Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 2CoE/218/2012 z 29. 5. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 29. mája 2012, sp. zn. 2CoE/218/2012, ECLI:SK:KSBB:2012:6304121169.2 Krajský súd Banská Bystrica | 2CoE/218/2012 | ECLI:SK:KSBB:2012:6304121169.2 | 2012-05-29 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 57 ods. 1 písm. g) EP, § 203 ods. 1 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0c84f856-e518-4549-bc10-d162cada62a4 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6304121169.2 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2CoE/218/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6304121169
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6304121169.2

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova 25, 811
09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Moyzesova 8, 821 08 Bratislava,
IČO:36 864 421, proti povinnému: G. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. č. XX o vymoženie pohľadávky
oprávneného vo výške 912,80 Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jozefom
Ďuricom, Exekútorský úrad so sídlom Borovianska 17, 960 01 Zvolen pod sp. zn. EX 3917/04, o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. 11Er 2773/2004-58 zo dňa 06. februára 2012
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Zvolen č.k. 11Er 2773/2004-58 zo dňa 06. februára 2012 p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Zvolen (ďalej len „exekučný súd“) napadnutým uznesením č.k. 11Er 2773/2004-58 zo
dňa 06. februára 2012 zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) zák.č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) potom, ako uznesením exekučného
súdu č.k. 11Er 2773/2004-43 zo dňa 23. novembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Toto
uznesenie v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 1CoE/76/2011 zo dňa 06.
júna 2011 nadobudlo právoplatnosť dňa 18. októbra 2011. Exekučný súd druhou výrokovou vetou
napadnutého uznesenia zaviazal oprávneného nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Jozefovi Ďuricovi
trovy exekúcie v sume 48,87 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

Proti tomuto rozhodnutiu sa odvolal oprávnený podaním zo dňa 28. februára 2012 a navrhol, aby
odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil v celom rozsahu a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie. V odvolaní uviedol, že odvolanie podáva z dôvodu, že súd rozhodol nad rámec zverenej
právomoci ( ust. § 205 ods. 2 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len
„ O.s.p.“), pretože exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený.
Uviedol, že k takému revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad
exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku. Poukázal na ust. § 36 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (ďalej len
„Notársky poriadok“) a uviedol, že to bol predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo
povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom
a dobrými mravmi. Ak všeobecný súd v pozícii exekučného súdu koná tak, že sám vykonáva činnosti
smerujúce k uskutočneniu úkonu inak náležiacemu notárovi, uskutočňuje činnosť, ktorá mu nenáleží.
Exekučný súd musí s exekučným titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, pričom
v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či
meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom a ani v prípade pasívneho správania účastníka v
konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky
exekučného titulu. Ďalej namietal, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred



súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.). Exekučný súd
konal pri revízii notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie,
v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky
procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Exekučný súd
porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na
spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Poukázal na článok 12 ods. 2 Ústavy SR,
článok č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Exekučný súd podľa
odvolateľa odlišne zaobchádzal so žalovaným - povinným na strane jednej a žalobcom- oprávneným na
strane druhej. Žalobca mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním
zaobchádzané odlišne. Exekučný súd použil dôvod iného postavenia v súvislosti s postavením žalobcu
(oprávneného) ako podnikateľského subjektu, a pre toto jeho iné postavenie ho vylúčil z možnosti
zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí, a to z titulu platnej zmluvy o úvere.
Postupom exekučného súdu došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny
proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na
rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav
relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 36, §38 a § 40 Notárskeho poriadku a aplikoval právne
normy - ust. § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré podľa odvolateľa
interpretoval nesúladným spôsobom. Exekučný súd vo veci aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom podľa odvolateľa smernica nemá
všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a
nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Oprávnený namietal, že nemal možnosť reagovať na
akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o
jeho právnom postavení. Ďalej namietal, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal
náležité dokazovanie, pričom k záverom dospel len na základe domnienok. Účastníci konania nemali
možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi
tvrdených skutočností. V závere namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Uviedol, že udelením plnomocenstva povinný
preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Povinný mohol plnomocenstvo v zmysle ust. § 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať, pričom
práva na odvolanie plnomocenstva sa zároveň nemohol ani platne vzdať a vo výkone tohto práva mu
nebránila žiadna prekážka. Plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň aplikovať
právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutú v ust. § 53 ods. 1 OZ. Namietal, že
plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je dostatočne určité a zrozumiteľné. Odvolateľ namietal,
že tvrdenie exekučného súdu, že povinný predmetné plnomocenstvo udelil v čase, keď jeho dlh ešte
neexistoval, čím sa dopredu vzdal svojho práva, ktoré mu vznikne v budúcnosti, posúdil exekučný súd
nesprávne, nakoľko nešlo o budúce právo, t.j. právo, ktoré by povinnému vzniklo až v budúcnosti a
ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať s poukazom na ust. § 574 ods. 2 OZ v nadväznosti na
ust. § 39 OZ. Povinný mohol kedykoľvek udelené plnomocenstvo odvolať, pričom toto právo nevyužil.
Zástupca povinného bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon, a to
uznať dlh vo forme notárskej zápisnice, pričom túto úlohu, ktorú mu povinný udelením plnomocenstva
zveril, si zástupca riadne splnil a teda neprekročil udelené plnomocenstvo. Poukázal na ust. § 2 ods.
2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a uviedol, že povinný udelil plnomocenstvo na zastupovanie nie
bežnej osobe, ale advokátovi. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Co 7/2007 a Nález
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/2000. V závere uviedol, že exekučný súd poverenie na vykonanie
exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a exekučného
titulu so zákonom. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali
žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

Povinný sa k podanému odvolaniu oprávneného nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a napadnuté rozhodnutie exekučného súdu s poukazom na § 219 O.s.p. ako
vecne správne potvrdil.

Z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že exekučný súd uznesením č.k. 11Er 2773/2004-14
zo dňa 17. februára 2010, vydaným vyšším súdnym úradníkom, vyhlásil exekúciu za neprípustnú.
Oprávnený podal proti uvedenému uzneseniu odvolanie. Podaním odvolania sa uvedené uznesenie
exekučného súdu vydané vyšším súdnym úradníkom v zmysle § 374 ods. 4 O.s.p. zrušilo a vo veci



opätovne rozhodol sudca tak, že uznesením č.k. 11Er/2773/2004-43 zo dňa 23. novembra 2010 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú. Toto uznesenie v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k.
1CoE/76/2011 zo dňa 06. júna 2011 nadobudlo právoplatnosť dňa 18. októbra 2011. Následne exekučný
súd napadnutým uznesením č.k. 11Er 2773/2004-58 zo dňa 06. februára 2012 predmetnú exekúciu
podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku zastavil.

Podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak ju vyhlásil za neprípustnú,
pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Z uvedeného vyplýva, že ak exekučný súd právoplatným rozhodnutím vyhlásil exekúciu za neprípustnú,
existuje procesný dôvod na zastavenie exekúcie podľa cit. ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku. Exekučný súd preto postupoval v súlade so zákonom, keď exekúciu zastavil, pričom dôvody
neprípustnosti exekúcie boli podrobne špecifikované v uznesení o vyhlásení exekúcie za neprípustnú,
ktoré rozhodnutie v spojení s uznesením odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 18. októbra
2011. Exekučný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol postupovať inak, ako s poukazom na
§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu zastaviť. Odvolacie dôvody uvedené v odvolaní
oprávneného preto nie sú spôsobilé napadnúť správnosť napadnutého rozhodnutia exekučného súdu.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd uznesenie exekučného súdu ako vecne správne podľa
§ 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil, pretože sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia exekučného súdu, ktorý
exekúciu s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku zastavil potom, čo ju právoplatným
rozhodnutím súdu vyhlásil za neprípustnú.

Oprávnený napadol odvolaním uznesenie exekučného súdu v celom rozsahu. Pretože odvolací súd
je s poukazom na § 212 ods. 1 O.s.p. rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný a oprávnený v odvolaní
nenamietal, resp. nespochybnil správnosť výpočtu súdnemu exekútorovi priznaných trov exekúcie,
odvolací súd sa výškou týchto trov nezaoberal. Skúmal len to, či na strane súdneho exekútora existoval
procesnoprávny dôvod na priznanie trov exekúcie voči oprávnenému.

Z ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením
oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Podľa § 196 Exekučného
poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových
výdavkov a náhrada za stratu času. V tomto prípade je nesporné, že k zastaveniu exekúcie došlo
zavinením oprávneného, a preto exekučný súd postupoval správne, keď mu v súlade s citovanými
ustanoveniam Exekučného poriadku uložil povinnosť uhradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Jozefovi
Ďuricovi trovy exekúcie.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.