Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3Cob/67/2025 6124237760 14. 01. 2026 Mgr. Štefan Zelenák ECLI:SK:KSBA:2026:6124237760.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členov senátu JUDr. Marty Šašinkovej a Mgr. Radoslava Prutkaya, v právnej veci žalobcu SIDE Trans, s.r.o., J. Wolkera 2412/26, 052 01 Spišská Nová Ves, IČO: 46 618 155, práv. zast.: Advokátska kancelária VIŠŇOVSKÁ, s.r.o., Radničné námestie 279/4, 052 01 Spišská Nová Ves, IČO: 51 284 731, proti žalovanému Bantom s. r. o., Galvaniho 15/A, 821 04 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 50 607 383, práv. zast.: Mgr. Tomáš Mikelka, Palárikova 15, 811 04 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO:42 138 311, o zaplatenie 11.979,69 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III, č.k. 62Cb/107/2024-120 zo dňa 6.3.2025 jednohlasne, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III, č.k. 62Cb/107/2024 - 120 zo dňa 6.3.2025 p o t v r d z u j e . II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou (pôvodne návrhom na vydanie platobného rozkazu), doručenou súdu dňa 23.2.2024, domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy 11.979,69 EUR s príslušenstvom titulom neuhradených faktúr. Svoju žalobu odôvodnil tým, že žalovanému vystavil faktúru č. 20231371 na sumu 2.015,60 EUR za prepravu Bijacovce - SNV (10-tonka), Bijacovce - SNV (osemkola), zhodnotenie stavebného odpadu - činnosť R5 17 01 01 Betón, faktúru č. 20231468 na sumu 4.488,08 EUR za prepravu osemkola, Gretľa 0-63, zhodnotenie stavebného odpadu - činnosť R5 17 01 07 Zmesi betónu a tehál, 17 01 01 Betón nad 50 cm, faktúru č. 20231554 na sumu 64,80 EUR za poskytnutú prepravu bagra SNV - Dlhé Stráže, faktúru č. 20231576 na sumu 1.889,16 EUR za zhodnotenie stavebného odpadu - činnosť R5 17 01 01 Betón, dopravu, a faktúru č. 20231733 na sumu 3.522,05 EUR za zhodnotenie stavebného odpadu - činnosť R5 17 01 01 Betón. Žalovaný predmetné faktúry neuhradil. 3. Žalovaný na svoju procesnú obranu v odpore proti platobnému rozkazu poprel existenciu nároku žalobcu a uviedol, že listom zo dňa 28.8.2023, odoslaným na poštovú prepravu dňa 13.12.2023, všetky predmetné faktúry žalobcovi vrátil z dôvodu, že medzi žalobcom a žalovaným neexistoval žiadny zmluvný vzťah, na základe ktorého by mal žalobca vykonať predmet plnenia uvedený v sporných faktúrach. Žalovaný sa ďalej bránil tým, že žalobca okrem faktúr nepredložil v spore žiadnu zmluvu, objednávku ani iný dôkaz preukazujúci dohodu o obsahu, rozsahu alebo cene plnenia. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietnuť. 4. Žalobca vo svojej žalobnej replike uviedol, že podľa zákona o upomínacom konaní postačuje pripojiť k návrhu faktúru alebo inú výzvu podobnej povahy, ktorou sa požadovalo splnenie uplatňovaného
nároku od žalovaného, a vyhlásiť, že uplatňovaný nárok žalobca eviduje vo svojom účtovníctve. Zároveň poukázal na konanie žalovaného, keď vystavil list, ktorého predmetom je vrátenie faktúr v čase ich neexistencie, čím malo dôjsť k antidátovaniu jeho písomného podania. Žalovaný sa podľa žalobcu účelovo vyhýba splneniu svojej povinnosti voči žalobcovi. 5. Výzvou zo dňa 7.8.2024 súd prvej inštancie vyzval žalobcu v súlade s ustanovením § 150 ods. 2 C.s.p. na doplnenie skutkových tvrdení týkajúcich sa žalobou uplatneného nároku v lehote 10 dní od doručenia výzvy. V predmetnej výzve zároveň súd žalobcu poučil o tom, že je jeho povinnosťou predložiť všetky dôkazy na preukázanie jeho tvrdení vo vyššie určenej lehote, pričom žalobcovi oznámil, že na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy nebude súd prihliadať s poukazom na sudcovskú koncentráciu konania podľa § 153 C.s.p. V reakcii na výzvu súdu žalobca vo svojom podaní uviedol, že faktúrami účtoval žalovanému vykonané služby spočívajúce v preprave, zhodnotení stavebného odpadu a v dodaní tovaru (kamenivo gretľa 0-63). K jednotlivým faktúram predložil denné záznamy o výkone vozidla, z ktorých je zrejmé, o aké služby žalobcu pre žalovaného išlo, ako aj to, že tieto služby boli riadne vykonané, o čom svedčia podpisy preberajúceho na denných záznamoch o výkone vozidla. 6. Žalovaný vo svojej žalobnej duplike opätovne uviedol, že na predmet plnenia uvedený vo faktúrach neuzavrel so žalobcom žiadnu zmluvu ani objednávku. Zároveň doplnil, že uzavrel dve objednávky, ktorých predmet sa týkal výlučne stavby ČOV Dlhé Stráže a Dravce, za ktoré žalovaný žalobcovi uhradil tie faktúry, ktoré boli vystavené v súlade s dohodami medzi stranami sporu. 7. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania ustálil, že žalobca vystavil žalovanému faktúry č. 20231371, 20231468, 20231554, 20231576 a 20231733 v celkovej sume 11.979,69 EUR. Žalovaný listom datovaným k 28.8.2023, odoslaným na poštovú prepravu dňa 13.12.2023, všetky predmetné faktúry žalobcovi vrátil a uviedol mu, že je potrebné k faktúram priložiť objednávky. Žalovaný sa v konaní konzistentne bránil tým, že ohľadom žalobcom fakturovaných súm neuzavrel so žalobcom žiadnu zmluvu, a poukázal na to, že žalobca nepredložil ani žiadny dôkaz preukazujúci existenciu zmluvného vzťahu medzi stranami sporu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v predmetnom konaní žalobca neuniesol bremeno tvrdenia 8. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vychádzal z ust. § 132 ods. 1 a 2 a § 150 C.s.p. a skúmal najmä, či žalobca vymedzil po skutkovej stránke nárok uplatnený žalobou takým spôsobom, aby bolo možné skonštatovať, že tento nárok je jednoznačne individualizovaný a že žalobca v jeho vzťahu uniesol bremeno tvrdenia. Súd prvej inštancie za týmto účelom výzvou zo dňa 7.8.2024 vyzval žalobcu v súlade s ustanovením § 150 ods. 2 C.s.p. v lehote 10 dní od doručenia výzvy na doplnenie skutkových tvrdení týkajúcich sa žalobou uplatneného nároku. V predmetnej výzve zároveň súd žalobcu poučil o tom, že je jeho povinnosťou predložiť všetky dôkazy na preukázanie jeho tvrdení vo vyššie určenej lehote, pričom mu oznámil, že na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy nebude súd prihliadať s poukazom na sudcovskú koncentráciu konania podľa § 153 C.s.p. Žalobca reagoval na výzvu súdu podaním zo dňa 10.9.2024, v ktorom však nekonkretizoval rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa žalobou uplatneného nároku, ani nešpecifikoval konkrétny záväzkový vzťah, z ktorého by mal žalobou uplatnený nárok vzniknúť. Žalobca sa obmedzil na poukaz na sporné faktúry a na tvrdenie, že z faktúr a predložených denných záznamov o výkone vozidla má vyplývať, aké služby mal žalobca pre žalovaného vykonať. Súd prvej inštancie ustálil, že takýto postup žalobcu, spočívajúci v odkaze na predložené listiny bez vlastného skutkového vymedzenia nároku, je v priamom rozpore s ustanovením § 132 ods. 2 C.s.p. Pri svojom rozhodovaní musel rešpektovať jednoznačné a nepochybné znenie uvedeného ustanovenia a nemohol sám iniciatívne vyvodzovať existenciu určitého zmluvného vzťahu zo žalobcom predložených listín, keďže žalobca konkrétny zmluvný vzťah medzi stranami netvrdil a neuviedol ho ani v podaní zo dňa 10.9.2024, a to ani napriek výzve súdu spojenej s hrozbou aplikácie sudcovskej koncentrácie konania na prípadné oneskorené uvádzanie skutkových tvrdení v ďalšom štádiu konania. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v riadne a včas uplatnených prostriedkoch procesného útoku, teda v žalobe zo dňa 23.2.2024, v replike zo dňa 23.7.2024 a v podaní zo dňa 10.9.2024, kvalifikovaným spôsobom neuviedol substancované skutkové tvrdenia, ktoré by tvorili nevyhnutný predpoklad pre meritórne posúdenie uplatneného nároku. Pre absenciu takýchto tvrdení nemohol súd prvej inštancie prípadný vzťah medzi žalobcom a žalovaným podradiť pod konkrétny zmluvný typ, ani posúdiť, aké konkrétne skutočnosti by mali byť predmetom dokazovania. Žalobca sa v predmetných prostriedkoch procesného útoku obmedzil výlučne na odkaz na ním vystavené faktúry a ich prílohy, čo súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedostatočné. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil nielen dôvody neunesenia bremena tvrdenia na strane žalobcu, ale aj dôvody, pre ktoré nevykonal žalobcom navrhované dôkazy, keďže tieto boli predložené oneskorene, a to s poukazom na sudcovskú koncentráciu konania podľa § 153 C.s.p.
9. Súd prvej inštancie považoval nárok žalobcu za nedôvodný, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 10. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) až h) C.s.p. a navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie o neunesení bremena tvrdenia uviedol, že súd prvej inštancie relevantným spôsobom neskúmal prostriedky obrany zo strany žalovaného, okrem listu žalovaného zo dňa 28.8.2023. Zdôraznil, že medzi stranami sporu bola ústne uzatvorená zmluva o dielo a jednalo sa o dlhodobú spoluprácu, keď žalobca vykonával pre žalovaného služby a dodával tovary na ním prevádzkované stavby, či už v minulosti, alebo aj súvisle so stavbou v obci Bijacovce. Dlhodobú spoluprácu nepoprel ani žalovaný. Týmito skutočnosťami sa súd prvej inštancie podľa žalobcu žiadnym spôsobom nezaoberal, rovnako ani tým, že práve žalobcom navrhovaní svedkovia boli súdom prvej inštancie odmietnutí s tým, že podľa názoru súdu títo vodiči nemohli preukázať právny titul plnenia. Podľa názoru žalobcu by však títo svedkovia preukázali, že k činnostiam medzi jednotlivými staveniskami, ktoré boli v realizácii žalovaným, pravidelne jazdili, prípadne na tieto staveniská dodávali materiál zo Spišskej Novej Vsi, resp. odvážali odpad na recykláciu do Spišskej Novej Vsi. Súd prvej inštancie taktiež zamietol vykonať výsluch zamestnanca žalovaného F. H., ktorý podľa tvrdení žalobcu vybavoval objednávky so žalobcom. Žalobca ďalej uviedol, že objednávky sa zo strany žalovaného pravidelne riešili až dodatočne, a to aj po vykonaní práce, pre účely fakturácie, a k odvolaniu pripojil ďalšie dôkazy, a to evidenčné listy odpadov, výdajky, dodacie listy a denné záznamy o výkone vozidla. Žalobca mal za to, že nevykonaním navrhnutých dôkazov súdom prvej inštancie, ktoré boli potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces. Na podporu svojich tvrdení o existencii zmluvného vzťahu so žalovaným pri realizácii stavby ČOV a odkanalizovania v obci Bijacovce predložil ako dôkaz zmluvu o dielo č. 337/2023/DI zo dňa 14.6.2023 uzavretú medzi žalovaným a Prešovským samosprávnym krajom spolu s rekapituláciou nákladov stavby a potvrdením o jej zverejnení v Centrálnom registri zmlúv, z ktorej je zrejmé, že žalovaný bol zhotoviteľom stavby pod názvom „Odkanalizovanie a čistenie odpadových vôd z objektu SOŠ lesnícka vrátane pripravovaného ZSS v obci Bijacovce“. Taktiež predložil ako ďalší dôkaz objednávku č. OB/24/0095 na právne služby a poukázal na skutočnosť, že na stránke Prešovského samosprávneho kraja figuruje objednávka č. OB/24/0095 na právne zastupovanie a právne úkony vo veci odstúpenia od zmluvy o dielo s firmou CEDIS, s.r.o., na realizáciu stavby „Odkanalizovanie a ČOV z objektu SOŠ lesnícka vrátane pripravovaného zariadenia sociálnych služieb v obci Bijacovce“. V tejto súvislosti nastolil otázku, či dôvodom na vrátenie faktúr žalovaným nebolo práve to, že Prešovský samosprávny kraj začal konanie o odstúpení od zmluvy o dielo č. 337/2023/DI zo dňa 14.6.2023, pričom z postoja žalovaného je podľa žalobcu zrejmé, že došlo až k objednaniu právnych služieb na riešenie vzniknutej situácie. Žalobca sa ďalej v podanom odvolaní bránil tým, že zaslal žalovanému list „Odsúhlasenie zostatkov podľa uvedeného rozpisu k dátumu 25.02.2025“ v zmysle inventarizácie pohľadávok a záväzkov podľa § 29 a 30 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, pričom lehota na vrátenie potvrdenej kópie bola stanovená na 10 dní od jeho doručenia s upozornením, že v opačnom prípade sa uvedené zostatky budú považovať za správne. Uviedol, že žalovaný list prevzal dňa 26.2.2025, lehota 10 dní mu uplynula dňa 8.3.2025, v ktorej žalovaný potvrdenú kópiu žalobcovi nezaslal a zároveň ani uvedené zostatky nijakým spôsobom nerozporoval, čím je podľa žalobcu preukázané, že žalovaný tieto záväzky voči žalobcovi uznal. Žalobca zároveň poukázal na skutočnosť, že pre žalovaného súvisle vykonával služby spočívajúce v preprave, recyklácii a dovoze tovaru na stavbách Dlhé Stráže a Dravce. Tvrdil, že prevážal pre žalovaného betóny zo stavby v Bijacovciach na stavby v Dlhých Strážach a Dravciach s cieľom znížiť náklady žalovaného na recykláciu stavebného odpadu. Žalobca je presvedčený, že podaním na výzvu súdu zo dňa 7.8.2024 predložil súdu množstvo dôkazov vrátane kontrolných výkazov DPH, a teda relevantným spôsobom preukázal vykonané služby a dodaný tovar pre žalovaného na stavbe v obci Bijacovce. 11. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie. Uviedol, že súd prvej inštancie sa v rozhodnutí podrobne a rozsiahlo vysporiadal so všetkými tvrdeniami žalobcu, ako aj s jeho návrhmi na vykonanie dokazovania. Podľa žalovaného súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne, s prihliadnutím na zásadu koncentrácie, rovnosť strán a hospodárnosť konania, nevykonal ďalšie navrhované dôkazy. V reakcii na prostriedky procesného útoku uplatnené žalobcom v odvolaní žalovaný uviedol, že neboli uplatnené včas, keďže mali byť uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie, a zároveň nejde ani o prípustné novoty v odvolacom konaní. K listu žalobcu „Odsúhlasenie zostatkov“ žalovaný uviedol, že na tento
prostriedok procesného útoku nie je možné prihliadať z dôvodu nesplnenia podmienok podľa § 366 C.s.p., a aj keby naň súd prihliadal, samotnú nečinnosť žalovaného nemožno považovať za súhlas ani z nej vyvodzovať uznanie záväzkov, ako to tvrdí žalobca. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil. 12. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného, ktoré mu bolo doručené, písomne nevyjadril. 13. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3, C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 7.1.2026. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalobcu, vyjadrením žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti napadnutému rozsudku nie je možné vyhovieť. 14. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 15. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 16. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, pričom svoje rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodnil. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku, stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu na ne poukazuje. 17. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal žalobným nárokom žalobcu, ktorým sa domáhal zaplatenia žalovanej sumy voči žalovanému, pričom svoj nárok odvodzoval od neuhradených faktúr pripojených k žalobe. Žalovaný sa od počiatku konania bránil tým, že ohľadom sporných faktúr neuzavrel so žalobcom žiadnu zmluvu. Medzi stranami nebolo sporné, že ešte pred podaním žaloby žalovaný vrátil žalobcovi predmetné faktúry a žiadal ho o predloženie objednávky, resp. iného dokladu preukazujúceho vznik zmluvného vzťahu (list žalovaného, č. l. 26). Spornou zostala existencia záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, z ktorého by mal žalobou uplatnený nárok vzniknúť. Žalobca v podanom odvolaní neuvádza skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok zmenu skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie alebo jeho právneho hodnotenia, pričom zo spisu ani z konania pred súdom prvej inštancie nevyplýva iný právny záver než ten, ktorý bol vyslovený v napadnutom rozsudku. 18. Odvolací súd dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvej inštancie, ktorý správne na základe vykonaných dôkazov ustálil, že žalobca v konaní neuviedol rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa žalobou uplatneného nároku, čo viedlo k správnemu záveru, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď výzvou zo dňa 7.8.2024 (č. l. 39) vyzval žalobcu na doplnenie skutkových okolností a na predloženie všetkých dôkazov na preukázanie jeho tvrdení v určenej lehote, pričom ho zároveň poučil, že na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy nebude prihliadať s poukazom na sudcovskú koncentráciu konania podľa § 153 C.s.p. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobca ani v reakcii na túto výzvu nepredložil ďalšie relevantné skutkové tvrdenia ani dôkazy, ktorými by preukázal existenciu zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami. 19. V reakcii na uvedené odvolací súd pripomína, že sporové konanie je konaním, v ktorom vždy proti sebe stoja dve strany, ktorých tvrdenia a záujmy sú v zásade protichodné, úloha súdu je práve v tom, aby na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru o (ne)pravdivosti tvrdení tej-ktorej strany a prijal právne závery tomu zodpovedajúce. Sporové konanie sa spravuje zásadou koncentrácie konania. Koncentrácia konania vyžaduje, aby strany sporu vykonali určité procesné úkony v určitej fáze konania, pričom omeškané procesné úkony sú, resp. môžu byť neúčinné a súd na ne neprihliadne. Civilný sporový poriadok rozlišuje medzi sudcovskou koncentráciou konania (§ 153 C.s.p.), ktorá je v diskrečnej právomoci súdu, a zákonnou (§ 154 C.s.p.), ktorá je pre súd a strany obligatórna. 20. Podľa § 153 ods. 1 C.s.p., strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. 21. Podľa § 153 ods. 2 C.s.p., na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. 22. Podľa § 153 ods. 3 C.s.p., ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. 23. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal žalobným nárokom žalobcu, ktorým sa domáhal zaplatenia žalovanej sumy voči žalovanému, pričom svoj nárok odvodzoval od neuhradených faktúr pripojených k žalobe. Žalovaný sa od počiatku konania bránil tým, že ohľadom sporných faktúr so žalobcom žiadnu zmluvu neuzavrel. Medzi stranami nebolo sporné, že ešte pred podaním žaloby žalovaný vrátil žalobcovi predmetné faktúry a žiadal ho o predloženie objednávky, resp. iného dokladu preukazujúceho vznik zmluvného vzťahu. Spornou zostala existencia záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, z ktorého by mal žalobou uplatnený nárok vzniknúť. Žalobca v podanom odvolaní neuvádza skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok zmenu skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie alebo jeho právneho hodnotenia, pričom zo spisu ani z konania pred súdom prvej inštancie nevyplýva iný právny záver než ten, ktorý bol vyslovený v napadnutom rozsudku. 24. Odvolací súd dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvej inštancie, ktorý správne na základe vykonaných dôkazov ustálil, že žalobca v konaní neuviedol rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa žalobou uplatneného nároku, čo viedlo k správnemu záveru, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď výzvou zo dňa 7.8.2024 (č. l. 39) vyzval žalobcu na doplnenie skutkových okolností a na predloženie všetkých dôkazov na preukázanie jeho tvrdení v určenej lehote, pričom ho zároveň poučil, že na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy nebude prihliadať s poukazom na sudcovskú koncentráciu konania podľa § 153 C.s.p. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobca ani v reakcii na túto výzvu nepredložil ďalšie relevantné skutkové tvrdenia ani dôkazy, ktorými by preukázal existenciu zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami. 25. Inštitút sudcovskej koncentrácie konania predstavuje zákonný procesný nástroj, ktorého účelom je zabezpečiť hospodárnosť, rýchlosť a efektívnosť súdneho konania tým, že účastníci sporu sú povinní uplatniť svoje skutkové tvrdenia a označiť dôkazy v zákonom alebo súdom určenej lehote. V zmysle ustálenej judikatúry „sudcovská koncentrácia konania slúži na zabránenie neodôvodnenému predlžovaniu konania a jej aplikácia nemôže byť považovaná za porušenie práva na spravodlivý proces, pokiaľ účastník konania mal reálnu možnosť svoje procesné práva včas uplatniť“ (porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2017). 26. V preskúmavanej veci bol žalobca, rovnako ako aj žalovaný, opakovane poučený o možnosti aplikácie sudcovskej koncentrácie konania na tie skutkové tvrdenia a návrhy na vykonanie dokazovania, ktoré nebudú uplatnené včas. Na predloženie ďalších skutkových tvrdení a označenie dôkazov bol žalobca vyzvaný dokonca osobitnou výzvou súdu prvej inštancie zo dňa 7.8.2024. Na túto výzvu žalobca síce reagoval, avšak až po uplynutí súdom určenej lehoty, pričom ani v tomto vyjadrení neuviedol žiadne konkrétne skutkové tvrdenia, z ktorých by bolo možné ustáliť povahu ním uplatneného nároku, a nepredložil ani neoznačil dôkazy, ktoré by jeho existenciu preukazovali. Nové skutkové tvrdenia, ako aj návrhy na vykonanie dokazovania, obsahovalo až podanie žalobcu zo dňa 29.1.2025, v ktorom navrhoval vykonať dokazovanie výsluchom konateľa žalobcu, ako aj výsluchom svedkov. V čase doručenia tohto podania však už bol vo veci určený termín pojednávania na deň 6.3.2025, pričom právnemu zástupcovi žalobcu bolo predvolanie na toto pojednávanie doručené dňa 4.1.2025. Ak by súd prvej inštancie na uvedené podanie prihliadol a rozhodol by sa vykonať žalobcom navrhované dokazovanie, nevyhnutne by to viedlo k odročeniu pojednávania a k neodôvodnenému predlžovaniu konania. 27. Za tejto procesnej situácie preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď aplikoval sudcovskú koncentráciu konania podľa § 153 C.s.p., pričom takýto postup nemožno považovať za formalistický ani za porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces, ale za zákonný dôsledok jeho procesnej pasivity a oneskoreného uplatňovania procesných práv 28. K odvolacej námietke žalobcu v rozsahu, že preukázal žalobou uplatnený nárok predložením faktúr a denných záznamov o výkone vozidla, odvolací súd túto skutočnosť vyhodnotil v kontexte s predloženými dôkazmi, uplatnenou sudcovskou koncentráciou konania, a dospel k záveru, že vystavenie faktúr samo o
sebe nepreukazuje, že došlo k vzniku konkrétneho záväzkového vzťahu medzi stranami sporu a s akým obsahom. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalobca v riadne a včas uplatnených prostriedkoch procesného útoku (žaloba z 23.2.2024, replika z 23.7.2024 a vyjadrenie z 10.9.2024) neuniesol bremeno tvrdenia, čiže včas nepreukázal existenciu zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami. Keďže si žalobca nesplnil svoju povinnosť vyplývajúcu z § 153 ods. 1 C.s.p., súd prvej inštancie postupoval procesne správne, keď vyvodil sankčné dôsledky uvedené v § 153 ods. 2 a 3 C.s.p., a teda na ďalšie žalobcom omeškané procesné úkony (Návrh žalobcu z 29.1.2025 na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov na č.l. 112 a Vyjadrenie žalobcu vo veci samej z 29.1.2025 na č.l. 117) neprihliadol a v odôvodnení napadnutého rozhodnutie náležite zdôvodnil, prečo navrhované dôkazy nevykonal. Odvolací súd uzatvára, že to bol práve žalobca, ktorý sa nesprával procesne zodpovedne a nepredložil návrh na vykonanie dôkazov včas, t.j. do uplynutia lehoty na zaslanie vyjadrenia na výzvu súdu zo dňa 7.8.2024, a preto zodpovednosť za nevykonanie neskoro navrhovaných dôkazov nesie sám žalobca, nie súd prvej inštancie. V ďalšom odvolací súd odkazuje na vecne správne, konzistentné a logické odôvodnenie napadnutého rozsudku. 29. Odvolací súd prisvedčil odvolacej obrane žalovaného v rozsahu, že žalobca v odvolacom konaní predložil ďalšie skutkové tvrdenia, ako aj ďalšie listinné dôkazy, ktoré v konaní pred súdom prvej inštancie neprodukoval, a preto odvolací súd tieto tzv. novoty v odvolacom konaní s poukazom na § 366 C.s.p. a contrario nepripustil ako prípustný prostriedok procesného útoku, keďže nedošlo k naplneniu dôvodov na ich prípustnosť v odvolacom konaní podľa § 366 C.s.p. 30. V prípade ďalšej odvolacej námietky žalobcu v rozsahu, že žalovaný nereagoval na list žalobcu „Odsúhlasenie zostatkov podľa uvedeného rozpisu k dátumu 25.02.2025“ a zostatky žiadnym spôsobom nerozporoval, z čoho žalobca vyvodzoval, že tieto záväzky žalovaný voči žalobcovi uznal, odvolací súd prisvedčil odvolacej obrane žalovaného v tom, že nejde o uznávací prejav žalovaného vo vzťahu k sporným záväzkom voči žalobcovi. Odvolací súd zároveň dopĺňa, že žalobca zaslal žalovanému predmetné odsúhlasenie zostatkov v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, teda v čase, keď mal žalobca vedomosť o procesnom postoji žalovaného k predmetu sporu, a preto nemožno takýto postup považovať za uznanie záväzkov žalovaného voči žalobcovi. 31. K tvrdeniu žalobcu, že konajúci súd prvej inštancie nadržiaval žalovanému, odvolací súd uvádza, že takéto pochybenie zo strany súdu prvej inštancie z obsahu spisu nezistil. Naopak, odvolací súd poukazuje napríklad na odsek 18.2. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktorý odstraňuje akékoľvek pochybnosti o údajnom nadržiavaní súdu prvej inštancie strane žalovaného, keďže žalobca nerešpektoval súdom určenú záväznú lehotu na uvedenie skutkových tvrdení, vyjadrenie zaslal oneskorene a zároveň žiadnym spôsobom neospravedlnil nedodržanie tejto lehoty, pričom súd prvej inštancie aj napriek tomu na oneskorené vyjadrenie žalobcu prihliadal. Súd prvej inštancie žiadne obdobné zvýhodňujúce procesné úkony vo vzťahu k strane žalovaného nevykonal. 32. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí a jeho závery nie sú arbitrárne. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 145/2011 zo dňa 16.11.2011). 33. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalobcom uplatňované odvolacie dôvody neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil. 34. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že súd žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. S poukazom na ust. § 262 ods. 2 C.s.p., o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
35. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1, C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).