Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 7CoPr/13/2025 6123211880 31. 03. 2026 Mgr. Nina Dubovská ECLI:SK:KSBA:2026:6123211880.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXXX/XX, E., právne zast. D. JUDr. Juraj Hamuľák, PhD., advokát so sídlom Jégého 16999/12, Bratislava, IČO: 43 323 022, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 21.984 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 30.07.2024, č.k. B3-11Cpr/7/2023-216, takto rozhodol: I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 30.07.2024, č.k. B3-11Cpr/7/2023-216 sa z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e. II. Po právoplatnosti uznesenia sa vec postupuje Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866. III. Žalovaný m á proti žalobkyni n á r o k na náhradu trov konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu (výrok I.), ktorou sa žalobkyňa, po zmene žaloby, domáhala zaplatenia žalovanej sumy 21.984 eur s prísl. ako náhrady rozdielu vo funkčnom plate na tom skutkovom základe, že v zmysle rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.04.2022 č.k. 5S/46/2020-113, právoplatného dňa 31.05.2022 (ďalej len „Rozsudok Krajského súdu v Bratislave“), ktorým bolo zrušené rozhodnutie č. SPOU-PO-PK-98/2019 Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 11.12.2019 (ďalej len „Rozhodnutie žalovaného“), v spojení s Personálnym rozkazom Prezidenta Policajného zboru č. 95 zo dňa 25.09.2019 (ďalej len „Personálny rozkaz Prezidenta PZ č. 95“), platí právny stav spred ich účinnosti a žalobkyňa je naďalej v zmysle platného právneho stavu zaradená na pôvodnej funkcii od 30.09.2019, a žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % (výrok II.). 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ust. § 173 ods. 1 až 4, § 187 ods. 1 až 3, § 2a ods. 1 až 4 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z.z.“), ust. § 2 ods. 1 a 2, § 2a ods. 1 a 2, § 3 ods. 1 a 2, § 6 ods. 1 a 2, § 8, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 a 2, zákona č. 365/2004 Z.z. antidiskriminačný zákon (ďalej len „antidiskriminačný zákon“), ust. § 307 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a vecne tým, že na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil a medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa bola podľa ust. § 35 ods. 1 písm. a) zákona č. 73/1998 Z.z. prevedená Personálnym rozkazom Prezidenta PZ č. 95 na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave II (ďalej len „OR PZ BA II“) Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave, služobného úradu MV SR (žalovaného). Súčasne bola dňom 30.09.2019 podľa ust. § 35 ods. 8 zákona č. 73/1998 Z.z.
odvolaná z dovtedajšej funkcie. Následne bola žalobkyňa v zmysle ust. § 33 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. Personálnym rozkazom riaditeľa OR PZ BA II č. 269 zo dňa 30.09.2019 s účinnosťou od 01.10.2019 (ďalej len „Personálny rozkaz riaditeľa OR PZ BA II č. 269“) ustanovená do funkcie starší referent 1. operatívneho oddelenia odboru kriminálnej polície OR PZ BA II, Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave, služobného úradu MV SR (žalovaného) s miestom výkonu štátnej služby Bratislava. Proti Personálnemu rozkazu Prezidenta PZ č. 95 o prevedení podala žalobkyňa odvolanie, o ktorom rozhodla ministerka vnútra SR Rozhodnutím žalovaného (č. SPOU-PO-PK-98/2019 zo dňa 11.12.2019) tak, že odvolanie zamietla a napadnutý Personálny rozkaz Prezidenta PZ č. 95 potvrdila. Následne žalobkyňa podala na Krajskom súde v Bratislave žalobu o preskúmanie zákonnosti uvedeného Rozhodnutia žalovaného. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (č.k. 5S/46/2020-113 zo dňa 26.04.2022) bolo Rozhodnutie žalovaného v spojení s Personálnym rozkazom Prezidenta PZ č. 95 zrušené a vec bola vrátená žalovanému na ďalšie konanie z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutí pre nezrozumiteľnosť a nedostatočné odôvodnenie. Konanie o nárokoch žalobkyne na zaplatenie tam konajúci súd zastavil s odôvodnením, že žalobkyňa v tejto časti žalobu vzala späť. Dňa 05.08.2022 doručil právny zástupca žalobkyne žalovanému výzvu na plnenie uvedeného Rozsudku Krajského súdu v Bratislave a na úhradu rozdielu v plate. Žalovaný listom zo dňa 09.08.2022 uviedol, že z predmetného Rozsudku Krajského súdu v Bratislave ani zo zákona č. 73/1998 Z.z. mu nevyplýva povinnosť na požadované plnenie, pričom poukázal aj na výrok o zastavení konania v časti peňažných nárokov žalobkyne. Žalobkyňa zastávala názor, že zrušením uvedených rozhodnutí sa obnovil právny stav pred ich vydaním, mala byť naďalej zaradená na pôvodnej funkcii, preto si uplatnila nárok na zaplatenie rozdielu medzi platom vyplácaným po prevedení a funkčným platom (vrátane osobitných platových zložiek), ktorý by jej patril podľa pôvodného zaradenia. Žalovaný namietal, že prevedenie žalobkyne na inú funkciu sa realizuje podľa ust. § 35 zákona č. 73/1998 Z.z. jej odvolaním z doterajšej funkcie a ustanovením do inej funkcie podľa ust. § 33 citovaného zákona a že Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave bol zrušený len Personálny rozkaz Prezidenta PZ č. 95 o prevedení žalobkyne na inú funkciu, nie však Personálny rozkaz riaditeľa OR PZ BA II č. 269 o jej ustanovení do funkcie, ktorým jej boli priznané platové náležitosti, ktorý naďalej ostal v platnosti, a preto žalobkyni nemohla vzniknúť strata na zárobku. Žalovaný namietal nedostatok pasívnej legitimácie s tým, že žalobkyňa nesprávne označila žalovaného ako Slovenskú republiku – MV SR, hoci služobným úradom je MV SR, že o peňažných nárokoch zo služobného pomeru rozhoduje služobný úrad v režime zákona č. 73/1998 Z.z., pričom žalobkyňa nevyužila zákonom predpokladané prostriedky ochrany, vrátane správnej žaloby a že na základe skutkového stavu po Rozsudku Krajského súdu v Bratislave bolo potrebné o prevedení žalobkyne opätovne rozhodnúť, Prezident Policajného zboru personálnym rozkazom č. 222 zo dňa 31.10.2022 (ďalej len „Personálny rozkaz Prezidenta PZ č. 222“) podľa ust. § 35 ods. 1 písm. a) zákona č. 73/1998 Z.z. dňom 01.10.2019 previedol žalobkyňu na OR PZ BA II a súčasne dňom 30.09.2019 ju odvolal z jej doterajšej funkcie. Žalobkyňa tak aj naďalej vykonáva štátnu službu vo funkcii za plat priznaný Personálnym rozkazom riaditeľa OR PZ BA II č. 269 o ustanovení a pokiaľ sa domnievala, že platové náležitosti jej boli priznané nesprávne, mala možnosť domáhať sa ich preskúmania v správnom súdnictve, čo však neurobila. Žalovaný zdôraznil, že o peňažných nárokoch zo služobného pomeru rozhoduje služobný úrad v režime zákona č. 73/1998 Z.z., a nie súd a že uplatnený nárok je nepreukázaný a nepreskúmateľný. Uviedol, že personálne rozkazy predstavujú individuálne správne akty, pričom žalobkyňa mohla využiť postupy podľa Dvanástej časti zákona č. 73/1998 Z.z., vrátane opravných prostriedkov, pričom o peňažných nárokoch zo služobného pomeru je podľa žalovaného oprávnený rozhodovať výlučne služobný úrad. Vo vzťahu k námietke žalovaného týkajúcej sa nesprávneho označenia žalovaného, resp. nelegitímneho spôsobu jeho zmeny, súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa v žalobe pôvodne označila ako žalovaného štát, následne však uviedla, že ide o chybu v písaní a žalovaným má byť MV SR, preto súd prvej inštancie vychádzal z označenia žalovaného, ktoré žalobkyňa následne spresnila vo svojom podaní adresovanom súdu, a v konaní konal s MV SR ako so žalovaným. Pasívnu vecnú legitimáciu tohto subjektu posudzoval podľa príslušnej právnej úpravy, na základe ktorej bol uplatnený nárok žalobkyne. Konštatoval, že z citovaných ustanovení zákona č. 73/1998 Z.z. vyplýva, že o nároku policajta na náhradu škody voči služobnému úradu rozhoduje nadriadený, v ktorom prípade nie je daná právomoc všeobecného súdu na rozhodovanie o takomto nároku a v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“), rozhodnutie sp. zn. 3Cdo/78/2018 a sp. zn. 3Cdo/79/2018 (R 71/2019), podľa ktorých nejde o výkon verejnej moci ani o úradný postup orgánu verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), ak orgán verejnej moci vystupuje voči vlastným zamestnancom v rámci ich služobného alebo pracovného vzťahu. Upozornil, že ak nadriadený policajta posudzuje jeho nárok na náhradu pri preložení na inú funkciu, nevystupuje ako orgán verejnej moci v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z., ale ako služobne nadriadený podľa zákona č. 73/1998 Z.z. Aj v prípade nesprávneho postupu nadriadeného policajta by pri aplikácii ust. § 113 zákona č. 73/1998 Z.z. nešlo o nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale o osobitný druh zodpovednosti služobného úradu za škodu podľa ust. § 173 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z., v zmysle ktorého služobný úrad zodpovedá za škodu spôsobenú policajtovi nadriadeným, porušením právnej povinnosti pri plnení služobných úloh. NS SR v rozhodnutí zo dňa 20.04.2011 sp. zn. 3Cdo/271/2009, ktoré sa týkalo nároku vyplývajúceho zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, vyslovil právny názor, že na rozhodovanie o takýchto nárokoch nie je daná právomoc civilného súdu, preto konanie zastavil a vec postúpil MV SR ako orgánu príslušnému na jej rozhodnutie. V prejednávanej veci však súd konanie nezastavil, ale žalobu posudzoval aj z hľadiska ustanovení iných právnych predpisov. Súd prvej inštancie konštatoval, že ak by posudzoval žalobu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., žalobkyňa by rovnako nebola úspešná. V prípade uplatnenia nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom je pasívne legitimovaným subjektom Slovenská republika, nie MV SR, ktorého ako žalovaného žalobkyňa vo svojich podaniach jednoznačne označila (nie štát). Keďže žaloba smerovala proti subjektu, ktorý nie je pasívne legitimovaný, konajúci súd by ju z tohto dôvodu zamietol bez potreby zaoberať sa splnením ďalších zákonných predpokladov zodpovednosti za škodu. Súd prvej inštancie sa zároveň zaoberal aj posúdením žaloby podľa ustanovení antidiskriminačného zákona a uviedol, že žalobkyňa spočiatku na pojednávaní uvádzala, že svoj nárok odvodzuje zo zákona č. 73/1998 Z.z., kde boli zrušené personálne rozkazy a domáhala sa určenia nezákonnosti konania z dôvodu diskriminácie. Diskrimináciu pôvodne nešpecifikovala, pretože nevedela určiť vhodného komparátora, pričom tvrdila, že ide o konanie v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, neskôr za komparátora označila F. F.. Z procesnoprávneho hľadiska podľa ust. § 11 antidiskriminačného zákona nesie žalovaný dôkazné bremeno preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca predloží dôkazy, ktoré umožňujú dôvodne usudzovať na porušenie zásady. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa nepredložila dôkazy, z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať na porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, pričom postačovala len určitá miera pravdepodobnosti. Žalobkyňa bola povinná preukázať rozdiel v zaobchádzaní s porovnateľnou osobou alebo osobami na rovnakej pozícii, voči ktorým diskriminácia nebola aplikovaná, ako aj dôvod, z ktorého malo dôjsť k diskriminácii, čo však neuviedla a neoznačila. Ako komparátora označila F. F., ale neuviedla, ako s ním žalovaný nakladal odlišne. Žalobu preto súd prvej inštancie považoval za nedôvodnú. Žalobkyňa nepreukázala ani vznik ujmy vyplývajúcej z nedodržania práva na rovnaké zaobchádzanie, pričom medzi dôvodom namietanej diskriminácie a vzniknutou ujmou musí existovať príčinná súvislosť. Konajúci súd poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn. IV. ÚS 292/2010 a sp. zn. II. ÚS 65/2015, podľa ktorej dôkazné bremeno v antidiskriminačnom konaní nespočíva výlučne na žalovanom. Žalobca je povinný najprv preukázať skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať na priame alebo nepriame porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobca musí tvrdiť a predložiť dôkazy, z ktorých možno dôvodne usudzovať že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo, a tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je jeho znevýhodnenie v zamestnaní oproti ostatným zamestnancom. Až potom sa presúva dôkazné bremeno na žalovaného, ktorý má preukázať svoje tvrdenia, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Domnienku porušenia zásady rovnakého zaobchádzania môže žalovaný vyvrátiť preukázaním, že namietané konanie alebo opomenutie sledovalo oprávnený záujem a bolo objektívne odôvodnené, primerané a nevyhnutné na jeho dosiahnutie. Žalobkyňa podľa súdu prvej inštancie nesplnila svoju dôkaznú povinnosť, preto žalobu zamietol, keďže ju považoval za nedôvodnú a ďalej sa nezaoberal ani nárokom na finančné zadosťučinenie vyčísleným ako rozdiel v plate. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 CSP, keďže v konaní bola úspešná bola žalovaná strana, priznal jej náhradu trov konania v plnej výške s odkazom na ust. § 262 ods. 2 CSP. 3. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v celom rozsahu podala odvolanie žalovaná z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, t.j. že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa uviedla, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že späťvzatie časti žaloby urobila na základe výzvy Krajského súdu v Bratislave a poukázala na zvukový záznam z pojednávania vo veci sp. zn. 5S/46/2020 zo dňa 26.04.2022, z ktorého vyplýva, že nárok na úhradu rozdielu vo funkčnom plate patrí žalobkyni už z povahy rozhodnutia, ktorým sa zrušili napadnuté rozhodnutia. Ide o finančné vyrovnanie, predstavujúce rozdiel medzi platom na pôvodnom služobnom zaradení, ktorý jej podľa Rozsudku Krajského súdu
v Bratislave patril a patrí, a súčasným platom, vrátane všetkých jeho zložiek. Domnievala sa, že ide o zákonnú povinnosť orgánu verejnej správy po zrušení Rozhodnutia žalovaného. Namietala, že ak súd prvej inštancie vychádzal najmä zo záverov rozhodnutia NS SR zo dňa 20.04.2011 sp. zn. 3Cdo/271/2009, ktoré sa týkalo nároku zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, tak v uvedenom rozhodnutí NS SR vyslovil právny názor, že civilný súd nemá právomoc rozhodovať o takýchto nárokoch, konanie zastavil a vec postúpil MV SR ako príslušnému orgánu. Napriek tomu, že súd prvej inštancie na toto rozhodnutie poukazoval, konanie nezastavil a žalobu posudzoval aj podľa ustanovení iných právnych predpisov, preto žalobkyňa mala za to, že takýto postup bol nesprávny. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru o nedostatku svojej právomoci, mal konanie zastaviť už na jeho začiatku, tým že konanie nezastavil vystavil žalobkyňu riziku premlčania uplatnených nárokov. V tejto súvislosti poukázala žalobkyňa na ust. § 9 a § 10 CSP, v zmysle ktorých ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví; ak spor alebo vec patrí do právomoci iného orgánu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví a vec mu postúpi, pričom právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované. Namietala, že zamietnutím žaloby súd prvej inštancie zasiahol do práv a právom chránených záujmov žalobkyne na to, aby jej uplatnený nárok bol postúpený MV SR ako príslušnému orgánu na ďalšie konanie. Žalovaný sa v konaní snažil navodiť dojem, že nároky žalobkyne sú neopodstatnené pričom opomenul, že podľa ust. § 35 ods. 9 zákona č. 73/1998 Z.z. „Prevedenie na inú funkciu alebo preloženie na inú funkciu sa vykoná odvolaním policajta z doterajšej funkcie a jeho ustanovením do inej funkcie podľa § 33“. Personálny rozkaz Prezidenta PZ č. 95, ktorým bola žalobkyňa dňom 30.09.2019 odvolaná z doterajšej funkcie podľa ust. § 35 ods. 8 zákona č. 73/1998 Z.z. a zároveň prevedená na OR PZ BA II podľa ust. § 35 ods. 1 písm. a) uvedeného zákona, bol právoplatným Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zrušený. Tvrdenia žalovaného, že žalobkyni patrí iba funkčný plat po prevedení (resp. ustanovení) do inej funkcie, sú preto v rozpore so zákonom. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave boli zrušené rozhodnutia, resp. Personálny rozkaz Prezidenta PZ č. 95 o odvolaní žalobkyne z funkcie a jej prevedení na inú funkciu, preto mala žalobkyňa za to, že jej naďalej patril funkčný plat určený pre funkciu staršieho referenta špecialistu Expozitúry Bratislava Národnej protikorupčnej jednotky Národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru služobného úradu MV SR. Uviedla, že postupom prvoinštančného súdu došlo k narušeniu princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, pričom súd prvej inštancie nepostupoval v súlade s ust. § 181 ods. 2 CSP. Žalobkyňa v konaní výslovne uviedla, že svoje nároky uplatňuje podľa zákona č. 73/1998 Z.z. a súd prvej inštancie bez náležitého odôvodnenia a bez poskytnutia príslušného poučenia postupoval v konaní aj podľa iných právnych predpisov, a to aj napriek skutočnosti, že žalobkyňa vystupuje v postavení slabšej strany sporu, hoci žaloba a vyjadrenia žalobkyne jasne ukazovali, že nárok z tohto titulu neuplatňuje. Súd prvej inštancie podľa žalobkyne zmätočne odôvodnil rozhodnutie použitím zákona č. 514/2003 Z.z. s tým, že uviedol, že žaloba by nebola úspešná, pretože v prípade škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je pasívne legitimovaná Slovenská republika, nie MV SR. Argumentovala, že ak sa v odôvodnení konajúci súd odvolával na posudzovanie žaloby podľa iných zákonov, mal sa tým riadiť, pričom v skutočnosti žalobu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. vôbec neposudzoval. Žalobkyňa poukázala, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil skutkové okolnosti, čo viedlo k chybnej aplikácii a interpretácii antidiskriminačného zákona. Nebolo pravdou, že by vo svojom návrhu žalobkyňa určila F. F. za komparátora na účely diskriminácie. Výplatné pásky F. F. slúžili ako dôkazný prostriedok na vyčíslenie rozdielu v plate, keďže nemala prístup k platovým náležitostiam pre svoju funkciu. Súd prvej inštancie síce vyzval žalovaného, aby predložil výplatné pásky porovnateľného zamestnanca, na základe ktorých by žalobkyňa vedela vyčísliť rozdiel v plate, žalovaný ich ale odmietol predložiť. Žalobkyňa preto získala výplatné pásky F. F. s jeho súhlasom, aby mohla presne vyčísliť svoj nárok, F. F. bol teda použitý iba ako komparátor na určenie rozdielu v plate, nie ako osoba vo vecne porovnateľnej situácii ako žalobkyňa. Na prvom pojednávaní žalobkyňa uviedla, že nepozná osoby, ktorým by sa dostávalo priaznivejšieho zaobchádzania a že jediným rozdielom medzi nimi je „chránený dôvod“. Súd prvej inštancie nepochopiteľne citoval ustanovenia antidiskriminačného zákona bez akéhokoľvek prepojenia na prejednávanú vec. Žalobkyňa zdôraznila, že keď poukazovala na porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, nešlo o porovnanie s F. F.. Prvoinštančný súd nesprávne posúdil žalobu ako nedôvodnú z dôvodu, že žalobkyňa neuviedla, ako inak s ňou žalovaný nakladal v porovnaní s F. F.. Zopakovala, že F. F. nebol označený ako porovnateľná osoba – nebol ani odvolaný, ani prevedený z funkcie, jeho výplatné pásky slúžili výlučne na výpočet rozdielu v plate. Argumentovala, že ak sa súd prvej inštancie rozhodol posudzovať žalobu podľa antidiskriminačného zákona, mal tak urobiť s patričným dôrazom na všetky jeho ustanovenia. Diskriminácia totiž nie je len priama alebo nepriama, ale zahŕňa aj obťažovanie, sexuálne obťažovanie, neoprávnený postih, za diskrimináciu možno označiť aj pokyny či nabádanie na diskrimináciu. V tejto súvislosti dala do pozornosti ust.
§ 2a ods. 8 antidiskriminačného zákona. Ďalej uviedla, že z predložených dôkazov jednoznačne vyplýva, že sa domáhala svojich práv, ako vyplývalo z Rozsudku Krajského súdu v Bratislave a jej vyjadrení, upozorňujúcich na neodôvodnenú ignoranciu Rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo strany žalovaného, čím došlo k zjavne neoprávnenému postihu vo vzťahu k zamedzeniu kariérneho rastu aj vo vzťahu k jej funkčnému platu. Žalobkyňa tvrdila, že súdu prvej inštancie oznámila skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania zo strany žalovaného došlo. Namietala, že súd prvej inštancie nesprávne dospel k záveru, že nepreukázala vznik ujmy zo strany žalovaného pri porušení práva na rovnaké zaobchádzanie (titulom neoprávneného postihu). Podľa jej názoru samotná žaloba o zaplatenie rozdielu v plate, predstavuje ujmu na jej strane. Zároveň uviedla, že závery súdu prvej inštancie sú zmätočné, keď na jednej strane uvádza, že posudzoval žalobu podľa viacerých predpisov, a na druhej strane tvrdí, že podľa týchto predpisov žalobu neposudzoval, pretože by bola neúspešná. Je v rozpore s princípom právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutia, ak na prvom pojednávaní konajúci súd uviedol, že bude vec posudzovať podľa zákona č. 73/1998 Z.z., no následne vydal rozsudok s použitím iných predpisov, najmä antidiskriminačného zákona. Ak sa súd prvej inštancie rozhodol postupovať aj podľa antidiskriminačného zákona, mal dodržať postup podľa ust. § 307 a nasl. CSP, čo sa nestalo. V dôsledku nesprávneho postupu súdu prvej inštancie žalobkyňa nemohla plne uplatniť svoje procesné práva, čo podľa nej predstavuje porušenie práva na spravodlivý proces. Na základe uvedeného žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku I. a II. zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 21.984 eur s príslušenstvom (príslušný úrok z omeškania v zákonnej výške zo súm uvedených v odvolacom návrhu) a priznal žalobkyni proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, alternatívne navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril podaním zo dňa 06.11.2024, v ktorom uviedol, že sa nestotožňuje s právnym názorom a argumentáciou žalobkyne. Žalovaný sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa v konaní nepredložila dôkaz, z ktorého by bolo možné usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, pritom nemusela preukázať s istotou, že došlo k jej diskriminácii, postačila by len určitá miera pravdepodobnosti, bola však povinná preukázať rozdielne zaobchádzanie voči inej porovnateľnej osobe, nachádzajúcej sa v rovnakej alebo obdobnej situácii, voči ktorej diskriminácia aplikovaná nebola. Zároveň bola žalobkyňa povinná uviesť a preukázať dôvod diskriminácie, z ktorého diskriminácia zakázaná, ktorý dôvod žalobkyňa neoznačila, neuviedla ako s ňou žalovaný nakladal odlišne v porovnaní s porovnateľnou osobou, za ktorú sama označila F. F.. Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny.Začiatok formuláraSpodná časť formulára 5. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného vyjadrila v podaní zo dňa 31.03.2025 a odmietla tvrdenia žalovaného ako účelové. Mala za to, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré by vyvracali jej tvrdenia o porušení zásady zákazu diskriminácie a o šikanóznom konaní voči nej. Zároveň uviedla, že súdu prvej inštancie predložila všetky dôkazy a oznámila skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať na porušenie zásady rovnakého zaobchádzania zo strany žalovaného. Poukázala na to, že ust. § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona predstavuje významnú odchýlku od klasického sporového konania v oblasti dokazovania, keďže zavádza princíp preneseného dôkazného bremena zo žalobkyne na žalovaného. Tento princíp, vychádzajúci z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, reflektuje potrebu efektívnej ochrany zásady rovnosti, keďže diskriminácia sa spravidla neprejavuje otvorene a priame dôkazy o nej často neexistujú, pričom žalobcovia zvyčajne nedisponujú dostatočnými informáciami na jej jednoznačné preukázanie (porušenia zásady na rovnaké zaobchádzanie). Zmyslom tejto úpravy je, aby žalobca neprehral spor len preto, že nemá prístup k dôkazom. Nestačí však iba tvrdiť diskrimináciu, žalobca musí uviesť skutočnosti, z ktorých možno dôvodne predpokladať porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. Až následne prechádza dôkazné bremeno na žalovaného, ktorý musí preukázať, že k diskriminácii nedošlo. Na strane žalobcu pritom postačuje preukázanie určitej miery pravdepodobnosti, nie istoty, že došlo ku diskriminácii. Ak žalovaný neposkytne súdu dostatočné vysvetlenie, prečo mohlo dôjsť k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania voči žalobcovi, má sa za to, že diskriminácia bola preukázaná (uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/240/2019). Žalobkyňa už žalobe tvrdila, že došlo k diskriminácii, ale zároveň aj predložila dôkazy, z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, konkrétne k neoprávnenému postihu, došlo. Žalobkyňa mala za to, že preukázala aj pohnútku diskriminačného konania, spočívajúcu v jej znevýhodnení v zamestnaní oproti ostatným zamestnancom (tzv. komparátorom). Toto znevýhodnenie podľa nej spočíva v tom, že žalovaný opomína skutočnosť, že žalobkyňa bola úspešná v spore o nezákonnosť jeho rozhodnutí, ktoré boli právoplatne
zrušené, a preto jej vznikol nárok na doplatenie rozdielu vo funkčnom plate. Podľa žalobkyne sa žalovaný tejto povinnosti snaží vyhnúť, čím zasahuje do jej práv a právom chránených záujmov. Žalobkyňa uviedla, že nebolo možné určiť konkrétnu porovnateľnú osobu, keďže nemá vedomosť o inom zamestnancovi žalovaného v obdobnej situácii. Podstatou veci je podľa žalobkyne neoprávnený postih spočívajúci v tom, že žalovaný ignoruje právoplatné zrušenie jeho rozhodnutí a odmieta doplatiť rozdiel vo funkčnom plate, čím ju znevýhodňuje. Zopakovala, že súd prvej inštancie najprv deklaroval posudzovanie veci podľa zákona č. 73/1998 Z.z., no v rozsudku vychádzal aj z antidiskriminačného zákona bez dodržania postupu podľa ust. § 307 a nasl. CSP a bez riadneho poučenia žalobkyne o jej procesných právach. Tým žalobkyni podľa jej názoru znemožnil plne uplatniť procesné práva a porušil jej právo na spravodlivý proces. Žalobkyňa zároveň zdôraznila, že aj napriek tomu poukazovala na skutočnosti, nasvedčujúce neoprávnený postih zo strany žalovaného. Na záver zdôraznila, že jej tvrdenia o porušení zásady rovnakého zaobchádzania neboli v porovnaní s F. F., jeho výplatné pásky slúžili iba na výpočet rozdielu v plate a nepredstavujú porovnateľnú osobu, keďže nebol odvolaný ani prevedený z funkcie. 6. Ďalšie vyjadrenia strany sporu neposkytli. 7. Odvolací súd preskúmal vec, v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je podané dôvodne. 8. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou, po pripustení jej zmeny na pojednávaní dňa 28.06.2024, domáhala zaplatenia sumy vo výške 21.984 eur s prísl. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplýva, že Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (č.k. 5S/46/2020-13 zo dňa 26.04.2022, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 31.05.2022) vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovaného, zrušil Rozhodnutie žalovaného (rozhodnutie MV SR č. SPOU-PO-PK-98/2019 zo dňa 11.12.2019) v spojení s Personálnym rozkazom Prezidenta PZ č. 95 ktorým bola žalobkyňa preložená na OR PZ BA II a vrátil vec žalovanému sa ďalšie konanie. Žalobkyňa bola podľa ust. § 35 ods. 1 písm. a) zákona č. 73/1998 Z.z. prevedená Personálnym rozkazom Prezidenta PZ č. 95 (zo dňa 25.09.2019) na OR PZ BA II Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave služobného úradu MV SR a súčasne bola dňom 30.09.2019 podľa ust. § 35 ods. 8 zákona č. 73/1998 Z.z. odvolaná z dovtedajšej funkcie (staršieho referenta špecialistu Expozitúry Bratislava, Národnej protikorupčnej jednotky, Národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru služobného úradu MV SR). Následne bola žalobkyňa v zmysle ust. § 33 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. Personálnym rozkazom riaditeľa OR PZ BA II č. 269 (zo dňa 30.09.2019) dňom 01.10.2019 ustanovená do funkcie starší referent 1. operatívneho oddelenia odboru kriminálnej polície OR PZ BA II Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave, služobného úradu MV SR, miesto výkonu štátnej služby Bratislava. Proti Personálnemu rozkazu Prezidenta PZ č. 95 (o prevedení) podala žalobkyňa odvolanie, o ktorom rozhodla ministerka vnútra SR Rozhodnutím žalovaného (č. SPOU-PO-PK-98/2019 zo dňa 11.12.2019) tak, že odvolanie zamietla a napadnutý Personálny rozkaz Prezidenta PZ č. 95 potvrdila. Na základe žaloby žalobkyne Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave boli napadnuté rozhodnutia zrušené a vec vrátená žalovanému na ďalšie konanie pre ich nepreskúmateľnosť. Konanie o finančných nárokoch žalobkyne bolo zastavené z dôvodu späťvzatia žaloby v tejto časti. Žalobkyňa výzvou zo dňa 29.07.2022 vyzvala žalovaného na vyplatenie finančného rozdielu v plate (medzi platom, ktorý poberala v pôvodnom pracovnom zaradení a ktorý poberá v súčasnosti), čo žalovaný odpoveďou zo dňa 09.08.2022 odmietol s poukazom na to, že takáto povinnosť mu z Rozsudku Krajského súdu v Bratislave ani zo zákona č. 73/1998 Z.z. nevyplýva. 9. Jednou z procesných podmienok, za ktorých súd môže konať vo veci, je právomoc súdu, jej splnenie musí byť skúmané vždy ex offo. 10. Právomoc znamená oprávnenie určitého štátneho orgánu riešiť otázky, ktoré sú zákonom zverené do jeho kompetencie, pričom CSP vymedzuje právomoc súdov tak, že spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv prejednáva a rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu (čl. 1 CSP) a súdy podľa ust. § 3 CSP prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy, len ak to ustanovuje zákon (§ 4 CSP).
Z uvedeného je zrejmé, že CSP nestanovuje taxatívny výpočet právnych vecí, ktoré sa subsumujú pod pojem súkromnoprávne spory, resp. spory. 11. Za súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci treba v zmysle ust. § 1 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) pokladať spory vyplývajúce z majetkových vzťahov fyzických a právnických osôb, majetkových vzťahov medzi týmito osobami a štátom, ako aj zo vzťahov vyplývajúcich z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony. Občiansky zákonník, ako legislatívny základ všetkých občianskoprávnych vzťahov, upravuje všeobecné majetkové a osobné vzťahy založené na princípe právnej rovnosti (§ 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a autonómie (§ 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka) ich subjektov, t.j. právnej možnosti na základe vlastného rozhodnutia fyzických, právnických osôb a štátu usporiadať si vzájomné práva a povinnosti odlišne od zákona. Charakteristickým znakom týchto vzťahov je rovnocenné postavenie subjektov, pri ktorom jeden z účastníkov nemôže jednostranným úkonom založiť povinnosť druhého účastníka a nemôže ani autoritatívne vynucovať splnenie povinnosti druhého subjektu. 12. Od súkromnoprávnych vzťahov je potrebné odlíšiť verejnoprávne vzťahy, ktoré sú upravené normami verejného práva, a ktoré sú postavené na princípe nadriadenosti a podriadenosti subjektov (princíp subordinácie). Pre tieto právne vzťahy je typické, že jeden zo subjektov (orgán verejnej moci) ukladá jednostranne druhému účastníkovi právneho vzťahu na základe zákona a presne stanoveným spôsobom povinnosti prostredníctvom autoritatívnych administratívnoprávnych aktov aplikácie práva. V týchto vzťahoch vystupuje do popredia princíp nerovnosti účastníkov a chýba tu autonómia vôle podriadeného účastníka. 13. Z ust. § 4 Občianskeho zákonníka vyplýva, že proti tomu, kto právo ohrozí alebo poruší, sa možno domáhať ochrany u orgánu, ktorý je na to povolaný. Ak nie je v zákone ustanovené niečo iné, je týmto orgánom súd. Uvedené ustanovenie má dvojaký charakter - sleduje zabezpečenie práva na ochranu (zakladá jednak právo dovolať sa ochrany, ale aj povinnosť príslušného štátneho orgánu túto ochranu za splnenia zákonných podmienok poskytnúť, obsahuje zároveň zákaz odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae) a súčasne stanovuje právomoc k poskytnutiu ochrany, ktorú má v občianskoprávnych veciach všeobecne, ak nie je ustanovené niečo iné, súd. To znamená, že k tomu, aby k poskytnutiu ochrany bol povolaný (a oprávnený) iný orgán, je potrebné, aby tak výslovne ustanovil zákon. 14. Vyriešenie otázky, či vec patrí do právomoci súdu v zmysle uvedených ustanovení, spočíva v ustálení právneho vzťahu, z ktorého žalobca (v tomto konaní žalobkyňa) vyvodzuje žalobou uplatnený nárok (predmet súdneho konania), preto je žalobca povinný svoj nárok v zmysle ust. § 132 odsek 1 CSP skutkovo vymedziť. 15. V predmetnej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa svoj nárok proti žalovanému na zaplatenie (po zmene žaloby) sumy 21.984 eur s príslušenstvom skutkovo vymedzila nasledovne: (i) v žalobe ako platu (so všetkými platovými zložkami) v zmysle pôvodnej platovej triedy vo funkcii staršieho referenta špecialistu Expozitúry Bratislava Národnej protikorupčnej jednotky Národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru služobného úradu MV SR; (ii) vo vyjadrení k odporu žalovaného rovnako ako platového nároku a doplnila, že uplatnený nárok predstavuje peňažné odškodnenie ujmy, spôsobenej žalobkyni z dôvodu nezákonne vydaných rozhodnutí (Rozhodnutie žalovaného v spojení s Personálnym rozkazom Prezidenta PZ č. 95); (iii) na pojednávaní dňa 27.02.2024 (na výslovnú otázku zákonnej sudkyne) žalobkyňa uviedla, že si nárok uplatňuje z pohľadu stále existujúceho a platného ustanovenia do funkcie NAKA (teda ako platový nárok) a že „neuvádza diskrimináciu“ (pretože nevie určiť komparátora), i keď konanie žalovaného je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 27.02.2024 predbežne právne posúdil nárok žalobkyne ako nárok podľa zákona č. 73/1998 Z.z. Žalobkyňa v návrhu na zmenu žaloby uviedla, že výška platu (predložené výplatné pásky) F. F. F. slúži ako komparátor pri určení rozdielu vo výške jej funkčného platu (teda pre vyčíslenie nároku). Rovnaké uviedla žalobkyňa v odvolaní, keď namietala, že neurčila F. F. za komparátora na účely diskriminácie, ale že výplatné pásky F. F. slúžili ako dôkazný prostriedok na vyčíslenie rozdielu v plate, aby mohla presne vyčísliť svoj nárok, teda F. F. bol použitý ako komparátor len na určenie rozdielu v plate, nie ako osoba vo vecne porovnateľnej situácii ako žalobkyňa.
16. Z uvedeného je možné podľa odvolacieho súdu dovodiť, že žalobkyňa si nárok uplatnila titulom doplatku služobného platu, resp. zodpovednosti služobného úradu (nadriadeného žalobcu) za škodu („odškodnenie“) podľa zákona č. 73/1998 Z.z. z dôvodu vydaných rozhodnutí (Rozhodnutie žalovaného v spojení s Personálnym rozkazom Prezidenta PZ č. 95) v dôsledku ich zrušenia Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave. Žalobkyňa si uplatňuje nárok za obdobie od 30.09.2019 do 31.12.2022 celkom vo výške 21.984 eur s prísl. spočívajúci v rozdiele medzi funkčným platom (vrátane osobitných platových zložiek – osobného príplatku, rizikového príplatku, príplatku na starostlivosť o služobné vozidlo a príplatku na bývanie) a funkčným platom skutočne vyplateným na základe Krajským súdom v Bratislave zrušeného Rozhodnutia žalovaného v spojení s Personálnym rozkazom Prezidenta PZ č. 95. 17. Podľa ust. § 1 ods. 1 a 2 zákona č. 73/1998 Z.z., tento zákon upravuje štátnu službu príslušníkov Policajného zboru, príslušníkov Slovenskej informačnej služby, príslušníkov Národného bezpečnostného úradu a príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky. Tento zákon upravuje aj právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a skončením štátnej služby príslušníkov Policajného zboru, príslušníkov Slovenskej informačnej služby, príslušníkov Národného bezpečnostného úradu a príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky. 18. Policajtom sa na účely zákona č. 73/1998 Z.z. rozumie fyzická osoba, ktorá je v služobnom pomere podľa zákona č. 73/1998 Z.z. a vykonáva štátnu službu v služobnom úrade (§ 2 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z.). Štátna služba sa vykonáva v služobnom pomere (§ 2 ods. 2 zákona veta druhá č. 73/1998 Z.z.). Podľa ust. § 3 zákona č. 73/1998 Z.z. v služobnom úrade v mene štátu koná a vo veciach služobného pomeru podľa tohto zákona rozhoduje minister a v rozsahu ním ustanovenom ďalšie orgány (ďalej len „nadriadený“). 19. Služobný pomer policajtov je inštitútom verejného práva. Tento služobný pomer nevzniká totiž zmluvou, ale rozhodnutím o prijatí do služobného pomeru a po celú dobu trvania sa výrazne odlišuje od pracovného pomeru, ktorý je typický súkromnoprávny pomer, kde účastníci majú rovnaké postavenie. To sa prejavuje aj v právnej úprave služobného pomeru (medziiným v úprave rozhodovania o nárokoch vyplývajúcich z tohto pomeru). Právna povaha služobného pomeru príslušníkov Policajného zboru odráža osobitný charakter zamestnávateľa ako primárneho nositeľa verejnej moci, potrebu pevného začlenenia policajta do organizmu verejnej moci a účasť na jej výkone, čo zvýrazňuje skutočnosť, že nemožno hovoriť o modifikácii súkromnoprávneho pomeru, ale o špecifickom štátnozamestnaneckom pomere verejného práva, ktorého právna úprava má formu kódexu (uznesenie ÚS SR č.k. II.ÚS 515/2016-19 zo dňa 23.06.2016), pričom použitie zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (ďalej len „Zákonník práce“) na právne vzťahy týkajúce sa služobného pomeru policajtov je vylúčené (§ 2 ods. 1 Zákonníka práce). 20. Konanie vo veciach služobného pomeru policajta osobitným spôsobom upravujú ust. § 231 až § 248 zákona č. 73/1998 Z.z. Konanie v prvom stupni vo veciach služobného pomeru uskutočňuje a rozhoduje v ňom minister a nadriadený a ďalšie subjekty, ak to ustanovuje tento zákon (§ 232 zákona č. 73/1998 Z.z.). Na konanie podľa zákona č. 73/1998 Z.z. sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, okrem výkonu rozhodnutia (§ 247a zákona č. 73/1998 Z.z.). Osobitosť tohto špecifického právneho vzťahu sa potom prejavuje v tom, že spory, ktoré sú spojené so vznikom, zmenou, trvaním či zánikom služobného pomeru, ako aj akékoľvek nároky z neho vyplývajúce (vrátane platových), neprejednávajú súdy v civilnom sporovom konaní podľa CSP, ale podliehajú súdnemu prieskumu podľa zákona č. 162/2015 Z.z. o Správnom súdnom poriadku (ďalej len „SSP“) (§ 6 odsek 1, § 7 písm. h) SSP). Účastníkom týchto právnych vzťahov sa teda poskytuje súdna ochrana v správnom súdnictve. 21. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že vzťahy vyplývajúce zo štátnej služby príslušníka policajného zboru nemožno považovať pre ich povahu za veci súkromnoprávne. Služobný pomer je a bol vždy charakterizovaný ako inštitút verejného práva, vznikol mocenským aktom služobného orgánu, čo sa prejavuje aj v právnej úprave spojenej so vznikom, zmenou a zánikom štátnej služby, ako aj s tým súvisiacich otázok (nároky na zaplatenie služobného platu), teda inak tomu nie je ani pri rozhodovaní o odmeňovaní policajta podľa piatej časti tohto zákona č. 73/1998 Z.z.; zákon č. 73/1998 Z.z. ustanovenia, ktoré by zakladali právomoc súdu podľa ust. § 3 CSP neobsahuje. Súčasne z ust. § 3 zákona č. 73/1998 Z.z. vyplýva, že v služobnom úrade v mene štátu koná a vo veciach služobného pomeru podľa tohto zákona rozhoduje minister a v rozsahu ním ustanovenom ďalšie orgány (nadriadený), a to v konaní upravenom v dvanástej časti zákona č. 73/1998 Z.z. (§ 231
a nasl.). Právomoc ministra vnútra Slovenskej republiky a v rozsahu ním ustanovených orgánov konať a rozhodovať vo veciach služobného pomeru je ust. § 3 zákona č. 73/1998 Z.z. daná nielen vo veciach vzniku, zmeny či zániku služobného pomeru, ale aj pre nároky s tým súvisiace. O nároku žalobkyne preto musí rozhodnúť (v prvom stupni) príslušný vyššie označený orgán, ktorého rozhodnutie je možné (po právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu) preskúmať súdom v rámci tzv. správneho súdnictva. Uvedené správne namietal aj žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie, ak uviedol, že o peňažných nárokoch zo služobného pomeru rozhoduje služobný úrad v režime zákona č. 73/1998 Z.z., a nie súd. 22. Odvolací súd na okraj dopĺňa (s poukazom na žalobkyňou tvrdené „odškodenie“), že zo zákona č. 73/1998 Z.z. vyplýva aj to, že ak bola policajtovi pri výkone štátnej služby alebo v priamej súvislosti s ním spôsobená škoda porušením právnej povinnosti, zodpovedá za ňu služobný úrad (§ 173 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z.). Služobný úrad zodpovedá policajtovi tiež za škodu, ktorú mu spôsobil nadriadený porušením právnej povinnosti v rámci plnenia služobných úloh (§ 173 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z.). 23. Pri skúmaní, či orgán verejnej moci v tom-ktorom prípade vykonáva verejnú moc, je významné tiež to, či tzv. vrchnostensky koná vo verejnej sfére a s verejnými dôsledkami (teda „navonok“), vo vzťahu k („iným“) subjektom, ktoré sa nachádzajú mimo samotný orgán verejnej moci, resp. mimo sústavu tvoriacu tento orgán, napríklad úradný postup všeobecného súdu voči procesným stranám (účastníkom konania) alebo postup policajta voči tomu, koho cestovné doklady kontroluje, resp. postup stavebného úradu voči stavebníkovi. Naopak, o výkon verejnej moci nejde, ak určitý subjekt (aj keď vykazujúci znaky orgánu verejnej moci) v konkrétnom prípade neplní svoje úlohy ako orgán verejnej moci. O výkon verejnej moci nejde a štát podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. nezodpovedá za činnosť takého orgánu (i keď inak majúceho znaky orgánu verejnej moci), ktorý nevystupuje v tzv. vrchnostenskom postavení, ale do právnych vzťahov vstupuje ako rovný s ostatnými účastníkmi, teda ako subjekt občianskoprávnych vzťahov (o taký prípad ide napríklad vtedy, keď orgán verejnej moci uzatvára s fyzickou alebo právnickou osobou kúpnu zmluvu). O výkon verejnej moci a o úradný postup orgánu verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. nejde tiež vtedy, keď určitý orgán (i keď vykazujúci inak znaky orgánu verejnej moci) ako zamestnávateľ posudzuje opodstatnenosť niektorého nároku uplatneného voči nemu jeho zamestnancom v ich vzájomnom právnom vzťahu (rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/78/2018). 24. Keďže odvolací súd dospel k záveru, že o predmetnom nároku žalobkyne nemôže rozhodovať súd v civilnom konaní, nakoľko mu v tejto veci nesvedčí právomoc, čo je neodstrániteľná podmienka konania, napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie postupom podľa ust. § 389 ods. 1 písmeno a) CSP zrušil a konanie podľa ust. § 10 ods. 1, § 161 ods. 1 a 2 CSP zastavil s tým, že po právoplatnosti tohto rozhodnutia vec postúpi Ministerstvu vnútra SR ako orgánu, do ktorého právomoci vec patrí. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované (§ 10 ods. 1 veta druhá CSP). 25. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 256 ods. 1 CSP a ust. § 262 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Žalobkyňa podaním žaloby na súd vo veci, v ktorej súd nemal právomoc rozhodnúť, procesne zavinila, že sa konanie muselo zastaviť, a preto jej vznikla povinnosť nahradiť trovy konania žalovanej protistrane; o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa ust. § 262 ods. 2 CSP v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).