{"guid": "98cc79a4-d41e-42b9-8ab8-41c701acf446:ebfcaab1-aae2-429d-b012-99c4a7351bf4", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:6123211880.1", "spisova_znacka": "7CoPr/13/2025", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7CoPr/13/2025 z 31. 3. 2026", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Bratislava z 31. marca 2026, sp. zn. 7CoPr/13/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:6123211880.1", "identifikacne_cislo": "6123211880", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "Mgr. Nina Dubovská", "sudca_id": 1405, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-nina-dubovska-1405", "datum_vydania": "2026-03-31", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zastavujúce odvolacie konanie"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-2a.odsek-2", "nazov": "§ 2a ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-2a.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/365-2004/paragraf-2a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-2a.odsek-2", "nazov": "§ 2a ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-2a.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/365-2004/paragraf-2a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-2a.odsek-2", "nazov": "§ 2a ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-2a.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/365-2004/paragraf-2a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/365#paragraf-2a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ebfcaab1-aae2-429d-b012-99c4a7351bf4", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:6123211880.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:6123211880.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:6123211880.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n7CoPr/13/2025\n6123211880\n31. 03. 2026\nMgr. Nina Dubovská\nECLI:SK:KSBA:2026:6123211880.1\n\nUznesenie\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek\nsenátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,\ntrvale bytom D. XXXX/XX, E., právne zast. D. JUDr. Juraj Hamuľák, PhD., advokát so sídlom Jégého\n16999/12, Bratislava, IČO: 43 323 022, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so\nsídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 21.984 eur s príslušenstvom, na odvolanie\nžalobkyne proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 30.07.2024, č.k. B3-11Cpr/7/2023-216,\ntakto\nrozhodol:\nI. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 30.07.2024, č.k. B3-11Cpr/7/2023-216 sa z r u š u j\ne a konanie z a s t a v u j e.\nII. Po právoplatnosti uznesenia sa vec postupuje Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom\nPribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866.\nIII. Žalovaný m á proti žalobkyni n á r o k na náhradu trov konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu (výrok I.), ktorou sa žalobkyňa, po zmene\nžaloby, domáhala zaplatenia žalovanej sumy 21.984 eur s prísl. ako náhrady rozdielu vo funkčnom plate\nna tom skutkovom základe, že v zmysle rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.04.2022 č.k.\n5S/46/2020-113, právoplatného dňa 31.05.2022 (ďalej len „Rozsudok Krajského súdu v Bratislave“),\nktorým bolo zrušené rozhodnutie č. SPOU-PO-PK-98/2019 Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo\ndňa 11.12.2019 (ďalej len „Rozhodnutie žalovaného“), v spojení s Personálnym rozkazom Prezidenta\nPolicajného zboru č. 95 zo dňa 25.09.2019 (ďalej len „Personálny rozkaz Prezidenta PZ č. 95“), platí\nprávny stav spred ich účinnosti a žalobkyňa je naďalej v zmysle platného právneho stavu zaradená na\npôvodnej funkcii od 30.09.2019, a žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania vo\nvýške 100 % (výrok II.).\n2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ust. § 173 ods. 1 až 4, § 187 ods. 1 až 3, § 2a ods. 1 až 4\nzákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby,\nZboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej len „zákon č. 73/1998\nZ.z.“), ust. § 2 ods. 1 a 2, § 2a ods. 1 a 2, § 3 ods. 1 a 2, § 6 ods. 1 a 2, § 8, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 a 2,\n§ 11 ods. 1 a 2, zákona č. 365/2004 Z.z. antidiskriminačný zákon (ďalej len „antidiskriminačný zákon“),\nust. § 307 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„CSP“) a vecne tým, že na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil a medzi stranami\nnebolo sporné, že žalobkyňa bola podľa ust. § 35 ods. 1 písm. a) zákona č. 73/1998 Z.z. prevedená\nPersonálnym rozkazom Prezidenta PZ č. 95 na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave\nII (ďalej len „OR PZ BA II“) Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave, služobného úradu\nMV SR (žalovaného). Súčasne bola dňom 30.09.2019 podľa ust. § 35 ods. 8 zákona č. 73/1998 Z.z.\n\nodvolaná z dovtedajšej funkcie. Následne bola žalobkyňa v zmysle ust. § 33 ods. 1 zákona č. 73/1998\nZ.z. Personálnym rozkazom riaditeľa OR PZ BA II č. 269 zo dňa 30.09.2019 s účinnosťou od 01.10.2019\n(ďalej len „Personálny rozkaz riaditeľa OR PZ BA II č. 269“) ustanovená do funkcie starší referent 1.\noperatívneho oddelenia odboru kriminálnej polície OR PZ BA II, Krajského riaditeľstva Policajného zboru\nv Bratislave, služobného úradu MV SR (žalovaného) s miestom výkonu štátnej služby Bratislava. Proti\nPersonálnemu rozkazu Prezidenta PZ č. 95 o prevedení podala žalobkyňa odvolanie, o ktorom rozhodla\nministerka vnútra SR Rozhodnutím žalovaného (č. SPOU-PO-PK-98/2019 zo dňa 11.12.2019) tak, že\nodvolanie zamietla a napadnutý Personálny rozkaz Prezidenta PZ č. 95 potvrdila. Následne žalobkyňa\npodala na Krajskom súde v Bratislave žalobu o preskúmanie zákonnosti uvedeného Rozhodnutia\nžalovaného. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (č.k. 5S/46/2020-113 zo dňa 26.04.2022) bolo\nRozhodnutie žalovaného v spojení s Personálnym rozkazom Prezidenta PZ č. 95 zrušené a vec bola\nvrátená žalovanému na ďalšie konanie z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutí pre nezrozumiteľnosť\na nedostatočné odôvodnenie. Konanie o nárokoch žalobkyne na zaplatenie tam konajúci súd zastavil\ns odôvodnením, že žalobkyňa v tejto časti žalobu vzala späť. Dňa 05.08.2022 doručil právny zástupca\nžalobkyne žalovanému výzvu na plnenie uvedeného Rozsudku Krajského súdu v Bratislave a na úhradu\nrozdielu v plate. Žalovaný listom zo dňa 09.08.2022 uviedol, že z predmetného Rozsudku Krajského\nsúdu v Bratislave ani zo zákona č. 73/1998 Z.z. mu nevyplýva povinnosť na požadované plnenie, pričom\npoukázal aj na výrok o zastavení konania v časti peňažných nárokov žalobkyne. Žalobkyňa zastávala\nnázor, že zrušením uvedených rozhodnutí sa obnovil právny stav pred ich vydaním, mala byť naďalej\nzaradená na pôvodnej funkcii, preto si uplatnila nárok na zaplatenie rozdielu medzi platom vyplácaným\npo prevedení a funkčným platom (vrátane osobitných platových zložiek), ktorý by jej patril podľa\npôvodného zaradenia. Žalovaný namietal, že prevedenie žalobkyne na inú funkciu sa realizuje podľa\nust. § 35 zákona č. 73/1998 Z.z. jej odvolaním z doterajšej funkcie a ustanovením do inej funkcie podľa\nust. § 33 citovaného zákona a že Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave bol zrušený len Personálny\nrozkaz Prezidenta PZ č. 95 o prevedení žalobkyne na inú funkciu, nie však Personálny rozkaz riaditeľa\nOR PZ BA II č. 269 o jej ustanovení do funkcie, ktorým jej boli priznané platové náležitosti, ktorý naďalej\nostal v platnosti, a preto žalobkyni nemohla vzniknúť strata na zárobku. Žalovaný namietal nedostatok\npasívnej legitimácie s tým, že žalobkyňa nesprávne označila žalovaného ako Slovenskú republiku – MV\nSR, hoci služobným úradom je MV SR, že o peňažných nárokoch zo služobného pomeru rozhoduje\nslužobný úrad v režime zákona č. 73/1998 Z.z., pričom žalobkyňa nevyužila zákonom predpokladané\nprostriedky ochrany, vrátane správnej žaloby a že na základe skutkového stavu po Rozsudku Krajského\nsúdu v Bratislave bolo potrebné o prevedení žalobkyne opätovne rozhodnúť, Prezident Policajného\nzboru personálnym rozkazom č. 222 zo dňa 31.10.2022 (ďalej len „Personálny rozkaz Prezidenta PZ č.\n222“) podľa ust. § 35 ods. 1 písm. a) zákona č. 73/1998 Z.z. dňom 01.10.2019 previedol žalobkyňu na\nOR PZ BA II a súčasne dňom 30.09.2019 ju odvolal z jej doterajšej funkcie. Žalobkyňa tak aj naďalej\nvykonáva štátnu službu vo funkcii za plat priznaný Personálnym rozkazom riaditeľa OR PZ BA II č.\n269 o ustanovení a pokiaľ sa domnievala, že platové náležitosti jej boli priznané nesprávne, mala\nmožnosť domáhať sa ich preskúmania v správnom súdnictve, čo však neurobila. Žalovaný zdôraznil, že\no peňažných nárokoch zo služobného pomeru rozhoduje služobný úrad v režime zákona č. 73/1998 Z.z.,\na nie súd a že uplatnený nárok je nepreukázaný a nepreskúmateľný. Uviedol, že personálne rozkazy\npredstavujú individuálne správne akty, pričom žalobkyňa mohla využiť postupy podľa Dvanástej časti\nzákona č. 73/1998 Z.z., vrátane opravných prostriedkov, pričom o peňažných nárokoch zo služobného\npomeru je podľa žalovaného oprávnený rozhodovať výlučne služobný úrad. Vo vzťahu k námietke\nžalovaného týkajúcej sa nesprávneho označenia žalovaného, resp. nelegitímneho spôsobu jeho zmeny,\nsúd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa v žalobe pôvodne označila ako žalovaného štát, následne\nvšak uviedla, že ide o chybu v písaní a žalovaným má byť MV SR, preto súd prvej inštancie vychádzal\nz označenia žalovaného, ktoré žalobkyňa následne spresnila vo svojom podaní adresovanom súdu,\na v konaní konal s MV SR ako so žalovaným. Pasívnu vecnú legitimáciu tohto subjektu posudzoval\npodľa príslušnej právnej úpravy, na základe ktorej bol uplatnený nárok žalobkyne. Konštatoval, že z\ncitovaných ustanovení zákona č. 73/1998 Z.z. vyplýva, že o nároku policajta na náhradu škody voči\nslužobnému úradu rozhoduje nadriadený, v ktorom prípade nie je daná právomoc všeobecného súdu na\nrozhodovanie o takomto nároku a v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „NS SR“), rozhodnutie sp. zn. 3Cdo/78/2018 a sp. zn. 3Cdo/79/2018 (R 71/2019),\npodľa ktorých nejde o výkon verejnej moci ani o úradný postup orgánu verejnej moci v zmysle zákona\nč. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone moci a o zmene niektorých zákonov\n(ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), ak orgán verejnej moci vystupuje voči vlastným zamestnancom v\nrámci ich služobného alebo pracovného vzťahu. Upozornil, že ak nadriadený policajta posudzuje jeho\nnárok na náhradu pri preložení na inú funkciu, nevystupuje ako orgán verejnej moci v zmysle zákona\n\nč. 514/2003 Z.z., ale ako služobne nadriadený podľa zákona č. 73/1998 Z.z. Aj v prípade nesprávneho\npostupu nadriadeného policajta by pri aplikácii ust. § 113 zákona č. 73/1998 Z.z. nešlo o nesprávny\núradný postup orgánu verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale o osobitný druh zodpovednosti\nslužobného úradu za škodu podľa ust. § 173 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z., v zmysle ktorého služobný\núrad zodpovedá za škodu spôsobenú policajtovi nadriadeným, porušením právnej povinnosti pri plnení\nslužobných úloh. NS SR v rozhodnutí zo dňa 20.04.2011 sp. zn. 3Cdo/271/2009, ktoré sa týkalo\nnároku vyplývajúceho zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, vyslovil právny názor, že\nna rozhodovanie o takýchto nárokoch nie je daná právomoc civilného súdu, preto konanie zastavil\na vec postúpil MV SR ako orgánu príslušnému na jej rozhodnutie. V prejednávanej veci však súd\nkonanie nezastavil, ale žalobu posudzoval aj z hľadiska ustanovení iných právnych predpisov. Súd prvej\ninštancie konštatoval, že ak by posudzoval žalobu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., žalobkyňa by rovnako\nnebola úspešná. V prípade uplatnenia nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím\nalebo nesprávnym úradným postupom je pasívne legitimovaným subjektom Slovenská republika, nie\nMV SR, ktorého ako žalovaného žalobkyňa vo svojich podaniach jednoznačne označila (nie štát). Keďže\nžaloba smerovala proti subjektu, ktorý nie je pasívne legitimovaný, konajúci súd by ju z tohto dôvodu\nzamietol bez potreby zaoberať sa splnením ďalších zákonných predpokladov zodpovednosti za škodu.\nSúd prvej inštancie sa zároveň zaoberal aj posúdením žaloby podľa ustanovení antidiskriminačného\nzákona a uviedol, že žalobkyňa spočiatku na pojednávaní uvádzala, že svoj nárok odvodzuje zo zákona\nč. 73/1998 Z.z., kde boli zrušené personálne rozkazy a domáhala sa určenia nezákonnosti konania\nz dôvodu diskriminácie. Diskrimináciu pôvodne nešpecifikovala, pretože nevedela určiť vhodného\nkomparátora, pričom tvrdila, že ide o konanie v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, neskôr\nza komparátora označila F. F.. Z procesnoprávneho hľadiska podľa ust. § 11 antidiskriminačného\nzákona nesie žalovaný dôkazné bremeno preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania,\nak žalobca predloží dôkazy, ktoré umožňujú dôvodne usudzovať na porušenie zásady. Súd prvej\ninštancie konštatoval, že žalobkyňa nepredložila dôkazy, z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať\nna porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, pričom postačovala len určitá miera pravdepodobnosti.\nŽalobkyňa bola povinná preukázať rozdiel v zaobchádzaní s porovnateľnou osobou alebo osobami\nna rovnakej pozícii, voči ktorým diskriminácia nebola aplikovaná, ako aj dôvod, z ktorého malo\ndôjsť k diskriminácii, čo však neuviedla a neoznačila. Ako komparátora označila F. F., ale neuviedla,\nako s ním žalovaný nakladal odlišne. Žalobu preto súd prvej inštancie považoval za nedôvodnú.\nŽalobkyňa nepreukázala ani vznik ujmy vyplývajúcej z nedodržania práva na rovnaké zaobchádzanie,\npričom medzi dôvodom namietanej diskriminácie a vzniknutou ujmou musí existovať príčinná súvislosť.\nKonajúci súd poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp.\nzn. IV. ÚS 292/2010 a sp. zn. II. ÚS 65/2015, podľa ktorej dôkazné bremeno v antidiskriminačnom\nkonaní nespočíva výlučne na žalovanom. Žalobca je povinný najprv preukázať skutočnosti, z ktorých\nmožno dôvodne usudzovať na priame alebo nepriame porušenie zásady rovnakého zaobchádzania.\nŽalobca musí tvrdiť a predložiť dôkazy, z ktorých možno dôvodne usudzovať že k porušeniu zásady\nrovnakého zaobchádzania došlo, a tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je jeho znevýhodnenie\nv zamestnaní oproti ostatným zamestnancom. Až potom sa presúva dôkazné bremeno na žalovaného,\nktorý má preukázať svoje tvrdenia, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Domnienku\nporušenia zásady rovnakého zaobchádzania môže žalovaný vyvrátiť preukázaním, že namietané\nkonanie alebo opomenutie sledovalo oprávnený záujem a bolo objektívne odôvodnené, primerané\na nevyhnutné na jeho dosiahnutie. Žalobkyňa podľa súdu prvej inštancie nesplnila svoju dôkaznú\npovinnosť, preto žalobu zamietol, keďže ju považoval za nedôvodnú a ďalej sa nezaoberal ani nárokom\nna finančné zadosťučinenie vyčísleným ako rozdiel v plate. O trovách konania rozhodol súd prvej\ninštancie podľa ust. § 255 CSP, keďže v konaní bola úspešná bola žalovaná strana, priznal jej náhradu\ntrov konania v plnej výške s odkazom na ust. § 262 ods. 2 CSP.\n3. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v celom rozsahu podala odvolanie žalovaná z dôvodov podľa\nust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, t.j. že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom\nznemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva\nna spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym\nskutkovým zisteniam a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa\nuviedla, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že späťvzatie časti žaloby urobila na základe výzvy Krajského\nsúdu v Bratislave a poukázala na zvukový záznam z pojednávania vo veci sp. zn. 5S/46/2020 zo\ndňa 26.04.2022, z ktorého vyplýva, že nárok na úhradu rozdielu vo funkčnom plate patrí žalobkyni už\nz povahy rozhodnutia, ktorým sa zrušili napadnuté rozhodnutia. Ide o finančné vyrovnanie, predstavujúce\nrozdiel medzi platom na pôvodnom služobnom zaradení, ktorý jej podľa Rozsudku Krajského súdu\n\nv Bratislave patril a patrí, a súčasným platom, vrátane všetkých jeho zložiek. Domnievala sa, že\nide o zákonnú povinnosť orgánu verejnej správy po zrušení Rozhodnutia žalovaného. Namietala, že\nak súd prvej inštancie vychádzal najmä zo záverov rozhodnutia NS SR zo dňa 20.04.2011 sp. zn.\n3Cdo/271/2009, ktoré sa týkalo nároku zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, tak v\nuvedenom rozhodnutí NS SR vyslovil právny názor, že civilný súd nemá právomoc rozhodovať o takýchto\nnárokoch, konanie zastavil a vec postúpil MV SR ako príslušnému orgánu. Napriek tomu, že súd prvej\ninštancie na toto rozhodnutie poukazoval, konanie nezastavil a žalobu posudzoval aj podľa ustanovení\niných právnych predpisov, preto žalobkyňa mala za to, že takýto postup bol nesprávny. Pokiaľ súd prvej\ninštancie dospel k záveru o nedostatku svojej právomoci, mal konanie zastaviť už na jeho začiatku,\ntým že konanie nezastavil vystavil žalobkyňu riziku premlčania uplatnených nárokov. V tejto súvislosti\npoukázala žalobkyňa na ust. § 9 a § 10 CSP, v zmysle ktorých ak spor alebo vec nepatrí do právomoci\nsúdu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví; ak spor alebo vec patrí do právomoci\niného orgánu Slovenskej republiky, súd konanie bezodkladne zastaví a vec mu postúpi, pričom právne\núčinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované. Namietala, že zamietnutím žaloby súd prvej\ninštancie zasiahol do práv a právom chránených záujmov žalobkyne na to, aby jej uplatnený nárok bol\npostúpený MV SR ako príslušnému orgánu na ďalšie konanie. Žalovaný sa v konaní snažil navodiť\ndojem, že nároky žalobkyne sú neopodstatnené pričom opomenul, že podľa ust. § 35 ods. 9 zákona č.\n73/1998 Z.z. „Prevedenie na inú funkciu alebo preloženie na inú funkciu sa vykoná odvolaním policajta\nz doterajšej funkcie a jeho ustanovením do inej funkcie podľa § 33“. Personálny rozkaz Prezidenta PZ\nč. 95, ktorým bola žalobkyňa dňom 30.09.2019 odvolaná z doterajšej funkcie podľa ust. § 35 ods. 8\nzákona č. 73/1998 Z.z. a zároveň prevedená na OR PZ BA II podľa ust. § 35 ods. 1 písm. a) uvedeného\nzákona, bol právoplatným Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zrušený. Tvrdenia žalovaného, že\nžalobkyni patrí iba funkčný plat po prevedení (resp. ustanovení) do inej funkcie, sú preto v rozpore so\nzákonom. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave boli zrušené rozhodnutia, resp. Personálny rozkaz\nPrezidenta PZ č. 95 o odvolaní žalobkyne z funkcie a jej prevedení na inú funkciu, preto mala žalobkyňa\nza to, že jej naďalej patril funkčný plat určený pre funkciu staršieho referenta špecialistu Expozitúry\nBratislava Národnej protikorupčnej jednotky Národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru\nslužobného úradu MV SR. Uviedla, že postupom prvoinštančného súdu došlo k narušeniu princípu\nprávnej istoty a predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, pričom súd prvej inštancie nepostupoval v súlade\ns ust. § 181 ods. 2 CSP. Žalobkyňa v konaní výslovne uviedla, že svoje nároky uplatňuje podľa zákona č.\n73/1998 Z.z. a súd prvej inštancie bez náležitého odôvodnenia a bez poskytnutia príslušného poučenia\npostupoval v konaní aj podľa iných právnych predpisov, a to aj napriek skutočnosti, že žalobkyňa\nvystupuje v postavení slabšej strany sporu, hoci žaloba a vyjadrenia žalobkyne jasne ukazovali, že\nnárok z tohto titulu neuplatňuje. Súd prvej inštancie podľa žalobkyne zmätočne odôvodnil rozhodnutie\npoužitím zákona č. 514/2003 Z.z. s tým, že uviedol, že žaloba by nebola úspešná, pretože v prípade\nškody spôsobenej pri výkone verejnej moci je pasívne legitimovaná Slovenská republika, nie MV\nSR. Argumentovala, že ak sa v odôvodnení konajúci súd odvolával na posudzovanie žaloby podľa\niných zákonov, mal sa tým riadiť, pričom v skutočnosti žalobu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. vôbec\nneposudzoval. Žalobkyňa poukázala, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil skutkové okolnosti, čo\nviedlo k chybnej aplikácii a interpretácii antidiskriminačného zákona. Nebolo pravdou, že by vo svojom\nnávrhu žalobkyňa určila F. F. za komparátora na účely diskriminácie. Výplatné pásky F. F. slúžili ako\ndôkazný prostriedok na vyčíslenie rozdielu v plate, keďže nemala prístup k platovým náležitostiam pre\nsvoju funkciu. Súd prvej inštancie síce vyzval žalovaného, aby predložil výplatné pásky porovnateľného\nzamestnanca, na základe ktorých by žalobkyňa vedela vyčísliť rozdiel v plate, žalovaný ich ale odmietol\npredložiť. Žalobkyňa preto získala výplatné pásky F. F. s jeho súhlasom, aby mohla presne vyčísliť\nsvoj nárok, F. F. bol teda použitý iba ako komparátor na určenie rozdielu v plate, nie ako osoba vo\nvecne porovnateľnej situácii ako žalobkyňa. Na prvom pojednávaní žalobkyňa uviedla, že nepozná\nosoby, ktorým by sa dostávalo priaznivejšieho zaobchádzania a že jediným rozdielom medzi nimi je\n„chránený dôvod“. Súd prvej inštancie nepochopiteľne citoval ustanovenia antidiskriminačného zákona\nbez akéhokoľvek prepojenia na prejednávanú vec. Žalobkyňa zdôraznila, že keď poukazovala na\nporušenie zásady rovnakého zaobchádzania, nešlo o porovnanie s F. F.. Prvoinštančný súd nesprávne\nposúdil žalobu ako nedôvodnú z dôvodu, že žalobkyňa neuviedla, ako inak s ňou žalovaný nakladal v\nporovnaní s F. F.. Zopakovala, že F. F. nebol označený ako porovnateľná osoba – nebol ani odvolaný,\nani prevedený z funkcie, jeho výplatné pásky slúžili výlučne na výpočet rozdielu v plate. Argumentovala,\nže ak sa súd prvej inštancie rozhodol posudzovať žalobu podľa antidiskriminačného zákona, mal tak\nurobiť s patričným dôrazom na všetky jeho ustanovenia. Diskriminácia totiž nie je len priama alebo\nnepriama, ale zahŕňa aj obťažovanie, sexuálne obťažovanie, neoprávnený postih, za diskrimináciu\nmožno označiť aj pokyny či nabádanie na diskrimináciu. V tejto súvislosti dala do pozornosti ust.\n\n§ 2a ods. 8 antidiskriminačného zákona. Ďalej uviedla, že z predložených dôkazov jednoznačne\nvyplýva, že sa domáhala svojich práv, ako vyplývalo z Rozsudku Krajského súdu v Bratislave a jej\nvyjadrení, upozorňujúcich na neodôvodnenú ignoranciu Rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo strany\nžalovaného, čím došlo k zjavne neoprávnenému postihu vo vzťahu k zamedzeniu kariérneho rastu aj vo\nvzťahu k jej funkčnému platu. Žalobkyňa tvrdila, že súdu prvej inštancie oznámila skutočnosti, z ktorých\nmožno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania zo strany žalovaného\ndošlo. Namietala, že súd prvej inštancie nesprávne dospel k záveru, že nepreukázala vznik ujmy zo\nstrany žalovaného pri porušení práva na rovnaké zaobchádzanie (titulom neoprávneného postihu).\nPodľa jej názoru samotná žaloba o zaplatenie rozdielu v plate, predstavuje ujmu na jej strane. Zároveň\nuviedla, že závery súdu prvej inštancie sú zmätočné, keď na jednej strane uvádza, že posudzoval žalobu\npodľa viacerých predpisov, a na druhej strane tvrdí, že podľa týchto predpisov žalobu neposudzoval,\npretože by bola neúspešná. Je v rozpore s princípom právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutia, ak\nna prvom pojednávaní konajúci súd uviedol, že bude vec posudzovať podľa zákona č. 73/1998 Z.z., no\nnásledne vydal rozsudok s použitím iných predpisov, najmä antidiskriminačného zákona. Ak sa súd prvej\ninštancie rozhodol postupovať aj podľa antidiskriminačného zákona, mal dodržať postup podľa ust. § 307\na nasl. CSP, čo sa nestalo. V dôsledku nesprávneho postupu súdu prvej inštancie žalobkyňa nemohla\nplne uplatniť svoje procesné práva, čo podľa nej predstavuje porušenie práva na spravodlivý proces. Na\nzáklade uvedeného žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku I. a II. zmenil\ntak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 21.984 eur s príslušenstvom (príslušný úrok z omeškania\nv zákonnej výške zo súm uvedených v odvolacom návrhu) a priznal žalobkyni proti žalovanému nárok\nna náhradu trov konania v rozsahu 100 %, alternatívne navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok\nzrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\n4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril podaním zo dňa 06.11.2024, v ktorom uviedol, že sa\nnestotožňuje s právnym názorom a argumentáciou žalobkyne. Žalovaný sa stotožnil so záverom súdu\nprvej inštancie, že žalobkyňa v konaní nepredložila dôkaz, z ktorého by bolo možné usudzovať, že\ndošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, pritom nemusela preukázať s istotou, že došlo k\njej diskriminácii, postačila by len určitá miera pravdepodobnosti, bola však povinná preukázať rozdielne\nzaobchádzanie voči inej porovnateľnej osobe, nachádzajúcej sa v rovnakej alebo obdobnej situácii,\nvoči ktorej diskriminácia aplikovaná nebola. Zároveň bola žalobkyňa povinná uviesť a preukázať dôvod\ndiskriminácie, z ktorého diskriminácia zakázaná, ktorý dôvod žalobkyňa neoznačila, neuviedla ako s ňou\nžalovaný nakladal odlišne v porovnaní s porovnateľnou osobou, za ktorú sama označila F. F.. Žalovaný\nnavrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny.Začiatok formuláraSpodná časť formulára\n5. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovaného vyjadrila v podaní zo dňa 31.03.2025 a odmietla tvrdenia\nžalovaného ako účelové. Mala za to, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepredložil žiadne\nrelevantné dôkazy, ktoré by vyvracali jej tvrdenia o porušení zásady zákazu diskriminácie a o\nšikanóznom konaní voči nej. Zároveň uviedla, že súdu prvej inštancie predložila všetky dôkazy\na oznámila skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať na porušenie zásady rovnakého\nzaobchádzania zo strany žalovaného. Poukázala na to, že ust. § 11 ods. 2 antidiskriminačného\nzákona predstavuje významnú odchýlku od klasického sporového konania v oblasti dokazovania,\nkeďže zavádza princíp preneseného dôkazného bremena zo žalobkyne na žalovaného. Tento princíp,\nvychádzajúci z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, reflektuje potrebu efektívnej ochrany zásady\nrovnosti, keďže diskriminácia sa spravidla neprejavuje otvorene a priame dôkazy o nej často neexistujú,\npričom žalobcovia zvyčajne nedisponujú dostatočnými informáciami na jej jednoznačné preukázanie\n(porušenia zásady na rovnaké zaobchádzanie). Zmyslom tejto úpravy je, aby žalobca neprehral spor\nlen preto, že nemá prístup k dôkazom. Nestačí však iba tvrdiť diskrimináciu, žalobca musí uviesť\nskutočnosti, z ktorých možno dôvodne predpokladať porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. Až\nnásledne prechádza dôkazné bremeno na žalovaného, ktorý musí preukázať, že k diskriminácii nedošlo.\nNa strane žalobcu pritom postačuje preukázanie určitej miery pravdepodobnosti, nie istoty, že došlo\nku diskriminácii. Ak žalovaný neposkytne súdu dostatočné vysvetlenie, prečo mohlo dôjsť k porušeniu\nzásady rovnakého zaobchádzania voči žalobcovi, má sa za to, že diskriminácia bola preukázaná\n(uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/240/2019). Žalobkyňa už žalobe tvrdila, že došlo k diskriminácii, ale\nzároveň aj predložila dôkazy, z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého\nzaobchádzania, konkrétne k neoprávnenému postihu, došlo. Žalobkyňa mala za to, že preukázala\naj pohnútku diskriminačného konania, spočívajúcu v jej znevýhodnení v zamestnaní oproti ostatným\nzamestnancom (tzv. komparátorom). Toto znevýhodnenie podľa nej spočíva v tom, že žalovaný opomína\nskutočnosť, že žalobkyňa bola úspešná v spore o nezákonnosť jeho rozhodnutí, ktoré boli právoplatne\n\nzrušené, a preto jej vznikol nárok na doplatenie rozdielu vo funkčnom plate. Podľa žalobkyne sa\nžalovaný tejto povinnosti snaží vyhnúť, čím zasahuje do jej práv a právom chránených záujmov.\nŽalobkyňa uviedla, že nebolo možné určiť konkrétnu porovnateľnú osobu, keďže nemá vedomosť o\ninom zamestnancovi žalovaného v obdobnej situácii. Podstatou veci je podľa žalobkyne neoprávnený\npostih spočívajúci v tom, že žalovaný ignoruje právoplatné zrušenie jeho rozhodnutí a odmieta doplatiť\nrozdiel vo funkčnom plate, čím ju znevýhodňuje. Zopakovala, že súd prvej inštancie najprv deklaroval\nposudzovanie veci podľa zákona č. 73/1998 Z.z., no v rozsudku vychádzal aj z antidiskriminačného\nzákona bez dodržania postupu podľa ust. § 307 a nasl. CSP a bez riadneho poučenia žalobkyne o\njej procesných právach. Tým žalobkyni podľa jej názoru znemožnil plne uplatniť procesné práva a\nporušil jej právo na spravodlivý proces. Žalobkyňa zároveň zdôraznila, že aj napriek tomu poukazovala\nna skutočnosti, nasvedčujúce neoprávnený postih zo strany žalovaného. Na záver zdôraznila, že jej\ntvrdenia o porušení zásady rovnakého zaobchádzania neboli v porovnaní s F. F., jeho výplatné pásky\nslúžili iba na výpočet rozdielu v plate a nepredstavujú porovnateľnú osobu, keďže nebol odvolaný ani\nprevedený z funkcie.\n6. Ďalšie vyjadrenia strany sporu neposkytli.\n7. Odvolací súd preskúmal vec, v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a §\n378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo\no prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si\nnevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je podané dôvodne.\n8. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou, po pripustení jej\nzmeny na pojednávaní dňa 28.06.2024, domáhala zaplatenia sumy vo výške 21.984 eur s prísl. Zo\nskutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplýva, že Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave\n(č.k. 5S/46/2020-13 zo dňa 26.04.2022, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 31.05.2022) vo veci\npreskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovaného, zrušil Rozhodnutie žalovaného (rozhodnutie MV SR\nč. SPOU-PO-PK-98/2019 zo dňa 11.12.2019) v spojení s Personálnym rozkazom Prezidenta PZ č.\n95 ktorým bola žalobkyňa preložená na OR PZ BA II a vrátil vec žalovanému sa ďalšie konanie.\nŽalobkyňa bola podľa ust. § 35 ods. 1 písm. a) zákona č. 73/1998 Z.z. prevedená Personálnym rozkazom\nPrezidenta PZ č. 95 (zo dňa 25.09.2019) na OR PZ BA II Krajského riaditeľstva Policajného zboru v\nBratislave služobného úradu MV SR a súčasne bola dňom 30.09.2019 podľa ust. § 35 ods. 8 zákona\nč. 73/1998 Z.z. odvolaná z dovtedajšej funkcie (staršieho referenta špecialistu Expozitúry Bratislava,\nNárodnej protikorupčnej jednotky, Národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru služobného\núradu MV SR). Následne bola žalobkyňa v zmysle ust. § 33 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. Personálnym\nrozkazom riaditeľa OR PZ BA II č. 269 (zo dňa 30.09.2019) dňom 01.10.2019 ustanovená do funkcie\nstarší referent 1. operatívneho oddelenia odboru kriminálnej polície OR PZ BA II Krajského riaditeľstva\nPolicajného zboru v Bratislave, služobného úradu MV SR, miesto výkonu štátnej služby Bratislava.\nProti Personálnemu rozkazu Prezidenta PZ č. 95 (o prevedení) podala žalobkyňa odvolanie, o ktorom\nrozhodla ministerka vnútra SR Rozhodnutím žalovaného (č. SPOU-PO-PK-98/2019 zo dňa 11.12.2019)\ntak, že odvolanie zamietla a napadnutý Personálny rozkaz Prezidenta PZ č. 95 potvrdila. Na základe\nžaloby žalobkyne Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave boli napadnuté rozhodnutia zrušené a vec\nvrátená žalovanému na ďalšie konanie pre ich nepreskúmateľnosť. Konanie o finančných nárokoch\nžalobkyne bolo zastavené z dôvodu späťvzatia žaloby v tejto časti. Žalobkyňa výzvou zo dňa 29.07.2022\nvyzvala žalovaného na vyplatenie finančného rozdielu v plate (medzi platom, ktorý poberala v pôvodnom\npracovnom zaradení a ktorý poberá v súčasnosti), čo žalovaný odpoveďou zo dňa 09.08.2022 odmietol\ns poukazom na to, že takáto povinnosť mu z Rozsudku Krajského súdu v Bratislave ani zo zákona\nč. 73/1998 Z.z. nevyplýva.\n9. Jednou z procesných podmienok, za ktorých súd môže konať vo veci, je právomoc súdu, jej splnenie\nmusí byť skúmané vždy ex offo.\n10. Právomoc znamená oprávnenie určitého štátneho orgánu riešiť otázky, ktoré sú zákonom zverené do\njeho kompetencie, pričom CSP vymedzuje právomoc súdov tak, že spory vyplývajúce z ohrozenia alebo\nporušenia subjektívnych práv prejednáva a rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká právomoc nie\nje zákonom zverená inému orgánu (čl. 1 CSP) a súdy podľa ust. § 3 CSP prejednávajú a rozhodujú\nsúkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú\niné orgány. Iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy, len ak to ustanovuje zákon (§ 4 CSP).\n\nZ uvedeného je zrejmé, že CSP nestanovuje taxatívny výpočet právnych vecí, ktoré sa subsumujú pod\npojem súkromnoprávne spory, resp. spory.\n11. Za súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci treba v zmysle ust. § 1 ods. 2 zákona\nč. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) pokladať spory vyplývajúce\nz majetkových vzťahov fyzických a právnických osôb, majetkových vzťahov medzi týmito osobami\na štátom, ako aj zo vzťahov vyplývajúcich z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne\nvzťahy neupravujú iné zákony. Občiansky zákonník, ako legislatívny základ všetkých občianskoprávnych\nvzťahov, upravuje všeobecné majetkové a osobné vzťahy založené na princípe právnej rovnosti (§ 2 ods.\n2 Občianskeho zákonníka) a autonómie (§ 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka) ich subjektov, t.j. právnej\nmožnosti na základe vlastného rozhodnutia fyzických, právnických osôb a štátu usporiadať si vzájomné\npráva a povinnosti odlišne od zákona. Charakteristickým znakom týchto vzťahov je rovnocenné\npostavenie subjektov, pri ktorom jeden z účastníkov nemôže jednostranným úkonom založiť povinnosť\ndruhého účastníka a nemôže ani autoritatívne vynucovať splnenie povinnosti druhého subjektu.\n12. Od súkromnoprávnych vzťahov je potrebné odlíšiť verejnoprávne vzťahy, ktoré sú upravené\nnormami verejného práva, a ktoré sú postavené na princípe nadriadenosti a podriadenosti subjektov\n(princíp subordinácie). Pre tieto právne vzťahy je typické, že jeden zo subjektov (orgán verejnej moci)\nukladá jednostranne druhému účastníkovi právneho vzťahu na základe zákona a presne stanoveným\nspôsobom povinnosti prostredníctvom autoritatívnych administratívnoprávnych aktov aplikácie práva.\nV týchto vzťahoch vystupuje do popredia princíp nerovnosti účastníkov a chýba tu autonómia vôle\npodriadeného účastníka.\n13. Z ust. § 4 Občianskeho zákonníka vyplýva, že proti tomu, kto právo ohrozí alebo poruší, sa možno\ndomáhať ochrany u orgánu, ktorý je na to povolaný. Ak nie je v zákone ustanovené niečo iné, je týmto\norgánom súd. Uvedené ustanovenie má dvojaký charakter - sleduje zabezpečenie práva na ochranu\n(zakladá jednak právo dovolať sa ochrany, ale aj povinnosť príslušného štátneho orgánu túto ochranu za\nsplnenia zákonných podmienok poskytnúť, obsahuje zároveň zákaz odopretia spravodlivosti (denegatio\niustitiae) a súčasne stanovuje právomoc k poskytnutiu ochrany, ktorú má v občianskoprávnych veciach\nvšeobecne, ak nie je ustanovené niečo iné, súd. To znamená, že k tomu, aby k poskytnutiu ochrany bol\npovolaný (a oprávnený) iný orgán, je potrebné, aby tak výslovne ustanovil zákon.\n14. Vyriešenie otázky, či vec patrí do právomoci súdu v zmysle uvedených ustanovení, spočíva\nv ustálení právneho vzťahu, z ktorého žalobca (v tomto konaní žalobkyňa) vyvodzuje žalobou uplatnený\nnárok (predmet súdneho konania), preto je žalobca povinný svoj nárok v zmysle ust. § 132 odsek\n1 CSP skutkovo vymedziť.\n15. V predmetnej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa svoj nárok proti žalovanému na zaplatenie\n(po zmene žaloby) sumy 21.984 eur s príslušenstvom skutkovo vymedzila nasledovne:\n(i) v žalobe ako platu (so všetkými platovými zložkami) v zmysle pôvodnej platovej triedy vo\nfunkcii staršieho referenta špecialistu Expozitúry Bratislava Národnej protikorupčnej jednotky Národnej\nkriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru služobného úradu MV SR;\n(ii) vo vyjadrení k odporu žalovaného rovnako ako platového nároku a doplnila, že uplatnený\nnárok predstavuje peňažné odškodnenie ujmy, spôsobenej žalobkyni z dôvodu nezákonne vydaných\nrozhodnutí (Rozhodnutie žalovaného v spojení s Personálnym rozkazom Prezidenta PZ č. 95);\n(iii) na pojednávaní dňa 27.02.2024 (na výslovnú otázku zákonnej sudkyne) žalobkyňa uviedla, že si\nnárok uplatňuje z pohľadu stále existujúceho a platného ustanovenia do funkcie NAKA (teda ako platový\nnárok) a že „neuvádza diskrimináciu“ (pretože nevie určiť komparátora), i keď konanie žalovaného je\nv rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania.\nSúd prvej inštancie na pojednávaní dňa 27.02.2024 predbežne právne posúdil nárok žalobkyne ako\nnárok podľa zákona č. 73/1998 Z.z. Žalobkyňa v návrhu na zmenu žaloby uviedla, že výška platu\n(predložené výplatné pásky) F. F. F. slúži ako komparátor pri určení rozdielu vo výške jej funkčného platu\n(teda pre vyčíslenie nároku). Rovnaké uviedla žalobkyňa v odvolaní, keď namietala, že neurčila F. F.\nza komparátora na účely diskriminácie, ale že výplatné pásky F. F. slúžili ako dôkazný prostriedok na\nvyčíslenie rozdielu v plate, aby mohla presne vyčísliť svoj nárok, teda F. F. bol použitý ako komparátor\nlen na určenie rozdielu v plate, nie ako osoba vo vecne porovnateľnej situácii ako žalobkyňa.\n\n16. Z uvedeného je možné podľa odvolacieho súdu dovodiť, že žalobkyňa si nárok uplatnila titulom\ndoplatku služobného platu, resp. zodpovednosti služobného úradu (nadriadeného žalobcu) za škodu\n(„odškodnenie“) podľa zákona č. 73/1998 Z.z. z dôvodu vydaných rozhodnutí (Rozhodnutie žalovaného\nv spojení s Personálnym rozkazom Prezidenta PZ č. 95) v dôsledku ich zrušenia Rozsudkom Krajského\nsúdu v Bratislave. Žalobkyňa si uplatňuje nárok za obdobie od 30.09.2019 do 31.12.2022 celkom\nvo výške 21.984 eur s prísl. spočívajúci v rozdiele medzi funkčným platom (vrátane osobitných\nplatových zložiek – osobného príplatku, rizikového príplatku, príplatku na starostlivosť o služobné vozidlo\na príplatku na bývanie) a funkčným platom skutočne vyplateným na základe Krajským súdom v Bratislave\nzrušeného Rozhodnutia žalovaného v spojení s Personálnym rozkazom Prezidenta PZ č. 95.\n17. Podľa ust. § 1 ods. 1 a 2 zákona č. 73/1998 Z.z., tento zákon upravuje štátnu službu\npríslušníkov Policajného zboru, príslušníkov Slovenskej informačnej služby, príslušníkov Národného\nbezpečnostného úradu a príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky. Tento\nzákon upravuje aj právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a skončením štátnej služby\npríslušníkov Policajného zboru, príslušníkov Slovenskej informačnej služby, príslušníkov Národného\nbezpečnostného úradu a príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky.\n18. Policajtom sa na účely zákona č. 73/1998 Z.z. rozumie fyzická osoba, ktorá je v služobnom pomere\npodľa zákona č. 73/1998 Z.z. a vykonáva štátnu službu v služobnom úrade (§ 2 ods. 1 zákona č. 73/1998\nZ.z.). Štátna služba sa vykonáva v služobnom pomere (§ 2 ods. 2 zákona veta druhá č. 73/1998 Z.z.).\nPodľa ust. § 3 zákona č. 73/1998 Z.z. v služobnom úrade v mene štátu koná a vo veciach služobného\npomeru podľa tohto zákona rozhoduje minister a v rozsahu ním ustanovenom ďalšie orgány (ďalej len\n„nadriadený“).\n19. Služobný pomer policajtov je inštitútom verejného práva. Tento služobný pomer nevzniká totiž\nzmluvou, ale rozhodnutím o prijatí do služobného pomeru a po celú dobu trvania sa výrazne odlišuje od\npracovného pomeru, ktorý je typický súkromnoprávny pomer, kde účastníci majú rovnaké postavenie.\nTo sa prejavuje aj v právnej úprave služobného pomeru (medziiným v úprave rozhodovania o nárokoch\nvyplývajúcich z tohto pomeru). Právna povaha služobného pomeru príslušníkov Policajného zboru\nodráža osobitný charakter zamestnávateľa ako primárneho nositeľa verejnej moci, potrebu pevného\nzačlenenia policajta do organizmu verejnej moci a účasť na jej výkone, čo zvýrazňuje skutočnosť, že\nnemožno hovoriť o modifikácii súkromnoprávneho pomeru, ale o špecifickom štátnozamestnaneckom\npomere verejného práva, ktorého právna úprava má formu kódexu (uznesenie ÚS SR č.k. II.ÚS\n515/2016-19 zo dňa 23.06.2016), pričom použitie zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (ďalej len\n„Zákonník práce“) na právne vzťahy týkajúce sa služobného pomeru policajtov je vylúčené (§ 2 ods. 1\nZákonníka práce).\n20. Konanie vo veciach služobného pomeru policajta osobitným spôsobom upravujú ust.\n§ 231 až § 248 zákona č. 73/1998 Z.z. Konanie v prvom stupni vo veciach služobného pomeru\nuskutočňuje a rozhoduje v ňom minister a nadriadený a ďalšie subjekty, ak to ustanovuje tento zákon\n(§ 232 zákona č. 73/1998 Z.z.). Na konanie podľa zákona č. 73/1998 Z.z. sa nevzťahuje všeobecný\npredpis o správnom konaní, okrem výkonu rozhodnutia (§ 247a zákona č. 73/1998 Z.z.). Osobitosť tohto\nšpecifického právneho vzťahu sa potom prejavuje v tom, že spory, ktoré sú spojené so vznikom, zmenou,\ntrvaním či zánikom služobného pomeru, ako aj akékoľvek nároky z neho vyplývajúce (vrátane platových),\nneprejednávajú súdy v civilnom sporovom konaní podľa CSP, ale podliehajú súdnemu prieskumu podľa\nzákona č. 162/2015 Z.z. o Správnom súdnom poriadku (ďalej len „SSP“) (§ 6 odsek 1, § 7 písm. h) SSP).\nÚčastníkom týchto právnych vzťahov sa teda poskytuje súdna ochrana v správnom súdnictve.\n21. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že vzťahy vyplývajúce zo štátnej služby príslušníka\npolicajného zboru nemožno považovať pre ich povahu za veci súkromnoprávne. Služobný pomer\nje a bol vždy charakterizovaný ako inštitút verejného práva, vznikol mocenským aktom služobného\norgánu, čo sa prejavuje aj v právnej úprave spojenej so vznikom, zmenou a zánikom štátnej služby,\nako aj s tým súvisiacich otázok (nároky na zaplatenie služobného platu), teda inak tomu nie je\nani pri rozhodovaní o odmeňovaní policajta podľa piatej časti tohto zákona č. 73/1998 Z.z.; zákon\nč. 73/1998 Z.z. ustanovenia, ktoré by zakladali právomoc súdu podľa ust. § 3 CSP neobsahuje.\nSúčasne z ust. § 3 zákona č. 73/1998 Z.z. vyplýva, že v služobnom úrade v mene štátu koná a vo\nveciach služobného pomeru podľa tohto zákona rozhoduje minister a v rozsahu ním ustanovenom\nďalšie orgány (nadriadený), a to v konaní upravenom v dvanástej časti zákona č. 73/1998 Z.z. (§ 231\n\na nasl.). Právomoc ministra vnútra Slovenskej republiky a v rozsahu ním ustanovených orgánov konať\na rozhodovať vo veciach služobného pomeru je ust. § 3 zákona č. 73/1998 Z.z. daná nielen vo veciach\nvzniku, zmeny či zániku služobného pomeru, ale aj pre nároky s tým súvisiace. O nároku žalobkyne\npreto musí rozhodnúť (v prvom stupni) príslušný vyššie označený orgán, ktorého rozhodnutie je možné\n(po právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu) preskúmať súdom v rámci tzv. správneho súdnictva.\nUvedené správne namietal aj žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie, ak uviedol, že o peňažných\nnárokoch zo služobného pomeru rozhoduje služobný úrad v režime zákona č. 73/1998 Z.z., a nie súd.\n22. Odvolací súd na okraj dopĺňa (s poukazom na žalobkyňou tvrdené „odškodenie“), že zo zákona č.\n73/1998 Z.z. vyplýva aj to, že ak bola policajtovi pri výkone štátnej služby alebo v priamej súvislosti s ním\nspôsobená škoda porušením právnej povinnosti, zodpovedá za ňu služobný úrad (§ 173 ods. 1 zákona\nč. 73/1998 Z.z.). Služobný úrad zodpovedá policajtovi tiež za škodu, ktorú mu spôsobil nadriadený\nporušením právnej povinnosti v rámci plnenia služobných úloh (§ 173 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z.).\n23. Pri skúmaní, či orgán verejnej moci v tom-ktorom prípade vykonáva verejnú moc, je významné tiež\nto, či tzv. vrchnostensky koná vo verejnej sfére a s verejnými dôsledkami (teda „navonok“), vo vzťahu k\n(„iným“) subjektom, ktoré sa nachádzajú mimo samotný orgán verejnej moci, resp. mimo sústavu tvoriacu\ntento orgán, napríklad úradný postup všeobecného súdu voči procesným stranám (účastníkom konania)\nalebo postup policajta voči tomu, koho cestovné doklady kontroluje, resp. postup stavebného úradu voči\nstavebníkovi. Naopak, o výkon verejnej moci nejde, ak určitý subjekt (aj keď vykazujúci znaky orgánu\nverejnej moci) v konkrétnom prípade neplní svoje úlohy ako orgán verejnej moci. O výkon verejnej moci\nnejde a štát podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. nezodpovedá za činnosť takého orgánu (i keď\ninak majúceho znaky orgánu verejnej moci), ktorý nevystupuje v tzv. vrchnostenskom postavení, ale\ndo právnych vzťahov vstupuje ako rovný s ostatnými účastníkmi, teda ako subjekt občianskoprávnych\nvzťahov (o taký prípad ide napríklad vtedy, keď orgán verejnej moci uzatvára s fyzickou alebo právnickou\nosobou kúpnu zmluvu). O výkon verejnej moci a o úradný postup orgánu verejnej moci v zmysle\nzákona č. 514/2003 Z.z. nejde tiež vtedy, keď určitý orgán (i keď vykazujúci inak znaky orgánu verejnej\nmoci) ako zamestnávateľ posudzuje opodstatnenosť niektorého nároku uplatneného voči nemu jeho\nzamestnancom v ich vzájomnom právnom vzťahu (rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/78/2018).\n24. Keďže odvolací súd dospel k záveru, že o predmetnom nároku žalobkyne nemôže rozhodovať súd\nv civilnom konaní, nakoľko mu v tejto veci nesvedčí právomoc, čo je neodstrániteľná podmienka konania,\nnapadnuté uznesenie súdu prvej inštancie postupom podľa ust. § 389 ods. 1 písmeno a) CSP zrušil\na konanie podľa ust. § 10 ods. 1, § 161 ods. 1 a 2 CSP zastavil s tým, že po právoplatnosti tohto\nrozhodnutia vec postúpi Ministerstvu vnútra SR ako orgánu, do ktorého právomoci vec patrí. Právne\núčinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované (§ 10 ods. 1 veta druhá CSP).\n25. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust.\n§ 256 ods. 1 CSP a ust. § 262 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie\nkonania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Žalobkyňa podaním žaloby na súd vo veci, v ktorej\nsúd nemal právomoc rozhodnúť, procesne zavinila, že sa konanie muselo zastaviť, a preto jej vznikla\npovinnosť nahradiť trovy konania žalovanej protistrane; o výške náhrady trov konania rozhodne súd\nprvej inštancie podľa ust. § 262 ods. 2 CSP v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa\nkonanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník.\n26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.\n2 CSP).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote\ndvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý\nrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom\n(§ 429 ods. 1 CSP).\n\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)\n(§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11Cpr/7/2023", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:57e43d3e-2340-463e-aa80-e2ac5f1c1860", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.515.2016.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 515/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 515/2016 z 23. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-23", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.515.2016.1"}, {"guid": "ussr:5b39a6ca-ffac-486a-a853-b438eb95dc61", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:2.US.65.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 65/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 65/2015 z 4. 2. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-02-04", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:2.US.65.2015.1"}, {"guid": "ussr:21daed6f-e878-4755-ad30-39ed3b12c869", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 292/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 292/2010 z 31. 8. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-08-31", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:21daed6f-e878-4755-ad30-39ed3b12c869"}, {"guid": "776ed5c0-56d5-4c01-a6c3-e6233a211fad:8c5e9105-06a1-4eea-aa86-5849a66a447d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1107222333.2", "spisova_znacka": "3Cdo/78/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/78/2018 z 27. 3. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-03-27", "citacie_n": 24, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1107222333.2"}], "citovane_v": []}