Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 13Co/1261/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112223909 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6112223909.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ferdinanda Zimmermanna a sudkýň JUDr. Danice Kočičkovej a JUDr. Amy Odalošovej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35807598, zast. spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36864421, proti odporkyni: Slovenská republika, v ktorej mene koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa zo dňa 13.08. 2014 proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 9C/301/2012-85 zo dňa 04. 07. 2014, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu potvrdzuje. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a nestranný súd (výrok I.), rovnako zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal od odporcu zaplatenia majetkovej škody vo výške 175,- Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 331,92 Eur ( výrok II.) a odporcovi právo na náhradu trov konania nepriznal ( výrok III.). V dôvodoch rozhodnutia súd uviedol: „Navrhovateľ sa svojím návrhom domáhal od odporcu zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 175,-- Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 331,92 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu tunajšieho súdu v exekučnom konaní 4Er/117/2007. Odporca žiadal návrh zamietnuť. Súd vykonal dokazovanie písomnými vyjadreniami účastníkov, exekučným spisom 4Er/117/2007 tunajšieho súdu a zistil tento skutkový stav: Podľa tvrdenia navrhovateľa tento je právnickou osobou vykonávajúcou podnikateľskú činnosť v prevažnej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Ako oprávnený veriteľ zo zmluvy o úvere navrhol postupom podľa § 38 Exekučného poriadku súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému. Súdny exekútor predložil Okresnému súdu Banská Bystrica návrh na vykonanie exekúcie a požiadal o udelenie poverenia na jej vykonanie. Exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Navrhovateľ pre obavy o právny a faktický osud pohľadávky požiadal dňa 09. 02. 2010 okresný súd o zmenu exekútora v súlade s ustanovením § 44 ods. 8 Exekučného poriadku. Legitímne očakával, že súd mu poskytne ochranu v zákonom predpokladanej kvalite a že dôjde ku reálnej zmene exekútora v zákonom stanovenej lehote 30 dní podľa § 44 Exekučného poriadku. Okresný súd nerozhodol o návrhu v zákonom stanovenom čase, pričom neexistovala okolnosť, ktorá by mu umožňovala postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi. Postup exekučného súdu je nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne ustanovením § 44 ods. 7 Exekučného poriadku, resp. od 01. 12. 2006, s § 44 ods. 8 Exekučného poriadku. Z dôvodov uvedeného nesprávneho úradného postupu požadoval od odporcu náhradu majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy, ktorý nárok si uplatnil aj písomnou žiadosťou adresovanou odporcovi podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Majetková škoda vo výške 175,-- Eur predstavovala: 1. Náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vo výške 70,-- Eur. 2. Na udržiavanie a správu informačného systému vo výške 40,-- Eur. 3. Na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom vo výške 50,- Eur. 4. Na spracovanie textov urgencii súdu a na výdaje spojené s vyhotovením a zaslaním urgencií súdu spolu vo výške 15,-- Eur. Ďalej požadoval náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú si uplatňoval vo výške 331,92 Eur, keď poukázal na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu v konaniach napr. III.ÚS 203/2003, III.ÚS 235/2004, III.ÚS 347/2005. Mal za to, že nepostačuje samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej dobe a takéto konštatovanie nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú týmto postupom. Nesprávny úradný postup bol následkom nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv navrhovateľa. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávanie navrhovateľa, že nastanú účinky predpokladané v § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, čo bude viesť k efektívnemu a účinnému vymoženiu jeho pohľadávok. V tejto súvislosti poukázal na nálezy Ústavného súru IV.ÚS 77/02 a III.ÚS 120/2010, tiež III.ÚS 271/05. Navrhovateľ ďalej vzniesol námietku predpojatosti okresného súdu vzhľadom k tomu, že vecne aj miestne príslušným vo veci konať je súd, ktorý svojím konaním vyvolal skutočnosť zakladajúcu práva uplatňované touto žalobou. Odporca žiadal návrh zamietnuť. Návrh považoval za zmätočný, keď v ňom nie je uvedená spisová značka príslušného exekučného konania. Ďalej uviedol, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu. Takúto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Zo znenia ustanovenia § 15 a § 16 zákona 514/2003 Z. z. vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Návrh na súd však navrhovateľ podal ešte pred uplynutím tejto lehoty, keď v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku boli mu doručené dňa 23. 04. 2012. Navrhovateľ neposkytol súčinnosť pri prejednaní jeho návrhu na predbežné prerokovanie nároku, keď nereagoval na výzvu na doplnenie tejto žiadosti. Z týchto dôvodov nárok navrhovateľa odporca nepovažoval za predbežne prerokovaný. Ku samotnému nároku na náhradu škody uviedol, že predpokladá preukázanie nesprávneho úradného postupu, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi nimi. Čo sa týka nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora, v praxi je zaužívaný model, v zmysle ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu predloží túto žiadosť pôvodnému exekútorovi na vyjadrenie a na vyčíslenie jeho doterajších trov, keďže súčasne s rozhodnutím o zmene súdneho exekútora exekučný súd rozhodne aj o trovách doterajšieho exekučného konania. Tiež je potrebné zaslanie príslušného exekútorského spisu za účelom realizácie povinnosti vyplývajúcej exekučnému súdu z ustanovenia § 44 ods. 9 Exekučného poriadku, keď po rozhodnutí o zmene exekútora má súd vec tomuto postúpiť rozhodnutie spolu s exekučným spisom pôvodne povereného exekútora. Pokiaľ pôvodný exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť, mohlo sa stať, že exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú 30-dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu navrhovateľa. Poukázal tiež na ustanovenie § 3 ods. 7 a § 62 a nasledujúcich zákona 757/2004 Z. z. o súdoch v súvislosti s ustanovením § 415 Občianskeho zákonníka, keď navrhovateľ zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podať sťažnosť predsedovi príslušného súdu pre porušovanie jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nedodržanie lehôt stanovených v zákone samo osebe nemusí byť považované automaticky za porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tento pojem nemožno vykladať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. V tomto smere odkázal na rozhodnutie Ústavného súdu I.ÚS 16/02 a I.ÚS 63/00. Z ustanovenia § 44 ods. 8, 9 Exekučného poriadku vyplýva, že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, resp. do jeho doručenia pôvodnému exekútorovi. Z týchto dôvodov nemohlo v tejto lehote dôjsť ku vzniku žiadnej materiálnej škody, keď pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal poverenie. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2013, pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti, právoplatného rozhodnutia v disciplinárnom konaní, v ktorom bolo rozhodnuté o tom, že sa sudca dopustil previnenia, ktoré má za následok prieťahy v konaní. Navrhovateľ nepreukázal, že by podal v predmetnom exekučnom konaní sťažnosť, alebo že by existovalo také právoplatné rozhodnutie v disciplinárnom konaní alebo rozhodnutie Ústavného súdu, ktoré by konštatovalo porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z uvedených dôvodov mal za to, že nebol preukázaný nesprávny úradný postup tvrdený navrhovateľom v návrhu. Zároveň vzniesol námietku premlčania v súvislosti so znením § 19 ods. 1 zákona 514/2003 Z. z. ohľadom tohto nároku. Trojročná premlčacia lehota v zmysle citovaného zákonného ustanovenia uplynula po 3 rokoch od uplynutia 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora. Čo sa týka požadovanej materiálnej škody vo výške 175,-- Eur, navrhovateľ nepreukázal jej existenciu a nároky, ktoré si uplatňuje, považoval len hypotetické. Škoda je vyčíslená ako paušálna, pričom administratívne spracovanie urgencií a publikačné výdaje sú neprimerane vysoké. Dôkazné bremeno na preukázaní existencie a výšky škody je na navrhovateľovi. Nepreukázal ani príčinnú súvislosť so vznikom tejto škody vo vzťahu ku konkrétnemu exekučnému konaniu. Čo sa týka nemajetkovej ujmy, podľa tvrdenia odporcu navrhovateľ nepreukázal jej vznik ani dôvod, pre ktorý by mala byť poskytnutá v peniazoch. Predmetné konanie sa týkalo výkonu rozhodnutia rozhodcovského rozsudku o nároku zo spotrebiteľského úveru. Poukázal na list Európskej komisie adresovaný predstaviteľom Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorej Európska komisia poukázala na sťažnosti spotrebiteľov na praktiky navrhovateľa, keď v takom prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať podania navrhovateľa, najmä v prípadoch návrhov na vykonanie exekúcie. Z uvedených dôvodov žiadal návrh zamietnuť. Predmetom sporu boli nároky navrhovateľa v zmysle zákona 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci účinného od 01. 07. 2004. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zodpovedá štát za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Odporca je orgánom konajúcim v mene štátu v zmysle § 4 citovaného zákona ods. 1 písm. a). Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona, za nesprávny úradný postup sa považuje, okrem iného, porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. V danom prípade odporca nenamietal, že takýto návrh na predbežné prerokovanie bol podaný odporcom, pričom nedošlo k uspokojeniu nároku navrhovateľa v zmysle jeho návrhu. Namietal predčasnosť podaného návrhu na súd, keď tento návrh bol doručený súdu pred uplynutím 6-mesačnej lehoty v zmysle § 16 ods. 1 citovaného zákona. Vzhľadom k tomu, že v čase rozhodovania súdu márne uplynula táto lehota, súd nepovažoval tento argument za dôvod pre zamietnutie návrhu pre predčasnosť. Ďalej sa súd zaoberal vznesenou námietkou premlčania zo strany odporcu vo vzťahu k uplatneným nárokom. Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za 3 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. V zmysle ods. 3 lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku, najdlhšie počas 6 mesiacov. V danom prípade sa navrhovateľ mohol dozvedieť o škode uplynutím 30 dní od podania návrhu na zmenu exekútora, t. j. 02. 11. 2010. Trojročná premlčacia lehota by uplynula 02. 11. 2013. Návrh na súd bol doručený 27. 09. 2012, t. j. v rámci tejto lehoty. Námietka premlčania teda nebola vznesená zo strany odporcu dôvodne a nároky boli uplatnené včas. Predpokladom úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom je preukázanie základných predpokladov vzniku zodpovednosti za vzniknutú škodu a to: 1. porušenia právnej povinnosti spočívajúcej v nesprávnom úradnom postupe 2. vznik škody 3. príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody. V danom prípade sa nepreukazuje zavinenie, keďže citovaná špeciálna právna úprava predpokladá objektívnu zodpovednosť za vzniknutú škodu. Tvrdeným porušením povinnosti na strane odporcu bolo nerozhodnutie v zákonom stanovenej lehote o návrhu na zmenu exekútora v zmysle § 44 Exekučného poriadku. Zo spisu 4Er/117/2007 tunajšieho súdu bolo zistené, že na návrh oprávneného súd vydal poverenie pre Mgr. Jána Debnára, exekútora dňa 19. 02. 2007 pre vykonanie exekúcie. Exekučný titul bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 26. 10. 2006. Oprávnený podal návrh na zmenu súdneho exekútora dňa 02. 09. 2010, pričom potvrdenia o prijatí tohto podania bola zo dňa 06. 09. 2010. Súd vyzval doterajšieho súdneho exekútora dňa 27. 12. 2010 na vyčíslenie trov exekúcie. Následne zastavil exekúciu dňa 16. 03. 2011 pre jej neprípustnosť. Krajský súd v Banskej Bystrici potvrdil toto rozhodnutie dňa 21. 06. 2012. Z odôvodnenia druhostupňového rozhodnutia vyplýva, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, pričom sa jednalo o spotrebiteľský právny vzťah, keď rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná. Jednalo sa potom o neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 O. z. Z týchto dôvodov okresný súd ako exekučný postupoval správne, keď exekúciu zastavil z dôvodu, že titul nebol vykonateľný po stránke formálnej ani materiálnej. Súd sa zaoberal existenciou uvedených základných predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu. Pod nesprávny úradný postup v zmysle citovaného ustanovenia § 9 ods. 1 zákona 514/2003 Z. z. možno zahrnúť širokú oblasť postupov orgánov mimo vydávania rozhodnutí. Za nesprávny úradný postup možno považovať aj nečinnosť alebo nekonanie orgánu v určitej lehote. V každom konkrétnom prípade však treba skúmať, či je daná nečinnosť ako znak zodpovednostnej skutkovej podstaty so zreteľom na okolnosti prípadu, najmä či konkrétny orgán mal alebo mohol konať. V tomto smere súd odkazuje aj na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, prihliada Ústavný súd SR síce na lehoty, ktoré sú uvedené v zákone, ale ich nedodržiavanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci (porovnaj I. ÚS 16/02). Najmä však okresný súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS 70/02, z ktorého odôvodnenia vyplýva, že ak je na jednej strane všeobecný súd viazaný v zákone ustanovenými lehotami na vykonanie procesného úkonu, na druhej strane ich nedodržanie nemôže mať za následok porušenie základných zásad civilného procesu, ktoré sú nevyhnutným predpokladom realizácie širšieho základného práva a to práva na spravodlivý proces, ktoré majú účastníci konania zaručené v ustanoveniach 7. oddielu druhej hlavy Ústavy SR a v príslušných medzinárodných zmluvách o ľudských právach. Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na spravodlivé proces nemožno stavať proti sebe, ani ich oddeľovať. V zmysle citovaného rozhodnutia Ústavného súdu SR I. ÚS 70/02, ktoré odkazovalo na iné rozhodnutie I. ÚS 86/02 Ústavného súdu SR, sa exekučný súd musel predovšetkým zaoberať otázkou prípustnosti exekúcie a nie návrhom na zmenu exekútora, ktorý návrh sa stal bezpredmetným po zistení, že nariadená exekúcia je neprípustná. Nie je potom rozhodujúce, či a v akej lehote bolo rozhodnuté o zamietnutí návrhu na zmenu exekútora, keď samotné exekučné konanie bolo zastavené pre neprípustnosť spôsobenú na strane samotného oprávneného. Súd tiež poukazuje na znenie ustanovenia § 44 ods. 9 Exekučného poriadku v súvislosti s ustanovením § 46 ods. 1 EP účinného v tej dobe, z ktorého vyplýva, že až do poverenia vykonaním exekúcie nového exekútora ostáva v účinnosti poverenie pôvodného exekútora, ktorý je nielen oprávnený ale aj povinný vykonávať exekúcie v prospech oprávneného. Z uvedeného vyplýva, že ani v prípadoch prekročenia 30-dňovej lehoty nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu a ani v príčinnej súvislosti s prekročením tejto lehoty nemohlo dôjsť ku vzniku tvrdenej škody, ktorej výšku navrhovateľ riadne nepreukázal. Neuniesol potom dôkazné bremeno ohľadom tvrdenej existencie všetkých 3 predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu na strane odporcu, pričom v tomto smere súd odkazuje aj na všetky argumenty uvádzané odporcom v jeho písomnom vyjadrení. Súd ešte poznamenáva, že aj keď odporca poukazoval na znenie ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 01. 01. 2013 (že navrhovateľ mal preukázať podanie sťažnosti na prieťahy, resp. prešetrenie vybavenia sťažnosti, právoplatné rozhodnutie ESĽP či Ústavného súdu SR), toto ustanovenie má hmotnoprávny charakter. Nemá však retroaktívne účinky, preto nemohlo byť aplikované na prejednávané prípady. Navrhovateľ podal návrh na predbežné prerokovanie nárokov na náhradu škody ešte v roku 2012, kedy sa takýto postup nevyžadoval. Navrhovateľ v návrhu vzniesol námietku zaujatosti sudcov tunajšieho súdu, o ktorej rozhodoval krajský súd tak, že konajúcu sudkyňu z prejednávania predmetnej veci nevylúčil. Pokiaľ potom navrhovateľ z tohto dôvodu žiadal prerušiť konanie do rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho sťažnosti voči rozhodnutiu krajského súdu, súd návrhu navrhovateľa na prerušenie konania z dôvodu rozhodovania Ústavného súdu SR o tejto otázke nevyhovel, keďže sa nejedná o dôvody, pre ktoré súd v zmysle § 109 ods. 1 OSP je povinný obligatórne prerušiť konanie. Súd môže prerušiť konanie z dôvodov uvedených v § 109 ods. 2 písm. c) OSP, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Súd poukazuje na Nález Ústavného súdu SR I.ÚS/21/00 v súvislosti aj s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní 16Co/198/2013-465, podľa ktorých nie je dôvodom na prerušenie v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) OSP tá skutočnosť, že prebieha konanie na Ústavnom súde o porušení základných práv postupom, ktorý sa týkal rozhodovania o námietke zaujatosti sudcu, nakoľko meritórne rozhodnutie v konaní nebude závisieť od rozhodnutia Ústavného súdu a prerušenie konania by sa mohlo kvalifikovať ako porušenie práva na konanie a rozhodnutie bez zbytočných prieťahov. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 142 ods.1 OSP. Úspešný odporca si uplatnil náhradu trov konania, ale trovy konania nevyčíslil. Zo spisu mu nevyplývajú žiadne trovy konania. Z týchto dôvodov súd rozhodol v zmysle § 151 ods. 2 OSP.“ Proti rozsudku odvolanie podal navrhovateľ. Vytýkal súdu procesné chyby a žiadal, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec tomuto vrátil na opätovné prejednanie. Z odvolania navrhovateľa vyplýva, že tento cielene nenapáda skutkové a právne závery súdu prvého stupňa, namieta však procesné pochybenia, ktoré majú spočívať v prvom rade v tom, že súd vec prejednal v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu, že súd neuskutočnil ústne pojednávanie a ďalej vytýka skutočnosti, ktoré sa predmetného rozsudku okresného súdu vôbec netýkajú. Z uvedeného je zrejmé, že ide o formulárovo podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka v kontradiktórnom spore prispieť k urýchlenému a zákonnému a spravodlivému rozhodnutiu vo veci. Vyjadrenie podané nebolo. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správny. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP). Z odvolania navrhovateľa vyplýva, že tento nenapáda správnosť konkrétnych záverov okresného súdu a nepredkladá konkrétne argumenty, ktoré by okrem zrozumiteľného odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyžadovali ďalší rozbor. Okresný súd tak isto jasne a zrozumiteľne odôvodnil aj svoj procesný postup. Odvolací súd nepovažuje ani v tomto smere za zmysluplné opakovať jasné, zrozumiteľné a argumentačne správne dôvody okresného súdu. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.