Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 2CoE/218/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6304121169 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6304121169.2 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Moyzesova 8, 821 08 Bratislava, IČO:36 864 421, proti povinnému: G. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. č. XX o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 912,80 Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, Exekútorský úrad so sídlom Borovianska 17, 960 01 Zvolen pod sp. zn. EX 3917/04, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. 11Er 2773/2004-58 zo dňa 06. februára 2012 jednohlasne takto r o z h o d o l : Uznesenie Okresného súdu Zvolen č.k. 11Er 2773/2004-58 zo dňa 06. februára 2012 p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Zvolen (ďalej len „exekučný súd“) napadnutým uznesením č.k. 11Er 2773/2004-58 zo dňa 06. februára 2012 zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) zák.č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) potom, ako uznesením exekučného súdu č.k. 11Er 2773/2004-43 zo dňa 23. novembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Toto uznesenie v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 1CoE/76/2011 zo dňa 06. júna 2011 nadobudlo právoplatnosť dňa 18. októbra 2011. Exekučný súd druhou výrokovou vetou napadnutého uznesenia zaviazal oprávneného nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Jozefovi Ďuricovi trovy exekúcie v sume 48,87 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Proti tomuto rozhodnutiu sa odvolal oprávnený podaním zo dňa 28. februára 2012 a navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil v celom rozsahu a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že odvolanie podáva z dôvodu, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci ( ust. § 205 ods. 2 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len „ O.s.p.“), pretože exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Uviedol, že k takému revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Poukázal na ust. § 36 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (ďalej len „Notársky poriadok“) a uviedol, že to bol predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi. Ak všeobecný súd v pozícii exekučného súdu koná tak, že sám vykonáva činnosti smerujúce k uskutočneniu úkonu inak náležiacemu notárovi, uskutočňuje činnosť, ktorá mu nenáleží. Exekučný súd musí s exekučným titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, pričom v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom a ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ďalej namietal, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.). Exekučný súd konal pri revízii notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Exekučný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Poukázal na článok 12 ods. 2 Ústavy SR, článok č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Exekučný súd podľa odvolateľa odlišne zaobchádzal so žalovaným - povinným na strane jednej a žalobcom- oprávneným na strane druhej. Žalobca mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Exekučný súd použil dôvod iného postavenia v súvislosti s postavením žalobcu (oprávneného) ako podnikateľského subjektu, a pre toto jeho iné postavenie ho vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí, a to z titulu platnej zmluvy o úvere. Postupom exekučného súdu došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 36, §38 a § 40 Notárskeho poriadku a aplikoval právne normy - ust. § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré podľa odvolateľa interpretoval nesúladným spôsobom. Exekučný súd vo veci aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13/ EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom podľa odvolateľa smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Oprávnený namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Ďalej namietal, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, pričom k záverom dospel len na základe domnienok. Účastníci konania nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených skutočností. V závere namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Uviedol, že udelením plnomocenstva povinný preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Povinný mohol plnomocenstvo v zmysle ust. § 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať, pričom práva na odvolanie plnomocenstva sa zároveň nemohol ani platne vzdať a vo výkone tohto práva mu nebránila žiadna prekážka. Plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutú v ust. § 53 ods. 1 OZ. Namietal, že plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je dostatočne určité a zrozumiteľné. Odvolateľ namietal, že tvrdenie exekučného súdu, že povinný predmetné plnomocenstvo udelil v čase, keď jeho dlh ešte neexistoval, čím sa dopredu vzdal svojho práva, ktoré mu vznikne v budúcnosti, posúdil exekučný súd nesprávne, nakoľko nešlo o budúce právo, t.j. právo, ktoré by povinnému vzniklo až v budúcnosti a ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať s poukazom na ust. § 574 ods. 2 OZ v nadväznosti na ust. § 39 OZ. Povinný mohol kedykoľvek udelené plnomocenstvo odvolať, pričom toto právo nevyužil. Zástupca povinného bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon, a to uznať dlh vo forme notárskej zápisnice, pričom túto úlohu, ktorú mu povinný udelením plnomocenstva zveril, si zástupca riadne splnil a teda neprekročil udelené plnomocenstvo. Poukázal na ust. § 2 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a uviedol, že povinný udelil plnomocenstvo na zastupovanie nie bežnej osobe, ale advokátovi. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Co 7/2007 a Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/2000. V závere uviedol, že exekučný súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Povinný sa k podanému odvolaniu oprávneného nevyjadril. Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a napadnuté rozhodnutie exekučného súdu s poukazom na § 219 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že exekučný súd uznesením č.k. 11Er 2773/2004-14 zo dňa 17. februára 2010, vydaným vyšším súdnym úradníkom, vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Oprávnený podal proti uvedenému uzneseniu odvolanie. Podaním odvolania sa uvedené uznesenie exekučného súdu vydané vyšším súdnym úradníkom v zmysle § 374 ods. 4 O.s.p. zrušilo a vo veci opätovne rozhodol sudca tak, že uznesením č.k. 11Er/2773/2004-43 zo dňa 23. novembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Toto uznesenie v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 1CoE/76/2011 zo dňa 06. júna 2011 nadobudlo právoplatnosť dňa 18. októbra 2011. Následne exekučný súd napadnutým uznesením č.k. 11Er 2773/2004-58 zo dňa 06. februára 2012 predmetnú exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku zastavil. Podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak ju vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Z uvedeného vyplýva, že ak exekučný súd právoplatným rozhodnutím vyhlásil exekúciu za neprípustnú, existuje procesný dôvod na zastavenie exekúcie podľa cit. ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Exekučný súd preto postupoval v súlade so zákonom, keď exekúciu zastavil, pričom dôvody neprípustnosti exekúcie boli podrobne špecifikované v uznesení o vyhlásení exekúcie za neprípustnú, ktoré rozhodnutie v spojení s uznesením odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 18. októbra 2011. Exekučný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol postupovať inak, ako s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu zastaviť. Odvolacie dôvody uvedené v odvolaní oprávneného preto nie sú spôsobilé napadnúť správnosť napadnutého rozhodnutia exekučného súdu. Na základe uvedených skutočností odvolací súd uznesenie exekučného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil, pretože sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia exekučného súdu, ktorý exekúciu s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku zastavil potom, čo ju právoplatným rozhodnutím súdu vyhlásil za neprípustnú. Oprávnený napadol odvolaním uznesenie exekučného súdu v celom rozsahu. Pretože odvolací súd je s poukazom na § 212 ods. 1 O.s.p. rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný a oprávnený v odvolaní nenamietal, resp. nespochybnil správnosť výpočtu súdnemu exekútorovi priznaných trov exekúcie, odvolací súd sa výškou týchto trov nezaoberal. Skúmal len to, či na strane súdneho exekútora existoval procesnoprávny dôvod na priznanie trov exekúcie voči oprávnenému. Z ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Podľa § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. V tomto prípade je nesporné, že k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávneného, a preto exekučný súd postupoval správne, keď mu v súlade s citovanými ustanoveniam Exekučného poriadku uložil povinnosť uhradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Jozefovi Ďuricovi trovy exekúcie. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.