Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 1Scud/11/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6015201277 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6015201277.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov JUDr. Milana Segeča a JUDr. Petra Kvietka právnej veci žalobcu: C. G. S., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Nigéria, bytom na území Slovenskej republiky: u manželky B. S., O. V. XX/C, XXX XX B. L., právne zastúpený Advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners s.r.o., so sídlom Radvanská 21, 811 01 Bratislava, IČO: 47 239 441, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, Štefánikovo nábrežie 7, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-60-004/2015-SK z 12. augusta 2015, takto r o z h o d o l : I/ Krajský súd rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-60-004/2015-SK zo dňa 12. augusta 2015 a rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Žilina č. PPZ-HCP-BB7-51-014/2015- AV zo dňa 12. mája 2015 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p. a § 250j ods. 3 O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II/ Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania na účet právneho zástupcu žalobcu v sume 1110,89 Eur, pozostávajúce z trov žalobcu 70,- Eur a z trov právneho zastúpenia 1040,89 Eur, do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. o d ô v o d n e n i e : Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru v Žiline, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB7-51-014/2015-AV zo dňa 12.05.2015, v zmysle ustanovenia § 82 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov rozhodol, že žalobcu administratívne vyhosťuje z územia Slovenskej republiky a zároveň mu v zmysle ustanovenia § 82 ods. 3 písm. b/ citovaného zákona uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu jedného roka. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca odvolanie, ktoré v odvolacom konaní žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB2-60-004/2015-SK zo dňa 12.08.2015 zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že žalobca bol dňa 12.05.2015 kontrolovaný hliadkou pohotovostnej motorizovanej jednotky PZ Odboru poriadkovej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru Žilina, ktorej predložil ku kontrole cestovný doklad Nigérie č. C platný do 21.10.2018, v ktorom bolo udelené vízum č. XXXXXXXXX vydané vo Švédsku, platné od 20.06.2014 do 05.09.2014, typu „C“, na počet vstupov „01“ a počet dní „30“. Žalobca vstúpil do schengenského priestoru dňa 12.08.2014 a ku dňu kontroly, t.j. k 12.05.2015 zo schengenského priestoru nevycestoval. Konštatoval, že dňa 01.12.2014 nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o administratívnom vyhostení, vydané Riaditeľstvom hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica pod č. PPZ-HCP-BB2-53-008/2014-SK zo dňa 26.11.2014, ktorým bolo žalobcovi zároveň uložené vycestovať z územia Slovenskej republiky v lehote do 20 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. Žalobca sa teda v čase kontroly na území SR zdržiaval po platnosti udeleného víza, ako aj po lehote na vycestovanie z územia SR stanovenej rozhodnutím odvolacieho orgánu. Keďže sa na území SR zdržiaval neoprávnene, naplnil zákonný dôvod na vydanie rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení v zmysle § 82 ods. 1 písm. b/ zákona pobyte cudzincov a zároveň sa svojim konaním dopustil priestupku v zmysle ustanovenia § 118 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona. Žalovaný sa stotožnil so záverom prvostupňového správneho orgánu o uložení zákazu vstupu na územie SR na dobu jedného roka v zmysle § 82 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov vzhľadom na to, že žalobca nerešpektoval predchádzajúce rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení a nesplnil si povinnosť uloženú mu vycestovať z územia SR v lehote 20 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Žalovaný reagoval na odvolacie námietky žalobcu, ktoré nepovažoval za dôvodné. Konštatoval, že žalobca aj napriek tomu, že mu bolo predchádzajúce rozhodnutie úradne preložené do anglického jazyka a zaslané do vlastných rúk, takže mu musel porozumieť, sa naďalej zdržiaval nad rámec udeleného víza na území Slovenskej republiky bez toho, aby sám uskutočnil akékoľvek kroky pre zlegalizovanie svojho pobytu. Odvolací orgán vyslovil názor, že do vzniknutej situácie sa žalobca dostal sám svojim nezodpovedným prístupom, a nie neznalosťou zákonov platných na území SR. Nesúhlasil s tvrdením v odvolaní, že žalovaný vydal viackrát v rovnakej veci identické rozhodnutie voči tomu istému účastníkovi. Nesúhlasil s tvrdením, že žalovaný nezohľadnil jeho súkromný život, pričom poukázal aj na predchádzajúce rozhodnutie žalovaného, ktorým došlo k zmene prvostupňového rozhodnutia vypustením zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky práve z dôvodu prihliadnutia na skutočnosť, že žalobca má na území Slovenskej republiky manželku a dieťa. Odvolaciu námietku o existencii prekážok administratívneho vyhostenia žalobcu považoval za neopodstatnenú, pretože účastník konania do zápisnice uviedol, že v domovskom štáte mu nehrozí žiadne týranie, neľudské zaobchádzanie, väznenie, či smrť po jeho návrate, pričom ani raz žalobca nevyjadril obavu o svoj život v prípade návratu do domovského štátu. Stotožnil sa s prvostupňovým správnym orgánom, ktorý nepovažoval zistené informácie vo veci bezpečnostnej situácie Nigérie za tak závažné, že by tvorili prekážku administratívneho vyhostenia žalobcu v prípade jeho návratu do domovského štátu. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že administratívne vyhostenie nebolo nevyhnutné, nakoľko preukázateľne existuje viacero ciest akými možno pobyt žalobcu zlegalizovať, napr. od žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu až po samotnú žiadosť o udelenie trvalého pobytu, s týmto tvrdením žalovaný plne súhlasil a uviedol, že jediný spôsob ako získať niektorý z uvedených pobytov, je slobodná vôľa žalobcu prejavená podaním takejto žiadosti na príslušnom útvare, čo však žalobca doteraz neurobil. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorou žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného, ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie a vec vrátiť na ďalšie konanie. Žalobca namietal a uvádzal najmä tieto skutočnosti: 1. Žalobca je štátnym občanom Nigérie a s manželkou B. S. sa zoznámil počas svojho pobytu v Z.. Dňa 26.08.2010 sa im narodil syn maloletý U. Z. S. a dňa 11.06.2014 uzavreli manželstvo v Laose v Nigérii. Požiadal o udelenie víza Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Abuji. Odkázaný bol na švédsku ambasádu. Vízum typu „C“ mu bolo udelené odo dňa 20.07.2014 do 05.09.2014, pričom na územie SR pricestoval až 11.08.2014. Dňa 03.09.2014 si uvedomil, že mu platnosť víza uplynie. Rozhodol sa požiadať o udelenie trvalého pobytu na území SR. Keďže neovláda slovenský jazyk, požiadať o udelenie trvalého pobytu išla v posledný deň platnosti víza manželka. Manželka nebola schopná splniť podmienky podania žiadosti na trvalý pobyt, preto sa dohodla, že predmetnú žiadosť podá žalobca v pondelok, v najbližší pracovný deň. Dňa 06.09.2014 bol zaistený hliadkou a predvedený z dôvodu začatia konania o administratívnom vyhostení. Dňa 08.09.2014 bolo vydané prvostupňové rozhodnutie o vyhostení a uložení mu zákazu vstupu na územie vstupu na územie Slovenskej republiky po dobu jedného roka. Žalovaný rozhodnutím zo dňa 26.11.2014 zmenil prvostupňové rozhodnutie spôsobom, že zrušil zákaz vstupu na územie SR po dobu jedného roka z dôvodu rešpektovania práva žalobcu na súkromie a rodinný život. Žalobca voči rozhodnutiu žalovaného podal žalobu, o ktorej vedie konanie na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp.zn. 1Scud/9/2014. 2. Dňa 12.05.2015 pracovníci prvostupňového orgánu opakovane žalobcu predviedli a začali voči nemu konanie o administratívnom vyhostení z toho istého dôvodu ako v prípade konania o administratívnom vyhostení zo dňa 08.09.2014. Dňa 12.05.2015 vydal prvostupňový orgán rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu a zároveň mu uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky po dobu jedného roka. Predmetné rozhodnutie žalovaný potvrdil rozhodnutím č. PPZ-HCP- BB2-60-004/2015-SK zo dňa 12.08.2015. 3. Žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán nedostatočne zistili skutkový stav a porušili zásadu obsiahnutú v ustanovení § 3 ods. 5, § 32 ods. 1 a § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. Tvrdil, že žalovaný nesprávne vyhodnotil námietku o viacerých prebiehajúcich konania a namietal, že existujú dve právoplatné rozhodnutia v tej istej veci, voči tej istej osobe, od toho istého orgánu. Predchádzajúce rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-53-008/2014-SK zo dňa 26.11.2014 je preskúmavané Krajským súdom v Banskej Bystrici v konaní sp.zn. 1Scud/9/2014. Touto žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a predchádzajúce rozhodnutie žalovaného sa zhodujú vo viacerých bodoch, najmä v identifikácii právnej veci, z hľadiska výroku rozhodnutia, vydané boli na základe takmer identických dôvodov (vypršania víza typu „C“ udeleného Švédskom), pričom aj samotná argumentácia v rozhodnutiach je rovnaká. 4. Skutočnosť, že žalobca neopustil územie Slovenskej republiky napriek tomu, že rozhodnutie zo dňa 08.09.2014 nadobudlo vykonateľnosť, neoprávňuje správny orgán vyhostiť žalobcu znovu, a to duplicitným identickým spôsobom. Zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 84 ods. 1 písm. b/, resp. e/ predpokladá, že v prípade, ak osoba počas lehoty na dobrovoľné vycestovanie neopustí územie Slovenskej republiky, nastúpi výkon rozhodnutia. Preto mal príslušný správny orgán obligatórne v prípade nerešpektovania rozhodnutia začať výkon rozhodnutia a nevydať nové identické rozhodnutie. 5. Namietal, že žalovaný nerešpektoval argument žalobcu týkajúci sa dvoch súčasne prebiehajúcich konaní v tej istej veci, vedených tým istým správnym orgánom, pričom sa žalobca domnieva, že konanie o administratívnom vyhostení, ktoré začalo dňa 06.09.2014, nebolo doteraz zavŕšené, keďže bolo prerušené a žalobcovi bolo oznámené listinou zo dňa 08.09.2014 začatie konania. Preto rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 08.09.2014, ako aj ďalšie rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 12.05.2015, nemali byť vydané a obe konania, v ktorých tieto rozhodnutia boli vydané, mali byť zastavené z dôvodu prebiehajúceho konania o administratívnom vyhostení, ktoré začalo dňa 06.09.2014. 6. Namietal, že správny orgán nesprávne vyhodnotil existenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov a ustanovenia článku 3 a 8 Dohovoru. Žalovaný mal zohľadniť aj skutočnosť, či daná situácia v Nigérii by bola bezpečná aj pre manželku a pre ich maloletého syna. Tvrdil, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, keď neprešetroval relevantné skutočnosti ohľadom existencie prekážok administratívneho vyhostenia. Tvrdil, že vyhlásenie žalobcu počas konania o administratívnom vyhostení zo dňa 12.05.2015, ktoré celé trvalo sedem hodín, nemožno považovať za dostatočný dôkaz o tom, že situácia v krajine, do ktorej je osoba zo Slovenskej republiky administratívne vyhosťovaná, nie je dôvodom pre aplikáciu § 81 ods. 1 a 2 zákona o pobyte cudzincov. Žalobca nebol dlhší čas prítomný v krajine, do ktorej je vyhosťovaný, a teda ani nemusel mať vedomosť o aktuálnej, dynamicky sa meniacej sa situácii v Nigérii a najmä nemusel si uvedomovať dosah svojich tvrdení, ktoré sa netýkali len jeho osoby, ale aj jeho rodinných príslušníkov v prípade spoločného vycestovania. 7. Napadnutým rozhodnutím došlo k nerešpektovaniu práva žalobcu na súkromie a rodinný život. Žalovaný sa nezaoberal s odvolacou námietkou, že neprimeranou formou došlo k obmedzeniu tohto práva v rozpore s čl. 8 Dohovoru. Administratívnym vyhostením žalobcu došlo k porušeniu práv žalobcu ako otca a práv maloletého dieťaťa podľa ustanovenia čl. 3 ods. 1, 2, čl. 5, čl. 9 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane práv dieťaťa. 8. Došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci príslušnými orgánmi, nakoľko prvostupňový správny orgán nahradil výkon prvotného právoplatného rozhodnutia vydaním nového rozhodnutia s tým istým obsahom. Takýto postup správneho orgánu je v priamom rozpore s § 84 ods. 1 písm. b/ a e/ zákona o pobyte cudzincov. Podľa tohto ustanovenia príslušný správny orgán opätovne nevyhostí osobu, ale zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. 9. Skutkový stav zistený žalovaným je v rozpore s obsahom spisov. Namietal najmä závery ohľadom vyhodnotenia bezpečnostnej situácie Nigérie, keď po nahliadnutí do spisu dňa 29.06.2015 bolo zistené, že v spise sa nenachádza listina a ani zmienka o tom, že by správny orgán nejakým spôsobom prešetroval bezpečnostnú situáciu v Nigérii, či iným spôsobom venoval pozornosť možnej existencii prekážok administratívneho vyhostenia. 10. Konanie prvostupňového orgánu, ako aj žalovaného vykazuje také vady, ktoré majú vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Ide o vady nedostatočného odôvodnenia napádaného rozhodnutia žalovaného v rozpore s požiadavkou ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku, ako aj porušovanie zásad správneho konania. Došlo k porušeniu ustanovenia § 3 ods. 2 Správneho poriadku. Je zrejmé, že žalobca, ako osoba pochádzajúca z Nigérie, t.j. zo štátu, ktorý nie je členským štátom EÚ, neznalá spisovného slovenského jazyka, ako aj vzhľadom na komplikovanosť zákona o pobyte cudzincov, nebol tak znalý právnych predpisov SR a právneho poriadku SR, ako predpokladá žalovaný. Pokiaľ by však správny orgán poskytol žalobcovi dostatočnú súčinnosť, konanie o administratívnom vyhostení zo dňa 12.05.2015 nemuselo vôbec začať. Žalobca dňa 26.08.2015 mienil požiadať o tolerovaný pobyt, pričom pri tomto úkone bol zadržaný z dôvodu, že nevycestoval z územia SR a až po intervencii právneho zástupcu bolo žalobcovi umožnené podať žiadosť o tolerovaný pobyt. 11. Žalobca v žalobe požiadal o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia správneho orgánu a zároveň podal návrh na spojenie vecí prebiehajúcich na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp.zn. 1Scud/9/2014 a sp.zn. 1Scud/11/2015. Žalovaný v písomnom stanovisku k žalobe zo dňa 13.11.2015 trval na zákonnosti napadnutého rozhodnutia a žalobu navrhol zamietnuť. Uviedol, že k argumentom uvádzaným v tejto žalobe, ale smerujúcim ku konaniu vo veci rozhodnutia o administratívnom vyhostení, vydaného pod č. PPZ- HCP-BB2-53-008/2014-SK zo dňa 26.11.2014, sa nebude bližšie vyjadrovať, nakoľko toto považuje za uzavreté na pojednávaní Krajského súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod č. 1Scud/9/2014. Nesúhlasil s tvrdením o nedostatočne zistenom skutkovom stave veci a o porušení zásady obsiahnutej v § 3 ods. 5 zákona o správnom konaní. Žalovaný má za to, že skutkový stav bol presne a úplne zistený, o čom svedčí fotokópia cestovného dokladu žalobcu, z ktorého je nespochybniteľne zrejmé, že zo strany žalobcu preukázateľne došlo k neoprávnenému zdržiavaniu sa na území SR, nakoľko v čase kontroly dňa 12.05.2015 v cestovnom pase žalobca nemal udelené platné vízum, ktoré by ho oprávňovalo zdržiavať sa legálne na území SR a taktiež sa nepreukázal žiadnym dokladom potvrdzujúcim jeho legálny pobyt na území SR. Napadnuté rozhodnutie má všetky zákonné náležitosti v zmysle ustanovenia § 46 zákona o správnom konaní. Nesúhlasil s tvrdením v žalobe, že žalovaný v rovnakej veci viedol viacero konaní, nakoľko túto skutočnosť žalobcovi vyvrátil už aj súd na pojednávaní dňa 14.10.2015 v konaní 1Scud/9/2014. Tvrdenie žalobcu, že správny orgán pred vydaním napadnutého rozhodnutia nevenoval pozornosť okolnostiam tvoriacich prekážku administratívneho vyhostenia žalobcu, považoval za účelovo smerované. Zo samotnej zápisnice o podaní vysvetlenia, spísanej so žalobcom dňa 12.05.2015, jednoznačne vyplýva, že žalobca sám, bez nátlaku, za prítomnosti tlmočníka uviedol, že v domovskom štáte mu nehrozí žiadne týranie, neľudské zaobchádzanie, väznenie, či smrť po jeho návrate. Pokiaľ by jemu samotnému, či rodine hrozilo nebezpečenstvo, necestoval by s manželkou a synom v mesiacoch júl - august 2011 do Nigérie. Do zápisnice žalobca tiež uviedol, že do Nigérie sa môže kedykoľvek vrátiť a následne z nej vycestovať, že nemá žiadne problémy s políciou, súdmi, či inými orgánmi v Nigérii. Tiež uviedol, že na území SR nechce požiadať o azyl. Pokiaľ by sa žalobca skutočne cítil v ohrození v domovskom štáte, potom by svoju žiadosť o tolerovaný pobyt, podanú dňa 26.08.2015, odôvodňoval touto obavou a nie rešpektovaním svojho súkromného a rodinného života. Správny orgán nie je povinný skúmať rozsah bezpečnostnej situácie v Nigérii pre manželku a syna žalobcu, nakoľko správny orgán rozhoduje len o legálnosti pobytu cudzinca, nie jeho rodinných príslušníkov - občanov SR. Za to, že sa žalobca svojim nezodpovedným prístupom k riešeniu si legálneho pobytu v SR dostal do nepriaznivej situácie vo vzťahu k svojej rodine, nemožno viniť správny orgán, ktorý postupoval výlučne v súlade so zákonmi SR tak, ako mu to vyplýva z legislatívy SR. Ak žalobca sám doposiaľ nepredložil žiadny relevantný dôkaz o tom, že práve jemu hrozí v domovskom štáte nebezpečenstvo, ba práve naopak sa vyjadril, že nemá obavu o svoj život v prípade návratu, je nelogické, aby správny orgán žalobcu akýmkoľvek spôsobom presviedčal o opaku. Správny orgán má byť síce účastníkovi správneho konania nápomocný, to však neznamená, že má suplovať povinnosti účastníka správneho konania a vykonávať potrebné úkony za neho, či v jeho mene. Správne orgány majú predovšetkým za úlohu hájiť záujmy štátu, konať v medziach zákonov, a teda aj vyžadovať od účastníkov správneho konania, aby rešpektovali a dodržiavali zákony SR, a to obzvlášť, ak hodlajú naďalej v SR žiť. Neznalosť zákonov neospravedlňuje a neoprávňuje konať protiprávne. Je nesporné, že žalobca sa na území SR zdržiaval počas kontroly jeho osoby dňa 12.05.2015 nad rámec udeleného víza a zároveň bolo zrejmé, že žalobca nerešpektoval rozhodnutie odvolacieho orgánu vydané dňa 26.11.2014. Keďže v tom čase nebolo rozhodnuté o odklade výkonu tohto rozhodnutia, mal povinnosť v lehote do 20 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (01.12.2014) opustiť územie SR. Vzhľadom na preukázané skutočnosti prvostupňový správny orgán dňa 12.05.2015 vydal žalobcovi rozhodnutie o administratívnom vyhostení, v ktorom zároveň určil aj zákaz vstupu na územie SR po dobu jedného roka. Keďže žalobca naďalej pokračoval v nerešpektovaní zákonov SR a na území SR sa naďalej zdržiaval neoprávnene, žalovaný ako odvolací orgán dospel k presvedčeniu, že žalobca neustále povyšuje svoj súkromný život nad dodržiavaním zákonov tohto štátu a vedome ich porušuje naďalej. Žalovaný usúdil, že iným spôsobom ako určením zákazu vstupu pre žalobcu na územie SR, žalobcovi nezabráni upustiť od jeho protiprávneho konania. Preto prvostupňové rozhodnutie napadnuté žalobou potvrdil. Pri určovaní doby zákazu vstupu správny orgán použil najnižšiu hranicu doby zákazu vstupu na územie SR, a to jeden rok. K uloženiu zákazu vstupu správny orgán pristúpil vzhľadom na to, že išlo o opakované a vedomé porušovanie zákonov zo strany žalobcu. Žalobca nevyužil možnosť zlegalizovať svoj pobyt na území SR podaním si žiadosti o trvalý pobyt za účelom zlúčenia rodiny, nakoľko napĺňa účel práve na takýto druh pobytu. Presvedčenie žalobcu o tom, že vlastniť platný cestovný doklad je pre žalobcu prekážkou udelenia tolerovaného pobytu, je nesprávnym pochopením tohto špecifického druhu pobytu. Tolerovaný pobyt slúži na legalizáciu pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý nespĺňa podmienky oprávneného pobytu a z objektívnych príčin nemôže z územia SR vycestovať, alebo nemôže byť vyhostený. Poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. III.US 331/09 zo dňa 16.12.2009; rozhodnutie NS SR sp.zn. 1Sža/39/2011 zo dňa 13.09.2011, z ktorých vyplýva, že čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd negarantuje právo na rodinný život v konkrétnej krajine, ale len právo na skutočný rodinný život ako taký. Na prejednanie veci súd nariadil v súlade s § 250g O.s.p. pojednávanie. Súd do konania pribral tlmočníku v zmysle naplnenia čl. 47 ods. 4 Ústavy SR a ustanovenia § 18 O.s.p. v prípade účasti žalobcu na pojednávaní. Súd vec prejednal v neprítomnosti žalobcu, za prítomnosti jeho právnej zástupkyne. Nevyhovel žiadosti o odročenie pojednávania z dôvodu nemožnosti žalobcu zúčastniť sa na pojednávaní pre starostlivosť o maloleté dieťa, vzhľadom na zdravotné komplikácie manželky v súvislosti s jej tehotenstvom. Na pojednávaní právna zástupkyňa žalobcu zotrvávala v celom rozsahu na podanej žalobe a na dôvodoch v nej uvedených. Zdôraznila v zhode s písomným vyjadrením predloženým na pojednávaní, že ich hlavnou námietkou je tvrdenie, že napadnuté rozhodnutie je fakticky rozhodnutím v tej istej veci. Žalovaný účel daného rozhodnutia mal splniť výkonom predchádzajúceho rozhodnutia o vyhostení. Mohol predvídať, že žalobca využije príslušné opravné prostriedky pri napádaní prvého rozhodnutia o vyhostení. Rodinný život žalobcu nie je fiktívny. Manželka žalobcu je aktuálne hospitalizovaná v nemocnici v Rakúsku a je tehotná. Žalobca chce byť k dispozícii svojej manželke, ako aj synovi stále, a to finančne, materiálne a osobne. Pri zásahu do práva na rodinný život je potrebné skúmať legalitu, legitimitu a proporcionalitu zásahu štátu do práva na rodinný život. Toto právo je chránené Charitou základných práv Európskej únie, ako aj Dohovorom na ochranu ľudských práv a Ústavou Slovenskej republiky. Postup správneho orgánu, ktorý v správnom konaní vydal opakovane za to isté porušenie povinnosti rozhodnutie, namiesto toho, aby pristúpil k výkonu predchádzajúceho rozhodnutia, považuje za rozporný s princípom právneho štátu. Namietla, že pri posudzovaní existencie prekážok administratívneho vyhostenia, nestačí zohľadňovať len vyjadrenie samotného žalobcu, ale je potrebné prihliadať aj na záujem rodiny ako takej, pričom manželka nemala záujem vycestovať do Nigérie. Poukázala na to, že žalobcovi nie je ľahostajná právny poriadok SR a chcel si legalizovať pobyt, keď mu končila platnosť víz. Skutočnosť, že žalobca požiadal len o tolerovaný pobyt a nepožiadal o trvalý pobyt, odôvodňovala právna zástupkyňa žalobcu tým, že k žiadosti o trvalý pobyt je potrebné preukázanie bezúhonnosti a k tomu sa vyžaduje výpis z registra trestov. V zmysle zákonov Nigérie sa vyžadujú odtlačky prstov, teda je zrejmé, že žalobca by musel vycestovať do Nigérie a v takom prípade nevie, či by dostal oprávnenie vrátiť sa, či by mu boli dané víza a či by nebolo v jeho neprospech aj to, že nerešpektoval rozhodnutia o administratívnom vyhostení slovenských štátnych orgánov. Navyše, situácia v rodine mu nateraz neumožňuje vycestovať aj s rodinou. Uviedla, že žalobca už čelil tomu, že mal byť zaistený a umiestnený v Útvare pre zaistenie cudzincov v H., avšak vzhľadom na to, že žiadosť o tolerovaný pobyt si žalobca podal v posledný deň lehoty pre dobrovoľné vycestovanie, nebolo pristúpené k realizovaniu výkonu prvšieho rozhodnutia. Poverená zástupkyňa žalovaného na pojednávaní v celom rozsahu trvala na písomne podanom stanovisku k žalobe. Zdôraznila, že administratívne vyhostenie nie je trestom, ale ide o zákonné opatrenie na zabránenie protiprávnemu konaniu. Nesúhlasila s tým, že by správny orgán mal pristúpiť k výkonu administratívneho vyhostenia, ak sa neuložil trest zákazu vstupu. Pri administratívnom vyhostení ide len o administratívny úkon, ktorý bol v podstate urobený. Po tom, čo prvšie rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím o administratívnom vyhostení nadobudlo právoplatnosť, bol žalobca opätovne kontrolovaný. Vzhľadom na nerešpektovanie prvšieho rozhodnutia, ktorým bol zaviazaný lehotou na vycestovanie, bolo vydané predmetné rozhodnutie, kde bol už uložený aj zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky. Žalovaný v správaní žalobcu vidí účelovosť v snahe umelého predlžovania jeho zdržiavania sa na území SR. Pre žalovaného je nepochopiteľný postup žalobcu, ktorý nežiada o trvalý pobyt cudzinca, na čo by spĺňal predpoklady, keďže tu má rodinu, manželku, dieťa, ale žiadal o tolerovaný pobyt. K spôsobom možného realizovania výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení uviedla, že výkon by sa realizoval tým, že by správny orgán pristúpil k uloženiu zákazu vstupu, resp. by prichádzalo do úvahy dať podnet na prokuratúru pre marenie výkonu úradného rozhodnutia, avšak v prípade, ak cudzinec má rodinu, prokurátor by pravdepodobne takémuto podnetu nevyhovel. Realizovať vykonanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení možno prostredníctvom Útvaru pre zaistenie cudzincov v H., resp. vyvezením na hranicu za predpokladu, ak susedíme s takýmto štátom. V danom prípade je teda jediným spôsobom zaistenie žalobcu a jeho umiestnenie v Útvare pre zaistenie cudzincov v H., nakoľko sa nejedná o štátneho príslušníka Ukrajiny, kedy by postačovalo vyvezenie na hranicu. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 1Scud/11/2015-70 zo dňa 28.10.2015 povolil odklad vykonateľnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-60-004/2015-SK zo dňa 12.08.2015 až do právoplatného skončenia konania vedeného na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp.zn. 1Scud/11/2015, aplikujúc ustanovenie § 250c ods. 1 O.s.p., majúc za to, že v prípade okamžitého výkonu napadnutého rozhodnutia by mohlo dôjsť k vzniku závažnej ujmy na právach žalobcu, ako aj členov jeho rodiny, rovnako by mohol byť zmarený účel súdneho preskúmavacieho konania. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd príslušný na konanie v zmysle druhej hlavy piatej časti O.s.p., preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie a prvostupňové rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe a po preskúmaní na pojednávaní dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne, nakoľko v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, ako aj z dôvodu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu, keď súdu nebol predložený kompletný administratívny spis. Preto súd zrušil napadnuté rozhodnutie, ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie podľa § 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p. a podľa § 250j ods. 3 O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p.; v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 247 ods. 1 O.s.p.; podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Predmetom súdneho konania bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BB2-60-004/2015-SK zo dňa 12.08.2015, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Žilina č. PPZ-HCP- BB7-51-014/2015-AV zo dňa 12.05.2015, ktorým bol žalobca v zmysle ustanovenia § 82 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky a zároveň mu v zmysle ustanovenia § 82 ods. 3 písm. b/ citovaného zákona bol uložený zákaz vstupu na územie SR na dobu jedného roka. Podľa § 2 ods. 1 písm. f/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov; na účely tohto zákona sa rozumie neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. Podľa § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z.; administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, 78) ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky alebo územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky alebo územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie. Podľa § 81 ods. 1, 2 zákona č. 404/2011 Z.z.; (1) Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní mu taký trest môže byť uložený. (2) Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku. Podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z.; policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Podľa § 82 ods. 3 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z.; policajný útvar môže v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu podľa odseku 1 a odseku 2 písm. b) až i) na jeden rok až päť rokov. Po oboznámení sa s obsahom vyjadrení a stanovísk účastníkov konania, s napadnutým rozhodnutím žalovaného, ako aj po oboznámení sa so spisom Krajského súdu v Banskej Bystrici 1Scud/9/2014, vrátane administratívneho spisu k nemu predloženému, súd dospel k záveru, že v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Podľa § 84 ods. 1 písm. a/až e/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov; policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak a) policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu na vycestovanie, b) štátny príslušník tretej krajiny nevycestoval v lehote určenej v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, c) má byť štátny príslušník tretej krajiny podľa medzinárodnej zmluvy 78) vrátený na územie zmluvného štátu, d) štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie, alebo e) štátny príslušník tretej krajiny nevycestoval v rámci asistovaného dobrovoľného návratu v lehote určenej v rozhodnutí o administratívnom vyhostení podľa § 82 ods. 9 alebo na základe oznámenia organizácie, ktorá vykonáva program asistovaných dobrovoľných návratov, že sa štátny príslušník tretej krajiny úmyselne vyhol realizácii asistovaného dobrovoľného návratu. Podľa § 84 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z.; štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je administratívne vyhostený do susedného štátu, dopraví policajný útvar na hraničný priechod. Podľa § 84 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z.; policajný útvar rozhodnutie o administratívnom vyhostení nevykoná, ak a) nie je možné štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý nemá vlastný platný cestovný doklad, tento zabezpečiť ani prostredníctvom zastupiteľského úradu štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, uplynula lehota zaistenia a nie je možné zabezpečiť vycestovanie štátneho príslušníka tretej krajiny ani na cudzinecký pas, alebo b) štátny príslušník tretej krajiny pred výkonom rozhodnutia o administratívnom vyhostení požiadal o asistovaný dobrovoľný návrat; to neplatí, ak nastala skutočnosť podľa odseku 1 písm. e). Podľa § 84 ods. 5 zákona č. 404/2011 Z.z.; policajný útvar odloží výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak a) nastali prekážky vyhostenia podľa § 81; rozhodnutie o administratívnom vyhostení sa vykoná po odpadnutí týchto prekážok, alebo b) policajný útvar predĺžil lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 1. Podľa § 84 ods. 7 zákona č. 404/2011 Z.z.; rozhodnutie o administratívnom vyhostení stráca platnosť a) rozhodnutím o udelení azylu alebo o poskytnutí doplnkovej ochrany, b) udelením trvalého pobytu podľa § 46 ods. 2, alebo c) udelením tolerovaného pobytu podľa § 58 ods. 2 písm. b). Je nespornou skutočnosťou, ktorú nepopieral ani žalobca, že ku kontrole vykonávanej hliadkou Pohotovostnej motorizovanej jednotky PZ Odboru poriadkovej polície KR PZ Žilina dňa 12.05.2015 sa žalobca nevedel preukázať dokladmi, ktoré by preukazovali jeho oprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Predložil ku kontrole cestovný doklad Nigérie č. A XXXXXXXX platný do 21.10.2018, v ktorom bolo udelené vízum č. XXXXXXXXX vydané vo Švédsku, platné od 20.06.2014 do 05.09.2014, typu „C“, na počet vstupov „1“ a počet dní „30“. Nebolo spornou skutočnosťou, že žalobca vstúpil do schengenského priestoru dňa 12.08.2014 a ku dňu 12.05.2015 zo schengenského priestoru nevycestoval. Z vyjadrení žalobcu, ako aj zo skutočností preukázaných v súdnom konaní 1Scud/9/2014 je zrejmé, že sám žalobca si uvedomoval skutočnosť, že vízum skončilo platnosť 05.09.2014. Uvedeným konaním žalobca porušil čl. 5 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ES, ktorým sa ustanovuje Kódex spoločenstva o pravidlách upravujúcich pobyt osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc). Je nesporne preukázané z dokladov, ktoré predložil žalobca, že žalobca mal po uplynutí doby platnosti víza na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt v zmysle § 2 ods. 1 písm. f/ zákona č. 404/2011 Z.z., ktorým je zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom a lebo medzinárodnou zmluvou. Uvedené zistenie plne oprávňuje správny orgán vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny v zmysle ustanovenia § 82 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov. V predmetnom konaní však bolo spornou skutočnosťou, či správny orgán mohol pri vykonaní opakovanej kontroly žalobcu vydať ďalšie rozhodnutie o administratívnom vyhostení, ak žalobca už raz bol prvším rozhodnutím administratívne vyhostený za nelegálne zdržiavanie sa na území SR od 06.09.2014 z rovnakých dôvodov (vypršanie platnosti víza vydaného Švédskom ku dňu 05.09.2014), pričom je zrejmé aj to, že nerešpektoval toto prvšie rozhodnutie, nevycestoval v určenej lehote, ktorá mu bola správnym orgánom stanovená za účelom zadováženia si príslušného víza, po vybavení ktorého sa mohol vrátiť na územie Slovenskej republiky k svojej rodine. Súd zastáva názor, v zhode so stanoviskom žalobcu, že správny orgán nepostupoval správne, ak za daných skutkových okolností vydal ďalšie rozhodnutie o administratívnom vyhostení, namiesto toho, aby pristúpil k vykonaniu prvšieho právoplatného a vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Správny orgán nemôže pri hodnotení tých istých zistení porušenia zákona o pobyte cudzincov dospieť k duplicitnému prijatiu opatrení na zabránenie protiprávnemu konaniu, teda vydať ďaľšie rozhodnutie o administratívnom vyhostení. Súd má za to, že sa jedná o obdobnú situáciu, ako pri trestaní, pričom sa zakazuje duplicitné súdenie osôb pre ten istý trestný čin (ne bis in idem), teda v danom prípade pri zistení toho istého protispoločenského konania (porušenia zákona o pobyte cudzincov) nie je možné duplicitné prijatie zákonných opatrení. Podľa názoru súdu správny orgán v prípade nerešpektovania, marenia výkonu právoplatného a vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení mal pristúpiť k realizácii jeho núteného výkonu, pričom postup správneho orgánu pri zabezpečení výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení je upravený v § 84 zákona č. 404/2011 Z.z., a nie vydávať ďalšie rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu. Podanie žaloby na súde o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu o administratívnom vyhostení automaticky nespôsobuje odklad vykonateľnosti, preto sa na rozhodnutie stále hľadí ako na právoplatné a vykonateľné. V čase vydania nového rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu dňa 12.05.2015 nebolo ešte súdom rozhodnuté o povolení odkladu vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného zo dňa 26.11.2014. Preto, ak správny orgán pri kontrole dňa 12.05.2015 konštatoval pretrvávajúci stav v porušení zákona o pobyte cudzincov spočívajúcom v neoprávnenom zdržiavaní sa cudzinca na území SR, mal pristúpiť k realizácii výkonu rozhodnutia, a nie vydávať ďalšie rozhodnutie. K vydaniu ďalšieho rozhodnutia by mohlo dôjsť len vtedy, pokiaľ by došlo k zmene skutkových okolností, napr. pri kontrole cudzinca by bolo zistené, že sa zdržiava na území SR nelegálne po tom, čo mu medzičasom boli udelené ďalšie víza, avšak nie pri zistení toho istého pretrvávajúceho stavu, z ktorého už bolo vyvodené opatrenie vydaním prvšieho rozhodnutia správneho orgánu. Keďže prvšie rozhodnutie o administratívnom vyhostení nestratilo platnosť (§ 84 ods. 7 zákona č. 404/2011 Z.z.), policajný útvar neodložil výkon jeho rozhodnutia (§ 84 ods. 5 zákona č. 404/2011 Z.z.), resp. neboli naplnené zákonné dôvody, kedy policajný útvar rozhodnutie o administratívnom vyhostení nevykoná (§ 84 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z.), považoval súd žalobnú námietku žalobcu o nesprávnom postupe v konaní, keď vzhľadom na zistený skutkový stav mal obligatórne v prípade nerešpektovania rozhodnutia pristúpiť k realizácii výkonu rozhodnutia a nevydávať nové identické rozhodnutie, za opodstatnenú. Súd nepovažuje za dôvodnú žalobnú námietku, že konanie o administratívnom vyhostení, ktoré začalo dňa 06.09.2014, nebolo doteraz zavŕšené, keďže toto konanie bolo prerušené a žalobcovi bolo oznámené začatie konania dňa 08.09.2014, ktoré žalobca považoval za začatie ďalšieho konania. K tejto námietke súd dal odpoveď už v rozsudku č.k. 1Scud/9/2014 zo dňa 14.10.2015, v zmysle ktorej žalobca len účelovo tvrdí, že dňa 08.09.2014 začalo v tej istej veci nové konanie, pretože aj žalobcovi muselo byť z kontextu celého konania zjavné, že v skutočnosti nešlo o nové konanie, ale o pokračovanie v prerušenom konaní po pominutí dôvodov prerušenia pôvodne začatého konania po tom, čo po vyriešení zdravotných problémov žalobcu podľa stanoviska ošetrujúceho lekára bol žalobca už spôsobilý konania pred správnym orgánom, keď k prerušeniu konania došlo 06.09.2014 krátko po predvedení na prvostupňový správny orgán po tom, čo nastali u žalobcu zdravotné problémy. Preto prvostupňové rozhodnutie vydané dňa 08.09.2014 a rozhodnutie žalovaného vydané dňa 26.11.2014, voči ktorému bola podaná žaloba, o ktorej vedie konanie Krajský súd v Banskej Bystrici pod sp.zn. 1Scud/9/2014, boli vydané v konaní začatom dňa 06.09.2014. Podľa stanoviska súdu žiadne ďalšie konanie dňa 08.09.2014 nezačalo, pokračovalo sa len v prerušenom konaní začatom dňa 06.09.2014 po pominutí prekážok prerušenia konania. Pokiaľ žalobca namietal nesprávny postup správnych orgánov v otázke posudzovania existencie prekážok administratívneho vyhostenia, súd poukazuje na to, že vzhľadom na prijatý záver ohľadom nesprávneho postupu správneho orgánu, ktorý nebol oprávnený vydať vo veci ďalšie rozhodnutie o administratívnom vyhostení, ale mal pristúpiť k realizácii výkonu prvšieho rozhodnutia, je posudzovanie tejto žalobnej námietky už bezpredmetné. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR (napr. III.ÚS 209/2004 ÚS SR) všeobecný súd v záujme naplnenia obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Súd konajúci podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je viazaný rozsahom žalobných námietok, t.j. zákonnosť napadnutého rozhodnutia posudzuje len v medziach žaloby, t.j. v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe. Výnimkou je ustanovenie § 250j ods. 3 O.s.p., kedy súd nie je rozsahom a dôvodmi žaloby viazaný, teda prihliada na to, či konanie, resp. napadnuté rozhodnutie žalobou nie je postihnuté takou vadou, na ktorú musí prihliadnuť bez ohľadu na to, či v žalobe namietaná bola, alebo nie. Súd v zmysle ustanovenia § 250j ods. 3 O.s.p. zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, ak neboli súdu predložené administratívne spisy. Súd prihliadol na to, že nemal k dispozícii kompletný administratívny spis týkajúci sa konania začatého 12.05.2015, ktorý súdu nebol predložený napriek riadnej výzve a požiadavke doručenej spolu so žiadosťou o písomné vyjadrenie k žalobe. Z vyššie uvedených dôvodov súd zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie. K návrhu žalobcu na spojenie vecí, ktoré začali na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp.zn. 1Scud/9/2014 a 1Scud/11/2015 súd uvádza, že nerozhodoval o návrhu, pretože vo veci 1Scud/9/2014 bolo už vydané meritórne rozhodnutie zamietnutím žaloby dňa 14.10.2015. Navyše súd poznamenáva, že z ustanovenia § 112 ods. 1 O.s.p. nevyplýva povinnosť súdu spojiť veci, iba možnosť v prípade vhodnosti takéhoto procesného postupu s prihliadnutím na efektívnosť a hospodárnosť súdneho konania. Súd má za to, že neboli splnené podmienky pre spojené vecí, ak jedna z vecí už bola meritórne rozhodnutá, preto spojenie vecí neprichádzalo do úvahy. V konaní 1Scud/9/2014 súd už rozhodol o nespojení predmetných vecí, pričom predmetným uznesením je súd viazaný len čo ho vyhlásil v zmysle ustanovenia § 170 ods. 1 O.s.p.. Žalobcovi, ktorý v konaní mal úspech, súd priznal náhradu trov konania podľa § 250k ods. 1 O.s.p., ktoré pozostávajú z náhrady trov právneho zastúpenia a náhrady za zaplatený súdny poplatok. Trovy právneho zastúpenia súd priznal, vychádzajúc z vyhlášky č. 655/2004 Z.z., zohľadniac účelnosť vynaložených trov, ako aj rozsah uplatneného nároku advokátom. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je v zmysle § 11 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v roku 2015 v sume 139,83 Eur. Súd vyčíslil nárok na trovy právneho zastúpenia za jednotlivé úkony právnej služby a na hotové výdavky a náhrady nasledovne: 1. prevzatie a príprava zastúpenia (§ 13a ods. 1 písm. a/ cit.vyhl.) ..............139,83 Eur režijný paušál (§ 16 ods. 3 cit.vyhl.) ............................................................8,39 Eur spolu .........................................................................................................148,22 Eur 2. podanie žaloby na súd dňa 14.10.2015 (§ 13a ods. 1 písm. c/ cit.vyhl.) ..139,83 Eur režijný paušál ................................................................................................8,39 Eur spolu .........................................................................................................148,22 Eur 3. účasť na pojednávaní dňa 09.12.2015 (§ 13a ods. 1 písm. d/ cit.vyhl.) ...139,83 Eur režijný paušál ................................................................................................8,39 Eur spolu .........................................................................................................148,22 Eur 4. ďalšia porada s klientom dňa 07.12.2015 pred pojednávaním (§ 13a ods. 1 písm. b/ cit.vyhl.) ....................................................................................................139,83 Eur režijný paušál ................................................................................................8,39 Eur spolu .........................................................................................................148,22 Eur 5. náhrada za stratu času stráveného cestou z Bratislavy do Banskej Bystrice a späť na pojednávanie 09.12.2015 (§ 17 ods. 1 cit.vyhl.) .....12x13,98 Eur ......167,76 Eur 6. náhrada cestovného za cestu z Bratislavy do Banskej Bystrice a späť - 424 km, spotreba pohonných látok 5,6 l/100 km, cena pohonných látok 1,229 Eur/1 (§ 15 písm. a/, § 16 ods. 4 cit.vyhl., § 7 ods. 2 a ods. 4 zákona č. 283/2002 Z.z., Opatrenie č. 632/2008 Z.z.) - základná náhrada ... 424 x 0,183 ..........................................................77,59 Eur - náhrada za spotrebované PL ... 1,229 x 424 x 0,056 ............................29,18 Eur spolu náhrada cestovného .........................................................................106,77 Eur Nárok odmeny a náhrad spolu (bez DPH) .....................................................867,41 Eur DPH 20% (§ 18 ods. 3 cit.vyhl.) ....................................................................173,48 Eur Nárok odmeny a náhrad vrátane DPH ........................................................1.040,89 Eur. Zároveň súd priznal žalobcovi aj náhradu za zaplatený súdny poplatok vo výške 70,- Eur. Spolu súd priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 1.110,89 Eur, na zaplatenie ktorých zaviazal žalovaného, ktorý ich zaplatí advokátovi v zmysle § 149 ods. 1 O.s.p., § 151 ods. 8 O.s.p.. Súd nepriznal odmenu uplatnenú za ďalšie úkony právnej služby, a to za podanie návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia správneho orgánu a za podanie zo dňa 09.12.2015, nakoľko tieto náklady nepovažoval za účelne vynaložené, na zaplatenie ktorých by súd mal zaviazať žalovaného. Návrh na odklad vykonateľnosti nebol podaný samostatným podaním, ale bol zapracovaný v žalobe, za vypracovanie ktorej bola priznaná odmena. Súd nevyzval žalobcu na písomné vyjadrenie, ktoré bolo súdu predložené 09.12.2015. Súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktorom mala právna zástupkyňa žalobcu možnosť predniesť stanovisko k písomnému vyjadreniu žalovaného k obsahu žaloby, ktoré bolo právnej zástupkyni žalobcu pred pojednávaním doručené. Odmena za účasť na pojednávaní bola priznaná, preto priznať ďalšiu odmenu za písomné podanie stanoviska, ktoré bolo zároveň prednesené aj na pojednávaní, súd nepovažoval za účelné. Súd preto právnou zástupkyňou uplatnenú náhradu trov právneho zastúpenia spolu vo výške 1.412,77 Eur krátil a priznal titulom trov právneho zastúpenia sumu 1.040,89 Eur. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 01.05.2011). Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia. Odvolanie sa podáva písomne v dvoch vyhotoveniach prostredníctvom krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné podať len z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p.. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.