Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 6Cob/127/2025 6123463578 23. 04. 2026 JUDr. Marta Barková ECLI:SK:KSBA:2026:6123463578.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek senátu JUDr. Ivany Neviďanskej a Mgr. Jany Brídzikovej v spore žalobcu: ADIZE, s. r. o., so sídlom Mojš 191, 010 01 Mojš, IČO: 47 470 658, právne zastúpený: Advokátska kancelária M Kojtalová, s.r.o., so sídlom Antona Bernoláka 51, 010 01 Žilina, IČO: 47 258 608, proti žalovanému: DITIS, a. s., so sídlom Bancíkovej 1/A, 821 03 Bratislava, IČO: 50 232 886, právne zastúpený: Mgr. Lukáš Kysucký, advokát, so sídlom Kamenná 3607/29, 010 01 Žilina, o zaplatenie 7 360,80 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č.k. 65Cb/20/2024 - 85 zo dňa 03.04.2025, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č.k. 65Cb/20/2024 - 85 zo dňa 03.04.2025 v napadnutých výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e . II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava III (ďalej aj ako „súd“ alebo aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k. 65Cb/20/2024 - 85 zo dňa 03.04.2025 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“ alebo aj ako „napadnuté rozhodnutie“) v právnej veci žalobcu ADIZE, s. r. o., so sídlom Mojš 191, 010 01 Mojš, IČO: 47 470 658 (ďalej aj ako „žalobca“), proti žalovanému DITIS, a. s., so sídlom Bancíkovej 1/A, 821 03 Bratislava, IČO: 50 232 886 (ďalej aj ako „žalovaný“), o zaplatenie 7 360,80 eura s príslušenstvom, konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 3 761,91 eura zastavil (výrok I.), uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 3 598,89 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 13,50 % ročne zo sumy 7 360,80 eura od 01.12.2023 do 07.03.2024, úrokom z omeškania vo výške 13,50 % ročne zo sumy 3 598,89 eura od 08.03.2024 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur, to všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.) a priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.). 2. Súd prvej inštancie rozhodol podľa § 261 ods. 1, § 269 ods. 2, § 358, § 369 ods. 1 a ods. 2, § 369c ods. 1, § 373, § 379, § 757 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Obchodný zákonník“), § 420, § 580 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Občiansky zákonník“) a podľa čl. 8, § 144, § 145 ods. 2, § 146 ods. 1, § 147 ods. 1, ods. 2 a ods. 3, § 150 ods. 1 a ods. 2, § 153 ods. 1, ods. 2 a ods. 3, § 178 ods. 1 a ods. 2, § 186 ods. 2 § 191 ods. 1 a ods. 2, § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „CSP“). 3. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca odôvodnil žalobu tým, že eviduje voči žalovanému pohľadávku po lehote splatnosti vo výške 7 360,80 eura titulom nároku na
zaplatenie ceny poskytnutých služieb vedenia účtovníctva za obdobie 04-12/2022, 01-08/2023, ktorú si žalobca (dodávateľ) voči žalovanému (odberateľ) uplatnil daňovým dokladom - faktúrou č. 01152023 zo dňa 15.10.2023, splatnou dňa 29.10.2023, vystavenou pôvodne na sumu vo výške 9 400,80 eura (ďalej aj ako „faktúra“), z ktorej dňa 21.11.2023 žalovaný čiastočne uhradil sumu vo výške 1 068 eur a sumu vo výške 972 eur, k úhrade tak zostala suma vo výške 7 360,80 eura, ktorú žalovaný nezaplatil. Žalobca ďalej uviedol, že v dôsledku omeškania žalovaného s úhradou vystavenej a splatnej faktúry mu vznikol voči žalovanému nárok na úroky z omeškania podľa § 365, § 369 Obchodného zákonníka, ako aj nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur. Upomínací súd vo veci vydal dňa 19.12.2023 platobný rozkaz sp. zn. 26Up/1930/2023, proti ktorému podal žalovaný odpor, v ktorom uviedol, že rozporuje časť pohľadávky uplatňovanej žalobcom a považuje ju za nedôvodnú. Medzi žalobcom a žalovaným existoval obchodnoprávny vzťah na základe zmluvy o vedení účtovníctva ústne uzatvorenej podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorej žalobca poskytoval žalovanému účtovnícke služby (vrátane mzdových a personálnych prác). Na základe žiadosti o autorizáciu na daňový subjekt zo dňa 21.04.2022 bola konateľka žalobcu D. Y. súčasne oprávnená konať za žalovaného pred správcom dane a tento na účely daňového konania komunikoval výlučne s ňou ako so splnomocneným zástupcom, a to vrátane doručovaných písomností. Za vedenie účtovníckych, mzdových a personálnych prác žalobca vystavil žalovanému spornú faktúru. Dňa 15.11.2023 zaslal žalovaný žalobcovi list označený ako „vec: Uplatnenie nároku na náhradu škody a započítanie vzájomných pohľadávok“ zo dňa 14.11.2023, ktorým v zmysle ustanovenia § 580 Občianskeho zákonníka jednostranne započítal svoju pohľadávku vo výške 3 598,89 eura z titulu náhrady škody, voči vyššie uvedenej pohľadávke žalobcu. Pohľadávka žalobcu tak v dôsledku kompenzačného prejavu žalovaného zanikla do výšky 3 598,89 eura. Žalovaný uviedol, že následne uhradil žalobcovi dňa 21.11.2023 sumu vo výške 1 068 eur a sumu vo výške 972 eur, čo žalobca nerozporoval. K samotnému vzniku pohľadávky žalobcu žalovaný ozrejmil, že počas existencie zmluvného vzťahu dochádzalo zo strany žalobcu k nekvalitnému poskytovaniu účtovníckych služieb, čím spôsobil žalovanému škodu, kedy v priamej a príčinnej súvislosti s jeho konaním, resp. nekonaním boli zo strany príslušného daňového úradu vydané rozhodnutia o uložení pokuty. Daňový úrad Bratislava rozhodnutím č. 103268970/2022 zo dňa 05.12.2022 uložil žalovanému pokutu vo výške 60 eur z dôvodu nepodaného daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2021 v lehote do 21.12.2022 určenej správcom dane vo výzve č. 102984663/2022 zo dňa 04.11.2022, doručenej D. Y.. Na základe rozhodnutia Daňového úradu Bratislava č. 101808366/2023 zo dňa 18.07.2023 bola predmetná pokuta uhradená z daňového preplatku, ktorý vznikol na dani z príjmov právnickej osoby dňa 28.06.2023. Daňový úrad Bratislava rozhodnutím č. 102373334/2023 zo dňa 19.09.2023 uložil žalovanému pokutu vo výške 100 eur za nevyhovenie výzve č. 100423377/2023 zo dňa 26.01.2023 na doručenie účtovnej závierky za účtovné obdobie 2021 v určenej lehote, doručenej D. Y.. K uvedenému žalovaný predložil oznámenie Daňového úradu Bratislava o použití nadmerného odpočtu č. 103097228/2023 zo dňa 13.12.2023, ktoré preukazuje úhradu predmetnej pokuty. Daňový úrad Bratislava rozhodnutím č. 101949773/2023 zo dňa 02.08.2023 uložil žalovanému pokutu vo výške 2.858,90 eura z dôvodu, že v dodatočnom podanom priznaní k dani z pridanej hodnoty vypracovanom žalobcom za zdaňovacie obdobie jún 2023 bola uvedená suma, ktorá v porovnaní so sumou uvedenou v daňovom priznaní predstavuje zvýšenie dane. Uvedená pokuta bola žalovaným uhradená dňa 05.10.2023. V súvislosti s daňovým priznaním k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2023 žalobca uviedol nesprávnu sumu vo výkaze. Dňa 26.07.2023 žalobca zaslal žalovanému emailom s predmetom „DPH 06/2023 - ditis“ na úhradu DPH vo výške 285 313,56 eura za účtovné obdobie jún 2023, pričom vo výkaze uviedol nesprávnu sumu vo výške 285 893,55 eura. V dôsledku nesprávne uvedenej sumy vo výkaze Daňový úrad Bratislava vyzval žalovaného výzvou č. 102440948/2023 zo dňa 27.09.2023 na zaplatenie daňového nedoplatku vzniknutého na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2023 vo výške 579,99 eura. K uvedenému žalovaný predložil oznámenie Daňového úradu Bratislava o použití nadmerného odpočtu č. 102697085/2023 zo dňa 27.10.2023, ktoré preukazovalo predmetnú úhradu. S poukazom na uvedené mal žalovaný za to, že v dôsledku konania resp. nekonania žalobcu v rozpore s povinnosťou konať v súlade s platnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, najmä ustanoveniami zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o účtovníctve“), platných postupov účtovania pre podnikateľov, Obchodného zákonníka a príslušných daňových zákonov, mu vznikla doposiaľ škoda vo výške 3 598,89 eura. Žalovaný ďalej poukazoval na ustanovenia § 373, § 379 veta prvá a § 580 Obchodného zákonníka. Dôvodil, že nakoľko právnym následkom započítania je zánik vzájomných pohľadávok s účinkami ex tunc, t. j. ku dňu, kedy sa jednotlivé pohľadávky stretli, vzájomné pohľadávky v rozsahu 3 598,89 eura zanikli, preto
žalobca nebol oprávnený požadovať zaplatenie sumy 7 360,80 eura spolu s príslušenstvom. Analogicky v súlade ustanovením § 147 ods. 2 CSP si žalovaný súčasne takto kvantifikovanú pohľadávku vo výške 3 598,89 eura z opatrnosti uplatnil v rámci procesnej obrany ako kompenzačnú námietku. Záverom žalovaný zdôraznil, že mu hrozí vznik ďalšej škody v dôsledku porušenia povinnosti žalobcu podať daňové priznanie k dani z príjmu právnickej osoby aj za účtovné obdobie roku 2022, nakoľko nesplnenie si uvedenej povinnosti priamo ohrozuje predaj jeho akcií a taktiež možno predpokladať uloženie ďalšej pokuty zo strany príslušného daňového úradu. Podaním zo dňa 07.03.2024 žalobca vzal žalobu čiastočne späť v časti sumy vo výške 3 761,91 eura z dôvody úhrady tejto sumy žalovaným dňa 07.03.2024. Predmetom konania tak zostal nárok na zaplatenie sumy vo výške 3 598,89 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 13,50 % ročne zo sumy 7 360,80 eura od 01.12.2023 do 07.03.2024, úrokom z omeškania vo výške 13,50 % ročne zo sumy 3 598,89 eura od 08.03.2024 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur. S ohľadom na skutočnosť, že žalobca vzal žalobu čiastočne späť ešte pred prvým pojednávaním vo veci, súd prvej inštancie rozhodol o zastavení konania v časti zaplatenia sumy vo výške 3 761,91 eura, a to bez ohľadu na súhlas alebo nesúhlas žalovaného výrokom I. napadnutého rozsudku. V ďalších častiach odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie opísal obsah repliky žalobcu a prednesy strán sporu na pojednávaní nariadenom na deň 03.04.2025 s tým, že žalovaný cestou právneho zástupcu navrhol doplniť dokazovanie výsluchom svedka - zamestnankyne žalovaného a výsluchom predsedu predstavenstva žalovaného. Súd prvej inštancie aplikujúc sudcovskú koncentráciu konania podľa § 153 CSP uvedené návrhy na doplnenie dokazovania zamietol. Súd prvej inštancie ďalej ustálil, že medzi stranami nebolo sporné, že medzi nimi existoval obchodnoprávny vzťah na základe zmluvy o vedení účtovníctva ústne uzatvorenej podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorej žalobca poskytoval žalovanému účtovnícke služby, pričom konateľka žalobcu bola oprávnená komunikovať v mene žalovaného pre účely daňového konania so správcom dane, vrátane preberania písomností. Nárok za vedenie účtovníckych, mzdových a personálnych prác uplatnený žalobcom v tomto konaní nebol sporný. Žalovaný jeho časť uhradil a vo zvyšnej časti si voči uplatnenému nároku započítal svoj nárok na náhradu škody a túto svoju pohľadávku si uplatnil v rámci tohto sporu ako kompenzačnú námietku. Sporným bol nárok na náhradu škody, ktorý žalobca od počiatku rozporoval, tvrdenie a preukázanie naplnenia jednotlivých podmienok pre vznik tohto nároku. Vo vzťahu k aplikácii sudcovskej koncentrácie konania súd prvej inštancie uviedol, že právny zástupca žalobcu na pojednávaní ani neuviedol dôvod, pre ktorý procesný úkon (návrhy na doplnenie dokazovania) nemohol byť vykonaný včas, teda z akého dôvodu ho strana sporu nemohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko), a preto v súlade so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania aplikoval sudcovskú koncentráciu konania. Zdôraznil, že je povinnosťou strán sporu už v písomnej časti konania uviesť všetky rozhodujúce skutočnosti a predniesť všetky dôkazné návrhy, čo súvisí s tým, aby súd mohol zvoliť vhodný procesný postup vo veci tak, aby bolo rozhodnuté bez zbytočných prieťahov a na jedinom pojednávaní (čl. 17 Základných princípov CSP, § 157 ods. 1 CSP). Uviedol, že v písomnej časti konania neboli prednesené žiadne návrhy na výsluch svedkov a výsluch žalovaného. Z uvedeného vyplynulo, že nebolo potrebné realizovať úkony spojené s výsluchmi svedka (výzvu na zloženie preddavku na trovy dôkazy, uloženie povinnosti zabezpečiť svedka, prípadne predvolanie svedka), v dôsledku čoho považoval súd prvej inštancie za zrejmé, že ak by prihliadal na predmetné návrhy na doplnenie dokazovania, musel by pojednávanie nariadené na 03.04.2025 odročiť, čo bez ďalšieho odôvodňuje aplikáciu sudcovskej koncentrácie konania na oneskorené úkony žalovaného v spore (k tomu viď aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 23.01.2025, sp. zn. 1Cob/8/2024). Vo vzťahu k výsluchu štatutárneho orgánu žalovaného súd zároveň dodal, že tento dôkazný prostriedok nebol navrhovaný v podanom odpore a pokiaľ štatutárny orgán konajúci v mene žalovaného považoval za nevyhnutné, aby bol v konaní vypočutý, mohol a mal sa na pojednávanie dostaviť. V danom prípade však štatutárny orgán žalovaného na pojednávaní účastný nebol, svoju neprítomnosť síce prostredníctvom svojho právneho zástupcu priamo na pojednávaní ospravedlnil, no nenavrhol z uvedeného dôvodu vopred odročenie termínu pojednávania. Súd prvej inštancie zdôraznil, že strana sporu má právo kedykoľvek sa v priebehu konania vyjadriť a to aj písomne, pokiaľ to považuje za nevyhnutné a potrebu práve a jedine ústneho
vyjadrenia sa štatutárneho orgánu žalovaného (teda jeho výsluch) právny zástupca žalovaného žiadnym spôsobom neodôvodnil. Súd prvej inštancie poukazoval na to, že žalovaný mal zo strany súdu vytvorenú možnosť na uvedenie (doplnenie) skutkových tvrdení a dôkazných návrhov v zmysle uznesenia č. k. 65Cb/20/2024-69 zo dňa 20.05.2024 a že žalobca už vo vyjadrení k podanému odporu namietal absentovanie preukázania naplnenia predpokladov skutkovej podstaty zodpovednosti žalobcu voči žalovanému za škodu. Súd prvej inštancie mal za to, že osobitne v situácii, keď výzvou zo dňa 20.05.2024 vyzval žalovaného na uvedenie rozhodujúcich skutočností týkajúcich sa predmetu sporu (a teda aj ním uplatneného nároku na náhradu škody), čo žalovaný relevantným spôsobom nevyužil a bol pasívny, nebol legitímny dôvod pre to, aby mal žalovaný vytvorený dodatočný priestor na produkovanie nových skutkových tvrdení a nových dôkazných návrhov (obdobne viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 04.12.2024, sp. zn. 8Cdo/139/2024). Vzhľadom k tomu, že žalovaný žalobcom uplatnený nárok nepoprel a vo vzťahu k nemu si započítaním uplatnil svoj nárok na náhradu škody, čo je možné iba v prípade, že samotný žalovaný tento nárok žalobcu uznáva, súd prvej inštancie skonštatoval, že zo žalobcom uvedených nesporných skutkových tvrdení vyplynulo, že medzi stranami existoval v relevantnom čase inominátny obchodno-záväzkový vzťah, ktorého predmet bol dostatočne určitý (uvedené nebolo medzi stranami sporné) a na základe ktorého došlo k poskytnutiu vzájomne dohodnutých služieb zo strany žalobcu, no zo strany žalovaného nedošlo k zaplateniu vzájomne dohodnutej odplaty za poskytnuté služby v celom rozsahu, ale iba v časti. Započítacím prejavom žalovaného voči žalobcovi došlo k uznaniu skutkového a právneho dôvodu nároku žalobcu čo do istiny vo výške 3 598,89 eura, keďže započítanie smerovalo výlučne voči istine. Súd uviedol, že započítanie nebolo uplatnené in eventum. S poukazom na uvedené sa súd prvej inštancie ďalej zaoberal skutkovou a právnou dôvodnosťou pohľadávky, ktorú si žalovaný započítal. Zdôraznil, že pokiaľ si žalovaný uplatnil v rámci konania vzájomný nárok v zmysle § 147 CSP, tento sa považuje za uplatnenie práva a pre úspech tejto procesnej obrany žalovaného je tak potrebné takýto nárok relevantne skutkovo zadefinovať a preukázať a nepostačuje, ak si žalovaný uplatnil nárok na náhradu škodu spočívajúci v tvrdení o nekvalitnom poskytovaní účtovníckych služieb zo strany žalobcu a že v dôsledku konania, resp. nekonania žalobcu, v rozpore s povinnosťou konať v súlade s platnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, najmä ustanoveniami zákona o účtovníctve, platných postupov účtovania pre podnikateľov, obchodného zákonníka a príslušných daňových zákonov, mala vzniknúť žalovanému škoda vo výške 3 598,89 eura. Rovnako tak nepostačuje poukaz na predložené listinné dôkazy, z ktorých malo vyplynúť porušenie konkrétnej zmluvnej povinnosti. Súd prvej inštancie poukazoval na skutočnosť, že pokiaľ obchodno-záväzkový vzťah bol uzatvorený medzi stranami ústne a žalovaný si uplatnil svoj nárok titulom zmluvnej zodpovednosti (§ 373 a nasl. Obchodného zákonníka), bol povinný jednoznačne vymedziť konkrétnu zmluvnú povinnosť, ktorú žalobca porušil a zároveň tvrdiť a preukázať aj príčinnú súvislosť medzi takýmto porušením povinnosti a vznikom škody, pričom vzťah príčiny a následku musí byť priamy a bezprostredný. Povinnosť jednoznačne skutkovo vymedziť v čom konkrétne spočívala protiprávnosť konania škodcu a okolnosti nevyhnutné pre posúdenie existencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a vznikom škody platí aj pre uplatnenie mimozmluvnej (deliktnej) zodpovednosti za škodu s poukazom na ustanovenie § 757 Obchodného zákonníka, avšak iba vtedy, ak ide o zodpovednosť za porušenie povinností ustanovených obchodným zákonníkom a nie inými právnymi predpismi. Rovnako tak uvedené platí aj pre posúdenie deliktného vzťahu medzi podnikateľmi v prípade, že nepôjde o porušenie povinnosti ustanovenej Obchodným zákonníkom (v zmysle § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka). Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný túto svoju povinnosť nesplnil a z jeho skutkových tvrdení nie je možné vyabstrahovať, akého konkrétneho porušenia povinností sa žalobca dopustil, nie je teda zrejmé, porušenia akej konkrétnej zmluvnej povinnosti, akého konkrétneho porušenia ustanovenia zákona o účtovníctve, ani porušenia akého ustanovenia Obchodného zákonníka, či iných (akých) daňových zákonov sa mal žalobca dopustiť, a to v kontexte posúdenia otázky, akým konkrétnym konaním, resp. nekonaním žalobcu malo dôjsť k porušeniu akých konkrétnych povinností ustanovených ktorým právnym titulom. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že iba prednesenie všeobecných tvrdení o porušení zmluvných a zákonných povinností žalobcu do dôsledkov znamená, že žalobca sa voči takýmto všeobecným tvrdeniam nemôže adekvátne brániť a rozporovať ich. Všeobecné tvrdenie žalovaného o nekvalitnom
poskytovaní účtovníckych služieb bolo zo strany žalobcu rozporované. Žalobca si však nemôže domýšlať, aké konkrétne povinnosti mal porušiť a produkovať kvalifikovanú procesnú obranu vo vzťahu k niečomu, čo žalovaný ani len netvrdil. Je to žalovaný, kto vymedzuje skutkový základ, z ktorého si následne uplatnil v súdnom konaní svoj nárok a túto povinnosť za neho nemôže urobiť ani protistrana, ani súd a ani výsledky ním navrhovaného dokazovania, o to viac, pokiaľ samotný žalovaný netvrdil jediný dôvod, pre ktorý by z jeho strany nemohli byť tieto skutkové tvrdenia produkované riadne a včas. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný v spore neprodukoval žiadne konkrétne skutkové tvrdenia zakladajúce jednoznačné povinnosti žalobcu k porušeniam vytýkaným žalovanému ako daňovému subjektu vo vzťahu k postupu správneho orgánu - správcu dane tak, aby bolo možné konštatovať, že žalobca zodpovedá za povinnosť žalovaného zaplatiť vyrubené sankcie zo strany správcu, eventuálne za daňové nedoplatky. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný existenciu svojho nároku na náhradu škody v spore nepreukázal. Vzhľadom k tomu, že účinky započítacieho prejavu v podobe zániku pohľadávky žalobcu nastávajú v momente, kedy sa stretnú existentné vzájomné pohľadávky na plnenie rovnakého druhu, pri konštatovaní nepreukázania existencie vzájomnej pohľadávky žalovaného, nedošlo k zániku pohľadávky žalobcu (v danom rozsahu), ktorá bola predmetom tohto sporu. Súd prvej inštancie skonštatoval, že v dôsledku neplatného započítacieho prejavu, keď podstata nároku žalobcu nebola v konaní sporná, má žalobca nárok na zaplatenie dohodnutej zmluvnej odplaty za ním vykonané služby, ktorá po čiastočnom späťvzatí žaloby predstavovala sumu vo výške 3 598,89 eura aj s úrokmi z omeškania v zmysle § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie žalobcovi priznal aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40 eur, ktorá bola uplatnená v súlade s ustanovením § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, a to po zohľadnení skutočnosti, že ide vzťah spadajúci pod režim Obchodného zákonníka a žalovaný sa dostal s úhradou žalovanej sumy do omeškania. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a § 262 ods.1 CSP tak, že žalobca mal vo veci úspech v rozsahu 100 % vzhľadom k tomu, že k čiastočnému späťvzatiu žaloby došlo z dôvodu dodatočnej úhrady konkrétnej sumy zo strany žalovaného, teda zastavenie konania v tejto časti zavinil žalovaný. Zároveň bol žalobca úspešný aj vo zvyšnej časti uplatneného nároku, preto súd konštatoval, že mal vo veci plný úspech, ktorému zodpovedá náhrada trov konania v rozsahu 100 %. 4. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie v rozsahu výrokov II. a III., z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f) a h) CSP a namietal, že neboli splnené procesné podmienky, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že na základe vykonaných dôkazov súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne vec inak právne posúdil. Žalovaný v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku mal za to, že žalovaný neprodukoval skutkové tvrdenia, ktorými preukazoval svoju pohľadávku z titulu náhrady škody, ktorú spôsobil žalobca. Zdôraznil, že už v podanom odpore proti platobnému rozkazu uviedol skutkové tvrdenia, na podklade ktorých mu vznikla škoda a podložil to listinnými dôkazmi. Ďalej žalovaný citoval tvrdenia, ktoré uviedol v podanom odpore a mal za to, že z nich je jednoznačne preukázané, že už od počiatku uvádzal skutkové tvrdenia, ktoré spočívali v nesprávnom vedení účtovníctva zo strany žalobcu, čím mu vznikla škoda, ktorú si uplatnil v tomto konaní. Mal za to, že súd prvej inštancie sa s touto jeho argumentáciou nezaoberal. Zdôraznil, že na základe žiadosti o autorizáciu na daňový subjekt zo dňa 21.04.2022 bola konateľka žalobcu D. Y. súčasne oprávnená konať za žalovaného pred správcom dane a tento na účely daňového konania komunikoval výlučne s ňou ako splnomocnenou zástupkyňou, a to vrátane doručovania písomností, ktoré jej boli doručované ako splnomocnenej zástupkyni, kedy poskytovaním služieb so strany žalobcu v rozpore so zákonom vznikla žalovanému škoda, ktorú si v konaní riadne uplatnil a na jej preukázanie predložil listinné dôkazy. Dôvodil, že žalobca porušil svoju zmluvnú povinnosť na základe zmluvy o vedení účtovníctva uzatvorenej v ústnej forme podľa § 269
ods. 2 Obchodného zákonníka. Zastával názor, že v konaní riadne uviedol skutkové tvrdenia a tiež poukazoval na ustanovenie § 150 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého ho mohol súd prvej inštancie vyzvať na doplnenie skutkových tvrdení s tým, že toto oprávnenie umožňuje súdu korigovať situácie, kedy strana sporu nesplní svoju povinnosť substancovane tvrdiť, ktorej nesplnenie by malo príliš drakonický následok. Žalovaný taktiež namietal, že súd prvej inštancie odmietol vykonať dokazovanie v rozsahu v akom ho navrhol a takýto postup súdu považoval za absolútne neprijateľný s tým, že ním došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie. Mal za to, že napadnutý rozsudok je predčasný, nakoľko súd prvej inštancie nezistil skutkový stav tak, aby mohol vyvodiť v ňom uvedený záver. Poukazoval na to, že súd prvej inštancie nevykonal žiadne navrhnuté dôkazy, a teda ani výsluch jeho zamestnankyne G. L., ktorá mala na starosti skladové hospodárstvo, fakturáciu a komunikáciu so žalobcom a vedela sa vyjadriť k skutočnostiam namietaným zo strany žalobcu a taktiež výsluch predsedu predstavenstva žalovaného, ktorý sa pojednávania nemohol zúčastniť z pracovných dôvodov a ktorý sa vedel vyjadriť k porušeniam zo strany žalobcu, na ktoré žalovaný poukazoval v rámci podaného odporu. Ďalej žalovaný v odvolaní namietal, že napadnutý rozsudok je arbitrárny, a to s poukazom na skutočnosť, že v súd prvej inštancie v odôvodnení nereagoval na zásadnú, relevantnú námietku súvisiacu s predmetom súdnej ochrany ním prednesenú. Mal za to, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal s jeho argumentáciou ohľadom uplatnenej náhrady škody a skutkovými tvrdeniami, ktoré v spore produkoval vo vzťahu k nesprávnemu vedeniu účtovníctva zo strany žalovaného, ktoré podporil listinnými dôkazmi a neuviedol, prečo nevykonal navrhované dôkazy, ktoré majú podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci. Poukazoval na to, že žalobca porušil svoju zmluvnú povinnosť, ktorá mu vyplynula zo zmluvy o vedení účtovníctva, teda riadne a včasné poskytovanie služieb a následne žalovanému z konania, resp. nekonania žalobcu boli ukladané sankcie, ktoré v konaní preukázal. 5. K odvolaniu žalovaného sa žalobca vyjadril v podaní zo dňa 09.07.2025 a uviedol, že považuje napadnutý rozsudok za vecne a právne správny. Poukazoval na to, že žalovaný v odvolaní opätovne uviedol svoje tvrdenia z podaného odporu a mal za to, že aj v tejto jeho skutkovej argumentácii absentujú podstatné skutočnosti, že z hľadiska produkovaných skutkových tvrdení spočívajúcich v konštatovaní o obdržaní pokút žalovaného zo strany správcu dane eventuálne o vyrubovaní nedoplatkov absentovala skutková argumentácia, ktorá by preukázala naplnenie skutkovej podstaty hypotetickej zodpovednosti žalobcu voči žalovanému za škodu, t. j. porušenie právnej povinnosti (existencia protiprávneho úkonu zo strany žalobcu), vznik škody ako majetkovej ujmy, existencia príčinnej súvislosti medzi údajným protiprávnym úkonom žalobcu a vzniknutou škodou, jeho zavinenie vo vzťahu k údajnej majetkovej škode, ktorá mala žalovanému údajne vzniknúť. Zdôraznil, že s výnimkou všeobecného konštatovania o tom, že žalobca údajne nesprávne viedol účtovníctvo v prospech žalovaného, čím mu vznikla škoda, žalovaný neprodukoval v prvoinštančnom konaní a ani v odvolaní žiadne konkrétne skutkové tvrdenia preukazujúce a označujúce jednoznačné povinnosti žalobcu k porušeniam vytýkaným žalovanému ako daňovému subjektu správcom dane, tak aby bolo možné dospieť k nespornému záveru, že žalobca zodpovedá za povinnosť žalovaného zaplatiť vyrubené sankcie zo strany správcu dane, eventuálne že by bol povinný za neho zaplatiť daňové nedoplatky. V tejto súvislosti žalobca poukazoval aj na ustanovenie § 132 ods. 2 CSP. Vzhľadom na uvedené preto žalobca považoval postup súdu prvej inštancie, ktorý zamietol vykonanie žalovaným navrhovaných dôkazov, za neporušujúci právo na spravodlivé súdne konanie a napadnuté rozhodnutie nepovažoval za predčasné. Taktiež nesúhlasil s námietkou žalovaného, že napadnutý rozsudok možno považovať za arbitrárny. S poukazom na uvedené žalobca navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal mu voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 6. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu bolo žalovanému doručené dňa 13.08.2025 (č.l. 115 s. spisu). Ďalšie vyjadrenia strán sporu v odvolacom konaní neboli súdu doručené. 7. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo aj ako „krajský súd“) v zmysle § 34 CSP, po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP, postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
8. Podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá. 9. Podľa § 358 Obchodného zákonníka, na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré možno uplatniť na súde. Započítaniu však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie. 10. Podľa § 373 Obchodného zákonníka, kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť. 11. Podľa § 379 Obchodného zákonníka, ak tento zákon neustanovuje inak, nahrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Nenahrádza sa škoda, ktorá prevyšuje škodu, ktorú povinná strana v čase vzniku záväzkového vzťahu ako možný dôsledok porušenia svojej povinnosti predvídala alebo ktorú bolo možné predvídať s prihliadnutím na skutočnosti, ktoré v uvedenom čase povinná strana poznala alebo mala poznať pri obvyklej starostlivosti. 12. Podľa § 757 Obchodného zákonníka, pre zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinností ustanovených týmto zákonom platia obdobne ustanovenia § 373 a nasl. 13. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. 14. Podľa § 580 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie. 15. Podľa čl. 8 Základných princípov CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. 16. Podľa § 150 ods. 1, 2 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia. 17. Podľa § 151 ods. 1, 2 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. 18. Podľa § 153 ods. 1, 2, 3 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. 19. Podľa § 178 ods. 1, 2 CSP, za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. 20. Podľa § 186 ods. 2 CSP, súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na ktorých sa strany dohodli, súd neprihliada.
21. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 22. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 23. Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu, napadnutým rozsudkom a s konaním pred súdom prvej inštancie, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s odvolaním žalovaného a vyjadrením žalobcu k odvolaniu, odvolací súd konštatuje, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu napadnutom odvolaním, preto v súlade s § 387 ods. 2 CSP konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, spôsobom súladným s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP rozhodnutie presvedčivo a náležitým spôsobom odôvodnil, keď sa v odôvodnení rozsudku vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci samej, pričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným skutkovým a právnym záverom. Súd prvej inštancie vykonané dôkazy správne vyhodnotil a zistený skutkový stav správne právne posúdil. Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozsudku. Na dôvody uvedené v napadnutom rozsudku odvolací súd v celom rozsahu odkazuje. 24. Predmetom sporu bol po čiastočnom späťvzatí žaloby nárok žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 3 598,89 eura s príslušenstvom titulom uhradenia odplaty za poskytovanie účtovníckych služieb žalovanému v zmysle žalobcom vystavenej a žalovaným čiastočne plnenej faktúry č. 01152023 a zmluvy o vedení účtovníctva uzavretej podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka medzi stranami v ústnej forme. Žalovaný v konaní v rámci svojej procesnej obrany namietal, že pohľadávka žalobcu uplatnená v konaní v zostávajúcej výške zanikla započítaním s jeho pohľadávkou vo výške 3 598,89 eura, ktorá mu vznikla z titulu tvrdeného nároku na náhradu škody voči žalobcovi v dôsledku jeho konania v rozpore s povinnosťou konať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, najmä ustanoveniami zákona o účtovníctve, platnými postupmi účtovania pre podnikateľov, Obchodného zákonníka a príslušných daňových zákonov. Súd prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. žalobe v rozsahu po čiastočnom späťvzatí vyhovel a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, pričom konštatoval, že žalovaný vo vzťahu k dôkazom navrhnutým až na pojednávaní konanom dňa 03.04.2025 tieto nepredniesol včas, preto súd prvej inštancie aplikoval sudcovskú koncentráciu konania v zmysle § 153 CSP. Vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku na odplatu za poskytnutie účtovníckych služieb uviedol, že tento nárok nebol žalovaným vecne sporovaný, žalovaný sa bránil tvrdením o zániku pohľadávky v dôsledku započítania, resp. kompenzačnou námietkou v uvedenom rozsahu v konaní. Súd prvej inštancie vo vzťahu k procesnej obrane žalovaného dospel k záveru, že žalovaný v spore neprodukoval žiadne konkrétne skutkové tvrdenia, z ktorých by bolo možné vyabstrahovať, akého konkrétneho porušenia povinnosti sa mal žalobca dopustiť a že zodpovedá za povinnosť žalovaného zaplatiť za sankcie vyrubené správcom dane a daňové nedoplatky. 25. Úlohou odvolacieho súdu bolo posúdiť, či odvolacie námietky žalovaného sú dôvodné. 26. K odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru o tom, že v konaní neprodukoval skutkové tvrdenia, ktorými by preukazoval svoju pohľadávku voči žalobcovi na náhradu škody a že tieto tvrdenia uviedol už odpore proti platobnému rozkazu a vyplynul z nich záver o nesprávnom vedení účtovníctva zo strany žalobcu, čo viedlo k vzniku škody na jeho strane v rozsahu sankcií mu vyrubených správcom dane a daňových nedoplatkov, odvolací súd uvádza, že z obsahu súdneho spisu vyplynulo, že žalovaný v konaní ako aj v odvolaní tvrdil, že žalobca mu svojim konaním, resp. nekonaním, ktoré malo spočívať v nesprávnom vedení účtovníctva a v konaní v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, ustanoveniami zákona o účtovníctve, platnými postupmi účtovania pre podnikateľov, v rozpore s Obchodným zákonníkom a príslušnými daňovými predpismi spôsobil škodu vo výške 3 598,89 eura, ktorej výška vyplynula zo sankcií vyrubených žalovanému správcom dane a zaplatením daňových nedoplatkov. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že pokiaľ bol obchodno-záväzkový vzťah medzi stranami sporu uzavretý ústne a žalovaný si uplatnil svoj nárok aj titulom zmluvnej zodpovednosti, bol povinný jednoznačne vymedziť konkrétnu zmluvnú povinnosť, ktorú žalobca porušil a preukázať aj existenciu príčinnej súvislosti medzi porušením
tejto povinnosti a vznikom škody. Odvolací súd taktiež v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že skutkové tvrdenia žalovaného vo vzťahu k porušeniu povinnosti žalobcom (zmluvnej alebo zákonnej) sú všeobecné a nie je možné z nich vyabstrahovať, akého konkrétneho porušenia povinnosti sa mal žalobca dopustiť, aké ustanovenie Obchodného zákonníka, zákona o účtovníctve alebo iného právneho predpisu mal porušiť s následkom vzniku žalovaným tvrdenej škody. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa jeho argumentáciou a skutkovými tvrdeniami, ktoré spočívali v nesprávnom vedení účtovníctva žalobcom a vznikom škody na jeho strane, na preukázanie ktorej predložil listinné dôkazy nezaoberal, odvolací súd konštatuje, že sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že nepostačuje, ak si žalovaný uplatnil nárok na náhradu škody spočívajúci v jeho tvrdení, že nekvalitným poskytovaní účtovníckych služieb a konaním v rozpore s nešpecifikovanými ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov, mala žalovanému vzniknúť škoda vo výške 3 598,89 eura. Odvolací súd zdôrazňuje, že civilné sporové konanie je konaním kontradiktórnym, čo znamená, že tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje právne následky, musí primárne tvrdiť skutočnosti a k tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak nemôže byť úspešnou. Súd je v procese zisťovania skutkového stavu veci limitovaný skutkovými tvrdeniami strany sporu, ktoré sú následne podkladom pre určenie predmetu dokazovania. Pokiaľ však žalovaný v kontexte uvedeného, v rámci svojej povinnosti tvrdiť, k otázke vzniku jeho nároku na náhradu škody, uviedol len všeobecné konštatovania o nesprávnom vedení účtovníctva žalobcom a jeho konaní v rozpore s nešpecifikovanými ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov, z ktorých nie je možné subsumovať konkrétne a jednoznačné porušenie povinnosti zo strany žalobcu, nemožno dospieť k záveru, že v konaní uniesol bremeno tvrdenia vo vzťahu k ním uplatnenému nároku. Taktiež odvolací súd poukazuje aj na ustanovenie § 132 ods. 2 CSP s tým, že je vylúčené, aby žalovaným predložené listiny nahradili jeho podstatné skutkové tvrdenia v konaní, nakoľko v takom prípade by procesná aktivita a zodpovednosť žalovaného za riadne prednesenie skutkových tvrdení bola popretá a prenesená na súd, ktorý však nemá povinnosť si neúplne skutkové tvrdenia strany sporu dopĺňať z ním predložených listinných dôkazov. V civilnom sporovom konaní totiž nepostačuje predložiť listinné dôkazy, ale je zároveň potrebné uplatniť rozhodujúce skutkové tvrdenia, ktoré by mali predložené listinné (prípadne iné) dôkazy preukázať. Bez splnenia tejto povinnosti (povinnosti tvrdenia) je v zásade predkladanie dôkazov nadbytočné, pretože nie je úlohou súdu extrahovať z predložených dôkazov tie rozhodujúce skutočnosti, ktoré sú v prospech niektorej zo sporových strán. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena, potom z predmetnej zásady následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého je každá strana povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Z uvedeného zároveň vyplýva, že strana domáhajúca sa určitých právnych následkov, ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet - neobjasneného skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti (k tomu viď napr. nález ÚS SR sp. zn. I.ÚS/24/2019 zo dňa 09.06.2020). S poukazom na uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalovaný vo vzťahu k ním uplatnenému nároku na náhradu škody, ktorú pohľadávku si mal započítať voči žalobou uplatnenej pohľadávke, v dôsledku čoho mala pohľadávka žalobcu zaniknúť, riadne neuviedol skutkové tvrdenia o porušení konkrétnej povinnosti žalobcom, ako ani o existencii priamej príčinnej súvislosti medzi ním tvrdenou škodou a dostatočne nešpecifikovaným porušením povinnosti, a teda v konečnom dôsledku nepreukázal existenciu svojho nároku na náhradu škody a v tej súvislosti ani zánik pohľadávky žalobcu uplatnenej žalobou po jej čiastočnom späťvzatí. Odvolací súd preto považoval túto odvolaciu námietku žalovaného za nedôvodnú. 27. K odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie odmietol vykonať ním navrhnuté dokazovanie a nevykonal navrhovaný výsluch svedkyne G. L. a výsluch strany sporu - predsedu predstavenstva žalovaného, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie, odvolací súd uvádza, že v predmetnej veci súd prvej inštancie v bodoch 7., 40., 41. a 42. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia podrobne a zrozumiteľne odôvodnil, prečo v konaní nevykonal žalovaným navrhovaný výsluch svedkyne G. L. a žalovaného ako strany sporu s tým, že vo vzťahu k týmto
dôkazným návrhom predneseným žalovaným až na pojednávaní nariadenom na deň 03.04.2025 aplikoval sudcovskú koncentráciu konania podľa § 153 CSP. Odvolací súd v tejto súvislosti dodáva, že koncentrácia konania je efektívnym nástrojom racionálneho a odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Ak strana nepredložila prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas, súd nemusí (fakultatívne) na ne prihliadnuť. V danom prípade sa nové, až na predmetnom pojednávaní vznesené, návrhy žalovaného na doplnenie dokazovania vzťahovali na spornú otázku existencie pohľadávky žalovaného na náhradu škody voči žalobcovi, teda otázku, ktorá bola žalobcom sporovaná už v replike k podanému odporu zo dňa 12.02.2024. Z obsahu súdneho spisu vyplynulo, že súd prvej inštancie umožnil uznesením č.k. 65Cb/20/2024 - 69 zo dňa 20.05.2024 žalovanému sa k tomuto procesnému útoku žalobcu vyjadriť a predniesť svoje vlastné rozhodujúce skutkové tvrdenia a označiť a navrhnúť dôkazy na svoju obranu, žalovaný však na predmetnú výzvu súdu nereagoval a dupliku do súdneho spisu nedoručil. Nové návrhy na doplnenie dokazovania žalovaný predniesol až na pojednávaní vo veci konanom dňa 03.04.2025, pričom z jeho strany neboli tvrdené ani preukázané žiadne osobitné dôvody (objektívnej alebo subjektívnej povahy), ktoré by mu bránili vo včasnom uplatnení predmetných prostriedkov procesnej obrany - návrhu na doplnenie dokazovania výsluchom svedka a strany sporu. Odvolací súd mal v zhode so súdom prvej inštancie za to, že práve v takejto situácii je dôvodné uplatnenie koncentrácie konania, kedy súd neakceptuje nové (dovtedy stranou nevznesené) dôkazné návrhy, a to najmä s poukazom na skutočnosť, že ich akceptácia by viedla k odročeniu pojednávania. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazoval na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/100/2018 a sp. zn. 5Cdo/202/2018, odvolací súd konštatuje, že tieto nie je možné aplikovať na prejednávanú vec z dôvodu odlišného skutkového stavu veci, nakoľko v predmetnom spore súd prvej inštancie zamietol návrhy žalovaného na doplnenie dokazovania s poukazom na sudcovskú koncentráciu konania a taktiež predmetné navrhované dôkazy mali preukazovať nárok žalovaného na náhradu škody, ktorý však nebol z jeho strany riadne a dostatočne skutkovo tvrdený a v tejto situácii preto ich nevykonanie nemohlo mať na posúdenie nedostatočne tvrdeného skutkového stavu vplyv. Odvolací súd taktiež zdôrazňuje, že pri vykonávaní dokazovania nie je súd viazaný návrhmi strán sporu a nemá povinnosť vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou strane odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná. Zároveň súd nevykonáva dokazovanie, ktoré nemá význam pre vec samu. Na zdôraznenie správnosti vyššie uvedených záverov odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/33/2021 zo dňa 26.01.2021, v zmysle ktorého „účelom a zmyslom koncentrácie konania v civilnom sporovom konaní (§ 153 a § 154 Civilného sporového poriadku) je najmä prispieť k naplneniu princípu procesnej ekonómie vrátane rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Je plne v diskrečnej právomoci súdu, či omeškaný procesný úkon strany ospravedlní alebo nie“. S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v konaní pred súdom prvej inštancie nedošlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces a konanie netrpí inou vadou, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nakoľko bolo plne v diskrečnej právomoci súdu prvej inštancie posúdiť, či prihliadne alebo neprihliadne na žalovaným oneskorene prednesené návrhy na doplnenie dokazovania, pričom svoj záver o aplikácii sudcovskej koncentrácie konania v zmysle § 153 CSP riadne vysvetlil v odôvodnení napadnutého rozsudku. Odvolací súd preto považoval túto odvolaciu námietku žalovaného za nedôvodnú. 28. K odvolacej námietke žalovaného, že napadnutý rozsudok je arbitrárny a súd prvej inštancie sa v jeho odôvodnení nevysporiadal s jeho argumentáciou ohľadom uplatnenej náhrady škody, s jeho skutkovými tvrdeniami a s dôvodmi nevykonania ním navrhovaných dôkazov, odvolací súd uvádza, že po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom dospel k záveru, že v ňom neabsentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie a argumentáciu súdu prvej inštancie obsiahnutú v odôvodnení napadnutého rozsudku nie je možné považovať za vnútorne rozpornú. Súd prvej
inštancie náležitým spôsobom napadnutý rozsudok odôvodnil, keď sa v jeho odôvodnení vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci samej, pričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným skutkovým a právnym záverom. Súd prvej inštancie v bode 9. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol skutkový stav ním zistený vykonaným dokazovaním a v bodoch 40. až 59. odôvodnenia napadnutého rozsudku súd jasne a zrozumiteľne uviedol, z akých dôvodov a akými myšlienkovými postupmi sa riadil, keď dospel k záveru, že žalobou uplatnený nárok je dôvodný a naopak žalovaný nepreukázal v konaní svoju procesnú obranu, z akých dôvodov nepovažoval za splnené bremeno tvrdenia na strane žalovaného a z akých dôvodov nevykonal ním na pojednávaní navrhované dôkazy. Súd prvej inštancie sa tak v odôvodnení napadnutého rozsudku so žalobou uplatneným nárokom vysporiadal v intenciách procesného útoku žalobcu a procesnej obrany žalovaného dostatočným a náležitým spôsobom. Odvolací súd zdôrazňuje, že povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatneného návrhu, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva sa strane sporu odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces, treba preto považovať aj taký nedostatok rozhodnutia súdu, keď rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne, ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé (k tomu viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/87/2021 zo dňa 30.09.2022). Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, hodnotením dôkazov (IV. ÚS 22/04) a ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Odvolací súd preto považoval túto odvolaciu námietku žalovaného za nedôvodnú. 29. Odvolací súd ďalej uvádza, že za rešpektovania zásady viazanosti odvolacími dôvodmi sa zaoberal žalovaným uplatnenými odvolacími dôvodmi a s tým súvisiacou argumentáciou obsiahnutou v jeho odvolaní, v nadväznosti na čo konštatuje, že žalovaný ako odvolateľ síce v odvolaní uviedol, že ho podáva aj z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci), avšak opodstatnenosť jeho aplikácie relevantným spôsobom nezdôvodnil. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bol oprávnený a (zároveň) povinný zaoberať sa konkrétnou odvolacou námietkou/konkrétnym odvolacím dôvodom, nestačí len deklarovanie tohto odvolacieho dôvodu v odvolaní poukazom na konkrétne písm. ustanovenia § 365 ods. 1 CSP, ale je potrebné uviesť aj konkrétne odvolacie námietky strany napĺňajúce ten, ktorý odvolací dôvod. Povinnosť úradného prieskumu odvolacieho súdu nad rámec dôvodov vymedzených odvolaním je zúžená len na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok (ktorých existenciu odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj konania na súde prvej inštancie, ktoré jeho vyhláseniu predchádzalo, nezistil). V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že žalovaný vo svojom odvolaní odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP iba deklaroval, ale konkrétne nenamietal nesprávnu aplikáciu hmotnoprávnych ustanovení Obchodného zákonníka ani Občianskeho zákonníka súdom prvej inštancie, a tak táto nemohla byť ani predmetom prieskumu odvolacím súdom, a to vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). 30. Záverom odvolací súd dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ako „ESĽP") vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára 1998). 31. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP potvrdil, keďže neboli naplnené odvolacie dôvody uvádzané žalovaným. 32. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu, odvolací súd mu priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. 34. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP).