Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14Co/555/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6311200459 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6311200459.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a sudcov JUDr. Petra Priehodu a JUDr. Anny Snopčokovej v právnej veci žalobcu H. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. Y. XXX, Y., právne zastúpený Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s.r.o., so sídlom Zámocká 5, Bratislava, IČO: 35 943 882 a Legal Cartel s.r.o., Ľubinská 18, Bratislava, IČO: 36 677 175, proti žalovanému News and Media Holding, a.s., so sídlom Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO: 47 256 281 zastúpený Advokátskou kanceláriou SCHWARZ advokáti, s.r.o. so sídlom Podbrezovská 40, Bratislava - Rača, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Brezno zo dňa 13. 03. 2015, č. k. 6C/203/2012-339 takto r o z h o d o l : I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie vo veci ochrany osobnosti spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy uplatnenej vo výške 25 000 € rozhodol tak, že vyhovel žalobe a vo výrokoch 1/ a 2/ napadnutého rozsudku určil, že zverejnením článku v denníku J. E. G. dňa 23. 09. 2010 na strane 7 s nadpisom „H.“ a s nadtitulkom „J.“ došlo k neoprávnenému zásahu do práv žalobcu na ochranu osobnosti a zároveň, že zverejnením podobizne žalobcu pri tomto článku došlo k neoprávnenému zásadu do práv žalobcu na ochranu osobnosti. Žalovanej uložil povinnosť uverejniť v denníku J. E. G. na 7. strane ospravedlnenie žalobcovi v uvedenom znení, tiež uložil žalovanej povinnosť počas za sebou nasledujúcich 30 kalendárnych dní zverejniť na internetovej stránke W. ospravedlnenie žalobcovi v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia v určenom znení s tým, že bolo uložené akým spôsobom, akou formou má v oboch prípadoch toto ospravedlnenie zverejniť. Piatym výrokom uložil okresný súd žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 €. O náhrade trov konania si vymienil rozhodnutie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej s poukazom na ust. § 151 ods. 3 OSP platného a účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie. Okresný súd rozhodoval o žalobe o ochranu osobnosti spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca uplatnil s tvrdením, že žalovaná ako vydavateľka denníka J. E. G. v tomto denníku a tiež na svojej internetovej stránke W. dňa 23. 09. 2010 s titulkom „H.“ a s nadtitulkom „J. so súčasným zverejnením obrazovej snímky žalobcu, mala vážnym spôsobom zasiahnuť do ochrany osobnosti žalobcu narušiť tak jeho česť, dobré meno, a vážnosť v spoločnosti, súčasne jej bol zasiahnuté do jeho práva na podobizeň. Za neoprávnený zásah do ochrany osobnosti si uplatnil zadosťučinenie v nepeňažnom aj peňažnom plnení, morálne zadosťučinenie malo spočívať v zverejnení ospravedlnenia a peňažné uplatnil v sume 25 000 €, ktorú považoval žalobca za opodstatnenú vzhľadom na zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v značnej miere. Po vykonaní dokazovania okresný súd ustálil, že sporný článok uverejnený v denníku J. E. G. ako aj na internetovej stránke žalovanej bol objektívne spôsobilý zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Súd preto dal za pravdu argumentácii žalobcu, ktorý označil zásah do práva na ochranu jeho osobnosti vyvolaný uvedeným článkom za neoprávnený, keď žalovaná uverejnila článok, ktorý vychádzal iba z individuálne vyvodených domnienok autora článku, ktorý si neoveril skutočnosti, ktoré mu boli predložené a takéto informácie boli zverejnené iba za účelom lacnej senzácie. Súd poukázal na to, že neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie, alebo obvinenie, ktoré zasahuje práva chránené ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Bezvýznamná je pritom skutočnosť, či pôvodca zásahu si bol nepravdivosti svojho tvrdenia vedomý, alebo či šlo iba o nedbalé preberanie poznatkov a ich rozširovanie. Z oznámenia Krajského riaditeľstva Policajného zboru Bratislava - odd. komunikácie a prevencie zo dňa 06. 10. 2011 vyplynulo, že žalobca (H. J.) nebol vo vyšetrovanej trestnej veci vypočutý, nebol osobou podozrivou ani obvinenou. Fotografia žalobcu bola daná do pátrania z dôvodu, že časový údaj na záberoch z priemyselných kamier bol vyhodnotený ako údaj, ktorý mal v tom čase súvisieť s vyšetrovaným skutkom, polícia v čase vyhlásenia tohto pátrania nemala informáciu o časových rozdieloch, ktoré boli dôležité pre samotné vyšetrovanie. Po vyhlásení pátrania boli časové rozdiely polícii zo strany banky oznámené a boli prijaté adekvátne opatrenia pri pátraní po pravej totožnosti osoby. 2. K obrane žalovanej - že si v tomto prípade plnila funkciu boja proti kriminalite a na požiadanie polície zverejnila podobizne dvoch osôb, ktoré polícia podozrievala zo spáchania popisovaného podvodu a potrebovala zistiť ich identitu, preto je potrebné žalované články v ich kontexte s prihliadnutím na formuláciu titulku, ako aj formuláciu textu pod podobizňou žalobcu posudzovať aj celým článkom, teda aj s druhou polovicou článku - podtitulok „J.“, v ktorej autori informujú, že žalobca sa prihlásil na polícii a účasť na popisovanom podvode odmieta, - okresný súd uviedol, že rešpektuje a uznáva práva občanov na informácie o spoločenskom dianí a s tým korešpondujúce práva médií takéto informácie získavať a šíriť. Obdobne tomu malo byť aj v prípade uvedenej tlačovej správy, ktorou sa policajný orgán obrátil na verejnosť za účelom stotožnenia osôb zachytených priemyselnou kamerou. Žalovaná však v jej tlačenom a internetovom periodiku prevzala tieto informácie spôsobom, že vedome konfabulovala (po zistení, že jedna zo zobrazených osôb je verejne známa), ak k policajným informáciám pridala vlastné špekulácie alebo tieto skreslila. Namiesto údaja o tom, že zločin spáchala neznáma osoba, v článku sa hovorí o dvoch mladíkoch, ktorí spáchali podvod a namiesto informácie, že polícia potrebuje stotožniť podobizne dvoch podozrivých osôb v spojitosti s uvedeným podvodom v čl. uviedla, že „J.“. Namiesto informácie k dvom podobizniam, že ide o podozrivé osoby, po ktorých pátra polícia v spojitosti s podvodom v banke sa v texte v čl. uvádza, že „J.“. Aj keď z hľadiska obsahu ide o nepatrné zmeny, autor článku využil právo na vlastný spôsob spracovania získaných informácii, treba obsahový posun oproti pôvodnej policajnej správe považovať za taký podstatný, že nemožno hovoriť o objektívnom spravodajstve ani o spoločensky prospešnej činnosti média pri vyšetrovaní zločinu. Súd uviedol, že aj doslovná citácia tlačovej správy v periodikách by do určitej miery mohla narušiť osobnostnú integritu žalobcu, tu by však bola zachovaná proporcionalita celospoločenského významu a zásahu do osobnostných práv a zároveň by žalovaná v zmysle zákona nebola právne zodpovedná za zverejnenie tlačovej správy polície. Naopak, pri sledovaní iného cieľa ako pomôcť polícií v pátraní, napr. pri snahe zvýšiť nákladovosť periodika uverejňovaním senzačných správ a tým dosiahnuť vyšší zisk, nemá takýto článok s proporcionalitou vo vzťahu k zásahom do osobnostných práv dotknutých osôb nič spoločné. V konečnom dôsledku žalovaná poskytla verejnosti nepravdivú informáciu o žalobcovi a vyvolala následok možných veľmi nepriaznivých úsudkov o jeho bezúhodnosti a občianskej cti. Rovnako mal súd preukázané, že bolo poručené aj právo žalobcu na podobizeň, keďže táto bola v článku zverejnená a na jej základe sa žalobca stal kýmkoľvek indentifikovateľný. Takto zverejnený obrazový záznam v súvislosti s obsahom článku mal zjavne difamačný charakter a súčasne ňou došlo k poručeniu práva na podobizeň. 3. Súd považoval za dôvodnú požiadavku žalobcu na morálne zadosťučinenie spôsobom ospravedlnenia, ktoré je potrebné vykonať rovnakou formou, aká bola použitá pri zverejnení článku v písomnom aj internetovom médiu. 4. K určeniu peňažnej náhrady vo výške 10 000 € okresný súd zvážil bezprostredné reakcie okolia na predmetné články, tiež na zotrvanie úsudkov o pokrivenom charaktere žalobcu v jeho rodisku počas dlhšieho obdobia, stres žalobcu a jeho najbližších, ktorí museli vysvetľovať svojmu okoliu, že s podvodom nemá nič spoločné s tým, že súd nemal pochybnosti o tom, že tieto následky síce boli vyvolané viacerými médiami vrátane televízie, avšak predmetný článok v tlačenej a virtuálnej podobe zohral pritom podstatnú úlohu. Pretože zásah do osobnostných práv nemožno odčiniť obnovením pôvodného stravu a samotné zadosťučinenie v zmysle § 13 ods. 1 OZ by bolo nepostačujúce uložil žalovanej nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu 10 000 €, ktorá podľa súdu zodpovedá rozsahu ujmy a následkov článkom vyvolaných. Zavážila pritom aj skutočnosť, že pre podnikateľský subjekt, akým je žalovaný, ide o nelikvidačnú sumu, ktorá mu umožňuje ďalšie podnikanie v mediálnej oblasti a zároveň dáva priestor na nápravu zaužívaných žurnalistických postupov takým spôsobom, aby nedochádzalo k neoprávneným zásahom do osobnostných práv iných osôb. V prevyšujúcej časti súd považoval žalobu za nedôvodnú, pretože narušenie cti a dobrej povesti žalobcu nedosiahlo tak extrémne rozmery, ktorý by odôvodňovali vyššiu nemajetkovú ujmu (neprišiel o zamestnanie, nebol vylúčený zo spoločenstva v pracovnom kolektíve, v obci alebo vo farnosti). 5. V zákonom sledovanej lehote podal žalovaný proti rozsudku okresného súdu odvolanie. Ako odvolacie dôvody uviedol ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ OSP pre nedostatok odôvodnenia rozsudku, ust. § 205 ods. 1 písm. d/ OSP, nakoľko súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 205 ods. 2 psím. f/ OSP nakoľko súd dospel k neprávnemu právnemu posúdeniu veci. Konkrétne v odôvodnení odvolania v časti nesprávnych skutkových zistení z vykonaného dokazovania, k odôvodneniu rozsudku na strane 13 „Y.“- vytýka prvoinštančnému súdu opomenutie dôležitej skutočnosti, že v tlačovej správe bolo okrem toho uvedené, že po zmene údajov na účte bolo z tohto neoprávnene vybratých I. a preto žiada polícia o pomoc pri hľadaní po osobách, ktorých podobizne odovzdala médiám. Je teda nepochybné, že z obsahu samotnej policajnej tlačovej správy vyplývalo, že polícia uvedené osoby podozrieva, lebo po nich pátra, dvoch mužov na fotografiách nielen z toho, že zmenili údaje na bankovom účte, ale že aj vybrali peniaze (I.) z bankového účtu, pretože zmena údajov na účte mala slúžiť na to, aby peniaze z účtu v budúcnosti vybrať mohli. Logický je záver, že zmena údajov k bankovému účtu musela spočívať v zmene údajov o osobe resp. osobách, ktoré mali dispozičné právo k prostriedkam na účte, t. j. podpisový vzor a osobné údaje, aby tak bolo umožnené peniaze vybrať osobou, ktorá nie je majiteľom účtu. Ďalej prvoinštančný súd uviedol, že „žalovaná konajúc autorom článku prezvala tieto informácie takým spôsobom, že celkom vedome konfabulovala (po zistení, že jedna zo zobrazených osôb je verejne známa) a k policajným informáciám buď pridala vlastné špekulácie, alebo tieto skreslila“. Žalovaná tvrdí, že nie je zrejmé ako dospel prvoinštančný súd k zisteniu vedomej konfabulácie v texte čl. I. Pokiaľ teda súd dospel k zisteniu, že konfabulácia spočívala v tom, že k policajným informáciám buď pridala vlastné špekulácie, alebo tieto skreslila, potom je potrebné zodpovedne analyzovať, ktoré informácie resp. slovné spojenia obsahujúce informácie zverejnené v čl. I.. sú skreslené, alebo sú pridanými vlastnými špekuláciami. Predkladá vlastnú analýzu tohto článku I. v zmysle informácie čl. I.. s tým, že v druhej časti článok informuje o tom, ako sa ozval muž, ktorý na jednej fotografii spoznal O. M. Z. H. P. Tento sa vraj podľa V. E. už kontaktoval s vyšetrovateľmi a svoju účasť na podvode poprel. V ďalšom texte sú zverejnené informácie nasvedčujúce tomu, že O. sa podvodu nezúčastnil a tým článok I. spochybnil dovtedajšie zistenia polície. Toto spochybnenie podozrenia polície bolo zvýraznené aj informáciou, že „ten (O.) sa však podľa V. E. už sám kontaktoval s vyšetrovateľmi a poprel akúkoľvek súvislosť s podvodom“. Druhá časť článku I. sa žalobcu v žiadnom inom smere ako v spochybnení účasti vyobrazenej dvojice na popisovanom skutku, netýka. K zakomponovaniu dvoch fotografií, na ktorých sú dobre rozpoznateľné tváre mužov s výrazným textom J., poukazuje na to, že žalobca nie je označený menom ani priezviskom a ani iniciálmi. Článok 1 bol so zhodným obsahom zverejnený aj na webovej stránke žalovanej. Z porovnania fotografii pripojených v článku I. a článku II. s fotografiami pripojenými políciou v tlačovej správe z 22. 09. 2010 vyplýva, že k čl. boli pripojené fotografie z tlačovej správy a čl. I. má rovnaný obsah, ako článok II zverejnený na webovej stránke žalovanej. Pričom súd prvej inštancie podľa vlastnej analýzy dospel k zisteniu „namiesto informácie o tom, že zločin spáchala neznáma osoba, v článku hovorí o dvoch mladíkoch, ktorí spáchali podvod“. Podľa názoru žalovanej z kontextu čl. I. je zrejmé, že zločin spáchala neznáma osoba, v opačnom prípade, pokiaľ by bol páchateľ podvodu známy, by polícia nepátrala pomocou médií po dvoch osobách vyobrazených na fotografiách, ktoré vo forme tlačovej správy médiám poskytla na zverejnenie za účelom pátrania po týchto osobách, čo je nepochybné. Je teda nepochybné, že druhá časť článku I. spochybňuje dovtedajšie zistenia polície spočívajúce v účasti vyobrazenej dvojice podozrivých, teda aj žalobcu na tomto skutku, čím len posilňuje informáciu o tom, že osoba, ktorá spáchala popisovaný podvod, je polícii neznáma. 6. Pokiaľ prvoinštančný súd z analýzy textu článku dospel k zisteniu, že namiesto informácie, že polícia potrebuje stotožniť podobizne dvoch podozrivých osôb v spojitosti s uvedeným podvodom v článku sa uvádza, že „J.“. Žalovaná tvrdí, že toto zistenie nemá oporu v texte tlačovej správy z 22. 09. 2010, pretože sa v nej neuvádza, že polícia potrebuje stotožniť podobizene dvoch podozrivých osôb, ale obsahuje slovné spojenie „J.“. V texte nad titulkom čl. I. je zvýrazneným písmom uvedený text „J.“ a texte pod fotografiami s podobizňou dvoch mužov sa uvádza „J.“. 7. Za neopodstatnené považuje žalovaná uvedené zistenie súdu prvej inštancie v zmysle ktorého konštatoval prekročenie medzí spravodajskej aj autorskej licencie, keď bežný čitateľ (či už posudzovaný podľa celoslovenského priemeru alebo podľa typu čitateľa obľubujúceho bulvárnu tlač) pri prečítaní nadpisov, podtitulu aj samotného textu získava subjektívne informáciu o tom, že zobrazení mladíci „R.“. Toto zistenie prvoinštančného súdu označuje žalovaná za neopodstatnené, poukazuje na čl. I. ktorý obsahuje jednak dominantný titulok „H., ktorý svojim obsahom a formulovaný (zrejme malo byť formulovaním - pozn. odvolacieho súdu) ako otázka spochybňujúca podozrenia polície a medzititulok „J.“, napísaný zvýrazneným písmom, ktorý upozorňuje čitateľa aj na čl. I informujúcu o tom, že jedného z mužov spoznali, že je O. a že tento nie je osobou, ktorá by bola odkázaná, nemá dôvod podvádzať za účelom získania peňazí a tiež informáciu, že táto osoba sama kontaktovala vyšetrovateľov, ktorú si čitateľ vyhodnotí tak, že doposiaľ neznámy páchateľ by sa určite s vyšetrovateľmi neskontaktoval, takže aj týmto boli vyvrátené v texte spochybnené a nevyvrátené podozrenia polície týkajúce sa dvoch mužov na fotografiách. Podľa názoru žalovanej čl. I. spravodajskú licenciu na zverejnenie správy z podkladu tlačovej správy polície z 22. 09. 2010 úplne legitímne obohatila o informácie o jednom mužovi z dvoch vyobrazených na fotografiách získaných od polície, pričom tieto informácie minimálne spochybňovali, ak nevyvracali, podozrenia polície. Poukazuje tiež na zistenie súdu prvej inštancie, podľa ktorého aj doslovná citácia tlačovej správy mohla u okolia vyvolať dojem, že žalovaný ako podozrivá osoba má so zločinom niečo spoločné, čím bola zachovaná proporcionalita spoločenského významu a zásahu do osobnostných práv a nebola by (žalovaná) v zmysle zákona právne zodpovedná za zverejnenie tlačovej správy polície. Žalovaná s týmto zistením prvoinštančného súdu plne súhlasí a poukazuje na to, že text v druhej časti čl. I., ktorý je nad rámec informácii od polície práve v prospech dvoch osôb, ktorých podobizne boli predložené médiám políciou a zverejnené v čl. I. spochybňuje, ak nevyvracia podozrenia polície. Pokiaľ súd dospel k hodnoteniu, že pri sledovaní iného cieľa, ako pomôcť pri pátraní, napr. v snahe zvýšiť nákladovosť periodika uverejňovaním senzačných správ... nemá takýto článok s proporcionalitou vo vzťahu k zásahom do osobnostných práv dotknutých osôb nič spoločné žalovaná uvádza, že účelom tejto správy bolo predovšetkým informovať o podozreniach a pátraní polície, po dvoch podozrivých na podklade tlačovej správy a súčasne poskytnúť čitateľovi úplne legitímnu informáciu o skutočnostiach, ktoré podozrenie polície spochybňujú, ak nie vyvracajú. 8. K právnemu posúdeniu veci žalovaná uviedla, že v danom prípade nie je daná neoprávnenosť zásahu, pretože sú tu okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu. Tvrdí, že konala v súlade so žiadosťou polície, teda orgánu verejnej moci, oznámila v denníku verejnosti informácie o hľadaných osobách, konala teda v súlade s § 3 Tlačového zákona s čím spája Tlačový zákon aj právne následky podľa § 5 vylučujúce zodpovednosť vydávateľa. Poukázala v tejto súvislosti na judikát, nález Ústavného súdu SR zn. IV. ÚS 107/2010 z 28. 10. 2010 obsahujúci právnu vetu „v danom čase totiž uverejnené informácie nepochybne nebolo možné považovať za nepravdivé, keďže boli podložené z poznatkov poskytnutých sťažovateľovi orgánmi činnými v trestnom konaní; tiež „od vydavateľa periodickej tlače nemožno požadovať, aby selektoval informácie získané od štátneho orgánu“, na ktoré sa mohol s dôverou spoliehať, pretože sa tým upiera právo verejnosti na úplné informácie o veciach verejného záujmu. Žalovaná poukazuje na to, že celý inkriminovaný článok bolo potrebné hodnotiť v jeho kontexte, ..kontext k článku nemohol vyvolať v čitateľoch presvedčenie o tom, že žalobca spáchal popisovaný podvod spolu s ďalšou osobou, ktorá sa už kontaktovala s vyšetrovateľmi a popierala účasť na tomto podvode. V ďalšom poukázala na nález ÚS SR II. ÚS 340/09 z 18. 09. 2012 v časti týkajúcej sa funkcie titulku v printových médiách, ktorého funkciou je upútať a zaujať čitateľa k tomu, aby si článok prečítal a následne si osvojil ponúkané informácie a urobil by si z nich vlastný úsudok. Ústavný súd povedal „vychádzajúc z tejto funkcie titulku možno aj z hľadiska ochrany práva na súkromie dotknutých osôb vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa v titulku objavujú expresívnejšie, provokujúce, či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky a to zvlášť vtedy, ak ide o médium bulvárneho typu...“. 9. K poskytnutiu satisfakcie žalovaná uviedla, že znenie ospravedlnenia v zmysle výrokov prvoinštančného súdu nespĺňa hmotnoprávnu podmienku primeranosti, pretože odkazuje len na vety vytrhnuté z kontextu článku a tieto označuje za neoprávnený zásah. K prisúdeniu náhrady škody vytýka rozsudku nedostatok odôvodnenia, keďže náhrada nemajetkovej ujmy plní subsidiárnu funkciu vo vzťahu k primeranému zadosťučineniu a nastupuje preto len ak poskytnutím primeraného zadosťučinenia nemožno neoprávnený zásad dostatočne kompenzovať. Odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 28. 04. 1998 sp. zn. 1 Cdo 89/97, v ktorom sú obsiahnuté právne vety definujúce hmotnoprávne podmienky vzniku práva na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 OZ. Podľa žalovanej z odôvodnenia priznania tohto nároku nie je zrejmé, ako súd zistil a vyhodnotil rozsah ujmy, z akých dôkazov zistil jej značnosť, ako sa vyrovnal s otázkou príčinnej súvislosti medzi ujmou žalobcu a medializáciou tejto udalosti viacerými médiami, ktoré žalobca tiež žaluje satisfakčnou žalobou. Nedostatok odôvodnenia bol viackrát judikovaný ako porušenie práva na spravodlivý proces zakotvený v čl. 46 Ústavy SR. 10. Žalovaná žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol, žalobcu zaviazal na náhradu trov žalovanej. 11. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu označil toto za nedôvodné, navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalovaná nesledovala legitímny cieľ, ale záujem žalovaného ako vydavateľa, teda zvýšenie predajnosti jeho periodík. V prípade, pokiaľ by sledovala legitímny cieľ, tak by bol článok formulovaný v znení, že polícia žiada verejnosť o stotožnenie osôb na fotografiách bez toho, aby bolo uvedené, že tieto sú účastné na podvode, resp. bez uvedenia odcudzujúcich konštatácií, že si tieto osoby vylepšili svoj rozpočet výberom peňazí. Len takéto informovanie by rešpektovalo princíp prezumpcie neviny. Toto tvrdenie možno dovodiť najmä z toho, že hlavným objektom záujmu žalovanej bola jej špekulácia o účasti známeho O. v bankovom podvode a nie pomoc polícií pri stotožnení osôb (čomu nasvedčujú aj výrazové prostriedky v žalovanom článku). Žalovaná sa vôbec nevenovala ďalšej tlačovej správe Krajského riaditeľstva Policajného zboru SR, ktorá v podstate dementovala predchádzujúcu správu; pri ďalšej tlačovej správe už nežiadala verejnosť o pomoc pri stotožnení novej podozrivej osoby, keďže táto osoba už nebola „B.“ a teda objektom v záujmu bulvárnej tlače. Za právne výstižné je potrebné považovať aj to, že žalovaná nikdy neuverejnila nový článok, alebo správu dementujúcu predchádzajúci článok. Nikdy nezverejnila informáciu, že osoby, ktorých podobizne boli zverejnené v žalovanom článku neboli účastné na žiadnom podvode, čím by aspoň zmiernila zásah do ochrany osobnosti žalobcu. Z uvedených dôvodov mal preto žalobca za to, že žalovaný článok zasiahol do jeho práva na ochranu osobnosti a rozsudok je vecne správny. K ďalším výhradám ohľadne formulácie petitu požadujúceho morálnu satisfakciu a materiálnu satisfakciu uviedol, že ide o petity v rozhodovacej činnosti bežné. Ako príklad predložil niektoré rozhodnutia slovenských súdov na zdokladovanie svojho tvrdenia (rozsudok Okresného súdu Bratislava V. sp. zn. 40 C 17/2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co 183/2009, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 13/2012). 12. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ďalej CSP) preskúmal vec v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 CSP a contrario. Rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 13. Odvolací súd zároveň s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku, tieto si osvojuje a v podrobnostiach na ne odkazuje. Odvolací súd konštatuje, že nezistil dôvod na zopakovanie ani na doplnenie dokazovania v zmysle ust. § 384 CSP. Je preto viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP). 14. Predmetom sporu je žaloba o ochranu osobnosti, ktorú v zmysle ust. § 11 a 13 Občianskeho zákonníka uplatnil žalobca voči žalovanej, keď za neoprávnený zásah do osobnosti žalobcu považoval text článku spolu v uverejnenou podobizňou žalobcu v denníku J. E. G. a tiež na internetovej stránke W. s titulkom „H.“ a s nadtitulkom J.“. Uverejnenie predmetného článku v periodiku vydávaného žalovanou a tiež rovnako na jej internetovej stránke sporné nie je, spornou tiež nie je skutočnosť, že žalobca sa skutku, pre ktorý polícia vyhlásila celoštátne pátranie po neznámom páchateľovi (resp. po dvoch neznámych páchateľoch) nedopustil. Žalovaný v odvolaní namieta tak, ako už bolo uvedené vyššie pod bodom 5. - 7. tohto odôvodnenia nesprávnosť skutkových záverov súdu prvej inštancie, nesprávnosť právneho posúdenia veci a tiež porušenie základného práva na spravodlivý proces v zmysle čl 46 Ústavy SR z dôvodu nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku. 15. K prvej odvolacej námietke - nesprávne skutkové zistenia z vykonaného dokazovania - odvolací súd nesúhlasí s názorom odvolateľky, má za to, že prvoinštančný súd dostatočne jasne a zrozumiteľne v napadnutom rozsudku vysvetlil, prečo uvádzané odborné články považuje za také, ktoré boli objektívne spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu a to konkrétne na strane 12 a 13 napadnutého rozsudku. Vysporiadal sa teda s faktom, že žalovaná síce reagovala na tlačovú správu polície z 22. 09. 2010, avšak spôsobom, ktorý vzhľadom na celkovú formu článku a tiež jeho konkrétny obsah nemožno považovať za taký, ktorý by žalovanú zbavil zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu tak, ako sa to snaží v odvolaní žalovaná vysvetľovať. Žalovaná v odvolaní predložila rozsiahlu analýzu inkriminovaného článku vysvetľujúc, prečo z jej pohľadu nemožno mať za to, že by šlo o neprimeraný zásah do práv na osobnosti žalobcu a tvrdí, že práve analýzou textu článku je potrebné dospieť k záveru, že si žalovaná plnila svoju informačnú povinnosť, a vzhľadom na samotný titulok „H.“ formulovaný svojim obsahom, ako otázka spochybňujúca podozrenia polície a zároveň medzititulok „J.“, kde informuje o tom, že vlastne upozorňuje, čitateľov na to, že je to O., ktorý však nie je osobou odkázanou podvádzať za účelom získania peňazí, rovnako spochybňujúci alebo až vyvracajúci podozrenia polície, bolo treba dospieť k záveru, že účelom správy bolo predovšetkým informovať o podozreniach a pátraní polície po dvoch podozrivých na podklade tlačovej správy a súčasne poskytnúť čitateľovi úplne legitímne informáciu o skutočnostiach, ktoré podozrenia polície spochybňujú, ak nie vyvracajú. K tejto analýze odvolateľky však odvolací súd uvádza, že predmetné články sú určené širokej verejnosti a bežný priemerný čitateľ určite neanalyzuje prečítaný text spôsobom, aký v odvolaní zvolila žalovaná a správne postupoval súd prvej inštancie, keď tieto články posudzoval v celom ich kontexte tak, aby zodpovedal zásadnú otázku pre posúdenie predmetného sporu a to, či sa týmito článkami žalovaná dopustila konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných práv, alebo konala v rámci svojich oprávnení ako poskytovateľ informácií, konala teda v zmysle zákona č. 167/2008 Z.z. o periodickej tlači (ďalej Tlačový zákon) konkrétne ust. § 3 § 5 tohto zákona. V tomto smere odvolací súd považuje záver súdu prvej inštancie o tom, že uvedené články, ktoré síce vychádzali z tlačovej správy polície, avšak boli podané spôsobom, ktorý už prekračuje prípustnú mieru spravodajskej a autorskej licencie, pričom nebola zachovaná proporcionalita celospoločenského významu a zásahu do osobnostných práv žalobcu. Aj v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR (IV. ÚS 256/07), všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, pokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Sloboda prejavu a právo na informácie zaručené v čl. 26 ods. 1,2 Ústavy SR musia v niektorých prípadoch ustúpiť, ustúpiť musia aj v prípade, keď takýmto spôsobom bude zasiahnuté neprimerane do základného práva na ochranu osobnosti, ktoré je tiež garantované ústavou čl. IX a ktoré uplatnil žalobca v zmysle ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. 16. Pokiaľ ide o zverejnené fotografie, je pravdou, že žalovaná vychádzala z fotografií, ktoré vyšli od policajného zdroja so žiadosťou o pátraní o podozrivých osobách. V správe Krajského riaditeľstva policajného zboru v Bratislave je však uvedené, že predmetného skutku sa mal dopustiť doposiaľ neznámy páchateľ, tak že bez vedomia a súhlasu vlastníka bankového účtu vykonal neoprávnený výber v presne nezistenom čase dňa XX. XX. XXXX na Y. ul. v L. a týmto výberom spôsobil majiteľovi účtu škodu vo výške viac ako I., s tým, že na fotografiách sú zobrazené podozrivé osoby, ktoré mali dňa XX. XX. XXXX v čase medzi XX,XX hod. a XX,XX hod. na predmetnom účte poškodenej osoby vykonať zmeny údajov. Krajské riaditeľstvo PZ žiadalo informácie, ktoré by mohli viesť k stotožneniu podozrivej osoby na fotografii. Žalovaná však k predmetným článkom zverejnila podobizeň žalobcu (a tiež ďalšej osoby) k čl. s nadpisom „H.“ s výrazne zväčšeným a zosilneným písmom, a pomerne veľkým písmom s článkom nad týmto „J. a k uvedeným fotografiám je pridaný text J.. Odvolací súd vzhľadom na uvedené súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že aj predmetný článok (články) spolu s uverejnenými fotografiami prekračuje medze spravodajskej a autorskej licencie, konkrétne právo na slobodu prejavu a nemožno ho považovať za plnenie si informačnej povinnosti tak, ako sa to snaží v odvolaní vysvetliť žalovaná. 17. Pokiaľ žalovaná ako odvolateľka vytýka rozsudku nesprávne právne posúdenie majúc za to, že neboli splnené podmienky ust. § 13 Obč. zák. t. j. zodpovednosť žalovanej za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti a to v neoprávnenosť zásahu a spôsobilosť privodiť ujmu na osobnostných právach, odvolací súd nepovažuje názor odvolateľky za dôvodný, nesúhlasí s tým, že v tieto veci existujú okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu (a to ani v zmysle uvádzaných nálezov ústavného súdu). Za dôležitú skutočnosť v tejto veci odvolací súd považuje to, že aj keď uverejnené informácie vychádzali z tlačovej správy policajného zboru, spôsob, akým boli zverejnené, nemožno považovať za oprávnený a súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že v tomto smere išlo o také podanie, ktoré vo verejnosti vyvolalo množstvo nepriaznivých úsudkov o bezúhonnosti a občianskej cti žalobcu tak, ako aj vyplynulo z vykonaného dokazovania. 18. K otázke poskytnutie satisfakcie nie je celkom zrejmé, v čom podľa odvolateľa nespĺňa hmotnoprávnu podmienku primeranosti podľa § 13 ods. 1 Obč. zák., podľa názoru odvolacieho súdu práve uvedeným textom zasiahla žalovaná do osobnostných práv žalobcu a preto sa má ospravedlniť žalobcovi konkrétne za text uvedený v uloženom ospravedlnení. 19. Pokiaľ ide o prisúdenie nemajetkovej ujmy a výtku nedostatočného odôvodnenia odvolací súd uvádza, že na strane 14 súd prvej inštancie jasne a zreteľne vysvetlil, z akých dôvodov považoval požiadavku žalobcu na morálne zadosťučinenie formou ospravedlnenia za dôvodnú a rovnako vysvetlil, prečo dospel k záveru, že existuje aj dôvod na uloženie finančnej satisfakcie (zásah do osobnostných práv žalobcu nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu a zadosťučinenie v zmysle § 13 ods. 1 OZ považoval za nedostačujúce z dôvodov uvedených vyššie - reakcie okolia, dopad na samotného žalobcu a členov jeho rodiny uvedené na strane 14 v štvrtom a piatom odseku). K tomu ešte odvolací súd poukazuje na rozhodovaciu prax všeobecných súdov (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktorými odmietol dovolania voči odvolacím súdom, ktoré potvrdili prvoinštančné rozsudky v obdobných veciach, v ktorých bola priznaná nemajetková ujma v peniazoch - napr. 1 Cdo 127/2010 - priznaná suma 25 000 € za uverejnenie nepravdivých informácií v denníku 7 Cdo 39/2011 priznaných 20 000 € za odvysielanie relácie s nepravdivými tvrdeniami, rozhodnutie 4 Cdo 320/2015 priznaných 20 000 € za odvysielanie príspevku v istej televízií s nepravdivými tvrdeniami o žalobcovi, rozhodnutie 1 Cdo 56/2010 priznaných 16 596,96 € za uverejnenie článku a fotografií v denníku... ). 20. Vzhľadom na uvedené odvolací súd považuje odvolanie žalovanej za nedôvodné, napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny a náležite odôvodnený s poukazom na ust. § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil. 21. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia súdom prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 CSP. 22. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).