Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 1Cob/47/2024 6121281680 26. 02. 2026 JUDr. Viera Marková ECLI:SK:KSBA:2026:6121281680.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Markovej a členiek senátu JUDr. Moniky Školníkovej a JUDr. Ľubice Kriškovej, v právnej veci žalobcu: renea s. r. o., so sídlom Ľudovíta Fullu 3416/9A, 841 05 Bratislava - mestská časť Karlova Ves, IČO: 44 174 578, právne zastúpený: DV Legal, s.r.o., so sídlom Vysoká 14, 811 06 Bratislava - mestská časť Staré Mesto , IČO: 54 670 926, proti žalovanému: ACCTA Consulting, s.r.o., so sídlom Dúbravská cesta 1793/2, 841 04 Bratislava - mestská časť Karlova Ves, IČO: 44 250 053, právne zastúpený: JUDr. Pavol Siváček, advokát, so sídlom Timravina 9, 811 06 Bratislava, o zaplatenie 1.512,00 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č. k. B1-36Cb/66/2021 – 117 zo dňa 26.09.2023 v spojení s opravným uznesením č. k. B1-36Cb/66/2021 – 129 zo dňa 04.12.2023, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. B1-36Cb/66/2021 – 117 zo dňa 26.09.2023 v spojení s opravným uznesením č. k. B1-36Cb/66/2021 – 129 zo dňa 04.12.2023 p o t vrdzuje. II. Súd p r i z n á v a žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava III ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % voči žalobcovi, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Súd prvej inštancie tak rozhodol s poukazom na ustanovenia § 132 ods. 1, § 150 ods. 1, ods. 2, § 151 ods. 1, ods. 2, § 153 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 191 ods. 1, § 215 ods. 1, ods. 2, § 218 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), § 1 ods. 2, § 2 ods. 2 písm. a), § 261 ods. 1, § 269 ods. 2, § 387 ods. 1, § 388 ods. 1, § 397 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“). 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 26.03.2021 sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 1.512 eur s príslušenstvom, a zároveň žiadal nahradiť trovy konania. Žalobca dôvodil, že na základe ústne uzatvorenej dohody poskytoval žalovanému poradenské služby od roku 2013, skutočnosť ktorú doložil prehľadom faktúr a ich úhrad za roky 2013 až 2017. Táto obchodná spolupráca prebieha od roku 2013, pričom faktúry zo strany žalovaného boli uhrádzané okrem posledných štyroch faktúr. 3. Okresný súd Banská Bystrica vydal vo veci platobný rozkaz, voči ktorému podal žalovaný odpor, v ktorom namietal, že poradenská činnosť ako služba, ktorú fakturoval žalobca predmetnými faktúrami, mu nikdy nebola dodaná. Žalovaný všetky svoje záväzky týkajúce sa dodanej poradenskej činnosti zo
strany žalobcu uhradil, pričom neuhradené faktúry boli vystavené nad rámec dodaných plnení. Poukázal taktiež na formálne nedostatky faktúr predložených žalobcom, kedy ako adresu odberateľa uvádza Nitru, avšak žalovaný vtedy už niekoľko rokov sídlil v Bratislave. Žalovaný mal za to, že žalobca popri nároku na žalovanú istinu nemá nárok ani na prípadné úroky z omeškania. Žalovaný síce v nedávnej minulosti zaregistroval dopyty zo strany žalobcu na úhradu týchto faktúr, ale len v podobe ich súpisu bez uvedenia konkrétneho obsahu. Rovnako právny zástupca žalovaného požiadal právneho zástupcu žalobcu o presnú špecifikáciu údajných pohľadávok žalobcu a o zaslanie faktúr, a to listom zo dňa 15.01.2021 a e-mailom zo dňa 26.02.2021, tieto im však neboli predložené. Žalovaný vzniesol námietku premlčania voči časti pohľadávky v sume 324 eur podľa faktúry č. 498/2016, splatnej dňa 31.12.2016, kedy právo vymáhať bolo premlčané dňa 31.12.2020 a návrh na súd bol v tejto veci podaný až v marci 2021. Žalovaný navrhol, aby súd platobný rozkaz zrušil a žalobu žalobcu zamietol. 4. Žalobca v návrhu na pokračovanie v konaní trval na tom, že všetky vystavené faktúry majú reálny základ v dodaných službách. Faktúry boli zasielané žalovanému e-mailom, a to A. B. C.. E-mailovú komunikáciu zasielal v prílohe, pričom zo strany žalobcu boli dotazy na úhrady faktúr a tieto faktúry neboli rozporované žalovaným až do ich vymáhania zo strany žalobcu. 5. Žalovaný v duplike poukázal na to, že žalobca nepredložil žiadne nové relevantné tvrdenia ani dôkazy a žiadnym spôsobom nevyvrátil tvrdenie žalovaného, že tento fakturovanú poradenskú činnosť nikdy neobdržal. E-mailová komunikácia predložená žalobcom spolu s vyjadrením zo dňa 16.06.2021 len preukazuje výmenu súhrnu faktúr medzi žalobcom a účtovníčkou, ktorý bol následne zaslaný žalovanému, a to bez jasného uvedenia ich obsahu. Nešlo o doručenie samotných faktúr, ale iba o účtovný výstup so sumarizáciou faktúr voči žalovanému, ktorý nepreukazuje, že sporné faktúry boli žalovanému doručené. 6. Na pojednávaní dňa 26.09.2023 súd prvej inštancie zamietol návrh právneho zástupcu žalobcu na výsluch D. E. a F. G., ako aj návrh právneho zástupcu žalovaného na výsluch A. B. C.. V tejto súvislosti súd prvej inštancie dôvodil, že D. E. je konateľka žalobcu, F. G. je bývalý konateľ a súčasný spoločník žalobcu a v prípade A. B. C. ide o konateľa a spoločníka žalovaného. Stranám konania preto nič nebránilo v tom, aby sa nariadeného pojednávania zúčastnili a ak to považovali za potrebné, vyjadrili sa k meritu veci priamo na nariadenom pojednávaní. Rovnako tak súd prvej inštancie upozornil, že predmetný návrh nebol zo strany právnych zástupcov označený včas, pred nariadeným termínom pojednávania, a preto súd v súlade so zásadou hospodárnosti konania a plynulého priebehu konania, predmetné návrhy na vykonanie dokazovania zamietol, a to aj s poukazom na § 153 ods. 1 CSP. Zároveň poukázal aj na § 195 ods. 1 CSP, pričom práve v prípade výsluchu strán konania k tvrdeniu o poskytnutí alebo neposkytnutí poradenskej činnosti, by išlo o rozporné tvrdenia, ktoré vyplývali už z písomných vyjadrení strán konania. 7. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a vyhodnotení dôkazov, ako aj právnom posúdení veci dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. Za sporné súd prvej inštancie nepovažoval to, že medzi stranami bola ústne uzatvorená zmluva o poradenskej činnosti, ako ani dodanie služieb predchádzajúce vyúčtovaným faktúram od roku 2013 do 30.09.2016 (č.l. 109-115, č.l. 10 a 11), vyúčtovanie príslušných faktúr, ani ich úhrada zo strany žalovaného. Sporným v konaní boli služby vyúčtované faktúrami č. 498/2016, 157/2017, 469/2017, 610/2017 za obdobie od 01.10.2016 do 31.12.2017. Žalovaný tvrdil, že mu žalobca fakturované služby nedodal a nepredložil žiadne dôkazy. Zároveň žalovaný vo vzťahu k faktúre č. 498/2016, splatnej dňa 31.12.2016, vzniesol námietku premlčania. Rozporným bolo aj doručenie faktúr žalovanému. 8. Súd prvej inštancie v prvom rade konštatoval, že medzi stranami konania bola uzavretá nepomenovaná zmluva podľa § 269 ObZ. Obchodný zákonník popri množstve pomenovaných, zákonom bližšie upravených zmlúv umožňuje uzatvárať aj zmluvy atypické, nepomenované. Predpokladom ich platnosti popri všeobecných náležitostiach vyžadovaných pre platnosť zmlúv je, aby neodporovali obsahu alebo účelu zákona, inak by bola zmluva absolútne neplatná. Nepomenovaná, inominátna zmluva k svojej platnosti nevyžaduje písomnú formu. Záväzok, ktorý vznikol na základe takejto zmluvy je potrebné posúdiť najmä podľa obsahu zmluvy, ktorá je právnym dôvodom vzniku záväzku. Iba v prípade neexistencie dohody účastníkov o určitej otázke sa na vzniknutý záväzok použijú tie zákonné ustanovenia, ktoré upravujú záväzky obsahom im najbližšie. Vzhľadom na uvedené, ako aj na vykonané dokazovanie, tak podľa názoru súdu prvej inštancie medzi stranami konania ako podnikateľmi vznikol obchodno-záväzkový vzťah uzatvorením ústnej atypickej zmluvy o poradenskej činnosti. Ako ďalej súd
prvej inštancie uviedol, dôkazné bremeno preukázania tvrdení uvedených v žalobe nesie žalobca. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať tieto tvrdenia. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť rozhodné skutočnosti a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi stranami konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti strán hmotnoprávneho vzťahu. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. 9. 2010, sp. zn. 3 M Cdo 6/2010 a uviedol, že dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane konania, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu konania, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010). 9. Súd prvej inštancie mal za to, že ak žalobca odvodzuje svoj nárok na odmenu z titulu ústne uzatvorenej zmluvy o poradenskej činnosti, je povinný preukázať dodanie poradenskej činnosti v rozhodnom období. Žalovaný v tomto smere poprel tvrdenia žalobcu, že vystavené faktúry majú reálny základ v dodaných službách, pričom poradenská činnosť žalovanému nemala byť dodaná. Na preukázaní tvrdení o dodaní poradenských služieb žalobca okrem predloženia faktúr, ktoré sú len účtovným dokladom a nepreukazujú dodanie poradenskej činnosti, nepredložil žiaden dôkaz. V tomto smere sa súd prvej inštancie stotožnil so žalovaným aj vo vzťahu k otázke doručenia faktúr, keď považoval za preukázané ich doručenie žalovanému až v rámci zaslaného platobného rozkazu. E-mailová komunikácia, ktorú žalobca doložil ako dôkaz spolu s vyjadrením zo dňa 16.06.2021, nie je dôkazom o zaslaní faktúr žalovanému, ale o zaslaní súhrnu faktúr, z ktorého nie je zrejmé, čo je obsahom faktúr. Zaslanie faktúr však pre posúdenie okolnosti unesenia dôkazného bremena v spornej otázke dodaného plnenia ani nebol rozhodujúcim. Súd prvej inštancie nemal zo strany žalobcu preukázané dodanie poradenskej činnosti žalovanému, preto musel predmetnú žalobu zamietnuť. 10. K vznesenej námietke premlčania žalovaného voči časti pohľadávky v sume 324 eur podľa faktúry č. 498/2016, splatnej dňa 31.12.2016, súd prvej inštancie uviedol, že predmetná pohľadávka z faktúry č. 31.12.2016 bola splatná dňa 31.12.2016, od nasledujúceho dňa začala plynúť 4 ročná premlčacia lehota, ktorá uplynula dňa 01.01.2021, pričom žaloba bola v predmetnej veci podaná až dňa 26.03.2021. Preto považoval námietku za dôvodnú. 11. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalovanému, keďže žalobca bol v plnom rozsahu úspešný. O samotnej výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie tak, ako to predpokladá § 262 ods. 2 CSP. 12. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote v celom rozsahu odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a g) CSP. Ozrejmil, že na pojednávaní dňa 26.09.2023 predložil návrh na výsluch D. E., F. G. a A. B. C., pričom tento nebol predložený skôr, nakoľko súd odročil pojednávanie, ktoré malo byť uskutočnené dňa 18.08.2023 za účelom, aby právny zástupca žalovaného prejednal s konateľom žalovaného návrh mimosúdnej dohody (predloženej žalobcom) a odpovedal naň do konania ďalšieho pojednávania (t.j. do 26.09.2023). Žalovaný sa vyjadril k návrhu na mimosúdnu dohodu na pojednávaní dňa 26.09.2023, preto žalobca až na predmetnom pojednávaní navrhol vykonanie dôkazov, pričom tieto boli bez ďalšieho súdom prvej inštancie zamietnuté. Žalobca mal za to, že svoju povinnosť označiť dôkazy a navrhnúť ich vykonanie vykonal najskôr ako to bolo možné, pričom nečinnosť žalovaného nemôže byť na ťarchu
žalobcu s dôsledkom straty sporu. V tejto súvislosti žalobca poukázal na obsahovú rozdielnosť pojmov výsluch a vyjadrenie podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka, kedy pri pojme vyjadrenie sa nezapájajú sporové strany prostredníctvom kladených otázok a tým pádom nie je uplatnený princíp kontradiktórnosti, pričom nesprávne uplatnenie uvedených pojmov bolo podľa žalobcu príčinou nesprávneho rozhodnutia súdu prvej inštancie. Mal za to, že práve výsluch žalobcom navrhovaných osôb prostredníctvom uplatneného princípu kontradiktórnosti by v konaní zabezpečil objasnenie tvrdených skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, pričom s ohľadom na ústnu zmluvu ich nebolo možné preukázať iným spôsobom. V súvislosti s tvrdením súdu prvej inštancie, že stranám nič nebránilo v tom, aby sa priamo pojednávania zúčastnili a ak to považovali za potrebné, vyjadrili sa k meritu veci priamo, žalobca konštatoval, že cieľom navrhnutých dôkazov nebolo len vyjadrenie osôb k meritu veci, nakoľko by išlo o rozporné tvrdenia, ktoré vyplývali už z písomných vyjadrení strán, avšak žalobca navrhol výsluch svedkov, nakoľko práve výsluch umožňuje priame vypočúvanie sporovými stranami a práve výsluch by tak dopomohol k objasneniu tvrdených skutočností. Z uvedeného dôvodu považoval žalobca tvrdenie súdu za zmätočné, ako dôvod nevykonania ním navrhovaných dôkazov za nedostatočné a z uvedeného dôvodu taktiež uplatnenú sudcovskú koncentráciu konania za predčasnú a nedôvodnú. Žalobca poukázal na skutočnosť, že z 3 navrhovaných osôb na výsluch je možné priamo zabezpečiť na pojednávaní výlučne pani D. E., nakoľko je súčasná konateľka žalobcu. F. G. je spoločníkom a bývalým konateľom žalobcu, preto tvrdenie súdu prvej inštancie, že mohol prísť na pojednávanie a vyjadriť sa je nesprávne. A. B. C. je konateľom a spoločníkom žalovaného, preto zo strany žalobcu nebolo možné zabezpečiť jeho prítomnosť a ani klásť otázky a z toho dôvodu je tvrdenie súdu nesprávne. A. B. C. síce mohol prísť na pojednávania, avšak uvedené nemôže slúžiť ako argument na zamietnutie návrhu žalobcu na výsluch, nakoľko to, či konateľ žalovaného príde alebo nepríde na konkrétne pojednávanie nie je v moci žalobcu. Žalobca zamietnutie návrhu na vykonanie dôkazu výsluchom protistrany s odkazom na to, že sa môže vyjadriť, považoval za nedôvodné. Žalobca ďalej poukázal na § 187 ods. 2 CSP, § 188 ods. 1 CSP, § 195 ods. 1 CSP, pričom nesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie, že v prípade výsluchu strán konania ohľadne poskytnutia alebo neposkytnutia poradenskej činnosti by išlo o rozporné tvrdenia, ktoré vyplývali už z písomných vyjadrení strán, čím súd prvej inštancie už pred samotným výsluchom vedel a v rozsudku konštatoval, ako by sa strany vyjadrovali na výsluchu. Vyššie uvedený záver konajúceho súdu sa podľa žalobcu javí ako zaujatý, pričom súd akoby dopredu vedel, ako sa budú strany vyjadrovať a preto zamietol návrh na ich výsluch. Konajúci súd tým podľa žalobcu porušil procesné princípy, sudcovskú nezávislosť a nestrannosť. Žalobca síce ocenil vydanie napadnutého rozsudku na prvom pojednávaní, avšak zdôraznil, že formálna stránka nemôže prevážiť nad skutkovou, a teda nemôže dôjsť za účelom zachovania rýchlosti a hospodárnosti konania k porušeniu ostatných práv sporových strán. Dodal, že návrh na výsluch osôb bol predložený na prvom uskutočnenom pojednávaní, teda okamžite, ako to bolo možné. Ako ďalej žalobca uviedol, súd pri hodnotení návrhov na vykonanie dokazovania a vykonaných dôkazov musí prihliadnuť na všetky skutočnosti, a to s osobitným zreteľom na všetky navrhované dôkazy. Pokiaľ by súd prvej inštancie mal za to, že dôkazná situácia je nestála, čo možno odvodiť od konštatovania súdu, že: „Sporným v konaní boli služby vyúčtované faktúrami č. 498/2016, 157/2017, 469/2017, 610/2017 za obdobie od 01.10.2016 do 31.12.2017“, mal by pokračovať v dokazovaní a vykonať ďalšie navrhované dôkazy, prípadne iné dôkazy, ktoré považuje za potrebné na objasnenie veci. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy, nemohol sa tak ani dostatočne vysporiadať s meritom veci, čím nemohlo dôjsť k žiadnemu inému výsledku, ako ku spornosti tvrdenia žalobcu a následného zamietnutia žaloby. Žalobca v nadväznosti na vyššie uvedené ďalej namietal nedostatočné odôvodnenie nevykonania navrhovaných dôkazov, pričom mal za to, že odmietnutie vykonania dôkazov bez ďalšej dôkladnejšej argumentácie a odôvodnenia je zásahom do práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie konštatoval, že sporným v konaní nebolo, že medzi stranami bola ústne uzatvorená zmluva o poradenskej činnosti. Z vyjadrení strán sporu je taktiež nesporné, že predmetná zmluva a teda poradenské služby nie sú momentálne poskytované. Spornou otázkou zostala skutočnosť, kedy došlo k ukončeniu predmetnej zmluvy a teda aj k ukončeniu poskytovania služieb - uvedené je dôležité z hľadiska posúdenia, či zmluva trvá a ak nie, kedy zanikla a či zánik bol po poskytnutí služieb tak ako tvrdí žalobca (na základe čoho žalobca vystavil faktúry, ktoré sú predmetom tohto sporu), alebo predtým, tak ako tvrdí žalovaný (otázkou je potom ako došlo k upusteniu od poskytovania služieb). Súd prvej inštancie sa podľa žalobcu uvedenému nevenoval a to napriek tomu, že návrh na vykonanie dôkazov (výsluchy osôb) bol predložený na prvom pojednávaní. Žalobca tiež poukázal na rozpor bodu 3. a bodu 23. odôvodnenia napadnutého rozsudku, čo podľa neho odôvodňuje vykonanie ďalšieho dokazovania. Žalobca mal ďalej za to, že konajúci súd pravdepodobne hneď na prvom pojednávaní, pred návrhom na vykonanie dokazovania zo strany žalobcu vedel, akým spôsobom rozhodne, pričom všetky návrhy, ktoré by mohli preukázať dodanie poradenskej činnosti zamietol. Mal
za to, že argumentácia súdu v odôvodnení má zjavné nedostatky, nakoľko súd nemôže na jednej strane konštatovať, že nárok žalobcu nebol preukázaný, keď k samotnému preukázaniu nároku nedal priestor a všetky návrhy na vykonanie dokazovania ihneď na prvom pojednávaní zamietol. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca považoval napadnutý rozsudok za neprimeraný zásah do ústavných práv žalobcu, nezodpovedajúci princípu proporcionality, preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 13. Písomným podaním zo dňa 04.12.2023 žalobca doplnil svoje odvolanie o čestné vyhlásenie svedka - H. I. J., bytom B. XXXX/X, XXX XX G.. 14. K odvolaniu žalobcu sa písomným podaním zo dňa 30.12.2023 vyjadril žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Odvolanie žalobcu považoval za nedôvodné a postup súdu prvej inštancie za správny a v súlade so zákonom. Poukázal na skutočnosť, že žalobca k odvolaniu pripojil dve písomnosti označené ako čestné vyhlásenia a až následne v doplnení odvolania pripojil ďalšiu písomnosť, avšak až po uplynutí lehoty na podanie odvolania. Mal za to, že všetky tri dokumenty sú bezpredmetné a dokazujú tvrdenia žalovaného a nie žalobcu. Súd prvej inštancie umožnil obom stranám konania navrhnúť dôkazy, tieto vyhodnotil a správne zamietol, pričom svoj postup riadne a dostatočne odôvodnil ústne po vynesení rozsudku, ako aj v jeho písomnom vyhotovení. Ako ďalej žalovaný ozrejmil, čestné vyhlásenia, ktoré žalobca priložil k odvolaniu sú takmer identické texty, kde sa mení iba označenie osoby, ktorá vyhlásenie dáva. Rovnako sú vo všetkých troch vyhláseniach podrobne rozpísané služby, za ktoré boli faktúry, ktorých neuhradenie je predmetom tohto konania, vystavené. Pre všetky štyri sporné faktúry čestné vyhlásenia zhodne uvádzajú: „Faktúra ččč/rrrr spočívala v poskytnutí služieb pre spoločnosti Sherwood SK, AFCE Ltd, Commercial Services SK, GIANRESOLE SK, Sport Vision, J. B....“. Ani v jednom z čestných vyhlásení nie je uvedené, že by žalobca poskytol akékoľvek služby alebo plnenia žalovanému. Predložené čestné vyhlásenia podľa žalovaného dokazujú, že plnenia a služby poskytoval iným subjektom, ktorým mal za to vystaviť faktúry. Žalovaný nevidel dôvod uhrádzať služby poskytnuté tretím subjektom, nakoľko sa nikdy na také niečo nezaviazal a ani nepristúpil k záväzkom subjektov, ktorým žalobca plnenia dodal. Žalovaný mal za to, že ak by súd prvej inštancie pristúpil k vypočutiu osôb, ktoré dali čestné vyhlásenia, tieto by nepotvrdili tvrdenia žalobcu, ale naopak, tvrdenia žalovaného. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalobcu odmietol, potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, a zároveň mu priznal 100% nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 15. Žalobca sa v odvolacej replike pridržal svojich písomných a ústnych vyjadrení predložených v rámci konania a opätovne poukázal na argumenty uvádzané v jeho odvolaní. Zotrval na názore, že nezohľadnením mimosúdneho rokovania a nevykonaním dôležitých dôkazov došlo zo strany súdu prvej inštancie k nesprávnemu procesnému postupu, následkom čoho došlo k znemožneniu žalobcu uskutočňovať jeho práva, čím došlo k porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces. Mal za to, že ním navrhovaný výsluch osôb prostredníctvom uplatneného princípu kontradiktórnosti by zabezpečil objasnenie tvrdených skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, čo by pravdepodobne viedlo k inému záveru v konaní. Žalobca ozrejmil, že na základe ústnej dohody poskytoval žalovanému poradenské služby od roku 2013, pričom v konaní bol predložený zoznam faktúr s uvedením služieb a úhradou zo strany žalovaného. Všetky faktúry za poskytnuté služby boli uhradené s výnimkou posledných 4 faktúr č. 157/2017, 469/2017, 498/2017, 610/2017. Fakturácia prebiehala v rámci období štandardne 1x za kvartál, prípadne 1x za dva kvartály. Suma za služby bola štandardne 10 eur/mesiac bez DPH za 1 firmu. Fakturované služby boli fakturované opakovane (za tie isté spoločnosti, pričom predchádzajúce faktúry žalovaný uznal, nerozporoval a uhradil), pričom žalobca ako príklad uviedol: služby v žalovanej faktúre 610/2017 a služby v uhradenej faktúre 69/2015, služby v žalovanej faktúre 157/2017, 498/2016 a služby v uhradenej faktúre 89/2016, 149/2015, 201/2016, 240/2015, 324/2015, služby v žalovanej faktúre 469/2017 (za 2 kvartály) a služby v uhradenej faktúre 69/2015. Všetky účtovné doklady sú zaúčtované v účtovnej evidencii žalobcu, ktorý za uvedené faktúry riadne odviedol DPH a tiež daň z príjmu. V tejto súvislosti žiadal žalobca o vykonanie dôkazu a preverenie, či žalovaný eviduje uvedené účtovné doklady v účtovníctve a či si v danom mesiaci ponížil DPH o uvedené faktúry a znížil si základ dane. V čestných vyhláseniach predložených v odvolaní je uvedené, že spoločnosti Sherwood SK, AFCE Ltd, Commercial Services SK, GIANRESOLE SK, Sport Vision, K. L., J. B. boli v relevantnom období klientmi žalovaného, ktorým žalovaný spracovával účtovníctvo, pričom išlo o klientov s talianskou štruktúrou, ktorým žalobca odporučil účtovné služby žalovaného. Žalobca samotné služby (ako napr. prípravné práce týkajúce sa spracovania účtovníctva, administratívne práce, kontaktovanie klientov v taliančine, doručovanie dokumentov, zabezpečovanie prekladu do a z talianskeho jazyka na účely
výkonu účtovníctva) poskytoval účtovnej spoločnosti - t.j. žalovanému, pričom pri samotnom poskytovaní služieb žalobca komunikoval s klientmi žalovaného (vyššie uvedenými spoločnosťami). V čestných vyhláseniach sa uvádza, že žalobca poskytoval služby od roku 2013 žalovanému (všetky faktúry za odvedené služby boli uhradené, pričom faktúry boli rovnakej textácie ako sú žalované faktúry a služby, ktoré boli poskytnuté boli rovnaké služby ako sú, ktoré sú predmetom tohto konania). Tie isté služby ako boli vykonávané od roku 2013 boli vykonané aj pri žalovaných faktúrach. Žalovaný nerozporoval, že služby boli poskytnuté, avšak za účelové považuje žalobca tvrdenie žalovaného, že služby boli poskytnuté iným subjektom, ktorým aj mali byť vystavené faktúry. Na základe dohody medzi žalobcom a žalovaným, žalobca komunikoval s klientmi žalovaného, pričom okrem iného pripravoval dokumenty na účely zabezpečenia účtovníctva (tak ako tieto dokumenty pripravoval a služby poskytoval od roku 2013 - v celom období žalovaný uhrádzal za takto poskytované služby úhradu na základe žalobcom vystavených faktúr). Samotné účtovníctvo spracovával žalovaný na základe podkladov, ktoré okrem iného dostal aj od žalobcu, ktorý mal za to, že žalovaný účelovo odvracia pozornosť na klientov žalovaného v snahe vyhnúť sa úhrade záväzku. Žalobca zhrnul, že zo strany žalovaného nebolo preukázané ukončenie dohody o poskytovaní, na základe ktorého by bolo možné uvažovať o tom, že tieto poskytnuté služby by mali byť fakturované inému subjektu/iným subjektom. 16. Žalovaný v odvolacej duplike považoval tvrdenia žalobcu za účelové, vytvorené až na základe vytknutia nesprávnosti dodatočne vyfabrikovaných čestných vyhlásení svedkov. Žalobcom navrhnuté doriešenie sporu úhradou časti sumy, ktorá je predmetom sporu, je pre žalovaného absolútne neprijateľné, nakoľko faktúry boli vystavené bez toho, že by boli žalovanému poskytnuté akékoľvek nimi fakturované plnenia. Žalovaný zotrval na názore, že žalobca mu nedodal žiadne z plnení fakturované faktúrami, titulom ktorých žalobca žiada plnenie v tomto konaní. V dodatočne vyfabrikovaných čestných vyhláseniach svedkovia potvrdzujú, na ťarchu žalobcu, že žalobca poskytoval služby tretím osobám. Preto si mal správne tieto služby vyúčtovať voči nim a nie voči žalovanému. Predpoklad, že žalovaný by si o fakturované sumy ponížil DPH a základ dane, je nepravdivý. Žalovaný sporné faktúry do svojho účtovníctva nikdy nezaúčtoval a to ani z časti, keďže o nich nemal vedomosť až kým ich nezačal právny zástupca žalobcu vymáhať. Čestné vyhlásenia svedkov doložené až do odvolacieho konania dokazujú tvrdenia žalovaného, že žalobca poskytoval služby tretím subjektom a nie žalovanému. Žalovaný tiež poprel tvrdenie žalobcu, že "Žalovaný s danými službami súhlasil." Toto tvrdenie považoval za v rozpore so všetkými doterajšími vyjadreniami žalovaného. 17. Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd v zmysle § 34 CSP, po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, z ktorého po vyhodnotení dôkazov vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku. 18. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. 19. Podľa § 150 ods. 1, ods. 2 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia. 20. Podľa § 151 ods. 1, ods. 2 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. 21. Podľa § 153 ods. 1, ods. 2, ods. 3 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.
22. Podľa § 185 CSP ods. 1 súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. 23. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. 24. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. 25. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 26. Po oboznámení sa s obsahom spisu, s obsahom napadnutého rozsudku a s konaním pred súdom prvej inštancie, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s obsahom odvolania žalobcu a následných vyjadrení žalovaného a žalobcu, odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku, pričom odkazuje na právne závery prijaté súdom prvej inštancie, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje a odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje za plne súladné s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, nakoľko z odôvodnenia napadnutého rozsudku je jednoznačne zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným skutkovým a právnym záverom premietnutým do výrokovej časti napadnutého rozsudku a odvolací súd má ďalej za to, že súd prvej inštancie sa dostatočným, podrobným, zrozumiteľným a vecne správnym spôsobom vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie tak dospel k správnemu záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal dodanie poradenskej činnosti žalovanému vyúčtovanú faktúrami č. 498/2016, 157/2017, 469/2017, 610/2017 v rozhodnom období od 01.10.2016 do 31.12.2017, a to na základe ústne uzatvorenej zmluvy o poradenskej činnosti. 27. V civilnom sporovom procese platí zásada prejednacia, podľa ktorej len strany v spore nesú zodpovednosť za unesenie dôkazného bremena. Strana má povinnosť tvrdenia, dôkaznú povinnosť, povinnosť vyjadrovať sa k veci, k dôkazom a pod. Tieto úkony môže vykonávať aj prostredníctvom svojho zástupcu. Dôkazom je výsluch strany v zmysle § 195 CSP iba vtedy, ak ho súd ako procesný prostriedok nariadi, pričom súd nariadi tento dôkazný prostriedok len ak to navrhne strana sporu a na preukázanie tvrdených skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, preukázanie ktorých nemožno iným spôsobom (Števček, M., Ficová, S., Barícová, J.. Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, 740 s.). 28. Odvolací súd nepovažoval odvolanie žalobcu za dôvodné, keď v súvislosti s hlavnou odvolacou argumentáciou žalobcu, týkajúcou sa zamietnutia návrhu na vykonanie dokazovania výsluchom navrhovaných osôb, sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie ohľadom uplatnenia sudcovskej koncentrácie konania. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 26.09.2023 navrhol vykonať dôkaz – výsluch D. E. a F. G. (výsluch A. B. C. navrhol vykonať na danom pojednávaní právny zástupca žalovaného), pričom argumentoval, že vzhľadom na snahu prerokovať mimosúdnu dohodu so žalovaným, z dôvodu ktorého sa odročilo aj pojednávanie pôvodne stanovené na deň 18.08.2023, nenavrhol vykonať výsluch uvedených osôb skôr, keďže žalovaný sa vyjadril k návrhu na mimosúdnu dohodu až na pojednávaní dňa 26.09.2023. Odvolací súd vzhľadom na námietku žalobcu považuje za potrebné ozrejmiť, že navrhovanie dôkazov stranami sporu je časovo ohraničené sudcovskou koncentráciou konania a zákonnou koncentráciou konania. Tieto predstavujú vyjadrenie základného princípu civilného sporu uvedeného v čl. 10 CSP (zásady arbitrárneho poriadku), podľa ktorého súd určuje priebeh a tempo konania s prihliadnutím na hospodárnosť konania tak, aby bol naplnený účel zákona. Sudcovskou koncentráciou konania sa rozumie povinnosť strán sporu uplatniť prostriedky procesnej obrany a útoku (medzi ktoré sa radia aj návrhy na vykonanie dôkazov v zmysle § 149 CSP) včas. Prostriedky procesného útoku a obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, keby konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. V tomto prípade žalobcovi nič nebránilo v tom, aby svoje návrhy na vykonanie dôkazov označil už skôr, najmä mal žalobca možnosť označiť ich v niekoľkých predchádzajúcich podaniach doručených v rámci prvoinštančného konania, tak ako to správne poznamenal aj súd prvej inštancie. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný už v odpore voči vydanému platobnému rozkazu namietal nedodanie služieb zo strany žalobu. Rovnako
tak postupoval vo vyjadrení zo dňa 24.06.2022, reagujúc na vyjadrenie žalobcu, kde výslovne uviedol, že žalobca nepredložil žiadne relevantné dôkazy preukazujúce dodanie služieb, doložený bol len súhrn faktúr, ako výstup z účtovníctva. Žalobca na uvedené námietky nereagoval tým spôsobom, že by navrhol výsluchy strán, resp. svedkov, pričom mal dostatok času tak urobiť, či už do konania prvého pojednávania (ktoré bolo zrušené), do konania druhého pojednávania (ktoré bolo odročené), na druhom pojednávaní alebo do konania tretieho pojednávania, resp. na tretie pojednávanie zabezpečiť aspoň účasť žalobcu, prípadne i bývalého konateľa žalobcu s poukazom na § 197 CSP. Návrh na uzatvorenie mimosúdnej dohody prišiel zo strany žalobcu až na druhom pojednávaní, (pričom žalovaný stále popieral dodanie služieb), preto nie je dôvodné tvrdenie žalobcu, že dovtedy nebol dôvod na označenie navrhovaných dôkazov. 29. Preto argument žalobcu, podľa ktorého nečinnosť žalovaného, ktorý sa k návrhu na mimosúdnu dohodu vyjadril až na predmetnom pojednávaní, nemôže byť na ťarchu žalobcu, odvolací súd považuje za nedôvodný, keďže je na zodpovednosti strán sporu postupovať v konaní s prihliadnutím na zásady koncentrácie konania. Na prostriedky, ktoré neboli uplatnené včas, totiž nemusí následne súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 33/2021 zo dňa 26.01.2021, podľa ktorého: „Účelom a zmyslom koncentrácie v civilnom sporovom konaní (§ 153 a § 154 CSP) je najmä prispieť k naplneniu princípu procesnej ekonómie vrátane rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Je plne v diskrečnej právomoci súdu, či omeškaný procesný úkon strany ospravedlnení alebo nie“. Rovnako z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS/535/2023 zo dňa 11.10.2023 vyplýva, že: „Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov až na pojednávaní nie je včasné, pretože by to mohlo znamenať zmarenie účelu už nariadeného pojednávania a požiadavku na nariadenie ďalšieho pojednávania. Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany vyhodnocuje v okolnostiach konkrétneho prípadu súd a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné omeškanie procesného úkonu ospravedlní alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že na procesný úkon neprihliadne, a tým mu neprizná procesné účinky. Sudcovská koncentrácia konania podľa § 153 CSP (na rozdiel od zákonnej koncentrácie konania) je teda v diskrečnej právomoci súdu“. Do pozornosti dáva odvolací súd aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/28/2023 zo dňa 31.10.2024, podľa ktorého „Civilný sporový poriadok v § 132 ods. 1 ukladá sporovej strane povinnosť označiť dôkazy na preukázanie rozhodujúcich skutočností. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je však už vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie sporových strán. Ak však súd niektorý z navrhnutých dôkazov nevykoná, má zdôvodniť, prečo dôkaz nevykonal, napr. nadbytočnosť dôkazu, nedostatok relevantnosti dôkazu, či výpovednej hodnoty dôkazu a napokon aj oneskorený návrh na vykonanie dôkazu alebo oneskorené predloženie dôkazu, t. j. po sudcovskej, či zákonnej koncentrácii konania“. Je nepochybné, že súd prvej inštancie zdôvodnil zamietnutie návrhu právneho zástupcu žalobcu na výsluch D. E. a F. G., a to nielen v bode 6. napadnutého rozhodnutia, ale už priamo na pojednávaní, keď nad rámec uviedol i skutočnosť, že v prípade navrhovaného svedka by bolo potrebné zabezpečiť tlmočníka, čo by bolo ďalším dôvodom pre odročenie pojednávania. 30. Sumarizujúc uvedené, je povinnosťou súdu nechať sporovým stranám priestor na prednes svojich návrhov a dôkazných prostriedkov, nie je však už jeho povinnosťou všetky aj vykonať. Ak však súd niektorý z navrhnutých dôkazov nevykoná, zdôvodní, prečo dôkaz nevykonal. V danom prípade súd prvej inštancie posúdil návrhy na vykonanie dokazovania za oneskorene predložené v zmysle sudcovskej koncentrácie konania, s poukazom na hospodárnosť konania, ako aj z dôvodu, že v prípade výsluchu strán konania k tvrdeniu o poskytnutí alebo neposkytnutí poradenskej činnosti, by išlo o rozporné tvrdenia, ktoré vyplývali už z písomných vyjadrení strán konania. Žalobca v súvislosti s posledným uvedeným dôvodom namietal, že tento záver súdu pôsobí dojmom, akoby súd prvej inštancie už vopred vedel, akým spôsobom sa jednotlivé strany sporu vyjadria, a preto návrh na výsluch konateľa a spoločníka žalobcu zamietol. Odvolací súd však v tejto súvislosti v prvom rade uvádza, že išlo len o podporný dôvod k primárnemu dôvodu a to neoznačeniu dôkazných prostriedkov včas, ktorý odvolací súd vyhodnotil ako dôvodný. Z uvedeného dôvodu preto v zásade nemá na vecnú správnosť rozhodnutia vplyv, či by výsluch konateľa žalobcu, resp. svedka objasnil rozhodujúce skutočnosti a uvádzané rozpory
strán v priebehu konania, keďže súd prvej inštancie nemusel a ani neprihliadal na oneskorene navrhnuté dôkazy. 31. V neposlednom rade odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť - a to aj s ohľadom na námietku žalobcu týkajúcu sa povinnosti súdu prihliadnuť na všetky skutočnosti s osobitným zreteľom na všetky navrhované dôkazy - že súd nie je viazaný návrhmi strán sporu na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 132,) a nie strán sporu. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá ani prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom konať /por. R 37/1993 a R 125/1999/ (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/101/2019 zo dňa 30.10.2019 ). Súdu tak neprináleží povinnosť vykonať všetky navrhované dôkazy. Je výlučne na jeho úvahe, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. 32. Odvolací súd sa ďalej nestotožnil s tvrdením žalobcu, že rozsudok prvoinštančného súdu je nedostatočne odôvodnený. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že súd prvej inštancie zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd považuje za potrebné ozrejmiť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/145/2011 zo dňa 16.11.2011). Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcu odvolací súd tiež pripomína, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004) ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). 33. Žalobca ďalej namietal, že súd prvej inštancie sa nevenoval spornej skutočnosti a to kedy došlo k ukončeniu predmetnej zmluvy, a teda aj k ukončeniu poskytovania služieb, pričom uvedené je dôležité z hľadiska posúdenia, či zmluva trvá a ak nie, kedy zanikla, a zároveň či zánik bol po poskytnutí služieb, tak ako tvrdí žalobca (na základe čoho žalobca vystavil faktúry, ktoré sú predmetom tohto sporu) alebo predtým, tak ako tvrdí žalovaný a akým spôsobom v tom prípade došlo k upusteniu od poskytovania služieb. Mal za to, že výsluch navrhnutých osôb by tieto rozpory medzi stranami sporu vyriešil. Odvolací súd uvádza, že otázka okamihu ukončenia zmluvného vzťahu medzi stranami nemá pre rozhodnutie vo veci podstatný význam. Žalobca v priebehu konania uvedené ani skutkovo netvrdil, t.j. vôbec neuvádzal obsah ústnej dohody a zo zisteného skutkového stavu ani nevyplynulo, že by predmetné plnenie, resp. odmena za neho, bola dohodnutá ako odmena paušálna, viazaná na samotné trvanie zmluvy. Naopak, predmetom fakturácie boli konkrétne služby, resp. vykonaná činnosť, ktoré boli vyúčtované na základe ich dodania. Za tejto situácie nie je rozhodujúce, či k formálnemu zániku zmluvy došlo skôr alebo neskôr, keďže pre posúdenie oprávnenosti uplatneného nároku je v prvom rade určujúce, či boli služby reálne poskytnuté, nie samotné trvanie zmluvy v čase ich poskytovania. 34. V súvislosti s predložením dôkazov v odvolacom konaní – čestné vyhlásenie D. E. a F. G., čestné vyhlásenie svedka - H. I. J., bytom B. XXXX/X, XXX XX G., odvolací súd uvádza, že predmetné dôkazy boli prvýkrát predložené až v odvolacom konaní, pričom žalobca v tejto súvislosti neozrejmil, z akých dôvodov nebolo možné tieto listinné dôkazy predložiť už v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd preto vyššie uvedené listinné dôkazy žalobcu považuje za neprípustné novoty v zmysle § 366 CSP, nakoľko nespĺňajú ani jednu z podmienok stanovených v písm. a) až d) citovaného ustanovenia. Žalobca netvrdil a ani nepreukázal, že ich bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Vyššie uvedené predložené dôkazy žalobcu sú tak novým prostriedkom procesného útoku neuplatneným v konaní pred prvoinštančným súdom, na ktoré nemôže odvolací súd v zmysle ustanovenia § 366 CSP prihliadať. Zároveň na doplnenie odvolania žalobcu zo dňa 04.12.2023, prílohou ktorého bolo čestné vyhlásenie svedka - H. I. J., nie je možné prihliadať i z dôvodu, že bolo odvolaciemu súdu doručené po uplynutí lehoty na odvolanie. Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
35. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že súd prvej inštancie po zistení skutkového stavu správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec posúdil správne aj po právnej stránke, pričom svoje rozhodnutie a právne názory dostatočne zdôvodnil vo vzťahu ku všetkým namietaným skutočnostiam zo strany žalobcu, preto odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne správny potvrdil, keďže nevzhliadol ani jeden z uplatnených odvolacích dôvodov ako dôvodný. 36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100% voči žalobcovi, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. 37. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP).