Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 9Co/100/2025 6124329617 10. 09. 2026 JUDr. Roman Huszár ECLI:SK:KSBA:2026:6124329617.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Roman Huszára a členov senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobcu: U. S., nar. XX.X.XXXX, bytom F. XXX/X, V., zastúpený Advokátska kancelária ŠČURY, s.r.o., M. R. Štefánika 2618, Čadca, IČO: 47 258 055 proti žalovanému: PROTENG s.r.o., , Bieloruská 50, Bratislava, IČO: 44 201 940 zastúpený URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, Červeňova 15, Bratislava, IČO: 47 244 895, o zaplatenie 17.153,50 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. 70C/14/2024-92 zo dňa 14.apríla 2025, takto rozhodol: Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. Žalobca nemá voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že : I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu 1 000,-€; úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 1 000,-€ od 26.8.2021 do zaplatenia; zmluvnú pokutu 0,05 % denne zo sumy 1 000,- € od 5.9.2021 do zaplatenia; istinu 1 500,-€; úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 1 500,-€ od 26.9.2021 do zaplatenia; zmluvnú pokutu 0,05 % denne zo sumy 1 500,-€ od 6.10.2021 do zaplatenia; istinu 1 500,-€; úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 1 500,-€ od 26.10.2021 do zaplatenia; zmluvnú pokutu 0,05 % denne zo sumy 1 500,-€ od 5.11.2021 do zaplatenia; istinu 1 500,-€; úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 1 500,-€ od 26.11.2021 do zaplatenia; zmluvnú pokutu 0,05 % denne zo sumy 1 500,-€ od 6.12.2021 do zaplatenia; istinu 1 500,-€; úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 1 500,-€ od 26.12.2021 do zaplatenia; zmluvnú pokutu 0,05 % denne zo sumy 1 500,-€ od 5.1.2022 do zaplatenia; istinu 1 500,-€; úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 1 500,-€ od 26.1.2022 do zaplatenia; zmluvnú pokutu 0,05 % denne zo sumy 1 500,-€ od 5.2.2022 do zaplatenia; istinu 1 500,-€; úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 1 500,-€ od 26.2.2022 do zaplatenia; zmluvnú pokutu 0,05 % denne zo sumy 1 500,-€ od 8.3.2022 do zaplatenia; istinu 1 500,-€; úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 1 500,-€ od 26.3.2022 do zaplatenia; zmluvnú pokutu 0,05 % denne zo sumy 1 500,-€ od 5.4.2022 do zaplatenia; istinu 1 500,-€; úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 1 500,-€ od 26.4.2022 do zaplatenia; zmluvnú pokutu 0,05 % denne zo sumy 1 500,-€ od 6.5.2022 do zaplatenia; istinu 1 500,-€; úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 1 500,-€ od 26.5.2022 do zaplatenia; zmluvnú pokutu 0,05 % denne zo sumy 1 500,-€ od 5.6.2022 do zaplatenia. II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
1.1. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 2, § 3 ods. 1,2, § 4 ods. 1,2 zákona č. 98/2014 Z.z. o krátkodobom nájme bytu (ďalej len „zákon č. 98/2014 Z.z.“), kde uviedol, že medzi stranami nebolo sporné uzavretie nájomnej zmluvy, dodatkov a faktické užívanie predmetu nájmu žalovaným. Sporná bola výška prijatých platieb, samotný nárok a nárok na zmluvnú pokutu. Súd prvej inštancie vychádzal z listinných dôkazov založených v spise a to potvrdenia o úhrade a výpis z účtu ( č.l. 21, 22 a 24), nájomná zmluva s prílohami, preberacím protokolom a dodatkami ( č.l. 25 - 33), výpis z LV č. XXXX pre k.ú. P. V., komunikácia medzi stranami( č.l. 36), prehľad platieb podľa stavu k 7.4.2025 a mal za preukázané, že došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy v znení dodatkov, rovnako, že žalovaný fakticky užíval predmet nájmu. Zároveň mal za preukázané, že sa žalovaný dostal do omeškania s platbami, pričom z predloženého výpisu z účtu, výpisu stavu platieb ku dňu 07.04.2025 a nesporného tvrdenia o prijatí platieb vo výške 7000,- € a 1000,- € vyplýva, že žalovaný vykonal poslednú platbu za mesiac september 2021, aj to v časti. Vo vzťahu ku kaucii žalobca uviedol, že túto si ponechal na krytie škôd v byte, čo nebolo zo strany žalovaného popreté. Žalovaný argumentoval tým, že zvyšok dlžného nájomného uhradil v hotovosti, ale nepredlžil o tom žiaden dôkaz. K tejto skutočnosti navrhol vykonať svoj výsluch a konfrontáciu so žalobcom. Napriek uvedenému sa však na pojednávanie nedostavil, svoju neprítomnosť neospravedlnil a nepožiadal ani o odročenie pojednávania. Je pravdou, že jeho právny zástupca v rámci prednesu ospravedlnil neprítomnosť žalovaného a trval na jeho výsluchu a konfrontácii s protistranou, pričom až na otázku súdu uviedol, že sa žalovanému zhoršil zdravotný stav. Na podporu svojich tvrdení však nepredložil nijaký dôkaz, pričom súd nemal ako vyhodnotiť, či ide o skutočný dôvod a či je tento dôvod natoľko závažný, že by odôvodňoval odročenie pojednávania. Navyše, žalovaný sa k žalobe vyjadril, k uplatnenému nároku namietal, že ho uhradil v hotovosti, pričom okrem vlastného tvrdenia nepredložil nijaký dôkaz, čím neuniesol dôkazné bremeno a podľa názoru súdu by na uvedenom nič nemenil ani jeho výsluch. Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že účasť na pojednávaní je právom, nie povinnosťou strany. V tomto prípade žalovaný svoje právo nevyužil a neospravedlnil svoju neprítomnosť včas a vážnymi okolnosťami, pričom súd v tomto prípade neprihliadol ani na vyjadrenie jeho právneho zástupcu, keďže nijako nepreukázal, že by dôvodom neprítomnosti žalovaného bol jeho nepriaznivý zdravotný stav a že tento jeho stav bol natoľko vážny, že mu bránil v účasti na pojednávaní. S poukazom na uvedené preto súd prvej inštancie aplikoval sudcovskú koncentráciu podľa § 153 ods. 2 C.s.p., pričom poukázal aj na povinnosť súdu vec rozhodnúť bez zbytočných prieťahov a hospodárne, spravidla na prvom pojednávaní ( § 179 ods. 1 a čl. 17 C.s.p.). Výsluch žalovaného mal smerovať jedine k preukázaniu, že dlh uhradil v hotovosti, pričom opäť by sa jednalo len o jeho skutkové tvrdenie a súd zdôrazňuje, že strany sporu majú nielen povinnosť tvrdenia, ale aj dôkaznú povinnosť. Žalovaný žiaden iný dôkaz o zaplatení dlhu v hotovosti nepredložil ani nenavrhol vykonať. Prvoinštančný súd v tejto súvislosti vychádzal aj z predložených dôkazov (napr. výpis z účtu) a nesporných skutkových tvrdení, z ktorých vyplýva, že väčšina platieb bola vykonaná bezhotovostným prevodom na účet. Už len táto skutočnosť svedčí záveru, že ak takmer všetky platby (s výnimkou 2 platieb dňa 26.12.2018) boli vykonané bezhotovostne, prečo by dlžnú sumu žalovaný uhradil v hotovosti, a to bez požiadavky akéhokoľvek dokladu o úhrade alebo iného dôkazu, ktorý by v prípade sporu vedel predložiť. Zároveň, aj z priloženej komunikácie vyplýva, že žalobca ho opakovane vyzýval na úhradu dlžnej sumy a žalovaný opakovane prisľúbil dlh zaplatiť. Žalovaný síce popieral autentickosť tejto komunikácie, ale on sám nepredložil žiaden dôkaz opaku. Pritom on sám mal byť účastníkom tejto komunikácie a ak jej obsah bol odlišný od obsahu, ktorý predložil žalobca, prípadne tieto správy boli pozmenené, nič žalovanému nebránilo v tom, aby predložil on túto komunikáciu v originálnom znení. Žalovaný tak neurobil a ani v rámci pojednávania a po zákonnom poučení nenavrhol v tomto smere žiaden ďalší dôkaz. 1.2. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný rovnako namietal výšku zmluvnej pokuty a jej neprimeranosť. Zmluvná pokutu bola dohodnutá vo výške 0,05 % /deň omeškania, a to od 10. dňa omeškania. Takto určená zmluvnú pokutu je podľa názoru súdu určitá a zároveň primeraná. Po prepočte predstavuje sankciu vo výške 0,75 € / deň. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na zabezpečovaciu funkciu zmluvnej pokuty pre prípad nesplnenia záväzku zo strany dlžníka riadne a včas. S poukazom na uvedené preto považoval túto námietku za nedôvodnú. Skutočnosť, že žalovaný je v omeškaní s úhradou niekoľko rokov, v dôsledku čoho sa výška zmluvnej pokuty vyšplhala na sumu niekoľko sto eur, nemôže byť na ťarchu žalobcovi. Rovnako sa súd nestotožnil s tvrdením žalovaného, že mu svedčí status spotrebiteľa. Vychádzajúc z definície pojmu spotrebiteľ a obchodník v ust. § 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že žalovaný ako právnická osoba sa nemôže dovolávať postavenia spotrebiteľa a ochrany postavenia, ktoré právna úprava spotrebiteľom priznáva.
1.3. V tomto prípade medzi stranami existovala nájomná zmluva, žalovaný na jej základe užíval predmet nájmu, pričom si neplnil riadne svoje povinnosti platiť dohodnuté nájomné a hradiť náklady na prevádzku. Nakoľko sa dostal do omeškania, žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie dlžnej sumy, zmluvnej pokuty ako aj úrokov z omeškania. S poukazom na uvedené tak súd prvej inštancie žalobe vyhovel. 1.4. O nároku na náhradu trov konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p.. Žalobca bol v konaní úspešný v celom rozsahu, preto mu súd priznal plnú náhradu trov konania. O konkrétnej výške trov konania bude rozhodnuté v lehote do 60 dní po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 2. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) , d) , e) , f) ,h) C.s.p. s tým, že jednotlivé odvolacie dôvody sa môžu vzájomne prelínať, a preto je na nich nutné nahliadať ako na celok a žiadal aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a s tým, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 2.1. Vo svojom rozhodnutí namietal, že napadnutý rozsudok je nezákonný, pretože súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, čím zároveň došlo k nesprávnemu procesnému postupu, ktorým mu súd znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V písomných podaniach žalovaný navrhol prostredníctvom právneho zástupcu ako dôkaz vykonať výsluch žalovaného ako aj konfrontáciu sporových strán za účelom preukázania svojich tvrdení rozhodných pre danú vec, pričom na pojednávaní konanom dňa 14.04.2025 právny zástupca žalovaného ospravedlnil neprítomnosť žalovaného z náhlych, neočakávaných a nepredvídateľných zdravotných dôvodov na strane žalovaného, pričom bolo uvedené, že žalovaný trvá na vykonaní predmetného výsluchu ako aj na vzájomnej konfrontácii strán sporu. Konajúci súd napriek vyššie uvedenému dokazovanie navrhnuté právnym zástupcom žalovaného nevykonal a návrh na výsluch žalovaného zamietol. Týmto spôsobom došlo k porušeniu zásad kontradiktórnosti konania a k odňatiu strane konania konať pred súdom, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nakoľko nedošlo k možnosti výsluchu žalovaného a vzájomnej konfrontácii strán sporu, čím by sa podstatné tvrdenia na strane žalovaného preukázali. Súd zásadne hrubým spôsobom procesne pochybil, keď pred rozhodnutím vo veci samej nevykonal všetky dôkazy navrhované žalovaným. Už táto vada konania je sama o sebe dôvodom na zrušenie napádaného rozsudku v celom rozsahu a na vrátenie súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie a teda doplnenie dokazovania. S poukazom na odôvodnenie v odseku 14. napadnutého rozsudku uviedol, že zvolený postup súdu sa javí ako neprimeraný, a to aj najmä s odkazom na okolnosť, kedy zdravotný stav žalovaného nemal byť preskúmateľný. K uvedenému je nutné uviesť, že v danom prípade sa jedna o stav akútny, kedy nie je možné bezodkladne predložiť samotné lekárske potvrdenie, a zároveň nie všetky akútne diagnózy si vyžadujú lekárske ošetrenie. Poukázal na závery v rozhodnutiach NS SR sp. zn. 3Obo/11/2009, Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 203/2018 a mal zato, že náhle zhoršenie zdravotného stavu žalovaného bolo nepredvídateľné, dostatočne závažné a ospravedlniteľné, avšak konajúci súd uvedené na vedomie nevzal a vyššie uvedeným postupom konajúceho súdu došlo k porušeniu princípu kontradiktórnosti v neprospech žalovaného, pričom nebol dodržaný ani princíp rovnosti zbraní. Mal za to, že ani rýchlosť a hospodárnosť konania nesmie ísť na úkor jeho práva na spravodlivý súdny proces, či práva byť vypočutý pred súdom, prípadne práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia - aj vo vzťahu k nevykonaniu dôkazov. 2.1.1. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno pritom založiť len na troch dôvodoch: prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou; a nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody neboli zistené, súd postupuje v rozpore s článkom 46 ods. 1 a článkom 48 ods. 2 Ústavy SR. V tomto smere žalovaný poukázal i na tzv. Perna test v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), pričom jeho aplikáciou sa zaoberal i Najvyšší súd SR v ňou označených rozhodnutiach. I keď boli tieto rozhodnutia fixované na trestné konanie, v primeranom rozsahu ich podľa nej bolo možné aplikovať i na civilné sporové konanie. Ak súd nemieni vykonať navrhovaný dôkaz, je jeho povinnosťou uviesť v odôvodnení rozhodnutia dôvody, pre ktoré k tomu pristúpil. Uvedený stav potom v konaní generuje existenciu tzv. opomenutého dôkazu, t. j. dôkazu, ktorého vykonanie má pre posúdenie otázky, o ktorú v konaní ide,
zásadný význam, avšak vo veci rozhodujúci súd jeho vykonanie bez adekvátneho odôvodnenia odmietol, prípadne jeho vykonanie úplne opomenul. Na zistenie, či ide o opomenutý dôkaz sa využíva práve tzv. Perna test, doplnený koncepciou v rozhodnutí ESĽP vo veci Murtazaliyeva proti Rusku. Perna test je pritom založený na posúdení troch základných kritérií, a to, či bola žiadosť o doplnenie dokazovania dostatočne odôvodnená a týkala sa podstaty veci; či bol posúdený význam určitého dôkazu a boli súdom poskytnuté dostatočné dôvody, prečo dôkaz nevykonal a napokon, či jeho rozhodnutie nenarušilo celkovú spravodlivosť konania. Zatiaľ čo tzv. Perna test vyžadoval odôvodnenie návrhu na vypočutie svedka odkazom na jeho význam pre "zistenie pravdy", rozhodnutie v prípade Murtazaliyeva proti Rusku považovalo návrh za dostatočne odôvodnený (t. j. vyhovujúci požiadavkám článku 6 ods. 3 písm. d/ Dohovoru) za predpokladu, že navrhovaný svedok je spôsobilý a schopný ovplyvniť výsledok konania, prípadne ak je spôsobilý a schopný posilniť pozíciu obhajoby. S poukazom na tzv. Perna test, musel byť napadnutý rozsudok vyhodnotený ako nezákonný a nedôvodný, keďže nevykonanie žalovaným navrhovaných dôkazov, ergo nenáležité vysvetlenie odmietnutia vykonania tohto dôkazu neobstojí v Perna teste. Ústavný súd SR pritom v náleze sp. zn. III. ÚS 332/09 konštatoval, že nevykonanie dôkazu možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. Žalovaný , v ďalšom namietal i nepodrobenie rozhodnutia o nevykonaní dôkazu tzv. Al Khawaja testom. V rámci testu sa zisťuje: 1. či existoval dôležitý dôvod pre neprítomnosť svedka na hlavnom pojednávaní, 2. či sporná výpoveď predstavuje jediný alebo rozhodujúci dôkaz, 3. či toto obmedzenie práva na kontradiktórnosť konania bolo vyvážené ďalšími faktormi kompenzujúcimi sťažené podmienky, v ktorých pracovala obhajoba. Nevykonanie navrhovaného dôkazu nebolo vyvážené iným dostatočným dokazovaním, ktoré by bolo schopné prijať opačné závery, ako závery prijaté konajúcim súdom. Žalovaný mal zato, že nevykonanie navrhovaných dôkazov nebolo vyvážené iným dokazovaním, ktoré by bolo schopné prijať opačné závery, ako závery, ktoré boli prijaté konajúcim súdom v napádanom rozsudku. Vzhľadom k uvedenému a absencii nielenže vykonania Al Khawaja testu, ale aj obdobnosti jeho vykonania a zdôvodnenia, je napadnuté rozhodnutie zaťažené vadou nepreskúmateľnosti a teda je nutné, aby bolo de iure považované aj za rozhodnutie nezákonné. 2.2. Ďalej uviedol, že napadnutý rozsudok je nezákonný, pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V rámci predmetného konania žalobca uviedol, že žalovaný uhrádzal dohodnuté nájomné a číslo účtu žalobcu, pričom nebol dôvod meniť spôsob platenia nájomného. Na pojednávaní žalobca do konania predložil prehľad platieb v súvislosti s údajným zameškaným nájomným, z ktorého vyplýva, že dokopy štyri platby (dve zo dňa 01.03.2018 a dve zo dňa 26.12.2018) boli uhradené žalovaným v hotovosti, pričom žalovaný počas celého konania tvrdil, že dlžnú sumu žalobcovi uhradil rovnako v hotovosti, za účelom čoho žiadal vykonať výsluch žalovaného. S poukazom na závery v odseku 14. rozsudku preto súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Ak bolo z dôkazov predložených samotným žalobcom zrejmé a jasné, že niektoré platby (štyri platby a nie dve) boli uhradené žalovaným v hotovosti, nie je na mieste záver súdu, resp. otázka, prečo by žalovaný uhradil dlžnú sumu v hotovosti. 2.3. Žalovaný mal zato, že súd prvej inštancie nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku zaťažil toto rozhodnutie vadou arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti, v dôsledku čoho má konanie inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie. Odôvodnenie rozsudku pomerne je protichodné, vnútorne rozporuplné, inkonzistentné a tým pádom nepostačujúce k tomu, aby mohlo byť považované za koncepčne správne podľa očakávania všeobecnej spravodlivosti a končeného usporiadania vzťahov nedáva logickú odpoveď na to, prečo prvostupňový súd rozhodol tak, ako rozhodol, keďže samotné odôvodnenie obsahuje nezrovnalosti a nejasnosti, pričom sa konajúci súd v rámci odôvodnenia dostatočným spôsobom nevysporiadal s argumentmi žalovaného. S poukazom na závery v odseku 4., 14. namietal, že na jednej strane tak podľa tvrdení žalobcu bolo nájomné uhrádzané na bankový účet žalobcu, pričom nebol žiaden dôvod meniť spôsob platenia zmeškaného nájomného, avšak na strane druhej konajúci súd dospel k rozpornému záveru, že väčšina platieb bola vykonaná bezhotovostným prevodom na účet, pričom dve platby boli vykonané bezhotovostne, a konajúci súd sa rozporne a nelogicky pýta, prečo by dlžnú sumu žalovaný uhradil v hotovosti tak, ako to žalovaný celý čas tvrdí, za účelom čoho žiadal vykonať výsluch žalovaného ako aj konfrontáciu strán sporu. V zmysle žalobcom predloženého dôkazu na súdnom pojednávaní vyplýva, že v hotovosti boli uhradené dokopy 4 platby (kaucia 3.000,- € ako aj nájomné za mesiac marec 2018 a to dňa 01.03.2018, nájomné za mesiac december 2018 a január 2019 a to dňa 26.12.2018). Žalovaný poukázal na rozhodnutia ÚS SR sp. zn. III. ÚS 311/07, III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06 a mal zato, že závery obsiahnuté v rozsudku nemožno označiť za presvedčivé a dostatočné, nakoľko nie je presvedčivý záver konajúceho súdu, kedy sa doslova pýta „prečo by dlžnú sumu žalovaný uhradil v hotovosti“, pričom v spore bolo preukázané,
že žalovaný tak urobil a to niekoľkokrát. Dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia je v demokratickom právnom štáte základnou podmienkou legitimity každého rozhodnutia súdu. Imanentnou súčasťou obsahu základného práva na súdnu (a inú právnu) ochranu je i právo na riadny a spravodlivý proces a v rámci neho i právo účastníka (súdneho) konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany ( rozhodnutia ÚS SR III. ÚS 311/07, I. ÚS 243/2007, III. ÚS 107/07, III ÚS 314/2018, I. ÚS 46/05,IV. ÚS 14/07, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sfž/29/2010). Žalovaný mal za to, že konajúci svoje rozhodnutie vo vzťahu k napádanému rozsudku neodôvodnil, v dôsledku čoho tak táto skutočnosť zakladá vadu nepreskúmateľnosti, nezrozumiteľnosti a tým ipso facto nezákonnosti a arbitrárnosti a k porušeniu práva na spravodlivá proces. 3. Žalobca nevyužil svoje právo a k odvolaniu žalovaného sa nevyjadril. 4. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 5. Z obsahu spisu a z vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi (odsek 8. odôvodnenia napadnutého rozsudku) súdom prvej inštancie bolo preukázané, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy č. 251/2018 v znení dodatkov č.1 a 2. V zmysle tejto zmluvy bola dohodnutá doba nájmu od 2.3.2018 do 30.6.2022 a nájomné bolo dohodnuté v celkovej výške 1500,-€. Rovnako bolo preukázané, že žalovaný fakticky užíval predmet nájmu a dostal sa do omeškania s platbami, pričom z predloženého výpisu z účtu, výpisu stavu platieb ku dňu 07.4.2025 a nesporného tvrdenia o prijatí platieb vo výške 7000,- € a 1000,- € vyplýva, že žalovaný vykonal poslednú platbu za mesiac september 2021, aj to v časti vo výške 500,-€ a za ďalšie mesiace 9/2021 až 6/2022 už nájomné neuhradil. 6. Ak súd prvej inštancie vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu aplikujúc ustanovenia zákona č. 98/2014 Z.z. o krátkodobom nájme bytu dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, keďže žalovaný na základe nájomnej zmluvy užíval predmet nájmu, pričom si neplnil riadne svoje povinnosti platiť dohodnuté nájomné a hradiť náklady na prevádzku a preto vznikol nárok na zaplatenie dlžnej sumy, zmluvnej pokuty ako aj úrokov z omeškania niet jeho záverom čo vytknúť. Odvolací súd sa zo závermi súdu prvej inštancie stotožňuje a k podstatným dôvodom odvolania žalovaného považuje potrebné uviesť nasledovné fakty. 7. Hlavná časť argumentov žalovaného v odvolaní ( pozri odsek 2.1., 2.1.1.) je založená na tom, že napadnutý rozsudok je nezákonný, pretože súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy ( vykonať výsluch žalovaného ako aj konfrontáciu sporových strán) potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, čím zároveň došlo k nesprávnemu procesnému postupu, ktorým mu súd znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces., pričom táto vada konania je sama o sebe dôvodom na zrušenie napádaného rozsudku v celom rozsahu a na vrátenie súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie a teda doplnenie dokazovania. Mal za to, že ani rýchlosť a hospodárnosť konania nesmie ísť na úkor jeho práva na spravodlivý súdny proces, či práva byť vypočutý pred súdom, prípadne práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia - aj vo vzťahu k nevykonaniu dôkazov, ktoré možno pritom založiť len na troch dôvodoch. S poukazom na tzv. Perna test, musel byť napadnutý rozsudok vyhodnotený ako nezákonný a nedôvodný a nevykonanie navrhovaných dôkazov nebolo vyvážené iným dokazovaním, ktoré by bolo schopné prijať opačné závery, ako závery, ktoré boli prijaté konajúcim súdom v napádanom rozsudku. Vzhľadom k uvedenému a absencii nielenže vykonania Al Khawaja testu, ale aj obdobnosti jeho vykonania a zdôvodnenia, je napadnuté rozhodnutie zaťažené vadou nepreskúmateľnosti. 8. K tejto odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že nespochybňuje tvrdenia žalovaného, že nepripustenie akéhokoľvek dôkazu v kontradiktórnom spore zo strany súdu musí nastať iba s presne súdom vymedzených dôvodov. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Skutočnosť prečo súd prvej inštancie navrhované dôkazy ( výsluch žalovaného a konfrontáciu zo žalobcom ), nevykonal a z akého dôvodu v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p. prvoinštančný súd riadne a obšírne odôvodnil (pozri odsek 14. odôvodnenia napadnutého rozsudku), keď ...“ aplikoval sudcovskú koncentráciu podľa § 153 ods. 2 C.s.p., pričom poukázal aj na povinnosť súdu vec rozhodnúť bez zbytočných prieťahov a hospodárne, spravidla
na prvom pojednávaní ( § 179 ods. 1 a čl. 17 C.s.p.). Výsluch žalovaného mal smerovať jedine k preukázaniu, že dlh uhradil v hotovosti, pričom opäť by sa jednalo len o jeho skutkové tvrdenie a súd zdôrazňuje, že strany sporu majú nielen povinnosť tvrdenia, ale aj dôkaznú povinnosť. Žalovaný žiaden iný dôkaz o zaplatení dlhu v hotovosti nepredložil ani nenavrhol vykonať. Prvoinštančný súd v tejto súvislosti vychádzal aj z predložených dôkazov (napr. výpis z účtu) a nesporných skutkových tvrdení, z ktorých vyplýva, že väčšina platieb bola vykonaná bezhotovostným prevodom na účet. Už len táto skutočnosť svedčí záveru, že ak takmer všetky platby (s výnimkou 2 platieb dňa 26.12.2018) boli vykonané bezhotovostne, prečo by dlžnú sumu žalovaný uhradil v hotovosti, a to bez požiadavky akéhokoľvek dokladu o úhrade alebo iného dôkazu, ktorý by v prípade sporu vedel predložiť...“.. S uvedeným závermi sa stotožňuje aj odvolací súd a k nevykonania výsluchu žalovaného odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť , že výsluch strany je iba jedným z dôkazných prostriedkov (§ 187 ods. 2 C.s.p.) a tento súd hodnotí ako každý iný dôkaz. V civilnom sporovom konaní je výsluch strany iba podporným dôkazom. Výsluch strany môže súd vykonať vtedy, ak tvrdenú skutočnosť nemožno preukázať inak. Podľa ustálenej súdnej praxe (napr. R 21/2017, rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo/186/2024, 7Cdo/53/2024, 6Cdo/200/2024) povinnosť uskutočniť výsluch strany civilného sporu nie je absolútna. Ak súd nevykoná dôkaz výsluchom sporovej strany, bez ďalšieho nedochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces. 8.1. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dokazovanie je časť sporového konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v sporovom súdnom konaní nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 185 C.s.p.), nie sporových strán. Ak teda súd prvej inštancie odmietol vykonať navrhnuté dôkazy s odôvodnením, uvedeným v rozsudku konal v rámci svojej právomoci. V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd jednou so všeobecných záruk spravodlivého prejednania veci pred súdom je zásada „rovnosti zbraní“. Táto zásada zabezpečuje, aby v súdnom konaní mali jeho sporové strany rovnaké postavenie. „Rovnosť zbraní“ spočívajúca v rovnakom postavení strán súdneho konania sa prejavuje v procesnoprávnom postavení sporových strán, v spôsobe a rozsahu dokazovania a v iných oblastiach spojených so súdnym uplatňovaním práva. Zachovanie „rovnosti zbraní“ z pohľadu spôsobu a rozsahu vykonávaného dokazovania sa týka aj oprávnenia strán navrhovať dôkazy. Možnosť navrhovania dôkazov je spojená s princípom dôkazného bremena, ktorého úspešnosť sa v súdnom spore viaže na schopnosť predložiť adekvátne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Výber dôkazných prostriedkov je na vôli strany, no o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané a ktoré nie, rozhoduje súd podľa svojej voľnej úvahy. Obsahom záruky na spravodlivý súdny proces z pohľadu oprávnenia navrhovať dôkazy je limitovanie tejto voľnej úvahy súdu. Týmto limitom je požiadavka, aby nevykonanie navrhnutých dôkazov alebo vykonanie iných dôkazov nepostavilo stranu sporu do jasne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s jeho odporcom v súdnom spore (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Feldbrugge c. Holandsko z roku 1986). V súvislosti s rozhodnutím súdu, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a ktoré nie, to teda znamená, že strana sporu nesmie byť týmto rozhodnutím znevýhodnená oproti druhej strane. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky nevykonanie stranou navrhnutého dôkazu môže byť porušením základného práva na spravodlivé súdne konanie dokonca aj bez priamej spojitosti s porušením zásady „rovnosti zbraní“. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze z 26. januára 2010 sp. zn. III. ÚS 332/09 vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ak tento mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, je porušením práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ako už bolo uvedené v pomeroch prejednávanej veci súd prvej inštancie riadne vysvetlil prečo nevykonal výsluch žalovaného keď rozhodné skutočnosti boli preukázané inými listinnými dôkazmi a preto je nepochybne nutné zhodnotiť postup súdu prvej inštancie ako dôvodný, keď zamietol návrh na vykonania dôkaz výsluchom žalovaného a preto ak žalovaný v odvolaní namieta porušenie tzv. Perna testu, odvolací súd uvádza, že uvedená námietka nie je opodstatnená. V okolnostiach prejednávanej veci je potom odvolací súd toho názoru, že postup súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z judikatúry ESĽP (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Perna vs. Taliansko č. 48898/99 zo 06. mája 2003), keďže odmietnutie vykonania výsluchu žalovaného bolo dostatočne odôvodnené a nezasiahlo do rovnosti zbraní ani celkovej spravodlivosti konania. 8.2. Naviac odvolací súd ďalej uvádza, že súd prvej inštancie nepriznal návrhu právneho zástupcu žalovaného na vykonanie dokazovania výsluchom žalovaného relevanciu, keďže na tento neprihliadal
s primeraným zdôvodnením svojho postupu. V okolnostiach danej veci nebolo potom potrebné, aby vyhodnocoval i opodstatnenosť samotného dôkazu s prijatím záveru o jeho nadbytočnosti pre rozhodnutie o veci, nakoľko vo väzbe na ustanovenie § 153 ods. 2 C.s.p. tomuto návrhu nepriznal procesnoprávne účinky. Na uvedenom základe nebolo potrebné zaoberať sa dôvodnosťou odvolacej argumentácie žalovaného , že konajúci súd nevyhodnotil navrhnutý dôkaz z hľadiska kritérií tzv. Perna testu, príp. Al Khawaja testu. Tento dôkaz súd prvej inštancie totiž neodmietol vykonať len pre jeho nehospodárnosť, ale aj vo väzbe na § 153 ods. 2 C.s.p.. V danej veci nešlo o tzv. opomenutý dôkaz, t. j. taký, ktorého vykonanie malo pre rozhodnutie vo veci signifikantný význam, a i napriek tomu jeho vykonanie súd nerealizoval bez adekvátneho odôvodnenia, prípadne jeho vykonanie opomenul bez náležitého odôvodnenia (tzv. Perna test); napadnuté rozhodnutie ako celok pritom nenarušilo spravodlivosť konania, nakoľko konajúci súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie listinnými dôkazmi založenými v súdnom spise, pričom zistenia z nich vyplývajúce jasne uviedol a následne logicky a zrozumiteľne zhodnotil v odôvodnení napadnutého rozsudku. Vzhľadom na všetky závery uvedené vyššie považuje odvolací súd námietky žalovaného týkajúce sa nevykonania navrhnutých dôkazov za právne irelevantné. 9. Rovnako neopodstatnené sú aj dôvody odvolania žalovaného (pozri odsek 2.2.), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov sporových strán, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 a § 193 C.s.p.. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo vzťahu k odvolaním napadnutému rozsudku nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 192 a § 193 C.s.p. alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 10. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku zaťažil toto rozhodnutie vadou arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti keďže samotné odôvodnenie obsahuje nezrovnalosti a nejasnosti, pričom sa konajúci súd v rámci odôvodnenia dostatočným spôsobom nevysporiadal s argumentmi žalovaného ( pozri odsek 2.3.). 10.1. Odvolací súd nespochybňuje, že princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka na určitú kvalitu súdneho rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Odvolací súd zdôrazňuje, že ako vyplýva aj z judikatúry ÚS SR, iba skutočnosť, že strana sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06). Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/218/2010). 10.2. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, okrem úrokov z omeškania ( pozri odsek 11.) ktorým by založil žalovaným namietanú procesnú vadu týkajúcu sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia a preto považuje
odvolací súd námietky žalovaného v tomto smere za nedôvodné. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia popísal obsah podstatných skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, vysvetlil, ako ich skutkové tvrdenia a právne argumenty posúdil, uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, ktoré dôkazy nevykonal a z akého dôvodu a zároveň citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie sa vysporiadalo so všetkými podstatnými námietkami žalovaného, keď súd prvej inštancie dostatočne objasnil, že väčšina platieb bola vykonaná bezhotovostným prevodom na účet, pričom dve platby boli vykonané aj bezhotovostne ( pozri odsek 14 odôvodnenia napadnutého rozsudku). 11. Odvolací súd záverom len dodáva, že možno súdu prvej inštancie vytknúť určité nedostatky v odôvodnení napadnutého rozsudku ( v tomto smere sú dôvodné námietky žalovaného týkajúce sa nespreskúmateľnosti rozsudku) čo sa týka priznaných úrokov z omeškania pre absenciu odôvodnenia rozsudku v tejto časti. Odvolací súd ale zastáva názor, že tento nedostatok je možné s poukazom na ustanovenie § 389 ods. 1 písm. a) C.s.p. napraviť v odvolacom konaní a preto nie je dôvod na zrušenie rozsudku v časti príslušenstva. 11.1. V súlade so súdom prvej inštancie odvolací súd dospel k záveru, že žalobca má nárok na úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka podľa ktorého dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Strany sporu si v nájomnej zmluve č. 251/2018 v znení jej dodatkov č.1 a 2 dohodli ( čl. 5 odsek 5.6.) dohodli, že nájomca bude uhrádzať nájomné vždy do 25. kalendárneho dňa mesiaca predchádzajúceho mesiacu, na ktorý sa nájomné vzťahuje. Nezaplatením dlžného nájomného v lehote splatnosti sa žalovaný dostal do omeškania a vznikla mu tak povinnosť zaplatiť žalobcovi okrem žalovanej istiny aj úroky z omeškania. Žalovaný sa teda v prípade ak nehradil nájomné dostal do omeškania 26. deň kalendárneho mesiaca predchádzajúci mesiacu, na ktorý sa nájomné vzťahuje. 11.2. Správne preto súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie úrokov z omeškania za nedoplatok nájomného za mesiac september 2021 od 26.8.2021, za mesiac október 2021 od 26.9.2021 a tak ďalej ( pozri odsek 1.). Rovnako správne priznal súd prvej inštancie úroky z omeškania vo výške o 5 percentuálnych bodov vyššej ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania, t. j. vo výške 5 % ročne ( § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z.) keď odvolaciemu súdu je z rozhodovacej činnosti známe že v rozhodnom čase od 26.8.2021 do 26.5.2022 bola úroková sadzba vo výške 0,00%, preto sadzba úrokov z omeškania predstavuje 5 % ročne. 12. Odvolaním žalovaného (konkrétnymi odvolacími námietkami, skutkovou a právnou argumentáciou) ostatné nosné závery súdu prvej inštancie, ktorými odôvodnil meritórne vyhovenie žalobe žalobcu (vo vzťahu k priznanej zmluvnej pokute ) rozporované neboli. Z uvedeného dôvodu odvolací súd nepodrobil napadnutý rozsudok prieskumu v tejto ostatnej časti a konštatovanie uvedeného vedie k záveru o správnosti posúdenia uplatneného nároku žalobcu ako dôvodného tak, ako to vyvodil súd prvej inštancie. 13. Vo vzťahu k ostatným námietkam žalovaného odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu žalovaného odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 14. Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výroku vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.). 15. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca preto by mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, bola v konaní pasívna a podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne trovy nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). Ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov
konania nepriznáva. ( Pozri Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7Cdo/14/2018). Vzhľadom na uvedené, keďže z obsahu vyplýva, že žalobcovi v odvolacom konaní trovy nevznikli, rozhodol odvolací súd tak, že žalobca nemá voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania a preto už o výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. nebude potrebné rozhodnúť súdom prvej inštancie. 16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p. ). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého inštancie, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého inštancie, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého inštancie (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).