Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 7CoCsp/5/2026 6120340257 25. 03. 2026 Mgr. Nina Dubovská ECLI:SK:KSBA:2026:6120340257.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobcu: O. Z., D.. XX.XX.XXXX, H. N. X. XXX, C. N., právne zast. Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 518,60 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava VI zo dňa 04.09.2025, č. k. B1-11Csp/83/2020-117, takto rozhodol: I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku I. v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 518,60 eur od 20.07.2020 do zaplatenia m e n í tak, že žaloba sa v tejto časti z a m i e t a; rozsudok súdu prvej inštancie sa vo zvyšnej prisudzujúcej časti výroku I. p o t v r d z u j e. II. Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov konania p r á v o. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 518,60 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 518,60 eur od 20.07.2020 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (výrok II.). 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 250/2007 Z. z.“), ust. § 121 ods. 3, § 563, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), ust. § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase prvého dňa omeškania s plnením peňažného dlhu (ďalej len „nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z.“) a vecne tým, že nespornými skutkovými tvrdeniami medzi stranami sporu boli tvrdenia o tom, že rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 19C/382/2015-121 zo dňa 04.08.2016, právoplatným dňa 20.07.2018 v I. a III. výroku (ďalej aj len „rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom“), v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17Co/161/2017-152 zo dňa 07.06.2018, právoplatným dňa 20.07.2018 (ďalej len „rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici“), bola žalovanému v I. výroku rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom uložená povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 2.593,01 eur s príslušenstvom z dôvodu, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu práv na ochranu spotrebiteľa
garantovaných ust. § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a zákona č. 250/2007 Z. z., bližšie špecifikovaných v predmetných rozsudkoch, t. j. nesporným skutkovým tvrdením medzi stranami sporu bolo, že žalobca ako spotrebiteľ na súde úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. a osobitnými predpismi. Sporným skutkovým tvrdením medzi stranami sporu zostalo, či žalobca ako spotrebiteľ má právo na primerané finančné zadosťučinenie v sume 518,60 eur (predstavujúce 20 % z priznanej sumy bezdôvodného obohatenia 2.593,01 eur) s príslušenstvom od žalovaného, ktorý za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. a osobitnými predpismi zodpovedá, ktoré tvrdenia žalovaný popieral tým, že žalobca nemá toto právo, a v prípade, ak by mal, namietal výšku požadovaného primeraného zadosťučinenia a neuznával nárok na úrok z omeškania. S poukazom na ust. § 3 ods. 5 veta tretia zákona č. 250/2007 Z. z., na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019, ktorý uviedol: „Aplikujúc režim zákona č. 250/2007 Z. z. je potom nutné použiť jeho § 3 ods. 5, podľa ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými zákonmi zodpovedá. Citované ustanovenia má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje, je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami sporu spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia ... Pre úspešné uplatnenie tohto nároku zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a ani to, aby žalobcovia preukazovali existenciu a výšku vzniknutej ujmy. Odvolací súd v tejto časti žaloby správne vec po právnej stránke posúdil, keď vychádzal zo záveru, že zákon pre priznanie finančného zadosťučinenia žiadne osobitné podmienky nestanovuje ... Vo vzťahu k tejto otázke možno uzavrieť, že v prípade žaloby spotrebiteľa o primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., zákon nevyžaduje, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľ v tomto konaní preukazoval existenciu a výšku vzniknutej ujmy.“, na rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo/389/2015, sp. zn. 6Cdo/127/2017 a sp. zn. 7Cdo/92/2021 zo dňa 30.06.2022 (zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 48/2022), ktorého právna veta znie: „Pre priznanie práva na zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na súde porušenie práva alebo povinnosti v zmysle § 3 ods. 5 tretia veta zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, je rozhodujúcim kritériom primeranosť požadovaného zadosťučinenia; jeho konkrétnu výšku určuje súd úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu.“, súd prvej inštancie uviedol, že podľa tejto ustálenej súdnej praxe je jedinou podmienkou pre priznanie finančného zadosťučinenia úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. alebo osobitnými predpismi, ktorá podmienka je splnená, ak súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti (v danom prípade nárok z bezdôvodného obohatenia z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti štyroch zmlúv o spotrebiteľskom úvere (i) Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 22.04.2013, (ii) Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo
dňa 30.05.2012, (iii) Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 8500012301 zo dňa 30.05.2012 a (iv) Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 02.10.2012), pričom žiadna iná podmienka nemusí existovať a pri uplatňovaní tohto nároku má spotrebiteľ uľahčenú dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany, pričom preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Doplnil, že v prípade rozsahu finančného zadosťučinenia nie sú stanovené žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť, že rozhodujúcim kritériom je primeranosť požadovaného finančného zadosťučinenia a jeho konkrétnu výšku určuje súd úvahou so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu. V prípade žaloby spotrebiteľa o primerané finančné zadosťučinenie podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. zákon nevyžaduje, aby spotrebiteľ v tomto konaní preukazoval existenciu a výšku vzniknutej ujmy, preto v kontexte rozhodnutí NS SR neobstojí obrana žalovaného, prezentovaná v odpore proti platobnému rozkazu a súd prvej inštancie v zhode s názorom žalobcu, obsiahnutým vo vyjadrení k odporu žalovaného a neskorších podaniach, pokladal argumentáciu žalovaného za zavádzajúcu a nezohľadňujúcu ustálenú súdnu prax v sporoch o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Interpretáciou ust. § 3 ods. 5 veta tretia zákona č. 250/2007 Z. z. v nadväznosti na citované rozhodnutia NS SR možno podľa súdu prvej inštancie dospieť k záveru, že úspešným uplatnením práva na súde je nutné rozumieť právoplatné rozhodnutie súdu o priznaní nároku zo spotrebiteľskej zmluvy, alebo určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, či zrušenie rozhodcovského rozsudku, ak vychádza z neprijateľnej rozhodcovskej doložky a pod. Podmienka úspešného uplatnenia práva na súde je v danom prípade splnená právoplatným rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom, ktorý nadobudol právoplatnosť v I. a III. výroku dňa 20.07.2018 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici; tam konajúci súd vo výroku I. priznal žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2.593,01 eur s príslušenstvom. Keďže vznik ujmy v sporoch o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nie je potrebné skúmať a zo strany žalobcu preukazovať a na vznik tohto práva postačuje samotné porušenie práva alebo povinnosti, je pre priznanie práva na zadosťučinenie spotrebiteľa, ktorý úspešne uplatnil na súde porušenie práva alebo povinnosti v zmysle ust. § 3 ods. 5 veta tretia zákona č. 250/2007 Z. z., rozhodujúcim kritériom primeranosť požadovaného zadosťučinenia so zreteľom na okolnosti každého jednotlivého prípadu. Súd prvej inštancie skonštatoval, že v prejednávanej veci nebolo medzi stranami sporné, že žalobcovi, ako spotrebiteľovi, rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici konajúci súd žalobe vo výroku I. vyhovel z dôvodov, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu práv na ochranu spotrebiteľa, teda úspešne uplatnil porušenie svojich práv ustanovených zákonom č. 250/2007 Z. z. a osobitnými predpismi a splnil tak predpoklad, ktorý zákon č. 250/2007 Z. z. v ust. § 3 ods. 5 veta tretia vyžaduje pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie. K výške finančného zadosťučinenia, ktorá závisí od úvahy súdu, uviedol súd prvej inštancie, že pri jej stanovení je nutné zohľadniť rôzne kritériá (intenzitu zásahu do spotrebiteľských práv, časové trvanie závadného konania dodávateľa, jeho satisfakčnú, sankčnú a preventívnu funkciu). Žalovaný (dodávateľ) si vo vzťahu k žalobcovi (spotrebiteľovi) uplatňoval finančné plnenie, na ktoré nemal nárok (bezdôvodné obohatenie), čím u žalobcu vyvolal stav právnej neistoty, ktorý musel žalobca riešiť podaním žaloby. Žalobcom požadovanú sumu vo výške 518,60 eur ako primerané finančné zadosťučinenie považoval súd prvej inštancie za zodpovedajúcu stavu, kedy zo strany žalovaného došlo k neprijateľnému konaniu už pri vzniku zmluvných vzťahov založených medzi žalovaným ako veriteľom (dodávateľom) a žalobcom ako dlžníkom (spotrebiteľom), štyrmi zmluvami o spotrebiteľskom úvere, ktoré vyústilo do súdnych konaní na Okresnom súde Žiar nad Hronom a následne na Krajskom súde v Banskej Bystrici, počas ktorých (až do ich právoplatného skončenia dňa 20.07.2018) žalobca ako spotrebiteľ obhajoval svoje porušené práva a bol v ich obhajovaní úspešný. Súd prvej inštancie sa stotožnil s dôvodmi primeranosti výšky požadovaného finančného zadosťučinenia prezentovanými žalobcom v žalobe, považujúc za neopodstatnené tvrdenia žalovaného o tom, že žalobca ničím neodôvodnil výšku požadovaného finančného zadosťučinenia, ktoré nepovažoval za primerané. Súd prvej inštancie mal za to, že finančné zadosťučinenie priznané žalobcovi v sume 518,60 eur, ktorá činí 20 % zo sumy bezdôvodného obohatenia 2.593,01 eur priznanej žalobcovi v I. výroku rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, právoplatným dňa 20.07.2018, spravodlivo a postačujúco vyrovná ujmu žalobcu ako spotrebiteľa, adekvátne sankcionuje žalovaného ako dodávateľa a poskytne žalobcovi ako spotrebiteľovi náležitú satisfakciu, čím naplní všetky atribúty finančného zadosťučinenia tak, ako ich má na mysli ust. § 3 ods. 5 veta tretia zákona č. 250/2007 Z. z. Toto finančné zadosťučinenie je potrebné nevnímať ako kompenzáciu, ale ako žalobcovi poskytnutú satisfakciu a odmenu ako spotrebiteľovi,
ktorý inicioval konanie voči dodávateľovi, ktorý sa dopustil porušenia jeho spotrebiteľských práv. Finančné zadosťučinenie má tiež odradiť žalovaného ako dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov a dodávateľ má jednoduchú možnosť sa plateniu finančného zadosťučinenia vyhnúť tým, že bude podnikať v súlade s pravidlami, stanovenými právnymi predpismi Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie pokladal priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 518,60 eur za primerané aj vzhľadom na dĺžku trvania nezákonného stavu od 30.05.2012, t. j. od uzavretia prvých dvoch zmlúv (zo štyroch) o spotrebiteľskom úvere so žalovaným, do 20.07.2018, t.j. do právoplatnosti rozhodnutia vo veci, počas ktorého bol žalobca nútený domáhať sa ochrany svojich práv na súde a tiež vzhľadom na existenciu objektívnej spôsobilosti vyvolať negatívne dôsledky v súkromnom živote žalobcu (znížením životnej úrovne žalobcu po dobu trvania nezákonného stavu, nemajetkovou ujmou žalobcu v peniazoch, ku ktorej došlo vo sfére psychiky žalobcu v dôsledku dlhodobého porušovania povinností zo strany žalovaného ako dodávateľa). Žalobcovi vznikol aj nárok na zaplatenie zákonného úroku z omeškania (5,00 % ročne) a súd prvej inštancie sa nestotožnil s obranou žalovaného, že do žiadneho omeškania sa nedostal, nakoľko omeškanie by mohlo vzniknúť až okamihom nesplnenia rozsudkom uloženej povinnosti. Uviedol, že keďže právo spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie za úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti voči zodpovednej osobe vzniká už právoplatným rozhodnutím súdu v základnom konaní, avšak čas splnenia tohto dlhu nie je ustanovený právnym predpisom, žalovaný bol podľa ust. § 563 Občianskeho zákonníka povinný túto sumu uhradiť žalobcovi po výzve (predžalobná výzva zo dňa 14.07.2020, na ktorú žalovaný reagoval odpoveďou zo dňa 16.07.2020, v ktorej oznámil, že neeviduje žiadne súdne rozhodnutie, ktoré by ho zaväzovalo na úhradu primeraného finančného zadosťučinenia a z uvedeného dôvodu odmieta akékoľvek plnenie) a nakoľko žalovaný dobrovoľne neplnil do 19.07.2020, dostal sa do omeškania odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na dobrovoľné plnenie, t. j. od 20.07.2020. Žalobcovi tak vznikol nárok na zákonné úroky z omeškania za čas po splatnosti primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 5,00 % ročne zo sumy 518,60 eur od 20.07.2020 do zaplatenia. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. 3. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol. Namietal, že neboli preukázané skutočnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie uvedenej sumy a zaplatenie úroku z omeškania z dôvodu neexistencie omeškania a z dôvodu rozporu s rozhodovacou praxou NS SR. Priznanie nároku vo výške 518,60 eur z dôvodu, že v odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neoznačil a nekonkretizoval, v súvislosti s akým porušením práva spotrebiteľa priznal žalobcovi nárok na primerané finančné zadosťučinenie v uvedenej výške. S poukazom na ust. § 220 ods. 2 CSP, rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn. I. ÚS 736/16 a rozhodnutie NS SR R 48/2022 uviedol žalovaný, že priznaný nárok nie je možné preskúmať z hľadiska nielen jeho vzniku, ale ani z hľadiska primeranosti vo vzťahu k akému porušeniu sa toto zadosťučinenie priznáva. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku nezdôvodnil svoj postup ani záver o tom, že 20 % zo sumy bezdôvodného obohatenia má byť primerané ako finančné zadosťučinenie, nevysvetlil dôvod, na základe čoho sa má určovať finančné zadosťučinenie týmto spôsobom, ako dospel k uvedenej hodnote 20 % a na základe čoho ju považuje za primeranú. Z rozhodovacej praxe Krajského súdu v Prešove vyplýva požiadavka na to, aby vzhľadom na neurčitú hypotézu ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. a v záujme dosiahnutia jeho účelu, ktorým je nastolenie rovnováhy zmluvných strán, bolo určenie každého nároku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vecou individuálnych skutkových zistení, pričom žalobca žiadne skutočnosti netvrdil a ani z napadnutého rozsudku takéto individuálne skutkové zistenia nevyplývajú. Poukázal aj na rozhodnutie NS SR zo dňa 27.04.2006 sp. zn. 4Cdo/171/2005 a uviedol, že súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že porušenie práva žalobcu malo trvať od 30.05.2012 do 20.07.2018. Súdom prvej inštancie tvrdený protiprávny stav žalobca zjavne nevnímal od roku 2012, pasívne ho neznášal od uvedeného obdobia a žalobca nič také netvrdil, nekonkretizoval a nepreukazoval v konaní. Ak súd prvej inštancie vychádzal z trvania porušenia práva v uvedenom období, mal uviesť konkrétne skutkové zistenia preukázané z vykonaných dôkazov o tom, ako sa toto porušenie prejavovalo, pretože súd prvej inštancie tvrdil, že po túto dobu žalobca žil v neistote (hoci reálne žalobca nič takéto v konaní netvrdil a ani rámcovo nepreukázal či nezdôvodnil v konkrétnostiach). Žalovaný namietal aj povinnosť žalovaného
platiť úrok z omeškania s odkazom na rozhodnutia NS SR zo dňa 14.03.2012 sp. zn. 6Cdo/185/2011 a zo dňa 24.06.1998 sp. zn. 1Co/15/97 uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 45/2000. 4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril podaním zo dňa 18.12.2025 a uviedol s poukazom na ust. § 220 ods. 2 CSP a zhrnutie napadnutého rozsudku podľa odsekov, že s ohľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku je zrejmé, že spĺňa všetky atribúty riadne a dostatočne odôvodneného rozhodnutia, vo veci konajúci súd sa v tomto rozhodnutí dostatočne vysporiadal aj s rozhodujúcimi argumentmi žalovaného, keď v ňom poukázal na tvrdenia žalovaného a na dôvody, pre ktoré jeho tvrdenia považuje za nedôvodné. Poukazovanie na nepreskúmateľnosť rozhodnutia prezentuje iba fakt, že žalovaný nechce uvedené rozhodnutie akceptovať a len z dôvodu vlastného subjektívneho nesúhlasu namieta jeho nepreskúmateľnosť. V doterajšom priebehu konania ako aj v podanom odvolaní žalovaný uvádza iba všeobecné floskuly, ktorými sa snaží navodiť dojem o nedôvodnosti uplatneného nároku, neuviedol takmer žiadnu konkrétnu okolnosť, ktorá by mala akýkoľvek reálny základ a ktorá by v konkrétnom prípade spochybňovala dôvodnosť uplatneného a priznaného nároku; právna argumentácia žalovaného v odvolaní je všeobecná, zmätočná, bez uvedenia konkrétnych relevantných právnych dôvodov. Subjektívny pocit nespokojnosti žalovaného s vydaným rozhodnutím konajúceho súdu v neprospech žalovaného bez relevantných právnych dôvodov nemôže zakladať porušenie práva na spravodlivý proces (uznesenie NS SR zo dňa 18.07.2018 sp. zn. 8Cdo/124/2017). Konajúci súd v rozhodnutí výstižne a dostatočne odôvodnil, čo ho viedlo k vydaniu rozhodnutia a vysporiadal sa s rozhodujúcimi argumentmi oboch strán. Vo vzťahu k tvrdeniam žalovaného o tom, že odôvodnenie rozhodnutia žiadnym spôsobom neopisuje skutočnosti a okolnosti, na podklade ktorých malo dôjsť k priznaniu nároku na zaplatenie primeraného finančného vo výške 518,60 eur (teda že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je možné jednoznačne určiť, za čo konkrétne sa má primerané finančné zadosťučinenie ako satisfakcia priznať), poukázal žalobca na to, že nárok na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia je priznané spotrebiteľovi v každom prípade pri preukázaní splnenia podmienok v ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Vzhľadom na uvedené možno podľa žalobcu konštatovať, že právo na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vyplýva zo splnenia podmienok: (i) žalobca musí mať postavenie spotrebiteľa - bolo preukázané, že žalobca toto postavenie má, ako bolo skonštatované v rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom a potvrdzujúcom rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, (ii) zo strany dodávateľa došlo k porušeniu práva alebo povinnosti, vyplývajúcich z príslušných ustanovení zákona č. 250/2007 Z. z. alebo z osobitných predpisov na ochranu spotrebiteľa - uvedené bolo preukázané rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, (iii) spotrebiteľ musel porušenie práva alebo povinnosti úspešne uplatniť na súde - k uvedenému došlo v konaní vedenom Okresným súdom Žiar nad Hronom a Krajským súdom v Banskej Bystrici, v ktorých sa žalobca ako spotrebiteľ úspešne domohol priznania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v dôsledku porušenia spotrebiteľských práv, (iv) právo na primerané finančné zadosťučinenie mu prináleží od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti zodpovedá - porušenia sa dopustil žalovaný ako dodávateľ. Žalobca poukázal na uznesenie NS SR zo dňa 30.06.2022 sp. zn. 7Cdo/92/20215, rozsudok NS SR zo dňa 30.01.2019 sp. zn. 6Cdo/127/2017, z ktorých je zrejmé, že v prejednávanom prípade došlo k naplneniu všetkých predpokladov pre prijatie záveru o základe a dôvodnosti uplatneného nároku. Skúmanie primeranosti nároku na primerané finančné zadosťučinenie patrí výlučne do kompetencie súdu, kde vyjadrenia strán majú len podporný charakter, pretože k samotnej výške primeraného finančného zadosťučinenia zákon nestanovuje žiadne osobitné kritériá. Vzhľadom na to, že iné kritériá zákonodarca v ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. nestanovil, k výške primeraného finančného zadosťučinenia nie je možné pristúpiť osobitným špecifickým výpočtom, ale iba na základe okolností prejednávaného prípadu. Konajúci súd v ods. 20 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia rozsiahlo uvádza všetky okolnosti, pomocou ktorých dospel k výške priznaného nároku, a to aj s prihliadnutím na jediné podstatné kritérium „primeranosti“ vo vzťahu k porušeniu práv spotrebiteľa a povinností veriteľa, keď indície, ktoré spotrebiteľa viedli k stanoveniu výšky primeraného finančného zadosťučinenia majú s prihliadnutím na už uvedené iba podporný charakter bez osobitného významu. S ohľadom na uvedené žalobca a ani vo veci konajúci súd nemohol detailne špecifikovať „konkrétne skutočnosti“, ktoré ho viedli k určeniu výšky priznaného nároku, nakoľko konkrétne skutočnosti neexistujú a sú s ohľadom na všeobecnosť pojmu „primerané“ pojmovo vylúčené, neuvádzajú ich ani súdy v obdobných konaniach po vykonaní a skončení dokazovania práve z dôvodu, že kategória primeranosti je subjektívnou kategóriou, ku ktorej dospeje konajúci súd na základe jedinej objektívnej skutočnosti, ktorou je porušenie práva alebo povinnosti. Neexistujú ani iné dôkazy (než tie, na ktoré žalobca odkázal) ktoré by „primeranosť“ preukazovali. Z dikcie ust. § 3 ods.
5 zákona č. 250/2007 Z. z. v otázke odôvodnenia rozhodnutia, smerujúceho k výške primeraného finančného zadosťučinenia, postačuje, ak súd záverom konštatuje, že takúto výšku považuje vzhľadom na okolnosti prípadu za primeranú; vo vzťahu k výške primeraného finančného zadosťučinenia a potrebe jej preukazovania žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.03.2024 sp. zn. 3CoCsp/15/2023, ktorý podporuje záver o tom, že výška primeraného finančného zadosťučinenia v rozsahu zodpovedajúcom 20 % z výšky bezdôvodného obohatenia je v celom rozsahu primeraná a zodpovedá rozhodovacej činnosti súdov v obdobných konaniach. Aj na základe rozsudku NS SR zo dňa 30.01.2019 sp. zn. 6Cdo/127/2017 môže byť kritériom pre jej stanovenie napríklad výška bezdôvodného obohatenia veriteľa na úkor spotrebiteľa alebo výška sumy, o ktorú sa chcel obohatiť veriteľ na úkor spotrebiteľa. Žalobca si v konaní uplatnil nárok na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v sume predstavujúcej len 20 % oproti sume, o ktorú sa žalovaný bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu, pričom v obdobných konaniach príslušné súdy priznávali spotrebiteľom vyššiu hodnotu primeraného finančného zadosťučinenia, v niektorých prípadoch dokonca totožnú s výškou získaného bezdôvodného obohatenia na úkor spotrebiteľa (100 %) alebo s výškou sumy priznanej rozhodcovským rozsudkom, ktorý bol zrušený, či výškou sumy vymoženej od spotrebiteľa nezákonným spôsobom (napr. rozhodnutia Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Co/53/2016, sp. zn. 6Co/104/2017, sp. zn. 7Co/23/2017, sp. zn. 19Co/30/2018, sp. zn. 7Co/49/2018 a sp. zn. 21Co/31/2018). Konajúci súd tak postupoval v súlade s rozhodovacou činnosťou súdov, nakoľko práve v jej zmysle je pre určenie primeranosti výšky finančného zadosťučinenia vyabstrahovaných niekoľko kritérií, pričom týmito sú napr. rozsah, v akom dodávateľ porušil svoje povinnosti, použitie neprijateľných podmienok a nekalých obchodných praktík, doba trvania protiprávneho stavu (od samotného uzatvorenia zmluvy až do dovŕšenia ochrany práv spotrebiteľa), nevyhnutná obrana a hájenie práv v súdnych konaniach a tým spôsobený zásah do súkromného života spotrebiteľa, miera úspešnosti v súdnom konaní (v prejednávaných prípadoch 100 %) atď. Žalobca poukázal na novú právnu úpravu nároku na primerané finančné zadosťučinenie podľa zákona č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v ust. § 3 ods. 1 písm. e), ktorá reflektuje kritéria na posúdenie primeranosti finančného zadosťučinenia (pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia súd prihliada najmä na povahu, závažnosť, spôsob, rozsah, následky, trvanie a okolnosti porušenia práva spotrebiteľa alebo povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľa), z čoho je zrejmé, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s rozhodovacou činnosťou súdov v obdobných konaniach, keď zohľadnil i ďalšie kritéria majúce vplyv na posúdenie primeranosti. Tvrdenia žalovaného obsiahnuté v odvolaní preto nie je možné považovať za správne, keď v prejednávanom prípade došlo k naplneniu všetkých predpokladov pre priznanie nároku na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia. S poukazom na zásadu právnej istoty a nález ÚS SR zo dňa 05.09.2018 sp. zn. II. ÚS 300/2018 žalobca navrhol, aby odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne a priznal žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 5. Strany ďalšie vyjadrenie neposkytli. 6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je podané čiastočne dôvodne. 7. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 CSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatnenej žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 CSP) a rozhodnutie aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). 8. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, sa po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP) s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu v časti priznania a výšky primeraného finančného zadosťučinenia, v ktorom rozsahu súd prvej inštancie dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku v tomto rozsahu podstatný význam, podrobne sa zaoberal vecnou a právnou argumentáciou strán sporu a zrozumiteľným a vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil svoje úvahy, na základe ktorých považoval nárok žalobcu na
primerané finančné zadosťučinenie v rozsahu priznanej výšky (okrem úrokov z omeškania - viď nižšie ods. 19) za opodstatnený. 9. Napriek presvedčivému odôvodneniu súdu prvej inštancie v rozsahu priznania a výšky primeraného finančného zadosťučinenia žalovaný v odvolaní len opakuje svoje námietky a argumentáciu tak, ako ich už uvádzal v konaní na súde prvej inštancie. Účelom odvolacieho konania však nie je, aby odvolací súd opakovane posudzoval a vyhodnocoval tvrdenia a argumenty odvolateľa uvedené v konaní na súde prvej inštancie, ale účelom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, a to výlučne podľa odvolacích dôvodov tvrdených a obsahovo vymedzených odvolateľom do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Splnenie zákonnej povinnosti uviesť a obsahovo vymedziť tvrdené dôvody nesprávnosti napadnutého rozhodnutia nie je možné nahrádzať tým, že odvolateľ bude len trvať na tvrdeniach a argumentoch uvedených v konaní na súde prvej inštancie, resp. tým, že v odvolaní zopakuje tvrdenia a argumenty uvedené v konaní na súde prvej inštancie, ale odvolateľ umožní odvolaciemu súdu prieskum vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia len tým, že oponuje konkrétnym zisteniam a záverom súdu prvej inštancie, a teda v obsahovom vymedzení ním tvrdených dôvodov nesprávnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie nielen uvedie, ktoré zistenia a závery v rozhodnutí súdu prvej inštancie sú nesprávne, ale tiež konkretizuje, prečo sú nesprávne (viď. primerane rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43Cob/82/2023 zo dňa 25.04.2024). 10. Predmetom konania je nárok na primerané finančné zadosťučinenie, vyplývajúci z ust.§ 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., podľa ktorého nárok na primerané finančné zadosťučinenie vzniká, ak sú splnené podmienky stanovené zákonom, a to spotrebiteľ aktívne ako žalobca uplatní na súde porušenie práv alebo povinností určených na jeho ochranu proti porušiteľovi a je úspešný. 11. Čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ako predpokladu pre priznanie práva na primerané finančné zadosťučinenie, tento je naplnený vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, resp. v rámci svojej obrany proti dodávateľom uplatnenému nároku. Podmienka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitnými predpismi, zakladajúca právo spotrebiteľa na primerané finančné zadosťučinenie, je naplnená nielen vtedy, ak súd vysloví porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi v akomkoľvek rozhodnutí v prospech spotrebiteľa, ale aj vtedy, ak tak urobí vo forme konštatovania porušenia len v odôvodnení rozhodnutia ako otázky predbežnej. 12. Účelom a cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona č. 250/2007 Z. z. vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, zákon č. 250/2007 Z. z. nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany; preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, zákon č. 250/2007 Z. z. neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť a jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia (porovnaj rozsudok NS SR sp. zn. 6Cdo/127/2017). 13. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo a nebolo medzi stranami sporené, že rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom (č. k. 19C/382/2015-121 zo dňa 04.08.2016), právoplatným dňa 20.07.2018, v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici (č. k. 17Co/161/2017-152 zo dňa 07.06.2018), bola žalovanému vo výroku I. rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom uložená povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške 2.593,01 eur s príslušenstvom z dôvodu, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu práv na ochranu spotrebiteľa garantovaných ust. § 52 a nasl. zákona Občianskeho zákonníka, zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a zákona č. 250/2007 Z. z. spôsobom a v rozsahu bližšie špecifikovanom v predmetných rozsudkoch. Za tejto procesnej situácie, ktorá nastala v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiari nad Hronom (v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici vydanom v odvolacom konaní) boli preukázané žalobcom ako spotrebiteľom podmienky na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. Spotrebiteľ dosiahol úspech v pôvodnom spore vo forme žaloby na zaplatenie bezdôvodného obohatenia, pričom súdy (prvoinštančný aj odvolací) konštatovali dôvodnosť uplatneného plnenia žalobcom. Je potrebné súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že podmienka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti žalobcom je splnená, keďže si žalobca uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, vyplývajúci z porušenia práv alebo povinností určených na ochranu spotrebiteľa. 14. Odvolací súd je toho názoru, že spotrebiteľ nie je povinný preukazovať ujmu, ktorá mu vznikla, pretože zákon č. 250/2007 Z. z. priznáva právo na finančné zadosťučinenie nielen v prípade vzniku ujmy, ale už aj vtedy, keď mu ujma v nadväznosti na porušenie práva spotrebiteľa vzniknúť mohla. Samotné vyvolanie stavu žalovaným, na základe ktorého by žalobcovi ako spotrebiteľovi ujma mohla vzniknúť, je jedným z predpokladov na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Spotrebiteľ nie je povinný odôvodňovať vzniknutú ujmu a stav právnej neistoty, prípadne uvádzať iné skutočnosti, týkajúce sa nároku na primerané finančné zadosťučinenie bezprostredne v konaní, v ktorom bolo vyslovené porušenie práva na ochranu spotrebiteľa. Pri posudzovaní predmetného nároku je potrebné podrobiť prieskumu a vyhodnotiť, či v danom zmluvnom vzťahu existovala už len hrozba vzniku ujmy. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie, preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy. 15. Čo sa týka výšky priznaného primeraného finančného zadosťučinenia, odvolací súd považuje v danom prípade v zhode s názorom súdu prvej inštancie za primeranú sumu 518,60 eur (20 % zo žalobcovi priznanej sumy bezdôvodného obohatenia 2.593,01 eur). Pri určovaní jeho výšky sa zohľadňujú rôzne kritéria, a to intenzita, časové trvanie závadného konania, satisfakčná, sankčná, preventívna funkcia a pod. Jednou z okolností ovplyvňujúcich rozhodnutie o výške primeraného finančného zadosťučinenia je aj závažnosť a intenzita protiprávneho konania žalovaného a intenzita trvania a rozsahu nepriaznivých následkov u žalobcu. Za stavu, že cieľom existencie inštitútu finančného zadosťučinenia je, okrem iného, mať reálny a efektívny odradzujúci účinok vo vzťahu k dodávateľovi od upustenia a recidívy porušovania spotrebiteľských práv, suma finančného zadosťučinenia vo výške 518,60 eur je plne opodstatnená s ohľadom na skutočnosť, že v predmetnom prípade nešlo len o reálnu hrozbu, že sa žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne obohatí, ale k takému postupu aj v skutočnosti došlo, keďže v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiari nad Hronom bola konštatovaná neplatnosť 4 zmlúv o revolvingovom úvere uzavretých medzi žalobcom ako spotrebiteľom a žalovaným ako veriteľom pre nedostatok písomnej akceptácie žalobcom (žalobkyňou) - t. j. pre nedostatok písomnej formy, pričom žalobca „preplatil“ úvery spolu o sumu 2.978,78 eur (po zohľadnení premlčanej časti v sume 2.593,01 eur). Odvolací súd má za to, že takto priznané finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobcu, ktorá mu vznikla konaním žalovaného, a je určitou satisfakciou za stav, ktorý musel v dôsledku konania žalovaného trpieť a súčasne je aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý porušil práva spotrebiteľa v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v spojení so zákonom č. 250/2007 Z. z. 16. Odvolací súd poukazuje na to, že žiadne ustanovenie neupravuje výšku zadosťučinenia inak, ako označením „primerané“. Pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia (t. j. nie pre konštatovanie nároku na primerané finančné zadosťučinenie, kde je potrebné, aby sa spotrebiteľ úspešne domohol porušenia svojich práv na súde) je preto potrebné posúdiť okolnosti, majúce vplyv na výšku prípadnej ujmy, t. j. intenzitu zásahu do práv spotrebiteľa, výšku nedôvodne požadovanej sumy žalovaným, dĺžku trvania závadného stavu a objektívnej spôsobilosti tohto konania vyvolať negatívne dôsledky v súkromnom a spoločenskom živote žalobcu. Odvolací súd na podporu svojich tvrdení, zhodne so súdom prvej inštancie, dáva do pozornosti rozsudok NS SR zo dňa 30.01.2019 sp. zn. 6Cdo/127/2017, podľa ktorého preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla
nereálne. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia. Za stavu, že cieľom existencie inštitútu finančného zadosťučinenia je, okrem iného, mať reálny a efektívny odradzujúci účinok vo vzťahu k dodávateľovi od recidívy a na upustenie od porušovania spotrebiteľských práv, vychádzajúc z uvedených okolností je odvolací súd toho názoru, že finančné zadosťučinenie, ktoré priznal súd prvej inštancie vo výške 518,60 eur je primerané, a preto sa odvolací súd s takouto výškou primeraného finančného zadosťučinenia stotožnil s poukazom na všetky zistené skutočnosti a odôvodnenie súdu prvej inštancie. 17. Odvolací súd dopĺňa, že z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie je zrejmé, že žalobca bol nútený chrániť svoje práva súdnou cestou s ekonomicky silnejším subjektom a s prihliadnutím na postoj žalovaného vo veci vedenej na Okresnom súde v Žiari nad Hronom pod sp. zn. 19C/382/2015 a na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 17Co/161/2017, v ktorých žalovaný spochybňoval dôvodnosť podanej žaloby (aj podaním odvolania), bol dlhodobo nedôvodne vystavený stavu právnej neistoty, a to až do právoplatného skončenia uvedeného konania (žaloba zo dňa 26.10.2015, rozsudok Okresného súdu v Žiari nad Hronom zo dňa 04.08.2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 07.06.2018 nadobudol právoplatnosť dňa 20.07.2018 a vykonateľnosť dňa 26.07.2018). Odvolací súd pri posudzovaní primeranosti priznanej sumy finančného zadosťučinenia prihliadol aj na skutočnosť, že žalovaný k uzatváraniu spotrebiteľských zmlúv pristúpil ľahkovážne, nerešpektujúc príslušné ustanovenia na ochranu spotrebiteľa, čo malo za následok vyslovenie neplatnosti zmlúv o revolvingovom úvere a vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, zaplatenia ktorého sa žalobca definitívne domohol až v súdnom konaní, v rámci ktorého bol stav právnej neistoty s konečnou platnosťou vyriešený. Pritom je zrejmé, že tento stav vyvolal žalovaný, ktorý naformuloval zmluvy o revolvingovom úvere, ktorými porušil ustanovenia na ochranu spotrebiteľa, a žalobca tak bol nielenže vystavený bezprostredne hroziacej majetkovej ujme, ale bol nútený aj chrániť svoje práva súdnou cestou. Je vcelku nespochybniteľné, že súdne konania sú stresujúcim zážitkom, vyplývajúcim z obáv z výsledku sporu, či možnosti vzniku ďalšej majetkovej ujmy v podobe náhrady trov konania protistrane v prípade neúspechu v konaní. Priznané finančné zadosťučinenie je tak podľa názoru odvolacieho súdu primeranou satisfakciou za stav, ktorý bol žalobca ako spotrebiteľ v dôsledku pochybenia žalovaného nútený znášať. 18. Záverom odvolací súd k výške priznaného finančného zadosťučinenia poukazuje na aktuálnu prax súdov, v ktorej sa výška primeraného finančného zadosťučinenia pohybuje v obdobných prípadoch na úrovni od 10 % do 30 %, v odôvodnených prípadoch aj do 90 % z bezdôvodného obohatenia, a preto priznaných 20 % nevybočuje z rámca priznávaných finančných zadosťučinení v obdobných veciach (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 25CoCsp/6/2021 zo dňa 27.04.2021, sp. zn. 21CoCsp/14/2025 zo dňa 30.05.2025, sp. zn. 21CoCsp/11/2023 zo dňa 24.04.2024, sp. zn. 22CoCsp/9/2023 zo dňa 28.02.2024, sp. zn. 10CoCsp/5/2022 zo dňa 30.03.2022, sp. zn. 11CoCsp/29/2020 zo dňa 23.02.2021 a sp. zn. 23CoCsp/39/2021 zo dňa 18.05.2022, Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11CoCsp/27/2021 zo dňa 31.08.2021 a sp. zn. 11CoCsp/25/2021 zo dňa 31.08.2021, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoCsp/57/2020 zo dňa 30.06.2021, sp. zn. 15CoCsp/17/2021 zo dňa 05.05.2021 a sp. zn. 41CoCsp/15/2023 zo dňa 21.06.2023, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7CoCsp/30/2025 zo dňa 17.12.2025, sp. zn. 7CoCsp/17/2025 zo dňa 28.01.2026, sp. zn. 9CoCsp/26/2021 zo dňa 27.01.2022 a sp. zn. 8CoCsp/22/2022 zo dňa 26.07.2022, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/350/2015 zo dňa 30.03.2016, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/155/2021 zo dňa 15.02.2022). 19. Odvolací súd zhodne s odvolateľom však poukazuje na nesprávnosť priznania úrokov z omeškania žalobcovi. Žalobca sa domáhal zaplatenia sumy primeraného finančného zadosťučinenia aj s úrokom z omeškania a súd prvej inštancie aj v tejto časti žalobe vyhovel s poukazom na výzvu žalobcu. Odvolací súd poznamenáva, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia; až uplynutím tejto lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania. Tento záver vychádza z ustálenej súdnej praxe a judikatúry, keď NS SR rozsudkom zo dňa 24.06.1998 sp. zn. 1Co 15/97, uverejneným v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 45/2000 už judikoval vyššie uvedený záver (viď. aj rozsudok NS SR sp. zn. 6Cdo/185/2011 zo dňa 14.03.2012). Úroky z omeškania možno priznať iba od toho času, keď sa dlžník dostal do omeškania. Odvolací súd sa v tomto smere stotožnil s argumentáciou žalovaného, že právo na zaplatenie môže vzniknúť až konštitutívne rozhodnutím súdu, teda až po uplynutí lehoty určenej na plnenie uloženej povinnosti zaplatiť priznanú sumu, ak povinnosť
nebude v tejto lehote riadne splnená. Inými slovami povedané, pokiaľ súd právoplatným rozhodnutím nezaviaže žalovaného na náhradu nemajetkovej ujmy, žiadna pohľadávka žalobcu z titulu náhrady nemajetkovej ujmy neexistuje (teda logicky nemôže byť splatná ani vymáhateľná). Nakoľko nárok uplatnený žalobcom má analogicky obdobnú povahu ako nemajetková ujma v peniazoch, priznaniu úrokov z omeškania odporuje neexistencia omeškania, ktoré je základným predpokladom pre vznik nároku na úroky z omeškania. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie v tomto rozsahu vec nesprávne právne posúdil a odvolací súd v tejto časti napadnutý rozsudok zmenil a nárok žalobcu v tejto časti zamietol. 20. Ďalšie odvolacie argumenty odvolateľa odvolací súd pre rozhodnutie vo veci považoval už za pre konanie nepodstatné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. Podľa konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu námietku účastníka konania. Je však nevyhnutné, aby súd reagoval na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie a privodiť úspech odvolaniu, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 21. Na základe všetkého zhora uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 388 CSP v časti priznaných úrokov z omeškania zmenil a žalobu žalobcu v tejto časti zamietol a podľa ust. § 387 ods. 1 CSP v zostávajúcej prisudzujúcej časti rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. 22. O (celkových) trovách konania rozhodol odvolací súd v súlade s ust. § 255 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 a 2 CSP a § 396 ods. 1 a 2 CSP, keď prihliadol na to, že každá zo strán sporu mala v konaní úspech len čiastočný (žalobca v časti priznania istiny, žalovaný v časti nepriznania úrokov z omeškania), preto vyslovil, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Dovolanie a iné podania dovolateľa
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).