Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 13Co/172/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112223780 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6112223780.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ferdinanda Zimmermanna, a sudcov JUDr. Márie Rišiaňovej, a JUDr. Danici Kočičkovej v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova ul. č 25, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti odporcovi SR v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa zo dňa 17. 01. 2013 proti rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici č.k. 13C 290/2013-88 zo dňa 26. 11. 2013 takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania, zamietol aj návrh navrhovateľa vo veci samej a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd uviedol: Navrhovateľ svojim návrhu podaným dňa 27. 09. 2012 žiadal súd, aby vo svojom rozhodnutí zaviazal odporcu na zaplatenie náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu v exekučných veciach, ktoré sa vedú na Okresnom súde Banská Bystrica. Súd spojil postupom podľa § 112 ods. 1 O.s.p. v záujme hospodárnosti konania na spoločné konania veci vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 13C/290/2012, 13C/293/2012, 13C/294/2012 a 13C/295/2012 tak, že tieto sa budú viesť pod sp. zn. 13C/290/2012. Odporca žiadal návrh v plnom rozsahu zamietnuť. Súd vo veci vykonal dokazovanie písomným vyjadrením účastníkov konania, spismi Okresného súdu Banská Bystrica, pod sp. zn. 2Er/1515/2004, 2Er/1428/2004, 3Er/963/2003, 4Er/736/2006 a zistil tento skutkový stav: Navrhovateľ vo svojom písomnom návrhu tvrdil, že vykonáva podnikateľskú činnosť v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. V zmysle ustanovenia § 38 a nasl. Zák. č. 233/1995 Z. z. (Exekučný poriadok) požiadal súdneho exekútora o vykonanie exekúcie pre svoju pohľadávku, ktorá mu vznikla neplnením záväzkov, vyplývajúcich zo zmluvy o úvere. Okresný súd Banská Bystrica ako exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Navrhovateľ požiadal o zmenu exekútora v zmysle § 44 ods. 8 Zák. č. 233/1995 Z. z., o ktorom mal súd rozhodnúť v lehote 30 dní od doručenia návrhu. Súd nerozhodol o tomto návrhu v zákonom stanovenej lehote, hoci vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala sa ani spolupráca s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať podstatný vplyv na čas potrebný pre rozhodnutie o návrhu. Z dôvodu uvedeného nesprávneho úradného postupu požadoval od odporcu náhradu majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy, ktorý nárok si uplatnil aj písomnou žiadosťou adresovanou odporcovi podľa § 15 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z. z. Navrhovateľ si uplatnil majetkovú škodu vo výške 175,- Eur, ktorá pozostávala z nákladov na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému, z nákladov na udržanie a správu informačného systému, z nákladov na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom a na spracovanie textov, urgencií súdu a na výdaje spojené s vyhotovením a zaslaním urgencií súdu. Navrhovateľ ďalej požadoval náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú si uplatnil vo výške 55,32 Eur za každý mesiac omeškania v činnosti súdu, keď poukázal na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky. Navrhovateľ uviedol, že v danom prípade nepostačuje samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote a takéto konštatovanie nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú týmto postupom. Nesprávny úradný postup bol následkom nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní, spojené so zásahom do jeho majetkových práv. Takýmto márnym uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa, že nastanú účinky tak, ako to predpokladá ustanovenie § 44 ods. 8 Zák. č. 233/1995 Z. z. Odporca žiadal návrh navrhovateľa zamietnuť, pričom ho považoval za zmätočný, keďže v ňom nie sú uvedené jednotlivé spisové značky príslušných exekučných konaní. Uviedol, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu. Takáto právomoc je daná iba predsedovi súdu, resp. Ústavnému súdu Slovenskej republiky. Zo znenia ustanovení § 15 a § 16 Zák. č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Navrhovateľ však návrh podal pred uplynutím tejto lehoty, keď v prvej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku boli doručené dňa 23. 04. 2012. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ neposkytol súčinnosť a nereagoval na výzvy na doplnenie týchto žiadostí považoval dôvodov nárok navrhovateľa odporca za predbežne neprerokovaný. Odporca ďalej uviedol, že nárok na náhradu škody predpokladá preukázanie nesprávneho úradného postupu, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi nimi. Uviedol, že prax pri rozhodovaní o návrhu na zmenu súdneho exekútora je taká, že pokiaľ na exekučný súd dôjde žiadosť o zmenu súdneho exekútora, táto sa predloží pôvodnému exekútorovi na vyjadrenie a na vyčíslenie jeho doterajších trov, keďže súčasne s rozhodnutím o zmene súdneho exekútora exekučný súd rozhoduje aj o trovách doterajšieho exekučného konania. Takisto je potrebné zaslanie príslušného exekučného spisu za účelom realizácie povinnosti, vyplývajúcej exekučnému súdu z ustanovenia § 44 ods. 3 Zák. č. 233/1995 Z. z., keď po rozhodnutí o zmene exekútora má súd vec tomuto postúpiť spolu s rozhodnutím a exekučným spisom pôvodne povereného exekútora. Pokiaľ pôvodný exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť, mohlo sa stať, že exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú 30 - dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu navrhovateľa. Zároveň poukázal na to, že nedodržanie lehôt ustanovených v zákone samo o sebe nemôže byť považované automaticky za porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pretože tento pojem nemožno vykladať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. Odporca zároveň vzniesol námietku premlčania v súvislosti so znením ustanovenia § 19 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z. z. ohľadne tohto nároku. 3 - ročná premlčacia lehota v zmysle citovaného zákonného ustanovenia uplynula po 3 rokoch od uplynutia 30 - dňovej lehoty, od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora (návrh na predbežné prerokovanie nárokov bol daný podľa odporcu v rozmedzí od 23. 04. 2012 do 25. 09. 2012.) Uviedol, že výška škody, ktorú požaduje navrhovateľ je len hypotetická a nie je preukázaná jej existencia a vykazuje znaky paušálnosti, pričom niektoré náklady, ktoré sú takto vyčíslené sú neprimerane vysoké. Uviedol, že dôkazné bremeno na preukázanie existencie a výšky škody je na navrhovateľovi, pričom v konaní takisto nie je preukázaná ani príčinná súvislosť medzi vznikom tejto škody vo vzťahu ku konkrétnemu exekučnému konaniu. Odporca ďalej uviedol, že pre výšku nemajetkovej ujmy platia kritéria ustanovenia § 17 ods. 3 Zák. č. 514/2003 Z. z., pričom navrhovateľ nijakým spôsobom bližšie nekonkretizoval ako malo dôjsť konaním súdu ku zániku jeho podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov a ako táto situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy. Z uvedeného potom žiadal návrh navrhovateľa zamietnuť ako nedôvodný. Súd vo veci vykonal dokazovanie spisom Okresného súdu Banská Bystrica, pod sp. zn. 2Er/1515/2004 (konanie 13C/290/2012), z ktorého zistil, že návrh na zmenu exekútora bol súdu predložený dňa 02. 11. 2009, pričom Okresný súd Banská Bystrica vo veci rozhodol dňa 11. 01. 2010 tak, že návrh na zmenu exekútora zamietol, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a túto zastavil. Zo spisu Okresného súdu Banská Bystrica, pod sp. zn.2Er/1428/2004 (konanie 13C/295/20112) súd zistil, že návrh na zmenu exekútora bol súdu doručený dňa 02. 11. 2009, pričom súd rozhodol o tomto návrhu dňa 08. 01. 2010, kedy exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Zo spisu Okresného súdu Banská Bystrica, pod sp. zn. 3Er/963/2003 (konanie 13C/294/2012) súd zistil, že návrh na zmenu súdneho exekútora bol podaný dňa 02. 11. 2009 a o tejto žiadosti rozhodol Okresný súd Banská Bystrica dňa 04. 01. 2010 tak, že návrh na zmenu súdneho exekútora zamietol, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Zo spisu Okresného súdu Banská Bystrica, pod sp. zn. 4Er/736/2006 (konanie 13C/293/2012 súd zistil, že návrh na zmenu súdneho exekútora bol podaný dňa 06. 09. 2010, pričom dňa 28. 12. 2010 bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a exekučné konanie bolo zastavené. Súd zároveň zistil, že v konaní pred Okresným súdom Banská Bystrica, pod sp. zn. 2Er/1515/2004 bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručená súdu dňa 07. 12. 2004 v konaní 2Er/1428/2004 dňa 18. 11. 2004, v konaní 3Er/963/2003 dňa 17. 06. 2003 a v konaní 4Er/736/2006 dňa 04. 06. 2006. Podľa § 3 ods. 1, písm. d/ Zák. č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Podľa § 4 ods. 1, písm. a/ Zák. č. 514/2003 Z. z. je odporca orgánom konajúcim v mene štátu. Podľa § 9 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z. z., za nesprávny úradný postup sa považuje okrem iného porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Podľa § 15 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného, o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Súd na základe uvedeného potom konštatuje, že vzhľadom k tomu, že v čase rozhodovania súdu márne uplynula lehota na predbežné prerokovanie nárokov, súd takýto argument zo strany odporcu ako dôvod pre zamietnutie návrhu pre jeho predčasnosť nepovažoval. Súd sa ďalej zaoberal vznesenou námietkou premlčania zo strany odporcu vo vzťahu k uplatnenému nároku. Podľa § 19 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za 3 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Podľa § ods. 3 citovaného zákona lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku, najdlhšie počas 6 mesiacov. Návrh na zmenu exekútora podal navrhovateľ v predmetných konaniach dňa 02. 11. 2009, resp. 06. 09. 2010 a v danom prípade sa teda mohol navrhovateľ dozvedieť o škode uplynutím 30 dní od podania návrhu na zmenu exekútora. Začatie plynutia 3 - ročnej premlčacej doby v zmysle citovaného zákonného ustanovenia potom nastalo dňom 02. 12. 2009, resp. 06. 10. 2010. Návrh na súd na náhradu škody bol podaný dňa 27. 09. 2012. Návrhy na predbežné prerokovanie nároku odporcovi boli doručené v priebehu obdobia od 23. 04. 2012 do 25. 09. 2012, kedy došlo k prerušeniu plynutia premlčacej lehoty, preto námietka vznesená zo strany odporcu nebola dôvodná a nároky navrhovateľa boli uplatnené včas. Súd ďalej konštatuje, že pre uplatnenie a to úspešnému nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom je nutné preukázať základné predpoklady vzniku zodpovednosti na náhradu škody, a to porušenie právnej povinnosti, ktorá by mala spočívať v nesprávnom úradnom postupe, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody. Pri tomto type zodpovednosti na náhradu škody sa nepreukazuje zavinenie, keďže špeciálna právna úprava v danom prípade predpokladá objektívnu zodpovednosť za vzniknutú škodu. V tejto súvislosti súd však konštatuje, že pokiaľ bol tvrdený nesprávny úradný postup, ktorého dôsledkom bolo nedodržanie zákonom stanovenej 30 - dňovej lehoty ustanovenej v § 44 Exekučného poriadku je potrebné uviesť, že v exekučných konaniach, ktoré začali do 31. 08. 2005, pričom exekučné konanie sa začína dňom, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, nebola v exekučnom poriadku, t. j. v Zák. č. 233/1995 Z. z. stanovená žiadna lehota pre rozhodnutie o zmene exekútora. § 44 ods. 6 v znení účinnom k 31. 08. 2005 ustanovoval, že pokiaľ oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie. Lehota na rozhodnutie súdu v danom prípade a to 30 - dňová bola zapracovaná do Zák. č. 233/1995 Z. z. až novelou Zák. č. 341/2005 Z. z., s účinnosťou od 01. 09. 2005. Zároveň bol vložený § 238 ods. 1 (prechodné a záverečné ustanovenia v znení: "konania začaté pred 01. 09. 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. 08. 2005, ak ods. 2 neustanovuje inak). V ods. 2 nie je uvedený § 44. Z uvedeného vyplýva, že v exekučných veciach, kde konanie začalo do 31. 08. 2005 nebola zákonom stanovená lehota na vydanie rozhodnutia o zmene exekútora bez ohľadu na to, kedy bol návrh na zmenu súdneho exekútora doručený súdu. Vzhľadom k tomu, že v konaní nebolo preukázané porušenie povinnosti na strane odporcu, súd návrh zamietol ako nedôvodný, pretože exekučné konania začali pred 31. 08. 2005. V konaní 2Er/1515/2004 bol dátum doručenia žiadosti o udelenie poverenia dňa 07. 12. 2004. V konaní 2Er/1428/2004 dňa 18. 11. 2004 a v konaní 3Er/963/2003 dňa 17. 06. 2003. Pokiaľ sa jedná o konanie 4Er/736/2006 súd uvádza, že pod nesprávny úradný postup v zmysle ustanovenia § 9 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z. z. možno zahrnúť širokú oblasť postupov orgánov mimo vydávania rozhodnutí. Za nesprávny úradný postup možno považovať aj nečinnosť, alebo nekonanie orgánu v určitej lehote. V každom konkrétnom prípade však treba skúmať či je daná nečinnosť, ako znak zodpovednostnej skutkovej podstaty so zreteľom na okolnosti prípadu, najmä, či konkrétny orgán mal, alebo mohol konať. V tomto smere súd odkazuje aj judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej pri posúdení či došlo, alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR prihliada Ústavný súd SR síce na lehoty, ktorú sú uvedené v zákone, ale ich nedodržiavanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci (porovnaj I.ÚS 16/02). Okresný súd poukazuje najmä na rozhodnutie Ústavného súdu SR I.ÚS 70/02, z ktorého odôvodnenia vyplýva, že ak na jednej strane všeobecný súd je viazaný v zákone ustanovenými lehotami na vykonanie procesného úkonu, na druhej strane ich nedodržanie nemôže mať za následok porušenie základných zásad civilného procesu, ktoré sú nevyhnutným predpokladom realizácie širšieho základného práva a to práva na spravodlivý proces, ktoré majú účastníci konania zaručené v ustanoveniach 7. oddielu, 2. hlavy Ústavy SR a príslušných medzinárodných zmluvách o ľudských právach. Právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na spravodlivý proces nemožno stavať proti sebe, ani ich oddeľovať. V tomto konaní došlo po podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora k zastaveniu exekúcie pre jej neprípustnosť. Vo všetkých exekučných veciach sa jednalo o výkon exekúcie rozhodcovského súdu, ktorý rozhodoval o nárokoch navrhovateľa, vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv. Exekučný súd bol nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu a to v ktoromkoľvek štádiu od začatia exekučného konania a nie len s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Mohol tam urobiť na návrh účastníka, ako aj bez návrhu. V zmysle citovaného rozhodnutia Ústavného súdu SR I.ÚS 70/02, ktoré odkazovalo na iného rozhodnutie Ústavného súdu SR (I.ÚS 86/02) sa exekučný súd musel predovšetkým zaoberať otázkou prípustnosti exekúcie a nie návrhom za zmenu exekútora, ktorý návrh sa stal bezpredmetným po zistení, že nariadená exekúcia je neprípustná. Nie je potom rozhodujúce či, a v akej lehote bolo rozhodnutie o zamietnutí návrhu na zmenu exekútora, keď samotné exekučné konanie bolo zastavené pre neprípustnosť spôsobenú na strane samotného oprávneného. Súd taktiež poukazuje na znenie ustanovenia § 44 ods. 9 Exekučného poriadku v súvislosti s ustanovením § 46 ods. 1 Exekučného poriadku, účinného v tomto období, z ktorého vyplýva, že až do poverenia vykonaním exekúcie nového exekútora zostáva v účinnosti poverenie pôvodného exekútora, ktorý je nielen oprávnený, ale aj povinný vykonávať exekúciu v prospech oprávneného. Z uvedeného vyplýva, že ani v prípade prekročenia 30 - dňovej lehoty nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu a ani k príčinnej súvislosti, s prekročením tejto lehoty nemohlo dôjsť ku vzniku tvrdenej škody, ktorej výšku navrhovateľ riadne nepreukázal. Navrhovateľ potom neuniesol dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia existencie všetkých 3 predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu na strane odporcu, pričom v tomto smere súd odkazuje aj na všetky argumenty uvádzané odporcom v jeho písomnom vyjadrení. Súd na základe uvedeného potom návrh navrhovateľa vo všetkých spojených konaniach zamietol ako nedôvodný. Pokiaľ navrhovateľ žiadal prerušiť konanie do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o jeho sťažnosti voči rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej Bystrici, súd takémuto návrhu na prerušenie konania z dôvodu rozhodovania Ústavného súdu SR o tejto otázke nevyhovel, pretože sa nejedná o dôvody, pre ktoré súd v zmysle § 109 ods. 1 O.s.p. je povinný obligátorne prerušiť konanie. Súd môže konanie prerušiť z dôvodov uvedených v § 109 ods. 2, písm. c/ O.s.p., ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. V danej súvislosti súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR pod č. I.ÚS/21/00 v súvislosti aj s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní pod č. k. 16Co/198/2013 - 465, podľa ktorých nie je dôvodom na prerušenie v zmysle § 109 ods. 2, písm. c/ O.s.p. tá skutočnosť, že prebieha konanie na ústavnom súde o porušení základných práv postupom, ktorý sa týkal rozhodovania o námietke zaujatosti sudcu, nakoľko meritórne rozhodnutie v konaní nebude závisieť od rozhodnutia ústavného súdu a prerušené konanie by sa mohlo kvalifikovať ako porušenie práva na konanie a rozhodnutie bez zbytočných prieťahov. Súd taktiež rozhodol o práve na náhradu trov konania v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že navrhovateľ úspešný v konaní nebol, odporca si náhradu trov konania nevyčíslil a zo spisu mu takéto trovy konania nevyplývajú, a preto súd rozhodol v zmysle § 151 ods. 2 O.s.p. Proti rozsudku odvolanie podal žalobca. Žiadal napadnutý rozsudok v celosti zrušiť a vrátiť okresnému súdu na opätovné prejednanie. Podľa odvolateľa dôvodom na odvolanie je, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP - rozhodoval vylúčený sudca v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g) OSP; b) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP - súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) OSP; c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; d) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.. Navrhovateľ ďalej uviedol: 1. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 OSP. 2. Z ust. § 101 ods. 2 OSP je zrejmé, že možnosť súdu konať v neprítomnosti účastníka je obmedzená s plnením formálnej podmienky spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. 3. Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdne listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa ust. § 101 ods. 2 OSP a vec prejednať v neprítomnosti žalobcu. Ak tak spravil, odňal tým žalobcovi právo na konanie pred súdom. 4. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov. Tiež je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky. 5. Za týchto okolností a s vedomím, že: - názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor z rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí; - Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne pojednávanie vo veci pripúšťalo a nebolo neodkladným oknom za danej procesnej situácie. 6. Konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109ods. 2 písm. c) OSP proti ktorému legálne pripustil dovolanie. žalobca podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu, osobitne maria jeho možnosť konať pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu je prinajmenšom predčasné. 7. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť žalobcu o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 OSP a viedol pritom pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti žalobcu meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že žalobca trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. 8. Žalobca sa nemal možnosť vyjadri k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Žalobca sa nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. 9. V konkrétnostiach napríklad žalobca uvádza, že sa súd dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň je potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nie len samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty na doručovanie). Aby prvostupňový súd mohol konštatovať, že v príslušnom exekučnom konaní sa nevyskytol nesprávny úradný postup, je potrebné zisťovať aj moment skutočného doručenia riadneho poverenia (rozhodnutia o žiadosti na vydanie poverenia). 10. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. 11. Súd rozhodol bez toho, aby umožnil žalobcovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. 12. Žalobca ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Podľa konštantnej judikatúry ECtHR nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania. 13. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa však neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania. 14. Súd pri rozhodovaní vychádzal z právneho záveru, že exekučný poriadok nestanovuje lehotu 15 dní na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Uvedený záver neobstojí a to z nasledujúcich dôvodov. Je síce pravdou, že exekučný poriadok v ust. § 44 ods. 2 výslovne upravuje, len že súd vydá poverenie v lehote 15 dní, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Z uvedenej dikcie však nevyhnutne vyplýva, že súd je povinný preskúmať súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom v lehote 15 dní a dospieť k jednoznačnému záveru, či poverenie vydá, alebo nevydá. Súd musí uskutočniť rozhodovací proces v zákonom určenej lehote 15 dní bez ohľadu na konečný výsledok, t. j. bez ohľadu na to, či poverenie udelí alebo neudelí. V praxi tak môžu nastať tieto situácie: a) Exekučný súd vykonal posúdenie podľa ust. § 44 ods. 25 EP po uplynutí lehoty 15 dní; dospel k záveru, že poverenie nie je možné vydať, rozhodol o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia. V tomto prípade súd konal so zbytočnými prieťahmi, pretože vec posudzoval a rozhodoval až po uplynutí zákonnej lehoty (15 dní), pričom v čase pred uplynutím lehoty vec neprejednával a neriešil a objektívne tak nemohol, v prípade rozhodnutia o vydaní poverenia dodržať zákonnú lehotu. b) Exekučný súd vykonal posúdenie podľa ust. § 44 ods. 2 EP pred uplynutím lehoty 15 dní; dospel k záveru, že nie je možné vydať poverenie, avšak o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia rozhodol po uplynutí neprimerane dlhej doby. V tomto prípade exekučný súd konal so zbytočnými prieťahmi, pretože napriek skutočnosti, že už vykonal rozhodovací proces (v zákonnej lehote zistil nesúlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom), skutočné rozhodnutie vydal a doručoval po uplynutí primeranej lehoty, jeho činnosť tak bola nesústredená a neefektívna (navyše nastolenie právnej istoty nastáva vydaním rozhodnutia a nie vykonaním rozhodovacieho procesu). Neexistuje rozumný argument, ktorý by odôvodnil nevydanie rozhodnutia po tom, čo súd (konajúci sudca) dospel k záveru, ako je potrebné vo veci rozhodnúť. Ak by sme aj akceptovali, že súd má lehotu na písomné vyhotovenie uznesenia v dĺžke 30 dní, súd v prejednávanej veci nedodržal ani túto zákonnú lehotu (ust. § 167 ods. 2 OSP v nadväznosti na ust. § 158 ods. 5 OSP). V oboch uvedených modelových situáciách je nevyhnutné dospieť k záveru, že ak exekučný súd včas nevydá či už poverenie, alebo uznesenie o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia (ku ktorému musel dospieť v lehote 15 dní od podania návrhu), spôsobuje zbytočné prieťahy a táto jeho pasivita predstavuje neodôvodnenú nečinnosť súdu, ktoré je nevyhnutné hodnotiť ako nesprávny úradný postup spôsobilý privodiť účastníkom konania škodu. Zároveň je potrebné namietať, že konajúci súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberá výlučne otázkou nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v zákonnej lehote. Žalobca však poukazuje na podstatu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý pozostáva z kumulovaných právnych skutočností, jednal nerozhodnutie v zákonnej lehote, jednal neodôvodnená činnosť ako aj existencia zbytočných prieťahov. Spôsobenie škody nie je možné ospravedlniť tým, že exekučný súd mal enormné množstvo nevybavených exekučných vecí. Práve táto okolnosť potvrdzuje tvrdenia žalobcu v žalobe, že exekučný súd konal prieťahovo, nesústredene, nekoordinovane, čo si vyžiadalo náklady na strane žalobcu a čo predstavuje jeho škodu, ktorá by nebola žalobcovi vznikla, ak by súd nevykonal nesprávny úradný postup. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správny. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť jeho dôvodov. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza krajský súd ďalšie dôvody. Odvolanie navrhovateľa používa sofistikované argumenty a filozofickoprávne konštrukcie, cituje rozhodnutia iných krajských súdov Slovenskej republiky ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Toto odvolanie však napriek svojmu obsahu sa len málo vzťahuje k podstate priebehu konania na okresnom súde a následného rozhodnutia súdu prvého stupňa. Podľa ust. § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Bolo v právomoci súdu prvého stupňa zvážiť a rozhodnúť, či sú tu dôvody navrhované navrhovateľom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP. Súd prvého stupňa rozhodol, že takéto dôvody nie sú dané, návrh na prerušenie konania zamietol a pokračoval v konaní. Odvolací súd nepovažuje za potrebné zaoberať sa argumentáciou navrhovateľa, ktorá opisuje v odvolaní ako má sudca postupovať, ak sa dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený. Odvolateľ totiž nemôže vedieť, či vec prejednavajúci sudca sa dozvedel v tomto prípade o nejakých skutočnostiach, pre ktoré by mal byť vylúčený a preto vo veci nemal konať. Ak navrhovateľ o takýchto skutočnostiach vie, mal ich oznámiť prvostupňovému súdu a pri podanom odvolaní aj odvolaciemu súdu. Subjektívne stanovisko navrhovateľa, že v jeho očiach nemožno považovať sudcu za nestranného, nie je procesným argumentom, ale rétorikou, ktorú okrem iného s obľubou používajú „profesionálny“ kverulanti. Sám okresný súd zrozumiteľne uviedol vo svojom rozhodnutí skutočnosti, pre ktoré ho nemožno považovať za vylúčeného. V odvolaní navrhovateľ uvádza, že súd prvého stupňa nezistil úplne skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy. V texte odvolania už nie je uvedené o ktoré navrhnuté dôkazy by malo ísť, a ktoré takto navrhnuté dôkazy prvostupňový súd odignoroval. Nie je tak isto zdôvodnené nesprávne právne posúdenie veci. V tejto súvislosti krajský súd sa plne stotožňuje aj so stanoviskami najvyššieho súdu, ktoré zaujal k vymedzeniu odvolacích dôvodov (napr. 36/2007 ZSP). Podľa týchto záverov, ak odvolateľ podáva odvolanie, nestačí len samotné poukázanie na označenie (alebo text) toho ktorého zákonného ustanovenia. Nevyhnutnou náležitosťou odvolania je vymedzenie , ktorý právny záver a z akých dôvodov nepovažuje odvolateľ za správny. Pokiaľ v odvolaní chýba táto (osobitná) náležitosť, nie je vymedzený obsah prieskumnej činnosti odvolacieho súdu a rozhodnutie prvostupňového súdu napadnuté odvolaním nemožno preskúmať z hľadiska opodstatnenosti takto „uplatneného“ odvolacieho dôvodu. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0. Poučenie: proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.