Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 23S/76/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6017200211 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6017200211.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej a JUDr. Martina Ľuptáka, PhD., v právnej veci žalobcu: SCHNEIDER CLEANING, s. r. o., so sídlom Hviezdoslavova 280/6, 965 01 Žiar nad Hronom, právne zastúpený: Mgr. Henrich Schindler, advokát, so sídlom Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 348436/2017 zo dňa 10.04.2017, takto r o z h o d o l : I. Súd žalobu žalobcu z a m i e t a . II. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Správca dane - Daňový úrad Banská Bystrica vykonal u daňového subjektu SCHNEIDER CLEANING, s.r.o. (v procesnom postavení žalobca) kontrolu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2013. Daňová kontrola začala na základe oznámenia o daňovej kontrole č. 20106033/2015 zo dňa 16.04.2015 doručeného dňa 25.04.2015. Daňovou kontrolou boli preverované žalobcom deklarované (zaúčtované) náklady na základe faktúr od dodávateľa Turán, s.r.o., Chlmec 84, 067 41 Chlmec, v celkovej sume 116.100,00 Eur. Faktúry boli vystavené na základe Mandátnej zmluvy zo dňa 01.01.2012, ktorej predmetom bolo, okrem iného, vyhľadávanie záujemcov o prácu v oblasti čistiacich a upratovacích služieb pre daňový subjekt. Preverované boli aj náklady zaúčtované na základe faktúr od dodávateľa EJS s.r.o., Tekolďany 10, 920 62 Tekolďany, v celkovej sume 429.240,00 Eur. Faktúry boli vystavené na základe Mandátnej zmluvy zo dňa 09.01.2013, predmet ktorých bol totožný s predmetom faktúr od dodávateľa Turán, s.r.o. Mandátne zmluvy boli uzavreté podľa § 566 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého mandátnou zmluvou sa mandatár zaväzuje pre mandanta zariadiť určitú obchodnú záležitosť uskutočnením právnych úkonov v jeho mene alebo uskutočniť inú činnosť. 2. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil správca dane protokol č. 102931326/2016 zo dňa 13.04.2016, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený žalobcovi dňa 18.04.2016. Žalobca podal v lehote určenej vo výzve podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku, písomné vyjadrenie, doručené správcovi dane elektronicky dňa 07.05.2016. Na základe tohto vyjadrenia správca dane v rámci vyrubovacieho konania vykonal doplňujúce preverovanie, dokazovanie aj nad rámec požiadaviek žalobcu. Pri preverovaní dodávateľov v priebehu daňovej kontroly bolo znemožnené daňovým orgánom preveriť reálnosť obchodných prípadov v účtovníctve dodávateľov, pretože dodávatelia na adresách, podľa výpisu z Obchodného registra nesídlia a s aktuálnymi konateľmi sa nepodarilo skontaktovať. Ani doplnené preverovanie vo vyrubovacom konaní, v ktorom podľa správcu dane neboli získané žiadne doklady a relevantné dôkazy k tvrdeniam žalobcu, nepreukázalo vecnú súvislosť medzi činnosťou spoločnosti Turán, s.r.o. a EJS s.r.o. a zabezpečovaním pracovníkov žalobcovi. 3. Dňa 15.12.2016 sa uskutočnilo u správcu dane ústne pojednávanie, predmetom ktorého bolo prerokovanie pripomienok a dôkazov predložených žalobcom k protokolu a oboznámenie s priebehom a výsledkami doplneného dokazovania. Po vyhodnotení pripomienok žalobcu a na základe zistení, ktoré vyplynuli z výsledkov doplňujúcich úkonov, správca dane konštatoval, že vyjadrenie žalobcu k protokolu nemá vplyv na zistené porušenie na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2013. 4. Na základe výsledkov daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania bolo vydané rozhodnutie správcom dane č. 104530606/2016 zo dňa 22.12.2016, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2013 v sume 125.428,20 Eur. 5. Proti rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie. 6. Finančné riaditeľstvo SR, ako odvolací orgán, rozhodnutím č. 348436/2017 zo dňa 10.04.2017 rozhodnutie správcu dane potvrdil. Žalovaný sa v odvolacom konaní stotožnil so záverom správcu dane. Konštatoval, že žalobca v priebehu daňovej kontroly ani vyrubovacieho konania nepredložil preveriteľné a nespochybniteľné dôkazy, preukazujúce poskytnutie služieb na základe mandátnych zmlúv (vyhľadávanie záujemcov o prácu v oblasti čistiacich a upratovacích služieb), že pred oboznámením so zisteniami z daňovej kontroly žalobca uvádzal, že evidencie nemali dôvod archivovať, podklady k fakturácii nemá, nemá výplatné listiny ani súpisy s menoslovom pracovníkov, ktorých mali sprostredkovať spoločnosti Turán, s.r.o. a EJS s.r.o. Napriek tomu podklady k fakturácii následne žalobca doložil, a to až po oboznámení správcu dane so zisteniami z daňovej kontroly v zápisnici č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 30.03.2016. Podľa žalovaného však nemali žiadnu vypovedaciu schopnosť, keďže v zoznamoch zamestnancov bolo uvedené len meno a priezvisko bez bližších identifikačných znakov. Zoznamy považoval za účelovo dorobené. Konštatoval viditeľný absolútny nesúlad medzi počtom zamestnancov podľa mzdovej evidencie a počtom zamestnancov podľa doložených podkladov k fakturácii. Žalovaný sa stotožnil so záverom správcu dane, že v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky na uplatnenie nákladov z dodávateľských faktúr od spoločnosti Turán, s.r.o. a EJS s.r.o. za poskytnutie služieb na základe mandátnych zmlúv v daňových výdavkoch a odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil ako neopodstatnené. Konštatoval, že žalobca uplatnením nákladov z týchto faktúr spolu v sume 545.340,00 Eur v daňových výdavkoch porušil ustanovenia § 2 písm. i), § 21 ods. 1 a § 17 ods. 2 písm. a) zákona o dani z príjmov, a preto mu bol o uvedenú sumu opodstatnene zvýšený základ dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2013. 7. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Domáhal sa, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zrušiť žalobou napadnuté rozhodnutie žiadal z dôvodu uvedeného v ustanovení § 191 ods. 1 písm. c), písm. d), písm. e) a písm. g) SSP, t.j., pretože rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a napokon došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré má za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Tvrdil, že rozhodnutie je nezákonné, preto daňový subjekt bol ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch. Žalobca v žalobe namietal a uvádzal aj tieto ďalšie skutočnosti (body 8-21): 8. Uviedol, že nemožno obísť fakt, že na poli verejného práva (daňového práva) štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje, z čoho ďalej vyplýva, že pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda, de facto odnímaní častí nadobudnutého vlastníctva sú orgány verejnej moci povinné zachovávať podstatu a zmysel základných práv a slobôd a pri pochybnostiach sú povinné postupovať miernejšie - „in dubio mitius“. 9. Pokiaľ správca dane konštatoval, že nebolo možné preveriť reálne uskutočnenie fakturovaných služieb z dôvodu, že dodávatelia spoločnosti Turán, s.r.o. a EJS s.r.o. sa nenachádzajú na adrese svojho sídla zapísaného v Obchodnom registri a s konateľmi sa nepodarilo skontaktovať, resp. konateľ spoločnosti EJS s.r.o. sa nedostavil na nariadené pojednávanie, žalobca poukázal na skutočnosť, že neplnenie si povinností, ktoré vyplývajú zo zákona inému daňovému subjektu nemôže pripisovať správca dane na ťarchu kontrolovanému daňovému subjektu. Správca dane nesprávne vyhodnotil získané dôkazy, keď svoju pozornosť upriamil len na nemožnosť preukázania účtovných dokladov zo strany iného daňového subjektu, ktorú pripísal v neprospech žalobcu. 10. Správca dane vo svojom rozhodnutí opomenul dokumenty - účtovné doklady, bankové výpisy, peňažné denníky, ako aj faktúry od žalobcu, ktoré jednoznačne preukazovali reálne vykonanie služieb, ktoré boli predložené daňovým subjektom dňa 19.02.2016. 11. Svedok L. W., konateľ dodávateľských spoločností v kontrolovanom období, v rámci ústneho pojednávania dňa 08.03.2016 vo svojej výpovedi potvrdil reálne dodanie služieb, uzatvorenie mandátnych zmlúv a vystavenie faktúr za spoločnosti Turán, s.r.o. a EJS s.r.o., pričom presne opísal poskytovanie služieb, ako aj spôsob ich výkonu. Napriek tomu správca dane konštatoval, že svedok neposkytol žiadne uveriteľné dôkazy, ktoré by preukazovali reálne uskutočnenie služieb. Uskutočnenie služieb potvrdili aj svedkovia E. M. a R. B. vo svojich výpovediach dňa 17.03.2016. Správca dane pri hodnotení dôkazov ich výpovede žiadnym spôsobom nezohľadnil. Naopak, prisúdil dôležitosť skutočnosti, že svedkovia nevedeli, ako sa o prácach dotknutí zamestnanci dozvedeli. 12. Namietal nesprávny postup žalovaného, keď sa stotožnil so správcom dane, ktorý vykonal miestne zisťovanie u bývalých zamestnancov žalobcu U. Z. a U. X., pričom o tomto úkone nebol žalobca upovedomený a pri ňom prítomný, v dôsledku čoho nemal možnosť svedkom klásť otázky. Takýto dôkaz má povahu nezákonne získaného dôkazu, na ktorý správca dane nemôže prihliadať. Tvrdil, že správca dane účelovo uviedol len výpovede dvoch dotknutých zamestnancov, pričom prostredníctvom spoločností Turán, s.r.o. a ESJ s.r.o. bolo mesačne zamestnaných priemerne 200 až 300 zamestnancov. 13. Predmetom plnenia v zmysle mandátnych zmlúv bolo okrem iného „vyhľadávanie záujemcov o prácu v oblasti čistiacich a upratovacích služieb", preto zistenia správcu dane, ktorý sa v napadnutom rozhodnutí odvoláva na rozdiely medzi počtom potenciálnych zamestnancov a zamestnancov, ktorým bola v daný mesiac vyplatená mzda, sú irelevantné a žiadnym spôsobom nevyvracajú reálnosť dodania služieb. 14. Skutočnosť, že svedok Z. B. potvrdil, že videl inzerát na predmetnú prácu, ďalej svedok G. potvrdil internetovú ponuku, správca dane jednoznačne vyhodnotil v neprospech žalobcu, a to aj napriek tomu, že sa jedná o dôkazy preukazujúce reálne dodanie služieb. 15. Namietal, že v konaní bol neúplne zistený skutkový a právny stav, v dôsledku čoho bolo rozhodnutie vydané v rozpore s ustanovením § 68 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok). V zmysle § 3 ods. 5 Daňového poriadku je správca dane povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu. Správca dane v rámci preverovania reálnosti dodaných služieb od subjektu Turán, s.r.o. a EJS s.r.o. nevykonal nad rámec výsluchu konateľov spoločností žiadne ďalšie úkony smerujúce k objasneniu skutkového stavu veci. 16. Napriek tomu, že žalobca predložil správcovi dane menoslov zamestnancov za jednotlivé obdobia, nevypočul ani jedného z uvedených zamestnancov, čím nedostatočne zistil skutkový stav veci a porušil tak základné práva žalobcu s poukazom na § 3 ods. 1 Daňového poriadku. 17. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí neozrejmil, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ktoré v konečnom dôsledku vyhodnotil ako nedôveryhodné, pričom na dôkazy svedčiace v prospech daňového subjektu neprihliadal. Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania. Nesúhlasil so záverom daňových orgánov, že žalobca, ako daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno a citoval časti rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2011. Tvrdil, že faktúry a listiny, tak na strane dodávateľov daňového subjektu, ako aj na strane jeho odberateľa, ako aj samotné zistenia správcu dane sú súčasťou uceleného logicky previazaného reťazca dôkazov, preukazujúcich reálne dodanie služieb, a preto daňový subjekt predložením týchto dôkazov vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Žalobca je spoločnosť s dobrou obchodnou povesťou, vykonávajúcou podnikateľskú činnosť od roku 2008. Pracovníci, ktorí boli sprostredkovaní obchodnými spoločnosťami Turán, s.r.o. a EJS s.r.o. vykonávali prácu v spoločnosti VW Bratislava. K vykonaniu prác reálne došlo, a tieto boli vykonané pracovníkmi, ktorých zabezpečovali spoločnosti Turán, s.r.o. a EJS s.r.o. 18. Predmet plnenia bol okrem listinných dôkazov jednoznačne preukázaný aj svedeckými výpoveďami. Žalovaný žiadnym spôsobom nešpecifikoval, ako by mal žalobca reálnosť uvedených služieb preukázať. Dôkazy svedčiace v prospech žalobcu opomenul a nesplnenie si povinnosti iných subjektov pripísal na ťarchu žalobcu. 19. Poukázal tiež na závery rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Sžf/10/2012, v ktorom je venovaná pozornosť otázke rozloženia dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane, ako aj záver, že dôkazné bremeno, ktoré znáša daňový subjekt, nie je možné vykladať extenzívne na ťarchu daňového subjektu a zaťažiť ho preukázaním skutočností, ktoré svojou účasťou nezabezpečoval, dôkazné bremeno žalobcu nemožno vyvodiť na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. K efektívnosti dokazovania poukázal na rozsudok NS SR sp. zn 5Sžf/49/2010 a k voľbe druhu dôkazného prostriedku na rozsudky sp. zn. 7Sž/124/01 a 7Sž/131-137/01. 20. Dôvodil, že je úlohou správcu dane, aby podľa vnútroštátnych pravidiel dokazovania overil, či došlo k zneužívaniu konania u dodávateľa daňového subjektu, a či daňový subjekt o takomto konaní vedel, alebo musel vedieť, a to s poukazom na rozsudky Súdneho dvora C-80/11, C-142/11, C-439/04, C-354/03. 21. Namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov. Vytýkal žalovanému, že sa v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedzil len na tvrdenia, ktoré hodnovernými dôkazmi nepreukázal, pričom pochybenia a neplnenie si povinností na strane iných daňových subjektov vyhodnotil ako neunesenie dôkazného bremena na strane žalobcu. Daňové orgány nezohľadnili, že ide o skutočnosť, na ktorú žalobca nemá žiadny vplyv, a teda nemôže z tejto skutočnosti znášať dôkaznú núdzu. 22. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe trval na zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia a žalobu ako nedôvodnú žiadal zamietnuť. Zopakoval skutkové zistenia v priebehu výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania. Konštatoval, že v tomto konaní vyplynulo niekoľko rozporov, s ktorými sa však žalobca v odvolaní vôbec nezaoberal a pochybnosti z nich vyplývajúce neodstránil, napriek tomu v odvolaní namietal, že správca dane sa nezoznámil s jeho skutočným predmetom činnosti. Žalovaný k tomu uviedol, že daňové orgány nespochybnili, a ani nemali dôvod hodnotiť výstup žalobcu, t. j. práce, ktoré jeho zamestnanci vykonávali, pretože práca zamestnancov bola tá, na základe ktorej žalobca dosahoval príjmy. Žalovaný, v zhode so správcom dane dospeli k záveru, že neboli splnené podmienky na uplatnenie nákladov z dodávateľských faktúr za poskytnutie služieb na základe predmetných mandátnych zmlúv, pretože zo zistení vyplynulo, že žalobcovi neboli služby poskytnuté spoločnosťami uvedenými na faktúrach. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože jednoznačným a vierohodným spôsobom nepreukázal, že skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a údaje uvedené v daňovom priznaní, sú úplné a správne. 23. Správca dane nevychádzal pri hodnotení dôkazov len z daňových dokladov predložených žalobcom, ale vykonal dokazovanie v zmysle Daňového poriadku a hľadal dôkazy preukazujúce tvrdenia žalobcu. Preveroval doklady vystavené spoločnosťami Turán, s.r.o. a EJS s.r.o., pričom daňová kontrola bola zameraná nielen na obsahovú stránku faktúr podľa zákona o účtovníctve, ale predovšetkým na skutkový stav veci, na realitu vecného plnenia. Povinnosť daňového subjektu je spojením jeho tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Podľa žalovaného, správca dane získal všetky dôkazy v zmysle § 24 ods. 4 Daňového poriadku zákonným spôsobom. Zásady daňového konania vymedzené v § 3 Daňového poriadku boli dodržané, správca dane dostatočne zistil skutkový stav a správne aplikoval príslušné zákonné ustanovenia. Daňová kontrola bola vykonaná v rozsahu, ktorý bol nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu v súlade s § 44 ods. 1 Daňového poriadku. Rozhodnutie vydané vo vyrubovacom konaní obsahuje všetky náležitosti ustanovené v § 63 Daňového poriadku, vrátane náležitostí odôvodnenia. 24. K námietkam žalobcu týkajúcim sa dôkazného bremena uviedol, že ťažisko dôkazného bremena je na žalobcovi. Vzhľadom na to, že správca dane mal pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti predložených dokladov, nevychádzal len z dokladov predložených žalobcom, ale vykonal ďalšie rozsiahle dokazovanie. Správca dane si zaobstaral konkrétne dôkazy, ktoré hodnotil jednotlivo, ale aj vo vzájomnej súvislosti. K rozloženiu dôkazného bremena poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 401/09-17 zo dňa 16.12.2009, ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR 4Sž/136/1999 zo dňa 30.05.2000. Správca dane preukázateľne spochybnil dôkazy predložené daňovým subjektom, a teda bolo opäť na daňovom subjekte vyvrátiť spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Správca dane dostatočne zistil skutkový stav pre prijatie záverov uvedených v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní. Poukázal tiež na závery rozsudku Najvyššieho súdu 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z ktorého vyplýva, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Pri rozhodovaní si tiež osvojil závery Najvyššieho súdu SR vyslovené v rozsudku sp. zn. 2Sžf/40/2011, v ktorom je uvedené, že predloženie dokladov je len jednou z hmotnoprávnych podmienok, faktúra sama o sebe nie je preukázaním realizácie obchodnej transakcie, pretože technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na akékoľvek plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie bolo skutočne realizované, alebo nie. Správca dane postupoval podľa § 3 ods. 3 a 6 Daňového poriadku, jeho závery majú reálny podklad a sú v súlade so skutočnosťou. V konaní boli získané také dôkazy, ktorými boli vyvrátené tvrdenia žalobcu vo veci uplatnenia daňových výdavkov. Poukázal aj na závery rozsudku NS SR sp. zn. 5Sžf/97/2009. 25. Žalovaný uzavrel, že žalobca uplatnením nákladov z dotknutých faktúr spolu v sume 545.340,00 Eur v daňových výdavkoch porušil ustanovenia § 2 písm. i), § 21 ods. 1 a § 17 ods. 2 písm. a) zákona o dani z príjmov, a preto mu bol o uvedenú sumu opodstatnene zvýšený základ dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2013. 26. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených zákonom č. 162/2015 Z. z. domáhať ochrany na správnom súde (§ 2 ods. 1, 2 zák. č. 162/2015 Z. z. - Správny súdny poriadok, ďalej v texte SSP). 27. Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánu verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 6 ods. 1 SSP). 28. Žalobca zároveň s podaním žaloby podal návrh na priznanie odkladného účinku správnej žalobe. Návrh bol tunajším súdom zamietnutý uznesením č. k. 23S/76/2017-94 zo dňa 27.07.2017 z dôvodu neosvedčenia zákonných predpokladov uvedených v zmysle § 185 písm. a) SSP. 29. Na prejednanie veci správny súd nariadil pojednávanie podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP. 30. Žalobca na pojednávaní trval v celom rozsahu na podanej žalobe a na dôvodoch v nej uvedených. Zdôraznil, že žalobca dostatočne preukázal reálne dodanie služieb od dodávateľov na základe mandátnych zmlúv a vyčerpal svoje dôkazné bremeno, avšak daňové orgány vyhodnotili dôkazy v jeho neprospech. Hlavné pochybenie v konaní daňových orgánov vidí v tom, že správca dane neumožnil žalobcovi zúčastniť sa pri svedeckých výpovediach U. X. a U. Z., ktorí pri miestnom zisťovaní podali vyjadrenia, a tieto boli použité ako kľúčové svedecké výpovede. Vytýkal žalovanému, že správca dane mohol sám dohľadať dôkazy ohľadom zamestnancov, ak žalobca poskytol menoslov zamestnancov, a to s poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1 písm. c) Daňového poriadku. 31. Poverená zástupkyňa žalovaného zotrvala v celom rozsahu na písomne podanom stanovisku k žalobe. Uviedla, že žalobcovi sa v priebehu výkonu daňovej kontroly ani vo vyrubovacom a odvolacom konaní nepodarilo preukázať reálnosť dodania fakturovaných služieb od dodávateľov Turán, s.r.o. a EJS s.r.o. z dôvodov podrobne uvedených v rozhodnutí žalovaného. Vyjadrenia U. X. a U. Z. daňové orgány nepovažovali za jediné kľúčové dôkazy, o ktoré opreli svoje rozhodnutie. Boli vypočutí aj ďalší svedkovia, k ich výpovediam bol žalobca prizývaný, pričom niektorých sa zúčastnil a niektorých nie, čím sa sám zbavil možnosti klásť svedkom otázky. Uviedla, že správca dane môže zobrať do úvahy vyjadrenia, ktoré niekto urobí v rámci miestneho zisťovania, ako tomu bolo aj v danom prípade. Keďže žalobca neuviedol identifikátory vymenovaných osôb, sám správca dane zisťoval osoby, ktoré pracovali u žalobcu. 32. Správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie a postup daňových orgánov a po preskúmaní veci dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k porušeniu zákona, ktoré by malo mať za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia, preto žalobu žalobcu podľa § 190 SSP zamietol. 33. Podľa § 17 ods. 2 písm. a) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov; výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami podľa odseku 1 pri zisťovaní základu dane sa zvýši o sumy, ktoré nemožno podľa tohto zákona zahrnúť do daňových výdavkov, alebo ktoré boli do daňových výdavkov zahrnuté v nesprávnej výške. 34. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z.; daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané. 35. Podľa § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z.; na účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo ods. 14, ak tento zákon neustanovuje inak. 36. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z.; pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 37. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z.; správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. 38. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z.; správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 39. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z.; daňový subjekt preukazuje: a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 40. Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z.; správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 41. Podľa § 24 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z.; ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 42. Úlohou súdu pri posúdení predmetnej veci bolo zodpovedanie otázky, či daňové orgány dospeli k správnemu záveru, ak žalobcovi neuznali zahrnutie nákladov do daňových výdavkov na základe faktúr od dodávateľov obchodných spoločností Turán, s.r.o. a EJS s.r.o. 43. Podstatou argumentácie žalobcu v žalobných bodoch je tvrdenie o nesprávnom výsledku správcu dane pri preverovaní vyššie označených faktúr tvrdiac, že správca dane vyvodil tak nesprávne skutkové zistenia v procese vadného dokazovania, ako aj nesprávne závery. Súd sa s tým nestotožňuje z nasledovných dôvodov. 44. Správca dane v priebehu daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní a následne žalovaný v odvolacom konaní dôsledne uplatňovali citovanú právnu úpravu, čo vyústilo do vydania zákonných rozhodnutí. Záver daňových orgánov o konaní žalobcu v rozpore s ustanoveniami § 2 písm. i), § 21 ods. 1 a § 17 ods. 2 písm. a) zákona o dani z príjmov plne zodpovedá zistenému a popísanému skutkovému stavu, ktorý nie je v rozpore s obsahom administratívneho spisu. 45. Aby výdavok (náklad) bolo možné na daňové účely považovať za daňový výdavok, musí v zmysle ustanovení zákona o dani z príjmov kumulatívne spĺňať základné podmienky uznateľnosti, ktorými sú podmienka príslušnosti (výdavok musí vynaložiť daňovník, ktorý si ho uplatňuje), podmienka existencie (výdavok musí byť preukázateľne vynaložený), podmienka vecnosti (výdavok musí slúžiť a dosiahnutie zabezpečenia a udržanie zdaniteľných príjmov), podmienka evidencie (výdavok musí byť zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka), podmienka preukaznosti (výdavok musí byť preukázaný), podmienka rozsahu (v prípade jeho limitovania). Správny súd má za to, že v danom prípade žalobca nepreukázal, že došlo k poskytnutiu služieb dodávateľmi na základe mandátnych zmlúv (vyhľadávanie záujemcov o prácu v oblasti čistiacich a upratovacích služieb). 46. Súd sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že žalobca v daňovom konaní uniesol dôkazné bremeno na preukázanie opodstatnenosti zaúčtovania predmetných nákladov do daňových výdavkov. Daňový poriadok rozdeľuje dôkazné bremeno, resp. dôkaznú povinnosť medzi daňový subjekt a správcu dane, pričom ťažisko dôkaznej povinnosti je na daňovom subjekte. Daňový subjekt má povinnosť preukazovať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo v iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; ďalej skutočnosti, na preukázanie ktorých bol správcom dane vyzvaný v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, a napokon preukazuje vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. V zmysle § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. V zmysle § 24 ods. 3 Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie daní. Zákon ukladá dôkazné bremeno aj správcovi dane, a to jednak vyvrátiť prostredníctvom zákonných dôkazov tvrdenia daňového subjektu, a jednak preukázať skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Dokazovanie určitých skutočností tvrdených daňovým subjektom a ich vyvracanie správcom dane tvorí podstatu uvedeného dokazovania určitých skutočností dôležitých pre správne zistenie daňovej povinnosti, a týmto sa realizuje dôkazné bremeno daňového subjektu a správcu dane. 47. Správny súd poukazuje na dnes už ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR k ponímaniu dôkazného bremena v daňovom konaní, k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, právne vety rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ktoré citoval žalovaný, jednak v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, jednak vo vyjadrení k žalobe. V zhode so závermi Ústavného súdu SR III. ÚS 401/09-17 zo dňa 16.12.2009 možno konštatovať, že žalobcovi sa nepodarilo vyvrátiť preukázateľné spochybnenie vierohodnosti pravdivosti, či úplnosti dôkazov ním predložených k daňovej kontrole. Žalobca si síce splnil povinnosti vyplývajúce z Daňového poriadku, ako aj zo zákona o dani z príjmov, avšak v priebehu vykonávanej daňovej kontroly správca dane preukázateľným spôsobom spochybnil vierohodnosť a pravdivosť podkladov k fakturácii, samotných fakturovaných skutočností, ako i mandátnych zmlúv uzavretých medzi žalobcom a dodávateľmi. 48. Správca dane postupoval v súlade s ustanoveniami § 24 Daňového poriadku a zásadami daňového konania upravenými v § 3 Daňového poriadku, ak overoval, či služby, ktoré sú deklarované na faktúrach, boli skutočne poskytnuté spoločnosťami uvedenými na faktúrach. Žalobca ako daňový subjekt má povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Dôkazné bremeno na preukázanie reálneho uskutočnenia fakturovaného plnenia - služieb je primárne na daňovom subjekte, pričom nepostačuje, ak daňový subjekt disponuje iba listinami ako sú dodávateľské faktúry, dodacie listy, ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností tvrdených žalobcom. V danom prípade správca dane v priebehu daňovej kontroly dospel k záveru, že žalobca dostatočným spôsobom nepreukázal vynaloženie výdavkov, nakoľko správca dane preverovaním dokladov, faktúr a podkladov k fakturácii, miestnym zisťovaním, svedeckou výpoveďou a zmluvou dospel k záveru, že naplnenie predmetu mandátnych zmlúv je vážne spochybnené. Správca dane nespochybňoval, že zamestnanci žalobcu skutočne vykonávali čistiace a upratovacie práce v objekte VW Bratislava, avšak náklady viažúce sa k zabezpečeniu zamestnancov spoločnosťami Turán, s.r.o. a EJS s.r.o. na základe zistení nepovažoval za daňové výdavky, pretože neboli preukázané. Vychádzal najmä zo skutočnosti, že nebolo možné preveriť obchodné spoločnosti dodávateľov, nakoľko tieto na adresách sídla zapísaných v Obchodnom registri boli nekontaktné, tiež z výpovede L. W., ktorý bol konateľom spoločnosti Turán, s.r.o. v čase vystavenia faktúr (január a február 2013) a konateľom spoločnosti EJS s.r.o. (marec až august 2013, október až december 2013), z vyjadrení bývalých zamestnancov U. Z. a U. X., ktorí pri miestnych zisťovaniach uviedli, že sa o pracovnej ponuke dozvedeli priamo od známych brigádnikov. Je zrejmé, že daňovou kontrolou došlo k spochybneniu reálneho obsahu deklarovaných skutočností na dotknutých faktúrach. Preto, voči postupu správcu dane, ktorý ďalej overoval, či deklarované skutočnosti sú pravdivé, nemožno nič namietať. Nemožno nič namietať ani voči vedeniu dokazovania, ktoré bolo súladné s ustanovením § 24 Daňového poriadku. Správca dane postupoval v súlade s Daňovým poriadkom, ak v rámci dokazovania vykonal úkony v snahe zistiť rozhodnú skutočnosť, či fakturované plnenia - sprostredkovanie bolo dodané podľa mandátnych zmlúv dodávateľmi Turán, s.r.o. a EJS s.r.o. 49. Správny súd zaoberajúc sa všetkými žalobnými námietkami vo vzťahu k dokazovaniu dospel k záveru, že nie sú dôvodné. V zhode s daňovými orgánmi konštatuje, že z výpovedí svedkov Z. B., L. M., U. G. vyplýva, že neexistuje priama súvislosť medzi činnosťou spoločnosti Turán, s.r.o. a EJS s.r.o. s výkonom ich práce, pretože ako bývalí zamestnanci žalobcu sa dozvedeli o pracovnej ponuke inak, ako sprostredkovane od týchto spoločností. Za najzávažnejšiu skutočnosť je nutné považovať postoj samotných dodávateľov fakturovaných služieb. Pri preverovaní bolo zistené, že dodávatelia na adresách podľa výpisu z Obchodného registra nesídlia a s konateľmi sa nepodarilo skontaktovať. L. P., konateľ spoločnosti EJS s.r.o. síce prevzal zásielku, ale k svedeckej výpovedi sa nedostavil s poukazom na nedostatok finančných prostriedkov, v podstate bez ospravedlnenia. R. Y., konateľ spoločnosti Turán, s.r.o. zásielku vôbec neprevzal, resp. nepodarilo sa mu ju doručiť, vrátila sa s poznámkou „adresát neznámy“. Nebolo možné preveriť dodané služby ani prostredníctvom účtovníctva dodávateľov . 50. Pokiaľ žalobca poukazuje na to, že sám si splnil dôkazné bremeno a na preukázanie skutočností, ktoré nastali u jeho dodávateľov znášať dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane, súd zastáva stanovisko, že správca dane tiež vyčerpal svoje dôkazné bremeno, ak preukázateľným spôsobom zistil, že predložené faktúry a listiny žalobcom nepreukazujú reálne dodanie služieb. Bolo ďalej na žalobcovi, aby ponúkol ďalšie dôkazy, ktoré by napriek objektívnym zisteniam správcu dane preukázali pravdivosť deklarovaných skutočností. Žalobca nevyvrátil zistenia správcu dane a neboli vyvrátené, resp. pochybnosti odstránené ani dokazovaním zo strany daňových orgánov. Správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR 6Sžf/18/2011, 6Sžf/14/2012 zo dňa 28.03.2012, z ktorého vyplýva, že žalobca ako daňovník nemôže od správcu dane právom očakávať, že správca dane bude musieť čakať, či daňovník v budúcnosti bude schopný zabezpečiť si dôkazy, ktoré by mohli nasvedčovať v jeho prospech, resp., že správca dane musí predložiť dôkaz o opaku, že zdaniteľné plnenie sa neuskutočnilo. 51. To, že žalobca formálne disponoval dokladmi, ešte nepreukazuje oprávnenosť uplatneného nároku. Z administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane vykonal nielen formálnu kontrolu dokladov, ale zameriaval sa predovšetkým reálnosť zdaniteľných obchodov, čo vyústilo do správneho určenia daňovej povinnosti. Daňové orgány správne uprednostnili skutkový stav pred stavom formálne právnym a neprihliadli k nepreukázaným právnym úkonom, ktoré sa reálne neuskutočnili, nenaplnili. Bolo na žalobcovi, aby bol schopný preukázať, že formálna deklarácia predložených dokladov má aj povahu faktu, a teda, že služby, ktoré boli deklarované na faktúrach, boli skutočne dodané dodávateľmi uvedenými na faktúrach. Skutočnosť, že faktúra má požadované náležitosti, ešte neznamená, že údaje v nej uvedené odrážajú aj materiálne, reálne naplnenie písomnej informácie. Podpornými dôkazmi, ktorými sa dá preveriť, či skutočne došlo k zdaniteľnému obchodu - k dodaniu služieb, sú ďalšie podklady, zmluvy a pod. V danom prípade žalobca síce predkladal listinné doklady, ktorými deklaroval relevantné skutočnosti, avšak šetrením správcu dane sa tvrdenie žalobcu deklarované v listinných dôkazoch nepotvrdilo. 52. Že dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne, vyplýva aj zo záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR 3Sžf/1/2011. Ako už bolo vyššie uvedené, súd sa nestotožňuje s tvrdením v žalobe, že žalobcovi bola pričítaná dôkazná núdza ohľadne takých skutočností, ktoré ho nemajú zaťažovať ťarchou dokazovania. Od žalobcu sa totiž nevyžadovalo preukázanie skutočností, ohľadne ktorých táto povinnosť stíha iný subjekt. Povinnosťou žalobcu bolo preukázať, že došlo k naplneniu predmetu mandátnych zmlúv, že v danom prípade boli splnené podmienky na uplatnenie nákladov z dodávateľských faktúr za poskytnutie služieb na základe mandátnych zmlúv, t. j. za vyhľadávanie záujemcov o prácu v oblasti čistiacich a upratovacích služieb od spoločností Turán, s.r.o. a EJS s.r.o. Bolo na žalobcovi, aby predložil správcovi dane dôkazy, ktorými by preukázal splnenie týchto podmienok. 53. Pokiaľ žalobca poukazoval na podstatné pochybenie daňových orgánov v tom, že vyhodnotili na jeho ťarchu konanie dodávateľov, správny súd zaujíma stanovisko, že žalobca, ako podnikateľský subjekt si musí obchodných partnerov vyberať s určitou dávkou obozretnosti, aby mohol správcovi dane predložiť také dôkazy, ktoré by jednoznačne preukazovali dodanie fakturovaných služieb. Z rozsudku Súdneho dvora EÚ C-80/11 a C-142/11 z 21.06.2012 vyplýva, že sa predpokladá obozretnosť daňového subjektu, jeho povinnosť zistiť si informácie o inom subjekte a ubezpečiť sa o zákonnom konaní (dodržiavaní daňových povinností) obchodného partnera. V prípade, ak daňový subjekt vo svojich obchodných aktivitách neprejaví náležitú mieru opatrnosti, preberá na seba riziko, že bude v dôkaznej núdzi tak, ako k tomu došlo v predmetnom prípade v dôsledku nespolupráce konateľov, dodávateľov s daňovými orgánmi. 54. Správny súd nepovažuje za dôvodnú ani žalobnú námietku ohľadom nedostatočného zistenia skutkového stavu. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb preukážu a potvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním uvádzaných skutočností. Je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania, ako to vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/122/2015. 55. Správny súd poukazuje na to, že právo na spravodlivý proces neznamená právo účastníka, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania úspešný, teda, aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa § 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov, ako to vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 15.04.2010 sp. zn. 3Cdo/332/2009. Správny súd zastáva stanovisko, že uvedené princípy sú aplikovateľné aj pre daňové konanie, a teda, že ani účastník daňového konania nie je oprávnený vstupovať do procesu hodnotenia dôkazov. Súd má za to, že úvahy, ktorými sa správca dane riadil pri hodnotení dôkazov, sú z odôvodnení rozhodnutia žalovaného a správcu dane zrejmé. Vo vzťahu k namietaným pochybeniam v zisťovaní skutkového stavu správny súd môže len posúdiť, či úvaha správneho orgánu zodpovedá zásadám logického myslenia v hraniciach správnej úvahy, nie je svojvoľná z vykonaného dokazovania. Správny súd v tomto smere žiadne pochybenia v konaní daňových orgánov nezistil. Zistenia správcu dane plne zodpovedajú žurnalizovanému administratívnemu spisu, obsahu zápisníc z vykonaných úkonov. 56. Správny súd má za to, že všetky dôkazy, ktoré zohľadňoval správca dane a žalovaný v rámci konania, boli získané zákonným spôsobom. K namietanej skutočnosti, že správca dane zohľadnil aj vyjadrenia osôb U. X. a U. Z., ktoré podali pri miestnom zisťovaní, súd poznamenáva, že sa nejedná o svedecké výpovede, preto nebolo nevyhnutné dodržať všetky procedurálne podmienky pre tento inštitút. V zhode so stanoviskom žalovaného aj správny súd má za to, že vyjadrenia, ktoré poskytli tieto osoby neboli jediným podkladom pre prijatie záveru daňových orgánov a vydanie napadnutých rozhodnutí. Okrem ich vyjadrenia daňové orgány vychádzali aj zo svedeckej výpovede L. W., Z. B., L. M., U. G., E. M. a R. B., pričom dôkazy vyhodnotil jednotlivo, a zároveň vo vzájomnej súvislosti. Možno súhlasiť so žalovaným, že aj pokiaľ by boli vypočutí U. X. a U. Z. v rámci inštitútu svedeckej výpovede s najväčšou pravdepodobnosťou by ich výpovede nemohli zvrátiť výsledok konania, pretože záver k akému dospeli daňové orgány bol podopretý ďalšími dôkazmi väčšej vypovedacej sily, ako to vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, rozhodnutia vydaného správcom dane vo vyrubovacom konaní a z protokolu z daňovej kontroly. Navyše, súd poznamenáva, že žalobné námietky tejto vady v konaní sú vo všeobecnej rovine. Správny súd prihliada len na také vady v konaní, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súdy judikovali, že sa nezrušujú rozhodnutia orgánu verejnej správy len z dôvodu na zopakovanie procesu v prípade zistených vád v konaní, ak by ani správne vykonaný úkon nemohol privodiť pre žalobcu iný priaznivejší výsledok. V danom prípade vzhľadom na iné dôkazy, o ktorých súd nemá pochybnosť, z ktorých jednoznačne vyplýva správnosť záveru daňových orgánov, súd nepovažoval za nutné zrušovať rozhodnutie ani v prípade, pokiaľ by akceptoval žalobcom tvrdenú vadu v konaní v dôsledku absencie vykonania riadneho výsluchu svedkov osôb U. X. a U. Z.. 57. Súd sa nestotožňuje ani s konštatovaním žalobcu, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné. Žalovaný sa s odvolacími námietkami vysporiadal a konštatoval, prečo ich nepovažuje za relevantné. Vo všeobecnosti za nepreskúmateľné rozhodnutie možno považovať také, ak neobsahuje dôvody, alebo dôvody sú nezrozumiteľne podané. Odôvodnenie rozhodnutia má byť prostriedkom kontroly správnosti rozhodnutia nielen pre orgán verejnej správy, ktorý ho vydal, ale aj pre súd, ktorý ho má preskúmať na základe žaloby. Pokiaľ by išlo o rozhodnutie nepreskúmateľné, v podstate už z lingvistickej stránky veci vyplýva, že nepreskúmateľné rozhodnutie nemožno vecne preskúmavať. Nemožno sa zaoberať hmotnoprávnou argumentáciou, pokiaľ preskúmavané rozhodnutie neobstojí ani po formálnej stránke. Keďže v žalobe žalobca brojí proti rozhodnutiu žalovaného aj z hľadiska hmotnoprávnej, potom namietanie nepreskúmateľnosti sa javí ako účelové (porovnaj závery rozsudku Nejvyššího správního soudu ČR zo dňa 30.06.2010, sp. zn. 9 As2/2010). Nadväzujúc na uvedené, správy súd po tom, čo zaujal stanovisko o neopodstatnenosti žalobnej námietky o nepreskúmateľnosti rozhodnutia, t. j. nezistil dôvody pre zrušenie rozhodnutia žalovaného v zmysle § 191 ods. 1 písm. d) SSP, pristúpil k preskúmaniu zákonnosti rozhodnutia z ďalších tvrdených žalobných bodov, v dôsledku ktorých sa žalobca dožadoval zrušenia napadnutého rozhodnutia, ktorým však súd nepriznal úspech z dôvodov vyššie uvedených. 58. Možno uzavrieť, že vzhľadom na celkovú činnosť žalobcu a povahu ním deklarovaných obchodov v danom prípade, žalobca si pre prípad daňovej kontroly zjavne neuchoval relevantné dôkazné prostriedky, ktoré by bolo možné od neho očakávať nielen na základe zákona, ale aj na základe rozumnej odbornej starostlivosti o vlastné daňové záležitosti. 59. Pokiaľ žalobca poukazoval na judikatúru ESD, táto sa vzťahuje na prípady, keď sa posudzovalo podvodné konanie u obchodných partnerov, o ktorom mohol daňový subjekt vedieť. Uvedená žalobná námietka nekorešponduje so zisteniami daňových orgánov, ani s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pretože ako už bolo vyššie uvedené, z vykonaného dokazovania vyplýva, že reálnosť dodania služieb podľa deklarovaných listín, podkladov k fakturácii a mandátnych zmlúv bola žalovaným objektívne popretá. Z tohto dôvodu žalovaný a správca dane sa ani nemuseli zaoberať účasťou žalobcu na podvode, resp. skúmať, či žalobca mohol vedieť o podvodnom konaní jeho dodávateľov, keďže k reálnemu dodaniu formálne fakturovaných služieb vôbec nedošlo. 60. Správny súd po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia a predchádzajúceho konania, vrátane prvostupňového, na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že v medziach žaloby je rozhodnutie žalovaného v súlade so zákonom. Žalovaný vec správne právne posúdil, pričom sa náležite vysporiadal so všetkými relevantnými odvolacími námietkami žalobcu, pričom svoje rozhodnutie aj vyčerpávajúco odôvodnil a súd sa s jeho odôvodnením v plnom rozsahu stotožnil. 61. V zhode s daňovými orgánmi, správny súd zastáva názor, že žalobca porušil ustanovenia § 2 písm. i), § 21 ods. 1 a § 17 ods. 2 písm. a) zákona o dani z príjmov, a preto správca dane dôvodne po vykonanej daňovej kontrole zvýšil daňovému subjektu základ dane o sumu 545.340,00 Eur a následne vyrubil rozdiel dane z príjmu právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2013 v sume 125.428,20 Eur v dôsledku skutočnosti, že žalobca nepreukázal faktúrami deklarované dodanie služieb od dodávateľov spoločnosti Turán, s.r.o. a EJS s.r.o. na základe mandátnych zmlúv, predmetom ktorých malo byť vyhľadávanie záujemcov o prácu v oblasti čistiacich a upratovacích služieb pre žalobcu. K porušeniu citovaných ustanovení zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov došlo konaním žalobcu, ktorý si neoprávnene zaúčtoval do nákladov a zahrnul do daňových výdavkov plnenia na základe dotknutých faktúr, ktoré z dôvodov vyššie uvedených nemožno uznať za daňové výdavky. 62. Správny súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol podľa § 190 SSP. 63. Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, súd náhradu trov konania nepriznal, aplikujúc ustanovenie § 167 ods. 1 SSP a contr. 64. Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 SSP). Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP) . O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Krajskom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP). Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP). Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.