{"guid": "3622c73f-562f-48d8-874f-2c85ff9e2b4f:871b67c1-00c1-42ce-bec3-122e06401d09", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:6124329617.1", "spisova_znacka": "9Co/100/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Co/100/2025 z 10. 9. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 10. septembra 2026, sp. zn. 9Co/100/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:6124329617.1", "identifikacne_cislo": "6124329617", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Roman Huszár", "sudca_id": 163, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-roman-huszar-163", "datum_vydania": "2026-09-10", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/871b67c1-00c1-42ce-bec3-122e06401d09", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:6124329617.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:6124329617.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:6124329617.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n9Co/100/2025\n6124329617\n10. 09. 2026\nJUDr. Roman Huszár\nECLI:SK:KSBA:2026:6124329617.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Roman Huszára a členov senátu\nJUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobcu: U. S., nar. XX.X.XXXX,\nbytom F. XXX/X, V., zastúpený Advokátska kancelária ŠČURY, s.r.o., M. R. Štefánika 2618, Čadca,\nIČO: 47 258 055 proti žalovanému: PROTENG s.r.o., , Bieloruská 50, Bratislava, IČO: 44 201 940\nzastúpený URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, Červeňova 15, Bratislava, IČO: 47 244\n895, o zaplatenie 17.153,50 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského\nsúdu Bratislava IV sp. zn. 70C/14/2024-92 zo dňa 14.apríla 2025, takto\nrozhodol:\nOdvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.\nŽalobca nemá voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že :\nI. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi\nistinu 1 000,-€; úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 1 000,-€ od 26.8.2021 do zaplatenia; zmluvnú\npokutu 0,05 % denne zo sumy 1 000,- € od 5.9.2021 do zaplatenia;\nistinu 1 500,-€; úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 1 500,-€ od 26.9.2021 do zaplatenia; zmluvnú\npokutu 0,05 % denne zo sumy 1 500,-€ od 6.10.2021 do zaplatenia;\nistinu 1 500,-€; úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 1 500,-€ od 26.10.2021 do zaplatenia; zmluvnú\npokutu 0,05 % denne zo sumy 1 500,-€ od 5.11.2021 do zaplatenia;\nistinu 1 500,-€; úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 1 500,-€ od 26.11.2021 do zaplatenia; zmluvnú\npokutu 0,05 % denne zo sumy 1 500,-€ od 6.12.2021 do zaplatenia;\nistinu 1 500,-€; úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 1 500,-€ od 26.12.2021 do zaplatenia; zmluvnú\npokutu 0,05 % denne zo sumy 1 500,-€ od 5.1.2022 do zaplatenia;\nistinu 1 500,-€; úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 1 500,-€ od 26.1.2022 do zaplatenia; zmluvnú\npokutu 0,05 % denne zo sumy 1 500,-€ od 5.2.2022 do zaplatenia;\nistinu 1 500,-€; úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 1 500,-€ od 26.2.2022 do zaplatenia; zmluvnú\npokutu 0,05 % denne zo sumy 1 500,-€ od 8.3.2022 do zaplatenia;\nistinu 1 500,-€; úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 1 500,-€ od 26.3.2022 do zaplatenia; zmluvnú\npokutu 0,05 % denne zo sumy 1 500,-€ od 5.4.2022 do zaplatenia;\nistinu 1 500,-€; úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 1 500,-€ od 26.4.2022 do zaplatenia; zmluvnú\npokutu 0,05 % denne zo sumy 1 500,-€ od 6.5.2022 do zaplatenia;\nistinu 1 500,-€; úrok z omeškania 5,00 % ročne zo sumy 1 500,-€ od 26.5.2022 do zaplatenia; zmluvnú\npokutu 0,05 % denne zo sumy 1 500,-€ od 5.6.2022 do zaplatenia.\nII. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n\n1.1. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 2, § 3 ods. 1,2, § 4 ods. 1,2\nzákona č. 98/2014 Z.z. o krátkodobom nájme bytu (ďalej len „zákon č. 98/2014 Z.z.“), kde uviedol, že\nmedzi stranami nebolo sporné uzavretie nájomnej zmluvy, dodatkov a faktické užívanie predmetu nájmu\nžalovaným. Sporná bola výška prijatých platieb, samotný nárok a nárok na zmluvnú pokutu. Súd prvej\ninštancie vychádzal z listinných dôkazov založených v spise a to potvrdenia o úhrade a výpis z účtu\n( č.l. 21, 22 a 24), nájomná zmluva s prílohami, preberacím protokolom a dodatkami ( č.l. 25 - 33), výpis\nz LV č. XXXX pre k.ú. P. V., komunikácia medzi stranami( č.l. 36), prehľad platieb podľa stavu k 7.4.2025\na mal za preukázané, že došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy v znení dodatkov, rovnako, že žalovaný\nfakticky užíval predmet nájmu. Zároveň mal za preukázané, že sa žalovaný dostal do omeškania s\nplatbami, pričom z predloženého výpisu z účtu, výpisu stavu platieb ku dňu 07.04.2025 a nesporného\ntvrdenia o prijatí platieb vo výške 7000,- € a 1000,- € vyplýva, že žalovaný vykonal poslednú platbu za\nmesiac september 2021, aj to v časti. Vo vzťahu ku kaucii žalobca uviedol, že túto si ponechal na krytie\nškôd v byte, čo nebolo zo strany žalovaného popreté. Žalovaný argumentoval tým, že zvyšok dlžného\nnájomného uhradil v hotovosti, ale nepredlžil o tom žiaden dôkaz. K tejto skutočnosti navrhol vykonať\nsvoj výsluch a konfrontáciu so žalobcom. Napriek uvedenému sa však na pojednávanie nedostavil, svoju\nneprítomnosť neospravedlnil a nepožiadal ani o odročenie pojednávania. Je pravdou, že jeho právny\nzástupca v rámci prednesu ospravedlnil neprítomnosť žalovaného a trval na jeho výsluchu a konfrontácii\ns protistranou, pričom až na otázku súdu uviedol, že sa žalovanému zhoršil zdravotný stav. Na podporu\nsvojich tvrdení však nepredložil nijaký dôkaz, pričom súd nemal ako vyhodnotiť, či ide o skutočný dôvod\na či je tento dôvod natoľko závažný, že by odôvodňoval odročenie pojednávania. Navyše, žalovaný sa\nk žalobe vyjadril, k uplatnenému nároku namietal, že ho uhradil v hotovosti, pričom okrem vlastného\ntvrdenia nepredložil nijaký dôkaz, čím neuniesol dôkazné bremeno a podľa názoru súdu by na uvedenom\nnič nemenil ani jeho výsluch. Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že účasť na pojednávaní je\nprávom, nie povinnosťou strany. V tomto prípade žalovaný svoje právo nevyužil a neospravedlnil svoju\nneprítomnosť včas a vážnymi okolnosťami, pričom súd v tomto prípade neprihliadol ani na vyjadrenie\njeho právneho zástupcu, keďže nijako nepreukázal, že by dôvodom neprítomnosti žalovaného bol jeho\nnepriaznivý zdravotný stav a že tento jeho stav bol natoľko vážny, že mu bránil v účasti na pojednávaní.\nS poukazom na uvedené preto súd prvej inštancie aplikoval sudcovskú koncentráciu podľa § 153 ods.\n2 C.s.p., pričom poukázal aj na povinnosť súdu vec rozhodnúť bez zbytočných prieťahov a hospodárne,\nspravidla na prvom pojednávaní ( § 179 ods. 1 a čl. 17 C.s.p.). Výsluch žalovaného mal smerovať\njedine k preukázaniu, že dlh uhradil v hotovosti, pričom opäť by sa jednalo len o jeho skutkové tvrdenie\na súd zdôrazňuje, že strany sporu majú nielen povinnosť tvrdenia, ale aj dôkaznú povinnosť. Žalovaný\nžiaden iný dôkaz o zaplatení dlhu v hotovosti nepredložil ani nenavrhol vykonať. Prvoinštančný súd\nv tejto súvislosti vychádzal aj z predložených dôkazov (napr. výpis z účtu) a nesporných skutkových\ntvrdení, z ktorých vyplýva, že väčšina platieb bola vykonaná bezhotovostným prevodom na účet. Už\nlen táto skutočnosť svedčí záveru, že ak takmer všetky platby (s výnimkou 2 platieb dňa 26.12.2018)\nboli vykonané bezhotovostne, prečo by dlžnú sumu žalovaný uhradil v hotovosti, a to bez požiadavky\nakéhokoľvek dokladu o úhrade alebo iného dôkazu, ktorý by v prípade sporu vedel predložiť. Zároveň, aj\nz priloženej komunikácie vyplýva, že žalobca ho opakovane vyzýval na úhradu dlžnej sumy a žalovaný\nopakovane prisľúbil dlh zaplatiť. Žalovaný síce popieral autentickosť tejto komunikácie, ale on sám\nnepredložil žiaden dôkaz opaku. Pritom on sám mal byť účastníkom tejto komunikácie a ak jej obsah\nbol odlišný od obsahu, ktorý predložil žalobca, prípadne tieto správy boli pozmenené, nič žalovanému\nnebránilo v tom, aby predložil on túto komunikáciu v originálnom znení. Žalovaný tak neurobil a ani v\nrámci pojednávania a po zákonnom poučení nenavrhol v tomto smere žiaden ďalší dôkaz.\n1.2. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný rovnako namietal výšku zmluvnej pokuty a jej\nneprimeranosť. Zmluvná pokutu bola dohodnutá vo výške 0,05 % /deň omeškania, a to od 10. dňa\nomeškania. Takto určená zmluvnú pokutu je podľa názoru súdu určitá a zároveň primeraná. Po prepočte\npredstavuje sankciu vo výške 0,75 € / deň. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na\nzabezpečovaciu funkciu zmluvnej pokuty pre prípad nesplnenia záväzku zo strany dlžníka riadne a včas.\nS poukazom na uvedené preto považoval túto námietku za nedôvodnú. Skutočnosť, že žalovaný je v\nomeškaní s úhradou niekoľko rokov, v dôsledku čoho sa výška zmluvnej pokuty vyšplhala na sumu\nniekoľko sto eur, nemôže byť na ťarchu žalobcovi. Rovnako sa súd nestotožnil s tvrdením žalovaného,\nže mu svedčí status spotrebiteľa. Vychádzajúc z definície pojmu spotrebiteľ a obchodník v ust. § 52\nods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že žalovaný ako právnická osoba sa nemôže dovolávať\npostavenia spotrebiteľa a ochrany postavenia, ktoré právna úprava spotrebiteľom priznáva.\n\n1.3. V tomto prípade medzi stranami existovala nájomná zmluva, žalovaný na jej základe užíval predmet\nnájmu, pričom si neplnil riadne svoje povinnosti platiť dohodnuté nájomné a hradiť náklady na prevádzku.\nNakoľko sa dostal do omeškania, žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie dlžnej sumy, zmluvnej pokuty\nako aj úrokov z omeškania. S poukazom na uvedené tak súd prvej inštancie žalobe vyhovel.\n1.4. O nároku na náhradu trov konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p.. Žalobca\nbol v konaní úspešný v celom rozsahu, preto mu súd priznal plnú náhradu trov konania. O konkrétnej\nvýške trov konania bude rozhodnuté v lehote do 60 dní po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným\nuznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).\n2. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z\ndôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) , d) , e) , f) ,h) C.s.p. s tým, že jednotlivé odvolacie dôvody sa\nmôžu vzájomne prelínať, a preto je na nich nutné nahliadať ako na celok a žiadal aby odvolací súd\nnapadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a s\ntým, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n2.1. Vo svojom rozhodnutí namietal, že napadnutý rozsudok je nezákonný, pretože súd prvej inštancie\nnevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, čím zároveň došlo\nk nesprávnemu procesnému postupu, ktorým mu súd znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V písomných\npodaniach žalovaný navrhol prostredníctvom právneho zástupcu ako dôkaz vykonať výsluch žalovaného\nako aj konfrontáciu sporových strán za účelom preukázania svojich tvrdení rozhodných pre danú\nvec, pričom na pojednávaní konanom dňa 14.04.2025 právny zástupca žalovaného ospravedlnil\nneprítomnosť žalovaného z náhlych, neočakávaných a nepredvídateľných zdravotných dôvodov na\nstrane žalovaného, pričom bolo uvedené, že žalovaný trvá na vykonaní predmetného výsluchu ako aj\nna vzájomnej konfrontácii strán sporu. Konajúci súd napriek vyššie uvedenému dokazovanie navrhnuté\nprávnym zástupcom žalovaného nevykonal a návrh na výsluch žalovaného zamietol. Týmto spôsobom\ndošlo k porušeniu zásad kontradiktórnosti konania a k odňatiu strane konania konať pred súdom, čím\ndošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nakoľko nedošlo k možnosti výsluchu žalovaného a\nvzájomnej konfrontácii strán sporu, čím by sa podstatné tvrdenia na strane žalovaného preukázali. Súd\nzásadne hrubým spôsobom procesne pochybil, keď pred rozhodnutím vo veci samej nevykonal všetky\ndôkazy navrhované žalovaným. Už táto vada konania je sama o sebe dôvodom na zrušenie napádaného\nrozsudku v celom rozsahu a na vrátenie súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie a teda\ndoplnenie dokazovania. S poukazom na odôvodnenie v odseku 14. napadnutého rozsudku uviedol, že\nzvolený postup súdu sa javí ako neprimeraný, a to aj najmä s odkazom na okolnosť, kedy zdravotný stav\nžalovaného nemal byť preskúmateľný. K uvedenému je nutné uviesť, že v danom prípade sa jedna o\nstav akútny, kedy nie je možné bezodkladne predložiť samotné lekárske potvrdenie, a zároveň nie všetky\nakútne diagnózy si vyžadujú lekárske ošetrenie. Poukázal na závery v rozhodnutiach NS SR sp. zn.\n3Obo/11/2009, Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 203/2018 a mal zato, že náhle zhoršenie zdravotného\nstavu žalovaného bolo nepredvídateľné, dostatočne závažné a ospravedlniteľné, avšak konajúci súd\nuvedené na vedomie nevzal a vyššie uvedeným postupom konajúceho súdu došlo k porušeniu princípu\nkontradiktórnosti v neprospech žalovaného, pričom nebol dodržaný ani princíp rovnosti zbraní. Mal za\nto, že ani rýchlosť a hospodárnosť konania nesmie ísť na úkor jeho práva na spravodlivý súdny proces,\nči práva byť vypočutý pred súdom, prípadne práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia - aj vo vzťahu\nk nevykonaniu dôkazov.\n2.1.1. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno pritom založiť len na troch dôvodoch:\nprvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý\ndôkaz, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz\nneoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou\npotenciou; a nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku\nktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných\npochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody neboli zistené, súd postupuje v rozpore s\nčlánkom 46 ods. 1 a článkom 48 ods. 2 Ústavy SR. V tomto smere žalovaný poukázal i na tzv.\nPerna test v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), pričom jeho\naplikáciou sa zaoberal i Najvyšší súd SR v ňou označených rozhodnutiach. I keď boli tieto rozhodnutia\nfixované na trestné konanie, v primeranom rozsahu ich podľa nej bolo možné aplikovať i na civilné\nsporové konanie. Ak súd nemieni vykonať navrhovaný dôkaz, je jeho povinnosťou uviesť v odôvodnení\nrozhodnutia dôvody, pre ktoré k tomu pristúpil. Uvedený stav potom v konaní generuje existenciu tzv.\nopomenutého dôkazu, t. j. dôkazu, ktorého vykonanie má pre posúdenie otázky, o ktorú v konaní ide,\n\nzásadný význam, avšak vo veci rozhodujúci súd jeho vykonanie bez adekvátneho odôvodnenia odmietol,\nprípadne jeho vykonanie úplne opomenul. Na zistenie, či ide o opomenutý dôkaz sa využíva práve tzv.\nPerna test, doplnený koncepciou v rozhodnutí ESĽP vo veci Murtazaliyeva proti Rusku. Perna test je\npritom založený na posúdení troch základných kritérií, a to, či bola žiadosť o doplnenie dokazovania\ndostatočne odôvodnená a týkala sa podstaty veci; či bol posúdený význam určitého dôkazu a boli\nsúdom poskytnuté dostatočné dôvody, prečo dôkaz nevykonal a napokon, či jeho rozhodnutie nenarušilo\ncelkovú spravodlivosť konania. Zatiaľ čo tzv. Perna test vyžadoval odôvodnenie návrhu na vypočutie\nsvedka odkazom na jeho význam pre \"zistenie pravdy\", rozhodnutie v prípade Murtazaliyeva proti Rusku\npovažovalo návrh za dostatočne odôvodnený (t. j. vyhovujúci požiadavkám článku 6 ods. 3 písm. d/\nDohovoru) za predpokladu, že navrhovaný svedok je spôsobilý a schopný ovplyvniť výsledok konania,\nprípadne ak je spôsobilý a schopný posilniť pozíciu obhajoby. S poukazom na tzv. Perna test, musel\nbyť napadnutý rozsudok vyhodnotený ako nezákonný a nedôvodný, keďže nevykonanie žalovaným\nnavrhovaných dôkazov, ergo nenáležité vysvetlenie odmietnutia vykonania tohto dôkazu neobstojí v\nPerna teste. Ústavný súd SR pritom v náleze sp. zn. III. ÚS 332/09 konštatoval, že nevykonanie\ndôkazu možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. Žalovaný , v ďalšom\nnamietal i nepodrobenie rozhodnutia o nevykonaní dôkazu tzv. Al Khawaja testom. V rámci testu sa\nzisťuje: 1. či existoval dôležitý dôvod pre neprítomnosť svedka na hlavnom pojednávaní, 2. či sporná\nvýpoveď predstavuje jediný alebo rozhodujúci dôkaz, 3. či toto obmedzenie práva na kontradiktórnosť\nkonania bolo vyvážené ďalšími faktormi kompenzujúcimi sťažené podmienky, v ktorých pracovala\nobhajoba. Nevykonanie navrhovaného dôkazu nebolo vyvážené iným dostatočným dokazovaním, ktoré\nby bolo schopné prijať opačné závery, ako závery prijaté konajúcim súdom. Žalovaný mal zato, že\nnevykonanie navrhovaných dôkazov nebolo vyvážené iným dokazovaním, ktoré by bolo schopné prijať\nopačné závery, ako závery, ktoré boli prijaté konajúcim súdom v napádanom rozsudku. Vzhľadom\nk uvedenému a absencii nielenže vykonania Al Khawaja testu, ale aj obdobnosti jeho vykonania a\nzdôvodnenia, je napadnuté rozhodnutie zaťažené vadou nepreskúmateľnosti a teda je nutné, aby bolo\nde iure považované aj za rozhodnutie nezákonné.\n2.2. Ďalej uviedol, že napadnutý rozsudok je nezákonný, pretože súd prvej inštancie dospel na základe\nvykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci. V rámci predmetného konania žalobca uviedol, že žalovaný uhrádzal\ndohodnuté nájomné a číslo účtu žalobcu, pričom nebol dôvod meniť spôsob platenia nájomného.\nNa pojednávaní žalobca do konania predložil prehľad platieb v súvislosti s údajným zameškaným\nnájomným, z ktorého vyplýva, že dokopy štyri platby (dve zo dňa 01.03.2018 a dve zo dňa 26.12.2018)\nboli uhradené žalovaným v hotovosti, pričom žalovaný počas celého konania tvrdil, že dlžnú sumu\nžalobcovi uhradil rovnako v hotovosti, za účelom čoho žiadal vykonať výsluch žalovaného. S poukazom\nna závery v odseku 14. rozsudku preto súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym\nskutkovým zisteniam. Ak bolo z dôkazov predložených samotným žalobcom zrejmé a jasné, že niektoré\nplatby (štyri platby a nie dve) boli uhradené žalovaným v hotovosti, nie je na mieste záver súdu, resp.\notázka, prečo by žalovaný uhradil dlžnú sumu v hotovosti.\n2.3. Žalovaný mal zato, že súd prvej inštancie nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku\nzaťažil toto rozhodnutie vadou arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti, v dôsledku čoho má konanie inú vadu,\nktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie. Odôvodnenie rozsudku pomerne je protichodné,\nvnútorne rozporuplné, inkonzistentné a tým pádom nepostačujúce k tomu, aby mohlo byť považované\nza koncepčne správne podľa očakávania všeobecnej spravodlivosti a končeného usporiadania vzťahov\nnedáva logickú odpoveď na to, prečo prvostupňový súd rozhodol tak, ako rozhodol, keďže samotné\nodôvodnenie obsahuje nezrovnalosti a nejasnosti, pričom sa konajúci súd v rámci odôvodnenia\ndostatočným spôsobom nevysporiadal s argumentmi žalovaného. S poukazom na závery v odseku 4.,\n14. namietal, že na jednej strane tak podľa tvrdení žalobcu bolo nájomné uhrádzané na bankový účet\nžalobcu, pričom nebol žiaden dôvod meniť spôsob platenia zmeškaného nájomného, avšak na strane\ndruhej konajúci súd dospel k rozpornému záveru, že väčšina platieb bola vykonaná bezhotovostným\nprevodom na účet, pričom dve platby boli vykonané bezhotovostne, a konajúci súd sa rozporne a\nnelogicky pýta, prečo by dlžnú sumu žalovaný uhradil v hotovosti tak, ako to žalovaný celý čas tvrdí, za\núčelom čoho žiadal vykonať výsluch žalovaného ako aj konfrontáciu strán sporu. V zmysle žalobcom\npredloženého dôkazu na súdnom pojednávaní vyplýva, že v hotovosti boli uhradené dokopy 4 platby\n(kaucia 3.000,- € ako aj nájomné za mesiac marec 2018 a to dňa 01.03.2018, nájomné za mesiac\ndecember 2018 a január 2019 a to dňa 26.12.2018). Žalovaný poukázal na rozhodnutia ÚS SR sp. zn.\nIII. ÚS 311/07, III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06 a mal zato, že závery obsiahnuté v rozsudku nemožno\noznačiť za presvedčivé a dostatočné, nakoľko nie je presvedčivý záver konajúceho súdu, kedy sa\ndoslova pýta „prečo by dlžnú sumu žalovaný uhradil v hotovosti“, pričom v spore bolo preukázané,\n\nže žalovaný tak urobil a to niekoľkokrát. Dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia je v\ndemokratickom právnom štáte základnou podmienkou legitimity každého rozhodnutia súdu. Imanentnou\nsúčasťou obsahu základného práva na súdnu (a inú právnu) ochranu je i právo na riadny a spravodlivý\nproces a v rámci neho i právo účastníka (súdneho) konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,\nktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany ( rozhodnutia ÚS SR III. ÚS 311/07, I. ÚS 243/2007, III. ÚS 107/07,\nIII ÚS 314/2018, I. ÚS 46/05,IV. ÚS 14/07, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sfž/29/2010).\nŽalovaný mal za to, že konajúci svoje rozhodnutie vo vzťahu k napádanému rozsudku neodôvodnil, v\ndôsledku čoho tak táto skutočnosť zakladá vadu nepreskúmateľnosti, nezrozumiteľnosti a tým ipso facto\nnezákonnosti a arbitrárnosti a k porušeniu práva na spravodlivá proces.\n3. Žalobca nevyužil svoje právo a k odvolaniu žalovaného sa nevyjadril.\n4. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle\n§\n379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom\nverejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného\nnie je dôvodné.\n5. Z obsahu spisu a z vykonaného dokazovania listinnými dôkazmi (odsek 8. odôvodnenia napadnutého\nrozsudku) súdom prvej inštancie bolo preukázané, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu nájomnej\nzmluvy č. 251/2018 v znení dodatkov č.1 a 2. V zmysle tejto zmluvy bola dohodnutá doba nájmu od\n2.3.2018 do 30.6.2022 a nájomné bolo dohodnuté v celkovej výške 1500,-€. Rovnako bolo preukázané,\nže žalovaný fakticky užíval predmet nájmu a dostal sa do omeškania s platbami, pričom z predloženého\nvýpisu z účtu, výpisu stavu platieb ku dňu 07.4.2025 a nesporného tvrdenia o prijatí platieb vo výške\n7000,- € a 1000,- € vyplýva, že žalovaný vykonal poslednú platbu za mesiac september 2021, aj to v\nčasti vo výške 500,-€ a za ďalšie mesiace 9/2021 až 6/2022 už nájomné neuhradil.\n6. Ak súd prvej inštancie vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu aplikujúc ustanovenia zákona\nč. 98/2014 Z.z. o krátkodobom nájme bytu dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, keďže žalovaný\nna základe nájomnej zmluvy užíval predmet nájmu, pričom si neplnil riadne svoje povinnosti platiť\ndohodnuté nájomné a hradiť náklady na prevádzku a preto vznikol nárok na zaplatenie dlžnej sumy,\nzmluvnej pokuty ako aj úrokov z omeškania niet jeho záverom čo vytknúť. Odvolací súd sa zo závermi\nsúdu prvej inštancie stotožňuje a k podstatným dôvodom odvolania žalovaného považuje potrebné\nuviesť nasledovné fakty.\n7. Hlavná časť argumentov žalovaného v odvolaní ( pozri odsek 2.1., 2.1.1.) je založená na tom,\nže napadnutý rozsudok je nezákonný, pretože súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy\n( vykonať výsluch žalovaného ako aj konfrontáciu sporových strán) potrebné na zistenie rozhodujúcich\nskutočností, čím zároveň došlo k nesprávnemu procesnému postupu, ktorým mu súd znemožnil, aby\nuskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces., pričom táto vada konania je sama o sebe dôvodom na zrušenie napádaného rozsudku v\ncelom rozsahu a na vrátenie súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie a teda doplnenie\ndokazovania. Mal za to, že ani rýchlosť a hospodárnosť konania nesmie ísť na úkor jeho práva na\nspravodlivý súdny proces, či práva byť vypočutý pred súdom, prípadne práva na riadne odôvodnenie\nrozhodnutia - aj vo vzťahu k nevykonaniu dôkazov, ktoré možno pritom založiť len na troch dôvodoch. S\npoukazom na tzv. Perna test, musel byť napadnutý rozsudok vyhodnotený ako nezákonný a nedôvodný\na nevykonanie navrhovaných dôkazov nebolo vyvážené iným dokazovaním, ktoré by bolo schopné\nprijať opačné závery, ako závery, ktoré boli prijaté konajúcim súdom v napádanom rozsudku. Vzhľadom\nk uvedenému a absencii nielenže vykonania Al Khawaja testu, ale aj obdobnosti jeho vykonania a\nzdôvodnenia, je napadnuté rozhodnutie zaťažené vadou nepreskúmateľnosti.\n8. K tejto odvolacej námietke odvolací súd uvádza, že nespochybňuje tvrdenia žalovaného, že\nnepripustenie akéhokoľvek dôkazu v kontradiktórnom spore zo strany súdu musí nastať iba s presne\nsúdom vymedzených dôvodov. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi\ndôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je\nnavrhnutý dôkaz bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého\ndôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou\npotenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku\nktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných\npochybností overené alebo vyvrátené. Skutočnosť prečo súd prvej inštancie navrhované dôkazy\n( výsluch žalovaného a konfrontáciu zo žalobcom ), nevykonal a z akého dôvodu v súlade s ustanovením\n§ 220 ods. 2 C.s.p. prvoinštančný súd riadne a obšírne odôvodnil (pozri odsek 14. odôvodnenia\nnapadnutého rozsudku), keď ...“ aplikoval sudcovskú koncentráciu podľa § 153 ods. 2 C.s.p., pričom\npoukázal aj na povinnosť súdu vec rozhodnúť bez zbytočných prieťahov a hospodárne, spravidla\n\nna prvom pojednávaní ( § 179 ods. 1 a čl. 17 C.s.p.). Výsluch žalovaného mal smerovať jedine k\npreukázaniu, že dlh uhradil v hotovosti, pričom opäť by sa jednalo len o jeho skutkové tvrdenie a\nsúd zdôrazňuje, že strany sporu majú nielen povinnosť tvrdenia, ale aj dôkaznú povinnosť. Žalovaný\nžiaden iný dôkaz o zaplatení dlhu v hotovosti nepredložil ani nenavrhol vykonať. Prvoinštančný súd\nv tejto súvislosti vychádzal aj z predložených dôkazov (napr. výpis z účtu) a nesporných skutkových\ntvrdení, z ktorých vyplýva, že väčšina platieb bola vykonaná bezhotovostným prevodom na účet. Už\nlen táto skutočnosť svedčí záveru, že ak takmer všetky platby (s výnimkou 2 platieb dňa 26.12.2018)\nboli vykonané bezhotovostne, prečo by dlžnú sumu žalovaný uhradil v hotovosti, a to bez požiadavky\nakéhokoľvek dokladu o úhrade alebo iného dôkazu, ktorý by v prípade sporu vedel predložiť...“.. S\nuvedeným závermi sa stotožňuje aj odvolací súd a k nevykonania výsluchu žalovaného odvolací\nsúd považuje za potrebné zdôrazniť , že výsluch strany je iba jedným z dôkazných prostriedkov (§\n187 ods. 2 C.s.p.) a tento súd hodnotí ako každý iný dôkaz. V civilnom sporovom konaní je výsluch\nstrany iba podporným dôkazom. Výsluch strany môže súd vykonať vtedy, ak tvrdenú skutočnosť\nnemožno preukázať inak. Podľa ustálenej súdnej praxe (napr. R 21/2017, rozhodnutia NS SR sp. zn.\n6Cdo/186/2024, 7Cdo/53/2024, 6Cdo/200/2024) povinnosť uskutočniť výsluch strany civilného sporu nie\nje absolútna. Ak súd nevykoná dôkaz výsluchom sporovej strany, bez ďalšieho nedochádza k porušeniu\npráva na spravodlivý proces.\n8.1. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dokazovanie je časť sporového konania, v rámci\nktorej si súd vytvára poznatky, potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa\nnávrh týka, v sebe obsahuje i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú\npotrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v sporovom\nsúdnom konaní nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie\ndokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď\n§ 185 C.s.p.), nie sporových strán. Ak teda súd prvej inštancie odmietol vykonať navrhnuté dôkazy s\nodôvodnením, uvedeným v rozsudku konal v rámci svojej právomoci. V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd jednou so všeobecných záruk spravodlivého prejednania\nveci pred súdom je zásada „rovnosti zbraní“. Táto zásada zabezpečuje, aby v súdnom konaní mali jeho\nsporové strany rovnaké postavenie. „Rovnosť zbraní“ spočívajúca v rovnakom postavení strán súdneho\nkonania sa prejavuje v procesnoprávnom postavení sporových strán, v spôsobe a rozsahu dokazovania\na v iných oblastiach spojených so súdnym uplatňovaním práva. Zachovanie „rovnosti zbraní“ z pohľadu\nspôsobu a rozsahu vykonávaného dokazovania sa týka aj oprávnenia strán navrhovať dôkazy. Možnosť\nnavrhovania dôkazov je spojená s princípom dôkazného bremena, ktorého úspešnosť sa v súdnom\nspore viaže na schopnosť predložiť adekvátne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Výber dôkazných\nprostriedkov je na vôli strany, no o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané a ktoré nie,\nrozhoduje súd podľa svojej voľnej úvahy. Obsahom záruky na spravodlivý súdny proces z pohľadu\noprávnenia navrhovať dôkazy je limitovanie tejto voľnej úvahy súdu. Týmto limitom je požiadavka, aby\nnevykonanie navrhnutých dôkazov alebo vykonanie iných dôkazov nepostavilo stranu sporu do jasne\nnevýhodnejšej pozície v porovnaní s jeho odporcom v súdnom spore (rozsudok Európskeho súdu pre\nľudské práva vo veci Feldbrugge c. Holandsko z roku 1986). V súvislosti s rozhodnutím súdu, ktoré\nz navrhovaných dôkazov vykoná a ktoré nie, to teda znamená, že strana sporu nesmie byť týmto\nrozhodnutím znevýhodnená oproti druhej strane. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky\nnevykonanie stranou navrhnutého dôkazu môže byť porušením základného práva na spravodlivé súdne\nkonanie dokonca aj bez priamej spojitosti s porušením zásady „rovnosti zbraní“. Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky vo svojom náleze z 26. januára 2010 sp. zn. III. ÚS 332/09 vyslovil názor, že nevykonanie\nnavrhovaného dôkazu, ak tento mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz\nvykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, je porušením práva na spravodlivé súdne konanie v\nzmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ako už bolo uvedené v pomeroch prejednávanej veci\nsúd prvej inštancie riadne vysvetlil prečo nevykonal výsluch žalovaného keď rozhodné skutočnosti\nboli preukázané inými listinnými dôkazmi a preto je nepochybne nutné zhodnotiť postup súdu prvej\ninštancie ako dôvodný, keď zamietol návrh na vykonania dôkaz výsluchom žalovaného a preto ak\nžalovaný v odvolaní namieta porušenie tzv. Perna testu, odvolací súd uvádza, že uvedená námietka\nnie je opodstatnená. V okolnostiach prejednávanej veci je potom odvolací súd toho názoru, že postup\nsúdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z judikatúry ESĽP (rozhodnutie Európskeho\nsúdu pre ľudské práva Perna vs. Taliansko č. 48898/99 zo 06. mája 2003), keďže odmietnutie vykonania\nvýsluchu žalovaného bolo dostatočne odôvodnené a nezasiahlo do rovnosti zbraní ani celkovej\nspravodlivosti konania.\n8.2. Naviac odvolací súd ďalej uvádza, že súd prvej inštancie nepriznal návrhu právneho zástupcu\nžalovaného na vykonanie dokazovania výsluchom žalovaného relevanciu, keďže na tento neprihliadal\n\ns primeraným zdôvodnením svojho postupu. V okolnostiach danej veci nebolo potom potrebné,\naby vyhodnocoval i opodstatnenosť samotného dôkazu s prijatím záveru o jeho nadbytočnosti pre\nrozhodnutie o veci, nakoľko vo väzbe na ustanovenie § 153 ods. 2 C.s.p. tomuto návrhu nepriznal\nprocesnoprávne účinky. Na uvedenom základe nebolo potrebné zaoberať sa dôvodnosťou odvolacej\nargumentácie žalovaného , že konajúci súd nevyhodnotil navrhnutý dôkaz z hľadiska kritérií tzv. Perna\ntestu, príp. Al Khawaja testu. Tento dôkaz súd prvej inštancie totiž neodmietol vykonať len pre jeho\nnehospodárnosť, ale aj vo väzbe na § 153 ods. 2 C.s.p.. V danej veci nešlo o tzv. opomenutý dôkaz,\nt. j. taký, ktorého vykonanie malo pre rozhodnutie vo veci signifikantný význam, a i napriek tomu\njeho vykonanie súd nerealizoval bez adekvátneho odôvodnenia, prípadne jeho vykonanie opomenul\nbez náležitého odôvodnenia (tzv. Perna test); napadnuté rozhodnutie ako celok pritom nenarušilo\nspravodlivosť konania, nakoľko konajúci súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie listinnými dôkazmi\nzaloženými v súdnom spise, pričom zistenia z nich vyplývajúce jasne uviedol a následne logicky a\nzrozumiteľne zhodnotil v odôvodnení napadnutého rozsudku. Vzhľadom na všetky závery uvedené\nvyššie považuje odvolací súd námietky žalovaného týkajúce sa nevykonania navrhnutých dôkazov za\nprávne irelevantné.\n9. Rovnako neopodstatnené sú aj dôvody odvolania žalovaného (pozri odsek 2.2.), že súd prvej\ninštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd\nkonštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové\nzistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú\nv podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným\ndôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd\nvzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli,\nani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými\ndôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré\nsúd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor\nv hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov sporových strán, alebo ktoré\nvyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti\nalebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim\nz ustanovení § 192 a § 193 C.s.p.. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený\nodvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo vzťahu k odvolaním napadnutému\nrozsudku nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z\nprednesov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré\nrozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení\ndôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo\nmalo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 192 a § 193 C.s.p. alebo že by na zistený\nskutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne\nvyložil.\n10. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nedostatočným odôvodnením napadnutého\nrozsudku zaťažil toto rozhodnutie vadou arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti keďže samotné odôvodnenie\nobsahuje nezrovnalosti a nejasnosti, pričom sa konajúci súd v rámci odôvodnenia dostatočným\nspôsobom nevysporiadal s argumentmi žalovaného ( pozri odsek 2.3.).\n10.1. Odvolací súd nespochybňuje, že princípu práva na spravodlivý proces zodpovedá právo účastníka\nna určitú kvalitu súdneho rozhodnutia a povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Odvolací\nsúd zdôrazňuje, že ako vyplýva aj z judikatúry ÚS SR, iba skutočnosť, že strana sa s právnym názorom\nvšeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti\nrozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06). Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,\naby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS\n252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania\npred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi\nnázormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a\npráva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí\nani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,\nprípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.\ntoho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá\núčastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/218/2010).\n10.2. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že súd prvej inštancie svoje\nrozhodnutie odôvodnil spôsobom, okrem úrokov z omeškania ( pozri odsek 11.) ktorým by založil\nžalovaným namietanú procesnú vadu týkajúcu sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia a preto považuje\n\nodvolací súd námietky žalovaného v tomto smere za nedôvodné. Súd prvej inštancie v odôvodnení\nrozhodnutia popísal obsah podstatných skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní,\nvysvetlil, ako ich skutkové tvrdenia a právne argumenty posúdil, uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal\na ako ich vyhodnotil, ktoré dôkazy nevykonal a z akého dôvodu a zároveň citoval ustanovenia, ktoré\naplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie sa\nvysporiadalo so všetkými podstatnými námietkami žalovaného, keď súd prvej inštancie dostatočne\nobjasnil, že väčšina platieb bola vykonaná bezhotovostným prevodom na účet, pričom dve platby boli\nvykonané aj bezhotovostne ( pozri odsek 14 odôvodnenia napadnutého rozsudku).\n11. Odvolací súd záverom len dodáva, že možno súdu prvej inštancie vytknúť určité nedostatky v\nodôvodnení napadnutého rozsudku ( v tomto smere sú dôvodné námietky žalovaného týkajúce sa\nnespreskúmateľnosti rozsudku) čo sa týka priznaných úrokov z omeškania pre absenciu odôvodnenia\nrozsudku v tejto časti. Odvolací súd ale zastáva názor, že tento nedostatok je možné s poukazom na\nustanovenie § 389 ods. 1 písm. a) C.s.p. napraviť v odvolacom konaní a preto nie je dôvod na zrušenie\nrozsudku v časti príslušenstva.\n11.1. V súlade so súdom prvej inštancie odvolací súd dospel k záveru, že žalobca má nárok na úroky z\nomeškania v zmysle § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka podľa ktorého dlžník, ktorý svoj dlh riadne a\nvčas nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať\nod dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z\nomeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Strany\nsporu si v nájomnej zmluve č. 251/2018 v znení jej dodatkov č.1 a 2 dohodli ( čl. 5 odsek 5.6.) dohodli, že\nnájomca bude uhrádzať nájomné vždy do 25. kalendárneho dňa mesiaca predchádzajúceho mesiacu, na\nktorý sa nájomné vzťahuje. Nezaplatením dlžného nájomného v lehote splatnosti sa žalovaný dostal do\nomeškania a vznikla mu tak povinnosť zaplatiť žalobcovi okrem žalovanej istiny aj úroky z omeškania.\nŽalovaný sa teda v prípade ak nehradil nájomné dostal do omeškania 26. deň kalendárneho mesiaca\npredchádzajúci mesiacu, na ktorý sa nájomné vzťahuje.\n11.2. Správne preto súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie úrokov z omeškania za\nnedoplatok nájomného za mesiac september 2021 od 26.8.2021, za mesiac október 2021 od 26.9.2021\na tak ďalej ( pozri odsek 1.). Rovnako správne priznal súd prvej inštancie úroky z omeškania vo výške\no 5 percentuálnych bodov vyššej ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k\nprvému dňu omeškania, t. j. vo výške\n5 % ročne ( § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z.) keď\nodvolaciemu súdu je z rozhodovacej činnosti známe že v rozhodnom čase od 26.8.2021 do 26.5.2022\nbola úroková sadzba vo výške 0,00%, preto sadzba úrokov z omeškania predstavuje 5 % ročne.\n12. Odvolaním žalovaného (konkrétnymi odvolacími námietkami, skutkovou a právnou argumentáciou)\nostatné nosné závery súdu prvej inštancie, ktorými odôvodnil meritórne vyhovenie žalobe žalobcu\n(vo vzťahu k priznanej zmluvnej pokute ) rozporované neboli. Z uvedeného dôvodu odvolací súd\nnepodrobil napadnutý rozsudok prieskumu v tejto ostatnej časti a konštatovanie uvedeného vedie k\nzáveru o správnosti posúdenia uplatneného nároku žalobcu ako dôvodného tak, ako to vyvodil súd\nprvej inštancie.\n13. Vo vzťahu k ostatným námietkam žalovaného odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej\njudikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre\nvec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,\naby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia\ntak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.\nJe však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania\n(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Preto\nna zostávajúcu odvolaciu argumentáciu žalovaného odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať\nšpecifickou odpoveďou.\n14. Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výroku vecne\nsprávny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.).\n15. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.\n1 a § 262 ods. 1 C.s.p. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca preto by mu vznikol nárok na\nnáhradu trov odvolacieho konania. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na\nzáklade procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila\nzáujem, bola v konaní pasívna a podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne trovy nevznikli.\nNa daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku\nalebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). Ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa\nobsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového\nporiadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov\n\nkonania nepriznáva. ( Pozri Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp.\nzn. 7Cdo/14/2018). Vzhľadom na uvedené, keďže z obsahu vyplýva, že žalobcovi v odvolacom konaní\ntrovy nevznikli, rozhodol odvolací súd tak, že žalobca nemá voči žalovanému nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania a preto už o výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2\nC.s.p. nebude potrebné rozhodnúť súdom prvej inštancie.\n16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10\nzák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,\n§ 393 ods. 2 C.s.p. ).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\nDovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).\nDovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).\nDovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom\nsúde (§ 427 ods.2 C.s.p.).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).\nPovinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého inštancie,\nb/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého inštancie,\nc/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou\na ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\ninštancie (§ 429 ods.2 C.s.p.).\nDovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto\nustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).\nDovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).\n\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,\na uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "70C/14/2024", "guid": "f19ed314-d982-4809-9bcf-e4e4337f6bf3:c64471d1-d434-4979-9478-3dafa7ac1bbc", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8bd2c8f6-f67d-43f1-bc13-37bb5e107c52", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.314.2018.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 314/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 314/2018 z 13. 11. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-11-13", "citacie_n": 179, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.314.2018.2"}, {"guid": "ussr:5e1a554b-0999-4e7b-b7ff-80e625d0c200", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.203.2018.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 203/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 203/2018 z 7. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-07", "citacie_n": 17, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.203.2018.2"}, {"guid": "ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 332/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 332/09 z 26. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-26", "citacie_n": 1370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db"}, {"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:2ec8ad70-ddf5-437b-ae59-5f3f99c83641", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 311/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 311/07 z 24. 4. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-04-24", "citacie_n": 473, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2ec8ad70-ddf5-437b-ae59-5f3f99c83641"}, {"guid": "ussr:25215f5e-97a7-4add-be9f-f527cdfbb11b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 107/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 107/07 z 30. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-30", "citacie_n": 1060, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:25215f5e-97a7-4add-be9f-f527cdfbb11b"}, {"guid": "ussr:3a2e66f0-3870-4cc0-8f91-2e1dc29a932f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 14/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 14/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1075, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a2e66f0-3870-4cc0-8f91-2e1dc29a932f"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:c4ac951d-0989-4185-83b5-26716b3d8c97", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 116/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-05", "citacie_n": 825, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c4ac951d-0989-4185-83b5-26716b3d8c97"}, {"guid": "ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 2017, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e"}, {"guid": "ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1149, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:89b37383-be9c-4e73-a70e-9ca9cb110320", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 52/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 52/03 z 12. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-12", "citacie_n": 1125, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:89b37383-be9c-4e73-a70e-9ca9cb110320"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "e56bdc07-65a8-44fd-8237-36ebdcc7a4ae:01ca7f0f-ee4f-420e-8ec1-1cb2f97935f3", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:6121301133.1", "spisova_znacka": "6Cdo/186/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/186/2024 z 30. 9. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-09-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:6121301133.1"}, {"guid": "66cee55a-8c83-4420-9db5-b502bae7b845:9170eb08-0333-46d7-a041-d9e14c936294", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:4622202236.1", "spisova_znacka": "7Cdo/53/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/53/2024 z 28. 8. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-08-28", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:4622202236.1"}, {"guid": "1a3d70cd-ec7e-4a71-ae2d-58da51e7424d:706df354-2243-4c57-8bb7-7f89e4806b63", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:7915212971.2", "spisova_znacka": "6Cdo/200/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/200/2024 z 27. 8. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-08-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:7915212971.2"}, {"guid": "2759ed88-064d-4a76-ad2a-29e44e64d807:31ea7896-9943-405c-99c3-e275af4b560d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:6310201130.1", "spisova_znacka": "7Cdo/14/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/14/2018 z 27. 2. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-02-27", "citacie_n": 2787, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:6310201130.1"}], "citovane_v": []}