Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16Co/339/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213184 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6912213184.1 Rozhodnutie Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a sudcov JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., Advokátska kancelária v Bratislave, Grösslingova č. 4, v mene ktorej koná Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., ako advokát, spoločník a konateľ, IČO: 36 864 421, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 9C/222/2012-46 zo dňa 18. 05. 2015, r o z h o d o l : I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . II. Žiadna zo strán sporu n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh žalobcu na prerušenie konania, ako aj návrh na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, zamietol a zároveň rozhodol, že žalovanej sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. Skutkový stav veci okresný súd zistil nasledovne: 2. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že Okresný súd Rimavská Sobota nerozhodol v zákonnej lehote 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia vo veci sp. zn. 3Er/1456/2011. Súd zistil, že súdny exekútor podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na súde dňa 30. 08. 2011, ktorú okresný súd zamietol uznesením zo dňa 03. 10. 2011. 3. Okresný súd mal za to, že 15 dňovou lehotou na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia nebol viazaný v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekúcie. Lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak súd zistí rozpor v žiadosti, alebo v návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o vykonanie exekúcie. V uvedenom ustanovení je taktiež výslovne uvedená, že táto lehota sa nevzťahuje aj na prípady, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku, teda, notársku zápisnicu a rozhodcovský rozsudok. Exekučným titulom v súdenej veci bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a. s. Je síce pravdou, že v čase začatia exekúcie v § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku boli uvedené ako exekučné tituly vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, avšak súdna prax jednoznačne za tieto exekučné tituly považovala aj rozhodnutia rozhodcovských súdov, čo vyplýva aj z následnej novelizácie uvedeného ustanovenia Exekučného poriadku platného od 01. 01. 2012, kde ,,toto písmeno“ bolo doplnené o exekučný titul rozhodnutia rozhodcovských súdov. V danom prípade, teda, v danej exekučnej veci existovali oba dôvody, pri ktorých neplatí 15 dňová lehota na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Na základe tejto skutočnosti okresný súd konštatoval, že žalobca nepreukázal jednu zo zákonných podmienok pre vznik prípadného nároku na náhradu škody, prípadne nároku na nemajetkovú ujmu, a to nesprávny úradný postup okresného súdu, a teda, okresný súd sa ďalej nezaoberal skúmaním, či na strane žalobcu týmto nesprávnym úradným postupom vznikla škoda, alebo nemajetková ujma, a či existuje príčinná súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom a vznikom škody a prípadne nemajetkovej ujmy. Ďalej súd má za to, že pokiaľ by na strane žalobcu mala vzniknúť škoda, prípadne nemajetková ujma na základe konštatovania zbytočných prieťahov v konaní, súd uviedol, že v právomoci okresného súdu nie je konštatovať, že v danej veci došlo k prieťahom v konaní, keďže toto oprávnenie má len ústavný súd na základe sťažnosti oprávnenej osoby a na druhej strane v danej veci neplatila lehota 15 dní na rozhodnutie o žiadosti exekútora o vydanie poverenia. Poukázal pri tom aj na judikatúru Ústavného súdu SR, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. 4. Okresný súd vec posúdil podľa ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. (o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov) v znení platnom ku dňu podania návrhu na začatie konania, ako aj podľa ust. § 41 ods. 2 písm. c) a d) a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. 5. Pokiaľ okresný súd návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol, rozhodol tak podľa ust. § 109 ods. 1 písm. d) OSP, podľa ktorého ustanovenia súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. V zmysle tohto ustanovenia je povinnosť súdu konanie prerušiť, ak ide o otázku, ktorá nespadá do kompetencie súdu. O daný prípad však v tejto veci nejde, keďže o námietke zaujatosti rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici tak, že všetci sudcovia okresného súdu neboli z konania vylúčení, týmto rozhodnutím je okresný súd viazaný. Pokiaľ ide o prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c), podľa ktorého môže súd konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dá na takéto konanie podnet, ide o ustanovenie, kde súd len môže konanie prerušiť podľa svojho uváženia. Keďže však o zaujatosti sudcov okresného súdu bolo už nadriadeným súdom rozhodnuté a súd je týmto rozhodnutím viazaný, nie je dôvod prerušovať konanie z dôvodu, že žalobca podal sťažnosť na ústavný súd, pričom súd prihliadol aj na to, že žalobca neosvedčil túto skutočnosť, teda, že sťažnosť vôbec podal, keďže okresnému súdu predložil len rovnopis sťažnosti bez dokladu preukazujúceho podanie tejto sťažnosti. Pokiaľ žalobca uviedol ďalší dôvod na prerušenie konania, a to prebiehajúce iné konanie o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie, v ktorom konaní konajúci súd rozhodol o prerušení konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnej otázke, okresný súd uviedol, že by išlo o prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP, okresný súd poukázal na to, že nie je celkom zrejmé, aké sú právne a skutkové závery pre riešenie prejudiciálnej otázky. Poukázal na to, že v obdobných veciach Krajský súd v Banskej Bystrici potvrdil uznesenia okresného súdu o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že nie je zrejmá priama súvislosť otázok, ktoré by mali mať vplyv na rozhodnutie súdu a zo strany žalobcu ide len o vytváranie prekážok pre rozhodnutie vo veci. V danom konaní ide o náhradu škody, ktorá mala vzniknúť v exekučnom konaní konajúcim súdom, kde exekúcia sa mala vykonať na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky, pričom v tomto konaní ide o otázku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu na základe toho, že exekučný súd nerozhodol a žiadosti súdneho exekútora v lehote. 6. Okresný súd žalovanej nepriznal právo na náhradu trov konania, nakoľko si ich neuplatnila. 7. Ďalšou odvolacou námietkou bolo, že konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci samej súdom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) OSP, proti ktorému legálne pripustil odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Súd sa taktiež nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, pričom v žiadosti zdôrazňoval, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Nemal z tohto dôvodu možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. V konečnom dôsledku tak súd rozhodol bez toho, aby mu umožnil s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci, čím bola porušená kontradiktórnosť súdneho procesu. 8. Naviac žalobca vytýkal, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, preto okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces, ak vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Dodal, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. 9. K majetkovej škode žalobca uviedol, že okresný súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd tým ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla. V tejto časti považoval rozhodnutie súdu za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, keď z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Namietal, že predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č.U., ktorý preukazuje, aký negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku nesprávny úradný postup okresného súdu. Okresný súd ale nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. 10. K nemajetkovej ujme uviedol, že okresný súd v odôvodnení rozhodnutia nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné, a keďže je založené na skutkovej a právnej chybe, nie je v právnom štáte udržateľné. 11. Na záver namietal procesný postup súdu, ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, a napriek tomu súd pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne nerozhodol. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 12. Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané. 13. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmal v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 14. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte aj „CSP“), ktorý v zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety odseku 2 § 470 CSP však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem, rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30. 06. 2016 ( v prejednávanej veci dňa 19. 11. 2015), a ktorý účinok zostal zachovaný aj po 30. 06. 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej (od 01. 07. 2016) účinnej právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní sa v prípade týchto odvolaní nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. PLÚS 36/1995). 15. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý súdny proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010). 16. Úvodom odvolací súd poukazuje na zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi. V tejto súvislosti je zjavné, že zrejme z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní žalobcom na súdy, hmotnoprávne a ani procesnoprávne odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. 17. Podstatná časť odvolacích námietok žalobcu je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný sudca. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k. 17NcC/568/2012-9 zo dňa 18. 10. 2012, okrem iného tak, že zákonného sudcu JUDr. Ivana Ďalaka, ale ani ostatných sudcov Okresného súdu Rimavská Sobota uvedených v tomto uznesení z rozhodovania a prejdnávania veci vedenej pod sp. zn. 9C/222/2012 nevylúčil. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu. Napriek tomu sa odvolací súd touto námietkou zaoberal, ak z Civilného sporového poriadku vyplýva, že v prípade, ak rozhodoval vo veci vylúčený sudca, ide o samostatný odvolací dôvod v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP a žalobca tento dôvod v odvolaní uplatnil v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30. 06. 2016. Odvolací súd k tejto námietke uvádza nasledovné: 18. Aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie. Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov, len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.). Skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu JUDr. Ivana Ďalaka z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. Už uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17NcC/568/2012-12 JUDr. Ivan Ďalak nebol vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 9C/222/2012, pretože nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, resp. v konaní exekučného súdu, z ktorého postupu mala žalobcovi vzniknúť škoda. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 727/2011, v ktorom bol vyslovený názor, že sudcu vecne a miestne príslušného súdu nevylučuje z prejednávania a rozhodovania veci o náhradu škody len tá skutočnosť, že postupom sudcu v inej veci mala byť žalobcovi spôsobená škoda ( viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 102/2013). Aj keď žalobca podal sťažnosť Ústavnému súdu Slovenskej republiky na porušovanie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, napriek tomu otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca môže preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, teda nie ústavný súd v konaní o sťažnosti žalobca. Uvedené vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR v skutkovo a právne totožnej veci, napr. sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo dňa 06. 02. 2013, resp. I ÚS 92/2013 zo dňa 13. 02. 2013, ktorými rozhodoval o sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici, a ktorými rozhodol tak, že návrh žalobcu odmietol pre nedostatok právomocí Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie. Iné dôvody, pre ktoré by mal byť sudca, ktorý vo veci rozhodol, vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, ako sú už posúdené Krajským súdom v Banskej Bystrici ako súdom nadriadeným, žalobca v odvolaní ani neuvádza. V predmetnej veci rozhodoval zákonný a nestranný sudca, preto k vade konania tvrdenej žalobcom zo stany okresného súdu nedošlo. 19. Neobstojí ani ďalšia námietka žalobcu, že rozhodnutím súdu vo veci samej bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, osobitne jeho možnosť konať pred súdom, ak tento predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu. Žalobca v odvolaní tvrdil, že proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podal odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodol tak ako návrhu žalobcu na prerušenie konania, ako aj o žalobe na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Žiadne ustanovenie žiadneho právneho predpisu neobmedzuje okresný súd v možnosti vydať takéto rozhodnutie, teda, rozhodnúť zároveň o návrhu na prerušenie konania, ako aj rozhodnúť o veci samej, pokiaľ okresný súd návrh žalobcu na prerušenie konania zamietne. Je jasné, že rozhodnutie vo veci samej by bolo rozhodnutím predčasným v prípade, ak by strana sporu podala odvolanie proti výroku rozsudku okresného súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a odvolaniu by odvolací súd vyhovel. V tom prípade by existovala prekážka, pre ktorú by okresný súd vo veci samej rozhodnúť nemohol vzhľadom k tomu, že by existoval dôvod na prerušenie konania pred rozhodnutím vo veci samej. Pokiaľ však odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania potvrdí, je žalobcom tvrdený nedostatok rozhodnutia okresného súdu konvalidovaný a odvolaciemu súdu nič nebráni v rozhodovaní o odvolaní žalobcu proti rozsudku okresného súdu vo veci samej. 20. Odvolací súd ďalej nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo strany sporu byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu. Predovšetkým strana sporu realizuje svoje procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný, pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojim postupom, a to bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní. V prípade pojednávania bez prítomnosti strany za podmienok predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu jej práva konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania. 21. Podľa § 101 ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30. 06. 2016 boli strany sporu povinné prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu. Súd pokračoval v konaní, aj keď boli strany nečinné. Ak sa riadne predvolaná strana nedostavila na pojednávanie ani nepožiadala z dôležitého dôvodu o odročenie, mohol súd vec prejednať v jej neprítomnosti; prihliadal pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. 22. Procesný postup okresného súdu, ktorý prejednal vec na nariadenom pojednávaní dňa 18. 05. 2015 považoval žalobca za rozporný s vyššie uvedeným § 101 ods. 2 OSP majúci za následok odňatie možnosti konať pred súdom. O túto vadu konania ide vtedy, ak súd postupoval v konaní tak, že znemožnil strane realizáciu tých procesných práv, ktoré jej poskytoval Občiansky súdny poriadok platný a účinný do 30.06.2016. Takým procesným právom strany sporu bolo aj právo majúce pôvod v samotnej Ústave Slovenskej republiky (čl. 48 ods. 2), aby vec bola prejednaná v jej prítomnosti. To ale neznamená, že by súd vôbec nemohol rozhodnúť v neprítomnosti strany. Súd je ale vždy povinný takúto možnosť strane poskytnúť. Dôležitý dôvod, pre ktorý sa strana nemohla zúčastniť pojednávania a žiada z tohto dôvodu o jeho odročenie, musí byť závažný z hľadísk objektívnych a subjektívnych. Súd pri žiadosti o odročenie pojednávania zisťuje, či stranou tvrdený dôvod, pre ktorý sa nemôže zúčastniť pojednávania je dôležitý, neumožňujúci mu zúčastniť sa pojednávania a či mohla byť prekážka predvídaná, prípadne odvrátená. Žalobca však Okresnému súdu Zvolen doručil návrh na zrušenie nariadeného pojednávania len z dôvodu, že nesúhlasil s rozhodnutím nadriadeného súdu o tom, či sú sudcovia Okresného súdu Zvolen vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. Netvrdil žiadny dôležitý dôvod, ktorý by mu bránil zúčastniť sa pojednávania nariadeného na 18. 05. 2015, na ktoré mu bolo doručené predvolanie dňa 06. 05. 2015 (viď doručenka na č. l. 11 PV spisu). Žalobcom tvrdený dôvod, pre ktorý by nemal okresný súd pojednávať, správne okresný súd vyhodnotil ako nebrániaci pojednávaniu veci vzhľadom na to, že o námietke zaujatosti proti sudcom Okresného súdu Rimavská Sobota už v tom čase nadriadený súd právoplatne rozhodol. Vzhľadom na tieto zistenia odvolací súd dospel k záveru, že postup okresného súdu, ktorý prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti žalobcu, bol v súlade s § 101 ods. 2 OSP platného a účinného do 30. 06. 2016 a nie je možné ho hodnotiť ako nesprávny, t. j. taký, ktorým by sa žalobcovi odňala možnosť konať pred súdom v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP. 23. Žalobca mal možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne konanie, najmä sa nedôvodne nezúčastnil pojednávania dňa 18. 05. 2015, ak bolo predvolanie tak žalobcovi ako aj jeho právnemu zástupcovi doručené s dostatočným predstihom. Žalobca, ako i jeho právny zástupca mal dostatočný čas na prípravu pojednávania a zároveň možnosť oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, vrátane podaní žalovaného. 24. V žiadnom prípade neobstojí ani ďalšie tvrdenie žalobcu, ak uvádza, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Uvedené je v úplnom rozpore s vyššie uvedenými skutočnosťami, ak okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný. Žalobcovi teda nebolo žiadnym postupom okresného súdu odňaté právo zúčastniť sa verejného pojednávania, prípadne sa oboznámiť s obsahom spisu, listinnými dôkazmi, vyjadreniami žalovaného a podobne (viď aj ust. § 44 ods. 1 OSP). 25. Z obsahu spisu a odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením sa s exekučným spisom Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 3Er/1456/2011, ktorý ako jediný dôkaz výslovne žiadal aj žalobca, a ktorý spis bol i v rámci exekučného konania k dispozícii žalobcovi ako oprávnenému. Žalobca práve vychádzajúc z obsahu tohto exekučného spisu vychádzal aj pri podaní návrhu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Odvolací súd preto opätovne zdôrazňuje, že v prípade, ak by žalobca využil svoje vyššie uvedené práva, mal by možnosť oboznámiť sa s vyššie uvedeným exekučným spisom, ako aj s písomným podaním žalovaného, adekvátne naň včas reagovať pred rozhodnutím vo veci samej. Okresný súd neporušil právo žalobcu na kontradiktórny súdny proces. 26. Ak naviac žalobca v odvolaní poukazuje na to, že nebol oboznámený s vyjadrením žalovaného, čím došlo k porušeniu § 114 ods. 2 OSP, pokiaľ práve v tomto vyjadrení k návrhu žalovaný vzniesol námietku premlčania a na túto námietku nemal možnosť žalobca reagovať, odvolací súd poznamenáva, že uvedené skutkové tvrdenia sa nezakladajú na pravde, nakoľko k zamietnutiu návrhu nedošlo v dôsledku dôvodne vznesenej námietky premlčania, naopak, okresný súd nepovažoval uplatňovaný nárok za premlčaný a k jeho zamietnutiu došlo pre jeho zrejmú nedôvodnosť. Pokiaľ ide o vyjadrenie žalovaného, odvolací súd poznamenáva, že uvedené vyjadrenie bolo obsahovo zhodné s jeho vyjadrením v nespočetnom počte prebiehajúcich konaní, ktoré boli žalobcovi do 19. 03. 2015 doručené a s argumentáciou žalovaného v čase rozhodovania ako už aj v čase, kedy mu bolo doručené predvolanie na verejné pojednávanie, bol nepochybne oboznámený. Argumentácia žalovaného vo všetkých prebiehajúcich ako aj už ukončených konaniach vo veci nároku žalobcu proti žalovanému na plnenie o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, sa nemenilo, preto ani z tohto dôvodu nie je možné vyhodnotiť, že bol akýmkoľvek spôsobom porušený princíp kontradiktórnosti konania. Nejde o vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. 27. I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej v texte len „dohovor“) zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava SR neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). 28. Občiansky súdny poriadok platný a účinný do 30. 06. 2016 ukladal stranám povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a záver o tom, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 OSP), a nie strán sporu. Treba dodať, že aj podľa judikatúry ústavného súdu nepatrí do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru právo strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá strana sporu (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). 29. Keďže odvolací súd má za to, že žalobcovi nebolo žiadnym spôsobom odňaté právo konať pred súdom, resp. jeho právo na kontradiktórny súdny proces a súčasne vo veci rozhodol zákonný a nestranný sudca, prejednal následne odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu okresného súdu vo veci samej. 30. Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Žalobca v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup exekučného súdu nerozhodnutím o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej 15 dňovej lehote. Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej veci k prieťahom nedošlo, nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, nakoľko dospel k právnemu záveru, že lehota na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je v zákone daná a akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci považoval za zbytočné. 31. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 32. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, rozhodnutie okresného súdu, či už vo výroku o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania, alebo i vo výroku o zamietnutí žaloby samej vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu veci, na ktorý okresný súd aplikoval príslušné ustanovenia právnych predpisov, vec správne právne posúdil a rozhodnutie okresného súdu je jasné, zrozumiteľné tak pre lajckú, ako aj odbornú verejnosť a v rozhodnutí sa okresný súd vyporiadal so všetkými relevantnými tvrdeniami žalobcu. Všeobecne v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod termín „postup“ možno subsumovať ako (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť alebo opomenutie), viď aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/2004. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom je v sústave práva zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu zodpovednosť osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez zreteľa na zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak v danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup okresného súdu, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je súčasné, teda kumulatívne splnenie všetkých troch základných predpokladov je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho úradného postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak jeden z predpokladov nevyhnutný pre vznik zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup nebol v konaní zistený, preukázaný, a naopak, vykonané dokazovanie preukázalo, že okresný súd v exekučnom konaní postupoval plynulo a bez prieťahov, nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. 33. Ak žalobca na záver namietal, že súd zamietol žalobu v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti a v odôvodnení rozhodnutia sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného), potom je zrejmé, že v tejto časti sa odvolanie netýka napadnutého rozhodnutia okresného súdu, nakoľko tento v odôvodnení svojho rozhodnutia sa predpokladom vzniku a existencie škody žiadnym spôsobom nezaoberal. Okresný súd vyhodnotil, že nedošlo k naplneniu jedného z troch kumulatívnych predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovaného za vzniknutú škodu žalobcovi, a to existencia nesprávneho úradného postupu zo strany súdu, ktorého postupom mu škoda mala vzniknúť. Ak teda následne žalobca tvrdil, že odôvodnenie rozsudku je nepreskúmateľné, nakoľko z neho nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla, jeho tvrdenie neobstojí, ak sa okresný súd v odôvodnení rozhodnutia týmto predpokladom vôbec nezaoberal, teda v žiadnom prípade nie je dôvodná námietka žalobcu týkajúca sa jeho nepreskúmateľnosti, či dokonca arbitrárnosti. V tomto rozsahu zrejme žalobca podal odvolanie vo vzťahu k úplne inému rozhodnutiu a uvedené sa týka i argumentov ohľadne námietok vo vzťahu k nemajetkovej ujme, ku ktorej malo dôjsť na jeho strane. V tomto rozsahu je práve odvolanie nepreskúmateľné a nezrozumiteľné, ak poukazuje na skutočnosti, ktoré z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nevyplývajú. 34. Ak žalobca v odvolaní okresnému súdu vytýka, že tento nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom, je nevyhnutné zdôrazniť, že okresný súd zamietol návrh žalobcu, nakoľko nemal za preukázaný jeden z kumulatívne vyžadovaných zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupným postupom. Preto v dôsledku, že sa otázkou vzniku škody okresný súd dôvodne nezaoberal, by vykonanie dokazovania ohľadne výšky tejto škody znaleckým posudkom bolo nadbytočné, nehospodárne a neúčelné. Odvolací súd nepovažoval ani túto námietku žalobcu za dôvodnú. 35. Okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - prvostupňový súd, nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Okresný súd stručne a jasne objasnil skutkový, ako i právny základ rozhodnutia, ktorý postačuje pre záver o tom, že nárok žalobcu nie je dôvodný. 36. Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvej inštancie, a ktoré nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, a to vrátane súvisiaceho výroku o náhrade trov konania (§ 367 ods. 2 CSP). Okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal správne z ust. § 142 ods. 1 OSP, teda podľa úspechu v konaní v zmysle platnej a účinnej právnej úpravy do 30. 06. 2016. 37. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 296 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, teda podľa úspechu v odvolacom konaní. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovanému, ktorý úspešný v odvolacom konaní bol, trovy odvolacieho konania, ktoré by boli preukázané, odôvodnené, a ktoré by predstavovali účelne vynaložené výdavky žalovaného ( § 251 CSP ), nevznikli. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 38. Rozsudok bol prijatý senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie ani na základe výzvy na plnenie (§ 379 ods. 1 a 2 CMP), môže mu súd uložiť pokutu do 1.000,- Eur (§ 382 ods. 1 CMP), rozhodnúť o zastavení výplaty rodičovského príspevku a prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa (§ 383 ods. 1 CMP) alebo odňať maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť a postarať sa o jeho odovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie priznáva právo na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestneného alebo zadržaného maloletého prevziať (§ 386 ods. 1 CMP) a to všetko aj bez návrhu (§ 376 ods. 2 CMP).