Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 1Cob/55/2024 6119321766 27. 05. 2026 JUDr. Viera Marková ECLI:SK:KSBA:2026:6119321766.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Markovej a členiek senátu JUDr. Moniky Školníkovej a JUDr. Antónie Bednarčík v právnej veci žalobcu: A. B., nar. X.X.XXXX, trvalý pobyt C. A. D. E. XXXX/XX, XXX XX F., (pôvodne podnikajúci pod obchodným menom A. B., miesto podnikania C. XX, XXX XX F., IČO: XX XXX XXX), právne zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Jakub Mandelík, s. r. o., Záhradnícka 4836/51, 821 08 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 47 234 318, proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Mlynské nivy 7816/16, 821 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 585 441, právne zastúpenému: JUDr. Baltazár Mucska, advokát so sídlom Palárikova 15, 811 04 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, o zaplatenie istiny 25.000,- eur s príslušenstvom a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č. k. B1- 26Cb/118/2019-151 zo dňa 19.03.2024, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č.k. B1-26Cb/118/2019-151 zo dňa 19.03.2024 mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 25.000,- eur od 30.05.2019 do 11.05.2022 do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti príslušenstva sa žaloba z a m i e t a . II. Súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania súvisiaceho s istinou 25.000,-eur v rozsahu 100%. III. Súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania súvisiacich s nárokom na zaplatenie príslušenstva v rozsahu 76,72%. odôvodnenie: 1. Okresný súd Bratislava I ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. zaviazal žalovaného na povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 25.000,-eur od 30. mája 2019 do 11. mája 2022 a paušálnu náhradu nákladov spojenú s uplatnením pohľadávky vo výške 40,-- eur, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a výrokom II. rozhodol, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. Rozhodol tak s poukazom na ustanovenia § 4 ods. 1, 2, 4, § 11 ods. 6, 7 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o PZP“), § 1 ods. 1, 2, § 261 ods. 1, 365 až § 369, § 369c ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „Obchodný zákonník alebo ObZ“), § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník alebo OZ“), § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. (ďalej len „nariadenie vlády“), ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, § 396 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobou zo dňa 27.6.2019 sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 25.000,- eur s príslušenstvom a svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 22.7.2015 došlo v Martine na Jesenského ulici k dopravnej nehode, pri ktorej vodič nákladného motorového vozidla Tatra 815, EČV: F. G. G. spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej zomrel cyklista A. H.. Predmetné motorové vozidlo bolo povinne zmluvne poistené u žalovaného. V súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou sa na Okresnom súde Martin viedlo pod sp. zn. 5C/43/2017 konanie o žalobe žalobcov C. H. H., A. H. a C. I. H. o náhradu nemajetkovej ujmy voči A. B. ako prevádzkovateľovi motorového vozidla a voči obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group ako poisťovateľovi, pričom rozsudkom Okresného súdu Martin č. k. 5C/43/2017-258 zo dňa 2.7.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 9Co/246/2018-324 zo dňa 31.1.2019 bola A. B. ako poistenému a obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group ako poisťovateľovi uložená povinnosť nahradiť žalobcom ako pozostalým po A. H. nemajetkovú ujmu v celkovej výške 25.000,- eur. Na základe predmetných právoplatných rozhodnutí pozostalí vyzvali žalobcu na úhradu právoplatne priznanej nemajetkovej ujmy a preto žalobca dňa 18.4.2019 uhradil namiesto poisťovateľa jednotlivé priznané nároky v celkovej výške 25.000,eur. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, pričom namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu a spochybňoval aj žalobcom uplatnené príslušenstvo, keďže na poistné zmluvy sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka a to aj na zmluvné vzťahy medzi podnikateľmi. Žalovaný tiež uviedol, že proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 9Co/246/2018-324 zo dňa 31.1.2019 podal dovolanie a preto navrhol konanie prerušiť do právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. 3. Rozsudkom z 10. mája 2022, č. k. 26Cb/118/2019-113 súd prvej inštancie (pôvodne ako Okresný súd Bratislava I) vo výroku I. návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol, výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 25.000,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 25.000,- eur od 30. mája 2019 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojenú s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur a výrokom III. žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Na základe odvolania žalovaného Krajský súd v Bratislave uznesením z 31. januára 2024 č. k. 1Cob/89/2022-137 rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. v časti úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 25.000,- eur od 30. mája 2019 do zaplatenia a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur a vo výroku III. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 4. Súd prvej inštancie po opätovnom prejednaní veci a po vykonanom dokazovaní ustálil skutkový stav tak, že žalobca ako podnikateľský subjekt (fyzická osoba živnostník) uzavrel so žalovaným poistnú zmluvu, predmetom ktorej bolo povinné zmluvné poistenie motorového vozidla Tatra 815, EČV: F. XXXXX vo vlastníctve žalobcu. Dňa 22. júla 2015 došlo v Martine na Jesenského ulici k dopravnej nehode, pri ktorej vodič nákladného motorového vozidla Tatra 815, EČV: F. XXXXX G. G. spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej zomrel cyklista A. H.. Za predmetnú dopravnú nehodu bol vodič G. G. odsúdený (za spáchanie prečinu usmrtenia) trestným rozkazom Okresného súdu Martin z 26. februára 2016, č. k. 2T/2/2016-193. Rozsudkom Okresného súdu Martin z 2. júla 2018 č. k. 5C/43/2017-258 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 31. januára 2019 č. k. 9Co/246/2018-324 bola žalobcovi a žalovanému uložená povinnosť nahradiť pozostalým po A. H. nemajetkovú ujmu v celkovej výške 25.000,- eur (C. H. H. v sume 11.000,- eur, A. H. v sume 7.000,- eur a C. I. H. v sume 7.000,- eur). Výzvou z 3. apríla 2019 vyzval žalobca žalovaného, aby si splnil voči pozostalým svoju povinnosť vyplývajúcu mu z vykonateľných rozhodnutí súdov. Keďže žalovaný si predmetnú povinnosť nesplnil, vyzvala právna zástupkyňa pozostalých žalobcu výzvou z 10. apríla 2019, aby pozostalým vyplatil náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca dňa 18. apríla 2019 uhradil C. H. H. sumu 11.000,- eur, A. H. sumu 7.000,- eur a C. I. H. sumu 7.000,- eur. Žalovaný dňa 11. mája 2022 (po vyhlásení skoršieho rozsudku vo veci) uhradil žalobcovi žalovanú istinu 25.000,- eur. 5. Vo vzťahu k zostávajúcemu predmetu konania - nároku na príslušenstvo pohľadávky súd prvej inštancie poukázal na obranu žalovaného, ktorý namietal výlučne, že žalobca má mať nárok na príslušenstvo pohľadávky podľa Občianskeho zákonníka a nie podľa Obchodného zákonníka. Žalovaný nespochybnil samotný nárok žalobcu (ktorý počas konania v časti istiny uhradil) a nespochybnil ani to, že sa voči žalobcovi dostal do omeškania s plnením. V zostávajúcej časti preto vyhodnotil súd prvej inštancie nárok žalobcu ako nesporný s poukazom na znenie ustanovenia § 151 ods. 1 CSP a vo svojom rozhodnutí sa zaoberal výlučne dôvodnosťou žalovaným namietaného režimu príslušenstva pohľadávky.
Vzhľadom na obranu žalovaného súd prvej inštancie vychádzal z uznesenia najvyššieho súdu z 25. februára 2020, sp. zn. 3Obdo/103/2019, ktorý skonštatoval, že Obchodný zákonník obsahuje komplexnú úpravu premlčania (vrátane začiatku plynutia premlčacej doby) v ustanoveniach § 387 až § 408 Obchodného zákonníka, ktorá sa aplikuje na obchodné záväzkové vzťahy vymenované v ustanovení § 261 Obchodného zákonníka, vrátane záväzkových vzťahov uvedených v ustanovení § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka (medzi ktoré patrí aj záväzkový vzťah medzi podnikateľmi, ktorý sa týka ich podnikateľskej činnosti, založený poistnou zmluvou - pozn. dovolacieho súdu). Predostrel, že v danom rozhodnutí išlo o nárok poisteného (podnikateľa) voči poisťovateľovi z poistnej zmluvy, predmetom ktorej bolo povinné zmluvné poistenie motorového vozidla, a išlo o poisteným uhradený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalým príbuzným, ktorý žalovaný odmietol uhradiť z povinného zmluvného poistenia, a teda išlo o skutkovo a právne totožnú situáciu, o akú ide v predmetnom spore. Najvyšší súd v danom rozhodnutí vyhodnotil poistnú zmluvu uzatvorenú podľa zákona č. 381/2001 Z. z. medzi podnikateľom ako poisteným a poisťovateľom, ako obchodný záväzkový vzťah podľa ustanovenia § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka. Pre určenie právneho režimu (Občiansky zákonník alebo Obchodný zákonník) preto súd prvej inštancie zdôraznil, že poistná zmluva bola uzatvorená medzi žalovaným ako podnikateľom a žalobcom ako podnikateľom (fyzickou osobou - živnostníkom), a teda ide o obchodný záväzkový vzťah uzatvorený medzi dvomi podnikateľmi, predmetom ktorého bolo povinné zmluvné poistenie nákladného motorového vozidla značky TATRA, t. j. motorového vozidla slúžiaceho na výkon podnikateľskej činnosti. Považoval pritom za právne irelevantné, že ide o poistnú zmluvu uzatvorenú nie podľa Občianskeho zákonníka, ale podľa zákona č. 381/2001 Z. z. a za podstatné považoval to, že žalobca a aj žalovaný vystupovali pri uzatváraní poistnej zmluvy v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Súd prvej inštancie poukázal na rozsudok Najvyšší súd Českej republiky z 19. júla 2017, sp. zn. 23Cdo/705/2017, v ktorom Najvyšší súd Českej republiky uviedol, že ak podmieňovalo ustanovenie § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka podradenie záväzkového vzťahu režimu Obchodného zákonníka, že sa týka podnikateľskej činnosti jeho subjektov, neznamená to, že podstatou vzťahu musí byť výhradne podnikateľská činnosť vymedzená predmetom podnikania jeho subjektov podľa obchodného registra. Z formulácie „týkajúcej sa“ vyplýva, že nejde len o záväzky, ktorými sa bezprostredne realizuje zapísaný predmet podnikania podnikateľov, ktorú sú účastníkmi tohto vzťahu, ale i o záväzku, ktoré s ich podnikaním súvisia, teda ktoré sú uzatvárané vo väzbe na podnikanie tých podnikateľov, ktorí dané zmluvy uzatvárajú. Ďalej súd prvej inštancie osobitne poukázal i na stanovisko obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave z 26. októbra 2023, z ktorého je zjavné, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným je obchodným záväzkovým vzťahom. 6. Súd prvej inštancie bol presvedčený, že ak je nárok obchodnoprávny (t. j. ak vyplýva z obchodného záväzkového vzťahu), má veriteľ právo na úrok z omeškania vo výške podľa predpisov obchodného práva, ak je nárok občianskoprávny, použijú sa na úrok z omeškania ustanovenia Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie poukázal na znenie § 1 Obchodného zákonníka a doplnil, že ustanovenia Občianskeho zákonníka sa použijú len vtedy, ak určitá oblasť nie je upravená, alebo ak je obchodnoprávna úprava len doplnková k Občianskemu zákonníku (napr. ustanovenia o zmluvnej pokute alebo započítaní), čo však nie je prípad úroku z omeškania, ktorého právna úprava sa nachádza v ustanovení § 369 Obchodného zákonníka. Uvedená skutočnosť bráni tom, aby pre prípad omeškania dlžníka s plnením v rámci obchodného záväzkového vzťahu bolo na úrok z omeškania aplikované ustanovenie § 517 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie zvýraznil aj znenie § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého táto časť zákona (t.j. tretia časť Obchodného zákonníka upravujúca obchodné záväzkové vzťahy obsiahnutá v ustanoveniach § 261 až § 755) upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. Preto i z tohto dôvodu je potrebné aplikovať na obchodný záväzkový vzťah ustanovenia Obchodného zákonníka vrátane ustanovení o omeškaní § 365 - § 369, čo rovnako vylučuje aplikáciu ustanovenia § 517 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti súd prvej inštancie odkázal na rozhodnutie najvyššieho súdu z 31.1.2024 sp.zn. 3Obdo/49/2023, hoci riešiace nárok na úrok z omeškania z obchodnoprávneho bezdôvodného obohatenia, ale plne aplikovateľné aj na poistné zmluvy, pre ich absenciu v Obchodnom zákonníku. Za plne irelevantné súd prvej inštancie považoval, či ide o poistnú zmluvu uzatvorenú podľa Občianskeho zákonníka, alebo podľa zákona o PZP. 7. Vo vzťahu k namietanej dohode strán o výlučnej aplikácii Občianskeho zákonníka obsiahnutej v článku I ods. 1 všeobecných poistných podmienok žalovaného č. 707, súd prvej inštancie uviedol, že takúto argumentáciu nie je možné pripustiť. Odkázal na ustanovenie § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré upravuje, ktoré z ustanovení Obchodného zákonníka sú kogentné, od ktorých sa strany nemôžu
odchýliť dohodou a ich aplikáciu na obchodný záväzkový vzťah nemožno vylúčiť. V poistnej zmluve si tak strany nemohli dohodnúť voľbu Občianskeho zákonníka namiesto Obchodného zákonníka pre rozpor takejto dohody s kogentným ustanovením § 261 Obchodného zákonníka a rovnako tak nemohli strany dohodnúť aplikáciu ustanovenia § 517 Občianskeho zákonníka pre rozpor s ustanovením § 369 Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie vyhodnotil znenie článku I. ods. 1 všeobecných poistných podmienok žalovaného č. 707 o údajnej voľbe Občianskeho zákonníka ako absolútne neplatné pre rozpor s kogentnými ustanoveniami § 261, § 263 a § 369 Obchodného zákonníka a za určujúcu obchodnoprávnu úpravu obsiahnutú v tretej časti Obchodného zákonníka. K ustanoveniu § 15 ods. 2 zákona o PZP súd prvej inštancie doplnil, že upravuje premlčanie nároku poškodeného na náhradu škody voči poisťovateľovi škodcu, ktoré je odzrkadlením toho, že určujúci je vzťah medzi škodcom a poškodeným, ktorý je v zmysle § 427 Občianskeho zákonníka vždy vzťahom občianskoprávnym. Predmetné ustanovenie však nemožno aplikovať na vzťah medzi poisteným a poisťovateľom. 8. Súd prvej inštancie záverom uzavrel, že nakoľko žalovaný sadzbu uplatneného príslušenstva nerozporoval, pri ustálení rozhodnej úpravy má žalobca nárok na uplatnené príslušenstvo pohľadávky v žalovanej výške. Žalobca tak má voči žalovanému nárok aj na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % ročne, a to zo sumy 25.000,- eur od 30. mája 2019 do 11. mája 2022 podľa ustanovenia § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení s ustanovením § 1 ods. 2 Nariadenia Vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z. vo výške o deväť percentuálnych bodov vyššej ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky (ktorá je vo výške 0 %). Žalobca má nárok na úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho od lehoty určenej žalobcom v predžalobnej výzve z 13. mája 2019 (v ktorej žalobca vyzval žalovaného na úhradu sumy 25.000,-- eur v lehote najneskôr do 29. mája 2019). Žalobcovi vzniklo v dôsledku omeškania žalovaného aj právo požadovať paušálnu náhradu spojenú s uplatnením pohľadávky podľa ustanovenia § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s ustanovením § 2 Nariadenia Vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z. z. v celkovej výške 40,- eur. 9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 3 CSP tak, že v konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. 10. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie v celom rozsahu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), h) CSP. Žalovaný mal za to, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal so zásadnými skutočnosťami – určením či vzťah medzi stranami je občianskoprávny alebo obchodnoprávny. V konaní pritom nebolo sporné, že medzi stranami sporu bola v písomnej forme uzatvorená zmluvy o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, v prípade ktorej ide o osobitný typ poistnej zmluvy upravený v zákone o PZP, ktorý vo svojom § 1 ods. 2 priamo odkazuje na právnu úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku, ak zákon o PZ neustanovuje inak. Zákon o PZP nerozlišuje medzi zmluvami uzatvorenými medzi poisťovňou a fyzickou osobou a zmluvami uzatvorenými medzi poisťovňou a podnikateľským subjektom. Samotný obchodnoprávny charakter záväzkového vzťahu determinovaný výlučne povahou zmluvných strán nevylučuje aplikáciu predpisov občianskeho práva jednak v prípade otázok neupravených Obchodným zákonníkom, ako aj v prípade danosti subsidiarity vyplývajúcej z príslušnej právnej úpravy, ako je tomu v prípade právnej úpravy zmluvy o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. S ohľadom na skutkové okolnosti kauzy sa podľa žalovaného nejedná o obchodnoprávny vzťah. Vyhodnotenie záväzkového vzťahu výlučne odkazom na povahu zmluvných strán považoval za predčasné a v konečnom dôsledku za v rozpore so samotným skutkovým stavom a právnou úpravou aplikovanou na daný spor. Súd nepodrobil žiadnemu hodnoteniu charakter poistnej zmluvy, jej právnu úpravu a v nadväznosti na to príslušné ustanovenia zákona o PZP. Základom pre splnenie povinnosti poisťovateľa plniť je okolnosť, že poistený zodpovedá za škodu podľa príslušných predpisov. V tomto zmysle má poistný právny vzťah výrazne akcesorický charakter, nakoľko závisí od existencie primárneho zodpovednostného vzťahu škodcu a poškodeného. Nárok na plnenie žalobcu je svojou povahou založený výlučne osobitným právnym predpisom, preto, ak zmluvu uzatvorili dva podnikateľské subjekty, netýka sa ich podnikateľskej činnosti a preto nemožno dospieť k záveru, že v danej veci ide o obchodný záväzkový vzťah. K právnym záverom najvyššieho súdu a stanovisku obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave žalovaný uviedol, že nepredstavujú ustálenú judikatúru a ich názor považoval za ojedinelý. Predmetom sporu bol nárok na úhradu poistného plnenia titulom uzatvorenej poistnej zmluvy povinného zmluvného poistenia, preto povinnosť úhrady poistného plnenia z povinného zmluvného poistenia nemá pôvod v podnikateľskej činnosti strán, ale
v povinnosti úhrady náhrady škody z poistenia uloženého žalovanému zákonom na základe zmluvy, ktorú však žalobca ako poistený neuzatváral v rámci svojej podnikateľskej činnosti ako podnikateľ s cieľom dosahovať zisk, preto ide o občianskoprávny vzťah. Nárok bol uplatnený v zmysle ustanovení zákona o PZP a Občianskeho zákonníka, nejde teda o vzťah, ktorý vznikol medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti, ale vyplýva priamo zo zákona. Preto nemožno dospieť k záveru, že ide o vzťah obchodnoprávny v zmysle § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP žalovaný namietal nedostatočné a chybné odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k všetkým skutočnostiam podmieňujúcim obchodnoprávny charakter záväzku medzi stranami sporu, ako aj ku skutočnosti, že zákon o PZP, uzavretá zmluva a všeobecné poistné podmienky pracujú jedine so subsidiárnym použitím Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie v rozpore so zákonom neuviedol aké skutočnosti považuje za preukázané, ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Záverom žalovaný navrhoval, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu voči žalovanému zamietne a prizná žalovanému nárok na náhradu trov konania a odvolacieho konania v celom rozsahu. 11. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril podaním svojho právneho zástupcu zo dňa 30.04.2024 a uviedol, že žalovaný opomína, že právna úprava, na ktorú sa odvoláva, sa použije len v rozsahu ustanovení vymedzujúcich poistnú zmluvu ako zmluvný typ a na ostatné vzťahy (v tomto prípade úroky z omeškania) sa bude aplikovať už obchodnoprávna úprava. Podporne poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.02.2024 sp.zn. 7Ndc/7/024, ako i nález Ústavného súdu SR zo dňa 20.06.2018 sp.zn. IV. ÚS 70/2018. Súd prvej inštancie sa relevantným spôsobom vyjadril k skutkovému a právnemu základu, jeho argumenty si vzájomne neodporujú, ale a contrario podporujú záver o výške úrokov z omeškania podľa Obchodného zákonníka. Úlohou súdu nie je rozhodovať v súlade s právnym názorom žalovaného. Žalobca navrhoval, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania. 12. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu nevyjadril. 13. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v zmysle § 34 v spojení s § 470 ods. 1 CSP, po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného (§ 379 a 380 CSP) dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť, nakoľko nie sú splnené podmienky na potvrdenie a ani na zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd nepovažoval za nevyhnutné nariaďovať pojednávanie, keďže išlo výlučne o posúdenie otázky právneho charakteru. 14. Podľa § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. 15. Podľa § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a týmto zákonom. 16. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia poistnej zmluvy – t.j. ku dňu 12.12.2012 (ďalej len „zákon o PZP“) tento zákon upravuje povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „poistenie zodpovednosti“) a zriadenie Slovenskej kancelárie poisťovateľov (ďalej len „kancelária“). 17. Zo znenia § 1 ods. 2 zákona o PZP vyplýva, že ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahujú sa na poistenie zodpovednosti osobitné predpisy – odkaz na zákon č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov a Občiansky zákonník. 18. Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy
odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. 19. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 20. Podľa § 10c Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013. 21. Podľa § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z. účinného do 31.01.2013 výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 22. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. 23. Podľa § 390 CSP odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak a) rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a b) odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. 24. Z obsahu spisu je zrejmé, že v danom prípade bolo odvolanie podané zo strany žalovaného proti v poradí druhému rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd rozhodoval už len o príslušenstve pohľadávky žalobcu a to o úrokoch z omeškania z priznanej istiny 25.000,- eur a o paušálnej náhrade nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného k zaplateniu úroku z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 25.000,- eur od 30.5.2019 do zaplatenia a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur v zmysle ustanovení § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení s ustanovením § 1 ods. 2 Nariadenia Vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z a § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalovaný s právnym posúdením príslušenstva súdom prvej inštancie nesúhlasil, nakoľko zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla považoval za osobitný typ poistnej zmluvy upravený v zákone o PZP, ktorý vo svojom § 1 ods. 2 priamo odkazuje na právnu úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku, ak zákon o PZ neustanovuje inak. Mal za to, že súd prvej inštancie vyhodnotil záväzkový vzťah strán sporu výlučne odkazom na povahu zmluvných strán, pričom nepodrobil hodnoteniu charakter poistnej zmluvy, jej právnu úpravu a v nadväznosti na to príslušné ustanovenia zákona o PZP. Poistný vzťah strán sporu vnímal ako výlučne občianskoprávny a akcesorický, ktorý závisí od existencie primárneho zodpovednostného vzťahu škodcu a poškodeného. 25. V nadväznosti na odvolacie námietky žalovaného odvolací súd poukazuje na svoj právny názor vyslovený už v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení zo dňa 31.01.2024 č.k. 1Cob/89/2022-137 ohľadom nesprávnosti aplikácie ustanovenia § 261 ods. 9 Obchodného zákonníka súdom prvej inštancie a na potrebu aplikácie ustanovenia § 1 ods. 2 zákona o PZP. Súd prvej inštancie sa však právnym názorom odvolacieho súdu neriadil a žiadnym spôsobom nereflektoval na pokyny odvolacieho súdu, keď sa s právnou úpravou majúcou pre vec podstatný význam nezaoberal a nevyhodnotil jednotlivé ustanovenia zákonov komplexne, najmä v spojitosti s § 1 ods. 2 zákona o PZP. 26. V danom prípade pritom nie je sporné, že medzi stranami sporu bola v písomnej forme uzavretá zmluva o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, v prípade ktorej ide o osobitný typ poistnej zmluvy upravený zákonom o PZP, ktorý vo svojom § 1 ods. 2 priamo odkazuje na právnu úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku, ak zákon o PZP neustanovuje inak. Niet pritom pochýb o tom, že zákon o PZP nerozlišuje medzi zmluvami uzavretými medzi poisťovňou a fyzickou osobou – občanom a zmluvami uzavretými medzi poisťovňou a podnikateľským subjektom. Je tak z dôvodu komplexnej osobitnej (zákonnej) úpravy povinného zmluvného poistenia so zakotvením povinnosti „každého“ držiteľa motorového vozidla uzatvoriť poistnú zmluvu (§ 3 zákona o PZP) v nadväznosti na subsidiárnu aplikáciu Občianskeho zákonníka. To znamená, že akýkoľvek
zmluvný vzťah uzatvorený v zmysle zákona o PZP, je založený primárne v dôsledku osobitnej právnej úpravy obsiahnutej v danom zákone, t.j. zákon priamo určuje povinnosť ktorejkoľvek osobe (či už fyzickej alebo právnickej) uzatvoriť povinné zmluvné poistenie, ak chce prevádzkovať motorové vozidlo. Nejde teda o typický dobrovoľný zmluvný vzťah, ale o vzťah vzniknutý na základe zákona o PZP, ktorý v otázkach ním neupravených odkazuje priamo a výlučne na úpravu zakotvenú v Občianskom zákonníku (resp. v zákone o poisťovníctve). Táto úprava (v spojení so zákonom o PZP) je celistvá, pokrývajúca všetky práva a povinnosti vyplývajúce zo záväzkového vzťahu vzniknutého medzi žalobcom ako poisteným a žalovaným ako poisťovateľom. Zmluva o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa teda ako celok spravuje zákonom o PZP, ktorý v § 2 ods. 1 vo vzťahu k otázkam neupraveným týmto zákonom odkazuje na osobitné predpisy, ktoré sú v poznámke označené priamo ako Občiansky zákonník a zákon č. 39/2015 Z.z. o poisťovníctve. Neodkazuje tak len všeobecne na osobitné predpisy (bez priameho odkazu na konkrétne predpisy), medzi ktoré by bolo možné zaradiť všeobecné predpisy upravujúce záväzkové vzťahy medzi fyzickými či právnickým osobami, t.j. nielen Občiansky zákonník, ale i Obchodný zákonník. 27. Osobitná právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla bola prijatá pre účely uspokojenia škody spôsobenej práve poškodenému, nejde primárne o poskytnutie poistného plnenia priamo poistenému ako zmluvnej strane (napr. ako je to v prípade havarijnej poistnej zmluvy). Žalobcom uplatňovaný nárok na poskytnutie priameho plnenia k jeho rukám tak nevyplýva ani z právnej úpravy a ani z poistných podmienok, a teda ide o nárok vychádzajúci z nároku poškodeného, preto by bolo prinajmenšom nespravodlivé, ak by bolo rozlišované medzi plnením priamo poškodenému, kde zákon o PZP jasne vo viacerých ustanoveniach odkazuje subsidiárne na právnu úpravu Občianskeho zákonníka (§ 1 ods. 2, § 11 ods. 8, § 15 ods. 2), t.j pri úrokoch z omeškania sa postupuje podľa ustanovení Občianskeho zákonníka a plnením poistenému, ktorý plnil namiesto poisťovateľa a ktorý sa dostal s plnením do omeškania. Stále totiž ide primárne o plnenie poškodenému za poisteného, ktorý záväzok pre poisťovateľa vznikol na základe ustanovení zákona o PZP a jeho podrobnosti sú subsidiárne jasne upravené Občianskym zákonníkom. 28. Uvedené závery vyplývajú aj z rozhodovacej činnosti ústavného súdu, na ktoré v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje. Ide o nález Ústavného súdu SR zo dňa 14.10.2020 sp.zn. III.ÚS 214/2020, zo dňa 28.10.2021 sp.zn. III. ÚS 215/2020, zo dňa 14.10.2021 sp.z. III. ÚS 309/2020: „Vo vzťahu sťažovateľa (ide o poškodeného – pozn. odvolacieho súdu) a škodcu ústavný súd v prvom rade uvádza, že poistné plnenie pokrýva nároky zo zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Poistným plnením sa teda odškodňujú nároky poškodeného, ktoré má voči poistenému. Rozsah poistenia zodpovednosti pritom upravuje § 4 ZoPZP, ktorý jednotlivé nároky, ktoré sa z PZP hradia, sú stanovené druhovo (škoda na zdraví, náklady pri usmrtení, škoda vzniknutá poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci, účelne vynaložené náklady spojené s právnym zastúpením, ušlý zisk). Samotná zodpovednosť za škodu je upravená ustanoveniami Občianskeho zákonníka, pričom prevádzkovateľ motorového vozidla (škodca) je pri poskytovaní náhrady škody v rámci jednotlivých druhovo stanovených nárokoch povinný v prípade omeškania sa poskytnúť aj úroky z omeškania, t. j. pokiaľ bol vyzvaný poškodeným na plnenie (§ 563 Občianskeho zákonníka). Do omeškania sa potom škodca dostáva bez ohľadu na to, či na výzvu reagoval alebo nie, resp. či argumentoval aj oprávnene (do omeškania sa dostane v časti, v ktorej je nárok poškodeného opodstatnený). Inak by nedošlo k plnému odškodneniu poškodeného, čo pochopiteľne nie je prípustné. Úroky z omeškania kompenzujú neskoršie poskytnutie plnenia a zníženú časovú hodnotu peňazí. Tvoria preto prirodzenú súčasť pohľadávky na náhradu škody ako jej príslušenstvo. Ak si poškodený uplatní svoj nárok len voči poistenému prevádzateľovi, má takýto úkon za následok omeškanie len prevádzateľa s tým, že poškodenému proti prevádzateľovi vzniká nárok na zaplatenie úroku z omeškania. Podľa § 10 ods. 3 ZoPZP je poistený prevádzateľ povinný poisťovni oznámiť to, že sa voči nemu uplatňuje nárok na náhradu škody. Ani toto oznámenie poisteného poisťovni nemá za následok to, že sa poisťovňa voči poškodenému dostáva do omeškania a poškodenému vzniká voči poisťovni nárok na úrok z omeškania. Ak však poistený oznámil poisťovni to, že si poškodený voči nemu uplatnil nárok na náhradu škody a ďalej postupoval podľa pokynov poisťovne, má nárok na to, aby poisťovňa za neho poškodenému zaplatila úrok z omeškania, ktorý vznikol v dôsledku toho, že konal podľa pokynov poisťovne. Teda ak poisťovňa po oznámení poisteného neplní poškodenému, musí za poisteného zaplatiť úrok z omeškania..“
Ústavný súd (dokonca i Najvyšší súd SR v rozhodnutí zo dňa 23.02.2022 sp.zn. 3Obdo/27/2021) v každom jednom prípade vo vzťahu k úrokom z omeškania pri PZP poukázal výlučne na potrebu aplikácie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bez akéhokoľvek náznaku potreby prihliadania na právny status poisteného. 29. Odvolací súd je tak právneho názoru, že žalobca má voči žalovanému nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške určenej podľa občianskoprávnych predpisov a to podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý pri určení výšky samotného úroku z omeškania odkazuje na vykonávací predpis. Týmto predpisom je Nariadenie Vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorý v § 10c stanovil, že ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013. Nakoľko v danom prípade záväzkový vzťah medzi stranami sporu vznikol na základe poistnej zmluvy uzavretej dňa 12.12.2012, výška úrokov z omeškania má byť o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Ku dňu omeškania, t.j. ku dňu 30.05.2019 (dátum vzniku omeškania nebol v konaní sporný a ani žalovaným v odvolaní namietaný) bola základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 0%, preto má žalobca nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 8% ročne z istiny 25.000,- eur od 30.05.20199 do 11.05.2022, kedy bola istina uplatneného nároku zaplatená. 30. V dôsledku vysloveného právneho názoru je zrejmé, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil i nárok na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, nárok ktorý vyplýva výlučne z obchodnoprávnej úpravy omeškania dlžníka s plnením peňažného dlhu. V nadväznosti na uvedené odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil nielen v časti priznaného úroku z omeškania, ale i v časti uplatnenej paušálnej náhrady nákladov tak, že namiesto 9% priznal žalobcovi nárok na úrok z omeškania vo výške 8% a vo zvyšnej časti príslušenstva, t.j. v časti zaplatenia 1% úroku z omeškania a v časti zaplatenia paušálnej náhrady nákladov, žalobu zamietol ako nedôvodnú. 31. Záverom odvolací súd pripomína súdu prvej inštancie, že súd prvej inštancie nie je nadriadeným súdom odvolaciemu súdu, preto je povinný dodržiavať pokyny odvolacieho súdu, keďže je viazaný jeho právnym názorom v zmysle § 391 ods. 2 CSP. Aj v prípade, keď s právnym názorom odvolacieho súdu nesúhlasí, je povinný náležitým a najmä vecným spôsobom sa vysporiadať s argumentáciou odvolacieho súdu bez akýchkoľvek osobných invektív či už voči nadriadenému súdu alebo voči stranám sporu. 32. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 33. Podľa § 396 ods. 2 CSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. 34. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 35. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 36. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1, 2 a § 262 CSP tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania súvisiaceho s istinou v rozsahu 100%, keďže žalobca bol voči žalovanému úspešný v celom rozsahu istiny vo výške 25.000,- eur. 37. O náhrade trov prvoinštnačného a odvolacieho konania súvisiacich s nárokom na zaplatenie príslušenstva (9% úrok z omeškania a 40,- eur paušálna náhrada) rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu týchto trov v rozsahu 76,72%. Žalobca bol voči žalovanému úspešný tak v prvoinštančnom konaní, ako i odvolacom konaní v rozsahu zaplatenia 8% úroku z omeškania, t.j. vo výške 5.906,84 eur (88,36%) a žalovaný bol voči žalobcovi úspešný v rozsahu úroku z omeškania vo výške 1%, t.j. vo výške 738,35 eur a v rozsahu paušálnej náhrady nákladov vo výške 40,- eur (spolu 11,64%). Žalobca tak má voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho
konania, súvisiacich s nárokom na zaplatenie príslušenstva, v rozsahu 76,72% (prevažný úspech žalobcu 88,36% mínus úspech žalovaného 11,64%). 38. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP).