{"guid": "71d6a4f9-5ede-4101-bd52-c98172379994:ad706586-da3b-4d35-887f-828da69c8b1c", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2026:6122211796.2", "spisova_znacka": "15Co/36/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/36/2025 z 25. 3. 2026", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 25. marca 2026, sp. zn. 15Co/36/2025, ECLI:SK:KSBA:2026:6122211796.2", "identifikacne_cislo": "6122211796", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Eva Mészárosová", "sudca_id": 1356, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-eva-meszarosova-1356", "datum_vydania": "2026-03-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/1957/79/#paragraf-22.odsek-1", "nazov": "§ 22 ods. 1 zákona č. 79/1957 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1957/79/#paragraf-22.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/79-1957/paragraf-22"}, {"iri": "/SK/ZZ/1957/79/#paragraf-22.odsek-2", "nazov": "§ 22 ods. 2 zákona č. 79/1957 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1957/79/#paragraf-22.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/79-1957/paragraf-22"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/1957/79#paragraf-22"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ad706586-da3b-4d35-887f-828da69c8b1c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2026:6122211796.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:6122211796.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2026:6122211796.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Bratislava\n15Co/36/2025\n6122211796\n25. 03. 2026\nJUDr. Eva Mészárosová\nECLI:SK:KSBA:2026:6122211796.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov\nsenátu JUDr. Silvie Walterovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: P. R. N. P. F. L. Í. C. ,\nG. V. X.X.XXXX, K. G., Š. E. Č.. XX/XX, zastúpený JUDr. Viktor Mlynek, advokát, Nitra, Štúrova č. 43,\nproti žalovanému: SPP - distribúcia, a.s., IČO: 35 910 739, Bratislava, Plátennícka č. 19013/2, zastúpený\nAdvocatur Gémeš, Filipová & Partner AG, Vaduz 9490, Städtle č. 17, Lichtenštajnské kniežactvo, Reg.\nč: FL-0002.539.075-9, konajúca prostredníctvom organizačnej zložky BOOM & SMART Slovakia, IČO:\n53 096 428, Bratislava, Mostová č. 185/2,\no zaplatenie 81.736,- € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu\nBratislava IV zo dňa 25. júna 2024, č. k. B2-9 C 16/2022-308, takto\nrozhodol:\nI. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 25. júna 2024, č. k.\nC 16/2022-308, p o t v r d z u j e.\n\nB2-9\n\nII. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.\nodôvodnenie:\n1.1. Rozsudkom zo dňa 25.6.2024, č. k. B2-9 C 16/2022-308, súd prvej inštancie zamietol návrhy žalobcu\nna prerušenie konania doručené súdu dňa 8.11.2022, 1.2.2023, 2.4.2023 a 20.3.2024 (výrok I.); žalobu\nžalobcu zamietol (výrok II.); žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu\n100 % (výrok III.). Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 22 ods. 1, ods. 5, § 24 ods. 1, ods. 2\nzákona č. 67/1960 Zb.\no výrobe, rozvode a využití vyhrievacích plynov (Plynárenský zákon),\n(ďalej „zákon\nč. 67/1960 Zb.“ alebo aj „Plynárenský zákon“), § 22 ods. 1, ods. 2, ods. 5 zákon\nč. 79/1957 Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny (elektrizačný zákon), (ďalej „zákon\nč.\n79/1957 Zb. alebo aj „Elektrizačný zákon“), § 9 ods. 9, § 27 ods. 1, § 42 ods. 1, ods. 4 zákona č. 70/1998\nZ. z. o energetike a o zmene zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon)\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\nč. 70/1998 Z. z.“), § 10 ods. 3, §\n56 ods. 1, ods. 3, ods. 5, § 69 ods. 10, ods. 11, § 69a ods. 3 zákona č. 656/2004 Z. z. o energetike a o\nzmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon\nč. 656/2004 Z. z.“), § 79 ods. 1, ods. 3, ods. 5, §\n96 ods. 4, ods. 5, ods. 6 zákona\nč. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (ďalej len „zákon\nč. 251/2012 Z. z.“), § 151n ods. 1, ods. 2 zákona č. 40/1964\nZb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 153 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 185 ods. 1, §\n191 ods. 1 zákona\nč. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), čl. 20 ods. 4\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Pokiaľ ide o vecné odôvodnenie uviedol, že žalobca sa\nv upomínacom konaní voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 81.736,- €\ns príslušenstvom\na náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že je vlastníkom nehnuteľností, stavebných pozemkov, v\nmeste G., katastrálne územie J., vedených na LV č. XXXX ako parc. č. XXXX/XX o výmere 645 m2, parc.\nč. XXXX/XX o výmere 17.815 m2, parc. č. XXXX/XX o výmere 2.656 m2, parc. č. XXXX/XX o výmere\n\n1.466 m2, parc. č. XXXX/XX o výmere 1.629 m2 (ďalej len „pozemky“). Na pozemkoch je umiestnené\nzariadenie slúžiace na protikoróznu ochranu, ktorého vlastníkom je žalovaný, žalobca je obmedzený na\nužívaní svojich pozemkov, a preto má nárok na náhradu za ich užívanie žalovaným. Poukázal na to, že\nv dôsledku umiestnenia predmetného zariadenia, ku ktorému prislúcha ochranné pásmo, nie je možné\nna jeho pozemkoch realizovať stavby, hoci sú tieto pozemky stavebnými pozemkami, a to dokonca pre\nvyužitie vybavenosti a bývania do šesť nadzemných podlaží\ns možnosťou ustúpeného\nsiedmeho nadzemného podlažia. Z uvedeného je zjavné obmedzenie jeho vlastníckych oprávnení,\nkonkrétne oprávnenie s pozemkami hospodáriť a nakladať, najmä za účelom neobmedzenej výstavby\nna nich. Práve tomuto rozsahu (ochranné pásmo vzťahujúce sa k predmetnému zariadeniu) obmedzenia\nvlastníctva žalobcu zodpovedá povinnosť žalovaného uhrádzať náhradu za nútené obmedzenie jeho\nvlastníckeho práva\n(čl. 20 ods. 4 ústavy), pričom touto žalobou sa domáha náhrady\nza obdobie od 6.1.2019 - 5.1.2022, a to vychádzajúc z ceny obvyklého nájmu - renty, čo je jediná\nmožná ústavne konformná možnosť ustálenia primeranej náhrady, vychádzajúc z ustanovenia čl. 20\nods. 4 ústavy, a to podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 42/2015, zo\ndňa 12.10.2016 (ďalej ako „nález ÚS SR“). Žalobca poukázal na to, že verejný záujem na obmedzení\nvlastníckeho práva nemôže a nesmie byť nadradený ochrane vlastníkov. Výstavbu rozvodov tepla treba\npokladať za nútené obmedzenie vlastníkov na dlhý, hoci vopred presne neurčiteľný čas. V období, keď\nnútené obmedzenie vlastníkov v dôsledku existencie právnej povinnosti strpieť vedenie rozvodov cez\nsvoju nehnuteľnosť trvá, v dôsledku pôsobenia ekonomických zákonitostí dochádza k pohybom vo výške\nplnenia. Jednorazová náhrada poskytnutá vlastníkom za ich obmedzenie nemá (a priori nemôže mať)\npovahu primeranej náhrady za obmedzenie, ktorému sú podľa zákona podrobení. Fázu úsilia o získanie\nmajetku nemožno podriadiť pod ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 až 3 ústavy. Takýmto\nspôsobom počítaná výška primeranej náhrady je v tomto prípade ustálená na základe znaleckého\nposudku znalca z odboru oceňovania nehnuteľností (znalecký posudok\nč. XXX/XXXX),\nktorý ohodnocoval predmetné pozemky ako výšku obvyklého nájmu. Náhrada je vypočítaná ako súčet\nza jednotlivé pozemky, a to plocha ochranného pásma násobené cenou nájmu za príslušný počet dní,\nspolu za obdobie od 6.1.2019 do 5.1.2022 vo výške 81.736,- €. Žalobca sa domáha aj úhrady úroku\nz omeškania vo výške 5 % ročne od 15.6.2021 (dňom nasledujúcim po uplynutí lehoty na dobrovoľné\nplnenie v zmysle predžalobnej výzvy zo dňa 1.6.2021) zo sumy 65.463,44 € do 6.1.2022 a vo výške\n5 % ročne zo sumy 81.736,- € od 7.1.2022 do zaplatenia. Na preukázanie svojich skutkových tvrdení\nnavrhol žalobca vykonanie nasledovných listinných dôkazov: Predžalobná výzva zo dňa 1.6.2021 (č.\nl. 8), Znalecký posudok č. XXX/XXXX, zo dňa XX.X.XXXX (č. l. 10), Výpis z listu vlastníctva č. XXXX\n(č. l. 22).\n1.2. Okresný súd Banská Bystrica vydal dňa 1.2.2022 platobný rozkaz sp. zn.\n43Up 28/2022 (č. l.\n25), proti ktorému žalovaný doručil včas odpor a ktorý odôvodnil tak, že nesúhlasí s uplatneným nárokom\nžalobcu a má za to, že sporným je jednak právny základ uplatneného nároku a tiež aj jeho výška. Žalobca\nním uplatnený nárok odvodzuje z Čl. 20\nods. 4 ústavy, poukazujúc aj na nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky. Žalovaný ozrejmil, že v prvej polovici roku 1998 umiestnil na pozemky zariadenia\nprotikoróznej ochrany, ktoré slúžia na ochranu potrubia pred koróziou. Skutočnosť, že zariadenie bolo\numiestnené v prvej polovici roku 1998 považuje žalovaný za veľmi dôležitú a podstatnú\nv tomto\nkonaní, nakoľko táto skutková okolnosť determinuje právny rámec aplikovaných noriem, podľa ktorých sa\nmá posudzovať vznik zákonných vecných bremien, či obmedzenie vlastníckych práv k nehnuteľnostiam.\nV danom čase bol účinný zákon č. 67/1960 Zb., podľa ktorého plynárenským podnikom prislúchalo\noprávnenie zriaďovať a prevádzkovať na cudzích pozemkoch plynovodné siete, a to podľa § 22 ods.\n1 tohto zákona. Podľa § 22 ods. 5 o oprávneniach uvedených v odseku 1, o náhrade škody za výkon\ntýchto opatrení, o vecných bremenách, o práve domáhať sa zmeny alebo preloženia plynovodnej siete,\nprípadne podzemného zásobníka a o konaní, platia obdobne predpisy o výrobe, rozvode a spotrebe\nelektriny. Plynárenský zákon odkazuje na osobitný predpis, ktorým je zákon č. 79/1957 Zb., pričom\npodľa jeho ustanovenia § 22 ods. 2 platí, že za výkon oprávnení uvedených\nv\npredchádzajúcom odseku nie sú energetické podniky povinné poskytovať náhradu. Ak je však vlastník\nalebo užívateľ nehnuteľností, ktorá nie je v štátnom socialistickom vlastníctve, zriadením vedenia\npodstatne obmedzený v užívaní nehnuteľností, môže žiadať u orgánu, ktorý je podľa predpisov o\npovoľovaní stavieb kompetentný pre povolenie stavby energetického diela (ďalej len „povoľujúci orgán“),\naby mu energetický podnik poskytol primeranú jednorazovú náhradu; žiadosť musí byť pod stratou\nnároku podaná do troch mesiacov odo dňa, keď sa dielo uviedlo do trvalej prevádzky (užívania).\nNásledne § 22 ods. 5 elektrizačného zákona stanovuje, že povinnosť trpieť výkon oprávnení uvedených\nv odseku 1 viazne na dotyčnej nehnuteľnosti ako vecné bremeno. Vzhľadom na uvedené má žalovaný\nza to, že umiestnenie plynárenských zariadení na pozemky, ktoré sú v súčasnosti vo vlastníctve žalobcu,\n\nbolo vykonané v súlade s vtedy účinnými právnymi predpismi. Nárok na náhradu za obmedzenie\nvlastníckeho práva si mohol uplatniť ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť v čase\nvzniku vecného bremena vlastnil. Žalobca nadobudol pozemky\nv rokoch 2002 až 2005, teda\ns už existujúcim vecným bremenom, ktoré prechádzajú na nového nadobúdateľa spolu s vlastníctvom\nk prevádzanej veci, preto nie je možné, aby sa ďalší nadobúdateľ nehnuteľnosti, ktorá je zaťažená\nvecným bremenom, mohol úspešne domáhať finančnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva.\nPokiaľ žalobca poukazuje na tzv. trvajúce obmedzenie vlastníckeho práva a v nadväznosti na to na\nprávo na opakovanú náhradu škody, žalovaný uviedol, že jeho nároky nemajú oporu v žiadnom zákone\na ani\nv ústave, a rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je v\ntomto smere jednotná. Žalovaný poukázal na viaceré rozhodnutia súdov, a to rozsudky Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 89/2008, zo dňa 21.12.2009, sp. zn. 3 Cdo 49/2014, zo dňa\n14.4.2016, sp. zn. 7 Cdo 26/2014, zo dňa 24.3.2015, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.\nzn. 22 Cdo 333/2013, zo dňa 24.9.2014, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS\n149/2017-19, zo dňa 28.02.2017. K uplatnenej výške finančnej náhrady uviedol, že predložený znalecký\nposudok vychádzal z ceny obvyklého nájmu, hoci medzi žalobcom a žalovaným neexistuje žiadny\nnájomný vzťah, preto by mal znalecký posudok zohľadniť aj mieru obmedzenia vlastníka nehnuteľnosti\nv dôsledku výkonu oprávnení držiteľa povolenia. Navyše znalecký posudok vychádza z nesprávnych\na neaktuálnych údajov. Žalobca doposiaľ nepreukázal, do akej miery a akým spôsobom je v užívaní\nnehnuteľnosti reálne obmedzovaný, nakoľko pozemky sú podľa aktuálnych príslušných listov vlastníctva\nornou pôdou a zariadenie PKO žiadnym spôsobom neobmedzuje žalobcu v užívaní pozemkov. Žalobca\nmôže na pozemkoch pestovať poľnohospodárske plodiny, a to bez akýchkoľvek obmedzení. Záverom\nžalovaný uviedol, že podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktorý poukázal žalobca:\n„Ustanovenia § 10 ods. 5 druhá, tretia\na štvrtá veta, § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvá a\ntretia veta a § 10 ods. 12 prvá, druhá a štvrtá veta zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v\nznení neskorších predpisov v rozsahu,\nv akom sa v týchto ustanoveniach používa slovo\n„jednorazová“ v slovnom spojení „primeraná jednorazová náhrada“, nie sú v súlade s Čl. 20 ods. 4 Ústavy\nSlovenskej republiky a s Čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd.“ Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky o nesúlade všeobecne záväzného právneho\npredpisu alebo jeho časti s ústavou alebo iným prameňom práva, ktorý bol predmetom konania, sa spája\ns právnym účinkom určeným v ústave. Ústavným súdom Slovenskej republiky označené ustanovenie,\nprípadne celý všeobecne záväzný právny predpis, stráca účinnosť. Okamih straty účinnosti nastáva\nv spojení s Čl. 125 ods. 6 vyhlásením rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky v Zbierke\nzákonov Slovenskej republiky. Na strane druhej zdôraznil, že na prejednávaný prípad sa aplikuje\nprávna úprava účinná v čase vzniku vecného bremena, a teda plynárenského zákona v spojení s\npríslušnými ustanoveniami elektrizačného zákona. Uvedené vyplýva jednak z § 96 ods. 4 zákona č.\n251/2012\no energetike: „Oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj\nobmedzenia ich užívania, ktoré vznikli pred účinnosťou tohto zákona, zostávajú nedotknuté, ak tento\nzákon neustanovuje inak.“, ako aj z tej skutočnosti, že pokiaľ je občianskoprávny alebo obchodnoprávny\nvzťah, vrátane nárokov z neho vyplývajúcich upravený zákonom, princíp právnej istoty vyžaduje, aby\ntento zákon spĺňal základné požiadavky zákona, ktoré navzájom súvisia (prístupnosť, predvídateľnosť,\nplatnosť a účinnosť). Žalovaný uviedol, že ustanovenie § 22 ods. 2 elektrizačného zákona nebolo\npodrobené ústavnému prieskumu. Ďalej žalovaný poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky č. k. III. ÚS 149/2017-19, zo dňa 28.2.2017, v ktorom ústavný súd vyslovil, že právo vlastníka\npozemku zaťaženého zákonným vecným bremenom, nie je rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.\n9 Co 53/2015-264, zo dňa 26.5.2016, porušené (nároky vo forme náhrady za pretrvávajúce obmedzenie\njeho vlastníckeho práva k spornej parcele nemajú oporu v zákone) a na tomto závere Ústavného súdu\nSlovenskej republiky nemení nič ani jeho nález sp. zn. PL. ÚS 42/2015, zo dňa 12.10.2016. Žalovaný\npoukázal na to, že žalobca už obdobné žaloby voči nemu podal, išlo\no skutkovo a právne totožné\nkonania. Išlo o konanie vedené na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 7 C 48/2017 a na Krajskom\nsúde v Bratislave pod sp. zn. 5 Co 166/2019, pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím\nsp. zn. 2 Cdo 68/2020 dovolanie odmietol. Druhé konanie bolo na Okresnom súde Bratislava II vedené\npod sp. zn. 29 C 66/2019.\n1.3. Žalobca vo vyjadrení k odporu považoval právne názory žalovaného za nesprávne, poukázal na\ndoktrinálny výklad doc. JUDr. B. V., DrSc. k problematike primeranej náhrady, ako aj na komentár k\nÚstave Slovenskej republiky, podľa ktorého: „Miera intenzity zásahu do vlastníckych práv je rozdielna v\nprípade odňatia majetku vyvlastnením a pri nútenom obmedzení vlastníckych práv. Za predpokladu, že\nuskutočnený zásah do vlastníckych práv sa týka tej istej alebo porovnateľnej veci, „primeraná náhrada “\nza vyvlastnenie môže byť vyššia ako „primeraná náhrada\" za nútené obmedzenie vlastníckych práv. Na\n\nrozdiel od „primeranej náhrady\", ktorá sa pri vyvlastnení poskytuje spravidla jednorazovo, pri nútenom\nobmedzení možno uvažovať o pravidelných platbách ,,primeranej náhrady“ počas trvania núteného\nobmedzenia.“ Žalobca uviedol, že citovaný doktrinálny výklad vznikol pred vydaním nálezu Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, ktorý uvedené závery v otázke primeranosti náhrady za nútené obmedzenie\nvlastníckeho práva len potvrdil\nv tom, že v takýchto prípadoch sa musí pri náhrade jednať o\nopakujúce sa plnenie, ktoré najlepšie zodpovedá ústavou sledovanému účelu. Vo vzťahu k námietkam\nžalovaného, že žalobca nepreukázal, akým spôsobom je v užívaní svojich pozemkov obmedzovaný,\nuviedol, že v zmysle územného plánu mesta G. sú tieto pozemky určené na výstavbu pre napríklad 500\nbytov a nebytových priestorov do 6. nadzemného podlažia s ustúpeným nadzemným podlažím, čiže sa\njedná o stavebné pozemky v zmysle zákona č. 50/1976 Z. (Stavebný zákon) s odkazom na § 43h ods. 1\n(stavebným pozemkom sa rozumie časť územia určená územným plánom obce alebo územným plánom\nzóny, alebo územným rozhodnutím na zastavanie\na pozemok zastavaný stavbou) ako\naj § 139 ods. 8 písm. d/ (zastavané územie je súbor pozemkov vhodných na zastavanie vymedzených\nna tento účel schváleným územným plánom obce alebo schváleným územným plánom zóny). Aktuálny\núzemný plán mesta G. bol schválený už v roku 2003 a od začiatku je plne relevantný k pozemkom\nžalobcu, keď dokonca aj pred schválením aktuálneho územného plánu sa taktiež jednalo o stavebné\npozemky. Z toho dôvodu je žalobca minimálne a reálne obmedzený v rozsahu, v akom žalovaný užíva\njeho pozemky s prihliadnutím na rozsah ochranného pásma vzťahujúceho sa k predmetným zariadeniam\nžalovaného a najpodstatnejšie (samozrejme finančne najvýhodnejšie) využitie týchto pozemkov (ich\nvyužitie na stavebné účely, prípadne možnosť ponuky týchto pozemkov na ich odpredaj tretej osobe)\nmá v danom rozsahu úplne znemožnené.\n1.4. Žalovaný vo vyjadrení nesúhlasil s tvrdeniami žalobcu a opakovane poukázal na potrebu na\nprejednávaný prípad aplikovať právnu úpravu účinnú v čase vzniku vecného bremena, a teda\nustanovenia plynárenského zákona v spojení s príslušnými ustanoveniami elektrizačného zákona.\nUviedol, že ustanovenie § 22 ods. 2 elektrizačného zákona bolo účinné do 30.6.1998, dňa 1.7.1998\nnadobudol účinnosť „nový“ elektrizačný zákon, a to zákon\nč. 70/1998 o energetike a o zmene\nzákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov,\npričom ustanovenie § 22 ods. 2 elektrizačného zákona nebolo podrobené ústavnému prieskumu. To\nznamená, že Ústavný súd Slovenskej republiky nerozhodoval o súlade § 22 ods. 2 Elektrizačného\nzákona s Čl. 20 ods. 4 ústavy podľa Čl. 125 ods. 1 písm. a/ ústavy. Žalovaný poukázal na znenie Čl.\n152 ústavy,\nz ktorého vyplýva prezumpcia ústavnosti, t. j. domnienka o ústavnosti\nvšeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky\nsp. zn.\nI. ÚS 47/95, zo dňa 23.8.1995). Táto domnienka je vyvrátiteľná, platí dovtedy, kým\nju Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí nevyvráti (nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. Pl. ÚS 8/94, zo dňa 6.10.1994). Pretože Ústavný súd Slovenskej republiky nerozhodol\no nesúlade inštitútu „primeranej jednorazovej náhrady,“ ktorú priznáva za stanovených podmienok\nElektrizačný zákon, platí prezumpcia jeho ústavnosti, teda súladu\ns ústavou a tým aj\ns jej Článkom 20 ods. 4 a zároveň aj s Dohovorom. Rešpektujúc prezumpciu ústavnosti je súd prvej\ninštancie právnou úpravou náhrady za obmedzenie vlastníckych práv, obsiahnutou v Elektrizačnom\nzákone viazaný a nemôže ju neakceptovať. Pokiaľ však ide o otázku aplikácie § 6 ods. 1 Listiny\nzákladných práv a slobôd (ďalej ako „Listina“), ktorý predpokladá stratu účinnosti ustanovení právnych\npredpisov, ktoré odporujú Listine k 31.12.1991, je potrebné najprv ustáliť, či aplikované právne normy,\nktoré počítajú\ns jednorazovou primeranou náhradou, sú v rozpore s Listinou, a to konkrétne\ns Čl. 11 ods. 4, ktorý stanovuje: „Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné\nlen vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za náhradu.“ V tomto smere poukázal žalovaný na\nžalobcom opakovane poukazovaný nález, v ktorom sa uvádza: „Listina zaručuje ochranu vlastníctva\nmateriálnou podmienkou náhrady za zásah do vlastníckych práv, no listina nevyžaduje, aby náhrada bola\nprimeraná.“ Ústavný súd Slovenskej republiky konštatuje, že „podmienkou primeranej náhrady ústava\nzaručuje vyššiu ochranu vlastníctva, aká sa priznáva dohovorom aj listinou“. Ústavný súd na inom mieste\nrozvádza otázku náhrady za zásah do vlastníctva podľa Čl. 11 ods. 4 Listiny v interpretácii Ústavného\nsúdu Českej republiky, pričom poukazuje na Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS\n646/06, a cituje: „Podľa názoru Ústavného súdu nemožno pri použití gramatického, systematického\na teleologického výkladu dôjsť k záveru, že za náhradu v zmysle Čl. 11 ods. 4 listiny možno pokladať\niba pravidelné opakujúce sa plnenie poskytované počas obmedzenia vlastníckeho práva. Samozrejme,\nbolo by možné uvažovať o zakotvení nároku na takéto opakujúce sa plnenie v jednoduchom práve, to\nvšak záleží od dispozície zákonodarcu. Povedané inými slovami, obsah pojmu náhrada podľa Čl. 11\nods. 4 listiny v sebe zahŕňa pojem jednorazového i opakovaného plnenia, nemožno z neho však vyvodiť\nústavne zaručené právo na poskytnutie práve opakovaného plnenia za obmedzenie vlastníckeho práva\n\nlegálne vecným bremenom.“ K obmedzeniu v užívaní svojich pozemkov, ktoré označil žalobca, žalovaný\nuviedol, že šírka ochranného pásma ešte neznamená rozsah obmedzenia, aj v ochrannom pásme je\nmožné vykonávať určité aktivity, je možné tam aj zriaďovať stavby za určitých okolností a za splnenia\nurčitých zákonných podmienok, preto je vždy potrebné skúmať konkrétnu mieru obmedzenia. Ani to\nvšak nič nemení na skutočnosti, že žalobca nadobudol predmetné pozemky s už existujúcim zákonným\nvecným bremenom. Žalobca mohol a mal dostatočne preskúmať stav nadobúdaných nehnuteľností a\nakékoľvek prípadné obmedzenia v ich užívaní ešte pred tým, ako k týmto nehnuteľnostiam nadobudol\nvlastnícke právo. V prípade, ak sa\no takýchto obmedzeniach dozvedel až po nadobudnutí\nvlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam, žalobca sa mohol a mal domáhať neplatnosti kúpnej\nzmluvy z dôvodu uvedenia do omylu, prípadne mohol žalobca požadovať výraznú zľavu z kúpnej ceny.\n1.5.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že podaniami doručenými súdu dňa 8.11.2022,\n1.2.2023, 2.4.2023 a 20.3.2024 žalobca navrhol, aby súd toto konanie prerušil podľa § 164 C.s.p. Súd\nvšetky tieto návrhy na prerušenie konania zamietol, o ich zamietnutí rozhodol spolu s rozhodnutím vo\nveci samej podľa § 162 ods. 3 C.s.p.\n1.5.2. Pokiaľ ide o návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 8.11.2022, zamietnutie súd prvej\ninštancie odôvodnil tým, že konanie, ktoré bolo vedené pod sp. zn. 7 C 48/2017 na bývalom Okresnom\nsúde Bratislava II je samostatným konaním, v ktorom sa nerieši otázka, ktorá môže mať význam pre\nrozhodnutie súdu, nakoľko ide o konanie právoplatne skončené. Rozsudok Okresného súdu Bratislava\nII sp. zn. 7 C 48/2017, bol rozsudkom Krajského súd\nv Bratislave, sp. zn. 5 Co 166/2019,\npotvrdený a Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 2 Cdo 68/2020 dovolanie odmietol.\nNavyše v podaní uvádzaná ústavná sťažnosť registrovaná pod č. P. bola ústavným súdom uznesením\nsp. zn. I. ÚS 590/2022, zo dňa 27.10.2022, odmietnutá.\n1.5.3. Pokiaľ ide o návrhy žalobcu na prerušenie konania zo dňa 1.2.2023 a 2.4.2023, ich zamietnutie\nsúd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobca ich podal z dôvodu, v prvom prípade prípravy sťažnosti na\nEurópsky súd pre ľudské práva a v druhom prípade podania sťažnosti na Európsky súd pre ľudské práva,\na to proti uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 590/2022, zo dňa 27.10.2022,\nktorým bola ústavná sťažnosť zamietnutá. Súd prvej inštancie tomuto návrhu uznesením č. k. B2-9\nC 16/2022-205, zo dňa 16.5.2023 vyhovel a konanie prerušil, Krajský súd v Bratislave uznesením č.\nk.\n15 Co 111/2023-240, zo dňa 29.9.2023 predmetné uznesenie zrušil a vec vrátil na\nďalšie konanie. Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, návrh na prerušenie\nkonania z dôvodu podania sťažnosti na Európsky súd pre ľudské práva zamietol, pretože konanie pred\nEurópskym súdom pre ľudské práva začatom na základe jeho sťažnosti nerieši otázku, ktorá môže mať\nvýznam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní, nakoľko Európskemu súdu pre ľudské práva, Dohovor o\nochrane ľudských práv a základných slobôd nedáva priestor pre riešenie skutkových a právnych otázok\nv konkrétnej právnej veci, vedenej pred vnútroštátnym súdom, vykladať vnútroštátne právo. Navyše bola\nsťažnosť žalobcu odmietnutá.\n1.5.4. Pokiaľ ide o návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 20.3.2024, ktorým žalobca navrhol\nkonanie prerušiť z dôvodu, že podal vo veci totožnej s prejednávanou vecou za iné obdobie dovolanie\nna Najvyšší súd Slovenskej republiky, a to proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15 Co\n174/2020, zo dňa 28.6.2023, ktorý potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava II, sp. zn. 29 C 66/2019,\nzo dňa 19.6.2020, tento súd prvej inštancie rovnako zamietol, pretože konanie vedené pod sp. zn. B2-29\nC 66/2019 je samostatným konaním, v ktorom sa nerieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie\nsúdu. Označené konanie je právoplatne skončené a dovolanie sa týka iného obdobia, ako je konanie\nvedené v prejednávanej veci.\n1.6. Žalovaný v konaní predložil, v zmysle uznesenia súdu prvej inštancie, listiny týkajúce sa stavby\nz roku 1998 s označením „Aktívna protikorózna ochrana STL plynovodov; G. I. - II. etapa 2. časť;\nStredná poľnohospodárska škola - II. etapa 1. časť “ (ďalej ako „stavba“), a to listinné dôkazy: Stavebné\npovolenie č. j. XXXX/X/XX-Já, zo dňa 17.6.1997 (č. l. 282), Kolaudačné rozhodnutie č. j. XX/XXXXXFXX, zo dňa 30.6.1998\n(č. l. 286). K predloženým listinám žalovaný\nuviedol, že ako vyplýva zo stavebného povolenia, nakoľko sa jednalo o jednoduchú stavbu v zmysle\n§ 2 vyhlášky Federálneho ministerstva pre technický a investičný rozvoj č. 85/1976 Zb. o podrobnejšej\núprave územného konania a stavebnom poriadku v toho času platnom znení, Okresný úrad Nitra, odbor\nživotného prostredia ako príslušný orgán štátnej správy v zmysle § 9 ods. 1 vyhlášky\nč.\n85/1976 Zb., zlúčil konanie o umiestnení jednoduchej stavby, tzv. územné konanie so stavebným\nkonaním a po preskúmaní žiadosti stavebníka - investora: Slovenský plynárenský priemysel š. p., OZ\nNitra, so sídlom Pieskova 32, Nitra, datovanej dňom 3.3.1997 o vydanie stavebného povolenia na\nstavbu, vydal stavebné povolenie. Z odôvodnenia stavebného povolenia vyplýva, že stavebný úrad\npreskúmal žiadosť o vydanie stavebného povolenia stavebníka z hľadísk uvedených v § 37, § 62 a\n\n§ 63 zákona č. 50/1967 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v toho\nčase platnom znení (ďalej ako „stavebný zákon“), prejednal ich s účastníkmi konania a zistil, že\nuskutočnením stavby nie sú ohrozené záujmy spoločnosti ani neprimerane obmedzené či ohrozené\npráva a oprávnené záujmy účastníkov konania. Ďalej z odôvodnenia stavebného povolenia vyplýva,\nže účastníci konania v stavebnom konaní nevzniesli žiadne námietky. Pre úplnosť žalobca uviedol,\nže\nv zmysle § 34 ods. 1 stavebného zákona bol účastníkom územného konania\nnavrhovateľ\na organizácia (právnická osoba) alebo občania (fyzické osoby), ktorých\nvlastnícke alebo iné práva k pozemkom alebo stavbám včítane susedných pozemkov a stavieb mohli\nbyť rozhodnutím priamo dotknuté. Zároveň v zmysle § 59 ods. 1 stavebného zákona bol účastníkom\nstavebného konania stavebník, ako aj organizácie (právnické osoby) a občania (fyzické osoby), ktorí mali\nvlastnícke alebo iné práva k susedným pozemkom alebo stavbám a ktorých práva, právom chránené\nzáujmy alebo povinnosti mohli byť stavebným povolením dotknuté. Z uvedeného vyplýva, že účastníkmi\nstavebného konania, ktorého výsledkom bolo vydanie stavebného povolenia, museli byť aj vtedajší\nvlastníci dotknutých pozemkov, pričom ako vyplýva z odôvodnenia stavebného povolenia, stavebný\núrad s nimi prejednal žiadosť\no vydanie stavebného povolenia a títo v stavebnom konaní\nnevzniesli žiadne námietky. Stavebné povolenie malo povahu verejnej vyhlášky a v zmysle poučenia\nmuselo byť vyvesené spolu so situačným výkresom po dobu 15 dní na úradnej tabuli mesta Nitra.\nV zmysle § 69 ods. 2 stavebného zákona sa posledný deň vyvesenia verejnej vyhlášky pokladá za\ndeň doručenia stavebného povolenia. Stavebné povolenie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.7.1997.\nNakoľko stavebné povolenie doručoval príslušný stavebný úrad, aj v prípade, že by stavebné povolenie\nnebolo doručované formou verejnej vyhlášky, ale bolo by doručované doporučene do vlastných rúk\nkaždému účastníkovi stavebného konania, žalovaný by nedisponoval doručenkami, prípadne inými\npotvrdeniami o doručení stavebného povolenia, nakoľko stavebné povolenie nedoručoval. Kolaudačné\nrozhodnutie bolo vydané dňa 30.6.1998, a to na podklade návrhu na vydanie kolaudačného rozhodnutia\na na základe výsledkov ústneho rokovania spojeného s miestnym zisťovaním, ktoré stavebný úrad\nvykonal dňa 4.6.1998. Z odôvodnenia kolaudačného rozhodnutia vyplýva, že stavba bola prevedená\npodľa dokumentácie overenej v stavebnom konaní a boli splnené podmienky stavebného povolenia.\nStavebný úrad v kolaudačnom rozhodnutí zároveň určil podmienky pre užívanie Stavby a to, že: „vlastník\n- užívateľ stavby je v súlade s dokumentáciou overenou stavebným úradom a s rozhodnutím stavebného\núradu (stavebné povolenie a kolaudačné rozhodnutie) povinný udržiavať stavbu v dobrom technickom\nstave tak, aby nevzniklo nebezpečenstvo požiarnych a hygienických závad, aby nedochádzalo k\njej znehodnocovaniu alebo ohrozeniu jej vzhľadu a aby sa čo najviac predĺžila jej užívateľnosť.“ Z\nuvedeného je zrejmé, že stavba nebola „povolená“ len ako dočasná stavba na určitý čas. Kolaudačné\nrozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 22.7.1998. K rozhodnutiu o posudzovaní vplyvov na životné\nprostredie žalobca uviedol, že sa mu takéto rozhodnutie nepodarilo dohľadať, a to aj s ohľadom na\nskutočnosť, že predmetné stavebné a kolaudačné konania prebiehali v rokoch 1997 - 1998, teda pred\nviac ako 26 rokmi. V rámci stavebného konania bol príslušný stavebný úrad povinný preskúmať, o.\ni., aj to, či dokumentácia spĺňala požiadavky týkajúce sa záujmov spoločnosti, predovšetkým ochrany\nživotného prostredia. Nakoľko stavebný úrad\nv odôvodnení stavebného povolenie\nkonštatuje, že uskutočnením stavby nie sú ohrozené záujmy spoločnosti a stavebný úrad nezistil dôvody,\nktoré by bránili povoleniu stavby, má žalovaný za to, že boli splnené podmienky/povinnosti týkajúce sa\npráve ochrany životného prostredia. K prezumpcii správnosti správnych aktov žalovaný poukázal na bod\n42. nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 145/2019-124, zo dňa 30.1.2020.\n1.7. V priebehu konania žalobcu navrhol vykonanie dôkazu a predložil urbanistickú štúdiu z mája 2023\n(č. l. 304 - úradný záznam, štúdia sa nachádza v prílohovej obálke), uviedol, že preukazuje jeho stavebný\nzámer na dotknutých pozemkoch. Ďalej predložil listinu s označením Vizualizácia (č. l. 302) a vstupné\npodlažie (č. l.303) a uviedol, že ide o schému preukazujúcu 40 m rozsah katódovej ochrany. Ďalej\nžalobca uviedol, že na pozemkoch je možné umiestniť 700 bytov, súhlas s územným plánom je súčasťou\nštúdie, pozemky sú dlhodobo určené na zastavanie, pričom čo je stavebný pozemok určuje stavebný\nzákon. Ďalej uviedol, že v stavebnom konaní, ani v kolaudačnom konaní sa nekonalo s vlastníkmi\npozemkov, ktorí boli odignorovaní. Celé to robil okresný úrad životného prostredia. Súčasťou stavebného\npovolenia mala byť projektová dokumentácia overená stavebným úradom, ktorá žalovaným nebola\npredložená spolu so stavebným povolením. Žalovaný mal oznámiť vlastníkom začatie stavebných prác.\nS vlastníkmi nikto nekonal. Nikto z predchádzajúcich vlastníkov nevedel v roku 2002, že je tam katódová\nochrana, preto je aj v zmluvách uvedené, bez tiarch. Doteraz nie je na liste vlastníctva zriadené vecné\nbremeno. Rovnako zo stavebného povolenia nevyplýva, že ide o trvalú stavbu. Poukázal na bod 1a.\nodôvodnenia stavebného povolenia, v zmysle ktorého technologické zariadenie nemôže neprimerane\nzasahovať do okolitej zástavby, čo preukazuje, že ide o stavebný pozemok. Súd návrh na vykonanie\n\ndokazovania predloženými listinami zamietol, nakoľko na pojednávaní dňa 26.3.2024 uplatnil podľa §\n153 C.s.p. sudcovskú koncentráciu konania, a preto na navrhované listinné dôkazy neprihliadol.\n1.8. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, výsluchom\nžalobcu a ústnymi vyjadreniami na pojednávaniach a zistil nasledovný skutkový stav veci: Z listu\nvlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie J., obec G., vyplýva, že žalobca je vlastníkom pozemkov\nparc. č. XXXX/XX o výmere 645 m2, parc.\nč. XXXX/XX o výmere 17.815 m2, parc. č. XXXX/\nXX o výmere 2.656 m2, parc. č. XXXX/XX\no výmere 1.466 m2, parc. č. XXXX/XX o výmere 1.629\nm2, t. j. pozemkov, ktoré označil\nv žalobe ako pozemky v jeho vlastníctve, všetky vedené ako\norná pôda, pozemky umiestnené mimo zastavaného územia obce. Na predmetnom liste vlastníctva sú\nuvedené aj iné pozemky, ktoré s predmetom sporu nesúvisia. Označené pozemky nadobudol žalobca.\nZo stavebného povolenia č. j. XXXX/X/XX-Já, zo dňa 17.6.1997 súd zistil, že Okresný úrad Nitra, odbor\nživotného prostredia stavebným povolením zo dňa 17.6.1997, právoplatným dňa 20.7.1997, povolil\nstavbu „Aktívna protikorózna ochrana STL plynovodov G. I.\nII. etapa 2. časť Stredná\npoľnohospodárska škola II. etapa 1. časť“ pre stavebníka - investora Slovenský plynárenský priemysel\nš. p. OZ Nitra, so sídlom Pieskova 32, Nitra. Z rozhodnutia vyplýva, že nakoľko ide o jednoduchú stavbu,\nbolo zlúčené územné a stavebné konanie.\nZ kolaudačného rozhodnutia č. j. XX/XXXXXFXX, zo dňa 30.6.1998, súd zistil, že Okresný úrad Nitra, odbor životného prostredia, kolaudačným\nrozhodnutím zo dňa 30.6.1998, č. j. XX/XXXXX-FXX, právoplatným dňa 22.7.1998, povolil užívanie\nstavby „Aktívna protikorózna ochrana STL plynovodov G. I. II. etapa 2. časť Stredná poľnohospodárska\nškola II. etapa 1. časť“ pre stavebníka - investora Slovenský plynárenský priemysel š. p. Pieskova 32,\nNitra. Podľa znaleckého posudku č. XXX/XXXX zo dňa 23.4.2019, vypracovaného znalcom Ing. Z. O.,\nvšeobecná cena nájmu pozemkov parc. č. XXXX/XX, parc. č. XXXX/XX, parc. č. XXXX/XX, parc. č.\nXXXX/XX, parc. č. XXXX/XX, parc. č. XXXX/XX a parc.\nč. XXXX/XX, zapísaných na LV č.\nXXXX v katastrálnom území J. je 388.000,- € za rok. Listom zo dňa 1.6.2021 vyzval žalobca žalovaného\nna zaplatenie náhrady za užívanie pozemkov žalobcu zapísaných na LV č. XXXX s tým, že je na nich\numiestnené zariadenie slúžiace na protikoróznu ochranu. Žalobca žiadal o zaplatenie sumy 65.463,44\n€ za obdobie od 6.1.2019 do 31.5.2021.\n1.9.1. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa v konaní domáhal voči žalovanému\nzaplatenia sumy 81.736 € za obdobie od 6.1.2019 do 5.1.2022 titulom toho, že žalovaný ho obmedzuje\nvo výkone jeho vlastníckeho práva na pozemkoch špecifikovaných\nv žalobe tým, že sa na nich\nnachádza zariadenie protikoróznej ochrany a prívodný kábel\na k nemu prislúchajúce ochranné\npásmo. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný na dotknutých\npozemkoch v prvej polovici roku 1998 umiestnil zariadenie protikoróznej ochrany, ktoré slúžia na ochranu\npotrubia pred koróziou a k nemu prislúcha ochranné pásmo, čo napokon nebolo medzi stranami sporné.\nZariadenie bolo vybudované na základe stavebného povolenia zo dňa 17.6.1997 vydaného Okresným\núradom Nitra, odbor životného prostredia, právoplatným dňa 20.7.1997. Nakoľko išlo o jednoduchú\nstavbu, bolo zlúčené územné a stavebné konanie. Kolaudačným rozhodnutím zo dňa 30.6.1998 bolo\nužívanie stavby povolené. V danom čase žalobca nebol vlastníkom pozemkov. Z nesporných skutkových\ntvrdení strán mal súd za preukázané, že pozemky nadobudol žalobca v rokoch 2002-2005. Medzi\nstranami nebolo sporné, že cez časť pozemkov vo vlastníctve žalobcu vedie zariadenie protikoróznej\nochrany plynového potrubia vo vlastníctve žalovaného a k tomu prislúchajúce ochranné pásmo. Medzi\nstranami zostalo sporné, či žalobcovi prináleží peňažná náhrada za to, že žalovaný užíva jeho pozemky\na žalobca je tým obmedzený na svojich právach.\n1.9.2. Súd prvej inštancie konštatoval, že zariadenie protikoróznej ochrany bolo vybudované v roku 1998,\nteda ešte za účinnosti plynárenského a elektrizačného zákona (zákony č. 67/1960 Zb. a č. 79/1957 Zb.),\npreto ich bolo nevyhnuté v konaní aplikovať.\nZ citovaných zákonov, najmä z ustanovenia\n§ 22 ods.1, § 22 ods. 5, § 24 ods.1 a ods. 2 plynárenského zákona, ako aj z ustanovenia § 22 ods.\n1, ods. 2 a ods. 5 elektrizačného zákona nepochybne vyplýva, že žalovaný ako plynárenský podnik\nbol oprávnený zriadiť na cudzom pozemku na základe stavebného povolenia predmetné plynárenské\nzariadenie, ako aj ochranné pásmo. Pokiaľ ide o úpravu vzniku vecného bremena a náhradu škody,\nplynárenský zákon v § 22 ods. 5 odkazoval na elektrizačný zákon, konkrétne jeho § 22, kde v odseku\n2 sa uvádza, že energetické podniky nie sú povinné poskytovať náhradu. Ak je však vlastník alebo\nužívateľ nehnuteľnosti, ktorá nie je v štátnom socialistickom vlastníctve, zriadením vedenia podstatne\nobmedzený v užívaní nehnuteľností, môže žiadať u orgánu, ktorý je podľa predpisov o povoľovaní\nstavieb kompetentný pre povolenie stavby energetického diela (ďalej len „povoľujúci orgán“), aby mu\nenergetický podnik poskytol primeranú jednorazovú náhradu; žiadosť musí byť pod stratou nároku\npodaná do troch mesiacov odo dňa, keď sa dielo uviedlo do trvalej prevádzky (užívania). Uvedené\nznamená, že v prípade podstatného obmedzenia v užívaní nehnuteľností sa mohol vtedajší vlastník,\n\nresp. vlastníci, v trojmesačnej prekluzívnej lehote domáhať jednorazovej náhrady. Je nepochybné, že\ntakejto náhrady sa nemôže domáhať súčasný vlastník, a to vzhľadom na preklúziu.\n1.9.3. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení uviedol, že vlastník pozemkov, na ktorom je plynárenské\nzariadenie vybudované, je podľa § 22 ods. 5 elektrizačného zákona povinný trpieť výkon oprávnení\nna dotyčnej nehnuteľnosti ako vecné bremeno. Podľa § 151n ods.1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka,\nvecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný\nv posudzovanom prípade niečo trpieť, t. j. trpieť výkon oprávnenia plynárenského podniku mať\nvybudované plynárenské zariadenie na cudzom pozemku. Nakoľko vecné bremená prechádzajú s\nvlastníctvom veci na nadobúdateľa, je táto povinnosť zákonom uložená aj žalobcovi, ktorý nadobudol\npredmetné pozemky. Je pritom irelevantné, či v čase, keď predmetné pozemky kupoval vedel, alebo\nnevedel\no existencii vecného bremena. Rovnako právne neobstojí argumentácia\nžalobcu, že vecné bremeno nie je zapísané na liste vlastníctva, nakoľko takáto povinnosť žalovaného\nako oprávneného zo zákonného vecného bremena v čase jeho vzniku nebola zákonom uložená. Preto\nžalovanému nie je možné vyčítať nedodržanie povinnosti, ktorá mu právnym predpisom uložená nebola.\n1.9.4. Pokiaľ ide o v rozhodnutí citované ustanovenia ďalších zákonov, ktoré boli účinné po roku 1998,\nresp. sú účinné v súčasnosti a týkajú sa odvetvia energetiky, súd prvej inštancie dôvodil, že všetky\nrozlišujú zákonné vecné bremená, ktoré spočívajú v povinnosti vlastníka pozemku strpieť jednak stavbu,\nresp. umiestnenie rôznych energetických zariadení, najmä vedení, na jeho pozemku, ako aj vstup\nprevádzkovateľov týchto zariadení a výkon určitých prác na jeho pozemkoch a tzv. ochranné pásma,\nktoré naopak obmedzujú vlastníka pozemku vo výkone určitých činností na časti pozemkov, na ktorých\nsa predmetné ochranné pásma nachádzajú. Aj zákonné vecné bremená aj ochranné pásma teda\nobmedzujú vlastníka nehnuteľnosti vo výkone jeho vlastníckych práv. Všetky vyššie citované právne\npredpisy, a to aj tie, ktoré boli prijaté dávno po účinnosti Listiny základných práv a slobôd a Ústavy\nSlovenskej republiky, vychádzali z koncepcie jednorazovej primeranej náhrady za obmedzenie v užívaní\npozemku a zároveň upravovali lehotu, v rámci ktorej si mohol vlastník uplatniť právo na túto náhradu,\ninak jeho právo zanikne. Zákony č. 70/1998 Z. z.,\nč. 656/2004 Z. z. a č. 251/2012 Z.\nz. pritom ponechali zachované ochranné pásma, ktoré boli zriadené podľa predchádzajúcich právnych\npredpisov (teda aj podľa zákona č. 79/1957 Zb.\na zákona č. 67/1960 Zb.). Ani nasledujúce\nzákony, ktoré rušili predchádzajúcu právnu úpravu, neobsahovali osobitnú úpravu týkajúcu sa náhrady\nza nútené obmedzenie vlastníka pozemku v ochrannom pásme. Takáto osobitná úprava sa objavila až v\nzákone č. 657/2004 Z. z. (§ 10 ods. 12), ktorý sa však na predmetnú vec nevzťahuje a potom až v zákone\nč. 251/2012 Z. z. Ak by aj ustanovenie § 22 ods. 2 zákona č. 79/1957 Zb. a potom ustanovenie § 9 ods.\n9 zákona č. 70/1998 Z. z. a § 10 ods. 3 zákona č. 656/2004 Z. z. pokrývali aj náhradu za obmedzenie\nvlastníka v užívaní pozemku v ochrannom pásme, aj tak by bol nárok žalobcu už prekludovaný, vzhľadom\nna lehoty na uplatnenie nároku, upravené v týchto ustanoveniach\na prechodné ustanovenia\ntýchto predpisov (napríklad § 69a ods. 3 zákona č. 656/2004 Z. z.,\n§ 96 ods. 6 zákona č.\n251/2012 Z. z.). Z toho vychádza aj doterajšia ustálená judikatúra súdov Slovenskej republiky.\n1.9.5. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s právnou argumentáciu žalobcu, týkajúcou sa vzniku\nbezdôvodného obohatenia na strane žalovaného. Zo základnej definície bezdôvodného obohatenia\ndanej v ustanovení § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že bezdôvodným obohatením je\nmajetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu\nalebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých\nzdrojov. Nakoľko je nepochybné, že v prípade žalovaného vzniklo a trvá jeho oprávnenie z vecného\nbremena, nemôže sa jednať o majetkový prospech bez právneho dôvodu, nakoľko právny dôvod je daný\nexistenciou vecného bremena.\n1.9.6. Rovnako sa súd prvej inštancie nestotožnil s argumentáciou žalobcu, ktorá sa týkala nedostatkov\nstavebného konania. Uviedol, že súd v tomto konaní nemohol preskúmavať stavebné ani kolaudačné\nrozhodnutie, ani prípadnú zákonnosť konaní, ktoré predchádzali ich vydaniu, z dôvodu prezumpcie\nsprávnosti správnych aktov, ako poukázal aj žalovaný na bod 42. nálezu Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky č. k. II. ÚS 145/2019-124, zo dňa 30.1.2020, podľa ktorého: „Pokiaľ ide o zodpovednosť\nza škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, tu zákon z dôvodu potreby prelomenia prezumpcie\nsprávnosti individuálnych správnych aktov predpokladá a vyžaduje vyslovenie nezákonnosti rozhodnutia\nna to povolaným orgánom v rámci inštančného postupu (napríklad nadriadený správny orgán\nrozhodujúci o riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkoch, správny súd, ústavný súd). Z dôvodu\noddelenosti súdnej a výkonnej moci vyjadrenej v rozdielnych právomociach orgánov oboch sústav\nverejnej moci nie je okresný súd rozhodujúci o náhrade škody oprávnený ani ako prejudiciálnu otázku\nskúmať zákonnosť právoplatného administratívneho rozhodnutia, a o to menej preskúmavať jeho vecnú\nsprávnosť - či boli splnené hmotné podmienky podľa osobitných predpisov pre vydanie administratívneho\n\naktu. Kompetenciu preskúmať zákonnosť správneho aktu má spomedzi orgánov súdnej moci len a\nvýlučne správny súd na základe správnej žaloby za presne špecifikovaných zákonných podmienok.\nPrípadné nesplnenie zákonných predpokladov hmotnej povahy pre vydanie individuálneho správneho\naktu však ani správny súd neskúma vecne (či boli alebo neboli splnené, čo by nahrádzalo činnosť\nsprávnych orgánov), ale len vo väzbe na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia a postupu, ktorý jeho\nvydaniu predchádzal, čo je prejavom oddelenosti sústav\na rešpektovania právomoci\norgánu výkonnej moci.“ Pokiaľ žalobca spochybňoval riadne udelenie súhlasu vtedajších vlastníkov\nnehnuteľností, k tomu súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný nepotreboval súhlas vlastníka pozemku\nna umiestnenie predmetného zariadenia (nepotrebuje ani v súčasnosti v zmysle platnej právnej úpravy).\nNa to práve slúži inštitút zákonného vecného bremena. Žalobca tiež poukazoval na to, že žalovaný\nneoznámil začatie realizácie stavby vlastníkom pozemkov. Jeho povinnosťou však bolo oznámiť to\nvopred miestnemu národnému výboru a tento orgán mal potom upovedomiť o tom vlastníkov dotknutých\npozemkov. Uvedené však nemá vplyv na posúdenie uplatneného nároku v tomto súdnom konaní.\nRovnako ako na posúdenie nemá vplyv nedoručenie overenej projektovej dokumentácie, rozhodnutia\no posudzovaní vplyvov na životné prostredie, prípadne ani nedoručenie doručeniek, ktoré mal podľa\nnázoru žalobcu žalovaný predložiť za účelom preukázania doručenia, či už rozhodnutí stavebného\núradu, príp. oznámení žalovaného vtedajším vlastníkom, a to práve s ohľadom na prezumpciu správnosti\ntýchto rozhodnutí vydaných v správnom konaní, ktoré neboli napadnuté riadnymi ani mimoriadnymi\nopravnými prostriedkami. Uvedené platí aj na námietky žalobcu, týkajúce sa možnej dočasnosti stavby\nresp. nesplnenia si rôznych povinností žalovaného, ktoré žalobca namietal a týkajú sa stavebného\nkonania. Vzhľadom k tomu sa týmito súd prvej inštancie nezaoberal.\n1.9.7. Pokiaľ ide argumentáciu žalobcu nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS\n42/2015, zo dňa 12.10.2016, podľa ktorého poskytnutá náhrada za zásah do právneho postavenia\nvlastníka podľa ústavy môže byť jednorazová aj opakovaná a podľa ktorého je v zmysle názoru žalobcu\ndaná povinnosť žalovaného za obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu v rozsahu ochranného pásma,\nvzťahujúceho sa k predmetnému zariadeniu, uhrádzať náhradu za nútené obmedzenie jeho vlastníckeho\npráva opakovane podľa Čl. 20 ods. 4 ústavy, súd prvej inštancie uviedol, že ani s touto argumentáciou\nžalobcu sa nestotožnil. Mal za to, že predmetný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky nie je\nmožné použiť na posudzovaný prípad, nakoľko sa týka nesúladu ustanovení zákona č. 657/2004 Z.\nz. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov s Čl. 20 ods. 4 ústavy a s Čl. 1 Dodatkového\nprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na posudzovaný prípad však súd\nprvej inštancie aplikoval ustanovenia plynárenského\na elektrizačného zákona,\nktoré ústavnému prieskumu neboli podrobené. Žalobca tým, že kúpil predmetné pozemky, na ktorých\nviazlo a stále viazne zákonné vecné bremeno, vstúpil do práv a povinností vlastníka, t. j. okrem iného\nprevzal na seba povinnosť trpieť povinnosť zo zákonného vecného bremena. Ak by súd ustálil, že nárok\nžalobcu je daný, ad absurdum by potom náhradu za vznik vecného bremena mohol požadovať každý\nďalší vlastník, čo by bolo v rozpore nielen s príslušnou zákonnou úpravou, ale aj s ústavou. Uvedené by\nvšak nemalo oporu vo vykonanom dokazovaní a právnom posúdení. Navyše rozhodovacia prax súdov\nje\nv tejto otázke ustálená, a preto nie je dôvod na odklon.\n1.9.8. Keďže mal súd prvej inštancie za to, že žalobcovi nevznikol nárok na žiadne peňažné plnenie,\nnezaoberal sa už výškou uplatneného nároku a žalobu v celom rozsahu zamietol.\n1.10. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v\nspojení s § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že v konaní plne úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok\nna náhradu trov konania v plnom rozsahu.\n2.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v celom jeho rozsahu, podal v zákonnej lehote odvolanie\nžalobca. Dôvodil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala\njej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods.\n1 písm. b/ C.s.p.); súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§\n365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§\n365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.).\n2.2. Odvolateľ v odvolaní predovšetkým vytýkal súdu prvej inštancie, že sa vôbec nezaoberal tým, že od\nroku 2003 je platný územný plán mesta G., podľa ktorého je možné umiestniť na pozemkoch, za užívanie\nktorých si uplatňuje náhradu od žalovaného v predmetnom konaní, až 800 bytov, pričom je nevhodné\nich umiestniť až do 40 metrov od katódovej (anódovej) ochrany. Žalovaný jednoznačne znehodnocuje\njeho pozemok a neplatí mu žiadnu náhradu, napriek tomu, že tvorí obrovské zisky. Namietal, že doposiaľ\nsa žiadna vyššia súdna inštancia nevysporiadala s ním uplatňovanými námietkami, týkajúcimi sa\nústavnosti opakovanej náhrady za podstatné obmedzovanie vlastníckeho práva. Dôvodil, že je potrebné\n\nprihliadať na Ústavu Slovenskej republiky, konkrétne aj na Čl. 20 ods. 4, ktorý dovoľuje vyvlastnenie,\nresp. obmedzenie vlastníckeho práva pri splnení ďalších podmienok len za primeranú náhradu a v\nnevyhnutnom rozsahu. Trvá na tom, že v stavebnom konaní,\na ani v kolaudačnom konaní\nsa nekonalo s vlastníkmi pozemkov, žalovaný mal oznámiť vlastníkom začatie stavebných prác, k čomu\nvšak nedošlo, nikto z predchádzajúcich vlastníkov nevedel v roku 2002, že je na týchto pozemkoch\nkatódová ochrana, preto je aj\nv kúpnych zmluvách, ktorými nehnuteľnosti nadobudol\nuvedené, bez tiarch.\n2.3. Podľa odvolateľa súd nesprávne vec právne posúdil, keď uviedol, že nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 42/2015, zo dňa 12.10.2016, nie je možné použiť na posudzovaný\nprípad, keďže sa týka nesúladu ustanovení zákona\nč. 657/2004\nZ. z. s Čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s Čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o\nochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom na posudzovaní prípad súd aplikoval ustanovenia\nPlynárenského a Elektrizačného zákona, ktoré ústavnému prieskumu neboli podrobené. Odvolateľ\npoukázal na to, že starý Elektrizačný zákon neupravoval možnosť náhrady za vecné bremená (explicitne\nbolo v zákone upravené, že energetické podniky nie sú povinné poskytovať náhradu), ale za určitých\nokolností (teda výnimočne) ustanovovali len možnosť jednorazovej náhrady, pričom nárok aj tak po\nurčitej dobe prekludoval. Podľa odvolateľa súlad § 22 ods. 2 Elektrizačného zákona s Listinou základných\npráv a slobôd ohľadom poskytovania náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva, nemôže\nbyť daný, preto je nutná aplikácia § 6 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza\nListina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej\nFederatívnej Republiky, ktoré ustanovenie sa nespája\ns aktom aplikácie práva, ktorým by orgán\nzákonodarnej, výkonnej alebo súdnej moci určil právny účinok. Podľa názoru odvolateľa predmetná\nprávna norma (§ 22 ods. 2 starého Elektrizačného zákona) ex lege stratila svoju účinnosť, názor podporil\nnajmä serióznym a na akademickej pôde nespochybneným doktrinálnym výkladom danej problematiky\n(DRGONEC, J.: Ústavná a zákonná ochrana vlastníctva pred nútenými obmedzeniami; Justičná revue,\n68, 2016, č. 5, s. 525 - 549). V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na to, že režim jednorazového plnenia\nvznikol v zásadne rozdielnych právnych a politických podmienkach. Do 31.12.1991 mal zákonodarný\nzbor v prípade zákonov a orgány výkonnej moci v prípade podzákonných predpisov možnosť zmeniť tieto\npramene práva tak, aby sa dostali do súladu s Listinou. Ak túto možnosť nevyužili, dotknuté všeobecne\nzáväzné právne predpisy (aj Elektrizačný a Plynárenský zákon) stratili účinnosť v rozsahu ustanovení,\nktoré nie sú v súlade s Listinou. Podľa odvolateľa s Čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky zlučiteľná je\naj taká primeraná náhrada za nútené obmedzenie vlastníctva, ktorá sa poskytuje vlastníkovi opakovane.\nSúd sa nemohol riadiť právnou normou § 22 ods. 2 Elektrizačného zákona a z hľadiska posudzovania\nprávneho základu, teda posudzovania otázky existencie nároku titulom primeranej náhrady za vecné\nbremeno v prípade žalobcu, musel vychádzať jedine z v súčasnosti (resp. v roku 1998) platnej Ústavy\nSlovenskej republiky, ktorá jednoznačne náhradu za vecné bremeno, teda náhradu za trvalé a časovo\nneohraničené obdobie obmedzenia výkonu vlastníckeho práva, definuje ako náhradu primeranú. Čo\nsa\nv takýchto prípadoch považuje za primeranú náhradu je už v súčasnosti (možno v rozpore so\nstaršou judikatúrou všeobecných súdov) dané s ohľadom na už viackrát žalobcom poukazovaný nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 42/2015, zo dňa 12.10.2016, v ktorom ústavný súd\njednoznačne ustálil ústavne konformný výklad pojmu primeranej náhrady za obmedzenie vlastníckeho\npráva, teda v tomto kontexte aj za zákonné vecné bremeno.\n2.4. Odvolateľ v odvolaní namietal, že súd zamietol jeho návrh na vykonanie dokazovania listinami Urbanistická štúdia z mája 2023, Vizualizácia a Vstupné podlažie, keďže súdu vysvetlil, že urbanistickú\nštúdiu nemohol predložiť skôr, pretože bola na inom „oddelení,“ a Vizualizácia a Vstupné podlažie boli\nvytvorené deň pred pojednávaním, teda mu v predložení týchto listín bránili objektívne dôvody.\n2.5. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, na jeho argumenty\nsúd nedal vôbec odpovede alebo tieto odpovede boli nedostatočné, čo je zrejmá vada rozsudku, ktorá\nspôsobuje jeho nezákonnosť. V odôvodnení rozsudku sa súd nevysporiadal s podstatnými okolnosťami,\nktoré mal brať na zreteľ, nechal ich úplne bez povšimnutia, čo predstavuje závažnú vadu tohto súdneho\nkonania a teda aj rozsudku ako jeho výsledku.\n2.6. Odvolateľ odvolaním napadol aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania. Dôvodil,\nže pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa v súvislosti\ns priznávaním\nnáhrady trov konania by si súd mal všímať aj okolnosti, ktoré viedli strany\nk uplatneniu\nnároku na súde a ich postoj v konaní (R 24/1964). Poukázal na to, že v prípade žalovaného ide o\nspoločnosť, v ktorej má štát väčšinový podiel, preto je o to viac na mieste dôvod na nepriznanie náhrady\ntrov konania žalovanému. Poukázal na to, že žalobou sa domáhal svojho práva, ktoré bolo a je akútne\nohrozené konaním žalovaného v rozpore\ns dobrými mravmi. Dôvodil, že zmysel\n\na účel ustanovenia § 257 C.s.p. je primárne umožniť súdu zamedziť, vzhľadom na celkové okolnosti\nprejednávaného prípadu, síce zákonným, no „pritvrdým“ rozhodnutiam, resp. takým rozhodnutiam, ktoré\nby napriek svojej formálnej zákonnosti mohli vykazovať rozpor s dobrými mravmi, k čomu by v prípade\npriznania náhrady trov konania voči žalobcovi určite došlo.\n2.7. Podľa odvolateľa sa súd prvej inštancie nesprávne vysporiadal aj s jeho návrhmi na prerušenie\nkonania. Poukázal na to, že žiadny súd (ani Najvyšší súd Slovenskej republiky) sa doteraz s\nargumentáciou ústavnosti náhrady nezaoberal, preto o to viac bolo vhodné\na účelné\ntoto konanie prerušiť a počkať na rozhodnutie dovolacieho súdu, keďže v rámci tohto dovolania boli\nnastolené dovolacie právne otázky, na ktoré, ak dovolací súd odpovie, bude zrejmé, ako posúdi podstatu\nnároku, ktorého sa žalobca domáha voči žalovanému.\n2.8. Odvolaciemu súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že vyhovie jeho žalobe v celom\nrozsahu a žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania voči žalovanému\nv rozsahu\n100 %, alternatívne aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie\na nové rozhodnutie.\n3.1. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, majúc za to, že odvolanie neobsahuje žiadne podstatné\nnové skutočnosti, žalobca opakuje svoje doterajšie argumenty a úvahy, ku ktorým sa žalovaný už vyjadril\nv priebehu konania, pridržiava sa všetkých doterajších písomných aj ústnych podaní a vyjadrení.\n3.2. Žalovaný ďalej poukázal na to, že zariadenie protikoróznej ochrany bolo na predmetných\npozemkoch žalobcu umiestnené v prvej polovici roku 1998, ktorá skutková okolnosť determinuje právny\nrámec aplikovaných noriem, podľa ktorých sa má posudzovať vznik zákonných vecných bremien, či\nobmedzenie vlastníckych práv k nehnuteľnostiam. Právnym predpisom účinným v čase vybudovania\nzariadenia protikoróznej ochrany bol zákon č. 67/1960 Zb. o výrobe, rozvode a využití vyhrievacích\nplynov (ďalej ako „Plynárenský zákon“), ktorý v ustanovení § 22 ods. 5, v súvislosti, okrem iného,\ns vecnými bremenami odkazuje na Elektrizačný zákon. S poukazom na ustanovenia § 22 ods. 2 a\nods. 5 Elektrizačného zákona žalovaný dôvodil, že umiestnenie plynárenských zariadení na predmetné\npozemky, ktoré sú v súčasnosti vo vlastníctve žalobcu, bolo vykonané v súlade\ns vtedy účinnými\nprávnymi predpismi. V súlade s označenými právnymi normami mohla spoločnosť žalovaného zriadiť a\numiestniť plynárenské zariadenie na predmetných pozemkoch, v dôsledku čoho došlo k vzniku vecného\nbremena k predmetným pozemkom. Elektrizačný zákon priznával primeranú jednorazovú odmenu, ktorá\nsa musela uplatniť\nu príslušného orgánu v lehote troch mesiacov odo dňa uvedenia\ndiela do trvalej prevádzky (užívania). Nie je teda pravdou, že Elektrizačný zákon neupravoval možnosť\nnáhrady za vecné bremená, tak ako to uvádza žalobca v odvolaní. Keďže zariadenie protikoróznej\nochrany bolo uvedené do prevádzky v prvej polovici roku 1998, je zrejmé, že nároky žalobcu sú\nv súčasnosti prekludované, a z tohto dôvodu mu ich súd nemôže priznať, keďže neboli uplatnené\nv zákonom stanovenej lehote. Plnenie z prekludovaného nároku zakladá bezdôvodné obohatenie.\nNárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva si mohol uplatniť ten vlastník pozemku, ktorý\nnehnuteľnosť v čase vzniku vecného bremena vlastnil\na to v lehote stanovenej zákonom. V\nprípade ak si vlastník pozemkov, ktorému vznikol nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckych práv,\nneuplatnil nárok na náhradu za obmedzenie svojho vlastníckeho práva v zákonom stanovenej lehote,\ndošlo k prekludovaniu jeho práva\na v súčasnosti už nie je možné sa domáhať žiadnej\nnáhrady za obmedzenie jeho vlastníckeho práva. Keďže žalobca už nadobudol dotknuté pozemky s\nvecným bremenom, nie je možné, aby sa ako ďalší nadobúdateľ už zaťaženého pozemku domáhal a\nmohol domáhať finančnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva. Nárok na náhradu za obmedzenie\nvlastníckych práv neprechádza na právnych nástupcov, a to bez ohľadu na skutočnosť, či si právny\npredchodca žalobcu uplatnil alebo neuplatnil nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, resp.\nči mu takáto náhrada bola alebo nebola vyplatená. Žalobca ako súčasný vlastník pozemku nemá právo\nna akúkoľvek ďalšiu náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckych práv, a teda neexistuje\nprávny základ jeho nároku. Podľa žalovaného je nárok na náhradu za vecné bremeno prekludovaný.\nUvedené potvrdil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v bode 19. uznesenia č. k. I. ÚS 590/2022-15, zo\ndňa 27.10.2022. Uvedené potvrdil aj súd prvej inštancie v rozsudku vydanom v prejednávanej veci.\n3.3. K nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky žalovaný poukázal na to, že vydaniu tohto nálezu\npredchádzalo konanie podľa Čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade (okrem iného)\nustanovenia § 10 ods. 5 v spojení s § 10 ods. 9, ods. 10 a ods. 12 zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej\nenergetike v znení neskorších predpisov s Čl. 20 ods. 1 až ods. 3 ústavy. Nálezom Ústavného súdu\nSlovenskej republiky ústavný súd rozhodol tak, že: „Ustanovenia § 10 ods. 5 druhá, tretia a štvrtá veta,\n§ 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvá\na tretia veta a § 10 ods. 12 prvá, druhá a štvrtá veta zákona\nč. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov v rozsahu, v akom sa v týchto\n\nustanoveniach používa slovo „jednorazová“ v slovnom spojení „primeraná jednorazová náhrada,“ nie sú\nv súlade\ns Čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s Čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd.“ Rozhodnutie ústavného súdu o nesúlade všeobecne\nzáväzného právneho predpisu alebo jeho časti s Ústavou Slovenskej republiky alebo iným prameňom\npráva, ktorý bol predmetom konania, sa spája s právnym účinkom určeným v Ústave Slovenskej\nrepubliky. Ústavným súdom označené ustanovenie, prípadne celý všeobecne záväzný právny predpis,\nstráca účinnosť. Okamih straty účinnosti nastáva\nv spojení s Čl. 125 ods. 6 vyhlásením\nrozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky\nv Zbierke zákonov Slovenskej republiky.\nŽalovaný zdôraznil, že na prejednávaný prípad sa aplikuje právna úprava účinná v čase vzniku vecného\nbremena, a teda Plynárenského zákona v spojení s príslušnými ustanoveniami Elektrizačného zákona.\nUvedené vyplýva jednak z § 96 ods. 4 zákona č. 251/2012 Z. z. o energetike a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov: „Oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia ich užívania, ktoré\nvznikli pred účinnosťou tohto zákona, zostávajú nedotknuté, ak tento zákon neustanovuje inak.“, ako\naj\nz tej skutočnosti, že pokiaľ je občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah vrátane nárokov z\nneho vyplývajúcich upravený zákonom, princíp právnej istoty vyžaduje, aby tento zákon spĺňal základné\npožiadavky zákona, ktoré navzájom súvisia (prístupnosť, predvídateľnosť, platnosť a účinnosť). Právny\nvzťah/nárok z neho vyplývajúci (vrátane náhrady za obmedzenie vlastníckych práv) sa teda spravuje\nzákonom, ktorý je v čase jeho vzniku v zásade prístupný, predvídateľný, platný a účinný. Ďalej žalovaný\npoukázal na § 22 ods. 2 Elektrizačného zákona, ktoré znenie citovaného paragrafu Elektrizačného\nzákona bolo účinné do 30.6.1998, dňa 1.7.1998 nadobudol účinnosť „nový“ elektrizačný zákon, a to\nzákon č. 70/1998\no energetike a o zmene zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom\npodnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov. Žalovaný uviedol, že ustanovenie § 22\nods. 2 Elektrizačného zákona nebolo podrobené ústavnému prieskumu, teda ústavný súd nerozhodoval\no súlade tohto ustanovenia Elektrizačného zákona s Čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky podľa\nČl. 125 ods. 1 písm. a/ ústavy. Keďže Ústavný súd Slovenskej republiky nerozhodol o nesúlade inštitútu\n„primeranej jednorazovej náhrady,“ ktorú priznáva za stanovených podmienok Elektrizačný zákon, platí\nprezumpcia jeho ústavnosti, teda súladu s Ústavou Slovenskej republiky, a tým aj s jej Článkom 20 ods.\n4 a zároveň aj s Dohovorom. Rešpektujúc prezumpciu ústavnosti je súd prvej inštancie právnou úpravou\nnáhrady za obmedzenie vlastníckych práv obsiahnutou v Elektrizačnom zákone viazaný a nemôže ju\nneakceptovať. Podľa žalovaného sa súd prvej inštancie v rozsudku, (bod 56.) vysporiadal\ns\nargumentáciou žalobcu ohľadne aplikácie nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, súd postupoval\nsprávne a v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a s ustálenou rozhodovacou praxou, keď vyhodnotil,\nže nález Ústavného súdu Slovenskej republiky nie je možné použiť na posudzovaný prípad.\n3.4. Pokiaľ ide o otázku aplikácie § 6 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza LISTINA\nZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD, ktorý predpokladá stratu účinnosti ustanovení právnych predpisov,\nktoré odporujú Listine základných práv a slobôd (ďalej ako „Listina“) k 31.12.1991, žalovaný uviedol,\nže je potrebné najprv ustáliť, či aplikované právne normy, ktoré počítajú s jednorazovou primeranou\nnáhradou, sú v rozpore s Listinou, a to konkrétne s Čl. 11 ods. 4, ktorý stanovuje: „Vyvlastnenie\nalebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme, a to na základe\nzákona a za náhradu.“ V tomto smere opätovne poukázal na žalobcom opakovane poukazovaný\nnález Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom sa uvádza: „Listina zaručuje ochranu vlastníctva\nmateriálnou podmienkou náhrady za zásah do vlastníckych práv, no listina nevyžaduje, aby náhrada\nbola primeraná.“ Ústavný súd konštatuje, že „podmienkou primeranej náhrady ústava zaručuje vyššiu\nochranu vlastníctva, aká sa priznáva dohovorom aj listinou.“ Ústavný súd na inom mieste rozvádza\notázku náhrady za zásah do vlastníctva podľa Čl. 11 ods. 4 Listiny v interpretácii Ústavného súdu Českej\nrepubliky, pričom poukazuje na Nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn.: IV. ÚS 646/06, a cituje:\n„Podľa názoru Ústavného súdu nemožno pri použití gramatického, systematického a teleologického\nvýkladu dôjsť\nk záveru, že za náhradu v zmysle Čl. 11 ods. 4 listiny možno pokladať\niba pravidelné opakujúce sa plnenie poskytované počas obmedzenia vlastníckeho práva. Samozrejme,\nbolo by možné uvažovať o zakotvení nároku na takéto opakujúce sa plnenie v jednoduchom práve,\nto však záleží od dispozície zákonodarcu. Povedané inými slovami, obsah pojmu náhrada podľa Čl.\n11 ods. 4 listiny v sebe zahŕňa pojem jednorazového i opakovaného plnenia, nemožno z neho však\nvyvodiť ústavne zaručené právo na poskytnutie práve opakovaného plnenia za obmedzenie vlastníckeho\npráva legálne vecným bremenom. (...).“ V nadväznosti na uvedené, vychádzajúc z tej skutočnosti, že\nListina spája obmedzenie vlastníckeho práva\ns náhradou (bez bližšej špecifikácie) a\nElektrizačný zákon spája obmedzenie vlastníckeho práva s primeranou jednorazovou náhradou, má\nžalovaný za to, že § 22 ods. 2 Elektrizačného zákona je súladný s Čl. 11 ods. 4 Listiny. To ale znamená,\nže § 22 ods. 2 Elektrizačného zákona nestratil účinnosť dňom 31.12.1991. Žalovaný dôvodil, že jeho\n\nprávny názor je možné oprieť aj o rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, nakoľko tieto súdy aj po dni 31.12.1991 opakovane aplikovali\nv prejednávaných prípadoch § 22 ods. 2 Elektrizačného zákona, pričom príklady týchto rozhodnutí\nkonajúcemu súdu v dostatočnom rozsahu uviedol v odpore k vydanému platobnému rozkazu zo dňa\n16.2.2022 a z dôvodu zamedzenia duplicity na ne odkazuje. Pokiaľ žalobca rozvíja argumentáciu o tzv.\ntrvajúcom obmedzení vlastníckeho práva\na v nadväznosti na to, na právo na opakovanú\nnáhradu škody (napríklad str. 9 - 10 odvolania), ide výlučne o úvahy žalobcu, pričom tieto nároky nemajú\noporu v zákonnej úprave Slovenskej republiky ani v Ústave Slovenskej republiky.\n3.5. K námietke žalobcu, že súd zamietol jeho návrhy na vykonanie dokazovania listinami a to\nkonkrétne - „Urbanistická štúdia“ z mája 2023 a „Vizualizácia a Vstupné podlažia“ žalovaný uviedol,\nže žalobca však svoju námietku bližšie nešpecifikoval, neuviedol, čo podľa neho mali predmetné\nlistinné dôkazy preukazovať. Súd prvej inštancie v rozsudku (body 10.2. až 10.4.) jednoznačne a\npresvedčivo odôvodnil, prečo návrh žalobcu na vykonanie dokazovania listinami zamietol. Podľa\nžalovaného žalobcom predložené listiny neboli a nie sú významné pre rozhodnutie vo veci, jednak z\ndôvodu, že dotknuté pozemky nie sú evidované ako stavebné pozemky, ale ako orná pôda a zároveň\nžalobca dotknuté pozemky už nadobudol zo zákonným vecným bremenom.\n3.6. K žalobcom namietanej absencii dôkazov, týkajúcich sa konania o vydanie stavebného povolenia\nžalovaný poukázal na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie (bod 55.), podľa ktorého súd\nv predmetnom súdnom konaní, s poukazom na prezumpciu správnosti správnych aktov, nemohol\npreskúmavať rozhodnutia správnych orgánov, v tomto prípade stavebné a kolaudačné rozhodnutie, s\ntým súvisiace doručenky a dokumentácie, nakoľko tieto môžu byť preskúmavané len v rámci správneho\nsúdnictva. Zároveň žalovaný poukázal na jeho podanie s vyjadrením a doložením dôkazov zo dňa\n23.4.2024, ako aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 145/2019-124, zo dňa\n30.1.2020.\n3.7. K odvolaniu žalobcu proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania žalovaný uviedol,\nže má za to, že neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by bolo dôvodné aplikovať § 257\nC.s.p. Aplikácia ustanovenia § 257 C.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v\nprípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde\nk záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná.\nAplikácia daného ustanovenia musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí\nmať vždy výnimočný charakter. Pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 C.s.p.\nsa preto vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to (i) dôvody hodné osobitného zreteľa a\n(ii) výnimočné okolnosti. Podľa žalovaného žalobcom uvádzané dôvody pre aplikáciu § 257 C.s.p. nie sú\ntakými dôvodmi hodnými osobitného zreteľa\na neexistujú ani akékoľvek výnimočné okolnosti,\npre ktoré by súd mal uvedené ustanovenie aplikovať. Ako dôvod hodný osobitného zreteľa nemožno\nvyhodnotiť skutočnosť, že\nv spoločnosti žalovaného má alebo nemá akýkoľvek podiel\nštát. Ústava Slovenskej republiky v Čl. 47 ods. 2 garantuje právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,\npričom ide o právo, ktoré patrí každému. V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych\nautorít platí, že právo na právnu pomoc zahŕňa právo strany konania zvoliť si, či sa nechá alebo nenechá\nzastúpiť v konaní a prípadne tiež, kým sa v konaní nechá zastúpiť. Právne zastúpenie je tak ponechané\núplne na vôli strany a to bez ohľadu na to, či by bol schopný sa v konaní zastupovať sám. Právo na\nprávnu pomoc v konaní pred súdmi musí byť zaručené nielen právne, ale aj fakticky, pričom súčasťou\nzákladného práva na právnu pomoc je aj právo na úhradu účelne vynaložených trov konania. Rovnako\nnemožno ako dôvod hodný osobitného zreteľa vyhodnotiť ani skutočnosť, že spoločnosť žalovaného\nužíva pozemky žalobcu v súlade so zákonom, hoci bez akejkoľvek náhrady (nárok, ktorý už skôr zanikol,\nresp. žalobca na tento nárok ani nebol aktívne legitimovaný), pre ktorý by bolo dôvodné aplikovať § 257\nC.s.p. Uvedené potvrdil aj Krajský súd v Bratislave v bode 33. rozsudku č. k.\n5\nCo 166/2019-327, zo dňa 17.9.2019, ktorým Krajský súd v Bratislave rozhodoval\no\nžalobcom podanom odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k.\n7\nC 48/2017-239, zo dňa 30.1.2019, v skutkovo a právne obdobnej veci. Z vyššie uvedených dôvodov\nargumentácia žalobcu, odvolávajúc sa na ustanovenie § 257 C.s.p., nie je spôsobilá obstáť.\n3.8. K odvolaniu žalobcu proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým tento zamietol návrhy\nžalobcu na prerušenie konania žalovaný poukázal na to, že žalobca podal počas celého súdneho\nkonania celkovo 4 návrhy na prerušenie konania, všetky podľa § 164 C.s.p., a len jeden návrh na\nprerušenie konania odôvodnil podaním dovolania v inej skutkovo a právne obdobnej veci, a to návrh\nzo dňa 20.3.2024, ktorý bol posledným návrhom na prerušenie konania zo strany žalobcu. Prvý\nžalobcom podaný návrh na prerušenie konania bol odôvodnený podaním ústavnej sťažnosti proti\nrozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v inej skutkovo a právne obdobnej veci (za iné\n\nobdobie uplatňovania si peňažného nároku), pričom tento návrh na prerušenie konania súd zamietol, a\nto, okrem iného, aj\nz dôvodu, že v čase podania návrhu na prerušenie konania už bolo o\nústavnej sťažnosti registrovanej pod č. P. rozhodnuté, a to uznesením sp. zn. I. ÚS 590/2022, zo dňa\n27.10.2022, pričom ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol. Ďalšie dva návrhy na prerušenie konania\nsúviseli s prípravou a podaním sťažnosti na Európsky súd pre ľudské práva, ktorá smerovala práve\nproti uzneseniu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 590/2022, zo dňa 27.10.2022. Tomuto návrhu súd vyhovel\na uznesením č. k. B2-9 C 16/2022-205, zo dňa 16.5.2023, konanie prerušil. Krajský súd v Bratislave\nvšak toto rozhodnutie súdu, na základe žalovaným podanej sťažnosti, zrušil a súd pokračoval v konaní.\nPosledný návrh na prerušenie konania žalobca odôvodňoval podaním dovolania v inej skutkovo a právne\nobdobnej veci (za iné obdobie uplatňovania si peňažného nároku). V tomto prípade však súd vyhodnotil,\nže „konanie vedené pod sp. zn. B2-29 C 66/2019 je samostatným konaním, v ktorom sa nerieši otázka,\nktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Označené konanie je právoplatne skončené a dovolanie,\nsa týka iného obdobia, ako je konanie vedené v prejednávanej veci,“ preto návrh žalobcu na prerušenie\nkonania zamietol. Podľa žalovaného sa súd prvej inštancie v bode 7. a nasl. rozsudku jednoznačne a\npresvedčivo vysporiadal so všetkými návrhmi žalobcu na prerušenie konania a logicky odôvodnil, prečo\njeho návrhy na prerušenie konania zamietol. Skutočnosť, že súd sa s návrhmi žalobcu nevysporiadal\npodľa jeho predstáv, nie je možné považovať za odvolací dôvod.\n3.9. K námietke žalobcu, týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie\nžalovaný uviedol, že rozsudok v prejednávanej veci obsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti v\nzmysle § 220 ods. 2 C.s.p. a obsahuje odôvodnenie, ktoré jasne\na zrozumiteľne dáva odpovede\nna všetky právne a skutkovo relevantné otázky. Ďalej poukázal na to, že súd nemusí dať odpoveď na\nvšetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre posúdenie veci podstatný\nvýznam odkazujúc na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 689/2017, zo dňa\n21.11.2017, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 314/2018, zo dňa 13.11.2018,\nuznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 8/2018, zo dňa 23.1.2018.\n3.10. Žalovaný dal do pozornosti súdu, že predmetné súdne konanie je v poradí tretím súdnym konaním\nv skutkovo a právne totožnej veci, avšak žalobca požaduje náhradu za údajné obmedzenie vlastníckeho\npráva vždy za iné obdobie, pričom popísal výsledok jednotlivých konaní.\n3.11. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny\npotvrdiť.\n4. Žalovaný predložil odvolaciemu súdu uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo\n91/2024, zo dňa 19.11.2025, ktorým najvyšší súd rozhodol\no žalobcom podanom dovolaní\nproti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn.\n15 Co 174/2020, zo dňa 28.6.2023,\nktorým dovolanie odmietol ako neprípustné, pričom okrem iného uviedol, že napadnuté rozhodnutie\nnevykazuje existenciu namietanej vady zmätočnosti, ktorá nevyplýva ani z procesného postupu súdov\nnižšej inštancie.\n5. Ďalšie vyjadrenia už predložené neboli.\n6. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania\n(§\n379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné\npodmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to\ndôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. marca 2026; o termíne\nverejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, §\n219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne a právne\nsprávny (§ 387 ods. l, ods. 2,\nods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku\nako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti\nrozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.\n7. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku\nvecne správne.\n8. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje\ns odôvodnením\nnapadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov\nnapadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie\ndôvody.\n\n9. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu\na z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, nezistiac\nv procesnom postupe\nsúdu prvej inštancie žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej\na právnej stránke\nstotožňuje s dôvodmi jeho rozsudku, ktorým žalobu žalobcu zamietol. Súd prvej inštancie vykonal vo\nveci dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj náležite v súlade s § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové\nzistenia aplikoval správne právne predpisy,\nz vykonaného dokazovania\nvyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne\na náležite v súlade s\n§ 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so\nvšetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie\na ktoré boli pre posúdenie\nveci a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré\nnimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z\nodôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov\nna strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových\nstrán na spravodlivý proces, keďže v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná\nskutočnosť alebo okolnosť, naopak, súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil\na aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia\nbol presvedčivý, jeho rozhodnutie je konzistentné, a jeho argumenty podporujú príslušný záver o potrebe\nzamietnutia žaloby. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu\nstotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.).\n10. Žalobca sa v prejednávanej veci domáhal náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva\nžalovaným za obdobie od 6.1.2019 do 5.1.2022, vychádzajúc\nz ustanovenia Článku 20 ods.\n4 Ústavy Slovenskej republiky a nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL 42/2015, zo dňa\n12.10.2016. Žalovaný v konaní namietal právny základ, ako aj výšku uplatneného nároku. Poukázal na\nto, že v prvej polovici roku 1998 umiestnil na dotknutých pozemkoch zariadenie protikoróznej ochrany,\nktorá skutková okolnosť určuje právny rámec aplikovaných noriem, podľa ktorých sa má posudzovať\nvznik zákonných vecných bremien, či obmedzenie vlastníckych práv k nehnuteľnostiam.\n11. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 79/1957 Zb. energetickým podnikom prislúcha oprávnenie: a) stavať a\nprevádzať na cudzích nehnuteľnostiach v rozsahu vyplývajúcom\nz povolenej stavby elektrické\nvedenie, ako i malé stanice do rozlohy 30 m2, s príslušenstvom (ďalej len „vedenie“), najmä zriaďovať\nna nehnuteľnostiach podperné body, prepnúť nehnuteľnosti vodičmi a umiestňovať v nich vedenie; b)\nvstupovať a vchádzať s vozidlami pri stavbe, prevádzke, opravách, zmenách alebo pri odstraňovaní\nvedenia na príchodové\na priechodové cudzie nehnuteľnosti, ktoré sú vedením priamo\ndotknuté; c) odstraňovať\na okliesňovať stromovie prekážajúce vedeniu (§ 23 a § 24).\n12. Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 79/1957 Zb. za výkon oprávnení uvedených\nv\npredchádzajúcom odseku nie sú energetické podniky povinné poskytovať náhradu. Ak je však vlastník\nalebo užívateľ nehnuteľnosti, ktorá nie je v štátnom socialistickom vlastníctve, zriadením vedenia\npodstatne obmedzený v užívaní nehnuteľností, môže žiadať u orgánu, ktorý je podľa predpisov o\npovoľovaní stavieb kompetentný pre povolenie stavby energetického diela (ďalej len „povoľujúci orgán“),\naby mu energetický podnik poskytol primeranú jednorazovú náhradu; žiadosť musí byť pod stratou\nnároku podaná do troch mesiacov odo dňa, keď sa dielo uviedlo do trvalej prevádzky (užívania).\n13. Odvolací súd poukazuje na to, že v prejednávanej veci nebola medzi stranami sporná skutková\nokolnosť, že predmetné zariadenie bolo na pozemkoch žalobcu vybudované v prvej polovici roku 1998,\nkedy ešte žalobca nebol vlastníkom pozemkov. Oprávnenie plynárenských podnikov umiestňovať na\ncudzích pozemkoch plynárenské zariadenia, ako aj ochranné pásma plynárenských zariadení vyplývali\nzo zákona č. 67/1960 Zb., pričom pokiaľ ide o úpravu vecných bremien a o náhradu škody odkazoval\ntento zákon na úpravu obsiahnutú v zákone č. 79/1957 Zb. Vychádzajúc zo zásady, že režim právneho\nvzťahu sa riadi podľa právnych predpisov, ktoré boli platné ku dňu ich vzniku, určenie obsahu a rozsahu\noprávnení žalovaného bolo treba posúdiť podľa zákona č. 79/1957 Zb., ktorý bol účinný do 1.7.1998.\nOprávnenia energetických podnikov a tomu zodpovedajúce obmedzenia vlastníckeho práva podľa\nzákona č. 79/1957 Zb. boli tzv. zákonnými vecnými bremenami, ktoré pôsobili automaticky ex offo.\n14. Z hľadiska právnej istoty považuje odvolací súd poukázať na to, že obdobnú právne vec, medzi\ntotožnými stranami sporu, na rovnakom skutkovom a právnom základe, avšak vo veci uplatnenej\nnáhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva za iné obdobie, prejednával tunajší súd vo veci\n\nvedenej pod sp. zn. 5 Co 166/2019. V uvedenej veci odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej\ninštancie, ktorým tento zamietol žalobu žalobcu vo veci nároku na náhradu za nútené obmedzenie\nvlastníckeho práva (totožné pozemky ako\nv prejednávanej veci) za obdobie od 1.8.2014 do\n31.7.2017 vo výške 87.551,23 €. O dovolaní žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo\ndňa 29.6.2021, sp. zn.\n2 Cdo 68/2020, rozhodol tak, že dovolanie žalobcu odmietol. Ďalej\ntunajší súd obdobnú právnu vec medzi totožnými stranami sporu, na rovnakom skutkovom a právnom\nzáklade, avšak vo veci uplatnenej náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva za iné obdobie,\nprejednával tunajší súd aj vo veci vedenej pod sp. zn. 15 Co 174/2020, o dovolaní žalobcu v predmetnej\nveci rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.\n8 Cdo\n91/2024, zo dňa 19.11.2025 tak, že dovolanie žalobcu odmietol.\n15. V prejednávanej veci je zároveň potrebné poukázať (obdobne ako tunajší súd\nv\nrozhodnutí sp. zn. 5 Co 166/2019 a sp. zn. 15 Co 174/2020) na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky zo dňa 21.12.2009, sp. zn. 4 Cdo 89/2008, podľa ktorého: „Pre posúdenie uplatneného\nnároku bolo rozhodujúce, či právna úprava jeho priznanie v žalovanej forme (ako opakujúce plnenie)\numožňuje. Právny záver odvolacieho súdu, podľa ktorého\nv prejednávanej veci\nnárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho právo vecným bremenom ako opakujúce plnenie\n(rentu) nemožno priznať, považuje dovolací súd za správny\na\nzodpovedajúci zistenému skutkovému stavu. Na doplnenie však považuje za potrebné uviesť, že\nak by zákony, týkajúce sa odvetvia energetiky, priznávajúce oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam\nv prospech vlastníkov a prevádzkovateľov energetických zariadení (napríklad oprávnenie stavať na\ncudzích nehnuteľnostiach stavby elektrického vedenia, odstraňovať stromy a podobne) a ukladajúce\nvlastníkom nehnuteľnosti povinnosť strpieť výkon týchto oprávnení, t. j. upravujúce tzv. zákonné vecné\nbremená (zákonné obmedzenia vlastníckeho práva) neriešili zároveň poskytovanie náhrad za vzniklé\nzákonné vecné bremená, bolo by možné odvodiť poskytnutie týchto náhrad priamo z Čl. 20 ods. 5 Ústavy\nSlovenskej republiky, resp. aj z § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý je však len zopakovaním\nobsahu uvedenej ústavnej normy. K správnej aplikácii a interpretácii ustanovenia § 128 Občianskeho\nzákonníka treba uviesť, že odsek 1 tejto právnej normy upravuje podmienky dočasného (prechodného)\nobmedzenia vlastníckeho práva spočívajúce v použití vecí vlastníka, zatiaľ čo odsek 2 sa týka trvalých\nobmedzení vlastníckeho práva. Kritériá vyplývajúce z odseku 1 o podmienkach obmedzenia vlastníctva\nna nevyhnutnú dobu\na v nevyhnutnej miere sa netýkajú zákonných vecných\nbremien ako trvalých obmedzení vlastníckeho práva, preto na rozhodovanie o náhrade za tieto trvalé\nobmedzenia nie sú použiteľné. Pri nedostatku inej právnej úpravy by právo na náhradu za vzniklé\nzákonné vecné bremená bolo možné odvodiť aj zo všeobecne uznávaných právnych princípov, ako\npríkazov na ochranu základných práv a slobôd, teda aj základného práva vlastniť a užívať majetok.\nPokiaľ tieto špeciálne predpisy, na základe ktorých vznikli zákonné vecné bremená, otázku náhrad a s\ntým spojené obmedzenie vlastníckeho práva upravujú, treba podmienky vzniku\na zániku práva\nna náhradu, ako aj formu a spôsob náhrady posudzovať podľa v nich obsiahnutej hmotnoprávnej úprave.\nPri aplikácii tejto úpravy treba rešpektovať zásadu pravej retroaktivity, z ktorej vyplýva, že vznik právnych\nvzťahov a nároky z nich vzniknuté pred účinnosťou novej právnej úpravy sa zásadne posudzujú podľa\nplatnej právnej úpravy platnej\nv dobe ich vzniku. V preskúmavanej veci to potom\nznamená, že ak došlo k vzniku vecného bremena za účinnosti elektrizačného zákona (§ 22 ods. 1),\nnárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, bolo potrebné posudzovať podľa tohto zákona.\nPretože tento zákon umožňoval priznanie takejto náhrady len ako jednorazovej, neprichádzalo do úvahy\njej priznanie ako opakujúceho plnenia za konkrétne vymedzenú dobu. V zmysle § 22 ods. 2 tohto zákona\nvlastník nehnuteľnosti, ktorý bol zriadením vecného bremena podstatne obmedzený\nv užívaní\nnehnuteľnosti mohol žiadať, aby mu energetický podnik poskytol primeranú jednorazovú náhradu,\npričom žiadosť musela byť pod stratou nároku podaná do 3 mesiacov odo dňa, keď sa energetické dielo\nuviedlo do prevádzky (užívania). Náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva v súvislosti so vznikom\nvecných bremien v odvetví energetiky bola aj\nv nasledujúcich právnych úpravách (v\nzákone o energetike a v platnom zákone o energetike) koncipovaná ako náhrada jednorazová, splatná\nv zákonom stanovených lehotách tomu, kto bol vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej zriaďované vecné\nbremeno viazne. Uvedené úpravy v prechodných ustanoveniach (§ 42 ods. 2 zákona o energetike a § 69\nods. 10 platného zákona o energetike) deklarovali zachovanie statusu quo ante v obmedzení užívacieho\npráva vlastníkov nehnuteľností dotknutých výkonom oprávnení energetických podnikov (resp. ďalších\nsubjektov oprávnených z vecného bremena), ktoré vznikli pred účinnosťou týchto predpisov. Nezakladali\nvšak nárok na náhradu za obmedzenia vzniknuté pred ich účinnosťou, teda neobnovili zaniknuté nároky\nna primeranú jednorazovú náhradu za obmedzenie užívacieho práva vlastníkov pozemkov. Skutočnosť,\n\nže zákonodarca nezvolil v tejto otázke reštitučný prístup, nemala za následok protiústavnosť týchto\npredpisov (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 28/05, zo dňa\n28.9.2005, publikované\nv Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky\nročník 2005 pod\nč. 49/2005). V súvislosti so vznikom vecného bremena podľa\nelektrizačného zákona dovolací súd poznamenáva, že v zmysle záverečného ustanovenia § 34 tohto\npredpisu vznikli jeho účinnosťou, t. j. dňom 1.1.1958 vecné bremená (oprávnenia a povinnosti podľa\n§ 22 až § 26) i v prospech elektrických vedení v správe energetických podnikov, ktoré boli zriadené\npredo dňom účinnosti tohto zákona. Inak aj v zmysle zákona č. 438/1919 Sb. o štátnej podpore pri začatí\nsústavnej elektrizácie (účinného od 1.1.1919 a zrušeného dňom 1.1.1958 elektrizačným zákonom),\ndržiteľ vecného práva zaťažený zriadenou služobnosťou v prospech elektrických podnikov, musel nárok\nna odškodné za služobnosť (ktoré bolo možné priznať len raz\na navždy, alebo pri opakovaných\nmajetkových ujmách aj ako ročnú rentu) uplatniť na riadnom súde do roka odo dňa, keď sa o škode (ujme)\ndozvedel. Právny zámer o nemožnosti priznať náhradu za zákonné vecné bremeno, ak tento nárok podľa\nelektrizačného zákona zanikol, alebo ak vo forme opakujúceho sa plnenia (renty) ani nevznikol, však\nneznamená úplnú bezplatnosť obmedzení vlastníckeho práva vyplývajúcich z vecného bremena. Na\nexistujúce práva a povinnosti zo zriadeného vecného bremena sa treba pozerať podľa zásady nepravej\nretroaktivity. To znamená, že nevyplývajú z právnej úpravy, na základe ktorej vznikli, ale zo súčasnej\nzákonnej úpravy zákonných vecných bremien. Vecné bremená zriadené na základe zákona (teda nielen\npodľa spomínaných energetických zákonov) majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi,\nna základe ktorých boli zriadené. Aj keď majú nesporný verejnoprávny prvok daný spôsobom ich vzniku\na účelom, ktorému slúžia, nemožno prehliadať, že majú aj významný prvok súkromnoprávny. Občianske\nprávo definuje vecné bremeno ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktorého obmedzuje tak, že\nje povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať, alebo niečo konať. Takzvané zákonné vecné bremená tento\ncharakter majú tiež. Ich režim nie je ale celkom totožný s režimom zmluvných vecných bremien, lebo\nsa riadi špeciálnou úpravou právnych predpisov, ktoré upravujú činnosti, na ktorých prevádzkovanie\nvznikli. Nejde ale o úpravu komplexnú, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho\npráva o vecných bremenách. Preto pokiaľ tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich\nrežim všeobecnou občianskoprávnou úpravou. To potom znamená, že ak špeciálne predpisy zákonných\nvecných bremien neupravujú náhrady súvisiace s ich výkonom, treba použiť úpravu súkromnoprávnu.\nZ ustanovenia § 151n ods. 3 Občianskeho zákonníka vyplýva, že nositeľ oprávnení z vecného bremena\nje povinný znášať primerané náklady na zachovanie (údržbu) veci zaťaženej vecným bremenom a\nna jej opravy. Zásadne teda nemožno užívať vecné bremeno celkom bezplatne, ale za odplatu, ktorá\nzahŕňa výdavky spojené so zachovaním veci a s jej opravami (porovnaj nález Ústavného súdu Českej\nrepubliky sp. zn. PL. ÚS 25/04, zo dňa 25.1.2005, publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení, zväzok\n36, ročník 2005 - I. diel, pod č. 14, dostupný aj na http://nalus.usoud.cz). V preskúmavanej veci však\naplikácia § 151n ods. 3 Občianskeho zákonníka neprichádzala do úvahy, pretože nárok vyplývajúci z\ntohto ustanovenia (vychádzajúc zo skutkových okolností vymedzených v žalobe), sa predmetom konania\nnestal. Vo vzťahu k uplatnenému nároku boli právne nevýznamné aj námietky týkajúce sa možnosti\nrealizácie prekládky elektrického vedenia, jej nákladov a ich znášania, pretože išlo o otázky týkajúce\nsa prípadných iných nárokov, ktoré neboli predmetom konania a na obsah vecného bremena nemali\npriamy vplyv.“\n16. K otázke, či existuje povinnosť poskytnúť náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa Čl. 11\nods. 4 Listiny základných práv a slobôd v prípade, že k obmedzeniu došlo pred účinnosťou Listiny a\nvlastník nemohol v rozhodnej dobe o náhradu požiadať, je treba zdôrazniť, že Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky vo vyššie citovanom rozhodnutí sp. zn.\n4 Cdo 89/2008, zo dňa 21.12.2009, vo\nvzťahu k prechodným ustanoveniam, ktoré zachovávajú obmedzenia vzniknuté podľa predchádzajúcich\npredpisov uviedol, že „uvedené úpravy v prechodných ustanoveniach ...deklarovali zachovanie statusu\nquo ante v obmedzení užívacieho práva vlastníkov nehnuteľností dotknutých výkonom oprávnení\nenergetických podnikov (resp. ďalších subjektov oprávnených z vecného bremena), ktoré vznikli pred\núčinnosťou týchto predpisov. Nezakladali však nárok na náhradu za obmedzenia vzniknuté pred ich\núčinnosťou, teda neobnovili „zaniknuté“ nároky na primeranú jednorazovú náhradu za obmedzenie\nužívacieho práva vlastníkov pozemkov. Skutočnosť, že zákonodarca nezvolil v tejto otázke reštitučný\nprístup, nemala za následok protiústavnosť týchto predpisov (porovnaj uznesenie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 28/05,\nzo dňa 28.9.2005, publikované v Zbierke\nnálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky ročník 2005, pod č. 49/2005)“.\n\n17. Ako vyplýva z ustanovenia § 22 ods. 2 zákona č. 79/1957 Zb. vlastník nehnuteľnosti, ktorý\nbol zriadením vecného bremena podstatne obmedzený v užívaní nehnuteľnosti mohol žiadať, aby\nmu energetický podnik poskytol primeranú jednorazovú náhradu, pričom žiadosť musela byť pod\nstratou nároku podaná do troch mesiacov odo dňa, keď sa energetické dielo uviedlo do prevádzky\n(užívania). Z uvedeného vyplýva, že nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva si mohol\nuplatniť ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného\nbremena, v zákonom určenej lehote, po jej uplynutí nárok zaniká. Nie je preto možné, aby žalobca\nako ďalší nadobúdateľ už zaťaženého pozemku existujúcim vecným bremenom sa mohol úspešne\ndomáhať finančnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva (v konaní nebolo sporné, že dotknuté\nnehnuteľnosti žalobca nadobudol v rokoch 2002 a neskôr). Požiadavka náhrady za obmedzenie\nvlastníckeho práva žalobcu je tak celkom nedôvodná.\n18. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky\nzo dňa 28.2.2017, sp. zn. III. ÚS 149/2017, ktorým ústavný súd odmietol sťažnosť, ktorou sa sťažovateľ\ndomáhal vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva vlastniť\nmajetok podľa Čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a Čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a\nslobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a Čl.\n36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1\nDohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa Čl. 1\nDodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského\nsúdu v Bratislave č. k. 9 Co 53/2015-264, zo dňa 26.5.2016.\nV uvedenej veci\nodvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým tento zamietol žalobu žalobcu, ktorou\nsa domáhal nájomného za pozemky v jeho vlastníctve, na ktorých je vybudovaná časť horúcovodného\npotrubia zabezpečujúceho dodávky tepla a teplej vody pre študentské internáty. Dôvodom zamietnutia\nžaloby bola skutočnosť, že k vzniku vecného bremena došlo za účinnosti zákona ž. 79/1957 Zb. (§ 22\nods. 1), lehota na uplatnenie jednorazovej náhrady uplynula a došlo tak k zániku nároku. Odvolací súd\nv odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „Pokiaľ sa navrhovateľ v súčasnosti domáha voči odporcovi\nnáhrady za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckeho práva, odvolací súd zhodne so záverom súdu\nprvého stupňa z hľadiska právnej kvalifikácie - či už titulom náhrady za vecné bremeno ako opakujúcej\nsa dávky, alebo titulom bezdôvodného obohatenia, alebo vo výške obvyklého nájomného - považuje\nnároky vo forme náhrady za pretrvávajúce (pokračujúce) obmedzovanie jeho vlastníckeho práva k\nspornej parcele za nároky, ktoré nemajú oporu\nv zákone, keďže v skutkovom\na právnom rámci charakterizujúcom prejednávanú vec sa navrhovateľ nemôže domáhať náhrady za\nvýkon práv, ktoré oprávneným subjektom vyplýva z právneho vzťahu založeného § 22 Elektrizačného\nzákona. Daná problematika bola už judikatúrou bohato riešená, napr. v rozsudku Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky zo dňa 14.4.2016, sp. zn. 3 Cdo 49/2014, v rozsudku zo dňa 24.3.2015, sp. zn. 7\nCdo 26/2014,\nv ktorých najvyšší súd konštatoval, že vecné bremeno okrem toho, že môže\nvzniknúť písomnou zmluvou, na základe závetu, rozhodnutím súdu, môže vzniknúť aj priamo zo zákona.\nZákonom zriadené vecné bremeno je vlastník povinný rešpektovať v nevyhnutnej miere a rozsahu a za\nobmedzenie svojho vlastníckeho práva má právo žiadať náhradu.\nV prípade vecných bremien\nzriaďovaných priamo zo zákona ide vo svojej podstate o určitý druh verejnoprávneho obmedzenia\nvlastníka nehnuteľnosti. Toto obmedzenie vlastníckych práv je výrazom prevahy verejného záujmu nad\nzáujmom jednotlivca bez toho, aby toto zasahovanie bolo podmienené súhlasom zo strany dotknutého\nvlastníka. Vecné bremená zriadené ex lege majú špecifický režim, upravený verejnoprávnymi predpismi,\nna základe ktorých boli zriadené. Zároveň však majú aj súkromnoprávny prvok. Vecné bremeno totiž\ncharakterizuje občianske právo ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktorého obmedzuje tak,\nže je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená tento\ncharakter majú tiež. Ich režim nie je úplne totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa\nriadia špeciálnou úpravou právnych predpisov, avšak nejde\no komplexnú úpravu,\nktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva\no vecných\nbremenách. Ak tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou\nobčianskoprávnou. Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je majetkovým právom osoby,\nktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká „in rem,“ vzťahuje\nsa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda\njeho vznik posudzovať samostatne\nv prípade každého nového vlastníka zaťaženého\npozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je jednorazová; nemá charakter opakovaného\nplnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový\nnárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. K obmedzeniu vlastníka takého pozemku\n\ndošlo jednorazovo a sledovalo cieľ predísť možnosti, že vzťah vlastníka pozemku a vlastníka stavby\nzostane neupravený (v tom zmysle, že vlastník stavby nebude mať titul na užívanie pozemku). Najvyšší\nsúd danú problematiku uzavrel, že bez ohľadu na to, či vlastník pozemku, ktorému vzniklo právo na\njednorazovú náhradu za vecné bremeno vzniknuté ex lege túto náhradu uplatnil alebo neuplatnil, resp.\nči mu náhrada bola alebo nebola vyplatená, súčasnému vlastníkovi tohto pozemku (bez ohľadu na to,\nkto ním je) nepatrí právo na nejakú ďalšiu náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckeho\npráva. Podstatu predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp.\nzn. IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu vydané vo veciach, v ktorých posudzoval\nústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012,\nI. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili.“ Ústavný súd v odôvodnení uznesenia, ktorým\nodmietol sťažnosť sťažovateľa uviedol, že po oboznámení sa s odôvodnením rozsudku krajského súdu\ndospel k názoru, že „obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vychádzajúcich a nadväzujúcich\nna prvostupňové konanie, a nezistil, že by tieto závery krajského súdu vzhľadom na jeho právomoci\n(kompetencie) v odvolacom konaní boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani\ntaká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím\nich podstaty\na zmyslu. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa ústavný súd presvedčil, že\nkrajský súd sa odvolacími námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,\nže dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Krajský súd vo svojom rozhodnutí zohľadnil\nnielen relevantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ale aj ústavného súdu. Osobitne\ntaktiež zdôraznil, že „náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva\nv súvislosti so\nvznikom vecných bremien v odvetví energetiky bola aj v nasledujúcich právnych úpravách (v zákone\no energetike a v platnom zákone o energetike) koncipovaná ako náhrada jednorazová, splatná v\nzákonom stanovených lehotách tomu, kto bol vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej zriaďované vecné\nbremeno viazne. Právne úpravy v prechodných ustanoveniach (§ 42 ods. 2 zákona o energetike a\n§ 69 ods. 10 zákona o energetike) deklarovali zachovanie statusu quo ante v obmedzení užívacieho\npráva vlastníkov nehnuteľností dotknutých výkonom oprávnení energetických podnikov (resp. ďalších\nsubjektov oprávnených z vecného bremena), ktoré vznikli pred účinnosťou týchto predpisov. Nezakladali\nvšak nárok na náhradu za obmedzenia vzniknuté pred ich účinnosťou, teda neobnovili „zaniknuté“ nároky\nna primeranú jednorazovú náhradu za obmedzenie užívacieho práva vlastníkov pozemkov. Skutočnosť,\nže zákonodarca nezvolil v tejto otázke reštitučný prístup, nemala za následok protiústavnosť týchto\npredpisov.“ Ústavný súd v odôvodnení ďalej uviedol, že „Na tomto závere ústavného súdu nemení nič ani\njeho nález sp. zn.\nPL. ÚS 42/2015, zo dňa 12.10.2016, ktorým bolo v bode 1. vyslovené, že\n„ustanovenia § 10 ods. 5 druhá, tretia a štvrtá veta, § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvá a tretia veta a § 10 ods.\n12 prvá, druhá a štvrtá veta zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov\nv rozsahu, v akom sa v týchto ustanoveniach používa slovo „jednorazová“\nv slovnom\nspojení „primeraná jednorazová náhrada“ nie sú v súlade s Čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a\ns Čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd.“\n19. Odvolací súd poukazuje aj na vyššie spomínané uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. 8 Cdo 91/2024, zo dňa 19.11.2025, ktorým odmietol dovolanie žalobcu proti rozsudku tunajšieho\nsúdu sp. zn. 15 Co 174/2020, zo dňa 28.6.2023, pričom, pokiaľ ide o dovolateľom nastolenú otázku\ntýkajúcu sa jednorazovej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva, dospel k záveru, že táto je\nrozhodovacou praxou dovolacieho súdu ustálená, poukazujúc na svoje rozhodnutia sp. zn. 4 Cdo\n89/2008, m. m. 2 Cdo 68/2020,\n7 Cdo 26/2014, m. m. 3 Cdo 49/2014.\n20. Pokiaľ žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj v odvolaní argumentoval nálezom\nÚstavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 42/2015, zo dňa 12.10.2016, podľa ktorého\nposkytnutá náhrada za zásah do právneho postavenia vlastníka podľa ústavy môže byť jednorazová\naj opakovaná a podľa ktorého je v zmysle názoru žalobcu daná povinnosť žalovaného za obmedzenie\nvlastníckeho práva žalobcu v rozsahu ochranného pásma, vzťahujúceho sa k predmetnému zariadeniu,\nuhrádzať náhradu za nútené obmedzenie jeho vlastníckeho práva opakovane podľa Čl. 20 ods. 4\nústavy, súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že predmetný nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky nie je možné použiť na posudzovaný prípad, keďže sa týka nesúladu ustanovení zákona č.\n657/2004 Z. z.\no tepelnej energetike v znení neskorších predpisov s Čl. 20 ods. 4 ústavy a s Čl.\n1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na posudzovaní\nprípad však súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia plynárenského\na elektrizačného\nzákona, ktoré ústavnému prieskumu neboli podrobené.\n\n21. Pokiaľ ide o otázku právneho posúdenia prejednávanej veci, odvolací súd uvádza, že žalobca v\nodvolaní iba opakuje skutočnosti, ktoré uvádzal už v konaní pred prvoinštančným súdom a ktoré tento\nsúd dostatočne zohľadnil pri rozhodovaní vo veci samej, Námietky žalobcu nie sú spôsobilé spochybniť\nvecnú správnosť napadnutého rozsudku. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie z hľadiska\njeho vecnej správnosti, potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p., stotožňujúc sa s jeho dôvodmi v zmysle §\n387 ods. 2 C.s.p.\n22. Odvolateľ v odvolaní ďalej namietal, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal tým, že od roku\n2003 je platný územný plán mesta Nitra, podľa ktorého je možné umiestniť na pozemkoch, za užívanie\nktorých si uplatňuje náhradu od žalovaného v predmetnom konaní, až 800 bytov, žalovaný jednoznačne\nznehodnocuje jeho pozemok a neplatí mu žiadnu náhradu, napriek tomu, že tvorí obrovské zisky.\nS poukazom na vyššie spomínanú zákonnú úpravu a ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu\nv otázke jednorazovej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva, je uvedená odvolacia námietka\nžalobcu bez právneho významu.\n23. Odvolateľ v odvolaní namietal, že súd zamietol jeho návrh na vykonanie dokazovania listinami Urbanistická štúdia z mája 2023, Vizualizácia a Vstupné podlažie, ktoré dôkazy, z objektívnych dôvodov\nnemohol predložiť skôr. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia (body\n10.2 až 10.4) uviedol, že návrh žalobcu na vykonanie dokazovania týmito listinami zamietol z dôvodu\nuplatnenia ustanovenia\no sudcovskej koncentrácii konania (§ 153 C.s.p.), pričom\nnezistil, resp. z vyjadrenia žalobcu nemohol ustáliť, že žalobcovi v skoršom predložení dôkazov bránili\nobjektívne dôvody. Odvolací súd konštatuje, že ani v odvolaní žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, z\nktorých by bolo preukázané, že v skoršom predložení vyššie uvedených dôkazov by mu bránili objektívne\ndôvody, zopakoval totožné dôvody, ako v konaní pred súdom prvej inštancie. Zároveň sa odvolací súd\nstotožňuje s vyjadrením žalovaného k uvedenej odvolacej námietke, podľa ktorého predložené listiny\nnie sú významné pre rozhodnutie vo veci, jednak z dôvodu, že dotknuté pozemky nie sú evidované ako\nstavebné pozemky, ale ako orná pôda a zároveň žalobca dotknuté pozemky už nadobudol zo zákonným\nvecným bremenom. Uvedenú odvolaciu námietku preto odvolací súd nepovažuje za dôvodnú.\n24. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Podľa názoru\nodvolacieho súdu súd prvej inštancie svoje rozhodnutie podrobne a náležite\nv súlade s §\n220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, v odôvodnení svojho rozsudku sa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na\nktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci\na rozhodnutie podstatné. Súd prvej\ninštancie v bodoch 49. až 56. odôvodnenia svojho rozhodnutia podrobne vysvetlil, ako sa vysporiadal\ns jednotlivými námietkami žalobcu, ako vyhodnotil jednotlivé tvrdenia strán sporu, aké dokazovanie\nvykonal a ako výsledky dokazovania vyhodnotil. Odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky zo dňa 23.6.2004 sp. zn. III. ÚS 209/04,v zmysle ktorého „všeobecný súd\nnemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre\nvec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez\ntoho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,\npostačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne\nkonanie,“ (podobne aj rozhodnutia IV. ÚS 115/03,\nII. ÚS 44/03, I. ÚS 117/05,\nIV. ÚS 112/05). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v\ndostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999).\nJudikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení\nrozhodnutia. S uvedenou odvolacou námietkou sa odvolací súd nestotožňuje. Ako odvolací súd uviedol\nv bode 9. odôvodnenia tohto rozhodnutia, súd prvej inštancie svoje rozhodnutie podrobne a náležite v\nsúlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal\nso všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre posúdenie veci\na\nrozhodnutie podstatné.\n25.1. Odvolateľ odvolaním napadol aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania. Dôvodil,\nže pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa v súvislosti\ns priznávaním náhrady\ntrov konania (§ 257 C.s.p.) by si súd mal všímať aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na\nsúde a ich postoj v konaní. Poukázal na to, že v prípade žalovaného ide o spoločnosť, v ktorej má štát\nväčšinový podiel, preto je o to viac na mieste dôvod na nepriznanie náhrady trov konania žalovanému.\nPoukázal na to, že žalobou sa domáhal svojho práva, ktoré je ohrozené konaním žalovaného v rozpore s\n\ndobrými mravmi. Dôvodil, že zmysel a účel ustanovenia § 257 C.s.p. je primárne umožniť súdu zamedziť\nrozhodnutiam, ktoré by napriek svojej formálnej zákonnosti mohli vykazovať rozpor\ns\ndobrými mravmi.\n25.2. Odvolací súd uvádza, že podstata ustanovenia § 257 C.s.p. spočíva v tom, že len výnimočne\nnemusí súd strane, ktorá má nárok na náhradu trov konania podľa všeobecných zásad rozhodovania\no nároku na náhradu trov konania, túto náhradu trov konania priznať. Podľa § 257 C.s.p. výnimočne\nsúd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Zo slovného znenia\nuvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide\no ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu\numožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých\nkonkrétnych prípadov a má slúžiť\nk odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o\nvýnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých\nokolností konkrétnej veci. Ustanovenie § 257 C.s.p. preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek\nbez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej\nstrane; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený.\nPodľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.7.2018, č. k. I. ÚS 153/2018-28 „V zmysle\ndnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. 2 M Cdo 17/2009, sp. zn. 5 Cdo 67/2010 či sp. zn. 3 M Cdo 46/2012) ustanovenie § 257 nie je\nmožné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale\nide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne\nokolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy\nkonania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné\nprihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá\nmala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe\nvšeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov... Nejde o automatické\npravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného\nsúdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie,\nnie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 727/2000)...\nHranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie\núspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti\nza výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že\nsúd by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch... Zmyslom predmetného zákonného\nustanovenia je, že ak súd zvolí postup podľa neho, nemôže žiadnej zo strán (ani úspešnej, ani\nneúspešnej) priznať náhradu trov konania. Napriek doslovnému zneniu ustanovenia § 257 nepriznanie\nsa môže týkať všetkých trov alebo len ich časti... Na účely moderácie nie je rozhodujúce, na základe\nakej zásady boli trovy uložené a ktorá strana ich má platiť; moderovať možno aj trovy zastaveného\nkonania.“ Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v prvom\nrade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán sporu a je potrebné vziať do\núvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto\nrozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávnenej strany. Taktiež je potrebné prihliadať na okolnosti,\nktoré viedli strany k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Podľa publikácie Veľké komentáre,\nCivilný sporový poriadok „K dôvodom hodným osobitného zreteľa možno zahrnúť aj neprimeranú tvrdosť,\npodiel oboch strán na vzniku\na priebehu sporu, povaha a okolnosti sporu, zložitosť\ndoposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné\npomery strany sporu, či nízky príjem (pozri Veľké komentáre, Civilný sporový poriadok, autorov Števček,\nFicová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., C. H. BECK 2016, str. 942). Odvolací\nsúd poukazuje na to, že nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam\nkonkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako\nneprimeraná tvrdosť voči strane sporu a aby neodporovalo dobrým mravom. Aj judikatúra konštatovala,\nže ustanovenie § 257 C.s.p. nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť\naplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú\nzvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy\nkonania výnimočne prihliadnuť. Uvedené ustanovenie preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné\nprihliadať kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania (pozri uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.1.2010, sp. zn.\n2 M Cdo/17/2009).\n25.3. Podľa názoru odvolacieho súdu v prejednávanom prípade neboli naplnené výnimočné okolnosti a\nani iné dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce použitie ustanovenia § 257 C.s.p.\n25.4.1. Podľa žalobcu by si súd mal všímať aj okolnosti, ktoré viedli strany\nk uplatneniu\nnároku na súde a ich postoj v konaní. V tejto súvislosti poukázal na to, že\nv prípade\n\nžalovaného ide o spoločnosť, v ktorej má štát väčšinový podiel, preto je o to viac na mieste dôvod na\nnepriznanie náhrady trov konania žalovanému. Pokiaľ ide o okolnosti, ktoré viedli žalobcu k uplatneniu\nnároku na súde, ktorým je náhrada za obmedzenie jeho vlastníckeho práva, odvolací súd poukazuje\nna to, že žalobca si už pri nadobudnutí vlastníctva dotknutých pozemkov mohol byť vedomý existencie\nzákonného bremena a s tým súvisiacich obmedzení. Preto okolnosť, ktorá viedla žalobcu k uplatneniu\nnároku na súde, podľa názoru odvolacieho súdu, nemožno považovať za dôvod hodný osobitného\nzreteľa. Dôvodom hodným osobitného zreteľa, podľa názoru odvolacieho súdu nie je ani skutočnosť, že\nv prípade žalovaného ide o spoločnosť, v ktorej má štát väčšinový podiel. Ústava Slovenskej republiky\nv Článku 47 ods. 2 garantuje právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, pričom ide o právo, ktoré\npatrí každému. V prípade iniciovania súdneho sporu si musí byť strana sporu vedomá skutočnosti, že v\nprípade neúspechu, musí znášať náhradu trov, ktoré protistrane vznikli.\n25.4.2. Odvolateľ poukázal na to, že žalobou sa domáhal svojho práva, ktoré je ohrozené konaním\nžalovaného v rozpore s dobrými mravmi, ako aj na to, že zmysel a účel ustanovenia § 257 C.s.p.\nje primárne umožniť súdu zamedziť rozhodnutiam, ktoré by napriek svojej formálnej zákonnosti mohli\nvykazovať rozpor s dobrými mravmi. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné poukázať na\nto, že aplikácia § 257 C.s.p. slúži na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie\nsúdneho konania a jeho výsledok. Hranice sudcovskej úvahy sú však dané účelom právnej náhrady\ntrov konania, ktorá jej nepriznanie pripúšťa len ako výnimku. Žalovaný v prejednávanom prípade musel\nbrániť svoje práva v súdnom konaní, ktoré vyvolal odvolateľ, bol v konaní procesne úspešný, preto\nodvolateľ je povinný zniesť sankciu v podobe povinnosti nahradiť trovy konania, ktoré vzniknú pri tejto\nprocesnej činnosti. „Bolo by v rozpore s ochrannou funkciou civilného procesného práva, pokiaľ by civilný\nproces neumožňoval odstrániť zmenšenie majetkovej sféry účastníka spôsobené len tým, že bol nútený\ndôvodne hájiť svoje práva.“ (m. m. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 263/2016,\nzo dňa 17.8.2016).\n25.5. Preto správne postupoval súd prvej inštancie, keď plne procesne úspešnému žalovanému priznal\nnárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % podľa § 255 ods. 1 C.s.p.\n26. Odvolateľ podal odvolanie aj proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým tento zamietol návrhy\nžalobcu na prerušenie konania. Namietal, že žiadny súd (ani Najvyšší súd Slovenskej republiky) sa\ndoteraz s argumentáciou ústavnosti náhrady nezaoberal, preto\no to viac bolo vhodné a účelné\ntoto konanie prerušiť a počkať na rozhodnutie dovolacieho súdu. Odvolací súd sa v celom rozsahu\nstotožňuje s odôvodnením a závermi súdu prvej inštancie, prezentovanými v bodoch 7., 7.1. až 7.3.\nrozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v podrobnostiach poukazuje. Pokiaľ ide o návrh na prerušenie\nkonania uvedený v bode 7.3. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd uvádza, že\ndovolanie žalobcu proti rozhodnutiu tunajšieho súdu sp. zn. 15 Co 174/2020, zo dňa 28.6.2023, bolo\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 91/2024, zo dňa 19.11.2025 (č. l. spisu\n372 a nasl.) odmietnuté.\n27. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1\nC.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania\nv rozsahu 100 %, nezistiac v prejednávanom prípade existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa\npre aplikáciu ustanovenia § 257 C.s.p. (viď odôvodnenie tohoto rozhodnutia v bode 25.1. až 25.5.).\n28. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p.\nv\nspojení s § 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v\nznení neskorších predpisov).\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon\npripúšťa (§ 419 C.s.p.).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\n\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).\n(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo\nrozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej\notázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní\nproti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).\n(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia\ndovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).\n(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania\nžaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).\n(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\n(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo\ndovolacom súde (§ 427 C.s.p.).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v\nakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).\n(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a\nak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa\n(§ 429 C.s.p.).\nStrany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160\nodsek 2 C.s.p.).\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v\ntomto ustanovení.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).\n\n(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci.\n(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za\nnesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku\na prostriedky procesnej\nobrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§\n435 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "9C/16/2022", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:6779283b-c1d3-43d1-8325-e086c53334c0", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2022:1.US.590.2022.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 590/2022", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 590/2022 z 27. 10. 2022", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2022-10-27", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2022:1.US.590.2022.1"}, {"guid": "ussr:7c187bad-8a7a-4200-9ee9-690738e21283", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.145.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 145/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 145/2019 z 30. 1. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-01-30", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.145.2019.1"}, {"guid": "ussr:c1392765-fdb6-416b-8db0-5c9d6aee8d82", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.314.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 314/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 314/2018 z 5. 9. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-09-05", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.314.2018.1"}, {"guid": "ussr:f4db9778-fa76-4289-9039-20a314a259db", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.153.2018.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 153/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 153/2018 z 18. 7. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-07-18", "citacie_n": 170, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.153.2018.2"}, {"guid": "ussr:bdd52786-bc06-4bfc-bb06-b78e86bb9723", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.8.2018.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 8/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 8/2018 z 23. 1. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-01-23", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.8.2018.1"}, {"guid": "ussr:75b379f7-cabf-4a46-b4da-517be15ccd38", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:3.US.689.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 689/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 689/2017 z 21. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-21", "citacie_n": 39, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:3.US.689.2017.1"}, {"guid": "ussr:416255c3-16bc-4acf-a4cf-2381d37048ba", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.149.2017.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 149/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 149/2017 z 28. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-28", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.149.2017.1"}, {"guid": "ussr:1404744a-f61a-4400-9fc9-979202c57007", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 42/2015", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12. 10. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-10-12", "citacie_n": 217, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1404744a-f61a-4400-9fc9-979202c57007"}, {"guid": "ussr:d48739c0-2bac-4246-bb8e-4db4d905ac27", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.263.2016.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 263/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 263/2016 z 17. 8. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-08-17", "citacie_n": 48, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.263.2016.2"}, {"guid": "ussr:e6d5aa4b-2f68-4b19-b9c0-865a997098fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 474/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 474/2013 z 7. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-07", "citacie_n": 124, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e6d5aa4b-2f68-4b19-b9c0-865a997098fd"}, {"guid": "ussr:f0f3b11c-41fc-4070-8741-d05b90dcc142", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 227/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 227/2012 z 3. 5. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-05-03", "citacie_n": 168, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f0f3b11c-41fc-4070-8741-d05b90dcc142"}, {"guid": "ussr:4156c4b9-6b40-4e4a-9412-342c2c7267ed", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 1/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 1/2012 z 11. 1. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-01-11", "citacie_n": 112, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4156c4b9-6b40-4e4a-9412-342c2c7267ed"}, {"guid": "ussr:86b2a98e-a431-4668-bc06-6462566a0936", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 506/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 506/2011 z 3. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-03", "citacie_n": 121, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:86b2a98e-a431-4668-bc06-6462566a0936"}, {"guid": "ussr:0a034a32-4b8d-4a4d-a746-80593d2b7f28", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 292/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 292/07 z 25. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-25", "citacie_n": 345, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0a034a32-4b8d-4a4d-a746-80593d2b7f28"}, {"guid": "ussr:ea1b891d-616e-456a-b978-8df4c8fee22f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 28/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 28/05 z 28. 9. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-09-28", "citacie_n": 68, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ea1b891d-616e-456a-b978-8df4c8fee22f"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}, {"guid": "ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 44/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 44/03 z 5. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-05", "citacie_n": 1384, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:984e00ee-3845-4311-98e6-178d1e27ef15"}, {"guid": "ussr:6ae77123-ed41-4b6b-b65f-86477af3cc35", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.47.1995.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 47/95", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 47/95 z 23. 8. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-08-23", "citacie_n": 20, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.47.1995.1"}, {"guid": "3bf3eca4-2491-44d1-a3a1-167bd6102c56:1d8bf096-9d1e-4602-80ba-4bcb23108f66", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2025:6119348101.2", "spisova_znacka": "8Cdo/91/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/91/2024 z 19. 11. 2025", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2025-11-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2025:6119348101.2"}, {"guid": "e3ef669a-97f6-4f06-b92a-8dd1f382b631:985b56bf-7c2b-4a0d-8b53-f25f550c88e5", "ecli": null, "spisova_znacka": "15Co/174/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 15Co/174/2020 z 28. 6. 2023", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2023-06-28", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/e3ef669a-97f6-4f06-b92a-8dd1f382b631:985b56bf-7c2b-4a0d-8b53-f25f550c88e5"}, {"guid": "cffd9166-c6de-4680-b03e-03fa53c35dfd:d621e19c-4bff-4fe3-a116-99d13b62b5a2", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1217216544.1", "spisova_znacka": "5Co/166/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co/166/2019 z 16. 9. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-09-16", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1217216544.1"}, {"guid": "0bfe6269-5f8d-4ec0-a54e-fde5ae352878:8a22aa09-40b3-42ac-84a9-fff4aa737148", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2015:4312216789.3", "spisova_znacka": "9Co/53/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/53/2015 z 24. 3. 2015", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2015-03-24", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2015:4312216789.3"}], "citovane_v": []}