrotechnik by mohol zastávať prácu v tomto odbore. Naposledy bol posudzovaný 08. 07. 2008 s tým, že bol naďalej uznaný za čiastočne invalidného, pričom pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť je 50%. Od 01. 09. 2010 je žalobcovi vyplácaný predčasný starobný dôchodok 347,10 € a od 18. 11. 2010 mu je odňatý aj invalidný dôchodok. Podľa správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Banskej Štiavnici zo dňa 14. 07. 2009 bol žalobca v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 20. 09. 1999 do 12. 02. 2001, vyradený bol pre nespoluprácu. Novú žiadosť o zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie podal 01. 07. 2002, dňa 02. 07. 2002 požiadal o vyradenie z evidencie uchádzačov o zamestnanie bez udania dôvodu. Dňa 21. 10. 2003 žalobca adresoval Slovenskej záručnej a rozvojovej banke so sídlom v Bratislave žiadosť o možnosť úveru, ktorej prílohou je podnikateľský zámer, zameraný na oblasť cestovného ruchu „Penzión“. Z výpovede žalobcu na pojednávaniach mal okresný súd preukázané, že živnostenskú činnosť vykonával sám, nemal zamestnancov. K výrobe atypických kováčskych výrobkov neskôr pridal rozvoz zeleniny. Pracoval denne s výnimkou soboty. Aj po nehode sa snažil podnikať v oblasti napr. exportu zeleniny do severských krajín, v oblasti malých vodných elektrární, výroby plastových dopravných značiek a podobne. Prácu si hľadal prostredníctvom internetu, sledoval ponuky na burze práce, ale uprednostnil by živnosť, keďže mu vyhovovala voľnosť a sloboda s tým súvisiaca. Zaujímal sa o pracovnú pozíciu na Úrade normalizácie v Bratislave, ale musel by sa presťahovať do Bratislavy, čo sa mu nepodarilo z dôvodu finančne náročného bývania v okolí Bratislavy. Disponuje úplným stredoškolským elektrotechnickým vzdelaním a pomaturitným vzdelaním v odbore technická normalizácia. Po druhej operácii, keď bolo zrejmé, že bude mať trvalé následky, živnosť zrušil. Pokiaľ mal podľa výsledku skúšky na prítomnosť alkoholu v krvi pri dopravnej nehode nepatrné množstvo alkoholu, žalobca je abstinent. V rozhodnej dobe užíval na regeneráciu organizmu prípravok na spôsob švédskych kvapiek a na pracovných cestách konzumoval Vineu, čomu pripisuje zmienený výsledok krvného vyšetrenia. Uvedenému vyšetreniu sa podrobil na vlastnú žiadosť, podľa ošetrujúceho lekára nejavil žiadne známky požitia alkoholu. Tieto skutočnosti nemali vplyv na nehodový dej, v trestnom konaní nebola zistená, ani konštatovaná žiadna jeho spoluvina na dopravnej nehode. 1.9 Všeobecný lekár pre dospelých D.. J. J. v správe zo dňa 07. 05. 2009 uviedol, že v roku 2009 bol žalobca v ambulancii lekára 4-krát, z toho 2-krát s bolesťami chrbta, 1-krát s chrípkou a 1-krát si bol predpísať lieky na dnu. Aj v predchádzajúcich rokoch ho navštevoval s bolesťami chrbtice a dnovými záchvatmi, pričom mu predpisoval aj lieky na utlmenie bolesti chrbtice. Dna, ktorou žalobca trpí nie je v príčinnej súvislosti s autonehodou z roku l997. D.. O. P. v posudku o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia ustálil bodové hodnotenie bolestného na 141,25 bodov (1 bod = 30,- Sk), čo predstavuje 4.237,50 Sk. D.. M. L. ohodnotil sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu na 375 bodov predstavujúcich 11.250,- Sk. Vo svojej svedeckej výpovedi D.. M. L. okrem iného uviedol, že existujú dva možné spôsoby liečby žalobcu. Prvá je konzervatívna (liečenie symptómov) za použitia liekov, ortopedických pomôcok, rehabilitácií atď. Pokiaľ by problémy žalobcu boli trvalé, išlo by o nočné bolesti a obmedzovanie bežného spôsobu života, prichádzala by do úvahy liečba prostredníctvom rekonštrukčných operácií typu náhrady kĺbu. Je na zvážení žalobcu, ktorý typ liečby uprednostní s prihliadnutím na perspektívy jeho pracovného i rodinného života. Výmena kĺbu je v súčasnosti považovaná za bežnú operáciu, ale nie jednoduchú. Vzhľadom na typ ochorenia by pre žalobcu bolo vhodné zamestnanie, v ktorom by nedochádzalo k preťažovaniu váhonosných kĺbov a osového aparátu (chrbtice). Nebola by vhodná práca vo vlhku a chlade. Žalobca nemôže viesť osobné motorové vozidlo na cestu nad dve hodiny. Zo znaleckého posudku znalca D.. Z. Z. z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetví chirurgia a traumatológia č. X/XXXX zo XX. XX. XXXX okresný súd zistil, že u žalobcu neboli pred dopravnou nehodou prítomné anatomické ani funkčné zmeny, ktoré by ho negatívne ovplyvňovali v bežnom životnom uplatnení a v uspokojovaní jeho spoločenských potrieb. Podľa zdravotnej dokumentácie žalobca utrpel pri dopravnej nehode dňa l9. 07. 1997 zlomeninu horného konca stehnovej kosti vpravo cez chocholový masív s posunom. Následkom poranení je skrátenie pravej dolnej končatiny o 4 cm, následkom zle zhojenej zlomeniny horného konca stehnovej kosti vo varozite l00 stupňov a následkom kontraktúry svalov prebiehajúcich v okolí bedrového kĺbu poúrazová koxatróza pravého bedrového kĺbu IIIc stupňa so stredne ťažkým obmedzením pohyblivosti bedrového kĺbu, kompenzačná skolióza driekovej chrbtice s vyšikmením panvy doprava s kompenzačnou koxatrózou ľavého bedrového kĺbu I-II stupňa, neurocirkulačná asténia pri celkovej chronickej stresovej situácii. Zhojenie zlomeniny horného konca stehnovej kosti v tak výraznej varozite a s takým podstatným skrátením jednoznačne môže mať za dôsledok rozvoj poúrazovej koxatrózy vpravo a následne vyšikmenie panvy s rozvojom degeneratívnych zmien chrbtice a kompenzačnej koxatrózy vľavo už po pomerne krátkom čase (l rok) a nemusí ísť o ochorenie, ktorého vývoj trvá roky. Vôbec nemusí ísť a s pravdepodobnosťou blížiacou sa istote ani nejde o genetické (dedičné) degeneratívne ochorenie, ale o prosté opotrebovanie zle postavených kĺbov následkom úrazu a kompenzačných zmien organizmu ako reakcie na toto postavenie patriacich pod pojem „poúrazová artróza“. Uvedené postihnutia sú v priamej príčinnej súvislosti s následkami zle zhojenej zlomeniny. Znalec nezistil prítomnosť degeneratívnych prejavov starnutia kĺbnych plôch, ale len prejavu poúrazových degeneratívnych zmien. Ostatné ochorenia (dna, obličkové koliky) nijako nesúvisia s predmetnými ťažkosťami žalobcu. Žalobca absolvoval rehabilitačný protokol doliečovania po úraze a od l8. 11. 1999 do l8. l2. 1999 liečebný pobyt v kúpeľoch Rajecké Teplice. Tieto rehabilitácie pozitívne ovplyvnili žalobcov stav v zmysle zlepšenia hybnosti kĺbov a funkcie svalového aparátu, avšak na rozvoj poúrazovej artrózy mali minimálny vplyv. K možnosti zmiernenia následkov zdravotných problémov ohľadne pravého bedrového kĺbu, najmä s poukazom na endoprotézu znalec uviedol, že žalobca je liečený konzervatívnou formou, liekmi zo skupiny chondroprotektív (liekov „chrániacich chrupku“). Do úvahy pripadajú aj korekčné operácie kosti, ale tieto sú málo používané, náročné a pomerne rizikové a používajú sa v skorších štádiách riešenia poúrazových deformít. Najvhodnejším riešením by bola implantácia totálnej endroprotézy bedra, ktorá je dnes pomerne štandardná. Existujú však pri nej aj riziká, ktoré môžu pacienta poškodiť a preto je nutné, keďže nejde o ochorenie ohrozujúce priamo pacienta na živote, aby si pacient sám zvážil predpokladaný benefit aj riziká operácie. Úspešná implantácia endoprotézy bedra by výrazne pozitívne ovplyvnila výsledný stav žalobcu a veľmi pravdepodobne by sa zastavil rozvoj progresie artrotických zmien na ostatných kĺboch (chrbtica, ľavé bedro), rozsah ich súčasných zmien by sa však nezlepšil, lebo ide o nezvratné zmeny. Rozsah pohybu kĺbu nahradeného endoprotézou by sa veľmi pravdepodobne zlepšil. K dôsledkom, ktoré zanechá úraz na žalobcovom zdraví a aké obmedzenia v spoločenskom živote z toho pre neho plynú znalec uviedol, že zlomenina horného konca stehnovej kosti s následným zlým zhojením vyústila do trvalých následkov s rozvojom posttraumatickej koxatrózy IIIc st. so stredne ťažkým obmedzením pohyblivosti bedrového kĺbu vpravo, s narušením stereotypu chôdze a krívaním pacienta, s nutnosťou používania kompenzačnej pomôcky (palice) a poruchy stato dynamiky osového aparátu so skoliózou driekovej chrbtice a vyšikmením panvy a kompenzačnou koxatrózou vľavo. Závažné je aj skrátenie pravej dolnej končatiny o 5 cm s nutnosťou používania kompenzačnej pomôcky (vložky do topánok, vyšší opätok...). Je predpoklad progresie chronických poúrazových zmien na osovom aparáte so zhoršovaním jeho funkcie. Rovnako stav pravej dolnej končatiny a osového aparátu s pravdepodobnosťou blížiacou sa istote bude spieť „ad peius“. Tieto poúrazové zmeny majú nepriamo za následok obmedzenie pacienta, resp. jeho úplné vyradenie z niektorých bežných životných činností (šport, náročnejšia fyzická práca, niektoré záľuby - aktivity v prírode na nerovnom teréne), aj obmedzenie možnosti nájsť si primerané zamestnanie, čo potvrdzuje aj jeho uznanie za invalidného dôchodcu. Stav žalobcu vyžaduje pravidelné kontroly aspoň 2-krát ročne u ortopéda a správne načasovanie eventuálnej implantácie endoprotézy v prípade, že žalobca bude vysporiadaný s hroziacimi rizikami. Do úvahy pripadá medziodborová spolupráca v odboroch rehabilitácia, vnútorné lekárstvo, reumatológia a urológia. V čase relatívnej stabilizácie stavu žalobca nie je odkázaný na sústavnú opateru inej osoby; táto prichádza do úvahy pri pridružených bežných akútnych ochoreniach, napr. chrípka. Znalec obodoval bolestné podľa vyhl. č. 32/1965 Zb. l42 bodmi, konkrétne položku 187c petrochanterická zlomenina liečená operáciou l30 bodmi a položku 162 analogicky extrakcia osteosyntetického materiálu 3/4-iny l2 bodmi. Hodnotené poškodenia boli ustálené v čase zhojenia zlomeniny v zlom postavení ( l998-l999). Znalec vykonal aj bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré stanovil na 400 bodov a podľa § 6 ods. 2 vyhl. č. 32/1965 Zb. navrhol priame zvýšenie na l,5 násobok, t.j. na 600 bodov. Ohodnotil položku 388 varotizácia horného konca pravej stehnovej kosti zo l30 na l00 stupňov t. j. o 30 stupňov (50 bodov za každých 5 stupňov t. j. 6 x 50), keď nemožno súčasne zarátať skrátenie končatiny - počet bodov 300, položka 391b obmedzenie pohyblivosti bedrového kĺbu vpravo stredne ťažkého stupňa 1/2- ica - l00 bodov. Znalec uviedol, že deformita stehnovej kosti v zmysle varozity je zo zdravotného hľadiska oveľa závažnejšie poškodenie ako samotné skrátenie končatiny. V závere znalec uviedol, že vzhľadom na všetky zistené skutočnosti by súd mohol stav hodnotiť ako hodný osobitného zreteľa, pričom súd môže odškodnenie zvýšiť podľa § 7 ods.3 vyhl. č. 32/1965 Zb. 1.10 Úlohou M.. I. L., súdnej znalkyne z odboru ekonómia a management, odvetví účtovníctvo a daňovníctvo, personalistika, kontroling bolo stanoviť priemerný zárobok žalobcu v období od 0l. 01. 1997 do l8. 07. 1997 zo všetkých jeho príjmov (z pracovného pomeru - závislej činnosti i podnikania) a vyčísliť stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti s prihliadnutím na príslušné valorizačné predpisy za obdobie od l8. 06. 1998 až do vypracovania znaleckého posudku (10. 03. 2011) a stanoviť do budúcna výšku mesačnej náhrady za stratu na jeho zárobku po skončení pracovnej neschopnosti. Znalkyňa zistila, že žalobca mal v kalendárnom roku 1997, t.j. v období od 0l. 0l. do 31. 12. 1997 príjmy z podnikateľskej činnosti podľa § 7 ods.1 písm. b) zákona č. 286/1992 Z. z. a príjmy zo závislej činnosti podľa § 6 ods.1 písm. a) zákona o dani z príjmov. Priemerný mesačný príjem z podnikateľskej činnosti po zaokrúhlení stanovila znalkyňa na 8.573,- Sk. Pri príjmoch zo závislej činnosti stanovila pravdepodobný mesačný zárobok za 2. štvrťrok l997 sumou l0.000,- Sk. Pri výpočte priemerného zárobku zo všetkých príjmov žalobcu uviedla, že príjmy spolu sú 90.423,67 Sk, počet pracovných dní od 01. 01. do l8. 07. 1997 je l43. Prepočet dní na mesiace l43 : 2l,74 (priemerný počet pracovných dní v kalendárnom mesiaci) = 6,6, výpočet 90.523,67 : 6,6 = l3.7l5,70 Sk, teda priemerný mesačný príjem zo závislej činnosti a podnikania zaokrúhlený je l3.7l6,- Sk za obdobie od 0l. 0l. do l8. 07. 1997. Nakoľko je žalobca od 0l. 09. 2010 poberateľom predčasného starobného dôchodku, znalkyňa vyčíslila náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti do 3l. 08. 2010. Nakoľko je otázka redukcie v zmysle § 447 ods. 2 OZ otázkou právnou, vypočítala náhradu za stratu na zárobku alternatívne s obmedzením výšky náhrady vo variante A a bez obmedzenia výšky náhrady vo variante B. Znalkyňa vykonala výpočet variantne podľa mzdových predpisov aj podľa Občianskeho zákonníka. Pri valorizácii priemerného zárobku žalobcu podľa Občianskeho zákonníka počítala s valorizáciou vo výške 9,6 % už podľa nariadenia vlády SR č. 220/1999, ktorého platnosť je uvádzaná od 0l. 09. 1999 do 30. 09. 2009. Následné valorizácie sú do výpočtov zapracované od 0l. 10. toho-ktorého kalendárneho roka. Pri vyčíslení náhrady za stratu na zárobku za obdobie od augusta 2004 do augusta 20l0 znalkyňa vychádzala z náhrady k 3l. 07. 2004, ktorú valorizovala podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení s poukazom na § 447 OZ v znení účinnom od 0l. 08. 2004. Pri výpočte znalkyňa zohľadňovala tzv. fiktívny zárobok, a to podporu v nezamestnanosti, pokiaľ bola žalobcovi vyplácaná a v ostatnom období 75% z minimálnej mzdy. Náhrada za obdobie od l8. 06. 1998 do 3l. 08. 2010 vo variante A ( použitá redukcia) potom predstavovala podľa výpočtu znalkyne čiastku l.76l.939,- Sk (58.485,66 €). V doplnku č. 1 k znaleckému posudku č. X/XXXX, označenom ako znalecký úkon č. X/XXXX zo dňa XX. XX. XXXX sa znalkyňa M.. I. L. vyjadrila k pripomienkam strán sporu. K námietke žalobcu, že do jeho príjmov neboli zahrnuté ďalšie dva ním uvádzané príjmy vysvetlila, že skúmala príjmy v časovom intervale od 0l. 0l. do l9. 07. 1997 určenom zadávateľom. Žalobca účtoval v sústave jednoduchého účtovníctva, takže príjmy a výdavky, ktoré sú predmetom dane, sú vyčíslené na základe pohybov peňažných prostriedkov na bankovom účte a v pokladnici podnikateľa; príjmy a výdavky v jednoduchom účtovníctve nie sú totožné so vznikom nákladov a výnosov ako je to v podvojnom účtovníctve. K námietke žalobcu, že v časti jeho príjmov zo závislej činnosti znalkyňa vychádzala z brutto príjmu a pri určení príjmu z podnikateľskej činnosti z netto príjmu uviedla, že spôsob výpočtu priemerného zárobku upravoval v rozhodnom období zákon č. 65/1965 Z. z. v § 275, podľa ktorého priemerným zárobkom zamestnanca na pracovnoprávne účely sa rozumie priemerný hrubý zárobok, pokiaľ pracovnoprávne predpisy neustanovujú inak. Spôsob výpočtu priemerného zárobku určoval § l7 zákona č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku. Priemerný zárobok žalobcu z podnikateľskej činnosti za obdobie od 0l. 0l. 1997 do l8. 07. 1997 znalkyňa vypočítala z rozdielu zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov z podnikateľskej činnosti, pričom takto vyčíslený príjem podlieha dani z príjmu fyzických osôb, z čoho jednoznačne vyplýva, že vypočítaný príjem nie je netto príjem. Súčasťou daňových výdavkov sú aj zaplatené výdavky na zdravotné, nemocenské a dôchodkové poistenie. Náhrada za stratu na zárobku, resp. plnenie z úrazovej renty vyplácané daňovníkovi fyzickej osobe komerčnou poisťovňou nie je oslobodené od dane. Tento príjem sa považuje za ostatný príjem podľa § 8 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov a podlieha zdaneniu; daňová povinnosť sa vysporiada prostredníctvom podania daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby typu B. Náhrada prijatá podľa § 447 OZ nepodlieha odvodom do Sociálnej poisťovne, zúčtuje sa v ročnom zúčtovaní zdravotného poistenia. Zohľadnenie zvýšenia invalidného dôchodku, resp. čiastočného invalidného dôchodku pri výpočte náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti znalkyňa zdôvodnila ustanovením § 195 Zákonníka práce a § 447 Občianskeho zákonníka. Pri výpočte náhrady za stratu na zárobku uplatňovala sumu priznaného plného invalidného dôchodku (PID) 3.736,- Sk (podľa § l75c zák. č. 100/1998 Zb. o sociálnom zabezpečení neprihliadla na zvýšenie PID od 0l. 07. 1998), keď podľa predložených výmerov o priznanom invalidnom a čiastočnom invalidnom dôchodku bol od l8. 06. 1998 navrhovateľovi priznaný PID 3.736,- Sk, zvýšený od júla l998 o 299,- Sk t. j. na 4.035,- Sk. Pri valorizácii úrazovej renty za obdobie od 0l. 07. 2005 do 3l. 12. 2005 vo výške 7,5 % znalkyňa vychádzala zo zákona č. 244/2005 Z. z. napriek námietke žalobcu o tom, že mala postupovať podľa opatrenia MPSVR č.167/2005 Z. z. (valorizácia o 8,85 %). Znalkyňa znovu variantne vypočítala náhradu podľa pripomienok strán sporu. Vo variante A1 vychádzajúc z priemerného zárobku za obdobie od 0l. 0l. 1997, z fiktívneho zárobku 75% z minimálnej mzdy a valorizácie úrazovej renty od 0l. 07. 2005 vo výške 7,5 % určila výšku náhrady za stratu na zárobku l.239.883,- Sk, čo zodpovedá sume 4l.156,58 €. 1.11 Súd prvej inštancie mal preukázané, v dôsledku zranení utrpených pri dopravnej nehode 19. 07. 1997, kedy plnil pracovné povinnosti D.. J. U. ako vodič motorového vozidla pre zamestnávateľa Compact Slovakia, s. r. o. , Námestovo žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody na zdraví (bolestné, sťaženie spoločenského uplatnenia, náhrada straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti). Slovenská poisťovňa, a. s., plnila žalobcovi základné výmery bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Po výmaze primárne zodpovedného subjektu Compact Slovakia, s. r. o, Námestovo z obchodného registra mal okresný súd preukázanú pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného. Za neopodstatnenú považoval vznesenú námietku premlčania, podľa ktorej v konaní proti spoločnosti Compact Slovakia, s. r. o., nedošlo k spočívaniu premlčania, takže premlčacia doba mal uplynúť 19. 07. 2001 (žalobca si uplatnil nárok na súde 11. 01. 2005). Súd prvej inštancie uviedol, že Okresný súd Dolný Kubín vyhlásil rozsudok 24. 04. 2003 a k výmazu firmy Compact Slovakia, s. r. o. z Obchodného registra 08. 03. 2004, čo sa mohol žalobca dozvedieť najskôr v tento deň. Podľa spisu zn. 7C/162/1999 Okresného súdu Dolný Kubín sa o tejto skutočnosti žalobca mal dozvedieť od advokáta JUDr. Ivana Ilavského zastupujúceho Compact Slovakia, s. r. o., pričom žalobca podaním doručeným súdu 21. 07. 2004 žiadal o pripustenie zmeny účastníka na strane žalovaného. Vzhľadom na premlčaciu dobu stanovenú pri náhrade škody je potrebné vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie NS SR z 30. 03. 2006 sp. zn. 3Cdo/219/2004, podľa ktorého v prípade zániku právnickej osoby v zmysle § 3 ods. 4 vyhl. č. 423/91 Zb. môže poškodený uplatniť na súde priamy nárok na plnenie voči poisťovni s tým, že toto právo nie je právom na náhradu škody, ale originálnym právom založeným právnym predpisom tak, že ide o výplatu poistného plnenia zo zákonného poistenia. Podľa § 104 Občianskeho zákonníka pri právach na plnenie z poistenia začína plynúť premlčacia doba za rok po poistnej udalosti. Súd mal za to, že skutočnosťou, s ktorou je spojený vznik povinnosti poistiteľa plniť môže byť až deň výmazu právnickej osoby Compact Slovakia, s. r. o. z obchodného registra. Nárok žalobcu uplatnený na súde 11. 01. 2005 z titulu mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia preto nie je premlčaný. 1.12 Pri určení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia okresný súd vychádzal zo základného bodového hodnotenia vykonaného znalcom D.. Z., pretože išlo o odbornú otázku. Znalec stanovil bodové hodnotenie na 400 bodov, čo pri hodnote 30,- Sk za 1 bod zodpovedá 12.000,- Sk. Za primerané mimoriadne zvýšenie súd považoval 15 násobok tejto sumy, teda čiastku 180.000,- Sk, od ktorej so súhlasom obidvoch strán sporu odpočítal poskytnuté plnenie 22.500,- Sk, čo zodpovedá 157.500,- Sk a po prepočítaní konverzným kurzom 5.228,04 €. Prípad hodný osobitného zreteľa videl okresný súd v prekonaní dvoch bolestivých operácií v dôsledku úrazu, ktorý utrpel žalobca pri dopravnej nehode, rovnako aj v bolestivosti následného hojenia. Prihliadol aj na fakt, že následkom základného utrpeného poranenia žalobca trpí ďalšími pridruženými ochoreniami, o ktorých znalec sa vyjadril, že sú v priamej príčinnej súvislosti s následkami zle zhojenej zlomeniny, ktorú utrpel žalobca pri úraze. 1.13 Pri nároku na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti sa strany zhodli na výške, v akej treba zaratávať invalidný, resp. čiastočný invalidný dôchodok a žalobca v priebehu konania akceptoval zahrnutie vyplácanej podpory v nezamestnanosti do náhrady za stratu na zárobku. Súd prvej inštancie v zásade vychádzal zo znaleckého posudku M.. I. L., lebo stanovenie priemerného zárobku žalobcu aj výpočet výšky náhrady považoval za odbornú otázku ovplyvnenú viacerými faktormi, ktoré už boli otázkami právnymi, s ktorými sa musel vysporiadať súd. Navyše pri výpočte priemerného mesačného príjmu zo závislej činnosti i z podnikania v období od 01. 01. 1997 do l8. 07. 1997 došlo na začiatku znaleckého posudku k matematickej chybe (jeho správna výška je l3.701,- Sk, nie l3.716,- Sk), čím došlo následne k nesprávnym sumám v celom znaleckom posudku, preto súd prvej inštancie vykonal prepočet sám, zohľadniac jednotlivé variantné spôsoby výpočtu, keď pri svojom výpočte vychádzal z právneho názoru, ktorý zaujal k jednotlivým pretrvávajúcim sporným otázkam. 1.13.1 Pri otázke redukcie, resp. neredukcie náhrady za stratu na zárobku v zmysle § 447 ods. 2 OZ s odkazom na § 195 ods. 2 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. v zneniach účinných v rozhodnom čase súd prvej inštancie na základe pripojeného trestného spisu zavinenie šoféra D.. U. na spôsobení dopravnej nehody síce vyhodnotil ako vedomú nedbanlivosť v zmysle Trestného zákona, čím by bolo možné hovoriť o hrubej nedbanlivosti, ale nedospel k záveru o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré žalobca videl analogicky ako pri ustanovení § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.. Okresný súd poukázal na fakt, že žalobca preukázal svoju aktivitu pri hľadaní práce len prostredníctvom dvoch faxových ponúk v cudzích jazykoch, navyše z ponuky v anglickom jazyku vyplynulo, že ide o ponuku umeleckých kováčskych prác, ktoré už žalobca po nehode nemohol vykonávať. Ďalším dôkazom bola žiadosť o poskytnutie úveru na vypracovanie projektu financovaného v rámci EÚ ohľadne podnikania v cestovnom ruchu. Otázka redukcie bola aktuálna len do 01. 04. 2002, odkedy sa aplikuje Zákonník práce č. 311/2001 Z. z. s poukazom na jeho § 251 (prechodné ustanovenie), vychádzajúc aj z komentára k prechodným ustanoveniam, podľa ktorého podľa tohto zákona je možné postupovať pri náhrade za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti aj v prípade osôb, ktorým tieto náhrady patrili do 3l. 03. 2002, pretože absencia takéhoto prechodného ustanovenia by znamenala neodôvodnenú diskrimináciu osôb, ktoré utrpeli poškodenie zdravia skôr. 1.13.2 K problematike priznania nároku na náhradu za stratu na zárobku žalobcovi v čase, keď ako poberateľ čiastočného invalidného dôchodku nebol evidovaný na úrade práce okresný súd zhodne so žalobcom uviedol, že žiadny zákonný predpis priamo nepodmieňuje vznik, resp. existenciu nároku na rentu takouto evidenciou. Analogicky prihliadol k § 195 ods. 4 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb., resp. § 201 ods. 5 Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z., podľa ktorých zamestnancovi, ktorý bez vážnych dôvodov odmietne nastúpiť do práce, ktorá mu bola zabezpečená, patrí náhrada za stratu na zárobku vo výške rozdielu medzi priemerným zárobkom pred vznikom škody a priemerným zárobkom, ktorý mohol dosiahnuť pri práci, ktorá mu bola zabezpečená. Odmietnutím výkonu práce teda úplne nezaniká nárok na náhradu za stratu na zárobku. Súd prihliadol aj na to, že počas evidencie žalobcu na úrade práce nebolo preukázané, že by odmietol nejakú prácu, ktorá by mu bola ponúknutá, resp. že mu nejaká práca bola vôbec ponúknutá. Súd sa oboznámil so stavom miery nezamestnanosti v rozhodnom období a vyhodnotil ako málo pravdepodobné, vzhľadom na počet uchádzačov o zamestnanie a počet voľných pracovných miest v regióne, pod ktorý spadá žalobca, že by žalobcovi, ktorý má navyše zníženú pracovnú schopnosť, bolo umožnené zamestnať sa. Aj keby mu bola ponúknutá nejaká práca, mohlo by ísť iba o druh práce, ktorý zodpovedá jeho zdravotnému obmedzeniu. V priebehu konania bolo zistené, že žalobca by mohol pracovať napr. ako informátor, vrátnik, THP pracovník, čo by podľa názoru okresného súdu mohlo zodpovedať prvým dvom stupňom náročnosti pracovných miest tak, ako ich vyhodnocuje príloha č.1 k Zákonníku práce č. 311/2001 Z. z.- charakteristiky stupňov náročnosti pracovných miest, ktoré sú väčšinou ohodnocované mzdou na úrovni minimálnej mzdy. Dostatočným je preto počítať pri určení náhrady za stratu na zárobku s fiktívnym zárobkom vo výške 75% z minimálnej mzdy. Opačný postup, kedy by žalobcovi nemal vôbec vzniknúť nárok na náhradu za stratu na zárobku za takéto obdobie súd považoval za neprimerane tvrdý. 1.13.3 Okresný súd pri výpočte výšky náhrady za stratu na zárobku zohľadnil fiktívny zárobok vo výške 75% z minimálnej mzdy v zmysle znaleckého posudku M.. L. a ustanovenia § 2 ods. 1 písm. c) zák. č. 90/1996 Z. z. o minimálnej mzde, podľa ktorého je výška minimálnej mzdy zamestnanca, ktorý je požívateľom čiastočného invalidného dôchodku 75% súm uvádzaných v písmenách a), b). Ak by sa žalobca zamestnal, žiadny zamestnávateľ by mu podľa argumentácie súdu prvej inštancie nemohol vyplácať mzdu nižšiu ako 75% minimálnej mzdy bežného zamestnanca. Požiadavka žalobcu, že vzhľadom na špecifickosť prípadu (žalobca bol pred poškodením zdravia podnikateľom, u ktorého právna úprava neriešila spôsob a mechanizmus výpočtu náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti) má byť zohľadnený percentuálny pokles jeho schopnosti pracovať rovnajúci sa 50% a ten má kopírovať tzv. fiktívny zárobok ako 50% minimálnej mzdy, považoval za irelevantnú. Za fiktívny zárobok považoval podporu v nezamestnanosti vyplácanú žalobcovi v tom-ktorom období a následne aktuálnu výšku minimálnej mzdy v rozsahu 75% z danej čiastky. 1.13.4 Pri spore o tom, či má byť žalobcovi priznaná náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti aj po 01. 09. 2010, odkedy mu vznikol nárok na vyplácanie predčasného starobného dôchodku, súd prvej inštancie aplikoval § 89a zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, podľa ktorého nárok na úrazovú rentu zaniká dňom dovŕšenia dôchodkového veku alebo dňom priznania predčasného starobného dôchodku s tým, že podľa § 272 ods. 5 tejto právnej úpravy v konaniach o náhrade za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, ktoré neboli právoplatne skončené do 3l. 12. 2003 sa po tomto dni rozhodne za obdobie po 31. 12. 2003 o tomto nároku ako o úrazovej rente podľa tohto zákona. Vzhľadom k tomu súd priznal plnenie žalobcovi len do 31. 08. 2010. 1.13.5 Pri určení, či má byť žalobcovi valorizácia prvýkrát priznaná podľa nar. č. 220/1999 Z. z. od 01. 10.1999 ako to požadoval, alebo podľa nar. č. 277/2000 Z. z. od 0l. 10. 2000 ako navrhoval žalovaný okresný súd vychádzal z obdobia od 01. 01. 1997 do l8. 07. 1997, ktoré je rozhodné pre výpočet základu žalobcovho nároku. Nárok žalobcu na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti vznikol k 18. 06. 1998, preto má dôjsť k prvej valorizácii od 01. 10. 1999, čo neodporuje poslednej vete § 1 ods. 1 zák. č. 320/1993 Z. z. o úprave náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti vzniknutej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, na ktorú analogicky poukázal žalovaný, podľa ktorého platí, že takáto úprava sa uskutoční za najbližšie časové obdobie nasledujúce po období, v ktorom nárok vznikol a neodporuje to (najmä s poukazom na vymedzenie rozhodného obdobia) ani rozhodnutiam všeobecných súdov, na ktoré odkazoval žalovaný. Valorizácia má nahrádzať nemožnosť zvyšovania zárobku a ak by k nej prvýkrát došlo od 01. 10. 2000, došlo by k nezvýšeniu zárobku žalobcu o viac ako 2 roky. Súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že kompenzácia za valorizáciu bola uskutočnená tým, že od l8. 06. 1998, keď bol žalobca uznaný za plne invalidného a bol mu priznaný plný invalidný dôchodok, bol až do l8. 06. 1999 odškodňovaný sumou do plného zárobku bez redukcie. 1.13.6 Medzi stranami sporu nebolo sporné, že od 01. 08. 2004 sa nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti považuje za úrazovú rentu, ktorá sa ustáli po 01. 08. 2004 vo výške, v akej oprávnenej osobe patrila k 3l. 07. 2004. Rozpor bol v spôsobe a výške valorizácie úrazovej renty. Okresný súd podľa § 879h OZ (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01. 08. 2004) ustálil, že náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti sa má zvyšovať podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. Nepriznal preto valorizáciu od 01. 12. 2004 podľa opatrenia MPSVaR č. 466/2004 Z. z. ani podľa opatrenia MPSVaR č. 167/2005 Z. z., ktoré určovali spôsob zvyšovania dôchodkových dávok od 01. 12. 2004, resp. od 01. 07. 2005, ale vychádzal zo špeciálneho predpisu, ktorým je zákon o sociálnom poistení, ktorý otázku valorizácie od 01. 01. 2005, resp. od 0l. 07. 2005 upravuje v § 293b, resp. v § 293e. 1.13.7 Súd prvej inštancie vypočítal výšku náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, resp. úrazovej renty, ktorá mala byť za jednotlivé roky vyplatená s tým, že prihliadol k čiastke 525.73l,- Sk, ktorá už bola žalobcovi plnená. Z tohto dôvodu priznal žalobcovi prvýkrát nárok až za neuhradenú časť roku 2003. Nároky uplatnené žalobcom za roky l998, l999, 2000, 2001, 2002 a časť roku 2003 okresný súd zamietol v celom rozsahu. V ďalších rokoch žalobu zamietol v časti, ktorá prevyšovala sumu patriacu žalobcovi podľa výpočtu súdu. Žaloba bola zamietnutá aj v časti úroku z omeškania vo výške l4,5% ročne zo 125.610,- Sk za omeškanie, ktoré malo vzniknúť tým, že náhrada straty na zárobku za obdobie od 0l. 04. 2000 do 3l. l2. 2000 bola žalobcovi uhradená l7. 08. 2001. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že ku dňu l5. 03. 2000 bola žalobcovi vyplatená čiastka 290.2l9,- Sk, hoci podľa výpočtov súdu k 3l. l2. 2000 mala byť za roky l998, l999 a 2000 vyplatená čiastka 27l.721,- Sk t. j. žalovaný nebol k 31.12.2000 v omeškaní s úhradou žiadnej sumy. Pokiaľ bol žalobcom uplatnený úrok z omeškania l4,5% ročne zo sumy l.749,25 € od 0l. 0l. 2004 do zaplatenia z titulu omeškania so zaplatením náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za rok 2003, okresný súd mu priznal úrok z omeškania v zákonnej výške l2% ročne ako dvojnásobok základnej úrokovej sadzby NBS, ktorá bola od 22. 12. 2003 do 28. 03. 2004 vo výške 6% a v prevyšujúcej časti úroku z omeškania žalobu zamietol. 2. Proti zamietajúcemu výroku rozsudku okresného súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie tvrdiac, že vychádza z nesprávnych skutkových zistení a z nesprávneho právneho posúdenia veci s poukazom na § 205 ods. 2 písm. d), f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“). 2.1 Odvolateľ tvrdil, že súd prvej inštancie nesprávne vychádzal zo základu 400 bodov pre mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia a za primerané zvýšenie nesprávne určil jeho 15 násobok. Znalec u žalobcu obodoval položku 388 (varotizácia horného konca pravej stehnovej kosti) 300 bodmi a položku 391b (obmedzenie pohyblivosti bedrového kĺbu vpravo stredne ťažkého stupňa) 100 bodmi, ktoré priamo zvýšil o polovicu, čo v celkovom súčte znamená 600 bodov predstavujúcich 18.000,- Sk. Ide o východiskový základ pre prípadné mimoriadne zvýšenie podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. (ďalej iba vyhláška) v zmysle rozhodnutí NS SR vo veciach sp. zn. 3Cdo 72/2008 a 3Cdo 229/2006. Pri položke č. 388 znalec súčasne konštatoval, že pri sťažení spoločenského uplatnenia nemožno zároveň zarátať skrátenie končatiny. Tento objektívne existujúci následok teda nebol osobitne obodovaný. Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia je náhradou tzv. nemateriálnej ujmy a slúži k tomu, aby si poškodený mohol zadovážiť pôžitky k vyrovnaniu prežitých či prežívaných utrpení a strastí v živote. Do základného počtu bodov pre hodnotenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia je potrebné zahrnúť aj zvýšenie odškodnenia podľa prílohy A bod 1 ods. 6 a 7 vyhlášky, resp. jej § 6 ods. 2. Takto stanovený výsledný počet bodov predstavuje základné bodové hodnotenie bolestného, resp. sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré sa stáva základom pre ďalšie odškodnenie, o ktorom je oprávnený rozhodovať súd. Pri posudzovaní, či ide o prípad hodný osobitného zreteľa a nadväzne pri posudzovaní miery a rozsahu mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia je podľa žalobcu potrebné skúmať a hodnotiť súhrn všetkých podstatných okolností prípadu komplexne (vek poškodeného, jeho zdravie, schopnosti a predpoklady uplatnenia sa v živote pred poškodením zdravia, závažnosť a rozsah následkov a pod.), a to jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti. Zákonodarca za prípad hodný osobitného zreteľa považuje bez ďalšieho aj uznanie invalidity poškodenej osoby. Pri doliečovaní dňa 28. 07. 1997 došlo ku kolapsovému stavu s akceleráciou zvýšeného krvného tlaku. Hojenie zranenia bolo ťažko komplikované nevytváraním kalusu a značne nepriaznivým postavením v mieste zlomeniny, ktorá bola zahojená v zlom postavení s prítomným skrátením pravej dolnej končatiny o cca 5 cm. V oblasti pravého bedrového kĺbu sú prítomné výrazné posttraumatické premeny, v dôsledku ktorých je jeho funkcia prakticky nulová. Vznikli poúrazové degeneratívne zmeny v podobe kostných výrastkov, zmeny v kostných štruktúrach tzv. prejasnenia v kosti. Prítomná je výrazná atrofia svalstva celej pravej dolnej končatiny. Komplikovaný spôsob a priebeh liečby spolu s bolesťou utrpenou žalobcom pri úraze, aj sprevádzajúcej ho počas ďalšieho života opodstatňuje zvýšenie náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia v rozsahu uplatnenom žalobcom. Okrem súdom prvej inštancie už priznaných 5.228,04 € sa preto žalobca domáha z titulu zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia priznania ešte 8.962,36 € (celkovo 14.190,40 €) ako primeraného odškodnenia poškodenému, ktorý nie je schopný pre následky úrazu dosahovať taký zárobok, ako mal pred poškodením. 2.2 Podľa žalobcu boli splnené podmienky pre postup podľa § 447 ods. 2 druhá veta OZ umožňujúci neuplatniť tzv. redukciu náhrady za stratu na zárobku. Strata na zárobku je v zmysle 445 a nasl. OZ širší pojem než strata na mzde alebo inom pracovnom príjme, ktorý ju nahrádza. Škoda bola spôsobená hrubou nedbanlivosťou, poistený škodca nevenoval dostatočnú pozornosť vedeniu vozidla, ale venoval sa kufríku položenému na sedadle spolujazdca, čo malo za následok, že s vozidlom prešiel do protismeru a vytvoril pre žalobcu náhlu prekážku. Zopakoval, že dôvody hodné osobitného zreteľa k neuplatneniu obmedzenia náhrady straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti možno vzhliadnuť analogicky ako pri § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. Zdôraznil, že v dôsledku úrazu a jeho následkov bol na dlhú dobu vyradený z akejkoľvek pracovnej činnosti a doposiaľ je v dôsledku invalidity v pracovnej a zárobkovej oblasti výrazne obmedzený. 2.3 Odvolateľ súhlasil s tým, aby bol pri výpočte náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti za príslušné obdobia zohľadňovaný aj tzv. pravdepodobný zárobok, avšak vo výške 50% z minimálnej mzdy vzhľadom na to, že v čase ustálenia invalidity žalobcu bolo konštatované zníženie jeho pracovného potenciálu o 50%. Nemala byť teda zohľadnená paušálna výška minimálnej mzdy vzťahujúca sa výlučne na zamestnanca, nie na podnikateľa. Fiktívny zárobok určený ako 75% z minimálnej mzdy predstavuje 25% pokles zárobkovej schopnosti žalobcu. Judikatúra naznačovaná žalovaným skutkovo neidentická s prejednávanou vecou riešila najmä to, že poškodené osoby neboli v čase úrazu zamestnané a nemali zárobok alebo iný nahrádzajúci ho príjem, ale poberali podporu v nezamestnanosti. Poukázal na rozhodnutie NS SR z 10. 12. 2008 sp. zn. 5Cdo 43/2008, v zmysle ktorého súd priznal poškodenej osobe status nedobrovoľne nezamestnanej osoby v dôsledku súhrnu príčin a zvláštnych okolností, ako napríklad nedostatok pracovných miest v regióne kde žila, zníženú pracovnú schopnosť poškodeného, limit jeho vzdelania spojený s medicínskou charakteristikou práce, ktorú mohol v dôsledku škodovej udalosti vykonávať atď. 2.4 Žalobca nemôže akceptovať postup súdu spočívajúci v prihliadnutí k už plnenej čiastke 525.731,- Sk a v priznaní renty až za rok 2003 s tým, že nároky uplatnené za roky 1998, 1999, 2000, 2001, 2002 a časť roku 2003 súd zamietol. Označené plnenie žalovaného sa týkalo iného nároku (nároky do roku 2000), pričom išlo o dobrovoľné plnenia žalovaného na základe ním prevedených vlastných výpočtov. Súd nemôže jednostranne započítať takéto plnenie na konto budúcich plnení žalovaného na iné nároky žalobcu. Započítací úkon účastníka neprichádza do úvahy z dôvodu márneho uplynutia času pre prípadné uplatnenie bezdôvodného obohatenia, keďže žalobca by voči takémuto prejavu vzniesol námietku premlčania, čo z opatrnosti robí. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zmenil a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania. 3. Žalovaný v zákonnej lehote podal odvolanie v časti priznanej náhrady za straty na zárobku, teda sumy 40.054,70 € s príslušenstvom a navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 220 O. s. p. toto rozhodnutie zmenil a žalobu zamietol, keďže s poukazom na § 205 ods. 2 písm. d) a f) O. s. p. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 3.1 Namietol priznanie prvej valorizácie podľa nar. č. 220/1999 Z. z. už od 01. 10. 1999. Uviedol, že podľa § 1 ods. 4 nar. č. 17/1983 Zb. sa náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite upravuje tak, že priemerný zárobok rozhodujúci pre jej výpočet sa zvyšuje o 2% za každý kalendárny rok nasledujúci po vzniku nároku na túto náhradu do 31. 12. 1980, podľa § 1 ods. 1 nariadenia č. 128/1992 Zb. o 2% za každý kalendárny rok nasledujúci po vzniku nároku na túto náhradu do 31. 12. 1989. Valorizácia sa teda začína počítať za každý kalendárny rok nasledujúci po vzniku nároku na túto náhradu. Žalobcovi nárok vznikol 18. 06. 1998, valorizácia sa začína počítať za nasledujúci rok po vzniku nároku, t. j. za rok 1999 podľa nar. č. 277/2000 Z. z. vo výške 7,2% od 01. 10. 2000. Počnúc rokom 1995 je valorizácia stanovená na celý kalendárny rok. Za obdobie od 01. 01. 1998 do 17. 06. 1998 žalobcovi nárok na rentu nevznikol. Súdna prax akceptuje tento postup, o čom svedčí rozsudok Okresného súdu Prievidza sp. zn. 12C/217/1999, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/2314/2001, znalecký posudok znalkyne C. č. X/XXXX, rozsudok Krajského súdu v Trnave z 30. 06. 2010 sp. zn. 23Co/356/2009. Priemerný zárobok rozhodný pre výpočet náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite sa zvyšuje o 9,6% za rok 1998 (nar. č. 220/1999 Z. z. účinné od 01. 10. 1999). V zmysle rozhodnutia okresného súdu sa priznáva žalobcovi valorizácia aj za obdobie od 01. 01. 1998 do 17. 06. 1998, kedy mu nevznikol nárok na náhradu za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti, pretože bol odškodnený stratou na zárobku počas práceneschopnosti. Priznanie valorizácie za celý rok 1998 by viedlo k duplicitnému navýšeniu priemerného zárobku v rozhodnom období, nakoľko žalobcovi je 12 kalendárnych mesiacov vzniku nároku (18. 06. 1998 až 18. 06. 1999) vyplácaná strata na zárobku do výšky neredukované priemerného zárobku v rozhodnom období (§ 447 ods. 2 Občianskeho zákonníka v nadväznosti § 195 ods. 1 Zákonníka práce). 3.2 Nesúhlasil s priznaním náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti aj v čase, keď žalobca ako poberateľ čiastočného invalidného dôchodku nebol evidovaný na úrade práce. Podľa rozhodnutia R 29/2004 poškodený musí byť evidovaný na úrade práce (t. j. nedobrovoľne nezamestnaný) a musí preukázať, že po skončení pracovnej neschopnosti sa chcel stať osobou zárobkovo činnou, k čomu nedošlo len v dôsledku poškodenia jeho zdravia. Žalobca bol v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 20. 09. 1999 do 12. 02. 2001, dokedy mu bola žalovaným vyplácaná strata na zárobku po skončení PN. Z evidencie bol vyradený pre nespoluprácu na dobu 6 mesiacov a novú žiadosť o zaradenie do evidencie uchádzačov si podal 01. 07. 2002, no 02. 07. 2002 požiadal o vyradenie z evidencie uchádzačov bez uvedenia dôvodu. Žalobca nepreukázal, že po skončení PN sa chcel stať osobou zárobkovo činnou, preto má žalovaný za to, že bol nezamestnaný dobrovoľne. Žalobcom predložené dve faxové správy v anglickom, resp. nemeckom jazyku túto okolnosť nepreukazujú. Podnikateľský zámer „Penzión“ nebol zrealizovaný z dôvodu financií, nie v súvislosti so zdravotným stavom. Z rovnakého dôvodu nebola zrealizovaná práca v Bratislave na Úrade normalizácie, k rozbehnutiu živnosti v oblasti výroby plastových dopravných značiek nedošlo z dôvodu konkurencie v podnikaní a rizika podnikania (otvorená fabrika v Martine). Žalobca uviedol na pojednávaní dňa 08. 04. 2009, že nebolo nič príjemné chodiť na úrad práce a takýmto spôsobom si prácu nehľadal. Nedokončenie počítačového rekvalifikačného kurzu počas evidencie na úrade práce kvôli zápalu ľadvín nesúvisí so zdravotným stavom v dôsledku dopravnej nehody z 19. 07. 1997. Nakoľko okresný súd prihliadal aj k miere nezamestnanosti v rozhodnom období a vyhodnotil vzhľadom na počet uchádzačov o zamestnanie a počet voľných pracovných miest v regióne, pod ktorý spadal žalobca, za málo pravdepodobné, že by žalobcovi bolo umožnené zamestnať sa, odvolateľ opätovne poukázal na rozhodnutie R 4/2005. Uviedol, že neobstojí analógia § 195 ods. 4 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb., resp. § 205 ods. 5 Zákonníka práce č. 311/2011 Z. z. § 201 ods. 5 Zákonníka práce rieši následnú situáciu t. j. poškodený zamestnanec sa o prácu zaujíma a zamestnávateľ je povinný po skončení PN zaradiť ho na jeho pôvodnú prácu. V prejednávanej veci žalobca neprejavil záujem o prácu vyhovujúcu jeho zdravotnému stavu. Pri odškodňovaní straty na zárobku u požívateľa čiastočného invalidného dôchodku je potrebné vychádzať z predpokladaného zárobku, ktorý by tento občan pravdepodobne mohol dosiahnuť výkonom zamestnania, odporúčaného posudkovým lekárom sociálneho zabezpečenia, za súčasného splnenia podmienky, že sa preukázateľne zaujíma o zamestnanie a usiluje sa o jeho získanie, čo žalobca nepreukázal. Žalovaný má za to, že žalobcovi nárok na stratu na zárobku po skončení PN počnúc dňom 13. 02. 2001, kedy bol z dôvodu nespolupráce vyradený z evidencie úradu práce zanikol (rovnako ako za obdobie od 18. 07. 1999 do 19. 09. 1999). 4. Žalovaný v replike na odvolanie žalobcu uviedol, že pri zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia je správny základný počet bodov 400 v zmysle znaleckého posudku V. Z. Z.. Znalec navrhol v zmysle § 6 ods. 2 vyhlášky zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia na 1,5 násobok (600 bodov) v rozpore s ods. 14 jej časti III, v zmysle ktorého súčasťou lekárskeho posúdenia nie je určovanie zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 6 ods. 2 vyhlášky. Rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo 72/2008 a 3Cdo 229/2006, na ktoré odkazuje žalobca, sa zaoberajú bodovaním bolestného, ktoré je lekár oprávnený, na rozdiel od sťaženia spoločenského uplatnenia, zvýšiť. Poukázal aj na to, že sťaženie spoločenského uplatnenia bolo ohodnotené len dvoma položkami, a to č. 391b a 388. Za správne a primerané považuje priznanie zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia na 15-násobok. Žalobca bol plne invalidný od 18. 06. 1998, od 18. 07. 1999 mu bol priznaný čiastočný invalidný dôchodok. V súčasnosti jeho percentuálny pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť len tesne prekračuje hranicu pre priznanie invalidity, nie je držiteľom preukazu osoby zdravotne ťažko postihnutej. Stále odmieta prípadné operačné riešenie bedrového kĺbu, ktoré by zjavne viedlo k zlepšeniu jeho zdravotného stavu. Svoje športové aktivity podľa vlastných výpovedí vykonával len rekreačne po revolúcii, preteky Biela stopa SNP absolvoval len pred rokom 1989, neskôr na bežky chodil rekreačne. K obmedzeniu, resp. ukončeniu jeho športových aktivít nedošlo v dôsledku dopravnej nehody z 19. 07. 1997. 4.1 Zotrval na vznesenej námietke premlčania vzhľadom na záver znalca D.. Z. o ustálení zdravotného stavu žalobcu v rokoch 1998 - 1999, kedy mal vedomosť aj o tom, kto za škodu zodpovedá, aj o výške škody. K rozšíreniu žaloby z 05. 10. 2010 v časti sťaženia spoločenského uplatnenia na 14.937,26 € došlo po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Žalovaný dňa 13. 05. 2013 žalobcovi zaplatil sumu 5.228,04 € priznanú okresným súdom z titulu zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia aj sumu 1.262,20 € priznanú z titulu zvýšenia bolestného. 4.2 Žalovaný má s poukazom na § 447 ods. 2 OZ za to, že vodič D.. U. ako zamestnanec firmy Compact Slovakia, s. r. o. sa pri dopravnej nehode nedopustil zavinenia napĺňajúceho pojem hrubej nedbanlivosti. Žalobca bol v čase dopravnej nehody pod vplyvom alkoholu (0,32 ‰), čo mohlo viesť k zníženiu jeho pozornosti ako poškodeného vodiča. Argumentácia o požití švédskych kvapiek obsahujúcich alkohol, resp. Viney je účelovou obranou. Vodič D.. U. bol odsúdený podľa najmiernejšieho ustanovenia § 224 ods. 1 Trestného zákona, nie podľa ods. 3 predpokladajúceho hrubé porušenie dopravných predpisov. V trestnom konaní nebola skonštatovaná hrubá nedbanlivosť, len nedbanlivosť. 4.3 Súhlasil s fiktívnym zárobkom vo výške 75% minimálnej mzdy, nie 50% minimálnej mzdy požadovanej žalobcom pri výpočte náhrady za stratu na zárobku. Poukázal na judikát č. 71/2006. Uviedol, že je nemožné z percentuálneho poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť automaticky vyvodzovať fiktívny zárobok predstavujúci 50% minimálnej mzdy - poškodený, ktorý má napr. 39% pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť nie je v zmysle zákona o sociálnom poistení invalidný. Správne je aj odpočítanie žalovaným uhradenej sumy z titulu náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti v súhrnnej výške 17.451,- €. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti napadnutej odvolaním žalobcu ako vecne správny potvrdil. 5. Žalobca k odvolaniu žalovaného vo vyjadrení zo dňa 08. 01. 2015 uviedol, že v prípade valorizácie náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti od 01. 10. 2000 by nebolo valorizované obdobie od 18. 06. 1998 do 30. 09. 2000. K priznaniu náhrady za stratu na zárobku po skončení PN žalobcovi ako invalidnému dôchodcovi aj za obdobie, keď nebol evidovaný na úrade práce uviedol, že žalobca si napriek priznanej invalidite iniciatívne hľadal možnosti pracovného uplatnenia aj v rámci redukovaných podmienok determinovaných zdravotným postihnutím, kvalifikáciou a vzdelaním v kontexte situácie na trhu práce. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť výlučne v zmysle svojich odvolacích námietok. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania. 6. V duplike z 10. 10 2016 žalobca zopakoval tvrdenia týkajúce sa mimoriadneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia aj tvrdenia o neaplikácii obmedzenia priemerného zárobku podľa § 447 ods. 2 OZ. Zdôraznil, že objektívne existujúci následok v podobe skrátenia končatiny nebol znaleckým posudkom D.. Z. č. X/XXXX zo XX. XX. XXXX osobitne obodovaný. Do pojmu odškodnenie v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky patrí aj ustálenie sťaženia spoločenského uplatnenia (ďalej aj „SSU“). Žalovaný zamieňa pojmy lekársky posudok a znalecký posudok. Vyhláška neustanovuje náležitosti znaleckého posudku. Trestný zákon nepozná pojem hrubá nedbanlivosť, ktorá potom nemôže byť predmetnom trestného konania. Žiaden orgán nezistil protiprávne konanie žalobcu ani príčinnú súvislosť medzi jeho konaním a poškodením jeho zdravia pri dopravnej nehode (čo platí aj pre miniatúrne množstvo alkoholu po požití kvapiek). Pri určení fiktívneho zárobku a individuálnom posúdení žalobcu mal okresný súd vychádzať z 50% z minimálnej mzdy. 7. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané za účinnosti procesného kódexu, ktorým bol Občiansky súdny poriadok účinný do 30.06.2016. Od 01.07.2016 sú súdy povinné aplikovať Civilný sporový poriadok (ďalej iba „CSP“) v zmysle prechodného ustanovenia § 470 ods. 1. 8. Odvolací súd po zistení, že odvolanie podali včas strany sporu proti rozsudku, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 a § 362 ods. 1 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach odvolaní žalobcu a žalovaného (§ 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že odvolania nie sú dôvodné. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu účinne sa zaoberať námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán sporu, ktoré majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08, II. ÚS 220/08). Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie prejednávanej veci a svoje rozhodnutie, ktoré je precízne, logické a presvedčivé, odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k podstate argumentácie žalobcu aj žalovaného. Okresný súd zákonne ustálil skutkový stav veci a relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani zmyslu. Odvolací súd nezistil ani skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné napadnuté rozhodnutie označiť za nezlučiteľné s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou. Na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu, vzhľadom na potrebu vysporiadať sa s tvrdeniami odvolateľov prednesenými v odvolaniach odvolací súd dopĺňa ďalšie dôvody. 9. Žalobca v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie predovšetkým nesprávne právne posúdenie veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 9.1 Vychádzajúc z ustanovení vyhlášky č. 32/65 Zb. v znení účinnom do 31. 03. 1999 (ktorú je potrebné v konaní aplikovať s poukazom na § 11 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z. z. a rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Sžso 23/2009 z 28. 04. 2009 publikované v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR), vzhľadom na ustálenie zdravotného stavu žalobcu v rokoch 1998-1999 (napr. rozsudok NS SR sp. zn. MCdo 37/2000) je potrebné rozlišovať podmienky pre poskytovanie odškodnenia za bolesť od podmienok poskytovania odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, čo zdôrazňujú aj rozhodnutia NS SR sp. zn. 3 Cdo 72/2008 a 3 Cdo 229/2006, na ktoré odkazuje žalobca. Ustanovenie § 6 ods. 1 vyhlášky výslovne uvádza, že pri odškodňovaní sťaženia spoločenského uplatnenia sa vychádza zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené v lekárskom posudku. Ustanovenia vyhlášky o odškodnení za bolesť (§ 1 a § 3) takúto hypotézu neobsahujú. Zásady pre hodnotenie odškodnenia za bolesť uvedené v prílohe tohto právneho predpisu obsahujú iné kritériá, ako tamtiež uvedené zásady pre hodnotenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia. Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, na ktoré sa odvoláva žalobca judikovali, že základné bodové ohodnotenie bolestného predstavuje základná sadzba počtu bodov stanovená podľa písm. B bod I prílohy vyhlášky, ktorú v prípade dôvodov uvedených v odseku 6 a 7 zásad pre hodnotenie odškodnenia za bolesť (príloha A bod I. vyhlášky) lekár pri hodnotení poškodenia zdravia spôsobeného úrazom zvýši najviac na dvojnásobok základnej sadzby (príloha A. bod 1 ods. 7 prvá veta). Zásady pre hodnotenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia (príloha A bod II vyhlášky) takéto oprávnenie lekárovi nezverujú, naopak podľa ods. 10 lekár podávajúci posudok ohodnotí anatomické a funkčné predpoklady sťaženia spoločenského uplatnenia základným počtom bodov podľa ustanovených sadzieb. V nadväznosti na to § 6 ods. 2 vyhlášky umožňuje pri sťažení spoločenského uplatnenia sumu zodpovedajúcu základnému počtu bodov zistenému lekárom primerane zvýšiť až na dvojnásobok, o čom však na rozdiel od zvýšenia základnej sadzby bodového hodnotenia bolestného, nerozhoduje lekár. Lekár teda môže v prípade SSU len odporučiť primerané zvýšenie sumy zodpovedajúcej základnému počtu bodov postupom podľa prílohy A bod 2 vyhlášky. Základný počet bodov tvoriaci východisko pre prípadné zvýšenie sumy zodpovedajúcej základnému počtu bodov sťaženia spoločenského uplatnenia v prejednávanej veci preto okresný súd ustálil správne v súlade so závermi znalca XXX. Z. Z. (nenamietanými žalobcom ani žalovaným) počtom bodov 400. K poznámke odvolateľa o tom, že objektívne existujúci následok v podobe skrátenia končatiny nebol podľa konštatovania znalca osobitne obodovaný pri položke 388, keďže pri sťažení spoločenského uplatnenia nemožno zároveň zarátať skrátenie končatiny odvolací súd uvádza, že následky, ktoré sú svojimi znakmi už zahrnuté v pojme jednej položky sa osobitne nehodnotia (príloha A bod II ods. 12 vyhlášky). Znalec v poznámke na strane 16 znaleckého posudku vysvetľuje, že deformita stehnovej kosti v zmysle varozity je oveľa závažnejšie poškodenie ako skrátenie končatiny, preto ju ohodnotil podľa položky 388 300 bodmi. Len pre porovnanie, v predošlom znaleckom posudku č. XXX, D.. D. J., W.. je pod položkou 387, bez uplatnenia položky č. 388, obodované skrátenie končatiny o 4 cm 25 bodmi. 9.1.1 Pri skúmaní existencie okolností hodných osobitného zreteľa pre mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil všetky relevantné skutkové zistenia, ktoré správne vyhodnotil. Zaoberal sa bolestivosťou, invaliditou žalobcu aj znížením jeho schopnosti pracovať. V odvolaní žalobca tvrdí, že zdravotné postihnutie sťažuje aj výkon osobnej hygieny, či kúpania. Z obsahu spisu vyplýva, že v konaní pred súdom prvej inštancie na pojednávaní dňa 08. 04. 2009 uviedol, že pri vykonávaní samoobslužných činností, pri príprave stravy a hygiene sa snaží byť samostatný. Pomoc potrebuje, keď ho postihne zápal a musí týždeň, dva ležať. Ak potrebuje pomoc v priebehu dňa, obracia sa na manželku, ktorá pracuje od 8.00 hod. do 15.00 hod. a na dcéry. Napriek všetkej citlivosti prípadu je nutné zvážiť, že žalobca nebol vylúčený z bežných životných činností absolútne a zväčša je schopný zvládnuť ich aj bez pomoci iných osôb, aj keď občas aj s problémami (vypovedal napríklad, že pri kráčaní zostane v predklone, má problémy, keď dlhšie sedí, pri vstávaní, nevie si nájsť polohu). Má zachovanú schopnosť pohybu, okrem odporúčaných ortopedických vložiek nemusí používať iné zdravotnícke pomôcky. Nebola obmedzená jeho schopnosť založiť si rodinu, v čase dopravnej nehody už bol otcom dvoch dcér študujúcich na strednej a vysokej škole. V dôsledku utrpeného poškodenia zdravia došlo k obmedzeniu, nie strate jeho schopnosti športovať; v záujme zlepšenia zdravotného stavu má podľa vlastnej výpovede odporučené plávanie a cvičenie na stacionárnom bicykli. Žalobca nebol vrcholovým športovcom, šport bol jeho záľubou. Organizovaných pretekov v bežeckom lyžovaní sa zúčastnil trikrát po revolúcii v roku 1989, v čase bezprostredne pred poškodením zdravia v r.1997 rekreačne asi raz týždenne hrával futbal s kamarátmi. Vylúčený bol z výkonu pracovnej činnosti v oblasti výroby umeleckých, atypických zámočníckych a kováčskych výrobkov, ktorá ho napĺňala. V záujme zachovania proporcionality treba uviesť, že nestratil možnosť pracovať úplne, počas súdneho konania došlo podľa rozhodnutí Sociálnej poisťovne pri posudzovaní zníženia poklesu jeho pracovnej schopnosti k miernemu zlepšeniu, dôsledkom čoho bolo aj odňatie invalidného dôchodku a priznanie čiastočného invalidného dôchodku. 9.1.2 Okresný súd pri posúdení rozsahu mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia správne prihliadol nielen na zúženie uplatnenia sa žalobcu v živote a na sťaženie možnosti výkonu niektorých činností, ale aj na to, že nedošlo k ich úplnému zániku. Odvolací súd vychádzajúc z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie považoval za primerané zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia na pätnásťnásobok základného bodového hodnotenia ustáleného rozsahom 400 bodov, čo pri hodnote jedného bodu 30,- Sk zodpovedá čiastke 180.000,- Sk. Strany sporu sa zhodli na odpočítaní žalobcom plnenej sumy 22.500,- Sk, takže rozdiel je 157.500,- Sk, čo pri prepočte konverzným kurzom 30,126 zodpovedá 5.228,04 € priznaných rozsudkom súdu prvej inštancie. Z vyjadrenia žalovaného k odvolaniu zo dňa 17. 06. 2013, ktoré bolo žalobcovi vrátane jeho príloh prostredníctvom právneho zástupcu doručené dňa 24. 06. 2013 vyplýva, že túto čiastku žalovaný žalobcovi už zaplatil dňa 13. 05. 2013. Opravný prostriedok voči priznaniu tohto nároku však podaný nebol, preto nepodlieha odvolaciemu prieskumu. 9.1.3 Okresný súd sa vysporiadal aj s námietkou premlčania vznesenou vo vzťahu k mimoriadnemu zvýšeniu odškodnenia za bolesť a odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia žalovaným vzhľadom na zánik a výmaz z obchodného registra zamestnávateľa Compakt Slovakia, s. r. o., Námestovo, u ktorého bol vodič D.. J. U. zamestnaný, pričom správne vychádzal z rozhodnutia NS SR sp. zn. 3 Cdo 219/2004 z 30. 03. 2006. Pokiaľ ide o režim náhrady škody, odvolací súd zdôrazňuje ustanovenie § 106 OZ, v zmysle ktorého je podmienkou začatia plynutia premlčacej doby okrem znalosti zodpovedného subjektu aj znalosť poškodeného o škode, ktorá zahŕňa nielen vedomosť o jej vzniku, ale aj o škode ako majetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok uplatniť aj na súde. K riadnemu ustáleniu výšky škody na zdraví došlo až podaním znaleckého posudku č. X/XXXX znalca D.. Z. Z.. 9.1.4 Žalobca v úvode odvolania uvádza, že je podané voči výroku rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby (druhý výrok). Z dôvodov odvolania však vyplýva, že de facto nesmeruje aj proti časti výroku o zamietnutí žaloby o priznanie mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za bolesť (priznaného súdom prvej inštancie zvýšeného o desaťnásobok základného bodového hodnotenia 141,25 bodov oproti požadovanému 25-násobnému zvýšeniu). 9.2 V prípade náhrady za stratu na zárobku žalobca v odvolaní namietol aplikáciu ustanovenia § 447 ods. 2 prvá veta OZ účinného do 3l. 07. 2004 o obmedzení náhrady za stratu na zárobku spolu so zárobkom poškodeného a s prípadným invalidným dôchodkom, alebo čiastočným invalidným dôchodkom sumou určenou predpismi pracovného práva pre náhradu škody pri pracovných úrazoch a chorobách z povolania. Žalobca tvrdil existenciu hrubej nedbalosti spočívajúcu v správaní sa druhého vodiča. Aj okresný súd zavinenie vodiča D.. U. hodnotil ako hrubú nedbanlivosť. Na okraj odvolací súd poznamenáva, že pojem hrubej nedbanlivosti je na rozdiel od Slovenskej republiky od 01. 01. 2010 definovaný v Českej republike v § 16 ods. 2 Trestného zákona. 9.2.1 Popri existencii škody spôsobenej hrubou nedbanlivosťou je kumulatívnou podmienkou pre neaplikovanie obmedzenia náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa. Zhodne so súdom prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že táto podmienka splnená nebola. Žalobca aj v odvolacom konaní, tak ako v konaní pred súdom prvej inštancie, existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa vyvodzoval iba z dôvodov totožných s dôvodmi, pre ktoré sa domáhal mimoriadneho zvýšenia náhrady odškodnenia za bolesť a odškodnenia za SSU. Inštitút náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia ako druh nároku na náhradu škody je ale odlišný od inštitútu náhrady za stratu na zárobku. Základný rozdiel je ten, že v rámci náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti v súvislosti s vplyvom poškodenia zdravia na výkon povolania sa odškodňuje zníženie zárobku. V rámci náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia sa odškodňuje obmedzenie možnosti sebarealizácie a spoločenského uplatnenia v nadväznosti na výkon povolania bez priamej súvislosti s výškou zárobku; odškodnenie teda prichádza do úvahy i keby k zníženiu zárobku nedošlo (R 22/1992). Nie je preto možné stotožniť sa s odvolacím tvrdením, že dôvody hodné osobitného zreteľa pre neuplatnenie obmedzenia náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti možno vzhliadnuť analogicky ako pri § 7 ods. 3 vyhlášky; iné dôvody odvolateľ nevymedzil. 9.2.2 Ďalšia odvolacia námietka žalobcu smerovala k rozsahu, v akom má byť zohľadňovaný pri výpočte náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti fiktívny zárobok. Do 31. 03. 2002 bol limit obmedzujúci výšku náhrady straty na zárobku podľa § 447 OZ účinného do 31. 07. 2004 určený v § 195 ods. 1, 2 Zákonníka práce č. 65/65 Zb., od 01. 04. 2002 do 01. 01. 2004 v § 201 Zákonníka práce č. 311/2001. Od 01. 01. 2004 nadobudol účinnosť zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, podľa § 272 ods. 3 ktorého sa náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, alebo pri uznaní invalidity vyplácaná k 31. 12. 2003, ak nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni, považuje za úrazovú rentu v sume, v akej patrila do 31. 12. 2003. Medzi žalobcom a žalovaným nebolo sporné ustálenie priemerného zárobku žalobcu sumou 13.701,- Sk. Určenie výšky náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti (od 01. 01. 2004 úrazovej renty) okrem priemerného zárobku pred poškodením zdravia vyžaduje určenie zárobku dosahovaného po takomto poškodení. Žalobca však už po ukončení práceneschopnosti trvajúcej od 19. 07. 1997 do 18. 07. 1998 do zamestnania nenastúpil. Od 18. 06. 1998 do 17. 07. 1999 bol poberateľom invalidného dôchodku, od 18. 07. 1999 čiastočného invalidného dôchodku. Ku dňu 19. 10. 1998 zaniklo jeho živnostenské oprávnenie, ktoré bolo zrušené na jeho žiadosť. Keďže podľa § 195 ods. 1 Zákonníka práce č. 65/65 Zb. mu patrila náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti po dobu 12 po sebe nasledujúcich mesiacov po vzniku nároku v takej výške, aby spolu so zárobkom po pracovnom úraze s pripočítaním invalidného, alebo čiastočného invalidného dôchodku dosiahla priemerný zárobok pred vznikom škody, čo je obdobie od 18. 07. 1998 do 17. 07. 1999, od 18. 07. 1999 je potrebné vychádzať z tzv. fiktívneho zárobku. Okresný súd mal preukázané, že vzhľadom na zdravotné obmedzenie mohol byť žalobcovi ponúknutý iba druh práce typu informátor, vrátnik, THP pracovník, ktoré by mohlo zodpovedať prvým dvom stupňom náročnosti pracovných miest podľa prílohy č. 1 k Zákonníku práce č. 311/2001 Z. z., ktoré sú väčšinou ohodnocované minimálnou mzdou. Zákon č. 90/1996 Zb. o minimálnej mzde v § 2 ods. 1 písm. c) ustanovoval, že výška minimálnej mzdy je v prípade zamestnanca, ktorý je požívateľom čiastočného invalidného dôchodku, 75% súm uvedených v písm. a) a b). Po uplynutí doby 12 kalendárnych mesiacov, počas ktorej mal žalobca nárok na výplatu náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti vo výške rovnajúcej sa jeho priemernému zárobku dosahovanému pred poškodením zdravia, bol už poberateľom čiastočného invalidného dôchodku. Okresný súd preto pri určení fiktívneho zárobku správne aplikoval uvedenú právnu úpravu. Tento spôsob výpočtu pre určenie fiktívneho zárobku použila aj znalkyňa A.. L., ktorá disponuje odbornými znalosťami z odboru ekonomiky. Odvolateľom navrhovaný postup určenia fiktívneho zárobku zohľadňujúci percentuálny pokles pracovnej schopnosti žalobcu (50%) nemá oporu v zákone. Ani najdokonalejšia právna úprava nemôže obsiahnuť všetky špecifiká a odlišnosti každého jedného individuálneho prípadu, na ktorý sa vzťahuje. Rovnako právna úprava náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti nezohľadňuje všetky špecifiká a osobitosti, ktoré sa môžu v tom-ktorom prípade vyskytnúť a ako uvádza odvolateľ, aplikácia uvedeného ustanovenia zákona o minimálnej mzde je analogickou vzhľadom na nedostatok právnej úpravy týkajúcej sa podnikateľov. V čase určovania fiktívneho zárobku (18. 07. 1999) už žalobca podnikateľom nebol, pretože k zániku jeho živnostenského oprávnenia došlo 19. 10. 1998. Zohľadnenie fiktívneho zárobku vo výške rovnajúcej sa 50% z minimálnej mzdy prichádzalo do úvahy podľa § 2 ods. 1 písm. d) zák. č. 90/1996 Z. z. u zamestnanca, ktorý bol požívateľom invalidného dôchodku; žalobca v čase vzniku nároku túto podmienku nespĺňal. Zohľadnenie 50% minimálnej mzdy v prípade určenia fiktívneho zárobku poberateľa čiastočného invalidného dôchodku by nemalo oporu v analogicky použitej právnej úprave. Správny je záver súdu prvej inštancie, že pokiaľ by sa žalobca zamestnal, žiaden zamestnávateľ by mu nemohol vyplácať mzdu nižšiu ako zodpovedajúcu 75% minimálnej mzdy bežného zamestnanca, keďže poberal čiastočný invalidný dôchodok. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu zohľadniť nie invaliditu a čiastočnú invaliditu poškodeného, ale konkrétny percentuálny pokles jeho zárobkovej schopnosti, bol by to vyjadril v hypotéze právnej normy. V prejednávanej veci nemožno vychádzať z rozhodnutia NS SR z 10. 12. 2008 sp. zn. 5Cdo 48/2008, na ktoré poukazuje žalobca, lebo vychádza z iných skutkových okolností (súdy aplikovali ustanovenia zákona o dobrých mravoch a čl. 2 Zákonníka práce u zamestnankyne po zistení choroby z povolania, s kvalifikáciou zodpovedajúcou ukončenému 5. ročníku ZŠ, ktorá celý život od nadobudnutia pracovnej schopnosti pracovala u právneho predchodcu žalovaného, vykonávala najťažšiu prácu triedenie 40 kg magnezitových tehál, skúsenosti s vykonávaním inej práce nemala, takže jej zaradenie do pracovného procesu po znížení pracovnej schopnosti nebolo ovplyvnené len nedostatkom pracovných miest, bola zaradená do kategórie osôb zdravotne ťažko postihnutých a prácu mohla vykonávať len za mimoriadne uľahčených podmienok). 9.3 K námietke odvolateľa o tom, že súd prvej inštancie prihliadol k čiastke 525.731,- Sk (17.451,072 €) zaplatenej žalobcovi žalovaným a z tohto dôvodu mu priznal nárok na náhradu za stratu na zárobku (neskôr úrazovú rentu) až za rok 2003 vo výške 2.923,32 €, pričom zamietol nároky uplatnené za roky 1998 až 2003, hoci sa označené plnenie týkalo iného nároku do roku 2000 odvolací súd uvádza, že samotný žalobca pri uplatňovaní nároku pri svojich výpočtoch vychádzal z obdobia od roku 1998, aj keď podľa poslednej pripustenej zmeny žaloby uznesením zo dňa 16. 08. 2001 (č. l. 710) sa domáhal priznania náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti najskôr za rok 1999 vo výške 1 048,86 €. Aj žalovaný sa vzhľadom na postupné uspokojovanie nárokov žalobcu, závisiace aj od predkladania relevantných listinných dôkazov, vyjadroval k nárokom žalobcu od roku 1998. Z korešpondencie medzi žalobcom a Allianz Slovenskou poisťovňou, a. s. vyplýva, že žalobcovi bola postupne vyplácaná náhrada za stratu na zárobku po skončení PN za obdobie od 18. 06. 1998 do 30. 09. 2001 v sume 525.731,- Sk. Vzhľadom na takéto správanie a vyjadrenia účastníkov bolo viac než žiaducim uviesť na správnu mieru všetky ich vzájomné nároky. Preto okresný súd vychádzajúc z tvrdení sporových strán, ich výpočtov a predkladaných listinných dôkazov, vrátane záverov znaleckého posudku č. X/XXXX a jeho doplnku č. 1 M.. I. L. vykonal veľmi precízny a podrobný prepočet nároku žalobcu na náhradu za stratu zárobku po skončení pracovnej neschopnosti, resp. úrazovej renty od doby jeho vzniku zohľadniac plnenia poskytnuté Allianz Slovenskou poisťovňou, a. s. tak, aby došlo k jasnému, prehľadnému a hlavne spravodlivému usporiadaniu ich vzájomných vzťahov v súlade s právnou úpravu. Žalovaný priebežne poskytoval plnenia žalobcovi na základe vlastných výpočtov, ktoré boli len reakciou na výpočty a uplatňované nároky žalobcu a až v súdnom konaní vykonané znalecké dokazovanie, po odstránení počtárskej chyby znalkyne súdom prvej inštancie, došlo k správnemu ustáleniu nielen výšky nároku žalobcu, ale aj poskytnutého plnenia. Okresný súd jednostranne nezapočítal plnenie poskytnuté žalovaným na konto jeho budúcich plnení na iné nároky žalobcu, len v súlade s prednesmi samotných strán sporu správnym a zákonným spôsobom vymedzil na jednej strane správnu výšku nároku patriaceho žalobcovi a na druhej strane správnu výšku plnenia poskytnutého žalovaným na uspokojenie jeho nároku. Vznesenie námietky premlčania žalobcom pre prípad uplatnenia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia je potom nedôvodné, pričom odvolací súd poukazuje aj na nekvalifikovanosť takejto námietky. Keďže okresný súd pristúpil len k výpočtu žalobcovi patriaceho a poskytnutého plnenia od vzniku nároku do jeho zániku v dôsledku vzniku nároku na predčasný starobný dôchodok, nemohol rozhodnúť o zamietnutí nároku za obdobie roku 1998, ktoré ani nebolo predmetom konania. Po ustálení rozdielu medzi sumou, ktorá žalobcovi v súlade s právnou úpravou patrila z titulu náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti a sumy, ktorá bola na tento účel plnená (čo vyplýva z predloženej korešpondencie žalobcu a Allianz Slovenskej poisťovne, a. s.) okresný súd rozhodol správne o priznaní náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti od časti roku 2003 (jej upresnenie strany sporu nenamietali). Matematickú správnosť výpočtov realizovaných súdom prvej inštancie žalobca ako odvolateľ nenamietal, preto sa ňou odvolací súd nezaoberal. 10. K nesúhlasu žalovaného ako odvolateľa s priznaním prvej valorizácie od 01. 10. 1999 náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti odvolací súd poukazuje na správnosť dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku. Strany sporu dospeli ku konsenzu, že obdobím rozhodným pre výpočet priemerného zárobku žalobcu pred poškodením zdravia je doba od 01. 01. 1997 do 18. 07. 1997 s tým, že práceneschopnosť skončil k 18. 06. 1998. Prvá valorizácia od 01. 10. 1999 nevedie k žalovaným tvrdenému duplicitnému navýšeniu priemerného zárobku v rozhodnom období, pretože vyplácanie neredukovanej náhrady za stratu na zárobku počas (prvých) 12 po sebe nasledujúcich mesiacov od vzniku nároku (18. 06. 1998 - 18. 06. 1999) nie je navýšením priemerného zárobku v dôsledku valorizácie. Podľa nar. č. 220/99 Z. z. sa priemerný zárobok rozhodný pre výpočet tejto náhrady zvyšuje od 01. 10. 1999 o 9,06 % za rok 1998. Priznanie prvej valorizácie až od 01. 10. 2000 vzhľadom na vznik nároku k 18. 06. 1998 a poškodenie zdravia žalobcu 19. 07. 1997 by nebolo ani spravodlivou. Vzhľadom na článok 2 CSP (princíp právnej istoty) a rozhodnutia vydané inými všeobecnými súdmi v obdobných veciach, ktoré predložil odvolateľ počas konania pred súdom prvej inštancie považuje odvolací súd za potrebné pripomenúť, že je to Najvyšší súd SR, ktorý „ex lege sleduje a vyhodnocuje právoplatné rozhodnutia súdov v občianskom súdnom konaní a na ich základe, v záujme jednotného rozhodovania súdov, zaujíma stanoviská k ich rozhodovacej činnosti vo veciach určitého druhu alebo charakteru, a tak predurčuje ich následný postup aj v iných obdobných veciach“, pričom „ak bol k určitej právnej otázke vyslovený právny názor v stanovisku najvyššieho súdu, sú všetky stupne všeobecných súdov, vrátane samotného najvyššieho súdu, povinné pri svojom rozhodovaní z neho vychádzať, lebo stanovisko je pre ne záväzné“ (rozsudok NS SR sp. zn. 1 Cdo 185/2006 z 1. októbra 2013). Argumentácia obsahom § 1 ods. 4 nar. č. 17/1983 Zb. a § 1 ods. 1 nar. č. 128/1992 Zb. nemôže obstáť, lebo tieto nariadenia regulovali právne vzťahy vzniknuté omnoho skôr ako poškodenie zdravia žalobcu, na ktoré sa vzťahuje novšia právna úprava . 10.1 V ďalšej odvolacej námietke žalovaný tvrdil, že žalobcovi nepatrí náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti počnúc dňom jeho vyradenia z evidencie nezamestnaných úradu práce 13. 02. 2001, ako aj za obdobie jeho „neevidencie“ od 18. 07. 1999 do 19. 09. 1999, lebo jeho nezamestnanosť je dobrovoľná. Odvolací súd zdôrazňuje, že rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 32/2002 z 10. 09. 2002, publikovaný ako R 29/2004, ktorým argumentuje žalovaný rieši skutkovo odlišnú situáciu poškodeného, ktorý v čase vzniku škody nebol zamestnaný, nepoberal zárobok ani iný príjem zárobok nahrádzajúci, ako evidovaný uchádzač o zamestnanie poberal podporu v nezamestnanosti a po skončení pracovnej neschopnosti sa chcel stať samostatne zárobkovo činnou osobou a podnikať sústavne za účelom dosiahnutia zisku, čo nemohol urobiť len v dôsledku poškodenia zdravia úrazom. Žalobca pred poškodením jeho zdravia nebol nezamestnaný, nepoberal podporu v nezamestnanosti a po skončení pracovnej neschopnosti nechcel začať s výkonom podnikateľskej činnosti; v čase vzniku škody na jeho zdraví mal stály príjem práve z výkonu svojej živnostenskej činnosti, ktorú v dôsledku poškodenia zdravia nemohol vykonávať v predmete výroby atypických kováčskych výrobkov a musel ju ukončiť. Tým bol nútený uvažovať nad zmenou smerovania svojej podnikateľskej činnosti, kde musel zohľadňovať nielen svoje zdravotné obmedzenie, ale aj finančné limity, na ktoré poukazuje žalovaný. Aj rozhodnutie R 4/2005, na ktoré poukazuje žalovaný sa dotýka postavenia zamestnanca a príčinnej súvislosti medzi poškodením jeho zdravia pracovným úrazom a možnosťou zamestnať sa len pre nedostatok pracovných miest na trhu práce. 10.1.1 Je pravdou, že žalobca bol vyradený z evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 13. 02. 2001, kedy mu žalovaný prestal vyplácať náhradu za stratu na zárobku (predtým vyplácanú v čase od 20. 09. 1999 do 12. 01. 2001). Ako vyplýva z jeho výpovede na pojednávaní zo dňa 08. 04. 2009, nebolo pre neho príjemné hľadať si prácu chodením na úrad práce. Odvolací súd konštatuje, že odvolanie žalovaného je aj v tejto časti nedôvodné. Ochrana práv strany sporu musí byť aj spravodlivá. Najvyšší súd SR v rozsudku z 29.02.2012 sp. zn. 1 Cdo 48/2010 uvádza, že: „Všeobecné súdy v občianskom súdnom konaní ... majú poskytovať taký výklad a aplikáciu práva, ktorý je materiálnou ochranou zákonnosti, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov.“ K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona (IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010, I. ÚS 306/2010). Pre živnostníka disponujúceho na rozdiel od zamestnanca veľkou mierou slobody pri organizovaní svojej pracovnej činnosti v zabezpečovaní zákaziek, odbytu, ich samotného zhotovovania naozaj nemôže byť jediným kritériom posudzovania záujmu o zamestnanie sa evidencia na úrade práce, najmä ak mu žiadna vhodná práca nebola ponúknutá, pričom nebolo preukázané, ako konštatuje súd prvej inštancie, že by nejakú ponúknutú prácu odmietol. Správne okresný súd poukázal aj na analogické použitie § 195 ods. 4 Zákonníka práce č. 65/65 Zb., resp. § 201 ods. 5 Zákonníka práce č. 311/2001 Z. z., podľa ktorých aj zamestnancovi, ktorý bez vážnych dôvodov odmietne nastúpiť do zabezpečenej práce patrí náhrada za stratu na zárobku, keď okresný súd v prípade určenia fiktívneho zárobku vychádzal iba z minimálnej mzdy ako uvedené vyššie. 11. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Z procesného hľadiska nebol v odvolacom konaní úspešný ani jeden z odvolateľov, čo zakladá nárok protistrany na náhradu trov odvolacieho konania. Vzájomný pomer ich úspechu a neúspechu v odvolacom konaní je rovnaký, preto žiaden z nich nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 12. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).