Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 13Co/31/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6111212425 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Štefan Huljak ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6111212425.1 Uznesenie v právnej veci navrhovateľov: v 1. rade B.. W. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX B., J. 5, v 2. rade L.. B. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX N., B. XX, v 3. rade L.. B. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX B., M. X., v 4. rade W.. V. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX B., Z. X., v 5. rade Q. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX B., W. I. X., v 6. rade R.. B. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX B., W. X., v 7. rade W.. F. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX W., G. XX, všetci zastúpení splnomocneným advokátom: JUDr. Michal Treščák, Advokátska kancelária 040 01 Košice, Slovenskej jednoty 8, proti odporcovi: Slovenská agentúra životného prostredia, IČO: 00 626 031, so sídlom 974 01 Banská Bystrica, Tajovského 28, zastúpený splnomocneným zástupcom: AK JUDr. Andrea Slezáková s.r.o., so sídlom 974 01 Banská Bystrica, Robotnícka 10, o zaplatenie 28 426 eura, o odvolaní odporcu zo dňa 03. 01. 2012 doplneného dňa 13. 01. 2012 proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 20C/194/2011-139 zo dňa 15. 11. 2011, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd vyhovel návrhom v celom rozsahu a uložil odporcovi nahradiť navrhovateľom trovy konania spolu v sume 2 920,50 eura, všetko do troch dní od jeho právoplatnosti. Vo veci samej mal za nesporné, že navrhovatelia v 1. až 7. rade skončili s odporcom pracovný pomer dohodou o skončení pracovného pomeru ku dňu 31. 01. 2011 v zmysle § 60 Zákonníka práce z dôvodu organizačných zmien. Odporca dňa 12. 09. 2011 navrhovateľom plnil v zmysle § 73 ods. 9 Zákonníka práce a vyplatil im náhradu mzdy vo výške dvojnásobku priemerného mesačného zárobku za porušenie povinností ustanovených v odsekoch 2, 4 a 6 tohto ustanovenia. Zostala tak sporná len okolnosť, či navrhovateľom prislúcha nimi uplatnený nárok na náhradu mzdy v sume štvornásobku priemerného zárobku alebo majú nárok na náhradu mzdy len v sume dvojnásobku. Súd mal za to, že možno priznať aj väčší násobok priemerného zárobku ako je uvedený v ust. § 73 ods. 9 Zákonníka práce, lebo odporca pri hromadnom prepúšťaní závažne porušil ust. § 73 ods. 2, 4 a 6 Zákonníka práce, pričom na strane navrhovateľov išlo o kvalifikovaných zamestnancov. Proti rozsudku okresného súdu podal včas odvolanie odporca, navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne ho navrhol zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania v sume 3 449,66 eura. Navrhovateľom vznikol nárok na náhradu mzdy len vo výške dvojnásobku priemerného zárobku. Pracovný pomer sa zakladá pracovnou zmluvou a štát prostredníctvom zákonov zasahuje do tohto vzťahu len minimálne, napr. stanovením minimálnych mzdových nárokov. Zákonník práce stanovuje jednak minimálne nároky, od ktorých sa zmluvní účastníci môžu odchýliť smerom nahor, a zároveň stanovuje aj maximálne nároky, od ktorých sa zas môžu odchýliť smerom nadol. Súd nemá v týchto prípadoch moderačné právo, ktoré by ho oprávňovalo primerane zvýšiť alebo znížiť nárok zamestnanca, nemôže priznať niečo, čo zákon nepripúšťa. Podľa jeho názoru treba ust. § 73 ods. 9 Zákonníka práce vykladať tak, že zo zákona má zamestnanec nárok na náhradu mzdy vo výške dvojnásobku priemerného zárobku, pokiaľ v pracovnej alebo v kolektívnej zmluve nie je dohodnutý vyšší nárok. V súdenej veci si účastníci nedohodli inú úpravu ako je určená v zákone. Rozsudok okresného súdu podľa jeho názoru nie je tiež dostatočne odôvodnený, preto je nepreskúmateľný. Neposudzoval nárok každého navrhovateľa samostatne a neskúmal osobitosti pracovného pomeru každého zvlášť. Nebola ani preukázaná kvalifikácia navrhovateľov, ich odbornosť či pracovné výsledky. Namietal tvrdenia navrhovateľov, že by v rámci hromadného prepúšťania pristupoval k zamestnancom arogantným spôsobom. Navrhovatelia si slobodne zvolili skončenie pracovného pomeru dohodou. Pokiaľ súd ako jedno z kritérií pri svojom rozhodovaní zobral do úvahy dobré až vynikajúce pracovné výsledky, ohľadom týchto skutočností nevykonal žiadne dokazovanie. V tejto súvislosti odporca uviedol, že navrhovateľ v 3. rade bol dňa 30. 06. 2009 písomne napomenutý pre porušenie pracovnej disciplíny a navrhovateľ v 2. rade nesplnil povinnosť vyplývajúcu mu z jeho funkcie. Navrhovatelia vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedli, že sa nestotožňujú s výkladom ust. § 73 ods. Zákonníka práce podaným odporcom. „Je neprípustné a priam nelogické, aby sa zamestnávateľ vopred v pracovnej zmluve alebo kolektívnej zmluve sankcionoval v prípade, že poruší zákon a týmto prezumoval protizákonnosť svojho konania.“ Je úlohou súdu posúdiť mieru závažnosti porušenia procesu hromadného prepúšťania a priznať zamestnancovi náhradu mzdy na základe moderačného práva. Súd aplikoval správnu právnu normu a aj ju správne vyložil. Nesúhlasili s tým, že nárok každého z nich nebol posudzovaný samostatne. Prvostupňový rozsudok je riadne odôvodnený a vydaný s princípmi zákonného a spravodlivého procesu a nie je daný žiaden dôvod na jeho zrušenie. Bližšie konkretizovali postup odporcu pri hromadnom prepúšťaní. Rozsudok okresného súdu navrhli potvrdiť a priznať na náhradu trov odvolacieho konania v sume 428,88 eura. V dôsledku podaného odvolania krajský súd vec prejednal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 OSP postupom podľa § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia pojednávania a rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. h/ OSP zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa ustanovenia § 221 ods. 2 OSP. V súdenej veci je predmetom sporu nárok navrhovateľov na náhradu mzdy v zmysle ust. § 73 ods. 9 Zákonníka práce. V konaní pred prvostupňovým súdu bolo preukázané, že odporca porušil ustanovenia Zákonníka práce upravujúce postup pri hromadnom prepúšťaní. Navrhovateľom tak nesporne vznikol nárok podľa ust. § 73 ods. 9 Zákonníka práce. Spornou potom zostala len otázka posúdenia výšky uvedeného nároku navrhovateľov, ktorí sa pôvodne domáhali od odporcu plnenia vo výške štvornásobku priemerného mesačného zárobku. Po začatí konania (12. 09. 2011) odporca uhradil každému z navrhovateľov dvojnásobok priemerného mesačného zárobku. Súd preto na návrh navrhovateľov uznesením konanie sčasti zastavil (č.l. 128 spisu) a ďalej konal o zvyšnej časti uplatneného nároku, o ktorej rozhodol napadnutým rozsudkom. Podľa § 73 ods. 9 Zákonníka práce v znení účinnom do 31. 01. 2011 „ak zamestnávateľ poruší povinnosti ustanovené v odsekoch 2 až 4 a 6, má zamestnanec, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer v rámci hromadného prepúšťania, nárok na náhradu mzdy najmenej v sume dvojnásobku jeho priemerného zárobku podľa § 134“. Uvedené zákonné ustanovenie v zásade predstavuje sankciu pre zamestnávateľa, ktorý porušil svoje povinnosti pri hromadnom prepúšťaní. V takom prípade má zamestnanec nárok na náhradu mzdy najmenej v sume dvojnásobku jeho priemerného zárobku podľa § 134. Zákon bližšie nekonkretizuje, za akých podmienok má zamestnanec nárok na náhradu mzdy v sume vyššej ako je dvojnásobok jeho priemerného zárobku. Pri právnej interpretácii jednotlivých ustanovení Zákonníka práce sú dôležitým vodidlom jeho Základné zásady, ktoré zvyšujú úroveň právnej istoty účastníkov pracovnoprávnych vzťahov. Čl. 1 a 2 Zákonníka práce sú vyjadrením a zabezpečením rovnosti a slobody v pracovnoprávnych vzťahoch. Sloboda je v čl. 2 Základných zásad vyjadrená ako zásada zmluvnosti pracovnoprávnych vzťahov. Princíp zmluvnosti pracovnoprávnych vzťahov sa reálne prejavuje ako zmluvná sloboda subjektov, ktorá sa upína nielen k štádiu uzavretia pracovnej alebo inej zmluvy, ale aj k obsahu právneho vzťahu založeného zmluvou rovnako ako aj k zrušeniu zmluvy. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom odvolateľa. Treba uviesť, že Zákonník práce je založený na zásade zmluvnosti a garantuje len minimálne či maximálne nároky. Iné dojednania môžu byť prípustné len v prípade osobitného dojednania; v prípade nároku podľa ust. § 73 ods. 9 Zákonníka práce, predovšetkým v kolektívnej zmluve, ktorá upravuje okrem iného výhodnejšie aj vzťahy medzi zamestnávateľmi a zamestnancami (§ 231 ods. 1 Zákonníka práce). Vzhľadom k tomu, že odvolací súd dospel k inému právnemu záveru, rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, aby sa účastníci mali možnosť vyjadriť k takémuto právnemu posúdeniu veci. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.