Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Sp/40/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200771 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1015200771.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľa: Y. W., narodeného XX.XX.XXXX, štátneho príslušníka Bieloruskej republiky (ďalej len „Bielorusko"), v krajine pôvodu naposledy bytom ul. Z. Č.. X/XX, J., bez cestovného dokladu, zastúpený Centrom právnej pomoci so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava proti odporcovi: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda so sídlom Ádorska 34, Dunajská Streda, o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 11.5.2015 proti rozhodnutiu odporcu PPZ-HCP-BA8-20-011/2015-AV zo dňa 23.4.2015 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu PPZ-HCP-BA8-20-011/2015-AV zo dňa 23.4.2015 p o t v r d z u j e. Navrhovateľovi nepriznáva právo na náhradu trov tohto konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím PPZ-HCP-BA8-20-011/2015-AV zo dňa 23.4.2015 odporca za použitia ust. § 88 ods. 1 písm. b) a § 88 ods. 4 a 5 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) dňom 23.4.2015 zaistil navrhovateľa a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZC“), pričom dobu zaistenia stanovil najviac do dňa 23.10.2015. V odôvodnení rozhodnutia opísal v konaní zistený stav a konštatoval, že potreba zaistiť navrhovateľa a obmedziť ho na osobnej slobode je nevyhnutná z dôvodu existencie vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení pod číslom PPZ-HCP- BA8-20-007/2015-AV zo dňa 23.4.2015. Ďalej uviedol, že z vyjadrení navrhovateľa vyplýva, že tento by nemohol reálne splniť alternatívu hlásenia svojho pobytu, resp. zloženia peňažnej záruky a teda že (odporca) nemohol aplikovať ust. § 89 ods. 1 písm. a), b) zákona o pobyte cudzincov. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonom ustanovenej lehote opravný prostriedok - návrh zo dňa 11.5.2015, ktorým sa domáhal jeho zrušenia v celom rozsahu a bezodkladného prepustenia navrhovateľa zo zaistenia. Namietal v ňom, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že rozhodnutie odporcu je zmätočné pre svoju nezrozumiteľnosť, čo spôsobuje zároveň jeho nepreskúmateľnosť. Podľa názoru navrhovateľa sa odporca síce zaoberal prípadným využitím alternatív zaistenia, konkrétne možnosťou zloženia peňažnej záruky a hlásením pobytu, avšak značne nedostatočne, pri vyhodnocovaní uvedených alternatív sa obmedzil výhradne na jeho vyjadrenia bez ďalšieho skúmania. Má za to, že napadnuté rozhodnutie vykazuje pre nedostatočné odôvodnenie znaky arbitrárnosti, a ako ďalej uviedol navrhovateľ, odporca v ňom nepoukázal na naplnenie takých dôvodov, ktoré by neumožňovali aplikáciu alternatív k zaisteniu. Navrhovateľ ďalej dôvodil, že zaistenie jeho osoby nie je účelné a efektívne, resp. že v napadnutom rozhodnutí absentuje náležité odôvodnenie efektívnosti či účelnosti zaistenia vo vzťahu k využitiu alternatív k zaisteniu podľa zákona o pobyte cudzincov. Postup odporcu a napadnuté rozhodnutie považuje za rozporné s princípom právnej istoty. Odporca navrhol vo svojom vyjadrení zo dňa 14.05.2015 k návrhu napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť, námietky navrhovateľa považuje za irelevantné a nedôvodné. Má za to, že pri vydaní napadnutého rozhodnutia postupoval v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“) a zaistenie navrhovateľa je v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „Dohovor“). Pre vydanie napadnutého rozhodnutia bol daný legálny predpoklad, potreba zaistiť navrhovateľa a obmedziť ho na osobnej slobode bola podľa názoru odporcu nevyhnutná z dôvodu existencie rozhodnutia o administratívnom vyhostení v zmysle § 82 ods. 1 písm. b) s poukazom na § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov. Zdôraznil, že uprednostnenie verejného záujmu je dostatočne odôvodnené, pretože prepustenie navrhovateľa by znamenalo ohrozenie nerešpektovania zákona štátu, na ktorého výsostnom území sa cudzinec nachádza a pokračovanie v páchaní trestného činu a priestupku na úseku pobytu. K alternatívam zaistenia uviedol, že tieto nebolo možné aplikovať pretože navrhovateľ nedisponuje dokladmi potrebnými k prekročeniu vonkajšej schengenskej hranice ako ani k pobytu na území Slovenskej republiky a o tieto ani nežiadal. Odporca poukázal na skutočnosť, že povinnosť prvostupňového správneho orgánu zistiť stav veci je determinovaná dôvodmi, ktoré cudzinec predostrel na odôvodnenie svojich tvrdení s poukazom na fakt, že navrhovateľ sa počas konania o zaistení nezmienil, neuviedol, nevyjadril sa a ani nepredložil či nepreukázal žiadne nové skutočnosti a hodnoverné doklady, ktoré by boli predmetom posudzovania a nasvedčovali tomu, že existuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia. Už len skutočnosť, že navrhovateľ v konaní nepredložil jediný dôkaz, vzbudzuje pochybnosti o dôveryhodnosti jeho osoby a sama postačuje na to, aby odporca rozhodol o zaistení a vyhostení tejto osoby z územia Slovenskej republiky. Súd podaný návrh prejednal a rozhodol podľa ust. § 250q Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení (ďalej len „O.s.p.“) ako miestne a vecne príslušný na pojednávaní za účasti účastníkov konania a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne. V priebehu pojednávania o podanom návrhu účastníci konania zotrvali na svojich písomných prednesoch. Podľa názoru navrhovateľa by v jeho prípade bolo vhodnou formou alternatívy k zaisteniu hlásenie pobytu, a to i s poukazom na jeho bezúhonnosť počas pobytu na slovenskom území. K návrhu navrhovateľa prepustiť ho zo zaistenia a umiestniť ho až do faktického vyhostenia v Pobytovom tábore Rohovce odporca uviedol, že tento je určený len pre žiadateľov o azyl. Dodal, že totožnosť navrhovateľa nebola dosiaľ potvrdená, tiež že tento odmietol vyplniť dotazník pre konanie o vydanie náhradného cestovného dokladu. Odporca tiež na pojednávaní uviedol, že podľa relácie ÚPZC slovenská Národná ústredňa Interpolu oznámila, že osoba navrhovateľa s jeho osobnými údajmi sa nenachádza v príslušných evidenciách, že navrhovateľ odmietol vyplniť dotazník, potrebný pre konanie o vydanie náhradného cestovného dokladu. Teda že totožnosť navrhovateľa nebola doposiaľ stotožnená a preto nie je možné ustáliť, kto v skutočnosti navrhovateľ je. Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil. Pred samotným prejednaním a rozhodnutím veci sa však podrobne oboznámil s obsahom prvostupňového správneho spisu z obsahu ktorého zistil, že navrhovateľ na území Slovenskej republiky celkovo dvakrát neúspešne požiadal o azyl, prvýkrát mu azyl nebol právoplatne udelený a druhýkrát bolo konanie o udelenie azylu zastavené podľa § 19 ods. 1 písm. i) zákona o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“) . Odporca dňa 23.4.2015 zistil, že navrhovateľ nemá na Slovensku povolený žiaden druh pobytu a preto začal voči nemu konanie o jeho administratívnom vyhostení s poukazom na ust. § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Podľa zápisnice o vyjadrení účastníka konania z toho istého dňa si je navrhovateľ vedomý, že sa nachádza na území Slovenskej republiky ako aj v celom schengenskom priestore neoprávnene. Na území Slovenskej republiky nemá žiadnych príbuzných, vyhostenie sa podľa jeho vlastného vyjadrenia nedotkne jeho súkromného a rodinného života a o využitie asistovaného dobrovoľného návratu nepožiadal. Ako výslovne uviedol, ubytovanie ako ani finančnú hotovosť si nevie zabezpečiť, takže alternatíva hlásenia pobytu ako ani zloženie peňažnej záruky v jeho prípade neprichádza do úvahy. Rozhodnutím PPZ-HCP-BA8-20-007/2015-AV zo dňa 23.4.2015 (ďalej len „rozhodnutie o vyhostení“) odporca navrhovateľa administratívne vyhostil do Bieloruska a uložil mu zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dva roky, neurčil navrhovateľovi lehotu na vycestovanie. Rozhodnutím PPZ-HCP-BA8-20-010/2015-AV z toho istého dňa odporca vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu o vyhostení navrhovateľa. Podľa relácie ÚPZC z 23.4.2015 predpokladaná doba, potrebná na vykonanie všetkých úkonov vyhostenia, vrátane zabezpečenia náhradného cestovného dokladu je šesť mesiacov. Následne odporca podľa § 83 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a tohto napadnutým rozhodnutím zaistil. Podľa ust. § 84 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu na vycestovanie. Podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Podľa ods. 4 veta prvá citovaného ustanovenia štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Podľa čl. 5 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc), podmienky pre vstup štátnych príslušníkov tretej krajiny na pobyt, ktorý nepresiahne tri mesiace v rámci obdobia šiestich mesiacov, musia štátni príslušníci tretej krajiny spĺňať tieto podmienky: a) majú platný cestovný doklad alebo doklady, ktoré ich oprávňujú prekročiť hranicu; b) majú platné vízum v prípade, že sa vyžaduje podľa nariadenia Rady (ES) č. 539/2001 z 15. marca 2001 uvádzajúceho zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať víza pri prekračovaní vonkajších hraníc členských štátov, a krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti [17], s výnimkou prípadu, ak sú držiteľmi platného povolenia na pobyt; c) zdôvodnia účel a podmienky plánovaného pobytu a majú dostatočné prostriedky na živobytie na dĺžku plánovaného pobytu a na návrat do svojej krajiny pôvodu alebo na tranzit do tretej krajiny, v ktorej ich určite prijmú, alebo sú schopní získať takéto prostriedky zákonným spôsobom; d) nejde o osoby, na ktoré bolo vydané v SIS upozornenie na účely odopretia vstupu; e) nepokladajú sa za hrozbu pre verejný poriadok, vnútornú bezpečnosť, verejné zdravie alebo medzinárodné vzťahy ktoréhokoľvek členského štátu, a najmä na nich z takéhoto dôvodu nebolo vo vnútroštátnych databázach členských štátov vydané upozornenie na účely odopretia vstupu. Podľa ust. § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa ust. § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku: K námietke nedostatočne zisteného stavu veci: Podľa názoru súdu táto námietka nie je dôvodná. Odporca v konaní o zaistení navrhovateľa dostatočným a zákonným spôsobom zistil stav veci. Navrhovateľovi riadne oznámil začatie konania vo veci administratívneho vyhostenia a zaistenia, navrhovateľa vypočul a okrem iných skutočností aj zisťoval, či existujú predpoklady, ktoré by umožňovali aplikáciu iného (miernejšieho) opatrenia, zabezpečujúceho realizáciu výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení navrhovateľa. V rámci celého konania bolo preukázané, že navrhovateľ nedisponuje žiadnym a teda ani cestovným dokladom, preukazujúcim jeho totožnosť. Tiež zistil, že navrhovateľ sa zdržuje na slovenskom území bez náležitého oprávnenia (povolenia k pobytu, víza a pod.). Navrhovateľ v konaní jasne uviedol, že na Slovensku nemá kde bývať, že tu nemá žiadnych príbuzných, že si ubytovanie a ani finančnú hotovosť nevie zabezpečiť, že nemá peniaze na vycestovanie a že vyhostenie sa nijakým spôsobom nedotkne jeho súkromného či rodinného života. Po náležitom poučení o možnosti asistovaného dobrovoľného návratu o možnosti kontaktovania sa s mimovládnymi organizáciami tak isto uviedol, že nechce využiť žiadnu z týchto možností. S poukazom na uvedené súd dospel k názoru, že odporca v konaní o zaistení navrhovateľa vykonal náležité zistenie stavu veci potrebné k tomu, aby ako orgán zabezpečujúci administratívne vyhostenie navrhovateľa postupoval v ňom zákonom predpísaným a povoleným spôsobom. Teda vykonaným dokazovaním dospel k potrebnej sume informácií, ktorá bola dostatočnou pre objektívne posúdenie a rozhodnutie. K námietke“ zmätočnosti“ rozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť: Podľa názoru súdu ani táto námietka nie je dôvodná. Tak výrok ako aj odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je formulované jasným, logickým a teda zrozumiteľným spôsobom. Odporca v ňom opísal zistený stav veci, podstatný obsah navrhovateľovej výpovede, stručné dôvody vydania rozhodnutia o jeho vyhostení. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmá (i keď relatívne stručná) správna úvaha odporcu, na základe ktorej dospel k názoru, že zaistenie navrhovateľa je dôvodné. Osobitne pritom poukazujúc na rodinný či súkromný život navrhovateľa - jeho ev. rodinných väzieb na Slovensku, ako aj neexistenciu disponovania navrhovateľa potrebnými osobnými dokladmi, ako aj finančnými prostriedkami, potrebnými na ev. zabezpečenie si ubytovania či zloženie peňažnej záruky. K námietke, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, osobitne sa vzťahujúcej na prípadné použitie menej závažných alternatív zaistenia: Túto námietku súd, podobne ako aj predchádzajúce, nepovažoval za dôvodnú. Je nepochybnou skutočnosť, že napadnutým rozhodnutím odporca zabezpečil výkon vykonateľného rozhodnutia o vyhostení navrhovateľa, ktorým mu súčasne nebola určená lehota na vycestovanie pričom takýto jeho postup je aj v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Teda je daný formálno-právny základ vydania tohto rozhodnutia. Z obsahu opisu zisteného stavu veci, uvedeného v odôvodnení rozhodnutia (ako to vyplýva z obsahu pripojeného administratívneho spisu odporcu) je zrejmé, že navrhovateľ nedisponuje cestovným a ani iným dokladom svojej totožnosti, podobne ako ani relevantným povolením na pobyt na Slovensku, že nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami, že si nevie zabezpečiť ubytovanie ani peniaze. Tiež že na Slovensku nemá žiadnu rodinu, pričom jeho ponechanie voľne sa pohybovať na území Slovenska by znamenalo (s poukazom na uvedené) porušovanie zákona (včítane ustanovení Kódexu schengenských hraníc) a pokračovanie v páchaní priestupku na úseku pobytu. Podľa názoru súdu, pokiaľ odporca na základe takto zisteného stavu veci dospel k záveru, že jediným relevantným spôsobom ako zabezpečiť výkon rozhodnutia o vyhostení navrhovateľa je jeho zaistenie, takáto správna úvaha vyjadrená napadnutým rozhodnutím je správna a je v súlade so zákonom. Súd poukazuje na skutočnosť a pokladá si za povinnosť uviesť, že za daného stavu veci odporca nemal ani inú možnosť ako navrhovateľa zaistiť. Navrhovateľ nedisponuje žiadnym dokladom svojej totožnosti - teda ani cestovným dokladom, pričom na slovenskom území sa zdržuje bez povolenia slovenských štátnych orgánov. Vyhosťovacím rozhodnutím zo dňa 23.4.2015 mu nebola určená lehota na vycestovanie a teda výkon tohto rozhodnutia prislúcha priamo zo zákona (§ 84 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov) odporcovi. Následný postup odporcu (konajúceho vo veci výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení) mu v zmysle ust. § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov umožňuje za účelom tohto výkonu navrhovateľa zaistiť. Následne vyvstáva otázka, či tento účel zaistenie je alebo nie je možné dosiahnuť iným - miernejším prostriedkom, ako je obmedzenie osobnej slobody navrhovateľa formou jeho zaistenia. Zákon o pobyte cudzincov v ust. § 89 ods. 1 vymenúva ako alternatívne spôsoby hlásenie pobytu (navrhovateľa), resp. zloženie peňažnej záruky. Logickým predpokladom aplikovania týchto alternatív zaistenia je to, aby vyhosťovaná osoba disponovala min. cestovným dokladom (preukazom totožnosti), pričom súčasne predpokladom aplikovania týchto alternatívnych riešení je naplnenie predpokladov ust. § 89 ods. 3. Z obsahu administratívneho spisu odporcu, predovšetkým však z obsahu vyjadrení samotného navrhovateľa vyplýva, že : 1/ navrhovateľ nevlastní žiaden cestovný doklad a ani preukaz svojej totožnosti; 2/ navrhovateľ nevlastní žiadne finančné prostriedky na zabezpečenie svojho ev. pobytu a nemá zabezpečené žiadne ubytovanie; 3/ odmietol kontakt s akýmikoľvek (aj mimovládnymi) organizáciami, ktoré by mu na základe jeho žiadosti boli schopné (za splnenia ostatných predpokladov) zabezpečiť jeho pobyt na území Slovenskej republiky. Mimo toho sám výslovne uviedol, že aplikácia alternatívnych riešení v jeho prípade neprichádza do úvahy. Pretože navrhovateľom vznesené námietky neboli po ich preskúmaní spôsobilé viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia súd dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako správne a zákonné. O trovách navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 250 k ods.1 O.s.p. s poukazom na výsledok konania. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 7 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, v štyroch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p).