Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14CoPr/10/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6214200790 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 02. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6214200790.1
Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľa: Y. V., narodený XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Y. F., Y. XXX/XX, zastúpený určenou advokátkou Mgr. Andreou Legényovou, so sídlom 990 01 Veľký Krtíš, Komenského 3, proti odporcovi: MLMBau, s.r.o., so sídlom 991 07 Opatovská Nová Ves 248, IČO: 45 648 697, zastúpený splnomocnenou advokátkou JUDr. Máriou Faithovou, so sídlom 925 26 Reca, Hlavná 28, o zaplatenie 3 414,60 eur s príslušenstvom, o odvolaní odporcu zo dňa 05.10.2015 proti uzneseniu Okresného súdu Veľký Krtíš č. k. 3Cpr/2/2014-189 zo dňa 14.09.2015, takto
r o z h o d o l :
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým uznesením okresný súd konanie z dôvodu nedostatku právomoci súdu vo veci konať a rozhodnúť zastavil s poukazom na ustanovenia § 103 a § 104 ods. 1 O.s.p., v nadväznosti na ustanovenie § 294 bod 27 a § 83 až 101 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, z dôvodu takého nedostatku podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súčasne súd vyslovil, že po právoplatnosti uznesenia vec postúpi Sociálnej poisťovni Bratislava, pobočke Veľký Krtíš na ďalšie konanie a rozhodnutie v danej veci. Súd v odôvodnení uznesenia konštatoval, že navrhovateľ si v konaní uplatnil nárok z titulu náhrady straty na zárobku počas práceneschopnosti a sťaženia spoločenského uplatnenia. Dňom 01.01.2004 boli s nadobudnutím účinnosti zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení zrušené aj ustanovenia § 195 ods. 5, § 198 ods. 1 písm. a/ až c/, § 199 až 213, § 214 ods. 3 a § 219 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce. Od 01.01.2004 súdu zostala právomoc podľa ustanovenia § 198 ods. 1 písm. d/ Zákonníka práce rozhodovať pri zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úrade a pri chorobe z povolania len o vecnej škode, teda nie už o náhrade škody za stratu na zárobku alebo stratu na dôchodku, náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia a náhrade za účelne vynaložené náklady spojené s liečením, o ktorých právomoc rozhodnúť prešla v zmysle ustanovenia § 83 až 101 zák. č. 461/2003 Z.z. na orgány Sociálnej poisťovne, ktorá z tohto dôvodu rozhodne o predmete sporu. Nedostatok právomoci súdu je nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť a súd preto v súlade s ustanovením § 104 ods. 1 O.s.p. konanie zastavil. O trovách zastaveného konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Proti uzneseniu okresného súdu podal odporca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Domnieva sa, že súd nesprávne vec právne posúdil, poukázal pritom na ustanovenia § 1, § 2 a § 83 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva, že Sociálna poisťovňa rozhoduje o úrazových dávkach, ale iba v prípade, ak neexistuje pracovnoprávny spor medzi zamestnávateľom a zamestnancom o tom, či škoda vznikla zamestnancovi v dôsledku pracovného úrazu, resp. či ide o pracovný úraz. Rozhodnutie o tom, či ide o pracovný úraz alebo nie, prináleží iba súdu. Sociálna poisťovňa nie je oprávnená rozhodovať pracovnoprávne spory medzi zamestnávateľom a
zamestnancom a nie je oprávnená rozhodnúť o tom, či v danom prípade ide o pracovný úraz alebo nie. Odporca poprel v konaní, že by išlo o pracovný úraz, pretože navrhovateľ sa zranil v nedeľu, v čase, keď na pracovisku nemal byť a odporca, ako zamestnávateľ, ani nevedel, že navrhovateľ je na pracovisku. Taktiež úraz sa mal stať navrhovateľovi pri páde zo strechy garáže, ale odporca navrhovateľovi nezadal žiadnu prácu, pri ktorej by mal navrhovateľ pracovať na streche. Súd otázku či ide alebo nejde o pracovný úraz nevyriešil a odporca má preto za to, že pokiaľ nebola vyriešená táto otázka, nemohol súd postúpiť vec Sociálnej poisťovni. Postupom súdu sa mu tak podľa názoru odporcu odňala možnosť konať pred súdom. S poukazom na ustanovenie § 159 ods. 2 O.s.p., pokiaľ súd postúpil vec Sociálnej poisťovni, bude táto povinná konať bez ohľadu na to, či ide alebo nejde o pracovný úraz, pričom podľa ustanovenia § 159 ods. 3 O.s.p. rozhodnutie súdu predstavuje prekážku právoplatne rozsúdenej veci, pretože je bežnou praxou, že žaloba na plnenie konzumuje žalobu na určenie, čo znamená, že o určení či tu právo alebo právny vzťah je, sa rozhodne ako o prejudiciálnej otázke k rozhodnutiu o plnení. Súd uviedol, že o úrazových dávkach rozhoduje Sociálna poisťovňa, avšak nijakým spôsobom nevysvetlil a nezdôvodnil, prečo nároky, ktoré požaduje navrhovateľ, spadajú pod úrazové dávky. Nie je vôbec jasné a zrozumiteľné, pokiaľ súd v odôvodnení uznesenia uvádza, že navrhovateľ si uplatnil náhradu straty na zárobku, keď takú úrazovú dávku zákon o sociálnom poistení nepozná. Navrhovateľ nikdy neuviedol, že si uplatňuje náhradu straty na zárobku, ale škodu, ktorá spočíva v rozdiele výšky jeho príjmu počas práceneschopnosti. Je tiež nezrozumiteľné, že súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že navrhovateľ si uplatnil sťaženie spoločenského uplatnenia, keď v návrhu na začatie konania navrhovateľ uvádza bolestné. Uznesenie súdu preto odporca považuje za zmätočné a nepreskúmateľné. V závere odvolania odporca taktiež namietal správnosť výroku o trovách konania, pokiaľ súd rozhodol podľa ustanovenia § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.. Ak navrhovateľ zastúpený právnou zástupkyňou podal nekvalifikovaný návrh spočívajúci v tom, že žaloval plnenie, o ktorom nemôže súd rozhodnúť, lebo je nepríslušným orgánom, tak navrhovateľ zavinil, že sa konanie muselo zastaviť a súd tak mal priznať odporcovi náhradu trov konania. Vzhľadom na tieto argumenty odporca navrhuje uznesenie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu považuje uznesenie súdu za plne odôvodnené a preukázané a odvolanie odporcu považuje len za snahu o predĺženie konania a definitívneho vyriešenia prípadu. Argumenty odporcu o nepreukázaní pracovného úrazu považuje navrhovateľ za zavádzajúce a špekulatívne, a to s poukazom na záznam o ošetrení zo dňa 18.11.2012, protokol IBP Banská Bystrica zo dňa 17.05.2013 č. IBB-25-67-2.2/P-E22-13 a rozhodnutie Národného inšpektorátu práce v Košiciach z 22.11.2013 č. S/2013/03474, v ktorých boli konštatované porušenia predpisov zamestnávateľa o bezpečnosti pri práci a prípad bol uzavretý ako pracovný úraz. Súd tak nemal dôvod a ani oprávnenie rozhodovať o tomto pracovnom úraze. Odporca v priebehu konania nenamietal príslušnosť súdu, len odmietal uznať pracovný úraz s tým, že sa jedná o mimopracovný úraz. Navrhovateľ preto navrhuje napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdiť.
V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. napadnuté uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Podľa ustanovenia § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované. ( § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p.).
Predpokladom toho, aby konanie mohlo prebehnúť a súd mohol vydať rozhodnutie je splnenie všetkých procesných podmienok vyžadovaných zákonom. Medzi základné procesné podmienky a predpoklady pre ďalší postup súdu, ktoré je súd povinný skúmať ex offo a to v každom štádiu konania, je skutočnosť, či v danej veci, či už vzhľadom na predmet sporu, prípadne vo vzťahu k účastníkom konania, je daná jeho právomoc vec prejednať a vo veci rozhodnúť. Prekážka nedostatku právomoci súdu je prekážkou konania, ktorá je neodstrániteľná. Neodstrániteľné nedostatky konania majú ten procesný dôsledok, že súdy nemôžu vydať rozhodnutie vo veci a konanie o návrhu, ktorý nespadá do ich rozhodovacej právomoci, podľa ustanovenia § 104 ods. 1 O.s.p., zastavia.
Návrhom datovaným dňa 11.02.2014 sa navrhovateľ nezastúpený žiadnym splnomocnencom domáhal voči odporcovi, ako zamestnávateľovi, zaplatenia sumy 3 537 eur s príslušenstvom odo dňa 06.08.2013 až do zaplatenia. Nárok mal navrhovateľovi vzniknúť v dôsledku pracovného úrazu ktorý utrpel dňa 18.11.2012, ktorý si vyžiadal práceneschopnosť navrhovateľa až do 31.07.2013. Nárok si navrhovateľ vypočítal ako bolestné a ako „škodu“, ktorá mu vznikla za stratu na zárobku v dôsledku práceneschopnosti, teda ako rozdiel sumy, ktorú priemerne mesačne zarábal netto a sumy, ktorú poberal ako nemocenskú dávku. Súd po priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov navrhovateľa, ktorý žiadal o ustanovenie bezplatného právneho zástupcu z radov advokátov, odkázal podľa ustanovenia § 30 O.s.p. na Centrum právnej pomoci, ktoré navrhovateľovi určilo rozhodnutím zo dňa 21.07.2014 sp. zn. 2N 7215/2014- KaZH ako právneho zástupcu advokátku Mgr. Andreu Legényovú, so sídlom vo Veľkom Krtíši. Pokiaľ odporca namieta, že súd sa v odôvodnení uznesenia nevysporiadal, resp. z jeho obsahu nie je zrejmé a preskúmateľné, z akých dôvodov považoval súd nároky uplatnené navrhovateľom ako náhradu za stratu na zárobku a bolestné, za úrazové dávky, keď Zákon o sociálnom poistení náhradu straty na zárobku ako úrazovú dávku nepozná, odvolací súd konštatuje, že právna kvalifikácia týchto nárokov vyplýva priamo zo zákona. Zmena právnej terminológie pri týchto nárokoch vyplynula z legislatívnych zmien, ktoré so sebou prinieslo nadobudnutie účinnosti zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, v dôsledku čoho rozhodovanie o nárokoch vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobách z povolania s účinnosťou od 01.01.2004 prináleží Sociálnej poisťovni, s výnimkou nárokov expressis verbis špecifikovaných v ustanovení § 272 ods. 9 a 10 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, podľa ustanovenia § 272 ods. 11 tohto zákona. Podľa ustanovenia § 294 bod. 27 boli zrušené ustanovenia § 195 ods. 5, § 198 ods. 1 písm. a/ až c/, § 199 až 213, § 214 ods. 3 a § 219 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce. Novelou Občianskeho zákonníka (zákonom č. 404/2004 Z.z.) sa od. 1. augusta 2004 zmenila právna úprava náhrady za stratu na zárobku počas práceneschopnosti tak, že sa táto náhrada posudzuje a jej výška určuje rovnako ako úrazový príplatok podľa zákona o sociálnom poistení. Zákon o sociálnom poistení upravuje úrazový príplatok v § 85 až 87 tejto osobitnej právnej normy a náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia v ustanovení § 99 tejto osobitnej právnej normy. Pokiaľ s účinnosťou od 01.01.2004 už súdy stratili právomoc o týchto nárokoch, v zmysle novelizovanej právnej terminológie ako úrazových dávkach, rozhodovať, nemohol súd o nároku navrhovateľa uplatnenom tak, ako to vyplýva z petitu návrhu, už rozhodovať. Odvolací súd zdôrazňuje, že predmetom tohto konania nie je určovacia žaloba, v intenciách ktorej by bolo určenie, či ide o pracovný úraz alebo nie, ale predmet konania bol špecifikovaný ako nárok na plnenie - peňažný nárok, ktorého sa navrhovateľ voči odporcovi domáha. Za predpokladu takto špecifikovaného nároku potom súd, z dôvodu nedostatku právomoci, o navrhovateľom uplatnených úrazových dávkach rozhodovať s účinnosťou od 01.01.2004 nemohol, pričom nedostatok právomoci všeobecného súdu rozhodovať v danej veci je neodstrániteľnou prekážkou konania, ktorá má za následok nutnosť konanie zastaviť.
Neobstojí ani argument odporcu, že súd bol povinný vysporiadať sa s existenciou pracovného úrazu, ako s prejudicionálnou otázkou, pretože odporca popiera, že úraz utrpený navrhovateľ dňa 18.11.2012 možno kvalifikovať ako pracovný úraz. Súd, pokiaľ nemá právomoc vo veci konať, nie je oprávnený ani len prejudicionálne riešiť akékoľvek otázky. Nemá oporu v právnej úprave ani argument právnej zástupkyne odporcu, že súd vyslovením svojej nepríslušnosti v danej veci konať a postúpením veci príslušnému orgánu o uplatnených dávkach rozhodnúť, už prakticky vopred „prejudikoval“ zodpovednosť odporcu, ako zamestnávateľa za pracovný úraz, pretože Sociálna poisťovňa bude z tohto predpokladu vychádzať.
Podľa ustanovenia § 198 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, upravujúceho predbežné otázky v konaní o sociálnom poistení, ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol iný príslušný orgán, je organizačná zložka Sociálnej poisťovne takýmto rozhodnutím viazaná; inak si organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne si nemôže ako o predbežnej otázke urobiť úsudok o tom, či a kto spáchal trestný čin, priestupok, správny delikt, alebo o osobnom stave fyzickej osoby, ak patrí o ňom rozhodovať súdu (§ 198 ods. 2).
Sociálna poisťovňa, ako orgán príslušný na rozhodovanie o nároku navrhovateľom uplatnených úrazových dávok, si v konaní o týchto dávkach za predpokladu, že odporca bude namietať existenciu
pracovného úrazu, bude musieť ako predbežnú otázku vyriešiť existenciu pracovného úrazu a za týmto účelom aj napr. dať podnet súdu na rozhodnutie o určení, či tu pracovný úraz je alebo nie je a teda, či je alebo nie je daná zodpovednosť zamestnávateľa za úraz, z ktorého mali nároky na úrazové dávky vyplynúť. Avšak odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že za predpokladu takto koncipovaného peňažného nároku navrhovateľa, ako je obsiahnuté v návrhu na začatie konania, súd v tomto konaní o existencii či neexistencii pracovného úrazu rozhodovať nemohol.
Okresný súd Veľký Krtíš po tom, ako zistil prekážku ďalšieho postupu a konania - nedostatok právomoci súdu vo veci konať a rozhodnúť, potom správne v súlade s ustanovením § 104 ods. 1 O.s.p., konštatujúc neodstrániteľnú prekážku konanie zastavil. Odvolací súd napadnuté uznesenie podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Odvolací súd potvrdil uznesenie súdu aj v nadväzujúcom výroku o trovách konania, pokiaľ súd rozhodol podľa ustanovenia § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a vyslovil, že nakoľko konanie bolo zastavené, žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Za daných skutkových a právnych okolností nie je namieste aplikácia ustanovenia § 146 ods. 2 O.s.p., ktorej sa dovoláva odporca, pretože nemožno konštatovať (hoci aj procesné) zavinenie navrhovateľa na zastavení konania, pokiaľ bolo konanie zastavené zo zákonného dôvodu a to z dôvodu zistenia existencie neodstrániteľnej prekážky konania - nedostatku právomoci súdu konať a rozhodnúť.
O náhrade trov odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľovi, ako v odvolacom konaní úspešnému účastníkovi náhradu trov druhostupňového konania nepriznal, nakoľko účastník si trovy odvolacieho konania v súlade s ustanovením § 151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslil, ani ich nežiadal priznať a odvolací súd tak má za to, že si trovy odvolacieho konania neuplatňuje. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.