Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/36/2025 z 25. 3. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 15Co/36/2025 6122211796 25. 03. 2026 JUDr. Eva Mészárosová ECLI:SK:KSBA:2026:6122211796.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: P. R. N. P. F. L. Í. C. , G. V. X.X.XXXX, K. G., Š. E. Č.. XX/XX, zastúpený JUDr. Viktor Mlynek, advokát, Nitra, Štúrova č. 43, proti žalovanému: SPP - distribúcia, a.s., IČO: 35 910 739, Bratislava, Plátennícka č. 19013/2, zastúpený Advocatur Gémeš, Filipová & Partner AG, Vaduz 9490, Städtle č. 17, Lichtenštajnské kniežactvo, Reg. č: FL-0002.539.075-9, konajúca prostredníctvom organizačnej zložky BOOM & SMART Slovakia, IČO: 53 096 428, Bratislava, Mostová č. 185/2, o zaplatenie 81.736,- € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 25. júna 2024, č. k. B2-9 C 16/2022-308, takto rozhodol: I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 25. júna 2024, č. k. C 16/2022-308, p o t v r d z u j e.

B2-9

II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1.1. Rozsudkom zo dňa 25.6.2024, č. k. B2-9 C 16/2022-308, súd prvej inštancie zamietol návrhy žalobcu na prerušenie konania doručené súdu dňa 8.11.2022, 1.2.2023, 2.4.2023 a 20.3.2024 (výrok I.); žalobu žalobcu zamietol (výrok II.); žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.). Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 22 ods. 1, ods. 5, § 24 ods. 1, ods. 2 zákona č. 67/1960 Zb. o výrobe, rozvode a využití vyhrievacích plynov (Plynárenský zákon), (ďalej „zákon č. 67/1960 Zb.“ alebo aj „Plynárenský zákon“), § 22 ods. 1, ods. 2, ods. 5 zákon č. 79/1957 Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (elektrizačný zákon), (ďalej „zákon č. 79/1957 Zb. alebo aj „Elektrizačný zákon“), § 9 ods. 9, § 27 ods. 1, § 42 ods. 1, ods. 4 zákona č. 70/1998 Z. z. o energetike a o zmene zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 70/1998 Z. z.“), § 10 ods. 3, § 56 ods. 1, ods. 3, ods. 5, § 69 ods. 10, ods. 11, § 69a ods. 3 zákona č. 656/2004 Z. z. o energetike a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 656/2004 Z. z.“), § 79 ods. 1, ods. 3, ods. 5, § 96 ods. 4, ods. 5, ods. 6 zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 251/2012 Z. z.“), § 151n ods. 1, ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 153 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 185 ods. 1, § 191 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Pokiaľ ide o vecné odôvodnenie uviedol, že žalobca sa v upomínacom konaní voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 81.736,- € s príslušenstvom a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že je vlastníkom nehnuteľností, stavebných pozemkov, v meste G., katastrálne územie J., vedených na LV č. XXXX ako parc. č. XXXX/XX o výmere 645 m2, parc. č. XXXX/XX o výmere 17.815 m2, parc. č. XXXX/XX o výmere 2.656 m2, parc. č. XXXX/XX o výmere

1.466 m2, parc. č. XXXX/XX o výmere 1.629 m2 (ďalej len „pozemky“). Na pozemkoch je umiestnené zariadenie slúžiace na protikoróznu ochranu, ktorého vlastníkom je žalovaný, žalobca je obmedzený na užívaní svojich pozemkov, a preto má nárok na náhradu za ich užívanie žalovaným. Poukázal na to, že v dôsledku umiestnenia predmetného zariadenia, ku ktorému prislúcha ochranné pásmo, nie je možné na jeho pozemkoch realizovať stavby, hoci sú tieto pozemky stavebnými pozemkami, a to dokonca pre využitie vybavenosti a bývania do šesť nadzemných podlaží s možnosťou ustúpeného siedmeho nadzemného podlažia. Z uvedeného je zjavné obmedzenie jeho vlastníckych oprávnení, konkrétne oprávnenie s pozemkami hospodáriť a nakladať, najmä za účelom neobmedzenej výstavby na nich. Práve tomuto rozsahu (ochranné pásmo vzťahujúce sa k predmetnému zariadeniu) obmedzenia vlastníctva žalobcu zodpovedá povinnosť žalovaného uhrádzať náhradu za nútené obmedzenie jeho vlastníckeho práva (čl. 20 ods. 4 ústavy), pričom touto žalobou sa domáha náhrady za obdobie od 6.1.2019 - 5.1.2022, a to vychádzajúc z ceny obvyklého nájmu - renty, čo je jediná možná ústavne konformná možnosť ustálenia primeranej náhrady, vychádzajúc z ustanovenia čl. 20 ods. 4 ústavy, a to podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 42/2015, zo dňa 12.10.2016 (ďalej ako „nález ÚS SR“). Žalobca poukázal na to, že verejný záujem na obmedzení vlastníckeho práva nemôže a nesmie byť nadradený ochrane vlastníkov. Výstavbu rozvodov tepla treba pokladať za nútené obmedzenie vlastníkov na dlhý, hoci vopred presne neurčiteľný čas. V období, keď nútené obmedzenie vlastníkov v dôsledku existencie právnej povinnosti strpieť vedenie rozvodov cez svoju nehnuteľnosť trvá, v dôsledku pôsobenia ekonomických zákonitostí dochádza k pohybom vo výške plnenia. Jednorazová náhrada poskytnutá vlastníkom za ich obmedzenie nemá (a priori nemôže mať) povahu primeranej náhrady za obmedzenie, ktorému sú podľa zákona podrobení. Fázu úsilia o získanie majetku nemožno podriadiť pod ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 až 3 ústavy. Takýmto spôsobom počítaná výška primeranej náhrady je v tomto prípade ustálená na základe znaleckého posudku znalca z odboru oceňovania nehnuteľností (znalecký posudok č. XXX/XXXX), ktorý ohodnocoval predmetné pozemky ako výšku obvyklého nájmu. Náhrada je vypočítaná ako súčet za jednotlivé pozemky, a to plocha ochranného pásma násobené cenou nájmu za príslušný počet dní, spolu za obdobie od 6.1.2019 do 5.1.2022 vo výške 81.736,- €. Žalobca sa domáha aj úhrady úroku z omeškania vo výške 5 % ročne od 15.6.2021 (dňom nasledujúcim po uplynutí lehoty na dobrovoľné plnenie v zmysle predžalobnej výzvy zo dňa 1.6.2021) zo sumy 65.463,44 € do 6.1.2022 a vo výške 5 % ročne zo sumy 81.736,- € od 7.1.2022 do zaplatenia. Na preukázanie svojich skutkových tvrdení navrhol žalobca vykonanie nasledovných listinných dôkazov: Predžalobná výzva zo dňa 1.6.2021 (č. l. 8), Znalecký posudok č. XXX/XXXX, zo dňa XX.X.XXXX (č. l. 10), Výpis z listu vlastníctva č. XXXX (č. l. 22). 1.2. Okresný súd Banská Bystrica vydal dňa 1.2.2022 platobný rozkaz sp. zn. 43Up 28/2022 (č. l. 25), proti ktorému žalovaný doručil včas odpor a ktorý odôvodnil tak, že nesúhlasí s uplatneným nárokom žalobcu a má za to, že sporným je jednak právny základ uplatneného nároku a tiež aj jeho výška. Žalobca ním uplatnený nárok odvodzuje z Čl. 20 ods. 4 ústavy, poukazujúc aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky. Žalovaný ozrejmil, že v prvej polovici roku 1998 umiestnil na pozemky zariadenia protikoróznej ochrany, ktoré slúžia na ochranu potrubia pred koróziou. Skutočnosť, že zariadenie bolo umiestnené v prvej polovici roku 1998 považuje žalovaný za veľmi dôležitú a podstatnú v tomto konaní, nakoľko táto skutková okolnosť determinuje právny rámec aplikovaných noriem, podľa ktorých sa má posudzovať vznik zákonných vecných bremien, či obmedzenie vlastníckych práv k nehnuteľnostiam. V danom čase bol účinný zákon č. 67/1960 Zb., podľa ktorého plynárenským podnikom prislúchalo oprávnenie zriaďovať a prevádzkovať na cudzích pozemkoch plynovodné siete, a to podľa § 22 ods. 1 tohto zákona. Podľa § 22 ods. 5 o oprávneniach uvedených v odseku 1, o náhrade škody za výkon týchto opatrení, o vecných bremenách, o práve domáhať sa zmeny alebo preloženia plynovodnej siete, prípadne podzemného zásobníka a o konaní, platia obdobne predpisy o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny. Plynárenský zákon odkazuje na osobitný predpis, ktorým je zákon č. 79/1957 Zb., pričom podľa jeho ustanovenia § 22 ods. 2 platí, že za výkon oprávnení uvedených v predchádzajúcom odseku nie sú energetické podniky povinné poskytovať náhradu. Ak je však vlastník alebo užívateľ nehnuteľností, ktorá nie je v štátnom socialistickom vlastníctve, zriadením vedenia podstatne obmedzený v užívaní nehnuteľností, môže žiadať u orgánu, ktorý je podľa predpisov o povoľovaní stavieb kompetentný pre povolenie stavby energetického diela (ďalej len „povoľujúci orgán“), aby mu energetický podnik poskytol primeranú jednorazovú náhradu; žiadosť musí byť pod stratou nároku podaná do troch mesiacov odo dňa, keď sa dielo uviedlo do trvalej prevádzky (užívania). Následne § 22 ods. 5 elektrizačného zákona stanovuje, že povinnosť trpieť výkon oprávnení uvedených v odseku 1 viazne na dotyčnej nehnuteľnosti ako vecné bremeno. Vzhľadom na uvedené má žalovaný za to, že umiestnenie plynárenských zariadení na pozemky, ktoré sú v súčasnosti vo vlastníctve žalobcu,

bolo vykonané v súlade s vtedy účinnými právnymi predpismi. Nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva si mohol uplatniť ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť v čase vzniku vecného bremena vlastnil. Žalobca nadobudol pozemky v rokoch 2002 až 2005, teda s už existujúcim vecným bremenom, ktoré prechádzajú na nového nadobúdateľa spolu s vlastníctvom k prevádzanej veci, preto nie je možné, aby sa ďalší nadobúdateľ nehnuteľnosti, ktorá je zaťažená vecným bremenom, mohol úspešne domáhať finančnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva. Pokiaľ žalobca poukazuje na tzv. trvajúce obmedzenie vlastníckeho práva a v nadväznosti na to na právo na opakovanú náhradu škody, žalovaný uviedol, že jeho nároky nemajú oporu v žiadnom zákone a ani v ústave, a rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je v tomto smere jednotná. Žalovaný poukázal na viaceré rozhodnutia súdov, a to rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 89/2008, zo dňa 21.12.2009, sp. zn. 3 Cdo 49/2014, zo dňa 14.4.2016, sp. zn. 7 Cdo 26/2014, zo dňa 24.3.2015, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 333/2013, zo dňa 24.9.2014, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 149/2017-19, zo dňa 28.02.2017. K uplatnenej výške finančnej náhrady uviedol, že predložený znalecký posudok vychádzal z ceny obvyklého nájmu, hoci medzi žalobcom a žalovaným neexistuje žiadny nájomný vzťah, preto by mal znalecký posudok zohľadniť aj mieru obmedzenia vlastníka nehnuteľnosti v dôsledku výkonu oprávnení držiteľa povolenia. Navyše znalecký posudok vychádza z nesprávnych a neaktuálnych údajov. Žalobca doposiaľ nepreukázal, do akej miery a akým spôsobom je v užívaní nehnuteľnosti reálne obmedzovaný, nakoľko pozemky sú podľa aktuálnych príslušných listov vlastníctva ornou pôdou a zariadenie PKO žiadnym spôsobom neobmedzuje žalobcu v užívaní pozemkov. Žalobca môže na pozemkoch pestovať poľnohospodárske plodiny, a to bez akýchkoľvek obmedzení. Záverom žalovaný uviedol, že podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktorý poukázal žalobca: „Ustanovenia § 10 ods. 5 druhá, tretia a štvrtá veta, § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvá a tretia veta a § 10 ods. 12 prvá, druhá a štvrtá veta zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov v rozsahu, v akom sa v týchto ustanoveniach používa slovo „jednorazová“ v slovnom spojení „primeraná jednorazová náhrada“, nie sú v súlade s Čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s Čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“ Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky o nesúlade všeobecne záväzného právneho predpisu alebo jeho časti s ústavou alebo iným prameňom práva, ktorý bol predmetom konania, sa spája s právnym účinkom určeným v ústave. Ústavným súdom Slovenskej republiky označené ustanovenie, prípadne celý všeobecne záväzný právny predpis, stráca účinnosť. Okamih straty účinnosti nastáva v spojení s Čl. 125 ods. 6 vyhlásením rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Na strane druhej zdôraznil, že na prejednávaný prípad sa aplikuje právna úprava účinná v čase vzniku vecného bremena, a teda plynárenského zákona v spojení s príslušnými ustanoveniami elektrizačného zákona. Uvedené vyplýva jednak z § 96 ods. 4 zákona č. 251/2012 o energetike: „Oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia ich užívania, ktoré vznikli pred účinnosťou tohto zákona, zostávajú nedotknuté, ak tento zákon neustanovuje inak.“, ako aj z tej skutočnosti, že pokiaľ je občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah, vrátane nárokov z neho vyplývajúcich upravený zákonom, princíp právnej istoty vyžaduje, aby tento zákon spĺňal základné požiadavky zákona, ktoré navzájom súvisia (prístupnosť, predvídateľnosť, platnosť a účinnosť). Žalovaný uviedol, že ustanovenie § 22 ods. 2 elektrizačného zákona nebolo podrobené ústavnému prieskumu. Ďalej žalovaný poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 149/2017-19, zo dňa 28.2.2017, v ktorom ústavný súd vyslovil, že právo vlastníka pozemku zaťaženého zákonným vecným bremenom, nie je rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 53/2015-264, zo dňa 26.5.2016, porušené (nároky vo forme náhrady za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckeho práva k spornej parcele nemajú oporu v zákone) a na tomto závere Ústavného súdu Slovenskej republiky nemení nič ani jeho nález sp. zn. PL. ÚS 42/2015, zo dňa 12.10.2016. Žalovaný poukázal na to, že žalobca už obdobné žaloby voči nemu podal, išlo o skutkovo a právne totožné konania. Išlo o konanie vedené na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 7 C 48/2017 a na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 5 Co 166/2019, pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím sp. zn. 2 Cdo 68/2020 dovolanie odmietol. Druhé konanie bolo na Okresnom súde Bratislava II vedené pod sp. zn. 29 C 66/2019. 1.3. Žalobca vo vyjadrení k odporu považoval právne názory žalovaného za nesprávne, poukázal na doktrinálny výklad doc. JUDr. B. V., DrSc. k problematike primeranej náhrady, ako aj na komentár k Ústave Slovenskej republiky, podľa ktorého: „Miera intenzity zásahu do vlastníckych práv je rozdielna v prípade odňatia majetku vyvlastnením a pri nútenom obmedzení vlastníckych práv. Za predpokladu, že uskutočnený zásah do vlastníckych práv sa týka tej istej alebo porovnateľnej veci, „primeraná náhrada “ za vyvlastnenie môže byť vyššia ako „primeraná náhrada" za nútené obmedzenie vlastníckych práv. Na

rozdiel od „primeranej náhrady", ktorá sa pri vyvlastnení poskytuje spravidla jednorazovo, pri nútenom obmedzení možno uvažovať o pravidelných platbách ,,primeranej náhrady“ počas trvania núteného obmedzenia.“ Žalobca uviedol, že citovaný doktrinálny výklad vznikol pred vydaním nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý uvedené závery v otázke primeranosti náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva len potvrdil v tom, že v takýchto prípadoch sa musí pri náhrade jednať o opakujúce sa plnenie, ktoré najlepšie zodpovedá ústavou sledovanému účelu. Vo vzťahu k námietkam žalovaného, že žalobca nepreukázal, akým spôsobom je v užívaní svojich pozemkov obmedzovaný, uviedol, že v zmysle územného plánu mesta G. sú tieto pozemky určené na výstavbu pre napríklad 500 bytov a nebytových priestorov do 6. nadzemného podlažia s ustúpeným nadzemným podlažím, čiže sa jedná o stavebné pozemky v zmysle zákona č. 50/1976 Z. (Stavebný zákon) s odkazom na § 43h ods. 1 (stavebným pozemkom sa rozumie časť územia určená územným plánom obce alebo územným plánom zóny, alebo územným rozhodnutím na zastavanie a pozemok zastavaný stavbou) ako aj § 139 ods. 8 písm. d/ (zastavané územie je súbor pozemkov vhodných na zastavanie vymedzených na tento účel schváleným územným plánom obce alebo schváleným územným plánom zóny). Aktuálny územný plán mesta G. bol schválený už v roku 2003 a od začiatku je plne relevantný k pozemkom žalobcu, keď dokonca aj pred schválením aktuálneho územného plánu sa taktiež jednalo o stavebné pozemky. Z toho dôvodu je žalobca minimálne a reálne obmedzený v rozsahu, v akom žalovaný užíva jeho pozemky s prihliadnutím na rozsah ochranného pásma vzťahujúceho sa k predmetným zariadeniam žalovaného a najpodstatnejšie (samozrejme finančne najvýhodnejšie) využitie týchto pozemkov (ich využitie na stavebné účely, prípadne možnosť ponuky týchto pozemkov na ich odpredaj tretej osobe) má v danom rozsahu úplne znemožnené. 1.4. Žalovaný vo vyjadrení nesúhlasil s tvrdeniami žalobcu a opakovane poukázal na potrebu na prejednávaný prípad aplikovať právnu úpravu účinnú v čase vzniku vecného bremena, a teda ustanovenia plynárenského zákona v spojení s príslušnými ustanoveniami elektrizačného zákona. Uviedol, že ustanovenie § 22 ods. 2 elektrizačného zákona bolo účinné do 30.6.1998, dňa 1.7.1998 nadobudol účinnosť „nový“ elektrizačný zákon, a to zákon č. 70/1998 o energetike a o zmene zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, pričom ustanovenie § 22 ods. 2 elektrizačného zákona nebolo podrobené ústavnému prieskumu. To znamená, že Ústavný súd Slovenskej republiky nerozhodoval o súlade § 22 ods. 2 Elektrizačného zákona s Čl. 20 ods. 4 ústavy podľa Čl. 125 ods. 1 písm. a/ ústavy. Žalovaný poukázal na znenie Čl. 152 ústavy, z ktorého vyplýva prezumpcia ústavnosti, t. j. domnienka o ústavnosti všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 47/95, zo dňa 23.8.1995). Táto domnienka je vyvrátiteľná, platí dovtedy, kým ju Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí nevyvráti (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. Pl. ÚS 8/94, zo dňa 6.10.1994). Pretože Ústavný súd Slovenskej republiky nerozhodol o nesúlade inštitútu „primeranej jednorazovej náhrady,“ ktorú priznáva za stanovených podmienok Elektrizačný zákon, platí prezumpcia jeho ústavnosti, teda súladu s ústavou a tým aj s jej Článkom 20 ods. 4 a zároveň aj s Dohovorom. Rešpektujúc prezumpciu ústavnosti je súd prvej inštancie právnou úpravou náhrady za obmedzenie vlastníckych práv, obsiahnutou v Elektrizačnom zákone viazaný a nemôže ju neakceptovať. Pokiaľ však ide o otázku aplikácie § 6 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej ako „Listina“), ktorý predpokladá stratu účinnosti ustanovení právnych predpisov, ktoré odporujú Listine k 31.12.1991, je potrebné najprv ustáliť, či aplikované právne normy, ktoré počítajú s jednorazovou primeranou náhradou, sú v rozpore s Listinou, a to konkrétne s Čl. 11 ods. 4, ktorý stanovuje: „Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu.“ V tomto smere poukázal žalovaný na žalobcom opakovane poukazovaný nález, v ktorom sa uvádza: „Listina zaručuje ochranu vlastníctva materiálnou podmienkou náhrady za zásah do vlastníckych práv, no listina nevyžaduje, aby náhrada bola primeraná.“ Ústavný súd Slovenskej republiky konštatuje, že „podmienkou primeranej náhrady ústava zaručuje vyššiu ochranu vlastníctva, aká sa priznáva dohovorom aj listinou“. Ústavný súd na inom mieste rozvádza otázku náhrady za zásah do vlastníctva podľa Čl. 11 ods. 4 Listiny v interpretácii Ústavného súdu Českej republiky, pričom poukazuje na Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 646/06, a cituje: „Podľa názoru Ústavného súdu nemožno pri použití gramatického, systematického a teleologického výkladu dôjsť k záveru, že za náhradu v zmysle Čl. 11 ods. 4 listiny možno pokladať iba pravidelné opakujúce sa plnenie poskytované počas obmedzenia vlastníckeho práva. Samozrejme, bolo by možné uvažovať o zakotvení nároku na takéto opakujúce sa plnenie v jednoduchom práve, to však záleží od dispozície zákonodarcu. Povedané inými slovami, obsah pojmu náhrada podľa Čl. 11 ods. 4 listiny v sebe zahŕňa pojem jednorazového i opakovaného plnenia, nemožno z neho však vyvodiť ústavne zaručené právo na poskytnutie práve opakovaného plnenia za obmedzenie vlastníckeho práva

legálne vecným bremenom.“ K obmedzeniu v užívaní svojich pozemkov, ktoré označil žalobca, žalovaný uviedol, že šírka ochranného pásma ešte neznamená rozsah obmedzenia, aj v ochrannom pásme je možné vykonávať určité aktivity, je možné tam aj zriaďovať stavby za určitých okolností a za splnenia určitých zákonných podmienok, preto je vždy potrebné skúmať konkrétnu mieru obmedzenia. Ani to však nič nemení na skutočnosti, že žalobca nadobudol predmetné pozemky s už existujúcim zákonným vecným bremenom. Žalobca mohol a mal dostatočne preskúmať stav nadobúdaných nehnuteľností a akékoľvek prípadné obmedzenia v ich užívaní ešte pred tým, ako k týmto nehnuteľnostiam nadobudol vlastnícke právo. V prípade, ak sa o takýchto obmedzeniach dozvedel až po nadobudnutí vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam, žalobca sa mohol a mal domáhať neplatnosti kúpnej zmluvy z dôvodu uvedenia do omylu, prípadne mohol žalobca požadovať výraznú zľavu z kúpnej ceny. 1.5.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že podaniami doručenými súdu dňa 8.11.2022, 1.2.2023, 2.4.2023 a 20.3.2024 žalobca navrhol, aby súd toto konanie prerušil podľa § 164 C.s.p. Súd všetky tieto návrhy na prerušenie konania zamietol, o ich zamietnutí rozhodol spolu s rozhodnutím vo veci samej podľa § 162 ods. 3 C.s.p. 1.5.2. Pokiaľ ide o návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 8.11.2022, zamietnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že konanie, ktoré bolo vedené pod sp. zn. 7 C 48/2017 na bývalom Okresnom súde Bratislava II je samostatným konaním, v ktorom sa nerieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, nakoľko ide o konanie právoplatne skončené. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 7 C 48/2017, bol rozsudkom Krajského súd v Bratislave, sp. zn. 5 Co 166/2019, potvrdený a Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 2 Cdo 68/2020 dovolanie odmietol. Navyše v podaní uvádzaná ústavná sťažnosť registrovaná pod č. P. bola ústavným súdom uznesením sp. zn. I. ÚS 590/2022, zo dňa 27.10.2022, odmietnutá. 1.5.3. Pokiaľ ide o návrhy žalobcu na prerušenie konania zo dňa 1.2.2023 a 2.4.2023, ich zamietnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobca ich podal z dôvodu, v prvom prípade prípravy sťažnosti na Európsky súd pre ľudské práva a v druhom prípade podania sťažnosti na Európsky súd pre ľudské práva, a to proti uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 590/2022, zo dňa 27.10.2022, ktorým bola ústavná sťažnosť zamietnutá. Súd prvej inštancie tomuto návrhu uznesením č. k. B2-9 C 16/2022-205, zo dňa 16.5.2023 vyhovel a konanie prerušil, Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 15 Co 111/2023-240, zo dňa 29.9.2023 predmetné uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, návrh na prerušenie konania z dôvodu podania sťažnosti na Európsky súd pre ľudské práva zamietol, pretože konanie pred Európskym súdom pre ľudské práva začatom na základe jeho sťažnosti nerieši otázku, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní, nakoľko Európskemu súdu pre ľudské práva, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd nedáva priestor pre riešenie skutkových a právnych otázok v konkrétnej právnej veci, vedenej pred vnútroštátnym súdom, vykladať vnútroštátne právo. Navyše bola sťažnosť žalobcu odmietnutá. 1.5.4. Pokiaľ ide o návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 20.3.2024, ktorým žalobca navrhol konanie prerušiť z dôvodu, že podal vo veci totožnej s prejednávanou vecou za iné obdobie dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, a to proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15 Co 174/2020, zo dňa 28.6.2023, ktorý potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 29 C 66/2019, zo dňa 19.6.2020, tento súd prvej inštancie rovnako zamietol, pretože konanie vedené pod sp. zn. B2-29 C 66/2019 je samostatným konaním, v ktorom sa nerieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Označené konanie je právoplatne skončené a dovolanie sa týka iného obdobia, ako je konanie vedené v prejednávanej veci. 1.6. Žalovaný v konaní predložil, v zmysle uznesenia súdu prvej inštancie, listiny týkajúce sa stavby z roku 1998 s označením „Aktívna protikorózna ochrana STL plynovodov; G. I. - II. etapa 2. časť; Stredná poľnohospodárska škola - II. etapa 1. časť “ (ďalej ako „stavba“), a to listinné dôkazy: Stavebné povolenie č. j. XXXX/X/XX-Já, zo dňa 17.6.1997 (č. l. 282), Kolaudačné rozhodnutie č. j. XX/XXXXXFXX, zo dňa 30.6.1998 (č. l. 286). K predloženým listinám žalovaný uviedol, že ako vyplýva zo stavebného povolenia, nakoľko sa jednalo o jednoduchú stavbu v zmysle § 2 vyhlášky Federálneho ministerstva pre technický a investičný rozvoj č. 85/1976 Zb. o podrobnejšej úprave územného konania a stavebnom poriadku v toho času platnom znení, Okresný úrad Nitra, odbor životného prostredia ako príslušný orgán štátnej správy v zmysle § 9 ods. 1 vyhlášky č. 85/1976 Zb., zlúčil konanie o umiestnení jednoduchej stavby, tzv. územné konanie so stavebným konaním a po preskúmaní žiadosti stavebníka - investora: Slovenský plynárenský priemysel š. p., OZ Nitra, so sídlom Pieskova 32, Nitra, datovanej dňom 3.3.1997 o vydanie stavebného povolenia na stavbu, vydal stavebné povolenie. Z odôvodnenia stavebného povolenia vyplýva, že stavebný úrad preskúmal žiadosť o vydanie stavebného povolenia stavebníka z hľadísk uvedených v § 37, § 62 a

§ 63 zákona č. 50/1967 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v toho čase platnom znení (ďalej ako „stavebný zákon“), prejednal ich s účastníkmi konania a zistil, že uskutočnením stavby nie sú ohrozené záujmy spoločnosti ani neprimerane obmedzené či ohrozené práva a oprávnené záujmy účastníkov konania. Ďalej z odôvodnenia stavebného povolenia vyplýva, že účastníci konania v stavebnom konaní nevzniesli žiadne námietky. Pre úplnosť žalobca uviedol, že v zmysle § 34 ods. 1 stavebného zákona bol účastníkom územného konania navrhovateľ a organizácia (právnická osoba) alebo občania (fyzické osoby), ktorých vlastnícke alebo iné práva k pozemkom alebo stavbám včítane susedných pozemkov a stavieb mohli byť rozhodnutím priamo dotknuté. Zároveň v zmysle § 59 ods. 1 stavebného zákona bol účastníkom stavebného konania stavebník, ako aj organizácie (právnické osoby) a občania (fyzické osoby), ktorí mali vlastnícke alebo iné práva k susedným pozemkom alebo stavbám a ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti mohli byť stavebným povolením dotknuté. Z uvedeného vyplýva, že účastníkmi stavebného konania, ktorého výsledkom bolo vydanie stavebného povolenia, museli byť aj vtedajší vlastníci dotknutých pozemkov, pričom ako vyplýva z odôvodnenia stavebného povolenia, stavebný úrad s nimi prejednal žiadosť o vydanie stavebného povolenia a títo v stavebnom konaní nevzniesli žiadne námietky. Stavebné povolenie malo povahu verejnej vyhlášky a v zmysle poučenia muselo byť vyvesené spolu so situačným výkresom po dobu 15 dní na úradnej tabuli mesta Nitra. V zmysle § 69 ods. 2 stavebného zákona sa posledný deň vyvesenia verejnej vyhlášky pokladá za deň doručenia stavebného povolenia. Stavebné povolenie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.7.1997. Nakoľko stavebné povolenie doručoval príslušný stavebný úrad, aj v prípade, že by stavebné povolenie nebolo doručované formou verejnej vyhlášky, ale bolo by doručované doporučene do vlastných rúk každému účastníkovi stavebného konania, žalovaný by nedisponoval doručenkami, prípadne inými potvrdeniami o doručení stavebného povolenia, nakoľko stavebné povolenie nedoručoval. Kolaudačné rozhodnutie bolo vydané dňa 30.6.1998, a to na podklade návrhu na vydanie kolaudačného rozhodnutia a na základe výsledkov ústneho rokovania spojeného s miestnym zisťovaním, ktoré stavebný úrad vykonal dňa 4.6.1998. Z odôvodnenia kolaudačného rozhodnutia vyplýva, že stavba bola prevedená podľa dokumentácie overenej v stavebnom konaní a boli splnené podmienky stavebného povolenia. Stavebný úrad v kolaudačnom rozhodnutí zároveň určil podmienky pre užívanie Stavby a to, že: „vlastník - užívateľ stavby je v súlade s dokumentáciou overenou stavebným úradom a s rozhodnutím stavebného úradu (stavebné povolenie a kolaudačné rozhodnutie) povinný udržiavať stavbu v dobrom technickom stave tak, aby nevzniklo nebezpečenstvo požiarnych a hygienických závad, aby nedochádzalo k jej znehodnocovaniu alebo ohrozeniu jej vzhľadu a aby sa čo najviac predĺžila jej užívateľnosť.“ Z uvedeného je zrejmé, že stavba nebola „povolená“ len ako dočasná stavba na určitý čas. Kolaudačné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 22.7.1998. K rozhodnutiu o posudzovaní vplyvov na životné prostredie žalobca uviedol, že sa mu takéto rozhodnutie nepodarilo dohľadať, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že predmetné stavebné a kolaudačné konania prebiehali v rokoch 1997 - 1998, teda pred viac ako 26 rokmi. V rámci stavebného konania bol príslušný stavebný úrad povinný preskúmať, o. i., aj to, či dokumentácia spĺňala požiadavky týkajúce sa záujmov spoločnosti, predovšetkým ochrany životného prostredia. Nakoľko stavebný úrad v odôvodnení stavebného povolenie konštatuje, že uskutočnením stavby nie sú ohrozené záujmy spoločnosti a stavebný úrad nezistil dôvody, ktoré by bránili povoleniu stavby, má žalovaný za to, že boli splnené podmienky/povinnosti týkajúce sa práve ochrany životného prostredia. K prezumpcii správnosti správnych aktov žalovaný poukázal na bod 42. nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 145/2019-124, zo dňa 30.1.2020. 1.7. V priebehu konania žalobcu navrhol vykonanie dôkazu a predložil urbanistickú štúdiu z mája 2023 (č. l. 304 - úradný záznam, štúdia sa nachádza v prílohovej obálke), uviedol, že preukazuje jeho stavebný zámer na dotknutých pozemkoch. Ďalej predložil listinu s označením Vizualizácia (č. l. 302) a vstupné podlažie (č. l.303) a uviedol, že ide o schému preukazujúcu 40 m rozsah katódovej ochrany. Ďalej žalobca uviedol, že na pozemkoch je možné umiestniť 700 bytov, súhlas s územným plánom je súčasťou štúdie, pozemky sú dlhodobo určené na zastavanie, pričom čo je stavebný pozemok určuje stavebný zákon. Ďalej uviedol, že v stavebnom konaní, ani v kolaudačnom konaní sa nekonalo s vlastníkmi pozemkov, ktorí boli odignorovaní. Celé to robil okresný úrad životného prostredia. Súčasťou stavebného povolenia mala byť projektová dokumentácia overená stavebným úradom, ktorá žalovaným nebola predložená spolu so stavebným povolením. Žalovaný mal oznámiť vlastníkom začatie stavebných prác. S vlastníkmi nikto nekonal. Nikto z predchádzajúcich vlastníkov nevedel v roku 2002, že je tam katódová ochrana, preto je aj v zmluvách uvedené, bez tiarch. Doteraz nie je na liste vlastníctva zriadené vecné bremeno. Rovnako zo stavebného povolenia nevyplýva, že ide o trvalú stavbu. Poukázal na bod 1a. odôvodnenia stavebného povolenia, v zmysle ktorého technologické zariadenie nemôže neprimerane zasahovať do okolitej zástavby, čo preukazuje, že ide o stavebný pozemok. Súd návrh na vykonanie

dokazovania predloženými listinami zamietol, nakoľko na pojednávaní dňa 26.3.2024 uplatnil podľa § 153 C.s.p. sudcovskú koncentráciu konania, a preto na navrhované listinné dôkazy neprihliadol. 1.8. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, výsluchom žalobcu a ústnymi vyjadreniami na pojednávaniach a zistil nasledovný skutkový stav veci: Z listu vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie J., obec G., vyplýva, že žalobca je vlastníkom pozemkov parc. č. XXXX/XX o výmere 645 m2, parc. č. XXXX/XX o výmere 17.815 m2, parc. č. XXXX/ XX o výmere 2.656 m2, parc. č. XXXX/XX o výmere 1.466 m2, parc. č. XXXX/XX o výmere 1.629 m2, t. j. pozemkov, ktoré označil v žalobe ako pozemky v jeho vlastníctve, všetky vedené ako orná pôda, pozemky umiestnené mimo zastavaného územia obce. Na predmetnom liste vlastníctva sú uvedené aj iné pozemky, ktoré s predmetom sporu nesúvisia. Označené pozemky nadobudol žalobca. Zo stavebného povolenia č. j. XXXX/X/XX-Já, zo dňa 17.6.1997 súd zistil, že Okresný úrad Nitra, odbor životného prostredia stavebným povolením zo dňa 17.6.1997, právoplatným dňa 20.7.1997, povolil stavbu „Aktívna protikorózna ochrana STL plynovodov G. I. II. etapa 2. časť Stredná poľnohospodárska škola II. etapa 1. časť“ pre stavebníka - investora Slovenský plynárenský priemysel š. p. OZ Nitra, so sídlom Pieskova 32, Nitra. Z rozhodnutia vyplýva, že nakoľko ide o jednoduchú stavbu, bolo zlúčené územné a stavebné konanie. Z kolaudačného rozhodnutia č. j. XX/XXXXXFXX, zo dňa 30.6.1998, súd zistil, že Okresný úrad Nitra, odbor životného prostredia, kolaudačným rozhodnutím zo dňa 30.6.1998, č. j. XX/XXXXX-FXX, právoplatným dňa 22.7.1998, povolil užívanie stavby „Aktívna protikorózna ochrana STL plynovodov G. I. II. etapa 2. časť Stredná poľnohospodárska škola II. etapa 1. časť“ pre stavebníka - investora Slovenský plynárenský priemysel š. p. Pieskova 32, Nitra. Podľa znaleckého posudku č. XXX/XXXX zo dňa 23.4.2019, vypracovaného znalcom Ing. Z. O., všeobecná cena nájmu pozemkov parc. č. XXXX/XX, parc. č. XXXX/XX, parc. č. XXXX/XX, parc. č. XXXX/XX, parc. č. XXXX/XX, parc. č. XXXX/XX a parc. č. XXXX/XX, zapísaných na LV č. XXXX v katastrálnom území J. je 388.000,- € za rok. Listom zo dňa 1.6.2021 vyzval žalobca žalovaného na zaplatenie náhrady za užívanie pozemkov žalobcu zapísaných na LV č. XXXX s tým, že je na nich umiestnené zariadenie slúžiace na protikoróznu ochranu. Žalobca žiadal o zaplatenie sumy 65.463,44 € za obdobie od 6.1.2019 do 31.5.2021. 1.9.1. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa v konaní domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 81.736 € za obdobie od 6.1.2019 do 5.1.2022 titulom toho, že žalovaný ho obmedzuje vo výkone jeho vlastníckeho práva na pozemkoch špecifikovaných v žalobe tým, že sa na nich nachádza zariadenie protikoróznej ochrany a prívodný kábel a k nemu prislúchajúce ochranné pásmo. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný na dotknutých pozemkoch v prvej polovici roku 1998 umiestnil zariadenie protikoróznej ochrany, ktoré slúžia na ochranu potrubia pred koróziou a k nemu prislúcha ochranné pásmo, čo napokon nebolo medzi stranami sporné. Zariadenie bolo vybudované na základe stavebného povolenia zo dňa 17.6.1997 vydaného Okresným úradom Nitra, odbor životného prostredia, právoplatným dňa 20.7.1997. Nakoľko išlo o jednoduchú stavbu, bolo zlúčené územné a stavebné konanie. Kolaudačným rozhodnutím zo dňa 30.6.1998 bolo užívanie stavby povolené. V danom čase žalobca nebol vlastníkom pozemkov. Z nesporných skutkových tvrdení strán mal súd za preukázané, že pozemky nadobudol žalobca v rokoch 2002-2005. Medzi stranami nebolo sporné, že cez časť pozemkov vo vlastníctve žalobcu vedie zariadenie protikoróznej ochrany plynového potrubia vo vlastníctve žalovaného a k tomu prislúchajúce ochranné pásmo. Medzi stranami zostalo sporné, či žalobcovi prináleží peňažná náhrada za to, že žalovaný užíva jeho pozemky a žalobca je tým obmedzený na svojich právach. 1.9.2. Súd prvej inštancie konštatoval, že zariadenie protikoróznej ochrany bolo vybudované v roku 1998, teda ešte za účinnosti plynárenského a elektrizačného zákona (zákony č. 67/1960 Zb. a č. 79/1957 Zb.), preto ich bolo nevyhnuté v konaní aplikovať. Z citovaných zákonov, najmä z ustanovenia § 22 ods.1, § 22 ods. 5, § 24 ods.1 a ods. 2 plynárenského zákona, ako aj z ustanovenia § 22 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 elektrizačného zákona nepochybne vyplýva, že žalovaný ako plynárenský podnik bol oprávnený zriadiť na cudzom pozemku na základe stavebného povolenia predmetné plynárenské zariadenie, ako aj ochranné pásmo. Pokiaľ ide o úpravu vzniku vecného bremena a náhradu škody, plynárenský zákon v § 22 ods. 5 odkazoval na elektrizačný zákon, konkrétne jeho § 22, kde v odseku 2 sa uvádza, že energetické podniky nie sú povinné poskytovať náhradu. Ak je však vlastník alebo užívateľ nehnuteľnosti, ktorá nie je v štátnom socialistickom vlastníctve, zriadením vedenia podstatne obmedzený v užívaní nehnuteľností, môže žiadať u orgánu, ktorý je podľa predpisov o povoľovaní stavieb kompetentný pre povolenie stavby energetického diela (ďalej len „povoľujúci orgán“), aby mu energetický podnik poskytol primeranú jednorazovú náhradu; žiadosť musí byť pod stratou nároku podaná do troch mesiacov odo dňa, keď sa dielo uviedlo do trvalej prevádzky (užívania). Uvedené znamená, že v prípade podstatného obmedzenia v užívaní nehnuteľností sa mohol vtedajší vlastník,

resp. vlastníci, v trojmesačnej prekluzívnej lehote domáhať jednorazovej náhrady. Je nepochybné, že takejto náhrady sa nemôže domáhať súčasný vlastník, a to vzhľadom na preklúziu. 1.9.3. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení uviedol, že vlastník pozemkov, na ktorom je plynárenské zariadenie vybudované, je podľa § 22 ods. 5 elektrizačného zákona povinný trpieť výkon oprávnení na dotyčnej nehnuteľnosti ako vecné bremeno. Podľa § 151n ods.1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný v posudzovanom prípade niečo trpieť, t. j. trpieť výkon oprávnenia plynárenského podniku mať vybudované plynárenské zariadenie na cudzom pozemku. Nakoľko vecné bremená prechádzajú s vlastníctvom veci na nadobúdateľa, je táto povinnosť zákonom uložená aj žalobcovi, ktorý nadobudol predmetné pozemky. Je pritom irelevantné, či v čase, keď predmetné pozemky kupoval vedel, alebo nevedel o existencii vecného bremena. Rovnako právne neobstojí argumentácia žalobcu, že vecné bremeno nie je zapísané na liste vlastníctva, nakoľko takáto povinnosť žalovaného ako oprávneného zo zákonného vecného bremena v čase jeho vzniku nebola zákonom uložená. Preto žalovanému nie je možné vyčítať nedodržanie povinnosti, ktorá mu právnym predpisom uložená nebola. 1.9.4. Pokiaľ ide o v rozhodnutí citované ustanovenia ďalších zákonov, ktoré boli účinné po roku 1998, resp. sú účinné v súčasnosti a týkajú sa odvetvia energetiky, súd prvej inštancie dôvodil, že všetky rozlišujú zákonné vecné bremená, ktoré spočívajú v povinnosti vlastníka pozemku strpieť jednak stavbu, resp. umiestnenie rôznych energetických zariadení, najmä vedení, na jeho pozemku, ako aj vstup prevádzkovateľov týchto zariadení a výkon určitých prác na jeho pozemkoch a tzv. ochranné pásma, ktoré naopak obmedzujú vlastníka pozemku vo výkone určitých činností na časti pozemkov, na ktorých sa predmetné ochranné pásma nachádzajú. Aj zákonné vecné bremená aj ochranné pásma teda obmedzujú vlastníka nehnuteľnosti vo výkone jeho vlastníckych práv. Všetky vyššie citované právne predpisy, a to aj tie, ktoré boli prijaté dávno po účinnosti Listiny základných práv a slobôd a Ústavy Slovenskej republiky, vychádzali z koncepcie jednorazovej primeranej náhrady za obmedzenie v užívaní pozemku a zároveň upravovali lehotu, v rámci ktorej si mohol vlastník uplatniť právo na túto náhradu, inak jeho právo zanikne. Zákony č. 70/1998 Z. z., č. 656/2004 Z. z. a č. 251/2012 Z. z. pritom ponechali zachované ochranné pásma, ktoré boli zriadené podľa predchádzajúcich právnych predpisov (teda aj podľa zákona č. 79/1957 Zb. a zákona č. 67/1960 Zb.). Ani nasledujúce zákony, ktoré rušili predchádzajúcu právnu úpravu, neobsahovali osobitnú úpravu týkajúcu sa náhrady za nútené obmedzenie vlastníka pozemku v ochrannom pásme. Takáto osobitná úprava sa objavila až v zákone č. 657/2004 Z. z. (§ 10 ods. 12), ktorý sa však na predmetnú vec nevzťahuje a potom až v zákone č. 251/2012 Z. z. Ak by aj ustanovenie § 22 ods. 2 zákona č. 79/1957 Zb. a potom ustanovenie § 9 ods. 9 zákona č. 70/1998 Z. z. a § 10 ods. 3 zákona č. 656/2004 Z. z. pokrývali aj náhradu za obmedzenie vlastníka v užívaní pozemku v ochrannom pásme, aj tak by bol nárok žalobcu už prekludovaný, vzhľadom na lehoty na uplatnenie nároku, upravené v týchto ustanoveniach a prechodné ustanovenia týchto predpisov (napríklad § 69a ods. 3 zákona č. 656/2004 Z. z., § 96 ods. 6 zákona č. 251/2012 Z. z.). Z toho vychádza aj doterajšia ustálená judikatúra súdov Slovenskej republiky. 1.9.5. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s právnou argumentáciu žalobcu, týkajúcou sa vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného. Zo základnej definície bezdôvodného obohatenia danej v ustanovení § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Nakoľko je nepochybné, že v prípade žalovaného vzniklo a trvá jeho oprávnenie z vecného bremena, nemôže sa jednať o majetkový prospech bez právneho dôvodu, nakoľko právny dôvod je daný existenciou vecného bremena. 1.9.6. Rovnako sa súd prvej inštancie nestotožnil s argumentáciou žalobcu, ktorá sa týkala nedostatkov stavebného konania. Uviedol, že súd v tomto konaní nemohol preskúmavať stavebné ani kolaudačné rozhodnutie, ani prípadnú zákonnosť konaní, ktoré predchádzali ich vydaniu, z dôvodu prezumpcie správnosti správnych aktov, ako poukázal aj žalovaný na bod 42. nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 145/2019-124, zo dňa 30.1.2020, podľa ktorého: „Pokiaľ ide o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, tu zákon z dôvodu potreby prelomenia prezumpcie správnosti individuálnych správnych aktov predpokladá a vyžaduje vyslovenie nezákonnosti rozhodnutia na to povolaným orgánom v rámci inštančného postupu (napríklad nadriadený správny orgán rozhodujúci o riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch, správny súd, ústavný súd). Z dôvodu oddelenosti súdnej a výkonnej moci vyjadrenej v rozdielnych právomociach orgánov oboch sústav verejnej moci nie je okresný súd rozhodujúci o náhrade škody oprávnený ani ako prejudiciálnu otázku skúmať zákonnosť právoplatného administratívneho rozhodnutia, a o to menej preskúmavať jeho vecnú správnosť - či boli splnené hmotné podmienky podľa osobitných predpisov pre vydanie administratívneho

aktu. Kompetenciu preskúmať zákonnosť správneho aktu má spomedzi orgánov súdnej moci len a výlučne správny súd na základe správnej žaloby za presne špecifikovaných zákonných podmienok. Prípadné nesplnenie zákonných predpokladov hmotnej povahy pre vydanie individuálneho správneho aktu však ani správny súd neskúma vecne (či boli alebo neboli splnené, čo by nahrádzalo činnosť správnych orgánov), ale len vo väzbe na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia a postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, čo je prejavom oddelenosti sústav a rešpektovania právomoci orgánu výkonnej moci.“ Pokiaľ žalobca spochybňoval riadne udelenie súhlasu vtedajších vlastníkov nehnuteľností, k tomu súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný nepotreboval súhlas vlastníka pozemku na umiestnenie predmetného zariadenia (nepotrebuje ani v súčasnosti v zmysle platnej právnej úpravy). Na to práve slúži inštitút zákonného vecného bremena. Žalobca tiež poukazoval na to, že žalovaný neoznámil začatie realizácie stavby vlastníkom pozemkov. Jeho povinnosťou však bolo oznámiť to vopred miestnemu národnému výboru a tento orgán mal potom upovedomiť o tom vlastníkov dotknutých pozemkov. Uvedené však nemá vplyv na posúdenie uplatneného nároku v tomto súdnom konaní. Rovnako ako na posúdenie nemá vplyv nedoručenie overenej projektovej dokumentácie, rozhodnutia o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, prípadne ani nedoručenie doručeniek, ktoré mal podľa názoru žalobcu žalovaný predložiť za účelom preukázania doručenia, či už rozhodnutí stavebného úradu, príp. oznámení žalovaného vtedajším vlastníkom, a to práve s ohľadom na prezumpciu správnosti týchto rozhodnutí vydaných v správnom konaní, ktoré neboli napadnuté riadnymi ani mimoriadnymi opravnými prostriedkami. Uvedené platí aj na námietky žalobcu, týkajúce sa možnej dočasnosti stavby resp. nesplnenia si rôznych povinností žalovaného, ktoré žalobca namietal a týkajú sa stavebného konania. Vzhľadom k tomu sa týmito súd prvej inštancie nezaoberal. 1.9.7. Pokiaľ ide argumentáciu žalobcu nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 42/2015, zo dňa 12.10.2016, podľa ktorého poskytnutá náhrada za zásah do právneho postavenia vlastníka podľa ústavy môže byť jednorazová aj opakovaná a podľa ktorého je v zmysle názoru žalobcu daná povinnosť žalovaného za obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu v rozsahu ochranného pásma, vzťahujúceho sa k predmetnému zariadeniu, uhrádzať náhradu za nútené obmedzenie jeho vlastníckeho práva opakovane podľa Čl. 20 ods. 4 ústavy, súd prvej inštancie uviedol, že ani s touto argumentáciou žalobcu sa nestotožnil. Mal za to, že predmetný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky nie je možné použiť na posudzovaný prípad, nakoľko sa týka nesúladu ustanovení zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov s Čl. 20 ods. 4 ústavy a s Čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na posudzovaný prípad však súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia plynárenského a elektrizačného zákona, ktoré ústavnému prieskumu neboli podrobené. Žalobca tým, že kúpil predmetné pozemky, na ktorých viazlo a stále viazne zákonné vecné bremeno, vstúpil do práv a povinností vlastníka, t. j. okrem iného prevzal na seba povinnosť trpieť povinnosť zo zákonného vecného bremena. Ak by súd ustálil, že nárok žalobcu je daný, ad absurdum by potom náhradu za vznik vecného bremena mohol požadovať každý ďalší vlastník, čo by bolo v rozpore nielen s príslušnou zákonnou úpravou, ale aj s ústavou. Uvedené by však nemalo oporu vo vykonanom dokazovaní a právnom posúdení. Navyše rozhodovacia prax súdov je v tejto otázke ustálená, a preto nie je dôvod na odklon. 1.9.8. Keďže mal súd prvej inštancie za to, že žalobcovi nevznikol nárok na žiadne peňažné plnenie, nezaoberal sa už výškou uplatneného nároku a žalobu v celom rozsahu zamietol. 1.10. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že v konaní plne úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v celom jeho rozsahu, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Dôvodil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.); súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). 2.2. Odvolateľ v odvolaní predovšetkým vytýkal súdu prvej inštancie, že sa vôbec nezaoberal tým, že od roku 2003 je platný územný plán mesta G., podľa ktorého je možné umiestniť na pozemkoch, za užívanie ktorých si uplatňuje náhradu od žalovaného v predmetnom konaní, až 800 bytov, pričom je nevhodné ich umiestniť až do 40 metrov od katódovej (anódovej) ochrany. Žalovaný jednoznačne znehodnocuje jeho pozemok a neplatí mu žiadnu náhradu, napriek tomu, že tvorí obrovské zisky. Namietal, že doposiaľ sa žiadna vyššia súdna inštancia nevysporiadala s ním uplatňovanými námietkami, týkajúcimi sa ústavnosti opakovanej náhrady za podstatné obmedzovanie vlastníckeho práva. Dôvodil, že je potrebné

prihliadať na Ústavu Slovenskej republiky, konkrétne aj na Čl. 20 ods. 4, ktorý dovoľuje vyvlastnenie, resp. obmedzenie vlastníckeho práva pri splnení ďalších podmienok len za primeranú náhradu a v nevyhnutnom rozsahu. Trvá na tom, že v stavebnom konaní, a ani v kolaudačnom konaní sa nekonalo s vlastníkmi pozemkov, žalovaný mal oznámiť vlastníkom začatie stavebných prác, k čomu však nedošlo, nikto z predchádzajúcich vlastníkov nevedel v roku 2002, že je na týchto pozemkoch katódová ochrana, preto je aj v kúpnych zmluvách, ktorými nehnuteľnosti nadobudol uvedené, bez tiarch. 2.3. Podľa odvolateľa súd nesprávne vec právne posúdil, keď uviedol, že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 42/2015, zo dňa 12.10.2016, nie je možné použiť na posudzovaný prípad, keďže sa týka nesúladu ustanovení zákona č. 657/2004 Z. z. s Čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s Čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom na posudzovaní prípad súd aplikoval ustanovenia Plynárenského a Elektrizačného zákona, ktoré ústavnému prieskumu neboli podrobené. Odvolateľ poukázal na to, že starý Elektrizačný zákon neupravoval možnosť náhrady za vecné bremená (explicitne bolo v zákone upravené, že energetické podniky nie sú povinné poskytovať náhradu), ale za určitých okolností (teda výnimočne) ustanovovali len možnosť jednorazovej náhrady, pričom nárok aj tak po určitej dobe prekludoval. Podľa odvolateľa súlad § 22 ods. 2 Elektrizačného zákona s Listinou základných práv a slobôd ohľadom poskytovania náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, nemôže byť daný, preto je nutná aplikácia § 6 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktoré ustanovenie sa nespája s aktom aplikácie práva, ktorým by orgán zákonodarnej, výkonnej alebo súdnej moci určil právny účinok. Podľa názoru odvolateľa predmetná právna norma (§ 22 ods. 2 starého Elektrizačného zákona) ex lege stratila svoju účinnosť, názor podporil najmä serióznym a na akademickej pôde nespochybneným doktrinálnym výkladom danej problematiky (DRGONEC, J.: Ústavná a zákonná ochrana vlastníctva pred nútenými obmedzeniami; Justičná revue, 68, 2016, č. 5, s. 525 - 549). V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na to, že režim jednorazového plnenia vznikol v zásadne rozdielnych právnych a politických podmienkach. Do 31.12.1991 mal zákonodarný zbor v prípade zákonov a orgány výkonnej moci v prípade podzákonných predpisov možnosť zmeniť tieto pramene práva tak, aby sa dostali do súladu s Listinou. Ak túto možnosť nevyužili, dotknuté všeobecne záväzné právne predpisy (aj Elektrizačný a Plynárenský zákon) stratili účinnosť v rozsahu ustanovení, ktoré nie sú v súlade s Listinou. Podľa odvolateľa s Čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky zlučiteľná je aj taká primeraná náhrada za nútené obmedzenie vlastníctva, ktorá sa poskytuje vlastníkovi opakovane. Súd sa nemohol riadiť právnou normou § 22 ods. 2 Elektrizačného zákona a z hľadiska posudzovania právneho základu, teda posudzovania otázky existencie nároku titulom primeranej náhrady za vecné bremeno v prípade žalobcu, musel vychádzať jedine z v súčasnosti (resp. v roku 1998) platnej Ústavy Slovenskej republiky, ktorá jednoznačne náhradu za vecné bremeno, teda náhradu za trvalé a časovo neohraničené obdobie obmedzenia výkonu vlastníckeho práva, definuje ako náhradu primeranú. Čo sa v takýchto prípadoch považuje za primeranú náhradu je už v súčasnosti (možno v rozpore so staršou judikatúrou všeobecných súdov) dané s ohľadom na už viackrát žalobcom poukazovaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 42/2015, zo dňa 12.10.2016, v ktorom ústavný súd jednoznačne ustálil ústavne konformný výklad pojmu primeranej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva, teda v tomto kontexte aj za zákonné vecné bremeno. 2.4. Odvolateľ v odvolaní namietal, že súd zamietol jeho návrh na vykonanie dokazovania listinami Urbanistická štúdia z mája 2023, Vizualizácia a Vstupné podlažie, keďže súdu vysvetlil, že urbanistickú štúdiu nemohol predložiť skôr, pretože bola na inom „oddelení,“ a Vizualizácia a Vstupné podlažie boli vytvorené deň pred pojednávaním, teda mu v predložení týchto listín bránili objektívne dôvody. 2.5. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, na jeho argumenty súd nedal vôbec odpovede alebo tieto odpovede boli nedostatočné, čo je zrejmá vada rozsudku, ktorá spôsobuje jeho nezákonnosť. V odôvodnení rozsudku sa súd nevysporiadal s podstatnými okolnosťami, ktoré mal brať na zreteľ, nechal ich úplne bez povšimnutia, čo predstavuje závažnú vadu tohto súdneho konania a teda aj rozsudku ako jeho výsledku. 2.6. Odvolateľ odvolaním napadol aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania. Dôvodil, že pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa v súvislosti s priznávaním náhrady trov konania by si súd mal všímať aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní (R 24/1964). Poukázal na to, že v prípade žalovaného ide o spoločnosť, v ktorej má štát väčšinový podiel, preto je o to viac na mieste dôvod na nepriznanie náhrady trov konania žalovanému. Poukázal na to, že žalobou sa domáhal svojho práva, ktoré bolo a je akútne ohrozené konaním žalovaného v rozpore s dobrými mravmi. Dôvodil, že zmysel

a účel ustanovenia § 257 C.s.p. je primárne umožniť súdu zamedziť, vzhľadom na celkové okolnosti prejednávaného prípadu, síce zákonným, no „pritvrdým“ rozhodnutiam, resp. takým rozhodnutiam, ktoré by napriek svojej formálnej zákonnosti mohli vykazovať rozpor s dobrými mravmi, k čomu by v prípade priznania náhrady trov konania voči žalobcovi určite došlo. 2.7. Podľa odvolateľa sa súd prvej inštancie nesprávne vysporiadal aj s jeho návrhmi na prerušenie konania. Poukázal na to, že žiadny súd (ani Najvyšší súd Slovenskej republiky) sa doteraz s argumentáciou ústavnosti náhrady nezaoberal, preto o to viac bolo vhodné a účelné toto konanie prerušiť a počkať na rozhodnutie dovolacieho súdu, keďže v rámci tohto dovolania boli nastolené dovolacie právne otázky, na ktoré, ak dovolací súd odpovie, bude zrejmé, ako posúdi podstatu nároku, ktorého sa žalobca domáha voči žalovanému. 2.8. Odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že vyhovie jeho žalobe v celom rozsahu a žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, alternatívne aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 3.1. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, majúc za to, že odvolanie neobsahuje žiadne podstatné nové skutočnosti, žalobca opakuje svoje doterajšie argumenty a úvahy, ku ktorým sa žalovaný už vyjadril v priebehu konania, pridržiava sa všetkých doterajších písomných aj ústnych podaní a vyjadrení. 3.2. Žalovaný ďalej poukázal na to, že zariadenie protikoróznej ochrany bolo na predmetných pozemkoch žalobcu umiestnené v prvej polovici roku 1998, ktorá skutková okolnosť determinuje právny rámec aplikovaných noriem, podľa ktorých sa má posudzovať vznik zákonných vecných bremien, či obmedzenie vlastníckych práv k nehnuteľnostiam. Právnym predpisom účinným v čase vybudovania zariadenia protikoróznej ochrany bol zákon č. 67/1960 Zb. o výrobe, rozvode a využití vyhrievacích plynov (ďalej ako „Plynárenský zákon“), ktorý v ustanovení § 22 ods. 5, v súvislosti, okrem iného, s vecnými bremenami odkazuje na Elektrizačný zákon. S poukazom na ustanovenia § 22 ods. 2 a ods. 5 Elektrizačného zákona žalovaný dôvodil, že umiestnenie plynárenských zariadení na predmetné pozemky, ktoré sú v súčasnosti vo vlastníctve žalobcu, bolo vykonané v súlade s vtedy účinnými právnymi predpismi. V súlade s označenými právnymi normami mohla spoločnosť žalovaného zriadiť a umiestniť plynárenské zariadenie na predmetných pozemkoch, v dôsledku čoho došlo k vzniku vecného bremena k predmetným pozemkom. Elektrizačný zákon priznával primeranú jednorazovú odmenu, ktorá sa musela uplatniť u príslušného orgánu v lehote troch mesiacov odo dňa uvedenia diela do trvalej prevádzky (užívania). Nie je teda pravdou, že Elektrizačný zákon neupravoval možnosť náhrady za vecné bremená, tak ako to uvádza žalobca v odvolaní. Keďže zariadenie protikoróznej ochrany bolo uvedené do prevádzky v prvej polovici roku 1998, je zrejmé, že nároky žalobcu sú v súčasnosti prekludované, a z tohto dôvodu mu ich súd nemôže priznať, keďže neboli uplatnené v zákonom stanovenej lehote. Plnenie z prekludovaného nároku zakladá bezdôvodné obohatenie. Nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva si mohol uplatniť ten vlastník pozemku, ktorý nehnuteľnosť v čase vzniku vecného bremena vlastnil a to v lehote stanovenej zákonom. V prípade ak si vlastník pozemkov, ktorému vznikol nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckych práv, neuplatnil nárok na náhradu za obmedzenie svojho vlastníckeho práva v zákonom stanovenej lehote, došlo k prekludovaniu jeho práva a v súčasnosti už nie je možné sa domáhať žiadnej náhrady za obmedzenie jeho vlastníckeho práva. Keďže žalobca už nadobudol dotknuté pozemky s vecným bremenom, nie je možné, aby sa ako ďalší nadobúdateľ už zaťaženého pozemku domáhal a mohol domáhať finančnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva. Nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckych práv neprechádza na právnych nástupcov, a to bez ohľadu na skutočnosť, či si právny predchodca žalobcu uplatnil alebo neuplatnil nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, resp. či mu takáto náhrada bola alebo nebola vyplatená. Žalobca ako súčasný vlastník pozemku nemá právo na akúkoľvek ďalšiu náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckych práv, a teda neexistuje právny základ jeho nároku. Podľa žalovaného je nárok na náhradu za vecné bremeno prekludovaný. Uvedené potvrdil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v bode 19. uznesenia č. k. I. ÚS 590/2022-15, zo dňa 27.10.2022. Uvedené potvrdil aj súd prvej inštancie v rozsudku vydanom v prejednávanej veci. 3.3. K nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky žalovaný poukázal na to, že vydaniu tohto nálezu predchádzalo konanie podľa Čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade (okrem iného) ustanovenia § 10 ods. 5 v spojení s § 10 ods. 9, ods. 10 a ods. 12 zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov s Čl. 20 ods. 1 až ods. 3 ústavy. Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky ústavný súd rozhodol tak, že: „Ustanovenia § 10 ods. 5 druhá, tretia a štvrtá veta, § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvá a tretia veta a § 10 ods. 12 prvá, druhá a štvrtá veta zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov v rozsahu, v akom sa v týchto

ustanoveniach používa slovo „jednorazová“ v slovnom spojení „primeraná jednorazová náhrada,“ nie sú v súlade s Čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s Čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“ Rozhodnutie ústavného súdu o nesúlade všeobecne záväzného právneho predpisu alebo jeho časti s Ústavou Slovenskej republiky alebo iným prameňom práva, ktorý bol predmetom konania, sa spája s právnym účinkom určeným v Ústave Slovenskej republiky. Ústavným súdom označené ustanovenie, prípadne celý všeobecne záväzný právny predpis, stráca účinnosť. Okamih straty účinnosti nastáva v spojení s Čl. 125 ods. 6 vyhlásením rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Žalovaný zdôraznil, že na prejednávaný prípad sa aplikuje právna úprava účinná v čase vzniku vecného bremena, a teda Plynárenského zákona v spojení s príslušnými ustanoveniami Elektrizačného zákona. Uvedené vyplýva jednak z § 96 ods. 4 zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení niektorých zákonov: „Oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia ich užívania, ktoré vznikli pred účinnosťou tohto zákona, zostávajú nedotknuté, ak tento zákon neustanovuje inak.“, ako aj z tej skutočnosti, že pokiaľ je občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah vrátane nárokov z neho vyplývajúcich upravený zákonom, princíp právnej istoty vyžaduje, aby tento zákon spĺňal základné požiadavky zákona, ktoré navzájom súvisia (prístupnosť, predvídateľnosť, platnosť a účinnosť). Právny vzťah/nárok z neho vyplývajúci (vrátane náhrady za obmedzenie vlastníckych práv) sa teda spravuje zákonom, ktorý je v čase jeho vzniku v zásade prístupný, predvídateľný, platný a účinný. Ďalej žalovaný poukázal na § 22 ods. 2 Elektrizačného zákona, ktoré znenie citovaného paragrafu Elektrizačného zákona bolo účinné do 30.6.1998, dňa 1.7.1998 nadobudol účinnosť „nový“ elektrizačný zákon, a to zákon č. 70/1998 o energetike a o zmene zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov. Žalovaný uviedol, že ustanovenie § 22 ods. 2 Elektrizačného zákona nebolo podrobené ústavnému prieskumu, teda ústavný súd nerozhodoval o súlade tohto ustanovenia Elektrizačného zákona s Čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky podľa Čl. 125 ods. 1 písm. a/ ústavy. Keďže Ústavný súd Slovenskej republiky nerozhodol o nesúlade inštitútu „primeranej jednorazovej náhrady,“ ktorú priznáva za stanovených podmienok Elektrizačný zákon, platí prezumpcia jeho ústavnosti, teda súladu s Ústavou Slovenskej republiky, a tým aj s jej Článkom 20 ods. 4 a zároveň aj s Dohovorom. Rešpektujúc prezumpciu ústavnosti je súd prvej inštancie právnou úpravou náhrady za obmedzenie vlastníckych práv obsiahnutou v Elektrizačnom zákone viazaný a nemôže ju neakceptovať. Podľa žalovaného sa súd prvej inštancie v rozsudku, (bod 56.) vysporiadal s argumentáciou žalobcu ohľadne aplikácie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, súd postupoval správne a v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a s ustálenou rozhodovacou praxou, keď vyhodnotil, že nález Ústavného súdu Slovenskej republiky nie je možné použiť na posudzovaný prípad. 3.4. Pokiaľ ide o otázku aplikácie § 6 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD, ktorý predpokladá stratu účinnosti ustanovení právnych predpisov, ktoré odporujú Listine základných práv a slobôd (ďalej ako „Listina“) k 31.12.1991, žalovaný uviedol, že je potrebné najprv ustáliť, či aplikované právne normy, ktoré počítajú s jednorazovou primeranou náhradou, sú v rozpore s Listinou, a to konkrétne s Čl. 11 ods. 4, ktorý stanovuje: „Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu.“ V tomto smere opätovne poukázal na žalobcom opakovane poukazovaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom sa uvádza: „Listina zaručuje ochranu vlastníctva materiálnou podmienkou náhrady za zásah do vlastníckych práv, no listina nevyžaduje, aby náhrada bola primeraná.“ Ústavný súd konštatuje, že „podmienkou primeranej náhrady ústava zaručuje vyššiu ochranu vlastníctva, aká sa priznáva dohovorom aj listinou.“ Ústavný súd na inom mieste rozvádza otázku náhrady za zásah do vlastníctva podľa Čl. 11 ods. 4 Listiny v interpretácii Ústavného súdu Českej republiky, pričom poukazuje na Nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn.: IV. ÚS 646/06, a cituje: „Podľa názoru Ústavného súdu nemožno pri použití gramatického, systematického a teleologického výkladu dôjsť k záveru, že za náhradu v zmysle Čl. 11 ods. 4 listiny možno pokladať iba pravidelné opakujúce sa plnenie poskytované počas obmedzenia vlastníckeho práva. Samozrejme, bolo by možné uvažovať o zakotvení nároku na takéto opakujúce sa plnenie v jednoduchom práve, to však záleží od dispozície zákonodarcu. Povedané inými slovami, obsah pojmu náhrada podľa Čl. 11 ods. 4 listiny v sebe zahŕňa pojem jednorazového i opakovaného plnenia, nemožno z neho však vyvodiť ústavne zaručené právo na poskytnutie práve opakovaného plnenia za obmedzenie vlastníckeho práva legálne vecným bremenom. (...).“ V nadväznosti na uvedené, vychádzajúc z tej skutočnosti, že Listina spája obmedzenie vlastníckeho práva s náhradou (bez bližšej špecifikácie) a Elektrizačný zákon spája obmedzenie vlastníckeho práva s primeranou jednorazovou náhradou, má žalovaný za to, že § 22 ods. 2 Elektrizačného zákona je súladný s Čl. 11 ods. 4 Listiny. To ale znamená, že § 22 ods. 2 Elektrizačného zákona nestratil účinnosť dňom 31.12.1991. Žalovaný dôvodil, že jeho

právny názor je možné oprieť aj o rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, nakoľko tieto súdy aj po dni 31.12.1991 opakovane aplikovali v prejednávaných prípadoch § 22 ods. 2 Elektrizačného zákona, pričom príklady týchto rozhodnutí konajúcemu súdu v dostatočnom rozsahu uviedol v odpore k vydanému platobnému rozkazu zo dňa 16.2.2022 a z dôvodu zamedzenia duplicity na ne odkazuje. Pokiaľ žalobca rozvíja argumentáciu o tzv. trvajúcom obmedzení vlastníckeho práva a v nadväznosti na to, na právo na opakovanú náhradu škody (napríklad str. 9 - 10 odvolania), ide výlučne o úvahy žalobcu, pričom tieto nároky nemajú oporu v zákonnej úprave Slovenskej republiky ani v Ústave Slovenskej republiky. 3.5. K námietke žalobcu, že súd zamietol jeho návrhy na vykonanie dokazovania listinami a to konkrétne - „Urbanistická štúdia“ z mája 2023 a „Vizualizácia a Vstupné podlažia“ žalovaný uviedol, že žalobca však svoju námietku bližšie nešpecifikoval, neuviedol, čo podľa neho mali predmetné listinné dôkazy preukazovať. Súd prvej inštancie v rozsudku (body 10.2. až 10.4.) jednoznačne a presvedčivo odôvodnil, prečo návrh žalobcu na vykonanie dokazovania listinami zamietol. Podľa žalovaného žalobcom predložené listiny neboli a nie sú významné pre rozhodnutie vo veci, jednak z dôvodu, že dotknuté pozemky nie sú evidované ako stavebné pozemky, ale ako orná pôda a zároveň žalobca dotknuté pozemky už nadobudol zo zákonným vecným bremenom. 3.6. K žalobcom namietanej absencii dôkazov, týkajúcich sa konania o vydanie stavebného povolenia žalovaný poukázal na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie (bod 55.), podľa ktorého súd v predmetnom súdnom konaní, s poukazom na prezumpciu správnosti správnych aktov, nemohol preskúmavať rozhodnutia správnych orgánov, v tomto prípade stavebné a kolaudačné rozhodnutie, s tým súvisiace doručenky a dokumentácie, nakoľko tieto môžu byť preskúmavané len v rámci správneho súdnictva. Zároveň žalovaný poukázal na jeho podanie s vyjadrením a doložením dôkazov zo dňa 23.4.2024, ako aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 145/2019-124, zo dňa 30.1.2020. 3.7. K odvolaniu žalobcu proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania žalovaný uviedol, že má za to, že neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by bolo dôvodné aplikovať § 257 C.s.p. Aplikácia ustanovenia § 257 C.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Aplikácia daného ustanovenia musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 C.s.p. sa preto vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to (i) dôvody hodné osobitného zreteľa a (ii) výnimočné okolnosti. Podľa žalovaného žalobcom uvádzané dôvody pre aplikáciu § 257 C.s.p. nie sú takými dôvodmi hodnými osobitného zreteľa a neexistujú ani akékoľvek výnimočné okolnosti, pre ktoré by súd mal uvedené ustanovenie aplikovať. Ako dôvod hodný osobitného zreteľa nemožno vyhodnotiť skutočnosť, že v spoločnosti žalovaného má alebo nemá akýkoľvek podiel štát. Ústava Slovenskej republiky v Čl. 47 ods. 2 garantuje právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, pričom ide o právo, ktoré patrí každému. V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít platí, že právo na právnu pomoc zahŕňa právo strany konania zvoliť si, či sa nechá alebo nenechá zastúpiť v konaní a prípadne tiež, kým sa v konaní nechá zastúpiť. Právne zastúpenie je tak ponechané úplne na vôli strany a to bez ohľadu na to, či by bol schopný sa v konaní zastupovať sám. Právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi musí byť zaručené nielen právne, ale aj fakticky, pričom súčasťou základného práva na právnu pomoc je aj právo na úhradu účelne vynaložených trov konania. Rovnako nemožno ako dôvod hodný osobitného zreteľa vyhodnotiť ani skutočnosť, že spoločnosť žalovaného užíva pozemky žalobcu v súlade so zákonom, hoci bez akejkoľvek náhrady (nárok, ktorý už skôr zanikol, resp. žalobca na tento nárok ani nebol aktívne legitimovaný), pre ktorý by bolo dôvodné aplikovať § 257 C.s.p. Uvedené potvrdil aj Krajský súd v Bratislave v bode 33. rozsudku č. k. 5 Co 166/2019-327, zo dňa 17.9.2019, ktorým Krajský súd v Bratislave rozhodoval o žalobcom podanom odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 7 C 48/2017-239, zo dňa 30.1.2019, v skutkovo a právne obdobnej veci. Z vyššie uvedených dôvodov argumentácia žalobcu, odvolávajúc sa na ustanovenie § 257 C.s.p., nie je spôsobilá obstáť. 3.8. K odvolaniu žalobcu proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým tento zamietol návrhy žalobcu na prerušenie konania žalovaný poukázal na to, že žalobca podal počas celého súdneho konania celkovo 4 návrhy na prerušenie konania, všetky podľa § 164 C.s.p., a len jeden návrh na prerušenie konania odôvodnil podaním dovolania v inej skutkovo a právne obdobnej veci, a to návrh zo dňa 20.3.2024, ktorý bol posledným návrhom na prerušenie konania zo strany žalobcu. Prvý žalobcom podaný návrh na prerušenie konania bol odôvodnený podaním ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v inej skutkovo a právne obdobnej veci (za iné

obdobie uplatňovania si peňažného nároku), pričom tento návrh na prerušenie konania súd zamietol, a to, okrem iného, aj z dôvodu, že v čase podania návrhu na prerušenie konania už bolo o ústavnej sťažnosti registrovanej pod č. P. rozhodnuté, a to uznesením sp. zn. I. ÚS 590/2022, zo dňa 27.10.2022, pričom ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol. Ďalšie dva návrhy na prerušenie konania súviseli s prípravou a podaním sťažnosti na Európsky súd pre ľudské práva, ktorá smerovala práve proti uzneseniu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 590/2022, zo dňa 27.10.2022. Tomuto návrhu súd vyhovel a uznesením č. k. B2-9 C 16/2022-205, zo dňa 16.5.2023, konanie prerušil. Krajský súd v Bratislave však toto rozhodnutie súdu, na základe žalovaným podanej sťažnosti, zrušil a súd pokračoval v konaní. Posledný návrh na prerušenie konania žalobca odôvodňoval podaním dovolania v inej skutkovo a právne obdobnej veci (za iné obdobie uplatňovania si peňažného nároku). V tomto prípade však súd vyhodnotil, že „konanie vedené pod sp. zn. B2-29 C 66/2019 je samostatným konaním, v ktorom sa nerieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Označené konanie je právoplatne skončené a dovolanie, sa týka iného obdobia, ako je konanie vedené v prejednávanej veci,“ preto návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol. Podľa žalovaného sa súd prvej inštancie v bode 7. a nasl. rozsudku jednoznačne a presvedčivo vysporiadal so všetkými návrhmi žalobcu na prerušenie konania a logicky odôvodnil, prečo jeho návrhy na prerušenie konania zamietol. Skutočnosť, že súd sa s návrhmi žalobcu nevysporiadal podľa jeho predstáv, nie je možné považovať za odvolací dôvod. 3.9. K námietke žalobcu, týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie žalovaný uviedol, že rozsudok v prejednávanej veci obsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti v zmysle § 220 ods. 2 C.s.p. a obsahuje odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky. Ďalej poukázal na to, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre posúdenie veci podstatný význam odkazujúc na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 689/2017, zo dňa 21.11.2017, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 314/2018, zo dňa 13.11.2018, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 8/2018, zo dňa 23.1.2018. 3.10. Žalovaný dal do pozornosti súdu, že predmetné súdne konanie je v poradí tretím súdnym konaním v skutkovo a právne totožnej veci, avšak žalobca požaduje náhradu za údajné obmedzenie vlastníckeho práva vždy za iné obdobie, pričom popísal výsledok jednotlivých konaní. 3.11. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdiť. 4. Žalovaný predložil odvolaciemu súdu uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 91/2024, zo dňa 19.11.2025, ktorým najvyšší súd rozhodol o žalobcom podanom dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15 Co 174/2020, zo dňa 28.6.2023, ktorým dovolanie odmietol ako neprípustné, pričom okrem iného uviedol, že napadnuté rozhodnutie nevykazuje existenciu namietanej vady zmätočnosti, ktorá nevyplýva ani z procesného postupu súdov nižšej inštancie. 5. Ďalšie vyjadrenia už predložené neboli. 6. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. marca 2026; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne a právne správny (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 7. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 8. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi jeho rozsudku, ktorým žalobu žalobcu zamietol. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj náležite v súlade s § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, keďže v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol presvedčivý, jeho rozhodnutie je konzistentné, a jeho argumenty podporujú príslušný záver o potrebe zamietnutia žaloby. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). 10. Žalobca sa v prejednávanej veci domáhal náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva žalovaným za obdobie od 6.1.2019 do 5.1.2022, vychádzajúc z ustanovenia Článku 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL 42/2015, zo dňa 12.10.2016. Žalovaný v konaní namietal právny základ, ako aj výšku uplatneného nároku. Poukázal na to, že v prvej polovici roku 1998 umiestnil na dotknutých pozemkoch zariadenie protikoróznej ochrany, ktorá skutková okolnosť určuje právny rámec aplikovaných noriem, podľa ktorých sa má posudzovať vznik zákonných vecných bremien, či obmedzenie vlastníckych práv k nehnuteľnostiam. 11. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 79/1957 Zb. energetickým podnikom prislúcha oprávnenie: a) stavať a prevádzať na cudzích nehnuteľnostiach v rozsahu vyplývajúcom z povolenej stavby elektrické vedenie, ako i malé stanice do rozlohy 30 m2, s príslušenstvom (ďalej len „vedenie“), najmä zriaďovať na nehnuteľnostiach podperné body, prepnúť nehnuteľnosti vodičmi a umiestňovať v nich vedenie; b) vstupovať a vchádzať s vozidlami pri stavbe, prevádzke, opravách, zmenách alebo pri odstraňovaní vedenia na príchodové a priechodové cudzie nehnuteľnosti, ktoré sú vedením priamo dotknuté; c) odstraňovať a okliesňovať stromovie prekážajúce vedeniu (§ 23 a § 24). 12. Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 79/1957 Zb. za výkon oprávnení uvedených v predchádzajúcom odseku nie sú energetické podniky povinné poskytovať náhradu. Ak je však vlastník alebo užívateľ nehnuteľnosti, ktorá nie je v štátnom socialistickom vlastníctve, zriadením vedenia podstatne obmedzený v užívaní nehnuteľností, môže žiadať u orgánu, ktorý je podľa predpisov o povoľovaní stavieb kompetentný pre povolenie stavby energetického diela (ďalej len „povoľujúci orgán“), aby mu energetický podnik poskytol primeranú jednorazovú náhradu; žiadosť musí byť pod stratou nároku podaná do troch mesiacov odo dňa, keď sa dielo uviedlo do trvalej prevádzky (užívania). 13. Odvolací súd poukazuje na to, že v prejednávanej veci nebola medzi stranami sporná skutková okolnosť, že predmetné zariadenie bolo na pozemkoch žalobcu vybudované v prvej polovici roku 1998, kedy ešte žalobca nebol vlastníkom pozemkov. Oprávnenie plynárenských podnikov umiestňovať na cudzích pozemkoch plynárenské zariadenia, ako aj ochranné pásma plynárenských zariadení vyplývali zo zákona č. 67/1960 Zb., pričom pokiaľ ide o úpravu vecných bremien a o náhradu škody odkazoval tento zákon na úpravu obsiahnutú v zákone č. 79/1957 Zb. Vychádzajúc zo zásady, že režim právneho vzťahu sa riadi podľa právnych predpisov, ktoré boli platné ku dňu ich vzniku, určenie obsahu a rozsahu oprávnení žalovaného bolo treba posúdiť podľa zákona č. 79/1957 Zb., ktorý bol účinný do 1.7.1998. Oprávnenia energetických podnikov a tomu zodpovedajúce obmedzenia vlastníckeho práva podľa zákona č. 79/1957 Zb. boli tzv. zákonnými vecnými bremenami, ktoré pôsobili automaticky ex offo. 14. Z hľadiska právnej istoty považuje odvolací súd poukázať na to, že obdobnú právne vec, medzi totožnými stranami sporu, na rovnakom skutkovom a právnom základe, avšak vo veci uplatnenej náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva za iné obdobie, prejednával tunajší súd vo veci

vedenej pod sp. zn. 5 Co 166/2019. V uvedenej veci odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým tento zamietol žalobu žalobcu vo veci nároku na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva (totožné pozemky ako v prejednávanej veci) za obdobie od 1.8.2014 do 31.7.2017 vo výške 87.551,23 €. O dovolaní žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 29.6.2021, sp. zn. 2 Cdo 68/2020, rozhodol tak, že dovolanie žalobcu odmietol. Ďalej tunajší súd obdobnú právnu vec medzi totožnými stranami sporu, na rovnakom skutkovom a právnom základe, avšak vo veci uplatnenej náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva za iné obdobie, prejednával tunajší súd aj vo veci vedenej pod sp. zn. 15 Co 174/2020, o dovolaní žalobcu v predmetnej veci rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 8 Cdo 91/2024, zo dňa 19.11.2025 tak, že dovolanie žalobcu odmietol. 15. V prejednávanej veci je zároveň potrebné poukázať (obdobne ako tunajší súd v rozhodnutí sp. zn. 5 Co 166/2019 a sp. zn. 15 Co 174/2020) na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.12.2009, sp. zn. 4 Cdo 89/2008, podľa ktorého: „Pre posúdenie uplatneného nároku bolo rozhodujúce, či právna úprava jeho priznanie v žalovanej forme (ako opakujúce plnenie) umožňuje. Právny záver odvolacieho súdu, podľa ktorého v prejednávanej veci nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho právo vecným bremenom ako opakujúce plnenie (rentu) nemožno priznať, považuje dovolací súd za správny a zodpovedajúci zistenému skutkovému stavu. Na doplnenie však považuje za potrebné uviesť, že ak by zákony, týkajúce sa odvetvia energetiky, priznávajúce oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam v prospech vlastníkov a prevádzkovateľov energetických zariadení (napríklad oprávnenie stavať na cudzích nehnuteľnostiach stavby elektrického vedenia, odstraňovať stromy a podobne) a ukladajúce vlastníkom nehnuteľnosti povinnosť strpieť výkon týchto oprávnení, t. j. upravujúce tzv. zákonné vecné bremená (zákonné obmedzenia vlastníckeho práva) neriešili zároveň poskytovanie náhrad za vzniklé zákonné vecné bremená, bolo by možné odvodiť poskytnutie týchto náhrad priamo z Čl. 20 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, resp. aj z § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý je však len zopakovaním obsahu uvedenej ústavnej normy. K správnej aplikácii a interpretácii ustanovenia § 128 Občianskeho zákonníka treba uviesť, že odsek 1 tejto právnej normy upravuje podmienky dočasného (prechodného) obmedzenia vlastníckeho práva spočívajúce v použití vecí vlastníka, zatiaľ čo odsek 2 sa týka trvalých obmedzení vlastníckeho práva. Kritériá vyplývajúce z odseku 1 o podmienkach obmedzenia vlastníctva na nevyhnutnú dobu a v nevyhnutnej miere sa netýkajú zákonných vecných bremien ako trvalých obmedzení vlastníckeho práva, preto na rozhodovanie o náhrade za tieto trvalé obmedzenia nie sú použiteľné. Pri nedostatku inej právnej úpravy by právo na náhradu za vzniklé zákonné vecné bremená bolo možné odvodiť aj zo všeobecne uznávaných právnych princípov, ako príkazov na ochranu základných práv a slobôd, teda aj základného práva vlastniť a užívať majetok. Pokiaľ tieto špeciálne predpisy, na základe ktorých vznikli zákonné vecné bremená, otázku náhrad a s tým spojené obmedzenie vlastníckeho práva upravujú, treba podmienky vzniku a zániku práva na náhradu, ako aj formu a spôsob náhrady posudzovať podľa v nich obsiahnutej hmotnoprávnej úprave. Pri aplikácii tejto úpravy treba rešpektovať zásadu pravej retroaktivity, z ktorej vyplýva, že vznik právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté pred účinnosťou novej právnej úpravy sa zásadne posudzujú podľa platnej právnej úpravy platnej v dobe ich vzniku. V preskúmavanej veci to potom znamená, že ak došlo k vzniku vecného bremena za účinnosti elektrizačného zákona (§ 22 ods. 1), nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, bolo potrebné posudzovať podľa tohto zákona. Pretože tento zákon umožňoval priznanie takejto náhrady len ako jednorazovej, neprichádzalo do úvahy jej priznanie ako opakujúceho plnenia za konkrétne vymedzenú dobu. V zmysle § 22 ods. 2 tohto zákona vlastník nehnuteľnosti, ktorý bol zriadením vecného bremena podstatne obmedzený v užívaní nehnuteľnosti mohol žiadať, aby mu energetický podnik poskytol primeranú jednorazovú náhradu, pričom žiadosť musela byť pod stratou nároku podaná do 3 mesiacov odo dňa, keď sa energetické dielo uviedlo do prevádzky (užívania). Náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva v súvislosti so vznikom vecných bremien v odvetví energetiky bola aj v nasledujúcich právnych úpravách (v zákone o energetike a v platnom zákone o energetike) koncipovaná ako náhrada jednorazová, splatná v zákonom stanovených lehotách tomu, kto bol vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej zriaďované vecné bremeno viazne. Uvedené úpravy v prechodných ustanoveniach (§ 42 ods. 2 zákona o energetike a § 69 ods. 10 platného zákona o energetike) deklarovali zachovanie statusu quo ante v obmedzení užívacieho práva vlastníkov nehnuteľností dotknutých výkonom oprávnení energetických podnikov (resp. ďalších subjektov oprávnených z vecného bremena), ktoré vznikli pred účinnosťou týchto predpisov. Nezakladali však nárok na náhradu za obmedzenia vzniknuté pred ich účinnosťou, teda neobnovili zaniknuté nároky na primeranú jednorazovú náhradu za obmedzenie užívacieho práva vlastníkov pozemkov. Skutočnosť,

že zákonodarca nezvolil v tejto otázke reštitučný prístup, nemala za následok protiústavnosť týchto predpisov (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 28/05, zo dňa 28.9.2005, publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky ročník 2005 pod č. 49/2005). V súvislosti so vznikom vecného bremena podľa elektrizačného zákona dovolací súd poznamenáva, že v zmysle záverečného ustanovenia § 34 tohto predpisu vznikli jeho účinnosťou, t. j. dňom 1.1.1958 vecné bremená (oprávnenia a povinnosti podľa § 22 až § 26) i v prospech elektrických vedení v správe energetických podnikov, ktoré boli zriadené predo dňom účinnosti tohto zákona. Inak aj v zmysle zákona č. 438/1919 Sb. o štátnej podpore pri začatí sústavnej elektrizácie (účinného od 1.1.1919 a zrušeného dňom 1.1.1958 elektrizačným zákonom), držiteľ vecného práva zaťažený zriadenou služobnosťou v prospech elektrických podnikov, musel nárok na odškodné za služobnosť (ktoré bolo možné priznať len raz a navždy, alebo pri opakovaných majetkových ujmách aj ako ročnú rentu) uplatniť na riadnom súde do roka odo dňa, keď sa o škode (ujme) dozvedel. Právny zámer o nemožnosti priznať náhradu za zákonné vecné bremeno, ak tento nárok podľa elektrizačného zákona zanikol, alebo ak vo forme opakujúceho sa plnenia (renty) ani nevznikol, však neznamená úplnú bezplatnosť obmedzení vlastníckeho práva vyplývajúcich z vecného bremena. Na existujúce práva a povinnosti zo zriadeného vecného bremena sa treba pozerať podľa zásady nepravej retroaktivity. To znamená, že nevyplývajú z právnej úpravy, na základe ktorej vznikli, ale zo súčasnej zákonnej úpravy zákonných vecných bremien. Vecné bremená zriadené na základe zákona (teda nielen podľa spomínaných energetických zákonov) majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Aj keď majú nesporný verejnoprávny prvok daný spôsobom ich vzniku a účelom, ktorému slúžia, nemožno prehliadať, že majú aj významný prvok súkromnoprávny. Občianske právo definuje vecné bremeno ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktorého obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať, alebo niečo konať. Takzvané zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich režim nie je ale celkom totožný s režimom zmluvných vecných bremien, lebo sa riadi špeciálnou úpravou právnych predpisov, ktoré upravujú činnosti, na ktorých prevádzkovanie vznikli. Nejde ale o úpravu komplexnú, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Preto pokiaľ tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou občianskoprávnou úpravou. To potom znamená, že ak špeciálne predpisy zákonných vecných bremien neupravujú náhrady súvisiace s ich výkonom, treba použiť úpravu súkromnoprávnu. Z ustanovenia § 151n ods. 3 Občianskeho zákonníka vyplýva, že nositeľ oprávnení z vecného bremena je povinný znášať primerané náklady na zachovanie (údržbu) veci zaťaženej vecným bremenom a na jej opravy. Zásadne teda nemožno užívať vecné bremeno celkom bezplatne, ale za odplatu, ktorá zahŕňa výdavky spojené so zachovaním veci a s jej opravami (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS 25/04, zo dňa 25.1.2005, publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení, zväzok 36, ročník 2005 - I. diel, pod č. 14, dostupný aj na http://nalus.usoud.cz). V preskúmavanej veci však aplikácia § 151n ods. 3 Občianskeho zákonníka neprichádzala do úvahy, pretože nárok vyplývajúci z tohto ustanovenia (vychádzajúc zo skutkových okolností vymedzených v žalobe), sa predmetom konania nestal. Vo vzťahu k uplatnenému nároku boli právne nevýznamné aj námietky týkajúce sa možnosti realizácie prekládky elektrického vedenia, jej nákladov a ich znášania, pretože išlo o otázky týkajúce sa prípadných iných nárokov, ktoré neboli predmetom konania a na obsah vecného bremena nemali priamy vplyv.“ 16. K otázke, či existuje povinnosť poskytnúť náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa Čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd v prípade, že k obmedzeniu došlo pred účinnosťou Listiny a vlastník nemohol v rozhodnej dobe o náhradu požiadať, je treba zdôrazniť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vyššie citovanom rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 89/2008, zo dňa 21.12.2009, vo vzťahu k prechodným ustanoveniam, ktoré zachovávajú obmedzenia vzniknuté podľa predchádzajúcich predpisov uviedol, že „uvedené úpravy v prechodných ustanoveniach ...deklarovali zachovanie statusu quo ante v obmedzení užívacieho práva vlastníkov nehnuteľností dotknutých výkonom oprávnení energetických podnikov (resp. ďalších subjektov oprávnených z vecného bremena), ktoré vznikli pred účinnosťou týchto predpisov. Nezakladali však nárok na náhradu za obmedzenia vzniknuté pred ich účinnosťou, teda neobnovili „zaniknuté“ nároky na primeranú jednorazovú náhradu za obmedzenie užívacieho práva vlastníkov pozemkov. Skutočnosť, že zákonodarca nezvolil v tejto otázke reštitučný prístup, nemala za následok protiústavnosť týchto predpisov (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 28/05, zo dňa 28.9.2005, publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky ročník 2005, pod č. 49/2005)“.

17. Ako vyplýva z ustanovenia § 22 ods. 2 zákona č. 79/1957 Zb. vlastník nehnuteľnosti, ktorý bol zriadením vecného bremena podstatne obmedzený v užívaní nehnuteľnosti mohol žiadať, aby mu energetický podnik poskytol primeranú jednorazovú náhradu, pričom žiadosť musela byť pod stratou nároku podaná do troch mesiacov odo dňa, keď sa energetické dielo uviedlo do prevádzky (užívania). Z uvedeného vyplýva, že nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva si mohol uplatniť ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena, v zákonom určenej lehote, po jej uplynutí nárok zaniká. Nie je preto možné, aby žalobca ako ďalší nadobúdateľ už zaťaženého pozemku existujúcim vecným bremenom sa mohol úspešne domáhať finančnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva (v konaní nebolo sporné, že dotknuté nehnuteľnosti žalobca nadobudol v rokoch 2002 a neskôr). Požiadavka náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu je tak celkom nedôvodná. 18. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.2.2017, sp. zn. III. ÚS 149/2017, ktorým ústavný súd odmietol sťažnosť, ktorou sa sťažovateľ domáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa Čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a Čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a Čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa Čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 53/2015-264, zo dňa 26.5.2016. V uvedenej veci odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým tento zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal nájomného za pozemky v jeho vlastníctve, na ktorých je vybudovaná časť horúcovodného potrubia zabezpečujúceho dodávky tepla a teplej vody pre študentské internáty. Dôvodom zamietnutia žaloby bola skutočnosť, že k vzniku vecného bremena došlo za účinnosti zákona ž. 79/1957 Zb. (§ 22 ods. 1), lehota na uplatnenie jednorazovej náhrady uplynula a došlo tak k zániku nároku. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „Pokiaľ sa navrhovateľ v súčasnosti domáha voči odporcovi náhrady za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckeho práva, odvolací súd zhodne so záverom súdu prvého stupňa z hľadiska právnej kvalifikácie - či už titulom náhrady za vecné bremeno ako opakujúcej sa dávky, alebo titulom bezdôvodného obohatenia, alebo vo výške obvyklého nájomného - považuje nároky vo forme náhrady za pretrvávajúce (pokračujúce) obmedzovanie jeho vlastníckeho práva k spornej parcele za nároky, ktoré nemajú oporu v zákone, keďže v skutkovom a právnom rámci charakterizujúcom prejednávanú vec sa navrhovateľ nemôže domáhať náhrady za výkon práv, ktoré oprávneným subjektom vyplýva z právneho vzťahu založeného § 22 Elektrizačného zákona. Daná problematika bola už judikatúrou bohato riešená, napr. v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.4.2016, sp. zn. 3 Cdo 49/2014, v rozsudku zo dňa 24.3.2015, sp. zn. 7 Cdo 26/2014, v ktorých najvyšší súd konštatoval, že vecné bremeno okrem toho, že môže vzniknúť písomnou zmluvou, na základe závetu, rozhodnutím súdu, môže vzniknúť aj priamo zo zákona. Zákonom zriadené vecné bremeno je vlastník povinný rešpektovať v nevyhnutnej miere a rozsahu a za obmedzenie svojho vlastníckeho práva má právo žiadať náhradu. V prípade vecných bremien zriaďovaných priamo zo zákona ide vo svojej podstate o určitý druh verejnoprávneho obmedzenia vlastníka nehnuteľnosti. Toto obmedzenie vlastníckych práv je výrazom prevahy verejného záujmu nad záujmom jednotlivca bez toho, aby toto zasahovanie bolo podmienené súhlasom zo strany dotknutého vlastníka. Vecné bremená zriadené ex lege majú špecifický režim, upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň však majú aj súkromnoprávny prvok. Vecné bremeno totiž charakterizuje občianske právo ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktorého obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež. Ich režim nie je úplne totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov, avšak nejde o komplexnú úpravu, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách. Ak tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou občianskoprávnou. Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká „in rem,“ vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je jednorazová; nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. K obmedzeniu vlastníka takého pozemku

došlo jednorazovo a sledovalo cieľ predísť možnosti, že vzťah vlastníka pozemku a vlastníka stavby zostane neupravený (v tom zmysle, že vlastník stavby nebude mať titul na užívanie pozemku). Najvyšší súd danú problematiku uzavrel, že bez ohľadu na to, či vlastník pozemku, ktorému vzniklo právo na jednorazovú náhradu za vecné bremeno vzniknuté ex lege túto náhradu uplatnil alebo neuplatnil, resp. či mu náhrada bola alebo nebola vyplatená, súčasnému vlastníkovi tohto pozemku (bez ohľadu na to, kto ním je) nepatrí právo na nejakú ďalšiu náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckeho práva. Podstatu predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu vydané vo veciach, v ktorých posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili.“ Ústavný súd v odôvodnení uznesenia, ktorým odmietol sťažnosť sťažovateľa uviedol, že po oboznámení sa s odôvodnením rozsudku krajského súdu dospel k názoru, že „obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vychádzajúcich a nadväzujúcich na prvostupňové konanie, a nezistil, že by tieto závery krajského súdu vzhľadom na jeho právomoci (kompetencie) v odvolacom konaní boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa ústavný súd presvedčil, že krajský súd sa odvolacími námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Krajský súd vo svojom rozhodnutí zohľadnil nielen relevantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ale aj ústavného súdu. Osobitne taktiež zdôraznil, že „náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva v súvislosti so vznikom vecných bremien v odvetví energetiky bola aj v nasledujúcich právnych úpravách (v zákone o energetike a v platnom zákone o energetike) koncipovaná ako náhrada jednorazová, splatná v zákonom stanovených lehotách tomu, kto bol vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej zriaďované vecné bremeno viazne. Právne úpravy v prechodných ustanoveniach (§ 42 ods. 2 zákona o energetike a § 69 ods. 10 zákona o energetike) deklarovali zachovanie statusu quo ante v obmedzení užívacieho práva vlastníkov nehnuteľností dotknutých výkonom oprávnení energetických podnikov (resp. ďalších subjektov oprávnených z vecného bremena), ktoré vznikli pred účinnosťou týchto predpisov. Nezakladali však nárok na náhradu za obmedzenia vzniknuté pred ich účinnosťou, teda neobnovili „zaniknuté“ nároky na primeranú jednorazovú náhradu za obmedzenie užívacieho práva vlastníkov pozemkov. Skutočnosť, že zákonodarca nezvolil v tejto otázke reštitučný prístup, nemala za následok protiústavnosť týchto predpisov.“ Ústavný súd v odôvodnení ďalej uviedol, že „Na tomto závere ústavného súdu nemení nič ani jeho nález sp. zn. PL. ÚS 42/2015, zo dňa 12.10.2016, ktorým bolo v bode 1. vyslovené, že „ustanovenia § 10 ods. 5 druhá, tretia a štvrtá veta, § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvá a tretia veta a § 10 ods. 12 prvá, druhá a štvrtá veta zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov v rozsahu, v akom sa v týchto ustanoveniach používa slovo „jednorazová“ v slovnom spojení „primeraná jednorazová náhrada“ nie sú v súlade s Čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s Čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“ 19. Odvolací súd poukazuje aj na vyššie spomínané uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 91/2024, zo dňa 19.11.2025, ktorým odmietol dovolanie žalobcu proti rozsudku tunajšieho súdu sp. zn. 15 Co 174/2020, zo dňa 28.6.2023, pričom, pokiaľ ide o dovolateľom nastolenú otázku týkajúcu sa jednorazovej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva, dospel k záveru, že táto je rozhodovacou praxou dovolacieho súdu ustálená, poukazujúc na svoje rozhodnutia sp. zn. 4 Cdo 89/2008, m. m. 2 Cdo 68/2020, 7 Cdo 26/2014, m. m. 3 Cdo 49/2014. 20. Pokiaľ žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolaní argumentoval nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 42/2015, zo dňa 12.10.2016, podľa ktorého poskytnutá náhrada za zásah do právneho postavenia vlastníka podľa ústavy môže byť jednorazová aj opakovaná a podľa ktorého je v zmysle názoru žalobcu daná povinnosť žalovaného za obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu v rozsahu ochranného pásma, vzťahujúceho sa k predmetnému zariadeniu, uhrádzať náhradu za nútené obmedzenie jeho vlastníckeho práva opakovane podľa Čl. 20 ods. 4 ústavy, súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že predmetný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky nie je možné použiť na posudzovaný prípad, keďže sa týka nesúladu ustanovení zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov s Čl. 20 ods. 4 ústavy a s Čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na posudzovaní prípad však súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia plynárenského a elektrizačného zákona, ktoré ústavnému prieskumu neboli podrobené.

21. Pokiaľ ide o otázku právneho posúdenia prejednávanej veci, odvolací súd uvádza, že žalobca v odvolaní iba opakuje skutočnosti, ktoré uvádzal už v konaní pred prvoinštančným súdom a ktoré tento súd dostatočne zohľadnil pri rozhodovaní vo veci samej, Námietky žalobcu nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie z hľadiska jeho vecnej správnosti, potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p., stotožňujúc sa s jeho dôvodmi v zmysle § 387 ods. 2 C.s.p. 22. Odvolateľ v odvolaní ďalej namietal, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal tým, že od roku 2003 je platný územný plán mesta Nitra, podľa ktorého je možné umiestniť na pozemkoch, za užívanie ktorých si uplatňuje náhradu od žalovaného v predmetnom konaní, až 800 bytov, žalovaný jednoznačne znehodnocuje jeho pozemok a neplatí mu žiadnu náhradu, napriek tomu, že tvorí obrovské zisky. S poukazom na vyššie spomínanú zákonnú úpravu a ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v otázke jednorazovej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva, je uvedená odvolacia námietka žalobcu bez právneho významu. 23. Odvolateľ v odvolaní namietal, že súd zamietol jeho návrh na vykonanie dokazovania listinami Urbanistická štúdia z mája 2023, Vizualizácia a Vstupné podlažie, ktoré dôkazy, z objektívnych dôvodov nemohol predložiť skôr. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia (body 10.2 až 10.4) uviedol, že návrh žalobcu na vykonanie dokazovania týmito listinami zamietol z dôvodu uplatnenia ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania (§ 153 C.s.p.), pričom nezistil, resp. z vyjadrenia žalobcu nemohol ustáliť, že žalobcovi v skoršom predložení dôkazov bránili objektívne dôvody. Odvolací súd konštatuje, že ani v odvolaní žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo preukázané, že v skoršom predložení vyššie uvedených dôkazov by mu bránili objektívne dôvody, zopakoval totožné dôvody, ako v konaní pred súdom prvej inštancie. Zároveň sa odvolací súd stotožňuje s vyjadrením žalovaného k uvedenej odvolacej námietke, podľa ktorého predložené listiny nie sú významné pre rozhodnutie vo veci, jednak z dôvodu, že dotknuté pozemky nie sú evidované ako stavebné pozemky, ale ako orná pôda a zároveň žalobca dotknuté pozemky už nadobudol zo zákonným vecným bremenom. Uvedenú odvolaciu námietku preto odvolací súd nepovažuje za dôvodnú. 24. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie svoje rozhodnutie podrobne a náležite v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, v odôvodnení svojho rozsudku sa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Súd prvej inštancie v bodoch 49. až 56. odôvodnenia svojho rozhodnutia podrobne vysvetlil, ako sa vysporiadal s jednotlivými námietkami žalobcu, ako vyhodnotil jednotlivé tvrdenia strán sporu, aké dokazovanie vykonal a ako výsledky dokazovania vyhodnotil. Odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.6.2004 sp. zn. III. ÚS 209/04,v zmysle ktorého „všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie,“ (podobne aj rozhodnutia IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. S uvedenou odvolacou námietkou sa odvolací súd nestotožňuje. Ako odvolací súd uviedol v bode 9. odôvodnenia tohto rozhodnutia, súd prvej inštancie svoje rozhodnutie podrobne a náležite v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. 25.1. Odvolateľ odvolaním napadol aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania. Dôvodil, že pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa v súvislosti s priznávaním náhrady trov konania (§ 257 C.s.p.) by si súd mal všímať aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní. Poukázal na to, že v prípade žalovaného ide o spoločnosť, v ktorej má štát väčšinový podiel, preto je o to viac na mieste dôvod na nepriznanie náhrady trov konania žalovanému. Poukázal na to, že žalobou sa domáhal svojho práva, ktoré je ohrozené konaním žalovaného v rozpore s

dobrými mravmi. Dôvodil, že zmysel a účel ustanovenia § 257 C.s.p. je primárne umožniť súdu zamedziť rozhodnutiam, ktoré by napriek svojej formálnej zákonnosti mohli vykazovať rozpor s dobrými mravmi. 25.2. Odvolací súd uvádza, že podstata ustanovenia § 257 C.s.p. spočíva v tom, že len výnimočne nemusí súd strane, ktorá má nárok na náhradu trov konania podľa všeobecných zásad rozhodovania o nároku na náhradu trov konania, túto náhradu trov konania priznať. Podľa § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Zo slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie § 257 C.s.p. preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.7.2018, č. k. I. ÚS 153/2018-28 „V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 17/2009, sp. zn. 5 Cdo 67/2010 či sp. zn. 3 M Cdo 46/2012) ustanovenie § 257 nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov... Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 727/2000)... Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch... Zmyslom predmetného zákonného ustanovenia je, že ak súd zvolí postup podľa neho, nemôže žiadnej zo strán (ani úspešnej, ani neúspešnej) priznať náhradu trov konania. Napriek doslovnému zneniu ustanovenia § 257 nepriznanie sa môže týkať všetkých trov alebo len ich časti... Na účely moderácie nie je rozhodujúce, na základe akej zásady boli trovy uložené a ktorá strana ich má platiť; moderovať možno aj trovy zastaveného konania.“ Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán sporu a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávnenej strany. Taktiež je potrebné prihliadať na okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Podľa publikácie Veľké komentáre, Civilný sporový poriadok „K dôvodom hodným osobitného zreteľa možno zahrnúť aj neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povaha a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strany sporu, či nízky príjem (pozri Veľké komentáre, Civilný sporový poriadok, autorov Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., C. H. BECK 2016, str. 942). Odvolací súd poukazuje na to, že nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane sporu a aby neodporovalo dobrým mravom. Aj judikatúra konštatovala, že ustanovenie § 257 C.s.p. nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Uvedené ustanovenie preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadať kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.1.2010, sp. zn. 2 M Cdo/17/2009). 25.3. Podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanom prípade neboli naplnené výnimočné okolnosti a ani iné dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce použitie ustanovenia § 257 C.s.p. 25.4.1. Podľa žalobcu by si súd mal všímať aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní. V tejto súvislosti poukázal na to, že v prípade

žalovaného ide o spoločnosť, v ktorej má štát väčšinový podiel, preto je o to viac na mieste dôvod na nepriznanie náhrady trov konania žalovanému. Pokiaľ ide o okolnosti, ktoré viedli žalobcu k uplatneniu nároku na súde, ktorým je náhrada za obmedzenie jeho vlastníckeho práva, odvolací súd poukazuje na to, že žalobca si už pri nadobudnutí vlastníctva dotknutých pozemkov mohol byť vedomý existencie zákonného bremena a s tým súvisiacich obmedzení. Preto okolnosť, ktorá viedla žalobcu k uplatneniu nároku na súde, podľa názoru odvolacieho súdu, nemožno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa. Dôvodom hodným osobitného zreteľa, podľa názoru odvolacieho súdu nie je ani skutočnosť, že v prípade žalovaného ide o spoločnosť, v ktorej má štát väčšinový podiel. Ústava Slovenskej republiky v Článku 47 ods. 2 garantuje právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, pričom ide o právo, ktoré patrí každému. V prípade iniciovania súdneho sporu si musí byť strana sporu vedomá skutočnosti, že v prípade neúspechu, musí znášať náhradu trov, ktoré protistrane vznikli. 25.4.2. Odvolateľ poukázal na to, že žalobou sa domáhal svojho práva, ktoré je ohrozené konaním žalovaného v rozpore s dobrými mravmi, ako aj na to, že zmysel a účel ustanovenia § 257 C.s.p. je primárne umožniť súdu zamedziť rozhodnutiam, ktoré by napriek svojej formálnej zákonnosti mohli vykazovať rozpor s dobrými mravmi. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že aplikácia § 257 C.s.p. slúži na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok. Hranice sudcovskej úvahy sú však dané účelom právnej náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie pripúšťa len ako výnimku. Žalovaný v prejednávanom prípade musel brániť svoje práva v súdnom konaní, ktoré vyvolal odvolateľ, bol v konaní procesne úspešný, preto odvolateľ je povinný zniesť sankciu v podobe povinnosti nahradiť trovy konania, ktoré vzniknú pri tejto procesnej činnosti. „Bolo by v rozpore s ochrannou funkciou civilného procesného práva, pokiaľ by civilný proces neumožňoval odstrániť zmenšenie majetkovej sféry účastníka spôsobené len tým, že bol nútený dôvodne hájiť svoje práva.“ (m. m. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 263/2016, zo dňa 17.8.2016). 25.5. Preto správne postupoval súd prvej inštancie, keď plne procesne úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % podľa § 255 ods. 1 C.s.p. 26. Odvolateľ podal odvolanie aj proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým tento zamietol návrhy žalobcu na prerušenie konania. Namietal, že žiadny súd (ani Najvyšší súd Slovenskej republiky) sa doteraz s argumentáciou ústavnosti náhrady nezaoberal, preto o to viac bolo vhodné a účelné toto konanie prerušiť a počkať na rozhodnutie dovolacieho súdu. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením a závermi súdu prvej inštancie, prezentovanými v bodoch 7., 7.1. až 7.3. rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v podrobnostiach poukazuje. Pokiaľ ide o návrh na prerušenie konania uvedený v bode 7.3. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd uvádza, že dovolanie žalobcu proti rozhodnutiu tunajšieho súdu sp. zn. 15 Co 174/2020, zo dňa 28.6.2023, bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 91/2024, zo dňa 19.11.2025 (č. l. spisu 372 a nasl.) odmietnuté. 27. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, nezistiac v prejednávanom prípade existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa pre aplikáciu ustanovenia § 257 C.s.p. (viď odôvodnenie tohoto rozhodnutia v bode 25.1. až 25.5.). 28. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).