{"guid": "c4004364-d810-4be3-bcf4-1cdb989cccce:b765e64c-a76f-4b3f-87d5-fba62f4c392c", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:6123463578.1", "spisova_znacka": "6Cob/127/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6Cob/127/2025 z 23. 4. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 23. apríla 2026, sp. zn. 6Cob/127/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:6123463578.1", "identifikacne_cislo": "6123463578", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Marta Barková", "sudca_id": 452, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-marta-barkova-452", "datum_vydania": "2026-04-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40", "nazov": "OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513", "nazov": "ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/513-1991"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b765e64c-a76f-4b3f-87d5-fba62f4c392c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:6123463578.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:6123463578.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:6123463578.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n6Cob/127/2025\n6123463578\n23. 04. 2026\nJUDr. Marta Barková\nECLI:SK:KSBA:2026:6123463578.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek\nsenátu JUDr. Ivany Neviďanskej a Mgr. Jany Brídzikovej v spore žalobcu: ADIZE, s. r. o., so sídlom Mojš\n191, 010 01 Mojš, IČO: 47 470 658, právne zastúpený: Advokátska kancelária M Kojtalová, s.r.o., so\nsídlom Antona Bernoláka 51, 010 01 Žilina, IČO: 47 258 608, proti žalovanému: DITIS, a. s., so sídlom\nBancíkovej 1/A, 821 03 Bratislava, IČO: 50 232 886, právne zastúpený: Mgr. Lukáš Kysucký, advokát,\nso sídlom Kamenná 3607/29, 010 01 Žilina, o zaplatenie 7 360,80 eura s príslušenstvom, o odvolaní\nžalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č.k. 65Cb/20/2024 - 85 zo dňa 03.04.2025,\ntakto\nrozhodol:\nI. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č.k. 65Cb/20/2024 - 85 zo dňa\n03.04.2025 v napadnutých výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e .\nII. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1. Mestský súd Bratislava III (ďalej aj ako „súd“ alebo aj ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k.\n65Cb/20/2024 - 85 zo dňa 03.04.2025 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“ alebo aj ako „napadnuté\nrozhodnutie“) v právnej veci žalobcu ADIZE, s. r. o., so sídlom Mojš 191, 010 01 Mojš, IČO: 47 470 658\n(ďalej aj ako „žalobca“), proti žalovanému DITIS, a. s., so sídlom Bancíkovej 1/A, 821 03 Bratislava,\nIČO: 50 232 886 (ďalej aj ako „žalovaný“), o zaplatenie 7 360,80 eura s príslušenstvom, konanie v\nčasti o zaplatenie istiny vo výške 3 761,91 eura zastavil (výrok I.), uložil žalovanému povinnosť zaplatiť\nžalobcovi istinu vo výške 3 598,89 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 13,50 % ročne zo sumy\n7 360,80 eura od 01.12.2023 do 07.03.2024, úrokom z omeškania vo výške 13,50 % ročne zo sumy 3\n598,89 eura od 08.03.2024 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur,\nto všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.) a priznal žalobcovi proti žalovanému\nnárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.).\n2. Súd prvej inštancie rozhodol podľa § 261 ods. 1, § 269 ods. 2, § 358, § 369 ods. 1 a ods. 2, § 369c\nods. 1, § 373, § 379, § 757 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov\n(ďalej aj ako „Obchodný zákonník“), § 420, § 580 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení\nneskorších predpisov (ďalej aj ako „Občiansky zákonník“) a podľa čl. 8, § 144, § 145 ods. 2, § 146 ods.\n1, § 147 ods. 1, ods. 2 a ods. 3, § 150 ods. 1 a ods. 2, § 153 ods. 1, ods. 2 a ods. 3, § 178 ods. 1 a\nods. 2, § 186 ods. 2 § 191 ods. 1 a ods. 2, § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 a ods. 2 zákona č.\n160/2015 Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „CSP“).\n3. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca odôvodnil žalobu tým,\nže eviduje voči žalovanému pohľadávku po lehote splatnosti vo výške 7 360,80 eura titulom nároku na\n\nzaplatenie ceny poskytnutých služieb vedenia účtovníctva za obdobie 04-12/2022, 01-08/2023, ktorú si\nžalobca (dodávateľ) voči žalovanému (odberateľ) uplatnil daňovým dokladom - faktúrou č. 01152023 zo\ndňa 15.10.2023, splatnou dňa 29.10.2023, vystavenou pôvodne na sumu vo výške 9 400,80 eura (ďalej\naj ako „faktúra“), z ktorej dňa 21.11.2023 žalovaný čiastočne uhradil sumu vo výške 1 068 eur a sumu\nvo výške 972 eur, k úhrade tak zostala suma vo výške 7 360,80 eura, ktorú žalovaný nezaplatil. Žalobca\nďalej uviedol, že v dôsledku omeškania žalovaného s úhradou vystavenej a splatnej faktúry mu vznikol\nvoči žalovanému nárok na úroky z omeškania podľa § 365, § 369 Obchodného zákonníka, ako aj nárok\nna paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur.\nUpomínací súd vo veci vydal dňa 19.12.2023 platobný rozkaz sp. zn. 26Up/1930/2023, proti ktorému\npodal žalovaný odpor, v ktorom uviedol, že rozporuje časť pohľadávky uplatňovanej žalobcom a\npovažuje ju za nedôvodnú. Medzi žalobcom a žalovaným existoval obchodnoprávny vzťah na základe\nzmluvy o vedení účtovníctva ústne uzatvorenej podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, v zmysle\nktorej žalobca poskytoval žalovanému účtovnícke služby (vrátane mzdových a personálnych prác).\nNa základe žiadosti o autorizáciu na daňový subjekt zo dňa 21.04.2022 bola konateľka žalobcu\nD. Y. súčasne oprávnená konať za žalovaného pred správcom dane a tento na účely daňového\nkonania komunikoval výlučne s ňou ako so splnomocneným zástupcom, a to vrátane doručovaných\npísomností. Za vedenie účtovníckych, mzdových a personálnych prác žalobca vystavil žalovanému\nspornú faktúru. Dňa 15.11.2023 zaslal žalovaný žalobcovi list označený ako „vec: Uplatnenie nároku\nna náhradu škody a započítanie vzájomných pohľadávok“ zo dňa 14.11.2023, ktorým v zmysle\nustanovenia § 580 Občianskeho zákonníka jednostranne započítal svoju pohľadávku vo výške 3 598,89\neura z titulu náhrady škody, voči vyššie uvedenej pohľadávke žalobcu. Pohľadávka žalobcu tak v\ndôsledku kompenzačného prejavu žalovaného zanikla do výšky 3 598,89 eura. Žalovaný uviedol,\nže následne uhradil žalobcovi dňa 21.11.2023 sumu vo výške 1 068 eur a sumu vo výške 972\neur, čo žalobca nerozporoval. K samotnému vzniku pohľadávky žalobcu žalovaný ozrejmil, že počas\nexistencie zmluvného vzťahu dochádzalo zo strany žalobcu k nekvalitnému poskytovaniu účtovníckych\nslužieb, čím spôsobil žalovanému škodu, kedy v priamej a príčinnej súvislosti s jeho konaním, resp.\nnekonaním boli zo strany príslušného daňového úradu vydané rozhodnutia o uložení pokuty. Daňový\núrad Bratislava rozhodnutím č. 103268970/2022 zo dňa 05.12.2022 uložil žalovanému pokutu vo výške\n60 eur z dôvodu nepodaného daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie\nobdobie 2021 v lehote do 21.12.2022 určenej správcom dane vo výzve č. 102984663/2022 zo dňa\n04.11.2022, doručenej D. Y.. Na základe rozhodnutia Daňového úradu Bratislava č. 101808366/2023\nzo dňa 18.07.2023 bola predmetná pokuta uhradená z daňového preplatku, ktorý vznikol na dani z\npríjmov právnickej osoby dňa 28.06.2023. Daňový úrad Bratislava rozhodnutím č. 102373334/2023 zo\ndňa 19.09.2023 uložil žalovanému pokutu vo výške 100 eur za nevyhovenie výzve č. 100423377/2023\nzo dňa 26.01.2023 na doručenie účtovnej závierky za účtovné obdobie 2021 v určenej lehote, doručenej\nD. Y.. K uvedenému žalovaný predložil oznámenie Daňového úradu Bratislava o použití nadmerného\nodpočtu č. 103097228/2023 zo dňa 13.12.2023, ktoré preukazuje úhradu predmetnej pokuty. Daňový\núrad Bratislava rozhodnutím č. 101949773/2023 zo dňa 02.08.2023 uložil žalovanému pokutu vo výške\n2.858,90 eura z dôvodu, že v dodatočnom podanom priznaní k dani z pridanej hodnoty vypracovanom\nžalobcom za zdaňovacie obdobie jún 2023 bola uvedená suma, ktorá v porovnaní so sumou uvedenou\nv daňovom priznaní predstavuje zvýšenie dane. Uvedená pokuta bola žalovaným uhradená dňa\n05.10.2023. V súvislosti s daňovým priznaním k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún\n2023 žalobca uviedol nesprávnu sumu vo výkaze. Dňa 26.07.2023 žalobca zaslal žalovanému emailom\ns predmetom „DPH 06/2023 - ditis“ na úhradu DPH vo výške 285 313,56 eura za účtovné obdobie jún\n2023, pričom vo výkaze uviedol nesprávnu sumu vo výške 285 893,55 eura. V dôsledku nesprávne\nuvedenej sumy vo výkaze Daňový úrad Bratislava vyzval žalovaného výzvou č. 102440948/2023 zo dňa\n27.09.2023 na zaplatenie daňového nedoplatku vzniknutého na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie\nobdobie jún 2023 vo výške 579,99 eura. K uvedenému žalovaný predložil oznámenie Daňového úradu\nBratislava o použití nadmerného odpočtu č. 102697085/2023 zo dňa 27.10.2023, ktoré preukazovalo\npredmetnú úhradu. S poukazom na uvedené mal žalovaný za to, že v dôsledku konania resp. nekonania\nžalobcu v rozpore s povinnosťou konať v súlade s platnými všeobecne záväznými právnymi predpismi,\nnajmä ustanoveniami zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej aj\nako „zákon o účtovníctve“), platných postupov účtovania pre podnikateľov, Obchodného zákonníka a\npríslušných daňových zákonov, mu vznikla doposiaľ škoda vo výške 3 598,89 eura. Žalovaný ďalej\npoukazoval na ustanovenia § 373, § 379 veta prvá a § 580 Obchodného zákonníka. Dôvodil, že nakoľko\nprávnym následkom započítania je zánik vzájomných pohľadávok s účinkami ex tunc, t. j. ku dňu,\nkedy sa jednotlivé pohľadávky stretli, vzájomné pohľadávky v rozsahu 3 598,89 eura zanikli, preto\n\nžalobca nebol oprávnený požadovať zaplatenie sumy 7 360,80 eura spolu s príslušenstvom. Analogicky\nv súlade ustanovením § 147 ods. 2 CSP si žalovaný súčasne takto kvantifikovanú pohľadávku vo výške\n3 598,89 eura z opatrnosti uplatnil v rámci procesnej obrany ako kompenzačnú námietku. Záverom\nžalovaný zdôraznil, že mu hrozí vznik ďalšej škody v dôsledku porušenia povinnosti žalobcu podať\ndaňové priznanie k dani z príjmu právnickej osoby aj za účtovné obdobie roku 2022, nakoľko nesplnenie\nsi uvedenej povinnosti priamo ohrozuje predaj jeho akcií a taktiež možno predpokladať uloženie ďalšej\npokuty zo strany príslušného daňového úradu.\nPodaním zo dňa 07.03.2024 žalobca vzal žalobu čiastočne späť v časti sumy vo výške 3 761,91\neura z dôvody úhrady tejto sumy žalovaným dňa 07.03.2024. Predmetom konania tak zostal nárok na\nzaplatenie sumy vo výške 3 598,89 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 13,50 % ročne zo sumy\n7 360,80 eura od 01.12.2023 do 07.03.2024, úrokom z omeškania vo výške 13,50 % ročne zo sumy\n3 598,89 eura od 08.03.2024 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 40\neur. S ohľadom na skutočnosť, že žalobca vzal žalobu čiastočne späť ešte pred prvým pojednávaním vo\nveci, súd prvej inštancie rozhodol o zastavení konania v časti zaplatenia sumy vo výške 3 761,91 eura,\na to bez ohľadu na súhlas alebo nesúhlas žalovaného výrokom I. napadnutého rozsudku.\nV ďalších častiach odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvej inštancie opísal obsah repliky žalobcu\na prednesy strán sporu na pojednávaní nariadenom na deň 03.04.2025 s tým, že žalovaný cestou\nprávneho zástupcu navrhol doplniť dokazovanie výsluchom svedka - zamestnankyne žalovaného a\nvýsluchom predsedu predstavenstva žalovaného. Súd prvej inštancie aplikujúc sudcovskú koncentráciu\nkonania podľa § 153 CSP uvedené návrhy na doplnenie dokazovania zamietol.\nSúd prvej inštancie ďalej ustálil, že medzi stranami nebolo sporné, že medzi nimi existoval\nobchodnoprávny vzťah na základe zmluvy o vedení účtovníctva ústne uzatvorenej podľa § 269 ods.\n2 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorej žalobca poskytoval žalovanému účtovnícke služby, pričom\nkonateľka žalobcu bola oprávnená komunikovať v mene žalovaného pre účely daňového konania\nso správcom dane, vrátane preberania písomností. Nárok za vedenie účtovníckych, mzdových a\npersonálnych prác uplatnený žalobcom v tomto konaní nebol sporný. Žalovaný jeho časť uhradil a vo\nzvyšnej časti si voči uplatnenému nároku započítal svoj nárok na náhradu škody a túto svoju pohľadávku\nsi uplatnil v rámci tohto sporu ako kompenzačnú námietku. Sporným bol nárok na náhradu škody, ktorý\nžalobca od počiatku rozporoval, tvrdenie a preukázanie naplnenia jednotlivých podmienok pre vznik\ntohto nároku.\nVo vzťahu k aplikácii sudcovskej koncentrácie konania súd prvej inštancie uviedol, že právny\nzástupca žalobcu na pojednávaní ani neuviedol dôvod, pre ktorý procesný úkon (návrhy na doplnenie\ndokazovania) nemohol byť vykonaný včas, teda z akého dôvodu ho strana sporu nemohla vykonať\nskôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko), a preto v súlade so zásadou\nrýchlosti a hospodárnosti konania aplikoval sudcovskú koncentráciu konania.\nZdôraznil, že je povinnosťou strán sporu už v písomnej časti konania uviesť všetky rozhodujúce\nskutočnosti a predniesť všetky dôkazné návrhy, čo súvisí s tým, aby súd mohol zvoliť vhodný procesný\npostup vo veci tak, aby bolo rozhodnuté bez zbytočných prieťahov a na jedinom pojednávaní (čl. 17\nZákladných princípov CSP, § 157 ods. 1 CSP). Uviedol, že v písomnej časti konania neboli prednesené\nžiadne návrhy na výsluch svedkov a výsluch žalovaného. Z uvedeného vyplynulo, že nebolo potrebné\nrealizovať úkony spojené s výsluchmi svedka (výzvu na zloženie preddavku na trovy dôkazy, uloženie\npovinnosti zabezpečiť svedka, prípadne predvolanie svedka), v dôsledku čoho považoval súd prvej\ninštancie za zrejmé, že ak by prihliadal na predmetné návrhy na doplnenie dokazovania, musel by\npojednávanie nariadené na 03.04.2025 odročiť, čo bez ďalšieho odôvodňuje aplikáciu sudcovskej\nkoncentrácie konania na oneskorené úkony žalovaného v spore (k tomu viď aj rozsudok Krajského\nsúdu v Bratislave z 23.01.2025, sp. zn. 1Cob/8/2024). Vo vzťahu k výsluchu štatutárneho orgánu\nžalovaného súd zároveň dodal, že tento dôkazný prostriedok nebol navrhovaný v podanom odpore\na pokiaľ štatutárny orgán konajúci v mene žalovaného považoval za nevyhnutné, aby bol v konaní\nvypočutý, mohol a mal sa na pojednávanie dostaviť. V danom prípade však štatutárny orgán žalovaného\nna pojednávaní účastný nebol, svoju neprítomnosť síce prostredníctvom svojho právneho zástupcu\npriamo na pojednávaní ospravedlnil, no nenavrhol z uvedeného dôvodu vopred odročenie termínu\npojednávania. Súd prvej inštancie zdôraznil, že strana sporu má právo kedykoľvek sa v priebehu\nkonania vyjadriť a to aj písomne, pokiaľ to považuje za nevyhnutné a potrebu práve a jedine ústneho\n\nvyjadrenia sa štatutárneho orgánu žalovaného (teda jeho výsluch) právny zástupca žalovaného žiadnym\nspôsobom neodôvodnil. Súd prvej inštancie poukazoval na to, že žalovaný mal zo strany súdu vytvorenú\nmožnosť na uvedenie (doplnenie) skutkových tvrdení a dôkazných návrhov v zmysle uznesenia č.\nk. 65Cb/20/2024-69 zo dňa 20.05.2024 a že žalobca už vo vyjadrení k podanému odporu namietal\nabsentovanie preukázania naplnenia predpokladov skutkovej podstaty zodpovednosti žalobcu voči\nžalovanému za škodu. Súd prvej inštancie mal za to, že osobitne v situácii, keď výzvou zo dňa\n20.05.2024 vyzval žalovaného na uvedenie rozhodujúcich skutočností týkajúcich sa predmetu sporu (a\nteda aj ním uplatneného nároku na náhradu škody), čo žalovaný relevantným spôsobom nevyužil a bol\npasívny, nebol legitímny dôvod pre to, aby mal žalovaný vytvorený dodatočný priestor na produkovanie\nnových skutkových tvrdení a nových dôkazných návrhov (obdobne viď uznesenie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky z 04.12.2024, sp. zn. 8Cdo/139/2024).\nVzhľadom k tomu, že žalovaný žalobcom uplatnený nárok nepoprel a vo vzťahu k nemu si započítaním\nuplatnil svoj nárok na náhradu škody, čo je možné iba v prípade, že samotný žalovaný tento nárok\nžalobcu uznáva, súd prvej inštancie skonštatoval, že zo žalobcom uvedených nesporných skutkových\ntvrdení vyplynulo, že medzi stranami existoval v relevantnom čase inominátny obchodno-záväzkový\nvzťah, ktorého predmet bol dostatočne určitý (uvedené nebolo medzi stranami sporné) a na základe\nktorého došlo k poskytnutiu vzájomne dohodnutých služieb zo strany žalobcu, no zo strany žalovaného\nnedošlo k zaplateniu vzájomne dohodnutej odplaty za poskytnuté služby v celom rozsahu, ale iba v\nčasti. Započítacím prejavom žalovaného voči žalobcovi došlo k uznaniu skutkového a právneho dôvodu\nnároku žalobcu čo do istiny vo výške 3 598,89 eura, keďže započítanie smerovalo výlučne voči istine.\nSúd uviedol, že započítanie nebolo uplatnené in eventum.\nS poukazom na uvedené sa súd prvej inštancie ďalej zaoberal skutkovou a právnou dôvodnosťou\npohľadávky, ktorú si žalovaný započítal. Zdôraznil, že pokiaľ si žalovaný uplatnil v rámci konania\nvzájomný nárok v zmysle § 147 CSP, tento sa považuje za uplatnenie práva a pre úspech tejto\nprocesnej obrany žalovaného je tak potrebné takýto nárok relevantne skutkovo zadefinovať a preukázať\na nepostačuje, ak si žalovaný uplatnil nárok na náhradu škodu spočívajúci v tvrdení o nekvalitnom\nposkytovaní účtovníckych služieb zo strany žalobcu a že v dôsledku konania, resp. nekonania žalobcu,\nv rozpore s povinnosťou konať v súlade s platnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, najmä\nustanoveniami zákona o účtovníctve, platných postupov účtovania pre podnikateľov, obchodného\nzákonníka a príslušných daňových zákonov, mala vzniknúť žalovanému škoda vo výške 3 598,89 eura.\nRovnako tak nepostačuje poukaz na predložené listinné dôkazy, z ktorých malo vyplynúť porušenie\nkonkrétnej zmluvnej povinnosti.\nSúd prvej inštancie poukazoval na skutočnosť, že pokiaľ obchodno-záväzkový vzťah bol uzatvorený\nmedzi stranami ústne a žalovaný si uplatnil svoj nárok titulom zmluvnej zodpovednosti (§ 373 a\nnasl. Obchodného zákonníka), bol povinný jednoznačne vymedziť konkrétnu zmluvnú povinnosť, ktorú\nžalobca porušil a zároveň tvrdiť a preukázať aj príčinnú súvislosť medzi takýmto porušením povinnosti\na vznikom škody, pričom vzťah príčiny a následku musí byť priamy a bezprostredný. Povinnosť\njednoznačne skutkovo vymedziť v čom konkrétne spočívala protiprávnosť konania škodcu a okolnosti\nnevyhnutné pre posúdenie existencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a vznikom škody\nplatí aj pre uplatnenie mimozmluvnej (deliktnej) zodpovednosti za škodu s poukazom na ustanovenie\n§ 757 Obchodného zákonníka, avšak iba vtedy, ak ide o zodpovednosť za porušenie povinností\nustanovených obchodným zákonníkom a nie inými právnymi predpismi. Rovnako tak uvedené platí aj\npre posúdenie deliktného vzťahu medzi podnikateľmi v prípade, že nepôjde o porušenie povinnosti\nustanovenej Obchodným zákonníkom (v zmysle § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka). Súd prvej\ninštancie dospel k záveru, že žalovaný túto svoju povinnosť nesplnil a z jeho skutkových tvrdení nie je\nmožné vyabstrahovať, akého konkrétneho porušenia povinností sa žalobca dopustil, nie je teda zrejmé,\nporušenia akej konkrétnej zmluvnej povinnosti, akého konkrétneho porušenia ustanovenia zákona o\núčtovníctve, ani porušenia akého ustanovenia Obchodného zákonníka, či iných (akých) daňových\nzákonov sa mal žalobca dopustiť, a to v kontexte posúdenia otázky, akým konkrétnym konaním, resp.\nnekonaním žalobcu malo dôjsť k porušeniu akých konkrétnych povinností ustanovených ktorým právnym\ntitulom.\nSúd prvej inštancie ďalej uviedol, že iba prednesenie všeobecných tvrdení o porušení zmluvných\na zákonných povinností žalobcu do dôsledkov znamená, že žalobca sa voči takýmto všeobecným\ntvrdeniam nemôže adekvátne brániť a rozporovať ich. Všeobecné tvrdenie žalovaného o nekvalitnom\n\nposkytovaní účtovníckych služieb bolo zo strany žalobcu rozporované. Žalobca si však nemôže\ndomýšlať, aké konkrétne povinnosti mal porušiť a produkovať kvalifikovanú procesnú obranu vo vzťahu\nk niečomu, čo žalovaný ani len netvrdil. Je to žalovaný, kto vymedzuje skutkový základ, z ktorého si\nnásledne uplatnil v súdnom konaní svoj nárok a túto povinnosť za neho nemôže urobiť ani protistrana,\nani súd a ani výsledky ním navrhovaného dokazovania, o to viac, pokiaľ samotný žalovaný netvrdil\njediný dôvod, pre ktorý by z jeho strany nemohli byť tieto skutkové tvrdenia produkované riadne a včas.\nSúd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný v spore neprodukoval žiadne konkrétne skutkové tvrdenia\nzakladajúce jednoznačné povinnosti žalobcu k porušeniam vytýkaným žalovanému ako daňovému\nsubjektu vo vzťahu k postupu správneho orgánu - správcu dane tak, aby bolo možné konštatovať, že\nžalobca zodpovedá za povinnosť žalovaného zaplatiť vyrubené sankcie zo strany správcu, eventuálne\nza daňové nedoplatky.\nS poukazom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný existenciu svojho nároku\nna náhradu škody v spore nepreukázal. Vzhľadom k tomu, že účinky započítacieho prejavu v podobe\nzániku pohľadávky žalobcu nastávajú v momente, kedy sa stretnú existentné vzájomné pohľadávky na\nplnenie rovnakého druhu, pri konštatovaní nepreukázania existencie vzájomnej pohľadávky žalovaného,\nnedošlo k zániku pohľadávky žalobcu (v danom rozsahu), ktorá bola predmetom tohto sporu. Súd prvej\ninštancie skonštatoval, že v dôsledku neplatného započítacieho prejavu, keď podstata nároku žalobcu\nnebola v konaní sporná, má žalobca nárok na zaplatenie dohodnutej zmluvnej odplaty za ním vykonané\nslužby, ktorá po čiastočnom späťvzatí žaloby predstavovala sumu vo výške 3 598,89 eura aj s úrokmi\nz omeškania v zmysle § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie žalobcovi priznal aj\npaušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40 eur, ktorá bola uplatnená\nv súlade s ustanovením § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, a to po zohľadnení skutočnosti, že ide\nvzťah spadajúci pod režim Obchodného zákonníka a žalovaný sa dostal s úhradou žalovanej sumy do\nomeškania.\nO nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a §\n262 ods.1 CSP tak, že žalobca mal vo veci úspech v rozsahu 100 % vzhľadom k tomu, že k čiastočnému\nspäťvzatiu žaloby došlo z dôvodu dodatočnej úhrady konkrétnej sumy zo strany žalovaného, teda\nzastavenie konania v tejto časti zavinil žalovaný. Zároveň bol žalobca úspešný aj vo zvyšnej časti\nuplatneného nároku, preto súd konštatoval, že mal vo veci plný úspech, ktorému zodpovedá náhrada\ntrov konania v rozsahu 100 %.\n4. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie v rozsahu výrokov II. a III.,\nz dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f) a h) CSP a namietal, že neboli splnené\nprocesné podmienky, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že\nsúd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že\nna základe vykonaných dôkazov súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie\nvychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný navrhoval, aby odvolací súd napadnutý\nrozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne vec\ninak právne posúdil.\nŽalovaný v odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku mal za to, že\nžalovaný neprodukoval skutkové tvrdenia, ktorými preukazoval svoju pohľadávku z titulu náhrady škody,\nktorú spôsobil žalobca. Zdôraznil, že už v podanom odpore proti platobnému rozkazu uviedol skutkové\ntvrdenia, na podklade ktorých mu vznikla škoda a podložil to listinnými dôkazmi. Ďalej žalovaný citoval\ntvrdenia, ktoré uviedol v podanom odpore a mal za to, že z nich je jednoznačne preukázané, že už od\npočiatku uvádzal skutkové tvrdenia, ktoré spočívali v nesprávnom vedení účtovníctva zo strany žalobcu,\nčím mu vznikla škoda, ktorú si uplatnil v tomto konaní. Mal za to, že súd prvej inštancie sa s touto\njeho argumentáciou nezaoberal. Zdôraznil, že na základe žiadosti o autorizáciu na daňový subjekt zo\ndňa 21.04.2022 bola konateľka žalobcu D. Y. súčasne oprávnená konať za žalovaného pred správcom\ndane a tento na účely daňového konania komunikoval výlučne s ňou ako splnomocnenou zástupkyňou,\na to vrátane doručovania písomností, ktoré jej boli doručované ako splnomocnenej zástupkyni, kedy\nposkytovaním služieb so strany žalobcu v rozpore so zákonom vznikla žalovanému škoda, ktorú si v\nkonaní riadne uplatnil a na jej preukázanie predložil listinné dôkazy. Dôvodil, že žalobca porušil svoju\nzmluvnú povinnosť na základe zmluvy o vedení účtovníctva uzatvorenej v ústnej forme podľa § 269\n\nods. 2 Obchodného zákonníka. Zastával názor, že v konaní riadne uviedol skutkové tvrdenia a tiež\npoukazoval na ustanovenie § 150 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého ho mohol súd prvej inštancie vyzvať\nna doplnenie skutkových tvrdení s tým, že toto oprávnenie umožňuje súdu korigovať situácie, kedy\nstrana sporu nesplní svoju povinnosť substancovane tvrdiť, ktorej nesplnenie by malo príliš drakonický\nnásledok.\nŽalovaný taktiež namietal, že súd prvej inštancie odmietol vykonať dokazovanie v rozsahu v akom ho\nnavrhol a takýto postup súdu považoval za absolútne neprijateľný s tým, že ním došlo k porušeniu\npráva na spravodlivé súdne konanie. Mal za to, že napadnutý rozsudok je predčasný, nakoľko súd prvej\ninštancie nezistil skutkový stav tak, aby mohol vyvodiť v ňom uvedený záver. Poukazoval na to, že súd\nprvej inštancie nevykonal žiadne navrhnuté dôkazy, a teda ani výsluch jeho zamestnankyne G. L., ktorá\nmala na starosti skladové hospodárstvo, fakturáciu a komunikáciu so žalobcom a vedela sa vyjadriť k\nskutočnostiam namietaným zo strany žalobcu a taktiež výsluch predsedu predstavenstva žalovaného,\nktorý sa pojednávania nemohol zúčastniť z pracovných dôvodov a ktorý sa vedel vyjadriť k porušeniam\nzo strany žalobcu, na ktoré žalovaný poukazoval v rámci podaného odporu.\nĎalej žalovaný v odvolaní namietal, že napadnutý rozsudok je arbitrárny, a to s poukazom na skutočnosť,\nže v súd prvej inštancie v odôvodnení nereagoval na zásadnú, relevantnú námietku súvisiacu s\npredmetom súdnej ochrany ním prednesenú. Mal za to, že súd prvej inštancie sa v napadnutom\nrozsudku žiadnym spôsobom nevysporiadal s jeho argumentáciou ohľadom uplatnenej náhrady škody\na skutkovými tvrdeniami, ktoré v spore produkoval vo vzťahu k nesprávnemu vedeniu účtovníctva zo\nstrany žalovaného, ktoré podporil listinnými dôkazmi a neuviedol, prečo nevykonal navrhované dôkazy,\nktoré majú podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci. Poukazoval na to, že žalobca porušil svoju zmluvnú\npovinnosť, ktorá mu vyplynula zo zmluvy o vedení účtovníctva, teda riadne a včasné poskytovanie\nslužieb a následne žalovanému z konania, resp. nekonania žalobcu boli ukladané sankcie, ktoré v konaní\npreukázal.\n5. K odvolaniu žalovaného sa žalobca vyjadril v podaní zo dňa 09.07.2025 a uviedol, že považuje\nnapadnutý rozsudok za vecne a právne správny. Poukazoval na to, že žalovaný v odvolaní opätovne\nuviedol svoje tvrdenia z podaného odporu a mal za to, že aj v tejto jeho skutkovej argumentácii absentujú\npodstatné skutočnosti, že z hľadiska produkovaných skutkových tvrdení spočívajúcich v konštatovaní o\nobdržaní pokút žalovaného zo strany správcu dane eventuálne o vyrubovaní nedoplatkov absentovala\nskutková argumentácia, ktorá by preukázala naplnenie skutkovej podstaty hypotetickej zodpovednosti\nžalobcu voči žalovanému za škodu, t. j. porušenie právnej povinnosti (existencia protiprávneho úkonu\nzo strany žalobcu), vznik škody ako majetkovej ujmy, existencia príčinnej súvislosti medzi údajným\nprotiprávnym úkonom žalobcu a vzniknutou škodou, jeho zavinenie vo vzťahu k údajnej majetkovej\nškode, ktorá mala žalovanému údajne vzniknúť. Zdôraznil, že s výnimkou všeobecného konštatovania\no tom, že žalobca údajne nesprávne viedol účtovníctvo v prospech žalovaného, čím mu vznikla škoda,\nžalovaný neprodukoval v prvoinštančnom konaní a ani v odvolaní žiadne konkrétne skutkové tvrdenia\npreukazujúce a označujúce jednoznačné povinnosti žalobcu k porušeniam vytýkaným žalovanému ako\ndaňovému subjektu správcom dane, tak aby bolo možné dospieť k nespornému záveru, že žalobca\nzodpovedá za povinnosť žalovaného zaplatiť vyrubené sankcie zo strany správcu dane, eventuálne\nže by bol povinný za neho zaplatiť daňové nedoplatky. V tejto súvislosti žalobca poukazoval aj na\nustanovenie § 132 ods. 2 CSP. Vzhľadom na uvedené preto žalobca považoval postup súdu prvej\ninštancie, ktorý zamietol vykonanie žalovaným navrhovaných dôkazov, za neporušujúci právo na\nspravodlivé súdne konanie a napadnuté rozhodnutie nepovažoval za predčasné. Taktiež nesúhlasil\ns námietkou žalovaného, že napadnutý rozsudok možno považovať za arbitrárny. S poukazom na\nuvedené žalobca navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal mu voči žalovanému\nnárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\n6. Vyjadrenie žalobcu k odvolaniu bolo žalovanému doručené dňa 13.08.2025 (č.l. 115 s. spisu). Ďalšie\nvyjadrenia strán sporu v odvolacom konaní neboli súdu doručené.\n7. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd (ďalej aj ako „odvolací súd“ alebo aj ako „krajský súd“) v\nzmysle § 34 CSP, po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu\nprvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380\nCSP, postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného\nnie je dôvodné.\n\n8. Podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je\nupravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie\nje uzavretá.\n9. Podľa § 358 Obchodného zákonníka, na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré možno uplatniť\nna súde. Započítaniu však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale premlčanie nastalo až po dobe,\nkeď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie.\n10. Podľa § 373 Obchodného zákonníka, kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný\nnahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené\nokolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.\n11. Podľa § 379 Obchodného zákonníka, ak tento zákon neustanovuje inak, nahrádza sa skutočná\nškoda a ušlý zisk. Nenahrádza sa škoda, ktorá prevyšuje škodu, ktorú povinná strana v čase vzniku\nzáväzkového vzťahu ako možný dôsledok porušenia svojej povinnosti predvídala alebo ktorú bolo možné\npredvídať s prihliadnutím na skutočnosti, ktoré v uvedenom čase povinná strana poznala alebo mala\npoznať pri obvyklej starostlivosti.\n12. Podľa § 757 Obchodného zákonníka, pre zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinností\nustanovených týmto zákonom platia obdobne ustanovenia § 373 a nasl.\n13. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením\nprávnej povinnosti.\n14. Podľa § 580 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie\nje rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči\ndruhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé\nna započítanie.\n15. Podľa čl. 8 Základných princípov CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité\npre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti\na podľa pokynov súdu.\n16. Podľa § 150 ods. 1, 2 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce\nskutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd\nstrany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.\n17. Podľa § 151 ods. 1, 2 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa\npovažujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,\nuvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.\n18. Podľa § 153 ods. 1, 2, 3 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky\nprocesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené\nvčas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a\nhospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana\nnepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania\nalebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky\nprocesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.\n19. Podľa § 178 ods. 1, 2 CSP, za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu\nveci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Dôkazným prostriedkom je najmä\nvýsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie\nje spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.\n20. Podľa § 186 ods. 2 CSP, súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť\no ich pravdivosti. Na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na ktorých sa strany dohodli, súd neprihliada.\n\n21. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku\nvecne správne.\n22. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\n23. Po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu, napadnutým rozsudkom a s konaním pred súdom\nprvej inštancie, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s odvolaním žalovaného a vyjadrením\nžalobcu k odvolaniu, odvolací súd konštatuje, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku\nsúdu prvej inštancie v rozsahu napadnutom odvolaním, preto v súlade s § 387 ods. 2 CSP konštatuje\nsprávnosť dôvodov napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, spôsobom\nsúladným s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP rozhodnutie presvedčivo a náležitým spôsobom\nodôvodnil, keď sa v odôvodnení rozsudku vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre\nrozhodnutie vo veci samej, pričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmý myšlienkový postup\nsúdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným skutkovým a právnym záverom. Súd prvej inštancie\nvykonané dôkazy správne vyhodnotil a zistený skutkový stav správne právne posúdil. Konanie pred\nsúdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací\nsúd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého\nrozsudku. Na dôvody uvedené v napadnutom rozsudku odvolací súd v celom rozsahu odkazuje.\n24. Predmetom sporu bol po čiastočnom späťvzatí žaloby nárok žalobcu na zaplatenie sumy vo\nvýške 3 598,89 eura s príslušenstvom titulom uhradenia odplaty za poskytovanie účtovníckych služieb\nžalovanému v zmysle žalobcom vystavenej a žalovaným čiastočne plnenej faktúry č. 01152023 a\nzmluvy o vedení účtovníctva uzavretej podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka medzi stranami\nv ústnej forme. Žalovaný v konaní v rámci svojej procesnej obrany namietal, že pohľadávka žalobcu\nuplatnená v konaní v zostávajúcej výške zanikla započítaním s jeho pohľadávkou vo výške 3 598,89\neura, ktorá mu vznikla z titulu tvrdeného nároku na náhradu škody voči žalobcovi v dôsledku jeho\nkonania v rozpore s povinnosťou konať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, najmä\nustanoveniami zákona o účtovníctve, platnými postupmi účtovania pre podnikateľov, Obchodného\nzákonníka a príslušných daňových zákonov. Súd prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a III. žalobe\nv rozsahu po čiastočnom späťvzatí vyhovel a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom\nrozsahu, pričom konštatoval, že žalovaný vo vzťahu k dôkazom navrhnutým až na pojednávaní konanom\ndňa 03.04.2025 tieto nepredniesol včas, preto súd prvej inštancie aplikoval sudcovskú koncentráciu\nkonania v zmysle § 153 CSP. Vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku na odplatu za poskytnutie\núčtovníckych služieb uviedol, že tento nárok nebol žalovaným vecne sporovaný, žalovaný sa bránil\ntvrdením o zániku pohľadávky v dôsledku započítania, resp. kompenzačnou námietkou v uvedenom\nrozsahu v konaní. Súd prvej inštancie vo vzťahu k procesnej obrane žalovaného dospel k záveru,\nže žalovaný v spore neprodukoval žiadne konkrétne skutkové tvrdenia, z ktorých by bolo možné\nvyabstrahovať, akého konkrétneho porušenia povinnosti sa mal žalobca dopustiť a že zodpovedá za\npovinnosť žalovaného zaplatiť za sankcie vyrubené správcom dane a daňové nedoplatky.\n25. Úlohou odvolacieho súdu bolo posúdiť, či odvolacie námietky žalovaného sú dôvodné.\n26. K odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru o tom, že\nv konaní neprodukoval skutkové tvrdenia, ktorými by preukazoval svoju pohľadávku voči žalobcovi\nna náhradu škody a že tieto tvrdenia uviedol už odpore proti platobnému rozkazu a vyplynul z nich\nzáver o nesprávnom vedení účtovníctva zo strany žalobcu, čo viedlo k vzniku škody na jeho strane v\nrozsahu sankcií mu vyrubených správcom dane a daňových nedoplatkov, odvolací súd uvádza, že z\nobsahu súdneho spisu vyplynulo, že žalovaný v konaní ako aj v odvolaní tvrdil, že žalobca mu svojim\nkonaním, resp. nekonaním, ktoré malo spočívať v nesprávnom vedení účtovníctva a v konaní v rozpore\nso všeobecne záväznými právnymi predpismi, ustanoveniami zákona o účtovníctve, platnými postupmi\núčtovania pre podnikateľov, v rozpore s Obchodným zákonníkom a príslušnými daňovými predpismi\nspôsobil škodu vo výške 3 598,89 eura, ktorej výška vyplynula zo sankcií vyrubených žalovanému\nsprávcom dane a zaplatením daňových nedoplatkov. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej\ninštancie, že pokiaľ bol obchodno-záväzkový vzťah medzi stranami sporu uzavretý ústne a žalovaný\nsi uplatnil svoj nárok aj titulom zmluvnej zodpovednosti, bol povinný jednoznačne vymedziť konkrétnu\nzmluvnú povinnosť, ktorú žalobca porušil a preukázať aj existenciu príčinnej súvislosti medzi porušením\n\ntejto povinnosti a vznikom škody. Odvolací súd taktiež v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru,\nže skutkové tvrdenia žalovaného vo vzťahu k porušeniu povinnosti žalobcom (zmluvnej alebo zákonnej)\nsú všeobecné a nie je možné z nich vyabstrahovať, akého konkrétneho porušenia povinnosti sa mal\nžalobca dopustiť, aké ustanovenie Obchodného zákonníka, zákona o účtovníctve alebo iného právneho\npredpisu mal porušiť s následkom vzniku žalovaným tvrdenej škody.\nPokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa jeho argumentáciou a skutkovými\ntvrdeniami, ktoré spočívali v nesprávnom vedení účtovníctva žalobcom a vznikom škody na jeho strane,\nna preukázanie ktorej predložil listinné dôkazy nezaoberal, odvolací súd konštatuje, že sa stotožnil\nso záverom súdu prvej inštancie, že nepostačuje, ak si žalovaný uplatnil nárok na náhradu škody\nspočívajúci v jeho tvrdení, že nekvalitným poskytovaní účtovníckych služieb a konaním v rozpore\ns nešpecifikovanými ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov, mala žalovanému\nvzniknúť škoda vo výške 3 598,89 eura. Odvolací súd zdôrazňuje, že civilné sporové konanie je\nkonaním kontradiktórnym, čo znamená, že tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje právne\nnásledky, musí primárne tvrdiť skutočnosti a k tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné\nprostriedky, inak nemôže byť úspešnou. Súd je v procese zisťovania skutkového stavu veci limitovaný\nskutkovými tvrdeniami strany sporu, ktoré sú následne podkladom pre určenie predmetu dokazovania.\nPokiaľ však žalovaný v kontexte uvedeného, v rámci svojej povinnosti tvrdiť, k otázke vzniku jeho nároku\nna náhradu škody, uviedol len všeobecné konštatovania o nesprávnom vedení účtovníctva žalobcom a\njeho konaní v rozpore s nešpecifikovanými ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov,\nz ktorých nie je možné subsumovať konkrétne a jednoznačné porušenie povinnosti zo strany žalobcu,\nnemožno dospieť k záveru, že v konaní uniesol bremeno tvrdenia vo vzťahu k ním uplatnenému nároku.\nTaktiež odvolací súd poukazuje aj na ustanovenie § 132 ods. 2 CSP s tým, že je vylúčené, aby žalovaným\npredložené listiny nahradili jeho podstatné skutkové tvrdenia v konaní, nakoľko v takom prípade by\nprocesná aktivita a zodpovednosť žalovaného za riadne prednesenie skutkových tvrdení bola popretá\na prenesená na súd, ktorý však nemá povinnosť si neúplne skutkové tvrdenia strany sporu dopĺňať z\nním predložených listinných dôkazov. V civilnom sporovom konaní totiž nepostačuje predložiť listinné\ndôkazy, ale je zároveň potrebné uplatniť rozhodujúce skutkové tvrdenia, ktoré by mali predložené\nlistinné (prípadne iné) dôkazy preukázať. Bez splnenia tejto povinnosti (povinnosti tvrdenia) je v zásade\npredkladanie dôkazov nadbytočné, pretože nie je úlohou súdu extrahovať z predložených dôkazov tie\nrozhodujúce skutočnosti, ktoré sú v prospech niektorej zo sporových strán.\nOdvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou,\nv súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou\ndôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného\nbremena, potom z predmetnej zásady následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého je\nkaždá strana povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu\npriaznivá a ktorej sa domáha. Z uvedeného zároveň vyplýva, že strana domáhajúca sa určitých právnych\nnásledkov, ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet - neobjasneného skutkového stavu, resp.\nurčitej relevantnej skutočnosti (k tomu viď napr. nález ÚS SR sp. zn. I.ÚS/24/2019 zo dňa 09.06.2020).\nS poukazom na uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že\nžalovaný vo vzťahu k ním uplatnenému nároku na náhradu škody, ktorú pohľadávku si mal započítať voči\nžalobou uplatnenej pohľadávke, v dôsledku čoho mala pohľadávka žalobcu zaniknúť, riadne neuviedol\nskutkové tvrdenia o porušení konkrétnej povinnosti žalobcom, ako ani o existencii priamej príčinnej\nsúvislosti medzi ním tvrdenou škodou a dostatočne nešpecifikovaným porušením povinnosti, a teda v\nkonečnom dôsledku nepreukázal existenciu svojho nároku na náhradu škody a v tej súvislosti ani zánik\npohľadávky žalobcu uplatnenej žalobou po jej čiastočnom späťvzatí. Odvolací súd preto považoval túto\nodvolaciu námietku žalovaného za nedôvodnú.\n27. K odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie odmietol vykonať ním navrhnuté\ndokazovanie a nevykonal navrhovaný výsluch svedkyne G. L. a výsluch strany sporu - predsedu\npredstavenstva žalovaného, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie, odvolací\nsúd uvádza, že v predmetnej veci súd prvej inštancie v bodoch 7., 40., 41. a 42. odôvodnenia\nnapadnutého rozhodnutia podrobne a zrozumiteľne odôvodnil, prečo v konaní nevykonal žalovaným\nnavrhovaný výsluch svedkyne G. L. a žalovaného ako strany sporu s tým, že vo vzťahu k týmto\n\ndôkazným návrhom predneseným žalovaným až na pojednávaní nariadenom na deň 03.04.2025\naplikoval sudcovskú koncentráciu konania podľa § 153 CSP.\nOdvolací súd v tejto súvislosti dodáva, že koncentrácia konania je efektívnym nástrojom racionálneho\na odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Ak strana nepredložila prostriedky procesného útoku\na prostriedky procesnej obrany včas, súd nemusí (fakultatívne) na ne prihliadnuť. V danom prípade\nsa nové, až na predmetnom pojednávaní vznesené, návrhy žalovaného na doplnenie dokazovania\nvzťahovali na spornú otázku existencie pohľadávky žalovaného na náhradu škody voči žalobcovi,\nteda otázku, ktorá bola žalobcom sporovaná už v replike k podanému odporu zo dňa 12.02.2024. Z\nobsahu súdneho spisu vyplynulo, že súd prvej inštancie umožnil uznesením č.k. 65Cb/20/2024 - 69\nzo dňa 20.05.2024 žalovanému sa k tomuto procesnému útoku žalobcu vyjadriť a predniesť svoje\nvlastné rozhodujúce skutkové tvrdenia a označiť a navrhnúť dôkazy na svoju obranu, žalovaný však na\npredmetnú výzvu súdu nereagoval a dupliku do súdneho spisu nedoručil. Nové návrhy na doplnenie\ndokazovania žalovaný predniesol až na pojednávaní vo veci konanom dňa 03.04.2025, pričom z jeho\nstrany neboli tvrdené ani preukázané žiadne osobitné dôvody (objektívnej alebo subjektívnej povahy),\nktoré by mu bránili vo včasnom uplatnení predmetných prostriedkov procesnej obrany - návrhu na\ndoplnenie dokazovania výsluchom svedka a strany sporu. Odvolací súd mal v zhode so súdom prvej\ninštancie za to, že práve v takejto situácii je dôvodné uplatnenie koncentrácie konania, kedy súd\nneakceptuje nové (dovtedy stranou nevznesené) dôkazné návrhy, a to najmä s poukazom na skutočnosť,\nže ich akceptácia by viedla k odročeniu pojednávania.\nPokiaľ žalovaný v odvolaní poukazoval na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n4Cdo/100/2018 a sp. zn. 5Cdo/202/2018, odvolací súd konštatuje, že tieto nie je možné aplikovať\nna prejednávanú vec z dôvodu odlišného skutkového stavu veci, nakoľko v predmetnom spore súd\nprvej inštancie zamietol návrhy žalovaného na doplnenie dokazovania s poukazom na sudcovskú\nkoncentráciu konania a taktiež predmetné navrhované dôkazy mali preukazovať nárok žalovaného na\nnáhradu škody, ktorý však nebol z jeho strany riadne a dostatočne skutkovo tvrdený a v tejto situácii\npreto ich nevykonanie nemohlo mať na posúdenie nedostatočne tvrdeného skutkového stavu vplyv.\nOdvolací súd taktiež zdôrazňuje, že pri vykonávaní dokazovania nie je súd viazaný návrhmi strán sporu\na nemá povinnosť vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je\nvadou spôsobujúcou strane odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 185\nods. 1 CSP súd rozhodne, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná. Zároveň súd nevykonáva dokazovanie,\nktoré nemá význam pre vec samu.\nNa zdôraznenie správnosti vyššie uvedených záverov odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie\nÚstavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/33/2021 zo dňa 26.01.2021, v zmysle ktorého „účelom\na zmyslom koncentrácie konania v civilnom sporovom konaní (§ 153 a § 154 Civilného sporového\nporiadku) je najmä prispieť k naplneniu princípu procesnej ekonómie vrátane rýchlosti konania, zabrániť\nzdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas.\nProcesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by\nkonala starostlivo (subjektívne hľadisko). Je plne v diskrečnej právomoci súdu, či omeškaný procesný\núkon strany ospravedlní alebo nie“.\nS poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v konaní pred súdom prvej inštancie nedošlo\nk porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces a konanie netrpí inou vadou, ktorá by mohla mať za\nnásledok nesprávne rozhodnutie vo veci, nakoľko bolo plne v diskrečnej právomoci súdu prvej inštancie\nposúdiť, či prihliadne alebo neprihliadne na žalovaným oneskorene prednesené návrhy na doplnenie\ndokazovania, pričom svoj záver o aplikácii sudcovskej koncentrácie konania v zmysle § 153 CSP riadne\nvysvetlil v odôvodnení napadnutého rozsudku. Odvolací súd preto považoval túto odvolaciu námietku\nžalovaného za nedôvodnú.\n28. K odvolacej námietke žalovaného, že napadnutý rozsudok je arbitrárny a súd prvej inštancie sa\nv jeho odôvodnení nevysporiadal s jeho argumentáciou ohľadom uplatnenej náhrady škody, s jeho\nskutkovými tvrdeniami a s dôvodmi nevykonania ním navrhovaných dôkazov, odvolací súd uvádza,\nže po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom dospel k záveru, že v ňom neabsentuje zásadné\nvysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie a argumentáciu súdu prvej inštancie obsiahnutú\nv odôvodnení napadnutého rozsudku nie je možné považovať za vnútorne rozpornú. Súd prvej\n\ninštancie náležitým spôsobom napadnutý rozsudok odôvodnil, keď sa v jeho odôvodnení vysporiadal so\nvšetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci samej, pričom z odôvodnenia napadnutého\nrozsudku je zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným skutkovým\na právnym záverom. Súd prvej inštancie v bode 9. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol\nskutkový stav ním zistený vykonaným dokazovaním a v bodoch 40. až 59. odôvodnenia napadnutého\nrozsudku súd jasne a zrozumiteľne uviedol, z akých dôvodov a akými myšlienkovými postupmi sa\nriadil, keď dospel k záveru, že žalobou uplatnený nárok je dôvodný a naopak žalovaný nepreukázal v\nkonaní svoju procesnú obranu, z akých dôvodov nepovažoval za splnené bremeno tvrdenia na strane\nžalovaného a z akých dôvodov nevykonal ním na pojednávaní navrhované dôkazy. Súd prvej inštancie\nsa tak v odôvodnení napadnutého rozsudku so žalobou uplatneným nárokom vysporiadal v intenciách\nprocesného útoku žalobcu a procesnej obrany žalovaného dostatočným a náležitým spôsobom.\nOdvolací súd zdôrazňuje, že povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva\nstrany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá\nvšetkými právne relevantnými dôvodmi uplatneného návrhu, ako aj špecifickými námietkami strany\nsporu. Porušením uvedeného práva sa strane sporu odníma možnosť náležite skutkovo aj právne\nargumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych\nopravných prostriedkov. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej\nmiere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces, treba preto považovať aj taký nedostatok\nrozhodnutia súdu, keď rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné\nvysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne, ak argumentácia obsiahnutá v\nodôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé\n(k tomu viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obdo/87/2021 zo dňa\n30.09.2022). Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd\nstotožnil s jeho právnymi názormi, hodnotením dôkazov (IV. ÚS 22/04) a ani právo na to, aby bola strana\nsporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04).\nOdvolací súd preto považoval túto odvolaciu námietku žalovaného za nedôvodnú.\n29. Odvolací súd ďalej uvádza, že za rešpektovania zásady viazanosti odvolacími dôvodmi sa zaoberal\nžalovaným uplatnenými odvolacími dôvodmi a s tým súvisiacou argumentáciou obsiahnutou v jeho\nodvolaní, v nadväznosti na čo konštatuje, že žalovaný ako odvolateľ síce v odvolaní uviedol, že ho\npodáva aj z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z\nnesprávneho právneho posúdenia veci), avšak opodstatnenosť jeho aplikácie relevantným spôsobom\nnezdôvodnil. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bol oprávnený a (zároveň)\npovinný zaoberať sa konkrétnou odvolacou námietkou/konkrétnym odvolacím dôvodom, nestačí len\ndeklarovanie tohto odvolacieho dôvodu v odvolaní poukazom na konkrétne písm. ustanovenia § 365\nods. 1 CSP, ale je potrebné uviesť aj konkrétne odvolacie námietky strany napĺňajúce ten, ktorý odvolací\ndôvod. Povinnosť úradného prieskumu odvolacieho súdu nad rámec dôvodov vymedzených odvolaním\nje zúžená len na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok (ktorých existenciu odvolací súd po\npreskúmaní napadnutého rozsudku ako aj konania na súde prvej inštancie, ktoré jeho vyhláseniu\npredchádzalo, nezistil). V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že žalovaný vo svojom odvolaní\nodvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP iba deklaroval, ale konkrétne nenamietal nesprávnu\naplikáciu hmotnoprávnych ustanovení Obchodného zákonníka ani Občianskeho zákonníka súdom prvej\ninštancie, a tak táto nemohla byť ani predmetom prieskumu odvolacím súdom, a to vzhľadom na\nviazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).\n30. Záverom odvolací súd dodáva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené\nstranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú\nskutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového,\nale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na\nzáver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany na spravodlivý proces (pozri\nnapr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ako „ESĽP\") vo svojej judikatúre\nzdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho\nchápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto\npovinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť\nrozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného\nprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre\nrozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý\n\nje pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.\nŠpanielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra\n1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higins c. Francúzsko z 19. februára 1998).\n31. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a\nIII. ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP potvrdil, keďže neboli naplnené\nodvolacie dôvody uvádzané žalovaným.\n32. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj\nna odvolacie konanie.\n33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v\nspojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný v\ncelom rozsahu, odvolací súd mu priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania\nv rozsahu 100 %. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej\ninštancie samostatným uznesením.\n34. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ\nnemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).\nNesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447\npísm. d/, e/ CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "65Cb/20/2024", "guid": "009eb496-29ea-4d7e-90fb-96b948ca7001:050c2715-7af3-4c40-b102-c29d5aaaf8fd", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:1a879bac-1c9f-48f8-a2e8-16f1fb6bf194", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 22/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 22/04 z 30. 1. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-01-30", "citacie_n": 205, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1a879bac-1c9f-48f8-a2e8-16f1fb6bf194"}, {"guid": "575b3349-1e87-4b24-a5be-457b5c4426fa:9b948f96-3443-44d6-a3f0-7c89d8f06a80", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2024:1115230486.2", "spisova_znacka": "8Cdo/139/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/139/2024 z 4. 12. 2024", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2024-12-04", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2024:1115230486.2"}, {"guid": "2cab1cba-ac75-4cdd-9bc3-528c5c255df4:e3cef97e-d203-4042-89a4-62848522d105", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:8516201201.1", "spisova_znacka": "4Obdo/87/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/87/2021 z 30. 9. 2022", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2022-09-30", "citacie_n": 31, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:8516201201.1"}, {"guid": "cac13a85-eb01-44e4-985f-b5cf71a9a345:585b8a18-4f83-4ed3-9fd0-543a270dad78", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:2509214126.1", "spisova_znacka": "5Cdo/202/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/202/2018 z 28. 10. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-10-28", "citacie_n": 166, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:2509214126.1"}, {"guid": "e459d317-40a7-4a72-b0fb-fad3952b424f:4386d9d1-18ab-49c4-a97e-ade81b744877", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2025:6120395379.1", "spisova_znacka": "1Cob/8/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1Cob/8/2024 z 23. 1. 2025", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2025-01-23", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2025:6120395379.1"}], "citovane_v": []}