Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 12Co/135/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6411211313 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6411211313.4 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľov 1/ A. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. D. XX, XXX XX I. K., 2/ U.. F. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. D. XX, XXX XX I. K., 3/ S. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. D. XX, XXX XX I. K. proti odporcovi Z. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom D. XX, XXX XX I., právne zastúpenému JUDr. Ľubomírom Ivanom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Dukelských hrdinov 22, 960 01 Zvolen, v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľov 1/ - 3/ proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 4C/223/2011-218 zo dňa 25. 11. 2013, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh navrhovateľov týkajúci sa nemajetkovej ujmy presahujúci 600,- Eur zamietol (druhý výrok) a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania (tretí výrok) z r u š u j e a vec mu v tomto rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“, resp. prvostupňový súd“) zo dňa 25. 11. 2013 uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľom 1/-3/ sumu 1 035,47 Eur do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia (prvý výrok). Návrh navrhovateľov týkajúci sa nemajetkovej ujmy presahujúci 600,- Eur zamietol (druhý výrok). O náhrade trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania (tretí výrok). Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že navrhovatelia 1/-3/ sa návrhom domáhali zaplatenia škody vo výške 1 035,47 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 32 879,- Eur, každému zvlášť. Okresný súd mal preukázané, že navrhovateľka 1/ je od 03. 09. 1982 nájomníčkou trojizbového bytu na Ul. W.. D.. XX v I. K., ktorý patrí do vlastníctva odporcu. Navrhovatelia 2/, 3/ žijú s ňou v spoločnej domácnosti a spoločne uhrádzali náklady súvisiace s užívaním bytu. Dňa 18. 09. 2009 odporca odpojil predmetný byt od elektrickej energie. V konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 9C/224/2009 bola odporcovi uložená povinnosť zabezpečiť na svoje náklady prívod elektrickej energie na odberné miesto navrhovateľov 1/-3/. Odporca zapojil elektrickú energiu do bytu až dňa 18. 11. 2010. V období odpojenia od elektrickej energie, t.j. od 18. 09. 2009 do 18. 11. 2010 pritom navrhovatelia 1/-3/ za dodávku elektrickej energie platili sumu 116,17 Eur mesačne. V trestnom konaní vedenom proti odporcovi (ČVS-ORP-715/OVK-ZH-2009) bolo zistené, že závady existovali len na elektrických rozvodoch v spoločných priestoroch a nie v byte, ktorý užívali navrhovatelia 1/- 3/, pričom uvedené závady bolo možné odstrániť vo veľmi krátkom čase. Odporca odpojením bytu od elektrickej energie sa snažil navrhovateľov 1/-3/ prinúť k rezignácii a k odsťahovaniu sa z bytu. Protiprávne konanie odporcu trvalo 14 mesiacov. Navrhovatelia 1/ - 3/ preukázali, že protiprávnym konaním odporcu utrpeli ujmu na psychicko-sociálnej integrite, že útrapami, ktoré prežili v byte bolo zasiahnuté do ich občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, a zároveň preukázali príčinnú súvislosť medzi konaním odporcu a vzniknutou ujmou. Navrhovateľom 1/ - 3/ vznikla škoda vo výške 1 035,47 Eur (v súvislosti so zakúpením plynu, svietenia, batérie, oblečenia a nákladov na sprchovanie a na pranie). Ohľadne náhrady nemajetkovej ujmy okresný súd zdôraznil, že pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch neustanovuje zákon žiadne medze. Zakotvuje iba dve taxatívne kritériá, a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu. Okresný súd uviedol, že z výsluchu svedka U.. L. (zástupcu primátora Mesta I. K.) vyplynulo, že vedel v akých podmienkach navrhovatelia 1/-3/ bývajú, že boli odpojení od elektrickej energie, čo riešili i v komisiách a na mestskom zastupiteľstve. Okresný súd konštatoval, že tento výsluch nepriniesol nové dôkazy, pre ktoré by bolo potrebné zmeniť výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú už priznal rozsudkom č. k. 4C/223/2011-164 zo dňa 29. 10. 2012 vo výške 600,- Eur , každému z navrhovateľov 1/ - 3/ zvlášť. Poukázal na to, že navrhovatelia 1/ - 3/ nie sú všeobecne verejne známymi osobami a o protiprávnom konaní sa dozvedel iba úzky okruh osôb v I. K.. K zásahu do osobnostného práva navrhovateľov 1/- 3/ nedošlo prostredníctvom verejno-oznamovacích prostriedkov, o ktorom by sa dozvedela veľká časť populácie, preto návrh navrhovateľov týkajúci sa nemajetkovej ujmy presahujúci 600,- Eur u každého zvlášť, zamietol. O náhrade trov prvostupňového konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“). Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podali navrhovatelia 1/ - 3/ odvolanie. Z obsahu odvolania vyplýva, že odvolaním napadli výrok rozsudku, ktorým bol ich návrh presahujúci nemajetkovú ujmu 600,- Eur zamietnutý (druhý výrok) a výrok o náhrade trov konania (tretí výrok). Žiadali, aby odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutých výrokoch a uložil odporcovi povinnosť zaplatiť im sumu 32 879,- Eur, každému zvlášť a náhradu trov konania. Odvolanie odôvodnili tým, že okresný súd pri určení výšky nemajetkovej ujmy nezohľadnil dĺžku trvania protiprávneho konania odporcu, počas ktorého došlo k zásahu do ich občianskych práv, a to úmyselným odpojením bytu od prívodu elektrickej energie počas 14 mesiacov. Uviedli, že „Súd priznanú čiastku za nemajetkovú ujmu vo výške 600 Eur opätovne nijako neodôvodnil, z čoho pri určení práve takejto čiastky vychádzal.“ Okresný súd pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy neprihliadol na to, že počas štrnástich mesiacov v dôsledku protiprávneho konania odporcu žili v neľudských a dehonestujúcich podmienkach, pričom platili nájomné a platby za služby spojené s užívaním bytu. Odpojením elektriny došlo zároveň k odpojeniu kúrenia, teplej vody, rúry, sporáku, bez možnosti sledovať médiá. Podľa ich názoru, suma 600,- Eur (ktorá činí sumu 1,40 Eur denne), je nepostačujúca vzhľadom na okolnosti, ktoré museli prežiť počas 427 dní v nedôstojných, ponižujúcich podmienkach. Okresný súd mal určiť „zadosťučinenie na jeden deň a celkovú výšku odškodnenia stanoviť na základe celkového počtu dní.“ Priznaná suma 600,- Eur nezabráni odporcovi, aby voči ním opakovane konal protiprávne. Zároveň poukázali na to, že odporca sa opätovne (2x) snažil odpojiť ich od elektrickej energie. O tejto skutočnosti informovali okresný súd, predložili i dôkazy, na ktoré ale okresný súd pri rozhodovaní neprihliadol. Ďalej uviedli, že v dôsledku protiprávneho konania odporcu došlo k narušeniu ich medziľudských vzťahov. Táto skutočnosť vyplynula i z výsluchu svedkyne A. I., avšak ani na túto skutočnosť okresný súd neprihliadol. V očiach verejnosti sa dostali do podozrenia, že sú neplatičmi. O ich situácii vedeli obyvatelia bytového domu, v ktorom bývala svedkyňa A. I., verejne sa o nej diskutovalo na mestskom úrade, v občianskom združení „Právo na bývanie“, ktorého sú členmi. Ich situácia bola prejednávaná so zástupcami v parlamente i s ministerkou práce, sociálnych vecí a rodiny. Zároveň uviedli, že v období od augusta do októbra 2013 sa odporca opätovne pokúsil odpojiť ich od elektriny, preto na základe ich návrhu bolo okresným súdom nariadené predbežné opatrenie sp. zn. 7C/66/2013 zo dňa 20. 11. 2013. Ďalej namietali, že im okresný súd nepriznal náhradu trov konania, hoci uniesli dôkazné bremeno, pričom odporcovi mala byť uložená povinnosť zaplatiť svedočné. Odporca vo vyjadrení k odvolaniu odporca žiadal rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, že z návrhu na začatie konania vyplýva, že navrhovateľom 1/ - 3/ v dôsledku odpojenia od elektrickej energie vznikla iná škoda (škoda na zdraví), ktorú navrhovatelia 1/-3/ v konaní nepreukázali (ani čiastočne) a nepreukázali, že by im vznikol nárok na bolestné, respektívne na sťaženie spoločenského života. Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, má byť len primeraným zadosťučinením pre toho, koho osobnostné práva boli porušené. Nie je pravdivé tvrdenie navrhovateľov 1/-3/, že neprejavil ľútosť nad svojím konaním. Na pojednávaní dňa 10. 09. 2013 uviedol, že byt odpojil z preventívnych dôvodov, aby nedošlo k ujme na živote a zdraví navrhovateľov 1/- 3/. Dňa 14. 11. 2013 poukázal každému z navrhovateľov 1/ - 3/ sumu 600,- Eur. Uviedol, že navrhovatelia 1/ - 3/ sa domáhajú náhrady nemajetkovej ujmy, a to za každý deň odpojenia od elektrickej energie, pričom si zamieňajú kategóriu vzniknutej škody s kategóriou nemajetkovej ujmy. Je sporné, či by suma nákladov na náhradné ubytovanie dosiahla sumu 77,- Eur za jeden deň a jednu osobu, keďže suma trhového mesačného nájomného (za byt porovnateľný, ktorí užívajú navrhovatelia 1/ - 3/), nepresahuje sumu 350,- Eur za mesiac. Zároveň uviedol, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 7C/66/2013 je nesúvisiace s konaním vedeným na okresnom súde pod sp. zn. 4C/223/2011. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu odvolaním napadnutom výroku (druhý výrok) a v súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania (tretí výrok) podľa § 221 ods. 1 písm. f), h) O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O. s. p.) a to z týchto dôvodov: Odvolací súd vzhľadom na námietku navrhovateľov 1/-3/ týkajúcu sa nepreskúmateľnosti odvolaním napadnutého rozsudku v prvom rade skúmal, či v rámci prvostupňového konania nedošlo zo strany okresného súdu k takému procesnému postupu, ktorý by bolo možno považovať za odňatie možnosti účastníkov konať pred súdom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd Slovenskej republiky sa opakovane vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (viď napr. nález III. ÚS 119/03-30). Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Jednou z esenciálnych náležitostí rozsudku je jeho odôvodnenie v písomnom vyhotovení. Občiansky súdny poriadok stanovuje minimálne kritériá pre odôvodnenie rozsudku v ustanovení § 157 ods. 2, podľa ktorého súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Písomné vyhotovenie rozsudku musí okrem iných náležitostí obsahovať i súdom ustálený záver o skutkovom stave veci. Takýto záver musí vychádzať z čiastkových, ale pre rozhodnutie vo veci samej významných skutkových zistení. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je potrebné premietnuť do záveru o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne vyjadruje skutkový stav veci (§ 153 ods. 1 O. s. p.) a ktorý je východiskom pre právne posúdenie veci. Pre záver o skutkovom stave veci je rozhodujúce vyhodnotenie dôkazov z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, vierohodnosti a pravdivosti. Ďalej z odôvodnenia rozhodnutia súdu musí vyplývať i vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a na druhej strane právnymi závermi na strane druhej. Požiadavka preskúmateľnosti právneho posúdenia veci pritom nie je splnená za situácie, keď odôvodnenie rozsudku obsahuje iba odkaz, príp. výpočet právnych predpisov, ktoré súd na zistený skutkový stav použil. V dôvodoch rozhodnutia je totiž nevyhnutné uviesť právne aplikačné úvahy, ktoré viedli súd k podriadeniu skutkových okolností pod príslušnú právnu normu. V záujme preskúmateľnosti odôvodnenia právneho posúdenia veci je rovnako potrebné, aby súd v odôvodnení rozsudku presvedčivými argumentmi vyvrátil právne nesprávne námietky účastníkov. Primárnou povinnosťou súdu v občianskom súdnom konaní je postupovať tak, aby bola zaistená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov a na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, pokiaľ nemá o ich pravdivosti dôvodné a závažné pochybnosti. Bez zistenia právne rozhodných skutočností nie je možné pristúpiť k procesu vyhľadávania právnej normy, resp. k jej interpretácii a následnej aplikácii na zistený skutkový stav. Dokazovanie musí byť v súlade nielen s procesnými normami upravujúcimi mechanizmus zisťovania právne rozhodných skutočností, ale aj s právom účastníka na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodne tak, že jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Povinnosť navrhnúť alebo označiť dôkazné prostriedky v občianskom súdnom konaní je povinnosťou účastníkov (§ 120 ods. 1 O. s. p.). Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach. Obe náležitosti musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany podľa § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom. Účastníkom, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu nositeľom uvedeného oprávnenia (subjektom ochrany), je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté. Účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti alebo odstrániť následky zásahov alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie, je vždy tá fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných práv (je pôvodcom alebo subjektom zásahu). Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že v predmetnej veci okresný súd rozsudkom č. k. 4C/223/2011-164 zo dňa 29. 10. 2012 uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke 1/ sumu 600 Eur, navrhovateľovi 2/ sumu 600 Eur a navrhovateľke 3/ sumu 600,- Eur, ako nemajetkovú ujmu, do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia (tretí výrok). Predmetný výrok rozsudku nadobudol právoplatnosť dňom 27. 11. 2012. Zároveň návrh navrhovateľov vo zvyšku, ktorým sa domáhali zaplatenia sumy 1035,47 Eur (prvý výrok) a sumy prevyšujúcej nemajetkovú ujmu 600,- Eur (tretí výrok) zamietol. O náhrade trov prvostupňového konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania (šiesty výrok). Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť v lehote troch dní, na účet okresného súdu sumu 27,16 Eur (štvrtý výrok) a sumu 120 Eur (piaty výrok) Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 16Co/407/2012-187 zo dňa 26. 06. 2013 rozsudok okresného súdu č. k.4C/223/2011-164 zo dňa 29. 10. 2012 vo výrokoch, ktorými návrh navrhovateľov zamietol a vo výroku, ktorým vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie (prvý výrok). Okresný súd odvolaním napadnutý rozsudok (č. k. 4C/223/2011-218 zo dňa 25. 11. 2013) ohľadne zamietnutia návrhu navrhovateľov 1/-3/, týkajúceho sa nemajetkovej ujmy prevyšujúcej sumu 600 Eur u každého z navrhovateľov zvlášť odôvodnil tým, že „o konaní sa dozvedel iba úzky okruh osôb v I. K.. K zásahu do osobnostného práva navrhovateľov nedošlo prostredníctvom verejno-oznamovacích prostriedkov, o ktorom by sa dozvedela veľká časť populácie. Súd pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy vo výške 600,- Eur, zobral do úvahy všetky skutočnosti uvádzané navrhovateľmi, dobu protiprávneho konania a prihliadol aj na to, že stanovením peňažnej náhrady, je stanovená odstrašujúca povinnosť odporcu do budúcna.“ Odvolací súd zdôrazňuje, že určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je síce predmetom voľnej úvahy súdu (§ 136 O. s. p.), avšak aj táto úvaha podlieha hodnoteniu. Súd preto musí vychádzať z riadne zisteného skutkového stavu a na základe neho založiť svoje rozhodnutie na celkom konkrétnych a preskúmateľných dôkazoch, hľadiskách a úvahách. Základom pre možnosť uplatnenia voľnej úvahy podľa citovaného ustanovenia O. s. p. je preto zistenie a jasné označenie takých skutočností, ktoré súdu umožnia založiť úvahu na určitom kvalitatívnom a kvantitatívnom posúdení základných súvislostí posudzovaného prípadu. To však odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v zásade neumožňuje. Poukazuje len vo všeobecnosti na to, že navrhovatelia 1/ - 3/ preukázali, že protiprávnym konaním odporcu utrpeli ujmu na psychicko-sociálnej integrite, bolo zasiahnuté do ich občianskej cti a ľudskej dôstojnosti útrapami, ktoré prežili v byte, ďalej, že preukázali príčinnú súvislosť medzi konaním odporcu a vzniknutou ujmou, pričom protiprávne konanie odporcu bolo známe jedine úzkemu okruhu ľudí, keďže k nemu nedošlo prostredníctvom médií. Odvolací súd konštatuje, že z odôvodnenia rozsudku okresného súdu nie je možné zistiť, či a na základe akých skutočností mal (ne)preukázané základné kritériá, ktoré sú pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch (§ 13 ods.3 OZ) podstatné, a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu, ktorý bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na osobnostných právach navrhovateľov 1/ - 3/, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Odvolací súd uvádza, že v danom prípade predmetom konania nie je uplatnenie nemajetkovej ujmy, ktorá mala vzniknúť navrhovateľom 1/ - 3/ difamačnými informáciami odporcu prostredníctvom verejno- oznamovacích prostriedkov, preto okresný súd nesprávne ustálil, že „najrelevantnejšou“ okolnosťou, ktorú musí zohľadniť, je zistenie okruhu ľudí, ktorí získali vedomosť o protiprávnom konaní odporcu voči navrhovateľom 1/ - 3/. Preto možno konštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia týkajúce sa zamietnutia návrhu navrhovateľov 1/-3/ na náhradu nemajetkovej ujmy prevyšujúcej sumu 600,- Eur (u každého navrhovateľov zvlášť), je nepreskúmateľné. Z obsahu spisu odvolací súd ďalej zistil, že okresný súd nevykonal náležitým spôsobom dokazovanie (výsluchom navrhovateľov 1/ - 3/) ku skutočnostiam opísaným v návrhu na začatie konania ohľadne špecifikovania nemajetkovej ujmy, ktorá im vznikla protiprávnym konaním odporcu, konkretizácie, akým spôsobom navrhovatelia 1/ - 3/ ujmu vzniknutú v osobnostnej sfére vzhľadom na povahu, intenzitu, opakovanie, trvanie a širší okruh pôsobenia nepriaznivého následku pociťovali a prežívali, pričom nezisťoval, či už súdom priznaná výška peňažného zadosťučinenia (600,- Eur) si reálne splnila preventívno- -sankčnú funkciu, keďže podľa tvrdení navrhovateľov 1/ - 3/ sa mal odporca opätovne dopustiť protiprávneho konania voči nim (resp. pokúsiť sa o protiprávne konanie). Odvolací súd zdôrazňuje, že pre správne posúdenie predmetnej veci a jej spravodlivé rozhodnutie je potrebné analyzovať všetky skutkové okolnosti, ktoré sú v kauzálnom vzťahu (príčinnej súvislosti) k spôsobenej ujme. Každý má (okrem iných práv) i právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Tieto základné ľudské práva sú zakotvené v Ústave Slovenskej republiky, pričom každý má právo na rovnakú ochranu pred neoprávneným zásahom do týchto práv, bez ohľadu na to, či o porušení týchto ústavných práv získala verejnosť (široká, eventuálne jej užšia časť) vedomosť. Rovnako je potrebné si uvedomiť, že ochrana základných ľudských práv (teda i ochrana práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života) sa týka rovnako každej fyzickej osoby, bez ohľadu na jej spoločenský status, resp. bez ohľadu na to, či ide o osoby verejne známe, alebo o osoby verejne menej známe alebo neznáme. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov objektívnym kritériom posúdenia dôvodnosti priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zistenie, či by v konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom na jej intenzitu, rozsah, trvanie ako závažnú pociťoval každý, kto by sa nachádzal na mieste a v postavení postihnutej fyzickej osoby (uznesenie Ústavného súdu SR z 13. apríla 2011, č. k. III. ÚS 154/2011-15). Pretože okresný súd týmto spôsobom nepostupoval, teda je možné konštatovať, že nedostatočne zistil skutkový stav potrebný pre objektívne a správne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na predpokladaný rozsah ďalšieho dokazovania (výsluch navrhovateľov 1/ - 3/, odporcu, pripojenia súdnych spisov, priestupkových spisov, eventuálne spisov orgánov činných v trestnom konaní týkajúcich sa prípadných ďalších protiprávnych konaní odporcu voči navrhovateľom 1/-3/), ktorý presahuje rozsah odvolacieho konania a prihliadnuc na koncentračnú zásadu a zásadu dvojinštančnosti konania, je potrebné, aby dokazovanie v naznačenom smere vykonal prvostupňový súd. Pretože okresný súd jednak nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku de facto odňal účastníkom možnosť konať pred súdom, a taktiež nedostatočne zistil skutkový stav, odvolaciemu súdu neostávala iná možnosť, ako rozsudok okresného súdu v druhom výroku a v súvisiacom výroku o trovách prvostupňového konania (tretí výrok) podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f), h) O. s. p. súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O. s. p.). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O. s. p.). Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku (prvý výrok) zostal nedotknutý (§ 206 ods. 2 O. s. p.). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.